Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. december 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/107/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115202447
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1115202447.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu

JUDr. Milana Chalupku a JUDr. Janky Richterovej, v spore žalobcu: J.B. Q., Z.. XX.XX.XXXX, B. V.
A., Č. J. XXX, zast. JUDr. Petrom Vačokom, advokátom v Bratislave, Vazovova 9/a, proti žalovanej:
Slovenská republika, v ktorej mene koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v
Bratislave, Račianska 1523/71, o zaplatenie náhrady škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 30.novembra 2017 č.k. 25C/27/2015-268
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej žalobe vyhovujúcej časti týkajúcej sa náhrady

majetkovej škody p o t v r d z u j e .
V napadnutej žalobe vyhovujúcej časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy rozsudok súdu prvej
inštancie m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
8.000 eur do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, vo zvyšku žalobu žalobcu zamieta.
Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1/Súdprvejinštancierozsudkomuložilžalovanejpovinnosťzaplatiť žalobcovináhradumajetkovejškody
vo výške 2.736,06 eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 26.815 eur, všetko spolu do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku súd žalobu žalobcu zamietol. Súčasne vyslovil, že žiadna zo strán

nemá právo na náhradu trov konania.
2/Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 28.01.2015 domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- eur ako aj povinnosť nahradiť mu majetkovú
škodu vo výške 8.898,12 eur titulom zodpovednosti štátu za škodu z nezákonných rozhodnutí.
Žalobca svoje nároky dovodzoval z nezákonného trestného stíhania vrátane väzobného stíhania,
teda z nezákonného rozhodnutia o vzatí do väzby a nezákonného rozhodnutia o začatí trestného
stíhania žalobcu. Dôvodil tým, že dňa 8.3.2006 mu bolo Uznesením vyšetrovateľa Úradu justičnej

a kriminálnej polície v Nitre, ČVS: KRP-16/OVK-NR-2006 vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný
zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a
obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d), ods. 3 písm. c) Trestného zákona. Pred vznesením
obvinenia bol žalobca z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku zadržaný a
následne vzatý uznesením Okresného súdu v Nitre zo dňa 10.03.2006 sp. zn. 4Tp/34/2006 do väzby.
Z väzby bol žalobca prepustený podľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku na základe uznesenia Krajskej
prokuratúry v Nitre č.k. Kv 14/2006- 471 z 05.11.2007. Vo väzbe a teda obmedzený na slobode bol

žalobca od 07.03.2006 do 05.11.2007. Žalobca bol po vykonanom dokazovaní rozsudkom Okresného
súdu Nitra zo 07.03.2011 sp. zn. 21T/16/2008 spod obžaloby oslobodený, pretože skutok kladený mu za
vinu nebol trestným činom. Krajský súd v Nitre na odvolanie prokurátora uznesením z 09.02.2012 sp. zn.
4To/3/2012 zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vrátil mu vec, aby túto v potrebnom rozsahu znovuprejednal a rozhodol. Okresný súd v Nitre dospel aj po doplnení dokazovania v intenciách rozhodnutia
odvolacieho súdu k obdobnému záveru a opätovne žalobcu spod obžaloby oslobodil, nakoľko skutok
kladený mu za vinu nie je trestným činom. Na odvolanie prokurátora Krajský súd v Nitre svojim

uznesením z 20.06.2013 sp. zn. 4To/55/2013 zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu len v časti
týkajúcej sa spoluobvineného F. B.. Oslobodzujúci rozsudok v časti výroku týkajúceho sa žalobcu zostal
nedotknutý a nadobudol právoplatnosť. S poukazom na § 8 ods. 5 zák. č. 514/2003 Z.z. vzniklo žalobcovi
právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, pretože bol spod obžaloby oslobodený.
Žalobca uviedol, že pri náhrade nemajetkovej ujmy vychádzal z následkov spôsobených mu väzbou.

Samotné konštatovanie porušenia práva nie je pre neho dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na
ujmu spôsobenú mu väzbou. Vo väzbe bol žalobca umiestnený v miestnosti o rozmeroch 4x5 m spolu
s ďalšími piatimi osobami, so spoločným WC v rohu miestnosti. Sprchovať sa mohol dvakrát týždenne.
Vychádzky mu boli umožnené na hodinu denne. Nebola mu odsúhlasená ani TV, nakoľko bol stíhaný pre
obzvlášť závažný zločin. Strava v ústave na výkon väzby bola nepožívateľná, a preto rodičia žalobcovi
prispievali sumou 3200,- Sk až 4500,- Sk mesačne. Trestné stíhanie žalobcu bolo monitorované aj

médiami, pričom bol označovaný ako páchateľ závažnej trestnej činnosti. Drogová trestná činnosť je
v očiach verejnosti chápaná ako jeden z najväčších problémov spoločnosti. Páchatelia tejto trestnej
činnosti sú potom obzvlášť negatívne hodnotení z pohľadu spoluobčanov. Žalobca považoval za
preukázané, že dôsledkom jeho trestného stíhania došlo k nezvratnému poškodeniu jeho dobrého mena
v očiach spoluobčanov. V dôsledku trestného stíhania stratil žalobca možnosť obživy. Pred trestným

stíhaním súkromne podnikal, ale v dôsledku väzobného stíhania stratil viacerých obchodných partnerov
a po prepustení z väzby už nemohol v podnikaní pokračovať. Následne sa snažil žalobca zamestnať,
avšak nikto ho ako osobu trestne stíhanú pre obzvlášť závažný zločin nechcel prijať do zamestnania,
na preukázanie čoho predložil potvrdenie vydané p. T. O. dňa 17.12.2007, spol. DRUNSAN s.r.o. z
20.08.2008aspol.REGAMAspol.sr.o.z28.02.2009.Vdôsledkuobvineniazozávažnejtrestnejčinnosti

vznikla u žalobcu potreba obrátiť sa na obhajcu, a to aj v súvislosti s obmedzením osobnej slobody.
Okrem úhrady trov obhajoby podľa príjmových pokladničných dokladov, zaplatil žalobca aj náhradu za
vyhotovenie fotokópií zo spisu KR PZ v Nitre vo výške 19,55 eur a notársky poplatok za osvedčenie
listín v sume 15,80 eur. V dôsledku vznesenia obvinenia vznikla žalobcovi úhradou trov obhajoby JUDr.
Gavalcovi vo výške 6.705,17 eur a Mgr. Jendrálovi vo výške 2.157,60 eur škoda. Žiadosť o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody podal žalobca dňa 31.07.2014 Ministerstvu spravodlivosti SR.
3/Žalovaná žiadala žalobu žalobcu zamietnuť. Nesporovala, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú
uznesením o vznesení obvinenia v prípade, ak trestné stíhanie bolo ukončené inak, ako právoplatným
odsúdením. Analogicky je potrebné posúdiť aj škodu spôsobenú rozhodnutím o treste a rozhodnutím o
väzbe. Za analogického použitia ust. § 8 ods. 6 z.č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody nevzniká

poškodenému v prípade, ak by si vznesenie obvinenia zavinil sám, teda právo na náhradu škody titulom
uznesenia o vznesení obvinenia za predpokladu, že došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, nie je absolútne. Podľa názoru žalovanej tu existujú relevantné skutočnosti
preukazujúce nedbanlivostné zavinenie trestného stíhania žalobcom, nakoľko tento bol absolútne
nečinnýaumožnilcudzejosobevstupdojehoobydliaauskladnenieurčitýchvecí(tovarmajúcicharakter

omamných a psychotropných látok) bez akéhokoľvek záujmu o to, čo sa v jeho obydlí uskladňuje a
na aký účel a čas a to aj napriek upozorneniam osôb blízkych žalobcovi. S ohľadom na uvedené
má žalovaná za to, že si žalobca v zmysle § 8 ods. 6 z.č. 514/2003 Z.z. zavinil vedenie trestného
stíhania sám. Podľa žalovanej doklady predložené žalobcom nepreukazujú, že ako poškodený vynaložil
finančné prostriedky na úhradu nákladov, resp. účelných trov obhajoby v trestnom konaní. Namietala,

že žalobcom predložené príjmové a výdavkové pokladničné doklady nepreukazujú vznik skutočnej
škody na strane žalobcu, zmenšenie jeho majetku v dôsledku vedeného trestného stíhania, sú to len
doklady o tom, že tretia osoba - T. Q. vynaložila značnú časť finančných prostriedkov na nešpecifikované
právne služby, ktoré ani nemuseli súvisieť s trestným konaním. Z predložených dokladov nevyplýva,
že škoda vznikla titulom vedeného trestného stíhania na účelne vynaložené trovy obhajoby, pretože

v dokladoch sú označené nešpecifikované právne služby, pričom žalobca mal v trestnom konaní
ustanoveného právneho zástupcu, Mgr. Róberta Kováča. Žalovaná namietala nepreukázanie účelnosti
vynaložených nákladov. Žalobca podľa žalovanej nepreukázal zníženie majetku vo vecnej a časovej
súvislosti s namietanými nezákonnými rozhodnutiami a nárok uplatnený žalobcom nespĺňa náležitosti
skutočnej škody tak, ako to vyžaduje zákon č. 514/2003 Z.z. Vo vzťahu k uplatnenej nemajetkovej

ujme namietala žalovaná, že žalobca uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy neodôvodnil
žiadnymi relevantnými skutočnosťami, ktoré by aj preukazoval zákonom prípustnými dôkazmi, ale len
všeobecnými tvrdeniami, ktoré možno považovať len za ničím nepodložené subjektívne domnienky
žalobcu. Žalobca teda neuniesol bremeno tvrdenia vo vedenom súdnom konaní. Žalovaná vo vzťahuk predloženým potvrdeniam o neprijatí do pracovného pomeru žalobcu vyjadrila vážne pochybnosti o
ich hodnovernosti. Žalovanej nie je zrejmé, prečo žalobca požadoval o prijatie do pracovného pomeru v
zmysleustanoveníZákonníkapráce,akbolvtomčasestáleživnostníkompodnikajúcimvosfére,vktorej

evidentne podnikali aj spoločnosti, u ktorých žalobca žiadal o prijatie do pracovného pomeru. Okrem
uvedeného, žalovanej nebolo zrejmé, na základe čoho sa „potencionálni zamestnávatelia žalobcu"
dozvedeli o konkrétnom ustanovení Trestného zákona, resp. o konkrétnom trestnom čine, pre ktorý
bol žalobca trestne stíhaný, pokiaľ by túto informáciu žalobca sám neuviedol. Žalovaná poukázala
aj na tú skutočnosť, že spoločnosti, ktoré vydali žalobcovi potvrdenie, boli zrejme obchodní partneri

žalobcu a tieto potvrdenia boli vystavené len na fiktívne účely. Pre úplnosť poukázala na ustanovenie
§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa
odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými
činmi podľa osobitného predpisu. Žalobcom požadovaná výška nemajetkovej ujmy v značnom rozsahu
presahuje maximálnu zákonom ustanovenú výšku nemajetkovej ujmy, ktorú je možné v súdnom konaní
priznať. Podľa žalovanej neodôvodnil žalobca žiadnym relevantným spôsobom, a teda ani nepreukázal

vznik nemajetkovej ujmy takým spôsobom, aby súd mohol vôbec posudzovať výšku nemajetkovej ujmy
na základe akýchkoľvek prípustných kritérií. Žalovaná namietala absenciu príčinnej súvislosti ako
podmienky vzniku nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
4/Súd posudzoval nároky žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v intenciách ustanovení
zákona č. 514/2003 Z.z. platného a účinného v čase vydania uznesenia o začatí trestného stíhania

žalobcu dňa 08.03.2006 a uznesenia o vzatí žalobcu do väzby vydaného dňa 10.03.2006, teda podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. platného a účinného do 31.08.2007. Žalobca sa totiž domáhal nároku na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy práve v súvislosti s nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia
ako aj nezákonným rozhodnutím o jeho väzbe.
5/Žalovaná uvádzala, že vznik nároku na náhradu škody vylučuje zavinenie si trestného stíhania

samotným žalobcom, a to minimálne vo forme nevedomej nedbanlivosti, pretože žalobca bol absolútne
nečinným a umožnil cudzej osobe vstup do jeho obydlia a uskladnenie určitých vecí majúcich charakter
omamných a psychotropných látok, bez záujmu o to čo sa v jeho obydlí uskladňuje a na aký účel
a to aj napriek upozorneniu blízkych osôb žalobcu. Podľa súdu zo samotného správania sa osoby,
ktoré správanie orgány činné v trestnom konaní kvalifikujú ako spáchanie skutku naplňujúceho znaky

trestného činu, nemožno usudzovať na naplnenie liberačnej podmienky zo zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, spočívajúcej v zavinení trestného stíhania poškodenou
osobou. Zavinenie žalobcu na začatí trestného stíhania voči jeho osobe nie je možné vidieť v tom,
že sa dopustil skutku, pre ktorý bol stíhaný, a ktorý ako bolo neskôr zistené, nebol trestným činom,
nenaplňoval znaky trestného činu. Opačným výkladom by každé právom dovolené konanie, ktoré

orgány činné v trestnom konaní nesprávne vyhodnotia ako skutok napĺňajúci znaky trestného činu,
zakladalo dôvod začatia trestného stíhania a liberovalo štát zo zodpovednosti za škodu, teda došlo
by k liberácii zo zodpovednosti za škodu v každom jednotlivom prípade oslobodenia spod obžaloby,
prípadne zastavenia trestného stíhania. Zavinenie obvineného na začatí trestného stíhania voči nemu
je dané len vtedy, keď obvinený svojim zavineným úkonom prispel k tomu, že trestné stíhanie proti nemu

bolo alebo muselo byť začaté, teda že jeho konanie bolo dôvodom k začatiu trestného stíhania proti
nemu. Príčinnú súvislosť medzi začatím alebo vedením trestného stíhania a zavinením obvineného je
potrebné hľadať nie v jeho konaní, ktorým podľa orgánov činných v trestnom konaní naplnil skutkovú
podstatu trestného činu, pre ktorý je trestne stíhaný, ale v inom konaní pred začatím trestného stíhania
prípadne v jeho priebehu, predovšetkým v jeho postoji voči orgánom činným v trestnom konaní, teda v

tom, či svojim konaním alebo úkonmi procesného charakteru zapríčinil, že trestné stíhanie muselo byť
začaté (alebo v ňom pokračované). Nejde teda o to, či sa obvinený dopustil, aj keď zavinene, skutku,
pre ktorý bol stíhaný, a ktorým vyvolal podozrenie zo spáchania trestného činu, ale o to, či svojim iným
alebo ďalším konaním ovplyvnil postup orgánov činných v trestnom konaní pred jeho začatím alebo v
priebehu tak, že bez takéhoto jeho konania by k začatiu alebo pokračovaniu trestného stíhania neprišlo,

napr. uviedol nepravdivé skutočností, odôvodňujúce postup podľa § 199 a nasl. Trestného poriadku,
predstieral dôvody pre začatie trestného stíhania aj keď tieto neexistovali. Žalovaná však žiadne takéto
konanie, teda konanie žalobcu, ktorým by žalobca ovplyvnil postup orgánov činných v trestnom konaní
pred jeho začatím alebo v priebehu tak, že bez takéhoto jeho konania by k začatiu trestného neprišlo,
netvrdila a teda ani nepreukázala. Dokonca ani v prípade, ak by konanie žalobcu, pre ktoré bolo začaté

trestné stíhanie, bolo kvalifikované ako priestupok, štát by sa zo zodpovednosti za škodu vzniknutú v
dôsledku nezákonného rozhodnutia, ktorým bolo začaté trestné stíhanie neliberoval a to práve preto,
že zavinenie poškodeného na svojom trestnom stíhaní nie je dané tým, že sa dopustil skutku, pre ktorý
bol trestne stíhaným. V takomto prípade zistenie, že sa poškodený dopustil priestupku, nevylúči štátzo zodpovednosti za škodu z nezákonného rozhodnutia, ale toto zistenie bude významné vo vzťahu
ku výške prípadne forme odškodnenia nemajetkovej ujmy, ak by si túto poškodený uplatnil. V prípade
žalobcu však trestné súdy konštatovali, resp. odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového

súdu v tom, že skutok žalobcu nie je trestným činom a nemal za to, že je tu podozrenie zo spáchania
priestupku, pretože vec nepostúpil orgánu príslušnému na prejednanie priestupku. Súd teda vo vzťahu
k námietke žalovaného o zavinení si trestného stíhania žalobcom uzavrel, že žalobca si trestné stíhanie
nezavinil, a preto nevzhliadol dôvod liberácie štátu zo zodpovednosti za škodu spôsobenú žalobcovi
uznesením o začatí trestného stíhania podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

6/K námietkam žalovanej o neúčelnosti nákladov vynaložených na obhajobu, absencie príčinnej
súvislosti vynaložených nákladov na obhajobu v trestnom konaní a námietke, že ku zmenšeniu majetku
neprišlo na strane žalobcu súd uviedol, že účelnosť ako zákonná podmienka vzniku zodpovednosti
štátu za škodu nebola v zákone č. 514/2003 Z.z. platného a účinného do 01.01.2013 formulovaná, teda
účelnosť vynaložených nákladov na obhajobu ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu
zákon č. 514/2003 Z.z. v čase prebiehajúceho trestného stíhania žalobcu a vykonávania jednotlivých

úkonov právnej pomoci neupravoval a nestanovoval. Predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím bola výlučne existencia nezákonného rozhodnutia a vznik
škody v priamej príčinnej súvislosti s týmto rozhodnutím. Žalovaná teda svojimi námietkami neúčelnosti
nákladov na obhajobu argumentuje mimo rámec relevantného právneho predpisu upravujúceho
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Nielenže nie

je účelnosť vynaloženia nákladov obhajoby zákonnou podmienkou vzniku nároku na náhradu škody
zo zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie, ale účelnosť nákladov obhajoby nie je tiež možné
stotožňovať s príčinnou súvislosťou, pretože ide o odlišné pojmy s rôznym obsahom, keď aj neúčelné
náklady na obhajobu, pokiaľ boli vynaložené v trestnom konaní, výsledkom ktorého bolo oslobodenie
spod obžaloby, vznikli v príčinnej súvislosti s týmto trestným konaním, resp. v príčinnej súvislosti s

nezákonným uznesením o začatí trestného stíhania. Naviac, ak by sa mali skúmať všetky úkony právnej
služby realizované v rámci trestného konania začatého na základe nezákonného rozhodnutia o začatí
trestného stíhania z hľadiska ich účelnosti vo vzťahu k oslobodzujúcemu rozsudku, muselo by sa
v konaní o náhradu škody preukazovať, ktoré konkrétne úkony právnej služby viedli k oslobodeniu
spod obžaloby, teda preukazovať v konaní aj výsluchom napr. sudcu, ktorý rozhodol o oslobodení

obžalovaného, aké boli jeho myšlienkové pochody a z nich by vyplynulo, ktoré úkony právnej pomoci
obhajcu boli práve tie, ktoré viedli sudcu ku vyhláseniu oslobodzujúceho rozsudku. Práve preto sa
účelnosťjednotlivýchúkonovprávnejslužbyposkytnutýchobhajcomvrámcitrestnéhokonaniazačatého
na základe nezákonného rozhodnutia prezumuje a je na štáte, aby tento neúčelnosť jednotlivých úkonov
právnej pomoci v rámci obhajoby poškodeného nielen tvrdil, a to nie vo všeobecnej rovine a paušálne,

ako to urobila žalovaná v tomto konaní, ale poskytol tvrdenia o konkrétnych okolnostiach, z ktorých
by bolo možné neúčelnosť jednotlivých úkonov obhajoby v trestnom stíhaní dovodiť a takúto tvrdenú
neúčelnosť úkonov aj preukázal.
7/Žalobca si uplatnil nárok na náhradu skutočnej škody vo výške spolu 8.898,12 eur, ktorá mu vznikla
v súvislosti s obhajobou v trestnom konaní, ktoré bolo voči nemu vedené na podklade nezákonného

uznesenia o začatí trestného stíhania. Skutočnú škodu preukazoval žalobca zaplatením odmeny
JUDr. Gavalcovi a Mgr. Jendrálovi, ktorí obhajovali žalobcu v trestnom konaní, v celkovej sume
267.000,-Sk,podľajednotlivýchpríjmovýchavýdavkovýchdokladovnímpredložených,aďalejnákladmi
vynaloženými na overenie listín a vyhotovenie fotokópií vyšetrovacieho spisu. Podľa § 18 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z. sú súčasťou trov konania, ktoré nahrádza štát, aj trovy právneho zastúpenia vo

výške ustanovenej osobitným predpisom. Osobitným predpisom je v tomto prípade vyhláška MS SR č.
655/2004 Z.z. (advokátska tarifa), podľa ktorej ust. § 1 ods. 2 sa odmena advokáta stanovuje na základe
dohodymedziadvokátomajehoklientom(ďalejlen„zmluvnáodmena“);aknedôjdekdohode,naurčenie
odmeny advokáta sa použijú ustanovenia tejto vyhlášky o tarifnej odmene. Zákon č. 514/2003 Z.z. do
01.01.2013 nelimitoval náhradu nákladov trov obhajoby uplatnených ako súčasť skutočnej škody výškou

tarifnej odmeny za poskytnuté služby právne pomoci. Nárok na náhradu trov obhajoby by žalobcovi
vznikol vo výške odmeny zaplatenej obhajcovi v zmysle dohody aj, ak by táto bola dohodnutá ako tzv.
hodinová odmena, paušálna odmena alebo podielová odmena (§ 2 ods. 2 vyhlášky MS SR č. 655/2004
Z.z.).Podmienkouvznikunárokunanáhradunákladovnaobhajobubybolopreukázanie,žeišlooprávnu
pomoc poskytnutú v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním. Žalobca ani jeho matka, ktorá udeľovala

plnú moc obhajcovi a následne tomuto titulom právnej pomoci vyplácala priebežne počas trestného
konania peňažné sumy, netvrdili, že by medzi žalobcom resp. jeho matkou a obhajcom prišlo k dohode
o niektorom v zákone špecifikovanom druhu zmluvnej odmeny, a preto súd v prejednávanej veci, pri
absencii dohody o konkrétnej výške a spôsobe odmeny za jednotlivé úkony obhajoby, odvodzoval výškuodmeny obhajcu za jednotlivé úkony obhajoby z právnej úpravy tarifnej odmeny stanovenej v § 9 ods.
1 v spojení s § 12 a § 14 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z.
8/Tarifná odmena za poskytnuté úkony právnej služby v súvislosti s obhajobou žalobcu v jeho trestnom

konaní predstavuje v roku 2006 celkom sumu 1.631,16 eur (10 x 90,62 eur + 3 x 181,64 eur + 4 x
45,31 eur). Tarifná odmena za poskytnuté úkony právnej služby v súvislosti s obhajobou žalobcu v jeho
trestnom konaní predstavuje v roku 2007 celkom sumu 443,65 eur (3 x 98,59 eur + 3 x 49,29 eur).
Režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. predstavoval v roku 2006 sumu
vo výške 5,44 eur a v roku 2007 sumu vo výške 5,91 eur, čo pri sedemnástich úkonoch právnej služby v

súvislosti s obhajobou žalobcu v roku 2006 predstavovalo celkom 92,48 eur (17 x 5,44 eur) a pri šiestich
úkonoch právnej služby v súvislosti s obhajobou žalobcu v roku 2007 predstavovalo celkom 35,46 eur
(6 x 5,91 eur). Náhrada za stratu času pri úkonoch obhajoby v zmysle § 17 ods. 1 vyhlášky MS SR č.
655/2004 Z.z. predstavovala v prípade obhajcu JUDr. Gavalca sumu 434,88 eur (4 x 12 x 9,06 eur) a
dvoch cestách dňa 14.05. a 13.06.2007 predstavovala náhrada za stratu času sumu 78,88 eur (4 x 2
x 9,86 eur).

9/Súdprvejinštanciedospelkzáveru,ževprípadeobhajobyžalobcuvtrestnomkonaníbolivšetkyúkony
právnej služby realizované obhajcami žalobcu tak, ako sú tieto špecifikované a žalobcom preukázané,
vykonané v smere ochrany žalobcu ako obvineného a obžalovaného a boli podmienené úkonmi a
rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní. Nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia voči
žalobcovi vyvolalo zo strany obhajcu žalobcu procesné úkony smerujúce k odstráneniu nežiaducich

právnych následkov pre žalobcu, ktoré by v prípade neexistencie tohto rozhodnutia neboli potrebné.
Uznesenie o vznesení obvinenia a následné oslobodenie žalobcu spod obžaloby bolo teda príčinou
vzniku trov obhajoby. Z uvedeného vyplýva, že náklady vynaložené na úkony obhajoby sú v príčinnej
súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia a následného oslobodenia spod obžaloby a boli vyvolané
uvedeným nezákonným rozhodnutím. S odkazom na vyššie uvedené považoval súd prvej inštancie

za dôvodný žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody, ktorá zahŕňa náhradu trov obhajoby, ktoré
žalobcovi vznikli v súvislosti s nákladmi vynaloženými na obhajobu v trestnom konaní vo výške spolu
2.716,51 eur (434,88 eur + 78,88 eur + 92,48 eur + 35,46 eur + 443,65 eur + 1.631,16 eur).
10/Vo vzťahu k úkonom právnej služby spočívajúcim v písomnom predložení plnej moci obhajcu zo
dňa 14.03.2006 a dňa 22.10.2007; písomnej žiadosti obhajcu o súhlas s návštevou zo dňa 18.05.2006

a dňa 14.05.2007, v písomnom predložení dôkazu dňa 31.08.2006 a dňa 13.11.2006 a v písomnom
oznámeníovypovedaníplnejmocizodňa22.10.2007súdnepriznalžalobcovizauvedenéúkonyprávnej
služby náhradu nákladov zodpovedajúcu výške základnej sadzby tarifnej odmeny, ale len vo výške
jej polovice, pretože vyhl. č. 655/2004 Z.z. v znení platnom a účinnom v čase realizácie jednotlivých
úkonov právnej služby obsahovala vo svojom § 14 ods. 1 a ods. 2 demonštratívny výpočet jednotlivých

úkonov právnej služby s tým, že za úkony neuvedené v citovanej vyhláške sa odmena určí ako za
úkony, ktoré sú im povahou a účelom najbližšie (§ 14 ods. 5 cit. vyhlášky). Žalobca si uplatňoval za
realizované úkony právnej služby odmenu v plnej výške tarifnej odmeny, čo by predpokladalo aplikáciu
§ 14 ods. 1 cit. vyhlášky. Žiaden z vyššie uvedených úkonov právnej služby spočívajúci v predložení
plnomocenstva, v žiadosti o súhlas na návštevu žalobcu ako aj v predložení dôkazu alebo návrhu na

vykonaniedokazovania,niejeúkonomprávnejslužby,ktorýbybolvýslovneuvedenývdemonštratívnom
výpočte§14ods.1aleboods.2cit.vyhlášky.Pretojepodľamienkysúdupotrebnéaplikovaťustanovenie
§ 14 ods. 5 cit. vyhlášky a subsumovať tieto úkony pod niektorý z prípadov uvedených v § 14 ods. 1
alebo ods. 2 cit. vyhlášky. Všetky uvedené úkony právnej služby sa týkali trestného konania vedeného
proti žalobcovi, boli realizované obhajcom žalobcu písomne a adresované príslušnému orgánu činnému

v trestnom konaní, súd však tieto úkony neposúdil ako úkony v merite veci samej, teda neprichádzala
do úvahy aplikácia § 14 ods. 1 písm. c) cit. vyhlášky, resp. aplikácia § 14 ods. 1 cit. vyhlášky, ale ako
úkony, ktoré sú svojou povahou a účelom najbližšie úkonom právnej služby demonštratívne uvedeným
v § 14 ods. 2 cit. vyhlášky, za ktoré je potrebné priznať odmenu vo výške polovice základnej sadzby
tarifnej odmeny.

11/Súd námietku žalovanej o neúčelnosti nákladov žalobcu vynaložených v súvislosti s úhradou odmeny
za úkon nazretia do spisového materiálu z 15.06.2006 a úkon prevzatia obhajoby Mgr. Jendrálom
22.10.2007, pričom v tomto prípade namietala žalovaná, že nemôže znášať náklady na uvedený úkon
opätovne v súvislosti so zmenou obhajoby, nepovažoval za dôvodnú a v tomto smere odkázal na
právo obvineného/obžalovaného na slobodnú voľbu obhajcu, ako aj rešpektovanie dôvernosti vzťahu

medzi obhajcom a obvineným/obžalovaným, ako aj na skutočnosť, že kritérium účelnosti nie je v tomto
prípade predpokladom ani obmedzením zodpovednosti štátu za škodu tak, ako to súd vysvetlil vo svojich
úvahách vyššie. Voľbu obhajcu, prípadne niekoľkých obhajcov obvineným/obžalovaným je potrebnépodľa súdu rešpektovať, a to s odkazom na právo na obhajobu, ktoré môže obvinený/obžalovaný
realizovať slobodne.
12/Trovy obhajoby uhrádzala obhajcom matka žalobcu T. Q. tak, ako to vyplýva z predložených

príjmových a výdavkových pokladničných dokladov vystavených obhajcami žalobcu. Išlo o časové
obdobie, keď bol žalobca väzobné stíhaný. Z výsluchu žalobcu ako aj jeho matky a brata žalobcu
súd zistil, že žalobca vrátil matke všetky peňažné prostriedky, ktoré táto namiesto neho zaplatila
jeho obhajcom. Žalobca síce nepredložil písomné potvrdenie o vrátení finančných prostriedkoch, súd
mal však za to, že v rodinných vzťahoch, ako to bolo v tomto prípade, nie je možné očakávať, že

vrátenie peňažných prostriedkov sa bude vždy realizovať oproti písomnému potvrdeniu. Pre úplnosť súd
uviedol, že žiaden právny predpis (vrátane Civilného sporového poriadku) nevyžaduje, aby zaplatenie
peňažnej sumy mohol súd posúdiť ako preukázané, výlučne na základe písomného potvrdenia o prijatí
peňažnej sumy, ako to namietala žalovaná. V zmysle § 187 CSP totiž za dôkaz môže slúžiť všetko,
čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných
prostriedkov, teda vrátenie peňažnej sumy žalobcom svojej matke, je možné preukázať aj iným

dôkazným prostriedkom, a to výsluchom svedkov, ako to bolo v tomto prípade. Na základe uvedeného
preto považoval súd žalobcom uplatnený nárok na náhradu skutočnej škody spočívajúcej v nákladoch
na obhajobu v trestnom konaní v rozsahu 2.716,51 eur za dôvodný.
13/Za dôvodný považoval súd aj nárok žalobcu na náhradu skutočnej škody vo výške 589,- Sk (t.j.
19,55 eur), ktorý predstavoval poplatok za vyhotovenie fotokópií trestného spisu, keď žalobca uvedený

nárok preukázal predložením príjmového pokladničného dokladu vystaveného KR PZ v Nitre, podľa
ktoréhoprijaloKRPZvNitreodžalobcudňa04.04.2007uvedenúsumu.Príčinnásúvislosťmedziškodou
a trestným stíhaním žalobcu je preukázaná práve účelovosťou nákladov zaplatených za vyhotovenie
fotokópií trestného spisu tak, ako je táto vymedzená v uvedenom príjmovom doklade. Poplatok uhradil
žalobca, teda na jeho strane prišlo k zmenšeniu jeho majetkových hodnôt, a to práve vo výške 19,55

eur. Za nedôvodný však považoval súd nárok žalobcu na náhradu skutočnej škody vo výške 476,- Sk,
ktorú sumu zaplatila podľa potvrdenky vystavenej Notárskym úradom v Komárne dňa 31.08.2006 T.
Q. notárovi za overenie listín. Žalobca totiž v tomto prípade nepreukázal, že na jeho strane skutočne
prišlo k zmenšeniu majetkového stavu, teda nepreukázal, že uvedenú sumu zaplatil notárovi žalobca,
keď z potvrdenia o zaplatení vyplýva úhrada tejto sumy osobou odlišnou od žalobcu a nepreukázal a

ani netvrdil, že túto sumu T. Q. vrátil, teda nepreukázal vznik škody. Naviac mal súd za to, že v tomto
prípade absentuje aj príčinná súvislosť medzi tvrdenou škodou a nezákonným rozhodnutím. Súd teda
považoval za dôvodný nárok žalobcu titulom skutočnej škody celkom vo výške 2.736,06 eur, z toho
vo výške 2.716,51 eur ako náklady obhajoby a vo výške 19,55 eur ako náklady vynaložené v rámci
trestného konania na vyhotovenie fotokópií.

14/Ku žalobcom uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 eur titulom
nezákonného trestného stíhania a väzby súd konštatoval, že z vykonaného dokazovania, najmä
výpovede žalobcu a svedkov T. Q., T. F. T. V. V. vyplynulo, že väzba skutočne predstavovala pre
žalobcu traumatizujúcu skúsenosť. Žalobca mal väzbou obmedzenú osobnú slobodu, slobodu pohybu,
bol v minimálnom kontakte s najbližšou rodinou (v období vianočných a iných sviatkov, keď sa

rodinní príslušníci prirodzene stretávajú) prípadne s priateľmi a nemohol vykonávať svoju podnikateľskú
činnosť, ktorá ho živila. Aj keď v žalobcom a svedkami uvádzaných obmedzeniach osobnej slobody,
slobody pohybu a obmedzenia súkromného života a v jeho rámci rodinného života, ktoré spočívali
v konkrétnostiach v pobyte žalobcu počas väzby na cele, v ktorej sa nachádzalo ďalších šesť osôb,
medzi ktorými neustále prebiehali hádky, v možnosti absolvovať len jednu vychádzku v trvaní jednej

hodiny denne, v možnosti sprchovať sa maximálne dvakrát do týždňa, v možnosti návštevy rodinných
príslušníkov maximálne jedenkrát mesačne, išlo o obmedzenia, ktoré boli vykonávané v zmysle zákona
č. 221/2006 Z.z. upravujúceho podmienky výkonu väzby v danom čase, súd nemohol opomenúť, že
väzbasamaosebejezásahomdokaždodennéhospôsobuživota,atoprekaždéhočloveka,amádopad
nielen na neho samotného, ale aj na jeho rodinu a príbuzných. Ako sám žalobca uviedol väzba mu zničila

život a život jeho rodiny. Ku psychickému stavu žalobcu počas väzby a po návrate z väzby svedkovia
uviedli, že sa žalobca veľmi trápil, ťažko prežíval trestné stíhanie a väzobné stíhanie, bolo na ňom
očividné, že je psychicky na dne. Žalobca považoval podmienky väzby za katastrofálne, pričom uvedené
sa týkalo počtu osôb na cele, hygienických podmienok, jedla ako aj obmedzenia pohybu. Po návrate z
väzby popísali svedkovia žalobcu ako človeka psychicky, fyzicky (schudnutý) aj materiálne zničeného.

Pred väzbou poznali svedkovia žalobcu ako nenúteného, bezprostredného a otvoreného človeka. Po
návrate z väzby sa žalobca zmenil, zostal uzatvorený do seba, vyhýbal sa kontaktom s ľuďmi. Z výpovedí
svedkov vyplýva, že z väzby sa žalobca vrátil ako vymenený človek, ktorý aj keď sa snažil nezaťažovať
svojimi problémami okolie, bolo očividné, že ho väzba veľmi negatívne poznačila a bol na tom psychickyzle, pričom bral lieky na upokojenie. Väzba mala následky aj na zárobkovú činnosť žalobcu, ktorý
podnikal ako to vyplynulo z výsluchu svedkov, v oblasti výkupu ovocia a zeleniny. Žalobca bol väzobné
stíhaný od 07.03.2006 do 05.11.2007, teda presne v tom období roka, v ktorom sa výkup ovocia a

zeleninyvzhľadomnavegetačnéobdobiarastlínmôžerealizovať,tedaväzbazbavilažalobcuakejkoľvek
zárobkovej možnosti v oblasti, v ktorej dlhodobo podnikal, minimálne na dobu dvoch rokov. Naviac ako to
vyplynulozvýsluchusvedkov,matkažalobcubolanútenázdôvodufinančnejtiesne,vktorejsažalobcav
dôsledkuväzbyocitol,predaťvšetkystrojeazariadenia,ktoréžalobcapoužívalnapodnikanie.Žalobcovi
boli v súvislosti s trestným stíhaním zablokované účty. Zo svedeckých výpovedí súd zistil, že podnikanie

žalobcu počas väzby skrachovalo a väzba spôsobila, že sa dostal finančne na mizinu. Žalobca svoje
podnikanie počas väzby nemohol realizovať, preto stratil rokmi vybudovanú klientelu zákazníkov. Po
návrate z väzby musel žalobca začať s budovaním svojho podnikania odznova. Zo svedeckej výpovede
súd zistil, že pred začatím trestného stíhania a väzobného stíhania boli žalobca spolu s rodinou finančne
zabezpečeníapozačatítrestnéhostíhaniaahneďnadväzujúcuväzbusadostalžalobcaajehorodinado
finančných problémov. Väzba spôsobila žalobcovi dlhy na odvodoch do poisťovní, pretože vyšetrovateľ

opomenul odhlásiť väzobné stíhaného žalobcu z odvodových povinností. Žalobcovi vznikli v súvislosti s
väzbou dlhy u daňového úradu (nemožnosť realizovať povinnosti daňovníka vo väzbe ako aj blokovanie
účtov žalobcu). Zo všetkých uvedených neuhradených záväzkov potom vyplynuli zákonné sankcie,
ktoré žalobcu zaťažili po návrate z väzby. Súd mal teda za preukázané, že väzba spôsobila žalobcovi
výraznú ujmu na jeho základných právach a slobodách, najmä práva na slobodu, súkromie, dôstojnosť a

rodinný život, práva podnikať, pričom následky nezákonnej väzby boli takej intenzity a závažnosti, že sa
nejavilo súdu za postačujúce poskytnutie iného zadosťučinenia, a preto súd uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za čas väzby vo výške, keď pri stanovení výšky náhrady
za jeden deň väzby súd vychádzal zo sumy 35,- eur/denne, ktorú ustálil porovnaním s výškou v iných
obdobných sporoch ako i v porovnaní, s výškou nemajetkovej ujmy, ktorá je poskytovaná za každý deň

odňatia slobody i v iných štátoch Európskej únie (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30 Cdo 2357/2010) a za celé obdobie väzby žalobcu v trvaní 609 dní (07.03.2006 do 05.11.2007) priznal
žalobcovináhradunemajetkovejujmyvovýške21.315,-eur,ktorúpovažovalzaprimeranú.Vovzťahuku
stanoveniu výšky nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie žalobcu zvažoval súd predovšetkým
dopady nezákonného rozhodnutia na osobnostnú sféru žalobcu, vplyv na jeho dobrú povesť, na

podnikanie a pracovnú sféru života žalobcu a zvážil zmeny spôsobené trestným stíhaním v spôsobe
života žalobcu a nakoniec súd zohľadnil dopady medializácie trestného stíhania žalobcu. Žalobcovi bol
kladený za vinu obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi, za ktoré skutky hrozil žalobcovi trest odňatia
slobody 15 - 20 rokov. Trestné stíhanie žalobcu trvalo od 03/2006 do 06/2013, teda viac ako 7 rokov.

Charakter a povaha trestnej činnosti, z ktorej bol žalobca obvinený, priamo úmerne zvyšovala intenzitu,
s ktorou žalobca ako osoba poškodená nezákonným trestným stíhaním, trestné stíhanie negatívne
vnímala. Z vykonaného dokazovania výsluchom svedkov súd zistil, že trestné stíhanie žalobcu vyvolalo
negatívnyohlasvjehoširšomokolínajmäutých,ktorípredtýmžalobcunepoznali,ľudiazdedinyžalobcu
odsudzovali, najmä pre povahu a charakter trestnej činnosti, ktorú mal spáchať. V dedine sa hovorilo,

že je mafiánom, pretože nikoho nemôžu bez príčiny trestne stíhať. Svedok T. F. opísal negatívne reakcie
okolia na trestne stíhaného žalobcu, ktorého označovali za drogového baróna a aj tí, ktorí ho predtým
považovali za kamaráta si s ním odmietali podať ruku. Trestné stíhanie žalobcu bolo medializované a
údajná trestná činnosť žalobcu bola v médiách spájaná s drogami. Žalobca bol označený v televízii s
celoštátnou pôsobnosťou začiatočnými písmenami jeho mena a priezviska a vekom, čo v prostredí malej

dediny, v ktorej žalobca žil a podnikal, predstavovalo jeho presnú identifikáciu a súčasne bola oznámená
trestná kvalifikácia skutku, ktorým mal žalobca spáchať, a pre ktorý sa začalo jeho trestné stíhanie. V
dôsledkutrestnéhostíhaniaamedializácietrestnéhostíhaniabolžalobcapovažovanývosvojombližšom
aj širšom okolí za páchateľa drogovej trestnej činnosti, čo mu poškodilo povesť. V dôsledku trestného
stíhania sa negatívne zmenili aj sociálne interakcie žalobcu s okolím, keď (ako to uviedol svedok) niektorí

žalobcovi kamaráti „si odmietali podať s ním ruku“. Žalobca teda stratil priazeň niektorých kamarátov.
Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že počas celého trestného stíhania, teda po dobu
viac ako siedmych rokov, žil žalobca v neistote a strese ohľadom výsledku trestného stíhania, pretože
mu hrozil trest odňatia slobody v trvaní 15 až 20 rokov, hoci trestný čin nespáchal. Táto neistota spojená
s hrozbou trestu mala nepriaznivý vplyv na jeho psychický stav. Žalobca si uvedomoval, že ak by bol

odsúdený na trest odňatia slobody v minimálnej sadzbe 15 rokov a vrátil sa po tejto dobe z výkonu
trestu, už by prakticky nikto z jeho rodiny nežil. Pokiaľ ide o možnosť žalobcu obstarať si živobytie,
zasiahlotrestnéstíhanienegatívneajdotejtooblastiživotažalobcu.Akovyplynulozdokazovania,väzba
zapríčinila, že žalobca prakticky dva roky nemohol podnikať a okrem absencie príjmu z podnikania stratilaj klientov. Z dôvodu finančnej núdze bolo potrebné rozpredať stroje a zariadenia, s ktorými podnikal.
Žalobca sa následne neúspešne, z dôvodu prebiehajúceho trestného stíhania, uchádzal o zamestnanie.
Pokiaľ žalovaná namietala, že potencionálni zamestnávatelia nemohli mať vedomosť o trestnom stíhaní

žalobcu, poukázal súd jednak na medializáciu trestného stíhania žalobcu, ako aj na skutočnosť, že ak
chcel byť žalobca voči svojmu potencionálnemu zamestnávateľovi korektný, musel ho vopred upozorniť
na to, že je povinný sa zúčastňovať jednotlivých procesných úkonov trestného stíhania, ktoré sa zásadne
uskutočňujú počas pracovných dní a hodín, ako aj na existujúcu možnosť uloženia trestu odňatia
slobody, čo by znamenalo pre zamestnávateľa nutnosť okamžite nahradiť žalobcu ako pracovníka. Súd

mal za preukázané, že viac ako sedem rokov trvajúce trestné stíhanie žalobcu negatívne ovplyvnilo
žalobcovu osobnosť, psychiku, dobré meno žalobcu a jeho rodiny a malo tiež negatívny dopad na jeho
pracovné uplatnenie. Preto dospel k záveru, že žalobcovi vznikla ujma trvajúca po celú dobu trestného
stíhania, pričom tento zásah bol o to intenzívnejší, keď sa preukázalo, že žalobca bol po celé toto dlhé
obdobie trestne stíhaný pre skutok, ktorý nebol trestným činom a na základe uvedeného považoval
súd za primeraný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.500,- eur a tento nárok

žalobcovi priznal ako formu zadosťučinenia za nezákonné trestné stíhanie žalobcu, pričom zohľadnil
len tie následky v nemajetkovej sfére žalobcu, ktoré boli spôsobené trestným stíhaním a vylúčil z
posudzovania o výške priznanej nemajetkovej ujmy žalobcu za trestné stíhanie následky spôsobené
obmedzením osobnej slobody žalobcu, aby tak nedochádzalo k duplicitnému odškodneniu rovnakých
následkov. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy súd nepriznal žalobcovi nemajetkovú ujmu ním

žiadanú, t.j. nepriznal požadovanú nemajetkovú ujmu nad rámec sumy 26.815,- eur, vzhľadom na to, že
žalobca podľa mienky súdu nepreukázal svoje tvrdenia o následkoch väzby a trestného stíhania v jeho
osobnostnej sfére v rozsahu a intenzite, ktorá by zodpovedala žalobcom uplatnenej výške nemajetkovej
ujmy. V prevyšujúcej časti požadovanej nemajetkovej ujmy súd teda žalobu žalobcu ako nedôvodnú
zamietol, keď žalobcom požadovanú nemajetkovú ujmu nepovažoval za primeranú následkom, ktoré

mu boli spôsobené.
15/Pokiaľ žalovaná poukazovala na súčasné znenie § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého
výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa ods. 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, súd uviedol,
že v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej pri výkone verejnej moci uznesením

o vznesení obvinenia vydaným pred 01.01.2013 nemožno aplikáciou § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z.
v znení novely vykonanej zákonom č. 412/2012 Z.z. obmedzovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy
hornýmilimitmináhradposkytovanýchosobámpoškodenýmnásilnýmitrestnýmičinmi.Takýtoprístupby
popieral princíp úplného odškodnenia, spôsoboval by neprípustné odňatie už existujúceho práva, zásah
do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu a bol by porušením zákazu retroaktivity (uznesenie

Najvyššieho súdu SR zo l6. marca 2016 sp. zn. 7Cdo/262/2015). Od tohto právneho záveru vysloveného
v rozhodnutí najvyššieho súdu nemal súd dôvod sa odchýliť. Pretože uznesenie o začatí trestného
stíhania ako aj uznesenie o vzatí do väzby boli vydané v prejednávanej veci pred účinnosťou novely zák.
č. 514/2003 Z.z., ktorou sa obmedzuje horná hranica náhrady nemajetkovej ujmy, nie je možné limity
zavedené novelou uskutočnenou zák. č. 412/2012 Z.z. od 01.01.2013 na túto vec vztiahnuť.

16/O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 CSP a žiadnej zo strán sporu
nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože žalobca a žalovaná mali v spore len čiastočný úspech,
pričom úspech a neúspech strán sporu predstavoval zhodne 50%. Keďže strany sporu boli v rovnakej
miere úspešné, resp. neúspešné, rozhodol súd tak, že nárok na náhradu trov konania stranám nepriznal.
17/Proti tomuto rozsudku v žalobe vyhovujúcej časti podala včas odvolanie žalovaná namietajúc, že súd

prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho
rozhodnutievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveciasúdnesprávnymprocesnýmpostupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie sa dostatočne v odôvodnení rozsudku nevyporiadal
s otázkou zavinenia trestného stíhania a väzby žalobcom, zodpovedanie ktorej má relevantný vplyv

na rozhodnutie celej veci. Žalovaná v priebehu konania uviedla, že tu existujú relevantné skutočnosti
preukazujúcehocajlennedbanlivostnézavinenietrestnéhostíhaniaaväzbyžalobcom,najmävzhľadom
na obsah rozhodnutí vydaných v trestnom konaní. Z obsahu týchto vyplýva, že žalobca už v období pred
skutkomopakovaneumožňovaluskladňovanieaprechovávaniarôznychvecívosvojomobydlíďalšiemu
obvinenému. O týchto skutočnostiach informoval orgány činné v trestnom konaní samotný žalobca.

Je teda zrejmé, že žalobca svojím konaním pred začatím trestného stíhania ovplyvnil postup orgánov
činnýchvtrestnomkonaní,zavinilsivznesenieobvineniaakoajrozhodnutieoväzbe.Vďalšomžalovaná
nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého vo vzťahu ku zodpovednosti štátu za škodu
nie je rozsah jeho zodpovednosti limitovaný kritériom účelnosti nákladov vynaložených poškodenýmna trovy obhajoby. Podľa žalovanej účelnosť trov obhajoby, ako jedného zo základných predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu za škodu, formulovala súdna prax už v medziach zákona číslo 58/1969
Zb. Poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 402/2015, kde súd konštatoval, že

z hľadiska rozsahu náhrady škody treba primerane použiť aj všeobecné zásady charakteristické pre
právnu úpravu týkajúcu sa trov konania, pričom priznáva sa len náhrada trov potrebných na účelné
uplatňovanie alebo bránenie práva. Žalovaná v konaní namietala účelnosť úkonov právnej pomoci, s
námietkou neúčelnosti ktorých sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevyporiadal. Pokiaľ žalobca
súdupredložildoklady,podľaktorýchodmenuzaprávnupomocvtamuvedenejvýškehradilaadvokátovi

T. Q., tieto nepreukázali vznik skutočnej škody na strane žalobcu. Súd prvej inštancie sa uspokojil s
tvrdeniami svedkov, že žalobca finančné prostriedky matke vrátil, pričom ďalšie dokazovanie v tomto
smere nevykonal, keď poukázal na to, že v rámci rodinných vzťahov nemožno očakávať vydávanie
písomných potvrdení. Tu žalovaná poukázala na rozpor vo výpovediach žalobcu a jeho matky, keď
žalobca uvádzal, že písomný doklad o vrátení nákladov obhajoby matke má, matka ako svedkyňa
uviedla, že žiaden doklad o vrátení peňažných prostriedkov nemá. Za tohto stavu je potrebné považovať

tietotvrdeniazanepreukázané.Pripredkladanívyčísleniatrovprávnehozastúpeniažalovanánamietala,
žesúdžalobcunabádalkoprave,resp.úpravevyčísleniatýchtotrov,ktorýmkonanímdošlokzávažnému
porušeniu zásady rovnosti strán, ako aj práva na spravodlivý proces. Ohľadom náhrady nemajetkovej
ujmy namietala žalovaná, že súd vzal do úvahy aj dôvody, ktoré nemôžu byť brané na zreteľ - ujma v
oblasti zárobkovej činnosti žalobcu, ktorá predstavuje skutočnú škodu, medializácia trestného stíhania

žalobcu, za ktorú nemôže niesť zodpovednosť žalovaná, keď bola realizovaná inými subjektmi. Pokiaľ
súd prvej inštancie nevzal do úvahy argumentáciu žalovanej ohľadne limitácie výšky priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy, poukázala žalovaná na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorých
priznávanie premrštených súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu a dokonca by mohlo
bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných právach. Žalovaná považovala náhradu nemajetkovej

ujmy v priznanej výške za zjavne neprimeranú a to bez ohľadu na výslovné zavedenie limitácie novelou
zákona č. 514/2003 Z.z. Odvolateľka preto navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej žalobe vyhovujúcej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne
aby napadnutú časť rozsudku sám zmenil a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. V prípade
zaviazania žalovanej na náhradu akejkoľvek sumy žalovaná žiadala určiť na plnenie tridsaťdňovú

paričnú lehotu, čo odôvodňovala administratívnou náročnosťou a schvaľovacím procesom u žalovanej,
ktorý je časovo náročnejší.
18/Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej považoval jej argumentáciu ohľadne zavinenia
si trestného stíhania resp. väzby za absurdnú, v priebehu trestného konania bolo jednoznačne
preukázané, že žalobca sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania. Ohľadom účelnosti využitia

nákladov právneho zastúpenia žalobca zdôraznil, že od začiatku bol stíhaný väzobne, išlo o prípad
povinnej obhajoby. Odhliadnuc od uvedeného mal za to, že žalovanej v žiadnom prípade neprislúcha
hodnotiť účelnosť obhajoby, žalovaná nie je dostatočne erudovaná v oblasti trestného konania, aby
mohla relevantne hodnotiť prácu obhajcu. Čo sa týka preukázania, že žalobca nahradil zaplatené trovy
obhajobysvojejmatke,vkonanípredsúdomprvejinštancietakžalobca,akoajjehomatkaabratžalobcu

jednoznačne potvrdili, že žalobca uvedené prostriedky matke zaplatil. Pokiaľ žalovaná rozporovala
výšku náhrady nemajetkovej ujmy, poukázal žalobca na úvahy súdu prvej inštancie v odôvodnení jeho
rozhodnutia. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti žalobca považoval za vecne správny a
tento navrhol potvrdiť.
19/Odvolací Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 19. júna 2018 č.k. 5 Co 109/2018-327 rozsudok

súdu prvej inštancie v napadnutej žalobe vyhovujúcej časti potvrdil, keď sa v celom rozsahu stotožnil s
právnym názorom súdu prvej inštancie, na závery ktorého poukázal, súčasne žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
20/Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorou odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie, ktorou tento súd žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume

26.815 € a povinnosť nahradiť žalobcovi aj trovy konania, podala dovolanie žalovaná. Navrhla, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie z dôvodu, že odvolací súd jej svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý
proces (§ 420 písm. f/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),

ako aj z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení
ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1
písm. a/ CSP). Prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP žalovaná videla v
tom, že odvolací súd sa nevyjadril k jej námietkam uvedeným v odvolaní, ktoré si (podľa jej názoru)vyžadovali osobitnú pozornosť odvolacieho súdu a spočívali v nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu
prvej inštancie. Vytýkala, že odvolací súd sa nevysporiadal s jej viacerými pre vec podstatnými a
závažnými námietkami a neposkytuje požadované zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre

rozhodnutie veci, pričom poukázala aj na rozhodnutie najvyššieho súdu z 3. 12. 2015 publikované v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2016 (vydané ešte v
súvislosti s § 237 ods. 1 písm. f/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v platnom
znení). Prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP žalovaná odôvodnila tým, že odvolací súd nesprávne
posúdil právnu otázku, konkrétne výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považovala za takú, ktorá

je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. Totiž, podľa tejto praxe už aj pred
účinnosťou zákona č. 412/2012 Z.z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 514/2003 Z.z., boli zavedené
určité limity poskytovanej náhrady tejto nemajetkovej ujmy, ako je to zrejmé z rozhodnutia sp. zn. 6
MCdo 15/2012, pri súčasnom porovnaní s právnou úpravou náhrady poskytovanej osobám poškodeným
násilnými trestnými činmi. Tento odklon súdy nevysvetlili v kontraste s rozdielnymi rozhodnutiami, a
tak nenaplnili požiadavky ústavného práva na spravodlivý proces. Odvolací súd sa z tohto hľadiska

vecou nezaoberal, čím znemožnil žalovanej uskutočniť jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tým bol naplnený aj dovolací dôvod v zmysle §
420 písm. f/ CSP. Tento postup je v rozpore aj s rozhodnutím ústavného súdu z 12.12.2007, sp.
zn. I. ÚS 110/2007. Žalovaná zdôraznila, že jej odvolacia námietka teda nesmerovala k posúdeniu
možnosti aplikácie ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 na

predmetný prípad, ale mala za cieľ odstrániť nedostatok rozhodnutia súdu prvej inštancie spočívajúci
v nesprávnom právnom posúdení veci, ktorého sa dopustili súdy tým, že vyššie uvedenú súdnu prax
nezohľadnili. Poukázala na vývoj ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. a zdôraznila, že u
žalobcu nemohlo vzniknúť legitímne očakávanie na základe limitácie tejto náhrady (či už minimálnej
alebo maximálnej). Na túto skutočnosť poukazovala v priebehu konania, ale s touto námietkou sa

odvolací súd nevysporiadal a svoje rozhodnutie odôvodnil výhradne argumentáciou o neprípustnosti
retroaktivity právnej normy. Novelizácia zákona č. 514/2003 Z.z. uskutočnená zákonom č. 412/2012 Z.
z. je len odrazom predchádzajúcej judikatúry najvyššieho súdu, a tiež aj judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. V tejto súvislosti poukázala aj na rozhodnutie najvyššieho súdu z 24.7.2018 sp. zn.
3 Cdo 19/2018. Nemajetkovú ujmu (priznanú súdmi) považovala žalovaná za neprimeranú v kontexte

s ustálenou súdnou praxou. Trvala na tom, že súdy pri rozhodovaní o jej výške nezohľadnili všetky
relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu, najmä kritériá vyplývajúce z predchádzajúcich rozhodnutí
najvyššieho súdu, a tiež aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, a že náhrada nemajetkovej
ujmy by nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám. Poukázala aj na názor ústavného
súdu vyslovený v rozhodnutí z 3.11.2006, sp. zn. III. ÚS 192/2006, podľa ktorého „ak súd rieši právnu

otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez
toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom
právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy“. Napokon uviedla, že pri zohľadnení zákona č. 215/2006
Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, v znení neskorších predpisov, by

žalobcovi mohla byť priznaná najvyššia výška z titulu nemajetkovej ujmy v sume 12.613, 50 € a súdmi
priznaná suma je násobne vyššia.
21/Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 29. apríla 2020 sp. zn. 6Cdo/75/2019 rozsudok
KrajskéhosúduvBratislavez19.júna2018sp.zn.5Co/109/2018zrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanie.
Konštatoval, že v predmetnej veci z odôvodnení rozhodnutí súdov nižšieho stupňa vyplýva, že súdy pri

určení výšky nemajetkovej ujmy za čas väzby vychádzali zhodne (ako súd prvej inštancie, tak aj odvolací
súd) zo sumy 35 € denne. O tejto sume uvádzajú, že k nej dospeli porovnaním s výškou tejto náhrady
v iných obdobných sporoch a tiež aj v iných štátoch Európskej únie, pričom poukázali na rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 2357/2010. Samotný nárok žalobcu na nemajetkovú
ujmu súdy podrobne odôvodnili a vychádzali z názoru, že je dôvodný predovšetkým so zreteľom na

okolnosti, za ktorých došlo k výkonu väzby žalobcu, jej trvanie a tiež aj na následky, ktoré u žalobcu
výkon väzby spôsobil v rozličných sférach jeho života. I keď konštatovali, že pri ustálení výšky tohto
nároku vychádzali aj z rozhodnutí vydaných v iných obdobných sporoch, konkrétne neuviedli žiadne
také rozhodnutia. Jediné rozhodnutie, na ktoré súdy pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy poukázali,
je citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky. Súdy nielenže neuviedli na podporu

odôvodnenia primeranosti výšky nemajetkovej ujmy žiadne rozhodnutie, ktoré by spadalo pod pojem
ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, ale neuviedli žiadne rozhodnutie dovolacieho súdu,
ktoré by sa predmetnou otázkou zaoberalo, čím zaťažili napadnuté rozhodnutie vadou zmätočnosti,
spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozhodnutia.V tejto súvislosti zdôraznil, že do ustálenej praxe dovolacieho súdu, v zmysle § 421 ods. 1 CSP
treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané
civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných

Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí
a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní
súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v
rokoch 1974, 1980 a 1986 (viď R 71 uverejnené v zošite 8/2018 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky). Pojmom ustálená prax dovolacieho súdu sa zaoberalo aj

uznesenie najvyššieho súdu z 31.10.2017 sp. zn. 6 Cdo 129/2017, ako aj jeho uznesenie zo 6. 3. 2017
sp. zn. 3 Cdo 6/2017, v zmysle ktorých „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vyjadrená
predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu možno
zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,
alebo dokonca aj jednotlivo v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané

(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali“. S prihliadnutím na čl. 3 CSP do pojmu
ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia
súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Českej

republiky pod tento pojem nespadajú.
Žalovaná v priebehu súdneho konania, a to najmä v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, ale
aj v dovolaní, poukázala na potrebu limitácie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Poukázala
na aktuálne znenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej
ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným

násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, a to aj napriek skutočnosti, že k vzniku
škodovej udalosti došlo pred nadobudnutím účinnosti uvedeného ustanovenia. Limitácia výšky náhrady
nemajetkovej ujmy bola síce expressis verbis do znenia zákona č. 514/2003 Z. z. zavedená až novelou
uskutočnenou zákonom č. 412/2012 Z. z., avšak je potrebné uviesť aj skutočnosť, že súdna prax pri
určení výšky tejto náhrady zohľadňuje aj ďalšie právne predpisy, ktoré sú súčasťou právnej úpravy,

najmä odškodnenie za poškodenie zdravia alebo spôsobenie smrti už v čase platnosti a účinnosti
právneho predpisu, ktorý bol zákonom č. 514/2003 Z.z. nahradený. Na podporu tohto tvrdenia žalovaná
uviedla rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 15/2012, ktoré označilo za hmotnoprávny predpis
určujúci limity náhrady nemajetkovej ujmy zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených
násilnými trestnými činmi, pričom konštatoval, že nie je možné osobám domáhajúcim sa náhrady

nemajetkovej ujmy priznávať vyššie alebo porovnateľné sumy ako v prípadoch, ak bola trestným
činom spôsobená smrť alebo ujma na zdraví. Žalovaná ďalej v odvolaní proti rozsudku súdu prvej
inštancie poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu z 27.4.2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005, podľa ktorého
priznávanie premrštených súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu a dokonca by mohlo
bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných právach. V zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 215/2006

Z.z. má pritom poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej
mzdy, ak bola násilným trestným činom spôsobená smrť. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi takmer
dvojnásobok toho, čo by dostal poškodený v prípade, ak by bola trestným činom spôsobená smrť.
Odvolací súd sa dostatočne nevysporiadal s uvedenou argumentáciou žalovanej napriek tomu, že išlo
o argument, ktorý je pre rozhodnutie podstatný a rozhodujúci. V napadnutom rozhodnutí sa zaoberal

iba vylúčením retroaktívnej aplikácie ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. a vôbec nebral
do úvahy skutočnosť, že žalovaná sa takejto aplikácie citovaného ustanovenia nedomáhala. Domáhala
sa zohľadnenia ustálenej súdnej praxe v otázke primeranosti výšky nemajetkovej ujmy. Súdy neuviedli
žiadne rozhodnutie najvyššieho súdu, o ktoré by svoje rozhodnutie v tomto ohľade opreli.
Žalovaná v dovolaní správne poukázala aj na rozhodnutie najvyššieho súdu z 24.7.2018 sp. zn.

3 Cdo 19/2018, podľa ktorého na záveroch najvyššieho súdu o povinnosti všeobecného súdu
určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych
predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých
bol uplatnený takýto nárok podľa zákona č. 58/1969 Zb., nezmenil neskôr nič ani zákon č. 517/2008

Z. z, ani zákon č. 412/2012 Z. z. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012 Z. z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia
ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende
legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva.Keďže odvolací súd sa nezaoberal a nevysporiadal s podstatnými argumentmi žalovanej, treba vyvodiť,
že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu jasne a zrozumiteľne nedáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a nie je ani dostatočným

podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje
náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné, keď odvolací súd na argument strany sporu, ktorý
je pre rozhodnutie podstatný a rozhodujúci, nedal špecifickú odpoveď - v tomto smere sa odvolací súd
vôbec nezaoberal tvrdením žalovanej. Odôvodnenie jeho rozhodnutia tak v celom rozsahu nevysvetľuje,
prečo súd rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku jeho rozhodnutia.

V súvislosti s vytýkaným nedostatkom považoval dovolací súd za potrebné poukázať aj na stanovisko
najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod R 2/2016, podľa ktorého „nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v
zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho

poriadku.“ Toto stanovisko je aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po 1. júli 2016.
Z odôvodnení rozhodnutí súdov nižšieho stupňa nevyplýva ani to, prečo súdy ako nemajetkovú ujmu
osobitne žalobcovi priznali aj sumu 5.500 €, ktorá skôr predstavuje ušlý zisk žalobcu počas trvania
nezákonnej väzby (§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.) a pri určení jeho výšky treba zohľadňovať iné
skutočnosti než tie, ktoré boli zohľadnené v rámci nároku na nemajetkovú ujmu.

Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že námietka žalovanej je
dôvodná, keď konanie pred odvolacím súdom (ale aj pred súdom prvej inštancie) je poznačené vadou
zmätočnosti, spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu takej intenzity, ktorá
odôvodňuje aplikáciu (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016 a zakladá tak prípustnosť i
dôvodnosť podaného dovolania v prejednávanej veci v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP.

22/Odvolací súd po vrátení veci túto prejednal v odvolaním napadnutom rozsahu (dovolací súd zrušil
rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 19. júna 2018 sp. zn. 5Co/109/2018 v celom rozsahu), v
medziach a z dôvodov podaného odvolania podľa § 380 zák. č. 160/2015 Z.z. (CSP) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP, dospel pritom k záveru, že odvolanie žalovanej je sčasti
dôvodné, a to v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy.

23/Podľa § 8 ods. 6 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba
uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama. Zavinenie obvineného (či už vo forme
úmyselnej alebo nedbanlivostnej) na zahájení trestného stíhania voči nemu (t.j. na vydaní uznesenia o
vznesení obvinenia) resp. väzby znamená, že obvinený svojím zavineným konaním prispel k tomu, že
trestné stíhanie voči nemu bolo či muselo byť začaté, teda že jeho konanie bolo dôvodom k zahájeniu

trestného stíhania proti nemu, alebo musela byť na jeho osobu uvalená väzba. Príčinnú súvislosť medzi
začatím či vedením trestného stíhania a zavinením obvineného je potrebné hľadať nie v jeho konaní,
ktorým mal podľa orgánov činných v trestnom konaní naplniť skutkovú podstatu trestného činu, pre
ktorý bol stíhaný, ale v inom jeho chovaní pred zahájením trestného stíhania, resp. v jeho priebehu,
predovšetkým jeho postoji voči orgánom činným v trestnom konaní, teda v tom, či svojim konaním či

úkonmi procesného charakteru zapríčinil, že trestné stíhanie muselo byť začaté. Nejde teda o to, či
obvinený sa dopustil skutku, pre ktorý bol stíhaný a ktorým vyvolal podozrenie, že bol spáchaný trestný
čin, ale o to, či svojím iným či ďalším konaním ovplyvnil postup orgánov činných v trestnom konaní
pred zahájením trestného stíhania alebo v jeho priebehu tak, že bez tohto konania by k zahájeniu
či pokračovaniu trestného stíhania nedošlo, a to napríklad uvádzaním nepravdivých skutočností, či

predstieraním, že voči nemu sú dôvody k trestnému stíhaniu, ktoré objektívne neexistovali. Podmienka,
že poškodený si sám zavinil obvinenie, nie je naplnená už tým, že sa dopustil skutku, pre ktorý bolo
trestné stíhanie voči nemu začaté.
24/Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobcovi bola uznesením o vznesení
obvinenia a následným trestným stíhaním spôsobená škoda vo forme vynaložených nákladov na právne

zastúpenie v trestnom konaní, za ktorú podľa príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. nesie
zodpovednosť štát. Táto škoda bola žalobcovi spôsobená v príčinnej súvislosti s vydaním predmetného
uznesenia, ktorým bolo voči nemu začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre trestný čin. Žalobca
včas požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku, avšak bez úspechu, preto sa po uplynutí
šesťmesačnej lehoty obrátil so svojim nárokom na príslušný súd. Súd pri rozhodovaní o nároku na

náhradu škody (pokiaľ ide o vynaložené trovy obhajoby) neposudzuje účelnosť trov vynaložených v
súvislosti s nutnou obhajobou v trestnom konaní, ale posudzuje, o čo sa majetok poškodeného zmenšil
v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Inak
povedané, nie je dôležité to, či boli jednotlivé úkony zvoleného alebo ustanoveného advokáta účelnépre hájenie záujmov žalobcu v trestnom konaní (súd pri náhrade škody nerozhoduje o účelnosti
vynaložených trov, teda nerozhoduje o trovách konania), ale posudzuje to, o akú sumu sa skutočne
zmenšil majetok žalobcu v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho osobe. Ak

žalobca skutočne zo svojho majetku uhradil v súvislosti s jeho zastupovaním v trestnom konaní svojmu
advokátovi určitú sumu, tak je nepochybné, že sa o túto sumu reálne zmenšil jeho majetok v príčinnej
súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho osobe. Inak povedané nebyť nezákonne vedeného
trestného stíhania voči jeho osobe, nemusel by vynaložiť zo svojho majetku peniaze na zaplatenie
advokáta. Skutočnosť, že v súdenej veci žalobca vrátil matke ňou vynaložené prostriedky na úhradu

právnych služieb, vyplýva z výpovedí tak žalobcu, ako i jeho matky resp. brata, v ktorom smere boli
výpovede zhodné a bez akýchkoľvek rozporov.
25/V tejto súvislosti možno poukázať na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PI. ÚS 38/06 zo dňa 6.2.2007,
podľa ktorého "Zmyslom a účelom ustanovenia § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších
predpisov, je zaistenie úhrady nákladov konania vynaložených poškodeným na zrušenie alebo zmenu
nezákonného rozhodnutia alebo nápravu nesprávneho úradného postupu. Inak povedané, zmyslom a

účelom daného zákonného ustanovenia je zahrnutie do rámca pojmu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom (čl. 36 ods. 3 a 4 Listiny) aj úhrady nákladov konania
smerujúceho k ich zrušeniu, zmene alebo náprave. A contrario by totiž bolo v rozpore s princípom
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, aby jeden z dôsledkov takého konania orgánov verejnej moci, a to náklady konania vedúceho

k jeho reparácii, niesol poškodený sám". Opačný výklad by bol tiež v rozpore s čl. 13 Zmluvy, nakoľko by
vytváral prostredie nezodpovednosti štátu za opatrenia, ktorými vznikla občanom na ich právach ujma.
Teda ústavne konformným výkladom je namieste dospieť k výkladovému záveru, že zákon č. 514/2003
Z.z. zahŕňa aj nárok na úhradu nákladov konania vynaložených na oslobodenie spod obžaloby či na
zastavenie trestného stíhania. Náklady konania vedúceho po vznesení obvinenia k oslobodeniu spod

obžaloby,čikzastaveniutrestnéhostíhania,bolizhľadiskaprávnehoštátuprimeranýmanutnýmkrokom
k dosiahnutiu spravodlivosti, a to krokom vynúteným postupom štátu voči pôvodne obvinenému. Ak
došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, je primerané, aby štát chápal
predmetné náklady konania osoby neprávom obvinenej ako náklady vynaložené v záujme právneho
štátu samého. V tejto súvislosti odvolací súd len dodáva, že výzva súdu na riadne špecifikovanie

uplatneného nároku nemôže predstavovať žiadne nabádanie poškodeného na uplatnenie si jemu
nepatriacich práv resp. za porušenie zásady rovnosti strán pred súdom.
26/K náhrade nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie uviedol, že väzba skutočne predstavovala pre
žalobcu traumatizujúcu skúsenosť, vzhľadom na podmienky jej výkonu, bol v minimálnom kontakte s
najbližšou rodinou a nemohol vykonávať svoju podnikateľskú činnosť, ktorá ho živila. Konštatoval, že

väzbasamaosebejezásahomdokaždodennéhospôsobuživota,atoprekaždéhočloveka,amádopad
nielen na neho samotného, ale aj na jeho rodinu a príbuzných. Po návrate z väzby popísali svedkovia
žalobcu ako človeka psychicky, fyzicky (schudnutý) aj materiálne zničeného, žalobca sa zmenil, zostal
uzatvorený do seba, vyhýbal sa kontaktom s ľuďmi. Väzba mala následky aj na zárobkovú činnosť
žalobcu, ktorý podnikal. Pokiaľ ide o možnosť žalobcu obstarať si živobytie, zasiahlo trestné stíhanie

negatívne aj do tejto oblasti života žalobcu. Ako vyplynulo z dokazovania, väzba zapríčinila, že žalobca
prakticky dva roky nemohol podnikať a okrem absencie príjmu z podnikania stratil aj klientov. Z dôvodu
finančnej núdze bolo potrebné rozpredať stroje a zariadenia, s ktorými podnikal. Žalobca sa následne
neúspešne, z dôvodu prebiehajúceho trestného stíhania, uchádzal o zamestnanie.
27/Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že nemožno považovať za postačujúce

zadosťučinenie konštatovanie nezákonnosti rozhodnutí o treste resp. väzbe. S ohľadom na okolnosti
tohto prípadu (obmedzenie osobnej slobody žalobcu v značnom rozsahu, vek žalobcu v čase
nástupu väzby, odlúčenie od rodiny, strata profesných kontaktov a spoločenského postavenia) žalobca
opodstatnene uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy za celé obdobie trvania obmedzenia jeho osobnej
slobody resp. trestného stíhania.

28/Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, podmienkou jej priznania je vždy - v závislosti
na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba
považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,
intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu závažnú. Rozhodujúce je však
objektívne hľadisko a nie subjektívne pocity, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase

vnímala aj každá iná fyzická osoba.
29/V rozhodnutí z 31. júla 2012 sp. zn. 6Cdo/37/2012 dovolací súd dospel k záveru, že súd je povinný
vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti
odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, obdobných veciach; v tomto rozhodnutídovolací súd poukázal na nález ústavného súdu zo 6. decembra 2006 sp. zn. III. ÚS 147/06 a tiež na
rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 (v prípade Winkler proti Slovenskej republike).
30/Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 30. septembra 2013 sp. zn. 6MCdo/15/2012 dospel k záveru, podľa

ktorého určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by
nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia
úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali
do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z.z., v
zmysle ktorého, v prípade že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie

odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho
násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia
vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať napríklad aj otázkami, v čom je
nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným
rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, respektíve s morálnou škodou
spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.

31/Z rozhodnutia najvyššieho súdu z 24. júla 2018 sp. zn. 3Cdo/19/2018 vyplýva, že priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy nemá byť vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, čo
predstavuje 50-násobok minimálnej mzdy v Slovenskej republike.
32/V rozhodnutí z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo/171/2005 najvyšší súd v podstatnom konštatoval, že i
keď je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom

konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou
ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak
premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa, a ktoré
by napríklad pri porovnaní „odškodnenia" zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním"
zásahov do iných základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na

iných základných právach (napríklad ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať.
33/Odvolací súd, zohľadniac súdnu prax, podľa ktorej už aj pred účinnosťou zákona č. 412/2012 Z.z.,
ktorým bol novelizovaný zákon č. 514/2003 Z.z., boli zavedené určité limity poskytovanej náhrady
nemajetkovej ujmy, ako je to zrejmé z rozhodnutia sp. zn. 6 MCdo 15/2012, potom pri určení výšky
náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol na spôsob určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy na základe

zákonného ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v platnom znení, ktoré ustanovuje, že výška
náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným
násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, teda zák. č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní
osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Podľa tohto, ak bola trestným činom spôsobená smrť,
poškodenýmánároknavyplatenieodškodneniavsumepäťdesiatnásobkuminimálnejmzdy.Poškodený

trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania má nárok aj na vyplatenie
odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy. Žalovaná sama
v dovolaní uvádzala, že pri zohľadnení zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených
násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov, by žalobcovi mohla byť priznaná najvyššia výška
z titulu nemajetkovej ujmy v sume 12.613, 50 €.

34/Trestné stíhanie žalobcu trvalo od 03/2006 do 06/2013, teda viac ako 7 rokov, vo väzbe bol žalobca
v období od 07.03.2006 do 05.11.2007, teda 609 dní. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej
inštancie, že v posudzovanom prípade väzba predstavovala pre žalobcu traumatizujúcu skúsenosť,
vzhľadom na podmienky jej výkonu, žalobca bol v minimálnom kontakte s najbližšou rodinou a nemohol
vykonávať svoju podnikateľskú činnosť, ktorá ho živila. Správne konštatoval, že väzba sama o sebe

je zásahom do každodenného spôsobu života, a to pre každého človeka, a má dopad nielen na neho
samotného, ale aj na jeho rodinu a príbuzných. Po návrate z väzby popísali svedkovia žalobcu ako
človeka psychicky, fyzicky (schudnutý) aj materiálne zničeného, žalobca sa zmenil, zostal uzatvorený
do seba, vyhýbal sa kontaktom s ľuďmi. Väzba mala následky aj na zárobkovú činnosť žalobcu, ktorý
podnikal. Pokiaľ ide o možnosť žalobcu obstarať si živobytie, zasiahlo trestné stíhanie negatívne aj do

tejto oblasti života žalobcu. Ako vyplynulo z dokazovania, väzba zapríčinila, že žalobca prakticky dva
rokynemoholpodnikaťaokremabsenciepríjmuzpodnikaniastratilajklientov.Zdôvodufinančnejnúdze
bolo potrebné rozpredať stroje a zariadenia, s ktorými podnikal. Žalobca sa následne neúspešne, z
dôvoduprebiehajúcehotrestnéhostíhania,uchádzalozamestnanie.Ztakéhotoodôvodnenianevyplýva,
že by súd prvej inštancie výšku náhrady nemajetkovej ujmy robil závislou na ušlom zisku žalobcu resp.

skutočnej škode, ako to nesprávne interpretovala žalovaná.
35/Odvolací súd mal zhodne ako súd prvej inštancie za preukázané, že viac ako sedem rokov trvajúce
trestné stíhanie žalobcu negatívne ovplyvnilo žalobcovu osobnosť, psychiku, dobré meno žalobcu a
jeho rodiny a malo tiež negatívny dopad na jeho pracovné uplatnenie. Žalobcovi vznikla ujma trvajúcapo celú dobu trestného stíhania, pričom tento zásah bol o to intenzívnejší, keď sa preukázalo, že
žalobca bol po celé toto dlhé obdobie trestne stíhaný pre skutok, ktorý nebol trestným činom. Väzba
spôsobila žalobcovi výraznú ujmu na jeho základných právach a slobodách, najmä práve na slobodu,

súkromie, dôstojnosť a rodinný život, práve podnikať. Následky nezákonného rozhodnutia o vznesení
obvinenia resp. nezákonnej väzby boli takej intenzity a závažnosti, že sa nejavilo súdu za postačujúce
poskytnutie iného zadosťučinenia. Odvolací súd za primeraný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy považoval sumu vo výške 3.000,- eur, ktorý priznal ako formu zadosťučinenia za nezákonné
trestné stíhanie žalobcu, súčasne považoval za dôvodnú povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu

nemajetkovejujmyzačasväzbyvovýške5.000,-eur,celkomtedasumu8.000,-eurakoprimeranýnárok
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia
ako aj nezákonným rozhodnutím o jeho väzbe, keď nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom,
pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím nedosahovala výšku porovnateľnú
napr. so smrteľným následkom trestného činu.
36/Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov potom rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej žalobe

vyhovujúcej časti týkajúcej sa náhrady majetkovej škody podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil z hľadiska
jeho vecnej správnosti, v napadnutej žalobe vyhovujúcej časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil (§ 388 CSP) tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8.000 eur do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšku
žalobu žalobcu zamietol.

37/Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, rozhodol aj o
nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie (§ 396 ods. 2 CSP), resp. trov dovolacieho
konania (§ 453 ods. 3 CSP). O nároku na náhradu trov rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP, keďže v spore v konečnom dôsledku každá z procesných strán
dosiahla len čiastočný úspech, odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov

prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania.
38/Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).