Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 24. október 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/260/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717208109
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:5717208109.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Šobichovej a

členov senátu JUDr. Martina Vladika a Mgr. Petra Melichera, v spore žalobkyne: Z. Š., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Ď. č. XX, zastúpená procesným opatrovníkom N. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ď. č. XX a
splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Gabrielou Kľačanovou, advokátkou so sídlom Martin, ul. A. Kmeťa
č. 10511/17, IČO: 42 216 541, proti žalovaným: 1/ I. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom U.Č. U., ul. H. č. XXX/
X, 2/ V.. Y. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. H., ul. N. č. X, 3/ I.. N. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. H., ul. N.
č. X, žalovaní 2/ a 3/ zastúpení splnomocneným zástupcom AK GRUBER, s.r.o., so sídlom Janka Kráľa
č. 3, Banská Bystrica, IČO: 51 243 814, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, veci vedenej na

Okresnom súde Martin pod sp. zn. 10 C 21/2017, o dovolaní žalovaných 2/ a 3/ proti rozsudku Krajského
súdu v Žiline, č. k. 8 Co 17/2021-429 zo dňa 28. mája 2021, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobkyňa má právo na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 10 C 21/2017-308 zo dňa
23.05.2019 určil, že vlastníkom trojizbového bytu č. X, nachádzajúceho sa na prízemí vo vchode č.
X bytového domu súpisné číslo XXXX na ulici W. v I., postaveného na parcele KN-C číslo 1885/14

vo výmere 543 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o veľkosti spoluvlastníckeho podielu
na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu na pozemku vo
výške 6697/362830, evidovaného Okresným úradom Martin, odborom katastrálnym, na LV č. XXXX kat.
územie: I. a parcely KN-C číslo 1885/14 o výmere 543 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria,
veľkosť spoluvlastníckeho podielu na pozemku predstavuje 6697/362830 pod stavbou bytového domu
súpisné číslo XXXX, evidovaného na LV č. XXXX kat. územie I., je žalobkyňa (výrok I.). Žalobkyňa
má proti žalovaným 1/ až 3/ povinným spoločne a nerozdielne právo na náhradu trov konania v plnom

rozsahu (výrok II.). Štát má proti žalovaným 1/ až 3/ povinným spoločne a nerozdielne právo na náhradu
trov konania v plnom rozsahu (výrok III.). O výške náhrady trov konania žalobkyne a štátu rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
(výrok IV.).

2.Rozhodnutieodôvodniltým,žežaloboupodanounasúddňa18.05.2017sažalobkyňaprotižalovaným
1/ - 3/ domáhala určenia, že je vlastníčkou 3-izbového bytu č. X, nachádzajúceho sa na prízemí vo

vchode č. X bytového domu súpisné číslo XXXX na ulici W. v I., postaveného na parcele KN-C číslo
1885/14 o výmere 543 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o veľkosti spoluvlastníckeho
podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu na
pozemku vo výške 6697/361830, evidovaného Okresným úradom Martin, odborom katastrálnym, na LVč. XXXX kat. územie: I. a parcely KN-C číslo 1885/14 o výmere 543 m2, druh pozemku: zastavané plochy
a nádvoria, veľkosť spoluvlastníckeho podielu na pozemku predstavuje 6697/361830 pod stavbou
bytového domu súpisné číslo XXXX, evidovaného na LV č. XXXX kat. územie: I. (ďalej „sporného

bytu“). Súčasne proti žalovaným 1/ - 3/ požadovala náhradu trov konania. Žalobkyňa poukázala na
ustanovenie § 37 ods. 1 a § 38 Občianskeho zákonníka a uviedla, že sa domnieva, že v čase podpisu
darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena zo dňa 13.08.2009, ktorou darovala sporný
byt žalovanému 1/ nebola schopná posúdiť jej obsah a súčasne posúdiť následky svojho konania.
Samostatným dôvodom pre neplatnosť právneho úkonu je aj jeho rozpor s dobrými mravmi, pretože

nezodpovedá právnym zásadám alebo spoločenským normám, ktoré sú všeobecne akceptované
spoločnosťou. Žalovaní 1/, 2/ a 3/ žiadali žalobu žalobkyne zamietnuť.

3. Vychádzajúc z citovaných ustanovení (§ 137 písm. c/ zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku, ďalej len „CSP“, § 123, § 38 ods. 1, 2, § 39) Občianskeho zákonníka súd dospel po vykonanom
dokazovaní k presvedčeniu, že žaloba žalobkyne je dôvodná, a to vo vzťahu k všetkých trom žalovaným.

Predovšetkým žalobkyňa preukázala naliehavý právny záujem na určení toho, čoho sa domáhala,
teda na určení svojho vlastníckeho práva nielen vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/, ktorí sú momentálne
na listoch vlastníctva zapísaní ako bezpodieloví spoluvlastníci sporného bytu, ale aj vo vzťahu k
žalovanému 1/, ktorý pri uzavretí darovacej zmluvy v prospech žalobkyne zriadil vecné bremeno,
teda právo doživotného užívania sporného bytu. Vo vzťahu k žalovanému 1/ žalobkyňa touto žalobou

vyriešila spornú otázku spočívajúcu v tom, že jej užívacie právo k predmetnému bytu sa odvíja od práva
vlastníckeho a nie od práva vecného bremena, ktoré v dôsledku neplatne uzavretej darovacej zmluvy
žalovaným 1/ v jej prospech platne zriadiť nemohol a vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/ žalobkyňa podaním
určovacej žaloby vyriešila spornú otázku vlastníckeho práva, ak zápis v katastri nehnuteľností svedčí pre
vlastnícke právo žalovaných. Podľa presvedčenia súdu bez takéhoto určenia nebolo by možné v katastri

nehnuteľností vykonať zápis vlastníckych práv v prospech žalobkyne a výmaz existujúceho vecného
bremena zriadeného v prospech žalobkyne žalovaným 1/. Teda žalobkyňa preukázala naliehavý právny
záujem na určení toho, čoho sa domáhala, čo bol základný predpoklad preto, aby mohol jej určovacej
žalobe vyhovieť. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, súd dospel k presvedčeniu, že darovacia zmluva,
ktorú žalobkyňa uzavrela dňa 13.08.2009 so žalovaným 1/ a zmluva o zriadení vecného bremena vo

forme notárskej zápisnice sp. zn. N 160/2009, NZ 27239/2009 dňa 13.08.2009, je absolútne neplatnou
zmluvou, a to v dôsledku tej skutočnosti, že žalobkyňa tento právny úkon vykonala v duševnej poruche,
ktorá ju robila na takýto úkon neschopnou. Situácia na strane žalobkyne a neschopnosť urobiť právny
úkon v r. 2009 boli preukázané znaleckým posudkom, podľa ktorého žalobkyňa aj v r. 2009, teda v čase
podpisovania spornej darovacej zmluvy trpela forenzne významnou duševnou poruchou, a to ľahkou

duševnou zaostalosťou (ľahkou mentálnou retardáciou), ktorá ju robila na tento úkon nespôsobilou.
Bolo to z dôvodu, že v posudzovanom období, ale aj mimo neho, bola schopnosť žalobkyne v oblasti
spoločenských, právnych i majetkových vzťahov výrazne obmedzená na podklade trvalého zníženia
mentálnych schopností. Významne bola znížená aj jej schopnosť posúdenia dlhodobejších konsekvencií
konania, racionálneho zvažovania možných rizík konania. Konala nepremyslene pod vplyvom druhých

osôb, nakoľko bola ľahko ovplyvniteľná a teda aj manipulovateľná. Podľa presvedčenia súdu preto
darovacia zmluva spísaná vo forme notárskej zápisnice je neplatná v zmysle § 38 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Za takýchto okolností potom je nutné vyvodiť záver, že žalovaný 1/ nemohol platne zriadiť
ani vecné bremeno v prospech žalobkyne, a preto toto nemôže byť zapísané v katastri nehnuteľností,
ale na druhej strane nemohol ani platne nadobudnúť a previesť vlastnícke práva k predmetnému bytu na

žalovaných 2/ a 3/ kúpnou zmluvou uzavretou dňa 24.06.2016, ktorej vklad bol povolený podľa zápisov
na listoch vlastníctva pod V 3433/16 dňa 22.08.2016. Pokiaľ žalovaní 2/ a 3/ argumentovali a navrhli
súdu dokazovanie ohľadne ich dobromyseľnosti pri nadobúdaní sporného bytu a poukazovali aj na
nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016, súd uviedol, že sa nestotožnil
predovšetkým so závermi, ktoré vyslovil Ústavný súd SR, vzhľadom na skutočnosť, že strany sporu

v prejednávanej veci boli v inom právnom postavení a okolnosti prípadu boli iné než vo veci, ktorú
tento prejednával. Okresný súd predovšetkým vychádzal zo skutočností, že vykonaným dokazovaním
sa nepodarilo žalujúcej strane preukázať, že by žalovaný 1/ úmyselne zneužil postavenie žalobkyne,
jej rozumovú nedostatočnosť a duševnú poruchu a za pomoci svojej matky zmanipuloval žalobkyňu
do tej miery, aby s ním uzavrela darovaciu zmluvu. Z výpovedí, či už žalovaného 1/ alebo svedkyne

F. U., nadobudol presvedčenie, že v roku 2009 krátko po smrti druha žalobkyne mali snahu práve
prevodom bytu na žalovaného 1/ žalobkyňu ochrániť pred zneužitím inými tretími osobami, ktoré by
vo vzťahu k tejto nekonali dobromyseľne. Tieto tvrdenia sa žalujúcej strane vyvrátiť nepodarilo. Súd
bol však toho presvedčenia, že žalovaný 1/ podcenil rozumovú situáciu žalobkyne a mal sa viaczaoberať skutočnosťou, či žalobkyňa práve v duševnom stave (v ktorom sa nachádza od malička
podľa vyjadrenia psychiatra), je schopná platne uzatvoriť zmluvu. Ani u žalovaných 2/ a 3/ súd nemal
preukázané, že by neboli dobromyseľnými nadobúdateľmi od žalovaného 1/, najmä ak nadobúdali byt

7 rokov potom, čo ho nadobudol žalovaný 1/. Je zrejmé, že žalovaní 2/ a 3/ nemohli, keďže žalobkyňu
nikdy pred uzavretím zmluvy a ani pred vznikom súdneho sporu nevideli, posúdiť jej duševný stav
a mať vedomosť o tom, že konala v duševnej poruche, na druhej strane aj napriek tomu, že u nich
nebolo preukázané, že by nekonali dobromyseľne a bez presvedčenia, že uzatvárajú platnú kúpnu
zmluvu so žalovaným 1/, a teda nebolo preukázané, že by neboli dobromyseľnými nadobúdateľmi od

žalovaného 1/, bola táto skutočnosť pre konajúci súd irelevantná, a to vzhľadom na stav, v ktorom
žalobkyňa uzatvárala darovaciu zmluvu so žalovaným 1/. V tejto súvislosti podľa súdu nebolo možné
opomenúť, že žalobkyňa konala v duševnej poruche v roku 2009, ktorá ju robila nespôsobilou na
uzatváranie tak vážnej zmluvy, ako je zmluva o prevode vlastníckeho práva k bytu. Nebola schopná
podľa vyjadrenia znalca posúdiť dlhodobejšie konsekvencie svojho konania, racionálne zvážiť riziká
svojho konania, konať premyslene bez ovplyvnenia druhých osôb a bez manipulácie. Nebola schopná

operovať s pojmami a predstavami, podliehala vplyvu okolia a ľahko sa mohla stať obeťou zneužitia.
Podľa presvedčenia súdu preto nemohla posúdiť následky svojho konania, ani právne následky svojho
právneho úkonu, ktorý pred notárom urobila. Za nutné považoval súd uvedomiť si, že žalobkyňa v roku
2009 ani po súčasnosť, nemala zákonného zástupcu a nemala osobu, ktorá by „strážila“ jej právne
záležitosti. Aj v dôsledku tejto skutočnosti urobila úkon, ktorým po svojej smrti vylúčila z užívania

sporného bytu svoje dve deti, na ňu odkázané a túto skutočnosť si následne uvedomila až po upozornení
tretích osôb. Žalobkyňa bola slabšou zmluvnou stranou a práve vzhľadom na jej duševnú a rozumovú
vyspelosť si zasluhovala dôslednú súdnu ochranu. Žalobkyňa od malička po súčasnosť, vzhľadom na
svoj zdravotný hendikep, nebola schopná byť „bdelým“ vlastníkom a prevodcom vlastníckeho práva. Súd
preto nemohol pripustiť, aby povýšil ochranu žalovaných 2/ a 3/ ako dobromyseľných nadobúdateľov na

základe princípu ochrany dobromyseľných nadobúdateľov vlastníckeho práva pred ochranou duševne
chorej osoby, ktorá bola k uzavretiu absolútne neplatného právneho úkonu v podstate zmanipulovaná
svojím okolím, aj keď súd tomuto okoliu nevyčíta zlý úmysel, pretože nesporne preukázaný nebol. Za
predpokladu, že by sa rozhodnutia súdov v budúcnosti mali vyvíjať v obdobných prípadoch tak, že by boli
povýšené práva a ochrana dobromyseľných nadobúdateľov pred právami duševne chorých prevodcov

vlastníckych práv ako pôvodných vlastníkov, otvoril by sa obrovský priestor pre špekulácie v oblasti
prevodovnehnuteľnostíazneužívanieduševnechorýchvlastníkov,nakoľkopráveduševnechoréosoby,
ktoré možno pre nezáujem okolia, alebo aj pre skutočnosť, že o ich chorobe okolie nevie, nemusia
byť obmedzené spôsobilosti na právne úkony a nad ich právami nebdie súdom ustanovený opatrovník
ako ich zákonný zástupca. Za predpokladu, že by v takýchto prípadoch boli chránení dobromyseľní

nadobúdatelia, strácajú potom aj opodstatnenie ustanovenia Občianskeho zákonníka o vydržaní ako o
spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva po uplynutí zákonom stanovenej vydržacej doby v prípade
dobromyseľnej držby. Súd preto svojím rozhodnutím poskytol ochranu vlastníckemu právu duševne
chorej žalobkyne - pôvodnej prevodkyni vlastníckeho práva k spornému bytu a žalobe vyhovel v celom
rozsahu. Vychádzal zo záverov, že žalobkyňa konajúca v duševnej poruche nemohla platne previesť

vlastnícke práva na žalovaného 1/ a ten ako nevlastník nemohol platne previesť vlastnícke právo na
žalovaných 2/ a 3/.
3.1. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni, ktorá bola v
konaní proti žalovaným 1/ - 3/ plne úspešná, priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

4. Na základe odvolania žalovaných v rade 2/ a 3/ Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „odvolací súd“)
rozsudok okresného súdu vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/ potvrdil. Rozsudok okresného súdu vo vzťahu k
žalovanému1/zostalnedotknutý.Onáhradetrovkonaniarozhodoltak,žežalobkyňamávočižalovaným
2/ a 3/ povinným spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Mal za to, že
rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a preto ho postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

5. Odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie v potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie nutné na
posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne
vyhodnotil,pričomdospelksprávnymskutkovýmzisteniamazdieľaajjehosprávnyprávnyzáver,ktorým
žalobe žalobkyne vyhovel.

6. Žalovaní 2/ a 3/ v odvolaní nesúhlasili so záverom súdu, že uvedená zmluva je absolútne neplatnou
v dôsledku tej skutočnosti, že žalobkyňa tento právny úkon vykonala v duševnej poruche, ktorá
ju robila na takýto úkon neschopnou. V zmysle námietok voči znaleckému posudku zotrvávali nasvojom presvedčení, že ani súdny znalec z príslušného odboru nemôže jednoznačne a kategoricky
zhodnotiť psychiatrický zdravotný stav osoby spätne 9 rokov dozadu, pokiaľ táto osoba nebola v
danom čase (v roku 2009) v zdravotnej opatere lekára - psychiatra, pokiaľ zdravotné záznamy týkajúce

sa psychiatrického zdravotného stavu tejto osoby sú k dispozícii až od roku 2014. Odvolací súd
zhodne s okresným súdom sa oboznámil so znaleckým posudkom I.. N. H., znalkyne z odboru
zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria a z tohto mal preukázané, že žalobkyňa aj v čase, keď
podpisovala darovaciu zmluvu vyhotovenú formou Notárskej zápisnice N 160/2009, NZ 27239/2009 zo
dňa 13.08.2009 trpela forenzne významnou duševnou poruchou, a to ľahkou duševnou zaostalosťou

(ľahkou mentálnou retardáciou), ktorá ju robila na tento úkon nespôsobilou. Bolo to z dôvodu, že
v posudzovanom období, ale aj mimo neho, bola schopnosť žalobkyne v oblasti spoločenských,
právnych i majetkových vzťahov výrazne obmedzená na podklade trvalého zníženia mentálnych
schopností. Významne bola znížená aj jej schopnosť posúdenia dlhodobejších konsekvencií konania,
racionálneho zvažovania možných rizík konania. Konala nepremyslene pod vplyvom druhých osôb,
nakoľko bola ľahko ovplyvniteľná a teda aj manipulovateľná. Zo znaleckého posudku tiež vyplýva,

že analýzou zdravotnej dokumentácie ako aj záznamov ambulantného psychiatra (I.. J. Q.) bola u
skúmanej osoby zistená prítomnosť forenzne významného duševného ochorenia, ide o ľahkú duševnú
zaostalosť, v staršej terminológii označovanú ako Ľahká mentálna retardácia a to stredne ťažké pásmo.
Daná diagnóza bola opakovane potvrdená psychometrickými technikami v priebehu psychologických
vyšetrení a bola aj odlíšená od dementného procesu. Ľahká duševná zaostalosť (mentálna retardácia)

je globálna porucha, ktorá postihuje nielen intelekt, ale všetky psychické funkcie, vrátane osobnosti
jedinca. Charakterizuje ju neschopnosť dosiahnuť veku zodpovedajúci stupeň intelektového vývoja.
Intelekt je súbor schopností, ktoré umožňujú pohotovo a adekvátne reagovať na zmeny prostredia,
riešiť nové problémy a nové situácie. Duševnú zaostalosť (mentálnu retardáciu) možno diagnostikovať
iba v prípade, ak sa porucha intelektu objaví do 2. roku života, inak sa jedná o proces demencie.

Príčinou poruchy vývoja psychických funkcií sú najčastejšie faktory genetické (vrodené). Znalkyňa mala
možnosť oboznámiť sa aj s výsluchom I.. J. Q., lekárkou psychiatrickej ambulancie, u ktorej je žalobkyňa
dlhodobo sledovaná a liečená. Táto tiež uviedla, že žalobkyňa trpí mentálnou retardáciou od narodenia,
to znamená, že v tomto prípade mentálna retardácia je duševnou poruchou, ktorou trpí pacient od
narodenia a s vekom, najmä teda v starobe sa tieto prejavy tohto ochorenia prehlbujú. Žalobkyňa

trpí tým typom mentálnej retardácie, ktorá je dedičná, preto ak sa u jej detí takisto vyskytla mentálna
retardácia, svedčí to o tom závere. Vzhľadom na uvedené bol záver znalkyne (vychádzajúci z obsahu
spisu, oboznámenia sa so zdravotnou dokumentáciou a vyšetrením) ohľadom duševného ochorenia
žalobkyne ku dňu urobenia právneho úkonu jednoznačný a bez pochýb. Podľa názoru odvolacieho
súdu podala znalkyňa v znaleckom posudku na položené otázky dostatočné odpovede. Napokon pri

výsluchu pred okresným súdom dňa 23.05.2019 jej nebola zo strany žalovaných 2/ a 3/, ktorí podali
námietky voči znaleckému posudku (č. l. 188 spisu), položená žiadna otázka. V neposlednom rade
možno v súvislosti so zdravotným stavom žalobkyne pred uzavretím darovacej zmluvy poukázať aj na
ňou k žalobe predložený znalecký posudok vypracovávaný v súvislosti s návrhom zo dňa 20.01.1988 na
pozbavenie spôsobilosti na právne úkony jej dcéry I. Š., v ktorom sa ohľadom objektívnej anamnézy od

žalobkyne uvádza: Pozn.: Referentka je simplexná, so sníženým intelektom, kontakt s ňou je obtiažny,
niektoré údaje sú nespoľahlivé.
6.1. Ďalej podľa žalovaných 2/ a 3/ je záver znalkyne aj v rozpore s výpoveďou I.. J. Q., ktorá na
pojednávaní dňa 17.01.2018 uviedla, že pokiaľ by žalobkyni bol náležite vysvetlený obsah, účel a
dopad právneho úkonu (darovania), tak by táto bola schopná tieto okolnosti pochopiť. V tejto súvislosti

poukazovali na ich návrh na vypočutie N.. D. Š., notárskej kandidátky, ktorá bola osobne prítomná
pri uzatváraní predmetnej darovacej zmluvy formou notárskej zápisnice na notárskom úrade JUDr.
Mariána Mikla v Martine, ktorý súd odmietol vykonať, čím boli ukrátení na svojich procesných právach,
pričom sa súd žiadnym spôsobom s uvedeným v napadnutom rozsudku nevysporiadal. K uvedenému
odvolací súd v prvom rade uvádza, že I.. J. Q. pri výsluchu uviedla: „Ja neviem, do akej miery bol

obsah darovacej zmluvy, jej následky, ktoré sú spojené s tým žalobkyni vysvetlené, pretože aj keď
takéto vysvetlenia sú notármi poskytované alebo právnikmi pri uzatváraní teda takýchto zmlúv, tak často
aj priemerne inteligentný človek nepochopí na prvé počutie obsah a zmysel takej zmluvy. Preto som
si istá že, pokiaľ pani Š. (žalobkyni - poznámky odvolacieho súdu) bol vysvetľovaný obsah darovacej
zmluvy spôsobom ako bežnému klientovi, tak ho určite nepochopila, ani jeho následky“. Naviac táto

uviedla: „Pani Š. (žalobkyňa - poznámka odvolacieho súdu) je schopná urobiť len veľmi jednoduché
úkony, zložitejšie úkony, napr. právne úkony si myslím, že schopná nie je robiť, pretože aj keď sa jej
niečo vysvetlí, ona nie je schopná pochopiť všetky dôsledky takýchto úkonov a myslím, že z hľadiska jej
postihnutia by prichádzalo do úvahy aj obmedzenie spôsobilosti na právne úkony“. Z uvedeného podľaodvolacieho súdu nevyplýva, že by podľa I.. J. Q. bola žalobkyňa po náležitom vysvetlení právneho
úkonu schopná tento pochopiť a to najmä nie jeho následky. Preto záver znalkyne nie je v rozpore s
jej výpoveďou. Na tomto miesto odvolací súd zdôrazňuje, že len súd rozhodne, ktoré z označených

dôkazov vykoná; súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania, a nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy; posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania (porovnaj napríklad
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 95/2012 zo dňa 23.01.2013 alebo
sp. zn. 6 Cdo 248/2012 zo dňa 15.04.2013); svoje rozhodnutie o prípadnom nevykonaní navrhnutých

dôkazov je však okresný súd povinný v rozhodnutí stručne odôvodniť. Zo zápisnice z pojednávania zo
dňa 17.01.2018 vyplýva, že okresný súd sa návrhom na vypočutie N.. D. Š. zaoberal a nepripustil ho. Za
rozhodujúcutotižpovažovalotázku,čiajprináležitomoboznámenísasobsahomprávnehoúkonu(čoby
svedkyňa zrejme potvrdila) duševný stav žalobkyne umožnil pochopiť jeho obsah, právne následky, teda
či rozpoznávacia schopnosť žalobkyne nebola narušená psychickou poruchou do tej miery, že nebola
schopná takýto úkon uzavrieť a za predpokladu, že ošetrujúca psychiatrička žalobkyne konštatuje u

žalobkyne vrodenú duševnú poruchu. Preto okresný súd za rozhodujúci považoval dôkazný prostriedok
predstavujúci nariadenie znaleckého dokazovania. Za tohto stavu ani odvolací súd nevidel dôvod na
vypočutie navrhnutej svedkyne.
6.2. Na námietku žalovaných 2/ a 3/ v odvolaní predstavujúcu nezaoberanie sa otázkou spôsobu
nadobudnutia sporného bytu do vlastníctva žalobkyne, odvolací súd neprihliadol. Nielenže túto okolnosť

ničím nepreukázali ale považoval ju pre právne posúdenie sporu za právne bezvýznamnú.
6.3. K námietke žalovaných 2/ a 3/ ohľadom okolností súvisiacich s uzatvorením predmetnej darovacej
zmluvy (s iniciatívou prišla sama žalobkyňa, ktorá navrhla darovanie a až na základe toho sa žalobkyňa
dohodla s matkou žalovaného 1/, že byt žalobkyňa daruje jej synovi s tým, že budú zachované všetky
užívacie práva žalobkyne a že žalobkyni bude poskytnutá opatera), z ktorých jednoznačne vyplýva, že

žalobkyňa chápala podstatu a právne dôsledky darovania a k darovaniu bytu nemohla byť žalovaným,
resp. jeho matkou zmanipulovaná, odvolací súd uvádza, že uvedené naopak svedčí o tom, že bola ľahko
ovplyvniteľná.
6.4. Napokon žalovaní 2/ a 3/ považovali za nesprávne ako okresný súd vyhodnotil právnu situáciu
v súvislosti s ich uplatnenou obranou domáhajúcou sa právnej ochrany ako dobromyseľných

nadobúdateľov a ktorých právo by malo byť silnejšie v tomto prípade ako právo prevodcu - žalobkyne.
Na tomto mieste odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje a osvojuje si záver okresného súdu, ktorý
nemohol pripustiť, aby povýšil ochranu žalovaných 2/ a 3/ ako dobromyseľných nadobúdateľov na
základe princípu ochrany dobromyseľných nadobúdateľov vlastníckeho práva pred ochranou duševnej
chorej osoby, ktorá bola k uzavretiu absolútne neplatného právneho úkonu v podstate zmanipulovaná

svojím okolím. Považoval preto za správne, keď poskytol ochranu jej vlastníckemu právu ako pôvodnej
prevodkyni vlastníckeho práva k spornému bytu. Nestotožnil sa so žalovanými 2/ a 3/ v tom, že by
bolo odmietnutie záverov Ústavného súdu SR zo strany súdu v napadnutom rozsudku bez relevantného
zdôvodnenia.
6.5. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262

ods. 1, § 255 ods. 1 CSP.

7. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalovaní 2/ a 3/. Žalovaní uviedli, že
sa nestotožňujú s právnym posúdením súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu a ich rozhodnutia
považujú za nesprávne a nezákonné. Žalovaní považovali z hľadiska posúdenia správnosti a zákonnosti

napadnutého rozhodnutia v rámci subsumovania pod jednotlivé dovolacie dôvody za rozhodujúce
vyriešenie zásadných skutkových a právnych otázok, týkajúcich sa súdenej veci:
1. Možnosť prelomenia zásady nem plus iuris v súvislosti s poskytnutím právnej ochrany žalovaným v
rade 2/ a 3/ ako dobromyseľným nadobúdateľom nehnuteľnosti od prípadného nevlastníka.
2. Posúdenie, či žalobkyňa bola spôsobilá prijať dar od svojho druha, a tak nadobudnúť vlastnícke právo

k nehnuteľnosti, ktoré súd v napadnutom rozhodnutí určil.
3. Posúdenie, či vykonané dokazovanie vzhľadom na procesné návrhy žalovaných v rade 2/ a 3/
postačuje na konštatovanie, že žalobkyňa ku dňu urobenia právneho úkonu - darovacej zmluvy v roku
2009 trpela takou duševnou poruchou, ktorá ju učinila nespôsobilou na takýto právny úkon.
7.1. K prvému dôvodu:

Za predpokladu, že by došlo k ustáleniu právneho záveru, že darovacia zmluva, ktorú žalovaná uzavrela
v roku 2009 so žalovaným 1/ vo forme notárskej zápisnice zo dňa 13.08.2009 je absolútne neplatnou
zmluvou, a to v dôsledku tej skutočnosti, že žalobkyňa tento právny názor vykonala v duševnej
poruche, ktorá ju urobila na takýto úkon neschopnou, je kardinálnou otázkou posúdenie vzájomnejprávnej pozície žalobkyne ako osoby, konajúcej v duševnej poruche pri uzatváraní darovacej zmluvy,
ktorou obdarovala žalovaného 1/ a právnej pozície žalovaných 2/ a 3/, ktorí na základe kúpnej zmluvy
nadobudli v dobrej viere predmetnú nehnuteľnosť od predávajúceho - žalovaného 1/, ako vlastníka

evidovaného na príslušnom liste vlastníctva. K otázke posúdenia dobromyseľnosti, žalovaných 2/ a 3/
zaujal stanovisko už súd prvej inštancie, ktorý konštatoval, že nebolo preukázané, že by žalovaní 2/ a 3/
nekonali dobromyseľne a bez presvedčenia, že neuzatvárajú platnú kúpnu zmluvu, najmä ak nadobúdali
predmetný byt sedem rokov po tom, čo ho nadobudol žalovaný 1/ od žalobkyne.
7.2. Ďalej súd konštatoval, že žalovaní 2/ a 3/ nemohli posúdiť duševný stav žalobkyne a nemohli

mať vedomosť o tom, že žalobkyňa koná v duševnej poruche. Naviac žalovaných 2/ a 3/ v ich
dobromyseľnosti umocňoval fakt, že darovacia zmluva, ktorou mala žalobkyňa previesť právo na
žalovaného 1/ bola uzatvorená vo forme notárskej zápisnice na renomovanom notárskom úrade. Je
teda možné konštatovať, že tak ako súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd považoval žalovaných
2/ a 3/ za dobromyseľných nadobúdateľov. V tejto súvislosti žalovaní 2/ a 3/ namietajú spôsob, akým
súd prvej inštancie odignoroval konštatovanie o dobromyseľnosti žalovaných 2/ a 3/, keď vyslovil, že

okolnosť dobromyseľnosti žalovaných 2/ a 3/ považuje za irelevantnú, vzhľadom na stav, v ktorom
žalobkyňa uzatvárala darovaciu zmluvu so žalovaným 1/. Názor súdu, keď uprednostní ochranu
pôvodného vlastníka a to aj z dôvodu jeho nepriaznivého psychického zdravotného stavu pred ochranou
dobromyseľného nadobúdateľa je nesprávny, neudržateľný a je v rozpore s aktuálnymi právnymi
tendenciami a právne relevantnou judikatúrou. Poukázal na to, že princíp dobrej viery, chrániaci

účastníkov súkromnoprávnych vzťahov, je jedným z kľúčových prejavov odvíjajúceho sa od princípu
právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobúdal v dobrej viere, musí
byť poskytovaná ochrana, nakoľko v opačnom prípade by si nemohol byť istý svojim vlastníctvom, čo
by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu.
7.3. Žalovaní 2/ a 3/ vnímajú nejednotnosť v právnej praxi Slovenskej republiky týkajúcej sa uplatňovania

zásady nemo plus iuris a jej prelomenia v prospech dobromyseľného nadobúdateľa vlastníckeho práva
od nevlastníka. Je známa názorová nejednotnosť pri posudzovaní tejto otázky a to najmä v rozhodovacej
činnosti Ústavného súdu SR oproti rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR.
7.4. V konaní poukázali aj na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016,
ktorý prezentuje tendencie z hľadiska uplatnenia princípu ochrany dobrej viery nadobúdateľa, pričom

dochádza k prelomeniu princípu nemo plus iuris. Odmietnutie záverov tohto rozhodnutia zo strany súdu
bez relevantného zdôvodnenia, len zo strohým konštatovaním, že strany sporu v prejednávanej veci
okresného súdu boli v inom právnom postavení a okolnosti prípadu boli iné, než vo veci prejednávanej
Ústavným súdom SR neobstojí, je nesprávne a arbitrárne. V danej veci žalovaní 2/ a 3/ poukázali na rad
ďalších rozhodnutí - nálezov Ústavného súdu SR, a to najmä na nález I. ÚS 151/016, I. ÚS 460/2017, v

ktorých ústavný súd jednoznačne vyslovil právny názor v prospech dobromyseľného nadobúdateľa veci,
ktorý nadobudol nehnuteľný majetok s dôverou v materiálnu publicitu zápisu v katastri nehnuteľnosti.
7.5. Z hľadiska rozhodovacej praxe najvyššieho súdu sú žalovaní 2/ a 3/ vedomí donedávna
nejednotnosti rozhodnutia NSSR. Poukazujú na rozhodnutia NS SR, kde najvyšší súd vyslovil názor, že
ochranu skutočného vlastníctva, zaručovanú zásadou, že nikto nemôže previesť viac práv, než má sám,

možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa, len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek
pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol (uznesenie
NS SR 6 Cdo/71/2011). V prípade žalovaných 2/ a 3/ takáto pochybnosť vylúčená bola.
7.6. Žalovaným 2/ a 3/ je známa skutočnosť, že Najvyšší súd SR rozhodol vo veci 1 VObdo 2/2020,
ktorým vyslovil názor, ktorý svedčí v neprospech žalovaných 2 /a 3/. Napriek uvedenému žalovaní 2/

a 3/ trvajú na tom, že je daný dovolací dôvod a tým daná prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1
písm. c/, resp. aj a/ CSP. Poukazujú pri tom najmä na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR. Ďalej
poukázali na vývoj rozhodovacej praxe v rámci danej problematiky, aj najvyšších súdnych autorít Českej
republiky. Je známe, že napokon Veľký senát Najvyššieho súdu Českej republiky rozsudkom sp. zn.
31 Cdo 353/2016 zo dňa 09.03.2016 podriadil právnemu názoru Ústavného súdu ČR, ktorý dlhodobo

judikoval právny názor, že aj podľa právnej úpravy účinnej do 31.12.2013 bolo možné nadobudnúť
vlastnícke právo k nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľnosti od nevlastníka a to na základe
dobrej viery nadobúdateľa v zápis v katastri nehnuteľnosti. S účinnosťou od 01.04.2014 bola táto otázka
jednoznačne vyriešená legislatívne v novom občianskom zákonníku platnom na území Českej republiky
v § 984 ods. 1. Poukázali na to, že česká právna prax a taktiež vývoj slovenskej a českej právnej

úpravy vychádza z rovnakých, totožných prameňov práva a historických súvislostí, a teda rozhodnutia
najvyšších súdnych inštitúcií Českej republiky ako i posúdenie ustanovení právnych predpisov Českej
republiky má významný vplyv aj v právnom prostredí Slovenskej republiky.7.7. Napokon poukázali aj na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý poskytuje
súdnu ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi vlastníckeho práva pred pôvodným vlastníkom.
Konkrétne poukázal na rozsudok GLADIS - HEVA v. Ruská federácia zo 06.09.2011 - sťažnosť č.

7097/10. Právnu ochranu dobromyseľného nadobúdateľa vlastníckeho práva ESĽP judikoval aj v
ďalších rozhodnutiach, napr. BELLER v. Taliansko, rozsudok Veľkého senátu z 28.05.2002 - sťažnosť
č. 33202/96, Moska v. Poľsko, rozsudok z 15.09.2009, sťažnosť č. 1037/05, a ďalšie.
7.8. K druhému dôvodu:
Súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou, či žalobkyňa bola schopná a spôsobilá dar od svojho druha

N. Y. prijať. Tieto okolnosti odvolací súd považoval za právne bezvýznamné. Tým, že sa súd nezaoberal
vyššie uvedenou námietkou žalovaných 2/ a 3/, je daný dôvod v zmysle § 420 písm. f/ CSP.
7.9. K tretiemu dôvodu:
Žalovaní 2/ a 3/ v konaní zhodne navrhli a trvali na výsluchu N.. D. Š., notárskej kandidátky, ktorá
bola osobne prítomná pri uzatváraní predmetnej darovacej zmluvy formou notárskej zápisnice na
notárskom úrade JUDr. Mariána Mikla v Martine. Súd prvej inštancie odmietol vykonať výsluch N..

D. Š., uviedli, že súd celkom nedôvodne a bez ďalšieho zdôvodnenia uviedol, že navrhovaný svedok
si nebude konkrétne okolnosti prípadu pamätať. Súd prvej inštancie a následne odvolací súd sa s
okolnosťou, že nevykonaný dôkaz nevykonal a navrhnutého svedka nevypočul, hoci na tom žalovaní
trvali, relevantným spôsobom v oboch rozsudkoch nevysporiadali, že žalovaní v rade 2/ a 3/ na vykonaní
vyššie uvedeného dokazovania trvali, tvrdia, že súd znemožnil a odňal žalovaným 2/ a 3/ v dôsledku

nesprávneho procesného postupu možnosť, aby uskutočňovali svoje procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a je daný dôvod podľa § 420 písm. f/ CSP. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti navrhli, aby dovolací súd v zmysle § 449 ods. 1 CSP zrušil rozsudok krajského
súdu a vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, resp., aby zrušil aj rozsudok Okresného súdu v
Martine a vec vrátil so záväzným právnym názorom tomuto súdu.

8. K dovolaniu žalovaných sa písomne vyjadrila žalobkyňa, pričom mala za to, že dovolanie nie je
dôvodné a dovolacie dôvody, ako ich žalovaní načrtli, neexistujú. Žalobkyňa navrhla, aby dovolací súd
dovolanie žalovaného 2/ a 3/ zamietol a zároveň si uplatnila aj právo na náhradu trov konania.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie bolo podané včas (§ 424 CSP) a to oprávneným subjektom (§ 427 CSP) zastúpeným podľa
§ 429 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal či sú splnené aj ďalšie podmienky
dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti, pričom zistil, že dovolanie je potrebné zamietnuť.

10. Žalovaní smerujú dovolanie s poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm.
c), resp. a) CSP.

11. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

Vo vzťahu k § 420 písm. f) CSP.

12. Žalovaní 2/ a 3/ prípustnosť podaného dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP,
pričom namietali nedostatok v dokazovaní (nevykonanie navrhovaného dôkazu - výsluchu svedka N..
Š., notárskej kandidátky, ktorá bola osobne prítomná pri uzatváraní darovacej zmluvy formou notárskej
zápisnice), nedostatočne zistený skutkový stav súdmi nižších inštancií, ako aj nedostatok odôvodnenia

až arbitrárnosť rozhodnutí súdu prvej inštancie a aj odvolacieho súdu.

13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým saúčastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

14. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na
spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či sp. zn. 4 Cdo

3/2019,8Cdo152/2018,5Cdo57/2019)aleboprekvapivosťourozhodnutiavtedy,keďodvolacísúdvydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola strane
odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny
názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v
dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov
a pod.).

15.Zhľadiskaprípustnostidovolaniavzmysleustanovenia§420CSPniejevýznamnýsubjektívnynázor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

16. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo
prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu

(napr. I. ÚS 188/06).

17. V súvislosti s námietkou žalovaných 2/ a 3/ o nedostatku odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho
súdu, je potrebné poukázať na to, že na rokovaní Občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu,
ktoré sa uskutočnilo 03.12.2015 bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, z ktorého právna veta znie:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho
súdneho poriadku, výnimočne, keď písomne vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje také zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP“.

18. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v
preskúmavanej veci. Dovolací súd dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na
daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a
týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu
neobsahujevôbecžiadneodôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdny
systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej,
že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

19. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. V
odôvodnení svojich rozhodnutí súdy oboch nižších inštancií popísali obsah podstatných skutkových
tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, uviedli, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich
vyhodnotili, zároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili svoje právne závery.

Odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými podstatnými rozhodujúcimi
skutočnosťami, ako aj s námietkami žalovaných 2/ a 3/ uvedenými v odvolaní. Jeho myšlienkový
postup je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti
zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Z odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia

súdu prvej inštancie a s jeho skutkovými i právnymi závermi. Z uvedeného je teda celkom zrejmé, ako a
z akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu (ktoré treba v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako jeden vecný
celok) náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f/CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.
Takisto samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení
rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu

prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s
jej požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi (I. ÚS 50/04), ani právo, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
19.1. K námietke žalovaných 2/ a 3/ o tom, že súd prvej inštancie a odvolací súd sa riadne nevysporiadali

s rozhodnutiami ústavného súdu I. ÚS 549/2015 a I. ÚS 151/2016, najvyšší súd uvádza, že týmito
rozhodnutiami sa súd prvej inštancie zaoberal v bode 31. odôvodnenia svojho rozhodnutia, rovnako
aj odvolací súd k uvedenému zaujal stanovisko v bode 15. odôvodnenia rozhodnutia v poslednom
odseku. Odvolací súd vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaných, že sa súdy nezaoberali námietkou,
či žalobkyňa bola spôsobilá dar od N. Y. prijať, túto odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú, pričom
k tejto zaujal svoje stanovisko v bode 15. odôvodnenia svojho rozsudku na strane 12 odôvodnenia v

druhom odseku, keď konštatoval, že na túto neprihliadol, s tým, že nielenže táto okolnosť ničím nebola
preukázaná, ale považoval ju pre právne posúdenie sporu za právne bezvýznamnú.

20. Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je
predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

21. Vo vzťahu k námietke nevykonania navrhovaného dôkazu výsluchom N.. D. Š. ako osoby prítomnej
pri spisovaní a uzatváraní spornej darovacej zmluvy formou notárskej zápisnice, že sa súdy s

nevykonaním navrhnutého dôkazu relevantným spôsobom nevysporiadali.

22. K uvedenej námietke dovolací súd uvádza, že ak všeobecný súd nevykoná dôkaz navrhovaný
stranou konania, hoci tento má preukazovať takú, medzi stranami konania spornú skutkovú okolnosť,
ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná, či dokonca rozhodujúca, znemožní tým

strane konania uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Znamená to vo svojich dôsledkoch aj porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 168/2019).

23. Aj najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach viackrát dospel k právnemu záveru, že nevykonanie

navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz
vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé
súdne konanie (napr. sp. zn. 4 Cdo 100/2018, 5 Cdo 202/2018).

24. Najvyšší súd uvádza, že s odôvodnením nevykonania navrhovaného dôkazu sa náležite vysporiadali

súdy nižších inštancií. Odvolací súd v bode 15. odôvodnenia konštatoval, „ že I.. J. Q. pri výsluchu
uviedla: „Ja neviem, do akej miery bol obsah darovacej zmluvy, jej následky, ktoré sú spojené s tým
žalobkyni vysvetlené, pretože aj keď takéto vysvetlenia sú notármi poskytované alebo právnikmi pri
uzatváraní teda takýchto zmlúv, tak často aj priemerne inteligentný človek nepochopí na prvé počutie
obsah a zmysel takej zmluvy. Preto som si istá že, pokiaľ pani Š. (žalobkyni - poznámky odvolacieho

súdu) bol vysvetľovaný obsah darovacej zmluvy spôsobom ako bežnému klientovi, tak ho určite
nepochopila, ani jeho následky“. Naviac táto uviedla: „Pani Š.Á. (žalobkyňa - poznámka odvolacieho
súdu) je schopná urobiť len veľmi jednoduché úkony, zložitejšie úkony, napr. právne úkony si myslím,
že schopná nie je robiť, pretože aj keď sa jej niečo vysvetlí, ona nie je schopná pochopiť všetky
dôsledky takýchto úkonov a myslím, že z hľadiska jej postihnutia by prichádzalo do úvahy aj obmedzenie

spôsobilosti na právne úkony“. Z uvedeného podľa odvolacieho súdu nevyplýva, že by podľa I.. J. Q. bola
žalobkyňaponáležitomvysvetleníprávnehoúkonuschopnátentopochopiťatonajmäniejehonásledky.
Preto záver znalkyne nie je v rozpore s jej výpoveďou. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že
len súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná; súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonaniedokazovania, a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy; posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu
a nie účastníkov konania (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

6 Cdo 95/2012 zo dňa 23.01.2013 alebo sp. zn. 6 Cdo 248/2012 zo dňa 15.04.2013); svoje rozhodnutie
o prípadnom nevykonaní navrhnutých dôkazov je však okresný súd povinný v rozhodnutí stručne
odôvodniť. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 17.01.2018 vyplýva, že okresný súd sa návrhom na
vypočutie N.. D. Š. zaoberal a nepripustil ho. Za rozhodujúcu totiž považoval otázku, či aj pri náležitom
oboznámení sa s obsahom právneho úkonu (čo by svedkyňa zrejme potvrdila) duševný stav žalobkyne

umožnil pochopiť jeho obsah, právne následky, teda či rozpoznávacia schopnosť žalobkyne nebola
narušená psychickou poruchou do tej miery, že nebola schopná takýto úkon uzavrieť a za predpokladu,
že ošetrujúca psychiatrička žalobkyne konštatuje u žalobkyne vrodenú duševnú poruchu. Preto okresný
súd za rozhodujúci považoval dôkazný prostriedok predstavujúci nariadenie znaleckého dokazovania.
Za tohto stavu ani odvolací súd nevidel dôvod na vypočutie navrhnutej svedkyne“.
24.1. Najvyšší súd dospel k záveru, že predmetná svedecká výpoveď nebola spôsobilá v akomkoľvek

smere prispieť k objasneniu dôvodu absolútnej neplatnosti daného právneho úkonu - darovacej zmluvy
a zmluvy o zriadení vecného bremena formou notárskej zápisnice, z dôvodu že žalobkyňa tento právny
úkon vykonala v duševnej poruche, ktorá ju robila na takýto právny úkon neschopnou, tak ako to
podrobne rozviedol odvolací súd. Najvyšší súd na základe vyššie uvedeného sa stotožnil s názorom
súdov nižších inštancií, že navrhnuté vykonanie dokazovania v tomto smere považoval za nadbytočné a

stotožnil sa najmä s odôvodnením v tom zmysle, že za rozhodujúcu považoval otázku, či aj po náležitom
oboznámení sa s obsahom právneho úkonu duševný stav žalobkyne umožnil pochopiť jeho obsah,
právne následky, teda či rozpoznávacia schopnosť žalobkyne nebola narušená psychickou poruchou
do tej miery, že nebola schopná takýto úkon uzavrieť a za predpokladu, že ošetrujúca psychiatrička
žalobkyne konštatuje u žalobkyne vrodenú duševnú poruchu. Najvyšší súd dospel k záveru, že výsluch

svedkyne JUDr. Školníkovej nepreukazoval medzi stranami sporu takú spornú skutkovú okolnosť, ktorá
bola pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná, čím nebolo žalovaným 2/, 3/ znemožnené
uskutočňovať ich procesné práva, v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
24.2. V súvislosti s namietaným porušením zásady nevykonania navrhovaného dôkazu dovolací súd
uvádza,žesúdvkonaníniejeviazanýnávrhmistránnavykonaniedokazovania.Súdhodnotípredložené

dôkazy, resp. vykonáva dokazovanie aj inými dôkazmi, než predložia strany a následne ich hodnotí
podľa svojho uváženia v zmysle zákona. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a
táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti
a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového
postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok

hodnotenia dôkazov majú byť súčasťou rozsudku.

25. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že žalovaní 2/, 3/ neopodstatnene namietajú,
že súd prvej inštancie v spojení s odvolacím súdom im nesprávnym procesným postupom znemožnili
uskutočňovať ich patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 písm. f) CSP).

Vo vzťahu k § 421 ods. 1 písm. c) CSP

26. Žalovaní 2/ a 3/ prípustnosť podaného dovolania vyvodzujú aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.

c/ CSP, t. j., že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne. V súvislosti s dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP dovolatelia
namietali nesprávne právne posúdenie ohľadom právnej otázky možnosti nadobudnutia vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti od nevlastníka dobromyseľným kupujúcim. V tejto súvislosti poukázali na
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 71/2011 a rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS

549/2015, resp. aj I. ÚS 460/2017 ako aj na rozhodnutie NS ČR 31 Cdo 353/2016.

27. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ CSP je relevantná právna otázka,
pri riešení ktorej sa v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyskytla nejednotnosť navonok prejavená
v prijatí odlišných právnych názorov. Ide teda o otázku, ktorú už dovolací súd riešil, avšak právne

názory dovolacích senátov sa ešte neustálili (nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho
súdu). Najvyšší súd v rozhodnutiach sp. zn. 8 Cdo 78/2017 a sp. zn. 3 Cdo 196/2018 už uviedol, že ak
dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, je povinný označiť rozhodnutia
dovolacieho súdu, v ktorých dovolací súd o danej právnej otázke rozhodoval rozdielne (zaujal iné právnezávery). Podobne v rozhodnutí sp. zn. 8 Cdo 141/2017 uviedol, že ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť
ktorého vyvodzuje z uvedeného ustanovenia, neoznačil rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré o danej
právnej otázke zaujali rozdielne právne závery, nemôže dovolací súd uskutočniť meritórny dovolací

prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na
predpokladoch alebo domnienkach o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie
mal dovolateľ na mysli. Ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. Skutočnosť,
že dovolateľ vyvodzujúci prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 písm. c/ CSP neuvedie rozhodnutia
dovolacieho súdu, ktoré sú rozdielne, považuje najvyšší súd za absenciu náležitostí dovolania v zmysle

§ 431 až § 435 CSP (porovnaj 1 Cdo 206/2016, 8 Cdo 141/2017, 8 Cdo 50/2017).

28. Najvyšší súd predovšetkým konštatuje, že do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
nepatria rozhodnutia ústavného súdu, krajských súdov Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Českej
republiky ani Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. R 71/2018, 3 Cdo 6/2017, 3 Cdo 165/2018,
6 Cdo 79/2017). Pokiaľ je riešenie určitej právnej otázky odvolacím súdom rozhodovaná týmito súdmi

(teda aj ústavným súdom) rozdielne, nemôže ísť o rozdielnu rozhodovaciu činnosť relevantnú v
zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ CSP. Na základe uvedeného najvyšší súd nemohol prihliadať
na dovolateľmi označené rozhodnutia ústavného súdu, resp. ani rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR (sp.
zn. 31 Cdo 353/2016).

29. V rozhodnutí 6 Cdo 71/2011 najvyšší súd vo veci, ktorej predmetom bolo určenie veci do dedičstva,
zrušil napadnuté odvolacie rozhodnutie z dôvodu nesprávneho posúdenia otázky naliehavého právneho
záujmu na určení vlastníctva. Okrem toho tiež uviedol, že «nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu
ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa.
V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov dovolací súd zastáva názor, že ochranu skutočného

vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“ možno prelomiť
ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé,
že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol ... Dobrá viera musí byť
pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s
prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto

ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v
oprávnenej držbe ... O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej
opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal,
prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom,
ževskutočnostisubjektu,ktorýjeakonositeľurčitéhoprávazapísanývkatastri(evidencii)nehnuteľností,

takéto právo nesvedčí.»

30.Vtomtorozhodnutísanajvyššísúdmierneodklonilodustálenejrozhodovacejčinnosti,kedypripustil,
že za výnimočných okolností ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže
previesť viac práv, než má sám“ možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa. V odôvodnení tiež

uviedol,že„odobrúvieruidevtedy,aknadobúdateľnehnuteľnostianiprivynaloženípotrebnejopatrnosti,
ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol
mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti
subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo
nesvedčí.

30.1. Dovolací súd k predloženému rozhodnutiu najvyššieho súdu uzatvára, že pri jeho zovšeobecnení
vychádza zo zásady prednosti princípu „nemo plus iuris“, a ako výnimku pripúšťa aj úspech princípu
„bona fides“. Dokonca aj v dovolateľmi predloženom rozhodnutí ústavného súdu (I. ÚS 549/2015),
ktoré nie je možné považovať za „dovolacie rozhodnutie“, zvýraznil ústavný súd v prospech
„bona fides“ právny názor, že vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere.

Otázka, či sa súdy v individuálnych okolnostiach daného prípadu neodklonili od všeobecných právnych
východísk pri interpretovaní sporu „nemo plus iuris“ vs. „bona fides“, súvisí s ich skutkovými zisteniami;
zodpovedanie tejto otázky je vždy v každom konkrétnom prípade jedinečné. Odvolací súd v súvislosti
s preferenciou princípu „nemo plus iuris“ akcentoval okolnosti, ktoré skutkovo ani právne v prípade
uvádzaných rozhodnutí ústavného súdu v hre neboli, a to predovšetkým skutočnosť, že konanie o

neplatnosť právneho úkonu (darovacej zmluvy o zriadení vecného bremena, či určení, že žalobca je
vlastníkom bytu), o ktoré ide v napadnutom odvolacom rozhodnutí a konanie o určenie, že vec patrí
do dedičstva nie sú totožnými konaniami, pričom v každom z nich sa posudzujú i rozdielne skutkové
a právne otázky. Rovnako v okolnostiach posudzovanej veci neobstoja skutkové a právne dôvodypreferencie ochrany dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti pred princípom „nemo plus iuris“,
a to už len z dôvodu, že v teraz posudzovanej veci kruciálne dôvody úspechu pôvodného vlastníka
nehnuteľnosti (žalobcu) spočívali v absolútnej neplatnosti právneho úkonu - zmluvy o zabezpečovacom

prevode vlastníckeho práva, na základe ktorého nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného
nadobúdateľa.

31. Najvyšší súd poukazuje na to, že nálezom sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016 ústavný súd

rozhodol, že bolo porušené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21 CoKR 3/2013 z 29.
októbra 2013 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 24/2014 z
30. apríla 2014. Podstatou konania pred všeobecnými súdmi bola žaloba sťažovateľa, ktorou sa podľa
§ 78 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov domáhal vylúčenia nehnuteľností z konkurznej podstaty zapísaných pre
katastrálne územie mesta 2 ako kultúrny dom súp. č. 2270, o výmere 1750 m2 a zast. plocha o
výmere 1051 m2, ktoré nadobudol na základe kúpnej zmluvy z 15. februára 2000 od predávajúceho
úpadcu, v zastúpení správcom konkurznej podstaty a súhlasu príslušného konkurzného súdu opatrením
zo 14. decembra 1999 za kúpnu cenu 33.193,92 €, ale ktoré žalovaný správca konkurznej podstaty

úpadcu v konkurze, 29. októbra 2007 zapísal do konkurznej podstaty úpadcu. Z bodu 13 nálezu
vyplýva, že skutkovo išlo o situáciu, keď privatizovaný majetok od štátu získala spoločnosť, ktorá
ju v rámci speňažovania svojho majetku v zastúpení správcom konkurznej podstaty a so súhlasom
konkurzného súdu previedla kúpnou zmluvou z roku 2000 s povoleným vkladom vlastníckeho práva
9. marca 2000 do príslušného katastra nehnuteľností na sťažovateľa. Najvyšší súd konštatuje, že

Ústavný súd SR nerozhodoval o porušení článku 20 ods. 1 Ústavy SR (právo vlastniť majetok) ani
o porušení čl. 1 (Ochrana majetku) Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základnýchslobôd,kuktorýmjudikatúrajeprevšeobecnésúdyrozhodujúcavobčianskoprávnomkonaní
o určenie vlastníckeho práva interpretačne záväzná v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy SR pri hmotnoprávnej
interpretácií ustanovenia § 126 ods. 1 OZ. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd nerozhodol, že

došlo k porušeniu práva na ochranu majetku sťažovateľa ako dobromyseľného nadobúdateľa, ale vrátil
vec súdu na ďalšie konanie pre porušenie práva na súdnu ochranu za účelom opätovného právneho
posúdenia a vecného odôvodnenia nového rozhodnutia. Táto skutočnosť následne umožnila, aby
právne otázky nadobúdania vlastníckeho práva boli predmetom ďalšieho skúmania, ktoré bolo uzavreté
v rámci všeobecných súdov rozhodnutím Veľkého senátu Obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 1 VObdo 2/2020 zo dňa 27. apríla 2021.

32. Najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie je viazaný (a zároveň obmedzený)
rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré v dovolaní označil dovolateľ (viď rozhodnutie Veľkého senátu
obchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1 VObdo 2/2020). V otázke prelomenia zásady nemo plus iuris a s

tým súvisiaceho nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa,
došlo k ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a to prostredníctvom uznesenia veľkého senátu
obchodnoprávneho kolégia (ďalej len „veľký senát“) z 27. apríla 2021 sp. zn. 1 VObdo 2/2020.

33. K retrospektívnym účinkom zmenenej judikatúry dovolací súd vyjadruje vo svojich rozhodnutiach (sp.

zn.8MCdo4/2014,3Cdo223/2016,3Cdo198/2017,9Cdo67/2020,7Cdo20/2021)priebežnestabilný
názor, že pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla;
ide o tú istú normu a iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry
nemožno obmedziť len do budúcnosti, ale nový právny názor je potrebné aplikovať aj na všetky už
prebiehajúce konania. Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza.

34. V predmetnom rozhodnutí veľký senát vo vzťahu k nastolenej právnej otázke okrem iného uviedol, že
slovenská právna úprava nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka vo všeobecnosti neupravuje,
keďže vlastnícke právo možno nadobudnúť len zákonom predpísaným spôsobom. To platí tak v prípade
derivatívneho nadobúdania vlastníckeho práva, ako aj v prípade originárneho nadobúdania vlastníckeho

práva. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom
upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len
od vlastníka, a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci
a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Veľký senát dodal, že z predmetného konštatovaniavyplýva, že neprichádza do úvahy, aby súdy bez toho, aby existoval zákonný podklad, rozširujúco
vyvodzovali možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera
nadobúdateľa postačuje na priznanie jej vlastníckeho práva, t. j., že by nadobudnutie vlastníckeho

práva od nevlastníka bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zotrvanie
na zásade nemo plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine nespravodlivo voči nadobúdateľovi
veci. Zároveň uviedol, že nadobudnutie veci v dobrej viere od nevlastníka vo všeobecnosti (t. j.
okrem prípadov výslovne predpokladaných zákonom) nie je možné zaradiť ani medzi iné skutočnosti
ustanovené zákonom, na základe ktorých možno nadobudnúť vlastnícke právo k veci (podľa § 132 ods.

1 Občianskeho zákonníka).

35. V rozhodnutí tiež poukázal na výnimky zo zásady nemo plus iuris, uprednostňujúce ochranu
dobromyseľného nadobúdateľa, ktoré sú taxatívne upravené naprieč jednotlivými právnymi predpismi.
Medzi tieto výnimky zaradil ustanovenia § 486 Občianskeho zákonníka, § 446 Obchodného zákonníka,
§ 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch a § 61

Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. marca 2017), (resp. § 140 ods. 2 písm. l/ v spojení s § 150
ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. apríla 2017), pričom uviedol, že v iných prípadoch
má dobrá viera nadobúdateľa význam len pri nárokoch podľa ustanovenia § 126 ods. 2 v spojení s § 129
ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorých sa však nadobúdateľ v dobrej viere - ktorý sa nestal vlastníkom
veci s poukazom na zásadu nemo plus iuris - nemôže domáhať voči skutočnému vlastníkovi veci.

36. Ďalej konštatoval, že pri posudzovaní zásady nemo plus iuris (resp. ochrany dobromyseľného
nadobúdateľa) je potrebné rozlišovať situácie, kedy došlo po uzatvorení kúpnej zmluvy k zrušeniu
nadobúdacieho titulu predávajúceho od situácie, kedy sa predávajúci vôbec nestal vlastníkom
prevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z dôvodu (absolútnej) neplatnosti zmluvy ako nadobúdacieho

titulu na strane predávajúceho. Dodal, že v prípade neplatnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam nedochádza k právnym následkom ňou predkladaným. Uvedené okrem iného
znamená, že ňou nedochádza k prevodu vlastníckeho práva z prevodcu na nadobúdateľa a keďže
nadobúdateľ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nenadobudol, nemôže s danými nehnuteľnosťami
nakladať, čo okrem iného znamená, že nadobúdateľ ich nemôže ďalej previesť na ďalší subjekt (ktorý

sa v takom prípade taktiež nemôže stať ich vlastníkom).

37. Vyslovil tiež záver, že je potrebné naďalej zotrvať na právnom závere vyslovenom najvyšším súdom
už v rozsudku sp. zn. 1 Cdo 96/1995 (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998),
v zmysle ktorého „absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona a

hľadí sa naň, ako by nebol urobený; táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením a
nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny
úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.“ Možnosť prelomenia zásady nemo plus iuris - okrem
zákonom predvídaných výnimiek - nie je podľa veľkého senátu možné odvodiť ani zo znenia ustanovenia

§ 70 ods. 1 katastrálneho zákona, a to ani s odkazom na článok 1 ods. 1 ústavy, z ktorého ako
takého tiež nie je možné odvodiť uprednostnenie ochrany dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti pred
ochranoujejvlastníkaaleboaspoňpomerovaniemedziochranouvlastníkaveciadobrouvierouďalšieho
nadobúdateľa.

38. Dospel k záveru, že dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosť zapísaného údaja v
katastri nehnuteľností o jej (predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje pre záver súdu o tom, že mohol
nadobudnúťvlastníckeprávo(apreposkytnutieochranytomutoprávu),aksapreukáže,žetátozapísaná
osoba v skutočnosti v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti,
napríklad z dôvodu, že predchádzajúca zmluva o prevode nehnuteľnosti predstavovala absolútne

neplatný právny úkon. Z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy predávajúci nemohol nadobudnúť
vlastnícke právo k nehnuteľnosti a rovnako tak nemohol „neexistujúce“ vlastnícke právo previesť na
ďalšiu osobu, hoci konajúcu v dobrej viere. Naďalej tak je potrebné zotrvať na právnom závere, že
absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, ak na jeho základe už bolo
kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

39. K otázke vplyvu absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov
sa vyjadril ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 50/2010. Poukázal v ňom na zásadu rímskeho
práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej nikto nemôžepreviesť na iného právo, ktoré sám nemá. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo
právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti,
toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Vo všeobecnosti možno

za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie („modus“)
a zodpovedajúci právny titul („titulus“), napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus“ preukazuje právo inej osoby
než „modus“, je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takom prípade považovaný ten, v
prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale nemá právne následky, aké
má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľnosti. I keď v prípade

neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti „prevedených“ ďalej na iných nadobúdateľov
svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“. Dobrá viera týchto ďalších
nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného
držiteľa (§ 129 a nasl. Občianskeho zákonníka). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne
iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby
zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami: pokiaľ zápis

v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri.

40. Na rovnakom právnom náhľade na možnosti nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti od toho, kto
nie je (nebol) jej vlastníkom, zotrváva aj odborná právnická literatúra, v ktorej sa uvádza napríklad
to, že „vo vzťahu k možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej kúpnej

zmluvy sa možno stotožniť s právnym názorom, podľa ktorého Občiansky zákonník de lega lata možnosť
dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka neupravuje ako pravidlo, ale len ako výnimku
zpravidla(pozrinapr.nadobudnutievlastníckehoprávapriprevodeodtzv.nepravéhodedičapodľa§486
Občianskeho zákonníka) a dobromyseľnosť kupujúceho nemôže nahradiť chýbajúce vecné oprávnenie
právneho predchodcu predávajúceho. Tieto výnimky z pravidla nemožno ľubovoľne rozširovať bez toho,

aby takúto možnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné zotrvať na dôslednom uplatnení zásady
„nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ aj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako
nespravodlivé. Aj z hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci je preto potrebné odmietnuť
možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej viery aj
v iných prípadoch ako tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne upravuje“ (viď publikáciu Občiansky

zákonník II., Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol., Nakladatelství C. H. Beck,
2015, str. 2087).

41. Vzhľadom na rozhodnutie veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia, najvyšší súd pristúpil k
posúdeniu dovolateľom nastolenej otázky v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP.

42. Najvyšší súd uvádza, že právny záver vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu obchodnoprávneho
kolégia je aktuálny a berie naň zreteľ v tomto preskúmavanom prípade, nakoľko oba súdy ako
rozhodujúcu právnu otázku riešili práve kolíziu týchto dvoch ústavných princípov, a to princípu ochrany
dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka.

43. V prejednávanej veci súdy konštatovali, že darovacia zmluva, ktorú žalobkyňa uzavrela dňa
13.08.2009 so žalovaným 1/ a zmluva o zriadení vecného bremena vo forme notárskej zápisnice sp.
zn. N 160/2009, NZ 27239/2009 dňa 13.08.2009, je absolútne neplatnou zmluvou, a to v dôsledku tej
skutočnosti, že žalobkyňa tento právny úkon vykonala v duševnej poruche, ktorá ju robila na takýto

úkon neschopnou. Ďalej konštatovali, že za takýchto okolností žalovaný 1/ nemohol platne zriadiť ani
vecné bremeno v prospech žalobkyne, a preto toto nemôže byť zapísané v katastri nehnuteľností, ale
na druhej strane nemohol ani platne nadobudnúť a previesť vlastnícke práva k predmetnému bytu na
žalovaných 2/ a 3/ kúpnou zmluvou uzavretou dňa 24.06.2016, ktorej vklad bol povolený podľa zápisov
na listoch vlastníctva pod V 3433/16 dňa 22.08.2016.Vo vzťahu k dobromyseľnému nadobudnutiu k bytu

zo strany žalovaných 2/, 3/ súdy konštatovali, že išlo o to, že súdy v prejednávanej veci nemohli pripustiť,
aby „ochranu žalovaných 2/ a 3/, ako dobromyseľných nadobúdateľov na základe princípu ochrany
dobromyseľných nadobúdateľov vlastníckeho práva pred ochranou duševne chorej osoby, ktorá bola k
uzavretiu absolútne neplatného právneho úkonu v podstate zmanipulovaná svojim okolím. Individuálne
skutkové okolnosti v predmetnej veci súd prvej inštancie opísal podrobne v svojich dôvodoch, dovolací

súd poukazuje na bod 32. odôvodnenia, z ktorého vyplynulo, že pokiaľ sa týka uzatvorenia darovacej
zmluvy v roku 2009, žalobkyňa konala v duševnej poruche, ktorá ju robila nespôsobilou na uzatvorenie
tak vážnej zmluvy. Nebola schopná operovať s pojmami a predstavami, podliehala vplyvu okolia a ľahko
sa mohla stať obeťou zneužitia. Podľa presvedčenia súdu, nemohla posúdiť následky svojho konaniaani právne následky svojho právneho úkonu, ktorý pred notárom urobila. Bolo nutné si tiež uvedomiť,
že žalobkyňa v roku 2009 ani po súčasnosť nemala zákonného zástupcu. Teda napriek skutočnosti,
že evidentne trpela duševnou poruchou a nebola schopná samostatnej existencie bez pomoci rodiny,

prípadne susedov a svojho okolia, nemala osobu, ktorá by strážila „jej právne záležitosti“. Žalobkyňa
bola slabšou zmluvnou stranou a práve vzhľadom na jej duševnú a rozumovú vyspelosť si zasluhuje
dôslednú súdnu ochranu. Žalobkyňa od malička po súčasnosť pre svoj zdravotný hendikep nebola
schopná byť „bdelým“ vlastníkom a prevodcom vlastníckeho práva. Súd preto nemohol pripustiť, aby
povýšil ochranu žalovaných v rade 2/ a 3/ ako dobromyseľných nadobúdateľov na základe princípu

ochranydobromyseľnýchnadobúdateľovvlastníckehoprávapredochranouduševnechorejosoby,ktorá
bola k uzavretiu absolútne neplatného právneho úkonu v podstate zmanipulovaná svojim okolím.

44. Vec prejednávajúci senát, súc viazaný právnymi závermi vyslovenými veľkým senátom v uznesení
z 27. apríla 2021 sp. zn. 1 VObdo 2/2020, vychádzajúc z ustanovenia § 48 ods. 3 veta prvá CSP,
dospel v preskúmavanom prípade k záveru, že pokiaľ súd prvej inštancie v spojení s odvolacím súdom

založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého ochrana žalobkyne ako pôvodnej vlastníčky
spornej nehnuteľnosti zaručovaná zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“ a nerozhodol
o prelomení tejto zásady v prospech žalovaných ako dobromyseľných nadobúdateľov, tak je možné
vyhodnotiť, že súdy vo svojich rozhodnutiach vec správne právne posúdili a dovolanie žalovaných 2/,
3/ nie je dôvodné. Pričom konštatuje, že z rovnakých právnych názorov vychádza napr. aj ostatné

rozhodnutie NS SR pod č. k. 7 Cdo 77/2020 zo dňa 24. augusta 2022.

45. Na základe vyššie uvedeného dovolateľmi označené rozhodnutie najvyššieho súdu nepredstavovalo
v okolnostiach posudzovanej veci rozdielne rozhodnutie (§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP).
45.1. Na základe uvedeného nie je možné konštatovať ani odklon od rozhodovacej praxe najvyššieho

súdu, teda ani dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.
45.2. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dovolanie žalovaných 2/ a 3/ zamietol podľa § 448
CSP ako nedôvodné.

46. Žalobkyňa bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol jej nárok

na náhradu trov dovolacieho konania, o ktorom dovolací súd rozhodol podľa ustanovení § 453 ods. 1
a § 262 ods. 1 CSP.

47. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.