Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. január 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/47/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317210914
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2317210914.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Katarína Slováčeková a sudcov:

Mgr. Jozef Mačej a JUDr. Ľuboslava Vanková v právnej veci žalobkyne: A. B. C. D., narodená X.X.XXXX,
trvale bytom E. F. XX, zastúpená splnomocnencom: Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS
s.r.o., so sídlom Hlavná 6, Šaľa, proti žalovanej: G. G., narodená X.X.XXXX, trvale bytom E. H. X,
zastúpená splnomocnencom: Nagy & Partners, s.r.o., so sídlom Športová 470/11, Galanta, o vypratanie
nehnuteľnosti, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 10C/27/2017-516 zo
dňa 7.3.2022, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobkyni sa p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom pre zmeškanie č. k. 10C/27/2017-32 zo dňa 14.9.2017 súd prvej inštancie výrokom I. uložil
žalovanej povinnosť vypratať nehnuteľnosti vedené na Okresnom úrade Galanta, katastrálny odbor
Galanta, Správy katastra Galanta, zapísané na liste vlastníctva č. XXX, okres Galanta, obec E. F.,
katastrálne územie E. F., parcely registra C, parcela č. 547/7, vo výmere 1028 m2, zastavané plochy
a nádvoria, parcela č. 547/20 vo výmere 157 m2, zastavané plochy a nádvoria, parcela č. 548/7, vo

výmere 998 m2, záhrady, parcela č. 548/14, vo výmere 82 m2, zastavané plochy a nádvoria, rodinný
dom, súpisné číslo XX, na parcele 547/20 a súpisné číslo XXX na parcele 548/14 do 15 dní odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, výrokom II. žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu
100 % trov konania, ktorú sumu je povinná zaplatiť žalovaná žalobkyni do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd uznesením č. k. 24Co/37/2018-93 zo dňa 8.1.2019 v dôsledku
podania odvolania žalovanej rozsudok pre zmeškanie súdu prvej inštancie č. k. 10C/27/2017-32 zo dňa
14.9.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd vytkol súdu prvej
inštancie nesplnenie podmienok na uplatnenie procesnej sankcie v podobe kontumačného rozsudku,
nakoľko žalovanej predvolanie na pojednávanie nebolo doručené. Preto odvolací súd rozsudok pre
zmeškanie súdu prvej inštancie č. k. 10C/27/2017-32 zo dňa 14.9.2017 (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného
sporového poriadku) a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného

sporového poriadku) s tým, že bude potrebné opätovne vec prejednať, následne znova posúdiť žalobou
uplatnený nárok a potom vo veci znova rozhodnúť.Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie odvolacím
súdom opäť vo veci rozhodol č. k. 10C/27/2017-516 zo dňa 7.3.2022 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
NapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancievýrokomI.žalovanejuložilpovinnosťvyprataťnehnuteľnosti

vedené na Okresnom úrade Galanta, katastrálny odbor, zapísané na LV č. XXX. k. ú. E. F., a to pozemok
parcely registra CKN pare. č. 547/7 o výmere 1028 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria,
pozemok parcely registra CKN pare. č. 547/20 o výmere 157 m2, druh pozemku: zastavané plochy a
nádvoria, pozemok parcely registra CKN pare. č. 548/7 o výmere 998 m2, druh pozemku: záhrady, a
stavby so súp. č. XX, druh stavby: 10 - rodinný dom ležiaceho na pare. č. 547/20, a to do 3 dní odo

dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom II. žalobkyni priznal náhradu trov konania v
rozsahu 100 % trov konania.

Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 123, § 126, § 144, §
145 ods. 1, § 146 Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

Súdprvejinštancievychádzalzoskutkovýchzistení,žepredmetnánehnuteľnosťpatrídoBSMmanželov
a žalovaná sa zdržuje v nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, pretože žalobkyňa jej nikdy nedala
súhlas na užívanie nehnuteľnosti. Svedkovia, a to manžel žalovanej a matka žalovanej potvrdzovali

tvrdenie žalovanej, že v nehnuteľnosti nebýva. Žalobkyňa a svedkovia, a to priateľ žalobkyne, syn
žalobkyne, potvrdili, že žalovaná býva v nehnuteľnosti. Syn žalobkyne chodí do nehnuteľnosti a vidí
žalovanú, že sa tam zdržiava. V dome má žalovaná svoje osobné veci tak, ako je to zachytené
na fotografiách, ktoré syn žalovanej vyhotovuje. Túto skutočnosť mal súd prvej inštancie potvrdenú
čestnými prehláseniami, fotodokumentáciou, z ktorej jednoznačne vyplynulo tvrdenie žalobkyne o

obývaní nehnuteľnosti žalovanou. Z fotografií bolo súdu prvej inštancie zrejmé, že žalovaná pomáha
manželovi pri jazdení koní, ktorá skutočnosť vyplýva z fotografií, na ktorých vidieť, že žalovaná má v
dome jazdecké oblečenie, obuv. Tvrdenie žalobkyne, že žalovaná má v dome ustajneného svojho koňa,
nebolo preukázané.

Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že predmetná nehnuteľnosť patrí do BSM žalobkyne a jej
bývalého manžela, pričom na súde prvej inštancie sa vedie konanie o vyporiadanie BSM, avšak vo veci
doposiaľ nie je právoplatne rozhodnuté. Žalobkyňa preukázala aktívnu legitimáciu na podanie žaloby,
nakoľko nehnuteľnosť patrí do BSM bývalých manželov a tiež pasívnu legitimáciu žalovanej, ktorá sa

zdržuje v nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Na vybavovanie inej ako bežnej veci je potrebný súhlas
druhého manžela. Pokiaľ bývalý manžel žalobkyne chcel bývať v nehnuteľnosti so svojou priateľkou a
v súčasnej dobe manželkou, jeho povinnosťou bolo vyžiadať si súhlas bývalej manželky. Pokiaľ bývalý
manželia nemajú vyporiadané BSM bez súhlasu žalobkyne ako bezpodielovej spoluvlastníčke nie je
možné, aby žalovaná bývala spolu so svojim manželom a maloletým dieťaťom v nehnuteľnosti patriacej

do BSM bývalých manželov.

Nakoľko žalobkyňa mala v konaní úplný úspech, súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu trov
konania v rozsahu 100%.

Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná a to z dôvodu, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní žalovaná uviedla, že v

predmetnej nehnuteľnosti nebýva, pričom v konaní nebol preukázaný opak. Ako je zrejmé aj z prístupu
súdu prvej inštancie, tak bývaním sa rozumie dlhodobé a sústavné zdržiavanie sa v určitej nehnuteľnosti
a je zrejmé, že pokiaľ by bývalý manžel žalobkyne chcel bývať v nehnuteľnosti so žalovanou, jeho
povinnosťoubolovyžiadaťsisúhlasžalobkyneakobývalejmanželky.Súdprvejinštancienapojednávaní
dňa 7.2.2022 na potvrdenie dovtedajšieho svojho právneho názoru o nedôvodnosti podanej žaloby

dokonca zastával názor, že spoločné dieťa s žalovanou oprávňuje bývalého manžela žalobkyne ako
bezpodielového spoluvlastníka predmetných nehnuteľností umožniť žalovanej ako aj ich spoločnému
dieťaťu vstup a zotrvanie na predmetných nehnuteľnostiach. Fotodokumentácie nezachytávali žiadne
znaky a dôkazy o bývaní žalovanej a jej spoločného syna s bývalým manželom žalobkyne v jednejdomácnosti v predmetných nehnuteľnostiach. To, že žalovaná nebýva so svojim manželom (bývalým
manželom žalobkyne) v jednej domácnosti, je spôsobené práve správaním žalobkyne, ktorá k takému
správaniu bohužiaľ presvedčila aj svojich synov, ktorí sú spoločnými deťmi s manželom žalovanej

z prvého manželstva, t. j. namontovaním kamier do nehnuteľnosti, dennými návštevami a fotením
nehnuteľností a pod., čo žalobkyňa v rámci konania ani nepoprela. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne a v prípade, ak odvolací súd dospeje k
záveru, že je potrebné vykonať dokazovanie vo väčšom rozsahu, ktorý presahuje rámec odvolacieho
konania, tak navrhla, aby odvolací súdu rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil ho súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie.

K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa. Vo vyjadrení žalobkyňa uviedla, že napadnutý rozsudok
považuje v celom rozsahu za správny, vydaný na základe správnych skutkových zistení, ku ktorým súd
prvejinštanciedospelpodôkladnomavyčerpávajúcomdokazovaní,žesúdprvejinštancieprejednávanú

vec správne právne posúdil. Zároveň aj odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne a
vyčerpávajúco odôvodnené a presvedčivé. Závery súd prvej inštancie vychádzajú z riadne vykonaného
dokazovania v konaní, ktoré v plnom rozsahu potvrdilo rozhodujúce tvrdenia žalobkyne uvádzané počas
celého konania, že žalovaná dlhodobo predmetné nehnuteľnosti užíva a býva v nich bez súhlasu
žalobkyneakobezpodielovejspoluvlastníčky,čímnepochybnebezprávnehodôvodudlhodobozasahuje

do vlastníckeho práva žalobkyne. Tieto skutočnosti boli preukázané množstvom vierohodných dôkazov,
ktoré súd prvej inštancie dostatočne, presvedčivo, súhrnne, logicky a predovšetkým správne vyhodnotil.
Okrem výsluchu žalovanej, výsluchu svedkov (priateľ žalobkyne, syn žalobkyne), ktorí zhodne potvrdili,
že žalovaná býva v predmetných nehnuteľnostiach, poukázal súd prvej inštancie aj na ďalšie dôležité
dôkazy (čestné prehlásenia a predovšetkým rozsiahla fotodokumentácia), ktoré taktiež jednoznačne

potvrdili tvrdenia žalobkyne a svedkov o dlhodobom bývaní žalovanej v predmetných nehnuteľnostiach.
Žalobkyňa rozhodne nesúhlasí s argumentáciou žalovanej o absencii vykonateľnosti napadnutého
rozsudku, keďže bolo riadne preukázané, že žalobkyňa predmetné nehnuteľnosti dlhodobo bez súhlasu
žalobkyne užíva a obýva, preto je výrok znejúci na vypratanie predmetných nehnuteľností logickým
a riadnym prostriedkom súdnej ingerencie smerujúcim k ochrane vlastníckeho práva žalobkyne.

Napadnutý rozsudku rozhodne nie je zmätočný, nepreskúmateľný a nezákonný tak, ako sa to snaží
naznačiť žalovaná. Žalobkyňa namieta argumentáciu žalovanej o priebežnej zmene právneho názoru
súdu prvej inštancie, pretože podľa žalobkyne súd prvej inštancie počas konania rozhodne neuvádzal
a neprejudikoval svoje jednoznačné stanovisko o dôvodnosti, resp. nedôvodnosti uplatneného nároku
žalobkyne a pokiaľ by aj súd prvej inštancie mal určitý právny názor na vec na začiatku konania, resp.

v jeho ďalšom priebehu, nič by to nemenilo na tom, že tento právny názor súdu sa môže počas konania
meniť (v závislosti od priebehu dokazovania). Žalobkyňou predložená rozsiahla fotodokumentácia je
riadnym a relevantným dôkazom potvrdzujúcim dôvodnosť podanej žaloby. Žalobkyňa navrhla, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného), po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie,
proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní,

že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku),
preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom,
ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného

sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného
sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods.
3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku
súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

Predmetom konania je požiadavka žalobkyne na uloženie povinnosti žalovanej vypratať nehnuteľnosti
nachádzajúcesavkatastrálnomúzemíE.F.,zapísanénaListevlastníctvačísloXXXakoparcelaregistra„C“ číslo 547/7, vo výmere 1028 m2, zastavané plochy a nádvoria, parcela registra „C“ číslo 547/20,
vo výmere 157 m2, zastavané plochy a nádvoria, parcela registra „C“ číslo 548/7, vo výmere 998 m2,
záhrady, parcela registra „C“ číslo 548/14, vo výmere 82 m2, zastavané plochy a nádvoria, rodinný

dom D. E. XX, I. J. XXX/XX na parcele registra „C“ číslo 548/14, ktoré nehnuteľnosti vlastnia v celosti
v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobkyňa a je bývalý manžel B. G. (aktuálne manžel žalovanej).
Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovanej je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či
v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, či súd prvej
inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a či právne správne

vec posúdil.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým,
že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých

ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 Civilného sporového poriadku zároveň vymedzuje výnimky,
kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu
k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť
v súlade s ustanovením § 365 Civilného sporového poriadku dôvodom na podanie odvolania, odvolací

súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku
predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku oprávnenie odvolacieho súdu
preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci

samej, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku vo veci samej. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu žalovanej. Na zdôraznenie
správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Žalovaná podala odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného
sporového poriadku.

Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený
vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú
intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne
pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

Jednou z odvolacích námietok žalobkyne, pritom však zásadnou, bolo namietanie, že odôvodnenie
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je v niektorých častiach zmätočné, nejednoznačné
a nepresvedčivé.

V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozsudok musí obsahovať
odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany nadostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými
námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení

svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre
dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil,
zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen
formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých
alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah
súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,

účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť
preskúmateľné.

Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce
sa žalovanou v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne
zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a

právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté
právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalovaná s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej
inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie

totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe v celom rozsahu vyhovel.

Ďalej žalovaná namietala, že napadnutému rozsudku chýba jeho zákonný atribút, a to vykonateľnosť,
keďže nebolo preukázané, že žalovaná má v predmetnej nehnuteľnosti svoje veci a o ktoré konkrétne

veci sa jedná.

Ustanovenie § 132 ods. 1 Civilného sporového poriadku ukladá žalobcovi (mimo iného) formulovať
žalobný návrh – petit, ktorý žalobný návrh musí byť jasný, zrozumiteľný a presne formulovaný. Žalobca

musí preto svoj nárok vyjadriť tak, aby bola splnená požiadavka materiálnej vykonateľnosti rozsudku,
ktorá podmienka je splnená vtedy, ak je možné žalobný návrh prevzatý do výroku rozsudku vykonať
niektorým zo spôsobov výkonu exekúcie. Vykonateľnosť rozhodnutia podľa ustanovenia § 232 ods. 1
Civilného sporového poriadku je teda taký stav, kedy rozhodnutie umožňuje nútené splnenie uloženej
povinnosti a rozhodnutie disponuje ako formálnou zložkou (doložka vykonateľnosti), tak materiálnou

zložkou, t. j. dostatočnou identifikáciou subjektu a rozsahu judikovanej povinnosti.

V prípade, keď je rozhodnutie súdu nevykonateľné, jedná sa o zmätočné rozhodnutie. O takýto
prípad však v prejednávanej veci nešlo. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie netrpí vadou

nevykonateľnosti, pretože súd prvej inštancie vo výroku jasne určil povinnosť, ktorú má žalovaná
splniť (povinnosť vypratať) a presne identifikoval nehnuteľnosti (podľa údajov z katastra nehnuteľností),
ktorých sa uložená povinnosť týka, pričom už samotná realizácia tejto povinnosti je na žalovanej.
Z výroku napadnutého rozsudku jednoznačne a nepochybne vyplývať povinnosť uložená žalovanej,
ktorá povinnosť je formulovaná určito a jednoznačne, bez pochybností o rozsahu uloženej povinnosti.

Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že hmotné právo hovorí o práve vlastníka
domáhať sa vydania veci, teda hnuteľnej aj nehnuteľnej (od toho, kto ju neprávom zadržuje), naopak
procesné právo naproti tomu hovorí o vydaní veci iba vo vzťahoch k hnuteľným veciam a pri
nehnuteľných veciach sa vydanie realizuje vyprataním a keďže výroky rozsudkov vzhľadom k tomu,že exekúciu možno vykonať iba spôsobom uvedeným v zákone, preto pri práve vlastníka domáhať
sa ochrany vlastníckeho práva vo vzťahu k nehnuteľnosti je potrebné formulovať petit ,,vypratať
nehnuteľnosť“ (R 53/1973), keďže pod pojmom ,,splnenie povinnosti vypratať nehnuteľnosť“ sa rozumie

odstránenie všetkých hnuteľných vecí nachádzajúcich sa v priestoroch nehnuteľností a zabezpečenie
opustenia priestorov osobami tam sa nachádzajúcimi. Z obsahu odvolacej argumentácie tak vzhľadom
na vyššie uvedené vyplýva, že žalovaná si zamieňa otázku nedostatku žaloby (žaloba má zákonom
požadované náležitosti vrátane presného, určitého a zrozumiteľného petitu), t. j. nesplnenie procesnej
podmienky, s otázkou vád v skutkových zisteniach súdu.

Súd prvej inštancie neporušil právo žalovanej na spravodlivý súdny proces ani tým, že rozhodol v
rozpore so svojím predbežným právnym posúdením veci. Z obsahu konania pred súdom prvej inštancie
je zrejmé, že súd prvej inštancie svoje predbežné právne posúdenie veci vyslovil len na základe dovtedy
vykonaného dokazovania, avšak po jeho vyslovení došlo k ďalšiemu dokazovaniu (prevažne na základe

aktivity žalobkyne), výsledky ktorého mali za následok prehodnotenie pôvodného právneho názoru
súdu prvej inštancie a jeho zmenu. Odvolací súd pripomína, že predbežné právne posúdenie veci má
skutočne len predbežný charakter, vzťahuje sa iba k štádiu konania, kedy bol vyslovený. Predbežným
právnym posúdením sa má predovšetkým umožniť objektívna predvídateľnosť následného súdneho
rozhodnutia a vytvoriť priestor na prehodnotenie vlastnej procesnej pozície sporových strán, avšak i v

prípade poskytnutia predbežného právneho posúdenia uvedeným konajúci súd nie je viazaný. Dôvody
meritórneho rozhodnutia súdu prvej inštancie sú stranám sporu poskytnuté pri vyhlásení rozsudku vo
veci samej a následne v písomnom vyhotovení rozsudku. Skutočnosť, že sa žalovaná na základe súdom
prvej inštancie vysloveného predbežného právneho názoru domnievala, že bude v spore úspešná, ju
nezbavilo povinnosti predložiť všetky potrebné dôkazy na preukázanie neopodstatnenosti žalobkyňou

uplatneného nároku, resp. uplatňovať prostriedky procesného útoku do vyhlásenia uznesenia, ktorým
sa dokazovanie končí. Súd pri výkone spravodlivosti totiž nesmie byť obmedzovaný tak pôvodnými
predbežnými závermi o skutkovej stránke veci, ako ani prípadným vlastným predbežným právnym
posúdením.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovanej o porušení jej
práva na spravodlivý proces postupom súdu prvej inštancie za nedôvodné.

Ďalej bolo podstatou odvolacej argumentácie žalovanej, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku čoho vec nesprávne právne
posúdil, keď žalobe žalobkyne o vypratanie predmetných nehnuteľností v celom rozsahu vyhovel.

V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaná v odvolacom konaní neuviedla žiadne
nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohla uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie
a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 Civilného sporového poriadku. Ak
aj žalovaná v odvolaní poukazuje na nesprávne skutkové zistenia, je potrebné uviesť, že odvolací súd
je podľa ustanovenia § 383 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým stavom zisteným súdom

prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto prípade odvolací súd
konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté stranami, tieto dôkazy
vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal.

Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku totiž možno
napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať
len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť
žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku odvolací
súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdenímje omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že zákon stranám ukladá povinnosť objasniť všetky potrebné
skutočnosti a označiť k nim potrebné dôkazné prostriedky (ide o povinnosť tvrdenia a povinnosť

dôkaznú). Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť postihuje obe strany sporu v konaní ovládanom
prejednacou zásadou, t. j. v sporovom konaní, keďže nesplnenie tejto povinnosti môže mať pre stranu
nepriaznivý dôsledok v podobe nepriaznivého výsledku sporu. Okolnosť, že strana v sporovom konaní
nesie nebezpečenstvo nepriaznivého výsledku procesu, sa označuje v procesnej teórii jej procesnou
zodpovednosťou. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia. Dôkazným
bremenom je zodpovednosť strany za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých alebo

z vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho
uplatneniazákladnéhoprávanasúdnuochranuajvprípadoch,vktorýchsavykonávajúvšetkynavrhnuté
dôkazy, prípadne aj iné, než navrhnuté a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre
svoje rozhodnutie. V tomto prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech
v konaní) pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné

bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri
ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri

hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska
pravdivostiten-ktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatedazásadavoľnéhohodnoteniadôkazov.Hodnotiaca
úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto
skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný
žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil
a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené
vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov)

by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich
komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. V posudzovanom prípade súd prvej
inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval
naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalovanou
v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom

rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 Civilného

sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane
toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie
v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti,

ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení
dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich
závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov
odporuje horeuvedenémuzákonnémuustanoveniu.Akniejemožnésúduvtomtosmerevytknúťžiadne
pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

V prejednávanej veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonané dokazovanie vyhodnotil
v zmysle zásad upravených v citovanom ustanovení § 191 Civilného sporového poriadku a vec ajsprávne právne posúdil. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že žalobkyňa
nepredložila žiadne listinné dôkazy, z ktorých by vyplývalo vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam
vprospechprávnychpredchodcovžalobkyne.Tujepotrebnékonštatovať,žeprocesnáobranažalovanej

spočívajúcej v tvrdení, že do predmetnej nehnuteľnosti len chodí a niekedy v nej prespáva, ale
nebýva, vyznela nepresvedčivo, keďže z dôkazov navrhnutých žalovanou toto tvrdenie žalovanej nebolo
preukázané. Na jedenej strane tu totiž boli svedectvá osôb blízkych žalobkyni – jej syna a priateľa
žalobkyne o bývaní žalovanej v predmetných nehnuteľnostiach a na druhej strane tu boli svedectvá osôb
blízkychžalovanej–jejmanželaamatkyžalovanejobývanížalovanejmimopredmetnýchnehnuteľností.

Žalobkyňa na podporu svojich tvrdení okrem toho poskytla súdu prvej inštancie ďalšie dôkazy, a to
čestné prehlásenia cudzích osôb bez rodinných vzťahov k žalobkyni (poštovej doručovateľky, osôb
žijúcich v susedstve), z ktorých jednoznačne vyplynulo, že sa žalovaná v predmetných nehnuteľnostiach
zdržuje nad rámec krátkodobých návštev (doručovanie pošty na adrese predmetných nehnuteľností,
zdržiavanie sa na adrese predmetných nehnuteľností počas celých dní, večerov a víkendov, spoločné
stolovanie, jazdenie na koňoch, kŕmenie dobytka, dlhodobé parkovanie motorového vozidla a pod.)

a fotografie, z ktorých bolo rovnako zjavné, že má v predmetných nehnuteľnostiach uložené množstvo
osobných vecí dennej potreby presahujúcich rámec zdvorilostných, či spoločenských návštev v rodine
(viacero topánok, papuče, množstvo oblečenia vrátane spodného prádla, zubné kefky, hygienické
potreby a pod.). Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov súdu prvej inštancie
v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo stranami produkovaných a predkladaných v danom konaní.

Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa si svoju dôkaznú povinnosť splnila a preukázala,
že žalovaná dlhodobo užíva predmetné nehnuteľnosti bez jej súhlasu. Napokon ani sama žalovaná
v odvolaní nezdôvodnila, v čom malo spočívať nesprávne vyhodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie,
ale obmedzila sa iba na všeobecné tvrdenia o nesprávnom vytvorení skutkového základu v súdenom
spore. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že na základe dôkazov, ktoré boli

v rámci dokazovania pred súdom prvej inštancie vykonané, bol dostatočne zistený skutkový stav veci
a bolo možné dospieť k záveru o opodstatnenosti uplatneného nároku. Odvolacia námietka žalobkyne
o neúplnom zistení skutkového stavu súdom prvej inštancie je tak nenáležitá.

Odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné, len konštatovať zhodne so súdom prvej inštancie, že žalobkyňa
si svoju povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť splnila. Ak potom za takejto dôkaznej situácie súd
prvej inštancie rozhodol tak, že žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovel, rozhodol správne po
vecnej i právnej stránke. Odvolacia námietka žalovanej, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo
preukázané jej bývanie a užívanie predmetných nehnuteľností a súd prvej inštancie nesprávne rozhodol,

keď poskytol ochranu vlastníckeho práva žalobkyne vyhovením jej vindikačnej žalobe v celom rozsahu,
tak nie je opodstatnená.

Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné

k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, viedli k naplneniu podmienok pre aplikáciu
ustanovenia § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže poskytovali bezpečne zistený skutkový stav,
ktorý bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne pravidlo. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom
súdu prvej inštancie, že žalovaná je povinná vypratať predmetné nehnuteľnosti v bezpodielovom
spoluvlastníctve žalobkyne a jej bývalého manžela. Polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie

vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie strany sporu, sama o sebe nie
je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej
inštancie vec správne právne posúdil.

Odvolací súd konštatuje, že po preskúmaní veci nezistil ani skutkové, ani právne vady napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k výroku vo veci samej.

V súvislosti so žalovanej prejavom nespokojnosti s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd poukazuje

na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so
skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. II. ÚS 4/97,
II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka,že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup
súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05,

I. ÚS 140/2017). Žalovaná v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov než súd prvej inštancie
a robí z vykonaných dôkazov vlastné právne závery týkajúce sa požiadavky žalobkyne na vypratanie
predmetných nehnuteľností.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovanou nie sú
naplnené.

Ďalšie odvolacie argumenty žalovanej odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za
nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS

251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu,
už nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať
špecifickou odpoveďou.

Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania žalovaná v odvolaní neuviedla žiadne zdôvodnenie. Nakoľko
odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej za vecne
správny, keď žalovaná žiadnym relevantným spôsobom správnosť výroku o náhrade trov konania
vrozsudkusúduprvejinštancievychádzajúcehoztzv.zásadyúspechunespochybnila(vprípadektorého
ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti), nie jej odvolanie opodstatnené.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1
v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni
priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady
trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení

veci.

Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebosúd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na
príslušenstvo sa neprihliada,

napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).