Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 1. marec 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/5/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113205282
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8113205282.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore v spore žalobkyne Q.. K. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytom W. XXX/XX, XXX XX K., právne zastúpená JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom Sov.
hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému Slovenskej republike , za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Račianska 1523/71, IČO: 00 166 073, o náhradu škody a
náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa
16.04.2018 č. k. 9C/49/2013-248 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo vyhovujúcom výroku I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 20.800 eur,

titulom náhrady nemajetkovej ujmy a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti I. mení rozsudok tak, že žalobu o
zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy nad sumu 20.800 eur zamieta.

II. Priznáva žalobkyni voči žalovanému z titulu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením.

III. Priznáva žalovanému voči žalobkyni z titulu nároku na náhradu škody (za trovy obhajoby) nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením.

IV. Náhradu trov dovolacieho konania stranám sporu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdPrešov(ďalejlen„súdprvejinštancie“alebo„súd“)napadnutýmrozsudkomrozhodol,cit.:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 190.800,- Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %.“

2. Rozhodnutie odôvodnil zistením, že žalobkyňa sa pôvodnou žalobou domáhala zaplatenia sumy vo
výške 15.380 420 Sk s 9 % úrokom z omeškania od 26.01.2007 do zaplatenia. Súd prvej inštancie
poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, zistený skutkový stav s poukázaním na okolnosti
prípadu, ktoré spadajú do obdobia rokov XXXX - XXXX, na obsah pripojených listinných dôkazov,

dokazovanie výsluchom svedkov Q.. Z. H., P. S., Q.. E., V. Y., Q.. V. T., Q.. B. X., Q.. S., Q.. K., W.
N., Q.. M., D. R., P. V., V.. R., D. M., S. B. a uviedol, že dňa XX.X.XXXX Obvodný úrad vyšetrovania
PZ K. J. H. vzniesol obvinenie proti T. S. a Q.. K. F. (žalobkyni) za trestný čin vydierania formou
spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1, 2 písm. c) Trestného zákona, z dôvodu, že zistenéskutočnosti nasvedčovali tomu, že bol spáchaný trestný čin a je dostatočne odôvodnený záver, že v
presne nezistenom čase začiatkom roku XXXX obvinený S. a Q.. F. pod psychickým nátlakom vymohli
od poškodeného V. V., nar. XX.XX.XXXX v K., trvale bytom M. č. XXX, rodinný dom nachádzajúci sa v

kat. úz. M. ev. č. XXX aj s príslušenstvom v hodnote asi 1.000.000 Sk s tým, že ak na to nepristúpi, bude
on a jeho rodina fyzicky likvidovaná, kde následne o prevode nehnuteľnosti pod psychickým nátlakom
v K. spísali dňa X.X.XXXX zmluvu o prevode nehnuteľnosti z titulu predaja a kúpy.

3. Dňa XX.XX.XXXX Obvodný úrad vyšetrovania PZ K. J., H. vzniesol obvinenie voči žalobkyni pre

trestný čin vydierania formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1, 2 písm. b) Trestného
zákona, lebo zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin a je dostatočne
odôvodnený záver, že v presne nezistenom čase začiatkom mesiaca august XXXX v popoludňajších
hodinách žalobkyňa vošla v doprovode doposiaľ nestotožneného ozbrojeného muža do bytu Q. K., nar.
XX.XX.XXXX v K., ul. K. č. XX, od ktorej požadovala sumu 500.000 Sk s odôvodnením, že tieto peniaze
jej dlhuje jej syn K., uvedenú čiastku jej mal odovzdať do konca mesiaca august XXXX, lebo v opačnom

prípade dá zastreliť ju, ako aj dá vystrieľať celú jej rodinu. Dňa XX.XX.XXXX v dopoludňajších hodinách
sa znovu ozval telefonicky neznámy muž, ktorý rozprával ruským prízvukom a dotazoval sa pani K., či
už majú pripravených 500.000 Sk, a že tieto majú odovzdať do 3 dní. Dňa XX.XX.XXXX podal Obvodný
prokurátor K. J. obžalobu na žalobkyňu preto, že v presne nezistenom čase začiatkom roku XXXX v
K. na W. ulici č. XX vo svojom byte sa vyhrážala V. V., nar. XX.XX.XXXX, aby odpredal svoj rodinný

dom nachádzajúci sa v katastrálnom území obce M. ev. č. XXX, okres W. aj s príslušenstvom za cenu 1
mil. Sk podľa znaleckého posudku v hodnote najmenej 1.601.360 Sk, a to pre V. S., nar. XX.XX.XXXX,
lebo inak zariadi u osôb z T. fyzickú likvidáciu jeho a jeho rodiny, v dôsledku čoho došlo aj k podpísaniu
kúpnopredajnej zmluvy dňa XX.XX.XXXX o prevode nehnuteľnosti a následne aj k uvoľneniu uvedeného
rodinného domu pre V. S. s manželom, čím mala spáchať trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, 2

písm. c) Trestného zákona.

4. Dňa XX.XX.XXXX podala Krajská prokuratúra v K. na Krajský súd v Košiciach obžalobu na žalobkyňu
preto, že po viacerých verbálnych vyhrážkach nebohého T. S., adresovaných V. V. pre nesplatenie
pôžičky M. R., presne nezisteného dňa koncom mesiaca apríl alebo začiatkom mesiaca máj XXXX v

obývačke svojho bytu na ul. W. č. XX v K., po predchádzajúcej vzájomnej dohode s nebohým T. S.,
spoločne sa vyhrážali V. V. fyzickou likvidáciou celej jeho rodiny prostredníctvom osôb ruskej národnosti,
ak tento neodpredá svoj rodinný dom s príslušenstvom nachádzajúci sa v katastrálnom území obce M.
č. XXX v okrese K. - okolie v hodnote 1.681.368,17 Sk manželke neb. T. S. V. S., v dôsledku čoho dňa
XX.XX.XXXX V. V. podpísal kúpnopredajnú zmluvu ohľadom vyššie uvedenej nehnuteľnosti, v ktorej

kúpna cena vo výške iba 600.000 Sk bola dopísaná dodatočne bez vedomia V. V.. Napriek tomu na ďalší
nátlak nebohého T. S. obdržiac od toho za spomínaný dom s pozemkom len čiastku približne 200.000
Sk, musel V. V. aj s rodinou už v letných mesiacoch roku XXXX opustiť rodinný dom a odsťahovať sa do
podnájmu v K., teda spoločným konaním iného hrozbou násilia nútila, aby niečo konal a spôsobila mu
takým činom značnú škodu, čím spáchala trestný čin vydierania vo forme spolupáchateľstva.

5.KrajskáprokuratúraA.podalanaKrajskýsúdvBratislaveobžalobuzodňaXX.XX.XXXXnažalobkyňu
preto, že dňa XX.XX.XXXX asi okolo XX hod. prišla s doposiaľ neznámym mužom, ktorý bol ozbrojený
pištoľou a v hovorovej reči používal ruský prízvuk do bytu poškodenej Q. K. v K., ul. K. č. XX a
požadovala od nej sumu 500.000 Sk ako vrátenie dlžoby, ktorú u nej mal mať poškodenej syn K. K.,

pričom ju upozornila, že na polícii, prokuratúre, ako aj na súde má všetkých podplatených, má pod
palcom aj T., ktorí môžu jej celú rodinu vystrieľať, ak jej požadovanú sumu do konca mesiaca nedá.
Pri tomto rozhovore neznámy muž ukázal pištoľ, ktorú mal za opaskom, na čo žalobkyňa zrazantnila
svoju požiadavku s tým, že nežartuje a myslí to naprosto vážne, následne dňa XX.XX.XXXX asi okolo
XX.XX hod. vo svojom byte poškodená Q. K. prevzala telefonický odkaz, v ktorom jej neznámy muž

hovoriaci ruským prízvukom pripomenul, že uvedených 500.000 Sk musí vyplatiť v priebehu 3 dní, teda
spoločnýmkonanímhrozbounásiliainéhonútila,abyniečokonal,pričomtakýtočinspáchalasozbraňou,
čím spáchala trestný čin vydierania spolupáchateľstvom.

6. Žalobkyňa bola dňa XX.XX.XXXX vzatá do väzby uznesením sudcu Okresného súdu Prešov sp. zn.

Ntv 78/95, pričom návrh na vzatie do väzby bol spracovaný Krajskou prokuratúrou K. pod č. XKv XX/
XX dňa XX.XX.XXXX a pôvodne adresovaný Obvodnému súdu K. J.. Žalobkyňa bola väzobne stíhaná
od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX.7. Rozsudkom Okresného súdu v Žiline sp. zn. 3T/394/00-1562 bola žalobkyňa podľa § 226 písm.
a) Trestného poriadku. spod obžaloby oslobodená vo vzťahu ku skutku, ktorý sa jej kládol za vinu
ako trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, 2 písm. c) Trestného zákona. účinného pred novelou

vykonanou zákona č. 248/94 Z.z. vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona.
Z odôvodnenia rozsudku v trestnej veci vyplýva, že proti obžalovanej Q.. K. F. neboli zabezpečené
nijaké priame a nepriame dôkazy, ktoré by vytvárali ucelený reťazec, z ktorých by sa mohol vytvoriť
bezpečný záver vylučujúci iné rozhodnutie, ako rozhodnutie o nevine obžalovanej. Súd ďalej uviedol,
že zo spisového materiálu sú zistiteľné okolnosti spochybňujúce dodržanie práva na spravodlivý

proces od samého počiatku obžalovanej Q.. F., pričom poukázal na spôsob vedenia výsluchov, spôsob
vylúčenia orgánov činných v trestnom konaní pri rozhodovaní o vzatí do väzby, k dôvodom oznamovania
zrušenia termínu hlavného pojednávania a v neposlednom rade právo obžalovanej na spravodlivý
proces spochybňuje aj samotná dĺžka trestného konania, keď prvoinštančný súd vyhlásil rozsudok
XX.XX.XXXX, pričom skutky boli spáchané v roku XXXX a XXXX. Na základe podaného odvolania
Okresným prokurátorom v D., rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa XX.XX.XXXX pod sp. zn.

1To/38/2005 tak, že odvolanie zamietol.

8. Žalobkyňa v priebehu celého konania tvrdila, že právny základ nároku je daný. Vyplýva to z väzobného
trestného stíhania žalobkyne, ktorá nebola odsúdená, ale bola oslobodená, spod obžaloby. Pokiaľ ide o
výšku náhrady nemajetkovej ujmy, táto nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná vo vzťahu k hornej

hranici. Zadefinovala nárok na náhradu ujmy z titulu nezákonnej väzby, ktorú žalobkyňa vykonala v
rámci takmer XX rokov trvajúceho trestného stíhania začatého obvinením z XX.XX.XXXX a skončeného
oslobodzujúcim rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť XX.XX.XXXX. Žalobkyňa bola vzatá do
väzby nepríslušným súdom a väzobne stíhaná bola od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX.

9. Obrana žalovaného v konaní spočívala v tom, že sa jedná o sporové konanie, v ktorom stranu
zaťažuje bremeno tvrdenia. Z pohľadu žalovaného zo strany žalobkyne nedošlo v uvedení konkrétnej a
zrozumiteľnej požiadavky na náhradu škody v jasne určenej výške, ktorá mala byť spôsobená žalobkyni
konkrétnym, jasne a zrozumiteľne označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu. Poukázal na
to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať len za väzbu, nie za celé trestné stíhanie.

Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy za rozhodnutie o väzbe žalovaný s odkazom na § 23 zákona
č. 58/1969 Zb. namietal premlčanie nároku. K neprimeranej dĺžke trestného konania uviedol, že na
tento nárok je potrebné aplikovať zákonnú úpravu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., avšak žalobkyňa
neoznačila rozhodnutie, resp. inú listinu, z ktorých by vyplýval namietaný nesprávny úradný postup pre
prijatie takéhoto záveru o existencii zbytočných prieťahov v konaní, resp. neprimeranej dĺžke konania.

K nezákonnému obmedzeniu osobnej slobody v rozpore s čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd žalovaný uviedol, že pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že o väzbe rozhodoval nepríslušný
súd, nie je možné na túto argumentáciu prihliadať, pretože rozhodnutie o vzatí do väzby nebolo neskôr
zrušené, alebo zmenené.

10. K obrane žalovaného, žalobkyňa poukázala na okolnosti týkajúce sa preukázania závažnosti
dôsledkov trestného stíhania a väzby, na jej rodinný, osobný, spoločenský a profesionálny život, ktoré
pretrvávajú a má to vplyv nielen na ňu, ale aj na jej príbuzných, a to aj do budúcna. O uvedených
skutočnostiach svedčí aj vydanie knižných publikácií „Tajný denník mafiána“ od X. V., „V. X“ od X. V.,
či nepravdivé informácie zverejnené v týždenníku W. týkajúce sa prípadu X. D.. Vo vzťahu k vznesenej

námietke premlčania žalobkyňa sa nestotožnil s jej dôvodnosťou, ani s dôvodnosťou posudzovania
základu nároku ako takého. Poukázala, že premlčanie je právne upravené v ust. § 101 Občianskeho
zákonníka, ktorá premlčacia doba sa na daný prípad vzťahuje, o čom svedčí rozsudok Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 31Cdo/619/2011, alebo rozsudok KS Žilina sp. zn. 7Co/2/2017. Na podporu priznania
nemajetkovej ujmy za väzbu, ako aj za trestné stíhanie aj vo vzťahu k nároku vzniknutému podľa

účinnosti zákona č. 58/1969 Z.z., žalobkyňa predložila nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS
754/2016,ktorýsazaoberáspornýmiotázkamivýznamnýmiajpretotokonanie.Žalobkyňaďalejuviedla,
že od doby čo bola vzatá do väzby, uplynulo už XX rokov (pojednávanie dňa XX.XX.XXXX) a toľko
rokov čaká na spravodlivosť. Do väzby bola vzatá nezákonným a nepríslušným súdom a vo väzbe
zotrvala pol roka. Trestné stíhanie trvalo takmer XX rokov a doposiaľ sa jej nedostalo adekvátneho

ospravedlnenia. Oslobodzujúci rozsudok, ktorý si žalobkyňa váži, väčšina ľudí z jej okolia ho vôbec
neregistruje. Vzatie do väzby a trestné stíhanie trvajúce roky sa negatívne odzrkadlilo na jej rodinnom
živote, keď jej otec dlhoročne pôsobiaci sudca v justícii neuniesol takúto nespravodlivosť, predčasne
zomrel a nedožil sa jej oslobodenia. Tieto skutočnosti ovplyvnili žalobkyňu ako ženu a matku; nemohlaotehotnieť, po otehotnení skončila na rizikovom tehotenstve, hrozil jej predčasný pôrod, pričom nakoniec
aj porodila o mesiac skôr. Z uvedeného dôvodu sa rozhodla nemať viac detí aj s poukázaním na riziko
trestu, ktorý jej hrozil. Uvedené ovplyvnilo jej manželský život a vzťahy v rodine, bola vnímaná ako čierna

ovca. Situácia ovplyvnila aj zdravie žalobkyne a to tak psychické, ako aj fyzické. Žalobkyňa má nábeh
na astmu na psychickom základe, opakované problémy s močovými cestami, vysoký tlak. Svoju osobu
vníma na okraji spoločenského postavenia pri porovnaní sa so svojimi spolužiakmi (jeden je predsedom
vlády, druhý generálnym prokurátorom). Žalobkyňa bola úspešná advokátka, budovala si klientelu a
po prepustení z väzby mala problém s prácou. Bola vnímaná ako problémová osoba, negatívne ju

vnímalo okolie, susedia, rodičia boli nútení odsťahovať sa z miesta bydliska. S takouto stigmou sa
vyhýbala spoločenskému životu rovnako, ako aj jej manžel - lekár. Informácie o väzobnom stíhaní a o
celom prípade sú súčasťou verejného šírenia či už prostredníctvom televíznych reportáží, kníh, ako aj
internetu. Samotný pobyt vo väzbe bol pre žalobkyňu neopísateľne strašný, prežívala pocity zúfalstva,
ponižovanie, v tom čase bola ako prvá advokátka vzatá do väzby. Uvedené potvrdili aj v konaní vypočutí
svedkovia.

11. Na základe tohto vykonaného dokazovania súd citoval ust. § 5 ods. 1, § 9 ods. 1, § 10, § 20 zák. č.
58/1969 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len zákona č. 58/1969 Zb.), ďalej čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len dohovoru), čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

listiny), čl. 46 ods. 3 ústavného zákona č. 460/2012 Zb. (ďalej len ústavy), ďalej § 101 Občianskeho
zákonníka a uviedol, že nárok na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo skončené
oslobodením spod obžaloby, nie je daný len podľa čl. 36 ods. 3 listiny, ale predovšetkým v princípoch
materiálneho právneho štátu. Ak sa pôvodné podozrenie nepotvrdí, musí mať osoba, ktorá bola povinná
podrobiť sa úkonom orgánov činných v trestnom konaní záruku, že v prípade preukázania, že trestnú

činnosť nespáchala, dostane sa je odškodnenia za všetky úkony, ktorými bola neoprávnene podrobená,
v opačnom prípade nie je možné v právnom štáte trvať na povinnosti jednotlivca znášať obmedzenia
v rámci trestného stíhania. Aj napriek dôslednému dodržiavaniu prezumpcie neviny predstavuje každé
trestné konanie významný zásah do osobného života osoby trestne stíhanej a negatívne sa dotýka jej
cti i dobrej povesti zvlášť v dobe, kedy majú média ovplyvňujúce verejnú mienku a náladu spoluobčanov

ešte pred oznámením obvinenia jasné v tom, kto je za údajnú trestnú činnosť zodpovedný. Zásah je o
to intenzívnejší, ak sa následne preukáže, že sa skutok nestal, alebo nebol trestným činom.

12. Prípad žalobkyne, a to od vznesenia obvinenia, následného vzatia do väzby spadá do obdobia
zákonnej úpravy zákona č. 58/1969 Zb., ktorý na rozdiel od novej právnej úpravy účinnej od 01.07.2004

zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov, neobsahoval ustanovenie o náhrade nemajetkovej ujmy. Súd však nie je viazaný
právnou kvalifikáciou nároku a nárok uplatnený žalobkyňou je možné posúdiť aj podľa medzinárodných
dohovorov, a to príslušných článkov dohovoru, ktorý je v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy súčasťou
právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah

ústavných práv a slobôd. Prednosť medzinárodnej zmluvy pred zákonom znamená ústavný príkaz
adresovaný súdu aplikovať ex offo na daný prípad priamo relevantné ustanovenia medzinárodnej
zmluvy, a to za predpokladu, že sú splnené všetky podmienky vyplývajúce z uvedeného ústavného
článku. Nárok na náhradu škody za predchádzajúce nezákonné pozbavenie osobnej slobody zaručuje
nielen vnútroštátna úprava - v prejednávanej veci zákona č. 58/1969 Zb., v súčasnosti už neaktuálny,

nahradený zákona č. 514/2003 Z.z., vykonávajúci čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 5 ods. 5 dohovoru.

13. Z dôvodu procesnej ekonomiky sa súd prednostne zaoberal vznesenou námietkou premlčania
žalovaným s poukazom na ust. § 23 z. č. 58/1969 Zb. a s právnym názorom žalovaného sa nestotožnil.
Z pohľadu súdu je celkom vylúčené, aby sa nárok, ktorý nie je upravený zákonom č. 58/1969 Zb. mohol

premlčať podľa zásad upravených práve v tomto zákone. Tento zákon nepozná náhradu nemajetkovej
ujmy, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva v prípade nemajetkovej ujmy spôsobenej väzbu na
základe rozhodnutia o vzatí do väzby, ak bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený, výlučne z čl. 5 ods.
5 dohovoru, pričom tento dohovor neobsahuje osobitnú úpravu premlčania nároku. Z toho dôvodu je
nutné aplikovať všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu podľa § 101 Občianskeho zákonníka, a to nielen

za použitia § 20 zákona č. 58/1969 Zb., ktorý stanovuje, že pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa
právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom. Právoplatný oslobodzujúci rozsudok
sp. zn. 3T/394/00 je z 26.07.2005, žaloba bola podaná na súde dňa XX.XX.XXXX, t.j. včas, v trojročnej
všeobecnej premlčacej dobe.14.Kspornostinárokužalobkynesúdprvejinštancieuviedol,žedovolacísúdvzrušujúcomuznesení sp.
zn. 6Cdo/37/2012 skonštatoval, že prvoinštančný ani odvolací súd si neustálili, za čo vlastne žalobkyňa

odškodnenie požaduje. V nadväznosti na to právny zástupca žalobkyne predložil v konaní nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý riešil obdobný prípad, dokonca sťažovateľ v konaní pred
ústavným súdom bol totožný ako žalovaný, na ktoré skutkové okolnosti obdobnej veci poukázal s tým,
že ústavný súd v uvedenej veci uviedol, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v
prípadetrestnéhostíhaniaskončenéhooslobodenímspodobžaloby(čizastavenímtrestnéhostíhania)je

potrebnéhľadaťnielenvčl.46ods.3ústavyačl.36ods.3listiny,alevovšeobecnejrovineajvprincípoch
materiálnehoštátu.Nestotožnilsasargumentácioužalovanéhovtomtokonaníspočívajúcouvtom,žeje
potrebné dôsledne rozlišovať právo osoby, ktorej trestné stíhanie bolo skončené inak, než právoplatným
odsúdením na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy. Bolo by v rozpore s princípom dôvery
občana v právo, ktoré je súčasťou komplexu formujúceho princípy materiálneho právneho štátu, ak
by mal byť jednotlivec zbavený nároku na náhradu nemajetkovej ujmy len na základe nevyjasnenej

koncepcie rozsahu pojmu škoda v právnom poriadku v jeho norme prijatej v období, keď základnému
právu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu bol pripisovaný iný obsah, než
mu je pripisovaný dnes, ústavným poriadkom demokratického štátu. Vo vzťahu k primeranosti výšky
náhrady nemajetkovej ujmy ústavný súd uviedol, že právna úprava zákona č. 58/1969 Zb. výslovne
nestanovuje kritéria na určenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, na rozdiel od

aktuálnej právnej úpravy zákona č. 514/2003 Z.z. ust. § 17 účinného od 01.01.2009. Zdôraznil však, že
primeranosť výšky musí zohľadňovať osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno vopred
postihnúť. Poukázal na rozhodovaciu prax všeobecných súdov napr. v Českej republike (rozhodnutie
NS ČR sp.zn. 30Cdo/2357/2010 uverejnený v zbierke súdnych rozhodnutí pod R 52/2012).

15. Súd prvej inštancie vychádzajúc z právne záväzného názoru najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/37/2012
a aplikujúc nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 754/2016 (čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku),
považoval základ nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu a za takmer XX
rokov vedené trestné stíhanie za daný.
16. Vo vzťahu k výške náhrady nemajetkovej ujmy za trvanie väzby 6 mesiacov uviedol, že žalobkyňa

bolavoväzbeodXX.XX.XXXXdoXX.XX.XXXXatrestnéstíhaniesazačalovznesenímobvineniazodňa
XX.XX.XXXX a bolo skončené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom dňa XX.XX.XXXX, t.j. takmer
po XX. rokoch. Trestné stíhanie a väzba mali silný dopad na osobný, osobnostný, rodinný, profesijný a
spoločenský život žalobkyne, ktorá v čase začatia trestného stíhania bola bezúhonnou mladou osobou,
mala vybudovanú slušnú profesijnú kariéru (bývalá sudkyňa Mestského súdu v K., neskôr uznávaná

a vyhľadávaná advokátka). Požívala spoločenskú prestíž a zahájenie trestného stíhania veľmi rýchle
zasiahlo takmer do všetkých jej istôt. Osoby, ktoré najprv verili v jej nevinu v prevažnej miere prestali v
ňu veriť a po tom, ako bola vzatá do väzby a dlhoročne trestne stíhaná sa od nej odvrátili. Oslobodzujúci
rozsudok však nemal na vnímanie okolia s výnimkou osôb blízkych, ktoré jej neprestali veriť, podstatný
dopad. V neposlednom rade o intenzite zásahu vypovedali v konaní svedkovia ako osobu žalobkyne

v priebehu rokov trestného stíhania vnímali. V čase začatia trestného stíhania bola žalobkyňa mladou
ženou vo veku cca XX rokov, ktorá bola okolím vnímaná ako veselá, priateľská, spoločenská, atraktívna
žena, uznávaná a vyhľadávaná advokátka. V priebehu XX. rokov trestného stíhania sa osoba žalobkyne
z pohľadu vnímania vonkajšieho sveta zmenila na podozrievavú, zatrpknutú, spoločnosti sa strániacu
ženu, ktorej ako keby na sebe už nezáležalo. V tomto je možné badať neprimeraný zásah trestného

stíhania do jej osobnej a osobnostnej sféry. Ďalej je zrejmý aj zásah do jej rodinného života, aký
následok malo vedenie trestného stíhania a väzba na jej otca, dlhoročne uznávaného sudcu, ktorý
neuniesol nespravodlivosť páchanú na žalobkyni, po náhlom ochorení predčasne zomrel a nedožil
sa jej oslobodenia. Súd nemal vážnejšie pochybností uveriť tvrdeniam žalobkyne, že trestné stíhanie
mohlo takto vážne zasiahnuť do jej rodinného života. I napriek pochybnostiam žalovaného, že nie je

možné preukázať vzťah príčinnej súvislosti medzi trestným a väzobným stíhaním žalobkyne a smrťou
jej otca, takúto súvislosť vnímalo aj okolie žalobkyne a nie je ťažké uveriť tomu, že otec žalobkyne ako
dlhoročný sudca vnímal udalosti okolo jeho dcéry veľmi intenzívne. So zásahom do rodinnej sféry úzko
súvisí aj zásah do spoločenskej sféry života žalobkyne, ktorá sa prakticky zo dňa na deň stala osobou
nežiadúcou, podozrivou oproti obdobiu spred začatia trestného stíhania, keď bola vnímaná ako veľmi

schopná a úspešná advokátka. Od žalobkyne sa odvrátili priatelia a známi z právnickej obce, prišla o
renomé a početnú klientelu, jej kariéra sa zrútila, rodina žalobkyne začala mať finančné a existenčné
problémy. Uvedené informácie vyplynuli z výpovede vypočutých svedkov, na ktorý obsah súd prvej
inštancievrámciodôvodneniarozhodnutiapoukázal.Vpriebehutrestnéhostíhaniasažalobkyninarodilodieťa a o okolnostiach súvisiacich s trestným stíhaním majúcich negatívny dopad na tehotenstvo a
zdravie žalobkyne svedčí aj v konaní predložená gynekologická správa, ako aj výpoveď svedkyne V.
Y.. Žalobkyňa veľmi citlivo vnímala aj to, že až doposiaľ napriek oslobodzujúcemu rozsudku je jej meno

súčasťou rôznych publikácií, článkov, demagogických tvrdení, kde sa verejnosti nepodsúva to, že bola
oslobodená. To bude v konečnom dôsledku mať veľmi negatívny vplyv aj do budúcna, na jej syna a
jeho potomkov. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že má tiež vedomosť o masovo šírených informáciách
o žalobkyni, a to aj v súčasnosti, napr. v dokumentárnom cykle V., kde jedna časť je venovaná osobe
neb. T. S. a v tejto súvislosti je spomínaná aj žalobkyňa, pričom z kontextu nevyplýva tá súvislosť, že

žalobkyňa bola nevinná a konaní, ktoré jej boli kladené za vinu sa v skutočnosti nedopustila.

17. K okolnostiam prežívania väzby žalobkyňou súd prvej inštancie uviedol aký negatívny dopad má
samotné držanie vo väzbe a aký závažný zásah výkon väzby sám o sebe spôsobí na základných
právach, slobodách a dôstojnosti zadržanej osoby. Spôsobí stres, neistotu, úzkosť, poníženie a zúfalstvo
tak, ako to žalobkyňa popísala. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa bola bezúhonnou

osobou pohybujúcou sa na opačnej strane zákona, keď v období pred začatím trestného stíhania
ako sudkyňa bola osobou poverenou autoritatívne rozhodovať o sporných záležitostiach a „rozdávať
spravodlivosť“, neskôr ako advokátka poskytovala právne služby klientom, teda sa od nej očakávalo,
že bude ctiť a dodržiavať zákon. Po vzatí do väzby sa ocitla na opačnej strane, bola konfrontovaná s
hanbou a odsúdením.

18.Vovzťahukvýškepriznanejnáhradyškodysúdvychádzalzprávnehonázoruvyplývajúcehoználezu
ústavnéhosúdusp.zn.III.ÚS754/2016,vzmyslektoréhoprávnaúpravazákonač.58/1969Zb.výslovne
nestanovovala kritéria na určenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy na rozdiel od aktuálnej
právnej úpravy s tým, že túto právnu úpravu nie je možné v predmetnej veci aplikovať. Ústavný súd

vyslovil, že neprimeranou náhradou nie je odškodnenie za 52 mesiacov trestného stíhania v sume 620
eur za mesiac a dal do pozornosti aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov iného členského štátu. Pri
odškodnení za dobu trvania väzby súd zohľadnil okolnosti prípadu predovšetkým z negatívneho dopadu
naosobnýživotžalobkyne,naživotnépodmienkyaživotprežitýpočastrvaniaväzby,dopadnaprofesijný
život žalobkyne, jej spoločenskú povesť a česť a v neposlednom rade aj na poškodenie zdravia, a preto

stanovil, že za čas trvania väzby je dôvodné odškodnenie na hornej hranici, t.j. 60 eur za deň. Vychádzal
z dĺžky mesiaca 30 dní a z doby trvania väzby 6 mesiacov, a preto priznal odškodnenie za väzbu vo
výške 10.800 eur (6 mesiacov x 30 dní x 60 eur za deň). Za trestné stíhanie priznal odškodnenie 180.000
eur (50 eur za deň pri rovnakej dĺžke mesiaca a XX. rokoch, t.j. XXX mesiacoch trvania trestného
stíhania). Zohľadnil, že v danom prípade trestné stíhanie žalobkyňu poškodilo a vyšla z neho po takmer

XX. rokoch s rozvráteným profesijným, rodinným, spoločenským i osobným životom. Deklarovaná ujma
spočívajúca v strate prestíže, kariéry, ovplyvnenia rodinného, spoločenského života a znehodnotenia
zdravia s tým spojeného, k tomu súd uviedol, že povinnosti náhrady nie je možné sa vyhnúť a štát
nemôže bagatelizovať závažnosť ujmy priznaním neprimerane nízkej náhrady, pretože takéto konanie
je potrebné považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu. Zákonná úprava o zodpovednosti štátu za

škodu zaväzuje štát absolútne, objektívne a je nevyhnutné, aby vzniknutú škodu nahradil v maximálnej
možnej miere.

19. Vo vzťahu k výške náhrady za trestné stíhanie zároveň uviedol, že vychádzal zo závažnosti skutku,
lebo voči žalobkyni bolo vedené trestné stíhanie pre podozrenie z trestného činu vydierania podľa §

9 ods. 2 k § 235 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona (kde v čase vznesenia obvinenia bola trestná
sadzba až 8 rokov). Podľa aktuálnej právnej kvalifikácie by sa jednalo o zločin ako úmyselný trestný
čin, za ktorý zákon stanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou
X rokov. Súd ďalej zdôraznil, že prihliadal na to, že trestné stíhanie žalobkyne malo počiatok práve
v súvislosti s výkonom jej profesie. Ďalšou okolnosťou bola dĺžka trestného stíhania, ktoré trvalo

od XX.XX.XXXX do právoplatného skončenia konania oslobodením žalobkyne spod obžaloby dňa
XX.XX.XXXX. Právna prax vychádza z poznatkov, že s predlžujúcou sa dĺžkou konania sa vytráca
základný vzťah medzi trestným činom a ukladaným trestom. V prípade oslobodenia spod obžaloby
však vzniká paradox - s predlžujúcou sa dobou od okamžiku zahájenia trestného stíhania do vynesenia
právoplatného oslobodzujúceho rozsudku, sa znižuje záujem nezúčastnených osôb za stavu súčasného

utvrdzovania sa ich presvedčenia o morálnej závadnosti stíhanej osoby. Ak je trestným stíhaním určitá
osoba dehonestovaná, presvedčuje v rámci sociálnych väzieb dlhotrvajúce trestné stíhanie jej okolie
o dôvodnosti trestného stíhania a správnosti postupu štátu. O to ťažšie nakoniec sa vyvrátia zasiate
pochybnosti. Za situácie, kedy je advokát sám trestne stíhaný, stráca jeho činnosť na dôveryhodnosti.Súd prvej inštancie poukázal opäť na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 754/2016, v ktorom konaní
ústavný súd považoval za primeranú čiastku odškodnenia za XX mesiacov trestného stíhania sumu
620 eur za mesiac, čo je v prepočte 20 eur za deň, pričom sa jednalo o pracovníka odboru hraničnej

kontroly úradu hraničnej a cudzineckej polície stíhaného pre obvinenie pre trestný čin prijímania úplatku
a inej nenáležitej výhody, nejednalo sa o masívnu medializáciu prípadu a trestné stíhanie trvalo cca X
rokov. Vychádzajúc z dĺžky trvania trestného stíhania žalobkyne cca XX rokov a priznania nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy sumou 50 eur za deň, za primeranú náhradu súd prvej inštancie považoval
180.000,- eur (50 x 30 = 1.500 x 12 = 18.000 x 10 = 180.000 eur). K uvedenému súd pripočítal aj priznanú

náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu vo výške 10.800 eur, čo spolu predstavuje odškodnenie vo výške
190.800 eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Ďalej súd prvej inštancie zamietol nárok aj vo vzťahu
k nároku na priznanie úroku z omeškania, nakoľko žalovaný sa do omeškania nedostal. Rozhodnutie o
výške uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od posúdenia súdu, a preto v tejto časti žaloba
nebola dôvodná a žalovaný sa dostane do omeškania až potom, ak si nesplní povinnosť uloženú mu
právoplatným súdnym rozhodnutím.

20. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ust. § 262 v spojení s § 251 a § 255
Civilného sporového poriadku tak, že žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná v kontexte s charakterom
konania, kde výška nemajetkovej ujmy závisela od posúdenia súdu, priznal plnú náhradu trov konania
od neúspešného žalovaného.

21. V zákonom stanovenej lehote podala proti rozsudku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti
zamietnutá odvolanie žalobkyňa. Namietala nesprávne skutkové zistenia, vrátane nesprávneho
právneho posúdenia. Nesúhlasila s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, poukazujúc na to,
že predchádzajúcim rozsudkom odvolacieho súdu sp. zn. 4Co/74/2011 z 02.12.2011 jej bola priznaná

náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 230.000 eur. Namietala nedostatočné odškodnenie za nezákonnú
väzbu, ktorá vychádza len mechanicky z počtu dní väzby a paušálnej sadzby odškodnenia za každý
jeden deň väzby. Následky, ktorých odškodnenia sa žalobkyňa domáha vo všetkých oblastiach jej
osobného, rodinného, profesionálneho a celkového spoločenského života nemohli skončiť, ani zaniknúť
jej prepustením z väzby, ani skončením trestného stíhania, ani oslobodením, na ktoré skutočnosti

opakovane poukázala v rámci svojich prednesov, vyplývajú z vykonaných svedeckých výpovedí a
predložených listinných dôkazov. Následky väzby a väzobného stíhania žalobkyňa pociťuje a stretáva
sa s nimi doposiaľ, s ktorými sa bude musieť vyrovnať do konca života. Priznané odškodnenie za väzbu
vo výške 10.800 eur spolu s trestným stíhaním vo výške 190.800 eur považuje za extrémne nízke,
nezodpovedajúce konkrétnym okolnostiam jej väzobného stíhania, najmä osobným pomerom, keď bola

väzobne stíhaná ako advokátka v súvislosti s výkonom advokácie. Navrhla zmeniť napadnutý rozsudok
v zamietavom výroku a priznať náhradu nemajetkovej ujmy nad sumu 190.800 eur v rámci žalovanej
sumy 1.000.000 eur. Zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

22. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie aj žalovaný. Namietal vyhovujúci

výrok a výrok o trovách konania z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Uviedol, že v danej veci sa jedná už o tretí

rozsudok súdu prvej inštancie, pričom predchádzajúce dva rozsudky boli odvolacím súdom zrušené.
Okrem toho bolo vydané jedno zrušujúce rozhodnutie najvyššieho súdu práve v otázkach relevantných
pre aktuálny stav konania, ktoré sa týkajú nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalovaný
považoval za nevyhnutné na účely odvolania poukázať na zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu sp.
zn. 6Cdo/37/2012 zo dňa 31.12.2012. Uviedol, že po zrušení rozhodnutia Krajského súdu v Prešove,

ktorého právnym názorom dovolacieho súdu bol odvolací súd viazaný, odvolací súd v zrušujúcom
uznesení č. k. 4Co/95/2012-513 zo dňa 25.01.2013, vychádzal z právneho názoru dovolacieho súdu.
Nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavoval 230.000 eur a bolo úlohou
súdu prvej inštancie posúdiť dôvodnosť uplatneného nároku v súlade s právnymi názormi dovolacieho
a odvolacieho súdu, jednoznačne identifikovať zásah, v súvislosti s ktorým si žalobkyňa uplatňuje

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ďalej bolo povinnosťou rešpektovať názor, že náhradu
nemajetkovej ujmy je možné priznať len za nezákonné zadržanie alebo zatknutie, teda len za väzbu a
pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy zohľadniť len následky väzby a rozhodnutie riadne odôvodniť.
V časti konkrétnej sumy poukázal na prípad Winkler proti Slovenskej republike, rozsudok Európskehosúdu pre ľudské práva zo dňa 17.07.2012, v ktorom bolo ústavným súdom priznané primerané
zadosťučinenie v sume 2.400 eur a Európsky súd pre ľudské práva priznal náhradu vo výške 8.000,-
eur. Žalovaný zdôraznil, že súd prvej inštancie bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v

zmysle ust. § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, i právnym názorom dovolacieho súdu podľa
§ 455 Civilného sporového poriadku. Tieto zákonné príkazy absolútne nerešpektoval, ignoroval ich a
žalobkyni po nevyjasnení titulu uplatneného nároku, či ním je väzba alebo trestné stíhanie, priznal
náhradu nemajetkovej ujmy osobitne za XX-ročné trestné stíhanie v sume 180.000 eur a okrem toho
osobitne i náhradu nemajetkovej ujmy za X mesiacov väzby v sume 10.800 eur. Vo vzťahu k otázke

kasačnej záväznosti rozhodnutí nadriadených súdov poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp.
zn. 2Cdo/155/2011 zo dňa 21.12.2011. Odvolací súd, ako aj dovolací súd jednoznačne vyjadrili názor,
že nie je možné priznať odškodnenie nemajetkovej ujmy za samotné trestné stíhanie, ale len za
pozbavenie osobnej slobody (teda za väzbu). Žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu na výzvu
súdu opakovane vyjadrila, že si neuplatňuje nárok osobitne za trestné stíhanie. Napriek tomu jej bola
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie v sume takmer 20 násobne presahujúcej

sumu, ktorá jej bola priznaná za väzbu. Vysporiadanie sa s týmto stavom predpokladá len zrušenie
alebo zmenu napadnutého rozsudku. Z tohto dôvodu žalovaný namietal, že napadnutý rozsudok trpí
vadou konania, ktorá mohla mať (a nepochybne i mala) za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
spočívajúce v nerešpektovaní záväzného právneho názoru odvolacieho a dovolacieho súdu, čo zakladá
odvolací dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku. Okrem toho

postup súdu prvej inštancie spočívajúci v nerešpektovaní právneho názoru odvolacieho a dovolacieho
súdu, vyjadreného k tej istej právnej veci, predstavuje aj procesný postup, ktorý znemožňuje strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva, t.j. právo žalovaného disponovať právoplatným rozsudkom
vo veci, ktorý bude v súlade s vysloveným právnym názorom dovolacieho a odvolacieho súdu, na
základe ktorého by bolo dlhoročné konanie právoplatne skončené. Takýto postup priamo zasahuje do

zásady právnej istoty, a teda predstavuje i porušenie práva na spravodlivý proces a zakladá odvolací
dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku. Ďalej poukázal na to,
že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie vymedziť základ uplatneného nároku, teda či sa jedná o
nárok za väzbu, za trestné stíhanie, alebo za dĺžku konania a podobne. Žalobkyňa v písomnom podaní
zo dňa XX.XX.XXXX uviedla, že sa nedomáha náhrady za samotné trestné stíhanie, ani za dĺžku

konania. Nemajetkovú ujmu si po rozšírení žaloby uplatnila vo výške 1.000.000 eur s prísl. ako náhradu
nemajetkovej ujmy za väzbu podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru. Prehlásila, že sa nedomáha náhrad podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Toto podanie žalovaný považoval za opravu,
či doplnenie žaloby podľa § 129 Civilného sporového poriadku, ktorým sa malo definitívne ustáliť, čo je
predmetom konania, teda, o aký nárok ide, s akým zásahom si žalobkyňa uplatňuje právo na náhradu

nemajetkovej ujmy. Týmto podaním žalobkyňa jednoznačne identifikovala a označila rozhodnutie o
väzbe za titul uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Zároveň žalobkyňa výslovne uviedla,
že si neuplatňuje právo na akúkoľvek náhradu osobitne za samostatné trestné stíhanie, ani za jeho
dĺžku. Tým vymedzila nárok na náhradu škody za nezákonnú väzbu. Právny zástupca žalobkyne však
na pojednávaní dňa XX.XX.XXXX predniesol pomerne komplikovaný právny konštrukt hovoriaci o tom,

že bez vznesenia obvinenia nemôže byť väzba, resp., že väzba je súčasťou trestného stíhania. Na
tomto vyjadrení, ktoré žalobkyňa doručila súdu dňa XX.XX.XXXX, zopakovala právny názor právneho
zástupcu, podľa ktorého väzba neexistuje bez trestného stíhania s tým, že ak tvrdí, že si uplatňuje
nárok za väzbu, uplatnila si ho za celé trestné stíhanie, keďže je integrálnou súčasťou väzby. S týmto
právnymnázoromsažalovanýnestotožnil,lebojevrozporesprávnymnázoromuvedenýmvzrušujúcich

rozhodnutiach, ktoré vyjadrili nadriadené súdy. Ďalej žalovaný poukázal na to, že súd prvej inštancie,
ak osobitne priznal nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a osobitne nárok na
náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia alebo nezákonným rozhodnutím (teda za
trestné stíhanie), nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniaprávanaspravodlivýproces.Súdžalovanéhootomto

právnom posúdení neoboznámil, žalovaný nemohol vo vzťahu k nároku spojeného s trestným stíhaním
uplatniť prostriedky procesnej obrany a nemohol sa k nároku vyjadriť. Uvedené skutočnosti podľa názoru
žalovaného zakladajú odvolací dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového
poriadku. Ďalej poukázal na to, že priznanie nároku strane sporu, ktorý si neuplatnila, resp. postup
súdu, pri ktorom neprípustným spôsobom nahrádza dispozičné oprávnenie žalobcu a uplatnený nárok

rozdeľuje,kategorizuje,činanovodefinuje,považovalžalovanýzainúvadukonania,ktorámohlamaťav
danom prípade i mala za následok nesprávne rozhodnutie, čo zakladá odvolací dôvod vyplývajúci z ust.
§ 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku. Osobitne z výroku o priznaní náhrady nemajetkovej
ujmy za samotné trestné stíhanie žalovaný poukázal na ust. § 20 zákona č. 58/1969 Zb., ktorý odkazujev prípade, že v osobitnom právnom predpise nie je ustanovené inak, na právnu úpravu vyplývajúcu z
Občianskeho zákonníka. Ďalej poukázal na ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že uviedol,
žepriznanienáhradynemajetkovejujmyaplikácioučl.46ods.3ústavyačl.36ods.3listinyniejemožné.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy, sa práva domáhať podľa čl. 46 ústavy je možné len v medziach zákona,
ktorétietoustanoveniavykonávajú.Vovzťahukprávunanáhraduškodynezákonnýmrozhodnutímsúdu
podľa § 36 ods. 3 listiny platí ods. 4, podľa ktorého podmienky a podrobnosti ustanoví zákon. Keďže
zákon č. 58/1969 Zb. neumožňuje pre prípad odškodnenia nemajetkovej ujmy, nepatrí takéto právo ani
podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, ani podľa čl. 36 ods. 3 listiny. Odškodnenie nemajetkovej ujmy za trestné

stíhanie podľa zákona č. 58/1969 Zb. neumožňuje ani aplikácia čl. 5 ods. 5 dohovoru. Priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie nie je možné ani priamou aplikáciou tohto článku dohovoru,
keďže ten umožňuje odškodnenie obeti zatknutia alebo zadržania, ktoré by boli realizované v rozpore
s čl. 5 dohovoru. Súd prvej inštancie i napriek týmto úvahám žalobkyni priznal nárok na náhradu
nemajetkovejujmyzatrestnéstíhanie,apretopodľanázoružalovanéhovecnesprávneprávneposúdil,a
to nesprávnou aplikáciou ust. čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny, ktoré priamo neupravujú právo na

náhradu nemajetkovej ujmy, ale odkazujú na zákon, ktorý odškodnenie nemajetkovej ujmy neumožňuje.
Súd neaplikoval korektne § 20 zákona č. 58/1969 Zb. a § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo
zakladá odvolací dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku. Ďalej
žalovaný namietal, že napadnuté rozhodnutie je v tejto časti absolútne nepreskúmateľné, lebo nie je
zrejmé, aké ustanovenia súd aplikoval, ako ich vykladal, okrem reprodukovania záverov ústavného

súdu, konkrétne v bodoch 61 a 62 odôvodnenia, absentuje akákoľvek právna úvaha. Z uvedeného
podľa názoru žalovaného vyplýva, že akékoľvek právne úvahy a závery v týchto častiach napadnutého
rozhodnutia chýbajú, čo zakladá odvolací dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1 písm. b), resp. d)
Civilného sporového poriadku. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nerešpektoval záväzné právne
názory odvolacieho súdu v uznesení č.k. 4Co/95/2012-513 zo dňa 25.01.2013, najvyššieho súdu v

uznesení sp. zn. 6Cdo/37/2012 zo dňa 31.7.2012, ale neprípustným spôsobom uprednostnil právny
názor vyjadrený v náleze ústavného súdu, ktorý v žiadnom prípade nie je možné považovať za ustálenú
rozhodovaciu činnosť súdov, práve naopak, ide o exces, jednorazové rozhodnutie a ak existujú ďalšie,
sú vydané len s odkazom na tento jediný nález. Poukázal na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 2
ods. 2 Základných princípoch Civilného sporového poriadku, ako aj zdôraznil, že bolo povinnosťou súdu

prvej inštancie rešpektovať pre neho záväzný právny názor dovolacieho súdu.

23. Podľa názoru žalovaného, priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., nie
je možné ani za väzbu z titulu rozhodnutia o väzbe podľa § 5 zákona č. 58/1969 Zb. Žalovaný si je
vedomý toho, že v tejto otázke bol súd prvej inštancie viazaný právnym názorom nadriadených súdov,

osobitne odvolací dôvod k tejto otázke uplatnil len pre to, aby mohol byť predmetom ďalšieho skúmania
na nadriadenom odvolacom, prípadne neskôr dovolacom súde. Podľa znenia zákona č. 58/1969 Zb.
je možné priznať náhradu len skutočnej škody a ušlého zisku, resp. škodu na zdraví. Akékoľvek iné
právne posúdenie by smerovalo k rozhodnutiu contra legem. Ďalej poukázal na čl. 154c ods. 1 ústavy
s tým, že uviedol, že medzinárodné dohovory, medzi ktoré patrí i dohovor, ktorého čl. 5 ods. 1 zaručuje

právo na slobodu a bezpečnosť, zakazuje akékoľvek pozbavenie osobnej slobody, okrem prípadov
uvedených v písm. a) až f). Žalovaný bol toho názoru, že pozbavenie osobnej slobody v prípade
žalobkyne bolo uskutočnené v súlade s čl. 5 ods. 1 dohovoru. V zmysle čl. 5 ods. 5 dohovoru nárok
na odškodnenie patrí osobe, ak bola obeťou zatknutia v rozpore s ust. čl. 5, keďže v danom prípade
pozbavenie osobnej slobody žalobkyne bolo v súlade s čl. 5 ods. 1 dohovoru, nepatrí odškodnenie v

súlade s čl. 5 ods. 5 dohovoru. Žalovaný bol toho názoru, že vo všeobecnosti väzba v trestnom konaní,
ktorá sa skončí oslobodením spod obžaloby, nie je v rozpore so zákonom a nepredstavuje porušenie
práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru. Preto nie je možné priamo aplikovať
dohovor na tento prípad, keďže prípad žalobkyne nie je spojený s právom na odškodnenie podľa čl.
5 ods. 5 dohovoru. Tento článok nielenže nezabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd ako

zákon č. 58/1969 Zb., ale naopak menší, keďže s prípadom žalobkyne nespája ani len vznik nároku na
náhradu nemajetkovej škody. Ani s odkazom na čl. 154c ods. 1 ústavy, na daný prípad nie je možné
priamo aplikovať dohovor a priznať žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Aj v tejto časti
súd prvej inštancie dôvodnosť nároku nesprávne posúdil, čím zaťažil rozhodnutie vadou, čo zakladá
odvolací dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku. Poukázal na

dôvodne vznesenú námietku premlčania vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody, v ktorej
časti bola žaloba žalobkyne právoplatne zamietnutá vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu
majetkovej škody. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie na uplatnený nárok náhrady nemajetkovej ujmy
pri vznesenej námietke premlčania nesprávne aplikoval ust. § 23 zákona č. 58/1969 Zb., v dôsledkučoho vec nesprávne právne posúdil, čo zakladá odvolací dôvod z ust. § 365 ods. 1 písm. h) Civilného
sporového poriadku. Záver súdu prvej inštancie o tom, že pokiaľ ust. § 23 zákona č. 58/1969 Zb.
neupravuje náhradu nemajetkovej ujmy, tak tento záver neviedol súd k zamietnutiu nároku, ale naopak

k jej priznaniu, lebo keďže ho zákon neupravuje, nemôže sa ani premlčať. Ak by sa aj na premlčanie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom rozhodnutia o väzbe nemala aplikovať premlčacia lehota
podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb., súd neuviedol žiadne odôvodnenie, prečo by sa na takýto nárok mala
aplikovať práve premlčacia lehota podľa § 101 Občianskeho zákonníka a takúto aplikáciu považoval
za svojvoľnú. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považoval za vnútorne rozporné (pri porovnaní

odôvodnenia uvedených bodoch 60 a 61), nelogické a nepreskúmateľné, a preto podľa žalovaného sa
jedná o odvolací dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1 písm. b), resp. písm. d) Civilného sporového
poriadku. Zdôraznil, že vznesená námietka premlčania sa vzťahovala k celému nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá bola predmetom konania.

24. Vo vzťahu k výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný poukázal na to, že žalovanému

nie je známe žiadne rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, či ústavného súdu, ktorým by
bolo priznané zadosťučinenie v porovnateľnej výške. Priznaná suma sa vymyká z rozhodovacej činnosti
súdov, niekoľkonásobne prevyšuje akceptovateľné odškodnenie nemajetkovej ujmy tak, podľa zákona
č. 58/1969 Zb., ako aj podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Poukázal na prípad Winkler proti Slovenskej
republike, kde zo strany ústavného súdu bolo priznané zadosťučinenie na úrovni 70.000,- Sk, čo

je približne na úrovni 2.400 eur a zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva zadosťučinenie v
sume 8.000 eur, pričom sťažovateľ požadoval 163.646 eur. Poukázal na aktuálny právny stav s
účinnosťou od 01.01.2013, kde suma náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z.z.
je limitovaná zhora, a to sumou, akou sú odškodňované obete násilných trestných činov pri týchto
najzávažnejších následkoch, najmä v prípade smrti. Ide o sumu 50-násobku minimálnej mzdy, teda na

úrovni približne 20.000 eur. Podľa názoru žalovaného, súd prvej inštancie mal prihliadať na aktuálne
pravidlá pri určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Priznaním sumy takmer na úrovni
200.000 eur i s ohľadom na akékoľvek osobitné okolnosti tohto prípadu, podľa názoru žalovaného
zjavne priznal sumu niekoľkonásobne presahujúcu akékoľvek rozumné a primerané odškodnenie.
Závery súdu prvej inštancie pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch považoval za

nepreskúmateľné, svojvoľné a arbitrárne. Poukázal na odôvodnenie bodu 65, v ktorom sám súd prvej
inštancie uvádza, že priznaná nemajetková ujma nemôže byť len nepatrná z dôvodu, že pôsobí až
cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť. Žalovaný bol toho názoru, že cynicky a bez citu pre
elementárnu spravodlivosť pôsobí dôsledok „výpočtu“ priznanej nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie,
ktoré niekoľkonásobne prevyšuje náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu. Vo vzťahu ku konkrétnej sume

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za väzbu poukázal na to, že súd sa v princípe pohyboval na
úrovni akceptovateľnej sumy za deň väzby. Náhrada nemajetkovej ujmy na úrovni 20-60 eur vyplýva z
ustálenej rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky. Na druhej strane je nevyhnutné, aby priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zodpovedalo skutkovým okolnostiam prípadu a bolo nimi
odôvodnené. Súd v odôvodnení bodu 65 uviedol, že zohľadnil okolnosti prípadu z pohľadu negatívneho

pohľadu na osobný život žalobkyne, na životné podmienky a život prežitý počas trvania väzby, dopad
na profesný život žalobkyne, jej spoločenskú povesť a česť a v neposlednom rade aj na poškodenie
zdravia. Podľa názoru žalovaného, ale nezodpovedal, na základe akých dôkazov a úvah dospel k
záverom odôvodňujúcim priznanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Bod 65 odôvodnenia považoval
za všeobecne odcitovanú pasáž, ktorá nie je v úvahách logická, pokiaľ súd musel zohľadniť XX-ročné

trestné stíhanie pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré bolo už zohľadnené pri priznaní
náhrady nemajetkovej ujmy za každý deň XX-ročného trestného stíhania, za ktoré priznal 180.000
eur. Opätovne poukázal na nepreskúmateľnosť časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ohľadne
výšky, ktorú odôvodnil len pomerne všeobecnými závermi, ktoré nemôžu napĺňať nároky kladené na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ktoré prijaté závery nemajú podklad vo vykonanom dokazovaní.

Uplatnené námietky sa podľa názoru žalovaného vzťahujú aj k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy
za trestné stíhanie v konkrétnej výške odôvodnené v bode 66 napadnutého rozhodnutia, v ktorom súd
prednášal teóriu o tom, ako dlhotrvajúce trestné stíhanie spôsobuje závažnejšie zásahy do života osoby,
keďže pri dlhšom stíhaní sa znižuje záujem zúčastnených osôb a utvrdzuje sa v nich presvedčenie o
morálnej závadnosti stíhanej osoby. Tieto závery súdu sú nepreskúmateľné, nemajú žiadny podklad vo

vykonanom dokazovaní a v konkrétnom prípade ignorujú ďalšie skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo.
Vo vzťahu k zohľadneniu skutočnosti, že žalobkyňa bola stíhaná ako advokátka a trestným stíhaním
strácala na dôveryhodnosti, k tomu žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie vôbec žiadnym spôsobom
nepodrobilkritiketietozávery,čibolidôsledkomväzbyatrestnéhostíhania,ktorésúpredmetomkonania.V čase výsluchu svedkov už prebiehalo i druhé trestné konanie, v ktorom bola žalobkyňa taktiež vo
väzbe. Namietal aj odôvodnenie v bode 64 napadnutého rozhodnutia s tým, že uviedol, že súd prvej
inštancie sa pri viacerých záveroch dopustil chyby vyvodzovania príčinnej súvislosti medzi dvoma javmi

len v dôsledku ich časovej postupnosti. Na jednej strane je pravda, že príčinou jedného javu môže
byť len jav, ktorý sa stal pred ním. Z tohto pohľadu časové hľadisko je jedným z predpokladov prijatia
záveru o existencii príčinnej súvislosti, ale nie je rozhodujúcim. Neobstoja závery súdu prvej inštancie
uvedené v bode 64 napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k hodnoteniu svedeckých výpovedí, ktoré mali
potvrdiť rozdiel v správaní sa a v celkovom vystupovaní žalobkyne, ako ju poznali počas štúdia, počas

jej pôsobenia ako sudkyne alebo advokátky pred trestným stíhaním a väzbou, oproti jej správaniu a
vystupovaniu po rokoch. Žiaden zo svedkov sa ale nedotkol označenia príčin tejto zmeny a príčinami sa
nezaoberal ani súd. Navyše svedkovia, ktorí boli vypočutí na pojednávaní dňa XX.X.XXXX, vypovedali
už v čase nasledujúcom po druhej väzbe a začatí druhého trestného stíhania žalobkyne. Súd úplne
prehliadol podstatné závery zo svedeckých výpovedí, ktoré jednoznačne nenaznačili za príčinu, prečo
sa svedkovia so žalobkyňou odmietajú, resp. odmietali stýkať, či práve pre trestné stíhanie a väzbu,

ktoré sú predmetom tohto konania. Napr. Q. R. E. uviedol, že žalobkyňa mala zlú povesť, že sa „stýkala
s takými ľuďmi, s akými sa stýkala“ a väzobné trestné stíhanie označil len za jednu z viacerých príčin
toho, že sa so žalobkyňou nemal chuť stretnúť. Taktiež poukázal na výpoveď svedka Q.. S. a Q.. M. s
tým, že uvedení svedkovia sa vyjadrili, že Q.. S. bol upozornený kolegami, že žalobkyňa je svojská, má
styky s východoslovenským podsvetím a Q.. M. sa vyjadril, že po roku XXXX sa pozeral na spôsoby

žalobkyne odsudzujúco. Ďalší svedkovia, a to osoby pohybujúce sa v prostredí justície, advokáti,
sudcovia, vyšetrovatelia sa jednoznačne vyjadrili, že uverili obvineniam tak, ako boli medializované.
Nechceli žalobkyňu kontaktovať a odsúdili ju. Poukázal na výpovede svedkov Q.. T., Q.. X., Q.. K.,
Q.. S. s tým, že žalovaný bol toho názoru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď identifikoval následky väzby a trestného stíhania v

bode 64 a 66 odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré ale z vykonaného dokazovania nebolo možné
bez pochybností prijať. Uvedené pochybenie zakladá odvolací dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1
písm. f) Civilného sporového poriadku. V tejto časti považoval odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
za nepreskúmateľné, zmätočné, vnútorne rozporné, obsahujúce množstvo spochybniteľných dôkazov
a predpokladov, ako aj skutočnosti, ktoré priamo a bezprostredne nesúviseli s väzobným trestným

stíhaním. Tieto dôvody zakladajú odvolací dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1 písm. b), resp. písm.
d) Civilného sporového poriadku.

25. Žalovaný zároveň namietal výrok o trovách konania odôvodňujúc, že žalobkyňa sa podanou
žalobou zo dňa XX.XX.XXXX, domáhala majetkovej škody z titulu trov obhajoby v sume 321.542 Sk

(10.673,24 eura), majetkovej škody - skutočné náklady - cestovného a ušlej mzdy za 6 mesiacov väzby
v sume 58.878 Sk (1.954,39 eura) a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 15.000.000
Sk (497.908,78 eura) spolu 15.380.420 Sk (510.536,41 eura) s úrokom z omeškania v sume 9 % od
XX.XX.XXXX do zaplatenia. Poukázal na predchádzajúce rozhodnutia vo veci samej s tým, že vo vzťahu
k majetkovej škode žaloba žalobkyne bola v celom rozsahu zamietnutá a v tejto časti žalobkyňa úspešná

nebola. V časti majetkovej škody bol úspešný žalovaný. Od tohto okamihu predmetom konania ostala
len náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Na pojednávaní dňa XX.XX.XXXX došlo k pripusteniu
rozšírenia žaloby, po ktorom žalobkyňa požadovala náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.000.000
eur namiesto pôvodne požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 497.908,78 eura. Poukázal na
rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 9C/92/07-377 zo dňa X.X.XXXX, ktorým bola žalovanému uložená

povinnosť zaplatiť žalobkyni 230.000 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od XX.X.XXXX do zaplatenia
a v prevyšujúcej časti čo do sumy 770.000 eur bola žaloba zamietnutá. Rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 4Co/74/2011 zo dňa XX.XX.XXXX, bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený čo
do priznania sumy 230.000 eur a zamietnutia sumy 770.000 eur a zmenený v časti priznania úroku
z omeškania tak, že súd žalobu zamietol a úrok z omeškania nepriznal. Týmto rozsudkom došlo k

právoplatnému zamietnutiu žaloby v časti prevyšujúcej 230.000 eur. Na podklade dovolania žalovaného
bol rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bol potvrdený a rozsudok súdu prvej inštancie o
povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 230.000 eur
zrušený a vec bola v tejto časti vrátená na ďalšie konanie. V tejto časti následne Krajský súd v Prešove
zrušil rozsudok súdu prvej inštancie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej

ujmy vo výške 230.000 eur. O tomto zostávajúcom nároku súd prvej inštancie rozhodol napadnutým
rozsudkom tak, že priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 190.800 eur.
Pri rozhodovaní o trovách konania považoval žalobkyňu za úspešnú. S týmto záverom sa žalovaný
nestotožnil. Poukázal na to, že súd prvej inštancie nezohľadnil úspech žalovaného v časti právoplatnéhozamietnutia žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu majetkovej škody v sume 12.627,63 eura,
ktorá bola v celom rozsahu právoplatne zamietnutá. Z tohto dôvodu nemôže byť rozhodnutie o trovách
konania správne a zákonné, lebo v tejto časti uplatneného nároku bol úspešný žalovaný. Súd prvej

inštancie úspech žalovaného v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nezohľadnil a priznal
žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Pokiaľ súd bol toho názoru, že žalobkyňa bola v
celom rozsahu úspešná v rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy, vychádzal už zo zrušeného Občianskeho
súdnehoporiadku,resp.niejezrejmé,akéustanovenieCivilnéhosporovéhoporiadkusúdprvejinštancie
aplikoval, ak priznal žalobkyni plný úspech s odvolaním sa na charakter konania, v ktorom výška

nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu. Poukázal na ust. § 142 Občianskeho súdneho poriadku s
tým, že s účinnosťou od XX.XX.XXXX,. ustanovenie o náhrade trov konania na základe zásady úspechu
sa nachádzajú v ust. § 255 Civilného sporového poriadku, na ktoré poukázal. Bol toho názoru, že
právna úprava sa zmenila, a to zásadne v časti vypustenia pravidla, ktoré bolo v predchádzajúcom znení
procesného kódexu vyjadrené v ust. § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. V danom prípade je
rozhodovanie o trovách konania ponechané len na zásade úspechu, ktorá sa posudzuje porovnaním

nároku, ktorý bol uplatnený v konaní žalobkyňou s nárokom, ktorý jej bol priznaný, resp. s výsledkom
konania. Ak si žalobkyňa uplatnila právo na náhradu majetkovej ujmy v sume 12.627,63 eura, právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v sume 497.908,78 eura, po rozšírení 1.000.000 eur, celkom si uplatnila
1.012.627,63 eura a bola jej priznaná suma 190.800 eur, čo znamená celkový úspech žalovaného v
časti 81,16 % a úspech žalobkyne v časti 18,84 %. Z týchto údajov je zrejmé, že podľa pomeru úspechu,

mala byť priznaná náhrada trov konania žalovanému. Proti výroku o trovách konania preto žalovaný
uplatnil odvolacie dôvody vyplývajúce z ust. § 365 ods. 1 písm. h), f), b), resp. d) Civilného sporového
poriadku. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 388 Civilného sporového poriadku
a žalobu zamietnuť. Priznať žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alebo napadnutý
rozsudok zrušiť podľa § 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku a vrátiť vec súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie.

26. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP z. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku, ďalej len „CSP“) prejednal podané odvolanie žalobkyne a žalovaného v zmysle zásad daných
aplikáciou ust. § 378 a nasl. CSP. Odvolací súd bol pri prieskume napadnutého rozhodnutia súdu prvej

inštancie viazaný rozsahom odvolania i uplatnenými odvolacím dôvodmi podľa § 379 a § 380 ods. 1
CSP (s výnimkou v § 380 ods. 2 CSP) tak, ako boli uplatnené v zákonnej odvolacej lehote. Odvolací
súd prejednal odvolania strán sporu bez nariadenia pojednávania, keďže mal za to, že nariadenie
pojednávania v predmetnej veci si nevyžadovala potreba zopakovania či doplnenia dokazovania, ani
dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP). Na základe takéhoto prieskumu uvedeného rozhodnutia

súdu prvej inštancie i konania, ktorému predchádzalo dospel odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne nie je dôvodné a odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné.

27. Odvolací súd považuje za potrebné najskôr poukázať na skutočnosť, že žalobkyňa sa od žalovaného
pôvodne domáhala zaplatenia 510.536,41 eur s 9 % úrokom z omeškania od XX.XX.XXXX do zaplatenia

a súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom (z 09.03.2009, č. k. 9C/92/2007-223) uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 165.969,60 eur s 9 % úrokom z
omeškania a vo zvyšku žalobu, týkajúcu sa náhrady škody za trovy obhajoby a za cestovné zamietol
z dôvodu premlčania uplatneného nároku. Tento rozsudok odvolací súd rozsudkom z XX.XX.XXXX,
sp. zn. 4Co/76/2009 potvrdil čo do zamietnutia žaloby a vo zvyšku ho zrušil a vec vrátil súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie. Následne po odmietnutí dovolania žalobkyne smerujúceho proti výrokom
rozsudkov prvoinštančného i odvolacieho súdu o zamietnutí žaloby v časti o náhradu škody za trovy
obhajoby a za cestovné (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/35/2010 zo dňa 14.07.2010), v
poradí druhým rozsudkom, súd prvej inštancie zo dňa 04.05.2011 č. k. 9C/92/2007-377 (po pripustení
14.03.2011 zmene žaloby spočívajúcej v rozšírení pôvodnej požiadavky na sumu 1.000 000 eur s 9

% úrokom z omeškania ročne od XX.XX.XXXX do zaplatenia) došlo k uloženiu povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobkyni 230.000 eur s 9 % úrokom z omeškania od XX.XX.XXXX do zaplatenia, k zamietnutiu
žaloby v prevyšujúcej časti a k vyhradeniu rozhodnutia o trovách konania osobitnému rozhodnutiu.
Tento rozsudok odvolací súd po podaní odvolania oboch strán sporu rozsudkom z XX.XX.XXXX, sp.
zn. 4Co/74/2011 potvrdil vo vyhovujúcej časti vo veci samej, týkajúcej sa istiny aj zamietajúcej časti vo

veci samej a zmenil rozsudok vo výroku o priznaní úrokov z omeškania zamietnutím žaloby v tejto časti.
Na to Najvyšší súd SR na základe podaného dovolania žalovaného uznesením z XX.XX.XXXX, sp.
zn. 6Cdo/37/2012 zrušil rozsudok odvolacieho súdu z XX.XX.XXXX vo výroku potvrdzujúcom žalobe,
vyhovujúcerozhodnutiesúduprvejinštancie(opovinnostinazaplatenie230.000eur)avecmuvrozsahuzrušenia vrátil na ďalšie konanie. Následne odvolací súd uznesením z 25.01.2013, sp. zn. 4Co/95/2012
(rozhodujúc takto už len o odvolaní žalovaného), zrušil v poradí druhý rozsudok súdu prvej inštancie
vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 230.000 eur a v rozsahu zrušenia vrátil vec na

ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Následne rozsudkom súdu prvej inštancie z 16.04.2018 č. k.
9C/49/2013-248 (v poradí tretím rozsudkom) bolo rozhodnuté o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni
190.800 eur, titulom nemajetkovej ujmy a v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Odvolací súd
rozsudkom zo dňa 14.05.2019 č. k. 4Co/115/2018-393 rozsudok súdu prvej inštancie z 16.04.2018 č.
k. 9C/49/2013-248 vo vyhovujúcom výroku zmenil tak, že zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť

žalobkyni 81.400 eur, titulom náhrady nemajetkovej ujmy v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku
a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti žalobu zamietol. Zároveň potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie
v zamietavom výroku a rozhodol o trovách konania medzi žalobkyňou a žalovaným. V odôvodnení
rozsudku odvolací súd citujúc ustanovenia citované už súdom prvej inštancie a okrem nich tiež ust. §
388 a § 390 CSP, § 27 ods. 2 z. č. 514/2003 Z.z. a čl. 154c ods. 1 Ústavy SR, sa stotožnil so spôsobom
špecifikácie žalobou uplatneného nároku žalobkyňou a tiež s úvahami súdu prvej inštancie o právnom

podklade oboch súbežne uplatnených čiastkových nárokov (na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu
a za trestné stíhanie). Nad rámec rekapitulácie skoršieho priebehu konania a podstatných výsledkov
dokazovania vrátane toho, ktoré bolo zopakované na odvolacom súde (pred jeho rozhodovaním), ako
aj vlastnej úvahy a ústavnoprávnej povahe práva trestne stíhanej a neskôr spod obžaloby oslobodenej
osoby na náhradu nemajetkovej ujmy, za trestné stíhanie konštatoval nedôvodnosť odvolania žalobkyne

a čiastočnú dôvodnosť odvolania žalovaného. U žalobkyne poukázal najmä na obmedzenie predmetu
konania, dané skoršími rozhodnutiami nižších stupňov, v spojení s výrokom zrušujúceho uznesenia
Najvyššieho súdu SR, po ktorom predmetom sporu zostala už len náhrada nemajetkovej ujmy vyčíslená
sumou 230.000 eur. Súd prvej inštancie však podľa názoru odvolacieho súdu pri inak riadnom ustálení
dennej sumy náhrady za väzbu (nezákonnú i pre nedodržanie zákonného postupu pri vylúčení orgánov

činných v trestnom konaní) pochybil nepresnosťou výpočtu (keď pri trvaní väzby až 184 dní a nielen
180 dní, ako to ustálil súd prvej inštancie), správna suma predstavovala až 11.040 eur a nie 10.800 eur.
Pri náhrade za trestné stíhanie potom odvolací súd považoval za rozhodujúce merítko záver z nálezu
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS/754/2016 z 24.01.2017 o primeranosti náhrady sumou 620 eur za
mesiac. Ak v prejednávanom prípade u žalobkyni trestné stíhanie trvalo XXX mesiacov a XX dní (od

XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX), táto čiastková náhrada patrí žalobkyni vo výške 70.360 eur a spolu s
náhradou za väzbu (11.040 + 70.360), teda celková suma prisúdená odvolacím súdom predstavovala
81.400 eur, pričom len náhradu v tejto výške podľa názoru odvolacieho súdu treba považovať za
zodpovedajúcu všeobecným kritériám z hľadiska primeranosti, spravodlivosti a slušnosti.

28. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali obe strany dovolanie. Na základe podaného dovolania
Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 27.10.2022 sp. zn. 6Cdo/224/2019 dovolanie žalobkyne odmietol a
rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 14.05.2019 sp. zn. 4Co/115/2018 vo vyhovujúcej časti vo
veci samej a v časti trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zrušujúce uznesenie najvyšší
súdodôvodnilnepreskúmateľnosťourozhodnutiaatým,žerozhodnutieneobsahujezásadnévysvetlenie

dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu.

29. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 6Cdo/224/2019 zo dňa 27.10.2022 v bode 24 a 31 vyslovil:
„24. Už zo zdôvodnenia výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy síce nebol dôvod odvolaciemu
súdu vytknúť nezáujem priniesť vlastnú argumentáciu na podporu záveru o primeranosti náhrady a

vo všeobecnosti možno tiež súhlasiť so základom takejto argumentácie, ktorým bolo jej porovnanie s
„odškodnením“ priznaným v inej veci, týkajúcej sa ale rovnakého nároku (na náhradu nemajetkovej
ujmy za trestné stíhanie s výsledkovým parametrom nezákonnosti, dielom i väzobné); odvolací súd
však v takto pojatom odôvodnení svojho rozsudku vysvetlil (i v spojení s uvedením, čo po skorších
rozhodnutiach všetkých súdnych inštancií ešte ostalo predmetom konania) prakticky len žalobkyni,

prečo si nemôže nárokovať viac (a teda prečo treba považovať jej požiadavku na ďalších 148.600 eur,
predstavujúcich rozdiel súm 230.000 eur a 81.400 eur za nepreskúmateľnú a rozhodnutia zamietajúce
žalobu v takejto časti za správne), rovnako jasne však tým nezodpovedal tiež protiotázku žalovanej,
prečo konkrétne v rámci rozpätia ohraničovaného zdola (ak má byť reč o priznaní náhrady a nie jej
nepriznaní), najnižšou jednotkou aktuálnej tuzemskej meny (0,01 eur, čiže jedným eurocentom) a zhora

práve sumou 81.400 eur prisúdenou odvolacím súdom je dôvod ustáliť nárok presne na hornej hranici
tak vzniknutého rozpätia. 31. V časti dotknutej dovolaním žalovaného potom chýbajúce odpovede na
otázky položené už v odvolacom konaní sa museli prejaviť ako nedostatok zásadného vysvetlenia
dôvodov podstatných pre rozhodnutie v prejednávanej veci v časti priznania časti požadovanej náhradynemajetkovej ujmy a činili dovolanie žalovanej v príslušnej časti dôvodným (nech aj za stavu nemožnosti
stotožnenia sa s ďalšími námietkami tejto strany sporu o neuplatnení žalobkyňou oboch čiastkových jej
priznaných nárokov a o premlčaní práva, kde mala argumentácia žalovanej už skôr povahu tvdrošijného

zotrvávania na právnej konštrukcii uspokojivo vyvrátenej oboma nižšími súdmi). Dovolací súd preto
v tejto časti (presne vymedzenej v druhej vete výroku tohto svojho uznesenia) rozsudok odvolacieho
súdu podľa § 449 ods. 1 a § 450 CSP zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na
ďalšie konanie. Dôvod na postup podľa ods. 2 prvého z ostatných uvádzaných ustanovení nebol, keďže
náprava zrušením len rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý má možnosť vyššie opísané medzery v

argumentácii a možnosť rozhodnúť sa inak pre rozhodovanie ním už po tretí raz tiež nemal.“

30. Predmetom konania (a teda aj odvolacieho prieskumu) po odmietnutí dovolania žalobkyne
(uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/224/2019) ostal uplatnený nárok žalobkyne na náhradu
nemajetkovej ujmy (81.400 eur), ktorý žalobkyňa odôvodňovala tým, že bolo voči nej začaté trestné
stíhanie, bola vzatá do väzby, čím došlo k obmedzeniu jej osobnej slobody, utrpela jej povesť, znemožnil

sa jej výkon advokácie, znížil sa príjem, bol vážne narušený jej rodinný, osobný a pracovný život a
napokon bola spod obžaloby oslobodená. Súd prvej inštancie tvrdenú nezákonnosť správne posudzoval
podľa z. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom (v ďalšom aj len z. č. 58/1969 Zb.). Žalovaný voči uplatnenému
nároku vzniesol námietku premlčania, ktorú správne súd prvej inštancie vyhodnotil za nedôvodnú.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie a dodáva, že pre včasnosť nároku žalobkyne
postačovala všeobecná trojročná premlčacia lehota podľa § 101 Občianskeho zákonníka. U práva na
peňažnú satisfakciu totiž platí všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá začína plynúť odo dňa,
keď sa právo mohlo vykonať prvýkrát, t.j. odo dňa vzniku práva. Rozsudok Okresného súdu Žilina
zo dňa 14.10.2004 č. k. 3T/394/2000-1562 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa

26.07.2005 č. k. 1To/38/2005-1608, ktorým bola žalobkyňa spod obžaloby oslobodená, nadobudol
právoplatnosť 26.07.2005. Žaloba bola na súde podaná dňa XX.XX.XXXX, t.j. včas, v rámci plynutia
trojročnej všeobecnej lehoty.

31. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, to, či súd

prvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikovalpríslušnéprávnepredpisy,čiriadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05). Vo veci
sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, súd prvej inštancie správne aplikoval právne predpisy

vzťahujúce sa na prejednávanú vec, ale nesprávne rozhodol o priznanej výške náhrady nemajetkovej
ujmy.

32. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci účinného od 1.7.2004, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred

nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

33. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení platnom do 30.6.2004 (ďalej len zákona č.

58/69 Zb.), právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola
väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený.

34.Podľa§9ods.1zákonač.58/69Zb.,nároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím,
ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred

prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, ako aj v
konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo
spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni. Ak však
ide o rozhodnutie vydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej právomoci,
je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. V ostatných prípadoch

je týmto orgánom, a/ ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Československej socialistickej republiky,
federálny ústredný orgán, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné
rozhodnutie vydané, b/ ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Českej alebo Slovenskej socialistickej
republiky, ústredný orgán republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolonezákonné rozhodnutie vydané, a ak niet takéhoto ústredného orgánu, Ministerstvo spravodlivosti; to
platí aj v prípade, keď nezákonné rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie (§ 1 ods. 1).

35. Podľa článku 5 ods. 1 písm. c/, ods. 3 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 209/1992, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikohonemožnopozbaviťslobodyokremnasledujúcichprípadov,pokiaľsatakstanevsúladeskonaním
ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
predpríslušnýsúdnyorgánpredôvodnépodozreniezospáchaniatrestnéhočinu,aleboaksúoprávnené

dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho
spáchaní.

36. Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c)
tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom
na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.

Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

37. Každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok
na odškodnenie.

38. Podľa § článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných predpisov, ďalej len Ústavy Slovenskej republiky), štátne orgány môžu konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

39. Podľa článku 17 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, osobná sloboda sa zaručuje.

40. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

41. Odvolací súd si uvedomuje, že nahradiť stratu slobody sa absolútne nedá. Čo musí zažívať

neoprávnene zatknutá osoba je nepredstaviteľné. Je nepochybné, že vo vzťahu k žalobkyni bol
vykonaný nesprávny zásah štátu, ktorý musí byť odčinený, keďže za takýto zásah v súlade z vyššie
uvedeným zodpovedá štát.

42. Odvolací súd v súvislosti so žalobkyňou uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy (za trestné stíhanie
s výsledkovým parametrom nezákonnosti, dielom i väzobné), poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR:
„Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej
len zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej
úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym
či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a

logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo
k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z
toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23. februára 1990

sp.zn. 1Cz 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993 sp.zn. 1Cdo 53/93 publikovaný
pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Rozhodujúcim
meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej

úpravy stále použiteľné. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. 8. 2010, sp. zn. 4MCdo
15/2009)Majúc na zreteli uvedené sa odvolací súd stotožňuje s názorom žalobkyne, že v prípade zásahu do
osobnosti človeka ide o objektívnu zodpovednosť a štát musí niesť následky neoprávneného trestného
stíhania vrátane väzby osoby, ktorá bola spod obžaloby oslobodená.

43. V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát za škodu spôsobenú začatím (vedením)
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto
zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody
spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona

sa ustálilo medziiným na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol
oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to nadviazal záver, že ten, proti komu
bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších
zákonných predpokladov, podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

3Cdo 194/2010 zo dňa 30.3.2011).

44. Je nepochybné, že vo vzťahu k žalobkyni bol vykonaný nesprávny zásah štátu, ktorý musí byť
odčinený, keďže za takýto zásah v súlade s vyššie uvedeným zodpovedá štát. Žalobkyňa v tomto
konaní uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie trvajúce XX rokov, skončené

oslobodením spod obžaloby, vrátane väzby vykonanú v priebehu trestného konania od XX.XX.XXXX
do XX.XX.XXXX, pričom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z časového hľadiska spadal
do obdobia účinnosti z. č. 58/1969 Zb. (t.j. pred nadobudnutím účinnosti neskoršieho z. č. 514/2003
Z.z.). Tento síce nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu a trestné stíhanie (ako samostatný ním
poznanýnárok)neupravoval,apretopopriúpravevDohovore(predstavujúcejzákladnárokunanáhradu

nemajetkovej ujmy za väzbu) ústavnoprávne základy nároku na náhradu za trestné stíhanie (skončené
oslobodením spod obžaloby) bolo treba hľadať v Ústave SR.

45. Pokiaľ ide o namietanú výšku priznanej nemajetkovej ujmy, odvolací súd poukazuje na to, že
si uvedomuje balancujúcu judikatúru vo vzťahu k rozsahu nemajetkovej ujmy v súvislosti s väzbou

dotknutej osoby a trestným konaním.
Práve z toho dôvodu považuje odvolací súd za dôležité kriticky vyjadriť názor na priznané odškodnenie,
ktoré je zjavné v prípadoch politicky činných osôb a verejných činiteľov. Práve tieto osoby evidentne
prispeli k viacerým rozhodnutiam, na ktoré poukazuje žalobkyňa, ktoré vybalancovali relutárne
satisfakcie do kontroverznej výšky.

46. Za dôležité považuje odvolací súd poznamenať, že ani zďaleka nie je možné porovnať ujmu
spôsobenú stratou povesti a na druhej strane stratou slobody alebo dokonca stratou života. Preto
odvolací súd musel pristupovať k judikatúre súdov aj z pohľadu právneho dôvodu na ochranu osobnosti
človeka.

47. Občianskoprávne a obchodné kolégium NS ČR schválilo a uverejnilo v Zbierke súdnych rozhodnutí
a stanovísk dňa 08.02.2012 rozsudok zo dňa 11.01.2010, cit.: „Odvolaciemu súdu sa zdá, že v súvislosti
s trestným konaním a väzbou osoby je celkom dôvodné zastabilizovať judikatúru dolnou a hornou
hranicou tak, aby súd v rámci diskrečnej právomoci mohol spravodlivo zohľadniť všetky okolnosti

prípadu a priznať adekvátnu náhradu ujmy (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo
2357/2010).“ Citovaný rozsudok naznačil výkladové pravidlá v otázke odškodnenia nemajetkovej ujmy
za výkon väzby, ktorá so zreteľom na výsledok trestného konania zakladá nárok na odškodnenie.
Citovaný rozsudok vychádzal z toho, že v Českej republike nie je výška odškodnenia za väzbu viazaná
žiadnymi pravidlami a je len na úvahe súdu, aby určil adekvátnu výšku odškodnenia. Čo sa týka

relevantných kritérií, vychádzal z rozhodovania ESĽP, ktorý prihliada k povahe trestnej veci, k celkovej
dĺžke obmedzenia osobnej slobody a k následkom v osobnostnej sfére poškodenej osoby. Najvyšší súd
preto vychádzajúc z úrovne odškodnenia jednotlivých európskych štátov, ako aj zo životnej úrovne v
Českej republike vyjadril, že adekvátnym odškodnením je čiastka v rozmedzí od 500 Kč do 1.500 Kč
(20 eur až 60 eur) za jeden deň trvania väzby. V ďalšom uviedol, že v konkrétnom prípade je treba

posúdiť ako závažne pôsobí držanie poškodenej osoby vo väzbe z hľadiska plynutia času. Neoprávnená
väzba môže totiž inak pôsobiť bezprostredne po uvalení a inak po jej dlhšom trvaní. Preto pri hodnotení
následkov väzby je treba vychádzať z toho, že samotné držanie vo väzbe má z povahy veci negatívnedopady do slobody pohybu či do práva na súkromie a že v tomto ohľade výkon väzby sám o sebe pôsobí
ujmu na základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby.

48. Podľa názoru odvolacieho súdu správne postupoval súd prvej inštancie, ak s poukazom na
rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo/2357/2010 uzavrel, že je primerané odškodniť dotknutú osobu v rámci
relutárnej satisfakcie za väzbu v rámci rozpätia 20 eur až 60 eur za deň väzby so zreteľom na všetky
okolnosti prípadu. V prejednávanej veci správne zastabilizoval odškodnenie za dobu trvania väzby
žalobkyne na vrchnej hranici odškodnenia, zohľadňujúc jednak okolnosti prípadu, predovšetkým z

pohľadu negatívneho dopadu väzby na osobný život žalobkyne na jej životné podmienky, jednak na
život prežitý počas trvania väzby, dopad väzby aj na profesijný život žalobkyne, jej spoločenskú povesť
a česť a v neposlednom rade aj na poškodenie zdravia. Súd správne priznal nárok na odškodnenie za
čas trvania väzby na hornej hranici sumou 60 eur/deň (1.500 CZK = 60 eur), pričom správne vychádzal
z dĺžky mesiaca 30 dní a doby trvania väzby 6 mesiacov, teda odškodnenie za väzbu správne priznal
vo výške 10.800 eur. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že priznaná náhrada zo strany súdu

prvej inštancie zapadá do úvah primeranosti relutárnej satisfakcie, nakoľko ide o výnimočné okolnosti
konkrétnej právnej veci, kde sa pripúšťa aj vyššia relutárna satisfakcia.

49. Odvolací súd zároveň konštatuje, že v prejednávanej veci bol nesporným a aj z výsledkov
vykonaného dokazovania vyplynul zásadný dopad trestného stíhania aj väzby v jeho rámci osobnostnej

sfére žalobkyne (okrem iného pre praktické zrútenie sa sľubne rozbiehajúcej sa profesijnej kariéry
žalobkyne ako advokátky a niekdajšej sudkyne, ktorá sa v súvislosti s trestným stíhaním voči nej
vedeným, pomerne dlhý čas ocitla na obraznom druhom brehu, keď z veselej, priateľskej a spoločensky
uznávanej a vyhľadávanej advokátky sa zmenila na podozrievavú, zatrpknutú a spoločnosti sa strániacu
ženu s finančnými aj existenčnými problémami a v súvislosti s trestným stíhaním došlo aj k úmrtiu otca

žalobkyne - dlhoročného uznávaného sudcu, ktorý sa nedožil ani jej oslobodenia a boli tu tiež negatívne
dopady na tehotenstvo a zdravie žalobkyne). Vzhľadom na dlhý čas trvajúce trestné stíhanie, ktoré bolo
skončené oslobodzujúcim rozsudkom došlo k znižovaniu záujmu nezúčastnených osôb pri dlhom trvaní
trestnéhostíhania,ichutvrdzovanímsavpresvedčeníomorálnejzávadnostižalobkyneaboltuajvysoký
nepomer publicity venovanej žalobkyni, najmä zo strany povolaných orgánov štátu s ohľadom na začatie

trestného stíhania a jeho výsledku.

50. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že na rozhodovanie o výške nemajetkovej ujmy mala vplyv
skutočnosť, že žalobkyňa bola trestným stíhaním voči jej osobe poškodená po dobu takmer desiatich
rokov, čo je neúmerne dlhá doba, počas ktorej bola žalobkyňa v strese a neistote vo vzťahu k svojej

budúcnosti a jej majetkovým pomerom. Taktiež bolo preukázané, že uvedené okolnosti mali vplyv na
zmenu jej správania a bežného života, keď sa z aktívneho človeka, ktorý mal rád spoločnosť, ľudí
okolo seba, ktorý sa zúčastňoval na spoločenských udalostiach, stal utiahnutý človek, bez záujmu o
okolie. Z výsledkov vykonaného dokazovania bolo preukázané, že minimálne v okruhu osôb patriacich
do právnickej obce bolo zrejmé, že žalobkyňa bola trestne stíhaná pre trestný čin vydierania formou

spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona, § 235 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona, čo
spôsobilopoškodeniejejdobréhomenaamalozanásledokvyvolaniepocitovhanbyainýchnegatívnych
emócii, v dôsledku ktorých sa žalobkyňa izolovala od spoločnosti. Niet ani najmenších pochybností
o záveroch z trestného konania vedúceho k oslobodeniu žalobkyne spod obžaloby a aj s tým, čo
konštatoval Krajský súd v Žiline v uznesení č. k. 1To/38/2005-1608 zo dňa 26.07.2005, ktorým bolo

podľa § 256 Trestného poriadku odvolanie okresného prokurátora zamietnuté, cit.: „V rámci vykonaných
dôkazov v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní nebolo preukázané, že by sa skutok stal
tak, ako bol koncipovaný v obžalobe. Celý skutok je dedukciou orgánov činných v prípravnom konaní
ohľadom toho, ako mohol byť spáchaný skutok. Dôkazy predložené orgánmi činnými v trestnom konaní
súdu nepotvrdzujú, že skutok takto spáchaný bol. Jediným priamym dôkazom usvedčujúcim obžalovanú

zo spáchanej trestnej činnosti je svedecká výpoveď poškodeného. Svedok v prípravnom konaní na
hlavnom pojednávaní menil svoje výpovede. Z týchto vyhrážok vybral vyšetrovateľ takú verziu, ktorú
potom zakomponoval do skutku. Za takejto dôkaznej situácie, keď žiadny iný dôkaz neusvedčoval
obžalovanú zo spáchanej trestnej činnosti súd nemal inú možnosť ako vyhodnotiť dôkazy v prospech
obžalovanej podľa zásady in dubio pro reo. Okresný súd správne vyhodnotil motív konania obžalovanej

podľa obžaloby a poukázal na to, že motív konania tak, ako to odôvodnila obžaloba nezodpovedá
zistenému skutkovému stavu a z vykonaných dôkazov nie je možné ustáliť motív konania obžalovanej
tak, ako ho uvádza obžaloba.“51. Odvolací súd v prejednávanej veci pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy za vedené trestné
stíhanie konštatuje, že nie je možné určiť nejaký konkrétny spôsob výpočtu tejto náhrady, pretože na jej
zhodnotenie má vplyv súbor mnohých okolností toho - ktorého prípadu. V danom prípade, podľa názoru

odvolacieho súdu s prihliadnutím na konštatovanie odvolacieho súdu v bode 50 (zhodnotenie vplyvu
mnohých okolností v osobnostnejsfére žalobkyne) a na skutočnosť, že u žalobkyne išlo o desaťročné,
dlhoročné trestné stíhanie, ktoré prekračuje priemernú dĺžku vedenia trestného stíhania v obdobných
prípadoch, odvolací súd nepovažoval sumu 10.000 eur, ktorú žalobkyni priznal za neudržateľne vysokú
anizaneprimeranú.Príkladmoodvolacísúdprihliadolnarozhodovaciučinnosťinýchsúdovvobdobných

veciach náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci (v
prípadoch oslobodenia žalobcov spod obžaloby), kde sa sumy priznávaných náhrad nemajetkovej ujmy
pohybovali v rozmedzí od 2.000,- eur až 11.000,- eur.

52. Vo vzťahu k priznanej nemajetkovej ujme za trestné stíhanie 10.000 eur odvolací súd poukazuje na
nižšie uvedené rozhodnutia a uvádza, že vo všetkých bolo konštatované zasiahnutie do dobrej povesti

obvineného z trestného činu a s tým súvisiacimi následkami psychickej nepohody:
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp.zn. 5C/161/2013 z 30.01.2015, ktorým bola priznaná
nemajetková ujma žalobcovi vo výške 6.000 eur za trestné stíhanie v trvaní 6 rokov, potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 14Co/433/2015 z 23.08.2016,
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp.zn. 6C/131/2014 z 09.12.2015, ktorým bola priznaná

nemajetková ujma žalobcovi vo výške 4.800 eur za trestné stíhanie v trvaní 6 rokov, potvrdené
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 16Co/63/2016 z 20.10.2016,
- rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp.zn. 8C/144/2009 z 08.02.2011, ktorým bola priznaná
nemajetková ujma žalobcovi vo výške 2.000 eur za trestné stíhanie v trvaní X rokov,
- rozsudok Okresného súdu Košice okolie sp.zn. 11C/229/2010 z 3.11.2015, ktorým bola priznaná

nemajetková ujma žalobcovi vo výške 11.063,13 eur za trestné stíhanie v trvaní X rokov, avšak
bolo prihliadnuté na XXX dní, ktoré strávil žalobca vo väzbe ako aj na skutočnosť, že aj napriek
oslobodeniu jeho blízki príbuzní na neho naďalej hľadeli ako keby trestný čin znásilnenia spáchal.
Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 3Co/175/2016 z
20.04.2017,

- rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp.zn. 8C/227/2015, ktorým bola priznaná nemajetková
ujma žalobcovi vo výške 8.500 eur za trestné stíhanie v trvaní X rokov za prečin usmrtenia, ktorého sa
mal dopustiť lekár v rámci výkonu svojho povolania tým, že zvolil nesprávnu liečbu pacienta, ktorá mu
spôsobila smrť. Tento lekár následne z dôvodu poškodenia dobrého mena opustil svoje zamestnanie.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.

16Co/104/2016 z 09.03.2017,
- rozsudok Okresného súdu Košice II sp.zn. 37C/31/2014 z 11.07.2016, ktorým bola priznaná
nemajetková ujma žalobcovi vo výške 5.000 eur za trestné stíhanie v trvaní viac ako C. roky pre trestný
čin zneužitia právomoci verejného činiteľa, pre ktorý bol aj prepustený zo služobného pomeru, potvrdené
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6Co/322/2016 z 28.03.2017.

- rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 14.08.2020 sp. zn. 20C/43/2018 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove zo dňa 06.05.2021 sp. zn. 14Co/1/2021, ktorým bola priznaná nemajetková
ujma žalobcovi vo výške 10.000 eur za trestné stíhanie v trvaní XX rokov, pre trestný čin sprenevery,
ktorého sa mal dopustiť žalobca ako advokát.
- rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 22.04.2022 sp. zn. 14C/45/2020 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/50/2022, ktorým bola priznaná nemajetková ujma žalobcovi vo
výške 9.000 eur za trestné stíhanie v trvaní X rokov, za trestný čin zneužívanie právomoci verejného
činiteľa, ktorého sa mal dopustiť žalobca ako policajt.

53. Stabilizovaná judikatúra konštatovala, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu

zaručeného podľa čl. 1 Ústavy SR je aj princíp právnej istoty, ktorý spočíva okrem iného v tom, že
všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať
podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II.ÚS 10/99, II. ÚS
234/03, IV. ÚS 92/09) a taktiež, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I.ÚS 87/93, PL ÚS 16/95 a II.ÚS 80/99, III.ÚS 356/06).

Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci,
a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a
predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom
verejnej moci ( IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tejistej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne
a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m.m. PL.ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
III.ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v

právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich
v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV.ÚS 49/06, III.ÚS 300/06).

54. V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát za škodu spôsobenú začatím (vedením)
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto
zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody
spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona
sa ustálilo medziiným na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol
oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody

spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to nadviazal záver, že ten, proti komu
bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších
zákonných predpokladov, podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo 194/2010 zo dňa 30.3.2011).

55. Súdna prax je už v súčasnosti jednotná v tom, že každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje
spoločenský, pracovný, osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda je spôsobilé
bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od
začiatku nezákonné. Ide o zodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok konania vo veci samej,

čím je založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia.
Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby súdom
nesvedčí bagatelizovanie závažnej ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad;
také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona, jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi
cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa ktorého

„nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27.08.2019 sp.zn.
4Cdo/125/2019).

56. Pri uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vyvstáva potreba zodpovedania otázky,
podľa čoho sa má určiť primeraná výška tejto náhrady. Zák. č. 514/2003 Z.z. len demonštratívnym

spôsobom vymenúva kritériá, podľa ktorých sa určuje rozsah tejto náhrady. Vzhľadom na rozmanitosť
jednotlivých prípadov zákon ani nemôže zvoliť taxatívny výpočet týchto kritérií, preto volí normu s
relatívne neurčitou hypotézou, ktorá vyžaduje, aby súd s prihliadnutím na konkrétne okolnosti každého
individuálneho prípadu sám vymedzil, čo je v tom ktorom prípade významné pre určenie finančného
zadosťučinenia. Neurčité právne pojmy, ktoré sa v niektorých prípadoch vyskytujú v právnom poriadku

nesmú však zvádzať k ľubovôli súdu; ani tie mu totiž neumožňujú absolútne neobmedzenú úvahu.
Najvyšší súd SR už v rozhodnutí sp.zn. 4Cdo/171/2005 konštatoval, že aj keď je výška zadosťučinenia
v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné
hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu vymykajúcou
sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané, či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo

svojich dôsledkoch viedli (dokonca) k bezdôvodnému obohacovaniu sa.

57. Najvyšší súd SR aj v v predmetnom konaní uznesením sp. zn. 6Cdo/37/2012 dospel k záveru, že
súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka
o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia prerokovanej veci, v iných,

obdobných veciach; v tomto rozhodnutí dovolací súd poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa
06.12.2016 sp.zn. III.ÚS 147/06, ako aj na rozsudok ESĽP zo 17.04.2012 v prípade Winkler proti
Slovenskej republike, kde zo strany ústavného súdu bola priznaná za väzbu od XX.XX.XXXX do
XX.XX.XXXX náhrada nemajetkovej ujmy 70.000 Sk a zo strany ESĽP vo výške 8.000 eur, celkom teda
10.324 eur, pričom sťažovateľ žiadal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 163.646 eur.

58. V rozhodnutí sp.zn. 6MCdo/15/2012 najvyšší súd uviedol, že určenie výšky primeranej náhrady
nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej
základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdenízákladných súvislostí. Treba, aby súd v súvislosti s tým vzal do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy
upravujúce odškodnenie, napr. zák. č. 215/2006 Z.z., v zmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola
spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume 50-násobku minimálnej mzdy;

pritrestnomčineznásilnenia,sexuálnehonásilia,sexuálnehozneužívania,zaspôsobenúmorálnuškodu
určuje limit odškodnenia vo výške 10-násobku minimálnej mzdy. Súd sa musí preto zaoberať napríklad aj
tým, v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote, spôsobená
nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp. s morálnou
ujmou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.

59. Napokon v rozhodnutí sp.zn. 3Cdo/19/2018 najvyšší súd konštatoval, že povinnosť všeobecného
súdu je určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných
právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry
ústavného súdu a ESĽP. Uviedol tiež, že na podstate záverov, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už
v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 58/1969

Zb. nezmenil nič ani zákon č. 514/2003 Z.z.. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. (v znení zák. č. 412/2012 Z.z.)
tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je
pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP.

60. Odvolací súd poukazuje i na rozsudok NS SR sp.zn. 6Cdo/44/2017 z 21.6.2018 „V prípade
nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním, ktoré skončilo oslobodením spod obžaloby, bude
potrebné popri povahe a dĺžke trestného konania prihliadnuť najmä na závažnosť ujmy a okolnosti,
za ktorých k nej došlo a na závažnosť následkov spôsobených trestným stíhaním v osobnostnej sfére
poškodeného. Posúdenie okolností, za ktorých k ujme došlo, zahrňuje aj správanie sa samotného

poškodeného... Pri určovaní primeranosti formy zadosťučinenia, závažnosť ujmy správne skúmali
predovšetkým vo vzťahu k tým osobnostným sféram, ktoré žalobca v konaní uplatnil (v morálnej sfére,
vo sfére súkromnej a pracovného uplatnenia).“

61. Odvolací súd konštatuje, že aj keď ustanovenie § 27b ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. konštatuje,

že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred 01.01.2009, sa spravuje
predpismi účinnými do 31.12.2008, pričom ustanovenie § 17 zákona č. 514/2003 Z.z., v znení účinnom
do 31.12.2008, neobsahovalo maximálnu povolenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd mohol
priznať titulom nemajetkovej ujmy za ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci,
možno ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., v aktuálne účinnom znení, považovať

za akési vodítko pri priznávaní samotnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Aktuálne platné znenie
ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. zakazuje priznať výšku nemajetkovej ujmy nad
výšku odškodnenia obete násilného trestného činu. Je nevyhnutné si uvedomiť, že v prípadoch obetí
násilných trestných činov môže dôjsť aj k závažnému zásahu do zdravia či dokonca života, preto
možno považovať za primerané, aby odškodnenie za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nebolo

vyššie ako odškodňovanie za trvalé následky na zdraví či dokonca za život. V opačnom prípade by
vznikal rozpor s tézou, že ľudský život má najvyššiu hodnotu, od ktorej je nevyhnutné odvodzujú ostatné
hodnoty. Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva by priznaná finančná náhrada napr. v konaniach o
ochranu osobnosti nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám - napríklad výške náhrady
za utrpenie a bolesť (ktoré boli spôsobené napr. telesnými zraneniami - Karhuvaara a Iltakhti v. Fínsko).

Podobne aj Najvyšší súd SR už vo vyššie konštatovanom rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/171/2005 zo dňa
27.04.2006 uviedol, že priznávanie premrštených súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu
sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných právach.

62. V posudzovanom prípade sa súd prvej inštancie pri riešení predmetnej otázky výšky primeranej

náhrady nemajetkovej ujmy neriadil vyššie uvedenou už ustálenou rozhodovacou praxou vyjadrenou
v označených rozhodnutiach. Ak súd prvej inštancie pri úvahách o určení primeranej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy neprihliadol na závery najvyššieho súdu o potrebe určiť primeranú výšku náhrady
spôsobenej nezákonným rozhodnutím po náležitom zohľadnení iných právnych predpisov slovenského
právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, zároveň uplatnený nárok neposúdil aj v kontexte s

rozhodnutiami ústavného súdu a ESĽP, odklonil sa od ustálenej praxe Najvyššieho súdu SR a rozhodol
aj preto vecne nesprávne. Je povinnosťou súdu konajúceho o podanej žalobe uplatňujúcej primeranú
náhradu nemajetkovej ujmy náležite zistiť rozhodujúce skutkové okolnosti. Súdna prax (aj v zmysle
uznesenia NS SR 3Cdo/25/2019) sa ustálila na názore, že súd je po takom zistení povinný vziať doúvahy aj iné hmotnoprávne predpisy právneho poriadku SR, ktoré upravujú odškodnenie (napr. zák. č.
215/2006Z.z.)stým,žekonečnémurozhodnutiusúdubymalapredchádzaťjehoprávnaúvahazaložená
na porovnaní ujmy spôsobenej trestným činom, pri ktorom bola spôsobená smrť, alebo trestným činom

znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania. Súd by mal v každom individuálnom
prípade sa zamýšľať na tým, v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom,
rodinnom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní s ujmami spôsobenými
uvedenými trestnými činmi. Aby sa predišlo ľubovôli súdu pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej
ujmy za zásah orgánu verejnej moci do osobnostných práv poškodeného, právny poriadok ustanovuje

limityodškodnenia.Náhradazaporušenieinýchosobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažných
a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenie alebo
násilné činy.

63. Vo vzťahu k určeniu výšky nemajetkovej ujmy odvolací súd uvádza, že určenie výšky
nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu)v súlade s požiadavkou

spravodlivosti. V rozhodnutí sp. zn. 6 M Cdo 15/2012 najvyšší súd uviedol, že určenie výšky primeranej
náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu
hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom
kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súd v súvislosti s tým vzal do úvahy

aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z.z. , v zmysle ktorého v
prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia
v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo
sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu určuje limit odškodnenia vo výške desaťnásobku

minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať napríklad aj tým, že v čom je nemajetková ujma žalobcu
v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím väčšia v
porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp. s morálnou ujmou spôsobenou trestným činom
znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.

64. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 7/2017 poukázal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej náhrada
nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr.
Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). ESĽP konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba
vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Okrem toho ESĽP vyjadril názor, podľa ktorého výška
náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v

inýchprípadochtykajúcichsapoškodeniadobrejpovesti.NapokonESĽPzdôraznil,žepriurčovanívýšky
náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za
telesné zranenia alebo ktorá sa priznáva obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných
osobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnu
výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltakhti a Karhuvaara v. Fínsko).

65. V konaní nebolo medzi stranami sporným, že uznesením vyšetrovateľa zo dňa XX.XX.XXXX bola
žalobkyňa obvinená z trestného činu vydierania formou spolupáchateľstva a rozsudkom Okresného
súdu v Žiline sp. zn. 3T/394/2000 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1To/38/2005
bola žalobkyňa spod obžaloby oslobodená (právoplatnosť rozsudku nastala XX.XX.XXXX), nakoľko z

vykonaných dôkazov v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní nebolo preukázané, že by sa
skutok stal tak, ako bol koncipovaný v obžalobe. Teda súd mal za preukázané, že uznesenie o vznesení
obvinenia je nezákonným rozhodnutím v trestnom konaní, keďže obvinenie vznesené žalobkyni nebolo
v trestnom konaní preukázané. V tejto trestnej veci žalobkyňa bola dňa XX.XX.XXXX vzatá do väzby,
ktorá trvala X mesiacov do XX.XX.XXXX a trestné stíhanie, v rámci ktorého bola vykonaná väzba trvalo

XX rokov.

66. Poukazujúc na princíp právnej istoty a rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach, vo vzťahu k
priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, po vykonaní pomerovania
vyššie uvedených okolností prípadu (dĺžka trestného stíhania, v rámci trestného stíhania vykonaná

väzba žalobkyne, zmena v správaní sa žalobkyni v dôsledku poškodenia jej dobrého mena, súčinnosť
žalobkyne s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom, ale aj okolnosti spočívajúce v konaní
žalobkyne, za ktoré bola trestne stíhaná a ktoré neboli preukázané, že by sa stal skutok tak, ako bol
koncipovaný v obžalobe) odôvodňuje priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 20.800 eur. S poukazomna výšku odškodnenia, ktorá sa priznáva obetiam pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia,
sexuálneho zneužívania, odvolací súd je toho názoru, že náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20.800
eur za vedené trestné stíhanie pre trestný čin vydierania formou spolupáchateľstva, trvajúce XX rokov s

prihliadnutím aj na v rámci trestného stíhania vykonanú väzbu, ktorá u žalobkyne trvala X mesiacov, je
primeranáaspravodlivánielenvovzťahukujme,ktorábolaspôsobenážalobkynivjejosobnostnejsfére,
ale aj s prihliadnutím na skutočnosť, že aj napriek oslobodeniu spod obžaloby na žalobkyňu jej okolie
naďalej hľadelo ako na osobu, ktorá trestný čin spáchala. Navyše je potrebné zdôrazniť, že porovnaním
nemajetkovej ujmy žalobkyne v jej spoločenskom, osobnom, profesnom, rodinnom živote v porovnaní

so škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia, sexuálneho zneužívania sa javí
nemajetková ujmy vo výške 20.800 eur ako dostatočná, nakoľko z výsledkov vykonaného dokazovania
nevyplynulo, aby ujma, ktorú utrpela žalobkyňa prevyšovala odškodnenie, ktoré sa priznáva obetiam
(50-násobok minimálnej mzdy), ktorým bolo zasiahnuté do ich práva na život (z. č. 215/2006 Z.z. o
odškodňovaní osôb poškodených trestným činom).

67. S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že žalobkyňou požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy
za trestné stíhanie a väzbu je neprimeraná. Odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 3Cdo/25/2019, ktorým dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku,
ktorýmbolpotvrdenýrozsudoksúduprvejinštancieopovinnostizaplatiťžalobcovináhradunemajetkovej
ujmy vo výške 27.000 eur. V danom prípade nezákonné trestné stíhanie trvalo XX rokov, pričom súd

priznal žalobcovi po 9.000 eur za dva trestné činy, pre ktoré bolo žalobcovi vznesené obvinenie a sumu
9.000 eur za obmedzenie osobnej slobody v trvaní od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX. Dovolací súd sa
však s takto stanovenou výškou nemajetkovej ujmy nestotožnil. Z jeho rozhodnutia vyplýva: „určenie
výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
postupom orgánu štátu, nesmie predstavovať ľubovôľu, alebo absolútnu voľnú úvahu súdu, ktorá by

nepodliehala žiadnemu hodnoteniu. Všeobecný súd je povinný výšku tejto náhrady po náležitom zistení
rozhodujúcich skutkových okolností, v nadväznosti na ktoré pri právnom posudzovaní veci prihliadne aj
na iné právne predpisy Slovenského právneho poriadku, upravujúce odškodnenie (napr. z. č. 215/2006
Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených trestnými činmi) a zohľadní aj právne závery, ku ktorým v
obdobných prípadoch dospela judikatúra Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva.“ (zo

súdnej praxe 5/2019).

68. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku I. o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.800 eur potvrdil ako vecne
správny postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti nad sumu 20.800

eur vo výroku I. súlade s ust. § 388 CSP zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že žalobu v prevyšujúcej
časti zamietol. Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.800 eur odvolací súd považuje za
primeranú s prihliadnutím posúdenia primeranosti výšky priznanej náhrady v iných obdobných veciach a
prizohľadneníprávnychzáverov,kuktorýmvobdobnýchveciachdospelajudikatúraÚstavnéhosúduSR
a ESĽP. Skutkové okolnosti prejednávanej veci po zohľadnení povahy trestnej veci, okolnosti trestného

stíhania vrátane väzby, ako aj preukázaných dopadov trestného stíhania a väzby do osobnostnej
sféry žalobkyne a okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo podľa názoru odvolacieho súdu
neodôvodňujú priznanie vyššej náhrady nemajetkovej ujmy nad sumu 20.800 eur.

69. Odvolací súd priznanú sumu 20.800 eur považuje za primeranú a spravodlivú aj s poukazom na

maximálnu výšku odškodnenia priznávaných obetiam násilných trestných činov, pri ktorých dochádza
k závažnejšiemu zásahu do zdravia, či života, pričom v danom prípade ide o odškodnenia žalobkyne
za škodu spôsobenú pri výkone advokátky, čo však nemá za následok trvalé poškodenie zdravia,
či dokonca stratu života ako najdôležitejšej kategórie, ktorej sa poskytuje najvyššia možná ochrana.
Porovnaním nemajetkovej ujmy žalobkyne v jej rodinnom, spoločenskom, prefesijnom život, spôsobenej

nezákonným rozhodnutím v porovnaní s morálnou škodou spôsobenou trestným činom sexuálneho
násilia alebo sexuálneho zneužitia, za ktorý je možné poskytnúť morálne odškodnenie 7.000 eur, sa
javí nemajetková ujma 20.800 eur dostačujúca, pretože z dokazovania nevyplynulo, že by ujma, ktorú
utrpela žalobkyňa prevyšovala následky na poškodených uvedenými trestnými činmi. Z uvedeného
dôvodu aj napriek dlhoročnému trestnému stíhaniu a pol roka trvajúcemu obmedzeniu osobnej slobody

v obdobných prípadoch, odvolací súd nepovažoval za spravodlivé priznať náhradu nemajetkovej ujmy
nad sumu 20.800 eur.70. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie vo veci náhrady nemajetkovej ujmy bolo vo výške 20.800
eur ako vecne správne potvrdené a v prevyšujúcej časti zmenené a zamietnuté, o trovách konania
súd rozhodol postupom podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého

súd prizná strane náhradu trov konania podľa jej úspechu vo veci. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na to, že v predmetnom spore samotná výška priznanej nemajetkovej ujmy závisela od
úvahy súdu, preto nemožno žalobkyňou uplatnený nárok nad súdom priznanú sumu nemajetkovej
ujmy subsumovať pod procesný neúspech žalobkyne. Nemožno totiž žalobkyňu ad absurdum zaťažiť
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. V

takýchto prípadoch sa žalobkyňa považuje za plne úspešnú, avšak výška náhrady trov sa bude určovať
podľa sumy prisúdenej žalobkyni (nie zo žalovanej sumy). Žalobkyňu je v predmetnom prípade potrebné
nevyhnutne považovať za plne procesne úspešnú stranu, keďže táto mala plný úspech čo do základu
uplatneného nároku a súčasne jej bola priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy, vyplývajúcej z vyššie
zdôvodnenej úvahy súdu. O výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

71. Keďže žalobkyňa v predmetnom konaní okrem náhrady nemajetkovej ujmy uplatnila aj samostatný
nárok na náhradu škody (za trovy obhajoby), a v tejto časti bol uplatnený nárok žalobkyne skorším
rozsudkom právoplatne zamietnutý, úspešný žalovaný má voči neúspešnej žalobkyni vo veci náhrady
škody nárok na náhradu trov konania postupom podľa § 255 ods. 1 CSP.

72. O náhrade trov dovolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 255 ods. 2 CSP. Keďže
žiadna zo strán sporu nebola v dovolacom konaní úspešná, odvolací súd rozhodol, že náhradu trov
dovolacieho konania stranám sporu nepriznáva.

73. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).