Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 26. október 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/141/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111216691
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1111216691.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov
senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: N.. Y. V., X. W.
G. XX, zastúpeného JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou so sídlom Podbrezovská 34, Bratislava,
proti žalovanému: Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom
Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, na odvolanie

žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 05. apríla 2013, č. k. 5C/84/2011 - 161,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti z r u š u j e
a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi

titulom náhrady škody sumu 1.070,53 eur spolu s 8 % úrokom z omeškania od 10. 05.
2011 do zaplatenia a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur a vo zvyšku žalobu žalobcu
zamietol. Rozhodol, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Uviedol, že
žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 102.589,59 eur z dôvodu, že dňa 14. 05. 2007 bolo
uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru začaté trestné stíhanie pre trestný čin sprenevery,
ktoré bolo uzavreté podaním obžaloby na Okresný súd v Humennom, pričom tento súd vo veci vydal

trestný rozkaz, ktorým uznal navrhovateľa vinným a následne rozsudkom zo dňa 30. 07. 2007 oslobodil
žalobcu spod obžaloby, po zrušujúcom uznesení Krajského súdu 15. 04. 2008 opäť žalobcu oslobodil
spod obžaloby. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 06. 05. 2010. V súvislosti s trestným
konaním vznikla žalobcovi skutočná škoda vo výške 1.070,53 eur titulom vynaložených trov obhajoby
vyúčtovaných Y.. T. W., ďalej mu vznikla ujma na osobnostných právach, ktorú vyčíslil v sume 100.000
eur a uplatnil si aj zaplatenie 1.519,06 eur vrátane 20 % DPH ako príslušenstvo pohľadávky, ktorá

mu vznikla v súvislosti s mimosúdnym uplatnením tohto nároku u povinnej zodpovednej osoby. Súd
prvej inštancie vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že uznesením vyšetrovateľa Okresného
riaditeľstva policajného zboru v Humennom zo dňa 04. 05. 2007, ČVS: ORP-89/OEK-
HE-2007,bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie ako obvineného pre trestný čin sprenevery podľa
§ 213 ods. 1, 2 písm. a/ Trestného zákona. Dňa 30. 07. 2007 vydal Okresný súd v Humennom vo veci
trestný rozkaz, ktorým žalobcu uznal za vinného z prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1,

2 písm. a/ Trestného zákona. Trestné stíhanie voči žalobcovi bolo skončené vydaním oslobodzujúceho
rozsudkuOkresnéhosúduvHumennomč.k.2T/118/2007-445zodňa25.11.2009,právoplatnýmdňa06.
05. 2010. Ďalej zistil, že žalobca bol v čase vedeného trestného stíhania samostatne zárobkovo činnou
osobou, podnikateľom, podnikajúcim v oblasti stavebnej činnosti, bol členom Ľudovej strany HZDS,
v ktorej pôsobil vo funkcii predsedu Okresnej organizácie strany v Snine. Bol členom republikového
predstavenstva strany, vo voľbách 2010 kandidoval za poslanca Národnej rady SR a za poslanca

vyššieho územného celku. Bol ženatý, mal jedno dieťa. Ďalej mal za preukázané, že navrhovateľ si
splnil zákonom uloženú povinnosť nárok predbežne prerokovať s ústredným orgánom, čo mu bolopreukázané žiadosťou o predbežné prerokovanie prijatej Ministerstvom spravodlivosti SR dňa 09. 11.
2010. Dospel k záveru, že aktívna legitimácia žalobcu vyplýva z § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.,
podľa ktorého právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, má účastník konania,

ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Uviedol, že
pasívna legitimácia vyplýva z § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z., z ktorého je
zrejmé, že žalovaným subjektom má byť štát a pri posudzovaní, či orgán označený v návrhu ako orgán
konajúci v mene štátu je označený správne, vychádzal z § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1 v spojení s ods. 3 §
4 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená

orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR, ak škoda
vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní, a ak tento zákon neustanovuje inak, v
prípade, ak nemožno príslušný orgán určiť podľa ods. 1 koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
SR. Nestotožnil sa s námietkou obžalovaného, že v danom prípade Ministerstvo spravodlivosti nie je
orgánom príslušným na konanie v mene Slovenskej republiky, jednak z toho dôvodu, že predmetom
konania je nárok na náhradu škody spôsobenej štátom titulom vydania nezákonného rozhodnutia, za

ktoré žalobca označil uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, zároveň však uviedol, že vznik
škody odvíja aj od vydania trestného rozkazu súdom. Ďalej vychádzal z ustálenej súdnej praxe, ktorá
v súvislosti s objektívnou zodpovednosťou štátu podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. ustálila, že
štát za podmienok ustanovených v tomto zákone v zásade zodpovedá za škodu vzniknutú trestným
stíhaním,ktoréboloukončenézastavenímtrestnéhostíhania,resp.vydanímoslobodzujúcehorozsudku,

zodpovedá teda za výsledok a na všetky rozhodnutia, ktoré boli v súvislosti s takýmto trestným stíhaním
vydané, je potrebné okrem rozhodnutia, ktorým bolo trestné stíhanie právoplatne zastavené, alebo
ktorým bolo právoplatne rozhodnuté o oslobodení spod obžaloby, hľadieť ako na nezákonné, na základe
čoho dospel k záveru, že v danom prípade je pre určenie orgánu príslušného konať v
mene štátu potrebné použiť § 4 ods. 3 zákona 514/2003 Z.z., podľa ktorého, ak nie je možné určiť takýto

orgán, podľa ods. 1 koná v mene štátu ministerstvo spravodlivosti. Poukázal na to, že Ministerstvo
spravodlivosti síce postúpilo žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku Ministerstvu vnútra
SR, ktoré však žiadosť vrátilo Ministerstvu spravodlivosti s odôvodnením,
že bol voči navrhovateľovi vydaný trestný rozkaz, ktorý má v zmysle § 353 ods. 6 Trestného poriadku
povahu odsudzujúceho rozsudku a tento možno vydaním oslobodzujúceho rozsudku v trestnej veci

žalobcu považovať za zrušený v zmysle § 4 ods. 1 písm. a/ bod a/ s poukazom na § 4 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. a príslušné na prerokovanie nároku je Ministerstvo spravodlivosti. Táto skutočnosť podľa
jeho názoru vyplýva aj zo samotného stanoviska žalovaného zo dňa 08. 06. 2011, ktorý nevyhovel
žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku a uzavrel, že nárok navrhovateľa ako orgán
príslušný konať v mene štátu predbežne prerokovalo Ministerstvo spravodlivosti a v tomto stanovisku

už svoju príslušnosť nenamietalo, a preto sa aj podľa názoru súdu nemôže tejto námietky na ťarchu
žalobcu úspešne domáhať. Uviedol, že v zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, pričom poukázal na rozhodnutie 4Cdo 15/2009 vyplýva záver, že základným predpokladom
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 6 ods. 1, veta prvá zákona
č. 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a

to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia však nestačí
vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda gramatického výkladu, ale je potrebné uplatniť aj výklad
systematicky a teologicky a v zmysle uvedeného rozhodnutia za ústavne komfortný treba
považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k

takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má
rovnakédôsledkyakozrušenierozhodnutiaozačatítrestnéhostíhania avzneseníobvineniapre
nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné stíhanie končí, to
znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia. Zastavenie
trestného stíhania znamená, že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný čin, čo znamená,

že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia
o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR spisovej
značky 1Cdo 53/93 rozhodujúcim meradlom o opodstatnenosti začatia trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že navrhovateľovi bola
uznesením o začatí trestného stíhania, následným trestným stíhaním, ako aj vydaním trestného rozkazu

spôsobená škoda, za ktorú podľa zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá žalovaný. Táto škoda mu bola
spôsobená v príčinnej súvislosti s vydaním predmetného uznesenia, ktorým bolo voči nemu začaté
trestné stíhanie pre trestný čin sprenevery, ako aj v súvislosti s vydaním trestného rozkazu
Okresným súdom v Humennom. Pokiaľ ide o uplatnenú majetkovú škodu priznal žalobcoviprávo na náhradu škody vzniknutej v príčinnej súvislosti s rozhodnutím, ktoré nebolo v súlade
so zákonom, titulom vzniknutých nákladov na trovy obhajoby, vychádzal pritom z ustanovenia § 18 ods.
1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01. 01. 2013 a priznal mu právo na náhradu

škody v sume 1.070,53 eur, keď mal za preukázané, že žalobca dňa 11. 06. 2010 zaplatil Y..
W., advokátovi za obhajobu v predmetnom trestnom konaní sumu 1.070,53 eur. Z vyúčtovania
odmeny advokáta, aj z pripojeného trestného spisu Okresného súdu Humenné mal za preukázané, že
išlo o právne služby vykonané výlučne v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu, ktoré boli vyúčtované
vo výške tarifnej odmeny. Nestotožnil sa s námietkou žalovaného, týkajúcou sa výšky trov obhajoby,

ako vyúčtovaných nesprávne v rozpore s Vyhláškou č. 655/2004 Z.z., keď v prípade
štyroch súdnych pojednávaní pred Okresným súdom Humenné boli tieto odročené bez meritórneho
prejednávania veci, čím vznikol právnemu obhajcovi nárok na trovy právneho zastúpenia vo výške jednej
štvrtiny odmeny. Poukázal na ustanovenie § 18 a dospel k záveru, že navrhovateľ vynaložil náklady
na obhajobu účelne za účelom náležitej obhajoby v trestnom konaní, ktoré sa ukázalo ako nezákonné.
Skutočnosť, že právnemu zástupcovi vzniklo v súvislosti s namietanými úkonmi právo na odmenu len

vo výške jednej štvrtiny tarifnej odmeny, podľa jeho názoru nemožno posúdiť ako nedostatok príčinnej
súvislosti medzi vzniknutou škodou a trestným konaním vedeným voči žalobcovi. Podľa § 517 ods. 1
prvej vety ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom ku
dňuzačatiaomeškaniaodporcut.j.10.05.2011priznalžalobcovinároknazaplatenieúrokuzomeškania
vo výške 8 % od 10. 05. 2011 do zaplatenia, keď žalobca si nárok na náhradu škody uplatnil u

žalovaného 09. 11. 2010, lehota na plnenie márne uplynula 09. 05. 2011, na základe čoho sa
nasledujúci deň žalovaný dostal do omeškania. Zamietol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 1.519,06 eur
vzniknutému v súvislosti s uplatnením nároku na príslušnom orgáne v rámci predbežného prerokovania
nároku, a to podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého súčasťou trov konania nie sú
náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Uviedol, že

navrhovateľ si v konaní uplatnil tiež náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 100. 000 eur.
Poukázal na to, že išlo o citeľný neoprávnený zásah do jeho práva na osobnú česť, ľudskú dôstojnosť,
značnej intenzity, ktorý mal nepriaznivé dôsledky pre neho, čo do jeho postavenia v rodine a spoločnosti,
najmä v podnikateľskom prostredí malého mesta, v ktorom ako podnikateľ v oblasti stavebnej činnosti
pôsobil. Poukázal aj na svoju politickú aktivitu vyžadujúcu bezúhonnosť a tvrdil, že v súvislosti s

vedeným trestným stíhaním sa musel vzdať funkcie a členstva v strane Ľudová strana HZDS, kde
zastával funkciu člena republikového predstavenstva a funkcie okresného predsedu strany v Snine a
kandidatúrynapostposlancaprevoľbyvroku2010.Súdprvejinštancievykonaldokazovanievýsluchom
žalobcu,výsluchomsvedkovN.W. aY.X.anazákladevykonanéhodokazovaniadospelkzáveru,
že sa dostatočne preukázala reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti,

a preto žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 10.000 eur. Podstatou
priznania nemajetkovej ujmy je teda preukázanie zníženia spoločenského postavenia žalobcu, ktoré
sa v danom prípade navonok prejavilo v pochybnostiach okolia o jeho bezúhonnosti, o
jeho cti a charaktere, v obave zo spolupráce. Trestné stíhanie žalobcu predstavovalo svojím rozsahom
a intenzitou značný zásah do jeho osobnostných práv, ktorého negatívne následky pociťoval žalobca

v priebehu celého trestného stíhania. Žalobcovi napriek tomu, že bol právoplatne spod obžaloby
oslobodený, sa doposiaľ za zásah do jeho osobnostných práv neospravedlnil, ani inak neodstránil
následky tohto zásahu v takej miere, že by bolo možné zvažovať, že sa mu dostalo aspoň v minimálnom
rozsahu primeraného zadosťučinenia. Za danej situácie jedinou možnosťou, ako zmierniť následky
neoprávneného zásahu odporcu do osobnostnej sféry žalobcu, považoval priznanie nemajetkovej ujmy

v peniazoch. Konštatoval, že v tomto štádiu je už nepostačujúcim zadosťučinením len forma napríklad
písomného ospravedlnenia sa žalobcovi, prípadne samotná konštatácia porušenia práva, keď zásah
bol takej intenzity a rozsahu, že výrazne negatívne ovplyvňoval česť a dôstojnosť žalobcu. Preto súd
dospel k záveru, že sú v danom prípade splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003

a uviedol, že podstatou priznania nemajetkovej ujmy je preukázanie zníženia spoločenského postavenia
žalobcu, ktoré sa navonok prejavilo v zásahu do cti žalobcu ako podnikateľa, do jeho dôveryhodnosti v
podnikateľskom zázemí, v ktorom pôsobil, v poškodení jeho povesti v súvislosti s jeho podnikateľskou
činnosťou, ako aj politickou činnosťou, vo vzniku jemu nepríjemných situácií v rodinnom živote tým, že
bol takmer tri roky vystavený dôsledkom vedenia trestného konania, vplyvom udalostí bol nútený odísť z

miesta svojho doterajšieho podnikateľského pôsobenia, nakoľko stratil dôveru. Spomedzi okolností, za
ktorých došlo k zásahu, prihliadol na to, že predmetná vec zasiahla do mimoriadne citlivej oblasti života
žalobcu, občianskej cti a vážnosti v spoločnosti, najmä do vnímania jeho bezúhonnosti ako podnikateľa
v okolí. Výšku nemajetkovej ujmy posúdil aj vo vzťahu k následkom, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnomživote alebo spoločenskom uplatnení. Z hľadiska skutočností, potrebných pre posúdenie následkov, mal
zapreukázané,žežalobcaod01.07.2012zastávalfunkciuvštátnejspráve,zčohousúdil,žeujma,ktorá
mu bola spôsobená, nevyvolala nepriaznivý následok v jeho budúcom spoločenskom uplatnení, keď

takýto následok nepreukázal žalobca ani v súkromnom živote. Priznal mu preto náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 10.000 eur, ktorú posúdil ako primeranú a zodpovedajúcu miere následkov spôsobených
žalobcovi vo všetkých zložkách právom chránených osobnostných práv a vo zvyšku návrh zamietol. O
náhrade trov konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O. s. p.
2. Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobu žalobcu v časti uplatnenej

nemajetkovej ujmy zamietol, podal odvolanie žalobca. Žiadal v napadnutej časti rozsudok súdu prvej
inštancie zmeniť a jeho žalobe vyhovieť. Namietal, že súd prvej inštancie si neobjasnil predmet sporu
pre svoje právne posudzovanie a záver, že žalobca od 01. 07. 2012 zastáva
určitú pozíciu v štátnej správe, takže trestné konanie nemalo naň takmer žiaden dopad. Namietal, že
trestné konanie bolo voči nemu vedené od 14. 05. 2007 do 06. 05. 2010, teda
takmer tri roky. Neustále bol podrobovaný excesívnemu konaniu orgánov činných v trestnom konaní a

súdu.Počastýchtodníbolnaperifériirelevantného,spoločenského,sociálneho,profesnéhoarodinného
života. Bol vyradený z akejkoľvek verejnej súťaže pre uchádzanie sa o zákazky, pracovnú pozíciu, či
politickú funkciu, ku ktorým bol pred týmto obdobím veľmi blízko, resp. sa ich zúčastňoval. Zohľadňovať
jeho ambíciu po roku 2010, kedy sa z toho všetkého spamätal, a teda šikovnosť v prospech škodcu,
považujezanenáležité.Namietal,ževkonanípoukázalajnadvaprípady,atojedenriešenýmimosúdne,

keď išlo o odškodnenie za sledovanie vodiča prevádzkovateľa kamiónu zo Slovenska do Istanbulu, kde
bol tri dni zadržaný v sume 50.000 eur a riešený súdne zo strany vyšetrovateľa, voči ktorému bolo tiež
vedené nezákonné trestné konanie, ale iba počas dvoch rokov, pričom mu bola priznaná nemajetková
ujma v sume 53.110,27 eur. Súd prvej inštancie však na tieto prípady nereagoval a nevysporiadal sa
s nimi. Záver súdu o negatívnom pôsobení trestného skonania na súkromný život

žalobcu považuje za svojvoľný, nevyplývajúci zo žiadneho zákonného ustanovenia, keď tvrdí, že takýto
následok nepreukázal, a to z dôvodu, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že sa
nemajetková ujma základných práv a slobôd občana nepreukazujú. Každé trestné konanie predstavuje
výrazný zásah do súkromného a osobného života trestne stíhaného a negatívne sa dotýka jeho cti a
dobrej povesti. Preukázanie tzv. následku trestného konania v súkromnom živote považuje za uvalenie

požiadavky excesívneho dôkazného bremena na neho, ktoré je v rozpore s rovnosťou
účastníkov konania a voľným hodnotením dôkazov. Podľa jeho názoru princíp súkromnoprávnej sankcie
spočíva na zásade, že si poškodený sám určuje, v akom rozsahu sa cíti byť poškodený a akú mieru
poškodenia považuje za primeranú. Súd by mal zisťovať iba to, či skutočne k zásahu došlo, a či žiadané
odškodné nie je extrémne neprimerané. Vzhľadom na to suma 100.000 eur za trojročné bezdôvodné

stíhanie je podľa jeho názoru suma primeraná.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej žalobe žalobcu vyhovel, podal odvolanie
žalovaný a žiadal v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. Uviedol, že sa nestotožňuje s rozhodnutím súdu, považuje ho za nedostatočne odôvodnené a
nepreskúmateľné. Poukázal pritom na požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku podľa § 157 ods. 2

O. s. p. a uviedol, že aj podľa judikatúry ESĽP treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Podľa jeho názoru tým, že súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil, porušil jeho právo na spravodlivé
súdnekonanie.OdôvodneniepríslušnostiministerstvaspravodlivostikonaťvmenežalovanejSlovenskej
republikyjepodľajehonázoruzaloženénanesprávnomprávnomposúdenívecivdôsledkunesprávnych

skutkových zistení súdu. Poukázal na ustanovenie § 21 ods. 4, § 79 ods. 1 O. s. p. , § 3 ods. 1
písm. a/, § 4 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 514/2003. Namietal, že trestný rozkaz, na ktorý poukazuje súd v
odôvodnení príslušnosti ministerstva spravodlivosti na zastupovanie štátu v konaní, nikdy nenadobudol
právoplatnosť, bol zrušený na základe podaného odporu, a nie je tak možné považovať ho za nezákonné
rozhodnutie v zmysle zákona č. 514/2003, keďže nespĺňa podmienku § 61 tohto zákona, a to zrušenie

právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom. Teda skutočnosť, že v štádiu konania
pred súdom bol vydaný neprávoplatný trestný rozkaz, nemá pre riešenie otázky príslušnosti orgánu
konať v mene štátu v konaní o náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia žiaden
význam. Právnou skutočnosťou, od ktorej sa všeobecne odvíja nárok na náhradu škody, je v zmysle
zákona č. 514/2003 konkrétne nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci.

Ustálením tohto rozhodnutia alebo postupu je možné s použitím kritérií uvedených v § 4 ods. 1 zákona
ustáliť, ktorý orgán štátu, prípadne iný subjekt je príslušný v konaní o náhradu škody štát zastupovať.
Vydať uznesenie o vznesení obvinenia voči konkrétnej osobe podľa zákona č. 301/2005 je oprávnený
policajt a v zmysle § 230 ods. 2 písm. c/ aj príslušný dozorujúci prokurátor. Jedine prokurátor jezároveň v zmysle § 230 ods. 2 písm. e/ oprávnený rozhodnúť o opravnom prostriedku sťažnosti
proti uzneseniu o vznesení obvinenia a v prípade opodstatnenej sťažnosti uznesenie zrušiť. Aj v prípade
uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ktorým je návrh

nazrušenieprávoplatnéhorozhodnutiavprípravnomkonanípodľa§363 anasledovneTrestného
poriadku, rozhoduje o tomto orgán prokuratúry. Jedine tieto subjekty, policajt a prokurátor konajú pri
vznesení obvinenia a tiež pri rozhodovaní o jeho opodstatnenosti a zákonnosti v rámci konania o
opravnýchprostriedkochprotitomutorozhodnutiu.Vzhľadomnatojemožnévtomtoprípadesúhlasiť,že
ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci, avšak

nie je možné stotožniť sa so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade je pre určenie orgánu
príslušného konať v mene štátu potrebné použiť § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003, podľa ktorého, ak nie je
možné určiť takýto orgán podľa ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti. Toto ustanovenie
sa vzťahuje na prípady, kedy nie je možné ustanoviť príslušnosť žiadneho z orgánov uvedených v §
4 ods. 1 zákona. V tomto konaní je ako nezákonné namietané rozhodnutie vyšetrovateľa o vznesení
obvinenia potvrdené uznesením dozorujúceho prokurátora, ktorým bola zamietnutá sťažnosť žalobcu

proti vzneseniu obvinenia. Nejedná sa teda o skutočnosť nemožnosti určenia orgánu príslušného konať
v mene štátu z dôvodu absencie určenia príslušného orgánu podľa § 4 ods. 1 zákona, riešenú v
odseku 2, ale o konkurenciu viacerých orgánov príslušných na konanie podľa § 4 ods. 1, ktorá je
osobitne riešená ustanovením § 4 ods. písm. l/, podľa ktorého, ak ku škode došlo v oblasti
verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci, v mene štátu koná orgán

príslušný podľa písm. a/ až j/, u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku, ak
žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánov, ten orgán, ktorý začal konať vo veci ako prvý.
Jediným rozhodnutím, ktoré je možné v tejto veci označiť za nezákonné, je uznesenie vyšetrovateľa
o vznesení obvinenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť po zamietnutí sťažnosti žalobcu proti tomuto
uzneseniu Okresnou prokuratúrou Humenné. Vzhľadom na subjekty konajúce pri vznesení obvinenia

a pri rozhodovaní o právnych prostriedkoch proti tomuto rozhodnutiu, orgánmi
príslušnými na konanie v mene Slovenskej republiky môžu byť len Ministerstvo vnútra a Generálna
prokuratúra. V štádiu vznesenia obvinenia a rozhodovania o jeho opodstatnenosti a zákonnosti vo veci
nekonal a nemohol ani vydať rozhodnutie súd, teda rozhodnutie, ktoré by zakladalo vznik
nároku na náhradu škody. Tento záver vyplýva podľa jeho názoru aj z rozsudku Najvyššieho súdu

SR, spisovej značky 3Cdo/194/2010 a tiež aj z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, spisovej
značky 17 Co/282/2011 - 132 zo 16. 05. 2012. Pokiaľ sa súd v odôvodnení rozsudku v súvislosti s
určenímpríslušnostiMinisterstvaspravodlivostiodvolávanato,žeMinisterstvospravodlivostipredbežne
prejednalo nárok žalobcu a pritom to predbežné prejednanie nároku svoju príslušnosť na konanie
nenamietalo, ide zo strany súdu o nesprávne skutkové zistenie, ku ktorému súd dospel. Ministerstvo

spravodlivosti nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia nikdy
predbežne neprerokovalo, ale žiadosť postúpilo Ministerstvu vnútra SR ako orgánu príslušnému konať
v mene štátu podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zákona a po vrátení postúpenej žiadosti Ministerstvom
vnútrabolaprávnazástupkyňažalobcuvyzvanánadoplneniežiadostivtomzmysle,abyoznačilapostup
orgánov verejnej moci, ktorý považuje za nesprávny, resp. rozhodnutie, ktoré považuje za nezákonné.

V prípise zo dňa 10. 12. 2010 za nezákonné označila prijatie obžaloby súdom a vydanie trestného
rozkazu spisovej značky 2T/118/2007 - 253 zo dňa 30. 07. 2007. V súlade s týmto prípisom prebehlo na
Ministerstve spravodlivosti predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej namietaním
nezákonným rozhodnutím trestným rozkazom, pričom Ministerstvo spravodlivosti preskúmalo žiadosť
žalobcu v rozsahu rozhodovacej činnosti Okresného súdu Humenné v trestnom konaní spisovej značky

2P/118/2007, pričom týmto postupom nebolo zistené vydanie nezákonného rozhodnutia súdom ani
prípadný nesprávny úradný postup v konaní. Avšak nárok uplatnený žalobcom žalobou na Ministerstve
spravodlivosti predbežne prerokovaný nebol. Okrem toho príslušnosť orgánu štátu konať v
mene štátu je daná zákonom, a nie rozhodnutím orgánu, či žiadosť prejedná alebo nie. Namietal teda,
že súd vec nesprávne právne posúdil, keď na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne ustanovenie

zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom a účinnom pred i po jeho novelizácii zákonom č. 412/2012 Z.z.,
určujúce orgán príslušný konať v mene štátu. Ministerstvo spravodlivosti má za to, že účastník konania
Slovenská republika nebol v konaní riadne zastúpený orgánom na to príslušným. K tomuto stavu došlo
v dôsledku činnosti okresného súdu. Postupom súdu v konaní sa účastníkovi odňala možnosť konať
pred súdom prostredníctvom na to určeného orgánu. Nestotožnil sa ani s odôvodnením nezákonnosti

uznesenia o vznesení obvinenia súdom prvej inštancie. Uviedol, že právo na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia v trestnom konaní, ktoré skončilo oslobodením osoby spod obžaloby,
zastavením trestného stíhania, prípadne postúpením veci na prejednanie inému orgánu, nie je právom
vyplývajúcim priamo z ustanovení zákona 514/2003 Z.z., pretože v týchto prípadoch nedochádza kzrušeniu právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia, a nie je tak splnená podmienka vydania
nezákonného rozhodnutia v zmysle § 5 a nasledujúcich uvedeného zákona. Uznesenie o
vznesení obvinenia zo dňa 14. 05. 2007 nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie, keďže

toto nebolo po nadobudnutí právoplatnosti zrušené pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Až
rozhodovacia prax súdov dospela k záveru, že v prípadoch, kedy dôjde k zastaveniu trestného konania
oslobodením spod obžaloby z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným,
je na mieste považovať uznesenie o vznesení obvinenia na účely zákona č. 514/2003
Z.z. za nezákonné rozhodnutie, z ktorého je možné uplatniť si náhradu škody ním spôsobenej. Aj v

kontexte pri rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Českej republiky podľa jeho názoru nie je možné
každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré nevyústi v právoplatný odsudzujúci rozsudok paušálne
považovať za nezákonné a vždy je treba prihliadať na konkrétne okolnosti prípadu. Zo žaloby, ani z
vykonaného dokazovania, nie je preukázané, že by orgány činné v trestnom konaní, prípadne súd,
nedovoleným spôsobom zasiahli do práv žalobcu. Tieto orgány vykonávali dôvodné procesné úkony
predpokladané právnym poriadkom, pričom neprekročili zákonom stanovené hmotné medze a nedošlo k

nesprávnemu postupu týchto orgánov ani k nezákonnosti nimi vydaných rozhodnutí. Poukázal na to, že
trestné stíhanie začalo na podklade trestného oznámenia poškodeného Spoločenstva vlastníkov bytov,
zastúpeného Y. W., pričom prvé trestné stíhanie bolo odmietnuté, až následne začalo trestné stíhanie.
Namietal, že trestné stíhanie bolo začaté a vedené plne v súlade s príslušnými ustanoveniami
Trestného poriadku, pričom uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia nebolo príslušným orgánom,

dozorujúcim prokurátorom v konaní o sťažnosti, zrušené. Súd v rozsudku ani neuviedol žiadne
dôvody pre uplatnenie súdneho výkladu o nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia z dôvodu
zastavenia trestného stíhania na tento prípad. Súd preto otázku nezákonnosti uznesenia o vznesení
obvinenia nielen nesprávne právne posúdil, ale toto posúdenie a rozhodnutie ani neodôvodnil. Taktiež
podľajehonázorusúdprvejinštancienesprávneprávneposúdilvecajvčastirozsahunárokunanáhradu

skutočnej škody. S poukazom na § 18 zákona 514/2003 namietal, že ak škodou spôsobenou začatím
trestného stíhania majú byť trovy obhajoby v trestnom konaní, musí ísť o trovy účelne vynaložené na
odstránenie tohto nežiaduceho stavu. Žalobca si uplatnil náhradu skutočne spôsobenej škody v podobe
trov obhajoby v sume 1.070,53 eur, ktoré zaplatil obhajcovi v trestnom konaní na základe vyčíslenia.
Vyčíslenie však obsahuje aj náhradu za úkony právnej služby - obhajoba na hlavnom pojednávaní, ktoré

malibyťkonanévdňoch09.02.2009, 16.04.2009,22.06.2009a27.07.2009,atovplnejvýšketarifnej
odmeny v sume 57,95 eur, pričom z priloženého trestného spisu je zrejmé, že v týchto dňoch došlo k
odročeniu vytýčených pojednávaní bez meritórneho prejednania veci, a teda obhajcovi žalobcu patrí
odmena iba vo výške 1/4. Ďalej namietal, pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy, že súd prvej inštancie
pri posudzovaní vzniku a rozsahu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy dospel na základe vykonaného

dokazovaniaknesprávnymskutkovýmzisteniamažalovanýzároveňpovažovalrozhodnutiesúduvčasti
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, čo zakladá
odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ a § 205 ods. 2
písm. d/. Uviedol, že z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, ktoré skutočnosti týkajúce sa nemajetkovej
ujmy uvedené žalobcom považuje súd za preukázané a ktoré nie, a z ktorých dôkazov pri ustálení

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vychádzal. Súd uviedol, že za účelom ustálenia otázky vzniku
nároku na nemajetkovú ujmu v peniazoch vykonal výsluch navrhovateľa, výsluch svedkov W.I. H. X.,
vykonal dokazovanie listinných dôkazov založených v spise a zvážil všetky skutočnosti v ňom uvedené v
rozsahu potrebnom pre nesporné ustálenie skutkového stavu, avšak okrem obsahu výpovedí žalobcu a
svedkov apoukázanianato,žežalobcovineboloposkytnutédoposiaľzadosťučinenieinouformou,

neuviedol v rozsudku žiadne skutočnosti z vykonaných dôkazov zistené a preukázané, ktoré zakladajú
vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a odôvodňujú výšku náhrady. Namietal, že žalobca v konaní
žiadnym spôsobom následky, ktorými v žalobe a vo výpovedi odôvodnil vznik nemajetkovej ujmy, resp.
skutočnosť, že tvrdené následky boli vyvolané začatím a vedením trestného stíhania a sú tak v priamej
príčinnej súvislosti s namietaným uznesením o vznesení obvinenia, nepreukázal. Pokiaľ ide o tvrdený

zásah do cti žalobcu ako podnikateľa, jeho dôveryhodnosti a poškodenie povesti, tento nebol žiadnym
spôsobom preukázaný, pričom podľa predložených výkazov o príjmoch a výdavkoch z rokov 2005 až
2008 príjmy žalobcu narástli, čo nesvedčí o zhoršení postavenia žalobcu ako podnikateľa. Predložil tiež
niekoľko výtlačkov regionálnej tlače obsahujúcich ospravedlnenie Spoločenstva vlastníkov bytov na ulici
W.U. P. T. za poškodenie jeho mena, ktoré vzniklo žalobcovi, už bývalým predsedom, za skutky, ktoré

sa nestali, čo po dlhých štyroch rokoch v plnom rozsahu rozhodli aj súdy, čo síce môže preukazovať
skutočnosť, že došlo k zásahu do dobrého mena žalobcu ako podnikateľa, avšak v dôsledku
konania iných subjektov. Článok zo dňa 21. 05. 2007 predložený právnou zástupkyňou žalobcu obsahuje
všeobecnú informáciu o začatí trestného stíhania proti osobe stotožnenej vekom a miestom bydliska,ktorániejeidentifikovanáaniiniciálkami.Nepreukazujepreto,žebysajehoprostredníctvommohloširšie
okolie oboznámiť so skutočnosťou, že uvedené trestné stíhanie bolo začaté práve voči žalobcovi. Pokiaľ
žalobca tvrdí, že v dôsledku prebiehajúceho trestného stíhania sa odsťahoval z miesta svojho bydliska,

poukázal na to, že k tomuto došlo až v júli 2011, teda rok po právoplatnom oslobodení žalobcu spod
podanej obžaloby. Taktiež nie je preukázaný ani zásah do politickej činnosti, keď žalobca bol politicky
činný počas celej doby trvania trestného stíhania, funkcií, ktoré zastával, sa vzdal sám na základe svojho
rozhodnutia vo februári 2010, teda tri roky po vznesení obvinenia a tiež už potom, ako bol vo veci
vynesený aj druhý oslobodzujúci rozsudok zo dňa 25. 11. 2009. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že

jeho trestné stíhanie bolo prekážkou pre jeho vymenovanie za riaditeľa MP Poloniny, čo preukazuje
návrhom na personálne obsadenie, poukázal žalovaný na to, že uvedená listina je právne nezáväzným
dokumentom obsahujúcim len návrh personálneho obsadenia tam uvedených pozícií. Nepreukazuje
dôvod, pre ktorý by menovanie žalobcu do tejto pozície nedošlo, a nie je ani zrejmé, v akom období sa
o tom malo rozhodovať, keďže táto listina nie je datovaná. Vzhľadom na to teda žiadal rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

4. K tomuto odvolaniu sa vyjadril žalobca, v ktorom uviedol, že odvolanie žalovaného považuje za
nedôvodné. Uviedol ďalej, že doterajšia publikovaná judikatúra, napríklad R 35/1977, stanovisko OPK
Najvyššieho súdu ČSSR, spisovej značky CBTT 145/78, ďalej R35/1991 k otázke aktívne
vecnej legitimácie vychádzajú zo záverov, že týmto subjektom je štát Slovenská republika, ak sa trestná
vec dostala až do konania pred súdom, ktorý uznal obžalobu prokurátora za dôvodnú, potom začne

konať Ministerstvo spravodlivosti tak, ako správne ustálil súd prvej inštancie. Trestne stíhaná osoba
má ústavou zaručené právo na právnu pomoc prostredníctvom obhajcu, preto neuplatnená odmena za
právnu pomoc je materiálnou ujmou na jej majetku, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím
štátu, lebo nebyť tohto aktu, označené právo by sa nerealizovalo. V tomto prípade nejde o rozhodovanie
o náhrade trov konania podľa príslušných procesných predpisov, ale o rozhodovanie o majetkovej ujme

zastúpeného formou zaplatených trov trestného konania svojmu obhajcovi bez ohľadu na to, či táto
náhrada vychádza zo zmluvnej alebo zákonnej odmeny za poskytnutú právu pomoc. Zotrval na svojom
názore, že nemajetková ujma vzniká už samotným porušením, resp. zásahom do základných práv
a slobôd človeka, ktorý bol nezákonne trestne stíhaný.
5. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 22.11.2016 sp. zn.8Co/459/2013 rozsudok súdu prvej inštancie

v napadnutej časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy potvrdil a vo zvyšnej vyhovujúcej časti rozsudok
zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 863,65 eur spolu s 8,0 % úrokom z omeškania
ročne od 10.05.2011 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol, v napadnutej zamietajúcej časti
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov
konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady škody

vychádzal z nesprávneho skutkového zistenia, že vyúčtovanie odmeny predložené právnym zástupcom
žalobcu v trestnom konaní zodpovedalo tarifnej odmene. Po doplnení dokazovania
dospel k záveru, že v trestnom konaní boli pojednávania odročené bez prejednávania veci, preto mal
právny zástupca žalobcu v trestnom konaní nárok len na odmenu vo výške 1/4 základnej sadzby tarifnej
odmeny. To, čo žalobca zaplatil svojmu zástupcovi nad túto výšku, nie je škodou, za ktorú by zodpovedal

štát. Priznal preto žalobcovi náhradu skutočnej škody v sume 863,65 eur a vo zvyšnej časti uplatneného
nároku žalobu zamietol. Ďalej dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne ustálil za orgán konajúci
v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, pričom konštatoval, že pokiaľ je obžaloba
považovaná za nezákonné rozhodnutie, hoci nejde o rozhodnutie v pravom zmysle slova, rovnako je
možné za nezákonné rozhodnutie považovať aj trestný rozkaz, ktorý bol v danom prípade vydaný.

Právnu fikciu nezákonnosti, ktorá bola uznaná ustálenou judikatúrou, je preto potrebné vzťahovať nielen
k uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia a začatí trestného stíhania proti žalobcovi a k obžalobe,
ale aj k trestnému rozkazu, keďže na základe podanej obžaloby súd ďalej pokračoval v stíhaní žalobcu,
vydal trestný rozkaz, trestné stíhanie nezastavil, obžalobu neodmietol a nevrátil vec prokurátorovi
na ďalšie konanie. Tento trestný rozkaz nemal byť vydaný vzhľadom na konečný výsledok trestného

konania - vydanie oslobodzujúceho rozsudku. Z podanej žaloby, ako aj z listu žalobcu z 05. novembra
2010, ktorým žalobca požiadal o predbežné prejednanie nároku, jednoznačne vyplýva, že žalobca za
nezákonné považoval uznesenie vyšetrovateľa o začatí trestného stíhania, podanie obžaloby, ako aj
vydaný trestný rozkaz. V danom prípade ako zástupcovia štátu prichádzali do úvahy viaceré orgány, a
to Ministerstvo vnútra SR, Generálna prokuratúra SR, ale aj Ministerstvo spravodlivosti SR, keď konal

a nezákonné rozhodnutie vydal v podobe trestného rozkazu aj trestný súd v trestnom konaní. Dospel
preto k záveru, že je potrebné príslušnosť určiť na základe § 4 ods. 1 písm. m/ zákona č. 514/2003
Z.z. To znamená, že orgánom konajúcim za štát je orgán, na ktorý bola podaná žiadosť o predbežné
prerokovanie o náhrade škody; týmto orgánom je v danom spore Ministerstvo spravodlivosti SR.6. Na základe dovolania podaného žalovaným proti rozsudku odvolacieho súdu Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením zo dňa 29.01.2018 sp. zn. 3Cdo/116/2017 rozsudok odvolacieho súdu zrušil vo
výroku, ktorým bol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti priznanej náhrady nemajetkovej

ujmy potvrdený, ktorým bol rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti zmenený tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi do 3 dní sumu 963,68 eur spolu s 8 % úrokom z omeškania
ročne od 10. mája 2011 do zaplatenia, a vo zvyšku žalobu zamietol a vo výroku, ktorým bolo rozhodnuté
o náhrade trov konania. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 14. októbra 2015 sp. zn. 8Cdo/289/2014, podľa ktorého, "ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo

právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa
policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného zboru a podal v trestnej veci
obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1
písm. f/ Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z.z. je od 01. januára 2013
Generálna prokuratúra SR". Poukázal aj na to, že v uvedenom rozhodnutí Najvyšší súd

SR zároveň konštatoval, že "na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto
prípade súd z úradnej povinnosti". Uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR bolo v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky publikované ako judikát
R6/2016, stalo sa tak súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1
písm. a/ C.s.p., a dospel preto k názoru, že odvolací súd sa pri riešení žalovanou v odvolaní označenej

právnej otázky odklonil od vyššie uvedenej ustálenej praxe dovolacieho súdu a svoje rozhodnutie založil
na vecne nesprávnom právnom názore. Nepovažoval za správny názor odvolacieho súdu, že "pokiaľ je
obžalobapovažovanázanezákonnérozhodnutie,hocinejde orozhodnutievpravomzmysleslova,
rovnako je možné za nezákonné rozhodnutie považovať aj trestný rozkaz, ktorý bol v danom prípade
vydaný súdom". Ďalej v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že "určujúce je to, že v trestnom konaní, ktoré

sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu
vyšetrovateľa policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu. Orgánom konajúcim v mene štátu vo
veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z.
je - a ako už bolo uvedené - od 1. januára 2013 vždy Generálna prokuratúra SR."
7. Odvolací súd opätovne preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti,

vychádzal pritom z právneho názoru dovolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 455 C.s.p. odvolací
súd viazaný, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti nie je vecne správny.
Súd prvej inštancie správne ustálil pasívnu legitimáciu žalovaného, teda štátu, podľa § 3 zákona
č. 514/2003 Z.z., keď štát zodpovedá za škodu, ktorá vznikla žalobcovi trestným stíhaním, ktoré

bolo v konečnom dôsledku ukončené vydaním oslobodzujúceho rozsudku vo vzťahu k žalobcovi. Pri
posudzovaní nezákonnosti rozhodnutí vydaných v trestnom konaní správne vychádzal z konečného
výsledku trestného konania, ktorý je aj podľa ustálenej súdnej judikatúry rozhodujúci, a ktorým
v danom prípade bolo vydanie oslobodzujúceho rozsudku, na základe ktorého treba považovať
za nezákonné všetky dovtedy vydané rozhodnutia vzhľadom na tú skutočnosť, že podozrenie zo

spáchania trestného činu sa v konečnom dôsledku v trestnom konaní nepotvrdilo, keďže bol vydaný
oslobodzujúci rozsudok, a preto treba vychádzať z toho, že trestný čin osoba obžalovaná nespáchala
a trestné stíhanie voči nej nemalo byť začaté. Nesprávne však ustálil, že orgánom konajúcim v mene
štátu je v danom prípade Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, keď v zmysle ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, na ktorú poukázal dovolací súd vo svojom uznesení sp. zn.

3Cdo/116/2017 (rozhodnutie zo dňa 14. októbra 2015 sp. zn. 8Cdo/289/2004, publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R6/2016), "ak v
trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol
sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného
zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene

štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z.z. je
od 01. januára 2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky". V zmysle uvedeného pre posúdenie,
ktorý orgán štátu je oprávnený v danom prípade konať v mene štátu, je rozhodujúce, že trestné konanie
voči žalobcovi sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného a že prokurátor zamietol sťažnosť

proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu. Vzhľadom na to je
v prejednávanej veci orgánom konajúcim v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, s
ktorým orgánom však súd prvej inštancie nekonal a nesprávne konal ako s orgánom konajúcim v mene
štátu s Ministerstvom spravodlivosti SR.8. Vzhľadom na uvedené odvolací súd posúdil ako dôvodné námietky žalovaného uvedené v jeho
odvolaní, že štát ako strana sporu nebol v konaní riadne zastúpený orgánom na to oprávneným a týmto
postupom súdu sa mu odňala ako strane možnosť konať pred súdom prostredníctvom orgánu na to

oprávneného. Týmto nesprávnym procesným postupom súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu
znemožnil strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, keď právo na
spravodlivý súdny proces zahŕňa aj dodržanie zásady dvojinštančnosti súdneho konania.
9. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti

podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 C.s.p.,
v ktorom súd prvej inštancie bude ďalej konať s Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, ako
orgánom konajúcim v mene Slovenskej republiky.
10. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci podľa
§ 396 ods. 3 C.s.p.
11. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v

plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§
421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom

fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa,aleboakjedovolateľvsporoch sochranouslabšejstranypodľadruhejhlavytretejčastitohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou aleboodborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).