Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. október 2019

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 10C/36/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8318203856
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Gildeinová

ECLI: ECLI:SK:OSHE:2019:8318203856.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné v právnej vec Y.. W. I., nar. XX.X.XXXX, bytom W. XXX, N., zast. JUDr.

Vladimírom Šatníkom, advokátom, Mierová 64/2, Humenné proti žalovanému Slovenská republika,
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava o zaplatenie 521,36 eur
s prísl. takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 331,94 eur spolu s 5% úrokom z omeškania ročne zo sumy
331,94 eur od 4.9.2018 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu zamieta.

Priznáva žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 27,34%.

O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného uhradiť mu sumu 521,36 eur
spolu s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 331,94 eur od 21.1.2008 do zaplatenia a to všetko do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že ju podáva v súlade s ustanoveniami § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z.z.. Škoda vznikla žalobcovi pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu na základe
osobitného predpisu - zákona č. 233/1995 Z.z.. Dňa 14.5.2001 sa začalo exekučné konanie z podnetu
žalobcu pod sp.zn. 14Er 1248/2001 za účelom vymoženia sumy 100 000.-Sk s prísl.. Poverenie na
vykonanie exekúcie bolo dané súdnemu exekútorovi JUDr. B. I.. Na základe písomnej výzvy exekútora,
žalobca dňa 21.5.2001 uhradil preddavok na trovy exekúcie vo výške 10 000.-Sk t.j. 331,94 eur. V

priebehu exekúcie bol súdny exekútor JUDr. B.T. I. odvolaný z funkcie exekútora a na jeho miesto
ako náhradník, nastúpil dňa 6.8.2003 súdny exekútor JUDr. W. R.. Dňa 19.12.2005 súdny exekútor
JUDr. W. R. inicioval zastavenie exekúcie z dôvodu, že povinný v exekučnom konaní 14Er 1248/2001
je bezmajetný. Uznesením Okresného súdu Humenné zo dňa 2.10.2006 bola exekúcia zastavená a
žalobca ako oprávnený bol zaviazaný uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 119,90
eur. Po odvolaniach proti výroku o trovách exekúcie bol uznesením Okresného súdu Humenné č.
14Er 1248/2001 zo dňa 16.8.2011 zaviazaný na úhradu trov exekúcie povinný a to vo výške 69,04

eur. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že vysporiadanie zloženého preddavku má vykonať
súdny exekútor JUDr. W. R.. Preto žalobca podal voči JUDr. W. R. žalobu, ktorou sa domáhal, aby
súd uložil žalovanému povinnosť uhradiť mu zložený preddavok na trovy exekúcie vo výške 331,94
eur. Okresný súd Humenné vo veci rozhodol rozsudkom č. 18C 570/2012 zo dňa 29.9.2014, v ktoromsúdnehoexekútoraJUDr.W.R.zaviazaluhradiťžalobcovisumu331,94eurspolus9%ročnýmúrokomz
omeškaniaod14.10.2012dozaplatenia. Protitomutorozsudkupodalodvolaniežalovanýaodvolacísúd
rozsudkom č. 20Co 395/2015 zo dňa 7.6.2016 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa. V odôvodnení tohto

rozsudku odvolací súd uviedol, že úlohou prvostupňového súdu bude zaoberať sa pasívnou legitimáciou
žalovaného. V odôvodnení uviedol, že zaplatením preddavku, jeho nespotrebovaním, nevysporiadaním
a jeho nevrátením vznikla žalobcovi škoda a preto nárok žalobcu možno vyvodiť zo zodpovednosti za
škodu.
V konaní vedenom na Okresnom súde Humenné č. 18C 570/2012 na pojednávaní dňa 22.1.2018

konajúca sudkyňa vyslovila právny názor spočívajúci v tom, že v prejednávanej veci by malo ísť o
náhradu škody spôsobenú štátom v dôsledku nesprávneho úradného postupu jeho orgánu. Takýto
predbežný názor sudkyňa odôvodnila tým, že nie je možné preukázať príčinnú súvislosť medzi konaním
exekútora a vznikom škody. Žalobca bol zároveň poučený o možnosti vymáhania náhrady škody od
štátu podľa osobitného predpisu a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánu, ktorý za štát
má vo veci konať.

Dňa 8.2.2018 žalobca požiadal príslušný ústredný orgán - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, teda žalovaného o náhradu škody vo výške 521,36 eur. Žalovaný listom zo dňa 3.9.2018
oznámil žalobcovi, že jeho žiadosti nebolo vyhovené.
Žalobca od zastavenia exekúcie doposiaľ vynaložil náklady v celkovej výške 521,36 eur, pričom suma
331,84 eur predstavuje zložený preddavok na trovy exekúcie a suma 189,42 predstavuje trovy konania

pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 19,50 eur a trov právneho zastúpenia vo
výške 127,44 eur. Taktiež mu nesprávnym úradným postupom vznikol nárok na úroky z omeškania vo
výške 9% ročne od 21.1.2008 do zaplatenia.
Vosvojejžalobežalobcapoukázalnaustanovenia§16a,ods.3Exekučnéhoporiadku,§9,ods.1zákona
č. 514/2003 Z.z..

3. Spolu so žalobou predložil žalobca žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom adresovanú Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej
republiky zo dňa 8.2.2018, uznesenie Okresného súdu Humenné č. 18C 570/2012 zo dňa 22.1.2018,
uznesenie Okresného súdu Humenné č. 14Er 1248/2001 zo dňa 16.8.2011, uznesenie Krajského súdu

v Prešove č. 4CoE 34/2007 zo dňa 23.1.2008, uznesenie Krajského súdu v Prešove č. 4CoE 15/2009
zo dňa 5.8.2009, uznesenie Krajského súdu v Prešove č. 4CoE 2/2011 zo dňa 27.5.2011, uznesenie
Krajského súdu v Prešove č. 20Co 395/2015 zo dňa 7.6.2016, rozsudok Okresného súdu Humenné č.
18C 570/2012 zo dňa 29.9.2014, oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu
škody zo dňa 5.9.2018.

4. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 3.12.2018 uviedol, že žalobca v
podanejžalobeakožalovanéhooznačilMinisterstvospravodlivostiSRasvojnárokodvodzujeodzákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). V zmysle nálezu Ústavného

súdu SR sp. zn. III. ÚS 399/2010, v občianskom súdnom konaní (v súčasnosti sa aplikuje nový pojem „v
civilnom sporovom konaní“) je povinnosťou žalobcu označiť účastníkov konania (v súčasnosti sa aplikuje
nový pojem „strany sporu“) v súlade s § 79 O.s.p. (v súčasnosti § 132 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok, ďalej len „CSP“).
Ak žalobca žaluje subjekt, ktorému z hmotného práva nevyplývajú voči žalobcovi povinnosti, súd má

proti týmto osobám žalobu zamietnuť. Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na to, že Ministerstvo
spravodlivosti SR nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní, kde žalobca namieta
nesprávny úradný postup súdneho exekútora. Správnosť záverov žalovaného bola verifikovaná okrem
vyššie zmieneného nálezu Ústavného súdu SR aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2Co
145/2015-110zodňa23.09.2015,kdeKrajskýsúdvBratislavekonštatoval,že„zodpovednýmsubjektom

podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je výlučne len štát - Slovenská republika (tak bolo aj podľa zákona č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, ktorý bol zrušený zákonom č. 514/2003 Z. z.). Za štát koná v tej-ktorej konkrétnej
vecitenštátnyorgán,ktoréhoopätovneurčujezákonč.514/2003Z.z.Protištátusanavrhovateľnáhrady
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (č. 58/1969 Zb.), ale vôbec nedomáhal a nedomáha. Už len

tieto rozhodujúce právne skutočnosti mali za následok zamietnutie návrhu navrhovateľa. Súd prvého
stupňapretosprávnepostupoval,keďnávrhzamietolprenedostatokpasívnejvecnejlegitimácieodporcu
(Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky)“. Z dôvodu, že nie je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti, žalovaný žiada súd, aby žalobu zamietol.Právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim
predpoklady na jej uplatnenie. Zodpovednosť štátu za škodu, upravená v zákone č. 514/2003 Z. z.,

je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu, pričom štát zodpovedá za škodu podľa citovaného
zákona za súčasného splnenia zákonných podmienok, ktorými sú:
- existencia škody,
- nezákonné rozhodnutie resp. nesprávny úradný postup,
- príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím orgánu štátu resp. nesprávnym úradným

postupom.

Existencia týchto podmienok musí byť v súdnom konaní bezpečne preukázaná a nestačí len
pravdepodobnostný záver o splnení niektorej z nich. Dôkazné bremeno v tomto smere leží na
poškodenom.
Žalobca požaduje náhradu majetkovej škody v celkovej sume 521,36 € s prísl. pozostávajúcu z

nasledovných položiek:
- skutočná škoda v podobe zaplateného preddavku na trovy exekúcie v sume 331,94 € s prísl.,
- trovy konania sp. zn. 18C/570/2012 v celkovej výške 189,42 €.
V zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je povinnosťou žalobcu preukázať existenciu škody vzniknutej v
príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora.

V zmysle judikatúry, „škodou sa chápe ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je
objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi. Poškodený je povinný vznik škody na
svojej strane preukázať a v konaní o nároku na náhradu škody tak na žalobcovi leží dôkazné bremeno
o tom, že škoda vznikla. Aby bol splnený tento zákonný predpoklad, musí škoda existovať najneskôr v
dobe, kedy súd o uplatnenom nároku rozhoduje“ (porov. rozsudok NS ČR, sp. zn. 25 Cdo 2601/2010).

V tejto súvislosti žalovaný primárne poukazuje na závery ustálenej judikatúry o povinnosti poškodeného
subjektu uplatniť si svoju pohľadávku voči osobe súdneho exekútora ešte pred jej uplatnením v
konaní o náhradu škody, nakoľko v opačnom prípade nie je možné konštatovať vznik škody na
strane poškodeného subjektu, keďže tento nevyužil všetky prostriedky pre vymoženie svojho práva.
Pokiaľ totiž poškodený spoľahlivo nepreukáže, že jeho pohľadávka voči súdnemu exekútorovi sa stala

nevymáhateľnou (ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nemožno hovoriť o škode, za ktorú
by niesol zodpovednosť štát konajúci prostredníctvom príslušného orgánu verejnej moci v intenciách
ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (porov. napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.
4 Cz 110/84 publikovaný pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SR, ďalšie
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 M Cdo 8/2007, sp.zn. 4Cdo 199/2005 či Ústavného súdu

SR sp.zn. III.ÚS 361/2009: „Skutočnou škodou je aj ujma spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke
veriteľa voči dlžníkovi, ktorej náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za nezákonné
rozhodnutie orgánu verejnej moci. Táto škoda však nevzniká už v okamihu splatnosti pohľadávky, resp.
omeškania dlžníka, ale až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi stalo fakticky
nevymáhateľným“. (porov. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 361/09 z 26.11.2009

Zo skutkových okolností prípadu žalobcu vyplýva, že hoci žalobca inicioval súdne konanie o zaplatenie
sumy 331,94 € s prísl. priamo voči osobe súdneho exekútora v konaní vedenom na Okresnom súde
Humenné pod sp. zn. 18C/570/2012, a to žalobou podanou dňa 15.08.2012, predmetné konanie bolo
v konečnom dôsledku zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby v celom rozsahu zo strany žalobcu na
pojednávaní uskutočnenom dňa 22.01.2018. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že procesný

neúspech žalobcu v konaní sp. zn. 18C/570/2012 bol zavinený výlučne dispozitívnym úkonom
(späťvzatím žaloby v celom rozsahu) samotného žalobcu.
Z tohto dôvodu je v prípade žalobcu (pri zohľadnení vyššie citovanej judikatúry) nutné dospieť k záveru,
že žalobca svojim konaním zapríčinil zastavenie konania sp. zn. 18C/570/2012 o zaplatenie sumy
331,94 € s prísl., čím zavinil bezúspešnosť domáhania sa vydania bezdôvodného obohatenia priamo od

súdneho exekútora, čo per se vylučuje právo žalobcu na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
Na tomto mieste žalovaný súčasne zdôrazňuje, že v prípade žalobcu nemožno hovoriť ani o naplnení
predpokladu faktickej nevymáhateľnosti pohľadávky žalobcu od súdneho exekútora, nakoľko zastavenie
konania nepredstavuje prekážku rozsúdenej veci (res iudicata) a preto nie je daný základný predpoklad
zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to existencia samotnej škody.

Za súčasného stavu teda nie je možné konštatovať vznik škody ako jedného zo základných
predpokladov zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Je pritom potrebné
zdôrazniť, že štát nie je univerzálny sukcesor za akúkoľvek vzniknutú škodu a nemôže vstupovať dopráv a povinností tretích osôb. Pokiaľ existuje možnosť vymoženia pohľadávky mimo konania o náhradu
škody, nie je možné konštatovať nevymožiteľnosť pohľadávky, a teda ani vznik škody ako takej.
V časti požadovanej majetkovej škody v podobe trov konania sp. zn. 18C/570/2012 v celkovej výške

189,42 € žalovaný poukazuje predovšetkým na tú skutočnosť, že žalobca v konaní doposiaľ nepredložil
jediný dôkaz verifikujúci jednak úhradu súdneho poplatku v konaní sp. zn. 18C/570/2012 ako ani jeho
výšku a taktiež nepreukázal realizáciu jednotlivých úkonov právnej služby ako ani úhradu trov právneho
zastúpenia, ktorej náhrady sa domáha.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených

trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom.
Z dikcie vyššie citovaného ustanovenia explicitne vyplýva, že poškodený subjekt má nárok na náhradu
škody v podobe účelne vynaložených trov konania, ktoré mu vznikli v konaní, v ktorom došlo k
nesprávnemu úradnému postupu. V prípade žalobcu je však zrejmé, že ním požadovaná náhrada
trov konania nevznikla v namietanom exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 14Er/1248/2001, ale

v konaní vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 18C/570/2012. Predmetné konanie bolo
navyše zastavené výlučne z dôvodu späťvzatia žaloby samotným žalobcom t. j. žalobca procesne
zavinil zastavenie konania a tým zapríčinil svoj procesný neúspech v konaní sp. zn. 18C/570/2012. Je
absurdné, aby žalobca delegoval na žalovaného zodpovednosť za svoj procesný neúspech, ktorý bol v
konečnom dôsledku vyvolaný dispozitívnym úkonom žalobcu v podobe späťvzatia podanej žaloby.

Žalovaný zároveň zdôrazňuje, že skutočnosť, že žalobca vynaložil v súdnom konaní sp. zn.
18C/570/2012 peňažné prostriedky za účelom úhrady súdneho poplatku ako aj trov právneho
zastúpenia, neznamená, že ich náhradu si môže automaticky dôvodne uplatňovať ako škodu.
K prípustnosti aplikácie § 31 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od 01.04.2017
Posledná novela zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov nadobudla účinnosť dňa 01.04.2017, pričom jedným z
novo koncipovaných ustanovení bolo ustanovenie § 31 Exekučného poriadku.

Podľa § 31 ods. 3 Exekučného poriadku, náhradu škody, za ktorej vznik zodpovedá exekútor podľa tohto
zákona a ktorú má podľa poistnej zmluvy platiť poisťovateľ, uhrádza poisťovateľ priamo poškodenému.

Poškodený má právo uplatniť nárok na náhradu tejto škody priamo od poisťovateľa; na tento účel mu
komora na jeho žiadosť poskytne potrebné údaje.
Podľa § 31 ods. 4 Exekučného poriadku, štát zodpovedá za škodu spôsobenú exekútorom, len ak ju
nebolo možné uspokojiť z majetku poisťovateľa alebo exekútora; to platí rovnako v prípade, ak súd uložil
povinnosť podľa § 29 ods. 12.

Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné
konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá
pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa
predpisov účinných po 1. apríli 2017.
V nadväznosti na vyššie citované ustanovenia Exekučného poriadku, žalovaný zastáva názor, že

zmena právnej úpravy zodpovednosti exekútorov za spôsobenú škodu reflektuje závery súdnej praxe o
prednosti nároku z titulu bezdôvodného obohatenia pred nárokom z titulu náhrady škody podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. a zároveň inkorporuje do Exekučného poriadku aj prednosť uspokojenia z majetku
poisťovateľa (povinnosť exekútora uzavrieť zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu je výslovne
zakotvená v § 12 ods. 2 Exekučného poriadku) pred nárokom z titulu náhrady škody podľa zákona č.

514/2003 Z. z. Inak povedané novela Exekučného poriadku účinná od 01.04.2017 verifikuje správnosť
argumentácie žalovaného uvedenej na predchádzajúcich stranách, kedy zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú súdnym exekútorom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je daná až vtedy, keď poškodený subjekt
spoľahlivo preukáže, že jeho nárok nebolo možné uspokojiť z majetku poisťovateľa alebo exekútora.
V tejto súvislosti žalovaný poukazuje aj na dôvodovú správu k zákonu č. 2/2017 Z. z., ktorým bol

novelizovaný Exekučný poriadok účinný od 01.04.2017, z ktorej okrem iného vyplýva, že „vo všeobecnej
rovine sa upravuje základná zodpovednosť exekútora za škodu, ktorú spôsobí v súvislosti s výkonom
činnosti podľa Exekučného poriadku. Zodpovednosť exekútora sa pritom vzťahuje aj na konanie jeho
zamestnancov. Exkulpácia zo zodpovednosti za škodu spôsobenú exekútorom sa upravuje štandardne
v porovnaní s inými profesiami. Stanovujú sa jasné pravidlá pre uplatnenie nároku poškodeného

na náhradu škody. Náhradu škody, za ktorej vznik zodpovedá exekútor a ktorú má podľa poistnej
zmluvy platiť poisťovateľ, uhrádza poisťovateľ (tzn. poisťovňa, s ktorou má súdny exekútor uzatvorenú
poistnú zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu podľa § 12 ods. 2 Exekučného poriadku) priamo
poškodenému,pričompoškodenýsimôžeuplatniťprávonanáhraduškodypriamoodtohtopoisťovateľa.V záujme predísť v budúcnosti pochybnostiam, či štát zodpovedá za škodu spôsobenú exekútorom, sa
v odseku 3 výslovne uvádza, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú exekútorom len vtedy, ak túto
nebolo možné uspokojiť. Ak súd vydal pokynové uznesenie, je exekučným titulom. Nárok voči štátu je

teda subsidiárny.“
Samotný zákon č. 2/2017 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal Exekučný poriadok neobsahuje
intertemporálne t. j. prechodné ustanovenia vo vzťahu k právnej úprave zodpovednosti exekútora za
škodu, preto má žalovaný za to, že jeho znenie je potrebné aplikovať aj v súvislosti so zodpovednosťou
exekútorov za škodu vzniknutou pred 01.04.2017.

Práva teória i prax diferencuje medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Nepravé spätné pôsobenie
zákona znamená len, že nový zákon právne kvalifikuje minulé skutočnosti alebo že modifikuje, prípadne
ruší existujúce právne následky. Na rozdiel od pravej retroaktivity, u nepravej retroaktivity platí zásada
všeobecnej prípustnosti. Na tomto mieste žalovaný zároveň odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval, že „za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava

(uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna
nový režim alebo mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým
za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom
dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a
účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy.“ (porov. uznesenie

Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/98/2010 zo dňa 29. 06. 2010). Vychádzajúc z uvedeného, keďže
zákon č. 2/2017 Z. z. neobsahuje prechodné a záverečné ustanovenia vo vzťahu k právnej úprave
novokoncipovanej zodpovednosti exekútora za škodu, je potrebné vychádzať z toho, že nepravá spätná
retroaktivita je v danom prípade prípustná. Pokiaľ by mal zákonodarca v úmysle zabrániť prípustnosti
nepravej spätnej retroaktivite právnych noriem (tak, ako napr. v ustanovení § 243h Exekučného

poriadku) výslovne by to upravil v prechodných a záverečných ustanoveniach vo vykonanej novele
Exekučného poriadku.
Na tomto mieste žalovaný zdôrazňuje, že ustanovenie § 243h ods. 1 Exekučného poriadku upravuje
účinky zákona č. 2/2017 Z. z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok výlučne vo vzťahu k
procesným úkonom exekútora pri výkone exekučnej činnosti, pričom zodpovednosť exekútora za škodu

predstavuje osobitný inštitút upravujúci základné atribúty zodpovednosti za škodu v prípade exekútorov,
vrátanemechanizmuuplatňovanianáhradyškodyvočiexekútorovi,poisťovateľovipodľapoistnejzmluvy
a štátu.
Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu žalovaného a absenciu intertemporálnych ustanovení
zákona č. 2/2017 Z. z. vo vzťahu k zodpovednosti exekútorov za škodu, neexistuje žiadny

legitímny dôvod vylučujúci priamu aplikáciu ustanovenia § 31 Exekučného poriadku v platnom znení,
upravujúceho zodpovednosť exekútora za škodu, kedy výslovne stanovuje subsidiárny charakter nároku
voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
Pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody v intenciách zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné
okrem existencie niektorého zo zásahov podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a vzniku škody,

preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť,
ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov (objektívnych súvislostí),
v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je
každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa
stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite.

Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo
(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.

Z dôvodu, že v prípade žalobcu neexistuje primárny predpoklad pre vznik práva na náhradu škody, a

to existencia samotnej škody, žalovaný má za to, že v prejednávanej veci nie je možné dospieť ani k
záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a škodou.
K uplatnenému úroku z omeškania žalovaný uvádza, že tento nepovažuje za opodstatnený. Podľa
ustanovenia § 517 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu,

má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona
povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis. V tejto súvislosti zastáva žalovaný názor, že žalobca nemá právo na zaplatenie
úroku z omeškania od 21.01.2008, pretože v tom čase neexistoval žiadny dlh žalovaného voči žalobcovi,ktorý by bol splatný. Žalovaný zároveň namieta žalobcom uplatnený úrok z omeškania vo výške 9 %
ročne od 21.01.2008 do zaplatenia, nakoľko žalobcom uplatnená výška úroku z omeškania je vyššia ako
zákonom stanovená výška t. j. 5 % ročne (sadzba úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch

vzniknutých po 01.02.2013).
Podľa § 16 ods. 4 tretia veta zákona č. 514/2003 Z. z., ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná
poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom
oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné
prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Z citovaného ustanovenia teda explicitne vyplýva, kedy najskôr začína plynúť lehota omeškania, preto
počiatok plynutia lehoty omeškania, tak ako ho vymedzil žalobca je nepochybne contra legem. V
prípade žalobcu je nepochybné, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
bola Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky doručená dňa 01.03.2018, pričom Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky písomne oznámilo žalobcovi výsledok predbežného prerokovania
nároku na náhradu škody podaním zo dňa 03.09.2018, ktoré bolo žalobcovi doručená dňa 10.09.2018.

Z uvedeného je potom zrejmé, že žalovaný sa nemohol dostať do omeškania pred dňom 02.09.2018.
Napokon je potrebné skonštatovať, že aj v prípade ak by súd považoval nárok žalobcu na náhradu škody
voči žalovanému za dôvodný (teda že došlo k naplneniu predpokladov pre vznik nároku podľa zákona
č. 514/2003 Z. z.) pre uplatnenie nároku už uplynula premlčacia doba ustanovená v § 19 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. a žalovaný vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku vznáša námietku premlčania.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Zoskutkovýchokolnostíexekučnéhokonaniasp.zn.14Er/1248/2001vyplýva,žeOkresnýsúdHumenné
uznesením, č. k. 14Er/1248/201-79 zo dňa 16.08.2011 (ďalej len „uznesenie“) uložil povinnému uhradiť
súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 69,04 € v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia.
V odôvodnení predmetného uznesenia Okresný súd Humenné okrem iného poukázal na uznesenie
Krajského súdu v Prešove, č. k. 4CoE 2/2011-74 zo dňa 27.05.2011, v ktorom krajský súd výslovne

konštatoval, že „povinnosť nahradiť trovy exekúcie je potrebné uložiť povinnému, pričom finančné
vyporiadanie zloženého preddavku oprávneným vo výške 331,94 eur je povinný v zmysle ust. § 16a
Exekučného poriadku vykonať súdny exekútor JUDr. Ján R.“. Vzhľadom na vyššie uvedené, žalovaný
zastáva názor, že najneskôr odo dňa doručenia uznesenia Okresného súdu Humenné t. j. odo dňa
05.09.2011 mal žalobca vedomosť o škode na jeho majetku, čím začala plynúť 3 ročná premlčacia doba

pre uplatnenie nároku na náhradu škody ustanovená v § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá
uplynula dňa 05.09.2014. Žalovaný zároveň zdôrazňuje, že na plynutie premlčacej doby nemohlo mať
vplyv ani konanie sp. zn. 18C/570/2012, nakoľko sa v ňom meritórne nerozhodlo o nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie súdneho exekútora (ktorý by nevyhnutne mal za následok zamietnutie žaloby), ale
predmetné konanie bolo zastavené výlučne z dôvodu späťvzatia žaloby zo strany žalobcu v celom

rozsahu.
Keďže žaloba o náhradu škody v tejto veci bola na súde podaná v roku 2018, stalo sa tak bezpochyby
po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby na uplatnenie práva. Ak by teda aj súd mal dospieť
k záveru, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody je dôvodný, potom v zmysle ustanovenia §
19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je prípadné právo žalobcu na náhradu škody, ktoré by mu vzniklo,

premlčané a tomuto nie je možné priznať právnu ochranu.

5. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení doručenom súdu na pojednávaní dňa 24.9.2019 opravil
označenie žalovaného na Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné
námestie 13, Bratislava. Ďalej vo svojom vyjadrení uviedol, že poukazuje na Uznesenie Najvyššieho

súdu SR z 23.3.2016 sp.zn. 3Cdo 75/2015, z ktorého jasne vyplýva, že pokiaľ ide o vzájomný vzťah
medzi zodpovednosťou exekútora podľa § 33, ods. 1 Exekučného poriadku a zodpovednosťou štátu
podľa zákona č. 514/2003 z.z., zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone funkcie exekútora je
širšia ako podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Exekučný poriadok ani zákon č. 514/2003 Z.z. priamo
neustanovujú prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za škodu podľa niektorého z nich, pričom platí, že

obe zodpovednosti stoja veľa seba. Z ich dikcie možno vyvodiť, že za škodu spôsobenú exekútorom
pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, zodpovedá
vedľa štátu (s následným právom regresu) rovnako sám exekútor, a to za podmienok uvedených v §
33 ods. 1 Exekučného poriadku. Z vyššie uvedeného jasne vyplýva, že závisí výlučne na rozhodnutípoškodeného, či bude náhradu škody požadovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z. alebo či predmetný
nárok bude uplatňovať priamo od exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku.

6. Na pojednávaní dňa 24.9.2019 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že
pri všetkých svojich aktivitách vo vzťahu k vráteniu zálohy poskytnutej exekútorovi vo výške 331,94
eur sa žalobca riadil obsahom odôvodnení súdnych rozhodnutí, ktoré boli vydané v predchádzajúcich
súdnych konaniach. Najprv išlo o uznesenie OS Humenné 14Er/1248/2001-79 zo dňa 16.8.2011 v
spojení s predchádzajúcim rozhodnutím KS v Prešove, z ktorých vyplynulo to, že finančné vysporiadanie

preddavku je povinný vykonať nástupca pôvodného exekútora JUDr. I. JUDr. W. R.. Žalobca žaloval
tohto exekútora a bol v prvom stupni úspešný. Odvolací súd však tento rozsudok zrušil a vyslovil právny
názor, že ide o náhradu škody spôsobenej pri výkone exekučnej činnosti, za ktorú zodpovedá štát,
keďže exekútor je štátom poverený vykonať exekúciu. Následne žalobca pod tlakom takto vysloveného
právneho názoru a po poučení sudkyňou v novom konaní zobral svoju žalobu späť a svoj nárok si uplatnil
voči žalovanému v tomto konaní. V súvislosti s takto podanou žalobou si treba uvedomiť, že ide o 84-

ročného dôchodcu, ktorý dôveruje a stále dôveroval štátnym orgánom a hlavne súdom, u ktorých hľadal
ochranusvojichpráv,najmäprávnasvojmajetok.Jenepochybné,žežalobcaposkytolpreddavokatento
mu nebol vrátený a ani nijakým spôsobom zúčtovaný. V danom prípade bol vznik škody jednoznačne
preukázaný a ani výška škody nie je medzi účastníkmi sporná. Je preukázaná aj príčinná súvislosť medzi
vznikom škody a porušením právnej povinnosti, keďže nebol zachovaný riadny postup pri odovzdávaní

písomnej a hlavnej účtovnej agendy medzi jednotlivými exekútormi, čo napokon vyplýva aj z obsahu
dokazovania vo veci vednej na OS Humenné č. k. 18C/570/2012. V súvislosti so vznesenou námietkou
premlčania žalobca uviedol, že pokiaľ by sú akceptoval námietku premlčania zo strany žalovaného, tak v
danom prípade, by vznesenie námietky premlčania žalovaným malo byť považované za konanie, ktoré
je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

O skutočnosť, že vznesená námietka by v danom prípade bola v rozpore s dobrými mravmi, v danom
prípade z toho dôvodu, že žalobca ako účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a
voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. V tejto
súvislosti žalobca poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia ÚS č. 176/2011, na ktoré v tejto súvislosti v
podrobnostiach odkazuje.

7. Žalovaný na pojednávaní dňa 24.9.2019 uviedol, že zotrváva na námietke premlčania žalobcom
uplatneného nároku. Žalobca si svoj nárok účinne uplatnil jednoznačne až po uplynutí trojročnej
premlčacej subjektívnej lehoty. Poukaz práv. zást. žalobcu na údajný rozpor k tejto vznesenej námietke
s dobrými mravmi považuje žalovaný za neúčinný a rozpor s dobrými mravmi sa v tomto prípade

jednoznačne nedá konštatovať a vzťahuje sa na celkom iné prípady, napr. na trestné konania, ktoré trvali
viacako10rokovavtakomtoprípadesanamietapráveuplatnenienárokupouplynutídesaťročnejlehoty
a pod.. Taktiež žalovaný zotrval v celom rozsahu na právnom názore, ktorý hovorí o tom, že žalobca
si mal primárne svoj nárok uplatňovať voči súdnemu exekútorovi JUDr. R. ako vlastne spočiatku aj
urobil a v podstate vlastným konaním zavinil zastavenie predmetného konania o vydanie bezdôvodného

obohatenia. Jednoznačne tu preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu.

8. Zo spisu 18C 570/2012 súd zistil, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľ Y.. W. I. proti
odporcovi JUDr. W. R., súdnemu exekútorovi, domáhal zaplatenia sumy 331,94 eur s príslušným
úrokom z omeškania a náhrady trov konania. Predmetom návrhu bola záloha na trovy exekúcie vo

výške 331,94 eur. Z oznámenia Slovenskej komory exekútorov zo dňa 18.2.2014 vyplýva, že výkon
funkcie súdneho exekútora JUDr. B. I. zanikol dňa 6.8.2003 a v čase zániku jeho funkcie ešte nebola
zákonná povinnosť vykonania auditu, preto tento audit nebol vykonaný. Vo veci 18C 570/2012 bolo
rozhodnuté rozsudkom zo dňa 29.9.2014 a súd návrhu vyhovel do sumy 331,94 eur s príslušným úrokom
z omeškania. Uznesením Krajského súdu v Prešove č. 20Co 395/2015 zo dňa 7.6.2016 bol rozsudok

súdu prvého stupňa zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Z odôvodnenia
tohto uznesenia (bod 7 a 12) vyplýva, že súd prvého stupňa sa nezaoberal právnou povahou dôvodu,
na základe ktorého si žalobca uplatňuje zaplatenie žalovanej sumy. Zaplatením preddavku na trovy
exekúcie, jeho nespotrebovaním, nevysporiadaním a následným nevrátením bola žalobcovi spôsobená
škoda. Preto žalobcom uplatnený nárok možno vyvodiť zo zodpovednosti za škodu. V danej veci

exekútor konal ako orgán verejnej moci, ako osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach a
povinnostiach fyzických a právnických osôb, a zároveň konal v rámci výkonu verejnej moci. Postupom
súdneho exekútora JUDr. B. I. a žalovaného JUDr. W. R. bola žalobcovi spôsobená škoda. Preto, ak
súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že súd dané okolnosti odôvodňujúcevrátenie sumy 331,94 eur žalobcovi, mal postupovať v zmysle ustanovení zákona čl. 514/2003 Z.z.
Zároveň v bode 14 tohto odôvodnenia odvolací súd skonštatoval, že v tomto konaní postavenie strán nie
je vyvážené, a to s ohľadom na oblasť ich vzdelania a zložitosť sporu. Preto, vzhľadom na zabezpečenie

riadneho prístupu k spravodlivosti pre žalovaného by bolo vhodné upovedomiť ho o možnosti obrátiť
sa na Centrum právnej pomoci. Už v tomto konaní bolo predložené rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 23.3.2016 č. 3Cdo 75/2015. Na pojednávaní dňa 22.1.2018 v konaní č. 18C
570/2012 zobral žalobca svoju žalobu späť, pričom súd konanie zastavil a náhradu trov konania stranám
nepriznal.

9. Podľa § 1, písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov tento zákon upravuje zodpovednosť štát za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

Podľa § 2 zákona č. 514/2003 Z.z. na účely tohto zákona výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný

postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby
alebo právnických osôb, orgán verejnej moci je štátny orgán, orgán územnej samosprávy, verejnoprávna
inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon
verejnej moci.

Podľa § 3 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej
moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením
osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)
nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4, ods. 1, písm. a), bod 3 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia
súdu podľa osobitného predpisu.

10. Podľa § 16, ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde

môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodol rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému
aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

11. Podľa § 16a zákona č. 233/1995 Z.z. účinného ku dňu 6.8.2003 (ustanovenie náhradníka súdnemu
exekútorovi JUDr. I.) v prípade zániku výkonu exekútorského úradu podľa § 16, písm. o náhradník
exekútora v súčinnosti s prezídiom komory vykoná do 30 dní po zániku výkonu exekútorského úradu
súpis stavu exekučných spisov podľa registra vedeného na exekútorskom úrade. Náhradník exekútora

vykoná finančné vyúčtovanie spisov ku dňu zániku výkonu exekútorského úradu na základe dokladov,
ktoré sú súčasťou exekučného spisu.
V prípade zániku výkonu exekútorského úradu podľa § 16, ods. 1, písm. o náhradník súdneho
exekútora a poverení zástupcovia ministerstva v súčinnosti s útvarom Policajného zboru vykonajú
do 30 dní po zániku výkonu exekútorského úradu súpis stavu exekučných spisov podľa registra

vedeného na exekútorskom úrade. Zároveň vykonajú finančné vyúčtovanie spisov ku dňu zániku výkonu
exekútorského úradu na základe dokladov, ktoré sú súčasťou exekučného spisu. Exekútor, ktorého
výkon exekútorského úradu zanikol, je povinný poskytnúť pri výkone súpisu stavu exekučných spisov
potrebnú súčinnosť.
Náhradník exekútora zabezpečí výkon exekúcie v neukončených exekučných konaniach.

Ak exekútor, ktorého výkon exekútorského úradu zanikol, alebo iné osoby neumožnia náhradníkovi
exekútora prevzatie exekučných spisov do 15 dní od zániku výkonu exekútorského úradu, prezídium,
poverení zástupcovia ministerstva a náhradník exekútora si môžu vynútiť vstup do priestorovexekútorského úradu, prípadne do iných priestorov, kde sa exekučné spisy nachádzajú. Na ten účel
náhradník exekútora môže požiadať o súčinnosť príslušný útvar Policajného zboru.
Ak náhradník exekútora z dôvodov podľa § 44, ods. 3, § 57, § 60 nebude pokračovať v konaniach

podľa odseku 3, je povinný v lehote 14 dní vyporiadať plnenia, ktoré vymohol exekútor, ktorého výkon
exekútorského úradu zanikol, vrátane trov exekútora, ktorého výkon exekútorského úradu zanikol.
Vyporiadaním plnenia podľa odseku 5 na účely tohto zákona je poukázanie vymoženého plnenia po
odčítaní trov náhradníka exekútora
a) oprávnenému,

b) exekútorovi, ktorého určí prezídium komory na pokračovanie v exekučnom konaní,
c) povinnému po uspokojení všetkých pohľadávok.
Skončené exekučné spisy odovzdá náhradník exekútora do exekútorského archívu.
Náhradník exekútora, ktorého výkon exekútorského úradu zanikol, nezodpovedá za náhradu škody
spôsobenej týmto exekútorom, ktorého výkon exekútorského úradu zanikol.

12. Podľa § 19 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenia
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.
Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za 10 rokov odo dňa ,keď bolo poškodenému doručené

(oznámené) rozhodnutie, ktorý mu bola spôsobená škoda, to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo
škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.
Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do
skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

13. Podľa § 112 Občianskeho zákonníka ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u
iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po
dobu konania neplynie. To neplatí aj o práve, ktoré bola právoplatne priznané, a pre ktoré bol na súde
alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

14. Podľa § 3, ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

15. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného uhradiť mu sumu 521,36 eur

spolu s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 331,94 eur od 21.1.2008 do zaplatenia a to všetko
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Svoj nárok si žalobca uplatnil v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z. na základe skutočnosti, že dňa 14.5.20101 sa začalo exekučné konanie z podnetu
žalobcu pod sp.zn. 14Er 1248/2001 za účelom vymoženia sumy 100 000.-Sk s prísl.. Poverenia na
vykonanie exekúcie bolo dané súdnemu exekútorovi JUDr. B. I.. Na základe písomnej výzvy exekútora,

žalobca dňa 21.5.2001 uhradil preddavok na trovy exekúcie vo výške 10 000.-Sk t.j. 331,94 eur. V
priebehu exekúcie bol súdny exekútor JUDr. B. I. odvolaný z funkcie exekútora a na jeho miesto
ako náhradník, nastúpil dňa 6.8.2003 súdny exekútor JUDr. W. R.. Dňa 19.12.2005 súdny exekútor
JUDr. W. R. inicioval zastavenie exekúcie z dôvodu, že povinní v exekučnom konaní 14Er 1248/2001
je bezmajetný. Uznesením Okresného súdu Humenné zo dňa 2.10.2006 bola exekúcia zastavená a

žalobca ako oprávnený bol zaviazaný uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 119,90
eur. Po odvolaniach proti výroku o trovách exekúcie bol uznesením Okresného súdu Humenné č.
14Er 1248/2001 zo dňa 16.8.2011 zaviazaný na úhradu trov exekúcie povinný a to vo výške 69,04 eur.
Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že vysporiadanie zloženého preddavku má vykonať súdny
exekútor JUDr. W. R.. Preto žalobca podal voči JUDr. W. R. žalobu, ktorou sa domáhal, aby súd uložil

žalovanému povinnosť uhradiť mu zložený preddavok na trovy exekúcie vo výške 331,94 eur. Okresný
súd Humenné vo veci rozhodol rozsudkom č. 18C 570/2012 zo dňa 29.9.2014, v ktorom súdneho
exekútora JUDr. W.C. R. zaviazal uhradiť žalobcovi sumu 331,94 eur spolu s 9% ročným úrokom z
omeškaniaod14.10.2012dozaplatenia. Protitomutorozsudkupodalodvolaniežalovanýaodvolacísúd
rozsudkom č. 20Co 395/2015 zo dňa 7.6.2016 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa. V odôvodnení tohto

rozsudku odvolací súd uviedol, že úlohou prvostupňového súdu bude zaoberať sa pasívnou legitimáciou
žalovaného. V odôvodnení uviedol, že zaplatením preddavku, jeho nespotrebovaním, nevysporiadaním
a jeho nevrátením vznikla žalobcovi škoda a preto nárok žalobcu možno vyvodiť zo zodpovednosti za
škodu.V konaní vedenom na Okresnom súde Humenné č. 18C 570/2012 na pojednávaní dňa 22.1.2018
konajúca sudkyňa vyslovila právny názor spočívajúci v tom, že v prejednávanej veci by malo ísť o
náhradu škody spôsobenú štátom v dôsledku nesprávneho úradného postupu jeho orgánu. Takýto

predbežný názor sudkyňa odôvodnila tým, že nie je možné preukázať príčinnú súvislosť medzi konaním
exekútora a vznikom škody. Žalobca bol zároveň poučený o možnosti vymáhania náhrady škody od
štátu podľa osobitného predpisu a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánu, ktorý za štát
má vo veci konať.
Dňa 8.2.2018 žalobca požiadal príslušný ústredný orgán - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky, teda žalovaného o náhradu škody vo výške 521,36 eur. Žalovaný listom zo dňa 3.9.2018
oznámil žalobcovi, že jeho žiadosti nebolo vyhovené.
Žalobca od zastavenia exekúcie doposiaľ vynaložil náklady v celkovej výške 521,36 eur, pričom suma
331,84 eur predstavuje zložený preddavok na trovy exekúcie a suma 189,42 eur predstavuje trovy
konaniapozostávajúcezozaplatenéhosúdnehopoplatkuvovýške19,50euratrovprávnehozastúpenia
vo výške 127,44 eur. Taktiež mu nesprávnym úradným postupom vznikol nárok na úroky z omeškania

vo výške 9% ročne od 21.1.2008 do zaplatenia.

16. Súd mal v danom prípade preukázané, že zo strany žalobcu došlo k zloženiu preddavku na trovy
exekúcie vo výške 331,94 eur súdnemu exekútorovi JUDr. B. I.. Túto skutočnosť žiadna zo strán
nepoprela. Taktiež bolo preukázané, že náhradníkom súdneho exekútora JUDr. B. I. sa od 6.8.2003 stal

súdny exekútor JUDr. W. R.. V konaní nebolo preukázané, že by došlo zo strany súdneho exekútora
JUDr. W. R. k vyúčtovaniu preddavku vo výške 331,94 eur.
Žalovaný namietol v prvom rade pasívnu legitimáciu. K tomuto súd uvádza, že v žalobe je uvedené
označenie žalobcu ako Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Správne
označenie žalovaného uviedol žalobca aj v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 24.9.2019. Súd

je teda toho názoru, že označenie žalovaného je správne a ten je vo veci pasívne legitimovaný v zmysle
hore citovaných ustanovení § 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z.z..
K námietke žalovaného k existencii škody súd uvádza, že je nepochybné, že žalobca zložil zálohu vo
výške 331,94 eur a táto záloha mu nebola náhradníkom súdneho exekútora zúčtovaná a ani vrátená.
Keďže zo strany náhradníka súdneho exekútora JUDr. W. R. nebolo žalobcovi preukázané v rámci

exekučného konania, akým spôsobom bola ním zložená záloha použitá a zúčtovaná, súd mal za to, že
takýmto konaním bola žalobcovi spôsobená škoda vo výške 331,94 eur. Náhradník súdneho exekútora
jednoznačne porušil svoje povinnosti vyplývajúce z ustanovení § 16a zákona č. 233/1995 Z.z a to tým, že
nevykonal finančné vyúčtovanie spisov, ktoré prevzal ako náhradník súdneho exekútora. Podľa názoru
súdu sú splnené všetky náležitosti týkajúce sa uplatnenia škody a teda existencia a výška škody 331,94

eur, je známe kto túto škodu spôsobil - súdny exekútor pri výkone svojej činnosti a taktiež je preukázaná
príčinná súvislosť medzi vznikom škody a konaním súdneho exekútora - tento porušil svoje povinnosti
vyplývajúce zo zákona č. 233/1995 Z.z. a nevykonal finančné zúčtovanie prevzatých spisov. Súd je teda
toho názoru, že bol preukázaný vznik škody, skutočnosť, že škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone
svojej činnosti a za túto škodu zodpovedá v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. žalovaný.

V časti požadovanej škody 189,42 eur sa súd stotožňuje s názorom žalovaného, že v tejto časti výška
vzniknutej škody nebola žalobcom preukázaná. V konaní 18C 570/2012 nebola stranám sporu náhrada
trov konania priznaná a žalobca nijako nezdôvodnil výšku požadovanej sumy 189,42 eur ako trov
predchádzajúceho konania. Preto aj súd v tejto časti žalobu žalobcu zamietol.

17. Pokiaľ žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že na daný prípad je možné aplikovať
ustanovenia § 31 zákona č. 233/1995 Z.z. účinného od 1.4.2017 sa súd s názorom žalovaného
nestotožňuje a má za to, že pokiaľ v zákone účinnom od 1.4.2017 nie je uvedené, že sa ustanovenia
tohto zákona vzťahujú aj na prípade vzniknuté pred týmto dátumom, nie je možné aplikovať tento zákona
na vzťahy vzniknuté pred dátumom 1.4.2017.

18. K námietke premlčania vznesenej žalovaným súd uvádza, že za začiatok plynutia premlčacej doby
považuje dátum vydania súdneho rozhodnutia 14Er 1248/2001 zo dňa 16.8.2011, kde v odôvodnení
tohto uznesenia sa uvádza, že vysporiadanie preddavku zloženého oprávneným vo výške 33,94
eur je povinný finančné vysporiadanie vykonať súdny exekútor JUDr. W. R. v zmysle ustanovení §

16 Exekučného poriadku. Dňa 15.8.2012 podal žalobca žalobu proti súdnemu exekútorovi JUDr. R.
a konanie sa viedlo pod sp.zn. 18C 570/2012 pre vymoženie sumy 331,94 eur. Konanie skončilo
právoplatne zastavením uznesením zo dňa 22.1.2018 a nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa
16.2.2018. Zo spisu 18C 570/2012 vyplýva, že v tomto konaní žalobca riadne pokračoval a bolo ajvydané rozhodnutie vo veci samej, súd rozhodol rozsudkom zo dňa 29.9.2014 a návrhu vyhovel
do sumy 331,94 eur s príslušným úrokom z omeškania. Uznesením Krajského súdu v Prešove č.
20Co 395/2015 zo dňa 7.6.2016 bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec bola vrátená súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie. Z odôvodnenia tohto uznesenia (bod 7 a 12) vyplýva, že súd prvého
stupňa sa nezaoberal právnou povahou dôvodu, na základe ktorého si žalobca uplatňuje zaplatenie
žalovanej sumy. Zaplatením preddavku na trovy exekúcie, jeho nespotrebovaním, nevysporiadaním a
následnýmnevrátenímbolažalobcovispôsobenáškody.Pretožalobcomuplatnenýnárokmožnovyvodiť
zo zodpovednosti za škodu. V danej veci exekútor konal ako orgán verejnej moci, ako osoba, ktorej

zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb, a zároveň konal v
rámci výkonu verejnej moci. Postupom súdneho exekútora JUDr. B. I. a žalovaného JUDr. W. R. bola
žalobcovi spôsobená škoda. Preto, ak súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním dospel k záveru,
že súd dané okolnosti odôvodňujúce vrátenie sumy 331,94 eur žalobcovi, mal postupovať v zmysle
ustanovení zákona čl. 514/2003 Z.z.. Zároveň v bode 14 tohto odôvodnenia odvolací súd skonštatoval,
že v tomto konaní postavenie strán nie je vyvážené, a to s ohľadom na oblasť ich vzdelania a zložitosť

sporu. Preto, vzhľadom na zabezpečenie riadneho prístupu k spravodlivosti pre žalovaného by bolo
vhodné upovedomiť ho o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci. Na základe tohto právneho
názoru zobral žalobca žalobu späť a nevyčkal na právoplatné rozhodnutie vo veci. Súd je toho názoru,
že počas konania vedeného pod sp.zn. 18C 570/2012 neplynula premlčacia doba a to od 15.8.2012
do 16.2.2018 a opätovne došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby od podania tejto žaloby, od

28.9.2018. Keď berieme začiatok plynutia premlčacej doby od 16.8.2011 (vyššie sú uvedené dôvody),
tak premlčacia doba plynula od 16.8.2011 do 15.8.2012 a od 16.2.2018 do 28.9.2018 a teda k uplynutiu
trojročnej premlčacej lehoty nedošlo.
Žalobca uviedol aj argumentáciu v prípade, ak by nárok bol premlčaný a uviedol, že vznesenie námietky
premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. V danom prípade súd pripúšťa, že by vznesenie námietky

bolo v rozpore s dobrými mravmi v tom, že žalobca v pôvodnom konaní sa riadil názorom odvolacieho
súduazobralžalobunazákladetohtonázoruspäť,abymoholpodaťžalobuvočiterajšiemužalovanému.
Na druhej strane žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 3Cdo 75/2015 zo dňa
23.3.2016, z ktorého vyplýva, že pokiaľ ide o vzájomný vzťah medzi zodpovednosťou exekútora podľa §
33, ods. 1 Exekučného poriadku a zodpovednosťou štátu podľa zákona č. 514/2003 z.z., zodpovednosť

exekútora za škodu pri výkone funkcie exekútora je širšia ako podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Exekučný
poriadok ani zákon č. 514/2003 Z.z. priamo neustanovujú prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za
škodu podľa niektorého z nich, pričom platí, že obe zodpovednosti stoja veľa seba. Z ich dikcie možno
vyvodiť, že za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia
súdu podľa osobitného predpisu, zodpovedá vedľa štátu (s následným právom regresu) rovnako sám

exekútor, a to za podmienok uvedených v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. Z vyššie uvedeného jasne
vyplýva, že závisí výlučne na rozhodnutí poškodeného, či bude náhradu škody požadovať podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. alebo či predmetný nárok bude uplatňovať priamo od exekútora podľa § 33 ods. 1
Exekučného poriadku. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva názorová nejednosť súdov, pričom v
predchádzajúcom konaní žalobca nebol zastúpený advokátom, na čo poukázal aj Krajský súd v Prešove

a nie je odborne zdatný, čím bol v nevýhodnom postavení voči druhej strane sporu. Takže aj pre prípad,
že by mal byť nárok žalobcu premlčaný, súd je toho názoru, že vznesená námietka zo strany žalovaného
je vzhľadom na vyššie uvedené v rozpore s dobrými mravmi.
Na základe hore uvedených skutočností súd zaviazal žalovaného na úhradu sumy 331,94 eur.

19. Podľa ustanovenia §517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, dlžník ktorý svoj dlh riadne a
včas nesplní, je v omeškaní.

20. Podľa ustanovenia §517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného
dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona

povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis.

21. Podľa § 3 ods.1 nariadenia vlády SR č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná

úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

22. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania vo výške 9% zo žalovanej sumy 521,36 eur od 21.1.2008.
V časti úroku z omeškania sa súd stotožňuje s názorom žalovaného a poukazuje na vyššie citovanéustanovenia § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. Oznámenie o tom, že nebude jeho nárok na náhradu
škody uspokojený bolo vydané 3.9.2018 , preto žalobcovi vznikol nárok na priznanie úroku z omeškania
odo dňa nasledujúceho po tomto oznámení od 4.9.2018. Súd teda zaviazal žalovaného na úhradu úroku

z omeškania od 4.9.2018 do zaplatenia z priznanej sumy 331,94 eur a v prevyšujúcej časti nárok žalobcu
na úrok z omeškania zamietol. Základom úroku z omeškania od 1.2.2012 je 5%, preto súd priznal
žalobcovi úrok vo výške 5% ročne a rovnako v prevyšujúcej časti výšky úroku z omeškania žalobu
žalobcu zamietol.

23. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

24. Podľa § 262 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

25. V danom prípade sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 521,36 eur. Súd priznal žalobcovi sumu
331,94 eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Úspech žalobcu tak predstavuje 63,67% (331,94 :
521,36 x 100 = 63,668, zaokrúhlene 63,67) a úspech žalovaného predstavuje 36,33% (100-63,67).

Žalobca tak bol v konaní úspešnejší a jeho úspech predstavuje 27,34% (63,67-36,33). Súd preto priznal
žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 27,34%. O výške náhrady trov konania bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia

prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.