Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. január 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/25/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108237168
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1108237168.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov

senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v spore žalobcu: T.. O. Ď., G.. XX.XX.XXXX, E.Z.
K. I. XX, K., zastúpeného: JUDr. Tijana Ćećezová, advokátka so sídlom Račianska 69B, Bratislava, IČO:
42 264 669, proti žalovanému: News and Media Holding a.s., IČO: 47 256 281, so sídlom Einsteinova 25,
Bratislava, zastúpeného: Škubla & Partneri s.r.o., IČO: 36 861 154, so sídlom Digital Park II, Einsteinova
25, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 02.07.2018, č.k. 7C/212/2008-504, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku I. a v závislom výroku III. p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi sa proti žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom uložil žalovanému, aby v týždenníku Plus 7 dní, ktorý bude ako druhý
v poradí vydaný po právoplatnosti rozsudku uverejnil:
a) na titulnej strane týždenníka Plus 7 dní na rovnakom mieste a rovnakým typom a veľkosťou písma,
ako bolo na titulnej strane týždenníka Plus 7 dní zo dňa 13.06.2008 uverejnené „Z. A.“ uverejniť text
„U.“ a pod tým text s použitím rovnakého typu a veľkosti písma, ako bolo na titulnej strane týždenníka
Plus 7 dní zo dňa 13.06.2008 uverejnené „N. Ď. J. Z. G. K. M. A. L. Q. O.“ uverejniť text „T.. O. Ď. za
G. J. V. U. U.“

b) na strane 4 týždenníka Plus 7 dní na rovnakom mieste a rovnakým typom aj veľkosťou písma, ako
bolo na strane 4 týždenníka Plus 7 dní zo dňa 13.06.2008 uverejnené „F. M.“ uverejniť text „U.“ a pod
tým text s použitím rovnakého typu a veľkosti písma: „T.. O. Ď. za G.Z. J. V. U. U. F. Č. E. O. X V. Z.
Č. XX J. V. XX.XX.XXXX“
c) na strane 5 týždenníka Plus 7 dní na rovnakom mieste a rovnakým typom aj veľkosťou písma, ako
bolo na strane 5 týždenníka Plus 7 dní zo dňa 13.06.2008 uverejnené „F. M.“ uverejniť text „U.“ a pod
tým text s použitím rovnakého typu a veľkosti písma: „T.. O. Ď.“

d) na strane 46 týždenníka Plus 7 dní, na rovnakom mieste a rovnakým typom aj veľkosťou písma,
ako bolo na strane 46 týždenníka Plus 7 dní zo dňa 13.06.2008 uverejnené „F. M.“ uverejniť text „U.“ s
podtitulom s rovnakým typom aj veľkosťou písma, ako bolo na strane 46 týždenníka Plus 7 dní zo dňa
13.06.2008 uverejnené „OdsÚ. N. O. Ď.C. A. O. V. Z., Č. A. C. K. M. L. uverejniť: „G. Q. M. I. Q..A.. A.
Q. Z. E. O. X V. U. za G. J. V. U. U. T.. O. Ď. F. Z. E.Í. O. X V., Z. Č. XX J. V. XX.XX.XXXX, na E. A. E.,
Z. U. E., Q. Q. na A. XX Q. XX E.. Za G. J. V. U. U. A. A. G.H. Q. M. I. Q..A.. E. T.. O. Ď. U.“ (výrok I.),
vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a zároveň nepriznal žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania

(výrok III.).
2. Rozhodnutie vo veci samej súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 11, § 12 ods. 1 až 3, § 13 ods.
1 až 3 a § 15 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a čl. 21 ods.
1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 26 ods. 1 a 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len„Ústava SR“ alebo „ústava“) a vecne tým, že predmetom konania bola ochrana osobnosti žalobcu voči
žalovanému, spočívajúca v uverejnení ospravedlnenia a v náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd
prvej inštancie posúdil námietku premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vznesenú žalovaným

na pojednávaní dňa 28.05.2015 s poukazom na to, že nárok bol žalobcom uplatnený až na pojednávaní
dňa 06.09.2013. Súd prvej inštancie námietku premlčania vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobca uplatnil už v žalobe zo dňa 12.10.2008, kde
výšku tohto nároku nešpecifikoval a skôr, ako ho súd prvej inštancie vyzval na odstránenie vád žaloby,
žalobca tento nedostatok odstránil sám na pojednávaní dňa 06.09.2013. K tvrdenému zásahu do práva

žalobcu na ochranu osobnosti došlo článkom, ktorý bol zverejnený v týždenníku Plus 7 dní č. 24
dňa 13.06.2008 na str. 46 a 47 (ďalej len „článok“), žaloba bola doručená súdu prvej inštancie dňa
15.10.2008, teda od tvrdeného zásahu 13.06.2008 do podania žaloby uplynuli cca 4 mesiace, pričom
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, preto mal
súd prvej inštancie za to, že k premlčaniu tohto nároku nedošlo. Žalobca si okrem iného uplatňoval
nárok na ochranu za neoprávnene zverejnenú fotografiu manželky, vo vzťahu ku ktorému nároku súd

prvej inštancie skonštatoval, že v prípade, že manželka žalobcu, ako osoba dotknutá neoprávneným
zverejnením jej fotografií, žije (čo v konaní sporné nebolo), patrí aktívna legitimácia výlučne manželke
žalobcu a nie žalobcovi. O nároku na ochranu osobnosti žalobcu za tvrdené neoprávnené zverejnenie
obydlia žalobcu rozhodol súd prvej inštancie tak, že ho vyhodnotil ako nedôvodný, pretože, na rozdiel
od podobizne fyzickej osoby, náš právny poriadok neustanovuje podmienky, ktoré je potrebné dodržať

pri zverejňovaní podobizne obydlia a žalobca ani netvrdil ani nepreukázal konkrétne okolnosti, ktoré
by odôvodňovali záver, že by zverejnenie fotografie obydlia, v ktorom má žalobca trvalý pobyt, bolo
neoprávnené. Predmetom konania tak boli dva samostatné nároky práva na ochranu osobnosti, a to
nárok z nepravdivých tvrdení uvedených v článku a nárok z neoprávnene uverejnenej fotografie žalobcu.
Za neoprávnený zásah žalobca označil článok uverejnený žalovaným spoločne s jeho fotografiou v

týždenníku Plus 7 dní, ktorého vydavateľom je žalovaný. Predmetom sporu bol konflikt dvoch ústavou
garantovaných práv - slobody prejavu a práva na informácie. Súd prvej inštancie aplikoval na uvedenú
kolíziu ústavne chránených hodnôt princíp proporcionality, ktorý uskutočnil testom proporcionality,
ktorého podstatou je pomernosť cieľa a prostriedku, ktorým sa dosiahol výsledok. Popri zásade
pomernosti sa uplatňuje aj zásadu zákazu nadmerného zásahu do práv iných. K nároku z nepravdivých

tvrdení uvedených v článku súd prvej inštancie uviedol, že je nepochybné, že článok bol zverejnený vo
významnom mienkotvornom celoslovenskom týždenníku. Jednou z otázok, významných pre posúdenie
veci, bolo posúdenie statusu žalobcu na základe okolností, ktoré tu boli v čase zverejnenia článku. V
čase zverejnenia článku žalobca už síce nebol politikom, nezastával žiadnu verejnú funkciu, nebol ani
verejne činnou osobou, avšak stále bol osobou, ktorá bola predmetom zvýšeného záujmu verejnosti

s ohľadom na jeho predchádzajúce pôsobenie vo verejných funkciách, ako aj predchádzajúce trestné
stíhanie,vdôsledkuktorýchsastalmediálneznámym.Obsahomdotknutéhočlánkuboliotázkysúvisiace
s výkonom trestu odňatia slobody žalobcu, ktoré sú podľa žalobcu nepravdivé, a to nasledujúce tvrdenia:
1) žalobca sa donedávna práci vyhýbal, ani že si krátil čas bombardovaním ministerstva listami
2) žalobca sa ešte donedávna práci úspešne vyhýbal vďaka všemožným vyšetreniam

3) riaditeľ B. C. sa na adresu žalobcu vyjadril: „E. B. Q. O.!“
4) žalobca si odpykával trest za napadnutie policajta pri cestnej kontrole
5) žalobca „frflal“ na stravu za mrežami hrnčiarovskej väznice
6) žalobca bol maniak na citróny
7) žalobcu už druhá vláda mala pamätať ako nekompromisného sťažovateľa

8) žalobcovi hrozil osemročný trest za daňový podvod
9) žalobca sa snažil spojiť s ministrom I. prostredníctvom listov
10) žalobca sa vypytoval na gramáž a na to, koľko citrónikov môže dostať
11) ministerstvo považovalo žalobcu za prefíkaného z dôvodu, že vie, že mu musí odpovedať
12) žalobca svojimi výmyslami bombardoval vtedajšieho ministra V. L.

13) žalobca riaditeľovi C. adresoval desiatky sťažností
14) žalobca si zjavne zachoval a preniesol do pobytu v I. zvyky, ktoré autorka uviedla ako jeho citácie
15) žalobca riaditeľovi adresoval sťažnosti týkajúce sa stravy
16) manželka žalobcovi nesmie posielať jedlo
17) zárobok žalobcu sa pohyboval zhruba do troch tisícok (Sk)

18) žalobca dostával plat (vo výkone trestu odňatia slobody)
19) žalobca si mohol objednávať jedlo podľa katalógu.
Podľa súdu prvej inštancie spôsob výkonu trestu odňatia slobody osobami, ktoré sú predmetom
zvýšeného záujmu verejnosti, ktorou je aj žalobca, je legitímnou témou záujmu verejnosti. Uviedol, žetakmer žiadne zo žalobcom označených tvrdení, aj keby boli nepravdivé, neboli spôsobilé samé o sebe
spôsobiť zásah do osobnostných práv žalobcu, pretože samotné nemajú žiaden súvis so cťou, povesťou
a dôstojnosťou žalobcu, resp. žalobca takýto súvis vo vzťahu k jednotlivým tvrdeným nepravdivým

výrokom neuviedol. Zásahu do osobnostných práv žalobcu boli spôsobilé iba tvrdenia označené súdom
prvej inštancie pod bodmi 1), 2), 4), 6), 8), 9), 13) a 15), ktoré by mohli znížiť morálny kredit žalobcu v
spoločnosti vykresľovaním negatívnych osobnostných vlastností žalobcu (lenivosť, psychická porucha
a pod.). Zo žalobcom označených tvrdení vyhodnotil súd prvej inštancie ako jednoznačne nepravdivé
tvrdenia, že: 1) žalobca sa donedávna práci vyhýbal, ani že si krátil čas bombardovaním ministerstva

listami, 2) žalobca sa ešte donedávna práci úspešne vyhýbal vďaka všemožným vyšetreniam, 13)
žalobca riaditeľovi C. adresoval desiatky sťažností a 15) žalobca riaditeľovi adresoval sťažnosti týkajúce
sa stravy. Tento záver mal súd prvej inštancie preukázaný z Listu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „MS SR“) zo dňa 21.07.2008 a Listu Ústav na výkon trestu odňatia slobody (ďalej
len „ÚVTOS“) I. G. O. zo dňa 26.06.2008. Na základe týchto skutočností mal súd prvej inštancie za
to, že žalovaný zverejnil nepravdivé tvrdenia, ktoré boli spôsobilé negatívne zasiahnuť do osobnosti

žalobcu (neoprávnený zásah). Ustálená judikatúra nevyžaduje, aby neoprávnený zásah skutočne
do osobnostných práv dotknutej osoby zasiahol, ale stačí, aby bol na to spôsobilý. Už po splnení
týchto podmienok sa osoba dotknutá na svojich osobnostných právach môže s úspechom domáhať
niektorých z nárokov, ktoré sú vymenované v ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Výsledkom
testu proporcionality bol záver súdu prvej inštancie, že vyššiu mieru ochrany je v danom prípade

potrebné poskytnúť právu na ochranu osobnosti pred právom na slobodu prejavu a právu na informácie.
Žalovaný publikovaním nepravdivých informácií o žalobcovi v článku nedovoleným spôsobom zasiahol
do práva žalobcu na ochranu osobnosti, preto žalobe v časti žiadaného ospravedlnenia za uverejnenie
nepravdivých výrokov vyhovel. Ako nedôvodné vyhodnotil súd prvej inštancie námietky žalovaného,
ktoré sa týkali obsahu navrhovaného ospravedlnenia, lebo nemali žiaden právne relevantný dôvod

- neodporujú zákonu, ustálenej judikatúre, prípadne dobrým mravom resp. žalovaný takéto dôvody
vôbec nenamietal. Súdu prvej inštancie sa navrhovaná odpoveď (pozn. odvolacieho súdu: správne má
byť „U.“) nejaví v rozpore s platným právnym poriadkom. K nároku žalobcu z uverejnenej fotografie
poznamenal súd prvej inštancie, že dotknutá fotografia žalobcu pochádza z obdobia, kedy bolo voči
nemu vedené trestné konanie, má vecnú súvislosť s textom článku, keď výkonu trestu odňatia slobody

muselopredchádzaťpríslušnétrestnékonanie,zktoréhojefotografiavyhotovená.Žalobcanetvrdilasúd
prvej inštancie nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spôsobovali, že použitie fotografie bolo neprimerané
s ohľadom na obsah článku, jeho účel a čas zverejnenia. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že
fotografia úzko súvisí s obsahom článku a vzhľadom na vtedajší status žalobcu (osoby vo výkone trestu
odňatia slobody) nemohla akýmkoľvek relevantným spôsobom zasiahnuť do cti a vážnosti žalobcu. Z

týchto dôvodov súd prvej inštancie vyhodnotil použitie fotografie ako neodporujúce ust. § 12 ods. 3
Občianskeho zákonníka a žalobu v príslušnej časti zamietol ako nedôvodnú a žiadané zadosťučinenie
v tejto časti uplatneného nároku súd prvej inštancie vyhodnotil rovnako ako nedôvodné. K nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v konaní tvrdil, že v
dôsledku článku a v priamej súvislosti s ním bol premiestnený do iného ústavu, a teda že bolo zásadným

spôsobom zasiahnuté do jeho práva na súkromie, na súkromný a rodinný život, pričom tento zásah
bol podľa žalobcu natoľko intenzívny, že ospravedlnenie nepovažoval za dostatočné. Napriek tomu,
že jeho preloženie do iného ÚVTOS bolo dôsledkom jedného alebo viacerých článkov žalovaného
(podľa rešerše tlače žalovaný vydal viacero článkov, ktoré sa týkajú žalobcu a jeho výkonu trestu),
neznamená to podľa súdu prvej inštancie automaticky, že je v príčinnej súvislosti s neoprávneným

zásahom, preukázaným v tomto konaní. Súd prvej inštancie žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy nepriznal, pretože v konaní nebol preukázaný následok tvrdený žalobcom v príčinnej súvislosti
s preukázaným neoprávneným zásahom, žalobca naviac žiadny iný právne relevantný následok
(podstatné narušenie dôstojnosti, vážnosti občianskej cti) v oblasti jeho osobnostných práv netvrdil
ani nepreukázal. Dôkazná povinnosť o podstatnom narušení dôstojnosti a vážnosti žalobcu patrila

žalobcovi, ktorý v tomto smere svoju dôkaznú povinnosť nesplnil. Na základe týchto skutočností súd
prvej inštancie nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol. O trovách konania
rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že žiadnej zo strán podľa miery úspechu náhradu trov konania nepriznal
a odôvodnil to tým, že predmetom konania boli dva samostatné nároky z tvrdeného porušenia práva

žalobcu na ochranu osobnosti (nárok z nepravdivých tvrdení uvedených v článku a nárok z neoprávnene
uverejnenej fotografie), vo vzťahu k poskytnutiu primeraného zadosťučinenia bol žalobca úspešný v
prevažujúcej časti k prvému z uplatnených nárokov a v žiadnej časti druhého z uplatnených nárokov,
preto súd prvej inštancie vyhodnotil úspech každej zo sporových strán ako rovnaký.3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie do výroku I. a výroku III. podal žalobca v zákonnej lehote
odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil v časti výroku
II. a v časti výrokov I. a III. ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie; zároveň si
uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný poukázal na to, že súd prvej inštancie

pri hodnotení výrokov napádaných žalobou opomenul súdnu prax, keď výroky rozlišoval iba podľa
ich pravdivosti, nie podľa charakteru, pričom súdna prax rozlišuje medzi skutkovými tvrdeniami a
hodnotiacimi úsudkami autora. Podľa existujúcej judikatúry hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny
názor autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti
a prijateľnosti, a to na základe subjektívnych kritérií. Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne
existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná.

Uvedené rozlišovanie medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami reflektuje aj judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ako „ESĽP“). Žalovaný poukázal na rozhodnutie ESĽP
vo veci Lingens c/a Rakúsko, podľa ktorého existencia faktov môže byť preukázaná, ale pravdivosť
hodnotiacich úsudkov dokazovaniu nepodlieha. Nemožno totiž splniť požiadavku na preukázanie
pravdivosti hodnotiaceho úsudku a takáto požiadavka sama o sebe porušuje slobodu názoru, ktorá

tvorí súčasť práva chráneného článkom 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len
„Dohovor“). Súd prvej inštancie v ods. 75 odôvodnenia napadnutého rozsudku používa termín „tvrdenia“,
pričom nie je jasné, či súd prvej inštancie považuje všetky výroky za skutkové tvrdenia alebo charakter
výrokovnerozlišujeaúplneopomínaprihodnoteníspôsobilostizásahudoochranyosobnostižalobcu,čo
zakladá nielen vadu nesprávneho právneho posúdenia, ale aj nedostatočného odôvodnenia rozsudku.

Žalovaný namietal neexistenciu výrokov, ktoré uvádza súd prvej inštancie v ods. 73 napadnutého
rozsudku (žalobcom formulačne upravené), v článku a že tieto boli prevzaté zo žaloby do rozsudku,
čo nezodpovedá skutkovému stavu. Súd prvej inštancie tak uviedol, že žalovaný neoprávnene zasiahol
do ochrany osobnosti žalobcu výrokmi, ktoré sa v článku nenachádzajú, navyše ich nerozlišuje na
skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky, ale naopak zovšeobecňuje na „tvrdenia“. Žalovaný mal za to,

že mu bolo znemožnené plné využitie práva odvolať sa, keďže nevie, či sa má v odvolaní vyjadrovať
k výrokom uvedeným v napadnutom rozsudku alebo článku. Žalovaný sa môže len domnievať, ktoré
výroky uvedené v článku by mohli zodpovedať výrokom uvedeným v ods. 73 v bode pod č. 1), 2), 13)
a 15) napadnutého rozsudku.
- k výroku č. 1 „žalobca sa donedávna práci vyhýbal, ani že si krátil čas bombardovaním ministerstva

listami“ žalovaný uviedol, že ide o hodnotiaci úsudok autora, čo zjavne vyplýva aj z formulácie daného
výroku, preto nesúhlasí s posudzovaním pravdivosti uvedeného výroku a súd prvej inštancie zaťažil
žalovaného dôkazným bremenom, ktoré nie je možné uniesť. Súd prvej inštancie bol povinný skúmať
primeranosťhodnotiacehoúsudkut.j.skúmaťvecnosť,konkrétnosťaprimeranosťúsudku,čoopomenul.
Pri hodnotení tohto, ako aj ostatných výrokov, vychádzal súd prvej inštancie z Listu MS SR zo dňa

21.07.2008aListuÚVTOSI.G.O.zodňa26.06.2008,nijakvšakďalejnekonkretizoval,zčohovychádzal
pri hodnotení pravdivosti jednotlivých výrokov, a preto v tejto časti považuje žalovaný rozsudok za
nedostatočne odôvodnený. Časť výroku, ktorá hovorí o listovom „bombardovaní“ MS SR žalobcom,
predstavuje rovnako hodnotiaci úsudok, ktorý má pravdivý skutkový základ, čo vyplýva priamo z
uvedeného listu, v ktorom MS SR oznámilo, že má zaevidované žiadosti žalobcu o informácie. Žalovaný

tak má za to, že hodnotiaci úsudok autorky článku má s ohľadom na vyššie uvedené pravdivý skutkový
základ, preto mal za preukázané, že uvedený výrok nie je spôsobilý neoprávneného zásahu do ochrany
osobnosti žalobcu, a považoval aj v nadväznosti na predbežné posúdenie veci súdom prvej inštancie
za nehospodárne trvať na výsluchu svedka B.. V. L.. Autorka článku vychádzala z overených faktov a
dodržala zásady novinárskej etiky, čo vyplýva zo zápisnice z výpovede autorky článku ako svedkyne dňa

10.08.2015, pričom s touto výpoveďou sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nevysporiadal.
Žalovaný na podporu svojich tvrdení poukázal na návrh na premiestnenie riaditeľa ÚVTOS I. G. O. O..
T.. B. C., s ktorým sa súd prvej inštancie tiež nevysporiadal.
- k výroku č. 2 „žalobca sa donedávna práci úspešne vyhýbal vďaka všemožným vyšetreniam“ žalovaný
tiež uviedol, že sa jedná o hodnotiaci úsudok autorky článku, založený na fakte, ktorým je množstvo

rôznych zdravotných vyšetrení vykonávaných v rámci pracovného času žalobcu. Pokiaľ ide o dôkazné
bremeno, žalovaný zopakoval argumentáciu o nemožnosti preukázania pravdivosti výroku a na svoju
obranu znova citoval návrh na premiestnenie riaditeľa ÚVTOS I. G. O. p. T.. B. C., v ktorom sa o osobežalobcu uvádza „Do práce chodí sporadicky, nejaví o ňu záujem, radšej sa jej snaží rôznymi spôsobmi
vyhnúť.“
-kvýrokompodč.13a15napadnutéhorozsudku„žalobcaP.C.adresovaldesiatkysťažností“a„žalobca

adresoval riaditeľovi sťažnosti týkajúce sa stravy“ žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie hodnotil tieto
výroky ako nepravdivé, čo odôvodnil Listom ÚVTOS, avšak taktiež nekonkretizoval, z čoho konkrétne
vychádzal. Žalovaný mal za to, že uvedené výroky sa nedotýkajú citácií p. C. v článku, preto ak súd prvej
inštancie vychádzal pri hodnotení týchto výrokov z Listu ÚVTOS, v ktorom pisateľ listu v bode 2. hovorí
jednoznačne o citáciách, považuje žalovaný takýto záver za neprijateľný. Zo zápisnice z výpovede p. T..

B. C. pod sp. zn. 17Cd/1/2017, ktorá sa uskutočnila dňa 27.10.2017 na Okresnom súde Nitra vyplýva,
že pohovor s autorkou článku možno mal, no nespomína si, či to bolo kvôli žalobcovi. Z Listu ÚVTOS
jednoznačne vyplýva, že p. Kompas a autorka článku spolu komunikovali telefonicky. V tejto súvislosti
žalovaný nesúhlasil ani s ods. 23 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sa uvádza, že „Ing. Ján
Kompas nikdy neposkytoval informácie ohľadne odsúdených“.
V nadväznosti na vyššie uvedené považoval žalovaný záver súdu prvej inštancie o nepravdivosti

uvedených výrokov za nedostatočne odôvodnený a poukázal na právny názor Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) v uznesení z 13.10.2009 sp. zn. II. ÚS 342/09-11 podľa
ktorého „ak ide o oficiálne zdroje, ktoré zverejnené informácie periodiku poskytli a ktoré za takto
poskytnuté informácie nesú aj zodpovednosť, nie je úlohou periodika skúmať ich pravdivosť, resp.
úplnosť, a tiež nie je ani úlohou všeobecného súdu skúmať úplnosť, resp. kompletnosť periodikom

zverejnenej informácie.“ Podľa žalovaného p. T.. C. predstavuje oficiálny zdroj informácií a za tieto
informácie nesie zodpovednosť podľa Tlačového zákona, čím sa súd prvej inštancie mal zaoberať, preto
je napadnutý rozsudok aj v tejto časti nedostatočne odôvodnený a vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď priznal žalobcovi ospravedlnenie
v žalobcom požadovanom znení, pretože v zmysle výroku napadnutého rozsudku má povinnosť

uverejniť ospravedlnenie žalobcovi na štyroch rôznych miestach v týždenníku Plus 7 dní a považuje
ho za neprimerane generalizujúce, zovšeobecnené a v konečnom dôsledku odporujúce odôvodneniu
rozsudku, čím neprimerane a neoprávnene zasahuje do slobody prejavu žalovaného, pričom treba
analogicky vychádzať z Tlačového zákona, ktorý stanovuje náležitosti opravy a odpovede v prípade
práva na opravu a práva na odpoveď. Z uvedeného znenia ospravedlnenia nie je jasné, v čom spočíval

neoprávnený zásah do ochrany osobnosti žalobcu a takéto znenie ospravedlnenia, kedy sa uvádza
číslo výtlačku týždenníka, dátum jeho vydania a strany, na ktorých údajne došlo k neoprávnenému
zásahu do ochrany osobnosti žalobcu, znamená, že žalovaný zasiahol do ochrany osobnosti žalobcom
uverejnením samotného článku (celým jeho znením), čo žalovaný neakceptuje, pretože z odôvodnenia
rozsudku je nepochybné, že súd prvej inštancie má za to, že k neoprávnenému zásahu síce došlo, avšak

len v súvislosti s niektorými výrokmi uvedenými v článku. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku v
žiadnom rozsahu neuvádza, že by údajný neoprávnený zásah do ochrany osobnosti spôsobil článok v
jeho úplnom znení, rovnako z predbežného právneho posúdenia veci, ktoré vyslovil súd prvej inštancie
na pojednávaní dňa 05.04.2018 je zrejmé, že spôsobilou neoprávneného zásahu do ochrany osobnosti
žalobcu je iba časť výrokov napádaných žalobcom, avšak žalobcovi bolo napadnutým rozsudkom

priznané celé požadované znenie ospravedlnenia. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne
právne posúdil vec, keď priznal žalobcovi ospravedlnenie na štyroch rôznych miestach týždenníka Plus
7 dní (na titulnej strane, na str. 4, 5 a 46), pretože rozkúskovanie ospravedlnenia je neprijateľné, v
rozpore so súdnou praxou a jeho znenie obsahuje nedôvodné duplicity. Aj vzhľadom na oprávnenosť
použitiafotografiežalobcunatitulnejstrane,považovalžalovanýzanedôvodnéuverejniťospravedlnenie

na titulnej strane a viacerých miestach nakoľko „rozkúskovanie“ ospravedlnenia by predstavovalo
rovnako neoprávnený zásah do slobody prejavu žalovaného, čo predstavuje zákonný dôvod prekážky
spôsobilosti uverejnenia súdom prvej inštancie priznaného ospravedlnenia (rozsudok Okresného súdu
Žilina, sp. zn. 27C/134/2008, rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 25C/218/2007 a rozsudok
Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 21C/70/1998). Obsahom ospravedlnenia je niekoľkokrát použité

slovo ospravedlnenie v rôznych gramatických tvaroch, čo v konečnom dôsledku znamená, že žalovaný
je povinný ospravedlniť sa žalobcovi štyrikrát, pričom v prípade výroku I. písm. d) napadnutého rozsudku
dokonca dvakrát na jednom mieste, čo považuje žalovaný za neoprávnený zásah do slobody prejavu.
Žalovaný sa nestotožnil ani s výsledkom testu proporcionality. V prípade ospravedlnenia uvedeného vo
výroku I. písm. a) až c) považuje toto ospravedlnenie za nedôvodné, nakoľko z odôvodnenia rozsudku

nevyplýva, že by na daných miestach došlo k neoprávnenému zásahu do ochrany osobnosti žalobcu,
v prípade ospravedlnenia vo výroku I. písm. d) napadnutého rozsudku, má žalovaný za to, že toto
ospravedlnenie smeruje voči celému článku, nie jeho jednotlivým výrokom, ktoré považoval súd prvej
inštancie za spôsobilé neoprávneného zásahu do ochrany osobnosti žalobcu. Súd prvej inštancienesprávne právne posúdil vec aj pokiaľ ide o náhradu trov konania, keď rozhodol, že žiadna zo strán
nemá nárok na náhradu trov konania. Žalovaný má za to, že v prípade nepriznania ospravedlnenia
žalobcovi by mal žalovaný 100% úspech vo veci. Žalovaný opakovanie vzniesol námietku premlčania

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože sa so záverom súdu prvej inštancie nestotožnil, keď
žalobca si nárok uplatnil riadne až na pojednávaní dňa 06.09.2013, pričom žalobu podal dňa 15.10.2008,
výrok žaloby zo dňa 15.10.2008 nemožno podľa žalovaného považovať za riadne uplatnenie práva na
súde spôsobujúce spočívanie premlčacej lehoty, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že samotný súd prvej
inštancie uvedené považoval za vadu konania podľa ust. § 43 ods.1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky

súdny poriadok (ďalej len „OSP“).
4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §
378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania

si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je podané
dôvodne. Odvolací súd zohľadniac obsah podaného odvolania vyvodil, že predmetom odvolacieho
prieskumu je výrok I. rozhodnutia súdu prvej inštancie ( ktorým súd prvej inštancie žalobe žalobcu v
časti žiadaného ospravedlnenia za uverejnenie nepravdivých výrokov vyhovel) a závislý výrok o trovách
konania. Výrok II. (ktorým súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol), ako odvolaním nenapadnutý

nadobudol právoplatnosť.
6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v
postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, má za to, že súd prvej inštancie dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené
otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam.

7. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.
8. V prejednávanej veci sa žalobca žalobou domáhal titulom ochrany osobnosti od žalovaného
ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy na tom skutkovom základe, že žalovaný ako vydavateľ
týždenníka Plus 7 dní zverejnením článku (dňa 13.06.2008 v č. 24 týždenníka na str. 46 a 47) zasiahol do

jehoosobnostnýchpráv(§11až13Občianskehozákonníka),atouverejnenímtvrdeníkonkretizovaných
žalobcom v žalobe súvisiacich s výkonom jeho trestu odňatia slobody. Okrem tvrdení týkajúcich sa
žalobcu článok obsahoval fotografiu žalobcu, jeho manželky a domu, v ktorom má trvalé bydlisko.
9. Zo súdneho spisu a súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania vyplynulo, že obsahom listu
ÚVTOS I. G. O. zo dňa 26.06.2008 adresovaného žalobcovi na jeho žiadosť, bolo oznámenie, že:

kópia listu, ktorú mal riaditeľ ústavu poskytnúť p. O. neexistuje; citácie v článku „F. M.“ riaditeľ
ÚVTOS nepovedal; ÚVTOS nedisponuje sťažnosťami, ktoré mal žalobca adresovať riaditeľovi ÚVTOS
ohľadom poskytovania stravy; ÚVTOS disponuje jedinou sťažnosťou žalobcu; odsúdeným nie je
umožnené vyberať si jedlo podľa katalógu; dňa 16.07.2007 bol žalobca zaradený na pracovisko,
pracovné povinnosti si plní, práci sa nevyhýba; žiadosťou žalobcu o počítač ústav nedisponuje, má

k dispozícii kópiu žiadosti žalobcu o darovanie počítača pre odsúdených. Listom MS SR zo dňa
21.07.2008 adresovaným žalobcovi mu bolo oznámené, že: podľa záznamov v registratúrnej knihe
žalobca neadresoval žiadnu písomnosť ministrovi spravodlivosti Š. I., bývalému ministrovi V. L. ani
žiadnu sťažnosť na MS SR. Listom zo dňa 15.07.2008 GR ZVJS oznámilo žalobcovi, že riaditeľ ÚVTOS
I. G. O. pplk. T.. B. C. dodržal špecifikovaný interný predpis o spolupráci so zástupcami médií, v

telefonickom rozhovore redaktorke týždenníka Plus 7 dní I. O. uviedol, že o žalobcovi nebude poskytovať
informácie a vyzval ju, aby sa na ústav obrátila s písomnou žiadosťou o poskytnutie informácií a na
konštatovanie, že žalobca robiť nechce, len uviedol, že je žalobca zaradený do práce a že od ostatných
tvrdení sa pplk. C. dištancuje.
10. Podľa ust. čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,

dobrej povesti a na ochranu mena.
11. Podľa ust. čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života.
12. Podľa ust. čl. 26 ods. 1 Ústavy SR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
13. Podľa ust. čl. 26 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou,

obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie
bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore
rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.14. Podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

15. Podľa ust. § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové
snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy
sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením.
16. Podľa ust. § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka, privolenie nie je potrebné, ak sa vyhotovia alebo
použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, zvukové alebo obrazové a zvukové

záznamy na úradné účely na základe zákona.
17. Podľa ust. § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové
záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na
vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie
však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.
18. Podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby

sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
19. Podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie
podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho
vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

20. Podľa ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s
prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
21. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods.1 písm. b) CSP
(že súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), odvolací súd uvádza,

že uvedený odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
a k jeho naplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou SR, resp. Dohovorom
garantovaných práv odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu
prostriedkami, ktoré mu zákon (CSP) priznáva. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený

v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo
ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov a iných
orgánovSlovenskejrepubliky.Každékonaniesúdualeboinéhoorgánu,ktoréjevrozporesozákonom,je
porušením Ústavou SR zaručeného práva na súdnu ochranu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994).
Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (ďalej len

„NS SR“) tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť
alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca
strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní
(porovnaj R 129/1999 a sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012).
Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila

strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom -
ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces.
Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu
činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné
rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. V danej veci nebola

odvolacím súdom zistená v postupe súdu prvej inštancie pri prejednaní veci žiadna vada, ktorá by
znemožnila odvolateľovi realizáciu jeho procesných práv a ktorá by mu zmarila možnosť aktívnej účasti
na konaní.
22. Pokiaľ žalovaný namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia v napadnutej časti pre nedostatočné
odôvodnenie, čo predstavuje inú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP, podľa názoru

odvolacieho súdu konanie pred súdom prvej inštancie takouto vadou postihnuté nebolo. Tento odvolací
dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod
ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. I keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je takým
nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uplatňovala

svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces, v
prejednávanej veci o taký prípad nešlo.
23. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t.j. že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolacísúd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové
zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným

dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že
súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.
24. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné poukázať na uznesenie NS SR zo dňa

23.11.2010, sp. zn. 5Cdo 218/2010, v zmysle ktorého: „Obsah práva na spravodlivý súdny proces
nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý
súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,

teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03)“.
25. K námietke odvolateľa, že rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej časti spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h) CSP) treba uviesť, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie
v posudzovanej veci nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov

alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení
dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo
malo byť zistené.
26. Odvolací súd konštatuje, že Občiansky zákonník poskytuje v ust. § 13 ochranu osobnosti len v

prípade takého porušenia občianskej cti, ktoré predstavuje zásah do osobnosti človeka, pričom tento
zásah musí byť objektívne spôsobilý privodiť takúto ujmu. Predpokladmi úspešného uplatnenia práva
na ochranu osobnosti je tak skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu a tento zásah je objektívne
spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Obe náležitosti
musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, ktorého obsahom je právo domáhať sa ochrany. Existencia

zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočíva v porušení alebo ohrození osobnosti
fyzickej osoby v jej morálnej integrite. Pod neoprávneným zásahom možno rozumieť konanie smerujúce
proti osobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobilé znížiť jej dôstojnosť,
vážnosť a česť a ktoré ohrozuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Neoprávneným zásahom je
aj každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie zasahujúce práva fyzickej osoby chránené v zmysle ust.

§ 11 Občianskeho zákonníka.
27.Kzásahomdoosobnostnýchprávmôžedôjsťslovom,písmom,obrazomiakýmkoľvekinýmkonaním
difamujúcej(zneucťujúcej,znevažujúcej,dehonestujúcej,diskreditačnej)povahy.Akktakémuporušeniu
malo dôjsť slovom, treba pri skúmaní primeranosti konkrétnych výrokov odlíšiť, či sa jedná o skutkové
tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto

kategórií sa líšia. Skutkové tvrdenia sa opierajú o fakty, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná
pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. Na rozdiel od skutkového tvrdenia
hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj
tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií.
28. V rámci ochrany osobnostných práv v médiách dochádza k stretu dvoch práv, práva na slobodu

prejavu a práva na ochranu osobnosti. Pre aplikáciu ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka má
neodmysliteľný význam čl. 10 Dohovoru, ktorý jednoznačne ako prioritné preferuje právo na slobodu
prejavu. Odsek 2 tohto článku 10 Dohovoru síce právo na slobodu prejavu obmedzuje tým, že výkon
tohto práva zahŕňa aj povinnosť a zodpovednosť, no napriek tomu sloboda prejavu predstavuje jedenzo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a
sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám" a „myšlienkam“, ktoré sa
prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo

znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez
ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (viď Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť
č. 5493/72, rozsudok z 07.12.1976, § 49). V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť.
Limitačné klauzuly vyjadrené v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR (a tiež v čl. 10 ods. 2 Dohovoru) explicitne
uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať

vždy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“).
Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky
vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 Ústavy SR a
konkretizovanom najmä v ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby pred
neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu. Vo veciach ochrany osobnosti
však musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných

záruk. Ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať
a aplikovať v súlade s Ústavou SR. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu, samozrejme, neznamená
rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená
sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany
osobnosti (viď nález ÚS SR z 14.12.2012, sp. zn. IV. ÚS 448/2012-54).

29. V danom spore je potrebné zo strany súdu neoprávnený zásah posudzovať s prihliadnutím na
prostredie, v ktorom k zásahu došlo, na subjekt zásahu, objekt zásahu, na jeho obsah, pokiaľ spočíval v
skutkových tvrdeniach, na intenzite a na ostatných okolnostiach, za ktorých bol vykonaný. Odvolací súd
sa v tomto smere stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca bol v čase tvrdeného zásahu
do jeho osobnostných práv osobou, ktorá bola predmetom zvýšeného záujmu verejnosti s ohľadom

na jeho predchádzajúce pôsobenie vo verejných funkciách, ako aj predchádzajúce trestné stíhanie, v
dôsledku ktorých sa stal mediálne známym. Takéto osoby verejného záujmu sú nesporne povinné strpieť
vyššiu mieru kritiky ako „bežní občania,“ nakoľko hranice akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich
sa osobnostnej sféry verejne činných osôb je širšia ako u „bežných občanov“.
30. Odvolací súd poukazuje na to, že je treba rozlišovať medzi kritikou a neoprávneným zásahom,

pričom rozdiel medzi nimi treba vidieť v rozhodujúcom hľadisku pravdivosti, hodnovernosti, objektívnosti
a cieľa, ktorý sa konkrétnym prejavom sleduje. Zákonná ochrana je daná len vtedy, ak vytýkané prejavy
sú zásadne nepravdivé alebo pravdu skresľujúce. Kritika nie je neoprávnená, ak nie sú prekročené
medze vecnej kritiky (opierajúce sa o pravdivé skutočnosti a z nich vyplývajúce závery, ktoré tieto
skutočnosti odôvodňujú) a ak je primeraná obsahom aj formou (R 103/1967). V zmysle rozsudku NS

SR, sp. zn. 3 Cdo 61/2000: „Ak má ísť o kritiku prípustnú alebo oprávnenú, musí byť táto kritika vecná,
konkrétna a primeraná čo do obsahu a formy a nesmie vybočovať z hraníc nutných na dosiahnutie
cieľa. Vecná kritika je chápaná tak, že vychádza z reálnych či pravdivých podkladov a z týchto potom
vyvodzuje zodpovedajúce závery pre hodnotiaci úsudok. Konkrétnosť kritiky znamená, že je založená
na konkrétnych skutočnostiach bez vyvodzovania všeobecných záverov. Kritika spoločenských javov je

nielen dovolená, ale aj potrebná. Iné je však posúdenie toho, či v konkrétnej veci ide o kritiku, alebo či
skutočnosti v článku uvádzané už za kritiku nemožno považovať. Treba zároveň uviesť, že v rámci kritiky
podľa okolností a povahy konkrétneho prípadu možno pripustiť určitú mieru zveličovania, ironizovania,
či použitia relatívne ostrejších výrazov, ktoré by mohli byť za iných okolností považované za urážlivé. Za
kritikunemožnopovažovaťtvrdenia?názory,ktorýchvýsledoknemožnovyvodiťzoskutkovýchokolností

uvádzaných v opisovanom skutkovom deji.“
31. Ust. § 11 Občianskeho zákonníka podáva exemplifikatívny výpočet chránených osobnostných
práv, ust. § 13 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na to uvádza príklady foriem a spôsobov,
ktoré môže zvoliť zasiahnutá fyzická osoba pri ochrane svojich práv. Pre účely preskúmavanej veci
(s ohľadom na rozsah odvolacieho prieskumu) odvolací súd poukazuje na to, že podľa ust. § 13 ods.

1 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo domáhať sa (o.i.) primeraného zadosťučinenia.
Primeranosť znamená, že zadosťučinenie má zodpovedať podstate zásahu, zasiahnutej osobnostnej
sfére a tiež okolnostiam a dôsledkom zásahu. Občiansky zákonník neuvádza, akú intenzitu „vyžaduje“.
V praxi súdov sa spravidla pri difamujúcich zásahoch najnižšieho stupňa intenzity (pokiaľ sú, pravda,
splnené všetky predpoklady pre vznik zodpovednosti za zásah do osobnosti) ako primerané volí

ospravedlnenie. „Závažnosť“ ujmy alebo „zníženie dôstojnosti v značnej miere“ spája § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka s prípadmi (situáciami), v ktorých sa nerelutárne zadosťučinenie v zmysle § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka javí ako nepostačujúce.32. Pokiaľ nemajetková ujma spôsobená fyzickej osobe môže byť zmiernená niektorou z foriem
morálneho zadosťučinenia v zmysle ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, je potrebné zvoliť takú
formu, ktorá je v danej veci primeraná, a tým zároveň účinná. Aplikácia ust. § 13 ods. 2 Občianskeho

zákonníka (spojená s úvahami o „vážnosti“ zásahu a „znížení dôstojnosti v značnej miere“) prichádza do
úvahy až v prípade, že je morálne zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka) nepostačujúce.
33. Vyššie uvedené formulácie odôvodňujú a vysvetľujú dostatočne, prečo súd prevej inštancie
správne dovodil uloženie povinnosti žalovanému ospravedlniť sa žalobcovi v zmysle ust. § 13 ods.
1 Občianskeho zákonníka a aj to, prečo žalovanému nebola uložená sankcia v zmysle ust, § 13

ods. 2 Občianskeho zákonníka (ktorej sa žalobca tiež domáhal a zamietnutie ktorej nie je predmetom
odvolacieho prieskumu).
34. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkami žalovaného, že súd prvej inštancie pri hodnotení výrokov
napádaných žalobou výroky rozlišoval iba podľa ich pravdivosti a nie podľa charakteru, že nerozlišoval
medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami autora a že súd prvej inštancie používa termín
„tvrdenia“, z čoho nie je jasné, či považuje všetky výroky za skutkové tvrdenia, alebo charakter výrokov

nerozlišuje.
35. Podľa názoru odvolacieho súdu z označenia napádaných výrokov pojmom „tvrdenia“ mal súd
prvej inštancie jednoznačne na mysli „skutkové tvrdenia“ (i keď je možné prisvedčiť žalovanému, že
vhodnejšie by bolo použitie tohto celého slovného spojenia), čo je zrejmé aj z toho, že skúmal ich
pravdivosť a vo vzťahu k niektorým (v bode 1, 2, 13 a 15) dovodil, že ide o nepravdivé tvrdenia.

36. Na uvedenom nemení nič ani námietka žalovaného ohľadne neexistencie znenia výrokov v článku
tak, ako ich uvádza súd prvej inštancie v rozsudku v napadnutej časti (teda že neboli v tomto znení
obsiahnuté v článku) a že súd prvej inštancie tieto formulačne upravené prevzal a uviedol tak, že
žalovaný neoprávnene zasiahol do ochrany osobnosti žalobcu výrokmi, ktoré sa v článku nenachádzajú,
a žalovaný sa môže len domnievať, ktoré výroky uvedené v článku by mohli zodpovedať výrokom

uvedeným v bode 1), 2), 13) a 15) napadnutého rozsudku. Zo žaloby a aj rozsudku v napadnutej časti
je aj bez presnej citácie znenia výroku z článku zrejmé, ktorý výrok článku žalobca považuje za zásah
do jeho osobnostných práv, pričom v prílohe žaloby tieto v článku aj zvýraznil:
1) žalobca sa donedávna práci vyhýbal, ani že si krátil čas bombardovaním ministerstva listami - znenie
výroku v článku: U. N. O. Ď. A. O. V. Z., Č.Q. A. C. K. M. L..

X) žalobca sa ešte donedávna práci úspešne vyhýbal vďaka všemožným vyšetreniam - znenie výroku
v článku: Ešte donedávna sa však práci úspešne vyhýbal vďaka všemožným vyšetreniam.
3) riaditeľ B. C. sa na adresu žalobcu vyjadril: „E. B. Q. O.!“ - znenie výroku v článku: „E. B. Q. O. O. E.
A. na M. C. K.Ý. O. za A. O. Ď. Z. Ľ., C. A. G. A. Z. Z., Ľ. J. O. M. A. T. A. P. Ú. na Z. E. U. A. B.G. C..
X) žalobca si odpykával trest za napadnutie policajta pri cestnej kontrole - znenie výroku v článku:

Mediálne známy väzeň si momentálne odpykáva trojročný trest za napadnutie policajta pri cestnej
kontrole.
5) žalobca „frflal“ na stravu za mrežami I.Č. väznice - znenie výroku v článku: Dva domovy: A. A. Ď. na
A. Q. V. Z. O. Z. M. Q. Y. L. za M. I. Z.?
X) žalobca bol maniak na citróny - znenie výroku v článku: M. na R.: O. Ď. A. F. V. Z. K. O. Q. G. A..

7) žalobcu už druhá vláda mala pamätať ako nekompromisného sťažovateľa - znenie výroku v článku:
M. na R.: O. Ď. A. F. V. Z. K. O. Q. G. A..
8) žalobcovi hrozil osemročný trest za daňový podvod - znenie výroku v článku: U. E. za V. O. N. G.
B. O., O. A. U..
X) žalobca sa snažil spojiť s ministrom I. prostredníctvom listov - znenie výroku v článku: G. J. J. P. A.

G. O., Ž. Ď. A., O. Q. T. Z., A. A. M. Š. I. A. O. L..
10) žalobca sa vypytoval na gramáž a na to, koľko citrónikov môže dostať - znenie výroku v článku: „Z.
A. na Z., na C. W. E. Q. E. M. G., C. R. M. V....“.
XX) ministerstvo považovalo žalobcu za prefíkaného z dôvodu, že vie, že mu musí odpovedať - znenie
výroku v článku: „...G. Z., Ž. M. podľa zákona M. U.. B. O.,“. V. A. A..

XX) žalobca svojimi výmyslami bombardoval vtedajšieho ministra V. L. - znenie výroku v článku: O. Ď.
K. F. O. A. O., L. O. O. Z. Z. J. A. Z., C. K. Z. M. V. L..
XX) žalobca riaditeľovi C. adresoval desiatky sťažností - znenie výroku v článku: P. I. K. B. C. po V. A.
F. A. O. U. E., Č. Z. M. Z..
XX) žalobca si zjavne zachoval a preniesol do pobytu v I. zvyky, ktoré

autorka uviedla ako jeho citácie - znenie výroku v článku: ... G. Q. E. J. A. J. J. Q. O. Q. V. A. E.T. O. za M..
XX) žalobca riaditeľovi adresoval sťažnosti týkajúce sa stravy - znenie výroku v článku: A. A. L. na A.
E. A. A., O. M. M. M. B. O. G..XX) manželka žalobcovi nesmie posielať jedlo - znenie výroku v článku: A. A. L. na A. E. A. A., O. M.
M. M. B. O. G..
17) zárobok žalobcu sa pohyboval zhruba do troch tisícok (Sk) - znenie výroku v článku: Za J., C. A.

O. V. E. E., A. M. U. B. podľa C..
XX) žalobca dostával plat (vo výkone trestu odňatia slobody) - znenie výroku v článku: Po E., Č. J. O.,
K. V. Q. O....
XX) žalobca si mohol objednávať jedlo podľa katalógu - znenie výroku v článku: Za J., C. A. O. V. E.
E., A. M. U. B. podľa C..

XX. Vo vzťahu k titulke článku - výrok v bode 1) a výrokom v bode 2), 13) a 15) odvolací súd zhodne
so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že ide o skutkové tvrdenia, ktoré nemožno vyhodnotiť
ako pravdivé ani ako pravdu neskresľujúce, čo jednoznačne preukazujú list ÚVTOS I. G. O. zo dňa
26.06.2008, list MS SR zo dňa 21.07.2008 a list GR ZVJS zo dňa 15.07.2008, ktoré sú bezprostrednou
(a teda autentickou a vierohodnou) reakciou dotknutých inštitúcií, ktoré žalovaný označil ako oficiálny
zdrojaktorézdroježalovanýmuvádzanéskutočnosti,predstavujúceskutkovétvrdenia,dementujúalebo

vyvracajú. Celkové zhodnotenie názvu článku pre bežného čitateľa vyznieva ako zjavné označenie
niekoho, kto nemal záujem pracovať, a namiesto toho sa opakovane neoprávnene, šikanózne a
zjavne bezúspešne obracia na MS SR sťažnosťami. Nemožno tak súhlasiť s argumentáciou, že ide o
hodnotiace úsudky, nakoľko sa nejedná o subjektívny názor alebo o určitý postoj k nejakému faktu a
citované výroky sú nepochybne skutkovými tvrdeniami, pretože sa opierajú o fakt a je možné preukázať

ich opak.
38. Vo vzťahu ku skutkovým tvrdeniam vo výrokoch 1), 2) 13) a 15) bolo uvedenými listami preukázané,
že ÚVTOS nedisponuje sťažnosťami, ktoré mal žalobca adresovať riaditeľovi ÚVTOS ohľadom
poskytovania stravy (disponuje jedinou sťažnosťou žalobcu), žalobca je zaradený na pracovisko,
pracovné povinnosti si plní a práci sa nevyhýba. MS SR listom odpovedalo, že žalobca neadresoval

žiadnu sťažnosť MS SR (ani predchádzajúcim ministrom) a MS SR má zaevidované len žiadosti žalobcu
o informácie.
39. Uvedený záver nie je spôsobilá vyvrátiť ani výpoveď autorky článku ako svedka v konaní (ods. 22
napadnutého rozsudku), ktorá poukazovala na to, že vychádzala z aktuálne zverejnených informácií, zo
zdrojov z MS SR a z ÚVTOS I.T. G. O. Q. U. O.. C., ktorého zverejnené citácie boli maximálne presné,

nakoľko bol uvedenými listinnými dôkazmi preukázaný opak a overenie si pravdivosti tvrdení nevedela
svedkyňa preukázať. Skutočnosť, že prebehol telefonický rozhovor medzi autorkou článku a zástupcom
ÚVTOS I. G. O. O.. C. nebola sporná a bola preukázaná, avšak žalobca preukázal, že jeho obsahom
neboli sporné tvrdenia uverejnené žalovaným v článku.
40. Rovnako záver o nepravdivosti uvedených skutkových tvrdení nespochybňuje ani Návrh riaditeľa

ÚVTOS I. G. O. O.. T.. B. C. na premiestnenie žalobcu zo dňa 01.07.2008, predložený žalobcom
na pojednávaní dňa 02.07.2018 za účelom preukázania, že do iného ústavu (do A. - Ú. na Z. Z.
O.) bol premiestnený v dôsledku informácii uvedených v článku. Pokiaľ aj tento list, ako následok
článku (alebo série článkov) zverejneného žalovaným, obsahuje interné hodnotenie osoby žalobcu ako
aj jeho správania sa v ÚVTOS I. G. O. pre účely posúdenia jeho návrhu na preloženie, nemá tento

obsah vplyv na posúdenie zásahu žalovaného do osobnostných práv žalobcu článkom, ktorý návrhu
predchádzal a v prípade ktorého bola preukázaná nepravdivosť tam namietaných sporných výrokov.
Vychádzajúc z toho, že p. C. ako predstaviteľ ÚVTOS a GR ZVJS poskytnutie informácii autorke článku
(žalovanému) vylúčil (okrem informácií, že žalobca je zaradený do práce), neobstojí argumentácia
žalovaného zodpovednosťou oficiálneho zdroja a zbavením sa jeho povinnosti skúmať ich pravdivosť,

resp. úplnosť.
41. Pokiaľ žalovaný v odvolaní pri výrokoch v bodoch 13) a 15) namietal, že výroky sa nedotýkajú
citácií p. C. v rámci článku a preto ak súd prvej inštancie vychádzal pri hodnotení týchto výrokov z
listu ÚVTOS z 26.06.2008, v ktorom sa hovorí o citáciách, je jeho záver neprijateľný, považuje odvolací
súd túto námietku za bezpredmetnú, nakoľko z hľadiska posúdenia pravdivosti skutkového tvrdenia je

irelevantné, či sa jedná o priamu alebo nepriamu reč. Výroky uvedené v článku buď ako citácie p. C.
(napr. v bode 3) alebo parafrázovanie jeho údajných výpovedí (napr. v bode 13, 15 a 16) majú navodiť, že
ide práve o jeho vyjadrenie ako kompetentného zástupcu ÚVTOS I. G. O. a dôveryhodný oficiálny zdroj,
teda pravdivé a majúce vecný základ. Odvolací súd dodáva, že dokonca aj prípadné hodnotiace úsudky
prezentované formou rečníckych otázok musia mať vecný základ a vyžaduje sa, aby obsah rečníckej

otázky predstavoval aspoň jednu z viacerých možností, ako vecný základ pre kritiku vykladať či chápať.
42. S ohľadom na vyššie uvedené je teda správny záver súdu prvej inštancie o tom, že z ním posúdených
výrokov v bode 1), 2), 4), 6), 8), 9, 13), 15) ako spôsobilých zásahu do osobnostných práv žalobcu
(znížiť morálny kredit žalobcu v spoločnosti vykresľovaním jeho negatívnych osobnostných vlastnostíako lenivosť, psychická porucha a pod) sú skutkové tvrdenia v bode 1), 2), 13) a 15) nepravdivé,
spôsobilé negatívne zasiahnuť do osobnosti žalobcu, predstavujúce neoprávnený zásah a správne
konštatoval kolíziu dvoch základných práv, aplikoval test proporcionality s výsledkom, že vyššiu mieru

ochrany je v danom prípade potrebné poskytnúť právu na ochranu osobnosti pred právom na slobodu
prejavu a právu na informácie, pretože žalovaný publikovaním nepravdivých informácií o žalobcovi v
článku nedovoleným spôsobom zasiahol do práva žalobcu na ochranu osobnosti.
43. Žalovaný vo vzťahu k výsledku testu proporcionality len stroho namietal, že sa s ním nestotožňuje.
Odvolací súd tak dospel k záveru, že žalovaný nevzniesol žiadne konkrétne námietky, na základe

ktorých by bolo možné uzavrieť, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v dôsledku toho
nesprávny.
44. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že všetky výroky je potrebné vyhodnotiť nielen samostatne, ale
aj v celom kontexte zverejneného článku, jeho vyznenia a objektívnej výpovednej hodnoty. Odvolací
súd upriamuje pozornosť na to, že v predmetnom článku sa striedajú pravdivé skutkové tvrdenia s
nepravdivými alebo pravdu skresľujúcimi, pričom z celého kontextu článku nemožno vyvodiť, že išlo

o cieľ pravdivého a objektívneho informovania verejnosti o dôležitej otázke verejného záujmu alebo
o vecnú a odôvodnenú kritiku nejakého dôležitého spoločenského javu alebo osoby žalobcu. Článok
v celosti vyznieva pre bežného čitateľa tak, že neposkytuje objektívny pohľad na podmienky výkonu
trestu odňatia slobody žalobcom (ako legitímnu tému záujmu verejnosti), ale bez vyššej výpovednej
hodnoty uvedenými nepravdivými alebo pravdu skresľujúcimi výrokmi negatívne opisuje osobu žalobcu

ako odsúdeného bez záujmu o prácu a opakovane sa šikanózne a nedôvodne sa sťažujúceho na rôzne
štátne orgány.
45. Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade nie je namieste uprednostniť
právo na slobodu prejavu pred právom na ochranu osobnosti, nakoľko spôsob, akým boli zo
strany žalovaného (vo významnom mienkotvornom celoslovenskom týždenníku) poskytnuté informácie

verejnosti, nezodpovedá požiadavke na objektívne a pravdivé informovanie o veciach verejných,
a to vzhľadom na nepravdivosť zverejnených informácií. Informácie boli prezentované bulvárnym
spôsobom, pričom primárnym cieľom článkov žalovaného nesmie byť škandalizovanie osôb, znižovanie
ich dôstojnosti a vážnosti.
46. Súd prvej inštancie tak postupoval správne a vec správne právne posúdil, ak skonštatoval, že boli

naplnené predpoklady pre priznanie primeraného morálneho zadosťučinenia v zmysle ust. § 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka vo forme ospravedlnenia sa žalobcovi.
47. Vychádzajúc z vnímania článku ako celku uvedeného vyššie nie je dôvodná ani námietka
žalovaného ako odvolateľa ohľadne neprimeranosti a všeobecnosti súdom prvej inštancie priznaného
ospravedlnenia na štyroch rôznych miestach. V čísle 24 týždenníka Plus 7 dní bol samotný článok

(str. 46 a 47) propagovaný tak na titulnej strane ako aj v obsahu (str. 4 a 5), čoho cieľom bolo upútať
pozornosť čitateľa na tam publikovanú tému, ktorá v danom prípade zasiahla do osobnostných práv
žalobcu. Je preto dôvodné za účelom naplnenia podmienky primeranosti poskytnutého zadosťučinenia
publikovať ospravedlnenie v totožnom rozsahu čo sa týka jeho umiestnenia. V kontexte vyznenia celého
článku, obsahujúceho viaceré nepravdivé alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenia, sa rovnako javí

ospravedlnenie v rozsahu, ako bolo priznané (a ako žiadal žalobca) primerané.
48. Odvolací súd uvádza, že argumentácia žalovaného, ktorou sa odvoláva na primeranú aplikáciu
právnej úpravy práva na opravu a práva na odpoveď podľa Tlačového zákona neobstojí pre prípady
právnych prostriedkov ochrany osobnostných práv podľa Občianskeho zákonníka, a to z dôvodu, že
ide o samostatné, vzájomne nepodmienené prostriedky ochrany (využitie práva na opravu/odpoveď nie

je podmienené využitím/nevyužitím prostriedkov ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka a
naopak).
49. Pokiaľ odvolateľ v podanom odvolaní poukazuje na viaceré rozhodnutia (najmä prvoinštančných
súdov), odvolací súd zdôrazňuje, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach
nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov

rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Rozdielnosť právnych názorov
súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach a zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov
je riešená a upravená zákonom č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov. V záujme zachovania princípov právnej istoty a tiež predvídateľnosti súdnych rozhodnutí
je nevyhnutné, aby všeobecné súdy rešpektovali príslušnú judikatúru NS SR, ktorá bola v zákonom

stanovenej procedúre publikovaná v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Povinnosťou všeobecných súdov však rozhodne nie je reagovať v odôvodnení na rozhodnutia vydávané
iným senátmi, či inými súdmi rovnakej alebo nižšej inštancie. Existencia odlišnej rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov je síce nežiadúca, ale až do ustálenia rozhodovacej praxe v zákonom stanovenejprocedúre nie vylúčená. To znamená, že môže nastať situácia, kedy budú súbežne popri sebe stáť aj
rozhodnutia, ktoré k riešeniu určitej otázky alebo problematiky nepristupujú úplne identicky, resp. úplne
odlišne.

50. Aj keď výrok II. napadnutého rozsudku, ktorým bol zamietnutý (o.i.) nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch a ktorý nebol predmetom odvolacieho prieskumu (nebol napadnutý žalobcom ako
oprávneným subjektom podať odvolanie v tejto časti), odvolací súd na okraj poznamenáva, že nie
je správna odvolacia argumentácia žalovaného, v rámci ktorej odvodzuje premlčanie nároku žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy až od doplnenia/zmeny (odstránenia vád) žaloby na pojednávaní

dňa 06.09.2013. V prípade odstraňovania vád žaloby alebo absencie niektorej obsahovej náležitosti
stanovenej zákonom pre podanie (v prípade tzv. neúplného podania) platí, že ak je podanie na výzvu
súdu doplnené alebo vada odstránená, účinky podania ostávajú zachované k okamihu podania, nie
až doplnenia alebo odstránenia vád (uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 28.03.2002, sp. zn. 20 Cdo
2409/2000). Súd prvej inštancie tak postupoval správne, ak vychádzal z toho, že žaloba ktorou bol riadne
uplatnený nárok žalobcu aj na náhradu nemajetkovej ujmy bola v tomto konaní (vo výške uvedenej v

zmene žaloby na pojednávaní dňa 06.09.2013) podaná dňa 15.10.2008, preto nárok žalobcu vyplývajúci
z tvrdeného zásahu zverejnením článku dňa 13.06.2008 nebol premlčaný.
51. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).

Na základe uvedeného, na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu žalovaného odvolací súd nepovažoval
za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
52. Na základe všetkého zhora uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku I. a závislom výroku III. o trovách konania ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

53. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s ust.
§ 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP. Vzhľadom k výsledku tohto odvolacieho konania bolo zrejmé, že
úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalobca. Z obsahu spisu vznik trov odvolacieho konania na
strane žalobcu nevyplýval, preto odvolací súd v súlade s čl. 17 základných princípov C.s.p. prihliadol
na procesnú ekonómiu a rozhodol tak, že žalobcovi sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania

nepriznáva.
54. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).