Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. december 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/41/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7814211809
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kolesár

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7814211809.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudcov JUDr.

Jarmily Čabaiovej a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobcov: 1/ U.. C. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom P. 5,
Košice, 2/ C.. U. Y., nar. X.X.XXXX, bytom I. armády 8, M., 3/ U.. K. P., nar. XX.X.XXXX, bytom E. XXX,
V., 4/ X. E., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XX, V. a 5/ C. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom Z. F. XX, M., všetci
žalobcovia zastúpení JUDr. Stanislavou Majerovou, advokátkou so sídlom Kpt. Nálepku 15, Košice, proti
žalovanému:C..E.X.,nar.XX.X.XXXX,bytomB.XXX,Y.,zastúpený:AdvokátskakanceláriaVICTORIA,
s.r.o., so sídlom Stránska 3155/7 Banská Bystrica, o zaplatenie 1.983,90 Eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava z 28. mája 2021, č. k. 5C/213/2015-415

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcom v 1. a 5. rade 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo "prvoinštančný súd") napadnutým
rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom v 1. a 5. rade po 495,98 Eur s úrokmi z
omeškania vo výške 9,25% ročne od 9.12.2011 do zaplatenia a žalobcom v 2. až 4. rade po 330,65 Eur
s úrokmi z omeškania vo výške 9,25% ročne od 9.12.2011 a priznal žalobcom nárok na plnú náhradu
trov konania.

2. Súd prvej inštancie tým v celom rozsahu vyhovel žalobe, ktorou sa podľa jej skutkového
vymedzenia žalobcovia domáhali vydania časti ceny za predaj drevnej hmoty, zodpovedajúcej veľkosti
ich spoluvlastníckych podielov na pozemku evidovanom v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX pre
kat. úz. E. ako pozemok registra „E“ parc. č. XXXX - trvalý trávny porast o výmere XXXXX m2 (ďalej
tiež len „pozemok“). Tvrdili, že na základe Zmluvy č. 27/2011 z 9.11.2011 (ďalej tiež len „zmluva“),
ktorú v hmotnoprávnom postavení predávajúceho uzavrel žalovaný, spoločnosť G., spol. s r.o. (ako

kupujúci) vykonala v dňoch 28.11.2011 a 5.12.2011 na pozemku ťažbu a odvoz drevnej hmoty, cenu
ktorej zaplatil žalovanému, ktorý si ponechal aj jej časť zodpovedajúcu spoluvlastníckym podielom na
pozemku žalobcov.

3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku vyšiel zo skutkového nálezu, že „... žalovaný uzavrel
so spoločnosťou Lesopartner, s.r.o. Rožňava zmluvu o výrube dreva, a to aj v mene žalobcov...“ S
obranou žalovaného, vystavanou na tvrdení, že zmluvu o výrube dreva v skutočnosti podpísal jeho

brat - P. X. sa súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia argumentačne vysporiadal
primárne skutkovým záverom, že žalovaný „Napriek tomu, že tvrdil, že podpis na zmluve nie je jeho, túto
skutočnosť nijako nepreukázal ani nenavrhoval v tomto smere vykonať žiadne dokazovanie.“ Podporne
(ak by tomu aj tak bolo - pozn. odvolacieho súdu), zdôraznil, že ako „svedok P. X. uviedol, zmluvupodpisoval v mene brata na jeho účet, čo bolo potvrdené aj ďalšími svedkami (P. M., U. Y.)“. Zistil v tejto
spojitosti, že „Aj zo samotnej kúpnej zmluvy vyplýva, že ako predávajúci je označený žalovaný, preto
je zrejmé, že brat žalovaného konal v jeho mene“. Akcentoval pritom tiež skutočnosť, že „Zákon pre

kúpnu zmluvu nevyžaduje písomnú formu, preto nie je potrebné ani písomné plnomocenstvo, ktorým
by sa musel brat žalovaného preukázať“. Podľa jeho úvahy „Je nepochybné, že ak zmluvu uzatváral
brat žalovaného, konal tak v prospech žalovaného, v medziach oprávnenia ho zastupovať, avšak
práva a povinnosti zo zmluvy vznikli priamo žalovanému“. Konštatoval napokon, že „Samotný žalovaný
nevyjadril pri svojom prvom úkone v spore (odpor proti platobnému rozkazu) nesúhlas s konaním svojho

brata“. „Naopak potvrdil, že o výrube drevnej hmoty vedel, žiadal aj o povolenie výrubu obec a boli
mu vyplatené finančné prostriedky aj za ostatných spoluvlastníkov (žalobcov)“. Súd prvej inštancie vo
vzťahu k okolnosti prevzatia peňažných prostriedkov vyzdvihol skutočnosť, že žalovaný „Potvrdil tiež, že
žalobcom zaslal peňažné poukazy na výplatu, pričom v sume zohľadnil (započítal) náklady na čistenie
pozemku po výrube. Ako aj sám uviedol a predložil k tomu listinné dôkazy (daňové priznanie, na ktoré
sa odvoláva), tento príjem zahrnul do svojho daňového priznania a tiež uhradil náklady za zdravotné

poistenie“. Podľa jeho záveru skutočnosť, že hodnotu za výrub dreva prevzal žalovaný aj za ostatných
spoluvlastníkov, „...vyplýva (tiež) z predloženého dokladu o vyplatení zo dňa 8. 12. 2011, ktorý podpísal
žalovaný a ktorý preukazuje prevzatie finančných prostriedkov za výrub dreva, rovnako to vyplýva aj z
výpovede svedka P. M. a U. Y.“.

4. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval § 451 ods. 1 a 2 a § 456 zák. č.
40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov, právne posúdil vzťah strán
ako záväzkový zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie, z ktorého vyvodil povinnosť žalovaného
zaplatiť žalobcom peňažnú náhradu za bezdôvodné obohatenie, získané prijatím odplaty za výrub
drevnej hmoty nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu na úkor žalovaných ako ďalších podielových

spoluvlastníkovpozemku(pozn.odv.súdu: ostatnýpodielovýspoluvlastníkpozemkuU.Y.pomernúčasť
ceny za drevnú hmotu nesporne obdŕžal). Za omeškanie žalovaného s plnením priznaných peňažných
náhrad, zodpovedajúcich veľkosti spoluvlastníckych podielov každého zo žalobcov, prvoinštančný súd
priznal žalobcom tiež úroky z omeškania s použitím ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v
percentuálnej výške vyplývajúcej z § 3 ods. 1 nar. vlády. č. 87/1995 Z. z. Napokon výrok o trovách

konania odôvodnil súd prvej inštancie s použitím ust. § 255 ods. 1 C.s.p. výlučným procesným úspechom
žalobcov v spore.

5.Posúdeniedôvodnostižalovanýmvznesenejnámietkypremlčaniapodľa§107ods.1a2Občianskeho
zákonníka vokolnostiachprípaduspočívalonazodpovedaní spornejotázkykedysažalovanídozvedeli,

že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na ich úkor obohatil. Pri jej riešení sa súd prvej inštancie
ťažiskovo vysporiadal s argumentom žalovaného, že z výpovede žalobkyne v 2. rade na pojednávaní
dňa 2.6.2018 malo vyplynúť, že žalobcovia dozvedeli o vyplatení peňazí za výrub drevnej hmoty niekedy
najaralebovleteroku2012.Podľaúvahysúduprvejinštancie„Znáslednejvýpovedežalovanejv2.rade
ale vyplýva, že tento dátum uviedla možno omylom a mohlo to byť v roku 2013. Toto tvrdenie žalovanej v

2. rade je podporené aj výpoveďou žalobkýň v 3. a 4. rade, ktoré zhodne uviedli, že o peniazoch za výrub
sa dozvedeli až od svedka U. Y. potom, čo im boli doručené šeky na výplatu. Túto skutočnosť v neskoršej
výpovedi, potvrdil aj svedok U. Y., ktorý uviedol, že žalobcovia ho kontaktovali až po doručení šekov
na výplatu a on im ozrejmil, za čo sú tieto peniaze. Šeky boli odoslané žalovaným dňa 30. 07. 2013.“
Na tomto základe prvoinštančný súd uzavrel, že vychádzajúc z neskorších zhodných tvrdení žalobcov,

možno mať za to, že „...o vyplatení finančných prostriedkov sa žalobcovia dozvedeli až po doručení
šekov na výplatu, t.j. po 30. 07. 2013. Žalobcovia si tak svoj nárok voči žalovanému mohli uplatniť najskôr
dňa 31. 07. 2013. Subjektívna premlčacia doba by im tak uplynula najskôr dňa 31. 07. 2015. Žaloba
bola na súd podaná dňa 08. 12. 2014 teda v subjektívnej premlčacej dobe“. Začiatok plynutia objektívnej
premlčacej doby súd prvej inštancie odvíjal od okamihu, kedy malo dôjsť k získaniu bezdôvodného

obohatenia, za ktorý v okolnostiach prípadu považoval čas vyplatenia finančných prostriedkov za výrub
žalovanému. „Trojročná objektívna premlčacia doba preto začala plynúť dňa 08. 12. 2011 a uplynula
(uplynula by nebyť uplatnenia nároku na súde - pozn. odv. súdu) dňom 08. 12. 2014“.

6. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal tiež s obranou žalovaného

vystavanou na tvrdení, že s výrubom boli spojené náklady na čistenie pozemku v sume 1.839,07 Eur,
ktorú si uplatnil kompenzačnou námietkou. Súd prvej inštancie túto obranu žalovaného odmietol na
podklad záveru, že „Náklady v uvedenej sume však žiadnym spôsobom nepreukázal, hoci ich podrobne
rozpísal vo svojom podaní. Z predložených dokladov žalovaným (doklady o kúpe pohonných hmôt,správne poplatky, kolky) nie je možné ani jednoznačne určiť, či boli vynaložené v súvislosti s čistením
parcely po výrube.“ V kontexte výpovede svedka U. Y., ktorý uviedol, že po kontrole pozemku uhadzovka
po výrube nebola vykonaná resp. nebola vykonaná dostatočne súd prvej inštancie mal pochybnosť, či

vôbec došlo vyčisteniu pozemku pri výrube. Napokon náklady na čistenie pozemku po výrube vyčíslené
žalovaným súd prvej inštancie považoval tiež za neprimerané. Uzavrel, že „Žalovaný tieto skutočnosti
nijako nepreukázal ani nenavrhol v tomto smere vykonať žiadne dokazovanie“.

7. Napokon v odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie vysvetlil, že „...nevykonal

navrhované dokazovanie vyžiadaním príjmových pokladničných dokladov od spoločnosti Lesopartner
resp. svedka U. Y., prípadne jeho manželky C. Y.“, nakoľko vyplatenie finančných prostriedkov za výrub
dreva pre žalobcov bolo preukázané dokladom predloženým žalobcami, na ktorom ich prevzatie potvrdil
podpisom žalovaný, rovnako tak samotným vyjadrením žalovaného v podanom odpore proti platobnému
rozkazu“.

8. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že
žalobu zamietne. V odvolaní žalovaný namietal proti záveru prvoinštančného súdu o nepreukázaní
vedomosti žalobcov o vzniku bezdôvodného obohatenia už na jar alebo v lete roku 2012, tak ako to
v konaní pôvodne tvrdila žalovaná v 2. rade. V súvisiacej argumentácii žalovaný poukázal na to, že
odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí ( v uznesení sp. zn. 5C/213/2015 z 29.10.2018) uložil doplniť

k tejto spornej skutkovej okolnosti dokazovanie a vytkol, že v rozpore s týmto usmernením súd prvej
inštancie v ďalšom konaní nevypočul navrhnutých svedkov, zvlášť U. Y.. Napriek tomu podľa jeho
názoru možno na podklade obsahu skoršej výpovede tohto svedka (v rámci nej uviedol „Peniaze
sme dostali v tom roku, v ktorom manželka podávala daňové priznanie. Ja som informoval ostatných
spoluvlastníkov, že už bolo vyplatené za ťažbu dreva, čo bolo potom ako som dostal peniaze“) a

listinných dôkazov - príjmového dokladu a daňového priznania za rok 2011 vyvodiť, že peniaze mu boli
vyplatené v roku 2011 a že „...žalobcov informoval o obdŕžaní finančných prostriedkov najneskôr na jar
alebo v lete nasledujúcom roku 2012“ čo zodpovedá pôvodnej interpretácii tejto skutočnosti žalobcami.
Podľa žalovaného žalobcovia v ďalšom konaní už účelovo tvrdili, že sa dozvedeli o peniazoch až v
súvislosti s doručením šekových poukážok v roku 2013. Podľa žalovaného súd prvej inštancie pochybil

tiež tým, že nevykonal dôkaz porovnaním podpisu na zmluve s jeho úradne overeným podpisom. Pokiaľ
by tak urobil, podľa odvolateľa by tým došlo k objektivizovaniu jeho tvrdenia, že v skutočnosti zmluvu
podpísal P. X.. Podľa žalovaného je v rozpore so súdom prvej inštancie ustálenou pasívnou vecnou
legitimáciou vo vzťahu k uplatnenému nároku tiež fakt, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
peňažná suma, vydania ktorej sa žalobcovia domáhajú nebola v jeho dispozícii. Upriamil v tejto spojitosti

pozornosť na to, že podľa svedectva P. X. odovzdal X/X ceny za výrub U. Y., pričom ten zase tvrdil,
že 1/3 peňazí (mimo ním prijatej sumy - pozn. odv. súdu) prevzala jeho manželka. Svojimi odvolacími
námietkami, vytýkajúcimi nesprávnosť skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov, neúplnosť
skutkových zistených z dôvodu nevykonania navrhnutých dôkazov a nesprávnosť právneho posúdenia
veci, žalovaný podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e),

f) a h) C.s.p. Odvolací súd poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu,
vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich
vymedzenímvodvolaní,apretonainépochybeniasúduprvejinštancie,ktorébymohlibyťvsúladesust.
§ 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať

nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková,J.,Tomašovič,M.,akol.Civilnýsporovýporiadok.Komentár.Praha:C.H.Beck,2016,1269s).

9. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu akcentovali, že podstatná časť odvolacej argumentácie
žalovaného je vystavaná na jednej vete, ktorú uviedla žalobkyňa v 2. rade v rámci svojej výpovede na

pojednávaní dňa 2.6.2016 a síce, že nevie, kedy U. Y. dostal peniaze, ale že sa to dozvedeli niekedy
v roku 2012. Podľa žalobcov takéto vyjadrenie samo o sebe neumožňuje ustáliť konkrétny deň, kedy
začala plynúť subjektívna premlčacia doba; už vôbec nie vo vzťahu ku každému zo žalobcov, keďže
u každého z nich jej potrebné premlčanie posudzovať zvlášť. Žalobcovia vo vyjadrení ďalej poukázali
na to, že viac než stotožnenie osoby, ktorá zmluvu na strane predávajúceho podpísala je významné,

že tento právny úkon bol urobený v mene a na úkon žalovaného a že práve žalovaný prijal peniaze za
výrub drevnej hmoty na spoločnom pozemku, ako to správne uzavrel aj súd prvej inštancie.10. Žalovaný vo svojej odvolacej replike odmietol zľahčovanie tvrdenia žalobkyne v 2. rade na
pojednávanídňa2.6.2016,prezentujúc,žezpozíciezástupkyneajostatných žalobcov„...presneuviedli,
kedy sa dozvedeli žalobcovia o peňažnom plnení, ktorí im malo nastať“. Z vyjadrenia, že sa tak stalo

na jar alebo v lete roku 2012 odvolateľka argumentačne vyvodzovala, že k začatiu plynutia subjektívnej
premlčacej doby došlo najneskôr posledným dňom kalendárneho leta, teda 21.9.2012 a uplynula preto
najneskôr21.9.2014.Zároveňžalovanápoukázalanato,žezprepisuzvukovejnahrávkyzpojednávania
dňa 2.6.2016 vyplýva, že jej zástupca sa 6 krát a konajúca sudkyňa 2 krát opýtali žalobkyne v 2. rade
kedy sa dozvedeli o výplate a že žalobkyňa v 2. rade 3 krát potvrdila, že k tomu došlo po vyplatení „druhej

tretiny spoluvlastníkovi U. Y....“, ktorý preukázateľne prevzal peniaze dňa 9.12.2011. To podľa odvolateľa
vylučuje možnosť, že žalobkyňa v 2. rade sa ohľadne tejto spornej skutočnosti vo svojej výpovedi na
pojednávaní dňa 2.6.2016 len pomýlila. Žalovaný v odvolacej replike doplnil svoju argumentáciu tiež v
otázke svojej pasívnej vecnej legitimácie. Prezentoval v tejto súvislosti názor, že pokiaľ zmluvu podpísal
a peniaze za výrub prevzal P. X., „...žalobcovia mali žalovať brata žalovaného...“. Napokon odvolateľ
prezentoval, že „...nikdy nedal súhlas na zastupovanie spoluvlastníkov - žalobcov cez tretiu osobu (P.

X.), čo v právne ani nie je možné, nakoľko zastupovať možno len toho, kto na takéto zastupovanie dal
súhlas“.

11. V odvolacej duplike žalobcovia odmietli žalovaným prezentovaný názor o možnosti opierať začatie
plynutia subjektívnej premlčacej doby o neurčité vyjadrenie „jar/leto“. Podľa ich presvedčenia nemožno

v okolnostiach prípadu vylúčiť ani to, že sa žalobkyňa v 2. rade pomýlila, na čom sa mohli podieľať aj
intenzitadopytovaniazástupcomprotistranyanevyhnutnosťspomenúťsinaveľmikonkrétnuskutočnosť
za krátky čas. Tendenčnosťou sa podľa žalobcov vyznačuje práve obrana žalovaného, ktorá v úvode
spočívala na tvrdení nákladov spojených s vyčistením spoločného pozemku, nespochybňujúc okolnosti
uzavretia zmluvy i prijatia peňazí, neskôr v sebe zahŕňala tiež spochybňovanie dovtedy nesporných

skutočností (podpisu zmluvy ) až vyústila do popretia aj elementárnych faktov (prijatie peňazí, vôbec
účasť na rokovaniach o výrube stromov).

12. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je

prípustné(§§355až358C.s.p.), beznariadeniapojednávania(§385ods.1acontrarioC.s.p.),vrozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p. a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods.
1 písm. e), f a h) C.s.p. a dospel k záveru, že ne je (odvolanie) dôvodné. Tento rozsudok bol verejne
vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 21.12.2022 po predchádzajúcom oznámení miesta a času
tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu, pri zachovaní lehoty

podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

13. Odvolací súd sa v intenciách odvolaním vymedzeného zamerania odvolacieho prieskumu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení
ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva

rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.), a tiež úplné z
hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma
procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalovaného v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta
druhá C.s.p.), odvolací súd k jeho dôvodom dodáva.

14. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami ťažiskovo nastolil predmetom odvolacieho prieskumu
správnosť posúdenia otázky začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby. Jeho argumentácia v tejto
otázke je pritom založená na presvedčení, že vyjadrenie žalobkyne v 2. rade na pojednávaní dňa
2.6.2016 - „My sme sa dozvedeli o tom, že odporca mal vyplatenú kúpnu cenu niekedy na jar alebo v lete

2012 a to od U. Y. ktorý sa nás pýtal či aj my sme dostali za svoj podiel“ (podľa zápisnice z pojednávania
z 2.6.2016), opodstatňuje záver, že premlčacia doba v danom prípade začala plynúť najneskôr prvým
dňom kalendárnej jesene roku 2012. Tento názor odvolateľ však nemožno považovať za správny už z
pohľadu právno-teoretických východísk posudzovania plynutia subjektívnej premlčacej doby.

15. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.16. V právnej praxi je vo vzťahu k citovanému zákonnému ustanoveniu jednotne uplatňované
interpretačné pravidlo, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na
jeho úkor obohatil vtedy, keď získa znalosť takých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť

zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie. Vyžaduje sa pritom skutočná a nie iba predpokladaná
vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bol získaný neoprávnený majetkový prospech a kto
ho získal; pritom nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o bezdôvodnom obohatení dozvedieť pri
vynaložení vyššej starostlivosti prípadne aj skôr (por. napr. R 25/1986). Začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby je teda spojený s okamihom, v ktorom mohol oprávnený reálne - s ohľadom na okruh

jemu známych skutočností - právo skutočne uplatniť. To nevyhnutne predpokladá, že oprávnený musí
mať vedomosť o okolnostiach subsumovateľných pod niektorú zo skutkových podstát bezdôvodného
obohatenia, a tiež aspoň orientačnú predstavu o rozsahu na jeho úkor získaného prospechu. Nakoľko
povedomie je určitým mentálnym stavom, ktorý je obtiažne jednoznačne preukázať, neostáva iné než na
neho usudzovať z určitých objektívnych skutočností, v škále od preukázanej vedomosti istej skutkovej
okolnosti až po dispozíciu s konkrétnymi podkladmi v istých špecifických situáciách (napr. vyúčtovaním

tam, kde je možné ho podľa zvyklostí očakávať).

17. Premietnutím všetkých týchto úvah na posudzovaný prípad je možné formulovať základnú otázku,
na ktorú je potrebné pri hľadaní začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby odpovedať, a síce
kedy sa podľa znakov objektívnej reality žalobcovia dozvedeli o skutočnostiach umožňujúcich záver,

že žalovaný na ich úkor získal prospech niektorým z právom aprobovaných titulov bezdôvodného
obohatenia a zároveň predstavu aspoň o približnej výške obohatenia. V procesných súvislostiach treba
mať na pamäti, že povinnosť tvrdenia i bremeno dokazovania vo vzťahu k okolnostiam rozhodujúcim
pre záver o premlčaní uplatneného práva, skutočnosť začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby
nevynímajúc, v konaní zaťažovalo žalovaného. Jednak preto, že je v danom prípade bezozvyšku

uplatniteľná zásada, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti
toto právo vylučujúce ( tiež dôvodnosti vznesenej hmotnoprávnej námietky) sú záležitosťou žalovaného
a vo vzťahu k spornému stavu vedomia naviac treba rešpektovať aj tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j.
pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje.

18. Dôvodné uplatnenie námietky premlčania tak, pokiaľ ide o plynutie subjektívnej premlčacej doby,
v danom prípade nevyhnutne predpokladalo objektivizovanie konkrétneho momentu (i), kedy sa
žalobcovia dozvedeli okolnosti vzniku bezdôvodného obohatenia (ii) a zároveň skutočnosti umožňujúce
aspoň orientačnú predstavu o jeho rozsahu (iii). Z týchto okruhov skutkových okolností sa však
argumentačná pozornosť žalovaného sústredila len na časové súvislosti istej zmeny povedomia

žalobcov (presnejšie žalobkyne v 2. rade) bez pripisovania náležitého významu aj tomu, čo konkrétne
sa v ním tvrdenom časovom okamihu vlastne mala dozvedieť. Odvolací súd v tejto spojitosti poukazuje
na to, že podľa zápisnice o pojednávaní dňa 2.6.2016 žalovaná v 2. rade na tomto pojednávaní tvrdila
„My sme sa dozvedeli o tom, že odporca mal vyplatenú kúpnu cenu niekedy na jar alebo v lete 2012 a
to od Michala Deliu, ktorý sa nás pýtal, či aj my sme dostali za svoj podiel“ a že ani podľa žalovaných

predložených prepisov zvukovej nahrávky, ktoré boli nosným prvkom jeho odvolacej argumentácie,
žalobkyňa v 2. rade na tomto pojednávaní k okolnostiam a rozsahu bezdôvodného obohatenia neuviedla
nič iné, než, že „...došlo k výplate (žalovaného)“, že „...(žalovaný) dostal peniaze“, že „...(žalovaný)
mal vyplatenú kúpnu cenu“. Žiada sa poznamenať, že tieto vyjadrenia žalobkyne v 2. rade vyplynuli z
kontextu otázok formulovaných zástupcom žalovaného. Vo svetle už zmienených právno-teoretických

východísk možno konštatovať, že hoc tieto tvrdenia žalovanej v 2. rade pripúšťajú ako takú dišputu o
momente, kedy sa mali žalobcovia dozvedieť o istých okolnostiach, spôsob vyjadrenia týchto okolností
bez ďalšieho rozhodne neumožňuje záver, že v tomto čase žalobcovia nadobudli vedomosť aj o
okolnostiach vzniku bezdôvodného obohatenia a už vôbec nie o jeho rozsahu hoc len v hrubých
kontúrach.Takétoinformáciezvyjadrenížalovanejv2.radeexplicitnenevyplývali,takýobsahovýrozmer

im vo svojej argumentácii v priebehu konania žalovaný nepripisoval a nebol zrejmý ani v kontexte s inými
skutočnosťami, ktoré v priebehu konania vyšli najavo. Za tejto situácie rozhodne nemožno bezpečne a
nad akúkoľvek pochybnosť vyvodiť záver nie len o tom, či sa podľa neurčitého vyjadrenia žalobkyne v 2.
rade žalobcovia dozvedeli o istých aspektoch prípadu už v priebehu roku 2012, ale predovšetkým ani o
tom, či tieto informácie obsiahli minimum právne relevantných faktov podľa už zmienených obsahových

parametrov. Inými slovami povedané, len informácia, že došlo k výplate peňazí žalovanému, sama o
sebe bez ďalšieho plynutie subjektívnej premlčacej doby v danom prípade nemohla vyvolať.19. Ďalšou skupinou odvolacích námietok žalovaný viedol polemiku so záverom súdu prvej inštancie o
jeho vecnej legitimácii v spore. Odvolací súd hneď v úvode akcentuje, že argumenty odvolateľa v tejto
otázke boli navonok i vnútorne nekonzistentné, pričom v nich možno celkom zreteľne badať účelové

posunyvinterpretáciiskutkovéhodeja.Výstižnýmpríkladom argumentačnéhooportunizmu žalovaného
je tiež negovanie prijatia časti ceny za drevnú hmotu pripadajúcu na spoluvlastnícke podiely žalobcov, s
vysvetlením, že výpovede svedkov nasvedčujú že 2/3 ceny prijal U. Y. (1/3 on a 1/3 jeho manželka). Je
pritom evidentné, že pokiaľ sa v súvislosti s prijatím ceny za spoluvlastnícky podiel U. Y. spomínala aj
jeho manželka, súviselo to len s neistotou v osobe fyzického prijímateľa platby nie s rozsahom prijatého

plnenia. P. logicky ani U. Y. a ani žiaden z iných vypočutých svedkov nebol konfrontovaný s takýmto
konštruktom žalovaného, ktorým argumentoval v odvolaní.

20. Obdobne je podľa odvolacieho súdu potrené nazerať aj na argument žalovaného, že zodpovedným
za bezdôvodné obohatenie je jeho brat P. X.. V hmotnoprávnej rovine je potrebné akcentovať, že v
okolnostiach prípadu nie je z pohľadu posúdenia vecnej legitimácie rozhodné, kto zmluvu na strane

predávajúceho podpísal, ale, a to správne artikuloval aj prvoinštančný súd, že zmluvnou stranou bol (a aj
mal byť) žalovaný a že pokiaľ bol v tomto procese aktívny jeho brat, evidentne nekonal vo vlastnom mene
a ani na vlastný účet. Inak právne pozície aktérov neinterpretoval ani žalovaný a napokon aj svedok
P. X. potvrdil, že zmluvu podpísal za brata (napriek nepresnej formulácii v zápisnici), že peniaze boli
určené jemu a že ich žalovanému aj odovzdal. Odvolací súd v tomto úvahovom konštrukte považuje

za rozhodujúce pre ustálenie osoby zodpovednej za bezdôvodné obohatenie to, že zo zmluvy vznikla
pohľadávka na zaplatenie ceny za výrub práve žalovanému. V rovine procesnoprávnej odvolací súd
akcentuje, že právny vzťah ohľadne výrubu na pozemku bol premietnutý v písomnej zmluve, v ktorej
figuruje ako zmluvná strana žalovaný, ktorý podľa písomného potvrdenia aj prijal peniaze. Na zvrátenie
skutkových zistení zodpovedajúcich týmto písomným prejavom rozhodne nestačí len ich negovať, už

vôbec nie v kontexte nekonzistentnej obrany (pozn. odv. súdu: napr. v odpore proti platobnému rozkazu
žalovaný podrobne opisuje svoju účasť na rokovaní o uzavretí zmluvy, tvrdí, že zmluvu podpísal sám
- „...bol som v tiesni zmluvu podpísať...“, opakovane sa označuje za zmluvnú stranu a potvrdzuje tiež
dispozíciu s peniazmi zaplatenými za výrub drevne hmoty „ Peniaze som im vyplatil podľa podielov v
takej výške, aká mi po zúčtovaní uvedených výdavkov zostala“), pričom žalovaný sa mýli aj v tom,

že ako dôkazný podklad tu objektívne mohlo poslúžiť neodborné porovnanie podpisov, ktoré celkom
opodstatnene súd prvej inštancie vykonať odmietol.

21.Žalovanývodvolanívytýkalnesprávnosťskutkovýchzistenítiežzdôvodunevykonaniaopakovaného
svedeckého výsluchu U. Y. v zmysle usmernenia odvolacieho súdu v kasačnom rozhodnutí. Odvolateľ

v tomto argumente evidentne prehliadol, že doplnenie svedectva tohto svedka bolo, a to aj s jeho
prispením (formulovaním otázok na svedka), realizované formou písomnej odpovede na otázky, ktorý
procesným postup ako eventualitu osobného výsluchu umožňuje § 196 ods. 3 C.s.p. Z obsahu spisu
pritom nevyplýva aby po doplnení svedectva týmto spôsobom (dokonca opakovanom) mal žalovaný
či už vo vzťahu k uplatnenému procesnému postupu, alebo k jeho výsledku konkrétne výhrady, čo

je podstatné, osobné vypočutie svedka nenavrhoval. Logickým predpokladom naplnenia odvolacieho
dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p., podstata ktorého spočíva v neúplnosti skutkových zistení
pre nevykonanie navrhnutých dôkazov, však je aby v konaní pred súdom prvej inštancie bol navrhnutý
dôkaz, ktorý podľa odvolacej námietky nebol pre náležité zistenie skutkového stavu vykonaný.

22. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny s použitím
ust. § 387 ods. 1 C.s.p., a to v napadnutom vyhovujúcom výroku i v závislom výroku o trovách konania,
majúcom správny základ v procesnom úspechu žalobcov v spore.

23. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú

aj na odvolacie konanie.

24. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

25. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona odvolací súd priznal v odvolacom konaní plne procesne
úspešným žalobcom v 1. až 5. rade nárok na náhradu 100% trov odvolacieho konania.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia

len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej

hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)