Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. marec 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoCsp/69/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317200318
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2317200318.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov

JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D., E.
XXXX/XXX, zast.: Občianske združenie OPOS so sídlom A. Hlinku 1084/24A, Trenčianska Teplá, proti
žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., IČO: 31 320 155, so sídlom Bratislava, Mlynské Nivy 1,
zast: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Nám. sv. Egídia 93, Poprad, o určenie
neplatnosti právneho úkonu a bezúročnosti úveru, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Galanta zo dňa 21. októbra 2021, č.k. 10Csp/6/2017-298, takto

r o z h o d o l :

I. OdvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutomvýrokuI. mení tak,žežalovanýjepovinný

zaplatiť žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia sumu 220,89 Eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5% ročne zo sumy 220,89 Eur od 09.02.2017 do zaplatenia a titulom primeraného zadosťučinenia
sumu 200 Eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšku zamietajúci výrok
I. p o t v r d z u j e .

II. Napadnutý výrok III. m e n í nasledovne:

II.a/ Žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného konania o určenie neplatnosti
úverovej zmluvy a určenie, že úverová zmluva je bezúročná a bez poplatkov a to v celom rozsahu.

II.b/ Žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania
o vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu 82%.

II.c/ Žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania
o zaplatenie finančného zadosťučinenia v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.), v časti žaloby o určenie, že
úverová zmluva č. 0013860149 z 21.09.2006 je neplatná, bezúročná a bez poplatkov konanie zastavil
(výrok II.) a žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok III.).

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1, 2 zákona č.
258/2001 Z.z., § 39, § 52 ods. 1, § 54 ods. 1, 2, 3, § 107 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka.
V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa domáhala určenia, že úver zo zmluvy o úvere č.

0013860149 z 21.09.2006 je bezúročný a bez poplatkov, že predmetná zmluva je neplatná, žalovaný
je povinný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 2.451,60 Eur s 5,5 % ročným úrokom z
omeškaniaodpodaniažalobyavyplatiťprimeranéfinančnézadosťučinenievovýške700,-Eur.Žalovaný
žiadal žalobu zamietnuť považujúc zmluvu za platnú a obsahujúcu všetky náležitosti, uplatnil tiežnámietku premlčania bezdôvodného obohatenia, a napokon tvrdil nedostatok jeho pasívnej legitimácie
z dôvodu, že nie je účastníkom záväzkového vzťahu na strane veriteľa. Po začatí konania žalobkyňa
vzala žalobu v časti o určenie neplatnosti úverovej zmluvy a určenie úverovej zmluvy za bezúročnú

a bezpoplatkovú späť, preto súd konanie v označenej časti zastavil podľa § 145 ods. 2 CSP. Vo zvyšku
súd žalobu (o vydanie bezdôvodného obohatenia a zaplatenie finančného zadosťučinenia) zamietol
ako neopodstatnenú. Súd dôvodil, že zo žiadosti o vydanie pôžičkovej karty Žolík vyplýva, že žalobkyňa
11.09.2006 požiadala právneho predchodcu žalobcu (Consumer Finance Holding, a.s.) o poskytnutie
úveru vo výške 30.000,- Sk s výškou prvej mesačnej splátky 3.000,-Sk, žiadosť o vydanie pôžičkovej

karty bola veriteľom podpísaná 21.09.2006 v Poprade. Uverový rámec bol schválený na sumu 54.000,-
Sk s minimálnou mesačnou splátkou vo výške 1.800,- Sk, mesačným úrokom vo výške 1,83 %, pričom k
schváleniu žiadosti došlo 26.09.2006, súčasťou zmluvy boli nečitateľné obchodné podmienky. Z výkazu
úhradjezrejmé,žežalobkyňavyužilapeňažnéprostriedkyvovýške3.428,20Euranasplátkachzaplatila
5.879,80 Eur. Súd ustálil, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá v zmysle ust. § 4 zákona
č. 258/2001 Z. z. musí mať písomnú formu a obsahovať taxatívne vymenované náležitosti s tým, že

absencia niektorých náležitostí nespôsobuje neplatnosť zmluvy, ak už bol poskytnutý spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ ho začal čerpať, je však sankcionovaná tým, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov. Na základe zisteného skutkového stavu súd vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom
z 26.07.2018 č. k. 10Csp/6/2017-144 tak, že posúdil úverovú zmluvu ako absolútne neplatnú pre
nedostatok písomnej formy a žalobu zamietol z dôvodu premlčania nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia. Toto rozhodnutie však odvolací súd uznesením z 25. 06.2019 č. k. 9Co/340/2018-202
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho a nedostatočného posúdenia otázky
premlčania.

3. Súd prvej inštancie vec opätovne prejednal a dospel k záveru, že úverová zmluva je platná a

obsahovala všetky náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy. Tvrdenie žalobkyne o tom, že zmluva neobsahovala sumu, počet, termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov je nedôvodné a to s poukazom na závery NS SR, vyslovené už vo viacerých
rozhodnutiach, napr. sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22.02.2018, z ktorých vyplýva, že pokiaľ predmetné
ustanoveniezákonahovoríovýške,počte,termínochsplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov,jepotrebné

ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo
vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne
ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky. Pokiaľ ide o namietaný nedostatok ohľadom údaju
o RPMN, súd mal za to, že pri revolvingovom úvere ( ktorý je typický tým, že veriteľ ho dopĺňa a úverový
vzťah tak môže fungovať neurčitú dobu) nie je možné v zmluve RPMN jednoznačne uviesť a neuvedenie

konkrétnej a presnej RPMN v zmluve vzhľadom na jej charakter nemôže mať za následok, že úver
bude bezúročný a bez poplatkov. Súčasťou schválenia Žiadosti o vydanie pôžičkovej karty ŽOLÍK boli
Obchodné podmienky, ktoré žalovaný súdu založil do spisu a ich existenciu žalobkyňa nespochybnila.
Zmluva bola uzavretá na základe podanej žiadosti zo strany žalobkyne a prijatím a schválením Žiadosti
sa Žiadosť stáva Zmluvou o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty. Vzhľadom na uvedené súd

považoval zmluvu za platne uzavretú, a keďže táto tiež obsahovala všetky náležitosti v zmysle 4 ods.
3 zákona č. 258/2001 Z. z., súd nepovažoval zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov, čo bolo dôvodom
zamietnutia žaloby. Z tohto dôvodu sa súd nezaoberal vznesenou námietkou premlčania. Žalobkyňa
sa domáhala aj primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané

finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti. V tomto prípade žalovaný neporušil právo
ani povinnosť, a preto súd žalobu v tejto časti zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255
ods. 1 CSP a plne úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania.

4. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa v celom rozsahu. Súd

podľa nej pochybil najmä v procesnej stránke veci, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,
nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, zákona o ochrane spotrebiteľa aj zákona
o spotrebiteľských úveroch, odôvodnenie je nepreskúmateľné a arbitrárne. V rozhodnutí absentuje
právny názor súdu, prečo už nepovažuje žiadosť/zmluvu za neplatnú a nie je zodpovedaná právna
otázka posúdenia plynutia premlčacej lehoty tak objektívnej ako i subjektívnej, hoci tento postup bol

súdu vytknutý aj Krajským súdom v Trnave. Napriek tomu, že súd nariadil ďalšie štyri pojednávania,
nehospodárne maril konanie a nakoniec ani nezjednal nápravu v zmysle uznesenia odvolacieho súdu,
súd stranám neoznámil sporné a nesporné skutočnosti, iba vyzýval na predloženie splátok obe strany,
aj napriek tomu, že výpisy nespochybňované stranami sporu mal už od podania žaloby v spise. Ibazodpovedaním právnej otázky mohli byť odstránené sporné názory strán, čím súd jednoznačne pochybil
a porušil právo žalobkyne na spravodlivý súdny proces. Súd posúdil zmluvu ako uzatvorenú platne a bez
akýchkoľvekvádvsúladesozákonom,hocivprvomrozsudkujuposúdilakoneplatnú.Žalobkyňanebola

povinná právne kvalifikovať vec, ale iba uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré súdu umožnia uplatnený
nárok právne kvalifikovať. Súd vo svojom odôvodnení opakovane uviedol, že žiadosť/zmluva obsahuje
všetky zákonom predpísané náležitosti, a preto je platným právnym úkonom a žalovaný má nárok na
odplatu vo forme úrokov, súd však svoje odôvodnenie iba kopíroval z vyjadrení žalovaného, pretože
žiadna právna norma nepodriaďuje zmluvu o kreditných kartách pod nejaký revolvingový úver ani iný

druh spotrebiteľského úveru. Na takto poskytnutý úver na základe vydania kreditnej karty sa nevzťahuje
výnimka uvedená v § 1 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z., teda ak súd posudzoval žiadosť/zmluvu
v danom prípade, mal postupovať v zmysle § 4 zákona č. 258/2001 Z.z. a dospel by k záveru, že
táto žiadosť/zmluva neobsahuje RPMN ani zmluvne dohodnutý úrok. Predmetnú žiadosť/zmluvu získala
žalobkyňa od žalovaného na požiadanie, keď ju chcela zaslať na posúdenie na MS SR Komisii na
posudzovanie neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Uvedenú listinu zaslal

žalovaný žalobkyni v takej forme, ako bola predložená súdu a z nej vyplýva, že žalobkyňa podpísala
a vyplnila žiadosť o vydanie pôžičkovej karty Žolík, táto jej nikdy nebola zaslaná spoločnosťou Consumer
Finance Holding, a. s. po ich podpise. Samotná žiadosť v čase podpisu žalobkyňou pozostávala iba
z jednej strany, t. j. bez akýchkoľvek obchodných podmienok. Tie jej boli zaslané žalovaným spolu
s kópiou žiadosti na samostatnej listine, keď o ňu písomne požiadala, pričom uvedené skutočnosti

sú nespochybniteľné, pretože žiadosť má na strane s podpisom v hlavičke uvedené „vyplniť len
polička žltej farby. Poprosíme, nezabudnite sa podpísať.“ Neuvádza tu teda, aby žiadateľ otočil stranu
a prečítal si podmienky poskytnutia úveru a nie je tu ani žiadna zmienka o obchodných podmienkach
ku kreditným kartám. Ak by boli obchodné podmienky súčasťou žiadosti, podpis žalobkyne by mal byť
na druhej strane tejto listiny. Svoj nárok na peňažné plnenie voči žalovanému odvodzovala žalobkyňa

práve od predloženej Žiadosti, ktorá ale nemá podstatné náležitosti vyžadované ani v ust. § 497
Obchodného zákonníka, preto nemohla vzniknúť kvalifikovaná zmluva o úvere. Základom pohľadávky
je pritom spotrebiteľský vzťah. V danom prípade nebola dodržaná písomná forma, keď žiadosť nemožno
považovať za písomnú zmluvu o vydaní karty, pretože podľa čl. II. bod 2 obchodných podmienok banka
potvrdzuje uzatvorenie zmluvy potvrdzujúcim listom a takáto listina nebola zo strany žalovaného súdu

predložená,tedapodmienkapísomnostiprivznikupredmetnejzmluvyneboladodržaná,vdôsledkučoho
je táto zmluva v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. neplatná. V ďalšom odvolateľka zotrvávala na
svojich predchádzajúcich vyjadreniach o tom, že žiadosť neobsahuje údaj o RPMN, v dôsledku čoho sa
úver považuje za bezúročný a bez poplatkov a tiež neobsahuje výšku úrokov ani žiadne poplatky, preto
žalovaný úroky ani poplatky žiadať nemôže, jednak v zmysle § 4 ods. 5 zákon a č. 258/2001 Z.z.

v znení účinnom do 30.06.2006 a tiež z dôvodu absencie údaja o RPMN aj podľa § 4 ods. 2 písm. g)
tohto zákona . Žalobkyňa by teda mala vrátiť na základe predmetnej žiadosti iba poskytnuté peňažné
prostriedky bez úrokov a poplatkov.

5. K plynutiu premlčacej lehoty žalobkyňa dala súdu do pozornosti nález Ústavného súdu SR z 12.

mája 2020 sp.zn. III. ÚS 43/2020 k posúdeniu plynutia subjektívnej premlčacej lehoty, ktorý priamo
namieta neprípustnosť judikátov najvyššej súdnej autority, na ktorý žalovaný neustále poukazuje a
to rozhodnutia Najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 67/2011 a sp.zn. 5 Cdo 121/2009. Nesprávne je tvrdenie
žalovaného, že v nadväznosti na dikciu § 103 OZ sa každá splátka spotrebiteľského úveru považuje
za samostatný peňažný dlh, ktorý sa v zmysle § 103 OZ samostatne premlčuje odo dňa zročnosti

každej jednotlivej splátky samostatne. Podľa názoru odvolateľky ide o absolútny právny nezmysel, aby
takto plynula premlčacia lehota, pretože takto by k bezdôvodnému obohateniu dochádzalo každou
uhradenou splátkou už od prvej zaplatenej splátky, kedy by dlžníkom nebola zaplatená ani len istina
poskytnutého úveru a zároveň zo žiadosti ani nevyplýva z čoho splátka pozostáva, čiže v takomto
prípade by nebolo zrejmé aká časť splátky je bezdôvodné obohatenie. Podľa názoru žalobkyne

zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba
dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal, nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla
s poukazom na to, že má poznať právo. Relevanciu má teda to, odkedy sa dotknutá osoba dozvie,
že plniť nemala a nie že plnila. Z početných rozhodnutí Krajského súdu v Prešove vyplýva, že pre
začiatok plynutia subjektívnej doby je rozhodujúce poznanie skutkových okolností, no okolností nie zo

zmluvy, ale okolností z porušenia práva, v danom prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že
došlo k porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia a o príčinnej súvislosti medzi prvými
dvoma okolnosťami). Žalobkyni tak začala plynúť premlčacia doba až od skutočnej, nie predpokladanej
vedomosti žalobkyne o tom, že sa žalovaný na jej úkor obohatil. Táto v danom prípade mohla začaťplynúť až odkedy jej Ministerstvo spravodlivosti listom z 15.12.2016 oznámilo, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu na jej úkor. Žalobkyňa poukazuje na to, že do zmluvného vzťahu so žalovaným ako
subjektom podnikajúcim v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov vstupovala v dobrej viere, že

ním predložená a predpripravená žiadosť je zároveň zmluvou obsahujúcou všetky obligatórne náležitosti
vyžadované zákonom. Ako priemerná spotrebiteľka bez právnického alebo ekonomického vzdelania
nemohla ani len predpokladať, že žalovanému uhrádzala aj peňažné plnenia, na ktoré mu nevznikol
zákonný nárok. Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je preto rozhodujúci
deň, keď sa žalobkyňa skutočne dozvedela (bez ohľadu na to, že pri vynaložení všetkého úsilia sa

mohla dozvedieť skôr), že na jej úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Vyžaduje
sa skutočná, teda preukázaná, nielen predpokladaná vedomosť oprávneného subjektu (do pozornosti
dáva nález ÚS ČR II. 2460/17). Vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe je žalobkyňa toho názoru,
že išlo o úmyselné konanie zo strany žalovaného zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia,
pre ktorý prípad zákonodarca počíta s 10-ročnou objektívnou lehotou, počítanou od momentu, kedy
došlo k plneniu zo strany žalobkyne. Poslednú splátku žalobkyňa zaplatila 18.08.2016, pričom o vzniku

bezdôvodného obohatenia sa dozvedela listom od MS SR, čiže v rámci dvoch rokov pred podaním
žaloby, z čoho vyplýva, že žaloba bola podaná na súde včas. Navrhla preto, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Žalovaný k odvolaniu uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom a jeho

odôvodnením a navrhuje ho potvrdiť. Zmluva o úvere obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti,
vo VOP je uvedený indikatívny výpočet RPMN ( dôvody vyplývajú z povahy revolvingového úveru)
a v rámci neho aj úroková sadzba. Právny poriadok SR umožňuje, aby bola zmluva uzavretá obsahom
viacerýchnasebanadväzujúcichlistín.Predmetnázmluvajeplatná,keďžebolpotvrdzujúcilistžalobkyni
doručený, keďže však žaloba bola podaná až po 10 rokoch od uzavretia zmluvy, žalovaný tento

dokument už nearchivoval. Táto situácia iba podčiarkuje zmysel premlčacích lehôt, nakoľko po uplynutí
takéhoto obdobia už žalovaný nemá možnosť sa úspešne brániť na súde. Žalovaný trvá na vznesenej
námietke premlčania a poukazuje na ust. § 103 OZ, podľa ktorého sa každá splátka spotrebiteľského
úveru samostatne premlčuje odo dňa zročnosti každej splátky. Žalobkyňa ako vyplýva z predložených
výpisov, čerpala úver spolu vo výške 3.458,21 Eur a splatila na účet žalovaného 3.649,08 Eur,

pričom posledná úhrada bola vykonaná dňa 29.10.2015 vo výške 30 Eur. Následne bola pohľadávka
žalovaného postúpená spoločnosti Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. zmluvou o postúpení pohľadávok zo
dňa 23.11.2015, pričom žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by uhradila vyššiu sumu, a ako sama
uviedla na pojednávaní dňa 30.11.2017, ďalšie úhrady plnila spoločnosti Intrum Justitia Slovakia, s.r.o.
ako postupníkovi. Žalobkyňa podala na súd žalobu až dňa 09.01.2017, teda bezdôvodné obohatenia,

ktorého sa domáha je premlčané v dvojročnej subjektívnej lehote a to konkrétne všetky úhrady pred
09.01.2015 s poukazom na dikciu § 107 OZ. Navrhol preto napadnutý rozsudok ako správny potvrdiť.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej CSP), po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu

súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že
podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom
(§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce
sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), po doplnení dokazovania na odvolacom

pojednávaní (§ 385 ods. 1 CSP), dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je čiastočne dôvodné.

8. Predmetom konania sú nároky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súd prvej inštancie zamietol
výrokom I. žalobu o zaplatenie sumy 2.451,60 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia spolu s 5,5 %
ročným úrokom z omeškania od podania žaloby ako aj nárok na zaplatenie primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 700,- Eur, výrokom II. konanie zastavil v časti žaloby o určenie, že úverová
zmluva č. 0013860149 z 21.09.2006 je neplatná, bezúročná a bez poplatkov a výrokom III. žalovanému
priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.

9. Predmetom odvolacieho prieskumu vzhľadom na rozsah a dôvody podaného odvolania je zamietajúci

výrok I. a závislý výrok III. o trovách konania. Preskúmavaným rozsudkom prvoinštančný súd
skonštatoval, že nakoľko zmluva o úvere bola platne uzavretá a zároveň obsahovala všetky náležitosti
v zmysle 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z., súd nepovažoval zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov,teda nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nevznikol, rovnako ako nevznikol potom ani nárok na
primerané finančné zadosťučinenie.

10. Úlohou odvolacieho súdu je posúdiť správnosť skutkových a právnych úsudkov súdu prvej inštancie
vedúcich k prijatým záverom (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), ďalej či súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane uskutočňovanie jej patriacich procesných práv v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP) a tiež či konanie má vadu, ktorá by
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP) a to z konkrétnych

dôvodov uplatnených v odvolaní.

11. Odvolací súd vo veci nariadil ústne pojednávanie na deň 14.03.2023 o 9.00 hod., na ktoré
sa nedostavila riadne a včas predvolaná žalobkyňa ani jej splnomocnený zástupca. Splnomocnený
zástupca doručil súdu ráno pred pojednávaním žiadosť odročenie pojednávania, obsah ktorého podania
odvolací súd vyhodnotil a dospel k záveru, že je dôvodné prejednať vec za neprítomnosti žalobkyne

a jej splnomocneného zástupcu, keďže neboli naplnené podmienky v zmysle § 183 CSP pre odročenie
pojednávania.

12. Podľa § 183 ods. 1, 3 CSP, pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Pojednávanie
môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov

nemôžedostaviťnapojednávanieazároveňodnichnemožnospravodlivožiadať,abysanapojednávaní
nechali zastúpiť. Strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, oznámi súdu dôvod bezodkladne po
tom, čo sa o ňom dozvedela alebo mohla dozvedieť, alebo ho s prihliadnutím na všetky okolnosti mohla
predpokladať.

13. Vychádzajúc z čl. 10 základných princípov CSP a 157 ods. 1 CSP, súd je povinný konať rýchlo
a hospodárne, čo zodpovedá obsahu práva na spravodlivý súdny proces, ktorého požiadavkou je
prejednať a rozhodnúť vec bez zbytočných prieťahov. Odročenie pojednávania na návrh strany sporu
alebo jej zástupcu prichádza preto do úvahy len z dôležitého dôvodu, teda ak sa strana sporu alebo
jej zástupca nemôžu z dôležitých dôvodov dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno

spravodlivo požadovať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť. Ako vyplýva z uznesenia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3 Cdo 1/2016, žiadosť o odročenie pojednávania je podložená dôležitým dôvodom
vtedy, ak právny zástupca účastníka tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé
jeho neúčasť na pojednávaní súdu ospravedlniť. Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná takáto
žiadosť, skúma súd z hľadiska preukázania v žiadosti tvrdenej skutočnosti. Pokiaľ táto skutočnosť nie je

v čase rozhodovania súdu o žiadosti o odročenie hodnoverne preukázaná, zostáva žiadosť účastníka
konania a v nej uvádzaný dôležitý dôvod iba v rovine nepodložených tvrdení. V danom prípade v deň
pojednávania bolo súdu doručená žiadosť Občianskeho združenia OPOS o odročenie pojednávania
„z dôvodu PN splnomocnenej zástupkyne s tým, že PN bude súdu zaslaná zajtra, nakoľko je nutné
po vyšetrení obvodným lekárom aj vyšetrenie odborným lekárom, ktorý stanoví presnú diagnózu“.

Civilný sporový poriadok jasne vymedzuje podmienky, za ktorých súd môže odročiť pojednávanie
a tieto splnené neboli. Z doručenej žiadosti nevyplýva, že by splnomocnený zástupca žalobkyne nebol
schopný zúčastniť sa pojednávania, obsahuje iba tvrdenia týkajúce sa zdravotného stavu štatutárneho
zástupcu združenia a to bez preukázania, že by tento nebol schopný sa pojednávania zúčastniť (nie
každý zdravotný problém nutne bráni účasti na pojednávaní, pričom tu ani žiadny zdravotný problém

preukázaný nebol ), z obsahu podania vyplýva iba to, že štatutárny zástupca združenia sa má zúčastniť
odborného vyšetrenia bez bližšieho určenia, na základe ktorého mu bude zrejme následne vystavená
práceneschopnosť, ktorú následne súdu doručí. Takéto tvrdené skutočnosti nie sú spôsobilé neúčasť
zástupcu na pojednávaní súdu ospravedlniť, keďže v čase rozhodovania súdu o žiadosti o odročenie
tvrdenéskutočnostinebolihodnovernepreukázanéauvádzanýdôvodzostalibavrovinenepodložených

tvrdení, na ktoré nemohol súd prihliadnuť. Navyše podľa údajov zverejnených na webových stránkach
disponuje Občianske združenie OPOS v súčasnosti 11 členmi, ktorí sú pripravení hájiť a presadzovať
záujmy spotrebiteľov, pričom zo žiadosti nie je zrejmé, z akého dôvodu by nemohol štatutárny zástupca
poveriť zastupovaním na pojednávaní iného člena združenia.

14. Súd preto prejednal vec na pojednávaní za neprítomnosti žalobkyne a jej splnomocneného zástupcu,
zopakoval dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a s podstatným obsahom spisu, ako
aj prednesom právneho zástupcu žalovaného, ktorý na pojednávaní v podstate zopakoval svoju skoršiuargumentáciu a na základe takto vykonaného dokazovania dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne je
dôvodné priznať čiastočný úspech.

15. Žalobkyňa sa v tomto spore domáhala nárokov, vyplývajúcich zo zmluvy o vydaní a používaní
kreditnej karty C., A., uzavretej medzi ňou a právnym predchodcom žalovaného, pričom nebolo sporné,
že predmetnú úverovú zmluvu treba posúdiť ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 a nasl.
Občianskehozákonníka,ktorájezároveňzmluvouospotrebiteľskomúverevzmyslezákonač.258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb.

o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení účinnom ku dňu 26.09.2006.

16. Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje
zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

17. Podľa § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je

určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len "návrh"), ak je
dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.

18. Podľa § 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh
určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu.

19. Podľa § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu
na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie
návrhu.

20. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
v znení účinnom ku dňu 26.09.2006, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak
je neplatná.

21. Podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

22. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

23. Predloženými listinnými dôkazmi bolo preukázané, že žalobkyňa dňa 11.09.2006 vyplnila Žiadosť o

vydanie Pôžičkovej karty Žolík, ktorou veriteľa požiadala na predtlačenom formulári o vydanie pôžičkovej
karty na úverový rámec 30.000,- Sk s požadovanou mesačnou splátkou vo výške 3.000,- Sk. Na základe
tejto žiadosti veriteľ zaslal žalobkyni „Schválenie Žiadosti o vydanie Pôžičkovej karty Žolík“ zo dňa
26.09.2006 ( čl. 85 spisu), v ktorom uviedol „parametre“ jej pôžičkovej karty nasledovne: úverový rámec:
54.000,- Sk, minimálna mesačná splátka: 1.800,- Sk, mesačný úrok: 1,83%, úverové poistenie: typ A,

zároveň jej oznámil číslo jej zmluvy a číslo splátkového účtu, na ktorý má uhrádzať splátky.

24. Kreditná karta je forma revolvingového úveru, t.j. automaticky obnovovaného úveru, ktorý je čerpaný
používaním tejto karty. Z kreditných a debetných transakcií žalobkyne vyplývajúcich z predloženého
položkovitého výpisu z kartového účtu vyplýva, že žalobkyňa kreditnú kartu využívala a vyčerpané

prostriedky aj priebežne uhrádzala. V uvedenom prípade však odvolací súd na rozdiel od súdu
prvoinštančného dospel z vykonaného dokazovania k právnemu záveru, že úverová zmluva nebola
uzavretá platne. Platnosť zmluvy nastáva od okamihu, kedy ju zmluvné strany v súlade s právnym
poriadkom uzavreli. V prípade, že nie je dohodnuté v zmluve inak, zmluva nadobúda účinnosť okamihom
jej uzavretia, pričom účinnosť zmluvy umožňuje domáhať sa práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy.

V tejto súvislosti je nevyhnutné uviesť, že oznámenie veriteľa o schválení úveru nemožno považovať
za súčasť zmluvy o úvere, nakoľko dodávateľ vyhotovil uvedený dokument až po podpísaní Žiadosti,
pričom žalovaný nepreukázal a ani netvrdil, že by spotrebiteľ aj uvedený dokument (oznámenie veriteľa
o schválení úveru) podpísal, odhliadnuc od toho, že dodávateľ ani nepreukázal doručenie uvedenéhodokumentu spotrebiteľovi. Zákon č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvárania predmetného
úveru obsahuje v § 4 ods. 1 jednoznačnú požiadavku, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí byť
uzavretá písomne, inak je neplatná. Určenie podstatných zložiek pre úverovú zmluvu vyplýva z § 497

Obchodného zákonníka, a týmito sú dohoda o úvere, záväzok tieto prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Dohoda o uvedených podstatných častiach zmluvy je nevyhnutná na to, aby vznikla úverová zmluva, ak
nedôjde k dohode hoci len o jednej z uvedených podstatných častí, nemožno hovoriť o vzniku úverovej
zmluvy. V danom prípade však Žiadosť žalobkyne zo dňa 11.09.2006 o vydanie Pôžičkovej karty Žolík za
zmluvu o úvere nemožno považovať, hoci bola podpísaná oboma zmluvnými stranami, keď neobsahuje

žiadnu dohodu o úrokoch, navyše tam navrhované zmluvné podmienky sú odlišné od podmienok
obsiahnutých v „schválení úveru“ veriteľom zo dňa 26.09.2006. Schválenie Žiadosti dňa 26.09.2006
veriteľom, v ktorom uviedol dojednané úroky z úveru ako súčasť uvádzaných „parametrov“ pôžičkovej
karty žiadateľky, aj v prípade, ak toto schválenie bolo žalobkyni ako žiadateľke doručené (čo však
preukázané nebolo), nemá za následok uzavretie úverovej zmluvy, nakoľko nedošlo k jeho akceptácii
žiadateľkou.

25. V predmetnej veci neboli teda splnené základné zákonné predpoklady pre vznik platnej zmluvy
o úvere podľa § 43, § 44 OZ v spojení s § 4 ods. 1 Zákona č. 258/2001 Z.z. Pokiaľ „schválenie“
žiadosti zo strany dodávateľa obsahovalo iné údaje, išlo o nový návrh, ktorý podliehal kontraktačnému
procesu, a mal byť predložený na schválenie spotrebiteľovi, v danom prípade žalujúcej spotrebiteľke. V

rámci kontraktačného procesu medzi stranami sporu však nedošlo k akceptácii nového návrhu zmluvy
žalobkyňou, keďže nový návrh žalovaného obsahoval iné údaje než pôvodný návrh a to tak v časti výšky
poskytnutého úverového rámca, mesačnej splátky, výšky úroku, ako aj úverového poistenia. Vzhľadom
na nedodržanie kontraktačného procesu nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a z uvedeného dôvodu už nebolo potom dôvodné skúmať, či tieto listiny obsahovali všetky obligatórne

náležitosti zmluvy podľa zákona o spotrebiteľských úveroch.

26. Z vyššie uvedených dôvodov medzi stranami nevznikol zmluvný úverový vzťah, ale iba záväzkový
právny vzťah z bezdôvodného obohatenia, nakoľko žalovaný prijal plnenie od žalobkyne bez právneho
titulu, a to zo zmluvy, ktorá nebola v konečnom dôsledku uzavretá. Žalobkyni tak mohol vzniknúť proti

žalovanému iba nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške zodpovedajúcej rozdielu medzi
sumou reálne poskytnutých prostriedkov zo strany žalovaného a sumou, ktorú žalobkyňa zaplatila
žalovanému z tejto neplatne uzavretej úverovej zmluvy.

27. Podľa výpisu z Pôžičkovej karty ŽOLÍK č. 0013860149, žalobkyňa čerpala úver nasledovne: v roku

2006 spolu výbery vo výške 20.309,50 Sk ( 3 x po 5.000,- Sk, raz 4.000 Sk a raz 1.309,50 Sk), v roku
2007 spolu výbery 52.842,50 Sk ( 8 x po 5.000 Sk, raz 4.523,50 Sk, 2 x 3000 Sk, raz 1.819 Sk
a raz 500 Sk), v uvedených rokoch spolu vyčerpala 73.152 Sk, t.j. 2428,20 Eur a následne ešte čerpala
v novembri r. 2009 sumu 300 Eur a sumu 500 Eur a napokon v r. 2010 sumu 200 Eur. Celkovo na základe
predmetnej zmluvy vyčerpala 3.428,20 Eur. Zvyšné debetné transakcie vyplývajúce z predloženého

výpisu z Pôžičkovej karty ŽOLÍK predstavujú úroky a poplatky, na ktoré súd však neprihliadal, keďže
žalobkyňa bola povinná vrátiť žalovanému len to, čo od žalovaného prijala.

28. Z uvedeného výpisu je zároveň zrejmé, že celkovo žalobkyňa splatila na účet žalovaného 3.649,09
Eur, pričom posledná úhrada bola vykonaná dňa 29.10.2015 vo výške 30 Eur. Tvrdenie žalobkyne,

že k poslednej úhrade došlo 18.08.2016 odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné, pretože žalobkyňa
síce aj po dátume 29.10.2015 ešte platila určité splátky, avšak z obsahu spisu vyplýva, že v novembri
2015 žalovaný pohľadávku z predmetnej zmluvy postúpil na nový subjekt a to Intrum Justitia Slovakia,
s.r.o. pričom zároveň bolo preukázané, že všetky ďalšie platby ( po 29.10.2015) už žalobkyňa uhrádzala
tomuto postupníkovi, teda ohľadom týchto plnení nedošlo k bezdôvodnému obohateniu zo strany

žalovaného, ktorý tak vo vzťahu k uvedeným sumám uplatneným žalobkyňou nie je vecne pasívne
legitimovaný.

29. Keďže bolo preukázané, že žalobkyňa na základe uvedenej úverovej zmluvy, ktorá je z vyššie
opísaných dôvodov neplatná, dostala od žalovaného 3.428,20 Eur a zaplatila žalovanému celkovo

sumu 3.649,09 Eur, možno konštatovať, že plnila žalovanému, t.j. Všeobecnej úverovej banke, a.s. z
neplatného právneho úkonu o 220,89 Eur viac ako plnil žalovaný žalobkyni, uvedený rozdiel predstavuje
sumu bezdôvodného obohatenia žalovaného, ktoré by mal žalobkyni vrátiť.30. Nakoľko žalovaný vzniesol námietku premlčania, bolo potrebné skúmať, či žalobný nárok, ktorým sa
žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia, je premlčaný, prípadne v akom rozsahu.

31. Podľa § 107 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Podľa ods. 2 najneskôr sa právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Podľa ods. 3 ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní

navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by
aj druhý účastník mohol premlčanie namietať.

32.Vprípadepremlčaniaprávapribezdôvodnomobohateníjevustanovení§107ods.1,2Občianskeho
zákonníka stanovená dvojitá kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna. Subjektívna
premlčacia doba je dvojročná, objektívna premlčacia doba je buď trojročná, keď bezdôvodné obohatenie

vzniklo z neúmyselného konania (z nedbanlivosti) alebo desaťročná, ak bezdôvodné obohatenie
bolo spôsobené úmyselne. Ich začiatok je stanovený samostatne; kým subjektívna premlčacia doba
plynie odo dňa, kedy sa oprávnený dozvie o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť vznik
bezdôvodnéhoobohateniaato,ktosanajehoúkorbezdôvodneobohatil,priobjektívnejpremlčacejdobe
je pre začiatok jej plynutia rozhodujúci deň, kedy skutočne (fakticky) došlo k získaniu bezdôvodného

obohatenia. Obe premlčacie doby sú nezávislé čo do svojho priebehu, jeho začiatku i konca a ak skončí
priebeh jednej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu. Pre vzťah objektívnej
a subjektívnej premlčacej doby však platí zásada, že lehota so subjektívne stanoveným začiatkom
nemôže skončiť neskôr ako lehota s objektívne stanoveným začiatkom, ale môže skončiť najneskoršie
s ňou. Objektívna premlčacia doba, ktorá je určená nezávisle na subjektívnych dôvodoch dotknutých

osôb, vždy začína plynúť odo dňa, kedy k bezdôvodnému obohateniu reálne došlo. Platí, že subjektívna
premlčacia doba sa musí zmestiť do objektívnej premlčacej doby. Pre začiatok plynutia objektívnej
premlčacej doby je v zmysle § 107 ods. 2 OZ rozhodujúce faktické získanie bezdôvodného obohatenia,
pričom v tomto prípade ide o splátky, ktorými žalobca ako dlžník zaplatil žalovanému ako veriteľovi viac,
ako len vrátil prijaté plnenia istiny úveru.

33. K posúdeniu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby (§ 107 ods. 1, 2 OZ) odvolací súd uvádza, že v
danom prípade je pre plynutie subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 107 ods. 1 OZ rozhodujúce, kedy
sa oprávnený (tu žalobkyňa) dozvedel o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal, pričom nestačí len
možnosť sa uvedené dozvedieť, ale rozhodujúce je, kedy sa tak skutočne stalo. Nie je ani rozhodujúce,

že pri vynaložení obvyklej starostlivosti sa oprávnený mohol o vzniku bezdôvodného obohatenia
dozvedieť skôr. Tento právny záver je plne v súlade s už ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších
súdnych autorít (napr. R 25/1986, rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo 145/2004, sp. zn. 5Cdo 121/2009,
sp. zn. 1Cdo 67/2011, NS ČR sp. zn. 25Cdo 1618/99, sp. zn. 30Cdo 2758/2006, rozhodnutie Ústavného
súdu SR č.k. I. ÚS 47/2019-20 a iné). V tejto súvislosti odvolací súd osobitne poukazuje na nález ÚS SR

č.I.US51/2020,vktoromsaústavnýsúdzaoberalotázkouplynutiasubjektívnejlehotyvspotrebiteľských
vzťahoch, a jednoznačne uzavrel, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie
práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná, a nie iba predpokladaná vedomosť
oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie, a o tom, kto ho získal.

34. V prejednávanej veci bolo podľa odvolacieho súdu potrebné vychádzať z preukázaných skutkových
tvrdení žalobkyne, ktorá argumentovala, že o vzniku bezdôvodného obohatenia sa dozvedela keď jej
Ministerstvo spravodlivosti SR listom z 15.12.2016 oznámilo, že došlo k bezdôvodnému obohateniu na
jej úkor. Vychádzajúc z vyššie citovanej ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, za najskorší
možný okamih počiatku plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty žalobkyne je treba považovať

práve uvedený deň a keďže žalobu podala na súde dňa 09.01.2017, urobila tak nepochybne pred jej
uplynutím.

35. Pri objektívnej premlčacej dobe je pre začiatok jej plynutia rozhodujúci deň, kedy skutočne
(fakticky) došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia. Vo vzťahu k vydaniu bezdôvodného obohatenia

vzniknutého na strane žalovaného sa odvolací súd nestotožnil s názorom žalobkyne, že sa na vec
vzťahuje desaťročná premlčacia doba podľa ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Rozhodovacia prax v otázke aplikácie 10-ročnej premlčacej doby je rôzna, preto je potrebné sledovať
jej vývoj a vychádzať najmä z rozhodnutí vyšších súdnych autorít, t.j. Najvyššieho súdu SR (napr. sp.zn.1Cdo 238/2017 z 18.10.2018) a Ústavného súdu SR (napr. sp.zn. I. ÚS 430/2018 zo dňa 05.12.2018).
Odvolací súd zároveň poukazuje na stanovisko občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Trnave
zapríla2020,podľaktoréhoprižalobeovydaniebezdôvodnéhoobohateniazozmluvyospotrebiteľskom

úvere od nebankovej spoločnosti (rovnako od banky – pozn. odvolacieho súdu) bude záležať ustálenie
použitia 3-ročnej objektívnej alebo 10-ročnej objektívnej premlčacej doby od individuálnych okolností
každého prípadu, tak ako je to uvedené v uznesení NS SR sp.zn. 1Cdo 238/2017 z 18.10.2018, pričom
z doterajšej rozhodovacej praxe vyplýva jednotný názor súdov, že začiatok plynutia premlčacej doby pri
vydaní bezdôvodného obohatenia (bez ohľadu na posudzovanie 3 alebo 10 ročnej premlčacej lehoty)

nastáva momentom, keď dlžník vráti veriteľovi istinu.

36. V konaní nebolo ničím preukázané, že by sa žalovaný na úkor žalobkyne obohacoval úmyselne.
Dôvodom vzniku bezdôvodného obohatenia žalovaného bola úverová zmluva uzavretá medzi stranami,
ktorú je potrebné považovať za neplatnú pre nedostatky kontraktačného procesu, nie je však možné
len z uvedeného dôvodu konštatovať, že žalovaný mal úmysel sa obohatiť na úkor žalobkyne. Na

preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia len všeobecné tvrdenia
o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, ale bolo by nutné zo strany
žalobcu v každom jednotlivom prípade s poukazom na okolnosti uzavretia úverovej zmluvy preukázať,
že žalovaný v čase uzavretia úverovej zmluvy a prijatia plnenia na základe úverovej zmluvy vedel
alebo bol aspoň uzrozumený, že sa bezdôvodne obohacuje a toto žalobkyňa dostatočným spôsobom

nepreukázala.

37. Ako bolo uvedené vyššie, v zmysle § 107 ods. 2 OZ začína plynúť objektívna premlčacia doba
odo dňa, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo, t. j. kedy došlo na strane žalovaného k prijatiu
plnenia bez právneho dôvodu, resp. plnenia z neplatného právneho úkonu. Z hľadiska plynutia 3-ročnej

objektívnej premlčacej doby bolo potrebné posúdiť kedy, t.j. ktorou splátkou a v akej výške, žalobkyňa
plnila nad rámec sumy, ktorú bola povinná žalovanému vrátiť. Žaloba bola podaná na súde dňa
09.01.2017, pričom z výpisu z Pôžičkovej karty ŽOLÍK vyplýva, že žalobkyňa v období troch rokov pred
podaním žaloby uhradila žalovanému 22 splátok po 30 Eur, posledná splátka bola zo strany žalobkyne
uhradená žalovanému dňa 29.10.2015, takže nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčaný

nie je. Žalobkyni patrí suma bezdôvodného obohatenia vo výške 220,89 Eur zaplatená žalovanému
nad rámec toho, čo žalobkyni reálne poskytol a v tomto prípade ide o posledných 7 splátok po 30
Eur a časť predchádzajúcej splátky (konkrétne suma 10,89 Eur zo splátky zaplatenej dňa 30.03.2015
asplátka30Eurzaplatenádňa29.04.2015,26.05.2015,2.07.2015,29.07.2015,26.08.2015,22.09.2015
a 29.10.2015), preto bolo dôvodné žalobe v tejto časti vyhovieť.

38. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd posúdil žalobu žalobkyne na vydanie bezdôvodného
obohatenia za dôvodnú v časti o zaplatenie 220,89 Eur a túto sumu jej priznal a to spolu so zákonným
úrokom z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 nar. vlády
SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom ku dňu omeškania dlžníka. Vzhľadom k tomu, že pre nárok na

vydanie bezdôvodného obohatenia nie je splatnosť stanovená, je treba vychádzať z § 563 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého splatnosť nastáva nasledujúceho dňa po tom, kedy bol dlžník vyzvaný
k plneniu. Keďže žalobkyňa netvrdila a nepreukázala, že žalovaného vyzvala pred podaním žaloby na
plnenie, je treba v zmysle ustálenej judikatúry považovať doručenie žaloby na zaplatenie pohľadávky
žalovanému za kvalifikovanú žiadosť veriteľa o plnenie. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovanému bola

žalobadoručenádňa08.02.2017,pretosúdžalobkynipriznalúrokyzomeškaniaod09.02.2017vovýške
o päť percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu, t.j. vo výške 5 % ročne z priznanej istiny 220,89 Eur.

39. V zmysle § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne

uplatní porušenie práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi má právo
na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinností ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

40. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019 konštatoval, že citované

ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým
odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako
prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v
prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučineniaje dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách
spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným
predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní

porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným
uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd
judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo
zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť
konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie

NS SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor
zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca
priuplatňovanítohtonárokuuľahčilspotrebiteľomdôkaznúsituáciu,keďnarozdielodnárokunanáhradu
škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo
odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového
prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.

Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné
pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť, jediným kritériom je primeranosť. Bude preto vecou úvahy
súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného
zadosťučinenia.

41. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 700
eur, pričom si zároveň na súde úspešne uplatnila porušenie povinností žalovanej pri uzavieraní
zmluvy o spotrebiteľskom úvere ustanovenej zákonom č. 258/2001 Z.z. a Občianskym zákonníkom.
V tomto konaní bolo vyhovené žalobkyni ohľadom uplatnenej sumy 220,89 Eur s príslušenstvom
z celkovo uplatnenej sumy 2.451,60 Eur, ktorá suma predstavovala bezdôvodné obohatenie žalovaného

na úkor žalobkyne. Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že žalobkyňa tak splnila predpoklad,
ktorý zákon o ochrane spotrebiteľa v § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. vyžaduje pre vznik práva
na primerané finančné zadosťučinenie. V prejednávanej veci je možné konštatovať, že zo strany
žalovaného došlo k takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo spôsobilé privodiť ujmu
spotrebiteľovi spočívajúcu v strate finančných prostriedkov a stavu právnej neistoty počas vedenia

súdneho konania v ktorom sa spotrebiteľ musel domáhať svojich porušených zákonných práv. Odvolací
súd preto uzavrel, že boli splnené podmienky vyplývajúce z § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa
a žalobkyni vznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Nakoľko právny predpis neustanovuje
výšku primeraného finančného zadosťučinenia, ustálenie jeho výšky je realizované na základe voľnej
úvahy súdu. Nemôže však ísť o svojvôľu súdu. Musí byť primeraná okolnostiam konkrétneho prípadu

výška finančného zadosťučinenia musí byť primeraná individuálnym okolnostiam daného prípadu
a nesmie viesť k ďalšiemu neopodstatnenému obohateniu tentokrát na strane spotrebiteľa. Primerané
zadosťučinenie môže pozostávať z náhrady morálnej ujmy ako satisfakcie za stav, ktorý spotrebiteľ
musel trpieť, nakoľko nie vždy je postačujúce iba vrátenie neoprávnene zaplatených finančných
prostriedkov. V danom prípade súd priznal žalobkyni finančné zadosťučinenie vo výške 200 Eur, keď vzal

do úvahy iba čiastočnú dôvodnosť podanej žaloby vo výške 220,89 Eur ohľadom jej nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia (uplatneného inak vo výške 2.451,60 Eur), ktorý porovnal s výškou ňou
žiadaného finančného zadosťučinenia 700 Eur a tiež s dôsledkami, ktoré malo platenie neoprávnených
súm žalovanému, ako aj intenzitu zásahu do práv žalobkyne spojených s konaním žalovaného.
Súd prihliadol na to, že žalovaný síce porušil svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona pri uzatváraní

kontraktačného procesu, avšak tento je sankcionovaný už tým, že za poskytnutý úver nedostane žiadne
poplatky ani úroky, čím v konečnom dôsledku pri poskytnutí úveru žalobkyni nepochybne prerobil. Na
druhej strane je však nutné zohľadniť skutočnosť, že žalobkyňa už len tým, že musela vymáhať svoju
pohľadávku súdnou cestou utrpela určité psychické napätie a stres, pričom súdne konanie prebieha už
vyše šesť rokov. Vyhodnotením uvedených faktorov priznal súd žalobkyni finančné zadosťučinenie vo

výške 200 Eur, ktoré považoval vzhľadom na uvedené skutočnosti za primerané, keď takto určená výška
finančného zadosťučinenia vo vzťahu k porušenému právu a skutkovým okolnostiam prípadu podľa
názoru odvolacieho súdu zodpovedá svojmu účelu, ktorým je poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi a
odradenie dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov.

42. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za
použitia ustanovenia § 388 CSP v zamietajúcom výroku I. zmenil tak, že čiastočne vyhovel žalobe
o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 220,89 Eur spolu so zákonným úrokom z omeškania
a priznal žalobkyni aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 Eur, to všetko do troch dní odprávoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšku odvolaním napadnutý zamietajúci výrok I. potvrdil v súlade
s ust. § 387 ods. 1 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti.

43. Odvolací súd ďalej musel rozhodnúť podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1,2 a § 256 ods.
1 CSP aj o závislom výroku III. rozsudku prvoinštančného súdu o trovách konania.

44. V civilnom sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou
úspechu v konaní (§ 255 ods. 1 CSP), doplnenou zásadou zodpovednosti za zavinenie ( § 256 ods.

1 CSP). V prípade, ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa pre
účely rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú. Ako vyplýva z rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR, v takom prípade treba samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu (§ 142
ods. 1 a ods. 2 OSP), ďalej zvážiť, či neúspech nebol len v nepatrnej časti alebo či rozhodnutie o výške
plnenia nezáviselo od znaleckého posudku alebo úvahy súdu (§ 142 ods. 3 OSP), a to samostatne vo
vzťahu ku každej z týchto vecí. Uvedené konania o čiastkových nárokoch majú totiž spoločné iba to, že

sa o nich rozhoduje v jednom konaní (por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 11/2011
z 11.10.2012). Pri rozhodovaní o nárokoch so samostatným skutkovým základom treba teda úspech a
neúspech strany posudzovať vždy osobitne, podľa toho, v ktorom samostatne uplatniteľnom nároku by
mohla byť tá ktorá strana úspešná a v ktorom zase nie. Trovy konania preto treba oddeliť a osobitne o
nich rozhodnúť vo vzťahu ku každému nároku zvlášť.

45. V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala jednak určenia neplatnosti úverovej zmluvy,
ďalej určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy, vydania bezdôvodného obohatenia
a zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia. Konanie ohľadom prvých dvoch výrokov bolo
zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby a to bez zavinenia žalovaného. Ustanovenie § 256 ods. 1

CSP so zavinením na zastavení konania pracuje totiž výlučne z procesného hľadiska a zásadne
toto zavinenie pričíta iniciátorovi konania, teda žalobcovi. Tak je tomu aj v danom prípade, keďže je
zrejmé, že k späťvzatiu žaloby nedošlo pre správanie žalovaného, ale z vlastnej vôle žalobkyne, preto
v týchto veciach patrí náhrada trov konania žalovanému. V časti zastavenia konania ohľadom týchto
dvoch výrokov nebol rozsudok napadnutý odvolaním, preto odvolací súd rozhodoval iba o trovách

prvoinštančného konania a to tak, že žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania v celom rozsahu. Pokiaľ ide o vydanie bezdôvodného obohatenia, v tejto
časti bolo zamietajúce rozhodnutie zmenené v odvolacom konaní, kedy súd žalobe čiastočne vyhovel,
preto pri rozhodnutí o náhrade trov konania súd vychádzal z tohto pomeru úspechu strán v spore.
Žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 2.451,60 Eur s príslušenstvom a súd jej priznal sumu 220,89

Eur s príslušenstvom. Výsledkom konania je teda prevažný úspech žalovaného (91%) oproti menšiemu
úspechu žalobkyne (9%). Vychádzajúc z uvedeného patrí potom žalovanému pomerná náhrada trov
tohto konania ( prvoinštančného aj odvolacieho) v rozsahu jeho čistého úspechu v spore, ktorý je 82%
(91 – 9), ktorú mu odvolací súd priznal. Pokiaľ ide o žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala zaplatenia
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 700 Eur, odvolací súd jej síce priznal sumu 200 Eur,

čo je menej, než žiadala, súd však vychádzal z plného úspechu žalobkyne, ktorá si svoj nárok úspešne
uplatnila, jeho výška ale bola závislá na úvahe súdu. Preto súd žalobkyni v tejto časti priznal plnú
náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§
262 ods. 2 CSP).

46. Záverom odvolací súd pripomína, že i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj
nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmikonania.

Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka
konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Z uvedených dôvodov na ďalšiu argumentáciu odvolateľky, už nespôsobilú ovplyvniť
posúdenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať

špecifickou odpoveďou.

47. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).