Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. január 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/8/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2120202513
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2120202513.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudcov:
JUDr. Janka Benkovičová a Mgr. Matúš Staríček, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom C. D. XXX, zast.: JUDr. Roman Cibulka, advokát so sídlom Hlavná 13, Trnava, proti žalovanému:
C. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXXX/XX, F., zast.: JUDr. Michal Krutek, s.r.o., advokátska
kancelária so sídlom Hlavná 11, Trnava, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie

žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava, č. k. 40C/18/2020 - 81 zo dňa 18. októbra 2021,
takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie sa r u š í a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie prerušil do právoplatného skončenia trestného
konania obvineného C. C. G., nar. XX.XX.XXXX, vedeného na základe uznesenia Prezídia policajného

zboru, Národnej kriminálnej agentúry, odbor Západ, ČVS: PPZ-345/NKA-ZA2-2019 zo dňa 27.11.2019.
Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil aplikáciou § 164 a § 165 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Vecne tým, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 11.03.2020,
doručenou súdu prvej inštancie dňa 12.03.2020, domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.
Právny zástupca žalobkyne navrhol prerušiť konanie z dôvodu, že v súčasnosti je proti žalovanému
vedené trestné konanie na základe uznesenia Prezídia policajného zboru, Národnej kriminálnej

agentúry, odbor Západ, ČVS: PPZ-345/NKA-ZA2-2019 zo dňa 27.11.2019. V danom prípade považoval
súd prvej inštancie za potrebné prerušiť konanie vedené na tamojšom súde pod sp. zn. 40C/18/2020
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a to do právoplatného skončenia trestného konania
obvineného C. C. G., nar. XX.XX.XXXX, vedeného na základe uznesenia Prezídia policajného zboru,
Národnejkriminálnejagentúry,odborZápad,ČVS:PPZ-345/NKA-ZA2-2019zodňa27.11.2019,nakoľko
sa v danom konaní rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, keď trestné konanie sa

o. i. vedie aj pre prevod nehnuteľností, o určenie vlastníckeho práva ktorých sa žalobkyňa domáha v
súdnom konaní, žalobkyňou na C. C. G., ktorý prevod žalobkyňa považuje za neplatný právny úkon.

Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právnej zástupkyne
zdôvodovpodľa§365ods.1písm.b),d)ah)CSP.Vodvolanížalovanýpoukázalnato,ževpredmetnom

trestnom konaní nie je v postavení obvineného a ani podozrivého, t. j. samotný výsledok trestného
konania nie je spôsobilým ovplyvniť skutočnosť, že žalobkyňa podala absolútne nedôvodnú žalobu
a nehnuteľnosti užíva aj so svojou rodinou bez právneho dôvodu. Žalobkyňa uzatvorila so žalovaným
najprv ústnu nájomnú zmluvu a následne dve písomné nájomné zmluvy, na základe ktorých riadne
a v plnej výške plnila dohodnuté nájomné, pričom si nepochybne bola vedomá toho, že žalovaný je
výlučným vlastníkom nehnuteľností. Žalobkyňa v minulosti taktiež sama iniciovala konanie o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Trnava pod sp. zn.
12C/2/2018 a v ktorom sa najprv domáhala určenia svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, aleešte pred prvým pojednávaním vzala svoju žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
v celom rozsahu späť, pričom späťvzatím predmetnej žaloby tak de facto potvrdila vlastnícke právo
žalovaného k nehnuteľnostiam a deklarovala snahu nehnuteľnosti odkúpiť. Ak by aj v trestnom konaní

vyšli najavo akékoľvek pochybnosti ohľadom C. G. ako predchádzajúceho vlastníka, uvedené nie je
spôsobilé akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť vlastnícke právo žalovaného, nakoľko tento za účelom
vypracovania kúpnych zmlúv oslovil riadne registrovaného advokáta, vychádzal zo stavu na LV a za
účelom nadobudnutia nehnuteľností si vzal aj úver v H. E. I., ktorý stále riadne spláca. Vo vzťahu
k dobromyseľnosti žalovaného, žalovaný poukázal najmä na nález ÚS ČR sp. zn. PL ÚS 78/06 zo

dňa 16.10.2007, nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 143/07 zo dňa 25.02.2009, uznesenie ÚS SR č. k.
II. ÚS 165/2011 - 17 zo dňa 20.04.2011, nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 3061/11 zo dňa 13.08.2012,
nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016. Žalovaný ďalej uviedol, že ako kupujúci
uhradil C. G. ako predávajúcemu celú dohodnutú kúpnu cenu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva
(žalovanému), pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože
v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím

materiálneho právneho štátu. Žalovaný nedisponoval žiadnymi pochybnosťami o tom, že by C. G. nemal
byť vlastníkom nehnuteľností, resp. že by jeho vlastnícke právo bolo žalobkyňou alebo kýmkoľvek iným
akokoľvek spochybňované. V spore medzi pôvodným vlastníkom a dobromyseľným nadobúdateľom
vlastníckehoprávadochádzaajkaplikáciivšeobecneuznávanejprávnejzásady„vigilantibusiurascripta
sunt“. Čím dlhší čas uplynie od nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom,

tým má ústavnoprávna ochrana princípu právnej istoty bona fide vlastníka na pomyselnej miske
váh „väčšiu váhu“ než má ochrana vlastníckeho práva pôvodného (skutočného) vlastníka. Odo dňa
nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaným dňa 07.07.2015 do podania v poradí druhej žaloby o
určenie vlastníckeho práva dňa 11.03.2020 prešlo takmer 5 rokov, teda 5 rokov, počas ktorých žalobkyňa
vlastnícke právo žalovaného nerozporovala a plnila si svoje povinnosti plynúce z nájomných zmlúv,

ako aj z bezdôvodného obohatenia. Jedinou otázkou, ktorou by sa súd prvej inštancie mohol v konaní
zaoberať, je dobromyseľnosť žalovaného, ktorá však podľa názoru žalovaného bola preukázaná a preto
nie je potrebné aj vzhľadom na absenciu obvinenia žalovaného v trestnom konaní čakať na právoplatné
skončenie trestného konania. Vo vzťahu k predmetnému prerušeniu konania ako procesnému
prostriedku a jeho prípustnosti žalovaný poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 5Obdo/34/2019 zo dňa

10.07.2019, uznesenie ÚS SR č. k. III. ÚS 63/2018 - 29 zo dňa 07.02.2018 a nález ÚS SR č. k. III.
ÚS 136/08 – 53 zo dňa 02.09.2009. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nebol oprávneným toto
konanie prerušiť aj z toho dôvodu, že v súčasnosti nič nenaznačuje tomu, že v trestnom konaní bude
v dohľadnej dobe s konečnou platnosťou v danej veci rozhodnuté. Prvoinštančný súd v predmetnom
uznesení neuviedol, aké iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami vykonal pred tým,

než pristúpil k prerušeniu konania. Rozhodujúcim hľadiskom je teda zásada hospodárnosti konania,
preto prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo. Konanie vedené na
NAKA je vedené od roku 2019 a obvinenie bolo C. G. vznesené ešte 17.02.2020, pričom uvedené viac
ako jeden a pól roka nepredstavovalo dôvod na prerušenie tohto konania. Žalovaný ďalej poukázal
na nález ÚS SR č. k. III. ÚS 136/09 - 53 zo dňa 02.09.2009, nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 9/2017 zo

dňa 08.03.2017 a nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 230/2017 zo dňa 30.05.2017. Mal za to, že v konaní
nikdy neexistovali dôvody na prerušenie konania a poukázal na to, že prvoinštančné uznesenie je
nepreskúmateľné z dôvodu absencie vecného odôvodnenia. Záverom odvolania žalovaný navrhol, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie.

K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu s tým, že žalovaný
v odvolaní v podstate opakuje svoju doterajšiu argumentáciu týkajúcu sa jeho dobromyseľnosti majúc
za to, že jeho dobromyseľnosť pri nadobúdaní vlastníckeho práva k bytu je nesporne preukázaná.
Otázkou, či je možné iba na základe dobromyseľnosti (ak by bol žalovaný skutočne v predmetnej veci

dobromyseľný) nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, sa žalobkyňa zaoberala
už vo svojich predchádzajúcich podaniach, na ktoré podporne odkazuje. Konečnú bodku k predmetnej
otázke dalo však posledné rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/31/2020 zo dňa 27.05.2020, v ktorom
kolégium NS SR zaujalo zásadné stanovisko k otázke možného prelomenia zásady „nemo plus iuris ad
alium transefere potest quam ipse habet“. V konaní pred súdom prvej inštancie je preto rozhodujúce

posúdenie prejudiciálnej otázky, ktorou je otázka, či predmetná zmluva, ktorou C. G. nadobudol od
žalovanej (zrejme malo byť uvedené „žalobkyne“ – pozn. odvolacieho súdu) jej nehnuteľnosti, je
platná. Keďže C. G. je v súvislosti s uzatváraním uvedenej zmluvy a nadobudnutím vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam patriacim do výlučného vlastníctva žalobkyne (ako i v ďalších obdobných prípadoch)väzobne stíhaný pre zločin podvodu, pričom predmetná vec by sa mala už nachádzať na základe
obžaloby podanej prokuratúrou na príslušnom súde, je treba konštatovať, že v predmetnom súdnom
konaní sa rieši otázka, ktorá má veľký význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci. Je evidentné, že v

prípade, ak by v tomto konaní súd vyhodnotil zmluvu uzavretú medzi C. G. a žalobkyňou ako zmluvu
platnú a žalobu by zamietol a následne by v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp.
zn. 39C/27/2017 vyhovel žalobe, ktorou sa žalovaný domáha voči žalobkyni vypratania predmetných
nehnuteľností, pričom neskôr by spomínané trestné konanie bolo ukončené právoplatným rozhodnutím
trestného súdu, ktorým by tento uznal obžalovaného C. G. vinného z trestného činu podvodu i vo vzťahu

k skutku, ktorý sa týkal nadobudnutia sporných nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy, musela by
žalovaná (zrejme malo byť uvedené „žalobkyňa“ – pozn. odvolacieho súdu) túto situáciu riešiť podaním
žaloby na obnovu konania. Zároveň by si musela uplatňovať voči žalobcovi (zrejme malo byť uvedené
„žalovanému“ – pozn. odvolacieho súdu) i nároky na náhradu prípadnej škody, domáhať sa toho, aby
jej osoba, ktorá by bola evidovaná ako vlastník domovej nehnuteľnosti, umožnila sa do nej nasťahovať
a podobne. Na strane druhej, ak bude konanie v predmetnej veci prerušené a vyčká sa na právoplatné

rozhodnutie trestného súdu, nebude postavenie žalovaného po uvedenú dobu tak vážne ohrozené,
keďže tento má zabezpečené bývanie. Žalovaný má ako vlastník evidovaný v katastri nehnuteľností voči
žalovanej (zrejme malo byť uvedené „žalobkyne“ – pozn. odvolacieho súdu) taktiež nárok na finančnú
náhradu z titulu tzv. bezdôvodného obohatenia, pričom ako sám uvádzal, žalovaná (zrejme malo byť
uvedené „žalobkyňa“ – pozn. odvolacieho súdu) mu za užívanie jeho nehnuteľnosti finančnú náhradu

poukazovala a poukazuje. Žalobkyňa vo vyjadrení označila rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne
správne a zákonné, pričom navrhla, aby ho odvolací súd potvrdil.

Žalovaný prostredníctvom právnej zástupkyne v rámci odvolacej repliky poukázal na nesprávnu

informáciu poskytnutú súdu prvej inštancie žalobkyňou ohľadom vznesenia obvinenia v trestnom konaní
voči C. G. pre skutok súvisiaci so žalobkyňou ako poškodenou, resp. o podaní obžaloby v uvedenej
veci. Žalovaný uviedol, že vykonal dopyt aj na Špecializovanom trestnom súde, ktorý mu potvrdil len
existenciu rozhodovania o väzbe v predsúdnom konaní, avšak nie podanie obžaloby voči C. G.. Zo
Špecializovaného trestného súdu bolo žalovanému zaslané anonymizované uznesenie o vzatí do väzby

zo dňa 28.11.2019, ktoré bolo vydané až po vydaní uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 27.11.2019.
Napriek tomu, že z uznesenia o vznesení obvinenia sa v súdnom spise nachádza len jeho fragment, tak
z uznesenia o vzatí do väzby je vidieť, pre ktoré skutky bolo v predmetnom trestnom konaní vznesené
obvinenie. Z obsahu uznesenia o vzatí do väzby možno vidieť, že pre skutok súvisiaci so žalobkyňou
nebol nikto vzatý do väzby a teda preň ani nebolo doposiaľ vznesené žiadne obvinenie. Ani z uznesenia

zo dňa 05.08.2021 o nepredĺžení väzby nevyplýva, že by došlo k rozšíreniu obvinení aj pre skutok, ktorý
by súvisel so žalobkyňou. Žalovaný zároveň poukázal i na správu na správu z Okresného riaditeľstva PZ
Trnava zo dňa 16.07.2020, podľa ktorej bolo dňa 23.07.2018 začaté trestné konanie vo veci žalobkyne
ako poškodenej, pričom vec bola následne odstúpená na ORPZ Trenčín a odtiaľ na NAKA. Ani z tejto
správy nevyplýva, že by bolo vznesené obvinenie akýmkoľvek osobám pre skutok súvisiaci s žalobkyňou

ako poškodenou. Súd prvej inštancie prerušil konanie do skončenia, trestného konania obvineného C.
G. vedeného na základe uznesenia Prezídia policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, odbor
Západ, ČVS: PPZ-345/NKA-ZA2-2019, pričom ale v predmetnom trestnom konaní nebolo C. G. doposiaľ
vznesené obvinenie pre skutok súvisiaci so žalobkyňou ako poškodenou, a teda ani prípadné odsúdenie
C. G. v trestnom konaní nebude akýmkoľvek spôsobom schopné ovplyvniť toto konanie. Z dôvodu, že

sa v súdnom spise nenachádza žalobkyňou deklarované podanie obžaloby, ani uznesenie o vznesení
obvinenia pre skutok súvisiaci so žalobkyňou, absentuje tak akýkoľvek dôvod na prerušenie konania.
V súvislosti s tvrdením žalobkyne, že v konaní je rozhodujúce posúdenie platnosti zmluvy, ktorou C. G.
nadobudol od žalobkyne jej nehnuteľnosti, žalovaný poukázal na nález ÚS SR č. k. III. ÚS 136/09 – 53
zo dňa 02.09.2009 a č. k. I. ÚS 549/2015 – 33 zo dňa 16.03.2016 a uviedol, že právoplatný výsledok

súvisiaceho trestného konania, ba ani výsledky dovtedajšieho dokazovania v trestnom konaní vôbec
nemusia dávať dostatočné odpovede na prejudiciálnu otázku platnosti spornej kúpnej zmluvy. Žalovaný
nesúhlasil s názorom žalobkyne, že ak bude C. G. uznaný vinným z trestného činu podvodu, ktorého
sa dopustil voči žalobkyni, bude súd v konaní takýmto rozhodnutím viazaný a spomínaná zmluva bude
neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/199/2020

zo dňa 16.12.2020 a uviedol, že v dôsledku omeškania dlžníka - C. G. so zaplatením kúpnej ceny by
vzniklo žalobkyni len právo odstúpiť od zmluvy, ale nie právo domáhať sa určenia vlastníckeho práva.
Na uvedenom preto nič nemení ani prebiehajúce konanie voči C. G..V odvolacej duplike žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu uviedla, že listinné dôkazy, na ktoré
žalovaný poukazuje, neposkytujú záver o údajnej neexistencii obvinenia C. G. zo skutku, ktorý sa

týka žalobkyne ako poškodenej a súvisí s uzatvorením spomínanej kúpnej zmluvy. Uznesenie o začatí
trestného stíhania vedeného Národnou kriminálnou agentúrou pod ČVS: PPZ-345/NKA-ZA2-2019 zo
dňa 27.11.2019, na ktoré žalovaný poukazuje (v tomto uznesení sa skutočne skutok týkajúci sa
žalobkyne nespomína) nie je totiž jediným uznesením o začatí trestného stíhania v predmetnej veci, a
teda vôbec nevylučuje, že sa voči C. G. vedie trestné stíhanie i pre skutok týkajúci sa žalobkyne a že v

predmetnom trestnom konaní táto vystupuje ako poškodená. Túto skutočnosť potvrdzujú listinné dôkazy,
ktoré ako prílohy tohto podania žalobkyňa zasiela. Ak žalobkyňa uvádzala, že podľa jej informácie bola
už v predmetnej veci podaná obžaloba na príslušný súd, tak pripúšťa, že táto jej informácia nemusela
byť správna. Nakoľko však bolo vyšetrovanie predmetnej trestnej veci už dávnejšie ukončené, dá sa
predpokladať, že pokiaľ skutočne ešte obžaloba podaná nebola (ako to uvádza žalovaný), stane sa tak
v najbližšej dobe. Pokiaľ ide o rozhodnutie NS SR, toto rieši celkom inú problematiku a na danú vec

ich nemožno aplikovať.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359

CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 písm. n) CSP), po skonštatovaní,
že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP) a postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 11.03.2020 domáhala určenia, že je výlučnou
vlastníčkou nehnuteľností bližšie špecifikovaných v žalobe, ako aj náhrady trov konania. Žalobu
odôvodnila tým, že žalovaný predmetné nehnuteľnosti nadobudol na základe kúpnej zmluvy, ktorú dňa

11.06.2015 uzatvoril s predchádzajúcim vlastníkom C. C. G., ktorý tieto nehnuteľnosti zase nadobudol
od žalobkyne na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej so žalobkyňou dňa 13.03.2015. Podľa žalobkyne
kúpna zmluva, na základe ktorej mala C. G. predať nehnuteľnosti je v zmysle ust. § 39 Občianskeho
zákonníka neplatná. Uzavretiu kúpnej zmluvy s C. G. predchádzalo uzavretie zmluvy o pôžičke, na
základe ktorej mal C. G. poskytnúť žalobkyni finančné prostriedky. C. G. zneužil dôveru žalobkyne, jej

finančnú situáciu a neskúsenosť, a presvedčil ju, že prevod nehnuteľností sa uskutoční iba „akože“,
pričom žalobkyňa bude môcť naďalej nehnuteľnosti užívať a po splatení poskytnutej pôžičky sa stane
opäť ich vlastníčkou. V žalobe žalobkyňa uviedla, že voči C. G. bolo vznesené obvinenie jednak vo
vzťahu k skutku týkajúceho sa nadobudnutia predmetných nehnuteľností žalobkyne, tak i vo vzťahu
k ďalším obdobným skutkom týkajúcich sa iných ľudí. V priebehu konania žalobkyňa navrhla konanie

prerušiť do právoplatného skončenia trestného konania vedeného proti C. G. majúc za to, že rozhodnutie
o vine C. G. môže mať význam vo veci posúdenia prejudiciálnej otázky ohľadom platnosti kúpnej zmluvy
uzatvorenej medzi žalobkyňou a C. G.. Napadnutým uznesením zo dňa 18.10.2021 súd prvej inštancie
konanie prerušil do právoplatného skončenia trestného konania obvineného C. C. G., nar. XX.XX.XXXX,
vedeného na základe uznesenia Prezídia policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, odbor

Západ, ČVS: PPZ-345/NKA-ZA2-2019 zo dňa 27.11.2019.

Predmetom odvolacieho konania bolo, s poukazom na obsah preskúmavaného rozhodnutia, jeho
odôvodnenie a žalovaným uplatnenú odvolaciu argumentáciu, posúdiť, či súd prvej inštancie postupoval

správne, keď v zmysle ust. § 164 CSP konanie prerušil do právoplatného skončenia trestného konania
obvineného C. C. G., nar. XX.XX.XXXX, vedeného na základe uznesenia Prezídia policajného zboru,
Národnej kriminálnej agentúry, odbor Západ, ČVS: PPZ-345/NKA-ZA2-2019 zo dňa 27.11.2019.

Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo
správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na také konanie podnet.V zmysle čl. 17 CSP súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,
predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania

strán sporu a iných osôb.

Podľa § 236 CSP, v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie označenie súdu, ktorý ho vydal,
označenie strán a ich zástupcov, označenie prejednávaného sporu, výrok, stručné odôvodnenie,

poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.

Ust. § 164 CSP upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania (prerušenie konania, ktoré nie je pre
ukončenie samotného konania nevyhnutné) v dôsledku výskytu predbežnej (prejudiciálnej) otázky v
konaní. Prejudiciálnou otázkou sa rozumie taká otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu,

avšak na jej vecné rozhodnutie nie je príslušný súd, pred ktorým prebieha dané súdne konanie (a
ktorý zvažuje prerušenie konania), ale iný orgán, prípadne súd. Ide teda o otázku, ktorá môže byť
predmetom samostatného konania. Pokiaľ sa takáto zákonom predpokladaná prekážka vyskytne počas
súdneho konania, je v zásade len na úvahe súdu, či konanie preruší alebo bude v konaní pokračovať.
Voľnosť súdu pri voľbe procesného postupu v prípade výskytu predbežnej otázky nie je však bez

akéhokoľvek obmedzenia. S poukazom na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR (k uvedenému pozri
napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 21/2000 a sp. zn. III. ÚS 42/2002) totiž platí, že ust.
§ 164 CSP sa musí vykladať a uplatňovať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods. 4), že
zo žiadneho ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho
účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48

ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, že všeobecný súd sa pri uplatňovaní procesného postupu podľa
ust. § 164 CSP musí spravovať aj požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto článku Ústavy Slovenskej
republiky a ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých
vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote, a napokon, že k
zbytočným prieťahom v súdnom konaní dochádza nielen samotnou nečinnosťou súdu bez existencie

zákonných prekážok jeho ďalšieho postupu (napríklad nenariaďovaním pojednávaní), ale aj takou
činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania (strany
sporu), v dôsledku čoho základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky nezodpovedá akýkoľvek postup súdu, ale len ten, do ktorého sa premieta
procesná zásada hospodárnosti súdneho konania, rešpektovanie ktorej je nevyhnutným predpokladom

rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany. Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno konštatovať,
že výber, resp. voľbu, ktoré z jednotlivých opatrení (napr. spojenie veci, prerušenie konania, riešenie tzv.
predbežnej otázky) konajúci súd v prípade výskytu prejudiciálnej otázky využije, je potrebné podriadiť
aj zákonnej požiadavke rýchlosti a účinnej ochrany práv strán sporu v súdnom konaní (čl. 17 CSP)
a použiť to opatrenie, prostredníctvom ktorého je ochrana práv strán sporu rýchlejšia a účinnejšia

(uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 150/2010 zo dňa 21. októbra 2010). Zároveň však
nemožno opomínať ani čl. 2 CSP, z ktorého vyplýva, že ochrana ohrozených alebo porušených práv a
právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

Ust. § 164 CSP prevzalo právnu úpravu § 109 ods. 2 písm. c) OSP, ktorou sa upravuje tzv. fakultatívne
prerušenie konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné.
Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto
zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber, resp. voľbu súdu, ktoré z jednotlivých opatrení (napr. spojenie
veci, prerušenie konania, riešenie tzv. predbežnej otázky) slúžiacich účelu racionálnej organizácie

postupu súdu pri vedení príslušného súdneho konania, je ale potrebné podriadiť aj zákonnej požiadavke
rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní a použiť to opatrenie, prostredníctvom
ktorého je ochrana práv účastníkov konania rýchlejšia a účinnejšia. Rozhodujúcim hľadiskom je teda
zásada hospodárnosti konania, preto prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako
pravidlo (uznesenie Najvyššieho súdu SR, zo dňa 21.10.2010, sp. zn. 3 Cdo 150/2010).

Uznesenie predstavuje jednoduchšiu procesnú formu rozhodnutia súdov. Civilný sporový poriadok
zavádzapovinnosťodôvodňovaťvšetkyuznesenia,ktorésavyhotovujúpísomne.Každéuzneseniemusíobsahovať stručné odôvodnenie, nakoľko rozhodnutie bez náležitého odôvodnenia sa môže javiť ako
nepreskúmateľné, rozhodnutie, ktoré má snahu vyhnúť sa kontrole, prípadne vykazuje prvky ľubovôle.
Obsahom práva na spravodlivý súdny proces je katalóg jednotlivých čiastkových práv. Jedným z nich

je nepochybne aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, čím dochádza ku skutočnej
realizácii práva na súdnu ochranu a ku garancii základnej právnej istoty. Stručná forma odôvodnenia
predstavuje najmä objasnenie základných dôvodov, ktoré viedli k prijatiu uznesenia a ktoré sú spôsobilé
výrok uznesenia rozumne a preskúmateľným spôsobom vysvetliť. Uvedené tak predstavuje základné
formulačné pravidlo, kde z osobitností konkrétneho prípadu budú vyplývať i osobitosti odôvodnenia

rozhodnutia v intenciách právneho posúdenia, t. j. prečo súd na konkrétne skutkové okolnosti aplikoval,
resp. zvolil tento procesný postup a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku uznesenia. Z hľadiska
výkladu pojmu stručné odôvodnenie sa vyžaduje podrobnejšie odôvodnenie tam, kde je proti uzneseniu
prípustné odvolanie. Takýmto uznesením bude napríklad uznesenie o prerušení konania podľa §
162 písm. a) alebo § 164 CSP. Tu potom musí súd konkrétne opísať skutkové okolnosti a po
právnej stránke posúdiť, či tieto napĺňajú dôvody na prerušenie konania a tento úsudok o naplnení

predpokladov v odôvodnení rozhodnutia náležite uviesť. (viď. ŠTEVČEK M., FICOVÁ S., BARICOVÁ
J., MESIARKINOVÁ S., BAJÁNKOVÁ J., TOMAŠOVIČ M. a kol. Civilný sporový poriadok – komentár.
Praha: C. H. Beck, 2016, s. 860 - 862).

V prejednávanej veci prvoinštančný súd prerušil konanie do právoplatného skončenia trestného
konania obvineného C. C. G., nar. XX.XX.XXXX, vedeného na základe uznesenia Prezídia policajného
zboru, Národnej kriminálnej agentúry, odbor Západ, ČVS: PPZ-345/NKA-ZA2-2019 zo dňa 27.11.2019
dôvodiac tým, že trestné konanie sa okrem iného vedie aj pre prevod nehnuteľností, ku ktorým
sa žalobkyňa domáha určenia vlastníckeho práva. Odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvej

inštancie o prerušení konania za prinajmenšom predčasné. Z listinných dôkazov tvoriacich obsah
predloženého spisu totiž jednoznačne nevyplýva, že by predmetom trestného konania vedeného
na Prezídiu policajného zboru, Národná kriminálna agentúra, odbor Západ, pod ČVS:PPZ-345/NKA-
ZA2-2019 bol okrem iného aj skutok, ktorého sa mal dopustiť C. G. vo vzťahu k žalobkyni a ktorý sa
týka prevodu nehnuteľností, ktoré sú predmetom súdneho konania vedeného pod sp. zn. 40C/18/2020.

Žalobkyňa k žalobe priložila okrem iného neúplné uznesenie Prezídia policajného zboru, Národná
kriminálna agentúra, odbor Západ, ČVS: PPZ-345/NKA-ZA2-2019 zo dňa 27.11.2019 (konkrétne str. 1
- 2 a str. 38), ktoré však nie je dostatočným podkladom pre záver, že by sa v danom trestnom konaní
riešila otázka odôvodňujúca prerušenie súdneho konania, nakoľko v predloženej časti vôbec nie je
špecifikovaný skutok, ktorého sa mal dopustiť C. G. vo vzťahu k žalobkyni týkajúci sa nehnuteľností,

ktoré sú predmetom súdneho konania. Ostatné listinné dôkazy predložené žalobkyňou (uznesenie ČVS:
ORP-1360/2-VYŠ-TT-2017 Žk zo dňa 23.07.2018; časť zápisnice o výsluchu obvineného C. G. zo
dňa 18.07.2019 bez spisovej značky; upovedomenie Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne, odboru
kriminálnej polície zo dňa 06.06.2019; záznam o nazretí do vyšetrovacieho spisu zo dňa 05.02.2020,
správa Okresného riaditeľstva PZ v Trnave zo dňa 16.07.2020 a vyrozumenie o termíne konania

preštudovania vyšetrovacieho spisu zo dňa 01.06.2021) taktiež neumožňujú prijať jednoznačný záver
o tom, že trestné konanie vedené na Prezídiu policajného zboru, Národná kriminálna agentúra, odbor
Západ, ČVS: PPZ-345/NKA-ZA2-2019 odôvodňuje prerušenie súdneho konania.

Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že aj v prípade, ak by predmetom trestného konania
vedeného na Prezídiu policajného zboru, Národná kriminálna agentúra, odbor Západ pod ČVS:
PPZ-345/NKA-ZA2-2019 bol skutok, ktorého sa dopustil C. G. voči žalobkyni týkajúci sa nehnuteľností,
ktoré sú predmetom súdneho konania vedeného pod sp. zn. 40C/18/2020, rozhodnutie súdu prvej
inštancie o prerušení konania nezodpovedá požiadavkám kladeným Civilným sporovým poriadkom

na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je zrejmé posúdenie
hospodárnosti konania, v ktorom spočíva podstata dôvodu fakultatívneho prerušenia konania, a to
vo vzťahu k predmetu konania. Takéto rozhodnutie je nutné považovať za nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, pretože súd bol povinný stručne a jasne objasniť skutkový a právny základ iného
prebiehajúceho konania a následne vyhodnotiť návrh na prerušenie konania podľa hlavných kritérií

posúdenia vhodnosti prerušenia konania. Bez bližšieho zdôvodnenia súd prvej inštancie nemohol učiniť
záver o účelnosti prerušenia konania, vzhľadom na nutnosť argumentačného základu predovšetkým vo
vzťahu k jednotlivým predmetom konania, štádiu konania - trestného stíhania a predpokladu vyhlásenia
rozhodnutia vo veci samej.Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 389
ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec v zmysle ust. § 391 ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, nakoľko nedostatok spočívajúci v nesprávnom procesnom postupe súdu
prvej inštancie nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude pri rozhodovaní o návrhu na prerušenie konania
dôsledne posúdiť význam riešených otázok v trestnom konaní pre rozhodnutie súdu prvej inštancie
a predpoklad vydania meritórneho rozhodnutia, prípadne iné faktory majúce vplyv na vyhodnotenie
účelnosti prerušenia konania na základe zásady hospodárnosti konania, ako i princípu právnej istoty.
Otázku platnosti kúpnej zmluvy si môže súd ako otázku predbežnú vyriešiť i sám, pričom sa žiada

zdôrazniť, že podľa súdnej judikatúry „vyčkávanie“ na výsledok iného konania, v ktorom sa rieši napr.
otázka platnosti zmluvy len ako otázka predbežná, nemá v zásade oporu v ustanovení § 164 CSP.

Pri písomnom vyhotovení rozhodnutia bude prvoinštančný súd dbať na to, aby odôvodnenie rozhodnutia

bolo presvedčivé. Preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe
ktorých vec posúdil a rozhodol. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva
účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj
so špecifickými námietkami strán konania. Svoj právny záver súd prvej inštancie zdôvodní zo zákonných
hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania dá odpoveď na podstatné a

relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (porov.
rozhodnutia Ústavného súdu SR napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

O nároku na náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho konania bude rozhodnuté v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 1 CSP a § 396 CSP), keďže týmto rozhodnutím sa konanie
nekončí, a teda nebol splnený predpoklad pre rozhodnutie odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov
odvolacieho konania.

Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na
príslušenstvo sa neprihliada,

napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).