Uznesenie ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 9. január 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/51/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8811208092
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8811208092.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov
senátuJUDr.MarianyMuránskejaJUDr.MartinaBaranavsporežalobcu:Slovenskárepublika,Centrum
pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie vo Vranove nad Topľou, Bernolákova 92, 093
01 Vranov nad Topľou, IČO: 37 945 114, zastúpenému: JUDr. Stanislavom Kandalom, advokátom AK
Budovateľská 1288, 093 01 Vranov nad Topľou proti žalovaným: 1. Cirkevná spojená škola, Školská

650, 093 02 Vranov nad Topľou, IČO: 17 151 627, zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Stanislav
Kaščák, s. r. o., Ulica 1. mája 1246, Vranov nad Topľou, IČO: 47 245 034, 2. Mesto Vranov nad Topľou,
Dr. C. Daxnera 87, Vranov nad Topľou, IČO: 00 332 933 zastúpené: JUDr. Ing. Michal Plenta, AK Sídlisko
Okulka 19/42, Vranov nad Topľou, IČO: 37 943 324, o zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva,
vypratanie nehnuteľnosti a neplatnosť nájomnej zmluvy, o odvolaní žalovaného v 2. rade proti uzneseniu
Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 16.06.2022, č. k. 5C/218/2011-321 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Mení uznesenie vo výroku II. o trovách konania medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade tak, že
žalovanému v 2. rade priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu
100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

II. Žalovanému v 2. rade priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým uznesením
rozhodol, cit.:
„I. Konanie z a s t a v u j e .
II. Ž i a d n e j zo strán n e p r i z n á v anáhradu trov konania.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 144, § 145, § 146 ods. 1, § 256 ods. 1, ods. 2, § 257, § 262 ods.
2 z. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa upravenou žalobou domáhal vydania rozhodnutia, ktorým sa
žalovaným uloží povinnosť zdržať sa zásahov do výkonu vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnosti,
zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. B. ako stavba so súp. č. XX - škola, postavená na pozemku,

parcele č. XXXX/XX, túto nehnuteľnosť vypratať, zároveň sa domáhal určenia, že nájomná zmluva,
uzatvorená medzi prenajímateľom, žalovaným v 2. rade a nájomcom, žalovaným v 1. rade o nájme
spoluvlastníckeho podielu prenajímateľa, a to v rozsahu X/X nebytového priestoru, nachádzajúceho
sa v budove so súp. č. XX je neplatná. Uznesením zo dňa 31.01.2019, č. k. 5C/218/2011-268 bolo
predmetné konanie prerušené do právoplatného skončenia konania vedeného na tamojšom súde pod
sp. zn. 11C/27/2018. V uvedenom konaní sa riešila otázka úpravy hospodárenia so spoločnou vecou.

Rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 16.11.2020 sp. zn. 11C/27/2018 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 19.10.2021 sp. zn. 12Co/25/2021 súd určil, že žalovanýv 2. rade je oprávnený užívať jednotlivé miestnosti a je oprávnený uzatvoriť so žalovaným v 1. rade
nájomnú zmluvu na dobu neurčitú na jednotlivé miestnosti v stavbe so súp. č. XX, druh stavby XX, popis
stavby škola, postavenej na pozemku, parcele č. XXXX/XXX, ktoré nehnuteľnosti sú zapísané na LV

č. XXXX, k. ú. B.. Potom čo odpadol dôvod na prerušenie konania, súd začal vo veci konať a žalobca
podaním zo dňa 23.05.2022 súdu oznámil, že berie žalobu voči obom žalovaným v celom rozsahu
späť a žiadal konanie zastaviť. Dôvodom späťvzatia žalobného návrhu bolo uzavretie nájomnej zmluvy
medzi žalovanými v 1. a 2. rade. Žalovaný v 1. rade so späťvzatím žaloby súhlasil, nežiadal priznať
trovy konania, žalovaný v 2. rade so späťvzatím žaloby súhlasil a žiadal priznať trovy konania z dôvodu

procesného zavinenia zastavenia konania a z dôvodu nedôvodnej žaloby, ako aj nedostatku procesnej
legitimácie v konaní.

4. Súd uzavrel, že k späťvzatiu žaloby došlo v dôsledku výsledku sporu vo veci 11C/27/2018, ktorého
výsledkom bolo rozhodnutie, že žalovaný v 2. rade ako podielový spoluvlastník nehnuteľnosti so
žalobcom môže prenajať svoju polovicu nehnuteľnosti žalovanému v 1. rade v súlade so zákonom.

Nájomná zmluva bola zákonným postupom schválená mestským zastupiteľstvom, pričom žalobca a
žalovaný v 2. rade ako podieloví spoluvlastníci sa niekoľko rokov nevedeli dohodnúť na hospodárení so
spoločnou vecou. Uviedol, že vzhľadom na výsledok sporu, dĺžku súdneho sporu, priebeh konania, ktoré
skončilo zastavením konania, po uzavretí nájomnej zmluvy a po výsledku konania vo veci 11C/27/2018,
nemožnožiadnejzostránpričítaťprocesnézavineniezastaveniakonania.Naviacvokolnostiachprípadu

vzhliadol existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré žiadnej zo strán nepriznal náhradu
trov konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa súd videl v správaní strán sporu, v okolnostiach celého
prípadu a v tom, že priznaním náhrady trov konania žalovaným by to medzi strany sporu prinieslo
ďalšie vážne narušenie už aj tak zlých vzťahov, ktoré sa týkajú užívania spoločnej nehnuteľnosti a ktoré
vyvrcholili práve podaním niekoľkých žalôb na súde. V danom spore bola situácia komplikovaná aj tým,

že žalobca a žalovaný v 2. rade ako podieloví spoluvlastníci budovy, každý v podiele 1, sa nevedeli
dohodnúť na užívaní a hospodárení spoločnej veci. Nepriznanie náhrady trov konania stranám sporu
podľa § 257 CSP sa nejaví ako neprimeraná tvrdosť, nakoľko všetky strany sporu sú právnické osoby.
Žalobkyňa je štátna rozpočtová organizácia, žalovaný v 1. rade je cirkevná škola, ktorá zabezpečuje
vyučovací proces pre žiakov a žalovaný v 2. rade je mesto. Zmierlivý výsledok tohto niekoľko rokov

trvajúceho konania je v prospech všetkých strán, nakoľko medzi nimi bola a aj je dlhodobá, desaťročie
trvajúca napätá situácia ohľadom hospodárenia so spoločnou nehnuteľnosťou, ktorá by v prípade
priznania trov konania mohla spory medzi stranami sporu ešte viac vyostriť.

5. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v 2. rade, a to proti výroku II. Uviedol, že

predmet konania bol daný špecifikáciou žalobného petitu žaloby zo dňa 05.09.2011 v zmysle pripustenia
zmeny petitu a žalobca si voči obidvom žalovaným uplatňoval tri samostatné nároky: a) zdržať sa
zásahov do vlastníckeho práva, b) vypratať nehnuteľnosť, c) určiť, že nájomná zmluva č. 252/210/10
je neplatná. Poukázal, že k otázke neurčitosti petitu už právne stanovisko zaujal odvolací súd, ktorý
uznesením zo dňa 29.11.2013, č. k. 4Co/92/2013-196 zrušil predošlé meritórne rozhodnutie súdu prvej

inštancie a odvolací súd na strane 7 rozsudku uviedol, že pokiaľ ide o povinnosť uloženú žalovanému
v 1. rade vypratať a zdržať sa zásahov do vlastníckeho práva, najmä vykonávania stavebných prác,
súd nerozhodol vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, lebo z navrhovaného petitu táto povinnosť mala byť
uložená obom žalovaným a právny zástupca žalobcu neopravil navrhovaný petit žaloby po pripustení
ďalšieho účastníka do konania. K výroku o určení neplatnosti nájomnej zmluvy odvolací súd v skoršom

zrušujúcom uznesení na strane 8 zaujal stanovisko, cit.: „S prihliadnutím aj k tomu, že súd prvého stupňa
nesprávne posudzoval namietanú neplatnosť nájomnej zmluvy medzi žalovanými ohľadne užívania
nebytových priestorov žalovaným v 1. rade za stavu, ak dospel k záveru, že zmluva zanikla 9 mesiacov
pred podaním žaloby, to znamená, že pri určení súd neskúmal, či na strane žalobcu je daný naliehavý
právny záujem, ktorý je základnou procesnou podmienkou takéhoto určenia (§ 80 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku).“ Okrem toho odvolací súd dal do pozornosti stranám sporu, že vychádzajúc z
obsahu nájomnej zmluvy, a to z článku VI. bod 8, tento nájomný vzťah zanikol aj tým, že k uvedenému
dátumu nebola vykonaná zmena sídla adresy školy v zriaďovacej listine a k tejto zmene podľa listinných
dôkazov predložených žalovaným v 2. rade došlo až v roku 2011. Z uvedeného teda vyplýva, že
u žalobcu absentoval naliehavý právny záujem na určení neplatnosti nájomnej zmluvy a nedostatok

naliehavého právneho záujmu je nezhojiteľný nedostatok. Ďalej uviedol, že vzťahy medzi žalobcom a
žalovaným v 2. rade ako podielovými spoluvlastníkmi sú už roky nemenné a nemôžu byť reparované ani
prípadným rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov konania. Súd nemá kompetencie, aby vstupoval do
spoluvlastníckych vzťahov po právoplatnom skončení súdneho konania. Nie je tu žiadna garancia, že bypráve v dôsledku nepriznania náhrady trov konania malo dôjsť k podstatnému zlepšeniu vzťahov medzi
podielovými spoluvlastníkmi. Situácia sa už viac vyostriť nemôže, naviac je preukázané, že zo strany
mesta došlo k ústupkom a boli iniciované viaceré osobné stretnutia predstaviteľov žalobcu a mesta. Zo

strany mesta bola v minulosti vypracovaná aj písomná dohoda o užívaní spoločnej veci na usporiadanie
spoluvlastníckych vzťahov a akákoľvek iniciatíva mesta bola vždy popretá správaním sa žalobcu, ktorý
bez racionálneho dôvodu odmietal pristúpiť na akékoľvek návrhy mesta a presadzoval len vlastné
jednostranné riešenie celej situácie. Nakoľko strany sporu sú právnické osoby, ktorých kompetencie
sú stanovené zákonom, je ťažko si predstaviť aké narušené vzťahy môžu medzi nimi existovať. Ak

sú povinné zo zákona komunikovať určeným spôsobom a táto povinnosť je právne vymožiteľná,
potom nemožno prijať záver o narušených vzťahoch. Naviac plynutie času nemôže byť dôvodom
pre nepriznanie náhrady trov konania. Podstatným je, že zo strany mesta bola pripravená dohoda o
užívaní spoločnej veci, táto bola zo strany mesta aj podpísaná a odovzdaná v dvoch rovnopisoch na
podpisžalobcovi.Žalobcapodmieňovalpodpísanietejtodohodyabsurdnoupožiadavkou,žemestomusí
najprv vypratať žalovaného v 1. rade z nehnuteľnosti. Nakoľko podieloví spoluvlastníci sa nedohodli na

reálnom rozdelení spoločnej veci, ani si nedojednali iné spoločné užívanie veci, potom by mesto mohlo
vypratať z predmetnej nehnuteľnosti vždy len 1/2 z každej miestnosti. V konečnom dôsledku by to bolo
kontraproduktívne. Na záver uviedol, že neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, preto navrhuje
uznesenie o trovách konania zmeniť a priznať mu voči žalobcovi 100 % náhradu trov konania. Zároveň
si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

6. Žalobca k podanému odvolaniu navrhol uznesenie vo výroku o náhrade trov konania potvrdiť a
stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznať. Uviedol, že žiadnej zo sporových strán
nemožno pričítať zavinenie na zastavení konania z dôvodu právoplatne skončenej veci vedenej pod
sp. zn. 11C/27/2018. Pri späťvzatí žaloby v zásade platí, že náhradu trov konania znáša ten, kto

zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Za účelom zmiernenia tvrdosti zákona, ustanovil zákonodarca
súdu možnosť vyhodnotiť výnimočné okolnosti prípadu a náhradu trov konania nepriznať. Žalobca
po skončení konania vo veci 11C/27/2018 uznal, že ďalšie vedenie konania nebude mať zmysel, čo
avizovalnapojednávaníkonanom06.04.2022.Poodpadnutídôvodovsporovéhokonania,žalobcakonal
hospodárne a bez zbytočného odkladu vzal žalobu späť. Preto v časti napadnutého výroku uznesenia o

trovách konania je rozhodnutie súdu spravodlivé a odstraňuje tvrdosť zákona. Pokiaľ žalovaný v 2. rade
v odvolaní poukazuje, že žalobca podmieňoval podpísanie dohody absurdnou požiadavkou, že mesto
najprv musí vypratať žalovaného v 1. rade z nehnuteľnosti, k tomu uviedol, že žalobca so žalovaným
v 2. rade komunikoval a k jeho návrhu dohody o užívaní veci, osobne na podateľni dňa 31.08.2015
predložil vyjadrenie a pripomienky. Čo sa týka prenájmu a prípadnej reálnej deľby, žalovaný v 2. rade

opomína tú skutočnosť, že žalobca nie je vlastníkom veci, žalobca je len správcom veci a je povinný
rešpektovať svoje zmluvné záväzky (zmluva o prevode správy majetku štátu) a zákonné záväzky. Za tým
účelom žalobca aj komunikoval s nadriadenými orgánmi, aby získal stanovisko k možnosti čiastočného
prenájmu na dlhšiu dobu, prípadné zámeny nehnuteľnosti - obidva boli záporné. Keďže nebolo možné
dospieť k dohode, rozhodol súd tak, že žalovanému v 2. rade umožnil nadužívať majetok žalobcu, o

čom existuje rozsudok. Ten bol zavŕšený uzatvoreným nájomnej zmluvy medzi žalovaným v 1. rade a
žalovaným v 2. rade a predmet sporu v tomto konaní sa vyčerpal. Žalobca preto považuje usporiadanie
vzájomných vzťahov aj s ohľadom na trovy konania za spravodlivé.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní preskúmal

napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379
a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (ust. § 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného v 2. rade je dôvodné.

8. Podľa ust. § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu

trov konania protistrane.

9. Ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov
protistrane (§ 256 ods. 2 CSP).

10. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.11. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane konania ktorej to priznáva
zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude
musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným

súdom.

12. Rozhodovanie o trovách súdneho konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku a je
samo o sebe spôsobilé zasiahnuť do práva strany podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva
základných slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rozhodnutí zo

dňa 06.02.1954 vo veci Beer proti Rakúsku, resp. v rozhodnutí zo dňa 07.10.2004 vo veci Bauman proti
Rakúsku (č. 30428/96, resp. 76809/01).

13. Vo vzťahu k aplikácii ust. § 257 CSP, odvolací súd uvádza, že toto ustanovenie predstavuje výnimku
pri rozhodovaní o trovách konania. Účelom tohto ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky
právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Je

výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť
života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami
uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov
konania, než by plynuli z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok
vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné

okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.

14. Zo slovného znenia vyššie uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie
výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k
zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha

súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z
posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 257 CSP preto nemožno vykladať tak,
že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať
náhradu trov úspešnej strane konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v
rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je

potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán
konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je
nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka.
Významnými z hľadiska aplikácie § 257 CSP sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva)
na súde, postoj strán v priebehu konania a pod.

15. Zákon explicitne nevypočítava, ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať
dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Judikatúra považuje za nepostačujúci na aplikáciu § 257
CSP len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku (porov. R 34/1982, R
23/1989).

16. Súd prvej inštancie vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa jednak v samotnej dĺžke súdneho
sporu, ktorého výsledok závisel od výsledku konania vedeného na súde pod sp. zn. 11C/27/2018,
charakteru strán v konaní a okolnostiach prípadu, t.j. uzavretie nájomnej zmluvy medzi žalovanými.
Podľa názoru súdu prvej inštancie práve v dôsledku priznania náhrady trov konania by mohlo dôjsť

medzi stranami sporu k ďalšiemu vážnemu narušeniu už aj tak zlých vzťahov, ktoré sa týkajú užívania
spoločnej nehnuteľnosti a ktoré by vyvrcholili podaním niekoľkých žalôb na súde. Odvolací súd sa však
s uvedeným záverom súdu prvej inštancie nestotožnil, pretože ako bolo už vyššie uvedené k aplikácii
§ 257 CSP by malo dochádzať len vo výnimočných prípadoch, s potrebou náležitého odôvodnenia,
pričom je potrebné posudzovať viaceré skutočnosti a okolnosti na oboch sporových stranách, rovnako aj

dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávnenej sporovej strany. Odvolací súd má za to,
že súdom prvej inštancie prezentované dôvody hodné osobitného zreteľa nenaplňujú cieľ ust. § 257 CSP
a neposkytujú dostatočný základ a dôvod pre aplikáciu tohto výnimočného ustanovenia na predmetný
prípad. V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie pri aplikácii § 257 CSP
vychádzal len z tvrdení žalobcu, ktorými odôvodňoval späťvzatie žaloby, pričom pri samotnom posúdení

nároku na náhradu trov konania poukázal na výsledok sporu 11C/27/2018 s tým, že žalovaný v 2. rade
ako podielový spoluvlastník nehnuteľnosti, v konaní môže prenajať svoju polovicu budovy žalovanému v
1. rade v súlade so zákonom. Na strane druhej súd nijako nezohľadnil skutočnosti na strane žalovaného
v 2. rade, ani okolnosti, ktoré žalobcu viedli k podaniu žaloby voči žalovanému v 2. rade. Z uvedenýchdôvodov mal preto odvolací súd za to, že v predmetnom prípade neboli splnené podmienky na aplikáciu
ust. § 257 CSP a súd prvej inštancie tak rozhodol nesprávne, keď žiadnej zo strán náhradu trov konania
nepriznal.

17. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo
veci rozhodlo. O plný úspech žalobcu vo veci ide vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje
so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Strana, ktorá mala plný úspech
vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech

nemala. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j.
strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane.

18. Vzhľadom na vyššie uvedené tak možno konštatovať, že na predmetný prípad bolo potrebné
aplikovať zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP). V predmetnom prípade žalobca vzal žalobu v celom
rozsahu späť, pričom nemožno konštatovať, že by k späťvzatiu žaloby došlo v dôsledku správania

žalovaného. Z uvedeného tak vyplýva, že za zastavenie konania je procesne zodpovedný žalobca, preto
procesne plne úspešným bol v tomto prípade žalovaný, ktorému tak vznikol voči žalobcovi nárok na
náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.

19. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd v zmysle § 388 CSP uznesenie v napadnutej

časti, t.j. vo výroku II. o trovách prvoinštančného konania zmenil tak, že žalovanému v 1. rade priznal
nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi, o ktorej výške potom
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262
ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému v 2. rade v odvolacom konaní priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. O výške
priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konaní končí (§ 262 ods. 2 CSP). Odvolací súd

nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 CSP.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).