Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. január 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/167/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1305209008
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1305209008.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov

senátu JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci žalobcu: X.. F. C., R.. XX. X.
XXXX, D. D., Š. Č.. XX, zastúpeného JUDr. Dušanom Pohovejom, advokátom so sídlom v Bratislave,
Nám. Slobody č. 10, proti žalovanému: ISS Facility Services, spol. s r. o., so sídlom v Bratislave,
Dúbravská cesta č. 14, IČO: 31 345 212, zastúpenému JUDr. Ondrejom Matejkom, advokátom so sídlom
v Bratislave, Špitálska č. 25, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu
mzdy,naodvolanieobochstránsporuprotirozsudkuOkresnéhosúduBratislavaIIIzodňa24.septembra
2013 č. k. 45C/22/2005-549 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí tretím) opakovane určil za neplatné okamžité
skončenie pracovného pomeru zo dňa 28. 4. 2005, žalovaného zaviazal na zaplatenie náhrady mzdy
za 12 mesiacov vo výške 32.257,92 €; vo zvyšku (náhrada mzdy uplatnená za 27 mesiacov) žalobu
zamietol. O trovách konania nerozhodol (§ 151 ods. 2 O. s. p.).

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že napriek splneniu všetkých formálnych náležitostí okamžitého
skončenia pracovného pomeru je toto potrebné považovať za neplatné, keď vymedzené porušenie
pracovnej disciplíny nemožno považovať za závažné. Žalobca neospravedlnene zameškal len zmenu
dňa 20. 4. 2005, odo dňa 21. 4. 2005 do okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 28. 4. 2005 bol
práceneschopný. Pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny, s prihliadnutím na osobu žalobcu,
zastávanú funkciu (finančný riaditeľ), dovtedajší kladný postoj k plneniu pracovných úloh, dospel k
záveru, že ojedinelá absencia, na rozdiel od reťazovej absencie, požívaniu alkoholických nápojov,

úmyselného konania, spojeného so škodou väčšieho rozsahu a pod., nemožno v danom prípade
považovať za porušenie pracovnej disciplíny intenzity, odôvodňujúcej výnimočný spôsob skončenia
pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, účinnom v znení do 1. 9. 2007.

3. Na žiadosť žalovaného znížil náhradu mzdy za obdobie 12 mesiacov, keď mal za preukázané, že
žalobca žalovanému ešte dňa 6. 5. 2005 oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní a žalovaný mu
neumožnil v práci pokračovať. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že žalobca sa v období od 8. 8. 2005

do 30. 9. 2007 nezamestnal, bol dobrovoľne nezamestnaný, neevidovaný na úrade práce, bez udania
vážnych dôvodov, pre ktoré sa do práce nezapojil. S prihliadnutím na pokusy žalobcu zamestnať sa v
spoločnosti ANKO, s. r. o. a FIZAKO, s. r. o. považoval za primerané satisfakčnej funkcii inštitútu
náhrady mzdy túto priznať v rozsahu 12 mesiacov.4. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie obe strany sporu.

5. Žalobca napadol odvolaním zamietajúci výrok, domáhajúc sa jeho zmeny a vyhovenia žalobe v celom
rozsahu. Zastával názor, že súd prvej inštancie nesprávne prihliadol na žiadosť žalovaného o zníženie,
resp. nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 9 mesiacov, pretože táto požiadavka bola
žalovaným vznesená až po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, nevykazuje znaky skutočnosti v
zmysle § 205a O. s. p. a potreba skúmania okolností na zníženie náhrady mzdy nevyplývala ani zo

zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu (uznesenie zo dňa 29. 11. 2011, č. k. 7Co/457/2010-410).
Zdôraznil, že v rozhodnom období si prácu (rovnocennú alebo dokonca výhodnejšiu ako by mal pri
výkonepodľapracovnejzmluvy)sámusilovnehľadal,kuktorejskutočnostisúdprvejinštancienevykonal
navrhnuté dôkazy.

6. Žalovaný napadol rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcich výrokoch, domáhajúc sa

ich zmeny a zamietnutia žaloby. Pre prípad potvrdenia výroku o neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru sa domáhal určenia, že pracovný pomer skončil dňa 28. 4. 2005, resp. priznania
náhrady mzdy len za obdobie 9 mesiacov. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie v rozpore s existujúcou
judikatúrou nesprávne neposúdil absenciu žalobcu dňa 20. 4. 2005 za závažné porušenie pracovnej
disciplíny. Domnieval sa, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával,

keďže tento nebol až do 20. 9. 2007 zamestnaný ani na základe dohôd vykonávaných mimo
pracovného pomeru ani ako samostatne zárobkovo činná osoba; ako dobrovoľne nezamestnaný si
prácou nepotreboval zabezpečiť žiaden príjem, dobrovoľne si platil sociálne a zdravotné odvody, teda
nepracoval výlučne zo subjektívnych dôvodov. Toto konanie žalobcu považoval za rozporné s dobrými
mravmi a za zneužitie práv na úkor žalovaného. Napokon zopakoval svoju skoršiu argumentáciu o tom,

že žalobca mu riadne neoznámil, že žiada v práci ďalej pokračovať.

7. V zamietajúcej časti žalovaný žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Mal
za to, že námietku podľa § 79 ods. 2 Zák. práce uplatnil v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom
zo žiadneho predpisu nevyplýva, kedy najneskôr môže byť takáto námietka uplatnená. Spochybnil

hodnovernosť oznámení obchodných spoločností o hľadaní si práce žalobcom.

8. Odvolací súd prejednal odvolanie oboch strán sporu podľa § 470 ods. 1, § 379 a 380 ods. 1 CSP, vo
veci nariadil pojednávanie a dospel k záveru, že odvolania sú neopodstatnené.

9. Podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce v znení účinnom ku 28.4.2005 zamestnávateľ môže okamžite
skončiť pracovný pomer, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

10. Podľa § 79 ods. 1 cit. zák. ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s
ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil

zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd

rozhodne o skončení pracovného pomeru.

11. Podľa § 79 ods. 2 cit. zák. ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada
mzdy, presahuje deväť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu
za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec

nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase
zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého
dôvodu sa do práce nezapojil.

12. Súd prvej inštancie po zrušení skoršieho vyhovujúceho rozsudku vykonal dostatočné dokazovanie

ohľadom absencie žalobcu v práci dňa 20. 4. 2005, ako aj v súvislosti so žiadosťou žalovaného na
znížení uplatnenej náhrady, presahujúcej 9 mesiacov. V týchto rozhodujúcich otázkach dospel k
relevantným skutkovým a právnym záverom, ktoré aj primerane odôvodnil.13. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca zastával u žalovaného pozíciu finančného riaditeľa, pričom
jeho jediným nariadeným bol generálny riaditeľ žalovaného. Žalobca sa v mesiaci apríl neustanovoval
do práce odo dňa 12. 4. 2005 pre zdravotné problémy, svoju neprítomnosť konzultoval s generálnym

riaditeľom X.. H. X., ako aj so mzdovým oddelením, pričom nepochybne disponoval informáciou, že
do 19. 4. 2005 môže čerpať dovolenku na zotavenie (vymedzenie trvanie dovolenky žalovaným v
okamžitomskončenípracovnéhopomeru).Zvykonanéhodokazovaniatiežvyplynulo,žeododňa 21.
4. 2005 do 28. 4. 2005, kedy mu bolo v byte doručené okamžité skončenie pracovného pomeru,
bol dočasne pracovne neschopný (táto trvala až do 8. 8. 2005). Z doplneného dokazovania sa totiž

nepreukázalo, že dočasná pracovná neschopnosť nastala u žalobcu až po doručení okamžitého
skončenia pracovného pomeru. V tejto súvislosti odvolací súd akcentuje, že na žiadosť žalovaného bola
zo strany sociálnej poisťovne vykonaná kontrola u ošetrujúceho lekára žalobcu v relatívne krátkom čase
po vystavení dočasnej práceneschopnosti a táto nezistila žiadne pochybenia. Žalobca teda preukázal,
že v uvedenom období si neplnil pracovné povinnosti pre dočasnú pracovnú neschopnosť.

14. Pokiaľ žalovaný pri takto zistenom skutkovom stave vymedzil skutok, predstavujúci závažné
porušenie pracovnej disciplíny, ako absenciu žalobcu v práci odo dňa 20. 4. 2005 do 28. 4. 2005, súd
prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že neprítomnosť žalobcu v práci v dňoch od 21. do 28. 4.
2005 nemožno považovať za neospravedlnenú absenciu.

15. Naproti tomu žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia, že bol zamestnávateľom
informovaný o možnosti čerpania dovolenky na zotavenie až do 20. 4. 2005. Súd prvej inštancie
preto správne riešil otázku, či ojedinelá absencia finančného riaditeľa spoločnosti predstavuje závažné
porušenie pracovnej disciplíny.

16. Súd hodnotí intenzitu porušenia pracovnej disciplíny vždy podľa okolností konkrétneho prípadu,
keď Zákonník práce stupeň porušenia pracovnej disciplíny nevymedzuje a objektívne ani nemôže. Súd
preto berie do úvahy osobu zamestnanca, jeho pracovnú pozíciu, mieru zavinenia, spôsob porušenia
disciplíny, ale aj čas a situáciu, v ktorej k porušeniu disciplíny došlo. Ako správne uviedol už súd
prvej inštancie, za závažné porušenie pracovnej disciplíny sa zvyčajne považuje až tzv. reťazenie

absencií, teda dlhšia absencia v krátkom, resp. i v dlhšom časovom úseku. Tento záver korešponduje
ustálenej judikatúre súdov, keď napríklad v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/81/2010 dovolací súd dospel
k záveru, že neospravedlnená absencia neodôvodňuje okamžité skončenie pracovného pomeru v
dôsledku jednorazového, ale opakovaného konania zamestnanca.

17. Pri hodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny súd prvej inštancie zodpovedajúcim spôsobom
prihliadol na okolnosti tohto prípadu, keď žalobca dovtedy nemal problémy s pracovnou disciplínou, ako
jeden z členov vrcholového manažmentu žalovaného dostal odmeny za predchádzajúci kalendárny rok.
Okrem toho v konaní neboli preukázané žiadne závažné následky pre žalovaného v dôsledku absencie
žalobcu, pričom treba prihliadnuť aj na celkovú situáciu, za ktorej k porušeniu pracovnej disciplíny došlo

(z dôvodu zdravotných ťažkostí neúčasť v práci od 12. 4. 2005 do 19. 4. 2005 na základe čerpania
dovolenky na zotavenie a následne od 21. 4. 2005 dočasná pracovná neschopnosť).

18. Súd prvej inštancie dospel tiež k správnym záverom o možnosti priznania náhrady mzdy podľa §
79 ods. 1, 2 v znení účinnom ku dňu okamžitého skončenia pracovného pomeru. Predovšetkým súd

prvej inštancie správne uzavrel, že žalobca oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní.
V tejto súvislosti neobstojí námietka žalovaného, že k tomu nedošlo. Najneskôr žalobca oznámil
žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní doručením žaloby, v ktorej sa uplatnila i „ušlá mzda“ dňa
14. 9. 2005. Niet však žiadnych dôvodov nepovažovať za perfektné už oznámenie žalobcu dňa 6. 5.
2005 zvoleným advokátom.

19. I podľa názoru odvolacieho súdu poskytnutie náhrady v takomto rozsahu si v dostatočnej miere
splní svoju satisfakčnú funkciu, ale tiež i sankčnú funkciu voči žalovanému. Pri určení náhrady súd prvej
inštancie náležite zohľadnil skutočnosti vyplývajúce z ustanovenia § 79 ods. 2, teda či žalobca bol v
tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával, aký zárobok dosiahol alebo

z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Žalovaný bol v požadovanom období dobrovoľne nezamestnaný,
a hoci preukazoval hľadanie si primeranej práce (práci vykonávanej u žalovaného), bez potreby
doplnenia dokazovania možno uzavrieť, že vzhľadom na jeho dosiahnuté vzdelanie, vek, odbornú praxu žalovaného, dobrý zdravotný stav a pracovné možnosti v Bratislave, je postačujúcim poskytnutie
náhrady mzdy v súdom prvej inštancie určenom rozsahu.

20. Berúc do úvahy vyššie uvedené okolnosti tohto prípadu odvolací súd nepovažoval za odôvodnenú
požiadavku žalovaného na určenie, že pracovný pomer skončil dňom 28. 4. 2005. Konanie
žalobcu (predloženie potvrdenia o dočasnej PN až začiatkom mesiaca máj, prostredníctvom svojho
otca, prerušenie komunikácie so žalovaným) neodôvodňuje záver o tom, že od žalovaného nemožno
spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Ako správne uviedol i súd prvej inštancie,

žalovaný nezvolil správny postup, ale ojedinelú absenciu riešil okamžitým skončením pracovného
pomeru. Okrem toho súd nie je oprávnený rozhodnúť o skončení pracovného pomeru spätne, ku
skončeniu by mohlo dôjsť až ku dňu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu.

21. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil
(§ 387 ods. 1 CPS).

22. Odvolací súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi celkom úspešnému v časti
určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a rozhodnutie o náhrade mzdy záviselo
od úvahy súdu, ktorú okolnosť odvolací súd vyhodnotil ako dôvod hodný osobitného zreteľa (§ 396 ods.
1 v spojení s § 255 ods. 1, 257 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).