Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia, Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 29. január 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoCsp/47/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2321202219
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2321202219.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudcov:

JUDr. Janka Benkovičová a Mgr. Matúš Staríček, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
XXX/X, D., zastúpená: Združenie na ochranu práv občana - AVES, Jána Poničana 9, Bratislava, IČO:
50 252 151, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO:
35 792 752, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, Bratislava,
o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 4.180 eur, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 26Csp/84/2021 - 102 zo dňa 5. apríla 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku I. m e n í tak, že žalovaný je p o v i n n ý

zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.500 eur do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku a žaloba sa vo zvyšnej časti z a m i e t a .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku II. v časti náhrady trov konania p o t v r d z u j e .

III. Žalobkyni sa p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni

sumu 4.180 eur a výrokom II. rozhodol, že žalobkyni sa náhrada trov konania nepriznáva. Súd po
citovaní § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a § 52 ods. 1, 3, 4 Občianskeho
zákonníka (ďalej iba „OZ“) rozsudok vecne odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 26Co/147/2019 - 263 z 30. júna 2020 v spojení
s rozsudkom Okresného súdu v Galante č. k. 26Csp/217/2017 - 178 z 25. júla 2019, priznal žalobkyni
vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným v sume 8.360.73 eur spolu s 5% ročným úrokom z
omeškania zo sumy 8.360,73 eur od 10.8.2017 do zaplatenia. Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k.

26Co/147/2019-263z30.júna2020,ktorýnadobudolprávoplatnosťdňa02.08.2020,ustálilnasledovné:
V prejednávanej veci z vykonaného dokazovania vyplynulo, že bezdôvodné obohatenie sa na strane
žalovaného vzniklo plnením záväzku žalobkyne vrátiť žalovanému bezdôvodné obohatenie sa na jeho
úkor prijatím plnenia - finančných prostriedkov poskytnutých jej žalovaným bez právneho dôvodu -
bez akejkoľvek relevantnej zmluvy. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa svoje záväzky (v zmysle
§ 458 ods. 1 O.z.) plnila nasledovne: Všetky jej záväzky na vrátenie bezdôvodného obohatenia na
úkor žalovaného žalobkyňa plnila zrážkami z jej mzdy, o vykonávanie ktorých požiadal zamestnávateľa

žalobkyne žalovaný. Obdobne to bolo aj v prípade vzniku bezdôvodného obohatenia sa žalovaného na
úkor žalobkyne, kedy k nemu dochádzalo plynulým pokračovaním týchto zrážok. A/ V prípade plnenia
poskytnutého jej na základe Žiadosti číslo 8000054646, už v marci 2009 formou zrážok zo mzdy uhradila
žalovanému sumu 3.430,74 eur, t.j. už o 84,14 eur viac, ako bol jej skutočný záväzok (celkovo tento svojzáväzok preplatila o sumu 4.246,11 eur) a posledná splátka na úhradu tohto jej záväzku jej bola zrazená
zo mzdy v marci 2017. B/ V prípade plnenia poskytnutého jej na základe Žiadosti číslo 8000067285, už
v októbri 2009 formou zrážok zo mzdy uhradila žalovanému sumu 1.429,34 eur t. j. o 35,10 eur viac, ako

bol jej skutočný záväzok (celkovo tento svoj záväzok preplatila o sumu 2.123,83 eur) a posledná splátka
na úhradu tohto jej záväzku jej bola zrazená zo mzdy v júni 2016. C/ V prípade plnenia poskytnutého jej
na základe Dohody o zrážkach zo mzdy číslo 8100022123, už v januári 2014 formou zrážok zo mzdy
uhradila žalovanému sumu 1.507,08 eur, t. j. o 13,36 eur viac, ako bol jej skutočný záväzok (celkovo
tento svoj záväzok preplatila o sumu 653,36 eur) a posledná splátka na úhradu tohto jej záväzku jej bola

zrazená zo mzdy v marci 2017. D/ V prípade plnenia poskytnutého jej na základe Dohody o zrážkach
zo mzdy číslo 8100024878, už v decembri 2014 formou zrážok zo mzdy uhradila žalovanému sumu
1.083,60 eur, t.j. o 21,39 eur viac ako bol jej skutočný záväzok (celkovo tento svoj záväzok preplatila
o sumu 1.337,43 eur) a posledná splátka na úhradu tohto jej záväzku jej bola zrazená zo mzdy v
marci 2017. V konaní bolo preukázané, že preplatok žalobkyne / suma bezdôvodného obohatenia sa
žalovaného na úkor žalobkyne predstavovala sumu 8.360,73 eur (z ktorej sumy žalovaný žalobkyni

nevrátil / nevydal ani cent) a že žalovaný sa dostal do omeškania s plnením svojho peňažného dlhu /
vrátenia takéhoto obohatenia sa dňom 10.8.2017, ktorým dňom mu vznikla povinnosť platiť zákonný
úrok z omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy, pričom súd prvej inštancie žalobkyni odvolaním
napádaným rozsudkom priznal nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia sa žalovaným v rozsahu
1.836,94 eur s 5% ročným úrokom z omeškania počítaným zo sumy 1.836,94 eur od 10.8.2017 do

zaplatenia. Z toho dôvodu potom odvolací súd postupom podľa § 388 C.s.p. zmenil rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku II. a III. a to tak, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni ďalších 6.523,79 eur
s 5% ročným úrokom z omeškania počítaným zo sumy 6.523,79 eur od 10.8.2017 do zaplatenia.

Pri výklade § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. treba akcentovať, že zákonodarca formuloval uvedené
ustanovenie tak, že ak porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu (nevyžaduje sa preukázanie vzniku alebo hrozby
ujmy, postačuje spôsobilosť porušenia práva alebo povinnosti viesť k ujme spotrebiteľa), tak základ
nároku na finančné zadosťučinenie je daný. Vychádzajúc z dikcie zákonného ustanovenia, súd pri

rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia prihliadol na skutočnosť, že toto má plniť
jednakfunkciusatisfakčnú,jednakfunkciusankčnútak,abydostatočneodradilododávateľaodnekalého
konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi a jednak ho treba chápať aj ako odmenu
za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom
a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať,

že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí,
prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Zároveň pri stanovení finančného zadosťučinenia je potrebné
prihliadnuť aj na výšku odškodňovania iných nemajetkových újm aprobovaných právnym poriadkom SR,
napr. pri poškodení zdravia, ochrane osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a podobne,
kde obyčajne dochádza k ujmám pre človeka závažným a často neodčiniteľným. Možno konštatovať,

že u žalobkyne mohla byť narušená jej dobrá povesť u zamestnávateľa, ktorý sa mohol dôvodne
domnievať, že je žalobkyňa tzv. ,,chronický neplatič“, pričom na zrážky zo mzdy nevznikol žiaden
dôvod, realizáciou zrážok zo mzdy došlo k vážnemu zásahu do majetkových práv žalobkyne. Základným
zákonným predpokladom úspešného uplatnenia finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č.

250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa alebo podľa osobitných predpisov, ktorými sú predpisy na ochranu
spotrebiteľa. Uvedený nárok je v danom prípade daný, ak dodávateľ porušil osobitnú právnu úpravu
predstavujúcu normy na ochranu spotrebiteľov, ktorými sú osobitná úprava spotrebiteľských zmlúv v §
52 až 54 Občianskeho zákonníka, zákony o spotrebiteľských úveroch, o finančných službách na diaľku,
ale aj pri poškodení zdravia, ochrane osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a podobne.

Účelom týchto právnych noriem je zvýšená ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvného
vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou a citované zákonné ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z. má postihnúť nečestného dodávateľa, ktorý tieto osobitné právne normy nerešpektuje.
V tejto súvislosti súd vychádzal aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/389/2015, zo dňa
14. 09. 2016, v ktorom súd uviedol, že v súvislosti s ustanovením § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007

Z. z. pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieťúspešnéuplatneniekonkrétnehonárokuzporušeniaalebopovinnosti,napr.nárokunanáhradu
škody, na vydanie bezdôvodného obohatenia, alebo aj na určenie neprijateľnosti konkrétne vymedzenej
zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve. Súd prihliadol aj na skutočnosť, že žalobkyniboli vykonané zrážky zo mzdy vo výške 8.360,73 eur, a to po dobu takmer 8 rokov na účet žalovaného;
a to bez právneho dôvodu a bez akejkoľvek vôle žalobkyne; a to všetko nad rámec poskytnutej istiny.
Súd v súlade s argumentáciou žalobkyne mal za to, že suma vo výške 4.180,00 eur, ktorá predstavuje

cca 50 % sumy, o ktorú sa žalovaný bezdôvodne obohatil, splní všetky funkcie primeraného finančného
zadosťučinenia a teda, že bude mať dostatočný satisfakčný charakter pre žalobkyňu, dostatočný
sankčný charakter voči žalovanému v zmysle individuálnej, ale aj generálnej prevencie.

Súd sa nestotožnil s právnou argumentáciou žalovaného ohľadne tvrdeného premlčania nároku.
Zjednotená prax vyšších súdnych autorít v kontexte citovaného rozsudku NS SR jednoznačne určuje, že
podmienkou priznania finančného zadosťučinenia v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa, je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti, konkrétne v
prípade žalobcu nárok z bezdôvodného obohatenia. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia
predstavuje doplnkovú ochranu spotrebiteľa, ktorú z explicitného znenia zákona nemožno stotožňovať

s úspešne uplatneným právom (pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/114/2018,
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20Co/179/2018 zo dňa 31.01.2019, rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 21Co/115/2018 zo dňa 29.01.2019). Nárok na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia je v zmysle § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa podmienený úspešným uplatnením
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom alebo osobitným právnym predpisom v podobe

právoplatného rozhodnutia súdu. Žalobkyňa si úspešne uplatnila porušenie práva po nadobudnutí
právoplatnosti rozsudku Krajského súdu Trnava č. k. 26Co/147/2019 - 263. O tom, že súdy oboch
inštancií potvrdili jej porušené práva sa dozvedela najskôr 13.08.2020, kedy jej bol doručený rozsudok
súdu druhej inštancie. Odo dňa 14.08.2020 žalobkyni začala plynúť všeobecná 3-ročná premlčacia doba
podľa ust. § 101 OZ na uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobkyňa podala žalobu

na súd dňa 28.05.2021, v ktorom čase teda premlčacia doba ešte neuplynula. Obdobný záver vyplýva
aj z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/137/2016 zo dňa 24.05.2017. To, že žalovaný
porušil spotrebiteľské práva žalobkyne sa táto mala možnosť dozvedieť až z právoplatného rozsudku,
a až týmto momentom sa môže začať domáhať aj nároku na finančné zadosťučinenie. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti súd žalobe ako dôvodnej v plnom rozsahu vyhovel.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, kde žalobca ako plne úspešná strana
sporu má právo na 100% náhrady trov konania, avšak vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyni v konaní
trovy nevznikli, súd jej ich náhradu voči žalovanému nepriznal.

Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu z
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Žalovaný v odvolaní namietal nepreskúmateľnosť a nedôvodnosť napádaného rozsudku, pretože závery
konajúceho súdu žiadnym konkrétnym spôsobom neodôvodňujú sumu 2.000,- eur ako primerané
finančné zadosťučinenie, rozhodnutie je odôvodnené všeobecnými závermi, ktoré nezodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a súčasne sa súd nesprávne vyporiadal aj s námietkou premlčania.

Pri rozhodovaní o námietke premlčania súd prvej inštancie sa bez odôvodnenia odklonil od právneho
názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/127/2017. Súd prvej inštancie sa
pritomaninevyporiadalsargumentomaprocesnouobranoužalovanejstrany,ktoránámietkupremlčania
odôvodnila konkrétnymi skutočnosťami vyplývajúcimi aj z uvedeného rozhodnutia.

Povinnosť súdu vyporiadať sa s procesnou obranou žalovanej strany znamená zohľadniť všetky
skutočnosti rozhodujúce pre vec. Súd sa síce môže aj odkloniť od rozhodnutia dovolacieho súdu, je
povinný to ale vždy a hlavne presvedčivo odôvodniť. Tým, že sa súd ale vôbec nezaoberá vecou riadne,

tak reálne popiera právo sporovej strany na spravodlivý proces. Poukázal na ust. § 220 ods. 2 CSP
a nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 736/16.Žalovaný v konaní tvrdil a tvrdí, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie bolo a je možné
uplatniť priamo, bez potreby predchádzajúceho súdneho rozhodnutia. To potvrdil aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rozhodnutí č.k. 6Cdo/127/2017, kde uviedol: „Pre úspešné uplatnenie tohto

nárokuzákonnevyžaduje,abybolmedzistranamisporzospotrebiteľskejzmluvyaanito,abyžalobcovia
preukazovali existenciu a výšku vzniknutej ujmy.“ Dôvod, pre ktorý Najvyšší súd SR prijal vyššie citované
stanovisko, je daný obsahom tohto rozhodnutia. Z neho vyplýva (strana 3), že sa tak stalo na základe
štvrtej dovolacej otázky, ktorú dovolateľ vymedzil tak, či je možné priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. bez toho, aby v konaní bola preukázaná

existencia a výška vzniknutej ujmy a bez toho, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy.

Teda ak Najvyšší súd SR zaujal stanovisko, že „pre úspešné uplatnenie tohto nároku (pozn. podľa §
3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.) zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej
zmluvy a ani to, aby žalobcovia preukazovali existenciu a výšku vzniknutej ujmy.“, potom tak cielene a

vedome odpovedal na konkrétne dovolaciu otázku.

Súd prvej inštancie sa však z úradnej povinnosti už nezaoberal tým, ako a na základe akého výkladu
dovolací súd vlastne svoje stanovisko prijal. Pritom to bolo podstatné pre rozhodnutie.

Súd prvej inštancie pri posudzovaní námietky premlčania poukazuje na závery krajských súdov, ktoré
však neboli vydané v tejto prejednávanej veci a teda pre rozhodovanie súdu neboli záväzné.

Napádaný rozsudok neobsahuje jediné zdôvodnenie odklonu od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v rozhodnutí 6Cdo/126/2017. Súd prvej inštancie sa ním ani nezaoberal.

Okremfaktu,kedysasúddôslednenevyporiadalsnámietkoupremlčania,rovnaképrocesnépochybenia
a nedostatky sú aj pri iných čiastkových záveroch súdu. Konkrétne ide o námietku žalovaného, že
primerané finančné zadosťučinenie nemá sankčnú povahu, že uhradením úroku z omeškania boli
urovnané všetky škody či ujmy (keďže takúto vlastnosť úroku z omeškania priznáva priamo Občiansky
zákonník).

Žalovaný namieta absenciu konkrétnych skutkových záverov, ktoré by odôvodnili skutočnosti
vymedzujúce primerané finančné zadosťučinenie.

Z podstaty finančného zadosťučinenia, ktoré je v civilnom práve používané na viacerých miestach
vyplýva, že ide o satisfakciu za imateriálnu ujmu. Žiadnu inú funkciu mu právna úprava nepriznáva.
Všeobecne teda primerané finančné zadosťučinenie znamená odčinenie nemajetkovej ujmy (buď v
peniazoch, alebo aj nepeňažnou formou). Vyznačuje sa ďalej tým, že má osobný charakter a poukazuje

na zjavnú neprimeranosť žalovaného nároku.

Súčasne žalovaný poukazuje na to, že pri jednotlivých „druhoch“ finančného zadosťučinenia sa
vyžaduje, aby vykonaným dokazovaním bolo preukázané konkrétne skutkové okolnosti na to, aby o ňom

aojehovýškesúdmoholrozhodnúť.Inaktomunemôžebyťanipriprimeranomfinančnomzadosťučinení
podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., avšak v prejednávanej veci vykonaným dokazovaním neboli
preukázané konkrétne okolnosti, ktoré by odôvodňovali sumu 4.180,- eur ako finančné zadosťučinenie.

K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
žalovaným považuje za zákonný a správny. Súd prvej inštancie správne a zákonne posúdil podstatné
skutkové tvrdenia strán. Skutočnosti, ktoré mal súd prvej inštancie za preukázané, zrozumiteľne a
dostatočne odôvodnil. Súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami stránsporu. Žalobkyňa má za to, že dôvody, ktoré žalovaný uvádza vo svojom odvolaní, sú neopodstatnené,
účelové a zmätočné. Žalovaný v odvolaní neuviedol žiadnu odvolaciu argumentáciu, ktorá by bola
spôsobilá spochybniť právny názor súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie svoje závery oprel o

relevantné zákonné ustanovenia, je aj v súlade s aktuálnou ustálenou súdnou praxou, pričom zároveň
vysvetlil, ako ich aplikoval.

Žalobkyňa ako spotrebiteľ úspešne uplatnila na súde v konaní vedenom pod sp. zn. 26Csp/217/2017

porušenie svojich práv, keď Krajský súd v Trnave rozsudkom z 30. júna 2020 jej uplatnenému nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 8.360.73 eur spolu s 5% ročným úrokom z omeškania zo
sumy 8.360,73 eur od 10.08.2017 do zaplatenia v celom rozsahu vyhovel. Rozsudok Krajského súdu
Trnava nadobudol právoplatnosť dňa 02.08.2020 a vykonateľnosť dňa 06.08.2020.

Je preukázané, že v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 26Csp/217/2017 bolo konštatované
porušenie spotrebiteľských práv žalobkyne, ktorá musela iniciovať súdny spor, aby súd zasiahol a
zastavil porušovanie práv žalobkyne žalovaným, ktorý by sám od seba (nebyť zásahu súdu) praktizoval
voči žalobkyni nekalé obchodné praktiky bez obmedzenia.

K porušeniu práv žalobkyne zo strany žalovaného došlo vo veľkom rozsahu – zásah súdu v podobe
neodkladného opatrenia, súdom zneplatnené spotrebiteľské zmluvy a dohody o zrážkach zo mzdy,
uloženiepovinnostivydaťžalobkynibezdôvodnéobohatenie,vykonávaniezrážokzomzdybezprávneho
dôvodu, poškodenie dobrej povesti žalobkyne u jej zamestnávateľa.

Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, pri jej určovaní sa zohľadňujú rôzne kritériá, a to
závažnosť, intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a sankčná funkcia a pod. Závadné
konanie trvalo dlhú dobu od roku 2009 až do mája 2017, kedy už musel zasiahnuť súd a vydať

neodkladné opatrenie. Žalovaný takmer 8 rokov šikanoval a terorizoval žalobkyňu, keď si vynucoval od
zamestnávateľa žalobkyne zrážky zo mzdy bez právneho dôvodu a tým závažným spôsobom zasahoval
do práv žalobkyne na riadnu mesačnú mzdu.

Žalovaný napriek bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru viackrát a opakovane vyzýval zamestnávateľa
žalobcu o vykonávanie zrážok zo mzdy. Žalovaný ako veriteľ vyplatil žalobkyni zo štyroch úverov
finančné prostriedky v sume spolu 5.378,54 eur, pričom prostredníctvom zrážok zo mzdy vymámil od
žalobkyne spolu sumu 13.739,07 eur. Úžerná odplata činila takmer 140 %, čo odporuje dobrým mravom.

Nemožno mať pochybnosti, že hrozba núteného vymáhania dlhu v zmysle dohody o zrážkach zo mzdy
mala na žalobkyňu značne negatívny vplyv. Žalobkyňa musela iniciovať súdne konanie na ochranu
svojich spotrebiteľských práv, pričom samotné súdne konanie je stresujúcim faktorom, odôvodňujúcim
priznanie finančného zadosťučinenia. Výška finančného zadosťučinenia 4.180,00 eur je primeraná s

ohľadom na počet zmlúv a na intenzitu zásahu žalovaného do práva žalobkyne ako spotrebiteľa a
má nahradiť jej diskomfort. Uplatnené finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobkyni, ktorá jej
vzniklakonanímžalovaného,jeurčitousatisfakciouzastav,ktorýmuselavdôsledkukonaniažalovaného
trpieť a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej služby závadne konal.

Konanie žalovaného malo negatívne dôsledky v osobnom živote žalobkyne. Zo strany žalovaného došlo
k takému porušeniu práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť ujmu žalobkyni spočívajúcu v
nezákonnom preplatení štyroch úverov a teda k strate finančných prostriedkov, ale najmä nadmerný
stres mal dopad na zdravie žalobkyne a ujme spočívajúcej v poškodení jej dobrého mena u

zamestnávateľa, čo nepochybne predstavuje jeden z najzávažnejších zásahov do sociálnej identity
žalobkyne, keďže zamestnávateľ môže mať po takomto zásahu žalovaného veriteľa pochybnosti o
zodpovednosti svojho zamestnanca plniť si svoje záväzky (aj keď ich plniť už nemal, lebo boli splnené)
a pod., čo je jeden z rozhodujúcich faktorov aj pre výšku finančného zadosťučinenia, ktoré nemôže maťiba symbolický charakter. V značnej miere znížená dôstojnosť žalobkyne alebo jej vážnosť v spoločnosti
za porušenie spotrebiteľského práva takým spôsobom, ktorý môže privodiť ujmu spotrebiteľovi, vyžaduje
určitú intenzitu.

Požadované finančné zadosťučinenie za nekalé konanie, ktorého sa žalovaný dopustil voči úspešnému
spotrebiteľovi – žalobkyni, treba chápať aj ako odmenu za to, že sa žalobkyňa ako spotrebiteľ pustila do
sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesla benefit aj

pre ostatných spotrebiteľov. Zároveň pri stanovení primeraného finančného zadosťučinenia by mal súd
prihliadnuť aj na výšku odškodňovania iných nemajetkových újm aprobovaných právnym poriadkom SR,
napr. pri poškodení zdravia, ochrane osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a podobne,
kde obyčajne dochádza k ujmám pre človeka závažným a často neodčiniteľným spôsobom.

Žalovaný v konaní 26Csp/217/2017 neprejavil žiadnu sebareflexiu, súdne konanie sa snažil využiť vo
svoj prospech (neodkladné opatrenie, odvolanie), avšak výsledok konania dokazuje, že toto jeho právo
súdiť sa nemalo oporu v hmotnom práve. Ujma, ktorá vznikla žalobkyni konaním žalovaného, nebola
len v akademickej rovine, pretože porušenie jej práv žalovaným malo bezpochyby majetkový charakter,
keďže žalovaný sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil a uplatňovaním svojho legitímneho nároku

v súdnom konaní bol narušený nielen bežný život žalobkyne.

Vznesená námietka premlčania žalovaným a jeho názor, že žalobkyňa si nárok na finančné
zadosťučinenie mohla žalobou uplatňovať nielen kedykoľvek od r. 2017 (pri podaní žaloby, o ktorej bolo

konanie vedené pod sp. zn. 26Csp/217/2017 a ktorá bola na súde podaná dňa 10.07.2017), nemá
oporu v žiadnom právnom predpise. Taktiež názor žalovaného, že premlčacia doba uplynula najneskôr
10.07.2020, nie je ničím podložené a nemá právnu oporu.

Žalobkyňa poukazuje na odôvodnenie rozsudku NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017. Zjednotená prax vyšších
súdnych autorít v kontexte citovaného rozsudku NS SR jednoznačne určuje, že podmienkou priznania
finančného zadosťučinenia v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa,jeúspešnéuplatnenieporušeniaprávaalebopovinnosti,konkrétnevprípadežalobcunárok
z bezdôvodného obohatenia.

Žalobkyňa považuje názor žalovaného o tom, že žalobkyňa si nárok na finančné zadosťučinenie
mohla žalobou uplatňovať v deň podania žaloby na tunajšom súde v konaní vedenom pod sp. zn.
26Csp/217/2017, za absurdný, pretože ak by sa prijal tento názor žalovaného, potom nie je zrejmé,

akými dôvodmi a skutočnosťami by mohla žalobkyňa argumentovať pri uplatňovaní nároku na finančné
zadosťučinenie pred súdom, keď by nemala v rukách žiadne súdne rozhodnutie o porušení jej práv,
ktoré by jej argumenty aj právne podporilo.

Žalobkyňa si úspešne uplatnila porušenie práva po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Krajského
súdu Trnava č. k. 26Co/147/2019 – 263. O tom, že súdy oboch inštancií potvrdili jej porušené
práva sa dozvedela najskôr 13.08.2020, kedy jej bol doručený rozsudok súdu druhej inštancie.
Odo dňa 14.08.2020 žalobkyni začala plynúť 3-ročná lehota na uplatnenie primeraného finančného
zadosťučinenia. Žalobkyňa podala žalobu na súd dňa 28.05.2021.

Obdobný záver vyplýva aj z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/137/2016 zo dňa
24.05.2017, preto žalobkyňa hodnotí vznesenú námietku žalovaným za nesprávnu. Vo vzťahu k
námietke premlčania, ktorú vzniesol žalovaný, žalobkyňa odkazuje na najnovšie závery uvedené v

rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-485/19 zo dňa 22.04.2021, v ktorom súdny dvor uviedol, že,
zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje,
že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o
úvere na základe nekalých podmienok v zmysle smernice 93/13 alebo na základe podmienok, ktoré súv rozpore s požiadavkami smernice 2008/48, sa vzťahuje 3 ročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť
odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu. Ide o bod 66 odôvodnenia o prvej otázke. Zaujímavý
je aj bod 64 odôvodnenia, z ktorého vyplýva, že preto je potrebné dospieť k záveru, že procesné

podmienky, o aké ide vo veci samej, tým, že vyžadujú od spotrebiteľa, aby podal žalobu v lehote 3 rokov
od dátumu, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu, pričom k tomuto obohateniu môže dôjsť počas
plnenia dlhodobej zmluvy, sú takej povahy, že môžu nadmerne sťažovať výkon práv, ktoré mu priznáva
smernica 93/13, alebo smernica 2008/48, a teda, že tieto podmienky sú v rozpore so zásadou efektivity
(pozri analogické rozsudky z 09.07.2020, Raiffeisen bank BRD Groupe societe generale C-698/18 a

C-699/18, EU:C:2020:537, body 67 a 75, ako aj zo 16.07.2020 CAI X Bank balance will vao VIZCAYA
Argentária, C-224/19, C-259/19, EU:C:2020:578, bod 91).

Navrhuje, aby Krajský súd Trnava, ako odvolací súd, žalovaným napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil ako vecne správny.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),

po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred

jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po oboznámení sa s obsahom celého spisu dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné.

Predmetom konania je nárok žalobkyne ako spotrebiteľky na zaplatenie sumy 4.180 eur titulom

finančného zadosťučinenia od žalovaného ako veriteľa za porušenie práv a povinností ustanovených
zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný v odvolaní spochybňuje vznik nároku na
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a súdom prvej inštancie priznanú výšku toho nároku.
Zároveň poukazuje na nesprávne posúdenie námietky premlčania ním vznesenej.

Všeobecným právnym predpisom upravujúcim ochranu spotrebiteľa nie je Občiansky zákonník, ale
zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k tomuto právnemu predpisu
aj Občiansky zákonník má povahu osobitného predpisu a vo svojich ustanoveniach len dopĺňa

všeobecnú úpravu danú zákonom o ochrane spotrebiteľa o ďalšie osobitné ustanovenia zamerané
na ochranu spotrebiteľov. Je to zrejmé z § 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého
každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách,
pričom v poznámke k tomuto ustanoveniu je daný odkaz na ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka.
V prípade porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa vzniká

spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie. Toto právo vyplýva z § 3 ods. 5 zákona o
ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom
ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva.
Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenejtýmtozákonom
aosobitnýmipredpismi,máprávonaprimeranéfinančnézadosťučinenieodtoho,ktozaporušeniepráva

alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019 konštatoval, že citované
ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým

odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako
prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v
prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia
je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluváchspôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným
predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným

uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd
judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo
zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť
konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie
NS SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor

zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca
priuplatňovanítohtonárokuuľahčilspotrebiteľomdôkaznúsituáciu,keďnarozdielodnárokunanáhradu
škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo
odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového
prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.
Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri

určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia.
Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu,
stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.

Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 4.180 eur
titulom úspešného uplatnenia spotrebiteľských práv v spore vedenom na Okresnom súde Galanta
pod sp. zn. 26Csp/217/2017. V tomto konaní bolo vyhovené žalobkyni, keď žalovaný bol rozsudkom
č. k. 26Csp/217/2017 - 178 zo dňa 25.07.2019 zaviazaný zaplatiť žalobkyni sumu 8.360,73 eur
spolu s príslušenstvom. Uvedený rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k.

26Co/147/2019 - 263 zo dňa 30.06.2020. V konaní sp. zn. 26Csp/217/2017 bolo konštatované, že
zmluvy o úvere č. 8000054646 zo dňa 23.08.2006 a č. 8000067285 zo dňa 27.03.2007 neboli platne
uzatvorené, preto žalobkyni vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenie a rozdiele toho čo jej
bolo poskytnuté a toho čo plnila. V prípade čerpania úveru zo zmlúv č. 8100022123 a č. 8100024878
bolo konštatované, že predmetné úvery boli poskytnuté bez uzatvorených zmlúv v písomnej forme,

čo opäť založilo právny nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenie a rozdiele toho čo jej
bolo poskytnuté a toho čo plnila. Žalobkyňa tak mala žalovanému zaplatiť len istinu úveru, v dôsledku
čoho suma 8.360,73 eur predstavovala bezdôvodné obohatenia žalovaného na úkor žalobkyne a preto
bolo žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia vyhovené. Všetky záväzky na vrátenie bezdôvodného
obohatenia žalobkyňa plnila zrážkami z jej mzdy, o vykonávanie ktorých požiadal zamestnávateľa

žalobkyne žalovaný. Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že žalobkyňa tak splnila predpoklad, ktorý
zákon o ochrane spotrebiteľa v § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. vyžaduje pre vznik práva na primerané
finančné zadosťučinenie. V prejednávanej veci je možné konštatovať, že zo strany žalovaného došlo k
takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi spočívajúcu
v nezákonnom preplatení úveru (strate finančných prostriedkov). Súd prvej inštancie správne uzavrel,

že boli splnené podmienky vyplývajúce z § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalobkyni teda
vznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Odvolacia námietka žalovaného spochybňujúca
vznik toho nároku je tak neopodstatnená.

Čo sa týka odvolateľom namietanej výšky priznaného finančného zadosťučinenia a absencie skutkových
záverov, odvolací súd poukazuje na to, že za nemajetkovú ujmu pre spotrebiteľa je možné považovať
obmedzenie spotrebiteľovho komfortu vo všetkých oblastiach jeho života, najmä však vo finančnom
obmedzení, ktoré žalobkyni neoprávnenými platbami v prospech dodávateľa vznikli a potom tiež v rovine
psychického napätia, stresu a dĺžky trvania závadového stavu. Nakoľko právny predpis neustanovuje

výšku primeraného finančného zadosťučinenia, ustálenie jeho výšky je realizované na základe voľnej
úvahy súdu. Nemôže však ísť o svojvôľu súdu. Musí byť primeraná okolnostiam konkrétneho prípadu.
Primerané zadosťučinenie môže pozostávať z náhrady morálnej ujmy ako satisfakcie za stav, ktorý
spotrebiteľ musel trpieť, nakoľko nie vždy je postačujúce iba vrátenie neoprávnene zaplatených
finančných prostriedkov.

Súd prvej inštancie priznal žalobkyni finančné zadosťučinenie v celej ňou uplatnenej výške 4.180 eur,
pričom pri ustálení tejto výšky uviedol, že možno konštatovať, že u žalobkyne mohla byť narušená jejdobrá povesť u zamestnávateľa, ktorý sa mohol dôvodne domnievať, že je žalobkyňa tzv. ,,chronický
neplatič“, pričom na zrážky zo mzdy nevznikol žiaden dôvod, realizáciou zrážok zo mzdy došlo k
vážnemu zásahu do majetkových práv žalobkyne. Súd prihliadol aj na skutočnosť, že žalobkyni boli

vykonané zrážky zo mzdy vo výške 8.360,73 eur, a to po dobu takmer 8 rokov na účet žalovaného;
a to bez právneho dôvodu a bez akejkoľvek vôle žalobkyne; a to všetko nad rámec poskytnutej istiny.
Súd v súlade s argumentáciou žalobkyne mal za to, že suma vo výške 4.180,00 eur, ktorá predstavuje
cca 50 % sumy, o ktorú sa žalovaný bezdôvodne obohatil, splní všetky funkcie primeraného finančného
zadosťučinenia a teda, že bude mať dostatočný satisfakčný charakter pre žalobkyňu, dostatočný

sankčný charakter voči žalovanému v zmysle individuálnej, ale aj generálnej prevencie. Podľa názoru
odvolacieho súdu však priznaná výška finančného zadosťučinenia určená súdom prvej inštancie vo
vzťahu k porušenému právu a skutkovým okolnostiam prípadu nie je primeraná.

Žalobkyňa sa vo veci sp. zn. 26Csp/217/2017 domohla voči žalovanému vydania bezdôvodného

obohatenia vo výške 8.360,73 eur. Žalovaný síce porušil svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona č.
129/2010 Z. z. tým, že zmluvy o úvere neboli platne uzatvorené, je však potrebné si uvedomiť, že
sankcionovaný je už tým, že pokiaľ uzatvorené zmluvy boli posúdené ako neplatné, žalovanému vznikla
povinnosť vrátiť, to čo mu bolo plnené nad poskytnutý rozsah úveru. To znamená, že žalobkyňa bola
povinná vrátiť žalovanému iba výšku poskytnutého úveru. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovým

posúdením veci, a je dôvodnou tá skutočnosť, že u žalobkyne mohla byť narušená jej dobrá povesť
u zamestnávateľa, ktorý sa mohol dôvodne domnievať, že žalobkyňa je tzv. ,,chronický neplatič“,
pričom na zrážky zo mzdy nevznikol žiaden dôvod. Realizáciou zrážok zo mzdy došlo k vážnemu
zásahu do majetkových práv žalobkyne a tým, že žalobkyni boli vykonané zrážky zo mzdy vo výške
8.360,73 eur, a to po dobu takmer 8 rokov na účet žalovaného, a to bez akejkoľvek vôle žalobkyne

malo výrazný vplyv na jej život, na druhej strane je však nutné zohľadniť skutočnosť, že vzhľadom na
porušenie práva spotrebiteľa dodávateľom, žalovaným je takto určená výška finančného zadosťučinenia
vo vzťahu k porušenému právu a skutkovým okolnostiam prípadu podľa názoru odvolacieho súdu
neprimeraná a to s prihliadnutím na aplikačnú prax odvolacieho súdu v obdobných veciach. Finančné
zadosťučinenie vo výške 4.180 eur je priznávané spotrebiteľom v prípadoch, kedy reálne bezdôvodné

obohatenie veriteľa na úkor spotrebiteľa by dosahovalo sumu podstatne vyššiu ako v prejednávanej veci
8.360,73 eur (porovnaj napr. rozsudky Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23CoCsp/36/2020 - vydanie
bezdôvodného obohatenia 1.407,67 eur, primerané zadosťučinenie 300 eur; sp. zn. 9Co/215/2018
vydanie bezdôvodného obohatenia 1.790,18 eur, primerané zadosťučinenie 500 eur, 23CoCsp 14/2020
vydanie bezdôvodného obohatenia 1.685,63 eur, primerané zadosťučinenie 300 eur, 23 CoCsp 4/2022

vydanie bezdôvodného obohatenia 1.350 eur a primerané zadosťučinenie 400 eur). Odvolací súd
zdôrazňuje, že výška finančného zadosťučinenia musí byť primeraná individuálnym okolnostiam daného
prípadu a nesmie viesť k ďalšiemu neopodstatnenému obohateniu tentokrát na strane spotrebiteľa. Vo
vyššejhranicipriznalfinančnézadosťučineniesohľadomnadĺžku,poktorúdochádzalokneoprávneným
zrážkam zo mzdy.

Odvolaciu námietku žalovaného o uplynutí premlčacej doby, považoval i odvolací súd za nedôvodnú.
Odvolací súd sa v tejto súvislosti stotožňuje s názorom prvoinštančného súdu, že právo na primerané
finančné zadosťučinenie vzniká až po tom, čo zo strany spotrebiteľa dôjde k úspešnému uplatneniu

porušenia práva alebo povinnosti na súde. Hoci odvolateľ poukazuje na vyššie uvedené rozhodnutie NS
sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019, predmetné rozhodnutie sa nezaoberá otázkou premlčania.
Ako vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu, pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo
povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny
nárok z porušenia práva alebo povinnosti. Predpoklad úspešného uplatnenia práva spotrebiteľa mohol

byť teda splnený až nadobudnutím právoplatnosti súdneho rozhodnutia - súdu prvej inštancie sp.
zn. 26Csp/217/2017 zo dňa 25.07.2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 02.08.2020, keďže do
tohto časového momentu nebolo možné konštatovať úspešné uplatnenie práva (odvolací súd mohol
rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť, ale aj zmeniť podľa § 388 CSP a § 389 CSP).

Právo na poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia je právom, ktoré podlieha premlčaniu.
Premlčuje sa vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehote podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Podľa
Zákona o ochrane spotrebiteľa, právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká spotrebiteľoviúspešným uplatnením porušenia práva alebo povinností podľa tohto alebo osobitného zákona, preto
určujúcim momentom na plynutie premlčacej lehoty nie je okamih, kedy došlo k porušeniu práv
alebo povinností, ale ako je už vyššie naznačené okamih úspešného uplatnenia porušenia práva

alebo povinnosti, čo v tomto prípade predstavuje právoplatné rozhodnutie súdu prvej inštancie sp.
zn. 26Csp/217/2017 zo dňa 25.07.2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 02.08.2020. Spotrebiteľ,
ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej Zákonom o ochrane
spotrebiteľa a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmito predpismi zodpovedá. Z uvedeného teda vyplýva,

že až po úspešnom uplatnení porušenia práva spotrebiteľa alebo povinnosti ustanovenej Zákonom
o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi na súde, má spotrebiteľ právo na primerané finančné
zadosťučinenie. Obdobný názor zaujal odvolací súd už vo svojom skoršom rozhodnutí sp. zn. 23CoCsp
4/2022. Z uvedených dôvodov nie je možné súhlasiť s názorom žalovaného o uplynutí premlčanej doby.
Premlčacia lehota by v tomto prípade uplynula až dňa 02.08.2023, avšak žaloba o primerané finančné
zadosťučinenie bola podaná dňa 28.05.2021, teda včas.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol právne
dôvody, pre ktoré žalobe žalobkyni vyhovel, aj keď čo do výšky priznaného finančného zadosťučinenia
bolo rozhodnutie zmenené z dôvodu iného právneho posúdenia. Jeho rozhodnutie nemožno považovať

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri
výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel
ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s
právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces. (Pozri uznesenie

Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z
08.06.2006, I. ÚS 188/06)

S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd v súlade s ustanovením § 388 CSP

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.500 eur, do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudkuažalobuvozvyšnejčastizamietol,keďvdanomprípadeodvolacísúdvychádzalzoskutkového
stavu zisteného súdom prvej inštancie a podstatou zmeny rozhodnutia bolo iné právne posúdenie
priznanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.

Podľa § 396 ods. 2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

Zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od
úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného
žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdumzaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej
činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce.
Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom

druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti
strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená;
jej výška nasleduje. Žalobkyňu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešnú, keďže
mala plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jej
procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu.

Nárok na plnú náhradu trov konania sa priznáva iba z prisúdenej sumy, čo treba vyjadriť vo výroku
rozsudku (rozsudok Krajského súdu v Trnave z 13.12.2017, sp. zn. 10Co/191/2017).

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom priznal žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie
v sume 4.180 eur, t. j. v celej ňou uplatnenej výške. Na základe podaného odvolania zo strany
žalovaného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobkyni priznal iba sumu
2.500 eur. Vzhľadom na to, že výška priznanej sumy závisela od posúdenia zo strany súdu, je možné
konštatovať úspech žalobkyne v rozsahu 100 %. Žalobkyňa bola v zmysle vyššie uvedeného v plnom

rozsahu úspešná v uplatnenom nároku na náhradu primeraného finančného zadosťučinenia, keď súd
jej nepriznal náhradu trov iba z dôvodu, že jej žiadne nevznikli. Preto rozhodnutie súdu prvej inštancie
pokiaľ ide o nárok na náhradu trov prvoinštančného konania bolo správne a odvolací súd ho v zmysle
ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 CSP. Vzhľadom na to, že výška priznanej sumy závisela od posúdenia zo strany súdu, je možné
konštatovať úspech žalobkyne v rozsahu 100 %. Odvolací súd preto rozhodol v súlade s § 255 ods. 1
CSPtak,žepriznalžalobkynivočižalovanémunároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu100

%. O ich výške rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku,
a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).