Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 26. február 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/11/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8820202536
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8820202536.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu
JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Anny Kovaľovej v súkromnoprávnom spore žalobkyne: A. B., C. D.,
nar. XX.X.XXXX, bytom E. F. G. XXXX/XX, XXX XX H. I. J., proti žalovanému: K. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom XXX XX L. XXX, zastúpenému: Mgr. Tomáš Čerepán, advokát, Štúrova 27, 040 01 Košice, IČO:
50001540, o zaplatenie 2.647,44 eur s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu

Vranov nad Topľou č.k. 7C/33/2022-87 z 22.8.2022, zhodou hlasov členov senátu, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, t.j. vo výroku o náhrade trov
konania.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa
proti žalovanému domáhala zaplatenia 2.647,44 eur dôvodiac, že so žalovaným – bývalým manželom
boli podielovými spoluvlastníkmi bytu, ktorý po rozvode manželstva pri vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva manželov pripadol do jej vlastníctva. Za obdobie predchádzajúce dátumu 1.6.2019
v trvaní troch rokov realizovala platby za byt len ona sama. Žiada preto, aby jej žalovaný zaplatil náhradu
realizovaných platieb zodpovedajúcu 1 ňou zaplatených súm. Súd prvej inštancie však dospel k názoru,

že táto žaloba nie je dôvodnou. V žiadnom z konaní, ktoré predchádzali predmetnému konaniu, či už išlo
o konanie o určenie výživného pre maloleté deti alebo aj o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov žalobkyňa nikdy neuvádzala to, že sama platila nájomné za byt, v ktorom bývala s deťmi.
Z obsahu spisov vyplynulo aj to, že žalovaný sa odsťahoval zo spoločnej domácnosti už v roku 2015.
Žalobný návrh bol podaný 6.10.2020, a preto aj pre premlčanie uplatneného nároku nebolo možné
žalobnému návrhu vyhovieť.

Súd prvej inštancie výrokom pod bodom II. žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom
rozsahu s tým, že tieto trovy bude povinná zaplatiť žalobkyňa vo výške, o ktorej bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Súd prvej inštancie pre zdôvodnenie tohto
výroku uviedol to, že vychádzal zo zásady úspechu danej aplikáciou ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.

Žalovanémupretopriznalnároknanáhradutrovkonaniavcelomrozsahu.Malpritomzato,žežalobkyňa
svojimi podaniami v tejto veci, ale i v súdnych konaniach tomu predchádzajúcich, uvádzala, kedy
žalovaný odišiel zo spoločnej domácnosti, ale nikdy neuvádzala to, aby jej žalovaný neplatil polovicu
nájomného za užívanie bytu, v ktorom bývala a býva spolu s maloletými deťmi. Preto súd nemohol použiť
ani aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, pretože z vykonaného dokazovania nevyplynuli dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré by mal vysloviť, že účastníkom sa náhrada trov konania nepriznáva.Proti tomuto rozsudku proti výroku o náhrade trov konania podala odvolanie žalobkyňa. Žiadala, aby
súd zohľadnil jej finančnú situáciu, pretože sa stará o dve maloleté deti, na ktoré dostáva výživné spolu
150,- eur. Platí sama byt, v ktorom býva so svojimi deťmi a nájomné platí mesačne vo výške 296,- eur

a súčasne spláca bývalému manželovi polovičku bytu vo výške 100,- eur mesačne. Jej mesačný príjem
je cca 800,- eur podľa odpracovaných dní v mesiaci. Jej výdavky sú vyššie ako príjem v dôsledku vysokej
inflácie. Žiada preto, aby krajský súd ju celkom alebo čiastočne oslobodil od platenia trov.

Rovnopis odvolania bol doručený zástupcovi žalovaného s upovedomením o podanom odvolaní.
Žalovaný stanovisko k podanému odvolaniu neoznámil.

Vec napadla na tunajší odvolací súd 8.12.2022 a bola za pomoci technických a programových
prostriedkov náhodným výberom pridelená do súdneho oddelenia a senátu 14Co, ktorý pôsobil v tom

čase v zložení z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka (zároveň sudca spravodajca v predmetnej
veci) a členov senátu JUDr. Andreja Radomského a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. Z dôvodu
personálnych zmien v obsadení tunajšieho súdu sudcami sa Dodatkom č. 1 k Rozvrhu práce Krajského
súdu v Prešove upravilo nové zloženie senátu 14Co aj s tým, že nerozhodnuté veci, ktoré napadli (boli
pridelené) do súdneho oddelenia 14Co do dňa 31.12.2022 sa prejednajú v zložení senátu upravenom

týmto rozvrhom práce v znení jeho Dodatku č. 1 (vrátane pravidiel zastúpenia). Predmetnú vec tak
prejednal a rozhodol senát uvedený v úvodnej časti tohto rozhodnutia (viď úradný záznam v spise
z2.1.2023ajsčasťoudodatkuupravujúcehozloženiesenátuazastupujúcichsudcovvsúdnomoddelení
14Co).

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, na základe včas podaného odvolania oprávnenou osobou,
preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a § 380 CSP. Prejednanie podaného odvolania si nevyžiadalo nariadiť
vo veci pojednávanie, pretože nebolo potrebné zopakovať, či doplniť dokazovanie a ani nežiadal to

dôležitý verejný záujem.

Podaným odvolaním nebol napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bol žalobný návrh
zamietnutý. Pri aplikácii ustanovenia § 226 CSP, § 228 ods. 1 CSP a ustanovenia § 379 CSP, nebolo

oprávnením ani povinnosťou odvolacieho súdu v tomto odvolaním nenapadnutom výroku rozsudok súdu
prvej inštancie preskúmavať.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bol tak výrok o náhrade trov konania. Tak, ako je už uvedené

vyššie, súd prvej inštancie rozhodoval o tomto nároku s odkazom na aplikáciu ustanovenia § 255
ods. 1 CSP majúc na zreteli výsledok tohto konania, ale zároveň z dôvodov rozhodnutia vyplývajú
aj skutočnosti, ktoré svedčia tomu, že súd prvej inštancie venoval pozornosť aj možnej aplikácii
ustanovenia § 257 CSP.

V civilnom sporovom konaní v zmysle ustanovenia § 251 CSP trovy konania vynaložené v súvislosti
suplatňovanímalebobránenímprávaznášastranasporubuďzosvojho,alebománároknaichnáhradu.
Nároknanáhradutrovkonaniajespätýtedasosporovýmkonanímazpodstatytohtosporovéhokonania
vyplýva aj to, že keď strany sporu stoja proti sebe, je namieste, aby strana, ktorá v spore so svojím

nárokom zvíťazila, dostala za ňou vynaložené trovy náhradu od protistrany. Úspech vo veci, ktorá je
predmetom sporu, je teda okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov proti porazenej strane. Takto
potom vzniká povinnosť nahradiť trovy konania víťaznej strane. Zásada úspechu v spore sa premieta
v ustanovení § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci.

V predmetnej veci s podanou žalobou žalobkyňa nebola úspešná. Žalobný návrh bol podávaný ešte
v jej mene ňou splnomocneným právnym zástupcom a po jeho smrti žalobkyňa zotrvala na žalobnomnávrhu. V konaní jej uznesením súdu, s prihliadnutím na jej pomery, bolo priznané aj oslobodenie od
súdnych poplatkov, a to uznesením súdu prvej inštancie č.k. 7C/33/2020-37 zo dňa 15.4.2021.

Napriek súdom vyjadrenému predbežnému právnemu posúdeniu veci, podľa ktorého by zhromaždené
skutočnosti mohli viesť k zamietnutiu žaloby, žalobkyňa na podanom návrhu zotrvala.

Procesný výsledok konania teda svedčí úspechu žalovaného v predmetnom spore, ktorý by pri aplikácii
ustanovenia § 255 ods. 1 CSP mal byť základom pre priznanie náhrady trov konania žalovanému.

Odvolateľka sa domáha toho, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania zohľadnil súd jej sociálnu
situáciu. Toto prichádza do úvahy v prípadoch, aké má na mysli ustanovenie § 257 CSP, podľa ktorého

výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

Judikatúra Najvyššieho súdu SR i Ústavného súdu SR vychádza z toho, že aplikácia § 257 CSP pri
rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky

predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa zásady úspechu v konaní, príslušný súd však
dôjde k záveru, že tu sú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo
sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorým musí byť rozhodnutie aj náležite
odôvodnené. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu.
Takéto rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči

subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom.

Súčasťou označenej judikatúry je aj konštatovanie, že toto ustanovenie „nie je možné považovať za
predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa

ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného
zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie
preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné
zásady rozhodovania o trovách konania“ (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2MCdo/17/2009
z 28.1.2010).

Tak, ako je už uvedené vyššie, dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon
neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však
neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. Aj v zmysle už ustálenej judikatúry (viď

napr.užvyššieuvedenéuznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.2MCdo/17/2009,čisp.zn.5Cdo/67/2010
alebo sp.zn. 3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by
zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého súd
je povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku
ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie

§ 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadať kedykoľvek, bez zreteľa na
základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno priznať
náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad
rozhodnutia o určitom druhu nárokov. Nejde teda o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo
vo vzťahu k určitému typu konania, ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu.

Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie
úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti
za výsledok sporového konania (tak, ako to upravuje ustanovenie § 255 ods. 1 CSP).

Súd prvej inštancie rozhodoval v predmetnej veci o náhrade trov konania s aplikáciou ustanovenia § 255
ods. 1 CSP. V dôvodoch rozhodnutia vysvetlil aj to, z akého dôvodu nebolo možné použiť pri rozhodnutí
o náhrade trov konania ustanovenie § 257 CSP, ktoré výnimočne dáva súdu priestor na moderovanie
povinnosti náhrady trov konania tak, že sa táto zodpovednosť, ktorá je závislá na výsledku konaniaupraví tak, že sa náhrada trov úspešnému účastníkovi, či sporovej strane neprizná alebo prizná v nižšom
rozsahu.

Aj odvolací súd v tejto súvislosti mal na zreteli konania, ktoré predchádzali predmetnému konaniu,
v ktorom ktorým žalobkyňa uplatňuje nárok na zaplatenie polovice ňou realizovaných platieb súvisiacich
s užívaním bytu v určitom období vymedzenom v podanej žalobe. Tomuto konaniu predchádzalo aj
konanie o vyporiadanie BSM po zániku manželstva, ktoré sa viedlo pod sp.zn. 4Pc/12/2017 s tým,

že vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 4Pc/12/2017-52 zo
dňa 9.1.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 21CoP/23/2018-77 z 29.1.2019.
O vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov teda bolo rozhodnuté rozsudkom, ktorý
nadobudol právoplatnosť 12.3.2019. Žalobkyňa bola zaviazaná titulom vyporiadania BSM zaplatiť
žalovanému sumu 15.000,- eur, a to v splátkach tak, ako je uvedené vo výroku pod bodom II. rozsudku
odvolacieho súdu č.k. 21CoP/23/2018-77 z 29.1.2019.

Z obsahu spisu je zrejmé aj to, že súd rozhodoval aj o úprave práv a povinností k maloletej dcére
účastníkov E. B. rozsudkom zo 17.4.2018 č.k. 6P/35/2018-116. Žalobkyňa aj žalovaný majú ešte aj syna
E., ktorý žije s matkou a otec prispieva na jeho výživu výživným.

Uvedené skutočnosti bez akýchkoľvek pochybností majú vplyv aj na schopnosti nahradiť výdavky
úspešnej sporovej strane v tomto konaní. Sama sociálna situácia však nemôže byť takou skutočnosťou,
ktorá pri komplexe všetkých podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 257 CSP by mala viesť

k nepriznaniu náhrady trov konania strane, ktorá bola v konaní úspešnou. V tejto súvislosti aj odvolací
súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že predmetné konanie bolo vedené po predchádzajúcich
súdnych konaniach, ktoré sa týkali či už rozvodu manželstva alebo vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov alebo úpravy výšky výživného k maloletej E.. Žalobkyňa si musela byť
vedomá týchto skutočností, ktoré plynuli aj z rozhodnutia o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva

manželov a napriek tomu, že súd prvej inštancie poskytol stranám v konaní aj predbežné právne
posúdenie (s tým, že sa javí predmetný žalobný návrh ako nedôvodný), napriek tomu žalobkyňa zotrvala
na tomto žalobnom návrhu a pokračovala v konaní. Za takéhoto stavu odvolací súd dospel k záveru,
že úvaha súdu prvej inštancie, ktorý okrem úspechu v konaní posudzoval a hodnotil aj možnosť
aplikácie ustanovenia § 257 CSP bola správna a vychádza zo skutočností vyplývajúcich z obsahu

spisu. Aj keď je sociálna situácia žalobkyne nesporná a viedla súd prvej inštancie okrem iného i ku
priznaniu oslobodenia od súdnych poplatkov (uznesenie č.k. 7C/33/2020-37 z 15.4.2021) len sama táto
skutočnosť nepostačuje pod záver o upustení od priznania náhrady trov úspešnému žalovanému. Súd
prvej inštancie správne a zodpovedajúco § 257 CSP hodnotil komplexne i ďalšie skutočnosti plynúce
z iných sporových konaní strán tohto konania. Z obsahu nich plynú i pomery žalovaného, hodnotené

napr. aj v súvislosti s jeho schopnosťou plniť vyživovaciu povinnosť. Súd prvej inštancie preto správne
dospel k záveru o tom, že žalobkyňu, ktorá bola neúspešná v konaní zaviazal nahradiť žalovanému
trovy konania.

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku o náhrade trov konania potvrdil.

V odvolacom konaní žalobkyňa nemala úspech, žalovanému v súvislosti s týmto odvolacím konaním

zjavne trovy nevznikli. Nereagoval na doručené odvolanie podané žalobkyňou. Z týchto dôvodov
odvolací súd sporovým stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Mal v tomto
smere na zreteli aplikáciu ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a s § 251
CSP. Keďže žalovanému žiadne trovy v odvolacom konaní podľa obsahu spisu nevznikli, nemohla mu
byť ani priznaná náhrada, (prípadná náhrada výdavkov, ktoré by s odvolacím konaním mohli vzniknúť,

ale nevznikli).

Uvedené uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).