Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. november 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/459/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111216691
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111216691.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: N.. Y. V., X. W. G. XX, zastúpeného
JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou, so sídlom Podbrezovská 34, Bratislava, proti žalovanému:
Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie č. 13,
Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, na odvolanie žalobcu a žalovaného

proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 5. apríla 2013, č.k. 5C/84/2011-161, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti priznanej nemajetkovej ujmy p o t v r d
z u j e a vo zvyšnej vyhovujúcej časti rozsudok m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
sumu 863,65 eur spolu s 8,0 % úrokom z omeškania ročne od 10.05.2011 do zaplatenia, do troch dní
a vo zvyšku žalobu zamieta.

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
titulom náhrady škody sumu 1.070,53 eur spolu s 8 % úrokom z omeškania od 10. 05. 2011 do
zaplatenia a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur a vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol.
Rozhodol, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Uviedol, že žalobca

sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 102.589,59 eur z dôvodu, že dňa 14. 05. 2007 bolo uznesením
Okresného riaditeľstva Policajného zboru začaté trestné stíhanie pre trestný čin sprenevery, ktoré bolo
uzavreté podaním obžaloby na Okresný súd v Humennom, pričom tento súd vo veci vydal trestný rozkaz,
ktorým uznal navrhovateľa vinným a následne rozsudkom zo dňa 30. 07. 2007 oslobodil žalobcu spod
obžaloby po zrušujúcom uznesení Krajského súdu 15. 04. 2008 opäť žalobcu oslobodil spod obžaloby.
Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 06. 05. 2010. V súvislosti s trestným konaním vznikla
žalobcovi skutočná škoda vo výške 1.070,53 eur titulom vynaložených trov obhajoby vyúčtovaných Y..

T. W., ďalej mu vznikla ujma na osobnostných právach, ktorú vyčíslil v sume 10.000 eur a uplatnil si aj
zaplatenie 1.519,06 eur vrátane 20 % DPH ako príslušenstvo pohľadávky, ktorá mu vznikla v súvislosti
s mimosúdnym uplatnením tohto nároku u povinnej zodpovednej osoby. Súd prvej inštancie vykonaným
dokazovaním mal za preukázané, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva policajného zboru
v Humennom zo dňa 04. 05. 2007, ČVS: ORP-89/OEK-HE-2007,bolo voči žalobcovi začaté
trestné stíhanie ako obvineného pre trestný čin sprenevery podľa § 213 ods. 1, 2 písm. a/ Trestného

zákona. Dňa 30. 07. 2007 vydal Okresný súd v Humennom vo veci trestný rozkaz, ktorým žalobcu
uznal za vinného z prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, 2 písm. a/ Trestného zákona.
Trestné stíhanie voči žalobcovi bolo skončené vydaním oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu vHumennom č.k. 2T /118/2007-445 zo dňa 25.11.2009, právoplatným dňa 06. 05. 2010. Ďalej zistil, že
žalobca bol v čase vedeného trestného stíhania samostatne zárobkovo činnou osobou, podnikateľom,
podnikajúcim v oblasti stavebnej činnosti, bol členom Ľudovej strany HZDS, v ktorej pôsobil vo funkcii

predsedu Okresnej organizácie strany v Snine. Bol členom republikového predstavenstva strany, vo
voľbách 2010 kandidoval za poslanca Národnej rady SR a za poslanca vyššieho územného celku. Bol
ženatý, mal jedno dieťa. Ďalej mal za preukázané, že navrhovateľ si splnil zákonom uloženú povinnosť
nárok predbežne prerokovať s ústredným orgánom, čo mu bolo preukázané žiadosťou o predbežné
prerokovanie prijatej Ministerstvom spravodlivosti SR dňa 09. 11. 2010. Dospel k záveru, že aktívna

legitimácia žalobcu vyplýva z § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, má účastník konania, ktorému vznikla škoda v
dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Uviedol, že pasívna legitimácia vyplýva z
§ 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z., z ktorého je zrejmé, že žalovaným subjektom má byť
štát a pri posudzovaní, či orgán označený v návrhu ako orgán konajúci v mene štátu je označený
správne, vychádzal z § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1 v spojení s ods. 3 § 4 zákona č.

514/2003 Z.z., podľa ktorého vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci
podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR, ak škoda vznikla v občianskom
súdnom konaní alebo v trestnom konaní, a ak tento zákon neustanovuje inak, v prípade, ak nemožno
príslušný orgán určiť podľa ods. 1 koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR. Nestotožnil sa s
námietkou obžalovaného, že v danom prípade Ministerstvo spravodlivosti nie je orgánom príslušným

na konanie v mene Slovenskej republiky, jednak z toho dôvodu, že predmetom konania je nárok na
náhradu škody spôsobenej štátom titulom vydania nezákonného rozhodnutia, za ktoré žalobca označil
uznesenievyšetrovateľaovzneseníobvinenia,zároveňvšakuviedol,ževznikškodyodvíjaajodvydania
trestného rozkazu súdom. Ďalej vychádzal z ustálenej súdnej praxe, ktorá v
súvislosti s objektívnou zodpovednosťou štátu podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. ustálila, že

štát za podmienok ustanovených v tomto zákone v zásade zodpovedá za škodu vzniknutú trestným
stíhaním,ktoréboloukončenézastavenímtrestnéhostíhania,resp.vydanímoslobodzujúcehorozsudku,
zodpovedá teda za výsledok a na všetky rozhodnutia, ktoré boli v súvislosti s takýmto trestným stíhaním
vydané, je potrebné okrem rozhodnutia, ktorým bolo trestné stíhanie právoplatne zastavené, alebo
ktorým bolo právoplatne rozhodnuté o oslobodení spod obžaloby, hľadieť ako na nezákonné, na základe

čoho dospel k záveru, že v danom prípade je pre určenie orgánu príslušného konať v
mene štátu potrebné použiť § 4 ods. 3 zákona 514/2003 Z.z., podľa ktorého, ak nie je možné určiť takýto
orgán, podľa ods. 1 koná v mene štátu ministerstvo spravodlivosti. Poukázal na to, že Ministerstvo
spravodlivosti síce postúpilo žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku Ministerstvu vnútra
SR, ktoré však žiadosť vrátilo Ministerstvu spravodlivosti s odôvodnením,

že bol voči navrhovateľovi vydaný trestný rozkaz, ktorý má v zmysle § 353 ods. 6 Trestného poriadku
povahu odsudzujúceho rozsudku a tento možno vydaním oslobodzujúceho rozsudku v trestnej veci
žalobcu považovať za zrušený v zmysle § 4 ods. 1 písm. a/ bod a/ s poukazom na § 4 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. a príslušné na prerokovanie nároku je Ministerstvo spravodlivosti. Táto skutočnosť podľa
jeho názoru vyplýva aj zo samotného stanoviska žalovaného zo dňa 08. 06. 2011, ktorý nevyhovel

žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku a uzavrel, že nárok navrhovateľa ako orgán
príslušný konať v mene štátu predbežne prerokovalo Ministerstvo spravodlivosti a v tomto stanovisku
už svoju príslušnosť nenamietalo, a preto sa aj podľa názoru súdu nemôže tejto námietky na ťarchu
žalobcu úspešne domáhať. Uviedol, že v zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, pričom poukázal na rozhodnutie 4Cdo 15/2009 vyplýva záver, že základným predpokladom

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 6 ods. 1, veta prvá zákona
č. 514/2003 Z.z. i zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a
to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia však nestačí
vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda gramatického výkladu, ale je potrebné uplatniť aj výklad
systematicky a teologicky a v zmysle uvedeného rozhodnutia za ústavne komfortný treba

považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k
takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má
rovnakédôsledkyakozrušenierozhodnutiaozačatítrestnéhostíhania avzneseníobvineniapre
nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné stíhanie končí, to

znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia. Zastavenie
trestného stíhania znamená, že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný čin, čo znamená,
že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia
o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR spisovejznačky 1Cdo 53/93 rozhodujúcim meradlom o opodstatnenosti začatia trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že navrhovateľovi bola
uznesením o začatí trestného stíhania, následným trestným stíhaním, ako aj vydaním trestného rozkazu

spôsobená škoda, za ktorú podľa zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá žalovaný. Táto škoda mu bola
spôsobená v príčinnej súvislosti s vydaním predmetného uznesenia, ktorým bolo voči nemu začaté
trestné stíhanie pre trestný čin sprenevery, ako aj v súvislosti s vydaním trestného rozkazu
Okresným súdom v Humennom. Pokiaľ ide o uplatnenú majetkovú škodu priznal žalobcovi
právo na náhradu škody vzniknutej v príčinnej súvislosti s rozhodnutím, ktoré nebolo v súlade so

zákonom,titulomvzniknutýchnákladovnatrovyobhajoby,vychádzalpritomzustanovenia§18ods.1a3
zákona č.514/2003Z.z.vzneníúčinnomod01.01.2013apriznalmuprávonanáhraduškody
v sume 1.070,53 eur, keď mal za preukázané, že žalobca dňa 11. 06. 2010 zaplatil Y.. W., advokátovi
za obhajobu v predmetnom trestnom konaní sumu 1.070,53 eur. Z vyúčtovania odmeny
advokáta, aj z pripojeného trestného spisu Okresného súdu Humenné mal za preukázané, že išlo o
právne služby vykonané výlučne v súvislosti s trestným stíhaním navrhovateľa, ktoré boli vyúčtované

vo výške tarifnej odmeny. Nestotožnil sa s námietkou žalovaného, týkajúcou sa výšky trov obhajoby,
ako vyúčtovaných nesprávne v rozpore s Vyhláškou č. 655/2004 Z.z., keď v prípade
štyroch súdnych pojednávaní pred Okresným súdom Humenné boli tieto odročené bez meritórneho
prejednávania veci, čím vznikol právnemu obhajcovi nárok na trovy právneho zastúpenia vo výške jednej
štvrtiny odmeny. Poukázal na ustanovenie § 18 a dospel k záveru, že navrhovateľ vynaložil náklady

na obhajobu účelne za účelom náležitej obhajoby v trestnom konaní, ktoré sa ukázalo ako nezákonné.
Skutočnosť, že právnemu zástupcovi vzniklo v súvislosti s namietanými úkonmi právo na odmenu len
vo výške jednej štvrtiny tarifnej odmeny, podľa jeho názoru nemožno posúdiť ako nedostatok príčinnej
súvislosti medzi vzniknutou škodou a trestným konaním vedeným voči žalobcovi. Podľa § 517 ods. 1
prvej vety ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom ku

dňuzačatiaomeškaniaodporcut.j.10.05.2011priznalžalobcovinároknazaplatenieúrokuzomeškania
vo výške 8 % od 10. 05. 2011 do zaplatenia, keď žalobca si nárok na náhradu škody uplatnil u
žalovaného 09. 11. 2010, lehota na plnenie márne uplynula 09. 05. 2011, na základe čoho sa
nasledujúci deň žalovaný dostal do omeškania. Zamietol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 1.519,06 eur
vzniknutému v súvislosti s uplatnením nároku na príslušnom orgáne v rámci predbežného prerokovania

nároku, a to podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého súčasťou trov konania nie sú
náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Uviedol, že
navrhovateľ si v konaní uplatnil tiež náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 100. 000 eur.
Poukázal na to, že išlo o citeľný neoprávnený zásah do jeho práva na osobnú česť, ľudskú dôstojnosť,
značnej intenzity, ktorý mal nepriaznivé dôsledky pre neho, čo do jeho postavenia v rodine a spoločnosti,

najmä v podnikateľskom prostredí malého mesta, v ktorom ako podnikateľ v oblasti stavebnej činnosti
pôsobil. Poukázal aj na svoju politickú aktivitu vyžadujúcu bezúhonnosť a tvrdil, že v súvislosti s
vedeným trestným stíhaním sa musel vzdať funkcie a členstva v strane Ľudová strana HZDS, kde
zastával funkciu člena republikového predstavenstva a funkcie okresného predsedu strany v Snine a
kandidatúrynapostposlancaprevoľbyvroku2010.Súdprvejinštancievykonaldokazovanievýsluchom

žalobcu,výsluchomsvedkovN.W. aY.X.anazákladevykonanéhodokazovaniadospelkzáveru,
že sa dostatočne preukázala reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti,
a preto žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 10.000 eur. Podstatou
priznania nemajetkovej ujmy je teda preukázanie zníženia spoločenského postavenia žalobcu, ktoré
sa v danom prípade navonok prejavilo v pochybnostiach okolia o jeho bezúhonnosti, o

jeho cti a charaktere, v obave zo spolupráce. Trestné stíhanie žalobcu predstavovalo svojím rozsahom
a intenzitou značný zásah do jeho osobnostných práv, ktorého negatívne následky pociťoval žalobca
v priebehu celého trestného stíhania. Žalobcovi napriek tomu, že bol právoplatne spod obžaloby
oslobodený, sa doposiaľ za zásah do jeho osobnostných práv neospravedlnil, ani inak neodstránil
následky tohto zásahu v takej miere, že by bolo možné zvažovať, že sa mu dostalo aspoň v minimálnom

rozsahu primeraného zadosťučinenia. Za danej situácie jedinou možnosťou, ako zmierniť následky
neoprávneného zásahu odporcu do osobnostnej sféry žalobcu, považoval priznanie nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Konštatoval, že v tomto štádiu je už nepostačujúcim zadosťučinením len forma napríklad
písomného ospravedlnenia sa žalobcovi, prípadne samotná konštatácia porušenia práva, keď zásah
bol takej intenzity a rozsahu, že výrazne negatívne ovplyvňoval česť a dôstojnosť žalobcu. Preto súd

dospel k záveru, že sú v danom prípade splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003
a uviedol, že podstatou priznania nemajetkovej ujmy je preukázanie zníženia spoločenského postavenia
žalobcu, ktoré sa navonok prejavilo v zásahu do cti žalobcu ako podnikateľa, do jeho dôveryhodnosti vpodnikateľskom zázemí, v ktorom pôsobil, v poškodení jeho povesti v súvislosti s jeho podnikateľskou
činnosťou, ako aj politickou činnosťou, vo vzniku jemu nepríjemných situácií v rodinnom živote tým, že
bol takmer tri roky vystavený dôsledkom vedenia trestného konania, vplyvom udalostí bol nútený odísť z

miesta svojho doterajšieho podnikateľského pôsobenia, nakoľko stratil dôveru. Spomedzi okolností, za
ktorých došlo k zásahu, prihliadol na to, že predmetná vec zasiahla do mimoriadne citlivej oblasti života
žalobcu, občianskej cti a vážnosti v spoločnosti, najmä do vnímania jeho bezúhonnosti ako podnikateľa
v okolí. Výšku nemajetkovej ujmy posúdil aj vo vzťahu k následkom, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom
živote alebo spoločenskom uplatnení. Z hľadiska skutočností, potrebných pre posúdenie následkov, mal

zapreukázané,žežalobcaod01.07.2012zastávalfunkciuvštátnejspráve,zčohousúdil,žeujma,ktorá
mu bola spôsobená, nevyvolala nepriaznivý následok v jeho budúcom spoločenskom uplatnení, keď
takýto následok nepreukázal žalobca ani v súkromnom živote. Priznal mu preto náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 10.000 eur, ktorú posúdil ako primeranú a zodpovedajúcu miere následkov spôsobených
žalobcovi vo všetkých zložkách právom chránených osobnostných práv a vo zvyšku návrh zamietol. O
náhrade trov konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O. s. p.

2. Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobu žalobcu
v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy zamietol, podal odvolanie žalobca. Žiadal v napadnutej časti
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe vyhovieť. Namietal, že súd prvej inštancie si
neobjasnil predmet sporu pre svoje právne posudzovanie a záver, že žalobca od 01. 07. 2012 zastáva

určitú pozíciu v štátnej správe, takže trestné konanie nemalo naň takmer žiaden dopad. Namietal, že
trestné konanie bolo voči nemu vedené od 14. 05. 2007 do 06. 05. 2010, teda
takmer tri roky. Neustále bol podrobovaný excesívnemu konaniu orgánov činných v trestnom konaní a
súdu.Počastýchtodníbolnaperifériirelevantného,spoločenského,sociálneho,profesnéhoarodinného
života. Bol vyradený z akejkoľvek verejnej súťaže pre uchádzanie sa o zákazky, pracovnú pozíciu, či

politickú funkciu, ku ktorým bol pred týmto obdobím veľmi blízko, resp. sa ich zúčastňoval. Zohľadňovať
jeho ambíciu po roku 2010, kedy sa z toho všetkého spamätal, a teda šikovnosť v prospech škodcu,
považujezanenáležité.Namietal,ževkonanípoukázalajnadvaprípady,atojedenriešenýmimosúdne,
keď išlo o odškodnenie za sledovanie vodiča prevádzkovateľa kamiónu zo Slovenska do Istanbulu, kde
bol tri dni zadržaný v sume 50.000 eur a riešený súdne zo strany vyšetrovateľa, voči ktorému bolo tiež

vedené nezákonné trestné konanie, ale iba počas dvoch rokov, pričom mu bola priznaná nemajetková
ujma v sume 53.110,27 eur. Súd prvej inštancie však na tieto prípady nereagoval a nevysporiadal sa
s nimi. Záver súdu o negatívnom pôsobení trestného skonania na súkromný život
žalobcu považuje za svojvoľný, nevyplývajúci zo žiadneho zákonného ustanovenia, keď tvrdí, že takýto
následok nepreukázal, a to z dôvodu, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že sa

nemajetková ujma základných práv a slobôd občana nepreukazujú. Každé trestné konanie predstavuje
výrazný zásah do súkromného a osobného života trestne stíhaného a negatívne sa dotýka jeho cti a
dobrej povesti. Preukázanie tzv. následku trestného konania v súkromnom živote považuje za uvalenie
požiadavky excesívneho dôkazného bremena na neho, ktoré je v rozpore s rovnosťou
účastníkov konania a voľným hodnotením dôkazov. Podľa jeho názoru princíp súkromnoprávnej sankcie

spočíva na zásade, že si poškodený sám určuje, v akom rozsahu sa cíti byť poškodený a akú mieru
poškodenia považuje za primeranú. Súd by mal zisťovať iba to, či skutočne k zásahu došlo, a či žiadané
odškodné nie je extrémne neprimerané. Vzhľadom na to suma 100.000 eur za trojročné bezdôvodné
stíhanie je podľa jeho názoru suma primeraná.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej žalobe žalobcu vyhovel, podal
odvolanie žalovaný a žiadal v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. Uviedol, že sa nestotožňuje s rozhodnutím súdu, považuje ho za nedostatočne odôvodnené
a nepreskúmateľné. Poukázal pritom na požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku podľa § 157 ods.
2 O. s. p. a uviedol, že aj podľa judikatúry ESĽP treba za porušenie práva na spravodlivé súdne

konaniepovažovaťajnedostatokriadnehoavyčerpávajúcehoodôvodneniasúdnehorozhodnutia.Podľa
jeho názoru tým, že súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil, porušil jeho právo na spravodlivé
súdnekonanie.OdôvodneniepríslušnostiministerstvaspravodlivostikonaťvmenežalovanejSlovenskej
republikyjepodľajehonázoruzaloženénanesprávnomprávnomposúdenívecivdôsledkunesprávnych
skutkových zistení súdu. Poukázal na ustanovenie § 21 ods. 4, § 79 ods. 1 O. s. p. , § 3 ods. 1

písm. a/, § 4 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 514/2003. Namietal, že trestný rozkaz, na ktorý poukazuje súd v
odôvodnení príslušnosti ministerstva spravodlivosti na zastupovanie štátu v konaní, nikdy nenadobudol
právoplatnosť, bol zrušený na základe podaného odporu, a nie je tak možné považovať ho za nezákonné
rozhodnutie v zmysle zákona č. 514/2003, keďže nespĺňa podmienku § 61 tohto zákona, a to zrušenieprávoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom. Teda skutočnosť, že v štádiu konania
pred súdom bol vydaný neprávoplatný trestný rozkaz, nemá pre riešenie otázky príslušnosti orgánu
konať v mene štátu v konaní o náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia žiaden

význam. Právnou skutočnosťou, od ktorej sa všeobecne odvíja nárok na náhradu škody, je v zmysle
zákona č. 514/2003 konkrétne nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci.
Ustálením tohto rozhodnutia alebo postupu je možné s použitím kritérií uvedených v § 4 ods. 1 zákona
ustáliť, ktorý orgán štátu, prípadne iný subjekt je príslušný v konaní o náhradu škody štát zastupovať.
Vydať uznesenie o vznesení obvinenia voči konkrétnej osobe podľa zákona č. 301/2005 je oprávnený

policajt a v zmysle § 230 ods. 2 písm. c/ aj príslušný dozorujúci prokurátor. Jedine prokurátor je
zároveň v zmysle § 230 ods. 2 písm. e/ oprávnený rozhodnúť o opravnom prostriedku sťažnosti
proti uzneseniu o vznesení obvinenia a v prípade opodstatnenej sťažnosti uznesenie zrušiť. Aj v prípade
uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ktorým je návrh
nazrušenieprávoplatnéhorozhodnutiavprípravnomkonanípodľa§363 anasledovneTrestného
poriadku, rozhoduje o tomto orgán prokuratúry. Jedine tieto subjekty, policajt a prokurátor konajú pri

vznesení obvinenia a tiež pri rozhodovaní o jeho opodstatnenosti a zákonnosti v rámci konania o
opravnýchprostriedkochprotitomutorozhodnutiu.Vzhľadomnatojemožnévtomtoprípadesúhlasiť,že
ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci, avšak
nie je možné stotožniť sa so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade je pre určenie orgánu
príslušného konať v mene štátu potrebné použiť § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003, podľa ktorého, ak nie je

možné určiť takýto orgán podľa ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti. Toto ustanovenie
sa vzťahuje na prípady, kedy nie je možné ustanoviť príslušnosť žiadneho z orgánov uvedených v §
4 ods. 1 zákona. V tomto konaní je ako nezákonné namietané rozhodnutie vyšetrovateľa o vznesení
obvinenia potvrdené uznesením dozorujúceho prokurátora, ktorým bola zamietnutá sťažnosť žalobcu
proti vzneseniu obvinenia. Nejedná sa teda o skutočnosť nemožnosti určenia orgánu príslušného konať

v mene štátu z dôvodu absencie určenia príslušného orgánu podľa § 4 ods. 1 zákona, riešenú v
odseku 2, ale o konkurenciu viacerých orgánov príslušných na konanie podľa § 4 ods. 1, ktorá je
osobitne riešená ustanovením § 4 ods. písm. l/, podľa ktorého, ak ku škode došlo v oblasti
verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci, v mene štátu koná orgán
príslušný podľa písm. a/ až j/, u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku, ak

žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánov, ten orgán, ktorý začal konať vo veci ako prvý.
Jediným rozhodnutím, ktoré je možné v tejto veci označiť za nezákonné, je uznesenie vyšetrovateľa
o vznesení obvinenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť po zamietnutí sťažnosti žalobcu proti tomuto
uzneseniu Okresnou prokuratúrou Humenné. Vzhľadom na subjekty konajúce pri vznesení obvinenia
a pri rozhodovaní o právnych prostriedkoch proti tomuto rozhodnutiu, orgánmi

príslušnými na konanie v mene Slovenskej republiky môžu byť len Ministerstvo vnútra a Generálna
prokuratúra. V štádiu vznesenia obvinenia a rozhodovania o jeho opodstatnenosti a zákonnosti vo veci
nekonal a nemohol ani vydať rozhodnutie súd, teda rozhodnutie, ktoré by zakladalo vznik
nároku na náhradu škody. Tento záver vyplýva podľa jeho názoru aj z rozsudku Najvyššieho súdu
SR, spisovej značky 3Cdo/194/2010 a tiež aj z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, spisovej

značky 17 Co/282/2011 - 132 zo 16. 05. 2012. Pokiaľ sa súd v odôvodnení rozsudku v súvislosti s
určenímpríslušnostiMinisterstvaspravodlivostiodvolávanato,žeMinisterstvospravodlivostipredbežne
prejednalo nárok žalobcu a pritom to predbežné prejednanie nároku svoju príslušnosť na konanie
nenamietalo, ide zo strany súdu o nesprávne skutkové zistenie, ku ktorému súd dospel. Ministerstvo
spravodlivosti nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia nikdy

predbežne neprerokovalo, ale žiadosť postúpilo Ministerstvu vnútra SR ako orgánu príslušnému konať
v mene štátu podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zákona a po vrátení postúpenej žiadosti Ministerstvom
vnútrabolaprávnazástupkyňažalobcuvyzvanánadoplneniežiadostivtomzmysle,abyoznačilapostup
orgánov verejnej moci, ktorý považuje za nesprávny, resp. rozhodnutie, ktoré považuje za nezákonné.
V prípise zo dňa 10. 12. 2010 za nezákonné označila prijatie obžaloby súdom a vydanie trestného

rozkazu spisovej značky 2T/118/2007 - 253 zo dňa 30. 07. 2007. V súlade s týmto prípisom prebehlo na
Ministerstve spravodlivosti predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej namietaním
nezákonným rozhodnutím trestným rozkazom, pričom Ministerstvo spravodlivosti preskúmalo žiadosť
žalobcu v rozsahu rozhodovacej činnosti Okresného súdu Humenné v trestnom konaní spisovej značky
2P/118/2007, pričom týmto postupom nebolo zistené vydanie nezákonného rozhodnutia súdom ani

prípadný nesprávny úradný postup v konaní. Avšak nárok uplatnený žalobcom žalobou na Ministerstve
spravodlivosti predbežne prerokovaný nebol. Okrem toho príslušnosť orgánu štátu konať v
mene štátu je daná zákonom, a nie rozhodnutím orgánu, či žiadosť prejedná alebo nie. Namietal teda,
že súd vec nesprávne právne posúdil, keď na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne ustanoveniezákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom a účinnom pred i po jeho novelizácii zákonom č. 412/2012 Z.z.,
určujúce orgán príslušný konať v mene štátu. Ministerstvo spravodlivosti má za to, že účastník konania
Slovenská republika nebol v konaní riadne zastúpený orgánom na to príslušným. K tomuto stavu došlo

v dôsledku činnosti okresného súdu. Postupom súdu v konaní sa účastníkovi odňala možnosť konať
pred súdom prostredníctvom na to určeného orgánu. Nestotožnil sa ani s odôvodnením nezákonnosti
uznesenia o vznesení obvinenia súdom prvej inštancie. Uviedol, že právo na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia v trestnom konaní, ktoré skončilo oslobodením osoby spod obžaloby,
zastavením trestného stíhania, prípadne postúpením veci na prejednanie inému orgánu, nie je právom

vyplývajúcim priamo z ustanovení zákona 514/2003 Z.z., pretože v týchto prípadoch nedochádza k
zrušeniu právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia, a nie je tak splnená podmienka vydania
nezákonného rozhodnutia v zmysle § 5 a nasledujúcich uvedeného zákona. Uznesenie o
vznesení obvinenia zo dňa 14. 05. 2007 nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie, keďže
toto nebolo po nadobudnutí právoplatnosti zrušené pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Až
rozhodovacia prax súdov dospela k záveru, že v prípadoch, kedy dôjde k zastaveniu trestného konania

oslobodením spod obžaloby z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným,
je na mieste považovať uznesenie o vznesení obvinenia na účely zákona č. 514/2003
Z.z. za nezákonné rozhodnutie, z ktorého je možné uplatniť si náhradu škody ním spôsobenej. Aj v
kontexte pri rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Českej republiky podľa jeho názoru nie je možné
každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré nevyústi v právoplatný odsudzujúci rozsudok paušálne

považovať za nezákonné a vždy je treba prihliadať na konkrétne okolnosti prípadu. Zo žaloby, ani z
vykonaného dokazovania, nie je preukázané, že by orgány činné v trestnom konaní, prípadne súd,
nedovoleným spôsobom zasiahli do práv žalobcu. Tieto orgány vykonávali dôvodné procesné úkony
predpokladané právnym poriadkom, pričom neprekročili zákonom stanovené hmotné medze a nedošlo k
nesprávnemu postupu týchto orgánov ani k nezákonnosti nimi vydaných rozhodnutí. Poukázal na to, že

trestné stíhanie začalo na podklade trestného oznámenia poškodeného Spoločenstva vlastníkov bytov,
zastúpeného Y. W., pričom prvé trestné stíhanie bolo odmietnuté, až následne začalo trestné stíhanie.
Namietal, že trestné stíhanie bolo začaté a vedené plne v súlade s príslušnými ustanoveniami
Trestného poriadku, pričom uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia nebolo príslušným orgánom,
dozorujúcim prokurátorom v konaní o sťažnosti, zrušené. Súd v rozsudku ani neuviedol žiadne

dôvody pre uplatnenie súdneho výkladu o nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia z dôvodu
zastavenia trestného stíhania na tento prípad. Súd preto otázku nezákonnosti uznesenia o vznesení
obvinenia nielen nesprávne právne posúdil, ale toto posúdenie a rozhodnutie ani neodôvodnil. Taktiež
podľajehonázorusúdprvejinštancienesprávneprávneposúdilvecajvčastirozsahunárokunanáhradu
skutočnej škody. S poukazom na § 18 zákona 514/2003 namietal, že ak škodou spôsobenou začatím

trestného stíhania majú byť trovy obhajoby v trestnom konaní, musí ísť o trovy účelne vynaložené na
odstránenie tohto nežiaduceho stavu. Žalobca si uplatnil náhradu skutočne spôsobenej škody v podobe
trov obhajoby v sume 1.070,53 eur, ktoré zaplatil obhajcovi v trestnom konaní na základe vyčíslenia.
Vyčíslenie však obsahuje aj náhradu za úkony právnej služby - obhajoba na hlavnom pojednávaní, ktoré
malibyťkonanévdňoch09.02.2009, 16.04.2009,22.06.2009a27.07.2009,atovplnejvýšketarifnej

odmeny v sume 57,95 eur, pričom z priloženého trestného spisu je zrejmé, že v týchto dňoch došlo k
odročeniu vytýčených pojednávaní bez meritórneho prejednania veci, a teda obhajcovi žalobcu patrí
odmena iba vo výške 1/4. Ďalej namietal, pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy, že súd prvej inštancie
pri posudzovaní vzniku a rozsahu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy dospel na základe vykonaného
dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a žalovaný zároveň poukázal na rozhodnutie súdu

v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, čo
zakladá odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ a § 205 ods.
2 písm. d/. Uviedol, že z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, ktoré skutočnosti týkajúce sa nemajetkovej
ujmy uvedené žalobcom považuje súd za preukázané a ktoré nie, a z ktorých dôkazov pri ustálení
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vychádzal. Súd uviedol, že za účelom ustálenia otázky vzniku

nároku na nemajetkovú ujmu v peniazoch vykonal výsluch navrhovateľa, výsluch svedkov W. H. X.,
vykonal dokazovanie listinných dôkazov založených v spise a zvážil všetky skutočnosti v ňom uvedené v
rozsahu potrebnom pre nesporné ustálenie skutkového stavu, avšak okrem obsahu výpovedí žalobcu a
svedkov apoukázanianato,žežalobcovineboloposkytnutédoposiaľzadosťučinenieinouformou,
neuviedol v rozsudku žiadne skutočnosti z vykonaných dôkazov zistené a preukázané, ktoré zakladajú

vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a odôvodňujú výšku náhrady. Namietal, že žalobca v konaní
žiadnym spôsobom následky, ktorými v žalobe a vo výpovedi odôvodnil vznik nemajetkovej ujmy, resp.
skutočnosť, že tvrdené následky boli vyvolané začatím a vedením trestného stíhania a sú tak v priamej
príčinnej súvislosti s namietaným uznesením o vznesení obvinenia, nepreukázal. Pokiaľ ide o tvrdenýzásah do cti žalobcu ako podnikateľa, jeho dôveryhodnosti a poškodenie povesti, tento nebol žiadnym
spôsobom preukázaný, pričom podľa predložených výkazov o príjmoch a výdavkoch z rokov 2005 až
2008 príjmy žalobcu narástli, čo nesvedčí o zhoršení postavenia žalobcu ako podnikateľa. Predložil tiež

niekoľko výtlačkov regionálnej tlače obsahujúcich ospravedlnenie Spoločenstva vlastníkov bytov na ulici
W.V. P. T. za poškodenie jeho mena, ktoré vzniklo žalobcovi, už bývalým predsedom, za skutky, ktoré
sa nestali, čo po dlhých štyroch rokoch v plnom rozsahu rozhodli aj súdy, čo síce môže preukazovať
skutočnosť, že došlo k zásahu do dobrého mena žalobcu ako podnikateľa, avšak v dôsledku
konania iných subjektov. Článok zo dňa 21. 05. 2007 predložený právnou zástupkyňou žalobcu obsahuje

všeobecnú informáciu o začatí trestného stíhania proti osobe stotožnenej vekom a miestom bydliska,
ktorániejeidentifikovanáaniiniciálkami.Nepreukazujepreto,žebysajehoprostredníctvommohloširšie
okolie oboznámiť so skutočnosťou, že uvedené trestné stíhanie bolo začaté práve voči žalobcovi. Pokiaľ
žalobca tvrdí, že v dôsledku prebiehajúceho trestného stíhania sa odsťahoval z miesta svojho bydliska,
poukázal na to, že k tomuto došlo až v júli 2011, teda rok po právoplatnom oslobodení žalobcu spod
podanej obžaloby. Taktiež nie je preukázaný ani zásah do politickej činnosti, keď žalobca bol politicky

činný počas celej doby trvania trestného stíhania, funkcií, ktoré zastával, sa vzdal sám na základe svojho
rozhodnutia vo februári 2010, teda tri roky po vznesení obvinenia a tiež už potom, ako bol vo veci
vynesený aj druhý oslobodzujúci rozsudok zo dňa 25. 11. 2009. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že
jeho trestné stíhanie bolo prekážkou pre jeho vymenovanie za riaditeľa T. L., čo preukazuje návrhom na
personálne obsadenie, poukázal žalovaný na to, že uvedená listina je právne nezáväzným dokumentom

obsahujúcim len návrh personálneho obsadenia tam uvedených pozícií. Nepreukazuje dôvod, pre ktorý
by menovanie žalobcu do tejto pozície nedošlo, a nie je ani zrejmé, v akom období sa o tom malo
rozhodovať, keďže táto listina nie je datovaná. Vzhľadom na to teda žiadal rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

4. K tomuto odvolaniu sa vyjadril žalobca, v ktorom uviedol, že odvolanie
žalovaného považuje za nedôvodné. Uviedol ďalej, že doterajšia publikovaná judikatúra, napríklad R
35/1977, stanovisko OPK Najvyššieho súdu ČSSR, spisovej značky CBTT
145/78, ďalej R35/1991 k otázke aktívne vecnej legitimácie vychádzajú zo záverov, že týmto subjektom
je štát Slovenská republika, ak sa trestná vec dostala až do konania pred súdom, ktorý uznal obžalobu

prokurátora za dôvodnú, potom začne konať Ministerstvo spravodlivosti tak, ako správne ustálil súd
prvej inštancie. Trestne stíhaná osoba má ústavou zaručené právo na právnu pomoc prostredníctvom
obhajcu, preto neuplatnená odmena za právnu pomoc je materiálnou ujmou na jej majetku, ktorá bola
spôsobená nezákonným rozhodnutím štátu, lebo nebyť tohto aktu, označené právo by sa nerealizovalo.
V tomto prípade nejde o rozhodovanie o náhrade trov konania podľa príslušných procesných predpisov,

ale o rozhodovanie o majetkovej ujme zastúpeného formou zaplatených trov trestného konania svojmu
obhajcovi bez ohľadu na to, či táto náhrada vychádza zo zmluvnej alebo zákonnej odmeny za poskytnutú
právu pomoc. Zotrval na svojom názore, že nemajetková ujma vzniká už samotným porušením, resp.
zásahom do základných práv a slobôd človeka, ktorý bol nezákonne trestne stíhaný.

5. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len "CSP") účinného od 01.07.2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), s nariadením
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a po zopakovaní dokazovania vykonaného súdom prvej
inštancie v potrebnom rozsahu, dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny

v napadnutej časti priznanej nemajetkovej ujmy a v napadnutej zamietajúcej časti, avšak nie je vecne
správny v časti priznanej náhrady škody v sume 1.070,53 eur s príslušenstvom.

6. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne ustálil pasívnu
legitimáciu žalovaného, teda štátu, podľa § 3 zákona č. 514/2003 Z.z., keď štát zodpovedá za škodu,

ktorá vznikla žalobcovi trestným stíhaním, ktoré bolo v konečnom dôsledku ukončené vydaním
oslobodzujúceho rozsudku vo vzťahu k žalobcovi. Správne súd prvej inštancie ustálil aj orgán konajúci
v mene štátu, a to Ministerstvo spravodlivosti SR, i keď nesprávne odôvodnil, že ako orgán mal konať
v mene štátu v danom prípade na základe skutočností, že nebolo možné určiť, ktorý orgán má v mene
štátu v tomto prípade za štát vystupovať. Odvolací súd v tomto smere vychádzal zo správneho názoru

súdu prvej inštancie, že v danom prípade, keď sa trestné stíhanie skončilo vydaním oslobodzujúceho
rozsudku vo vzťahu k žalobcovi, je potrebné považovať všetky rozhodnutia vydané v trestnom
konaní, s poukazom na tento konečný výsledok trestného konania, za nezákonné, a
teda nielen uznesenie o vznesení obvinenia a začatí trestného stíhania voči žalobcovi, ale rovnako ajobžalobu je potrebné považovať za nezákonné rozhodnutie tak, ako tento záver jednoznačne vyplýva
z ustálenej judikatúry; a preto; pokiaľ je obžaloba považovaná za nezákonné rozhodnutie; hoci nejde
o rozhodnutie v pravom zmysle slova; zastáva odvolací súd názor, že rovnako možno za nezákonné

rozhodnutie považovať aj trestný rozkaz, ktorý bol vydaný v danom prípade súdom. Odvolací súd dospel
k záveru, že právnu fikciu nezákonnosti, ktorá bola uznaná ustálenou judikatúrou, je potrebné vzťahovať
nielen k uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia a začatí trestného stíhania voči žalobcovi
a k obžalobe, ale aj k trestnému rozkazu, keďže na základe podanej obžaloby
súd; ako orgán činný v trestnom konaní; ďalej pokračoval v stíhaní žalobcu, vydal trestný rozkaz tým,

že prijal obžalobu na ďalšie konanie, trestné stíhanie nezastavil, obžalobu neodmietol a nevrátil vec
prokurátorovi na ďalšie konanie a tak trestný rozkaz ním nemal byť vydaný vzhľadom na konečný
výsledoktrestnéhokonaniavpodobevydanieoslobodzujúcehorozsudku.Zpodanejžaloby,akoajzlistu
žalobcu zo dňa 05.11.2010, ktorým požiadal o predbežné prejedanie nároku, jednoznačne vyplýva, že
za nezákonné považoval uznesenie vyšetrovateľa OR PZ o začatí trestného stíhania, podanie obžaloby
ako aj vydaný trestný rozkaz. V danom prípade tak odvolací súd uzavrel, že ako zástupcovia štátu

prichádzali do úvahy viaceré orgány, a to nielen Ministerstvo vnútra SR, Generálna prokuratúra SR, ale
aj Ministerstvo spravodlivosti SR, keď konal a nezákonné rozhodnutie vydal v podobe trestného rozkazu
aj trestný súd v trestom konaní, a preto je potrebné príslušnosť určiť na základe § 4 ods. 1 písm.
m/ zákona č. 514/2003 Z.z., a teda orgánom konajúcim za štát je orgán, na ktorý bola podaná žiadosť
na predbežné prerokovanie náhrady škody a tým bolo v tomto prípade Ministerstvo spravodlivosti SR.

Správne preto ustálil súd prvej inštancie Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán konajúci v danom
spore v mene štátu.

7. Žalovaný nedôvodne namietal, že rozhodnutia vydané v trestnom konaní nemožno považovať za
nezákonné. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že pre posúdenie toho, či ide

o nezákonné rozhodnutie, je rozhodujúci konečný výsledok trestného konania, a teda za nezákonné
treba považovať všetky do vtedy vydané rozhodnutia s ohľadom na tú skutočnosť, že podozrenie zo
spáchania trestného činu sa v konečnom dôsledku v trestnom konaní nepotvrdilo, keďže bol vydaný
oslobodzujúci rozsudok, a preto treba vychádzať z toho, že trestný čin osoba obžalovaná nespáchala a
trestné stíhanie voči nej nemalo byť začaté. Pre posúdenie nezákonnosti nie je rozhodujúce, či orgány

činné v trestnom konaní pri vznesení obvinenia a začatí trestného stíhania, mali
dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu a či správne vyhodnotili pôvodné podozrenie, z týchto
skutočností nemožno pri posudzovaní nezákonnosti vychádzať, keď v konaní o náhradu škody už
nie je možné preskúmavať, či dôkazná situácia v tom ktorom štádiu trestného konania umožňovala
jednotlivým orgánom činným v trestom konaní vydať rozhodnutia. Relevantným je jedine konečný

výsledoktrestnéhokonania,ktorýmjevdanomprípadevydanieoslobodzujúcehorozsudkuavovzťahuk
tomuto konečnému výsledku je treba považovať všetky rozhodnutia vydané orgánmi činnými v trestnom
konaní za nezákonné.

8. Súd prvej inštancie však pochybil pokiaľ ide o ustálenie výšky skutočnej škody, ktorú priznal

žalobcovi titulom trov obhajoby vynaložených v trestnom konaní. V tomto smere
dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že vyúčtovanie, ktoré bolo predložené právnym zástupcom
žalobcu v trestnom konaní, obsahovalo vyúčtovanie odmeny vo výške tarifnej odmeny. Odvolací súd
doplnil dokazovanie oboznámením sa s obsahom zápisníc z hlavného pojednávania zo dňa 09.02.2009,
16.04.2009, 22.06.2009 a 27.07.2009 a dospel k záveru, že v tomto smere je dôvodná námietka

žalovaného, že uvedené pojednávania boli odročené bez prejednania veci a v takom prípade vznikol
nárok právnemu zástupcovi - obhajcovi žalobcu v trestnom konaní len na odmenu vo výške 1/4 základnej
sadzby tarifnej odmeny. Pokiaľ žalobca zaplatil svojmu obhajcovi odmenu aj nad rozsah tarifnej odmeny,
táto už nevznikla; ako škoda; v priamej príčinnej súvislosti s trestným konaním vedeným proti žalobcovi.
V tomto smere sa preto odvolací súd stotožnil s obranou žalovaného a priznal žalobcovi skutočnú škodu

pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia, ktoré boli znížené za 4 úkony právnej služby, za ktoré priznal
odmenu len v 1/4 základnej sadzby tarifnej odmeny, a preto ako dôvodný posúdil nárok na náhradu
škody v sume 863,65 eur a vo zvyšnej časti uplatneného nároku žalobu zamietol.

9. Pri posudzovaní dôvodnosti žaloby v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy odvolací súd považoval

za relevantnú skutočnosť, že trestným stíhaním žalobcu, trvajúcim takmer tri roky pre trestný čin, ktorý
bol nezlučiteľný ako s výkonom jeho podnikateľskej činnosti, tak aj s jeho politickými aktivitami, bol
negatívne ovplyvnený jeho dovtedajší život, a preto je správny aj záver súdu prvej inštancie, že svojím
rozsahom a intenzitou trestné stíhanie v danom prípade predstavovalo značný zásahdo osobnostných práv žalobcu, pretože negatívne následky by pociťoval ako závažnú ujmu každý na
jeho mieste a v jeho postavení.

10. Správne súd prvej inštancie prihliadol na tú skutočnosť, že žalobcovi sa nedostalo
primeraného zadosťučinenia v inej nepeňažnej forme, a preto je plne opodstatnené priznanie peňažnej
náhrady za účelom zmiernenia vzniknutých následkov, ako aj vzhľadom na značný odstup času, kedy
už pre reparovanie vzniknutej ujmy nie je postačujúce samotné konštatovanie porušenia práva alebo
morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia.

11. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade bolo preukázané,
že došlo k zníženiu spoločenského postavenia žalobcu, ktoré sa prejavilo v zásahu predovšetkým do
jeho pôsobenia ako podnikateľa, v tomto smere považoval odvolací súd za relevantnú skutočnosť, že
žalobca bol trestne stíhaný práve v súvislosti s vykonávaním podnikateľskej činnosti, v
tejto súvislosti vznikli preto pochybnosti o jeho bezúhonnosti, vznikla nedôvera zo strany obchodných

partnerov vo vzťahu k žalobcovi ako k podnikateľovi v danom regióne, čo malo za následok utlmenie
jeho podnikateľskej činnosti. Taktiež bolo preukázané, a to aj s poukazom na výpoveď žalobcu a
výpoveďsvedkyneW.,žetrestnéstíhaniemalonegatívnenásledkyajvoblastipolitickejčinnostižalobcu,
keď žalobca bol aktívny v regióne, zastával ako člen strany rôzne stranícke funkcie, taktiež kandidoval
do verejných funkcií a bolo preukázané, že v súvislosti s vedením trestného stíhania utlmil, resp.

ukončil aj túto svoju politickú činnosť, čo potvrdila vo svojej výpovedi svedkyňa W.. Ďalej sa odvolací
súd stotožnil s námietkami žalovaného, že nepriaznivé dôsledky trestného stíhania nemohli vzniknúť
žalobcovi v rodinnom živote, pretože pokiaľ žalobca argumentoval tým, že bol nútený
odísť z miesta doterajšieho podnikateľského pôsobenia a musel žiť v odlúčení od rodiny, v konaní
bolo preukázané, že k takémuto jeho presťahovaniu malo dôjsť až v roku 2011, hoci trestné stíhanie

bolo právoplatne skončené oslobodzujúcim rozsudkom už v roku 2010. Bez zreteľa na skutočnosť, či
došlo aj k ujme žalobcu v jeho rodinnom živote, odvolací súd považuje pre posúdenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy za relevantné, že u žalobcu došlo k zásahu do jeho postavenia ako podnikateľa a aj
v súvislosti s jeho politickou činnosťou, a vzniknuté následky v podobe značnej ujmy v týchto oblastiach
samé osebe opodstatňujú výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- eur. Súd prvej

inštancie preto správne postupoval, keď vo zvyšku uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
žalobu zamietol. Odvolací súd taktiež nemal preukázané, že by žalobca v súvislosti s trestným stíhaním
preukázal zhoršenie jeho zdravotného stavu, a pokiaľ argumentoval stratou v podnikaní,
tak túto si mohol uplatniť titulom skutočnej škody ako ušlý zisk, a nie je možné takúto stratu odškodniť
v rámci nemajetkovej ujmy. Správne súd prvej inštancie poukázal na to, že; či už v súkromí; tak aj

v spoločenskom uplatnení, žalobcovi nevznikli trvalé následky, a správne v tomto smere prihliadol na
skutočnosť, že žalobca zastáva funkciu v štátnej správe od 01.07.2012. Odvolací súd sa nestotožnil
s námietkou žalovaného, že by bol rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti nepreskúmateľný do
tej miery, že by nebolo možné proti záverom súdu prvej inštancie v tomto smere skutkovo či právne
argumentovať. Pokiaľ odvodzoval žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy od rozhodnutí v iných

veciach, v tomto smere je opodstatnene žalovaný namietal, že výšku náhrady nemajetkovej ujmy nie
je možné paušalizovať len s poukazom na iné rozhodnutia, keďže v každom prípade túto je potrebné
odvodzovať od konkrétnych okolností a individuálneho posúdenia každej jednotlivej veci vo vzťahu k
zákonom stanoveným predpokladom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy.

12. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti uplatneného nároku
na náhradu škody zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
863,65 eur s príslušenstvom a vo zvyšku žalobu zamietol a v časti priznanej nemajetkovej ujmy a v
napadnutej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil.

13. Vzhľadom na čiastočný úspech obidvoch strán sporu odvolací súd rozhodol o trovách
prvostupňového aj odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadnej zo strán
nepriznal právo na náhradu trov konania.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval

ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§
421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom

fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa,aleboakjedovolateľvsporoch sochranouslabšejstranypodľadruhejhlavytretejčastitohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo

odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).