Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. január 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/30/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4410220504
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oliver Kolenčík

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4410220504.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Olivera Kolenčíka a sudcov JUDr.

Vladimíra Novotného a JUDr. Borisa Minksa, v spore žalobcu: I.. U. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. Q.
XXX, občan SR, právne zastúpený: JUDr. Zuzana Lapárová, advokátka, so sídlom Forgáchova bašta 7,
940 02 Nové Zámky, IČO: 31 826 059 proti žalovanému: Slovenská republika, orgán konajúci v mene
štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa
11. júna 2021, č. k. 5C/274/2010 - 444, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku m e n í tak, že

žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 15.250 eur v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku
a vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdNovéZámky(do30.06.2016akosúdprvéhostupňavzmysle§9ods.1zák.č.99/163Zb.
Občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSP“ a ako súd prvej inštancie v zmysle § 12 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) napadnutým rozsudkom zo dňa 11. júna 2021, č. k.
5C/274/2010 - 444 rozhodol tak, že: Súd konanie v časti zaplatenia sumy 75.000 eur zastavuje. Žalovaný

je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 23.250 eur v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta. Žalobca má nárok na náhradu trov konania a trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %, o výške trov konania súd rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 17 ods. 2, 3,
4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov a s poukazom na § 13 zák. č. 274/2017, § 9b ods. 1 písm. a/ zák. č. 663/2007 Z. z.
3. Prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca sa cestou svojej právnej zástupkyne žalobou doručenou
na súd dňa 13.12.2010 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného - Slovenskú republiku, orgán konajúci v
mene štátu Generálna prokuratúra SR - zaplatiť žalobcovi sumu 100.542,28 eur s príslušenstvom a trovy
konania. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa PZ Nové Zámky, ČVS: OUV - 793/20-2001
- La zo dňa 25.06.2002 bolo voči nemu a ďalším osobám začaté trestné stíhanie pre pokračovací
trestný čin podvodu spolupáchateľstvom proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť. Uznesením Krajskej

prokuratúry č. k. Kv 86/03-190 zo dňa 08.07.2008 - ktoré nadobudlo právoplatnosť 26.11.2008 - bolo
jeho trestné stíhanie zastavené. Prokurátor konštatoval, že skutky, ktoré boli predmetom obvinenia nie
sú trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci.2. Okresný súd Nové Zámky vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 5C 274/2010-303 zo
dňa 26.06.2018 tak, že výrokom I. určil, že nárok žalobcu na náhradu škody nie je daný a výrokom II.
určil, že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je daný. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť

v prvom výroku dňa 30.08.2018 a v druhom výroku nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5Co 296/2018 zo dňa 22.01.2020 dňa 30.08.2018.

3. Právna zástupkyňa žalobcu v priebehu konania uviedla, že žalobca je invalidom a bola mu priznaná
invalidita vo výške 70 % už v roku 2006 a teraz je určite vyššia. Podľa nej prekonal infarkty v priebehu

trestného konania a aj invalidita, do ktorej sa dostal nepochybne súvisela s trestným konaním. Žalobca
mal v čase začatia trestného konania 50 rokov a bol v stave primeranom jeho veku. Právna zástupkyňa
uviedla, že nevie presne uviesť aká výška nemajetkovej ujmy by mala byť priznaná za zhoršenie
zdravotného stavu. Požaduje vyplatenie nemajetkovej ujmy v sume 25.000 eur s prihliadnutím na výšku
nemajetkovej ujmy, ktorú je možné priznať obetiam trestných činov. Poukázala aj na to, že žalobca v
priebehu trestného konania stratil dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov čo významne narušilo

jeho podnikateľskú činnosť a v zásade už podnikať nemohol. To sa malo stať po tom čo sa medzi
ľuďmi roznieslo, že žalobca niečo ukradol a že je trestne stíhaný. Uviedla, že súd by mal zohľadniť aj
neprimeranú dĺžku trestného konania, ktoré trvalo 6,5 roka. Uviedla ďalej, že trestné stíhanie žalobcu
negatívne ovplyvnilo život jeho detí, ktoré začínali študovať, v tejto súvislosti poukázala na výpoveď
žalobcovho syna. Poukázala aj na to, že žalobca sa v priebehu trestného konania rozviedol. Uviedla

ďalej, že súd by mal postupovať v súlade s § 17 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Zdôraznila,
že žalobca bol v čase trestného stíhania predsedom výrobno-obchodného družstva, bol teda riadiacim
pracovníkom, mal dobrú povesť a dôveru spoluobčanov, nebol trestaný a viedol usporiadaný rodinný
život. V dôsledku trestného stíhania sa zhoršil jeho zdravotný stav a v roku 2006 mu bol priznaný
invalidný dôchodok v sume 13.762 Sk (cca 456 eur mesačne). V čase začatia trestného stíhania mal

50 rokov a invalidizovaný bol vo veku 54 rokov. Významne sa znížila životná úroveň jeho rodiny a to
v čase keď jeho deti študovali na vysokej škole a boli na rodičoch plne závislé. Poukázala na nález
Ústavného súdu Českej republiky I.US2551/2013 zo dňa 29.04.2014, podľa ktorého trestné konanie
vnáša do života obvineného značnú neistotu, znamená pre neho významnú psychickú záťaž, výrazne
zasahujedosúkromiaaosobnéhoživotajednotlivca,dojehoctiadobrejpovestiajvtedyakniejestíhaný

väzobne. Takýto zásah je citeľnejší ak je stíhaná osoba oslobodená alebo je trestné stíhanie zastavené
z dôvodu, že sa skutok nestal, alebo nie je trestným činom. Ak takéto konanie trvá neprimerane dlho,
pocity frustrácie môžu viesť k psychickému a fyzickému poškodeniu jednotlivca. Tak, kde je v stávke
osobný, rodinný a pracovný život, občianska česť a doterajšia bezúhonnosť sú dôsledky závažnejšie a
vedú niekedy k úplnej osobnej, spoločenskej a profesnej likvidácii dotknutej osoby. Uviedla, že žalobca

je dnes 68 ročný muž odkázaný na opateru druhých, umiestnený v zariadení Sociálnych služieb pričom
na úhradu poplatku za pobyt nepostačuje jeho dôchodok.

4. Zástupkyňa žalovaného v priebehu konania k veci uviedla, že v danej právnej veci bolo právoplatným
rozsudkom rozhodnuté, že uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody nie je daný a súčasne, že nárok

na náhradu nemajetkovej ujmy je daný. Bolo teda rozhodnuté o tom, že je daný žalobou uplatnený
nárok na kompenzáciu nemajetkovej ujmy formou jej náhrady, a preto je úlohou súdu aj v zmysle
úpravy uvedenej v potvrdzujúcom rozhodnutí KS NR zo dňa 22.01.2020 určiť výšku tejto náhrady po
vyhodnotení kritérií primeranosti. Žalobca uplatňuje výšku nemajetkovej ujmy po čiastočnom späťvzatí
návrhu vo výške 25.000 eur. V tomto smere mu patrila dôkazná povinnosť za účelom preukázania

všetkých skutkových okolností potrebných pre posúdenie už uvedených kritérií primeranosti na jej
priznanie v uplatnenej výške. Bremeno tejto dôkaznej skutočnosti v sume 25.000 eur, ktorú nijak
nešpecifikoval vo vzťahu k jednotlivým ním uvádzaným následkom podľa jej názoru žalobca neuniesol.
V tejto súvislosti poukázala na to, že určenie výšky nároku nie je záležitosťou voľnej úvahy súdu,
jej základom je preukázanie takých skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom

kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Má za to, že žalobcom v priebehu konania popisované
skutočnosti a okolnosti, ku ktorým malo dôjsť počas jeho trestného stíhania boli podľa výsledkov
dokazovania primárne dôsledkom problémov v jeho podnikaní, ktoré sa premietli do širokého spektra
v oblastí jeho života. V prípade ujmy tvrdenej žalobcom spočívajúcej v jeho zdravotných problémoch,
ktoré ako z výsledkov dokazovania vyplynulo, nastali ešte v roku 1999 teda pred jeho trestným stíhaním,

následne v roku 2002 ďalej spočívajúca v podaní návrhu jeho manželkou na rozvod manželstva, v roku
2002 v neúspechu vo výberovom konaní v agroinštitúte na post, o ktorý sa uchádzal v roku 2003 v jeho
vylúčení z externého doktorandského štúdia na SPU v Nitre na základe rozhodnutia tejto inštitúcie v roku
2005. Nejde o ujmu, ktorá by bola dôsledkom neodôvodnene dlhotrvajúceho trestného stíhania žalobcuzačatého v roku 2002. Ide o ujmu, ktorá vznikla iba v prvých 3 rokoch jeho trestného stíhania, teda
nejde o také obdobie, ktoré by bolo neprimerane dlhé, teda také, ktoré by zakladalo záver o nesprávnom
úradnom postupe titulom ktorého si nárok uplatňuje. Uviedla ďalej, že žalobca sa domáha ujmy bez

konkrétneho vyčíslenia vo vzťahu k jednotlivým oblastiam, v ktorých mala byť spôsobená ujma. V jeho
živote sú ďalšie predchádzajúce okolnosti, ktoré mali negatívny dopad na jeho fungovanie v jednotlivých
oblastiach jeho života vrátane jeho zdravia. Vzhľadom na tieto skutočnosti považuje uplatnenú výšku
nemajetkovej ujmy vyčíslenú v sume 25.000 eur za neprimeranú. V konaní nebolo preukázané, že
zlý zdravotný stav žalobcu, rozpad jeho rodinného života, sťažená možnosť študovať a zamestnať sa

sú ujmy, ktoré sú výlučným dôsledkom trestného stíhania. Navrhla, aby súd rozhodol s prihliadnutím
na tieto skutočnosti a postupovať v súlade s § 17 ods. 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z. a v súlade s
aktuálnou judikatúrou súdov SR, poukázala na rozhodnutie NS SR 3Cdo/25/2019. Požiadala súd, aby
v prípade určenia lehoty na plnenie bola táto určená na 30 dní preto, aby nedošlo k prípadnej možnosti
zmarenia plnenia vzhľadom na usporiadanie prokuratúry kvôli viacerým administratívnym postupom,
ktoré si vyžadujú nejaký čas.

5. Súd je toho názoru, že medzitýmnym rozsudkom rozhodol iba o existencii nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy, nejedná sa teda o meritórne rozhodnutie vo veci. V ďalšom konaní, teda v konaní
o výške nemajetkovej ujmy preto nie je potrebné opätovne vykonávať dôkazy, ktoré boli vykonané do
vyhlásenia medzitýmneho rozsudku. Súd teda v odôvodnení tohto rozsudku poukazuje na konkrétne

dôkazy, ktoré už boli v konaní vykonané a odkazuje na príslušné body odôvodnenia medzitýmneho
rozsudku.

6. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy súd v prvom rade skúmal, či je na uvedený prípad
možné aplikovať § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. preto, že k určeniu maximálnej hranice náhrady

nemajetkovej ujmy došlo až zákonom č. 412/2012 Z. z., teda jednou z noviel zákona č. 514/ 2003 Z. z..
V tej súvislosti poukazuje súd na rozhodnutie NS SR č. 3Cdo/19/2018 zo dňa 24.07.2018 podľa ktorého
„je určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v
zmysle zákona č. 412/2012 Z. z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú
utrpeli obete trestných činov pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom

rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva“. Aplikácia maximálnej hranice náhrady nemajetkovej
ujmy určená § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. je v tomto prípade plne odôvodnená.

7. Pri zohľadnení výšky nemajetkovej ujmy súd prihliadol na rozhodnutie NS SR č. 7Cdo/145/2011 zo
dňa 12.12.2012, podľa ktorého „hoci výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť

o úvahu nepreskúmateľnú, resp. úvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom
na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti“.

8. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd v prvom rade zohľadnil neprimeranú dĺžku trestného konania
v uvedenej veci. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané (pozri bod 66 až 70 odôvodnenia

medzitýmneho rozsudku), že trestné konanie v uvedenej veci trvalo 6 rokov a 5 mesiacov. Súd mal
preukázané, že neprimeraná dĺžka trestného konania bola spôsobená viacročnou nečinnosťou orgánov
činných v trestnom konaní (pozri bod 106 odôvodnenia medzitýmneho rozsudku), skutočnosť, že trestné
konanie trvalo neprimerane dlho zohľadnil v svojom potvrdzujúcom rozsudku aj Krajský súd v Nitre (pozri
bod 40.2. odôvodnenia tohto rozsudku).

9. Náhrada, resp. finančné zadosťučinenie za prieťahy v konaní resp. jej výška je pomerne bohato
judikovaná rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky (pozri napríklad rozhodnutie I. ÚS
111/2019-31) výška náhrady priznávanej Ústavným súdom za prieťahy v konaní sa ustálila na sume 500
až 600 eur ročne.

10. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy, ktorá sa týka neprimeranej dĺžky konania súd vychádzal aj zo
stanoviska Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Cpjn 206/2010 zo dňa 13.04.2011, podľa ktorého
pri úvahe o poskytnutí primeraného zadosťučinenia je treba prihliadať k celkovej dobe trvania konania
nie iba k dobe, v ktorej dochádzalo k prieťahom v zmysle nečinnosti. V uvedenom stanovisku je citované

aj stanovisko Ministerstva spravodlivosti Českej republiky, ktoré považuje za primerané zadosťučinenie
za spôsobené prieťahmi v konaní sumu 15.000 Kč (cca 591 eur) za rok konania.11. S prihliadnutím na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky a citované stanovisko
Najvyššieho súdu Českej republiky súd považuje za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti
s neprimeranou dĺžkou trestného konania sumu 500 eur za rok, teda za 6,5 roka sumu 3.250 eur.

12. Súd ďalej skúmal jednotlivé okolnosti konkrétneho prípadu s prihliadnutím na § 17 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z. z..

13. Súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca bol pred začatím trestného konania

mužom vo veku 50 rokov, vedúcim pracovníkom, žil v usporiadanom manželskom vzťahu a nebol trestne
stíhaný. Táto skutočnosť vyplýva z výpovede jeho manželky (pozri bod 62 odôvodnenia medzitýmneho
rozsudku)azvýpovedejehosyna(pozribod61odôvodneniamedzitýmnehorozsudku).Boltedamužom
v primeranom zdravotnom stave, so služným spoločenským statusom a s usporiadaným rodinným
životom.

14. Súd mal preukázané, že v priebehu trestného konania došlo k tomu, že žalobca utrpel opakované
náhle cievne mozgové príhody v rokom 2002, 2003 a 2004. Je zrejmé, že žalovaný bol dlhodobo
práceneschopný od 16.02.2004 a v roku 2007, teda ešte v priebehu trestného konania bol uznaný za
invalidného dôchodcu. Tieto skutočnosti sú zrejmé z lekárskych správ nachádzajúcich sa v spise (pozri
bod 59 a 60 odôvodnenia medzitýmneho rozsudku). Je teda možné konštatovať, že trestné konanie

malo na zhoršenie zdravotného stavu žalobcu výrazný vplyv.

15. Je všeobecne známe, že stres, ktorý je nepochybne spojený s trestným konaním má výrazne
negatívny vplyv na zdravotný stav človeka, ktorý je takémuto stresu vystavený. Je jednoznačné, že
trestné stíhanie je pre občana, voči ktorému sa trestné stíhanie vedie jednoznačne veľmi stresujúcou

záležitosťou - len na extrémne silnú osobnosť s dostatočným rodinným zázemím, by nespravodlivé,
takmer 6 ročné trestné stíhanie malo minimálny dopad (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Českej
republiky č. IV.ÚS 3183/15 bod 50 odôvodnenia). Je jednoznačné, že žalobca utrpel prvú mozgovú
príhodu v roku 2002, je možné s istotou tvrdiť, že zhoršenie zdravotného stavu žalobcu bolo v priamej
príčinnej súvislosti s trestným stíhaním, ktorého sa voči jeho osobe začalo. Skutočnosť, že neprimeraný

stres spôsobuje zdravotné problémy je všeobecne známa, a preto ju netreba osobitným spôsobom
preukazovať.

16. Podľa nálezu Ústavného súdu Českej republiky číslo IV.ÚS 3183/15 „sa musia sudcovia vedieť
aspoň elementárne vcítiť do pozície súdeného človeka, najmä za situácie, keď majú napraviť škodu

spôsobenú inými súdmi...“. Je ľudsky pochopiteľné, že trestné stíhanie spôsobuje mimoriadny stres,
ktorý sa nepochybne prejaví na zdraví a môže sa prejaviť aj na rodinných a osobitných vzťahoch osoby,
ktorá je trestne stíhaná. Je ďalej nepochybné, že ak štát nepostupoval prostredníctvom orgánov verejnej
moci v súlade so zákonom mal by občanovi nahradiť ujmu, ktorá mu takto vznikla.

17. Je možné konštatovať, že poškodenie zdravia, ktoré utrpel v súvislosti s trestným konaním žalobca
možno považovať za závažné. Z lekárskych správ doložených v spise je možné konštatovať, že
zdravotný stav žalobcu po troch mozgových príhodách je nevratný a súčasná miera poznania v medicíne
neumožňuje nápravu takéhoto stavu. Inými slovami ťažké poškodenie zdravia žalobcu nie je možné do
budúcna odstrániť.

18. Súd konštatuje, že v tomto smere nie je možné vykonať dôkazy, ktoré by nespochybniteľne
stotožnili zhoršenie zdravotného stavu žalobcu s priebehom trestného konania - jedná sa o tzv.
nesplniteľné dôkazné bremeno, pretože nemajetková ujma sa nepreukazuje (porovnaj rozhodnutie NS
SR 4Cdo/34/2018).

19. Súd konštatuje, že v dôsledku vážneho zhoršenia zdravotného stavu je možné považovať stav
žalobcu za „sociálnu smrť“. Z hľadiska zdravotného stavu žalobcu nie je možné, aby sa žalobca vrátil
do pracovného procesu, do rodinného života a ani do sociálnych štruktúr v ktorých sa nachádzal pred
začatím trestného stíhania. Žalobca bude veľmi pravdepodobne doživotne odkázaný na starostlivosť

iných osôb.
20.Súdtedapriznalžalobcovizavážnezhoršeniezdravotnéhostavu,ktorébolospôsobenénepochybne
aj trestným konaním nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 eur. Vzhľadom na „sociálnu smrť“ žalobcu
považuje súd takto určenú sumu za primeranú.21. V tejto súvislosti poukazuje súd na uznesenie NS SR č. k. 4Cbo/125/2019, podľa ktorého
„pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby sudcom

nesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním neprimerane nízkych resp. žiadnych náhrad,
také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi
cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla podľa ktorého...
nerob druhému to, čo nechceš aby robili tebe...“.

22. Súd konštatuje, že v dôsledku trestného konania došlo aj k rozpadu rodinného života žalobcu.
Žalobca sa nachádzal v situácii, keď sa v dôsledku trestného konania nevedel riadne zamestnať, pretože
v prostredí, v ktorom sa nachádzal sa pozerali ako na podvodníka a zlodeja (viď výpoveď syna a
bývalej manželky žalobcu - bod 61 a 62 odôvodnenia medzitýmneho rozsudku). Pre žalobcu muselo byť
mimoriadne nepríjemné a až mučivé poznanie, že kvôli trestnému konaniu sa nevie riadne zamestnať
a poskytnúť svojim deťom také materiálne zabezpečenie, aké by im poskytnúť vedel keby nebol trestne

stíhaný.

23. Je nepochybné, že trestné konanie, ktoré bolo voči žalobcovi vedené sa mimoriadne negatívnym
spôsobom podpísalo aj na jeho manželskom živote. Rozvod manželstva nastal nepochybne aj kvôli
tomu,žežalobcaveľmiťažkoprežívaltrestnékonanie,ktorébolozjehopohľadunespravodlivé,neustále

sa zaoberal vecami súvisiacimi s trestným konaním a nevenoval sa dostatočne manželke a rodinnému
životu. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV.US
3183/2015, ktoré odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 2813/2011,
podľa ktorého je jedným z kritérií priznania nemajetkovej ujmy, posúdenie následkov spôsobených
trestnýmkonanívosobnostnejsférepoškodenejosobyadopadtrestnéhokonanianamorálnenarušenie

osobnosti (integrity) poškodeného, jeho profesnej, súkromnej, rodinnej a prípadne aj inej sféry života.
Súd je teda toho názoru, že v uvedenom prípade došlo u žalobcu z dôvodu nemožnosti riadne materiálne
podporovať svoje deti a venovať sa riadne rodinnému životu k vážnej ujme. Výšku nemajetkovej ujmy
spôsobenú trestným konaním žalobcu v oblasti rodinného života je teda podľa názoru súdu potrebné
sanovať sumou 10.000 eur.

24. Súd je teda toho názoru, že u žalobcu došlo trestným konaním k veľmi negatívnej zmene v živote
- kým pred začatím trestného konania sa jednalo o 50 ročného primerane zdravého muža s dobrým
ekonomickým postavením a usporiadaným rodinným životom - po skončení trestného konania resp.
v jeho priebehu sa z neho stal invalid s mierou pracovnej neschopnosti 70 %, ktorý je na vozíčku,

plienkovaný, odkázaný na invalidný dôchodok bez reálnej schopnosti zamestnať sa a je odkázaný na
pomoc tretej osoby a na pobyt v špecializovanom zariadení, so zničeným rodinným životom. Sumu
vo výške 23.250 eur, ktorú súd priznal ako náhradu nemajetkovej ujmy je teda možné považovať za
primeranú.

25. V tejto súvislosti súd opätovne poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 4Cbo 125/2019 - podľa
odôvodnenia citovaného uznesenia „nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a
slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Ide o stav mysle
poškodenej osoby, ktorý sa preukazuje empaticky, pravda za predpokladu, že sa sudca bude aspoň
elementárne vcítiť do pozície trestne stíhaného človeka... žalobcu postavili do úlohy púheho objektu,

kedy sa stáva iba prostriedkom v rukách štátnej moci (orgánov činných v trestnom konaní), ktorý je
potom zameniteľný aj so skutočným zločincom, a tak sa musí podrobovať excesívnym úkonom orgánov
činných v trestnom konaní, hoci vo výsledku bol nevinný, čiže aj uznesenie o vznesení obvinenia nemalo
byť vôbec vydané. Takéto bezprávie voči ľudskej dôstojnosti musí byť v právnom štáte odškodniteľné“.

26. Súd posúdil výšku priznanej nemajetkovej ujmy aj z hľadiska podobných prípadov, keď súdy
rozhodovali o nemajetkovej ujme v porovnateľných veciach. Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom
sp. zn. 7C/41/2012 priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur (väzobné stíhanie žalobcu).
Okresný súd Bratislava I v konaní č. 25C/27/2015 priznal nemajetkovú ujmu v rozsahu 26.815 eur,
nemajetkováujmapriznanáObvodnýmsúdomprePrahuIIvrozsudku19C/304/2011vsume300.000Kč

(cca11.800eur)bolaÚstavnýmsúdomČeskejrepubliky(IVÚS3183/2015)považovanázaneprimerane
nízku - suma 23.250 eur, ktorú súd priznal v tomto konaní sa podľa názoru súdu teda nevymyká z rámca
priznávaných súm pri nemajetkovej ujme v podobných veciach.27. Súd konštatuje, že výška priznanej nemajetkovej ujmy má okrem satisfakcie za nespravodlivé a
neprimerane dlhé trestné konanie zabezpečiť žalobcovi aj jednoduchší a pohodlnejší život. Žalobca
je na vozíčku, plienkovaný, potrebuje starostlivosť špecializovaného zariadenia na čo jeho dôchodok

nepostačuje - finančná satisfakcia, ktorú mu súd priznal situáciu žalobcu pomôže riešiť.

28. Súd zohľadnil požiadavku zástupkyne žalovaného a lehotu na plnenie určil na 30 dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku. Je pochopiteľné, že žalovaný v prípade keď rozsudok nadobudne
právoplatnosť bude potrebovať z hľadiska jeho organizačnej štruktúry na prípravu dlhší čas.

29. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 s prihliadnutím na § 262 ods. l C.s.p. Súd
konštatuje, že žalobca bol v konaní úspešný v plnom rozsahu. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 04.02.2021, sp. zn. III. ÚS 475/2018-31 „pri rozhodovaní o náhrade trov konania v
tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napr. nález Ústavného
súdu Českej republiky, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva

bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca“. Preto, že žalobca bol v
konaní a aj v odvolacom konaní úspešný v plnom rozsahu, priznal mu súd nárok na náhradu konania
(a odvolacieho konania) v rozsahu 100 %.

30. Proti vyhovujúcej časti rozsudku vrátane náhrady trov konania podal včas odvolanie žalovaný.

Uviedol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej
inštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniamajehorozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Výšku náhrady považoval v predmetnej veci za
neodôvodnenú a neprimeranú. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bol žalobcovi priznaný titulom
nesprávneho úradného postupu, za ktorý súd prvej inštancie, a stotožniac sa s jeho závermi aj odvolací

súd, označili trestné stíhanie žalobcu na základe uznesenia vyšetrovateľa vtedajšieho Okresného úradu
vyšetrovania Policajného zboru Nové Zámky zo dňa 25.06.2002, ktoré bolo zastavené uznesením
prokurátora Krajskej prokuratúry v Nitre zo dňa 08.07.2008. Odvolací súd v skoršom zrušujúcom
uzneseníuviedol,ževďalšompostupeprvoinštančnýsúdvyhodnotíkritériáprimeranostiastanovívýšku
ujmy, ktorá vystihne závažnosť zásahu trvajúcim stíhaním, s prihliadnutím na to, že stanovená výška

nemôže prekročiť zdravý úsudok primeranosti v porovnaní s inými závažnejšími zásahmi spočívajúcimi
v zodpovednosti štátu za orgány verejnej moci. Odvolací súd uviedol, že je treba prihliadnuť a dôsledne
stanoviť limity, porovnávajúc ľahšie a naopak ťažšie zásahy a výšky náhrad, ktoré sú v našom právnom
prostredí súdnou praxou akceptované s tým, že potreba odôvodniť vážnosť zásahov do práv žalobcu,
ktoré súvisia s nesprávnym úradným postupom a odôvodňujú pohybovať sa v limitoch primeranosti.

Žalovaný konštatoval, že týmto požiadavkám napadnutý vyhovujúci výrok rozhodnutia súdu prvej
inštancie nezodpovedá. Súd prvej inštancie vychádzal z dôkazov zabezpečených v štádiu konania pred
vyhlásením medzitýmneho rozsudku, hoci uplatnený postup odôvodnil potrebou ďalšieho dokazovania.
V napadnutom rozsudku uviedol, že v konaní o výške nemajetkovej ujmy nie je potrebné opätovne
vykonávať dôkazy, ktoré boli vykonané do vyhlásenia medzitýmneho rozsudku, preto v odôvodnení len

poukázal na dôkazy, ktoré už boli v konaní vykonané. Neuvedenie časti obsahu vyjadrení manželky
žalobcu, jeho syna a listinné dôkazy nezodpovedá požiadavke riadneho odôvodnenia rozhodnutia, ktorá
je jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu. V konaní po právoplatnosti vyhláseného
medzitýmneho rozsudku žiadne dokazovanie vykonané nebolo. Takto sa javí byť otázna účelnosť a
význam rozhodovania o základe uplatneného nároku medzitýmnym rozsudkom. Súd prvej inštancie

neuviedol, ktoré obdobie, respektíve aký konkrétny časový úsek trvania trestného konania považoval za
obdobie viacročnej nečinnosti, ktorou malo byť spôsobené dlhoročné trestné konanie. Trestné konanie
trvalo 6 rokov a 5 mesiacov, a nie 6 a pol roka. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, prečo súd prvej
inštancie sumu 500 EUR za rok určenú porovnaním s rozhodovacou činnosťou súdov v otázke určenia
primeranej náhrade za prieťahy v konaní, aplikoval na celé obdobie trvania trestného stíhania. Samotná

dĺžka trestného konania, na ktorú súd poukazuje, nezakladá bez ďalšieho záver o nesprávnom úradnom
postupe, za účelom preukázania ktorého žalobca neprodukoval žiadny relevantný dôkaz. V konaní
nepreukázal, že by v trestnom konaní podal sťažnosť na prieťahy v konaní.

31. Súd prvej inštancie neprihliadol na skutočnosť, že žalobca bol spoločne s ďalšími osobami trestne

stíhaný za 8 skutkov, a preto išlo o skutkovo zložitú a obsažnú vec. Dĺžka konania bola podmienená
uvedenou zložitosťou veci. Súd prvej inštancie rozčlenil sumu 20.000 EUR zostávajúcu po odrátaní
uvedenej sumy náhrady určenej vo výške 3.250 EUR, na sumu 10.000 EUR, ktorú žalobcovi priznal
za vážne zhoršenie zdravotného stavu a sumu 10.000 EUR za ujmu v oblasti rodinného života.Pokiaľ išlo o spojitosť medzi trestným stíhaním, zdravotným stavom žalobcu, súd prvej inštancie
odkazoval na výpoveď manželky žalobcu, jeho syna a listinné dôkazy, bez uvedenia relevantnej
obsahovej časti. Žalovaný poukázal na predchádzajúce problémy v súvislosti s vyhláseným konkurzom

na majetok družstva v F., ktorého bol žalobca členom a predsedom a tieto nepochybne negatívne
ovplyvnili ďalšie oblasti života žalobcu, načo súd nepoukázal. Vo vzťahu k mozgovej príhode v roku
2002 súd prvej inštancie odvodil príčinnú súvislosť so začatím trestného stíhania, čo odporovalo
tomu, že za príčinu ujmy, za ktorú bola žalobcovi náhrada priznaná, posúdil trestné konanie, ktoré
označuje za nezákonné z dôvodu jeho dĺžky, t. j. nie začatie trestného stíhania, ktorým je rozhodnutie

o stíhaní. Súd prvej inštancie nevyhodnotil rozsah a mieru vplyvu trestného konania na zdravotný
stav žalobcu. Stav žalobcu súd prvej inštancie označil za sociálnu smrť. Absencia odôvodnenia a
záverov súdu prvej inštancie sa vzťahuje na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v oblasti
rodinného života žalobcu, keď v rozsudku konštatoval, že dôsledku trestného stíhania došlo aj k
rozpadu rodinného života žalobcu, a dôsledku trestného konania sa nevedel riadne zamestnať,
pretože v prostredí, v ktorom sa nachádzal sa na neho pozerali ako na podvodníka a zlodeja. Súd

prvej inštancie opätovne poukazoval na výpoveď manželky žalobcu a jeho syna s poukazom na
medzitýmny rozsudok, bez uvedenia konkrétnych nimi uvádzaných skutočností. Súd prvej inštancie
v bode 28 odôvodnenia rozsudku konštatoval, že trestné konanie sa negatívne podpísalo na jeho
manželskom živote. Opätovne súd prvej inštancie neprihliadol na predchádzajúce problémy v oblasti
jeho podnikania, spojených s obchodnoprávnymi, občianskoprávnymi spormi a exekučnými konaniami.

Žalovaný opätovne poukazoval na limity primeranosti priznanej sumy žalobcovi. Uviedol tiež, že žalobca
nepreukázal svoje tvrdenia, že jeho problémy, ktoré mali negatívny dopad na jeho zdravie ako aj
fungovanie v ďalších sférach života boli dôsledkom jeho trestného stíhania a nekvantifikoval podiel
trestného stíhania na týchto následkoch. V trestnom konaní nebolo pristúpené k žiadnym opatreniam
zaisťovacieho charakteru, v súvislosti s majetkom žalobcu. Vo vzťahu k tvrdenej diskriminácii pri snahe

zamestnanca žalovaný poukázal na to, že právoplatné rozhodnutie o vznesení obvinenia nemá povahu
odsudzujúcehorozsudkuaplatízásadaprezumpcieneviny.Súdprvejinštancieneodôvodnilrozhodnutie
v časti výroku o zastavení konania o zaplatenie 75.000 EUR a o zamietnutí zvyšnej časti žaloby.
Súd prvej inštancie v odôvodnení len označil rozhodnutia bez uvedenia skutočností preukazujúcich
dôvodnosť respektíve použiteľnosť na porovnanie priznanej výšky náhrady s predmetnou vecou.

32. Vo vzťahu k napadnutému výroku o náhrade trov konania v odvolaní žalovaný uviedol, že súd prvej
inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď nezohľadnil pomer úspechu strán v
konaní, pričom neprihliadol na zastavenú časť uplatneného procesného nároku. V rozpore s uvedenou
argumentáciou súdu prvej inštancie je skutočnosť, že napadnutý rozsudok je rozhodnutím v merite

veci, v ktorej si žalobca podanou žalobu alebo uplatňoval nárok na náhradu škody a nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy. V časti nároku na náhradu škody bolo v danej veci o jeho základe rozhodnuté
medzitýmnym rozsudkom tak, že tento nie je daný. V časti nemajetkovej ujmy zobral žalobca žalobu
v rozsahu 75.000 EUR späť a žalobu vo zvyšku zamietol. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca mal
vo veci úspech len čiastočný, v konaní teda boli pôvodne uplatnené dva nároky, z ktorých jeden nebol

priznaný a druhý bol priznaný čiastočne v menšom rozsahu.

33. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca tak, že súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil podrobne
a dôsledne sa vysporiadal so všetkými tvrdeniami, či námietkami oboch strán sporu. Pokiaľ žalovaný
poukazoval na dĺžku trvania trestného konania v rozsahu 6 rokov a 5 mesiacov je potrebné poukázať

na to, že v skutočnosti na základe trestného oznámenia, ktoré podal správca konkurznej podstaty, bola
vec preverovaná už 2 roky pred vznesením obvinenia a aj táto doba bola súčasťou trestného konania
vedeného proti žalobcovi a aj počas tejto doby bol už žalobca pod tlakom trestného konania. Trestné
stíhanie bolo začaté pre skutok, ktorý nie je trestným činom a následne stíhanie pre takýto skutok trvalo
viac ako 6 rokov a až potom bolo zastavené. K tvrdeniu žalovaného, že pre rozhodnutie o stíhaní určitej

osobypostačuje,akjenapodkladetrestnéhooznámeniaalebozistenýchskutočnostípozačatítrestného
stíhania dostatočne odôvodnený záver, že stíhaný skutok spáchala určitá osoba, žalobca uvádza, že
toto nestačí. Pre záver, že trestné stíhanie je dôvodné, nestačí dostatočne odôvodnený záver, že táto
osoba spáchala skutok, ale musí byť dostatočne odôvodnený záver, že tento skutok je trestným činom.
Pokiaľ žalovaný poukazoval na zložitosť a mnohosti skutkov, je treba povedať, že ide o účelové tvrdenie,

pretože bolo vedené pre skutky, ktoré nie sú trestným činom. Tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie
uznesenia o zastavení trestného stíhania, kde bolo okrem uvedeného uvedené, že neboli naplnené
formálne znaky trestného činu podvodu, ani materiálne znaky, ale ani iného trestného činu.34. Trestné stíhanie je veľmi závažnou situáciou nielen pre osobu, o stíhanie ktorej ide, ale aj pre jeho
najbližšiurodinu,prejehopracovnéprostredieapodobne.Pokiaľišloočasťodvolaniatýkajúcesavýroku
o náhrade trov konania žalobca sa stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie. Poukázal na spôsob

vysporiadania sa s uplatnením viacerých samostatných procesných nárokov, kedy sa má postupovať
rozhodnutí o náhrade trov konania podľa zásad pre priznanie náhrady trov konania pri každom nároku
samostatne. Nemôže teda úspech žalobcu v spore týkajúcom sa iba niektorého nároku založiť právo
na náhradu trov konania vo všetkých nárokoch. Trovy, ktoré strana sporu súčasne vynaložila na viac
spoločne prejednávaných nárokov, je potrebné rozdeliť podľa pomeru výšky jednotlivých nárokov. Podľa

rozhodovacej praxe všeobecných súdov zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých
výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Pri rozhodovaní
o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Žalobca navrhol
odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

35. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že v plnom rozsahu zotrváva na podanom
odvolaní. Súd prvej inštancie v predmetnej veci priznal nárok žalovaného na náhradu nemajetkovej
ujmy titulom nesprávneho úradného postupu, za ktorý považoval výlučne prieťahy v trestnom konaní,
keď toto vyhodnotil ako neprimerane dlhé. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vylúčil existenciu
nezákonného rozhodnutia, za ktoré žalobca v podanej žalobe a v priebehu konania označoval, v rozpore

s jeho vyjadrením, len rozhodnutie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia žalobcovi zo dňa 25.06.2002
a nie jemu predchádzajúce rozhodnutie o začatí trestného stíhania podľa § 199 Trestného poriadku,
od ktorého svoju argumentáciu o nezákonnosti trestného stíhania v podanom vyjadrení odvodzuje.
V rozhodnutí, na ktoré poukazoval žalobca zo dňa 08.07.2008 nebola konštatovaná neexistencia
formálnych a materiálnych znakov trestného činu, ale skutočnosť, že tieto neboli v konaní preukázané.

Vo vzťahu k trovám konania poukázal na pomer úspechu vo vzťahu k dvom uplatneným nárokom
obdobne ako v odvolaní.

36. Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku,
ďalej len „CSP“), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom

tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario, dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo
vyhovujúcej časti priznaného nároku potrebné podľa § 388 CSP zmeniť (tak ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozsudku) a vo zvyšku žalobu zamietnuť. Uvedená zmena sa týka aj výroku o náhrade trov
prvoinštančného konania.

37.Podľa§388 CSP,odvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštanciezmení,akniesúsplnenépodmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
38. Odvolací súd konštatuje, že pôvodne sa žalobca žalobou doručenou súdu dňa 13.12.2010 domáhal,
aby súd zaviazal žalovaného - Slovenskú republiku, orgán konajúci v mene štátu Generálna prokuratúra

SR - zaplatiť žalobcovi sumu 100.542,28 eura s príslušenstvom a trovy konania. Žalobu odôvodnil tým,
že uznesením vyšetrovateľa PZ Nové Zámky, ČVS: OUV - 793/20-2001 - La zo dňa 25.06.2002 bolo voči
nemuaďalšímosobámzačatétrestnéstíhanieprepokračovacítrestnýčinpodvoduspolupáchateľstvom
proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť. Uznesením Krajskej prokuratúry č. k. Kv 86/03-190 zo dňa
08.07.2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť 26.11.2008, bolo jeho trestné stíhanie zastavené. Prokurátor

konštatoval, že skutky, ktoré boli predmetom obvinenia nie sú trestným činom a nebol dôvod na
postúpenie veci.
39. Okresný súd Nové Zámky vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 5C 274/2010-303 zo
dňa 26.06.2018 tak, že výrokom I. určil, že nárok žalobcu na náhradu škody nie je daný a výrokom II.
určil, že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je daný. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť

v prvom výroku dňa 30.08.2018 a v druhom výroku nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5Co 296/2018 zo dňa 22.01.2020 dňa 30.08.2018.
40. Odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok bol vyhlásený po tom ako bol právoplatne
ustálený základ nároku spočívajúci v danosti nemajetkovej ujmy medzitýmnym rozsudkom. Je potrebné
konštatovať, že súd prvej inštancie vo svojom skoršom rozsudku, ktorým rozhodol o danosti základu

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, konštatoval predpoklady existencie zodpovednosti za túto škodu,
pričom v neskoršej fáze rozhodovania, a teda napadnutým rozsudkom rozhodoval o konkrétnej výške
nemajetkovej ujmy, ktorej základ bol daný skorším rozsudkom. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo
možné v tomto prípade s poukazom na výsledky skoršieho dokazovania poukázať v napadnutomrozsudku na skoršie predpoklady vzniku zodpovednosti a okolnosti, ktoré sprevádzali tento prípad, z
ktorých súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vychádzal pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy
priznanej žalobcovi.

41. Odvolací súd vo svojom skoršom rozhodnutí - rozsudku č. k. 5Co/296/2018-383 zo dňa 22. januára
2020 konštatoval, že žalobca preukázal nesprávny úradný postup (táto podmienka zistená bola), pričom
v ďalšom postupe súd prvej inštancie vyhodnotí kritéria primeranosti a stanoví výšku ujmy, ktorá
vystihne závažnosť zásahu trvajúcim stíhaním (s prihliadnutím na absenciu preukázania trestnoprávnej
zodpovednosti žalobcu), a s prihliadnutím na to, že stanovená výška nemôže prekročiť zdravý úsudok

primeranosti v porovnaní s inými závažnejšími zásahmi spočívajúcimi v zodpovednosti štátu za orgány
verejnej moci.

42. Odvolací súd ďalej konštatuje, že sa bez ďalšieho úplne nestotožňuje s názorom, podľa ktorého
pre zodpovednosť za škodu nestačí samotná skutočnosť „trvania“ trestného stíhania osoby na záver
o nesprávnom úradnom postupe. Iste, samotné trvanie trestného stíhania, bez poznania skutočného

času (napr. že trvalo roky) nevypovedá o vážnosti zásahu do práv stíhanej osoby. Možno sa zrejme
zhodnúť na tom, že desaťročia trvajúce stíhanie osoby je neprípustné, aj keby pracovník zodpovedného
orgánu(aleboorgánakotaký)prieťahvkonanínespôsobil.Ideoobjektívnuskutočnosťvystaveniaosoby
trestnému stíhaniu. Existencia trestného stíhania samozrejme v právnom štáte neznamená odsúdenie
a na stíhanú osobu sa (bez ďalšieho) hľadí ako na nevinnú. Trestné stíhanie proti osobe však v sebe

nesie známky spoločenskej difamácie, faktických obmedzení v živote, veľa stresu spojeného s konaním
a v neposlednom rade právna neistota stíhanej osoby. Čím dlhšie bude trestné stíhanie trvať, tým sa
uvedené príkoria môžu považovať za závažnejšie. To ešte nebolo zmienené, či pri (neospravedlniteľne)
dlhotrvajúcom konaní išlo o trestné stíhanie s výsledkom právoplatného odsúdenia, alebo oslobodenia,
alebo oslobodeniu obdobného rozhodnutia (na účel posudzovania zodpovednosti štátu podľa zák. č.

514/2003 Z. z.). Ak ide o osobu, ktorej stíhanie prebieha mnoho rokov a napokon bola právoplatne
odsúdená, nie je možné konštatovať, že bola vystavená takým príkoriam po dlhý čas oprávnene a bez
zodpovednosti štátu za taký stav. Už vôbec nemožno taký zásah ospravedlňovať za situácie, že osoba je
oslobodená z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, skutok nie
je trestným činom, nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný, alebo je trestné konanie skončené

„pred prokurátorom“ z obdobných dôvodov.

43. V tomto prípade tiež platí, že nemožno bez ťažkostí stanoviť primeranú dobu trvania trestného
stíhania, ale zrejme možno povedať, že trvanie trestného stíhania takmer 1/10 (jednu desatinu)
priemerného veku dožitia človeka nie je adekvátne, a naopak, možno trvanie trestného stíhania v takom

rozsahu označiť za príliš dlhé, a teda aj nesprávny úradný postup napĺňajúce. Iné okolnosti mimoriadne
„ospravedlňujúce“ šesť rokov trvajúce trestné stíhanie zistené súdom prvej inštancie (preukazované
žalovaným) neboli.

44. Vo vzťahu k spôsobu dokazovania k otázke výšky nemajetkovej ujmy odvolací súd zastáva názor, že

pôvodne zisťované skutočnosti týkajúce sa základu nároku, ktorý bol určený medzitýmnym rozsudkom
boli súdom prvej inštancie zistené a odôvodnené v medzitýmnom rozsudku. Otázku ohľadne výšky
nemajetkovej ujmy sprevádzajú celkom určite aj iné skutočnosti, ktoré sú určované rozsahom kritérií,
ktoré zákonodarca v neskoršom období normoval v ustanovení § 17 ods. 3 zákona číslo 514/2003 Z. z.
(od 01.01.2009). Uvedené znamená, že niektoré skutočnosti zo skoršieho zisťovania (do medzitýmneho

rozsudku a v ňom zistené) môžu byť podkladom pre rozhodnutie v otázke výšky nemajetkovej ujmy.
Najjednoduchším príkladom môže byť samotná skutočnosť dĺžky trvania trestného stíhania, ktorá je
skutočnosťou zakladajúcou samotný nárok, ktorý bol konštatovaný medzitýmnym rozsudkom, pričom
táto skutočnosť (tá ktorá dĺžka trvania vplyvu trestného stíhania) má vplyv aj na samotnú výšku
nemajetkovej ujmy. Takto by mohol odvolací súd pokračovať pri príkladoch skutočností, ktoré majú akýsi

prienik pri posudzovaní nielen v otázke základu nároku, ale aj v otázke výške nároku na nemajetkovú
ujmu.

45. Pokiaľ išlo o ďalšiu čiastkovú okolnosť a postup súdu prvej inštancie, ktorá spočívala v „nacenení“
výšky nemajetkovej ujmy, kedy vychádzal súd zo sumy 500 eur na 1 rok takého trestného stíhania

(poukazujúc na Nález ÚS SR I. ÚS 111/2019-31, pozn.: správne malo byť II. ÚS111/2019-31, zo dňa
26. júla 2019), respektíve trestného konania vo vzťahu k osobe poškodenej, pričom samostatnými
kritériami boli aj okolnosti spočívajúce v zdravotnom stave, vo vzťahu, ku ktorému súd prvej inštancie
zistil príčinu súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom žalovaného a vznikom ujmy ako aj vovzťahu k rodinnému životu, odvolací súd vyslovuje preferenciu vyhodnotenia predpokladov pre výšku
nemajetkovej ujmy úhrnom zhodnotení konečnej výšky súdom určenej nemajetkovej ujmy, pričom
jednotlivé aspekty, ktoré majú vplyv na jednu výšku priznanej nemajetkovej ujmy sú len vodiacimi

kritériami. Vplyv na rodinný život ako aj vplyv na zdraví poškodeného súd vyhodnotil vo vzťahu k
výške nemajetkovej ujmy po 10 tisíc eur pre každú z týchto oblastí. Vyššie uvedeným odvolací
súd nekonštatuje nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie, ale predsa len poukazuje na potrebu
celistvostného (komplexného) posudzovania otázok, ktoré vo svojom výsledku určia primeranú výšku
zadosťučinenia vo forme nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

46. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie konštatuje, že hoci súd urobil správne
skutkové zistenia, ktoré vyhodnotil vzhľadom na dôkaznú pozíciu strán sporu, nevyhodnotil celkom
správne otázku adekvátnej výšky priznanej nemajetkovej ujmy s princípmi primeranosti.

47. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie poukázal na správne kritériá, ktoré vyhodnocoval

v súvislosti s otázkou určovania výšky nemajetkovej ujmy s poukazom na obsah § 17 zákona č.
514/2003 Z. z. v znení od 01.01.2009, pričom tento obsah kritérií bol platný účinnosťou zák. č. 517/2008
Z. z. Predchádzajúce však neznamená, že s obsahom kritérií pri posudzovaní výšky nemajetkovej
ujmy, ktoré zákonodarca normoval v neskoršom období, sa súd rozhodujúci o nemajetkovej ujme
pri nesprávnom úradnom postupe v skoršom období (pred zákonnou zmenou) nezaoberal. Obdobne

to platí aj v otázke maximálnej možnej nemajetkovej ujmy, ktorú zákonodarca v neskoršom období
normotvornou činnosťou limitoval v § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. Bez ohľadu na aplikovateľnosť
týchto neskorších normatívnych regulácií v tomto prípade je treba konštatovať, že pri vyhodnocovaní
otázky primeranosti priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k nezákonnému rozhodnutiu,
resp. nesprávnemu úradnému postupu je treba citlivo vyhodnocovať otázky na strane poškodeného,

okolnosti prípadu a taktiež vo vzťahu k osobe, ktorá porušila právnu povinnosť a k následkom z toho
plynúcim. Úvahy súdu o výške nemajetkovej ujmy však pri posudzovaní určených kritérií nemôžu
byť svojvoľné a nepreskúmateľné. Určenie výšky nemajetkovej ujmy musí byť vzhľadom na okolnosti
konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti.

48.Podľa§13zák.č.274/2017Z.z.oobetiachtrestnýchčinovaozmeneadoplneníniektorýchzákonov,
celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok sumy
mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného
činu.

49. Súd prvej inštancie určil limit poskytnutia nemajetkovej ujmy žalobcovi vo vzťahu k východiskám
limitácie takejto náhrady. V rozhodnutí najvyššieho súdu z 30. septembra 2013 sp. zn. 6 MCdo
15/2012 dospel súd k záveru, podľa ktorého určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy
nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie
skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných

súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce
odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z. z. (pozn. aktuálne zák. č. 274/2017 Z. z.). Napokon
v rozhodnutí najvyššieho súdu z 24. júla 2018 sp. zn. 3 Cdo 19/2018 najvyšší súd konštatoval, že
povinnosť všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím
po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie,

ako aj judikatúry ústavného súdu a ESĽP, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v
ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., nezmenil
neskôr nič ani zákon č. 514/2003 Z. z. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení zákona č. 412/2012
Z. z.) tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných

činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP. V
tomto rozhodnutí dovolací súd vo vzťahu k predmetnej otázke poukázal na judikatúru ESĽP (Tolstoy
Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo; Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo; Público -
Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko; Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

50. Odvolací súd pri prejednávaní tejto veci poukazuje na iný prípad v konaní Ústavného súdu sp.
zn. I. ÚS 273/2021 z 29. júna 2021, v ktorom bola odmietnutá ústavná sťažnosť sťažovateľa - štátu.
Pôvodne poškodený domáhajúci sa zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch voči štátu v súvislosti s uznesením vyšetrovateľa, ktorým bolobvinený zo zločinu prevádzačstva a vzatý do väzby od 15. novembra 2007 do jeho prepustenia z väzby
dňa 13. marca 2008, respektíve v dôsledku podania sťažnosti zo strany prokurátora bol prepustený
až 15. apríla 2008. Trestné stíhanie žalobcu bolo právoplatne skončené rozsudkom Okresného súdu

Michalovce sp. zn. 3 T 101/2008 z 27. apríla 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach
z 31. januára 2011; žalobca bol spod skutku obžaloby oslobodený, pretože nebolo jednoznačne a
bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že svojím konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty
prečinu prevádzačstva formou spolupáchateľstva. Okresný súd (v poradí tretím) rozsudkom č. k. 42
C 63/2012-446 z 12. marca 2018 rozhodol, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu

nemajetkovej ujmy sumu 25.000 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 30. decembra 2011
do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Okrem toho sťažovateľku zaviazal
zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady škody sumu 1.261,37 eura s úrokom z omeškania vo výške 9,5 %
ročne od 30. decembra 2011 do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Okresný súd vzhľadom na ujmu spôsobenú žalobcovi nezákonnými rozhodnutiami orgánov činných v
trestnom konaní, ktorá sa preukázateľne prejavila na zdraví žalobcu, ako aj v jeho súkromnom, rodinnom

a spoločenskom živote, dospel k záveru o porušení práv žalobcu zaručených čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy,
v súvislosti s čím považoval za dôvodné priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v
sume 25.000 eur s príslušenstvom. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn.
1Co 169/2018 zo 6. marca 2019 potvrdil rozsudok okresného súdu vo vyhovujúcom výroku do sumy
15.000 eur s príslušenstvom a vo vyhovujúcom výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu

1.261,37 eura s príslušenstvom; rozsudok okresného súdu vo vyhovujúcom výroku nad sumu 15.000
eur s príslušenstvom zmenil tak, že v tejto časti žalobu zamietol. Najvyšší súd napadnutým uznesením
dovolanie sťažovateľky odmietol (sp. zn. 7Cdo/243/2019).

51. Odvolací súd z vyššie uvedeného príkladu poukazuje na skutočnosť, že v tomto prípade došlo

k oslobodeniu poškodeného v rámci trestného konania, pričom v tom konaní sa posudzovala otázka
nezákonného rozhodovania a stíhania, a aj väzobného stíhania. V tomto prípade bola právoplatne
priznaná nemajetková ujma vo výške 15.000 eur s príslušenstvom. Odvolací súd poukazuje na to, že
nešlo o zodpovednosť za nesprávny úradný postup v trvaní trestného stíhania neprimeraný čas (trvajúce
cca 2 roky), ale o väzbu, ktorá z pohľadu citeľného zásahu do základného ľudského práva - do slobody,

je zásahom citeľnejším vo vzťahu k samotnému poškodenému, ako samotné vedenie konania a stíhania
voči konkrétnej osobe.

52. Iným príkladom je prípad, kedy sa žalobca domáhal nároku na nemajetkovú ujmu s odôvodnením,
že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej a kriminálnej polície PZ v Nitre z 13. februára

2003 č. KÚJP-17/OVVK-2003-SY bolo začaté trestné stíhanie pre trestné činy podľa § 158 ods. 1
písm. a/ a § 160a ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona č. 141/1961 Zb.. Následne mu bolo uznesením
vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej a kriminálnej polície PZ v Nitre z 1. júla 2003 č. KÚJP-17/
OVVK-2003-SY vznesené obvinenie pre vyššie uvedené trestné činy. Z týchto dôvodov bol vzatý do
väzby, v ktorej bol nepretržite od 2. júla 2003 do 30. októbra 2003. Uznesením Úradu špeciálnej

prokuratúry GP SR z 18. januára 2008 č. VII/Gv 117/04-114 bolo trestné stíhanie zastavené, pretože
bolo nepochybné, že skutok nespáchal žalobca (v pozícii obvineného). Zastavením trestného stíhania
je teda daná zodpovednosť žalovanej za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa § 5 ods. 1
zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Uplatnil si preto voči žalovanej

skutočnú škodu a žiadal aj, aby mu žalovaná uhradila aj nemajetkovú ujmu v sume 165.969,59 eura.
V predmetnej veci súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom z 13. júna 2011 č. k. 25C/202/2009-124
tak, že žalovanú zaviazal, aby v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatila žalobcovi z
titulu náhrady škody sumu 6.277,60 eura a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 20.000 eur, vo zvyšnej
časti návrh žalobcu zamietol a rozhodol o trovách konania. O odvolaní žalobcu a žalovanej rozhodol

Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom zo 14. augusta 2013 sp. zn. 2Co/371/2011
tak, že rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 6.277,60 eura zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvého
stupňa (pozn.: nemajetkovú ujmu) potvrdil. Na základe podnetu žalovanej podal generálny prokurátor
Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie, ktoré bolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky dňa

29.06.2016 pod sp. zn. 6MCdo/12/2014 odmietnuté.

53. Aj v tomto prípade išlo o náhradu škody v dôsledku nezákonného väzobného stíhania trvajúceho
zhruba 4 mesiace, pričom samotné trestné stíhanie trvalo 5 rokov.54. Odvolací súd konštatuje, že judikatúra považuje začatie trestného stíhania „voči konkrétnej osobe“ (v
podobe „vznesenia obvinenia“ konkrétnej osobe) za nezákonné, ak skončenie trestného stíhania nastalo

(podľa konkrétnych podmienok) z dôvodu oslobodenia spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa
stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, skutok nie je trestným činom, nebolo dokázané, že skutok
spáchal obžalovaný, alebo v prípade, že je trestné konanie skončené „pred prokurátorom“ z obdobných
dôvodov. Potom je potrebné vždy prihliadnuť na nezákonnosť vzneseného obvinenia, ako na nezákonné
rozhodnutie a taktiež na celé ďalšie stíhanie ako nezákonné (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR

z 18.08.2010, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009).

55. Prihliadajúc na vyššie uvedené odvolací súd, vyhodnocujúc okolnosti prejednávaného prípadu
spočívajúce v dlhotrvajúcom trestnom stíhaní žalobcu (od roku 2002) po dobu 6 rokov a 5 mesiacov (s
prihliadnutím na dôvod skončenia trestného stíhania), ktoré trestné stíhanie bolo rozhodnutím Krajskej
prokuratúry dňa 08.07.2008 (právoplatné dňa 26.11.2008) zastavené s konštatovaním, že skutky, ktoré

boli predmetom obvinenia nie sú trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci, vyhodnotil, že
primeranou výškou nemajetkovej ujmy súvisiacou s neprimerane dlhým trestným stíhaním osoby a
následku, ktoré stíhanie žalobcovi ako poškodenému prinieslo (v rámci skutkových zistení súdu prvej
inštancie), je vo výške 15.250 eur. Vo zvyšku napadnutý výrok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v
tejto časti zamietol. Uvedená suma je s prihliadnutím na viacročné a trvalé vystavenie trestné stíhanie

osoby, ktorá napokon trestnoprávnu zodpovednosť neniesla, vyjadrením spravodlivého zadosťučinenia.

56. Odvolací súd poukazuje najmä na samotný čas trvania trestného stíhania, ktoré je takmer jednou
desatinou priemerného veku dožitia človeka, čo nemôže byť prípustné bez ohľadu na zložitosť
trestného prípadu, alebo objektívne okolnosti nemožnosti vysporiadania sa s trestným stíhaním osoby

skôr. Nemožno posudzovať uvedené časové obdobie len ako viacročnú nečinnosť (tak ako ju zistil
prvoinštančný súd), ale bolo potrebné prihliadnuť aj na samotnú existenciu dĺžky trestného stíhania.
V tomto prípade nešlo o posudzovanie nezákonného väzobného stíhania, ale o posudzovanie vplyvu
trestného stíhania na osobu, ktorý si vyžiadal následky v podobe ujmy v rodinnom pracovnom živote ako
ajujmynazdraví.Porovnanímvyššieuvedenýchpríkladov,kedyväzobnéstíhanietrvalopármesiacov(4

mesiace)asamotnéstíhaniecca2roky(resp.5rokov),pričomtentoprejednávanýprípad vsebezahŕňal
trestné stíhanie v rozsahu 6 rokov a 5 mesiacov, ktoré svojou závažnosťou malo vplyv na poškodeného
žalobcu s výškou nemajetkovej ujmy porovnateľnej s uvedeným prípadom. Priťažujúcim aspektom v
tomto viacročnom stíhaní a konaní bola aj okolnosť výsledku stíhania a trestného konania, ktoré skončilo
zastavením trestného stíhania voči osobe žalobcu s výsledkom, že skutky nie sú trestným činom a nebol

dôvod na postúpenie veci. Vo zvyšku odvolací súd odkazuje na závery prvoinštančného súdu.

57. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými závermi uvedenými v napadnutom rozsudku, podľa ktorých
žalobca bol pred začatím trestného konania mužom vo veku 50 rokov, vedúcim pracovníkom, žil v
usporiadanom manželskom vzťahu a nebol trestne stíhaný. Bol teda mužom v primeranom zdravotnom

stave, so slušným spoločenským statusom a s usporiadaným rodinným životom. V priebehu trestného
konania došlo k tomu, že žalobca utrpel opakované náhle cievne mozgové príhody v rokoch 2002, 2003
a 2004. Je zrejmé, že žalovaný bol dlhodobo práceneschopný od 16.02.2004 a v roku 2007, teda ešte v
priebehu trestného konania bol uznaný za invalidného dôchodcu. Je teda možné konštatovať, že trestné
konanie malo na zhoršenie zdravotného stavu žalobcu výrazný vplyv. Je jednoznačné, že žalobca utrpel

prvú mozgovú príhodu v roku 2002, je možné s istotou tvrdiť, že zhoršenie zdravotného stavu žalobcu
bolo v priamej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním, ktorého sa voči jeho osobe začalo. Skutočnosť,
že neprimeraný stres spôsobuje zdravotné problémy je všeobecne známa, a preto ju netreba osobitným
spôsobom preukazovať. Z lekárskych správ doložených v spise je možné konštatovať, že zdravotný stav
žalobcu po troch mozgových príhodách je nevratný a súčasná miera poznania v medicíne neumožňuje

nápravu takéhoto stavu. Inými slovami ťažké poškodenie zdravia žalobcu nie je možné do budúcna
odstrániť. Správnymi zisteniami súdu prvej inštancie boli závery, že žalobca sa nachádzal v situácii, keď
sa v dôsledku trestného konania nevedel riadne zamestnať, pretože v prostredí, v ktorom sa nachádzal
sa na neho pozerali ako na podvodníka a zlodeja. Pre žalobcu muselo byť mimoriadne nepríjemné a až
mučivé poznanie, že kvôli trestnému konaniu sa nevie riadne zamestnať a poskytnúť svojim deťom také

materiálne zabezpečenie, aké by im poskytnúť vedel keby nebol trestne stíhaný. Trestné konanie, ktoré
bolo voči žalobcovi vedené sa mimoriadne negatívnym spôsobom podpísalo aj na jeho manželskom
živote. Rozvod manželstva nastal nepochybne aj kvôli tomu, že žalobca veľmi ťažko prežíval trestné
konanie, ktoré bolo z jeho pohľadu nespravodlivé, neustále sa zaoberal vecami súvisiacimi s trestnýmkonaním a nevenoval sa dostatočne manželke a rodinnému životu. V uvedenom prípade došlo u žalobcu
z dôvodu nemožnosti riadne materiálne podporovať svoje deti a venovať sa riadne rodinnému životu
k vážnej ujme.

58. K vyššie uvedenému odvolací súd snáď len dodáva, že samozrejme, tak ako poukazoval aj žalovaný
v priebehu konania, resp. v odvolaní pri súdnom rozhodovaní o zodpovednosti škodcu vo vzťahu k
poškodenémubývajúokremvsúdnomkonaníidentifikovanýmsubjektomzodpovednostiajinéokolnosti,
ktoré mohli mať vplyv na následok. Takto, samozrejme, je možné pristúpiť aj vo vzťahu k iným životným

okolnostiam, ktoré predchádzali samotnému trestnému stíhaniu alebo aj počas neho, ktoré spočívali vo
vedení iných súdnych konaní netrestného charakteru, ktoré mohli mať vplyv na následky poškodenia
žalobcu.Vždyideokomplexotázok,ktoréčastokrátaniniejemožnéúplnevystihnúťapriradiťimnáležitú
váhu, ktoré zisťovania by mohli byť označené ako zisťovania skutočného stavu. Vždy však pri určovaní
primeranej výšky nemajetkovej ujmy platí základné kritérium, a to kritérium spravodlivosti, ktoré vyplýva
z okolností daného prípadu. Existencia iných súdnych konaní mohla a s najväčšou pravdepodobnosťou

aj mala vplyv na samotného žalobcu, pričom ale nemožno prehliadnuť charakter trestného stíhania v
porovnaní s civilnými konaniami, ktorý charakter vplýval na život poškodeného v rozhodujúcej miere. Ak
by mal súd vyhodnocovať otázky do absolútnych príčinných súvislostí, nepostačovalo by súdne konanie
na vystihnutie všetkých aspektov a možných vplyvov na následok v podobe poškodenia sledovaných
záujmov osôb. Do určitej miery je v rozhodovaní súdu o zodpovednosti štátu, aj keď latentne, zahrnutý

aj vplyv iných okolností (osôb, skutočností) na následok poškodenia, ktoré v súdnom konaní nie sú z
praktického a hospodárneho hľadiska zisťované.

59. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil
a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

60. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
61. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.
62. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu v konaní.

63. Odvolací súd rozhodol aj o nároku na náhradu trov celého konania (prvoinštančného aj odvolacieho
konania), keďže zmenil (§ 396 ods. 2 CSP) napadnutý rozsudok, a pretože žalobca bol v konaní
úspešný (§ 255 ods. 1 CSP), odvolací súd vo vzťahu k trovám konania vyslovil, že žalobcovi voči
žalovanému priznáva nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu 100 %. V tomto prípade bola
uplatnená pôvodne majetková škoda vo výške 542,28 eura a nemajetková ujma vo výške 100.000 eur.

Žalobca nebol úspešný pri jednoznačne vyčíslenom a žiadanom procesnom nároku na majetkovú škodu
uplatnenom voči žalovanému vo výške 542,28 eura. Žalobca bol úspešný pokiaľ išlo o rozhodovanie o
nemajetkovej ujme v jej základe, pričom bola priznaná úvahou súdu nemajetková ujma v rozsahu 15.250
eur. Z pohľadu odvolacieho súdu žalobca bol úspešný v časti nemajetkovej ujmy, pričom nebol úspešný
v nepatrnej časti majetkovej ujmy, preto súd vyhodnotil celkovú úspešnosť žalobcu voči žalovanému.

64. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
65.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
66. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0 (§

393 ods. 2 druhá veta CSP a § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).