Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. máj 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/142/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112223315
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Feťková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7112223315.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Feťkovej a sudcov JUDr.
Ladislava Duditša a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu K. P., Z..: X.X.XXXX, B. Q., R.. U.
XXX/XX, zastúpeného JUDr. Jurajom Kusom, advokátom, AK v Michalovciach, Nám. osloboditeľov 10,
proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so
sídlom v Bratislave, Štúrova 2, v spore o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánom

verejnej moci, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice zo dňa 22.10.2015 č.k.
35C/244/2012-322 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku a výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec v
r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej

povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 100.000,- eur s úrokom z
omeškania vo výške 9 % ročne od 6.2.2012 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanú zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške
5.786,02 eura, na účet advokáta JUDr. Juraja Kusa do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, že o
zloženom preddavku na trovy konania súd rozhodne v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.

2. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že uznesením ČTS: UIS-86/KOK-2005
zo dňa 14.12.2005 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie za pokračujúce trestné činy zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a prijímanie úplatku
a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 2 Trestného zákona. V odôvodnení bolo uvedené, že
uznesenímPolicajnéhoorgánuUISPZObKOKBratislavač.p.ČTS:UIS-86/KOK-2005zodňa26.9.2005

podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin zneužívania
právomoci verejného činiteľa. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia žalobca podal sťažnosť, o ktorej
rozhodla Vojenská obvodná prokuratúra Prešov uznesením OPV 259/05 zo dňa 23.2.2006 tak, že
zamietla sťažnosť obvineného - žalobcu, pretože sťažnosť nie je dôvodná. Dňa 13.11.2009 Vojenská
obvodná prokuratúra vzniesla obžalobu číslo OPV 277/08-138 na obvineného - žalobcu obvineného ako
verejného činiteľa, ktorý v úmysle zadovážiť sebe neoprávnený prospech vykonával svoju právomoc

spôsobom odporujúcim zákonu, priamo pre seba prijímal úplatok, aby sa zdržal konania tak, že
porušil povinnosti vyplývajúce zo svojho postavenia, čím spáchal pokračovací trestný čin zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a
pokračovací trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 2 Trestného zákona
účinného do 31.12.2005. Rozsudkom Okresného súdu Michalovce č.k.: 8T/212/2009 zo dňa 21.6.2010
súd rozhodol, že podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku obžalovaného - žalobcu oslobodzuje spod

obžaloby prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov pre skutky právne kvalifikované ako
pokračovací trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestnéhozákona účinného do 31.12.2005 a pokračovací trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody
podľa § 160 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, pretože nebolo dokázané, že tieto skutky
sa stali. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 7.7.2010.

3. Zo záznamu o ošetrení pacienta zo dňa 14.12.2005 vyplynulo, že žalobca bol ošetrený v
zdravotníckom zariadení NsP Sobrance rýchlou lekárskou pomocou a z ďalších lekárskych správ zo dňa
14.12.2005bolzistenýajdôvodošetreniažalobcu,keďpotomčobolovočižalobcovivznesenéobvinenie
o 9:00 hod. ráno odpadol, padol dozadu a v poslednej chvíli ho zachytili. Pri ceste autobusom do Košíc

sa stav zopakoval, mal tlakové bolesti na hrudníku a bol odoslaný na neurologické vyšetrenie. Následne
bol žalobca hospitalizovaný na I. internom oddelení NsP Š.Kukuru v Michalovciach od 16.12.2005
do 22.12.2005 za účelom prešetrenia klinickej stabilizácie. Ďalej súd vychádzal zo zistenia, že po
začatí trestného stíhania žalobca bol personálnym rozkazom Ministerstva vnútra SR č. 736 zo dňa
22.12.2005 prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru a to z dôvodov, ktoré
sú totožné so skutkami uvedenými v uznesení o vznesení obvinenia, resp. v obžalobe. V súvislosti

s predmetným trestným stíhaním prišiel tiež o zbrojný pas, v dôsledku čoho sa nemohol zamestnať
v žiadnej bezpečnostnej službe. Až po dvoch rokoch si našiel prácu v reklamnej agentúre a to v
dôsledku pomoci jeho synovca, ktorý tam pracoval. Po navrátení zbrojného preukazu sa zamestnal
v SBSecurite Košice, pracovisko v Sobranciach na ochrane objektov solárnej elektrárne. Trestným
stíhaním bol poškodený aj finančne, pretože na prepočet dôchodku bral sa do úvahy iba jeho príjem

v r. 2004, kedy mal menšie príjmy ako v r. 2005. Následne nedostal odchodné okolo 365.000,- Sk.
Rozhodnutímoprepustení zoslužobnéhopomerupríslušníkaPZnielenžestratilžalobcazdrojobživyna
základe obvinenia, ktoré sa neskôr ukázalo ako nezákonné, navždy stratil sociálne výhody o sociálnom
zabezpečení policajtov, odchodné vo výške 10-násobku služobného platu a natrvalo krátený výsluhový
dôchodok za počet odpracovaných rokov.

4. Ďalej súd prvej inštancie vychádzal z výpovedi svedkov F. X. (bývalého kamaráta), F. Š., A. J., T. A. T.
V. B. (bývalých spolupracovníkov a kolegov žalobcu), manželky žalobcu V. P., nevlastnej dcéry X. H. a
vyhodnotením vykonaného dokazovania dospel k nespornému záveru, že v dôsledku trestného stíhania
došlo k negatívnemu zásahu do osobnostných práv žalobcu na ochranu jeho súkromného a rodinného

života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti. Okresný súd konštatoval, že v posudzovanej veci sa
zníženie spoločenského postavenia žalobcu prejavilo navonok v pochybnostiach širokej verejnosti a
kolegov v práci, susedov, priateľov a známych k jeho čestnosti a neúplatnosti, keďže títo uverili v údajné
protispoločenské správanie žalobcu, že je skorumpovaný, čo sa prejavovalo uštipačnými narážkami,
ktorým musel čeliť a všeobecne, vo vzniku jemu spoločensky nepríjemných situácií v rodinnom i

spoločenskom živote tým, že po dobu takmer piatich rokov bol vystavený z dôvodu vedenia trestného
konania strachu, stresu, úzkosti a frustrácii, keďže prišiel o svoje zamestnanie, čo sa nepochybne
prejavilo na jeho finančnej situácii, nakoľko sa nevedel zamestnať na pozícii zodpovedajúcej jeho
vzdelaniu a skúsenostiam, prípadne na pozícii využívajúcej to, že je držiteľom strelnej zbrane, pretože i
zbrojný preukaz mu bol zadržaný na určité obdobie. Žalobca sa v dôsledku všetkých týchto negatívnych

reakcií blízkeho či širšieho okolia uzavrel do seba, nevychádzal z domu, nestretával sa s nikým. Dokonca
i zo strany jeho vlastnej rodiny pocítil odsúdenie, kedy sa vzájomné návštevy súrodencov obmedzili,
žalobca chodí navštevovať už len najmä mamu. Uvedeným sa žalobca dostal až do akejsi spoločenskej
a sociálnej izolácie.

5. Súd prihliadol predovšetkým na to, že predmetná kauza zasiahla do mimoriadne citlivej oblasti
života žalobcu - občianskej bezúhonnosti, cti a vážnosti v spoločnosti a najmä jeho profesijnej činnosti,
nakoľko bol v rozpore so skutočnosťou označený za páchateľa protiprávnej činnosti závažného
charakteru,ktorájevšeobecnepovažovanázaprotispoločenskúanemorálnuaakotakájespoločnosťou
odsudzovaná.Problematikapáchaniatrestnejčinnostispočívajúcejvprijímaníúplatkovainejnenáležitej

výhody (korupcie) a zneužívania právomoci verejného činiteľa v orgánoch verejnej moci, je z dôvodu
spoločenskej závažnosti podrobená mimoriadne negatívnemu a citlivému spoločenskému vnímaniu. V
danom prípade je tento následok o to intenzívnejší, že žalobca žije v malom meste, v osobitom regióne, v
ktoromsaľudianavzájomdobrepoznajú,vprostredí,kdejenízkaanonymita,čoznamená,žeinformácie
o žalobcovi neostali len v obmedzenom okruhu rodiny a priateľov žalobcu; osoba žalobcu sa stala

objektom posudzovania v okruhu širokej verejnosti. Trestná vec žalobcu teda bola podrobená verejnej
mienkeaajkeďneskôržalobcaboloslobodenýspodobžaloby,jehomenoostalopoškvrnenéamnožstvo
ľudí z rôznych oblastí života, či už verejného, pracovného alebo rodinného, s ním opätovne nenadviazalo
priateľskékontakty,nestýkajúsasním.Ďalšouveľmivýznamnouskutočnosťou,ktorávýrazneovplyvnilanásledky súvisiace s trestným stíhaním, bola medializácia celého prípadu. Konanie žalobcu bolo v
médiách opísané v podstate ako nesporná vec, t.j. že patrí medzi skorumpovaných policajtov, ktorí v
službe brali úplatky za bezproblémové prepúšťanie cestujúcich atď. Svedkovia, vypočutí v tomto konaní

v podstate zhodne uviedli, že v dôsledku medializácie uvedeného prípadu, resp. v dôsledku šíriacich sa
rečí o žalobcovi uverili, že tento sa trestnej činnosti skutočne dopustil.

6. Po právnom posúdení veci podľa § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1,
§ 16 ods. 1, § 17 ods. 1 až 4, § 18 ods. 1 a 3, § 27 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v platnom znení, § 3 ods.
1 a 2 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka, v znení účinnom do 31.1.2013, prvoinštančný súd konštatoval, že je splnená základná
podmienka pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
lebo rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre
nezákonnosť, má i vynesenie oslobodzujúceho rozsudku a zastavenie trestného stíhania. Dôvodil, že v

danom spore uznesenie o vznesení obvinenia vydal vyšetrovateľ policajného zboru, prokurátor sťažnosť
proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia zamietol a podal obžalobu, a tak v zmysle novely § 4
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. vykonanej zákonom č. 412/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť od 1.1.2013,
je orgánom konajúcim v mene štátu Generálna prokuratúra SR a nie Ministerstvo spravodlivosti SR, ani
Ministerstvo vnútra SR, na čom nemení nič fakt, že žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie

nároku na inom orgáne, resp. že súd spočiatku konal s iným orgánom, ktorý bol v tom čase orgánom
oprávneným podľa zákona konať za štát.

7. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody z titulu náhrady trov konania z príjmových pokladničných
dokladov vystavených vystavených JUDr. V. G., mal preukázané, že táto dňa X.X.XXXX prijala

od žalobcu sumu 20.000,- Sk ako trovy obhajoby - trovy právneho zastúpenia v trestnej veci. V
dôsledku späťvzatia žaloby žalobcu o zaplatenie náhrady škody vo výške 829,84 eura s príslušenstvom
pohľadávky prvoinštančný súd uznesením č.k. 35C/244/2012-284 zo dňa 30.9.2015 žalobu o zaplatenie
náhrady škody vo výške 829,84 eura s ročným úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 6.2.2012
do zaplatenia zastavil.

8.Predmetomkonaniazostalnárokonáhradunemajetkovejujmyvovýške100.000,-eurapríslušenstvo
predstavujúce úrok z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy nemajetkovej ujmy 100.000,- eur od
6.2.2012 do zaplatenia. Okresný súd pri úvahe nad primeranosťou výšky náhrady za nemajetkovú ujmu
prihliadal aj na prípady právoplatne skončených vecí, kedy z dôvodu nezákonného trestného stíhania

bola poškodeným priznaná nemajetková ujma, na ktoré poukazoval žalobca. Personálny rozkaz okresný
súd nehodnotil ako nezákonný, lebo je právoplatný, nebol zrušený a ani inak nebola vyslovená jeho
nezákonnosť. Posudzoval len viazanosť Personálneho rozkazu o prepustení žalobcu zo služobného
pomeru príslušníka PZ a jeho dôsledky na život žalobcu a teda príčinnú súvislosť medzi týmto správnym
aktom - uznesením o vznesení obvinenia a požadovanou náhradou škody. Okresný súd dospel k

záveru, že všetky vyššie uvedené následky, predstavujúce nemajetkovú ujmu, sú v príčinnej súvislosti s
nezákonným rozhodnutím. Vzťah medzi príčinou (nezákonným rozhodnutím) a následkami je tu daný,
pretože nebyť začatia trestného stíhania, tieto následky by nenastali. Uvedené vyplýva najmä z toho,
že podkladom na vydanie Personálneho rozkazu o prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ
boli výsledky šetrenia UIS PZ MV SR vedené pod ČTS: UIS-86/KOK-2005, t.j. šetrenie učinené v rámci

trestného stíhania, kedy zamestnávateľ nevykonal žiadne vlastné iné šetrenie týkajúce sa prípadného
porušenia služobnej prísahy či služobných povinností žalobcu. V prípade žalobcu sa v trestnom konaní
nepreukázalo žiadne porušenie jeho služobných povinností, či služobnej prísahy, nakoľko Okresný
súd Michalovce vo svojom oslobodzujúcom rozsudku č.k. 8T/212/2009 zo dňa 21.6.2010 konštatoval,
že nebolo dokázané, že skutky kladené žalobcovi za vinu sa vôbec stali. Z uvedeného dôvodu súd

mal za to, že medzi uznesením o vznesení obvinenia a Personálnym rozkazom o prepustení žalobcu
zo služobného pomeru príslušníka PZ a vznikom škody je nepochybná príčinná súvislosť, pretože
výsledky vyšetrovania v rámci samotného trestného stíhania, ktoré vyústili do uznesenia o vznesení
obvinenia voči žalobcovi boli jednoznačným podkladom na vydanie personálneho rozkazu, a teda z
uvedeného sa nepochybne odvíja vznik škody ako takej. Nemajetková ujma, ktorá žalobcovi vznikla

v dôsledku trestného stíhania, netrvala „len“ po dobu takmer piatich rokov od vznesenia obvinenia do
vynesenia oslobodzujúceho rozsudku, ale vo svojej podstate pretrváva aj naďalej, či už v súkromnom
alebo profesijnom živote a nie je možné odstrániť ju inak, ako priznaním zadosťučinenia vo forme
finančnej náhrady; žalobcovi doposiaľ nikto neposkytol ani len morálne zadosťučinenie vo formeospravedlnenia sa. Vzhľadom na vyššie uvedené súd uzavrel, že priznanie peňažného zadosťučinenia
za vzniknutú nemajetkovú ujmu žalobcu vo výške 100.000,- eur je primerané. Okresný súd pri úvahe nad
primeranosťou výšky náhrady za nemajetkovú ujmu prihliadol aj na rozsudok Okresného súdu Košice I

č.k. 24C/243/2012 zo dňa 5.2.2015, ktorým bola B. A. priznaná nemajetková ujma 100.000,- eur, pričom
ide o poškodeného patriaceho do okruhu spoluobvinených žalobcov.

9. Pokiaľ žalobca uplatnil aj príslušenstvo predstavujúce úrok z omeškania vo výške 9,5% ročne zo
sumy nemajetkovej ujmy 100.000,- eur od 6.2.2012 do zaplatenia, okresný súd mal za to, že táto nie je

správne uplatnená, nakoľko ku dňu 6.2.2012 bola sadzba Európskej centrálnej banky 1%, čo za použitia
§ 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. predstavuje iba 9% ročne (a nie 9,5% ročne). Vzhľadom na uvedené
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

10. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 142 ods. 3 O.s.p. a priznal žalobcovi z uplatnených trov
trovy vo výške 5.782,02 eur predstavujúce účelne vynaložené trovy (trovy právneho zastúpenia).

11. Proti rozsudku vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania podala včas odvolanie
žalovaná. Podaním odvolaním uplatnila odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., že
rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zároveň považovala
okresného súdu za arbitrárny a nepreskúmateľný a navrhla preto rozsudok v napadnutej časti zrušiť a

vec vrátiť okresnému súdu Košice I za účelom ďalšie zákonného konania.

12. Žalovaná v súlade so svojimi doterajšími písomnými a ústnymi vyjadreniami poukázala na tú
skutočnosť, že žalobca v priebehu konania nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, na
základe ktorého by mu prináležal nárok na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Poukázala na rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 163/2013-50, v ktorom sa uvádza, že uznesenie o vznesení
obvinenia nemožno automaticky považovať za nezákonné len z dôvodu, že v čase jeho vydania
existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila.
Rovnako poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/201/2007 zo dňa

30.07.2008,rozhodnutieEurópskehosúdupreľudsképrávaE.protiČeskejrepublikezodňa20.06.2013.
Konštrukciu spočívajúcu v tom, že nezákonným je uznesenie o vznesení obvinenia s poukazom na to,
že žalobca bol spod obžaloby oslobodený a vzhľadom na toto oslobodenie je uznesenie o vznesení
obvinenia nezákonným rozhodnutím nie je možné podľa žalovanej akceptovať a to najmä s prihliadnutím
na to, že takáto konštrukcia nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.. Zákon č.

514/2003 Z.z. v žiadnom ustanovení neupravuje, čo i len rámcovo, takúto konštrukciu a nepriznáva
jej status nezákonného rozhodnutia. Absencia právnej úpravy tejto konštrukcie tzv. nezákonného
rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia v normatívnom texte nemá za následok medzeru v
právnom poriadku Slovenskej republiky, ale je vyjadrením vôle normotvorcu takúto konštrukciu ani
neuzákoniť. Vzhľadom k tomu neprináleží súdom vytvárať takúto konštrukciu v rámci ich rozhodovacej

činnosti. Zároveň žalovaná poukázala na právne názory vyjadrené v rozsudkoch Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. 8C/10/2013-154 z 15.10.2015 a 19C/181/2013-140 zo dňa 24.7.2015. V danej
veci nie je preto splnená základná podmienka úspešného uplatnenia náhrady škody a to existencia
nezákonného rozhodnutia. Vzhľadom k tomu neexistuje právny titul pre priznanie náhrady škody podľa
zákona č. 514/2003 Z.z.. Zároveň poukázala žalovaná v odvolaní na samotnú činnosť súdu v rámci

trestného konania po podaní obžaloby prokurátorom, t.j. ust. § 238 ods. 1 Trestného poriadku, z ktorého
vyplýva viacero alternatív, ako môže postupovať súd po doručení obžaloby.

13.Zároveňodvolateľkanamietala,žeokresný súdsíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,alenesprávne
ho interpretoval, pretože z ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že výška náhrady nemajetkovej

ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným
násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. 'Týmto osobitným právnym predpisom je zákon
č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších
právnych predpisov. Zákon č. 215/2006 Z.z. v ustanovení § 6 upravuje maximálnu sumu odškodnenia. V
súlade s citovaným ustanovením suma odškodnenia nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej

mzdy, čo v súčasnosti predstavuje sumu cca 19.000,- eur. Okresný súd ustanovenie § 17 ods. 4
zákona č. 514/2003 Z.z. pri svojom rozhodnutí náležíte neaplikoval a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi neodôvodnene vysokú sumu. V súvislosti s aplikáciou ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003
Z.z. žalovaná zároveň uviedla, že absencia prechodných ustanovení v zákone č. 412/2012 Z.z., ktorýnovelizoval zákon č. 514/2003 Z.z. od 1.1.2013, nemôže mať za následok svojvoľné nerešpektovanie
vôle zákonodarcu súdom pri vydaní rozhodnutia v čase účinnosti tejto novely, ktorá je pre rozhodovanie
súdov o výškach náhrad nemajetkovej ujmy záväzná. Platná právna úprava nároku na nemajetkovú

ujmu spôsobenú orgánmi verejnej moci v dôsledku nezákonného rozhodnutia, prípadne nesprávneho
úradného postupu teda jasne upravuje maximálnu výšku nároku na nemajetkovú ujmu. Zákonodarca
sám pri prijímaní predmetnej právnej úpravy t.j. obmedzenia výšky nároku na nemajetkovú ujmu uviedol,
že „Nakoľko v prípadoch obetí násilných trestných činov môže dôjsť aj k závažnému zásahu do
zdravia, či dokonca života, je možné považovať za primerané, aby odškodnenie za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci nebolo vyššie ako odškodňovanie za trvalé následky na zdraví či dokonca za
život. V opačnom prípade by vznikol rozpor s poukazovaním na ľudský život ako najvyššiu hodnotu,
od ktorej sa odvodzujú ostatné hodnoty. Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva by priznaná
finančná náhrada napr. v konaniach o ochrane osobnosti nemala byť neprimeraná iným finančným
kompenzáciám - napríklad výške náhrady za utrpenie a bolesť (ktoré boli spôsobené napr. telesnými
zraneniami - Karhuvaara a lltalehti v. Fínsko). Podobne sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky,

keď konštatoval, že priznávanie premrštených súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu
sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných právach (rozsudok NS SR
sp.zn. 4 Cdo 171/2005 zo dňa 27.04.2006). Okresný súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy
neaplikoval platnú a účinnú právnu úpravu a rozhodoval aj v rozpore so závermi prijatými Európskym
súdom pre ľudské práva a závermi prijatými Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Navyše okresný

súd neodôvodnil priznanie nesmierne vysokej výšky nemajetkovej ujmy 100.000,- eur v danej veci. Z
uvedeného dôvodu považuje žalovaná predmetný rozsudok arbitrárny a nepreskúmateľný. K odvolaniu
pripojila rozsudky Okresného súdu Bratislava I 8C/10/2013-154 zo dňa 15.10.2015 a 19C/181/2013-140
zo dňa 24.7.2015.

14. Žalobca vo vyjadrení sa k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
V dôvodoch vyjadrenia poukázal na to, že rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti začatia trestného
stíhania, je neskorší výsledok trestného konania. Oslobodzujúcim rozsudkom vyšla najavo nezákonnosť
rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Oslobodzujúci rozsudok má rovnaké
dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, čo

je základná podmienka pre uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
tak ako to vyplýva z dikcie ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Z každej zásady existujú výnimky
a teda nie každý oslobodzujúci rozsudok automaticky zakladá úspešnosť nároku o náhradu škody.
Napr. ak si žalobca sám spôsobil trestné stíhanie alebo jeho nárok by bol v rozpore s dobrými mravmi.
Rozhodujúcim kritériom je tiež skutočnosť, že z akých dôvodov bol žalobca oslobodený spod obžaloby.

V našom prípade bol žalobca oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že skutok sa nestal. Medzi výnimky
patria aj prípady, na ktoré poukazuje žalovaný odkazom na dva rozsudky Okresného súdu Bratislava
I. Podľa žalobcu prokurátor pochybil hneď na začiatku, keď nevyhovel sťažnosti obvineného proti
uzneseniuovzneseníobvinenia.Uznesenieovzneseníobvineniazodňa14.12.2005neobsahuježiadne
konkrétne skutočnosti, ale len všeobecné pojmy napr. prevzal úplatok od neznámej osoby, prevzal

bankovku nezistenej hodnoty a meny, prevzal úplatok od nestotožneného občana Ukrajiny atď.. Takéto
uznesenie o vznesení obvinenia je vydané v rozpore s § 206 odsek 3 Trestného poriadku. Podľa tohto
ustanovenia zákona uznesenie o vznesení obvinenia musí obsahovať presný opis skutku s uvedením
miesta, času, prípadne iných okolností, za ktorých k nemu došlo tak, aby skutok nemohol byť zamenený
s iným skutkom. Tento nedostatok mal prokurátor odstrániť hneď na začiatku trestného stíhania a to

tak, že mal sťažnosti obvineného vyhovieť a trestné stíhanie zastaviť. Rovnako podľa žalobcu neobstojí
ani námietka žalovanej, že súd je viazaný účinným ustanovením § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z.
limitujúcim maximálnu výšku nemajetkovej ujmy. Základným kritériom pre rozlíšenie adekvátnej právnej
úpravy , ktorú je potrebné aplikovať vo veciach zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, je podľa žalobcu okamih vydania nezákonného rozhodnutia. Uvedené nesporne vyplýva

z prechodného ustanovenia § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého sa posudzovanie
nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, t.j. od 1.7.2004, riadi týmto zákonom. Zákon č. 412/2012 Z.z., ktorý novelizoval zákon
č. 514/2003 Z.z. a v ustanovení § 17 ods. 4 stanovil maximálnu výšku náhrady za nemajetkovú ujmu,
nadobudol účinnosť 1.1.2013. Do účinnosti citovanej novely, t.j. do 31.12.2012 zákon nestanovil pre

výšku náhrady nemajetkovej ujmy žiaden limit. Ústavný súd už vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že
v ústavnom poriadku sa uplatňuje zásada „lex retro non agit" ( teda zákaz spätnej účinnosti zákona ),
keď uviedol, že k definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz spätného pôsobenia právnych
predpisov, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov, právnej istoty a ochranydôvery občanov v právny poriadok. Pretože v tomto prípade bolo nezákonné rozhodnutie ( Uznesenie
o vznesení obvinenia ) vydané dňa 14.12.2005, teda v čase účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. v
znení pred jeho novelizáciou zákonom č. 412/2012 Z.z., aplikácia ust. § 17 ods. 4 zavedená citovanou

novelou od 1.1.2013 v danej veci nie je prípustná a priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nad limit
stanovený cit. novelou, je v danom prípade v súlade so zákonom. Podľa žalobcu súdom priznaná výška
náhrady nemajetkovej ujmy je primeraná (100.000,- eur). Vykonaným dokazovaním bolo preukázané,
že žalobca bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ z tých istých dôvodov, pre ktoré bol
aj uznesením vyšetrovateľa obvinený. V Personálnom rozkaze č. 736 zo dňa 22.12.2005 je odkaz na

výsledky vyšetrovania vedené pod sp. zn. ČTS: UIS-86/KOK-2005, t.j. odkaz na vyšetrovací spis v
trestnej veci. Čiže Personálny rozkaz o prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ sa opiera
o jediný dôkaz a to o vyšetrovací spis. Z Personálneho rozkazu o prepustení zo služobného pomeru
príslušníka PZ zo dňa 22.12.2005 je zrejmé, že všetky obidva skutky sú zhodné, pre ktoré bol žalobca
stíhaný uznesením vyšetrovateľa zo dňa 14.12.2005. Preto možno ustáliť, že ak by žalobca nebol
trestne stíhaný, tak by ani nebol prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ. Tým, že bol žalobca

prepustený zo služobného pomeru, tak mu vznikla značná škoda. Za rok 2005 mal mesačný príjem
900,- eur, ročný príjem tak činil 10.800,- eur, čiže za 10 rokov by bol jeho príjem 100.800,- eur. Ďalšia
ujma žalobcovi vznikla tým, že mu nebolo vyplatené odchodné, t.j. 10-násobok služobného platu, čiže
suma 9.000,- eur. Ďalšia ujma žalobcovi vznikla tým, že do konca života je krátený na výsluhovom
dôchodku, lebo je rozdiel, či policajt poberá výsluhový dôchodok za 20 rokov služby alebo za 30 rokov.

Na podporu tohto tvrdenia poukázal na listinný dôkaz, ktorý je v spise - Oznámenie Ministerstva vnútra
SR zo dňa 3.1.2011, kde je uvedený mesačný služobný plat žalobcu za rok 2004 a to 27.000,- Sk, čo je
v prepočte 900,- eur. V tomto oznámení MV SR je uvedené, že odchodné by u žalobcu predstavovalo
sumu 366.770,- Sk, čo je v prepočte 12.108,- eur. Keďže bol žalobca oslobodený spod obžaloby, tak mu
relatívne vznikla možnosť na obnovu konania vo veci prepustenia zo služobného pomeru príslušníka

PZ. No zo spisu je zrejmé, že trestné konanie trvalo skoro 5 rokov, od 14.12.2005 do 7.7.2010. Návrh
na obnovu konania je možné podať len do 3 mesiacov odo dňa, keď sa policajt dozvedel o dôvodoch
obnovy konania, najneskôr však do 3 rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

15. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu doručil odvolaciemu súdu uznesenie Najvyššieho súdu

SR zo dňa 16.3.2016 sp. zn. 7Co/262/2015 v právnej veci Ing. D.K. proti žalovanej Slovenskej republike,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR v konaní o náhradu škody, pričom žalovaná v odvolacom
konaní namietala limitáciu nemajetkovej ujmy, ktorá vyplýva z § 17 ods. 4 zák. č.514/2003 Z.z. a táto
otázka bola práve riešená v pripojenom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR.

16. Odvolací súd podanie právneho zástupcu postúpené Okresným súdom Košice I doručil Krajskej
prokuratúre Košice, Mojmírova 5, Košice ako poverenej zástupkyni Generálnej prokuratúry SR na
základe opatrenia Generálnej prokuratúry SR č. VI/1 Spr 36/15/1000-1 z 1.4.2015.

17. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016,

ďalej len "CSP") prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas, oprávnenou osobou proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods.
1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 380 ods. 1,2 CSP, v jeho napadnutom vyhovujúcom
výroku a súvisiacom výroku o trovách konania, z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods.
2 písm. d/, a f/ O.s.p. v spojení s ust. § 470 ods. 2 prvej vety CSP a dospel k záveru, že nie sú splnené

podmienky ani pre potvrdenie ani pre zmenu rozsudku v jeho napadnutej časti.

18. Žalovaná podala proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku.

19. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 prvá veta CSP, ak nie je ustanovené inak platí tento zákon aj na konanie
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, t.j. 1.7.2016. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

20. V prejednávanom spore žalobca uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej

moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ zák. č. 514/2003 Z.z.“).21. Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom. Toto právo je konkrétne upravené v ustanoveniach zákona č. 514/2003 Z.z.. Podľa

§ 3 ods. 1 písm. a) tohto zákona štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
nezákonným rozhodnutím.

22. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je objektívna zodpovednosť (bez

ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Je založená na súčasnom splnení troch podmienok:
existencii nezákonného rozhodnutia, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím
a vznikom škody. Predpokladom kvalifikácie rozhodnutia ako nezákonného je, že sa jedná o právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená alebo zrušená a ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom. Rozhodnutím tohto orgánu (ktorý vyslovil nezákonnosť) je súd
rozhodujúci o náhrade škody viazaný (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.).

23. Žalobca označil ako nezákonné rozhodnutie uznesenie o vznesení obvinenia Úradu inšpekčnej
služby, Odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite Ministerstva vnútra SR zo dňa 14.12.2005
ČTS:UIS-86/KOK-2005, ktorým bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie za pokračujúce trestné činy
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a prijímania

úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 2 Trestného zákona.

24. Žalovaná namietala, že v spore absentuje nezákonné rozhodnutie, keďže uznesenie o vznesení
obvinenia automaticky nemožno považovať za nezákonné len z dôvodu, že v čase jeho vydania
existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila.

25. Túto odvolaciu námietku žalovanej odvolací súd považuje za nedôvodnú. Súd prvej inštancie danú
otázku posúdil v súlade s ustálenou judikatúrou súdov, od ktorej sa odvolací súd nemal dôvod v
prejednávanom spore odchýliť a ktorá sa ustálila v závere, že právo na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia možno spravidla uplatniť v prípadoch, kedy toto rozhodnutie nebolo

zrušené, ale trestné stíhanie príslušnej osoby bolo zastavené alebo táto osoba bola spod obžaloby
oslobodená, pretože zmyslu právnej úpravy zodpovednosti za štátu za škodu zodpovedá, aby každá
ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená.
Extenzívnym systematickým a logickým výkladom bol preto časom učinený záver, že rovnaký význam či
dôsledky ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má zastavenie

trestného stíhania a oslobodenie od obžaloby vtedy, ak k tomu došlo z dôvodu, že nebol produkovaný
žiaden konkrétny dôkaz, ktorý by žalobcu jednoznačne usvedčil z trestných činov. Pri takomto výsledku
trestného stíhania je treba vychádzať z toho, že obvinená osoba čin nespáchala a že teda nemalo byť
proti nej vznesené obvinenie. Právny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného
stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby, je totiž treba hľadať nielen v článku 46 ods. 3

Ústavy Slovenskej republiky a v článku 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého každý
má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu
či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým
v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, teda v princípoch materiálneho právneho štátu, ktorý
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým zasahujú do základných

práv jednotlivca. Na jednej strane je rozhodne povinnosťou štátu zabezpečovať ochranu spoločnosti a
prostredníctvom orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť a jednotlivec
je povinný v určitom rozsahu obmedzenie z toho vyplývajúce znášať, na druhej strane sa štát nemôže
zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, pokiaľ sa ten následne ukáže ako postup mylný. V takej
situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či

sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo, čo sa v danom prípade nestalo. V posudzovanom spore
je z obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku nepochybné, že rozsudkom Okresného súdu Michalovce zo
dňa 21.6.2010 č.k. 8T/212/2009 bol žalobca spod obžaloby oslobodený, lebo nebol produkovaný žiaden
konkrétny dôkaz, ktorý by žalobcu jednoznačne usvedčil z trestných činov. Z uvedeného dôvodu, aj keď
orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie tak, že jeho výsledkom bolo uznesenie

o vznesení obvinenia žalobcu, ich podozrenie sa v trestnom konaní nepotvrdilo, čoho dôsledkom je
existencia nezákonného rozhodnutia (por. napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1Cdo 64/2008, sp. zn. 4Cdo 183/2009, sp. zn. 4MCdo 15/2009).26. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní rovnako správne ustálil aj orgán, ktorý je v tomto spore
oprávnený konať za Slovenskú republiku.

27. Rovnako neobstojí odvolacia námietka žalovanej, že okresný súd mal aplikovať ust. § 17 ods. 4
zák. č.514/2003 Z.z. v znení účinnom rozhodovania súdu. V prejednávanom spore súd prvej inštancie
postupoval správne, ak použil citované ustanovenie § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom
ku dňu vydania označeného nezákonného rozhodnutia, t.j. ku dňu 14.12.2005, aj keď v súčasnej
dobe platný zákon č. 514/2003 Z.z. obmedzuje výšku náhrady nemajetkovej ujmy, tak, že nemôže

byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi, v čase
zásahu do osobnostných práv žalobcu horná hranica náhrady nemajetkovej ujmy určená nebola, ale
bola ponechaná na úvahe súdu (§ 136 O.s.p.).

28. Určenie výšky nemajetkovej ujmy úvahou súdu však nebolo neobmedzené, lebo úvaha súdu musí
mať vždy podklad v zistení skutočností, ktoré by umožnili určité kvantitatívne posúdenie základných

súvislostí.

29. Z dôvodov napadnutého rozsudku možno vyvodiť, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške
náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil aj okolnosti, ktoré pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy
nie sú relevantné. Prvoinštančný súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zohľadnil

okolnosť, že žalobca po prepustení zo služobného pomeru stratil pravidelný mesačný príjem vo forme
mzdy,akoajďalšiesociálnevýhodyspojenésvýkonomjehofunkcie,najmäodchodné,nakoľkouvedené
skutočnosti by zakladali jedine nárok žalobcu na skutočnú škodu, prípadne ušlý zisk podľa § 17 ods. 1
zák.č.514/2003Z.z.,keďženáhradanemajetkovejujmysledujeodškodneniemorálnejujmyvzniknutejv
dôsledku porušenia práva na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti,

osobnej cti a dobrej povesti.

30. Vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku
nevyplýva, na základe akých záverov dospel súd k zisteniu, že začatie trestného stíhania sa odzrkadlilo
aj na zdravotnom stave žalobcu. Žalobca síce v žalobe poukazuje na záznam o ošetrení pacienta zo

dňa 14.12.2005, lekársku správu, interné odd. NsP Š. Kukuru, Michalovce zo dňa 22.12.2005, lekársku
správu zo dňa 15.12.2005 a lekársku správu - neurologické vyšetrenie zo dňa 14.12.2005, ktoré ako
dôkaz mal pripojiť k žalobe, ale táto zdravotná dokumentácia v spise nie je zažurnalizovaná. Súd v
dôvodoch napadnutého rozhodnutia nedostatočne vyhodnotil aj výsluch jednotlivých svedkov.

31. Aj keď súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že uplatnený nárok vo výške
100.000,- eur je so zreteľom na § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. primeraným, ničím neodôvodnil,
nevykonal žiadne porovnanie konkrétneho prípadu so zákonnými kritériami, ktoré odcitoval a tak
odôvodnenie jeho rozhodnutia v napadnutej časti sa stalo nepreskúmateľným.

32. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne posúdiť nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy a v tejto súvislosti prihliadnuť na osobu poškodeného, jeho doterajší život, závažnosť
vzniknutej ujmy, závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom a spoločenskom živote a
rozhodnutie odôvodní tak, aby bolo preskúmateľné vo vzťahu k výške priznanej náhrady.

33. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396
ods. 3 CSP).

34.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).