Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. november 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/43/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111223709
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5111223709.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého

a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobcu: K. H.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX S. XXX, proti žalovanému: Mesto Kysucké Nové Mesto, so sídlom
Námestie slobody č. 94, 024 01 Kysucké Nové Mesto, IČO: 00 314 099, zastúpenému právnym
zástupcom: Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec, s.r.o., so sídlom V. Tvrdého 17, 010 01
Žilina, IČO: 36 436 640, v konaní o zaplatenie sumy 4.068,54 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 8C/168/2011-413 zo dňa 01. 10.2020 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 8C/168/2011-440 zo dňa 14.12.2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie spolu s opravným uznesením p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. O nároku na náhradu trov
konania rozhodol tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu
100 %. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 8C/168/2011-440 zo dňa 14.12.2020 opravil písomné
vyhotovenie rozsudku v označení čísla konania, ktoré správne znie „8C/168/2011-413“.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie sa opiera o ust. § 1 ods. 1, § 2 ods. 1, 2, § 3 ods. 1, 3, § 4 ods. 1,
2, zákona č. 66/2009 Z.z., § 100, § 101, § 111, § 128 ods. 1, § 135c ods. 3, § 151n ods. 1, 3, § 151o
ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 11 ods. 1, 2, 3 zákona č. 330/1991 Zb., článok 20 ods. 4 Ústavy SR,
článok 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd.

3. Podľa súdu prvej inštancie v danej veci bolo nesporné, že v prípade predmetného pozemku KN-E

parc. č. 5086/1 došlo k vzniku vecného bremena zo zákona na základe § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009
Z.z. V konaní bolo podľa súdu prvej inštancie nesporné, že na LV č. XXXX je ako vlastník zapísaný
žalobca. Rovnako bolo v konaní nesporné, že predmetné stavby „šatne a sklady“ so súp. č. XXXX a
„garáže a dielne“ so súp. č. XXXX sú vo vlastníctve žalovaného. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že
vecnébremenázriadenénazákladezákonamajúšpecifickýrežimupravenýverejnoprávnymipredpismi,
na základe ktorých boli zriadené a zároveň konštatoval, že aj keď majú nesporný verejnoprávny prvok
daný spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúžia, nemožno prehliadať, že majú aj významný

prvok súkromnoprávny. Zákonné vecné bremená majú špecifickú právnu úpravu, avšak táto nevylučuje
použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Zákon č. 66/2009 Z.z. neupravuje
otázkunáhradyzazriadenievecnéhobremena,povinnýzvecnéhobremenamávšaknároknanáhradus
odkazom na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že s poukazom na § 135c ods.3 OZ a tiež vychádzajúc aj zo spôsobu výpočtu náhrady za vecné bremeno podľa vyhlášky č. 492/2004
Z.z. má náhrada za zriadenie zákonného vecného bremena charakter jednorazovej finančnej náhrady,
a nie opakujúceho sa plnenia ako tvrdil žalobca. Zákon č. 66/2009 Z.z. otázku náhrady za obmedzenie

vlastníka pozemku zaťaženého zákonným vecným bremenom neupravuje vôbec a preto, pokiaľ ide o
obsah práv a povinností zo zriadeného vecného bremena bolo nevyhnutné použiť všeobecnú úpravu
občianskeho práva o vecných bremenách, z ktorej vyplýva, že náhrada za vznik vecného bremena
je jednorazová a nemá charakter opakujúceho sa plnenia (rozsudok Krajského súdu v Bratislave
8Co/158/2015zodňa28.03.2017).Súdprvejinštanciepoukázalnarovnakýzáverocharakterefinančnej

náhradyzazriadeniezákonnéhovecnéhobremenaakojednorazovejodplaty,ktorývyplývaajzrozsudku
NS SR sp. zn. 3Cdo 49/2014. Súd prvej inštancie dodal, že hoci sa v predmetnom rozhodnutí NS SR
sp. zn. 3Cdo 49/2014 rieši náhrada za zriadenie vecného bremena v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z.,
základ zriadenia zákonného vecného bremena je obdobný ako v prípade zákona č. 66/2009 Z.z. (t.j.
obdobný v danej veci), a teda sú závery uvedeného rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo 49/2014 použiteľné
aj v danej veci. Súd prvej inštancie pri uvedenom závere poukazuje konkrétne aj na samotnú citáciu §

23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., podľa ktorej ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k
pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností. Obdobne
aj podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona
k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod
stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti uvedeného zákona v prospech vlastníka stavby

právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Zjednodušene povedané pri oboch právnych úpravách (tak
zákona č. 182/1993 Z.z. ako aj zákona č. 66/2009 Z.z.) vzniká k pozemku pod stavbou vecné bremeno
zo zákona. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že nemožno súhlasiť s názorom právneho zástupcu
žalobcu, že uvedený právny záver (o charaktere finančnej náhrady za zriadené zákonné vecné bremeno
ako jednorazového plnenia) v rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Cdo 49/2014, týkajúci sa vecného bremena vo

vzťahu k zákonu č. 182/1993 Z.z. nie je aplikovateľný v danej veci. Právny názor, že finančná náhrada z
titulu zriadeného zákonného vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. je náhradou jednorazovou
súd prvej inštancie odvíjal tiež od nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 227/2012, uznesenia
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 390/2018, uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 323/2017
a tiež aj vzhľadom na ďalšie rozhodnutia ÚS SR sp. zn. I. ÚS 474/2013, sp. zn. I. ÚS 1/2012, sp.

zn. II. ÚS 506/2011. Súd prvej inštancie konštatoval, že z ustálenej rozhodovacej súdnej praxe vrátane
rozhodovacej praxe NS SR a ÚS SR bolo možno dospieť k jednoznačnému záveru, že finančná náhrada
za vznik vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. je jednorazová, nemá charakter opakujúceho
sa plnenia. Pokiaľ ide o rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 MCdo 2/2014, na ktorý poukázal žalobca, okresný
súd uviedol, že z tam prezentovaného (ojedinelého) záveru v danej veci nevychádzal aj z toho dôvodu,

že na základe ústavnej sťažnosti ÚS SR v náleze z 19.01.2016 sp. zn. I. ÚS 349/2015 rozhodnutie
NS SR sp. zn. 4 MCdo 2/2014 zrušil a vec vrátil NS SR na ďalšie konanie. Následne uznesením NS
SR sp. zn. 4MCdo/1/2016 bolo mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietnuté, a teda súd
prvej inštancie mal za to, že názor NS SR v rozhodnutí sp. zn. 4 MCdo/2/2014 nebol záväzný, resp.
od uvedeného bolo možné sa aj vzhľadom na vyššie uvedené (početné) rozhodnutia NS SR a ÚS

SR odkloniť. Súd prvej inštancie v zmysle vyššie uvedeného dospel k záveru, že finančná náhrada
za zriadenie zákonného vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. má charakter jednorázového
plnenia. Od uvedeného právneho názoru súdu sa ďalej odvíjalo vyhodnotenie námietky premlčania
uplatneného nároku zo strany žalovaného ako námietky dôvodnej. Podľa súdu prvej inštancie bolo
nepochybné, že uplatnený nárok na finančnú náhradu za zriadenie zákonného vecného bremena podľa

zákona č. 66/2009 Z.z. je právom majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu v zmysle § 100 a nasl.
OZ, pričom tu nie je osobitná úprava ohľadom dĺžky premlčacej doby, takže platí všeobecná premlčacia
doba v trvaní troch rokov, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz (uznesenie
ÚS SR sp. zn. II. ÚS 323/2017 zo dňa 18.05.2017). Predmetné právo sa mohlo podľa názoru súdu
prvej inštancie vychádzajúc aj z citovaného uznesenia ÚS SR vykonať v prvý deň účinnosti zákona

č. 66/2009 Z.z., ktorý zo zákona zriadil uvedené vecné bremeno, pričom zákon nadobudol účinnosť
dňa 01.07.2009. Podľa súdu prvej inštancie trojročná premlčacia doba teda uplynula dňa 01.07.2012.
Návrh na finančnú náhradu za zriadenie zákonného vecného bremena z titulu zákona č. 66/2009 Z.z.
bol podaný žalobcom až dňa 29.06.2020, t.j. po márnom uplynutí premlčacej doby. Súd prvej inštancie
dodal, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetnému pozemku KN-E parc. č. 5086/1 ku dňu

29.10.2010, tak ako vyplýva z LV č. XXXX, avšak uvedená skutočnosť, bola na plynutie premlčacej doby
bez významu, nakoľko zmena v osobe veriteľa (§ 111 OZ) nemá na plynutie premlčacej doby vplyv.
Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca mal prípadnú možnosť podať žalobu o zaplatenie finančnej
náhrady za vzniknuté zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. skôr ako 02.07.2020. Zobsahu spisového materiálu vyplýva, že už listom zo dňa 05.06.2011 žalobca žalovanému oznámil, že
stanovuje kúpnu cenu predmetného pozemku na 25.000,- eur, pričom ak jeho požiadavke žalovaný
nevyhovie podá žalobu na súd. Súd prvej inštancie mal za to, že už v roku 2011 sa tak mohol žalobca s

prípadným návrhom na zaplatenie finančnej náhrady z titulu zákonného vecného bremena podľa zákona
č. 66/2009 Z.z. obrátiť na súd a podať žalobu, tak aby nedošlo k márnemu uplynutiu premlčacej doby.
Žalobca tak mal možnosť žalobu na zaplatenie finančnej náhrady z titulu zákonného vecného bremena
podľa zákona č. 66/2009 Z.z. podať včas. Pre úplnosť dôvodov uvedeného rozhodnutia súd prvej
inštancie nad rámec právneho názoru, že nárok žalobcu bol v danej veci, vzhľadom na vyššie uvedené,

jednoznačnepremlčaný,dodal,ženároknafinančnúnáhraduzazriadeniezákonnéhovecnéhobremena
podľa zákona č. 66/2009 Z.z. mal len ten vlastník vecným bremenom zaťaženého pozemku, ktorý túto
nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena (uznesenie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 474/2013-20 zo
dňa 07.08.2013, III. ÚS 149/2017-19 zo dňa 28.02.2017, rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 49/2014). V
danom prípade v čase účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., t.j. v čase ku dňu 01.07.2009. V čase účinnosti
zákona č. 66/2009 Z.z. bola nepochybne vlastníčkou predmetných pozemkov iná osoba od žalobcu,

a to H. H., nar. XX.XX.XXXX, keď vklad darovacej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a uvedenou
osobou bol datovaný až dňa 29.10.2010. Žalobca už tak nadobudol predmetný pozemok KN-E parc. č.
5086/1 zaťažený vecným bremenom. V čase vzniku vecného bremena, t.j. ku dňu 01.07.2009 žalobca
nebol vlastníkom zaťaženého predmetného pozemku, a teda súd prvej inštancie mal aj s poukazom na
dotknuté uznesenie ÚS SR a rozhodnutie NS SR za to, že na strane žalobcu bol v konečnom dôsledku

daný aj nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na podanie predmetnej žaloby o zaplatenie finančnej
náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. Podľa súdu prvej
inštancie bol žalovaný v konaní úspešný v celom rozsahu, a preto má nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % voči žalobcovi.

4. V zákonnej lehote podal odvolanie voči citovanému rozsudku žalobca s tým, že s napadnutým
rozhodnutím súdu nesúhlasí, nakoľko je toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predmetné rozhodnutie považuje za
nesprávne, nezrozumiteľné, za rozhodnutie, ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
a preto podal proti nemu odvolanie v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ Civilného sporového

poriadku (CSP). S rozhodnutím súdu o premlčaní uplatneného nároku odvolateľ vyslovil nesúhlas. Podľa
čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v
nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Podľa
žalobcu zo zákona č. 66/2009 Z.z. vyplýva, že na predmetnom pozemku KN-E parc. č. 5086/1 vzniklo v
prospech žalovaného zákonné vecné bremeno, z ktorého vyplýva jeho povinnosť ako vlastníka pozemku

strpieť výkon práva zodpovedajúci vecnému bremenu do času vykonania pozemkových úprav, resp.
do usporiadania vzťahov iným spôsobom uvedeným v ustanoveniach § 2, 3 a 4 zákona č. 66/2009
Z.z., a preto v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR je nútené obmedzenie vlastníckeho práva možné iba
v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Podľa
žalobcu zákon č. 66/2009 Z.z. formu náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno nerieši. V súlade

s článkom 20 ods. 4 Ústavy SR je nútené obmedzenie vlastníckeho práva možné iba v nevyhnutnej
miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Ďalej žalobca konštatoval,
že v prípade, ak zákon č. 66/2009 Z.z. vlastníkovi stavby neurčuje žiadnu lehotu na usporiadanie
majetkovoprávnych vzťahov k pozemku a nenúti vlastníka stavby podať v konkrétnej lehote návrh na
začatie konania o pozemkových úpravách a povinnosť vlastníka strpieť výkon práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu vlastníkom stavby trvá podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z.
až do vykonania pozemkových úprav, patrí vlastníkovi pozemku náhrada za obmedzenie vlastníckeho
práva vo forme opakujúceho sa plnenia za konkrétny časový úsek od obmedzenia vlastníckeho práva až
do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 a § 3 zákona č. 66/2009 Z.z. Je v
rozpore s princípom spravodlivosti požadovať od vlastníka pozemku, aby po vopred neurčenú dobu trpel

obmedzenie svojho vlastníckeho práva, a to bez náhrady alebo za neadekvátnu náhradu, keď primeraná
náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom v danom prípade zodpovedá
výške bezdôvodného obohatenia rovnajúcej sa obvyklému nájomnému za prenájom porovnateľných
pozemkov. Uvedený záver vyplýva zo samotného obsahu vecného bremena vymedzeného v § 4 ods.
1 zákona č. 66/2009 Z. z., ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva

uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov,
ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Žalobca ako vlastník pozemku
sa uvedeným obsahom vecného bremena stal absolútne vylúčený z užívania svojho vlastníctva
spôsobom podľa vlastných predstáv a potrieb, t.j. zostalo mu len tzv. holé vlastníctvo pozemku bezpráva predmet vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Odvolateľ sa
s argumentáciou súdu prvej inštancie o ustálenej rozhodovacej praxi, vrátane rozhodovacej praxe
Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu SR, že finančná náhrada za vznik zákonného vecného

bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. je jednorazová, nestotožnil. Odvolateľ ďalej argumentoval, že
súd prvej inštancie na podporu uvedeného tvrdenia odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z
14.04.2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014, nález Ústavného súdu SR z 03.05.2012, sp. zn. IV. ÚS 227/2012
a rovnako aj na uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 390/2018, sp. zn. II. ÚS 323/2017,
pričom uvedené rozhodnutia sa však vzťahujú k náhrade za vznik vecného bremena v zmysle zákona

č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej aj „zákon č. 182/1993 Z.z.“),
ktorá je v tomto zákone výslovne stanovená ako jednorazová, na ktorú má nárok len ten vlastník
pozemku,ktorýpozemokvlastnilkudňuúčinnostiuvedenéhozákonaaďalšiemuvlastníkovipozemkuza
pretrvávajúce obmedzenie vlastníckych práv táto náhrada už nepatrí. Podľa odvolateľa nemožno však
odvodzovať, že rovnaký výklad vyplýva automaticky aj zo zákona č. 66/2009 Z.z., keďže nie je známe
žiadne iné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR okrem uznesenia Najvyššieho súdu SR z 23.04.2015,

sp. zn. 4MCdo/2/2014 (a ani súd prvej inštancie na žiadne iné nepoukazuje), ktoré by meritórne riešilo
náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z.z. (v uznesení Najvyššieho súdu
SR z 23.09.2015, sp. zn. 8Cdo/181/2014 sa rieši otázka právomoci všeobecného súdu rozhodovať
vo veci uplatnenej náhrady za zriadené vecné bremeno ex lege podľa zákona č. 66/2009 Z. z.) ani
rozhodnutie Ústavného súdu SR, v ktorom by najvyššie súdne autority vyslovili názor k forme náhrady

za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn.
IV. ÚS 227/2012 aj ďalšie rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 474/13, I. ÚS 1/2012 a II.
ÚS 506/2011 citované v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 sa podľa odvolateľa
vzťahujú k zákonu č. 182/1993 Z. z. Zásadný rozdiel medzi právnou úpravou vecného bremena,
výkon práva ktorého je vlastník povinný strpieť podľa zákona č. 66/2009 Z. z. a zákona č. 182/1993

Z. z., je však v tom, že vlastník pozemku pod stavbou podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z.
je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu len do vykonania pozemkových
úprav v príslušnom katastrálnom území, pričom pozemkové úpravy podľa zákona č. 330/1991 Zb. o
pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom
fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov majú byť konečným spôsobom

majetkovoprávneho usporiadania pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a
vyššie územné celky podľa osobitných predpisov. Odvolateľ je toho názoru, že práve z ustanovenia
§ 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. vyplýva dočasnosť zákonom vzniknutého vecného bremena podľa
§ 4 ods. 1 tohto zákona, keďže sám zákonodarca v dôvodovej správe k § 4 zákona č. 66/2009 Z.
z. uviedol: „vecné bremeno nezakladá vlastnícke právo k pozemkom a nie je definitívnym riešením“.

Na rozdiel od uvedenej právnej úpravy zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov vo svojom § 23 ods. 4 ukladá vlastníkovi domu, ktorý nie je vlastníkom pozemku, na ktorom
je dom postavený, usporiadať vlastníctvo k pozemku pred prvým prevodom vlastníctva bytu alebo
nebytového priestoru v dome. Podľa ods. 5 uvedeného zákonného ustanovenia, ak vlastník domu
nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa

zapíše do katastra nehnuteľností. V zákone o vlastníctve bytov a nebytových priestorov nie je trvanie
vecného bremena žiadnym spôsobom obmedzené (tak ako v § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z., t.j.
do vykonania pozemkových úprav), preto je vecné bremeno vzniknuté zo zákona č. 182/1993 Z. z.
trvalým a konečným riešením usporiadania majetkovoprávnych vzťahov vlastníkov bytov a nebytových
priestorov k pozemku pod touto stavbou a vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009

Z.z. iba dočasným riešením do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. V
uvedenom smere poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24.04.2015, sp. zn. 4MCdo/2/2014,
ktoré sa vzťahovalo konkrétne k zákonu č. 66/2009 Z. z. V uvedenom rozhodnutí Najvyšší súd SR
vyslovil názor, že ak zákon č. 66/2009 Z.z. nedáva vlastníkovi pozemku žiadnu možnosť domáhať sa
usporiadaniavlastníckychvzťahovkpozemkomzaťaženýchzákonnýmvecnýmbremenomaponecháva

ich usporiadanie výlučne na dobrej vôli užívateľovi pozemku, záver o neexistencii práva vlastníkov
pozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva na dobu vopred neurčiteľnú, nemôže
byť v súlade nielen s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, Listinou základných práv a slobôd, ale ani
s Ústavou SR. Predmetné uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23.04.2015, sp. zn. 4MCdo/2/2014 bolo
zrušené nálezom Ústavného súdu SR z 19.01.2016, sp.zn. I. ÚS 349/2015 iba z dôvodu neprípustnosti

mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, ak sám účastník konania prostredníctvom dovolania
mohol dosiahnuť nápravu, resp. zvrátenie stavu založeného rozhodnutiami súdov nižšej inštancie, ale
sami účastníci uvedené právo nevyužili. Z predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR aj napriek
jeho zrušeniu Ústavným súdom SR však možno dospieť k jednoznačnému záveru, že vlastníkovipozemku užívaného vlastníkom stavby podľa zákona č. 66/2009 Z. z. vznikne právo na náhradu za
zákonom zriadeného vecného bremena a túto náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva bolo
možné priznať opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom

predpokladaným v § 2 a v § 3 zákona č. 66/2009 Z. z. (bližšie pozri rozsudok Krajského súdu Banská
Bystrica z 21.11.2019, sp. zn. 17Co/302/2018). Podanou žalobou si voči žalovanému uplatnil zaplatenie
primeranej náhrady v sume 4.068,54 eur spolu s úrokom z omeškania za obmedzenie jeho vlastníckeho
práva k pozemku zákonným vecným bremenom zriadeným v prospech žalovaného za obdobie od
01.07.2017do30.06.2020,ktoránáhradazodpovedávšeobecnejhodnotezákonnéhovecnéhobremena

za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku KN-E parc. č. 5086/1 za obdobie od 01.07.2017 do
30.06.2020 určenej v predloženom znaleckom posudku č. 25/2020 znalca doc. Ing. Jána Svrčka, CSc.
Na základe vyššie uvedených skutočností bol toho názoru, že námietka premlčania je nedôvodná a
preto rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je správne. S poukazom na uvedené navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

5. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný tak, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu
zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust.
§ 191 a nasl. CSP a dospel k správnym skutkovým zisteniam a právnym záverom. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie podľa žalovaného zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci,
výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad,
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Podľa žalovaného
odvolateľkvecisamotnejneuviedolžiadneskutočnosti,sktorýmibysasúdprvejinštancienevysporiadal
a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav, ako aj následne prijaté právne závery. Podľa

žalovaného je tiež nesporené, že súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodnutí riadil ustálenou súdnou
praxou vrátane aktuálnej judikatúry. Poukázal pritom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020, ako aj rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo dňa
14.04.2016.Navrholrozsudoksúduprvejinštanciepotvrdiťstým,abymuodvolacísúdpriznalajnáhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

6. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len „CSP“), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní
(§ 379, § 380 CSP) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario)
postupom v zmysle § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

7. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu
odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie
citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho
rozhodnutia. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca

spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvárajú organickú kompletizujúcu
jednotu. Z ustanovenia § 387 ods. 2 CSP vyplýva, že ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na
dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné
skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak
zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

8. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov je
činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre

rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a
s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného
hodnotenia dôkazov.

9. Námietku odvolateľa týkajúcu sa tej skutočnosti, že nesúhlasí s argumentáciou súdu prvej inštancie

o ustálenej súdnej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR, že finančná
náhrada za vznik vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je jednorazová, vyhodnotil
odvolací súd ako nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že problematika zákonného
vecného bremena zriadeného zákonom č. 66/2009 Z. z. bola posudzovaná vo viacerých rozhodnutiachNajvyššiehosúduSRaÚstavnéhosúduSR.ÚstavnýsúdSRuznesenímč.k.IV.ÚS539/2020-21zodňa
28.10.2020odmietolsťažnosťsťažovateľkyprotiuzneseniuNajvyššiehosúduSRsp.zn.2Cdo/194/2018
z 26.08.2019, v ktorom konaní si sťažovateľka v postavení žalobkyne uplatňovala nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia za obmedzenie jej užívacieho práva k jej nehnuteľnosti inou osobou, ktorej
vzniklo zákonné vecné bremeno podľa zák. č. 66/2009 Z.z. Ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol pre
nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie, pričom zároveň konštatoval, že by jej ani inak nemohol
vyhovieť pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Poukázal na závery odvolacieho súdu, že právo na náhradu
za vecné bremeno sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej dobe a tento nárok je len jeden a má ho ten

vlastník zaťaženého pozemku, ktorý nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda ku dňu
účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. k 01. júlu 2009. Právo na náhradu za zriadenie vecného bremena
patrilo len predchádzajúcim vlastníkom tohto pozemku v čase vzniku vecného bremena a keďže si
pôvodný vlastník právo na náhradu za zriadenie vecného bremena neuplatnil, došlo k premlčaniu jeho
práva a už sa ho nemôže domáhať. Uviedol tiež, že Najvyšší súd SR sa zaoberal aj správnosťou
vyriešenia právnej otázky „...či vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle

zákona č. 66/2009 Z. z. má nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo
forme pravidelných platieb primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia vo výške ročného
úžitku, ktorý sa viaže k tej časti nehnuteľnosti, v ktorej sa vlastníctvo obmedzuje a či existuje ustanovenie
všeobecne záväzného predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych
práv zákonným vecným bremenom podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. vo forme opakujúceho

sa plnenia“ a následne uviedol: „...Obdobnú „dovolaciu otázku“ už najvyšší súd riešil v rozsudku z
24.03.2015, sp. zn. 7Cdo/26/2014, ako aj v rozsudku zo 14.04.2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktoré sa
týkali priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993
Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Uzavrel, že vyslovený právny názor je prijateľný a
použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zák. č. 66/2009

Z. z. Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. patrí k totiž legálnym
(zákonným) vecným bremenám, čiže verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva zakotveného v
zákone č. 182/1993 Z. z., čo vyplýva aj z ich zhodného zákonného vymedzenia.

10. Z predmetného rozhodnutia najvyššieho súdu tiež vyplýva, že tak, ako zákon č. 182/93 Z. z., ani

zákon č. 66/2009 Z. z. expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu. Ústavný
súd však vo svojom rozhodnutí sp. zn. I ÚS 474/2013 konštatoval, že aj keď zákon č. 182/1993 Z. z.
neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné, aby
vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s právnou úpravou
obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd už skôr

uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne
uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo základného práva
vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/89/2008).

11. I v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 je primeraná

náhrada na mieste. Všeobecné súdy vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú, že
vlastníkom pod stavbami patriacimi obci alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada
podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a
vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu (rozsudok Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 10Co/134/2012, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/198/2014, rozsudok

Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8Co/21/2021 zo dňa 30.09.2021, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4MCdo/2/2014). Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru,
že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.
z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto
zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009

Z.z., ak tieto legálne (zákonné) vecné bremena majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia
vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom
súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra
nehnuteľností vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou
náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých

argumentov.

12. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za
zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. je nepochybne majetkovým právomosoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje
sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda
jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého návrhu vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná

náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného
plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový
nárok na finančnú náhradu už za vzniknuté vecné bremeno. Podstatu predmetného názoru považoval
za „ústavne udržateľnú“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia
ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej náhrady za zriadenie vecného

bremena podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z., v ktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených
na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, sp. zn. IV. ÚS 227/2012, sp. zn. I. ÚS 1/2012, sp. zn.
II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmení. K rovnakým záverom dospel aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí
sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020, keď konštatoval, že „...právo na náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 vzniká ex lege jednorazovo tomu, kto bol
vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona a nemôže byť tomu inak ani pri zriadení

vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z.“.

13. Ďalšie argumenty žalobcu v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci už za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované len na
podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.
II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými

okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

14. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré

na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať
za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov
sa súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a
preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody žalobcu

boli neopodstatnené, odvolací súd tento napadnutý rozsudok potvrdil.

15. Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorý vykazuje
vecnú správnosť, nebol napadnutý odvolacími námietkami, ktoré by produkovali relevantnú odvolaciu
argumentáciu vo vzťahu k nároku na náhradu konania.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396
ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania
má žalovaný v plnom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní proti žalobcovi úspešný.

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)