Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. september 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/118/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213238580
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:1213238580.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa (manžela) W.. M. J., narodeného XX.
C. XXXX, trvalým pobytom v J., J. XX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Tomáš Petko s. r. o.,
so sídlom v Bratislave, Drotárska cesta 7, IČO: 50 218 107, proti manželke I. J., narodenej XX. C.
XXXX, trvalým pobytom v J., T. X, zastúpenej JUDr. Alojzom Baránikom, advokátom s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Mateja Bela 8, IČO: 46 940 561, o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a

povinností na čas po rozvode k maloletej K. J., narodenej X. I. XXXX, zastúpenej kolíznym opatrovníkom
Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny, so sídlom v Bratislave, Vazovova 7/A, za účasti Okresnej
prokuratúry Bratislava II, so sídlom v Bratislave, Kvetná 13, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod
sp. zn. 61 P 71/2013, o dovolaní matky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 16. apríla 2019
č. k. 11 CoP 542/2018-1388, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 16. apríla 2019 č. k. 11 CoP 542/2018-1388 z r

u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 21. marca 2018 č. k. 61 P
71/2013-1277 v spojení s opravným uznesením zo 7.augusta 2018 č. k. 61 P 71/2013-1317 rozviedol
manželstvo účastníkov W.. M. J. a I. J., uzavreté 8. septembra 2007 v Bratislave, zapísané v knihe
manželstiev matričného úradu v Bratislave - Ružinov, vo zv. 42, roč. 2007, na str. 194, pod por. č.

138 (prvý výrok). Maloletú K. J., nar. X. I. XXXX na čas po rozvode zveril do osobnej starostlivosti
matky (druhý výrok). Právo zastupovať maloletú a spravovať jej majetok budú mať obaja rodičia (tretí
výrok). Otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletej K. J., narodenej X. I. XXXX sumou 200 eur
mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky od právoplatnosti výroku rozsudku o rozvode
manželstva (štvrtý výrok). Otcovi upravil styk s maloletou po dobu štyroch mesiacov od právoplatnosti
výroku rozsudku o rozvode manželstva formou asistovaných stretnutí v krízovom stredisku Dúha,

Stavbárska 6 za prítomnosti odborného pracovníka príslušného zariadenia v rozsahu jedenkrát do
týždňa v trvaní 90 minút, pričom presný čas a miesto si určí príslušné zariadenie. Matke uložil povinnosť
zabezpečiťúčasťmaloletejnastretnutiachvčaseamieste,ktoréurčíkrízovéstrediskoDúha.Pouplynutí
štyroch mesiacov od právoplatnosti výroku rozsudku o rozvode manželstva upravil styk otca s maloletou
každý nepárny týždeň od piatku od 15. hodiny do nedele do 19. hodiny a v stredu od 15. hodiny do 19.
hodiny s výnimkou školských prázdnin. Každý párny týždeň v utorok od 15.00 hodiny do 19.00 hodiny a

vo štvrtok od 15.00 hodiny do 19.00 hodiny a s výnimkou školských prázdnin. Počas zimných prázdnin
každý párny kalendárny rok od 25. decembra od 11. hodiny do 28. decembra do 19. hodiny a každý
nepárny kalendárny rok od 1. dňa prázdnin od 10. hodiny do 25. decembra do 11. hodiny. Počas jarných
prázdnin každý párny kalendárny rok od soboty od 9. hodiny v týždni predchádzajúcom prázdninovému
týždňu do utorka do 19. hodiny prázdninového týždňa. Počas veľkonočných prázdnin každý nepárny
kalendárny rok od 1. dňa prázdnin od 10. hodiny do Veľkonočnej nedele do 10. hodiny. Počas letných

prázdnin každý párny kalendárny rok od 1. júla od 10. hodiny do 7. júla do 19. hodiny a od 1.augusta
od 10. hodiny do 7. augusta do 19. hodiny. Miestom odovzdania a prevzatia maloletej je bydlisko matky(piaty výrok). Súd prvej inštancie návrh matky na zákaz styku otca s maloletou zamietol (šiesty výrok).
Žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania (siedmy výrok).

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil poukazom na ustanovenia § 22, § 23, ods. 1, 2, 3,
§ 24 ods. 1, 4, § 25 ods. 1, 2, § 43 ods. 1, § 62, § 75 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len
„ZR“), podľa § 38 ods. 1, 2, § 116 CMP, ako aj podľa príslušných článkov Dohovoru o právach dieťaťa a
dospelkzáveru,ževzťahymedziúčastníkmisútakvážnenarušenéatrvalorozvrátené,žemanželstvosi
neplnísvojeekonomické,biologickéanivýchovnéposlanie.Vzhľadomnapriebehmanželstvaaintenzitu

rozvratu vzťahov medzi účastníkmi, ako aj vzhľadom na vyjadrenia oboch účastníkov bol súd prvej
inštancie toho názoru, že ani v budúcnosti nemožno očakávať, že vzťahy medzi účastníkmi sa upravia
k vzájomnej spokojnosti oboch manželov a dôjde k obnoveniu ich manželského spolužitia. Preto súd
prvej inštancie manželstvo rozviedol.

3. Súd prvej inštancie rozhodoval aj o právach a povinnostiach rodičov k maloletému dieťaťu na čas

po rozvode. Pri zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky zohľadnil faktory na strane rodičov
a na strane dieťaťa. Rozhodoval v súlade so záujmom maloletého dieťaťa. Súd prvej inštancie aj
keď pozeral na osobu otca, na strane ktorého neexistujú žiadne dôvody, ktoré by znižovali jeho
rodičovskúkompetenciu,zvereniemaloletejdojehostarostlivostizatýchtookolnostíbybolopremaloletú
nesmierne traumatizujúce. Zhodnotil, že maloletá sa s otcom dlhodobo nestretáva, žije v prostredí,

ktoré má na otca negatívny názor a ktoré sa rozhodlo „že pre maloletú je najlepšie, ak sa s otcom už
nikdy nestretne“. V tomto duchu pôsobí na maloletú aj jej najbližšie okolie, pričom nemusí ísť len o
verbálne vyjadrený názor. Súd prvej inštancie nepovažoval za ideálne riešenie ani zverenie maloletej
do starostlivosti matky, pretože matka počas celého konania vystupovala neštandardným spôsobom,
so súdom nespolupracovala a jej správanie vzbudzovalo vážne podozrenie, že matka nemá záujem

na tom, aby bol dôkladne zistený skutkový stav. Matka sa bránila vykonaniu znaleckého dokazovania,
stretnutiu znalca sa nezúčastňovala a odmietala k nemu priviesť aj dcéru, čo vlastne spôsobilo
prieťahy v súdnom konaní. Matka bojkotovala všetky snahy o vypočutie maloletej s odôvodnením, že
to neumožňuje jej zdravotný stav a odmietla aj vypočutie maloletej v domácom prostredí. Ani uložené
pokuty neprimäli matku zmeniť postoj a správanie. Matka sa súdu prvej inštancie javila ako osoba so

zníženou rodičovskou kompetenciou, nielenže nie je schopná prijímať zodpovednosť a dôležitosť role
otca v živote dieťaťa, ale celé jej doterajšie konanie významnou mierou prispelo k devastácii vzťahu
medzi otcom a dcérou. Bez ohľadu na motiváciu tohto konania by matka mala akceptovať súčasný stav
a pracovať na tom, aby sa začali naprávať spôsobené škody. Nevyhnutnou podmienkou toho je, aby
matka prijala fakt, že k trestnému činu sexuálneho zneužívania nedošlo. Matke súd odporučil spoluprácu

s odborníkmi. Aj napriek vyššie uvedenému však súd prvej inštancie považoval zverenie maloletej do
starostlivosti otca za nereálne, zverenie by nebolo v záujme maloletej, nakoľko by ho nebolo možné
vykonať bez negatívnych dôsledkov na maloletú. Uvedené si uvedomil aj otec, ktorý za najvhodnejšie
riešenie považoval postupný styk s dieťaťom. Návrhu otca zveriť maloletú na polroka matke a po uplynutí
polroka otcovi súd nevyhovel, nakoľko mal za to, že nemožno s určitosťou predpokladať, ako sa budú

vzťahy medzi maloletou a otcom a medzi rodičmi navzájom vyvíjať. Matke dal do pozornosti, že pokiaľ
nezmení svoje postoje a nebude aktívne pracovať na zlepšení vzťahu medzi otcom a dcérou, potvrdí
tým, že nie je vhodným rodičom na starostlivosť o maloletú, a zrejme bude potrebné uvažovať o zmene
zverenia maloletej.

4. Súd prvej inštancie určil, že zastupovať a spravovať majetok maloletej budú obaja rodičia, keď nezistil
dôvod na obmedzenie alebo pozbavenie tohto práva jednému z rodičov. Pri určovaní výšky výživného
vychádzal súd z odôvodnených potrieb maloletej, ako aj z možností oboch rodičov, ktoré súd prvej
inštancie vyhodnotil, zistil príjmy rodičov, posúdil odôvodnené potreby maloletej a konštatoval, že pokiaľ
si obidvaja rodičia budú v rovnakej miere plniť vyživovaciu povinnosť, budú potreby maloletej, ktoré

ustálil na sumu 400 eur mesačne, riadne zabezpečené. Osobnú starostlivosť matky uznal súd prvej
inštancie do tej miery, že sa toto stalo na základe dobrovoľného rozhodnutia matky, ktorá otca úplne
vytesnila zo života maloletej. Súd prvej inštancie tiež upravil styk otca s maloletou tak, že spočiatku
bude prebiehať v krízovom stredisku Dúha formou asistovaných stretnutí a po uplynutí štyroch mesiacov
bol styk upravený v štandardnom rozsahu. Návrh matky na zákaz styku otca s maloletou súd zamietol,

nakoľko hlavným dôvodom, pre ktorý matka požadovala zákaz styku, bolo údajné zneužívanie maloletej
otcom, pričom tieto podozrenia preukázané neboli.5. Na odvolanie oboch rodičov Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „odvolací súd“) rozsudkom zo
16. apríla 2019 rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zo 7. augusta 2018 v
napadnutej časti vo výroku o úprave styku a trovách konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§

389 ods. 1 písm. c/ a § 391 ods. 1 CSP). Vo zvyšku rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
potvrdil (§ 387 CSP). Dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné len v časti úpravy styku. Vo zvyšnej časti
konštatoval, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne - v časti zverenia maloletej, zastupovania
správy majetku maloletej, v časti úpravy výživného na maloletú.

6. V časti zverenia maloletej do osobnej starostlivosti matky odvolací súd poukázal na správne závery
súduprvejinštancie,sktorýmisastotožnil.Stotožnilsaajsozávermiavyjadrenímkolíznehoopatrovníka
k vyjadreniu otca. Zo spisu vyplynulo, že maloletá od svojich troch rokov nebola v kontakte s otcom
a náhla zmena zverenia by nebola v jej záujme, pretože nemožno predpokladať, ako by na osobu
otca reagovala. Napriek skutočnostiam, ktoré boli zistené na strane matky, nebolo možné konštatovať,
že matka riadne nezabezpečuje starostlivosť o maloletú a v tomto smere jej nebolo možné vytýkať

také skutočnosti, ktoré by svedčili v prospech zverenia maloletej otcovi. V tejto časti nebolo možné
vyhovieť odvolaniu otca maloletej, zverenie maloletej za súčasnej situácie by nebolo v jej záujme.
Konštatoval, že vnímaví rodičia svoju vzájomnú nevraživosť by mali potlačiť a na piedestál postaviť
záujmy a potreby maloletej, neznevažovať jeden druhého, pričom v tomto im nepomôže žiadne súdne,
ani iné rozhodnutie, ale je to predovšetkým na sebareflexii oboch rodičov. Pre maloletú je v súčasnosti

potrebná stabilita pomerov a uspokojenie celej situácie, pričom odvolací súd apeloval najmä na matku
maloletej, aby vyhľadala odbornú pomoc a dodržiavala pokyny psychológov pracujúcich s maloletými
deťmi a potrebné odporúčania, pretože ak nezmení svoje výchovné postupy, nebude existovať také
súdne rozhodnutie, ktoré maloletej zabezpečí pocit bezpečia a dôvery vo vlastných rodičov a bude
schopnévrátiťjudoprežívaniašťastnéhodetstva.Zdôraznil,žeibarodičiamajúpriamyvplyvnamaloleté

deti a sú priamo a bez akýchkoľvek pochybností zodpovední za ich psychický a fyzický vývoj a tejto
svojej zodpovednosti sa nemôžu zbaviť a nemôžu ju prenášať na súdy, ich rozhodnutia, alebo iné
štátne orgány. Rodičia sú povinní v záujme maloletých detí dospieť ku korektnej komunikácii, prijať
zodpovednosť a o starostlivosti sa dohodnúť. Iba dohody rodičov môžu zmierniť negatívny dopad
na prežívanie maloletých detí, spôsobený rozchodom rodičov, pretrvávajúcim súdnym, rodičovským

konfliktom a súdnymi konaniami. Dospel k záveru, že za situácie, aká nastala, nech už ju spôsobil
ktokoľvek, je pre maloletú a v záujme maloletej jedine možné zverenie maloletej do osobnej starostlivosti
matky. V tejto časti považoval odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne.

7. Za správne považoval odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v časti zastupovania

a spravovania majetku maloletej. Uviedol, že len výnimočne môže nastať situácia, ktorou dôjde k
prelomeniu zásady, že rodičovské práva a povinnosti patria obom rodičom súčasne a takáto situácia
nastáva, ak jeden z rodičov nežije, nie je známy, nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu,
bol pozbavený výkonu rodičovských práv a povinností, alebo jeden z rodičov bol obmedzený vo výkone
rodičovských práv a povinností. V takýchto prípadoch je na výkon rodičovských práv a povinností

oprávnený a povinný len druhý rodič sám. Uvedené skutočnosti, ktoré stanovuje zákon, v konaní zistené
neboli, preto v tejto časti nebolo možné vyhovieť odvolaniu matky maloletej.

8. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie správne rozhodol aj o výživnom určenom na maloletú
K., výšku výživného určil v súlade so zákonom a odôvodnenými potrebami maloletej a možnosťami a

schopnosťami otca, pričom poukázal na správne dôvody súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožnil. Súd
prvej inštancie náležite vyhodnotil odôvodnené potreby maloletej, vyhodnotil, ktoré výdavky považoval
za odôvodnené a ktoré nie a správne ustálil aj výšku odôvodnených potrieb maloletej. Konštatoval, že
vyživovaciu povinnosť má aj matka, pričom vyhodnotil aj zohľadnenie miery osobnej starostlivosti matky
o maloletú.

9.Zasprávnepovažovalodvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštancieajpokiaľideozamietnutienávrhu
na zákaz styku otca s maloletou; konštatoval a súhlasil so záverom Okresnej prokuratúry Bratislava
II, že po rokoch je potrebné a dôležité, aby došlo k reálnemu stretávaniu sa otca s maloletou, aby
mali šancu začať si budovať vzťah otca a dcéry, ktorý bol nenapraviteľne narušený. Námietky matky

uvedené v odvolaní, vyhodnotil odvolací súd ako právne irelevantné, keď sa stotožnil so závermi súdu
prvej inštancie v časti týkajúcej sa zastavenia trestného stíhania voči otcovi. Matka ani neumožnila a
ani nedala priestor, aby ňou tvrdené skutočnosti boli overené, keď sa odmietla zúčastniť znaleckého
dokazovania, odmietla dať maloletej priestor na vyjadrenie svojho názoru, čo maloletej zákon umožňuje.Súd prvej inštancie mohol preto vychádzať len zo skutočností, ktoré zistil vykonaným dokazovaním a
jehozáverypovažovalodvolacísúdzasprávne.Základnýmprávomkaždéhomaloletéhodieťaťajeprávo
na pravidelný kontakt s obidvomi rodičmi, ku zákazu styku môže súd pristúpiť len vtedy, ak to vyžaduje

záujem dieťaťa, aby bolo dočasné stretávanie s jedným z rodičov obmedzené, alebo úplne zakázané.
Ide o výnimočné riešenia a vážny zásah do výkonu rodičovských práv a povinností, ktorý môže byť
odôvodnený len okolnosťami na strane dieťaťa. Konaním matky však uvedené okolnosti nebolo možné
zistiť, keď nebolo možné zisťovať názor maloletého dieťaťa, či už kolíznym opatrovníkom, znalcom alebo
súdom. Zákon pri zákaze styku má na mysli len dočasné obmedzenie styku rodiča s dieťaťom, pričom

z uvedeného vždy vyplýva požiadavka - vytváranie predpokladov pre to, aby takýto kontakt mohol byť
perspektívne obnovený. V konaní, tak ako konštatoval aj súd prvej inštancie neboli zistené skutočnosti,
pre ktoré by bolo potrebné zakázať styk otca s maloletou, pričom odvolací súd poukázal na stanovisko
kolízneho opatrovníka, z ktorého vyplýva, že maloletá v súčasnosti ani v kontakte od svojich troch rokov
s otcom nie je. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie uvedené skutočnosti správne vyhodnotil a
rozhodnutiesúduprvejinštanciejevuvedenejčastisprávne.Zákazstykunemožnovysloviťvprípade,ak

uvádzané dôvody vyplývajú zo vzťahu medzi rodičmi, čo v danom prípade bolo preukázané. Akékoľvek
výhrady jedného rodiča voči druhému rodičovi, ktoré sa týkajú jeho postoja ako partnera, nemôžu
byť dôvodom na zákaz styku s dieťaťom. Takisto nemôže byť dôvodom na obmedzenie alebo zákaz
styku nechuť dieťaťa najmä vtedy, ak indície smerujú k zámernému pôsobeniu preferenčného rodiča s
cieľom vyvolať takéto správanie dieťaťa. Súd prvej inštancie tu vychádzal z vykonaného dokazovania,

pričom odvolací súd opätovne opakoval, že samotná matka znemožnila svojim postojom vykonanie
dokazovania, ktoré by zistilo skutočné dôvody pre oprávnenosť zákazu styku.

10. V časti úpravy styku odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Konštatoval, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak mal snahu upraviť styk otca s

maloletou na čas po rozvode, keďže v tomto smere medzi rodičmi je absolútny nesúlad a dohoda medzi
nimi nie je možná. Súd prvej inštancie postupoval správne pokiaľ mal úmysel upraviť styk v zariadení,
ktoré by pracovalo či už s rodičmi, ako aj s maloletou, v záujme obnovenia kontaktu otca s maloletou.
Nesprávnevšakpostupoval,akurčilnarealizáciutohtostykustredisko,ktorétakútočinnosťnevykonáva.
Rovnako odvolací súd považoval za nesprávne aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak upravoval styk v

časovýchúsekoch.Vzťahymedzirodičmi,maloletouaotcomsútakzávažnenarušené,žezostanovenia
rozsahu styku na 4 mesiace nemožno vyvodiť, či táto odborná spolupráca bude úspešná, alebo nie a za
danej situácie a vzťahoch, ktoré medzi účastníkmi vládnu, nie je možné konštatovať, že takáto úprava
styku je v prospech maloletej. Podľa názoru odvolacieho súdu je najprv potrebné realizovať stretávanie
sa otca s maloletou za odbornej pomoci, ktorú je povinná matka akceptovať a spolupracovať pri takejto

realizácii styku a až po vyhodnotení realizácie styku za odbornej pomoci, bude možné posúdiť vhodnosť
ďalšej úpravy styku otca s maloletou.

11. K ďalším odvolacím námietkam uplatneným najmä zo strany matky maloletej odvolací súd
uviedol, že súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie a svoje závery aj náležite odôvodnil,

dodržal riadny procesný postup smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej, pričom neboli zistené žiadne
porušenia znemožňujúce strane sporu realizáciu procesných opatrení a žiadne skutočnosti mariace
možnosti aktívnej účasti osôb zúčastnených na konaní. Otázka najlepšieho záujmu dieťaťa je vždy
výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré
sú nezameniteľné s okolnosťami, relevantnými v iných veciach. Otázka najlepšieho záujmu dieťaťa je

vždy výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré
v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov, súd viedli k prijatiu toho-
ktorého rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené môže súd prijať celkom jedinečné a konkrétne závery, ktoré
sú vhodné pre ten-ktorý prípad a dosiahnuť tak v súdnom konaní vo veciach starostlivosti o maloletých
sledovaný cieľ - najlepší záujem maloletého dieťaťa. Preto ani nemôže existovať ustálená rozhodovacia

prax súdov, keďže na každý prípad je potrebné pozerať individuálne a toto nemôže byť pravidlo pre iné
prípady, aj keby formálne vykazovali rovnaké skutkové okolnosti.

12. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie matka maloletej (ďalej len
„dovolateľka“) a to v časti výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o

zamietnutí návrhu matky na zákaz styku otca s maloletou. Prípustnosť dovolania odôvodnila poukazom
naustanovenie§420písm.f/CSPtým,žeodvolacísúd(vspojenísosúdomprvejinštancie)nesprávnym
procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietala, že v predmetnom prípade odvolací súd (a anisúd prvej inštancie) nekonali v súlade s požiadavkou individuálnej spravodlivosti a navyše porušili aj
základné zásady a princípy, na ktorých spočíva civilný proces, a to konkrétne zásadu povinnosti v prvom
rade prihliadať na najlepší záujem maloletej, zásadu zákazu odopretia spravodlivosti a zásadu voľného

hodnoteniadôkazov.Konaniepredodvolacímsúdomtakvpredmetnomprípadejepostihnutézávažnými
procesnými pochybeniami spočívajúcimi v tom, že nerešpektoval a porušil zásadu najlepšieho záujmu
maloletej, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietala tiež odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie), ktoré nedalo odpovede na jej otázky, ktoré svojou povahou
mali pre vec podstatný význam, a ktoré veľmi úzko súviseli s posudzovaním a vyhodnocovaním

najlepšieho záujmu maloletej a tiež porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov, pretože výsledkom
jeho procesného postupu bolo vydanie rozsudku, ktoré vykazuje znaky ľubovôle. Porušenie zásady
najlepšieho záujmu dovolateľka vidí v tom, že odvolací súd (rovnako aj súd prvej inštancie) vychádzal
výlučne z trestnoprávneho hľadiska predmetnej veci argumentujúc, že pre rozhodnutie je zásadné
len to, že trestné stíhanie vo vzťahu k otcovi bolo právoplatne zastavené. Takýto postup odvolacieho
súdu sa nielenže prieči najlepšiemu záujmu maloletej, ale súčasne je aj v rozpore s ustanovením §

25 ods. 3 zákona o rodine, podľa ktorého je súd povinný spoľahlivo zistiť dôvod, prečo bol návrh na
zákaz styku podaný, a teda neuspokojiť sa len so závermi orgánov činných v trestnom konaní. V tejto
súvislosti odvolací súd absolútne odignoroval, že všetky zážitky, ktoré aj podľa záverov ošetrujúcich
lekárov a psychológov podstatne ovplyvnili psychické zdravie maloletej a aj jej vzťah k otcovi, opakovane
v priebehu niekoľkých rokov tvrdila sama maloletá, ktorá svoje negatívne zážitky s otcom popisovala

rovnakým spôsobom aj v neprítomnosti matky a pred viacerými osobami, a teda, že si ich účelovo
nevymyslela. V konaní nebol vyprodukovaný žiaden dôkaz, ktorý by potvrdil opak, t. j. že matka si túto
celú záležitosť vymyslela; túto skutočnosť tvrdil výlučne otec, avšak toto svoje tvrdenie ničím nepodložil.
Na svoju obranu ohľadne jej možnej účelovosti konania poukázala na znalecký posudok G.. Ľ. J.
(znalkyne z odboru: Psychológia, odvetvie: Klinická psychológia dospelých a psychológia sexuality),

ktorá konštatovala, že matka maloletej nemá tendenciu ku konfabuláciám, prípadne k nadmernej fantázii
v zmysle patológie, tiež, že pravdepodobnosť, že by matka ovplyvňovala maloletú v zmysle učenia a
nácviku. Odvolací súd v súvislosti s rozhodovaním o návrhu matky na zákaz styku, v rozpore s najlepším
záujmom maloletej zvolil nie najsprávnejší spôsob ako sa vysporiadať so závažnými okolnosťami, ktoré
sama maloletá popísala, čo mala zažiť s otcom, a ktoré sú zachytené aj listinnými dôkazmi najmä z

rokov 2013 až 2015 (lekárske správy, odborné stanoviská, vyjadrenia a znalecký posudok č. 34/2013
G.. R. D.T., G.. W. M., C.. S. T., C.. G. J. S. C.. X. G.) a uvedené zostalo bez náležitého a najmä
presvedčivého odôvodnenia. Poukázala tiež na konanie, resp. nekonanie kolízneho opatrovníka, ktorý
napriek vedomosti o zdravotnom stave maloletej a ňou popísaných zážitkov s otcom, nepodal riadny
opravný prostriedok proti rozhodnutiu o zastavení trestného stíhania. Obdobne sa postupovalo aj v

prípade „druhého zastavenia trestného stíhania“. Podľa jej názoru odvolací súd ignorujúc všetky tieto
zásadné skutočnosti, legitimizoval postup kolízneho opatrovníka, ktorý hrubo porušil práva maloletej a
teda konal v rozpore s jej najlepším záujmom. Odvolací súd odignoroval aj tú skutočnosť, že maloletou
popísané konanie otca nie je možné bez pochybností hodnotiť (a tým ani ospravedlniť) ako bežnú
hygienu, ktorú by si maloletá len nesprávne vyložila. Takéto „ospravedlnenie“ vylúčil napr. G.. W. M.,

ktorý pri svojej výpovedi v trestnom konaní takéto ospravedlnenie vylúčil v rámci svojej výpovede v
trestnom konaní v tejto súvislosti skonštatoval, že to vylučuje reakcia maloletej pri hre s anatomickými
bábikami,kuktorejdošloprijejznaleckomvyšetrení.Odvolaciemusúdu(rovnakoajsúduprvejinštancie)
tiež vytýkala, že v odôvodnení rozsudku odignoroval aj to, že pravdivosť tvrdení maloletej o tom,
čo mala zažiť s otcom nevylučujú ani otcom predložené jednotlivé znalecké posudky, podľa ktorých

sa u otca nepotvrdila žiadna deviácia v zmysle pedofílie. Ako potvrdili aj svedecké výpovede (napr.
výpoveď C.. S. T.), nie je potrebné, aby u otca existovali deviácie na to, aby maloletej spôsobil podobnú
traumu, a teda že k tomu postačil napríklad afekt otca. Odvolací súd porušil zásadu najlepšieho záujmu
dieťaťa aj tým, že v konaní nezohľadnil okolnosti prípadu, ktoré potvrdzujú pravdivosť, presvedčivosť
a hodnovernosť popísaných negatívnych zážitkov maloletej s otcom, hoci ich uviedla vo veľmi nízkom

veku. Význam týchto prejavov potvrdil aj G.. W. M. v záveroch svojho znaleckého posudku č. 34/2013.
Matka argumentovala aj tým, že odvolací súd neprihliadol na najlepší záujem maloletej, nakoľko tvrdil,
že v dôsledku konania matky nebolo možné vykonať dokazovanie, avšak ona chcela len zabrániť
traumatizácii maloletej. Z vykonaného dokazovania pritom plynie, že práve opakovanie vyšetrovaní
maloletej a tiež opakovanie jej znaleckého skúmania, mohlo spôsobiť retraumatizáciu maloletej a

prehĺbiť jej úzkosť a prežívaný stres, keďže túto skutočnosť potvrdili všetci lekári a odborníci, u ktorých
bola maloletá v starostlivosti. Poznamenala, že si je vedomá toho, že inštitút zákazu styku rodiča s
maloletým dieťaťom je vo svojej podstate výnimočný, avšak všeobecné súdy by ho mali aplikovať vždy,
keď zistia, že pôsobenie jedného rodiča spôsobuje maloletému dieťaťu závažnú a neodstrániteľnú ujmu,a preto nie je v jeho záujme sa s takým rodičom stýkať. Spočiatku ona sama navrhovala znalecké
dokazovanie maloletej odborníkom z oblasti psychológie, pričom takýto návrh podala na okresný súd
v konaní sp. zn. 28 P 194/2013 dňa 5. júna 2014 a v rovnaký deň aj vyšetrovateľovi v rámci trestného

konania, ktorému však vyšetrovateľ nevyhovel a nevyhovela mu ani Okresná prokuratúra v Bratislave
II. Zmena v postoji matky k ďalšiemu znaleckému vyšetrovaniu nastala až v ďalšom období, keď to jej
zdravotnýstavneumožňoval.Skutočnosť,žemaloletánebolaschopnáďalšiehovýsluchuavyšetrovania
výslovne skonštatoval aj prednosta Kliniky detskej psychiatrie DFNsP Bratislava K.. C.. W. Š., Q.., ktorý
v emailovej správe adresovanej matke 16. februára 2015 uviedol, aby nedovolila vypočúvanie maloletej,

nakoľko už ide o CAN syndróm minimálne na psychickej úrovni. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok
odvolacieho súdu v napadnutej časti a rovnako aj rozsudok súdu prvej inštancie v časti vo výroku o
zamietnutí návrhu matky na zákaz styku otca s maloletou zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

13. K dovolaniu matky maloletej sa vyjadril otec a uviedol, že jej prezentácia skutkového stavu

je tendenčná a účelová a keďže sa už v priebehu základného konania niekoľkokrát vyjadroval k
skutkovému stavu, poukázal už len na svoje doterajšie vyjadrenia. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k
dovolaniu matky maloletej zotrval na svojich doterajších vyjadreniach v predmetnej veci. K dovolaniu
podala vyjadrenie aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, netrestný odbor a vyjadrila súhlas
s názorom súdu, že v priebehu konania neboli zistené také skutočnosti, pre ktoré by bolo potrebné

zakázať styk otca s maloletou. Za správny označil aj úsudok odvolacieho súdu o tom, že práve matka
maloletej mala podiel na tom, že vykonanie ďalšieho dokazovania nebolo možné. Nestotožnila sa s
tvrdením matky maloletej, že súdy neprihliadli na najlepší záujem maloletej, práve naopak, prihliadli,
nakoľko každé rozhodnutie súdu v tomto konaní upravilo stretávanie sa otca s maloletou s požiadavkou
na matku maloletej, aby upustila od negativistického správania sa k otcovi a dala maloletej príležitosť

nájsť opätovne vo svojom živote priestor aj pre otca. Podľa názoru prokuratúry súdy zohľadnili najlepší
záujem dieťaťa, pričom nedošlo k porušeniu práv žiadnej zo strán.

14. K vyššie uvedeným vyjadreniam sa vyjadrila matka maloletej a opakovane dôvodila tým, že
na pojednávaniach sa s maloletou nezúčastňovala s cieľom chrániť maloletú a zabrániť jej ďalším

psychickým kolapsom vždy so zreteľom na jej najlepší záujem. V ostatnom uviedla tvrdenia a námietky,
ktoré už boli uvedené v rámci dovolania.

15. O podanom dovolaní matky maloletej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako
„dovolací súd“) uznesením z 27. februára 2020 sp. zn. 5 Cdo 160/2019 tak, že dovolanie odmietol a

vyslovil, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Dovolací
súd uviedol, že v danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety
stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom
ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec

žiadne odôvodnenie, alebo, keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri
Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za
následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutého
rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľky, že odvolací súd vychádzal výlučne z

trestnoprávneho hľadiska predmetnej veci pri posúdení najlepšieho záujmu dieťaťa. Mal za to, že
súd prvej inštancie sa dôkladne zaoberal posúdením najlepšieho záujmu maloletej a to vykonaním
rozsiahleho dokazovania v priebehu konania (výsluchom manželov, kolízneho opatrovníka maloletej,
zástupcu Okresnej prokuratúry Bratislava II, znaleckými posudkami odbornými vyjadreniami a ako aj
uzneseniami vydanými v trestných konaniach účastníkov, mailovou komunikáciou a obsahom spisu

tunajšieho súdu sp. zn. 28 P 194/2013). Z vyššie uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie a
rovnako odvolací súd pri svojom rozhodovaní zobrali do úvahy všetky zistené skutkové okolnosti, na
základe ktorých dospeli k rozhodnutiu. V priebehu konania bola aj snaha zo strany súdov o doplnenie
dokazovania a to o výsluch matky maloletej a rovnako maloletej, pričom bol ustanovený aj znalec,
ale neúspešne, nakoľko matka maloletej sa odmietla zúčastniť znaleckého dokazovania v priebehu

tohto konania. V dôsledku toho zo strany súdov nižšej inštancie nebolo možné neprihliadnuť aj na
uznesenia vydané v rámci vedených trestných stíhaní a to prihliadajúc na skutkové závery vykonaného
dokazovania v rámci vedeného trestného konania berúc do úvahy všetky výpovede a predložené
dôkazné prostriedky vo veci trestného stíhania.16. Ďalej podľa dovolacieho súdu v dovolaní napadnutom rozhodnutí (obsah, ktorého nemožno
posudzovať izolovane od rozsudku súdu prvej inštancie, lebo prvoinštančné a odvolacie konanie

z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok zreteľne vysvetlil jeho podstatné dôvody, citoval
ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ako i vysvetlil právne úvahy, ktorými
sa pri rozhodovaní riadil. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to,
že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky, ale len to, že ho neodôvodnil
objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Dovolateľka preto nemôže dôvodne a

opodstatnenenamietať,žejejodvolacísúdnedostatočnýmanepresvedčivýmodôvodnenímrozhodnutia
znemožnil,abyuskutočňovalajejpatriaceprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniujejprávana
spravodlivý proces. V tejto súvislosti považoval dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní,
ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na
ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia

súdu prvej inštancie. Vychádzajúc z uvedeného nebola dovolacia námietka dovolateľky o porušení §
420 písm. f/ CSP tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené, opodstatnená.

17. Za neopodstatnenú považoval dovolací súd aj námietku matky maloletej spočívajúcej v tom, že
oba súdy neprihliadli na listinné dôkazy najmä z rokov 2013 až 2015 a to lekárske správy, odborné

stanoviská, vyjadrenia a znalecký posudok č. 34/2013 G.. D., G.. M., C.. T., C.. G. J. S. C.. X. G., ktoré
aj nedostatočne odôvodnili. V súvislosti s namietanou vadou konania spočívajúcou v nedostatočnom
zistení rozhodujúcich skutkových okolností, najvyšší súd uviedol, že prípustnosť dovolania v zmysle
§ 420 písm. f/ CSP nezakladá nedostatočné zistenie rozhodujúcich okolností, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. Na záver dovolací súd

napokon skonštatoval, že len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia
dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie
správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní
veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 420 písm. f/ CSP. So zreteľom na uvedené
dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie matky nie je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné, preto ho

podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP ako procesne neprípustné odmietol.

18. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) nálezom z 27. mája 2021 sp. zn. III. ÚS
273/2020-78 vyslovil, že bolo porušené základné právo sťažovateliek (maloletej a matky maloletej) na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd preto uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2020 sp. zn. 5 Cdo 160/2019 zrušil a vec vrátil
dovolaciemu súdu na ďalšie konanie.

19. Nosnou výhradou ústavného súdu bolo nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, na ktoré mala

najväčší vplyv práve absencia vypočutia a zistenie postoja maloletej Dominiky, najvhodnejšie iným
postupom ako na pojednávaní. Uvedené je potrebné v záujme ústavnej konformity postupu reparovať.
Súčasne ústavný súd výslovne uviedol, že jeho kritika rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní
podanom proti zamietnutiu návrhu na zákaz styku nemôže byť dôvodom pre zjednodušujúci záver a
contrario, t. j., že rešpektovanie základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu a ich práva na

spravodlivé súdne konanie si vyžaduje, aby všeobecné súdy styk otca s maloletou sťažovateľkou
zakázali. Ústavný súd bol toho názoru, že výroky týkajúce sa styku s maloletým dieťaťom nie je vhodné
parciálne vyčleňovať za stavu, že sa pokynom v kasačnom rozhodnutí ešte len ukladá zistiť pomery a
posúdiť vhodnosť ďalšej úpravy styku.

20. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie, ktoré
má predpísané náležitosti (§ 428 CSP), podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastníčka
konania, zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté
rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že
napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť s poukazom na dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP.

21. Ústavný súd v zrušujúcom náleze poukázal na to, že nepochybuje o snahe všeobecných súdov v
prejednávanej veci dospieť k rozhodnutiu v najlepšom záujme dieťaťa. Za správne považoval ústavný
súd aj zohľadňovanie vplyvu matky na postoje maloletej. Vo vzťahu k otázke najlepšieho záujmumaloletej K. považoval teoreticko-právne východiská všeobecných súdov za vcelku správne. Pri ich
aplikácii sa však čiastočne nedocenil v špecifických okolnostiach prípadu dôležitý postoj maloletej K.,
ktorý v podstate ani úplne zistený nebol. Otázka nastavenia pravidiel styku je pritom dôležitá aj pre

možný budúci výkon rozhodnutia s cieľom predísť vážnym komplikáciám. Ústavný súd preto považoval
záver dovolacieho súdu, že nižšie súdy, zobrali do úvahy všetky zistené skutkové okolnosti, najmä v
kontexte pokynu odvolacieho súdu, až po vyhodnotení realizácie styku za odbornej pomoci bude možné
posúdiť vhodnosť ďalšej úpravy styku, za problematický. V tejto súvislosti ústavný súd akcentoval, že
všeobecný súd nesmie za žiadnych okolností rezignovať na zistenie postoja dieťaťa, a to ani v prípade,

ak niektorý z rodičov robí kroky, ktoré takéto zistenie sťažujú ergo znemožňujú. Ústavný súd tým nemal
na mysli len spôsob výsluchu priamo na pojednávaní, ale v uvedenom kontexte do popredia vstupujú iné
možnosti spoznania predstáv dieťaťa, vrátane súčinnosti s kolíznym opatrovníkom. Práve ten sa dokáže
častokrát operatívnejšie stretnúť s maloletým dieťaťom a vhodným spôsobom zachytiť jeho skutočný
a úprimný názor na danú vec. Ústavný súd uviedol, že síce nie jedinou, no najdôležitejšou osobou v
konaniach starostlivosti súdu o maloletých je práve maloletý. Jeho postoj, názor a budúcnosť musia

byť vedúce idey, ktorými sa súd musí primárne riadiť a tomu v plnom rozsahu podriadiť dokazovanie.
Nedostatočná reflexia postoja dieťaťa z pohľadu ústavného súdu zakladá nielen rozpor s ustanoveniami
čl. 4 a 6 základných princípov a § 38 CMP, ale je aj porušením práva na spravodlivé súdne konanie
(čl. 6 ods. 1 dohovoru) a práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy). To platí naprieč celej škále do
úvahy prichádzajúcich variantov styku. V tomto smere rozhodnutiu odvolacieho súdu síce niet dôvod

vytknúť nejaký neštandardný procesný postup, no práve dotknutá vec svojimi špecifickými okolnosťami
si vyžadovala osobitný prístup. Súdy podľa ústavného súdu správne vyhodnotili nadmerný vplyv matky
namaloletúK.,nonapriektakýmtopredpokladomsapostojmaloletejK.zistiťmalavrámcivyhodnotenia
dôkazov prihliadať na už spomenuté riziká vyplývajúce z vplyvu matky.

22. Ústavný súd tiež akcentoval, že riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným
a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre
jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť
v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a

relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia. Súčasne
musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v
rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú
(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

23. Vychádzajúc z uvedeného dospel dovolací súd k názoru, že v prejednávanej veci bol daný dovolací
dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, keď pri rozhodovaní odvolacieho súdu absentovalo vypočutie a zistenie
postoja maloletej K.H., vhodnejšie iným postupom ako na pojednávaní. Uvedené je podľa dovolacieho
súdu, stotožniac sa s názorom ústavného súdu, v záujme právnej konformity postupu potrebné napraviť.
V tejto súvislosti rovnako dovolací súd v zhode s názorom ústavného súdu poukazuje na skutočnosť,

ktorou bude odvolací súd viazaný, že kritika rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní podanom proti
zamietnutiu návrhu na zákaz styku nemôže byť dôvodom pre zjednodušujúci záver a contrario, t. j.,
že rešpektovanie základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu a ich práva na spravodlivé súdne
konanie si vyžaduje, aby súdy styk otca s maloletou K. bez ďalšieho zakázali.

24. Skutočnosť, že došlo v konaní ku konštatovanej procesnej vade podľa § 420 písm. f/ CSP je
okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie
nemôže byť považované za správne. Dovolaciemu súdu preto neostalo iné, než rozsudok odvolacieho
súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 CSP v spojení s § 450 CSP). V tejto súvislosti
dovolací súd poukazuje na názor ústavného súdu, podľa ktorého výroky týkajúce sa styku s maloletým

dieťaťom nie je vhodné parciálne vyčleňovať za stavu, že sa pokynom v zrušujúcom rozhodnutí ešte len
ukladá zistiť pomery a posúdiť vhodnosť ďalšej úpravy styku. Z uvedeného dôvodu dovolací súd pristúpil
k zrušeniu oboch výrokov napadnutého rozsudku ako výrokov navzájom závislých.

25. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 veta druhá CSP).26. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.