Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. február 2023

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13CoPr/3/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6720204236
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:6720204236.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice

Kočičkovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jozefa Zlochu ako členov senátu, v právnej veci
žalobcu J.. V. S., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom A. N. XXX/XX, XXX XX D., zastúpeného: Petrasova
Legal s. r. o., so sídlom Kmeťovo námestie 2796/4, 811 07 Bratislava, IČO: 47 257 245, proti žalovanému
LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36
038 351, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a o náhradu mzdy, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 10Cpr/7/2020-238 zo dňa 31. 05. 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol (výrok I.). O trovách konania
rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadku (ďalej v texte
len „CSP“) tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %
(výrok II.).

1.1 V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že žalobou podanou voči žalovanému

sa žalobca domáhal, aby súd určil že výpoveď z pracovného pomeru (ďalej aj „výpoveď“) , ktorá mu
bola daná žalovaným dňa 04.05.2020, je neplatná. Tiež si uplatnil nárok na náhradu trov konania.
Žalobu odôvodnil tým, že u žalovaného bol zamestnaný na základe pracovnej zmluvy zo dňa 05.
02. 2018 na odbore usmerňovania lesníckych činností ako VORŠ - spracovanie kalamity. Na základe
dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 26.09.2019 bol žalobca ustanovený do funkcie VORŠ
- obchodný dozor, tarifná trieda 11, platový stupeň XIII. Rozhodnutím generálneho riaditeľa RR-GR č.
2020/6 zo dňa 16.04.2020 o organizačných zmenách v štruktúre organizačných útvarov a pracovných

miest na generálnom riaditeľstve štátneho podniku Lesy SR bolo pracovné miesto žalobcu zrušené, na
základe čoho sa stal žalobca pre žalovaného nadbytočným. Dňa 22.04.2020 bola žalobcovi zo strany
žalovaného oznámená výpoveď z pracovného pomeru, ktorú v ten deň vzal žalobca na vedomie, avšak z
dôvodu nesprávneho uvedenia výšky odstupného vyplývajúceho z kolektívnej zmluvy vyhotovil žalovaný
výpoveď, ktorou tento nedostatok odstránil, pričom pre rozlíšenie bola výpoveď označená dátumom jej
vyhotovenia dňa 04.05.2020 s tým, že v tento deň žalobca predmetnú výpoveď z pracovného pomeru
podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce prevzal s tým, že pracovný pomer žalobcu sa skončí

dňa 31.07.2020. Žalobca adresoval žalovanému oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní dňa
23.04.2020 a aj dňa 01.06.2020, keďže skončenie pracovného pomeru považoval za neplatné. Žalovaný
v odpovedi zo dňa 17.06.2020 žalobcovi oznámil, že sa s jeho skutkovým a právnym posúdením
výpovede nestotožnil, a preto považuje výpoveď z pracovného pomeru za platnú.1.2 Žalovaný vo výpovedi zo dňa 22. 04. 2020 uviedol, že pre žalobcu nemá inú vhodnú prácu a
nemá možnosť ho ďalej zamestnávať ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo v pracovnej

zmluvedohodnutéakomiestovýkonupráce.Dňa28.04.2020žalovanývyhlásilinternévýberovékonanie
pre obsadenie voľného pracovného miesta - Referent správy lesných pozemkov a reprivatizácie na
úseku riaditeľa ústredia OZ Rimavská Sobota s predpokladom obsadenia voľného pracovného miesta
od 01.06.2020. Dňa 26.05.2020 žalovaný vyhlásil ďalšie interné výberové konanie na obsadenie
voľného pracovného miesta „Referent správy a manažmentu majetku“ na OZ Slovenská Ľupča s

predpokladom obsadenia voľného pracovného miesta od 01.07.2020. V uvedenej súvislosti poukázal
žalobca v žalobe na znenie ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce a tiež na uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4MCdo/5/2010, na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.03.2011 sp. zn. 3MCdo/14/2010,
ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/161/2017. Žalobca argumentoval tým, že
pokiaľ zamestnávateľ nemá voľné pracovné miesto, ktoré by zodpovedalo úrovni zrušeného pracovného
miesta, je povinný ponúknuť dotknutému zamestnancovi akékoľvek voľné pracovné miesto, vrátane

nižších kategórií, musí však ísť o prácu, ktorú je zamestnanec spôsobilý vykonávať. Žalobca tiež
zdôraznil,žežalovanýještátnympodnikomanažalobcuakojehozamestnancasavzťahujúustanovenia
zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme. Ak teda žalovaný nemal pre žalobcu inú
vhodnú prácu a nemal ani možnosť ho ďalej zamestnávať ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré
bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, mal mu podľa žalobcu ponúknuť voľné pracovné miesto,

na ktoré spĺňal kvalifikačné predpoklady aj mimo miesta výkonu práce. Pokiaľ by žalovaný ponúkol
žalobcovi prácu mimo dohodnutého miesta výkonu práce a tento by ponuku v zmysle § 54 Zákonníka
práce prijal, došlo by k dohode o zmene pracovných podmienok. Žalobca poukázal tiež na organizačnú
štruktúru žalovaného, ktorá je zverejnená na internetovej stránke žalovaného s tým, že sa jedná o formu
trojstupňového riadenia, ktoré sa definuje organizačnými jednotkami v rámci štátneho podniku, prvý

základný stupeň riadenia tvoria lesné správy - iné správy alebo strediská, druhý stupeň riadenia tvoria
odštepné závody vytvárané v rámci podniku a tretí stupeň riadenia tvorí ústredie štátneho podniku -
generálne riaditeľstvo. Keďže do organizačnej štruktúry žalovaného patria s ohľadom na vyššie uvedené
aj odštepné závody vytvorené v rámci podniku, žalovaný si podľa žalobcu nesplnil ponukovú povinnosť
vyplývajúcu mu zo Zákonníka práce, pretože neponúkol žalobcovi voľné miesta v jeho organizačnej

štruktúre, v dôsledku čoho nebola splnená hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede, preto mal
žalobca za to, že výpoveď z pracovného pomeru daná mu žalovaným je neplatná. Žalobca poukázal v
žalobetiežnato,žerozhodnutímgenerálnehoriaditeľaštátnehopodnikuLesySRzodňa16.04.2020boli
dňom 30.04.2020 zrušené celkom štyri pracovné miesta. S účinnosťou od 01.05.2020 mal obchodný
úsek žalovaného organizačné zloženie pozostávajúce z odboru obchodu a logistiky, odboru verejného

obstarávania a odboru poľovníctva, teda v rámci tohto organizačného zloženia úplne absentuje odbor
obchodného dozoru, keďže bol žalovaným zrušený. Žalobca tiež poukázal na znenie § 61 ods. 3
Zákonníka práce, v zmysle ktorého nesmie zamestnávateľ počas dvoch mesiacov znovu utvoriť zrušené
pracovné miesto, ak dal zamestnancovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a prijať
po skončení pracovného pomeru výpoveďou dotknutého zamestnanca na toto pracovné miesto iného

zamestnanca. Podľa informácií dostupných žalobcovi, žalovaný v mieste výkonu práce žalobcu prijal
od 05.05.2020 a od 13.05.2020 do pracovného pomeru dve osoby na základe dohody o vykonaní
práce. Žalobca navrhol vykonať dôkaz predložením (najprv v žalobe len) anonymizovaných pracovných
zmlúv, resp. dohôd o vykonaní práce týkajúcich sa osôb zamestnaných žalovaným v dotknutom
období a výpisom zo Sociálnej poisťovne preukazujúcim registráciu zamestnancov žalovaného do

Sociálnej poisťovne od mája 2020. S poukazom na uvedené žalobca konštatoval, že žalovaný tým,
že dňom 30.04.2020 zrušil všetky pracovné miesta na odbore obchodného dozoru, de facto zrušil celý
odbor obchodného dozoru, preto nemá v rámci svojej organizačnej štruktúry zabezpečené odborné
personálne obsadenie na zabezpečenie kontroly plnenia zákonov a iných všeobecne záväzných
predpisov so špecializáciou na obchodnú činnosť. S ohľadom na uvedené je preto podľa žalobcu sporná

nadbytočnosť žalobcu a ďalších zamestnancov, s ktorými žalovaný ukončil pracovný pomer podľa § 63
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

1.3 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že žalovaný vo vyjadrení
k žalobe poukázal na to, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 04.05.2020 považuje za platnú, keďže

obsahom a účelom neodporuje zákonu, zákon neobchádza, nie je v rozpore s dobrými mravmi, a preto
žiadal, aby súd žalobu zamietol. Poukázal na rozhodnutie generálneho riaditeľa zo dňa 16.04.2020,
ktorým bolo dňom 30.04.2020 zrušené na úseku výrobno-technickom, odbore usmerňovanie lesníckych
činností pracovné miesto - spracovanie kalamity v počte 1 s tým, že toto rozhodnutie vydal generálnyriaditeľ s cieľom optimalizácie a zefektívnenia činnosti štátneho podniku Lesy SR z dôvodu zhoršujúcich
sa ekonomických výsledkov štátneho podniku. Na zabezpečenie konkurencieschopnosti, zefektívnenia
práce a dosahovania lepších ekonomických ukazovateľov generálny riaditeľ sústavne prijíma opatrenia,

ktoré tento cieľ sledujú a napĺňajú, a preto rozhodnutie o organizačných zmenách a následná výpoveď
žalovanému by mala byť v tomto kontexte posudzovaná ako určité a ničím neštandardné konanie,
ktoré sa spravidla vyskytuje vo vyššej intenzite v časoch zhoršujúcich sa ekonomických pomerov
podnikateľskýchsubjektov,akoivčasoch,keďnovýmanažmentzačnenapĺňaťsvojepredstavyovedení
spoločnosti. Toto právo je vyjadrené v článku 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého má zamestnávateľ

právo na slobodný výber zamestnancov v potrebnom množstve a štruktúre. V uvedenej súvislosti
poukázal žalovaný vo vyjadrení k žalobe na znenie § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a tiež na
znenie § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce s tým, že žalovaný v danej veci uskutočnil dňa 22.04.2020
ponukové konanie, na ktorom žalobcovi oznámil, že mu nevie ponúknuť inú vhodnú prácu a nemá
možnosť ho ďalej zamestnávať ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto
výkonu práce - Námestie SNP 8, Banská Bystrica. Z dôvodu právnej istoty, ak by v budúcnosti vznikol

spor, či si žalovaný predmetnú povinnosť splnil, vyhotovil o tom písomný doklad, ktorý žalobca podpísal a
zobral na vedomie. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe poukázal aj na znenie § 74 Zákonníka práce s tým, že
v danej veci požiadal listom zo dňa 21.04.2020 predsedu ZV OZ DLV (drevo, lesy, voda) o prerokovanie
výpovede žalobcu z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a v súlade s
článkom 5 písm. b) kolektívnej zmluvy na rok 2020. V ten istý deň základná organizácia odborového

zväzku DLV (drevo, lesy, voda) výpoveď žalobcu z pracovného pomeru prerokovala a listom zo dňa
21.04.2020 túto skutočnosť žalovanému oznámila. K forme prerokovania výpovede žalovaný uviedol, že
Zákonník práce upravuje z pohľadu formálnych náležitostí len žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie
výpovede, pričom vyžaduje písomnú formu; samotné prerokovanie výpovede môže byť uskutočnené
formou osobného prerokovania alebo formou písomnou - v tejto veci prebehlo prerokovanie písomnou

formou. Žalovaný poukázal tiež na znenie § 38 ods. 1 a ods. 4 Zákonníka práce s tým, že v danej
veci začal žalovaný proces doručovania výpovede dňa 22.04.2020 osobne v zamestnaní. Na tomto
stretnutí sa otvorila a riešila otázka skončenia pracovného pomeru žalobcu so žalovaným dohodou
podľa § 60 Zákonníka práce z toho istého dôvodu, pričom žalobca požiadal žalovaného o danie času na
rozmyslenie,činedôjdezjehostranykuskončeniupracovnéhopomerudohodou.Ďalejžalobcapožiadal

o nedoručenie výpovede, ale len o prevzatie fotokópie a tejto žiadosti žalovaný vyhovel. V danom
kontexte udalostí sa toto stretnutie považovalo za informovanie žalobcu a) že žalovaný (zamestnávateľ)
nemá pre žalobcu vhodné pracovné miesto, b) že mu ide doručiť výpoveď, c) že výpoveď bola prevzatá
po uplynutí času na rozmyslenie daného žalovaným žalobcovi. Žalobca telefonicky žalovanému oznámil,
že dňa 04.05.2020 bude žalovaného informovať ako bude pracovný pomer ukončený. Na tomto

stretnutí žalobca uviedol, že so skončením pracovného pomeru dohodou nesúhlasí. Vzhľadom na to,
že žalobcovi bolo oznámené, že nedošlo ku zmene pokiaľ ide o voľné pracovné miesta v mieste
výkonu práce žalobcu a z dôvodu nesprávneho uvedenia výšky odstupného vo výpovedi zo dňa 22.
04. 2020, vyplývajúcej z kolektívnej zmluvy, žalovaný vyhotovil výpoveď, kde tento nedostatok odstránil
a pre rozlíšenie ju označil dátumom vyhotovenia 04.05.2020, kedy sa dokončil proces doručovania

výpovede. Z uvedeného podľa názoru žalovaného vyplýva, že všetky hmotnoprávne podmienky, ktoré
platné právo pre výpoveď ako jednostranný právny úkon predpisuje boli splnené, pretože a) došlo k
prerokovaniu výpovede so zástupcami zamestnancov žalovaného podľa § 74 Zákonníka práce, b) došlo
k ponukovému konaniu podľa § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce, c) na strane žalovaného vznikol z
dôvodu uskutočnenia racionalizačných opatrení - zrušenie pracovných miest- výpovedný dôvod podľa

§ 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce, d) došlo k písomnému vyhotoveniu výpovede podľa § 60 ods.
1 Zákonníka práce a k jej doručeniu žalobcovi podľa § 38 ods. 4 Zákonníka práce. Pokiaľ žalobca v
žalobe uvádzal, že bol ustanovený do funkcie VORŠ - obchodný dozor, žalovaný uviedol, že toto tvrdenie
je síce pravdivé, ale pre posúdenie výpovede právne irelevantné, pretože dohodou zo dňa 27.02.2020
došlo k zmene pracovnej zmluvy tak, že dňom 01.03.2020 bol žalobca ustanovený do funkcie VORŠ

- spracovanie kalamity a výpoveď, ako aj zrušenie pracovného miesta vo vzťahu k žalobcovi sa týkali
tejto typovej funkcie. Pokiaľ žalobca poukazoval na interné výberové konania na obsadenie pracovných
miest na OZ Rimavská Sobota a OZ Slovenská Ľupča, žalovaný k tomu uviedol, že týchto sa žalobca v
prípade záujmu na výkon iného druhu práce a v inom mieste výkonu práce, aké mal v pracovnej zmluve
dohodnuté so zamestnávateľom, mohol zúčastniť a bolo len na jeho slobodnom rozhodnutí, či sa tohto

interného výberu zúčastní alebo nie, avšak podľa žalovaného treba poukázať na to, že sa jednalo o druh
práce diametrálne odlišnej od práce, ktorú žalobca vykonával. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudok
Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.03.2011 sp. zn. 3MCdo/14/2010, tak uvedený rozsudok NS SR rieši
inú právnu otázku. Pokiaľ žalobca v žalobe argumentoval tým, že na žalovaného sa vzťahuje zákon č.552/2003 Z. z. a vyslovil právny názor, že žalovaný mu mal ponúknuť voľné pracovné miesto, na ktoré
žalobca spĺňal kvalifikačné predpoklady aj mimo miesta výkonu práce, žalovaný vo vyjadrení k žalobe
uviedol, že s týmto právnym názorom žalobcu nesúhlasí, pričom poukázal na komentár k Zákonníku

práce z roku 2017, autorka prof. JUDr. Helena Barancová, DrSc. a na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 25.08.2017 sp. zn. 8Cdo/133/2016, publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov
SR č. 2/2018 pod R 18 a uviedol, že z právnej vety tohto súdneho rozhodnutia vyplýva odpoveď na
otázku, či je ponuková povinnosť zamestnávateľa splnená tým, že zamestnávateľ nemá možnosť ďalej
zamestnávať zamestnanca v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, resp. odpoveď na

otázku, či je možné z ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce vyvodiť povinnosť zamestnávateľa ponúknuť
zamestnancovi aj pracovné miesto, ktoré je mimo dohodnutého miesta výkonu práce.

1.4 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že uznesením zo dňa
13.01.2021 sp. zn. 10Cpr/7/2020-160, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 14.01.2021, pripustil zmenu
žaloby v nasledovnom znení:

„Súd určuje, že výpoveď daná žalobcovi dňa 04.05.2020 je neplatná.
Žalovaný je povinný zaplatiť k rukám žalobcu náhradu mzdy za nasledujúce mesiace takto:
- júl 2020 sumu 1.277,- Eur s 5 % úrokom z omeškania od 22.07.2020 do zaplatenia,
- august 2020 sumu 1.277,- Eur s 5 % úrokom z omeškania od 22.08.2020 do zaplatenia,
- september 2020 sumu 1.277,- Eur s 5 % úrokom z omeškania od 22.09.2020 do zaplatenia,

- október 2020 sumu 1.277,- Eur s 5 % úrokom z omeškania od 22.10.2020 do zaplatenia,
- november 2020 sumu 1.277,- Eur s 5 % úrokom z omeškania od 22.11.2020 do zaplatenia,
- december 2020 sumu 1.277,- Eur s 5 % úrokom z omeškania od 22.12.2020 do zaplatenia,
- január 2021 sumu 1.277,- Eur s 5 % úrokom z omeškania od 22.01.2021 do zaplatenia.

Prémia na rok 2020 vo výške 2.532,- Eur s 5 % úrokom z omeškania od 01.01.2021.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“

1.5 Uznesením zo dňa 31.05.2021 sp. zn. 10Cpr/7/2020-235 okresný súd vylúčil nárok žalobcu na
zaplatenie prémie za rok 2020 vo výške 2.532,- Eur s 5 % úrokom z omeškania od 01.01.2021 do
zaplatenia na samostatné konanie.

1.6 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že vykonal dokazovanie
listinnými dôkazmi, ktoré predložili strany sporu v priebehu konania a to pracovnou zmluvou (č.l.7),
dohodou o zmene pracovných podmienok z (č.l.8), výpoveďou z pracovného pomeru zo dňa 22.04.2020
(č.l.8), oznámením o trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa 22.04.2020 (č.l.9), oznámenie o trvaní na
ďalšom zamestnávaní zo dňa 29.05.2020 (č.l.9), oznámením žalobcu o trvaní na ďalšom zamestnávaní,

odpoveďou zo dňa 17.06.2020 (č.l.10), obsadením voľného pracovného miesta zo dňa 28.04.2020
(č.l.11), obsadením voľného pracovného miesta zo dňa 26.05.2020 (č.l.11), rozhodnutím generálneho
riaditeľa zo dňa 16.04.2020 (č.l.12), ponukou pracovného miesta (č.l.45), prerokovaním výpovede z
pracovného pomeru zo dňa 21.04.2020 (č.l.46), prerokovaním výpovede z pracovného pomeru zo
dňa 21.04.2020 (č.l.47), výpoveďou z pracovného pomeru zo dňa 04.05.2020 (č.l.49), dohodou o

zmene pracovných podmienok zo dňa 27.02.2020 (č.l.50), zoznamom pracovných miest a funkcií
na generálnom riaditeľstve štátneho podniku Lesy SR Banská Bystrica k 01.05.2020 (č.l.51-54) a
k 01.06.2020 (č.l.55-58), organizačným poriadkom platným od 28.06.2018 účinným od 01.07.2018
štátneho podniku Lesy SR (č.l.71-92), podielom spracovanej kalamity (č.l.110), zoznamom pracovných
miest a funkcií na GR š. p. Lesy SR Banská Bystrica k 02.01.2018 (č.l.111-112) a k 01.06.2020

(č.l.113-114), prehľadom vybraných ukazovateľov hospodárskej činnosti (č.l.115), pracovnou náplňou
J.. V. S. (č.l.116), pracovnou náplňou J.. J. M., W.. (č. l. 117), rokovaním závodného výboru pozvánka
zo dňa 21.04.2020 (č.l.119) vrátane prezenčnej listiny (č.l.120) a zápisnicou č.2 (č.l.121), zápisnicou
z rokovania generálneho riaditeľstva štátneho podniku Lesy SR z 15.04.2020 (č.l.123-125), vrátane
prezenčnej listiny (č.l.126), dôvodovou správou k zákonu č.113/2018 Z. z. (č.l.139-149), určením

mzdových náležitostí na rok 2020 zo dňa 28.01.2020 (č.l.150), článkom Denníka N (č.l.151-154),
výňatkom z internetovej stránky žalovaného (č.l.156), potvrdením o dočasnej PN žalobcu (č.l.170),
dohodou o vykonaní práce zo dňa 04.05.2020 (č.l.185), registračnými listami FO pre Sociálnu
poisťovňu (č.l.185-186), Dohodou o vykonaní práce zo dňa 12.05.2020 (č.l.186) a Dohodou o zmenepracovnoprávneho vzťahu zo dňa 29.06.2020 (č.l.187), potvrdením o dočasnej PN žalobcu ukončenej
k 30.04.2021, určením prémiových ukazovateľov na rok 2020 a ich vyhodnotením zo dňa 10.03.2020,
vyhodnotením ukazovateľov za 1.polrok, resp. 2.polrok 2020, emailovou komunikáciou žalovaného zo

dňa 28.05.2021, rozhodnutím generálneho riaditeľa žalovaného zo dňa 29.04.2020 č. RR-GR 2020/9.

1.7 Na základe vykonaných dôkazov okresný súd zistil tento skutkový stav: Z pracovnej zmluvy zo
dňa 05.02.2018, Dohody o zmene pracovných podmienok uzatvorenej podľa § 54 Zákonníka práce
dňa 26.09.2019 a Dohody o zmene pracovných podmienok uzatvorenej podľa § 54 Zákonníka dňa

27.02.2020 okresný súd okrem iného zistil, že uvedené právne úkony boli uzatvorené medzi Lesy
Slovenskej republiky, š. p., generálne riaditeľstvo ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom
s tým, že v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 05.02.2018 nastúpil žalobca (zamestnanec) do práce
dňa 05.02.2018. Ako druh práce (funkcia) bolo pôvodne dojednané VOR-obchodný dozor s uvedením
pracovnej náplne, ako miesto výkonu práce bolo dojednané Lesy SR, š. p., GR Banská Bystrica,
Námestie SNP 8, Banská Bystrica. Ohľadne mzdových podmienok bolo uvedené, že sú dohodnuté v

platnej kolektívnej zmluve. Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu určitú do 31.12.2018 so skúšobnou
dobou 3 mesiace. V zmysle Dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 26.09.2019 sa zmluvné
strany dohodli na zmene pracovných podmienok Pracovnej zmluvy zo dňa 05.02.2018 a Dohôd o zmene
pracovných podmienok z 09.07.2018, 25.10.2018 a 29.03.2019 tak, že zamestnanec - žalobca bol dňom
01.10.2019 ustanovený do funkcie VORŠ-obchodný dozor s popisom pracovnej náplne a miestom

výkonu práce: Lesy SR, š. p., generálne riaditeľstvo, Námestie SNP 8, Banská Bystrica. Dohodou o
zmene pracovných podmienok zo dňa 27.02.2020 sa zmluvné strany pracovnej zmluvy dňa 05.02.2018
dohodli na zmene pracovných podmienok tak, že zamestnanec - žalobca sa dňom 01.03.2020 ustanovil
do funkcie VORŠ-spracovanie kalamity s uvedením pracovnej náplne, s tým, že miesto výkonu práce
zostalo nezmenené, rovnako ako ostatné časti pracovnej zmluvy.

1.8 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku poukázal na ust. § 11a ods. 1, §
61 ods. 1, 2, 3, 4, § 62 ods. 2, 3, 7, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2, § 74, § 77, § 79 ods. 1,
§ 237 ods. 2, § 223 ods. 1, § 226 ods. 1 a § 64 ods. 2 Zákonníka práce, ďalej na čl. 36 písm.
b) Ústavy SR a uviedol, že vychádzajúc zo skutkových zistení a citovaných ustanovení právnych

predpisov dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. Z dôkazov vykonaných v priebehu
konania mal okresný súd za preukázané, že žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
bola podaná na súde v zákonnej lehote, keďže pracovný pomer žalobcu u žalovaného sa na základe
výpovede z pracovného pomeru zo dňa 04.05.2020 skončil k 31.07.2020 a žaloba bola doručená
okresnému súdu dňa 24.09.2020. Následne okresný súd skúmal, či boli splnené všetky hmotnoprávne

a formálno-právne podmienky platnosti výpovede, tak ako ich vyžaduje Zákonník práce. Konštatoval,
že medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa 04.05.2020 bola žalobcovi doručená výpoveď z
pracovného pomeru zo dňa 04.05.2020, ktorá mu bola daná podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce z dôvodu nadbytočnosti na základe organizačnej zmeny zamestnávateľa. Okresný súd mal z
vykonanéhodokazovaniapreukázané,žetátoorganizačnázmenabolaprijatározhodnutímgenerálneho

riaditeľa žalovaného zo dňa 16.04.2020 s účinnosťou od 01.05.2020, keď uvedeným rozhodnutím
generálneho riaditeľa žalovaného došlo dňom 30.04.2020 k zrušeniu tam špecifikovaných pracovných
miest v počte päť. Okrem iného došlo aj k zrušeniu jedného pracovného miesta na úseku výrobno-
technickom, na odbore usmerňovania lesníckych činností, typová funkcia - spracovanie kalamity.
Pritom mal okresný súd zároveň z Pracovnej zmluvy žalobcu zo dňa 05.02.2018 v znení Dohody

o zmene pracovných podmienok zo dňa 27.02.2020 preukázané, že žalobca bol dňom 01.03.2020
ustanovený do funkcie VORŠ - spracovanie kalamity. Okresný súd mal z vykonaného dokazovania tiež
za preukázané, že táto organizačná zmena bola následne uskutočnená, keď v zozname pracovných
miest a funkcií na generálnom riaditeľstve štátneho podniku Lesy SR Banská Bystrica k 01.05.2020 už
na úseku výrobno-technickom, na odbore usmerňovania lesníckych činností a poľovníctva nefigurovalo

ako pracovné miesto VORŠ-spracovanie kalamity a žalobca bol uvedený na konci tohto zoznamu s
poznámkou nezaradený od 01.05.2020. Pritom sa okresný súd poukazujúc na právnu teóriu ako i
na ustálenú súdnu prax stotožnil s právnym názorom žalovaného, že rozhodnutie o organizačnej
zmene nemá povahu právneho úkonu, a preto súd nie je oprávnený skúmať jeho platnosť, resp.
neplatnosť.Okresnýsúdmalďalejzapreukázané,žerozhodnutieoorganizačnejzmeneboložalovaným

ako zamestnávateľom prijaté a následne aj zrealizované. Uviedol, že súd nie je oprávnený skúmať,
či na zefektívnenie činnosti žalovaného mohla byť prijatá iná organizačná zmena ako zníženie
počtu zamestnancov na príslušných odboroch, preto sa bližšie neoboznamoval s tým súvisiacimi
dôkazmi a tieto dôkazy predkladané stranami sporu nevyhodnocoval, napríklad dôkazy týkajúce sapercentuálneho podielu spracovanej kalamity na celkovej ťažbe v predchádzajúcich rokoch, resp.
dôkazy týkajúce sa výsledných ukazovateľov hospodárskej činnosti žalovaného v predchádzajúcom
období, keďže mal za to, že je na vedení toho ktorého zamestnávateľa, aby za účelom zefektívnenia

svojej činností prijímal určité manažérske rozhodnutia s tým, že ak sa aj očakávaný výsledok týchto
manažérskych rozhodnutí nedostaví, tak manažéri nesú za to svoju mieru zodpovednosti, avšak tieto
skutočnosti sú právne irelevantné vo vzťahu k platnosti, resp. neplatnosti od toho sa odvíjajúcich
výpovedí z pracovného pomeru daných žalovaným ako zamestnávateľom zamestnancom, ktorých sa
predmetná organizačná zmena týkala a ktorí sa v dôsledku nej stali nadbytočnými. Okresný súd

v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku konštatoval, že uvedené rozhodnutie generálneho
riaditeľa o organizačnej zmene vyhodnotil v celom kontexte vykonaných dôkazov v tom zmysle, či
predmetné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene nejaví znaky svojvôle, ktoré by mohli
vykazovať znaky diskriminácie vo vzťahu ku konkrétnemu zamestnancovi, čo však v predmetnej veci
na základe vykonaného dokazovania nezistil, keďže bolo preukázané, že žalovaný ako zamestnávateľ
žalobcu organizačnou zmenou zo dňa 16.04.2020 nezrušil len pracovné miesto žalobcu, ale zrušil

aj ďalšie štyri pracovné miesta. Rovnako v tom istom mesiaci bola dňa 29.04.2020 žalovaným
prijatá ďalšia organizačná zmena, ktorou došlo opätovne k zrušeniu ďalších pracovných miest. V
nadväznosti na uvedené skutočnosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku
uviedol, že jednoznačne platí, že medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou musí existovať
príčinná súvislosť, ktorú je súd povinný skúmať a ktorú je povinný preukázať zamestnávateľ. Keďže

z predmetnej organizačnej zmeny jasne vyplýva, že došlo k zrušeniu konkrétneho pracovného miesta
žalobcu, okresný súd považoval túto hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede za preukázanú.
Konštatoval, že nakoľko žiadny iný zamestnanec žalovaného nemal totožný druh práce, resp.
funkciu ako žalobca, tak zo strany žalovaného ako zamestnávateľa žalobcu nebol uskutočňovaný ani
výber z viacerých nadbytočných zamestnancov, ktorí by prichádzali do úvahy, i keď aj takýto výber

nadbytočného zamestnanca patrí výlučne zamestnávateľovi a súd by ani správnosť takéhoto výberu
nemohol preskúmať. V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého
rozsudku ďalej uviedol, že žalobca neplatnosť predmetnej výpovede primárne odôvodňoval tým, že
žalovaný si nesplnil svoju zákonnú ponukovú povinnosť vo vzťahu k nemu, keď žalobca konkrétne
odkazoval na to, že zo strany žalovaného mu nebolo ponúknuté voľné pracovné miesto - Referent

správy lesných pozemkov a reprivatizácie na OZ Rimavská Sobota, resp. pracovné miesto - Referent
správy a manažmentu majetku na OZ Slovenská Ľupča. V nadväznosti na uvedené okresný súd v
odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že pokiaľ by aj prihliadol na fakt, že interné
výberové konania na tieto pracovné miesta boli vyhlásené dňa 28.04.2020 a 26.05.2020 a pokiaľ by aj
vychádzal z toho, že tieto pracovné miesta boli voľné už v čase, keď bola žalobcovi daná výpoveď, v

plnom rozsahu sa stotožnil s obranou žalovaného, že na tieto pracovné miesta sa ponuková povinnosť
žalovaného nevzťahovala, keďže tieto pracovné miesta neboli zhodné s miestom výkonu práce, ktoré
mal žalobca dojednané v pracovnej zmluve. Okrem samotného znenia ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce,
ktoré v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku okresný súd odcitoval, okresný súd v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR, publikovaný pod

č. R18 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 2/2018, ktorého právna veta znie: „Z
hľadiska splnenia tzv. ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce (v
znení účinnom od 01.07.2003) je významné len to, že zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej
zamestnávať v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Z uvedeného ustanovenia nie je
možné vyvodiť, že by bol zamestnávateľ povinný ponúknuť zamestnancovi aj pracovné miesto, ktoré je

mimo dohodnutého miesta výkonu práce“. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním
napadnutého rozsudku uviedol, že nezistil žiadny dôvod, pre ktorý by sa mal odkloniť od tohto právneho
názoru, a to ani s poukazom na dôvod, na ktorý odkazoval žalobca, t. j. fakt, že žalovaný je štátnym
podnikom, a preto by sa na žalobcu nemali aplikovať závery vyplývajúce z tohto súdneho rozhodnutia a
ponukovápovinnosťzamestnávateľabymalabyťchápanávširšomzmysle.Keďžeokresnýsúddospelk

názoru, že na tieto pracovné miesta sa ponuková povinnosť žalovaného nevzťahovala, zamietol návrhy
žalobcunadoplneniedokazovaniavýsluchomsvedkovJ..V.,T.OZB.,J..Q.X.,Y.aJ..M.,T.,pretožemal
za to, že bez ohľadu na to, aké by boli výsledky tohto dokazovania, nemohlo by to ovplyvniť rozhodnutie
súdu v súdenej veci vo vzťahu k platnosti, či neplatnosti predmetnej výpovede, pretože tvrdenie žalobcu
o tom, že mu bolo vopred naznačené, že nebude úspešný vo výberovom konaní v prípade, ak by sa aj

na tieto voľné pracovné miesta do výberového konania prihlásil, nebolo otázkou, ktorú by bolo možné v
tomto súdnom konaní vzhľadom na predmet sporu riešiť. Pokiaľ by sa žalobca prihlásil do niektorého z
týchto interných výberových konaní a nebol by úspešný, potom by to mohol hoci aj podaním žaloby riešiť
v tom zmysle, či nedošlo z nejakého konkrétneho dôvodu k prípadnej diskriminácii zo strany žalovanéhovoči žalobcovi, bez toho táto skutočnosť nemala súvis s predmetom tohto súdneho sporu, v ktorom
sa žalobca domáhal určenia neplatnosti výpovede. Zároveň okresný súd v odôvodnení odvolaním
napadnutého rozsudku uviedol, že z vykonaného dokazovania nemal preukázané, že by v rozhodnom

čase, t. j. v čase, kedy bola žalobcovi daná výpoveď, existovalo akékoľvek iné voľné pracovné miesto,
ktoré by zodpovedalo definícii v zmysle ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce, predovšetkým v rámci štruktúry
žalovaného na generálnom riaditeľstve tak, aby to korešpondovalo s miestom výkonu práce dojednaným
v pracovnej zmluve žalobcu v zmysle Dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 27.02.2020, t.
j. Lesy SR, š. p., generálne riaditeľstvo, Námestie SNP 8, Banská Bystrica.

1.9 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že
pokiaľ žalobca poukazoval na to, že ponuková povinnosť zo strany žalovaného nebola splnená aj z toho
dôvodu, že tento uzavrel v máji 2020 dve dohody o vykonaní práce s inými subjektami, konkrétne dňa
04.05.2020 a dňa 12.05.2020, okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že
sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že dohody o vykonaní práce nezakladajú pracovný pomer

tak, ako to výslovne vyplýva aj z vyššie citovaného znenia ust. § 223 ods. 1 Zákonníka práce, pričom
tieto sú uzatvárané v prípade, ak ide o prácu, ktorá je vymedzená nejakým výsledkom, zároveň rozsah
tejto práce nemôže prekročiť v kalendárnom roku 350 hodín, pričom dohoda o vykonaní práce môže byť
uzatvorená najviac na obdobie 12 mesiacov. Tak tomu bolo aj v oboch dotknutých prípadoch, jednak čo
sa týka dojednanej pracovnej úlohy, rozsahu práce v hodinách, ako i časového obdobia, na ktoré boli

dohody uzavreté. Dohodou o vykonaní práce nemôže byť nahradená forma ďalšieho zamestnávania v
pracovnom pomere, čo je podstatou tzv. ponukovej povinnosti zamestnávateľa s tým, že ani po formálnej
stránke by uzavretím dohody o vykonaní práce nemohlo dôjsť k dohode o zmene pracovnej zmluvy.
Taktiež v konaní nebolo podľa okresného súdu na základe vykonaného dokazovania preukázané, že by
účelom uzatvárania týchto dohôd o vykonaní práce bolo obchádzanie zákona v tom zmysle, že by vo

vzťahu k dojednanej pracovnej úlohe v predmetných dohodách o vykonaní práce bolo možné vytvoriť
stále pracovné miesto, ktoré by bolo možné žalobcovi na základe toho ponúknuť. Rovnako tak okresný
súd na základe vykonaného dokazovania nezistil, že by následne bolo žalovaným vytvorené pracovné
miesto, ktoré by náplňou práce zodpovedalo pracovnému miestu žalobcu, pričom na súdom položenú
otázku súdu odpovedal žalovaný na pojednávaní tak, že „doteraz takéto pracovné miesto opätovne

vytvorené nebolo“, teda v konaní nebolo preukázané, že by bola porušená povinnosť žalovaného ako
zamestnávateľa žalobcu v zmysle citovaného ust. § 61 ods. 3 Zákonníka práce. Pokiaľ žalobca na
pojednávaní konanom na súde prvej inštancie tvrdil, že dve osoby, s ktorými boli pôvodne uzavreté
predmetné dohody o vykonaní práce, boli následne vymenované na pozíciu obchodného riaditeľa, resp.
výrobného riaditeľa a právna zástupkyňa žalobcu uvádzala, že predmetné osoby v súčasnosti pracujú

na generálnom riaditeľstve žalovaného na základe pracovných zmlúv s tým, že sa má jednať o miesto na
odborelogistikyamarketinguanaodborekontrolycienafinancií,taktakétotvrdeniasú podľaokresného
súdu tiež vo vzťahu k povinnosti žalovaného ako zamestnávateľa nevytvoriť pôvodne zrušené pracovné
miesto žalobcu právne irelevantné, pretože zamestnávateľ môže v budúcnosti vytvárať nové pracovné
miesta, pričom z toho ako boli tieto pracovné miesta žalobcom, resp. jeho právnou zástupkyňou

definované, nevyplynulo, že by mali zodpovedať charakteru pracovného miesta a pracovnej náplni, ktorú
pôvodne na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 05. 02. 2018 v znení Dohody o zmene pracovných
podmienok zo dňa 26.09.2019 vykonával žalobca. Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého
rozsudku ďalej uviedol, že nemohol zohľadniť ani tvrdenie žalobcu, že osoby, s ktorými žalovaný
uzatvorilpredmetnédohodyovykonanípráce,malimaťúdajnenáplňprácezhodnúspracovnounáplňou

žalobcunaodboreobchodného dozoru stým,žeakbynáslednebolodborobchodnéhodozoruzrušený,
bol by označený ako odbor obchodu a marketingu, pretože v čase, keď bola žalobcovi žalovaným daná
výpoveď z pracovného pomeru, žalobca pracoval na inom odbore, resp. na inom úseku, vo funkcii
VORŠ - spracovanie kalamity. Vzhľadom na tieto skutočnosti okresný súd nepovažoval za potrebné
doplniť dokazovanie predložením neanonymizovaných dohôd o vykonaní práce, vrátane ich registrácie

v Sociálnej poisťovni, a preto tento návrh žalobcu na vykonanie dokazovania zmietol.

1.10 Pokiaľ žalobca namietal neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou aj z toho dôvodu, že
táto výpoveď nebola podľa jeho názoru vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov žalovaného,
okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že z vykonaného dokazovania

mal jednoznačne preukázané, že žalovaný ako zamestnávateľ žalobcu formou písomnej žiadosti zo dňa
21.04.2020 požiadal zástupcov zamestnancov o prerokovanie výpovede žalobcu s tým, že táto žiadosť
bola zástupcami zamestnancov žalovaného prevzatá na prerokovanie v ten istý deň, t. j. 21.04.2020
a zároveň v ten istý deň k prerokovaniu výpovede na zasadnutí zástupcov zamestnancov žalovanéhodošlo. Pokiaľ žalobca spochybňoval, či vôbec k prerokovaniu jeho výpovede zástupcami zamestnancov
žalovaného došlo, resp. akým spôsobom k nemu došlo a či to bolo v súlade so Stanovami tejto odborovej
organizácie,okresnýsúdvodôvodneníodvolanímnapadnutéhorozsudkupoukázalnacitovanéust.§74

Zákonníkapráce,vzmyslektoréhonato,abybolavýpoveďsohľadomnatútohmotnoprávnupodmienku
platnosti platná, postačí, aby žalovaný požiadal zástupcov zamestnancov o jej prerokovanie a v prípade,
ak by nedošlo k tomuto prerokovaniu v tam stanovených lehotách, platí to, že k prerokovaniu došlo. Nad
rámec tohto ustanovenia mal okresný súd z vykonaného dokazovania preukázané, že výpoveď žalobcu
bola riadne zástupcami zamestnancov žalovaného prerokovaná tak, ako to vyplýva zo zápisnice č. 2 zo

dňa 21.04.2020 zo zasadania ZV ZO OZ DLV pri Lesy SR, š. p., generálne riaditeľstvo, vrátane pozvánky
a prezenčnej listiny z tohto zasadnutia. Na doplnenie okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého
rozsudku uviedol, že pokiaľ žalobca namietal aj to, že zo strany žalovaného nedošlo k riadnemu
prerokovaniu predmetnej organizačnej zmeny v zmysle § 237 Zákonníka práce, v dôsledku ktorej
organizačnej zmeny sa okrem iných zamestnancov žalovaného aj žalobca stal nadbytočným a bola mu
daná výpoveď z pracovného pomeru, tak trvá na tom, že prerokovanie organizačnej zmeny v zmysle

ustanovenia § 237 Zákonníka práce nemôže mať priamy dosah na platnosť či neplatnosť výpovede
z pracovného pomeru, pričom zdôraznil, že na základe vykonaného dokazovania mal predovšetkým
jednoznačne za preukázané, že k takémuto prerokovaniu riadnym a zákonným spôsobom došlo tak,
ako to vyplýva zo zápisnice z rokovania generálneho riaditeľa Lesy SR, š. p. so zástupcami ZV ZO
OZ DLV pri Lesy SR, š. p., generálne riaditeľstvo dňa 15.04.2020. Vzhľadom na uvedené okresný

súd nepovažoval za potrebné vykonať dokazovanie výsluchom svedka J., keďže všetky skutočnosti
potrebné na rozhodnutie mal z doposiaľ vykonaného dokazovania preukázané. V závere odôvodnenia
odvolaním napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že s poukazom na všetky vyššie uvedené
skutočnosti ustálil, že v konaní nebolo preukázané, že by niektorá z hmotnoprávnych podmienok,
ktoré sú vyžadované pre platnosť výpovede, nebola splnená. Naopak, v konaní bolo preukázané, že

došlo k písomnému vyhotoveniu výpovede, ktorá zodpovedá požiadavkám uvedeným v § 61 ods. 2
Zákonníka práce, výpoveď bola žalobcovi riadne doručená, zároveň bola daná z jedného zo zákonných
dôvodov, konkrétne v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a tiež bolo preukázané, že došlo
k prerokovaniu výpovede zástupcami zamestnancov žalovaného podľa § 74 Zákonníka práce a tiež
k splneniu ponukovej povinnosti žalovaného vo vzťahu k žalobcovi v zmysle § 63 ods. 2 písm.

b) Zákonníka práce, v dôsledku čoho okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol, keďže nezistil
žiadny dôvod, pre ktorý by mala byť výpoveď zo dňa 04.05.2020 daná žalovaným žalobcovi neplatná.
Na základe uvedeného zistenia okresný súd následne bližšie nepreskúmaval dôvodnosť uplatneného
nároku žalobcu na náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru, čo do základu,
resp. výšky, keďže by to bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a toto by prichádzalo do

úvahy len v tom prípade, ak by súd došiel k záveru, že predmetná výpoveď je neplatná, a teda žalobcovi
vznikol nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ ide o nárok na
zaplatenie prémie za rok 2020, okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol,
že tento nárok uznesením zo dňa 31.05.2021 vylúčil na samostatné konanie, keďže dospel k záveru, že
sa nejedná o nárok v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce, teda o nárok na náhradu mzdy z neplatného

skončenia pracovného pomeru, ale jedná sa o bežný mzdový nárok zamestnanca voči zamestnávateľovi
v zmysle § 118 a nasl. Zákonníka práce s tým, že o tomto nároku žalobcu bude súd rozhodovať v
samostatnom konaní.

2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie sa žalobca odvolal a v odvolaní uviedol, že proti

rozsudku súdu prvej inštancie podáva odvolanie, ktoré odôvodňuje najmä tým, že súd prvej inštancie mu
nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), ďalej tým, že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm.
d) CSP), tým že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP), tým že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a tým, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že namieta tiež ten procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým
súd prvej inštancie v rozpore s ust. § 320 CSP a ust. § 319 CSP žalovanému ako zamestnávateľovi

žalobcu umožnil predkladať súdu dôkazy v nadväznosti na písomné vyjadrenia žalobcu v konaní,
napr. na pojednávaní konanom na súde prvej inštancie dňa 31.05.2021, kedy žalovaný predložil súdu
prvej inštancie krátkou cestou listinné dôkazy, s ktorými sa mal žalobca možnosť oboznámiť len
počas pojednávania a tiež nevykonanie dokazovania na zistenie zamestnancov žalovaného z hľadiskapersonálneho obsadenia podľa dohôd o vykonaní práce uzavretých dňa 05.05.2020 a dňa 13.05.2020.
Žalobca v odvolaní zdôraznil, že predstavuje tzv. slabšiu stranu sporu, nakoľko ide o individuálny
pracovnoprávny spor. „Výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 04.05.2020 je neplatná, pretože žalovaný

mu ako zamestnávateľ v rozpore s ust. § 63 ods. 1 písm. a) až c) Zákonníka práce neponúkol voľné
pracovné miesta, pričom v zmysle príkazu svojho štatutárneho orgánu zabránil žalobcovi uchádzať sa
o ne“. Žalovaný ako zamestnávateľ žalobcu konal v rozpore s ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce,
keď vytvoril dve pracovné miesta tak, že „novým zamestnancom ponúkol dohody o vykonaní práce,
ktoré po vyčerpaní zákonom obmedzeného ročného počtu hodín zmenil na trvalý pracovný pomer“.

Žalovaný ďalej v rozpore s ust. § 237 ods. 1, 2 písm. a) Zákonníka práce a ust. § 232 ods. 3
Zákonníka práce neprerokoval výpoveď danú žalobcovi s príslušnou odborovou organizáciou. Pokiaľ
ide o neplatnosť predmetnej výpovede v dôsledku nedodržania ponukovej povinnosti zamestnávateľa,
žalobca v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie v súvislosti so splnením ponukovej povinnosti
žalovaného v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR, publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 2/2018 pod R 18, ktorého právna

veta znie: „Z hľadiska splnenia tzv. ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa § 63 ods. 2 Zákonníka
práce (v znení od 01.07.2003) je významné len to, že zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca
ďalej zamestnávať v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Z uvedeného ustanovenia
nie je možné vyvodiť, že by zamestnávateľ bol povinný ponúknuť zamestnancovi aj pracovné miesto,
ktoré je mimo dohodnutého miesta výkonu práce“ a v nadväznosti na toto rozhodnutie NS SR uviedol,

že nezistil žiadny dôvod, pre ktorý by sa mal odkloniť od tohto právneho názoru, a to ani vzhľadom
na skutočnosť uvádzanú žalobcom, že žalovaný je štátnym podnikom, a preto by mala byť jeho
ponuková povinnosť chápaná v širšom zmysle, pričom nezohľadnil judikatúru uvádzanú žalobcom,
najmä uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/161/2017, podľa ktorého: „Rozhodujúcou pri
ponukovej povinnosti je skutočnosť, či sa daná pracovná pozícia nachádza v organizačnej štruktúre

zamestnávateľa, pričom musí byť uvedená ako neobsadená. Za obsadenú sa považuje pracovná
pozícia, na ktorú zamestnanec podpísal pracovnú zmluvu.“ V uvedenej súvislosti žalobca v odvolaní
uviedol, že štátny podnik Lesy Slovenskej republiky má usporiadanú organizačnú štruktúru formou 3-
stupňového riadenia, ktoré sa definuje organizačnými jednotkami v rámci štátneho podniku. Prvý stupeň
riadenia tvoria lesné správy, iné správy alebo strediská, druhý stupeň riadenia tvoria odštepné závody

vytvárané v rámci podniku, tretí stupeň riadenia tvorí ústredie štátneho podniku. Podľa názoru žalobcu,
ponuková povinnosť žalovaného ako štátneho podniku by mala byť chápaná v širšom slova zmysle,
pretože je nesporné, že do organizačnej štruktúry žalovaného patria aj odštepné závody vytvorené
v rámci podniku, a preto si žalovaný nesplnil podľa žalobcu svoju ponukovú povinnosť vyplývajúcu
mu zo Zákonníka práce, keď neponúkol žalobcovi voľné pracovné pozície nachádzajúce sa v jeho

organizačnej štruktúre v rôznych stupňoch riadenia. V uvedenej súvislosti žalobca súdu prvej inštancie
v odvolaní vytkol, že sa s právnym názorom Najvyššieho súdu SR obsiahnutým v uznesení NS SR sp.
zn. 4Cdo/161/2017 v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nevysporiadal.

2.1 Žalobca súdu prvej inštancie v odvolaní ďalej vytkol, že zamietol návrhy na doplnenie dokazovania

výsluchomsvedkovJ.,keďžesadomnieval,žebezohľadunato,akébybolivýsledkytohtodokazovania,
nemohlo by to ovplyvniť rozhodnutie súdu v súdenej veci vo vzťahu k platnosti, či neplatnosti predmetnej
výpovede. Žalobca v odvolaní uviedol, že sa nestotožňuje s uvedeným názorom súdu prvej inštancie
a domnieva sa, že nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov prispelo k nesprávnym skutkovým
zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, pričom podľa žalobcu nič

nebránilo tomu, aby bol tento z hľadiska hospodárnosti konania nenáročný dôkaz výsluchom svedkov
vykonaný. Uvedené podľa žalobcu podporuje aj ustálený právny názor publikovaný v komentári ku § 63
Zákonníka práce, kde je uvedené, že „pre aplikačnú prax je problematickým výklad samotného pojmu
premiestnenie, ktoré by sa nemalo spájať len so zmenou sídla zamestnávateľa alebo miesta podnikania,
ktorá zmena nemusí mať vždy za následok aj premiestnenie podnikania alebo prevádzky iných

činností na iné miesto. O premiestnenie zamestnávateľa alebo jeho časti ide vtedy, ak zamestnávateľ
pokračuje vo svojej činnosti, pri ktorej zamestnáva zamestnancov na inom mieste.“ V nadväznosti
na uvedené žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že súd prvej inštancie zamietol tiež návrhy žalobcu
na vykonanie dokazovania predložením neanonymizovaných dohôd o vykonaní práce, vrátane ich
registrácie v Sociálnej poisťovni s odôvodnením, že „nemohol prihliadnuť k tvrdeniam žalobcu, že osoby,

ktoré uzavreli predmetné dohody o vykonaní práce, mali mať údajne náplň práce zhodnú ako žalobca na
odboreobchodného dozoruažepokiaľbolodborobchodnéhodozoruzrušený,bolnáslednetentoodbor
označený ako odbor obchodu a marketingu“. Predloženie neanonymizovaných dohôd o vykonaní práce
mohlopodľažalobcuvyvrátiťpochybnosti,resp.preukázať,žežalovanýsatakýmtokonanímsnažilobísťzákon, keď namiesto pracovných zmlúv uzatvoril dohody o vykonaní práce a zároveň bližšie ozrejmiť,
prečo žalovaný nepovažuje tzv. dohodárov za zamestnancov s poukazom na zákon č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.

2.2 Vo vzťahu k neplatnosti skončenia pracovného pomeru nedodržaním podmienky prerokovania
výpovede zákonným spôsobom s odborovou organizáciou, žalobca v odvolaní uviedol, že pokiaľ ide
o prerokovanie výpovede danej žalovaným žalobcovi s odborovou organizáciou“, súd prvej inštancie
v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku dospel k záveru, že z vykonaného dokazovania mal

za preukázané, že výpoveď daná žalovaným žalobcovi bola riadne zo strany zástupcov zamestnancov
žalovaného prerokovaná tak, ako to vyplýva aj zo zápisnice č. 2 zo dňa 21.04.2020 zo zasadnutia
ZV OZ pri Lesy SR, štátny podnik, generálne riaditeľstvo, vrátane pozvánky a prezenčnej listiny z
tohto zasadnutia. Súd prvej inštancie podľa žalobcu zjavne opomenul skutočnosť namietanú žalobcom,
resp. ju vôbec nevzal do úvahy, a to že na rokovaní odborového orgánu, ktoré sa uskutočnilo dňa
21.04.2020 boli prítomní len členovia ZV OZ pri Lesy SR, š. p., pričom v štatúte žalovaného nie je

prijatá žiadna možnosť hlasovania online a ani zo zápisnice č. 2 zo dňa 21.04.2020 nevyplýva, že si
tento spôsob hlasovania členovia ZV OZ pri Lesy SR, š. p. odsúhlasili. Z uvedeného teda jasne podľa
žalobcu vyplýva, že k prerokovaniu výpovede žalobcu nemohlo dôjsť zákonným spôsobom. Pokiaľ ide
o neplatnosť skončenia pracovného pomeru nedodržaním podmienky prerokovania výpovede danej
žalovaným žalobcovi príslušnou odborovou organizáciou, žalobca v odvolaní ešte poukázal na ust. §

74 Zákonníka práce, na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Cdo 160/2012 zo dňa 30. 10. 2012 a tiež na ust.
§ 232 ods. 1,2 a 3 Zákonníka práce a uviedol, že v zmysle § 232 ods. 3 Zákonníka práce vystupuje v
prípade, že u zamestnávateľa pôsobí popri sebe viacero odborových organizácií, v pracovnoprávnych
vzťahoch týkajúcich sa zamestnanca, ktorý nie je odborovo organizovaný, čo je prípad žalobcu, orgán
odborovej organizácie s najväčším počtom členov, ak zamestnanec neurčí inak. V uvedenej súvislosti

žalobcavodvolaníuviedol,žekeďženebolodborovoorganizovanýaneurčilinak,jehovýpoveďmalabyť
prerokovaná s odborovou organizáciou pôsobiacou u žalovaného, ktoré mala v rozhodujúcom období
najväčší počet členov a najväčšou organizáciou podľa počtu členov odborovej organizácie je OZ LT
Banská Bystrica, ktorá mala v roku 2019 - 237 členov. Keďže žalovaný neprerokoval výpoveď s
uvedenou odborovou organizáciou, výpoveď z pracovného pomeru žalobcu je podľa žalobcu neplatná.

V závere odvolania žalobca uviedol, že navrhuje, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že odvolanie žalobcu a v ňom uvedené
právne závery považuje za nesprávne, pričom s väčšinou odvolacích dôvodov sa súd prvej

inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku riadne a presvedčivo vysporiadal uvedením
myšlienkových a logických úvah, na ktorých založil v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku
uvedený právny záver, že výpoveď daná žalovaným žalobcovi je platná. Vo vzťahu k nedodržaniu
ponukovej povinnosti žalovaného ako zamestnávateľa žalobcu, žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu
žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie poskytol žalobcovi jasné, určité a rozsiahle vysvetlenie ponukovej

povinnosti, ktorá vychádza zo súdnej praxe a najmä z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré bolo
publikovanévZbierkestanovískNSarozhodnutísúdovSRč.2/2018 podR18.Vuvedenom rozhodnutí
NS SR poukázal aj na právne názory vyslovené v rozhodnutí najvyššieho súdu publikovanom pod
R 51/1975, ako aj na rozhodnutie NS ČR vydané v konaní sp. zn. 21Cdo 2521/2000. V uvedenej
súvislosti žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že znakom právneho štátu je aj princíp

právnej istoty, ktorý je vyjadrený v článku 2 ods. 2 Základných princípov CSP nasledovne: „Právna
istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade
s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ak takej rozhodovacej praxe niet, aj
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Uviedol,
že Najvyšší súd viackrát vo svojich rozhodnutiach uviedol, že ustálená prax najvyššieho súdu je

vyjadrená predovšetkým v rozhodnutiach alebo stanoviskách najvyššieho súdu, ktoré sú publikované v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Pokiaľ žalobca v odvolaní
poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/161/2017 a v ňom vyslovené právne závery o organizačnej
štruktúre, žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že v uvedenom uznesení sa NS SR
vôbec nezaoberal ponukovou povinnosťou z hľadiska miesta výkonu práce, ale riešil úplne inú právnu

otázku, a to právnu otázku týkajúcu sa štátnozamestnaneckých miest z toho hľadiska, kedy tieto
štátnozamestnanecké miesta možno považovať vzhľadom na materské dovolenky za obsadené. V
uvedenej súvislosti žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že uvedené uznesenie NS SR
nebolo publikované v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Zdôraznil,že žalovaný je štátnym podnikom, ktorý má postavenie ako každý iný zamestnávateľ vykonávajúci
podnikateľskú činnosť, a preto s prihliadnutím na existujúce právne normy a princíp právnej istoty
nemožno určovať práva a povinnosti nad rámec zákona. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že súd

prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov J.. V., J.. X.
a J.. M., žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa stotožňuje s názorom súdu prvej
inštancie, že výsledky tohto dokazovania by nemohli ovplyvniť rozhodnutie súdu. Interné výberové
konanie organizačná zložka žalovaného OZ Slovenská Ľupča vypísala až po uskutočnení ponukovej
povinnosti a po doručení výpovede žalobcovi, pričom žalobca sa neprihlásil do tohto výberového

konania. V uvedenej súvislosti žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že bývalý štatutárny
zástupca žalovaného J.. M. nezakázal zamestnať žalobcu, pričom obsahom ústneho rozhovoru medzi
T. bol: „zákaz vytvárať na odštepnom závode nové pracovné miesta (platil pre všetky OZ), keďže štátny
podnik bol v ťažkej ekonomickej situácii a príkaz, že v prípade ak by sa v budúcnosti uvoľnilo niektoré
existujúce pracovné miesto THZ, tak sa má postupovať podľa interných predpisov, tak že sa má zistiť,
či žalobca je vhodným kandidátom na uvoľnené pracovné miesto THZ a či spĺňa kvalifikačné a odborné

vedomosti pre to-ktoré miesto THZ“. Žiadny zákaz zamestnania žalobcu nebol riaditeľovi OZ Slovenská
Ľupča daný. Pokiaľ žalobca v odvolaní v časti týkajúcej sa ponukovej povinnosti žalovaného súdu prvej
inštancie vytkol, že zamietol jeho návrh na vykonanie dokazovania predložením neanonymizovaných
dohôd o vykonaní práce, vrátane ich registrácie v Sociálnej poisťovni, žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu
žalobcu uviedol, že súdu prvej inštancie predložil anonymizované dohody, z ktorých možno zistiť všetky

právne významné skutočnosti, najmä že dohody boli uzatvorené, v akom rozsahu a čo bolo predmetom
pracovnej úlohy, „a preto vedomosť, či dohodu uzatvorili Jožko alebo Janko so zamestnávateľom nie je
pre posúdenie ponukovej povinnosti žalovaného takou skutočnosťou, bez ktorej by sa nedala posúdiť
platnosť výpovede žalobcu“. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu ďalej uviedol, že podľa § 185
ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Potom, čo súd prvej inštancie dospel

k záveru, že vykonanie určitých dôkazov nemôže žiadnym spôsobom ovplyvniť správnosť posúdenia
platnosti/neplatnosti predmetnej výpovede žalobcu, pretože z hľadiska hmotného práva a textu právnych
noriem sú skutočnosti, ktoré sa mali nevykonaným dokazovaním podľa žalobcu preukázať právne
irelevantné, tak vykonanie takýchto dôkazov by bolo v rozpore s princípom hospodárnosti konania
(článok 8 Základných princípov CSP). V nadväznosti na uvedené žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu

žalobcu uviedol, že uzatvorením dohôd o vykonaní práce žiadnym spôsobom neobchádzal zákon.
Ich predmetom nebola práca, ktorú mal žalobca v pracovnej náplni. Dohodou o vykonaní práce
nevzniká pracovný pomer, ide o osobitný druh zmluvy, ktorý síce zakladá pracovnoprávny vzťah, ale
pracovný záväzok má formu pracovnej úlohy a nie výkonu práce formou obsadzovania pracovného
miesta. Vzhľadom na skutočnosť, že ponuková povinnosť žalovaného voči žalobcovi sa viaže na

voľné pracovné miesto s miestom výkonu práce, ktoré mal žalobca dohodnuté v pracovnej zmluve,
uzatvorením predmetných dohôd o vykonaní práce žalovaný neporušil vo vzťahu k žalobcovi ponukovú
povinnosť. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu ďalej uviedol, že súdu prvej inštancie predložil
dohody o vykonaní práce, pričom v nich anonymizoval identifikačné údaje tej-ktorej osoby, s ktorou
bola dohoda uzatvorená a výšku odmeny. Žalovaný teda súdu prvej inštancie potvrdil uzatvorenie

predmetných dohôd o vykonaní práce a poskytol mu všetky relevantné údaje pre posúdenie platnosti
výpovede žalobcu, pričom samotné uzatvorenie dohôd o vykonaní práce nie je skutočnosťou, ktorá by
zakladala neplatnosť výpovede.

3.1 Vo vzťahu k žalobcom tvrdenej neplatnosti skončenia pracovného pomeru nedodržaním podmienky

prerokovania výpovede žalobcu zákonným spôsobom s odborovou organizáciou žalovaného, žalovaný
vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že súdu prvej inštancie poskytol listinné dôkazy, z ktorých
jednoznačne vyplýva, že došlo k zákonnému prerokovaniu výpovede žalobcu, pričom žalovaný ako
zamestnávateľ žalobcu nevie ovplyvniť spôsob akým odborová organizácia dospeje k určitému záveru
(hlasovanie online a pod.), pretože je to internou záležitosťou odborovej organizácie, ktorá nepodlieha

právomoci (riadeniu) zamestnávateľa a je od neho nezávislá a samostatná ako samostatný subjekt práv
a povinností. Štatút žalovaného sa na odborovú organizáciu a jej vnútornú organizáciu nevzťahuje,
pretože odborová organizácia nie je organizačne začlenená do štátneho podniku. Rozhodnutia NS SR,
na ktoré v odvolaní poukázal žalobca, riešia úplne iné skutkové prípady, pretože riešia právny stav z
pohľadu skutkového stavu o dostatočnosti/nedostatočnosti poskytovaných informácií pre prerokovanie

výpovedí. V rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/160/2012 NS SR rieši všeobecne popísané skutky porušenia
pracovnej disciplíny namiesto opisu konkrétnych skutkov a právne dôsledky z tohto všeobecného popisu
skutkov porušenia pracovnej disciplíny vyplývajúce a v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/140/2010 NS SR rieši
prerokovanie výpovede z hľadiska formy, z hľadiska práva odborovej organizácie na určité informácie az hľadiska času poskytnutého odborovej organizácii. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal v odvolaní v
súvislosti s neprerokovaním výpovede príslušnou odborovou organizáciou aj na rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16CoPr/4/2017, konkrétne na odseky 8. a 27. jeho odôvodnenia,

žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že v prípade ak by u žalovaného pôsobilo viacero
odborových organizácií, tak závery uvedeného rozsudku KS BB by boli na daný prípad aplikovateľné,
ale keďže skutkový a právny stav je v danom prípade iný ako v prípade rozsudku KS BB sp. zn.
16CoPr/4/2017, tak jeho závery nemožno na daný prípad aplikovať. V uvedenej súvislosti žalovaný
vo vyjadrením k odvolaniu žalobcu zdôraznil, že u neho pôsobí len jedna odborová organizácia, a to

Odborový zväz drevo, lesy, voda, ktorej Stanovy predložil súdu prvej inštancie sám žalobca a poukázal
na ust. § 230 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého odborová organizácia je občianske združenie
podľa osobitného predpisu. Odborová organizácia je povinná písomne informovať zamestnávateľa o
začatí svojho pôsobenia u zamestnávateľa a predložiť mu zoznam členov. Žalovaný vo vyjadrení k
odvolaniu žalobcu poukázal tiež na ust. § 2 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb., podľa znenia ktorého „občania
môžu zakladať spolky, spoločnosti, zväzy, hnutia, kluby a iné občianske združenia, ako aj odborové

organizácie a združovať sa v nich“. Uviedol, že v zmysle ust. § 2 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb.,
odborová organizácia a organizácia zamestnávateľov sa stáva právnickou osobou dňom nasledujúcim
po tom, keď príslušnému ministerstvu (§ 7 ods. 1) bol doručený návrh na jej evidenciu. V zmysle § 11a
ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb., štatutárny orgán združenia je povinný do 15 dní oznámiť ministerstvu
zriadenie organizačnej jednotky združenia, ktorá koná vo svojom mene a zmenu údajov o organizačnej

jednotke, ktorá koná vo svojom mene. Oznámenie o zriadení organizačnej jednotky združenia musí
obsahovať názov, adresu sídla, identifikačné číslo organizácie, ak je pridelené, cieľ činnosti, meno,
priezvisko, adresu trvalého pobytu, dátum narodenia a rodné číslo fyzickej osoby oprávnenej konať v
mene organizačnej jednotky. Štatutárny orgán združenia je povinný do 15 dní oznámiť ministerstvu zánik
organizačnej jednotky združenia a dôvod jej zániku. K oznámeniu podľa prvej vety a tretej vety musia byť

pripojené dokumenty osvedčujúce skutočnosti pre zápis týchto údajov. Z vyššie uvedených právnych
noriem podľa žalovaného vyplýva záver, že odborovou organizáciou podľa zákona č. 83/1990 Zb. ako
aj podľa § 230 ods. 1 Zákonníka práce je subjekt - odborová organizácia, ktorá bola zaevidovaná na
Ministerstve vnútra SR. V danej veci bola Ministerstvom vnútra SR zaevidovaná odborová organizácia
vystupujúca pod názvom Odborový zväz drevo, lesy, voda. Za viaceré odborové organizácie nemožno

preto považovať, ako sa mylne domnieva žalobca, základné organizácie pôsobiace pri jednotlivých
odštepných závodoch, pretože sa stále jedná o tú istú odborovú organizáciu, ktorá sa v zmysle jej
stanov hierarchicky člení na nižšie organizačné jednotky - časti, a to na základné organizácie, dielenské
organizácie a odborové úseky (bližšie čl. 16 a 27 Stanov). Základné organizácie nemôžu právne
existovať bez odborovej organizácie Odborový zväz drevo, lesy, voda, keďže sú len jej organizačnými

jednotkami. Zápis údajov o organizačných jednotkách vykonáva Odborový zväz drevo, lesy, voda ako
odborová organizácia evidovaná Ministerstvom vnútra SR. Základná organizácia OZ DLV pri Lesy SR,
š. p., generálne riaditeľstvo a ani iné základné organizácie nevykonávajú žiadne zápisy v zákonom
stanovenom registri a svoju subjektivitu odvodzujú len na základe stanov Odborového zväzu drevo,
lesy, voda ako odborovej organizácie, čiže sú imanentnou súčasťou jednej odborovej organizácie,

ktorá na základe a v medziach zákona si stanovami upravuje svoje vnútorné pomery. Vyššie uvedené
skutočnosti vyplývajú aj z výpisu prístupného na stránke Ministerstva vnútra SR pre daný odborový zväz,
v ktorom je uvedené: názor organizácie - Odborový zväz drevo, lesy, voda, právna forma: občianske
združenie, odborová organizácia a organizácia zamestnávateľov, IČO: 00 177 831, sídlo Osadná 268/6,
831 03 Bratislava - Nové Mesto, registračné číslo: VVS/1-2200/90-32, registrový úrad MV SR, dátum

vzniku 26.10.1990, štatutárny orgán JUDr. Vlasta Szabová Fedorková, PhD. od 23.09.2016, funkcia:
predsedníčka, cieľ činnosti: odborárske združenie, organizačné jednotky - výpis pokračuje uvedením
konkrétnych organizačných jednotiek, vrátane OZ DLV pri Lesy SR, š. p., generálne riaditeľstvo. V
nadväznosti na uvedené žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na to, že po zadaní
vyhľadávania ZO OZ DLV pre generálne riaditeľstvo register informuje o nižšie uvedenom zápise, z

ktorého jednoznačne vyplýva, že ZO OZ DLV sú z hľadiska právnej formy organizačnými jednotkami
odborovej organizácie, vystupujúce pod názvom Odborový zväz drevo, lesy, voda ako občianskeho
združenia - odborovej organizácie, názov: Základná organizácia OZ DLV pri Lesy SR, š. p., generálne
riaditeľstvo, právna forma: organizačná jednotky, sídlo: Nám. SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO:
00 177 831 0073. Vo vzťahu k ust. § 232 Zákonníka práce žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu

uviedol,žetotoustanovenieZákonníkapráceriešipluralituodborovýchorganizácií,apretojehoaplikácia
by mala prichádzať do úvahy len vtedy, ak by u žalovaného pôsobili viaceré odborové organizácie
registrované Ministerstvom vnútra SR, pričom u žalovaného pôsobí len jedna odborová organizácia
registrovaná Ministerstvom vnútra SR pod názvom Odborový zväz drevo, lesy, voda. Skutočnostiuvádzané žalobcom v bodoch 14 až 16 odvolania žalovaný označil v závere vyjadrenia k odvolaniu
žalobcu za novoty v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP a uviedol, že je otázne, či na tieto novoty
môže odvolací súd v odvolacom konaní prihliadať, keďže žalobca je od začiatku zastúpený advokátkou

a mohol túto obranu použiť.

4. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného žalobca uviedol, že žalovaný nesprávne právne interpretuje
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany v nadväznosti na povinnosť žalovaného
uviesť pravdivo skutkový stav a prípadne poprieť skutkové tvrdenia žalobcu tak, že nechce pripustiť

dokazovanie vo veciach týkajúcich sa vlastnej činnosti. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného
ďalej uviedol v akých konkrétnych otázkach „nedokáže žalovaný uniesť dôkazné bremeno a poprieť
skutočnosti tvrdené žalobcom.“ Opakovane namietal postup súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej
inštancie umožnil sporovej strane na strane zamestnávateľa žalobcu (žalovanému) v rozpore s
ust. § 320 CSP ako aj ust. § 319 CSP predkladať dôkazy v nadväznosti na písomné vyjadrenia
žalobcu v konaní, pričom žalovaný ako zamestnávateľ žalobcu mohol podľa žalobcu niektoré dôkazy

prispôsobovať potrebám civilnej sporovej obrany, o čom podľa žalobcu svedčí aj postup súdu prvej
inštancie na pojednávaní konanom na súde prvej inštancie dňa 31.05.2021, kedy žalovaný krátkou
cestou predložil súdu písomné listiny, s ktorými mal žalobca možnosť oboznámiť sa len počas
pojednávania a odmietnutie dokazovania obsahu a personálneho obsadenia zamestnancov podľa
uzavretých dohôd o vykonaní práce zo dňa 05.05.2020 a zo dňa 13.05.2020. Žalobca vo vyjadrení k

vyjadreniužalovanéhozopakoval,žežalovanýakozamestnávateľvrozporesust.§63ods.1písm.a)až
c) Zákonníka práce neponúkol žalobcovi voľné pracovné miesta a v zmysle príkazu štatutárneho orgánu
žalovanéhozabránil žalobcoviuchádzaťsaotakétopracovnémiestaaopätovnepoukázalnauznesenie
NS SR sp. zn. 4Cdo/161/2017 zo dňa 23.04.2018. V nadväznosti na uvedené žalobca vo vyjadrení
k vyjadreniu žalovaného uviedol, že legislatívna zmena, ktorá vypustila odkaz na miesto bydliska

zamestnanca ako vhodné pracovné miesto, bola zavedená zákonom č. 210/2003 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z., Zákonník práce v znení neskorších predpisov. Podľa dôvodovej správy
bola uvedená zmena odôvodnená tým, že „Ponuka vhodnej práce zostáva aj naďalej hmotnoprávnou
podmienkou výpovede, navrhuje sa zúžiť priestorové vymedzenie vhodného zamestnania, ktoré je
zamestnávateľ povinný ponúknuť zamestnancovi pred daním výpovede“ a uviedol, že je dôkazným

bremenom na strane žalovaného v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu,
že zákon neobišiel.

4.1 Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zopakoval svoje tvrdenia obsiahnuté v odvolaní,
týkajúce sa nevykonania navrhnutých dôkazov súdom prvej inštancie a zopakoval tiež svoju

argumentáciu obsiahnutú v odvolaní týkajúcu sa „nedodržania podmienky prerokovania výpovede
zákonným spôsobom s odborovou organizáciou“ ako jednej z hmotnoprávnych podmienok platnosti
výpovede. Opakovane poukázal pritom na ust. § 74 a na ust. § 232 ods. 1 a 3 Zákonníka práce
a uviedol, že v zmysle § 74 Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný výpoveď vopred prerokovať
so zástupcami zamestnancov, inak je neplatná. V prípade, že u zamestnávateľa pôsobí popri sebe

viacero odborových organizácií v pracovnoprávnych vzťahoch týkajúcich sa zamestnanca, ktorý nie
je odborovo organizovaný, čo je aj prípad žalobcu, výpoveď prerokuje orgán odborovej organizácie
s najväčším počtom členov. Keďže žalobca nebol odborovo organizovaný a zákon neurčil inak, jeho
výpoveď mala byť prerokovaná s odborovou organizáciou pôsobiacou u žalovaného, ktorá mala v
rozhodujúcom období najväčší počet členov. Spôsob akým zamestnávateľ zistí, či v prípade dotknutého

zamestnanca ide o odborovo organizovaného zamestnanca a ktorá u neho pôsobiaca odborová
organizácia má najväčší počet členov, ponecháva zákon na zamestnávateľovi, pričom mu nebráni
v tom, aby sa na uvedenú skutočnosť opýtal dotknutého zamestnanca alebo zamestnankyne alebo
jednotlivých u seba pôsobiacich odborových organizácií. Z dokazovania vykonaného v konaní pred
súdom prvej inštancie podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že žalovaný sa s otázkou, či je žalobca

odborovo organizovaný vôbec nezaoberal. Uvedenú skutočnosť pritom žalovaný mohol podľa žalobcu
zistiť pomerne jednoducho, keďže mal v zmysle časti II. článok 1 bod 6 písm. c) kolektívnej zmluvy
uzatvorenej na svojom pracovisku povinnosť zabezpečovať zrážky členských príspevkov z funkčného
platu odborovo organizovaných zamestnancov na základe Dohody o zrážke zo mzdy a zabezpečiť ich
prevod na účet príslušnej základnej organizácie. Z predloženej výplatnej pásky žalobcu je pritom podľa

žalobcu nesporné, že žalovaný žalobcovi takéto zrážky zo mzdy nevykonával. „Požiadavka na to, aby
zamestnanec alebo zamestnankyňa mali povinnosť na účely skončenia pracovného pomeru iniciatívne
informovať zamestnávateľa o tom, či a v akej odborovej organizácii sú odborovo organizovaní, by bola
podľa žalobcu navyše v prípadoch akým je prípad žalobcu, nelogická a v praxi neuskutočniteľná“. Vprípade žalobcu totiž žalovaný prerokoval jeho výpoveď s odborovou organizáciou oveľa skôr, než
žalobca mohol mať vedomosť o tom, že žalovaný reálne pristúpi k výpovedi. Žalovaný výpoveď danú
žalobcovi prerokoval s odborovou organizáciou už 21. 04. 2020, pričom žalobca sa o výpovedi dozvedel

až 22.04.2020, kedy mu žalovaný ponúkol podľa neho iné vhodné miesto „(zákonná podmienka, ktorá
musí byť splnená pred podaním výpovede a kedy mu skutočnosť, že mu dáva výpoveď, oznámil)“.
V uvedenej súvislosti žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že keďže žalovaný
neprerokoval výpoveď žalobcu s príslušnou odborovou organizáciou, výpoveď žalobcu z pracovného
pomeru je neplatná. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd odvolaním

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu a z dôvodov daných
ust. § 379 a ust. § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP (a contrário) a
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

6. Podľa § 11a ods. 1 Zákonníka práce, zástupcovia zamestnancov sú príslušný odborový orgán,
zamestnanecká rada alebo zamestnanecký dôverník. Pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci je
zástupcom zamestnancov aj zástupca zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci podľa
osobitného predpisu.

7. Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce, výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj
zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.

8. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov

ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby
ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno
dodatočne meniť.

9. Podľa § 61 ods. 3 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď podľa § 63 ods.

1 písm. b), nesmie počas dvoch mesiacov znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení
pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca.

10. Podľa § 61 ods. 4 Zákonníka práce, výpoveď, ktorá bola doručená druhému účastníkovi, možno
odvolať len s jeho súhlasom. Odvolanie výpovede, ako aj súhlas s jej odvolaním treba urobiť písomne.

11. Podľa § 62 ods. 2 Zákonníka práce, výpovedná doba je najmenej jeden mesiac, ak tento zákon
neustanovuje inak.

12. Podľa § 62 ods. 3 Zákonníka práce, výpovedná doba zamestnanca, ktorému je daná výpoveď z

dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil
vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu
prácu, je najmenej
a) dva mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval
najmenej jeden rok a menej ako päť rokov,

b) tri mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval
najmenej päť rokov.
13. Podľa § 62 ods. 7 Zákonníka práce, výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného
kalendárneho mesiaca, ak tento zákon neustanovuje inak.

14. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi
výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie
zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o
znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných

zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane
nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú
bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu.15. Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde
o výpoveď z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa
§ 58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, o výpoveď pre

neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z
dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak
a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v
mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,
b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol

v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave
na túto inú prácu.

16. Podľa § 74 Zákonníka práce, výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú
výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný

prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej
žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa
doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí,
že k prerokovaniu došlo.

17. Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

18. Podľa § 237 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ vopred prerokuje so zástupcami zamestnancov

najmä
a) stav, štruktúru a predpokladaný vývoj zamestnanosti a plánované opatrenia, najmä ak je ohrozená
zamestnanosť,
b) zásadné otázky sociálnej politiky zamestnávateľa, opatrenia na zlepšenie hygieny pri práci a
pracovného prostredia,

c) rozhodnutia, ktoré môžu viesť k zásadným zmenám v organizácii práce alebo v zmluvných
podmienkach,
d) organizačné zmeny, za ktoré sa považujú obmedzenie alebo zastavenie činnosti zamestnávateľa
alebo jeho časti, zlúčenie, splynutie, rozdelenie, zmena právnej formy zamestnávateľa,
e) opatrenia na predchádzanie vzniku úrazov a chorôb z povolania a na ochranu zdravia zamestnancov.

19.Podľa§223ods.1Zákonníkaprácevzneníúčinnomdo31.12.2020,zamestnávateľmôženaplnenie
svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody
o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohodu o vykonaní práce, dohodu o pracovnej
činnostiadohoduobrigádnickejprácištudentov),akideoprácu,ktorájevymedzenávýsledkom(dohoda

o vykonaní práce) alebo ak ide o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce (dohoda o pracovnej
činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov).

20. Podľa § 226 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom do 28.02.2021, dohodu o vykonaní práce
zamestnávateľ môže uzatvoriť s fyzickou osobou, ak rozsah práce (pracovnej úlohy), na ktorý sa táto

dohoda uzatvára, nepresahuje 350 hodín v kalendárnom roku. Do rozsahu práce sa započítava aj práca
vykonávaná zamestnancom pre zamestnávateľa na základe inej dohody o vykonaní práce. Dohodu o
vykonaní práce možno uzatvoriť najviac na 12 mesiacov.

21. Podľa § 64 ods. 2 Zákonníka práce, ak je zamestnancovi daná výpoveď pred začiatkom ochrannej

doby tak, že by výpovedná doba mala uplynúť v ochrannej dobe, pracovný pomer sa skončí uplynutím
posledného dňa ochrannej doby okrem prípadov, keď zamestnanec oznámi, že na predĺžení pracovného
pomeru netrvá.

22. Po prejedaní odvolania žalobcu odvolací súd uvádza, že sa v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP v celom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, považuje ho
za správne a na zdôraznenie jeho správnosti uvádza: Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie
správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích námietok žalobcu, ktorý podal odvolanie
- tak ako to vyplýva z obsahu odvolania - proti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštanciežalobu žalobcu o určenie neplatnosti výpovede zamietol, z dvoch základných dôvodov (subsumovaných
pod ust. § 365 ods. 1 písm. b), d) e), f) a h) CSP): 1) že súd prvej inštancie nesprávne skutkovo a právne
vyhodnotil splnenie tzv. ponukovej povinnosti žalovaného a 2) že súd prvej inštancie nesprávne skutkovo

a právne posúdil splnenie jednej zo základných podmienok platnosti výpovede, ktorou je prerokovanie
výpovede vopred príslušnou odborovou organizáciou (zástupcami zamestnancov), pričom žalobca
v odvolaní nad rámec argumentácie prezentovanej v priebehu konania pred súdom prvej inštancie v
súvislosti s prerokovaním výpovede príslušnou odborovou organizáciou okrem ust. § 74 Zákonníka
práce poukázal aj na ust. § 232 Zákonníka práce, ktorý upravuje prerokovanie výpovede v prípade

pôsobenia viacerých popri sebe u zamestnávateľa pôsobiacich odborových organizácii, tvrdiac, že u
žalovaného pôsobí popri sebe viacero odborových organizácií. V uvedenej súvislosti odvolací súd
poukazuje na ust. § 366 CSP, v zmysle ktorého prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany,
ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len v prípadoch
uvedených pod písmenom a) až d) ust. § 366 CSP. Žalobca v odvolaní neuviedol, nepreukázal a
nevysvetlilsplneniepodmienokvyplývajúcichzust.§366písm.a)ažc)CSPnauplatnenieargumentácie

súvisiacej s ust. § 232 Zákonníka práce (ktoré upravuje spôsob prerokovania výpovede v prípade,
že u zamestnávateľa výpoveďou dotknutého zamestnanca pôsobí popri sebe viacero odborových
organizácií) až v odvolacom konaní, ani to z akého dôvodu nepoužil, resp. nemohol použiť v rámci
prostriedkov procesnéhoútokuaprocesnejobranypredsúdomprvejinštancieargumentáciuoexistencii
viacerých odborových organizácií pôsobiacich u žalovaného v súvislosti s až v odvolaní požadovanou

aplikáciou ust. § 232 Zákonníka práce na posúdenie splnenia povinnosti zamestnávateľa žalobcu
(žalovaného) prerokovať výpoveď žalobcu s príslušnou odborovou organizáciou, preto odvolací súd
nemal dôvod (právny základ) na to, aby sa s touto odvolacou argumentáciou žalobcu ako s v odvolacom
konaní novou argumentáciou zaoberal a na ňu prihliadal.

23. Po prejednaní odvolania žalobcu, kde žalobca okrem iného súdu prvej inštancie vytkol, že nevykonal
ním navrhované dôkazy, odvolací súd uvádza, že podľa ust. § 185 CSP „súd rozhodne, ktoré z
navrhovaných dôkazov vykoná“. Zo znenia uvedeného ustanovenia vyplýva, že súd nie je povinný
vykonať všetky stranami sporu navrhnuté dôkazy, pokiaľ má za to, že si už vykonaním iných dôkazov
ozrejmil skutkový stav veci do tej miery, že na základe takto zisteného skutkového stavu, vymedzeného

skutkovými okolnosťami daného sporu, môže vo veci rozhodnúť; v zmysle ustálenej judikatúry však
musísúdnevykonanieniektorýchstranamisporunavrhnutýchdôkazovvodôvodnenísvojhorozhodnutia
vysvetliť. Z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že
súd prvej inštancie nevykonanie dokazovania výsluchom svedkov J. a predložením neanonimizovaných
dohôd o vykonaní práce, ktoré uzatvoril žalovaný v období od 05. 05. 2020 do 13. 05. 2020 v odôvodnení

odvolaním napadnutého rozsudku riadne a presvedčivo vysvetlil, preto nemožno odvolaciu námietku
žalobcu, týkajúcu sa nevykonania navrhnutých dôkazov (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP) a s tým súvisiacich
nesprávnych a neúplných skutkových zistení (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), považovať za opodstatnenú.

24. Rovnako súd prvej inštancie riadne a presvedčivo (v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP) v odôvodnení

odvolaním napadnutého rozsudku vysvetlil na základe akých skutkových a právnych úvah dospel k
záveru, že výpoveď daná žalovaným žalobcovi nie je z hľadiska žalobcom tvrdených dôvodov neplatná.
Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, odvolací súd uvádza, že podľa ustálenej súdnej praxe sa pod nesprávnym
právnym posúdením rozumie „subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo

procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady aké vyplývajú zo zisteného skutkového
stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že odvolací súd použil nesprávnu
právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon
právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (citované z
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2 M Cdo 4/2009)“. Z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého

rozsudkusúduprvejinštancievyplýva,žesúdprvejinštancienavdostatočnomrozsahuzistenýskutkový
stav aplikoval správne ustanovenia zákona a správne ich interpretoval, a to tak pokiaľ ide o splnenie
tzv. ponukovej povinnosti žalovaného ako zamestnávateľa žalobcu, ako aj pokiaľ ide o splnenie
povinnosti žalovaného vopred prerokovať výpoveď žalobcu so zástupcami zamestnancov žalovaného,
vyplývajúcej z ust. § 74 Zákonníka práce.

25. Vo vzťahu k splneniu tzv. ponukovej povinnosti žalovaného, odvolací súd uvádza, že súd prvej
inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku správne poukázal na rozhodnutie NS SR
sp. zn. 8Cdo/132/2016, 8Cdo/133/2016 zo dňa 25. 09. 2017, publikované v Zbierke stanovísk NS arozhodnutísúdovSRč.2/2018podRč.18,ktoréhoprávnavetaznie:„Zhľadiskasplneniatzv.ponukovej
povinnosti zamestnávateľa podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce (v znení od 1. júla 2003) je významné len
to, že zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať v mieste, ktoré bolo dohodnuté

ako miesto výkonu práce. Z uvedeného ustanovenia nie je možné vyvodiť, že by bol zamestnávateľ
povinný ponúknuť zamestnancovi aj pracovné miesto, ktoré je mimo dohodnutého miesta výkonu práce“.
V nadväznosti na uvedené odvolací súd uvádza, že každé rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk
NS a rozhodnutí súdov SR nesporne patrí do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ako jednej
z najvyšších súdnych autorít v zmysle Čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP. Neexistoval preto žiadny

racionálny dôvod na to, aby súd prvej inštancie pri posúdení otázky splnenia/nesplnenia tzv. ponukovej
povinnosti žalovaného nevychádzal z uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a aby za jediný
správny a nespochybniteľný prameň svojho rozhodnutia z hľadiska ustálenej rozhodovacej praxe
najvyššieho súdu považoval rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 161/2017 zo dňa 23. 04. 2018, na ktoré v
súvislosti s tzv. ponukovou povinnosťou žalovaného poukazoval tak v konaní pred súdom prvej inštancie
ako aj v odvolaní žalobca, ktoré rozhodnutie NS SR však otázku ponukovej povinnosti zamestnávateľa

vzhľadom na iné skutkové okolnosti daného prípadu (sp. zn. 4Cdo 161/2017), rieši z iného hľadiska.
Vychádzajúc zo znenia ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce je ponuková povinnosť naviazaná na miesto,
ktorébolovpracovnejzmluvedohodnutéakomiestovýkonupráce.Uvedenéznamená,ževhodnápráca
musí byť zamestnancovi zamestnávateľom ponúknutá v mieste doterajšieho výkonu práce, ktoré bolo
ako miesto výkonu práce dohodnuté medzi zamestnancom a zamestnávateľom v pracovnej zmluve. Pri

realizácii ponukovej povinnosti je potrebné skúmať možnosť zamestnávateľa dotknutého zamestnanca
ďalej zamestnávať, teda či zamestnávateľ disponuje takýmto voľným pracovným miestom v čase
doručenia výpovede.

26. Po prejednaní odvolania žalobcu odvolací súd uvádza, že aj pokiaľ ide o prerokovanie výpovede

žalobcu z pracovného pomeru zo dňa 04.05.2020 (ktorá mu bola daná podľa § 63 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti na základe organizačnej zmeny zamestnávateľa) so
zástupcami zamestnancov žalovaného, súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého
rozsudku vysvetlil na základe akých skutkových zistení a právnych úvah dospel k záveru, že uvedená
hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede, je splnená, keď okrem iného v odôvodnení odvolaním

napadnutého rozsudku uviedol, že žalovaný ako zamestnávateľ žalobcu formou písomnej žiadosti zo
dňa 21. 04. 2020 požiadal zástupcov zamestnancov o prerokovanie výpovede žalobcu; táto žiadosť
žalovaného bola zástupcami zamestnancov žalovaného prevzatá v ten istý deň, t. j. 21. 04. 2020
a zároveň v ten istý deň (21. 04. 2020) došlo na zasadnutí zástupcov zamestnancov žalovaného
k prerokovaniu predmetnej výpovede danej žalovaným žalobcovi. V uvedenej súvislosti súd prvej

inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že z vykonaného dokazovania mal
preukázané, že výpoveď daná žalobcovi bola zo strany zástupcov zamestnancov v súlade s ust. § 74
Zákonníka práce riadne prerokovaná tak, ako to vyplýva z pozvánky, prezenčnej listiny a zo zápisnice č.
2 zo zasadnutia ZV OZ pri Lesy SR, š. p., generálne riaditeľstvo zo dňa 21. 04. 2020, ktorú skutočnosť
žalobca v odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil.

27.Nazákladeuvedenýchskutočnostíodvolacísúdodvolanímnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie
podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §

255 ods. 1 CSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, pretože v odvolacom konaní úspešnému
žalovanému preukázateľne žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

29. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP).Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.