Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. december 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/28/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7915218797
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miloš Greguš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7915218797.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Greguša a členiek

senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v právnej veci oprávneného
(navrhovateľa) W. C. nar. X.X.XXXX bývajúceho v H. na Y. ulici č. XXXX/X zastúpeného advokátskou
kanceláriou GOGA a spol., s. r. o. so sídlom advokátskej kancelárie v Košiciach na Kupeckého ulici
č. 4 proti povinnému N. C. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v O. F. na M. ulici č. XX zastúpeného M&L
advokátskou kanceláriou s.r.o. so sídlom v Banskej Bystrici na Hurbanovej ulici č. 8 v konaní o zvýšenie
výživného o odvolaní povinného proti rozsudku Okresného súdu Trebišov č.k. 8P/361/2015-1612 z
19.11.2021 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol nasledovne:

I. Mení rozsudok Okresného súdu Trebišov č.k. 14C/181/2008-307 zo dňa 5.5.2009 vo výroku o
výživnom tak, že otec N. C., nar. XX.X.XXXX, je povinný prispievať na výživu syna W. C., nar. X.X.XXXX,
sumou 500 Eur mesačne, vždy do 20. dňa v mesiaci vopred, k rukám syna W., počnúc od 11.11.2015.

II.Dlžnévýživnézaobdobieod11.11.2015do19.11.2021vovýške16.505,09Eurjeotecpovinnýuhradiť
k rukám syna do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

III. Návrh otca na zníženie výživného zamieta.

IV. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie povinný z dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. f/ CSP a § 62 ods. 1 CMP a navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie
a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že súd prvej inštancie mal na základe
dokazovania vykonaného v konaní za preukázané, že je v jeho možnostiach prispievať na výživu

dieťaťa sumou 500 Eur mesačne, že je spoločníkom vo viacerých obchodných spoločnostiach, pričom
v niektorých vykonáva funkciu štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu. Avšak na účely
konania, sú dôležité zárobkové a majetkové pomery rodičov dieťaťa, pričom tieto nemožno priamo
a bez ďalšieho odvodzovať od hospodárskych výsledkov obchodných spoločností, v ktorých mámajetkovú účasť. Preto zisk obchodnej spoločnosti nemožno bezprostredne spájať s majetkovými
pomermi spoločníka danej spoločnosti. Majetok, na ktorý poukázal súd prvej inštancie nie je jeho
majetok, ale majetkom obchodných spoločností ako samostatných subjektov práva. Z odôvodnenia

rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie v rámci vykonaného dokazovania podrobne neskúmal, či v
obchodných spoločnostiach, v ktorých má majetkovú účasť došlo k vyplateniu zisku ich spoločníkom,
ale pri aplikácii vyhľadávacieho princípu svoju činnosť v rámci zisťovania skutkového stavu obmedzil na
preskúmanie daňových priznaní, na základe ktorých konštatoval majetnosť predmetných obchodných
spoločností a skutočnosť, že dané obchodné spoločnosti v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti

dosahujú značné obraty, avšak predmetná skutočnosť nemá s ohľadom na doposiaľ uvedené na
jeho podiel na zisku podstatnejší význam. Nadobudol presvedčenie, že na strane konajúceho súdu
dochádzala k zamieňaniu pojmu obrat (tržby) a zisk, resp. k nesprávnej interpretácii týchto pojmov.
Je nevyhnutné vychádzať z definície pojmu zisk, ktorý predstavuje finančné výnosy dosahované
podnikom (podnikateľom) v rámci príslušného účtovného obdobia po zúčtovaní všetkých výdavkov,
pričom dosiahnutie zisku možno konštatovať v prípade, keď výnosy podnikateľa dosahované výkonom

podnikateľskej činnosti prevyšujú všetky náklady spojené s udržaním podnikateľskej činnosti. Naproti
tomu pod pojmom tržba sa rozumie peňažná suma, ktorú podnik (podnikateľ) získal predajom výrobkov,
tovaru a služieb v danom účtovnom období. Ide teda o výnosy získané primárne výkonom podnikateľskej
činnosti, ktoré sú hlavným finančným zdrojom podniku a ktoré slúžia na uhrádzanie nákladov. Schopnosť
obchodných spoločností dosahovať pri výkone svojej podnikateľskej činnosti tržby postačujúce na

úhrady nákladov spojených s výkonom podnikateľskej činnosti a plnenie svojich daňových a iných
poplatkových povinností nemá vplyv na jeho majetkové pomery, ktoré by mali byť právne významné
na účely konania. Rovnako je nevyhnutné prihliadať na skutočnosť, že súd nevykonal diferenciáciu
medzi obchodnými spoločnosťami a družstvami, v ktorých má majetkovú účasť a v ktorých vykonáva
len funkciu štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu, výkonom ktorej funkcie nie je ex

lege odplatný, a pri posudzovaní majetkových pomerov prihliadal na hospodárske výsledky všetkých
týchto obchodných spoločností bez zohľadnenia výšky jeho obchodného podielu v tej ktorej obchodnej
spoločnosti, pričom takýto postup súdu nemožno považovať za správny, nakoľko na jeho majetkové
pomery môžu mať nepriamy vplyv jedine a výlučne hospodárske výsledky obchodných spoločností
a družstiev, v ktorých má majetkovú účasť, a to vo forme podielu na zisku a postavenia majiteľa

obchodného podielu, akcií alebo družstevných podielových listov. Rovnako právne významným je aj
normatívne daný spôsob vyplácania zisku v závislosti od druhu obchodnej spoločnosti alebo družstva.
V prípade, ak v obchodných spoločnostiach, v ktorým má majetkovú účasť nedošlo k vyplateniu zisku
ich spoločníkom, nemajú výsledky ich hospodárskej činnosti žiadny vplyv na jeho majetkové pomery.
V danom prípade súd prvej inštancie zrejme opätovne nerozlišoval medzi obchodnými spoločnosťami,

v ktorých má majetkovú účasť a obchodnými spoločnosťami, v ktorých vykonáva funkciu štatutárneho
orgánualebočlenaštatutárnehoorgánu,pričomvykonanietakejtodiverzifikáciejenaúčelypreskúmania
jeho majetkových pomerov a tiež na účely súdneho konania nevyhnutné. Súd prvej inštancie prijal
záver o niekoľkostotisícovej hodnote majetku skupiny obchodných spoločností a družstiev, ale v rámci
zisťovania skutkového stavu ustálil a zobral na zreteľ len tie obchodné spoločnosti, v ktorých má

majetkovú účasť a hodnotu jeho obchodných podielov mal určiť zákonom aprobovaným spôsobom pri
zohľadnení majetku konkrétnej obchodnej spoločnosti. Takýto záver nepovažoval za správny, pričom
poukazoval na to, že kúpou nehnuteľnosti sa zvýšila hodnota majetkov obchodnej spoločnosti, avšak
súčasnedošloajkzvýšeniuhodnotyzáväzkovpredmetnejobchodnejspoločnosti,výsledkomčohonieje
zvýšenie hodnoty obchodného podielu v obchodnej spoločnosti, ktorá takého nehnuteľnosti nadobudla,

pričom nákup takýchto nehnuteľností sa v hodnote obchodného podielu predmetnej spoločnosti prejaví
až v čase úplného splnenia záväzkov z úverovej zmluvy. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie
pri zisťovaní jeho majetkových pomerov nezistil skutkový stav rozhodný pre konanie a jeho majetkové
pomery odvodzoval od hospodárskych výsledkov obchodných spoločností bez zrejmého zohľadnenia
skutočnosti, či má v týchto obchodných spoločnostiach majetkovú účasť alebo len vykonáva funkciu

štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu, pričom poukázal na presne neurčenú hodnotu
majetku týchto spoločností bez zohľadnenia výšky ich záväzkov. V ďalšom súd prvej inštancie nevykonal
dokazovanie vo vzťahu k výkonu jeho podnikateľskej činnosti ako samostatne hospodáriaceho roľníka,
pričom s ohľadom na uvedenú argumentáciu by práve zisk dosahovaný pri výkone poľnohospodárskej
výroby bol spolu s ostatnými preukázanými príjmami za výkon funkcie štatutárneho orgánu, prípadne

vyplateným podielom na zisku obchodných spoločností, v ktorých má majetkovú účasť, relevantným
podkladom na účely rozhodovania o výške výživného. Preto sa možno domnievať, že súd prvej
inštancie vychádzal len z takzvanej potenciality jeho majetkových pomerov, keď prihliadal primárne na
skutočnosť, že je spoločníkom vo viacerých obchodných spoločnostiach. Na základe uvedeného malza to, že rozhodnutie vykazuje prvky arbitrárnosti a zistenia, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, na
základe ktorých súd hodnotil jeho majetkové pomery za nesprávne. Taktiež uviedol, že súd v rámci
rozhodovania zrejme nebral na zreteľ, že v dôsledku vzniku ďalšej vyživovacej povinnosti vo vzťahu

k maloletej Y. C. a uzavretia nového manželstva došlo k podstatnej zmene pomerov na jeho strane
odôvodňujúcej podanie návrhu na zníženie výživného, ktorá zmena by mala byť právne významná
v rámci rozhodovania o jeho vyživovacej povinnosti. Rovnako o jeho návrhu na zníženie výživného
bolo potrebné vychádzať zo skutočnosti, že plynutím času môže dôjsť k zmene pomerov tak na jeho
strane, ako aj na strane oprávneného t.j. dieťaťa. Pokiaľ sa takáto zmena výrazným spôsobom prejaví

v pomeroch oprávneného alebo povinného, môže byť dôvodom na úpravu vyživovacej povinnosti,
pričom s ohľadom na skutočnosť, že súdne konanie trvá viac ako šesť rokov, počas ktorého obdobia
bezpochyby došlo k zmene pomerov tak na strane oprávneného, ako aj na jeho strane. V ďalšom
uviedol, že súd neskúmal odôvodnené potreby a náklady oprávneného vynaložené matkou v čase jeho
maloletosti. Na uvedené poukazoval už vo svojich podaniach, pričom povinnosťou súdu bolo, aby v
rámci rozhodovania pri zachovaní odbornej starostlivosti zhodnotil, ktoré z nákladov boli vynaložené na

zabezpečenie odôvodnených potrieb dieťaťa a naopak, ktoré z výdavkov predložených oprávnených a
jeho matkou nesúvisia so zabezpečením jeho odôvodnených potrieb, nakoľko je absolútne neprípustné,
aby sa podieľal na nákladoch vynaložených na leasingové splátky motorového vozidla v držbe matky
oprávneného, ako aj na nákladoch na jeho opravu a to najmä vo svetle skutočnosti, že si plní svoju
vyživovaciu povinnosť nad rámec uloženej povinnosti v podobe finančných darov a zabezpečením

iných potrieb oprávneného, ktorá bola vyložená na jeho ťarchu. V kontexte uvedeného bolo nevyhnutné
prihliadať na skutočnosť, že na výživu oprávneného je rovnako povinná prispievať aj jeho matka,
ktorá je vlastníčkou 3-izbového bytu, má príjem zo závislej činnosti a okrem vyživovacej povinnosti
k oprávnenému nemá inú vyživovaciu povinnosť. Uvedenými skutočnosťami sa však súd nezaoberal
a na zabezpečenie odôvodnených potrieb oprávneného nevykonal podrobné zisťovanie skutkového

stavu. Záverom uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, keď na základe hospodárskych výsledkov obchodných spoločnosti, v ktorých má
majetkovú účasť a v ktorých vykonáva funkciu štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu
a majetku predmetných spoločností bez zrejmého zohľadnenia výšky záväzkov týchto obchodných
spoločností a veľkosti jeho obchodných podielov mal za preukázané, že jeho životný štandard prevyšuje

ním tvrdené majetkové pomery a nezodpovedá jeho deklarovanému príjmu. Súd takto neúplne zistil
skutkový stav, keď náležite nepreskúmal dôvodnosť výdavkov na zabezpečenie potrieb oprávneného,
nepreskúmal zmenu pomerov na jeho strane a súčasne nezistil jeho majetkové pomery.

3. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu povinného uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie

považuje za vecne správne. Mal za to, že súd prvej inštancie úplne zistil a správne posúdil skutkový stav
a k rozhodnutiu dospel na základe obšírneho dokazovania, správne posúdil pomery všetkých účastníkov
konania. V ďalšom uviedol, že zníženie výživného nie je v záujme oprávneného.

4. Oprávnený vo vyjadrení k odvolaniu povinného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako

vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že v konaní bolo riadne
preukázané, že od času predchádzajúceho určenia výšky výživného v roku 2009, kedy mal 9 rokov a
bol žiakom prvého stupňa základnej školy, došlo na jeho strane k podstatnej zmene pomerov. Návrh
na zvýšenie výživného bol podaný matkou v čase, keď nastúpil na strednú školu mimo miesta trvalého
bydliska, čo so sebou nevyhnutne prinieslo nielen zvýšené náklady na stravu, bytové a odevné potreby

dospievajúceho človeka vo vývoji, ale aj zvýšené náklady na vzdelávacie potreby, ubytovanie v domove
mládeže(mimomiestatrvaléhopobytu)spolusostravou,cestovnénáklady,akoajnákladynazáujmovú
činnosť. Nakoľko náklady na jeho živobytie vzhľadom na vyššie uvedené vzrástli, bol odôvodnený aj
záver na zvýšenie výživného zo strany povinného. K najrozsiahlejšej argumentačnej časti odvolania
poznamenal, že aj keď povinný sa snaží vzbudiť dojem, že rozhodnutie súdu bolo podložené výlučne

skutkovými zisteniami týkajúcimi sa hospodárenia obchodných spoločností a družstiev, v ktorých je
spoločníkom alebo vykonáva funkciu štatutárneho orgánu, nie je uvedené pravdou. Súd pri určovaní
výšky výživného vychádzal z odôvodnených potrieb dieťaťa ako aj schopností a možností na strane
povinného rodiča. V ďalšom uviedol, že povinný je konateľom a spoločníkom niekoľkých obchodných
spoločností, vykonáva podnikateľskú činnosť aj ako fyzická osoba, nadobudol hnuteľný aj nehnuteľný

majetok, poľnohospodárske stroje, osobné nákladné motorové vozidlá a podobne. Z daňových priznaní
za jednotlivé roky je zrejmé, že väčšina obchodných spoločností je činná, obraty sa pohybujú v
státisícochEur.Hodnotaúverov,ktorémajúvyššieuvedenéobchodnéspoločnostipovinnývyčíslilnacca
2.000.000 Eur, pričom mesačné splátky spolu predstavujú cca 80.000 Eur. Táto skutočnosť sama o sebeje dôkazom progresu v činnosti obchodných spoločností, ktoré dokážu mať zisk umožňujúci uhrádzať
splátky úverov. Naposledy bol kúpený hospodársky dvor v Hriadkach za 1.000.000 Eur, na kúpu ktorého
bol zobratý úver, ktorý sa bude splácať 10 rokov. Kúpou týchto nehnuteľností opäť zväčšil hodnotu

svojho majetku. Z uvedeného jasne vyplýva, že súd majetkové pomery povinného neodvíjal z uvedených
skutočností, ale konštatoval, že spoločnosti, v ktorých je povinný spoločníkom alebo vykonáva funkciu
štatutárneho orgánu vykazujú tzv. progres, a tým aj zisk, čo eventuálne vytvára povinnému možnosť
na zlepšenie jeho majetkových pomerov. Z odôvodnenia nijako nevyplýva tvrdená skutočnosť, že by
súd pri svojom rozhodovaní nediverzifikoval medzi majetkom obchodných spoločností a majetkovými

pomermi povinného. Výsledky vykonaného dokazovania preukázali, že tvrdenia povinného o tom,
že nemá z činností obchodných spoloční žiaden prospech nie sú pravdivé. Využíva dom patriaci
spoločnosti C., s.r.o., pričom elektrina a voda je napojená na penzión Precedens v susedstve. Dôkazom
vyššieho štandardu sú aj dovolenky, ktoré absolvoval s rodinou, prípadne rodina absolvovala bez neho
v zahraničí. Môže využívať luxusné motorové vozidlá patriace obchodným spoločnostiam. Svoj príjem
odhadol na 1000 Eur - 1500 Eur. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že jeho vyšší životný

štandard nezodpovedá čistému príjmu 1000 Eur ani 1500 Eur. Je nepochybné, že ako spoločník a
konateľ má finančný prospech z hospodárskej činnosti obchodných spoločností. Rovnako tak z činnosti
fyzickej osoby podnikateľa. O solventnosti povinného svedčí darček k narodeninám oprávnenému
500 Eur, úhrada autoškoly 500 Eur, úhrada študijného pobytu na Malte 1.166,58 Eur a letenky. K
vyššie uvedenému poznamenal, že aj povinný vo svojich výpovediach počas konania tvrdil, že z

činnosti obchodných spoločností nepožíva žiaden prospech či výhody. Je potrebné však nezabúdať
na skutočnosti, že prospech z činnosti obchodných spoločností nemusí nutne znamenať len peňažný
príjem, ale prospechom sa rozumie aj tzv. prospech naturálny, ktorý v prípade povinného možno vyvodiť
z bývania v luxusnej nehnuteľnosti, ktorú vlastní iná právnická osoba bez toho, aby bol zaťažený
povinnosťou uhrádzať nájomné či daň z nehnuteľnosti, ako aj poplatky za spotrebovanú vodu a elektrinu,

čo sa v konečnom dôsledku prejavuje v úspore jeho finančných prostriedkov. Rovnakou optikou je
potrebné posúdiť aj možnosti povinného využívať luxusné motorové vozidlá vo vlastníctve jednotlivých
obchodných spoločností a ktorých obstarávacia cena sa rádovo pohybuje v desaťtisícoch až stotisícoch
Eur. Využívanie predmetných vozidiel na súkromné účely boli v konaní preukázané. Zároveň uviedol,
že súd podrobne skúmal jeho odôvodnené potreby, ktoré boli niekoľkonásobne podrobne zdokladované

za rôzne časové obdobia reflektujúce jednotlivé zmeny pomerov, ako aj vo vzťahu k povinnému a jeho
schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom. Aj keď sa povinný snažil navodiť dojem, že jeho
schopnosti, možnosti a majetkové pomery neodôvodňujú zvýšenie výživného v jeho prospech, opak
je pravdou. Uvedené vyplýva aj z toho, že povinný mu uhradil študijný pobyt na Malte, či venoval
finančné dary k sviatkom, k Vianociam bez ohrozenia vyživovacej povinnosti voči ďalším dvom deťom

a manželke. Povinný je schopný na základe svojho vzdelania, veku či vrodených daností úspešne
vykonávať činnosti rôzneho druhu, z ktorých mu plynie prospech umožňujúci mu požívať vyšší životný
štandard a tento štandard dopriať aj svojej aktuálnej rodine, o čom svedčí nielen skutočnosť, že jeho
rodina býva v lukratívnej nehnuteľnosti, avšak môže si dopriať dovolenky v zahraničí či nadštandardné
ošatenie za vyššiu obstarávaciu cenu. Ak povinný tvrdil, že z účasti v obchodných spoločnostiach alebo

výkonoch funkcie štatutárneho výkonu nenadobúda žiaden príjem a napriek tomu dobrovoľne zotrváva
pri daných činnostiach, dopúšťa sa konania, ktorým sa vzdáva bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho
zamestnania, zárobku, majetkového prospechu a berie na seba neprimerané majetkové riziká. Ak je
tomu však tak, ďalšou otázkou ostáva spôsob financovanie jeho vyššieho životného štandardu a novej
rodiny, ktorý bol v konaní preukázaný. Zároveň poukázal aj na to, že pokiaľ príjem nie je vykazovaný v

rámci daňových priznaní, súd pri určovaní výživného nevychádza z príjmu preukazovaného povinným,
ale vychádza predovšetkým z jeho potenciálnych možností a schopností. Vo vzťahu k presvedčeniu
povinného, že súd nesprávne a nedôsledne vyhodnotil zmenu pomerov na jeho strane, a to jednak
uzavretím manželstva, ako aj narodením dcéry zdôraznil, že povinný uzavrel nové manželstvo dňa
11.8.2018, pričom vyživovacia povinnosť k ďalším dvom deťom, konkrétne synom C. a Y. nevznikla

uzatvorením nového manželstva, nakoľko sa narodili v roku 2010 a 2013. Vyživovacia povinnosť otca
k deťom zo vzťahu s vtedajšou družkou nespôsobila zmenu pomerov na strane povinného. V ďalšom
k tvrdeniu povinného o vzniku vyživovacej povinnosti k dcére Y. C. uviedol, že súd túto skutočnosť
evidoval, ako je zjavné aj z bodu 12. odôvodnenia napadnutého rozsudku a riadne sa ňou aj zaoberal.
Vo vzťahu k výroku III. uviedol, že predmetné súdne konanie trvá viac ako šesť rokov. K tejto konštatácii

zdôraznil, že najmä a hlavne pričinením povinného, jeho sabotovaním plynulého priebehu. K ďalším
tvrdeniam, že súd opomenul posúdiť zákonné ustanovenia a neskúmal rozsah jeho odôvodnených
potrieb a nákladov, uviedol, že vyúčtovanie nákladov na zabezpečenie jeho potrieb, či už v čase jeho
maloletosti alebo plnoletosti boli opakovane do konania predkladané v podrobných rozpisoch. Takistoje zrejmé z rozsudku a jeho odôvodnenia, že súd sa odôvodnenými potrebami a výdavkami riadne a
podrobne zaoberal, nechal si ich vysvetliť a ozrejmiť aj na nariadenom pojednávaní. Nie je pravdivé
tvrdenie povinného, že do nákladov na jeho odôvodnené potreby boli zahrnuté aj náklady jeho matky,

hoci aj tieto boli na výzvy súdu do konania riadne predložené. Vo vzťahu k tvrdeniam povinného, že
na nákladoch na odôvodnené potreby dieťaťa sa má podieľať aj matka, pripomenul, že táto sa o neho
osobne stará, nakoľko ako v čase jeho maloletosti či plnoletosti býva s ňou v spoločnej domácnosti.
Táto napriek podanému návrhu na zvýšenie výživného v roku 2015 aj napriek zmeneným okolnostiam
a zvýšeným výdavkom znášala tieto výdavky doteraz, nakoľko povinný platí výživné stanovené v čase

keď mal 9 rokov. Súd nemôže bez ďalšieho ignorovať minulé udalosti, deje a stavy, ak mali a majú
tieto vplyv na aktuálny stav. Je nepochybné, že je stále v procese prípravy na svoje budúce povolanie
a má byť prvoradým záujmom povinného ho podporovať v tejto príprave, svojou participáciou aj na
nákladoch na jeho potreby mu vytvárať priestor na štúdium a nie vytvárať mu také podmienky, ktoré
ho nútia sústreďovať sa na zarábanie prostriedkov, ktoré suplujú výživné od rodiča. Je nepochybné a v
konaní bolo aj preukázané, že je ochotný pracovať primerane svojmu veku, vzdelaniu a zdravotnému

stavu, čím sa postupne pripravuje na uplatnenie na pracovnom trhu, nadobúda pracovné návyky a
disciplínu, avšak uvedené, nezbavuje povinného jeho vyživovacej povinnosti. Záverom si dovolil uviesť,
že zvýšenie výživného zo strany povinného, ktorý na základe svojich majetkových pomerov, možností
a schopností požíva životnú úroveň preukázateľne vyššiu ako zvyšok populácie v jeho okolí je plne v
súlade s dobrými mravmi, najmä ak boli v konaní jednoznačne preukázané také zmeny v pomeroch,

ktoré zvýšenie výživného nielen fakticky, ale aj logicky odôvodňujú.

5. Povinný v odvolacej replike uviedol, že v odvolaní namietal preskúmanie majetkových pomerov
zamerané súdom prvej inštancie na skúmanie hospodárskych výsledkov a majetku obchodných
spoločností, v ktorých má majetkovú účasť a nie na preskúmanie možností, schopností a jeho

majetkových pomerov, ktoré ako jediné môžu byť relevantným podkladom na vydanie rozhodnutia,
ktorým dôjde k úprave výživného pre oprávneného; a ani opodstatnenosťou nákladov oprávneného na
zabezpečenie jeho odôvodnených potrieb; a rovnako ani návrhom na zníženie výživného. Argumentáciu
súdu prvej inštancie nemožno považovať za správnu z dôvodov, ktoré uviedol vo svojom odvolaní.
Opätovne poukázal, že súd nemohol vykonať riadne správne zisťovanie odôvodnených potrieb

oprávneného, keď do týchto zarátal úhradu leasingových splátok motorového vozidla užívaného jeho
matkou, náklady na opravu motorového vozidla, náklady na telefón a lieky matky, poplatky za mobilné
aplikácie a streamovacie služby, miestne dane a poplatky za komunálny odpad, pričom je neprípustné,
aby v rámci plnenia vyživovacej povinnosti voči oprávnenému uhrádzal všetky tieto výdavky. Opätovne
poukázal na to, že na jeho strane došlo k zmene pomerov v podobe vzniku ďalšej vyživovacej povinnosti

voči maloletému dieťaťu a voči manželke. Neobstoja tvrdenia oprávneného, že príjmy, ktoré dosahuje
prekračujú štatistické priemery. Rovnako je potrebné prihliadať aj na možnosti oprávneného aspoň
čiastočnezabezpečiťnaplneniesvojichpotriebjehovlastnýmpričinením,atonajmävprípadoch,akideo
výživné na plnoleté dieťa alebo dieťa blízke veku dospelosti. V ďalšom uviedol, že sa žiadnym spôsobom
nevyhýba plneniu svojej vyživovacej povinnosti, neoptimalizuje svoje príjmy, vyživovaciu povinnosť si

plní riadne a vždy včas. O jeho dobromyseľnosti svedčia aj skutočnosti, keď zaplatil oprávnenému
študijný pobyt a kurz autoškoly. Keby takúto vôľu nemal, nepristúpil by k žiadnemu dobrovoľnému
zaplateniu študijného pobytu, kurzu autoškoly a ani k iným peňažným a nepeňažným darom, ktoré
daroval a boli oprávneným prijaté. V ďalšom preukázal vznik novej vyživovacej povinnosti a to nielen ku
dcéru Y. C., ale aj k jeho ostatným maloletým deťom a manželke. Záverom poukázal na svoju odvolaciu

argumentáciu a zotrval na odvolacom návrhu. V prílohe pripojil mesačnú štatistiku o počte a štruktúre
uchádzačov o zamestnanie SR, priemerné mesačnú mzdu podľa odvetví.

6. Oprávnený v odvolacej duplike uviedol, že z hľadiska náročnosti dokazovania je najobtiažnejšie

zisťovať schopnosti, možnosti a majetkové pomery rodiča, ktorý je podnikateľom, čo je aj prípad
povinného. Povinný sa však ako fyzická osoba na podnikaní iných osôb zúčastňuje aj nepriamo,
a to prostredníctvom svojej majetkovej a osobnej účasti v početných právnických osobách. Ak ide
teda o príjem povinného rodiča, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z
príjmu, je povinný ich preukázať súdu, a teda predložiť podklady na zhodnotenie svojich majetkových

pomerov a umožniť súdu sprístupnením údajov chránených podľa osobitného predpisu na zistenie aj
ďalších skutočností potrebných na rozhodnutie. Uvedená edičná povinnosť nie je viazaná na výzvu
súdu. Dôkazná povinnosť teda v tomto prípade je na povinnom rodičovi - podnikateľovi, ktorý má
preukázať relevantnými listinnými dôkazmi, že objektívne výsledky jeho podnikateľskej činnosti muneumožňujú plniť si vyživovaciu povinnosť vo zvýšenom rozsahu. Povinný bol súdom viackrát vyzývaný
k predloženiu dôkazov potrebných pre rozhodnutie a ak si túto povinnosť splnil, plnil ju neochotne a vždy
so značným oneskorením. Ako vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd majetkové pomery

povinného nestotožnil s majetkovými pomermi obchodných spoločností, v ktorých má majetkovú či
osobnú účasť, ale konštatoval, že spoločnosti, v ktorých je povinný spoločníkom alebo vykonáva funkciu
štatutárneho orgánu vykazujú tzv. progres, a tým aj zisk, čo vytvára povinnému možnosť na zlepšenie
jeho majetkových pomerov. Z vykonaného dokazovania takisto vyplynulo a bolo preukázané, že tvrdenia
povinného o tom, že nemá z činnosti obchodných spoločností žiaden prospech nie sú pravdivé. Aj

keď sa povinný vo svojom vyjadrení snaží poukázať na opak, aj nepeňažný príjem plynúci mu z účasti
v obchodných spoločnostiach je jasným príjmom na jeho strane, a je irelevantné, či je to príjem v
podobe príjmu určitého plnenia alebo v podobe zníženia jeho nákladov, ktoré by inak musel vynaložiť.
Povinný svoj príjem v konaní odhadol na sumu 1000 Eur - 1500 Eur mesačne. Vykonaným dokazovaním
však bolo jasne preukázané, že povinný spolu so svojou novou rodinou požíva životný štandard, ktorý
vôbec nezodpovedá jeho čistému príjmu. Je teda nepochybné, že súd správne vyvodil záver o tom, že

ekonomické aktivity povinného mu zabezpečujú príjem, ktorý zlepšuje jeho majetkové pomery oproti
obdobiu pred podaním návrhu na zvýšenie výživného a už vôbec neodôvodňujú prijať záver, že výživné
by malo byť znížené. Ak povinný tvrdí, že súd sa riadne nezaoberal rozlíšením medzi jeho výdavkami
a výdavkami matky, nie je to pravda, nakoľko ho súd viackrát vyzýval k predloženiu svojich výdavkov
aj jeho matku, ktorá takisto vždy a načas tieto výdavky aj predložila. Pokiaľ ide o vytýkané náklady za

úhradu leasingových splátok na motorové vozidlo či jeho opravu, je potrebné prihliadnuť na to, že nie je
to len matka, ktorá predmetné motorové vozidlo využíva, ale využíva ho aj on, a preto niet rozumného
dôvodu, prečo by takýto náklad nemohol byť započítaný do vyživovacej povinnosti. Čo sa týka ďalších
nákladov za lieky, či nákladov za mobil, streamingové služby, miestne dane a poplatky, všetky tieto
náklady matky predstavujú plnenia vynaložené na zabezpečenie základných životných potrieb, nakoľko

je to práve matka, ktorá znášala väčšie bremeno jeho výživy, nakoľko povinný sa podieľal na jeho výžive
sumou, ktorá bola stanovená vo veku 9 rokov. V súčasnosti je dnes dospelým mužom vo veku 22 rokov
a tomu prislúchajúcimi potrebami. Vo svojom vyjadrení nikdy netvrdil, že povinný si má vzhľadom na
svoje schopnosti nájsť lepší zdroj príjmov, ale poukázal na výsledky rozsiahleho dokazovania, ktoré
potvrdilo, že čo sa týka schopností, bolo preukázané, že je schopný na základe svojho vzdelania,

veku či vrodených daností veľmi úspešne vykonávať činnosti rôzneho druhu, z ktorých mu plynie
prospech umožňujúci mu požívať vyšší životný štandard a tento štandard dopriať aj svojej aktuálnej
rodine. Nie je namieste, aby úspešný, v regióne etablovaný podnikateľ poukazoval na to, že nie je
objektívne možné v mieste jeho pobytu získať lepšie platenú prácu vzhľadom na mieru nezamestnanosti
a priemernú mesačnú mzdu v poľnohospodárstve, nakoľko z vykonaného dokazovania jasne vyplynulo,

že je schopný si zabezpečiť taký príjem, ktorý mu zabezpečí možnosť požívať vyššiu životnú úroveň.
Čo sa týka vyživovacích povinností povinného, ktoré mu vznikli uzatvorením manželstva a narodením
dcéry, na účely stanovenia výšky výživného nie je podstatný vznik vyživovacej povinnosti k manželke
ex lege, nakoľko je jasné, že túto vyživovaciu povinnosť si povinný voči družke, teda tej istej osobe,
de facto dobrovoľne plnil minimálne od roku 2010, kedy sa im narodilo prvé spoločné dieťa. Taktiež

nie je možné znižovať životnú úroveň jedného dieťaťa na úkor ďalších detí a presúvať vyživovaciu
povinnosť povinného na jeho matku, ktorá sa o neho od rozvodu osobne stará. Na záver si dovolil v
krátkosti reflektovať aj na obvinenia povinného k tendenčnosti a zrejmej účelovosti tvrdení o optimalizácii
príjmov povinného vo vzťahu k stanoveniu vyživovacej povinnosti. Vo svojom vyjadrení poukázal na
prax povinných rodičov v konaniach o výživnom a upriamil pozornosť súdu na uvádzané praktiky,

nakoľko povinný aj napriek jeho preukázanej životnej úrovni, na ktorej sa majú podieľať všetky jeho deti,
nielen tie, ktoré pochádzajú z jeho aktuálneho manželstva, odmieta plniť si voči nemu svoju zákonnú
vyživovaciu povinnosť. Povinný opakovane poukázal na to, že nie je v jeho možnostiach, schopnostiach
a majetkových pomeroch prispievať na jeho výživu v sume o 265 Eur vyššej, ako tomu bolo v čase
predchádzajúcej úpravy. Povinný nespochybnil zmenu pomerov predstavujúci nárast jeho nákladov už

len vzhľadom na jeho vek a odôvodnené potreby, hoci jeho ďalším deťom a manželke je schopný
dopriať vyšší životný štandard. Ak teda aktuálna rodina povinného požíva výhody plynúce z jeho aktivít,
o ktorých tvrdí, že ich nemá, potom je namieste, aby sa súd zaoberal aj otázkou, či nejde z jeho strany
o také konanie, ktoré má navodiť nesprávny záver o jeho možnostiach, schopnostiach a majetkových
pomeroch, aj keď je jasné, že pomery na strane povinného sa oproti času podania návrhu zmenili

pozitívnym spôsobom.

7. Ďalšie vyjadrenia doručené neboli.8.Konaniavoveciachvýživnéhouplnoletýchosôbsaprejednávajúarozhodujúpodľa§154anasl.CMP.

9.Podľaust.§2ods.1CMP,nakonaniapodľatohtozákonasapoužijúustanoveniaCivilnéhosporového
poriadku (CSP), ak tento zákon neustanovuje inak.

10. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu

predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 CSP a § 66 CMP bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej
inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine a
zákonne vo veci rozhodol, pričom v odôvodnení sa vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami,
ktoré tvorili podklad jeho rozhodnutia a s jeho záverom sa v plnom rozsahu stotožňuje aj odvolací

súd. Povinný v odvolaní neuviedol žiadne podstatné skutočnosti, ktoré by spochybňovali závery súdu
prvej inštancie, pričom jeho odvolacia argumentácia je totožná s obranou v konaní na súde prvej
inštancie,sktorousasúdvnapadnutomrozsudkuvysporiadal.Vtejtosúvislostiodvolacísúdzdôrazňuje,
že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, a teda za porušenie tohto základného práva

nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu. V tomto prejednávanom prípade súd prvej
inštancie dôsledne vykonal dokazovanie a úplne zistil skutočný stav, ktorý následne správne právne
posúdil, pričom jeho skutkové a právne závery zjavne nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani neboli
prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces. Úvahy súdu prvej inštancie týkajúce sa posúdenia návrhu na zvýšenie vyživovacej povinnosti

nie sú svojvoľné, ale vychádzajú z ustálenej rozhodovacej praxe aj odvolacieho súdu. Zároveň je
potrebné podotknúť, že ani pri rešpektovaní vyšetrovacej zásady súd nemusí vykonať všetky účastníkmi
navrhnuté dôkazy, pretože výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne
na súde a s poukazom na čl. 10 ods. 1 a 2 základných princípov, z ktorého vyplýva, že dôkazy
a tvrdenia účastníkov hodnotí súd podľa vlastnej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva

tento zákon, pričom žiaden dôkaz nemá predpísanú silu. Právomoc konať vo veci, ktorej sa návrh
týka, v sebe obsahuje i právomoc súdu posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú
potrebné a akým spôsobom chce zabezpečiť dôkaz na jeho vykonanie (I ÚS 52/2003). Vo vzťahu k
nevykonaniu dokazovania ohľadne jeho podnikateľskej činnosti ako samostatne hospodáriaceho roľníka
a nezohľadnenie skutočností, že povinný v niektorých obchodných spoločnostiach má majetkovú účasť

a v niektorých vykonáva funkciu štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu, odvolací súd
uvádza, že súd prvej inštancie správne prihliadal na podiel otca v jednotlivých spoločnostiach a správne
ajvyhodnotiljehopodielnaziskuuvedenýchspoločnostízpohľadujehomajetkovýchpomerovazároveň
ju správne premietol do posúdenia jeho životnej úrovne. Odvolací súd konštatuje, že predmetný podiel
má významný vplyv na majetkové pomery povinného, pričom prihliadal na mieru možnosti povinného

ovplyvniť možnosti nakladania s týmto podielom v obchodnej spoločnosti a takto dospel k záveru, že
v čase rozhodovania konajúceho súdu vo veci samej, tento podiel mal taký vplyv na životnú úroveň
povinného, ktorý odôvodňoval zvýšenie výživného v určenom rozsahu. Preto vykonanie dokazovania
( nevykonal diferenciáciu medzi obchodnými spoločnosťami a družstvami, v ktorých má majetkovú
účasť a v ktorých vykonáva len funkciu štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu resp. vo

vzťahu k výkonu jeho podnikateľskej činnosti ako samostatne hospodáriaceho roľníka) v tomto smere
aj odvolací súd považoval za nadbytočné, keďže by nesmerovalo k preukázaniu rozhodnej skutočnosti
potrebnej pre určenie výživného, nakoľko celkové majetkové pomery povinného neboli odvodzované len
od hospodárskych výsledkov obchodných spoločností bez ďalšieho zohľadnenia jeho iných majetkových
pomerov.

12. Na zdôraznenie správnosti napadnutých výrokov rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd
považuje za potrebné uviesť, že vzhľadom na predmet konania, ktorým je zmena rozhodnutia o
výživnom, súd prvej inštancie správne porovnával pomery v čase predchádzajúceho rozhodnutia ovýživnom v roku 2009 s pomermi existujúcimi v čase jeho aktuálneho rozhodovania už o návrhu
oprávneného na zvýšenie výživného v súlade s § 78 ods. 1 Zákona o rodine a nepochybil, ak ustálil,
že došlo k podstatnej zmene pomerov oprávneného odôvodňujúcej zmenu rozhodnutia o výživnom.

Odvolací súd dospel k rovnakému právnemu záveru, ako súd prvej inštancie, že v tomto prípade došlo
k podstatným a trvalým zmenám pomerov odôvodňujúcich zmenu doterajšieho rozhodnutia o výživnom,
keďže v dôsledku veku a rastu oprávneného (v tom čase maloletého dieťaťa) a v tej súvislosti školskej
dochádzky, došlo k nepochybnému zvýšeniu odôvodnených potrieb dieťaťa, na uspokojovanie ktorých
sa majú podieľať obaja rodičia primerane svojim možnostiam, schopnostiam a majetkovým pomerom.

13. Pokiaľ ide o rozsah zvýšenia výživného, odvolací súd považuje sumu 500 Eur mesačne za
adekvátnu, zodpovedajúcu zmene pomerov oprávneného a pomerom povinného. Súd prvej inštancie
správne aplikoval § 75 ods. 1 Zákona o rodine, v zmysle ktorého je súd povinný pri rozhodovaní
prihliadnuť na tzv. potencialitu príjmov povinného rodiča. Žiadny účinný zákon SR nezakotvuje právo,
ani povinnosť pracovať v odbore, v ktorom je osoba vyučená. Pre určenie výšky výživného nie je vôbec

smerodajné, koľko si rodič prácou zarobí, alebo či vôbec pracuje. Potenciálny príjem nie je to, čo
povinný skutočne zarobí, ale to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný
stav, kvalifikáciu, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti a tiež situáciu na trhu práce. Zákon taktiež
nestanovuje percentuálnu výšku vyživovacej povinnosti v závislosti od príjmu rodiča, okrem minimálnej
sumy výživného (ust. § 62 ods. 3 Zákona o rodine). Každý rodič má ale povinnosť v plnom rade

zabezpečiť výživu svojich detí a teda usmerňovať svoje pracovné a životné aktivity tak, aby plnenie
vyživovacejpovinnostikdeťomneboloohrozené.Všeobecnemožnokonštatovať,žepokiaľrodičplánuje
zmenu, či už v oblasti zamestnania, bývania, investícii či počtu vyživovacích povinností, musí mať na
zreteli vždy už existujúce vyživovacie povinnosti tak, aby ich plnenie žiadnym spôsobom neohrozil,
a to aj s predpokladom neustále sa zvyšujúcich potrieb detí, preto si každý rodič musí uvedomovať

svoju rodičovskú zodpovednosť a primerane tomu prispôsobiť i svoj osobný život, a teda vynaložiť
zvýšené úsilie na dosiahnutie adekvátneho príjmu na zabezpečenie odôvodnených potrieb všetkých
vyživovacích osôb. Odvolacia argumentácia povinného, že súd prvej inštancie pri zvýšení vyživovacej
povinnosti neprihliadol k novým vyživovacím povinnostiam, odvolací súd považuje za nedôvodnú. V
ďalšom považuje za potrebné uviesť, že zvýšenie výživného zodpovedá zákonným podmienkam a

ustálenej súdnej praxe, ako aj skutočnej zmene odôvodnených potrieb oprávneného, vyplývajúce z rastu
a vývoja v dôsledku plynutia času, vo vzájomnej súvislosti so schopnosťami, možnosťami a majetkovými
pomermi povinného. Zmena vyživovacej povinnosti takto zodpovedá zmene pomerov oprávneného, ako
ajschopnostiam,možnostiamamajetkovýmpomerompovinnéhosozreteľomnajehoskutočnúsúčasnú
životnú úroveň, s prihliadnutím i na jeho ďalšie vyživovacie povinnosti.

14. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii otca ohľadne jeho majetkových pomerov odvodených od
hospodárskych výsledkov obchodných spoločností, bez zohľadnenia, či má v týchto obchodných
spoločnostiach majetkovú účasť alebo len vykonáva funkciu štatutárneho orgánu alebo člena
štatutárneho orgánu, a teda že súd vychádzal z predložených daňových priznaní, odvolací súd

zdôrazňuje, že Zákon o rodine je špeciálnym právnym predpisom vo vzťahu k daňovým predpisom,
ktoré sú všeobecné, a preto východiskom a usmerňovateľom pre posudzovanie potenciality príjmov
povinného je výlučne Zákon o rodine. To znamená, že daňové priznanie, či už fyzickej alebo právnickej
osoby nie je pre zhodnotenie výsledkov hospodárenia podnikateľského subjektu z hľadiska Zákona o
rodine smerodajné. Z uvedeného vyplýva, že vykázaná strata, prípadne nízky základ dane vyplývajúci

z daňových priznaní, nemôžu byť z hľadiska Zákona o rodine automaticky považované za nepriaznivý
výsledok hospodárenia podnikateľského subjektu majúc vplyv na pomery povinného. K odvolacej
argumentácii povinného, že súd prvej inštancie neskúmal náklady oprávneného vynaložené jeho
matkou v čase maloletosti, odvolací súd dodáva, že rodič, ktorý sa o dieťa osobne stará, plní
vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním vecných plnení, ako je bývanie, strava, nákup ošatenia,

zabezpečením zdravotnej starostlivosti a podobne a osobnou starostlivosťou. Na druhej strane rodič,
ktorý sa o dieťa osobne nestará, v tomto prípade povinný, prispieva na dieťa (oprávneného) výživným,
ktoré určil súd. Z uvedeného vyplýva, že matka oprávneného nepochybne zabezpečuje všetky potreby
oprávneného, a preto argumentácia povinného je v tomto smere nedôvodná. K odvolacej argumentácii
povinného, že súd mal prihliadať aj ku skutočnosti, že oprávnený je schopný čiastočne si zabezpečiť

naplnenie svojich potrieb ako aj že mu poskytol finančné dary, uhradil študijný pobyt odvolací súd dopĺňa,
že schopnosť samostatne sa živiť znamená, že dieťa je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby,
a to hmotné, kultúrne a ďalšie vrátane bytových. Inými slovami to znamená, že dieťa má určitý trvalý
príjem finančných prostriedkov, z ktorého uhrádza svoje potreby. Pokiaľ by odvolací súd akceptovalúvahy povinného v odvolaní, že do jeho príjmov je potrebné zahrnúť všetky finančné prostriedky ako
pomoc od matky, príbuzných a z logiky veci nielen od nich a z toho vyvodzovať, že z týchto príjmov je
schopný sám sa živiť, mohlo by dochádzať až k takým absurdným situáciám, keď by napríklad výživné

od matky dosahovalo výšku, ktorá by podľa súdu plne zodpovedala potrebám plnoletého dieťaťa a otec,
ktorý by sa na jeho výžive nijako nepodieľal, by bol súdom pozbavený tejto povinnosti s odôvodnením,
že potreby dieťaťa sú v plnom rozsahu uspokojované matkou. Povinným uvádzané tvrdenia v rámci
odvolania, ako aj jeho vyjadrení k vyjadreniu oprávneného v priebehu odvolacieho konania, sú bez
právneho významu vo vzťahu k jednoznačnému záveru, že na výžive oprávneného sa musí podieľať

aj povinný. Záverom odvolací súd zdôrazňuje, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov
a pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy
výdavkypovinnéhorodiča,ktoréniejenevyhnutnévynaložiť.Vtejtosúvislostiodvolacísúdpripomína,že
navrhovateľ je už plnoletý, má vysoké výdavky súvisiace so štúdiom a s prípravou na budúce povolanie,
kým výdavky povinného sú už stabilizované. Rozhodnúť tak v súlade s návrhom povinného a zamietnuť
návrhnazvýšenievýživnéhoazároveňznížiťvýživné,byvtomtoprípadeznamenaloneúmerneposunúť

väčší podiel zodpovednosti za duševný a fyzický rast oprávneného navrhovateľa na matku, čo by bolo
nepochybne v rozpore aj s relevantnými ustanoveniami Zákona o rodine.

15. Odvolací súd sa stotožnil aj so súvisiacim výrokom o dlžnom výživnom a trovách konania, ktoré
sú vecne správne a zákonné a nakoľko povinný voči týmto výrokom žiadne odvolacie argumenty

nevzniesol, odvolací súd nepovažoval za potrebné sa nimi bližšie zaoberať, poukazujúc na odôvodenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa v plnosti stotožňuje.

16. Pokiaľ povinný v odvolaní argumentuje súdnymi rozhodnutiami vydanými v iných konaniach, je
potrebné zdôrazniť, že určenie výšky výživného je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych

jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, nezameniteľných s okolnosťami
relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o výživnom je založené na riešení čisto
individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Pri posúdení a
zhodnotení zákonom stanovených východísk pre určenie výživného preto súd postupuje diferencovane
v každom konkrétnom prípade a nezotrváva na určitých striktných hraniciach. Súd prvej inštancie sa

uvedenýmizásadamidôsledneriadilaindividuálneposúdilzmenypomerov,ktorénastaliuoprávneného,
povinného, správne a zákonne rozhodol o zvýšení výživného, ustálil dlh na výživnom a návrh povinného
na zníženie výživného zamietol, preto odvolací súd rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením, pričom na
zdôraznenie jeho správnosti doplnil ďalšie dôvody.

17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na
náhradu trov konania (§ 396 CSP v spojení s § 52 CMP), keďže v konaniach podľa CMP žiaden z
účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak, pričom odvolací
súd nezistil žiadne okolnosti nasvedčujúce tomu, že by priznanie náhrady trov konania bolo spravodlivé

(§ 55 CMP).

18. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).