Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. február 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3CoCsp/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8820202597
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8820202597.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: J. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z.
XXX, XXX XX Z., zastúpený Advokátskou kanceláriou Mgr. Ondrej Barna Zámocká 529/34, 091 01
Stropkov proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s. so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany
zastúpený GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o. so sídlom 1. mája 173 Trenčín , IČO: 47 234 679, o vydanie
bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou
zo dňa 25.07.2022 č. k. 11Csp/122/2020-135 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. a III.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom
rozhodol, cit.:
„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 890,14 eur titulom bezdôvodného obohatenia
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 890,14 eur od 06.11.2020 do zaplatenia a to
všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a .

III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške
tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie v samostatnom uznesení, po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.“
2. Vec právne posúdil podľa ust. § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 39, § 100 ods. 1,2, § 107 ods.
1, § 451 ods. 1, 2, § 458 ods. 1, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 3 z. č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa, § 1 ods. 2, § 2 ods. 1 písm. a), b), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, 2 z. č. 129/2010
Z.z. (ďalej len Zákona o spotrebiteľských úrokoch).

3. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že strany sporu uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom
úvere dňa 11.02.2014 č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver v sume
1.000 eur. Žalobca sa zaviazal zaplatiť poskytnutý úver v 60. mesačných splátkach po 35,38 eur. Ročná
úroková sadzba bola v zmluve dohodnutá vo výške 28,55 %, RPMN vo výške 33 % a priemerná
RPMN vo výške 25,84 %. Súd konštatoval, že už v skoršom rozhodnutí ex offo preskúmaval, či zmluva
obsahuje náležitosti v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. Vychádzal z toho, že pre vyhlásenie

úveru za bezúročný a bez poplatkov v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch je postačujúce, ak
chýba čo i len jedna z obsahových náležitostí zmluvy, resp. je uvedená nesprávne. Keďže už bolo
právoplatne rozhodnuté o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, a nie je sporné, že žalobca uhradil
na úvere viac ako je samotná výška istiny úveru (výška poskytnutého úveru predstavovala 1.000 eur,žalobca uhradil žalovanému sumu 1.890,14 eur), bezdôvodné obohatenie predstavuje sumu 890,14 eur,
ktorú žalovaný je povinný žalobcovi vydať postupom podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.
Čo sa týka žalovaným vznesenej námietky premlčania, túto súd považoval za nedôvodnú. V prípade

vydania bezdôvodného obohatenia u subjektívnej premlčacej doby je začiatok viazaný na skutočnú, nie
predpokladanú vedomosť oprávneného (spotrebiteľa) o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a
o osobe, ktorá sa na jeho úkor obohatila. Slová „keď sa oprávnený dozvie“ je potrebné vykladať v tom
zmysle, že oprávnená osoba musí nadobudnúť vedomosť o skutočnostiach uvedených v ust. § 107 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Nie je možné len predpokladať, že by oprávnená osoba mohla skutkové

okolnosti vedieť alebo že by sa to mohla dozvedieť, alebo mala dozvedieť, ak by vynaložila potrebnú
starostlivosť. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, žalobca sa o bezdôvodnom obohatení dozvedel
dňa20.06.2020pristretnutísosvojimprávnymzástupcomvKomunitnomcentrevČaklove.Jenesporné,
žežalobabolapodanávčas(12.10.2020),tedavdvojročnejsubjektívnejpremlčacejdobe.Keďžezmluva
bola uzatvorená dňa 11.02.2014 a k poukazovaniu splátok došlo od tohto dňa, je nesporné, že bola
zachovaná aj desaťročná objektívna premlčacia lehota.

4.Vkonaníbolozároveňpreukázané,žežalovanýsvojdlhneuhradilvčas,pretosadostaldoomeškania.
Súd v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka zaviazal žalobcu k zaplateniu úrokov z omeškania
vo výške 5 % z dlžnej sumy od 06.11.2020, t.j. po uplynutí trojdňovej primeranej lehoty na plnenie od
doručenia žaloby žalovanému, ktorú žalovaný prevzal dňa 02.11.2020 a žalobu v prevyšujúcej časti

týkajúcej sa úrokov z omeškania ako nedôvodnú zamietol.

5. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len CSP).

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Odvolanie právne
odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil
ním vznesenú námietku premlčania na uplatňovanú výšku bezdôvodného obohatenia. Žalovaný
zastava názor, že aplikácia desaťročnej premlčacej lehoty je v danom prípade nedôvodne použitá
a nedostatočne právne zargumentovaná. V prípade žalovanej úverovej zmluvy si žalobca uplatňuje

vydanie bezdôvodného obohatenia nie z neprijateľných zmluvných podmienok uvedených v úverovej
zmluve, ale z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí zmluvy, a preto je toho názoru, že rozsudok
Súdneho dvora C-485/19 je na prípad žalovanej úverovej zmluvy neaplikovateľný. Žalobca uzatvoril so
žalovaným úverovú zmluvu v roku 2014 a tento vo svojom vyjadrení doposiaľ žiadnym relevantným
spôsobom netvrdil a rovnako nepreukázal, že by mal v roku 2014 znalosť o tom, že sa žalobca na jeho

úkor bezdôvodne obohacuje. Ďalej poukázal na veľmi rôznorodú a nedostatočnú judikatúru jednotlivých
súdovpriposudzovanínáležitostíúverovýchzmlúv.Nazáveruviedol,žeprikoncipovaníúverovejzmluvy
postupoval v dobrej viere, že plní literu zákona korektne a komplexne. Preto zastava názor, že je
nesprávne, aby bol sankcionovaný za svoj výklad zákona, pri ktorom sa ani výklad súdov nedokáže
zjednotiť. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie, alebo aby rozsudok zmenil, žalobu v napadnutej časti zamietol a priznal
žalovanému náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.

7. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),
vzhľadom na podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce
v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario)
a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadnesvoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. II.ÚS 78/05).

11. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na

základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane

rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Odvolací súd nezistil
naplnenie tejto odvolacej námietky.

12. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto

odvolacia námietka naplnená nebola.

13. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia

prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

14. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom,
že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená
zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalovaný vystupoval v postavení

dodávateľa,pretožepriuzatváraníspotrebiteľskejzmluvykonalvrámcipredmetusvojejobchodnejalebo
inej podnikateľskej činnosti a žalobca je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd
na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre
spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej

zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.

15. Zmluva o úvere je konsenzuálnym kontraktom a už pri uzatváraní zmluvy v deň jej uzavretia
bez ohľadu na deň poskytnutia spotrebiteľského úveru, musia byť dohodnuté jej podstatné náležitosti.
V prejednávanej veci po preskúmaní obsahových náležitostí zmluvy súd prvej inštancie v skoršom

rozhodnutí správne konštatoval, že v zmluve dohodnutá výška úroku 28,55 %, ktorú ex offo preskúmal,
predstavuje dvojnásobok výšky úrokovej sadzby, za ktorú poskytovali banky úvery spotrebiteľom v
rozhodnom čase, teda v čase uzavretia zmluvy. K uvedenému odvolací súd zdôrazňuje, že pre
vyhlásenie úveru za bezúročný a bez poplatkov v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. je postačujúce, ak
chýba čo i len jedna z obsahových náležitostí zmluvy, resp. je uvedená nesprávne. Dohoda o úroku

vo výške 28,55 % v predmetnej zmluve aj podľa odvolacieho súdu bola určená nesprávne, v rozpore s
dobrými mravmi, čo spôsobilo, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov.16. Vzhľadom na bezúročnosť a bepoplatkovosť úveru, žalovaný bol povinný vrátiť žalobcovi
bezdôvodné obohatenie, t. j. rozdiel medzi úhradami žalobcu a reálne výškou poskytnutého úveru. V
konaní nebolo sporné, že žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 1.000 eur a keďže žalobca uhradil

žalovanému sumu 1.890,14 eur, bezdôvodné obohatenie spočíva v sume 890,14 eur, ktorú je žalovaný
povinný žalobcovi vydať.

17. Žalovaný v odvolaní predovšetkým namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil ním vznesenú
námietku premlčania s tým, že aplikácia desaťročnej premlčacej doby je nesprávne a nedôvodne

zargumentovaná.

18. Vo vzťahu k námietke premlčania odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný v podanom odvolaní
namietal len posúdenie objektívnej premlčacej lehoty, a to konkrétne úmyslu získania bezdôvodného
obohatenia. K uvedenému odvolací súd poukazuje jednak na bod 42. v spojení so záverom Písomných
pripomienok Európskej komisie vo veci C-485/19 zo dňa 07.10.2019, kde Európska komisia uviedla,

že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity vykladať tak, že mu odporuje taká
vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ, ktorý uplatňuje svoj nárok na vrátenie plnenia
bezdôvodného obohatenia vzniknutého na základe plnenia spotrebiteľa z nekalej zmluvnej podmienky
má pre uplatnenie 10-ročnej objektívnej premlčacej doby povinnosť dokázať, že veriteľ úmyselne porušil

právaspotrebiteľa.RovnakoodvolacísúdpoukazujeajnarozsudokSúdnehodvoraEÚvoveciC-485/19
zo dňa 22.04.2021, v ktorom Súdny dvor uviedol, že zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle,
že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie
súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok alebo na
základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice 2008/48/ES z 23.04.2008, sa vzťahuje

trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu. K
uvedenémuzaujalstanoviskoajNajvyššísúd,atovuznesenísp.zn.7Cdo/268/2021zodňa28.02.2022,
kedy uviedol, že: „18. Vzhľadom na to, že podľa rozsudku Súdneho dvora EU C - 485/19 zásada
efektivity bráni vnútroštátnej úprave objektívnej trojročnej premlčacej lehote je nevyhnutné na tento
typ nárokov subsidiárne uplatňovať 10 ročnú objektívnu premlčaciu lehotu na vydanie bezdôvodného

obohatenia (a to bez skúmania zavinenia). Dovolací súd súčasne poukazuje na vecne správny názor
odvolaciehosúdu,podľaktoréhovovzťahukaplikovaniu10-ročnejalebo3-ročnejobjektívnejpremlčacej
doby odvolací súd poukazuje na bod 42. v spojení so záverom Písomných pripomienok Európskej
komisie vo veci C-485/19 zo dňa 07.10.2019, kde Európska komisia uviedla, že 51. 6 ods. 1 a čl. 7
ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

sa má vo svetle zásady efektivity vykladať tak, že mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle
ktorej spotrebiteľ, ktorý uplatňuje svoj nárok na vrátenie plnenia bezdôvodného obohatenia vzniknutého
na základe plnenia spotrebiteľa z nekalej zmluvnej podmienky má pre uplatnenie 10-ročnej objektívnej
premlčacej doby povinnosť dokázať, že veriteľ úmyselne porušil práva spotrebiteľa. Aplikácii uznesenia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. lCdo/238/2017 zo dňa 18.10.2018 bráni princíp prednosti rozsudku

Súdneho dvora EU C-485/19.“ Z uvedeného tak vyplýva, že v konaniach, kde si spotrebitelia uplatňujú
nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia je potrebné aplikovať 10-ročnú premlčaciu dobu, a to bez
ohľadu na úmysel veriteľa. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
postupoval správne, keď na predmetný prípad aplikoval 10-ročnú premlčaciu dobu, ktorú aj správne
počítaloduzatvoreniaúverovejzmluvy.Správnepretokonštatovalsúdprvejinštancie,žekudňupodania

žaloby desaťročná premlčacia doba neuplynula, nakoľko zmluva bola uzatvorená 11.02.2014 a žaloba
bola na súde podaná 12.10.2020.

19. K subjektívnej premlčacej dobe odvolací súd uvádza, že zákon pre začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho

získal.Nietedačas,odkedysadozvedieťmalaamohlaspoukazomnato,žemalapoznaťprávo.Právny
poriadok slova „vedieť mal a mohol“ pritom obsahuje v iných prípadoch, na účely začiatku premlčacej
doby ich nestanovil. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie
odkedy plnila, resp. jej plnenie bolo poskytnuté. V predmetnom prípade súd prvej inštancie správne
odvíjal plynutie subjektívnej premlčacej doby odo dňa, kedy žalobca nadobudol vedomosť o tom, že

došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. V konaní bolo
preukázané, že žalobca dňa 20.06.2020 sa stretol so svojim advokátom, ktorý ho poučil o náležitostiach,
ktoré spotrebiteľská zmluva má obsahovať. Tento deň správne súd považoval za deň, keď sa žalobca
dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia žalovanej. Keďže k podaniu žaloby došlo v rámci plynutiadvojročnej subjektívnej premlčacej doby (porovnaj Uznesenie NS SR sp.zn. 5Cdo 29/2021 zo dňa
28.09.2021), z uvedených dôvodov možno v okolnostiach posudzovanej veci považovať za správny
názor súdu prvej inštancie..

20. Na základe vyššie uvedeného tak možno konštatovať, že súd prvej inštancie dospel k správnemu
záveru o nepremlčaní žalobcom uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Z dôvodu
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru správne zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 890,14 eur s
príslušenstvom, t.j. rozdielu medzi úhradami žalobcu (1.890,14 eur) skutočne reálne poskytnutého úveru

(1.000 eur).

21. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď

na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby
bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.
ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalovaného
zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

22. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.

23. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

24. V odvolacom konaní žalovaný nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešný bol žalobca, ktorému
vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s §
396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa
nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v

odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim
procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP
o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady
trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. Odvolací súd nezistil ani

žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 CSP.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).