Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. október 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/50/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8318203856
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8318203856.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom B.
XXX, D., právne zastúpený: JUDr. Vladimír Šatník, advokát, Mierová 64/2, Humenné, proti žalovanému
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava,
o zaplatenie 331,94 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné
č. k. 10C/36/2018-140 zo dňa 10. augusta 2021, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. Súd žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 331,94 eur s príslušným úrokom z omeškania zamieta.

II. Priznáva žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“

Rozhodnutie okrem iného právne odôvodnil podľa § 1 písm. a), § 2, § 3, § 4 ods. 1 písm. a) bod 3, §
16 ods. 4, § 19 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, § 16a, § 31 ods. 3, ods. 4, § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov,
§ 3 ods. 1, § 112 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal
žalovaného uhradiť mu sumu 521,36 eur spolu s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 331,94 eur od
21.1.2008 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Svoju žalobu odôvodnil tým, že ju podáva v súlade s ustanoveniami § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003

Z.z.. Škoda vznikla žalobcovi pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu na základe
osobitného predpisu - zákona č. 233/1995 Z.z.. Dňa 14.5.2001 sa začalo exekučné konanie z podnetu
žalobcu pod sp.zn. 14Er 1248/2001 za účelom vymoženia sumy 100 000.-Sk s prísl.. Poverenie na
vykonanie exekúcie bolo dané súdnemu exekútorovi JUDr. Na základe písomnej výzvy exekútora,žalobca dňa 21.5.2001 uhradil preddavok na trovy exekúcie vo výške 10 000.-Sk t.j. 331,94 eur. V
priebehu exekúcie bol súdny exekútor JUDr. Milan Kister odvolaný z funkcie exekútora a na jeho
miesto ako náhradník, nastúpil dňa 6.8.2003 súdny exekútor JUDr. Ján Ferko. Dňa 19.12.2005 súdny

exekútor JUDr. Ján Ferko inicioval zastavenie exekúcie z dôvodu, že povinný v exekučnom konaní
14Er 1248/2001 je bezmajetný. Uznesením Okresného súdu Humenné zo dňa 2.10.2006 bola exekúcia
zastavená a žalobca ako oprávnený bol zaviazaný uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške
119,90 eur. Po odvolaniach proti výroku o trovách exekúcie bol uznesením Okresného súdu Humenné
č. 14Er 1248/2001 zo dňa 16.8.2011 zaviazaný na úhradu trov exekúcie povinný a to vo výške 69,04

eur. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že vysporiadanie zloženého preddavku má vykonať súdny
exekútor JUDr. Ján Ferko. Preto žalobca podal voči B. B. E. žalobu, ktorou sa domáhal, aby súd uložil
žalovanému povinnosť uhradiť mu zložený preddavok na trovy exekúcie vo výške 331,94 eur. Okresný
súd Humenné vo veci rozhodol rozsudkom č. 18C 570/2012 zo dňa 29.9.2014, v ktorom súdneho
exekútora JUDr. Jána Ferka zaviazal uhradiť žalobcovi sumu 331,94 eur spolu s 9% ročným úrokom z
omeškania od 14.10.2012 do zaplatenia. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný a odvolací súd

rozsudkom č. 20Co 395/2015 zo dňa 7.6.2016 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa. V odôvodnení tohto
rozsudku odvolací súd uviedol, že úlohou prvostupňového súdu bude zaoberať sa pasívnou legitimáciou
žalovaného. V odôvodnení uviedol, že zaplatením preddavku, jeho nespotrebovaním, nevysporiadaním
a jeho nevrátením vznikla žalobcovi škoda a preto nárok žalobcu možno vyvodiť zo zodpovednosti za
škodu. V konaní vedenom na Okresnom súde Humenné č. 18C 570/2012 na pojednávaní dňa 22.1.2018

konajúca sudkyňa vyslovila právny názor spočívajúci v tom, že v prejednávanej veci by malo ísť o
náhradu škody spôsobenú štátom v dôsledku nesprávneho úradného postupu jeho orgánu. Takýto
predbežný názor sudkyňa odôvodnila tým, že nie je možné preukázať príčinnú súvislosť medzi konaním
exekútora a vznikom škody. Žalobca bol zároveň poučený o možnosti vymáhania náhrady škody od
štátu podľa osobitného predpisu a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánu, ktorý za štát

má vo veci konať. Dňa 8.2.2018 žalobca požiadal príslušný ústredný orgán - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, teda žalovaného o náhradu škody vo výške 521,36 eur. Žalovaný listom zo dňa
3.9.2018 oznámil žalobcovi, že jeho žiadosti nebolo vyhovené. Žalobca od zastavenia exekúcie doposiaľ
vynaložil náklady v celkovej výške 521,36 eur, pričom suma 331,84 eur predstavuje zložený preddavok
na trovy exekúcie a suma 189,42 predstavuje trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho

poplatku vo výške 19,50 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 127,44 eur. Taktiež mu nesprávnym
úradným postupom vznikol nárok na úroky z omeškania vo výške 9% ročne od 21.1.2008 do zaplatenia.
Vo svojej žalobe žalobca poukázal na ustanovenia § 16a, ods. 3 Exekučného poriadku, § 9, ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z..

Spolu so žalobou predložil žalobca žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
spôsobenú nesprávnym úradným postupom adresovanú Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej
republiky zo dňa 8.2.2018, uznesenie Okresného súdu Humenné č. 18C 570/2012 zo dňa 22.1.2018,
uznesenie Okresného súdu Humenné č. 14Er 1248/2001 zo dňa 16.8.2011, uznesenie Krajského súdu

v Prešove č. 4CoE 34/2007 zo dňa 23.1.2008, uznesenie Krajského súdu v Prešove č. 4CoE 15/2009
zo dňa 5.8.2009, uznesenie Krajského súdu v Prešove č. 4CoE 2/2011 zo dňa 27.5.2011, uznesenie
Krajského súdu v Prešove č. 20Co 395/2015 zo dňa 7.6.2016, rozsudok Okresného súdu Humenné č.
18C 570/2012 zo dňa 29.9.2014, oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu
škody zo dňa 5.9.2018.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 3.12.2018 uviedol, že žalobca v podanej
žalobe ako žalovaného označil Ministerstvo spravodlivosti SR a svoj nárok odvodzuje od zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). V zmysle nálezu Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 399/2010, v občianskom súdnom konaní (v súčasnosti sa aplikuje nový pojem „v
civilnom sporovom konaní“) je povinnosťou žalobcu označiť účastníkov konania (v súčasnosti sa aplikuje
nový pojem „strany sporu“) v súlade s § 79 O.s.p. (v súčasnosti § 132 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok, ďalej len „CSP“).

Ak žalobca žaluje subjekt, ktorému z hmotného práva nevyplývajú voči žalobcovi povinnosti, súd má
proti týmto osobám žalobu zamietnuť. Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na to, že Ministerstvospravodlivosti SR nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní, kde žalobca namieta
nesprávny úradný postup súdneho exekútora. Správnosť záverov žalovaného bola verifikovaná okrem
vyššie zmieneného nálezu Ústavného súdu SR aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2Co

145/2015-110zodňa23.09.2015,kdeKrajskýsúdvBratislavekonštatoval,že„zodpovednýmsubjektom
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je výlučne len štát - Slovenská republika (tak bolo aj podľa zákona č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, ktorý bol zrušený zákonom č. 514/2003 Z. z.). Za štát koná v tej-ktorej konkrétnej
vecitenštátnyorgán,ktoréhoopätovneurčujezákonč.514/2003Z.z.Protištátusanavrhovateľnáhrady

škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (č. 58/1969 Zb.), ale vôbec nedomáhal a nedomáha. Už len
tieto rozhodujúce právne skutočnosti mali za následok zamietnutie návrhu navrhovateľa. Súd prvého
stupňapretosprávnepostupoval,keďnávrhzamietolprenedostatokpasívnejvecnejlegitimácieodporcu
(Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky)“. Z dôvodu, že nie je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti, žalovaný žiada súd, aby žalobu zamietol.

Právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim
predpoklady na jej uplatnenie. Zodpovednosť štátu za škodu, upravená v zákone č. 514/2003 Z. z.,
je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu, pričom štát zodpovedá za škodu podľa citovaného

zákona za súčasného splnenia zákonných podmienok, ktorými sú:

- existencia škody,
- nezákonné rozhodnutie resp. nesprávny úradný postup,
- príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím orgánu štátu resp. nesprávnym úradným

postupom. Existencia týchto podmienok musí byť v súdnom konaní bezpečne preukázaná a nestačí
len pravdepodobnostný záver o splnení niektorej z nich. Dôkazné bremeno v tomto smere leží
na poškodenom. Žalobca požaduje náhradu majetkovej škody v celkovej sume 521,36 eur s prísl.
pozostávajúcu z nasledovných položiek:
- skutočná škoda v podobe zaplateného preddavku na trovy exekúcie v sume 331,94 eur s prísl.,

- trovy konania sp. zn. 18C/570/2012 v celkovej výške 189,42 eur. V zmysle zákona č. 514/2003 Z.
z. je povinnosťou žalobcu preukázať existenciu škody vzniknutej v príčinnej súvislosti s namietaným
nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora. V zmysle judikatúry, „škodou sa chápe ujma, ktorá
nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j.
peniazmi. Poškodený je povinný vznik škody na svojej strane preukázať a v konaní o nároku na náhradu

škody tak na žalobcovi leží dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla. Aby bol splnený tento zákonný
predpoklad, musí škoda existovať najneskôr v dobe, kedy súd o uplatnenom nároku rozhoduje“ (porov.
rozsudok NS ČR, sp. zn. 25 Cdo 2601/2010). V tejto súvislosti žalovaný primárne poukazuje na závery
ustálenejjudikatúryopovinnostipoškodenéhosubjektuuplatniťsisvojupohľadávkuvočiosobesúdneho
exekútora ešte pred jej uplatnením v konaní o náhradu škody, nakoľko v opačnom prípade nie je možné

konštatovať vznik škody na strane poškodeného subjektu, keďže tento nevyužil všetky prostriedky
pre vymoženie svojho práva. Pokiaľ totiž poškodený spoľahlivo nepreukáže, že jeho pohľadávka voči
súdnemu exekútorovi sa stala nevymáhateľnou (ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nemožno
hovoriť o škode, za ktorú by niesol zodpovednosť štát konajúci prostredníctvom príslušného orgánu
verejnej moci v intenciách ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (porov. napr. rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cz 110/84 publikovaný pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk
Najvyššieho súdu SR, ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 M Cdo 8/2007, sp.zn. 4Cdo
199/2005 či Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS 361/2009: „Skutočnou škodou je aj ujma spočívajúca
v neuspokojenej pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, ktorej náhradu požaduje od štátu ako subjektu
zodpovedného za nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci. Táto škoda však nevzniká už v

okamihu splatnosti pohľadávky, resp. omeškania dlžníka, ale až okamihom, keď sa právo veriteľa na
plnenie proti dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným“. (porov. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.
zn. III. ÚS 361/09 z 26.11.2009. Zo skutkových okolností prípadu žalobcu vyplýva, že hoci žalobca
inicioval súdne konanie o zaplatenie sumy 331,94 eur s prísl. priamo voči osobe súdneho exekútora
v konaní vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 18C/570/2012, a to žalobou podanou

dňa 15.08.2012, predmetné konanie bolo v konečnom dôsledku zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby
v celom rozsahu zo strany žalobcu na pojednávaní uskutočnenom dňa 22.01.2018. Vzhľadom na
uvedenémožnokonštatovať,žeprocesnýneúspechžalobcuvkonanísp.zn.18C/570/2012bolzavinený
výlučne dispozitívnym úkonom (späťvzatím žaloby v celom rozsahu) samotného žalobcu. Z tohtodôvodu je v prípade žalobcu (pri zohľadnení vyššie citovanej judikatúry) nutné dospieť k záveru, že
žalobca svojim konaním zapríčinil zastavenie konania sp. zn. 18C/570/2012 o zaplatenie sumy 331,94
eur s prísl., čím zavinil bezúspešnosť domáhania sa vydania bezdôvodného obohatenia priamo od

súdneho exekútora, čo per se vylučuje právo žalobcu na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003
Z. z. Na tomto mieste žalovaný súčasne zdôrazňuje, že v prípade žalobcu nemožno hovoriť ani o
naplnení predpokladu faktickej nevymáhateľnosti pohľadávky žalobcu od súdneho exekútora, nakoľko
zastavenie konania nepredstavuje prekážku rozsúdenej veci (res iudicata) a preto nie je daný základný
predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to existencia samotnej

škody. Za súčasného stavu teda nie je možné konštatovať vznik škody ako jedného zo základných
predpokladov zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Je pritom potrebné
zdôrazniť, že štát nie je univerzálny sukcesor za akúkoľvek vzniknutú škodu a nemôže vstupovať
do práv a povinností tretích osôb. Pokiaľ existuje možnosť vymoženia pohľadávky mimo konania o
náhradu škody, nie je možné konštatovať nevymožiteľnosť pohľadávky, a teda ani vznik škody ako
takej. V časti požadovanej majetkovej škody v podobe trov konania sp. zn. 18C/570/2012 v celkovej

výške 189,42 eur žalovaný poukazuje predovšetkým na tú skutočnosť, že žalobca v konaní doposiaľ
nepredložil jediný dôkaz verifikujúci jednak úhradu súdneho poplatku v konaní sp. zn. 18C/570/2012
ako ani jeho výšku a taktiež nepreukázal realizáciu jednotlivých úkonov právnej služby ako ani úhradu
trov právneho zastúpenia, ktorej náhrady sa domáha. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.,
náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v

konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli
s nesprávnym úradným postupom. Z dikcie vyššie citovaného ustanovenia explicitne vyplýva, že
poškodený subjekt má nárok na náhradu škody v podobe účelne vynaložených trov konania, ktoré mu
vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu. V prípade žalobcu je však zrejmé,
že ním požadovaná náhrada trov konania nevznikla v namietanom exekučnom konaní vedenom pod

sp. zn. 14Er/1248/2001, ale v konaní vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 18C/570/2012.
Predmetné konanie bolo navyše zastavené výlučne z dôvodu späťvzatia žaloby samotným žalobcom
t. j. žalobca procesne zavinil zastavenie konania a tým zapríčinil svoj procesný neúspech v konaní
sp. zn. 18C/570/2012. Je absurdné, aby žalobca delegoval na žalovaného zodpovednosť za svoj
procesný neúspech, ktorý bol v konečnom dôsledku vyvolaný dispozitívnym úkonom žalobcu v podobe

späťvzatia podanej žaloby. Žalovaný zároveň zdôrazňuje, že skutočnosť, že žalobca vynaložil v súdnom
konaní sp. zn. 18C/570/2012 peňažné prostriedky za účelom úhrady súdneho poplatku ako aj trov
právneho zastúpenia, neznamená, že ich náhradu si môže automaticky dôvodne uplatňovať ako škodu.
K prípustnosti aplikácie § 31 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od 01.04.2017 Posledná novela
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov nadobudla účinnosť dňa 01.04.2017, pričom jedným z novo koncipovaných
ustanovení bolo ustanovenie § 31 Exekučného poriadku. Podľa § 31 ods. 3 Exekučného poriadku,
náhradu škody, za ktorej vznik zodpovedá exekútor podľa tohto zákona a ktorú má podľa poistnej zmluvy
platiť poisťovateľ, uhrádza poisťovateľ priamo poškodenému. Poškodený má právo uplatniť nárok na
náhradu tejto škody priamo od poisťovateľa; na tento účel mu komora na jeho žiadosť poskytne potrebné

údaje.

Podľa § 31 ods. 4 Exekučného poriadku, štát zodpovedá za škodu spôsobenú exekútorom, len ak ju
nebolo možné uspokojiť z majetku poisťovateľa alebo exekútora; to platí rovnako v prípade, ak súd uložil
povinnosť podľa § 29 ods. 12.

Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné
konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá
pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa
predpisov účinných po 1. apríli 2017.

V nadväznosti na vyššie citované ustanovenia Exekučného poriadku, žalovaný zastáva názor, že
zmena právnej úpravy zodpovednosti exekútorov za spôsobenú škodu reflektuje závery súdnej praxe
o prednosti nároku z titulu bezdôvodného obohatenia pred nárokom z titulu náhrady škody podľa

zákona č. 514/2003 Z. z. a zároveň inkorporuje do Exekučného poriadku aj prednosť uspokojenia
z majetku poisťovateľa (povinnosť exekútora uzavrieť zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu je
výslovne zakotvená v § 12 ods. 2 Exekučného poriadku) pred nárokom z titulu náhrady škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. Inak povedané novela Exekučného poriadku účinná od 01.04.2017 verifikujesprávnosť argumentácie žalovaného uvedenej na predchádzajúcich stranách, kedy zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú súdnym exekútorom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je daná až vtedy, keď
poškodený subjekt spoľahlivo preukáže, že jeho nárok nebolo možné uspokojiť z majetku poisťovateľa

alebo exekútora. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje aj na dôvodovú správu k zákonu č. 2/2017 Z.
z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok účinný od 01.04.2017, z ktorej okrem iného vyplýva,
že „vo všeobecnej rovine sa upravuje základná zodpovednosť exekútora za škodu, ktorú spôsobí v
súvislosti s výkonom činnosti podľa Exekučného poriadku. Zodpovednosť exekútora sa pritom vzťahuje
aj na konanie jeho zamestnancov. Exkulpácia zo zodpovednosti za škodu spôsobenú exekútorom sa

upravuje štandardne v porovnaní s inými profesiami. Stanovujú sa jasné pravidlá pre uplatnenie nároku
poškodeného na náhradu škody. Náhradu škody, za ktorej vznik zodpovedá exekútor a ktorú má podľa
poistnej zmluvy platiť poisťovateľ, uhrádza poisťovateľ (tzn. poisťovňa, s ktorou má súdny exekútor
uzatvorenú poistnú zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu podľa § 12 ods. 2 Exekučného poriadku)
priamo poškodenému, pričom poškodený si môže uplatniť právo na náhradu škody priamo od tohto
poisťovateľa. V záujme predísť v budúcnosti pochybnostiam, či štát zodpovedá za škodu spôsobenú

exekútorom, sa v odseku 3 výslovne uvádza, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú exekútorom len
vtedy, ak túto nebolo možné uspokojiť. Ak súd vydal pokynové uznesenie, je exekučným titulom. Nárok
voči štátu je teda subsidiárny.“

Samotný zákon č. 2/2017 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal Exekučný poriadok neobsahuje
intertemporálne t. j. prechodné ustanovenia vo vzťahu k právnej úprave zodpovednosti exekútora za
škodu, preto má žalovaný za to, že jeho znenie je potrebné aplikovať aj v súvislosti so zodpovednosťou
exekútorov za škodu vzniknutou pred 01.04.2017. Právna teória i prax diferencuje medzi pravou
a nepravou retroaktivitou. Nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon právne

kvalifikuje minulé skutočnosti alebo že modifikuje, prípadne ruší existujúce právne následky. Na rozdiel
od pravej retroaktivity, u nepravej retroaktivity platí zásada všeobecnej prípustnosti. Na tomto mieste
žalovaný zároveň odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval,
že „za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté
podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim alebo mechanizmus (procedúru)

uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa
účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita
do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až
v čase účinnosti novej právnej úpravy.“ (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/98/2010
zo dňa 29. 06. 2010). Vychádzajúc z uvedeného, keďže zákon č. 2/2017 Z. z. neobsahuje prechodné

a záverečné ustanovenia vo vzťahu k právnej úprave novokoncipovanej zodpovednosti exekútora za
škodu, je potrebné vychádzať z toho, že nepravá spätná retroaktivita je v danom prípade prípustná.
Pokiaľbymalzákonodarcavúmyslezabrániťprípustnostinepravejspätnejretroaktiviteprávnychnoriem
(tak, ako napr. v ustanovení § 243h Exekučného poriadku) výslovne by to upravil v prechodných a
záverečných ustanoveniach vo vykonanej novele Exekučného poriadku. Na tomto mieste žalovaný

zdôrazňuje, že ustanovenie § 243h ods. 1 Exekučného poriadku upravuje účinky zákona č. 2/2017
Z. z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok výlučne vo vzťahu k procesným úkonom exekútora
pri výkone exekučnej činnosti, pričom zodpovednosť exekútora za škodu predstavuje osobitný inštitút
upravujúci základné atribúty zodpovednosti za škodu v prípade exekútorov, vrátane mechanizmu
uplatňovania náhrady škody voči exekútorovi, poisťovateľovi podľa poistnej zmluvy a štátu.

Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu žalovaného a absenciu intertemporálnych ustanovení
zákona č. 2/2017 Z. z. vo vzťahu k zodpovednosti exekútorov za škodu, neexistuje žiadny
legitímny dôvod vylučujúci priamu aplikáciu ustanovenia § 31 Exekučného poriadku v platnom znení,

upravujúceho zodpovednosť exekútora za škodu, kedy výslovne stanovuje subsidiárny charakter nároku
voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

Pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody v intenciách zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné

okrem existencie niektorého zo zásahov podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a vzniku škody,
preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť,
ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov (objektívnych súvislostí),
v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov jekaždá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa
stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite.
Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo

(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.

Z dôvodu, že v prípade žalobcu neexistuje primárny predpoklad pre vznik práva na náhradu škody, a

to existencia samotnej škody, žalovaný má za to, že v prejednávanej veci nie je možné dospieť ani k
záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a škodou.

K uplatnenému úroku z omeškania žalovaný uvádza, že tento nepovažuje za opodstatnený. Podľa
ustanovenia § 517 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,

je v omeškaní. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu,
má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona
povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis. V tejto súvislosti zastáva žalovaný názor, že žalobca nemá právo na zaplatenie
úroku z omeškania od 21.01.2008, pretože v tom čase neexistoval žiadny dlh žalovaného voči žalobcovi,

ktorý by bol splatný. Žalovaný zároveň namieta žalobcom uplatnený úrok z omeškania vo výške 9 %
ročne od 21.01.2008 do zaplatenia, nakoľko žalobcom uplatnená výška úroku z omeškania je vyššia ako
zákonom stanovená výška t. j. 5 % ročne (sadzba úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch
vzniknutých po 01.02.2013).

Podľa § 16 ods. 4 tretia veta zákona č. 514/2003 Z. z., ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná
poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom
oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné
prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Z citovaného ustanovenia teda explicitne vyplýva, kedy najskôr začína plynúť lehota omeškania, preto
počiatok plynutia lehoty omeškania, tak ako ho vymedzil žalobca je nepochybne contra legem. V
prípade žalobcu je nepochybné, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

bola Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republikydoručená dňa 01.03.2018, pričom Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky písomne oznámilo žalobcovi výsledok predbežného prerokovania
nároku na náhradu škody podaním zo dňa 03.09.2018, ktoré bolo žalobcovi doručená dňa 10.09.2018.
Z uvedeného je potom zrejmé, že žalovaný sa nemohol dostať do omeškania pred dňom 02.09.2018.

Napokon je potrebné skonštatovať, že aj v prípade ak by súd považoval nárok žalobcu na náhradu škody
voči žalovanému za dôvodný (teda že došlo k naplneniu predpokladov pre vznik nároku podľa zákona
č. 514/2003 Z. z.) pre uplatnenie nároku už uplynula premlčacia doba ustanovená v § 19 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. a žalovaný vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku vznáša námietku premlčania.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)

rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Zoskutkovýchokolnostíexekučnéhokonaniasp.zn.14Er/1248/2001vyplýva,žeOkresnýsúdHumenné
uznesením, č. k. 14Er/1248/201-79 zo dňa 16.08.2011 (ďalej len „uznesenie“) uložil povinnému uhradiť

súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 69,04 eur v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia.
V odôvodnení predmetného uznesenia Okresný súd Humenné okrem iného poukázal na uznesenie
Krajského súdu v Prešove, č. k. 4CoE 2/2011-74 zo dňa 27.05.2011, v ktorom krajský súd výslovne
konštatoval, že „povinnosť nahradiť trovy exekúcie je potrebné uložiť povinnému, pričom finančnévyporiadanie zloženého preddavku oprávneným vo výške 331,94 eur je povinný v zmysle ust. § 16a
ExekučnéhoporiadkuvykonaťsúdnyexekútorJUDr.JánFerko“.Vzhľadomnavyššieuvedené,žalovaný
zastáva názor, že najneskôr odo dňa doručenia uznesenia Okresného súdu Humenné t. j. odo dňa

05.09.2011 mal žalobca vedomosť o škode na jeho majetku, čím začala plynúť 3 ročná premlčacia doba
pre uplatnenie nároku na náhradu škody ustanovená v § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá
uplynula dňa 05.09.2014. Žalovaný zároveň zdôrazňuje, že na plynutie premlčacej doby nemohlo mať
vplyv ani konanie sp. zn. 18C/570/2012, nakoľko sa v ňom meritórne nerozhodlo o nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie súdneho exekútora (ktorý by nevyhnutne mal za následok zamietnutie žaloby), ale

predmetné konanie bolo zastavené výlučne z dôvodu späťvzatia žaloby zo strany žalobcu v celom
rozsahu.

Keďže žaloba o náhradu škody v tejto veci bola na súde podaná v roku 2018, stalo sa tak bezpochyby
po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby na uplatnenie práva. Ak by teda aj súd mal dospieť

k záveru, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody je dôvodný, potom v zmysle ustanovenia §
19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je prípadné právo žalobcu na náhradu škody, ktoré by mu vzniklo,
premlčané a tomuto nie je možné priznať právnu ochranu.

Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení doručenom súdu na pojednávaní dňa 24.9.2019 opravil
označenie žalovaného na Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné
námestie 13, Bratislava. Ďalej vo svojom vyjadrení uviedol, že poukazuje na Uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 23.3.2016 sp.zn. 3Cdo 75/2015, z ktorého jasne vyplýva, že pokiaľ ide o vzájomný vzťah
medzi zodpovednosťou exekútora podľa § 33, ods. 1 Exekučného poriadku a zodpovednosťou štátu

podľa zákona č. 514/2003 z.z., zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone funkcie exekútora je
širšia ako podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Exekučný poriadok ani zákon č. 514/2003 Z.z. priamo
neustanovujú prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za škodu podľa niektorého z nich, pričom platí, že
obe zodpovednosti stoja veľa seba. Z ich dikcie možno vyvodiť, že za škodu spôsobenú exekútorom
pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, zodpovedá

vedľa štátu (s následným právom regresu) rovnako sám exekútor, a to za podmienok uvedených v §
33 ods. 1 Exekučného poriadku. Z vyššie uvedeného jasne vyplýva, že závisí výlučne na rozhodnutí
poškodeného, či bude náhradu škody požadovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z. alebo či predmetný
nárok bude uplatňovať priamo od exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku.

Na pojednávaní dňa 24.9.2019 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že pri
všetkých svojich aktivitách vo vzťahu k vráteniu zálohy poskytnutej exekútorovi vo výške 331,94 eur
sa žalobca riadil obsahom odôvodnení súdnych rozhodnutí, ktoré boli vydané v predchádzajúcich
súdnych konaniach. Najprv išlo o uznesenie OS Humenné 14Er/1248/2001-79 zo dňa 16.8.2011 v

spojení s predchádzajúcim rozhodnutím KS v Prešove, z ktorých vyplynulo to, že finančné vysporiadanie
preddavku je povinný vykonať nástupca pôvodného exekútora JUDr. Kistera, JUDr. Ján Ferko. Žalobca
žaloval tohto exekútora a bol v prvom stupni úspešný. Odvolací súd však tento rozsudok zrušil a vyslovil
právnynázor,žeideonáhraduškodyspôsobenejprivýkoneexekučnejčinnosti,zaktorúzodpovedáštát,
keďže exekútor je štátom poverený vykonať exekúciu. Následne žalobca pod tlakom takto vysloveného

právneho názoru a po poučení sudkyňou v novom konaní zobral svoju žalobu späť a svoj nárok si uplatnil
voči žalovanému v tomto konaní. V súvislosti s takto podanou žalobou si treba uvedomiť, že ide o XX-
ročného dôchodcu, ktorý dôveruje a stále dôveroval štátnym orgánom a hlavne súdom, u ktorých hľadal
ochranusvojichpráv,najmäprávnasvojmajetok.Jenepochybné,žežalobcaposkytolpreddavokatento
mu nebol vrátený a ani nijakým spôsobom zúčtovaný. V danom prípade bol vznik škody jednoznačne

preukázaný a ani výška škody nie je medzi účastníkmi sporná. Je preukázaná aj príčinná súvislosť medzi
vznikom škody a porušením právnej povinnosti, keďže nebol zachovaný riadny postup pri odovzdávaní
písomnej a hlavnej účtovnej agendy medzi jednotlivými exekútormi, čo napokon vyplýva aj z obsahu
dokazovania vo veci vednej na OS Humenné č. k. 18C/570/2012. V súvislosti so vznesenou námietkou
premlčania žalobca uviedol, že pokiaľ by sú akceptoval námietku premlčania zo strany žalovaného, tak

v danom prípade, by vznesenie námietky premlčania žalovaným malo byť považované za konanie, ktoré
je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
O skutočnosť, že vznesená námietka by v danom prípade bola v rozpore s dobrými mravmi, v danom
prípade z toho dôvodu, že žalobca ako účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil avoči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. V tejto
súvislosti žalobca poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia ÚS č. 176/2011, na ktoré v tejto súvislosti v
podrobnostiach odkazuje.

Žalovaný na pojednávaní dňa 24.9.2019 uviedol, že zotrváva na námietke premlčania žalobcom
uplatneného nároku. Žalobca si svoj nárok účinne uplatnil jednoznačne až po uplynutí trojročnej
premlčacej subjektívnej lehoty. Poukaz práv. zást. žalobcu na údajný rozpor k tejto vznesenej námietke

s dobrými mravmi považuje žalovaný za neúčinný a rozpor s dobrými mravmi sa v tomto prípade
jednoznačne nedá konštatovať a vzťahuje sa na celkom iné prípady, napr. na trestné konania, ktoré trvali
viacako10rokovavtakomtoprípadesanamietapráveuplatnenienárokupouplynutídesaťročnejlehoty
a pod.. Taktiež žalovaný zotrval v celom rozsahu na právnom názore, ktorý hovorí o tom, že žalobca
si mal primárne nárok uplatňovať voči súdnemu exekútorovi JUDr. Ferkovi ako vlastne spočiatku aj
urobil a v podstate vlastným konaním zavinil zastavenie predmetného konania o vydanie bezdôvodného

obohatenia. Jednoznačne tu preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu.

Zo spisu sp. zn.18C 570/2012 súd zistil, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľ A. B. C. proti
odporcovi B. B. E., súdnemu exekútorovi, domáhal zaplatenia sumy 331,94 eur s príslušným úrokom

z omeškania a náhrady trov konania. Predmetom návrhu bola záloha na trovy exekúcie vo výške
331,94 eur. Z oznámenia Slovenskej komory exekútorov zo dňa 18.2.2014 vyplýva, že výkon funkcie
súdneho exekútora JUDr. Milana Kistera zanikol dňa 6.8.2003 a v čase zániku jeho funkcie ešte nebola
zákonná povinnosť vykonania auditu, preto tento audit nebol vykonaný. Vo veci 18C 570/2012 bolo
rozhodnuté rozsudkom zo dňa 29.9.2014 a súd návrhu vyhovel do sumy 331,94 eur s príslušným

úrokom z omeškania. Uznesením Krajského súdu v Prešove č. 20Co 395/2015 zo dňa 7.6.2016 bol
rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Z
odôvodnenia tohto uznesenia (bod 7 a 12) vyplýva, že súd prvého stupňa sa nezaoberal právnou
povahou dôvodu, na základe ktorého si žalobca uplatňuje zaplatenie žalovanej sumy. Zaplatením
preddavku na trovy exekúcie, jeho nespotrebovaním, nevysporiadaním a následným nevrátením bola

žalobcovi spôsobená škoda. Preto žalobcom uplatnený nárok možno vyvodiť zo zodpovednosti za
škodu. V danej veci exekútor konal ako orgán verejnej moci, ako osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie
o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb, a zároveň konal v rámci výkonu verejnej moci.
Postupom súdneho exekútora JUDr. Milana Kistera a žalovaného JUDr. Jána Ferka bola žalobcovi
spôsobená škoda. Preto, ak súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že súd

dané okolnosti odôvodňujúce vrátenie sumy 331,94 eur žalobcovi, mal postupovať v zmysle ustanovení
zákona čl. 514/2003 Z.z. Zároveň v bode 14 tohto odôvodnenia odvolací súd skonštatoval, že v tomto
konaní postavenie strán nie je vyvážené, a to s ohľadom na oblasť ich vzdelania a zložitosť sporu.
Preto, vzhľadom na zabezpečenie riadneho prístupu k spravodlivosti pre žalovaného by bolo vhodné
upovedomiť ho o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci. Už v tomto konaní bolo predložené

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23.3.2016 č. 3Cdo 75/2015. Na pojednávaní dňa
22.1.2018 v konaní č. 18C 570/2012 zobral žalobca svoju žalobu späť, pričom súd konanie zastavil a
náhradu trov konania stranám nepriznal.

Okresný súd Humenné rozhodol rozsudkom č.k.: 10C/36/2018-81 zo dňa 23.10.2019 vo veci tak, že
žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 331,94 eur s príslušenstvom, žalobcovi v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol a priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 27,34 % od žalovaného.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie. Žalovaný vo svojom odvolaní zo dňa 6.11.2019 uviedol,
že nedošlo k spočívaniu premlčacej doby od 15.8.2012 ( podanie žaloby sp. zn. 18C/570/2012) do
16.2.2018 (právoplatnosť uznesenia súdu o zastavení konania sp. zn. 18C/570/2012). Ak sa súdne
konanie o uplatnenom práve v dôsledku späťvzatia návrhu na začatie konania zastavilo, nastáva stav,
ako keby ku konaniu vôbec nedošlo. Ak však veriteľ v začatom konaní alebo na príslušnom orgáne

riadne nepokračuje, premlčacia doba sa skončí bez ohľadu nato, že právo už bolo uplatnené. V konaní
riadne nepokračuje ten účastník, ktorý napríklad zoberie žalobu späť, nepodá návrh na pokračovanie
prerušeného konania, neopraví alebo nedoplní podanie a pod. Rovnako rozhodovacia prax dospela
k záveru, že uplatnením práva na súde nenastane spočívanie plynutia premlčacej doby v zmysleustanovenia § 112, ak v dôsledku späťvzatia návrhu na začatie konania dôjde k zastaveniu súdneho
konania. ( R 3/2001), a taktiež , že v začatom konaní riadne pokračuje aj ten účastník, ktorý súčinnosť
so súdom v konaní sám nevyvíja, svojimi úkonmi však nebráni prie behu konania a jeho skončeniu

rozhodnutím súdu vo veci. ( R 32/1978). Keďže žaloba o náhradu škody v tejto veci bola na súde
podaná v roku 2018, stalo sa tak bez pochyby po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby
na uplatnenie práva. Vznesenie námietky premlčania nemožno považovať za konanie v rozpore s
dobrými mravmi. Nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom môže byť v
civilnom sporovom konaní úspešne uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie

svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ten prospech získal a je povinný
ho vydať. V predmetnej veci nebolo meritórne rozhodnuté, z dôvodu späťvzatia žaloby. Vzhľadom na
procesný neúspech žalobcu v konaní sp. zn. 18C/570/2012 bol zavinený výlučne dispozitívnym úkonom.
- späťvzatím žalobcu. Nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č.
514/2003 Z.z. a to existencia samotnej škody. Zmysle uvedeného spočíva v tom, že je nemysliteľné, aby
sa subjekt obohatil a nebol povinný takýto prospech vydať s odôvodnením, že poškodený subjekt bude

uspokojený titulom náhrady škody od štátu. Nepravá spätná retroaktivita je v danom prípade prípustná, a
to že znenie zákona č. 2/2017 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal Exekučný poriadok je potrebné aplikovať aj
vsúvislostisozodpovednosťouexekútorovzaškoduvzniknutúpred1.4.2017,tedajepotrebnéaplikovať
§ 31 Exekučného poriadku v platnom znení.

Krajský súd v Prešove rozsudkom č.k.: 8Co/2/2020-112 dňa 25.1.2021 rozsudok prvostupňového súdu
zrušil s výnimkou výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu
I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s odôvodnením v bode 55.: „Po vrátení spisu bude
úlohou súdu prvej inštancie opätovne posúdiť vznesenú námietku premlčania žalovaným a svoje závery

v tomto smere náležite odôvodniť tak, aby zodpovedali zákonným kritériám uvedeným v ust. § 220 ods.
2 C.s.p.“

Súd prvej inštancie po vrátení veci a vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav, podľa ktorého žalobca

sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného uhradiť mu sumu 521,36 eur spolu s 9%
úrokom z omeškania ročne zo sumy 331,94 eur od 21.1.2008 do zaplatenia a to všetko do troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku. Svoj nárok si žalobca uplatnil v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na
základe skutočnosti, že dňa 14.5.20101 sa začalo exekučné konanie z podnetu žalobcu pod sp.zn. 14Er
1248/2001zaúčelomvymoženiasumy100000.-Skspríslušenstvom..Poverenianavykonanieexekúcie

bolodanésúdnemuexekútoroviJUDr.MilanoviKisterovi.Nazákladepísomnejvýzvyexekútora,žalobca
dňa 21.5.2001 uhradil preddavok na trovy exekúcie vo výške 10 000.-Sk t.j. 331,94 eur. V priebehu
exekúcie bol súdny exekútor JUDr. Milan Kister odvolaný z funkcie exekútora a na jeho miesto ako
náhradník, nastúpil dňa 6.8.2003 súdny exekútor JUDr. Ján Ferko. Dňa 19.12.2005 súdny exekútor
JUDr.JánFerkoiniciovalzastavenieexekúciezdôvodu,žepovinnívexekučnomkonaní14Er1248/2001

je bezmajetný. Uznesením Okresného súdu Humenné zo dňa 2.10.2006 bola exekúcia zastavená a
žalobca ako oprávnený bol zaviazaný uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 119,90
eur. Po odvolaniach proti výroku o trovách exekúcie bol uznesením Okresného súdu Humenné č. 14Er
1248/2001 zo dňa 16.8.2011 zaviazaný na úhradu trov exekúcie povinný a to vo výške 69,04 eur.
Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že vysporiadanie zloženého preddavku má vykonať súdny

exekútor JUDr. Ján Ferko. Preto žalobca podal voči B. B. E. žalobu, ktorou sa domáhal, aby súd uložil
žalovanému povinnosť uhradiť mu zložený preddavok na trovy exekúcie vo výške 331,94 eur. Okresný
súd Humenné vo veci rozhodol rozsudkom č. 18C 570/2012 zo dňa 29.9.2014, v ktorom súdneho
exekútora JUDr. Jána Ferka zaviazal uhradiť žalobcovi sumu 331,94 eur spolu s 9 % ročným úrokom z
omeškania od 14.10.2012 do zaplatenia. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný a odvolací súd

rozsudkom č. 20Co 395/2015 zo dňa 7.6.2016 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa. V odôvodnení tohto
rozsudku odvolací súd uviedol, že úlohou prvostupňového súdu bude zaoberať sa pasívnou legitimáciou
žalovaného. V odôvodnení uviedol, že zaplatením preddavku, jeho nespotrebovaním, nevysporiadaním
a jeho nevrátením vznikla žalobcovi škoda a preto nárok žalobcu možno vyvodiť zo zodpovednosti za
škodu.

V konaní vedenom na Okresnom súde Humenné č. 18C 570/2012 na pojednávaní dňa 22.1.2018
konajúca sudkyňa vyslovila právny názor spočívajúci v tom, že v prejednávanej veci by malo ísť onáhradu škody spôsobenú štátom v dôsledku nesprávneho úradného postupu jeho orgánu. Takýto
predbežný názor sudkyňa odôvodnila tým, že nie je možné preukázať príčinnú súvislosť medzi konaním
exekútora a vznikom škody. Žalobca bol zároveň poučený o možnosti vymáhania náhrady škody od

štátu podľa osobitného predpisu a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánu, ktorý za štát
má vo veci konať.

Dňa 8.2.2018 žalobca požiadal príslušný ústredný orgán - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky, teda žalovaného o náhradu škody vo výške 521,36 eur. Žalovaný listom zo dňa 3.9.2018
oznámil žalobcovi, že jeho žiadosti nebolo vyhovené.

Žalobca od zastavenia exekúcie doposiaľ vynaložil náklady v celkovej výške 521,36 eur, pričom suma
331,84 eur predstavuje zložený preddavok na trovy exekúcie a suma 189,42 eur predstavuje trovy

konaniapozostávajúcezozaplatenéhosúdnehopoplatkuvovýške19,50euratrovprávnehozastúpenia
vo výške 127,44 eur. Taktiež mu nesprávnym úradným postupom vznikol nárok na úroky z omeškania
vo výške 9 % ročne od 21.1.2008 do zaplatenia.

Súd mal v danom prípade preukázané, že zo strany žalobcu došlo k zloženiu preddavku na trovy
exekúcie vo výške 331,94 eur súdnemu exekútorovi JUDr. Milanovi Kisterovi. Túto skutočnosť žiadna
zo strán nepoprela. Taktiež bolo preukázané, že náhradníkom súdneho exekútora JUDr. Milana Kistera
sa od 6.8.2003 stal súdny exekútor JUDr. Ján Ferko. V konaní nebolo preukázané, že by došlo zo strany
súdneho exekútora JUDr. Jána Ferka k vyúčtovaniu preddavku vo výške 331,94 eur.

Žalovaný namietol v prvom rade pasívnu legitimáciu. K tomuto súd uvádza, že v žalobe je uvedené
označenie žalobcu ako Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Správne
označenie žalovaného uviedol žalobca aj v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 24.9.2019. Súd

je teda toho názoru, že označenie žalovaného je správne a ten je vo veci pasívne legitimovaný v
zmysle hore citovaných ustanovení § 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z.z.. K námietke žalovaného k existencii
škody súd uvádza, že je nepochybné, že žalobca zložil zálohu vo výške 331,94 eur a táto záloha
mu nebola náhradníkom súdneho exekútora zúčtovaná a ani vrátená. Keďže zo strany náhradníka
súdneho exekútora JUDr. Jána Ferka nebolo žalobcovi preukázané v rámci exekučného konania, akým

spôsobom bola ním zložená záloha použitá a zúčtovaná, súd mal za to, že takýmto konaním bola
žalobcovi spôsobená škoda vo výške 331,94 eur. Náhradník súdneho exekútora jednoznačne porušil
svoje povinnosti vyplývajúce z ustanovení § 16a zákona č. 233/1995 Z.z a to tým, že nevykonal finančné
vyúčtovanie spisov, ktoré prevzal ako náhradník súdneho exekútora. Podľa názoru súdu sú splnené
všetky náležitosti týkajúce sa uplatnenia škody a teda existencia a výška škody 331,94 eur, je známe kto

túto škodu spôsobil - súdny exekútor pri výkone svojej činnosti a taktiež je preukázaná príčinná súvislosť
medzi vznikom škody a konaním súdneho exekútora - tento porušil svoje povinnosti vyplývajúce zo
zákona č. 233/1995 Z.z. a nevykonal finančné zúčtovanie prevzatých spisov. Súd je teda toho názoru,
že bol preukázaný vznik škody, skutočnosť, že škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone svojej činnosti
a za túto škodu zodpovedá v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. žalovaný.

V časti požadovanej škody 189,42 eur sa súd stotožňuje s názorom žalovaného, že v tejto časti výška
vzniknutej škody nebola žalobcom preukázaná. V konaní 18C 570/2012 nebola stranám sporu náhrada
trov konania priznaná a žalobca nijako nezdôvodnil výšku požadovanej sumy 189,42 eur ako trov

predchádzajúceho konania. Preto aj súd v tejto časti žalobu žalobcu zamietol.

Pokiaľ žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že na daný prípad je možné aplikovať
ustanovenia § 31 zákona č. 233/1995 Z.z. účinného od 1.4.2017, sa súd s názorom žalovaného

stotožňuje.K námietke premlčania vznesenej žalovaným súd uvádza, že za začiatok plynutia premlčacej doby
považuje dátum vydania súdneho rozhodnutia 14Er 1248/2001 zo dňa 16.8.2011, kde v odôvodnení
tohto uznesenia sa uvádza, že vysporiadanie preddavku zloženého oprávneným vo výške 331,94 eur

je povinný finančné vysporiadanie vykonať súdny exekútor JUDr. Ján Ferko v zmysle ustanovení § 16
Exekučného poriadku. Dňa 15.8.2012 podal žalobca žalobu proti súdnemu exekútorovi JUDr. Ferkovi
a konanie sa viedlo pod sp.zn. 18C 570/2012 pre vymoženie sumy 331,94 eur. Konanie skončilo
právoplatne zastavením uznesením zo dňa 22.1.2018 a nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť
dňa 16.2.2018. Zo spisu 18C 570/2012 vyplýva, že v tomto konaní žalobca pokračoval a bolo aj

vydané rozhodnutie, súd rozhodol rozsudkom zo dňa 29.9.2014 a návrhu vyhovel do sumy 331,94
eur s príslušným úrokom z omeškania. Uznesením Krajského súdu v Prešove č. 20Co 395/2015
zo dňa 7.6.2016 bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Z odôvodnenia tohto uznesenia (bod 7 a 12) vyplýva, že súd prvého stupňa sa
nezaoberal právnou povahou dôvodu, na základe ktorého si žalobca uplatňuje zaplatenie žalovanej
sumy. Zaplatením preddavku na trovy exekúcie, jeho nespotrebovaním, nevysporiadaním a následným

nevrátením bola žalobcovi spôsobená škody. Preto žalobcom uplatnený nárok možno vyvodiť zo
zodpovednosti za škodu. V danej veci exekútor konal ako orgán verejnej moci, ako osoba, ktorej zákon
zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb, a zároveň konal v rámci
výkonu verejnej moci. Postupom súdneho exekútora JUDr. Milana Kistera a žalovaného JUDr. Jána
Ferka bola žalobcovi spôsobená škoda. Preto, ak súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním dospel

k záveru, že súd dané okolnosti odôvodňujúce vrátenie sumy 331,94 eur žalobcovi, mal postupovať
v zmysle ustanovení zákona čl. 514/2003 Z.z.. Zároveň v bode 14 tohto odôvodnenia odvolací súd
skonštatoval, že v tomto konaní postavenie strán nie je vyvážené, a to s ohľadom na oblasť ich vzdelania
a zložitosť sporu. Preto, vzhľadom na zabezpečenie riadneho prístupu k spravodlivosti pre žalovaného
by bolo vhodné upovedomiť ho o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci. Na základe tohto

právneho názoru zobral žalobca žalobu späť a nevyčkal na právoplatné rozhodnutie vo veci.

Podľanázorusúduprvejinštancienajneskôrododňadoručeniauzneseniaokresnéhosúdudňa5.9.2011
mal žalobca vedomosť o škode na jeho majetku, čím začala plynúť 3 ročná premlčacia doba pre

uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorá uplynula dňa 5.9.2014. Na plynutie premlčacej doby nemohlo
mať vplyv konanie sp. zn. 18C/570/2012. Počas konania vedeného pod sp.zn. 18C 570/2012 plynula
premlčacia doba aj od 15.8.2012, lebo k spočívaniu premlčacej doby však nedošlo od 15.8.2012
( podanie žaloby sp. zn. 18C/570/2012) do 16.2.2018 (právoplatnosť uznesenia súdu o zastavení
konania sp. zn. 18C/570/2012). Ak sa súdne konanie o uplatnenom práve v dôsledku späťvzatia návrhu

na začatie konania zastavilo, nastáva stav, ako keby ku konaniu vôbec nedošlo. Ak však veriteľ v
začatom konaní alebo na príslušnom orgáne riadne nepokračuje, premlčacia doba sa skončí bez ohľadu
nato, že právo už bolo uplatnené. V konaní riadne nepokračuje ten účastník, ktorý napríklad zoberie
žalobu späť. Uplatnením práva na súde nenastane spočívanie plynutia premlčacej doby v zmysle
ustanovenia § 112, ak v dôsledku späťvzatia návrhu na začatie konania dôjde k zastaveniu súdneho

konania a v začatom konaní riadne pokračuje aj ten účastník, ktorý súčinnosť so súdom v konaní sám
nevyvíja, svojimi úkonmi však nebráni prie behu konania a jeho skončeniu rozhodnutím súdu vo veci.
Keďže žaloba o náhradu škody v tejto veci bola na súde podaná v roku 2018, stalo sa tak po uplynutí
zákonom stanovenej premlčacej doby na uplatnenie práva. Vznesenie námietky premlčania nemožno
považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi. V predmetnej veci nebolo rozhodnuté, z dôvodu

späťvzatia žaloby a vzhľadom na procesný neúspech žalobcu v konaní sp. zn. 18C/570/2012, ktorý bol
zavinený výlučne späťvzatím žalobcu.

Vznesenie námietky premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi, pretože „v zmysle právnej teórie,

účelom premlčania je obmedzenie práva v čase za účelom stimulácie veriteľa k včasnému uplatňovaniu
práva v zmysle zásady právo patrí bdelým. Inštitút premlčania súčasne plní funkciu posilnenia
právnej istoty účastníkov právnych vzťahov tým, že stimuláciou veriteľa k včasnému uplatneniu práva
zabraňuje tomu, aby dlžník nebol ohľadne svojich povinností vystavený po časove neobmedzenú dobu
donucujúcemu zákroku veriteľa (tzv. vynutiteľnosti), spočívajúceho v uplatnení práva na súde. Samotné

vznesenie námietky premlčania nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi.Súd má zato, že sa nárok žalobcu premlčal, pretože žalobca riadne nepokračoval v konaní sp. zn.
18C/570/2012, keďže podal späťvzatie žaloby a konanie sa zastavilo. Vo všeobecnosti strana sporu
riadne nepokračuje v konaní, keď zoberie bez vážnych dôvodov žalobu späť bez uvedenia dôvodu a v

dôsledku späťvzatia žaloby dôjde k zastaveniu súdneho konania, preto súd žalobu o zaplatenie zvyšku
náhrady škody pre sumu 331,94 eur s príslušenstvom zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2015

Z.z. Ciivlného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V danom prípade súd zamietol žalobu pre sumu
189,42 eur s príslušenstvom rozsudkom zo dňa 23.10.2019 č.k.: 10C/36/2018-81 a aj pre zvyšok žaloby
pre sumu 331,94 eur s príslušenstvom týmto rozsudkom, preto úspech v spore mal žalovaný, a preto
mu priznal nárok na náhradu trov konania od žalobcu.

Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1. písm. d), f), h) CSP. Nárok uplatňovaný v tomto konaní považuje žalobca za
opodstatnený v celom rozsahu. Žalobca je presvedčený o tom, že v súvislosti so vznesením námietky
premlčania žalovaným došlo k takej výnimočnej situácii, ktorá umožňuje pokladať takto vznesenú
námietku za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na postavenie, vek, ako aj

osobné pomery žalobcu je zrejmé, že tento márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a preto voči
nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Ak by sa pri
posúdení vznesenia námietky premlčania žalovaným ako konania v rozpore s dobrými mravmi skutočne
vychádzalo z konkrétnych okolností tohto prípadu, nemohlo by uniknúť pozornosti konajúcich súdov to,
že žalobca si svoje právo na zaplatenie v tomto konaní vymáhaného nároku nepretržite uplatňoval už

od roku 2012 a to v konaní na OS v Humennom pod sp. zn. 18C/570/2012. Žalobca pod vplyvom vyššie
uvedených okolností, ako aj pod tlakom vysloveného právneho názoru nového zákonného sudcu a jeho
v tejto súvislosti uskutočnenom formálnom poučení sa rozhodol pristúpiť k späťvzatiu svojej žaloby v
spomínanom konaní vedenom na OS v Humennom pod sp. zn. 18C/570/2012 a následne podať novú
žalobu titulom náhrady škody spôsobenej žalobcovi štátom z dôvodu nesprávneho úradného postupu

jeho orgánu tak, ako mu to bolo odporúčané sudkyňou vo vyššie citovanom konaní. Vyššie uvedené
skutočnosti sú okrem iného preukázané aj tým, že bezprostredne po nadobudnutí právoplatnosti
Uznesenia OS Humenné sp. zn. 18C/570/2012 zo dňa 22.01.2018 žalobca dňa 08.02.2018 požiadal
žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom a následne po negatívnom stanovisku žalovaného zo dňa 03.09.2018 bola žalobcom dňa

25.09.2018 podaná žaloba, o ktorej sa vedie toto konanie.

Žalobca pri vymáhaní svojho práva v plnom rozsahu postupoval v plnej dôvere k štátnym orgánom, t.j.
príslušným súdom, u ktorých hľadal a aj očakával ochranu svojich zákonných práv. Pritom sa však dostal

do štádia, keď vzhľadom na nejednoznačnosť právnej úpravy náhrady škody spôsobenej exekútormi a
s tým súvisiacou rôznorodou rozhodovacou praxou súdov nastala situácia, v ktorej došlo k ohrozeniu
vymáhateľnosti žalobcovho nároku v dôsledku možností vznesenia námietky jeho premlčania. Podľa
názoru žalobcu je pri posudzovaní možnosti pokladať námietku premlčania vznesenú žalovaným za
konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, potrebné pristupovať najmä s prihliadnutím na základné

princípy, na ktorých je postavený náš Civilný sporový poriadok. Osobitne je v tejto súvislosti potrebné
prihliadnuť na princíp právnej istoty, podľa ktorého právna istota účastníkov v konaní je stav, o ktorom
každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude v konečnom dôsledku rozhodnutý spravodlivo.
Preto aj výklad jednotlivých ustanovení príslušných právnych predpisov, ktoré sa na rozhodovanie v
tomto spore vzťahujú, by nesporne nemal tomuto princípu právnej istoty vo vzťahu k spravodlivému

rozhodovaniu protirečiť.

Vo vzťahu k trovám konania žalovanému poukázal na to, že už na súde prvej inštancie jeho právny
zástupca navrhoval aj pre prípad zamietnutia žalobcovej žaloby o nároku na náhradu trov konania

rozhodnúť v súlade s ust. § 257 CSP, podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania,
ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Takýto návrh žalobcu bol odôvodnený tým, že dôvody
pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému pre okolnosti hodné osobitného zreteľa sú totožné
s dôvodmi, ktoré žalobca uvádzal pri odôvodňovaní rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrýmimravmi (viď prednes právneho zástupcu žalobcu na s. 3 zápisnice o pojednávaní zo dňa 10.08.2021).
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však vyplýva, že súd prvej inštancie sa návrhom žalobcu na
rozhodnutieonáhradetrovkonaniapodľaust.§257CSPvôbecnezaoberal.Rovnakosúdprvejinštancie

v odôvodnení napadnutého rozsudku ani neuviedol, resp. nevysvetlil, prečo sa návrhom žalobcu na
nepriznanie náhrady trov konania žalovanému z dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP
ani vôbec nezaoberal.

V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti žalobca má za to, že napadnutý rozsudok a jeho právne
závery sú zaťažené viacerými vadami, v dôsledku čoho považuje takéto rozhodnutie za nesprávne a
preto navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a rozhodol tak, že žalobe v celom rozsahu
vyhovie a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného a aj odvolacieho konania. Ak by
odvolací súd dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na zmenu napadnutého rozsudku v jeho
výroku I., žalobca navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil v jeho výroku II. a rozhodol tak,

že náhrada trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa ust. § 257 CSP sa žalovanému
nepriznáva.

Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žalovaný uviedol, že sa plne stotožňuje s napadnutým rozsudkom

súdu prvej inštancie a považuje ho za správny a zákonný, t. j. v súlade s platnými právnymi predpismi,
ako aj ustálenou judikatúrou. Žalovaný nesúhlasí s účelovými tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní
zo dňa 27.09.2021, pričom zároveň odkazuje na procesnú obranu prezentovanú v rámci konania na
súde prvej inštancie. K námietke premlčania žalovaný zastáva názor, že súd prvej inštancie dospel k
správnemu právnemu záveru v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovaného,

kedy z obsahu odvolania je navyše zrejmé, že žalobca uplynutie premlčacej lehoty ani nespochybňuje,
keďže v odvolaní sa skôr sústredí na otázku dobrých mravov a potrebu prihliadať na dobré mravy. Inak
povedané žalobca v odvolaní namieta primárne otázku dobrých mravov, ktorá je však relevantná až
pri vyvodení záveru, že nárok premlčaný je. Vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu žalobcu, ako aj
vyššie uvedenú argumentáciu má žalovaný za to, že žalovaným vznesená námietka premlčania bola

súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku posúdená správne, t. j. vyhodnotená ako dôvodná, preto
žalovaný zastáva názor, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, a to zamietnutiu žaloby
podanej žalobcom v celom rozsahu.

K priznanej náhrade trov konania vo všeobecnosti možno konštatovať, že ak súd pristúpi k aplikácii §
257 CSP, vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený
(porov. nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 248/2010 zo dňa 21.10.2010, nález Ústavného súdu
SR, sp. zn. III. ÚS 638/2016 zo dňa 21.02.2017), v opačnom prípade by tým došlo k závažnému zásahu
do základných pravidiel rozhodovania o náhrade trov konania kedy platí zásada úspechu v konaní.

K aplikácii ust. § 257 CSP je potrebné preukázanie splnenia dvoch zákonných predpokladov, ktorými
sú existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa a taktiež výnimočné okolnosti prípadu. Súd prvej
inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania v napadnutom rozsudku správne, keďže sa v
prípade žalobcu súčasná existencia oboch vyššie špecifikovaných podmienok nepotvrdila. Žalobca v
podanom odvolaní len všeobecne poukazuje na okolnosti (vek žalobcu, ako aj skutočnosť, že žalobca

je starobným dôchodcom) údajne odôvodňujúce aplikáciu § 257 CSP v prejednávanej veci, avšak bez
toho, že by súčasne preukázal existenciu výnimočne nepriaznivých majetkových, ako aj sociálnych
pomerov žalobcu. Žalovaný považuje námietky žalobcu v podanom odvolaní vo vzťahu k rozhodnutiu
o nároku na náhradu trov konania za nedôvodné a účelové, pričom má za to, že súd prvej inštancie
postupoval správne, keď v napadnutom rozsudku (v súlade s vyššie citovaným § 255 ods. 1 CSP) priznal

žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaný navrhol Krajskému súdu v Prešove ako
odvolaciemu súdu, aby v zmysle § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34
CSP), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo

zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na
týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a vo vzťahu k
odvolacím námietkam uvádza (§ 387 ods. 2 CSP) nasledovné:

Žalobou doručenou súdu dňa 28.09.2018 sa žalobca domáhal toho, aby súd uložil žalovanému zaplatiť
žalobcovi sumu vo výške 521,36 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 331,94 eur od
21.01.2008 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V žalobe uviedol, že žalobcovi vznikla škoda spôsobená štátom v dôsledku nesprávneho úradného
postupu jeho orgánu v celkovej sume 521,36 eur. Uvedená suma 521,36 eur pozostáva zo súm:

331,94 eur, zaplatený preddavok na trovy exekučného konania,
189,42 eur, trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku19,50 eur a trov právneho

zastúpenia127,44 eur.

Po rozhodnutí vo veci sp.zn. 10 C 36/2018-81 Okresným súdom Humenné a sp.zn. 8Co 2/2020-112
Krajským súdom v Prešove predmetom konania už nebola suma 189,42 eur, ktorá bola v prevyšujúcej

časti súdom prvej inštancie zamietnutá a Krajský súd v Prešove zrušil rozsudok s výnimkou výroku
o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti. Čo sa týka zrušenia rozsudku 10C/36/2018-81 v jeho
vyhovujúcej časti, odvolací súd vo svojom skoršom rozhodnutí 8Co/2/2020-112 v bode 35. až 49
uviedol, že cit.: „Odvolací súd vzhľadom k odvolacím námietkam predovšetkým skúmal správnosť
záveru súdu prvej inštancie, že nárok žalobcu sa nepremlčal, pretože žalobca riadne pokračoval

v konaní, v ktorom došlo k spočívaniu premlčacej doby. Teda riadne pokračoval v konaní sp. zn.
18C/570/2012. 36. Správnosť uvedeného záveru, podľa názoru odvolacieho súdu možno zistiť len
z jeho odôvodnenia, pričom v odôvodnení logické argumenty vedúce k takémuto záveru absentujú.
37. Treba prisvedčiť žalovanému, že vo všeobecnosti strana sporu riadne nepokračuje v konaní, keď
zoberie bez vážnych dôvodov žalobu späť a v dôsledku späťvzatia žaloby dôjde k zastaveniu súdneho

konania. 38. Z obsahu spisu 18C/570/2012 nepochybne vyplýva, že právny zástupca žalobcu zobral
na pojednávaní dňa 22.1.2018 žalobu späť bez uvedenia dôvodu. 39. Ako súd prvej inštancie dospel
k záveru, že tak právny zástupca konal v dôsledku odôvodnenia skoršieho rozhodnutia odvolacieho
súdu a práve táto skutočnosť bola vážnym dôvodom na späťvzatie žaloby, z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia zistiť nemožno. 40. Ak by aj podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo možné prijať jeho

závery v tomto smere, vznesenie námietky premlčania žalovaným je v rozpore s dobrými mravmi z
dôvodu názorovej nejednotnosti súdov týkajúcej sa pasívnej legitimácie v sporoch o náhradu škody.
41. Znova treba prisvedčiť žalovanému, že vo všeobecnosti vznesenie námietky premlčania nie je
v rozpore s dobrými mravmi, pretože „v zmysle právnej teórie, účelom premlčania je obmedzenie
práva v čase za účelom stimulácie veriteľa k včasnému uplatňovaniu práva v zmysle zásady právo

patrí bdelým. Inštitút premlčania súčasne plní funkciu posilnenia právnej istoty účastníkov právnych
vzťahov tým, že stimuláciou veriteľa k včasnému uplatneniu práva zabraňuje tomu, aby dlžník nebol
ohľadne svojich povinností vystavený po časove neobmedzenú dobu donucujúcemu zákroku veriteľa
(tzv. vynutiteľnosti), spočívajúceho v uplatnení práva na súde. V zásade platí, že samotné vznesenie
námietky premlčania nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi. 42. Ak súd prvej

inštancie mal za to, že výkon tohto práva je v rozpore s dobrými mravmi, bolo potrebné uvedené
dôvody osobitne zvýrazniť. 43. Súd prvej inštancie k uvedenému uviedol, že samotný žalobca v konaní
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3Cdo/75/2015 zo dňa 23.3.2016,
z ktorého vyplýva, že pokiaľ ide o vzájomný vzťah medzi zodpovednosťou exekútora podľa § 33,
ods. 1 Exekučného poriadku a zodpovednosťou štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosť

exekútora za škodu pri výkone funkcie exekútora je širšia ako podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Exekučný
poriadok, ani zákon č. 514/2003 Z.z. priamo neustanovujú prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti
za škodu podľa niektorého z nich, pričom platí, že obe zodpovednosti stoja vedľa seba. 44. Oproti
rozhodnutiu 20Co/395/2015 zo dňa 7.6.2016 je tu názorová nejednotnosť súdov. 45. Súd prvej inštancieďalej konštatoval, že v predchádzajúcom konaní žalobca nebol zastúpený advokátom, nie je odborne
zdatný, čím bol v nevýhodnom postavení voči druhej strane sporu. 46. Odvolací súd poukazuje na
to, že názorovú nejednotnosť v otázke pasívnej legitimácie žalovaného ukončilo práve žalobcom

prezentované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo/75/2015 zo dňa 23.3.2016
vydané približne dva roky pred späťvzatím žaloby žalobcom v konaní 18C/570/2012. 47. Z obsahu
hore uvedeného spisu, ako už bolo uvedené vyššie, vyplýva, že žalobca bol zastúpený advokátom a
jeho právny zástupca zobral žalobu späť na pojednávaní dňa 22.1.2018. 48. Nie je preto náležitým
spôsobom vysvetlené, z akých dôvodov bol žalobca v konaní 18C/570/2012 v nevýhodnom postavení

voči druhej strane sporu. 49. Keďže súd prvej inštancie svoje záver o spočívaní premlčacej lehoty,
riadnom pokračovaní v konaní sp. zn. 18C/570/2012, ako aj uplatnenie námietky premlčania žalovaným
v rozpore s dobrými mravmi, náležitým a zákonným spôsobom nevysvetlil, možno konštatovať, že
vydanie takéhoto nepreskúmateľného rozhodnutia je potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný postup
súdu, ktorým bolo znemožnené žalovanému, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred

odvolacím súdom.“

Zodpovednosť súdneho exekútora za škodu podľa § 33 ods. 1 zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok) a

zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorá bola spôsobená súdnym exekútorom pri
výkone exekučnej činnosti, sa vzájomne nevylučujú. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 23.03.2016 sp.zn. 3Cdo 75/2015 uverejnenom v Zbierke stanovísk č. 8/2016 pod č. 74). Z uvedeného
teda okrem iného vyplýva, že závisí výlučne na rozhodnutí poškodeného, či bude náhradu škody

požadovať od štátu alebo priamo od súdneho exekútora.

Treba sa stotožniť so zistením súdu prvej inštancie, že od doručenia uznesenia (bod 4) 14Er
1248/2001-79 zo dňa 16.08.2011, t.j. dňa 5.9.2011 mal žalobca vedomosť o škode na jeho majetku čím

začala plynúť 3 ročná premlčacia doba, ktorá uplynula 5.9.2014.

Žalobca dňa 15.08.2012 svoj nárok uplatnil proti súdnemu exekútorovi v konaní 18C 570/2012 avšak
svoju žalobu zobral späť na pojednávaní 22.1.2018 (č.l. 188) bez uvedenia dôvodu a súd konanie

zastavil.

Nastal teda nasledujúci stav, ktorý súd prvej inštancie opísal v odôvodnení rozsudku v bode 25. a 26,
a na základe ktorého, súd dospel k záveru, že žalobca riadne nepokračoval v konaní 18C 570/2012

a preto premlčacia doba nespočívala.

Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, že vznesenie námietky premlčania žalovaným je v rozpore
s dobrými mravmi odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie

v bode 25 napadnutého rozhodnutia , podľa ktorého „Vznesenie námietky premlčania nie je v rozpore
s dobrými mravmi, pretože „v zmysle právnej teórie, účelom premlčania je obmedzenie práva v čase
za účelom stimulácie veriteľa k včasnému uplatňovaniu práva v zmysle zásady právo patrí bdelým.
Inštitút premlčania súčasne plní funkciu posilnenia právnej istoty účastníkov právnych vzťahov tým, že
stimuláciou veriteľa k včasnému uplatneniu práva zabraňuje tomu, aby dlžník nebol ohľadne svojich

povinnostívystavenýpočasoveneobmedzenúdobudonucujúcemuzákrokuveriteľa(tzv.vynutiteľnosti),
spočívajúcehovuplatneníprávanasúde.Samotnévznesenienámietkypremlčanianemožnopovažovať
za konanie v rozpore s dobrými mravmi.“

Žalobca proti žalovanému (štátu v tomto konaní) uplatnil svoje právo po uplynutí premlčacej doby, tak

ako to konštatoval súd prvej inštancie v bode 24 odvolaním napadnutého rozhodnutia, t.j. dňa 5.9.2014.Námietka, že vzhľadom na postavenie, vek ako aj osobné pomery žalobcu je zrejmé, že žalobca
márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a preto priznanie účinkov premlčania je neprimerane tvrdým
postihom, nemožno považovať za opodstatnenú vzhľadom na tú skutočnosť, že žalobca v čase

späťvzatia žaloby bol právne zastúpený advokátom.

V podanom dovolaní ďalej žalobca namietal, že svoj nárok si uplatňoval nepretržite od roku 2012.
Podľa názoru odvolacieho súdu úvaha, že by sa premlčacia doba zastavila (spočívala) uplatnením
práva v konaní 18C 570/2012 nie je opodstatnená, keďže v tomto konaní došlo k späťvzatiu žaloby bez

uvedenia dôvodu, čím žalobca riadne nepokračoval v konaní. Žalobca späťvzatím žaloby vyjadril zrejmý
nezáujem na meritórnom rozhodnutí vo veci samej.

K opakovanej námietke žalobcu o nejednotnosti rozhodovacej praxe sa už odvolací súd vyjadril
v zrušujúcom rozhodnutí zo dňa 25.01.2021, sp.zn. 8Co/2/2020-112 v bode 46 odôvodnenia, kde
odvolací súd poukázal na to, že názorovú nejednotnosť v otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného

ukončilo žalobcom prezentované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo/75/2015 zo
dňa 23.03.2016 vydané približne dva roky pred späťvzatím žaloby žalobcom v konaní 18C/570/2012.

Vo vzťahu k aplikácii § 257 CSP odvolací súd uvádza nasledovné:

Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa. Použitie ustanovenia § 257 C.s.p. znamená odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok
konania a od zásady zodpovednosti za zavinenie, pretože má dopad na toho, kto by mal inak právo na

náhradu trov konania. Aplikácia ustanovenia prichádza do úvahy, keď sú v konaní naplnené zákonné
predpoklady na priznania práva na náhradu trov konania, avšak z osobitných dôvodov súd náhradu trov
konania neprizná.

Ustanovenie § 257 C.s.p. neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi
stranami. Použitie ustanovenia § 257 C.s.p. neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná alebo, že
majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie slúži
na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda inými slovami na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu,
pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.

Toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v
zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci
neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti

nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň
možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. (Pozri
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn. 2 M Cdo 17/2009)

Podľa názoru žalobcu existujú také dôvody hodné osobitého zreteľa, ktoré odôvodňujú nepriznanie
náhrady trov konania protistrane. Aplikácia § 257 CSP prichádza do úvahy výnimočne za predpokladu,
že sú splnené podmienky pre aplikáciu tohto ustanovenia.

Žalobca v podanom odvolaní poukázal na okolnosti sporu, ako aj okolnosti na strane žalobcu ako sú
vek a skutočnosť, že je dôchodcom s nízkou výškou starobného dôchodku. Z obsahu spisu nevyplývajú
však také skutočnosti, ktoré by zakladali aplikáciu ust. § 257 CSP. Žalobca okrem konštatovania, že
má nízky dôchodok a vysoký vek nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by preukázal, že priznaním trov
konania v spore úspešnej protistrane bude predstavovať neprimeranú tvrdosť pre žalobcu. V konaní

nebola preukázaná existencia výnimočných nepriaznivých majetkových a sociálnych pomerov, ktoré by
zakladali aplikáciu § 257 CSP.Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady
charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu
nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s

veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery
oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o
úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom
na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa. (Pozri uznesenie Ústavného súdu SR
z 8. decembra 2011, sp. zn. II. ÚS 563/2011-14)

Odvolací súd nevzhliadol dôvody na aplikáciu ust. § 257 C.s.p.. V zmysle vyššie citovaných rozhodnutí
a právnej vedy musí ísť o preukázané a výnimočné dôvody. Skutočnosť, že žalobca je dôchodcom
s nízkou výškou starobného dôchodku bez ďalšieho, takýmto dôvodom hodným osobitného zreteľa nie
je. Žalovanému preukázateľne vznikli náklady na účinné bránenie svojho práva, ktoré nemožno od neho

spravodlivo požadovať, aby ich znášal, ani z dôvodu, že v konaní išlo o žalobu proti štátu. Súd žalobu
zamietol z dôvodu účinne vznesenej námietky premlčania žalovaným, preto žalobca je povinný nahradiť
trovy konania úspešnému žalovanému.

So zreteľom na uvedené odvolací súd v zmysle § 387 odsek 1 a 2 C.s.p. napadnutý rozsudok v celom
rozsahu ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania § 396 odsek 1 C.s.p. rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 255

odsek 1 C.s.p. v spojení s stanovením § 262 odsek 2 C.s.p. tak ako uviedol vo výroku. V odvolacom
konaní úspešný žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).