Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 11. február 2022

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 25C/34/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117213581
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. René Milták
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2022:1117213581.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudcom JUDr. René Miltákom, v právnej veci žalobcu: L.. F. O.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom N. XX, XXX XX Ž., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej
koná Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Špitálska 4, 816 43 Bratislava,
o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.

Súd žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 31. 05. 2017, doručenou súdu dňa 02. 06. 2017 sa žalobca voči žalovanému domáhal
zaplatenia sumy vo výške 9.054,- Eur spolu s úrokom z omeškania z dôvodu nesprávneho
úradného postupu, nakoľko v období od 09. 01. 1999 do 31. 12. 2003 päťkrát nedošlo k výkonu zákona č.
46/1991 Z.z. a to napriek skutočnosti, že boli naplnené všetky zákonné podmienky pre jeho uplatnenie,
t.j. po viac ako troch mesiacoch od predchádzajúceho zvýšenia dôchodkov
narástli priemerné zárobky o viac ako 5 % t.j. po IV. štvrťroku 1999, po IV. štvrťroku 2000, po II. štvrťroku

2001, po IV. štvrťroku 2001 a po IV. štvrťroku 2002. Nečinnosťou príslušných štátnych orgánov počnúc
Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR bola žalobcovi spôsobená škoda za rok 2014 v sume
2.515,- Eur, za rok 2015 v sume 3.018,- Eur, za rok 2016 v sume 3.018,- Eur a za rok
2017 v sume 503,- Eur, spolu 9.054,- Eur.
2. Žalobca svoj žalobný návrh odôvodnil tým, že je poberateľom starobného dôchodku. Zákon č. 46/91
Zb. v § 9 stanovuje, že počnúc 01. 03. 1991 sa valorizujú dôchodky, ak sa podľa údajov vykázaných

štatistickým úradom zvýšili životné náklady aspoň o 10 % alebo priemerná mesačná mzda aspoň o 5
% a to najskôr po uplynutí troch mesiacov od predchádzajúceho zvýšenia dôchodkov. Štát postupoval
nesprávne, keď nezvyšoval dôchodky podľa ustanovení zák. č. 46/91 Zb. a žalobcovi tak vznikla škoda
vo výške 9.054,- Eur. Výška škody predstavuje rozdiel medzi sumou vo výške 14.571,- Eur vyplatenou
v rámci dôchodkového zabezpečenia za obdobie od 01. 03. 2014 do 28. 02. 2017 a sumou vo výške
23.625,- Eur, ktorá by žalobcovi bola vyplatená v rámci dôchodkového zabezpečenia od 01.
03. 2014 do 28. 02. 2017, ak by päťkrát došlo k valorizácii dôchodku do 31. 12. 2003.

3. Žalobca uviedol, že zákon č. 46/99 Zb. v § 9 a 10 zreteľne stanovuje podmienky zvyšovania dôchodku
okrem iného rastom priemerných miezd, stanovuje aj kedy sa tak má stať, t.j. od troch mesiacoch od
predchádzajúceho zvýšenia dôchodkov. Keďže k valorizácii dôchodkov za obdobie od 09. 01. 1999 do
31. 12. 2003 päťkrát nedošlo, cíti sa byť poškodený a diskriminovaný.

4. Žalovaný navrhol súdu, aby žalobu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko

orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody je tá verejnoprávna inštitúcia, záujmová
samospráva alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril právomoc o rozhodovaní o právach, právom
chránených záujmov a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Ztohto dôvodu má žalovaný zato, že pasívne vecne legitimovaným subjektom je v tomto konaní Sociálna
poisťovňa ako orgán konajúci v mene štátu. Rozhodnutie o dôchodku vydala Sociálna poisťovňa, táto
rozhodla aj o navýšení dôchodku v súlade s platnými právnym predpismi. Ministerstvo

nemá vplyv na rozhodnutia o vyplatení dôchodku a ani nerozhoduje o tom, či a ako
sa dôchodky navýšia. Prijímanie právnych predpisov v tomto smere patrí do kompetencie Národnej
rady Slovenskej republiky. Žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup a ani príčinnú súvislosť medzi
škodou a konaním ministerstva. O obdobných nárokoch žalobcu už bolo viackrát rozhodnuté súdmi,
ktoré opakovane vyhodnotili tieto nároky ako nedôvodné. Žalobca v žalobe namietal nesprávny úradný

postup v forme absencie valorizácie dôchodkov za roky 1999 až 2002, pričom svoju žalobu podal až
v roku 2017, čo je minimálne 15 rokov, odkedy malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu. Žalovaný si preto uplatnil námietku premlčania. Pokiaľ ide o otázku prípadnej diskriminácie,
tak žalobca neuviedol, v čom spočíva diskriminačný dôvod pokiaľ ide o nesprávny úradný postup. V
rámci diskriminačnej žaloby musí žalobca preukázať, že sa s ním z nejakého diskriminačného dôvodu
zaobchádzalo inak ako s inou porovnateľnou skupinou osôb.

5. Z oznámenia Sociálnej poisťovne zo dňa 15. 05. 2017, č. XXXXX-X/XXXX-N. (č. l. 4-6 ) vyplýva,
že sociálna poisťovňa vykonala všetky zvýšenia dôchodkov, patriacich žalobcovi v súlade s platnými
právnymi predpismi a v správnej výške.

6. Okresný súd Bratislava I v rozsudku sp. zn. 16C/186/2003 zo dňa 27. 04. 2006 uviedol, že žalovaný
(Slovenská republika, zast. Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR) nemohol sám len
prostredníctvom do jeho pôsobnosti patriacich orgánov v rámci svojej kompetencie stanoviť zvýšenie
dôchodkov podľa § 10 ods. 2 zák. č. 46/1991 Zb. pevné sumy a percentá dôchodkov ustanovuje
osobitný zákon, z tohto dôvodu vytýkaná nečinnosť žalovaného zo strany žalobcu nemohla založiť

nesprávny úradný postup v spojení s uplatňovaním jeho právomoci
vymedzenej zákonom. Kompetenciu žalovaného v tomto ohľade nemožno zakladať ani rozšírením
výkladupríslušnýchzákonnýchustanoveníajnaprípadyvňomvýslovneneuvedenéatýmtokonštatovať
doposiaľ neexistujúcu povinnosť žalovaného.

7. Krajský súd v Bratislave v rozsudku sp. zn. 2Co/353/07 zo dňa 18. 02. 2009 potvrdil právny názor
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 16C/186/2003 a súčasne uviedol, že za nesprávny úradný postup
štátu totiž nemožno považovať postup žalovaného v spojení s uplatňovaním jeho právomoci vymedzenej
zákonom, ktorý nezvýšil dôchodky. Žalovaný vykonal všetky potrebné úkony smerujúce k zvýšeniu
dôchodkov v časovom období, ktoré je vzhľadom na všetky okolnosti veci (osobitne tu treba poukázať

na čas zverejnenia štatistických výsledkov štatistickým úradom SR) zjavne celkom primerané.

8. Okresný súd Bratislava I v rozsudku sp. zn. 12C/179/2005 zo dňa 16. 04. 2008 uviedol, že ust. §
10 ods. 1 zák. č. 41/1991 Z.z. neupravoval bližšie podmienky pre zvýšenie dôchodkov. Nevyplývala
z neho povinnosť žalovaného (Slovenská republika, zast. Ministerstvom práce, sociálnych vecí a

rodiny SR) bezprostredne po prekročení zákonom stanovených kritérií vypracovať návrh zákona a
zabezpečiť jeho účinnosť tak, aby boli zvýšené dôchodky vyplácané počnúc od mesiaca, pred ktorým
boli zistené kritéria prekročené ... O konečnej podobe zákona o zvýšení dôchodkov rozhodla Národná
rada SR a nie žalovaný. Súd sa stotožnil s námietkou žalovaného, že žalobkyňa má nesprávny právny
názor na aplikáciu ust. § 9 zák. č. 46/91 Zb. a v prejedávanej veci nemohol

žalovaný sám, či prostredníctvom do jeho pôsobnosti patriacich orgánov, v rámci
svojej kompetencie stanoviť zvýšenie dôchodkov a preto ani jeho prípadná nečinnosť, ktorú žalobkyňa
nepreukázala nemohla založiť nesprávny úradný postup.

9. Z obsahu rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co/260/09 zo dňa 05. 10.

2010 vyplýva, že odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 12C/179/2005 a
len pre úplnosť konštatoval, že premetom konania bol nárok na náhradu škody z dôvodu nesprávneho
úradného postupu viacerých orgánov štátu, nielen ministerstva, ktoré v mene štátu koná pred súdom,
dodržanie správneho úradného postupu resp. nečinnosťou týchto ďalších orgánov štátu v tomto procese
sa súd prvého stupňa nezaoberal, keď takéto skutočnosti z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplývajú.

Takáto vada však nemala za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. Zvyšovanie dôchodkov
do konca roka 2003 upravoval zák. č. 46/1991 Zb., ktorý určoval len podmienky, po splnení ktorých
sa od júla kalendárneho roka majú zvýšiť dôchodky. Z obsahu samotného zákona však nevyplýva,
v akej miere sa majú dôchodky zvýšiť. Podmienkou pre zvyšovanie bol medziročný rast životnýchnákladov o 10 % alebo priemernej mzdy v hospodárstve SR o 5% a to po uplynutí 3 mesiacov od
predchádzajúceho zvýšenia dôchodkov s tým, že o koľko sa každoročne zvýšia dôchodky, tak v plnej
miere záviselo od rozhodnutia Národnej rady SR, ktorá schvaľovala zvýšenie dôchodkov vo forme

osobitného zákona, ktorého návrh do parlamentu predkladala vláda SR. Z tohto dôvodu nemožno
považovať orgány štátu zúčastnené na legislatívnom procese za nečinné, ak nereagovali bezodkladne
na každú zmenu podmienok v ustanovení § 9 zák. č. 46/1991 Z.z. resp. ak sa príslušné % medziročného
rastu životných nákladov alebo priemernej mzdy nepremietlo do zákona o zvýšení dôchodkov v tom
ktorom období, preto nemožno ani uvažovať o ujme na strane žalobkyne, ako aj o škode, vzniknutej v

príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánov štátu v zmysle zák č. 58/1991 Zb.

10. Okresný súd Bratislava I v rozsudku sp. zn. 25C/195/2012 zo dňa 23. 10. 2015 uviedol, že
činnosť Národnej rady SR pri formulácii, príprave a schvaľovaní a prijímaní zákonov nespadá pod
definičné kritérium nesprávneho úradného postupu s tým, že žalovaný (Národná rada SR) a ostatné
ústavné orgány štátnej správy skúmajú problematiku vo veciach, ktoré sú v ich pôsobnosti a analyzujú

dosahované výsledky. Robia opatrenia na riešenie aktuálnych otázok a spracúvajú koncepcie rozvoja
zverených oblastí a riešenie a základných otázok, ktoré po zverejnení a po pripomienkovom konaní
predkladajú vláde. V prípadoch ustanovených zákonom alebo na základe rozhodnutia vlády sa
pripomienkové konanie nemusí uskutočniť.

11. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 4Co/577/2016 zo dňa 28. 03. 2018 potvrdil rozsudok
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 25C/195/2012 zo dňa 23. 10. 2015. Odvolací súd uviedol, že
žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo svojom tvrdení, že žalovaný nesprávne úradne postupoval, keď
nekonkretizoval, ktoré porušenia povinnosti poslancov Národnej rady SR a jej výborov spôsobili ujmu
žalobcovi s tým, že zákonodarný proces rozhodne súdnej kontrole v rámci súdneho konania nepodlieha.

12. Podľa čl. 2 ods. 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

13. Podľa čl. 86 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky

patrí najmä uznášať sa na ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať,
ako sa dodržiavajú.

14. Podľa čl. 87 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky návrh zákona môžu podať výbory Národnej rady
Slovenskej republiky, poslanci a vláda Slovenskej republiky.

15. Podľa § 9 zák. č. 46/1991 Zb. o zvyšovaní dôchodkov, dôchodky uvedené v § 1 sa zvýšia,
ak sa podľa údajov vykázaných Štatistickým úradom Slovenskej republiky zvýšili životné náklady aspoň
o 10 % alebo priemerná mzda aspoň o 5 %, a to najskôr po uplynutí 3 mesiacov od
predchádzajúceho zvýšenia dôchodkov.

16. Podľa § 10 ods. 1 č. 46/1991 Zb. o zvyšovaní dôchodkov, pevné sumy zvýšenia dôchodkov sa
určia s prihliadnutím na rast životných nákladov a percentá zvýšenia dôchodkov s prihliadnutím na rast
priemernej mzdy.

17. Podľa § 10 ods. 2 zák. č. 46/1991 Zb. o zvyšovaní dôchodkov, pevné sumy a
percentá zvýšenia dôchodkov ustanoví osobitný zákon so zreteľom na rozdiel medzi skutočným rastom
životných nákladov a priemernej mzdy a rastom predpokladaným pri určení predchádzajúceho zvýšenia
dôchodkov.

18. Podľa § 5 ods. 1 Zákona č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy Slovenskej republiky ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny
Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy Slovenskej republiky pre pracovnoprávne
vzťahy, zamestnanosť, kolektívne vyjednávanie, mzdy a iné odmeny za prácu, inšpekciu
práce, sociálne zabezpečenie, sociálnoprávnu ochranu detí a mládeže, starostlivosť o rodinu a ďalšie

veci sociálnej politiky.
19. Podľa § 15 ods. 1 Zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii
ústrednej štátnej správy účinného do 31.8.2004 ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej
republiky je ústredným orgánom štátnej správy prea) pracovnoprávne vzťahy, právne vzťahy pri vykonávaní verejnej služby a právne vzťahy volených
funkcionárov orgánov územnej samosprávy,
b) bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci,

c) inšpekciu práce,
d) stratégiu zamestnanosti, politiku trhu práce a koordináciu politiky zamestnanosti,
e) nemocenské poistenie, úrazové poistenie, dôchodkové zabezpečenie, doplnkové dôchodkové
poistenie,
f) štátne sociálne dávky, sociálnu pomoc,

g) sociálnoprávnu ochranu detí a koordináciu štátnej rodinnej politiky.
20. Súčasťou princípu právneho štátu je možnosť uplatnenia štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje
zákon, každý orgán štátu má totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže
prekročiť, takže môže konať len za čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým štátne
orgány môžu štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ustanoví zákon.
Konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom

napĺňa v právnom štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa
vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným
postupom. S princípom právneho štátu je v podobe právnej istoty teda zabezpečená
požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci. Imanentnou súčasťou obsahu právneho
štátu je aj všeobecná záväznosť práva pre všetkých ( orgány štátu, samosprávy, právnické, fyzické

osoby ) ako aj dostupnosť ( publikovateľnosť ) ich adresátom.
21. Ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy skúmajú problematiku vo
veciach, ktoré sú v ich pôsobnosti, a analyzujú dosahované výsledky. Robia opatrenia na riešenie
aktuálnych otázok a spracúvajú koncepcie rozvoja zverených oblastí a riešenia základných otázok, ktoré
po zverejnení a po pripomienkovom konaní predkladajú vláde. V prípadoch ustanovených

zákonom alebo na základe rozhodnutia vlády sa pripomienkové konanie nemusí uskutočniť.
22. Ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy sa starajú o náležitú právnu úpravu vecí
patriacich do ich pôsobnosti. Pripravujú návrhy zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov, zverejňujú ich po prerokovaní v pripomienkovom konaní a predkladajú vláde,
dbajú aj o dodržiavanie zákonnosti v oblasti svojej pôsobnosti.

23. V prejednávanej veci mohol žalovaný v rámci svojej kompetencie vykonávať činnosť, ktorú podľa
tohto osobitného zákona môže vykonávať.
24. V zmysle § 10 ods. 2 zákona č. 46/1991 Zb. pevné sumy a percentá zvýšenia dôchodkov
ustanovil osobitný zákon. Vytýkaná nečinnosť žalovaného žalobcom teda nemohla založiť z jeho strany
nesprávny úradný postup v spojení s uplatňovaním jeho právomoci vymedzenej zákonom. Kompetenciu

žalovanéhovtomtoohľadenemožnozakladaťanirozšírenímvýkladupríslušnýchzákonnýchustanovení
aj na prípady v ňom výslovne neuvedené a tým konštituovať doposiaľ neexistujúcu povinnosť
žalovaného.
25. V konaní nebolo sporné, že žalobcovi bol zvyšovaný dôchodok v zmysle zákonov o úprave
dôchodkov t.j. zákona č. 233/2000 Z.z. o zvýšení dôchodkov v roku 2000, zákona č. 285/2001 Z.z. o

zvýšení dôchodkov v roku 2001, zákona č. 306/2002 Z.z. o zvýšení dôchodkov v roku 2002, zákona
č. 639/2002 Z.z. o zmene zákona č. 306/2002 Z.z. a zákona č. 413/2002 Z.z. o sociálnom poistení s
účinnosťou od 1.1.2004.
26. V prejednávanej veci nemohlo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR samo, či
prostredníctvom do jeho pôsobnosti patriacich orgánov, v rámci svojej kompetencie stanoviť zvýšenie

dôchodkov. Nemohla preto táto nečinnosť z jeho strany založiť nesprávny úradný postup v spojení s
uplatňovaním jeho právomoci vymedzenej zákonom.
27. Žalovaný sa teda nedopustil nesprávneho úradného postupu. Za úradný postup nemožno považovať
zákonodárny proces prebiehajúci v parlamente, keď do konca roku 2003 sa zvyšovanie dôchodkov
realizovalo prijímaním zákonov. Samotný proces v rámci ktorého sa rozhodovalo či budú dôchodky

zvýšené, odkedy a o koľko prebiehal v Národnej rade Slovenskej republiky. Išlo o proces schvaľovania
zákona o zvýšení dôchodkov a Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR ako ústredný orgán
štátnej správy nemohlo ovplyvniť rozhodnutie či dôchodky budú zvýšené, odkedy a o koľko.
28. Súd sa taktiež nestotožnil s tvrdením žalobcu o diskriminácii v súvislosti s nevalorizáciou dôchodkov
v období do 31. 12. 2003. Žalobca neuviedol, v čom spočíva diskriminačný dôvod pokiaľ ide o nesprávny

úradný postup a teda v konaní nepreukázal, že sa s ním z nejakého diskriminačného
dôvodu zaobchádzalo inak ako s inou porovnateľnou skupinou osôb. V prípade nesprávneho úradného
postupu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak pri tomto
výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušení pravidiel stanovených právnymi normami pre jehokonanie alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov
tejto činnosti. Pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe
k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia

alebo ide o inú nečinnosť orgánu štátu či iné vady v spôsobe vedenia konania.

29. Nemožno sa stotožniť s tvrdením žalobcu v tom, že medzi vzniknutou škodou, ktorá sa má rovnať
rozdielu medzi vyplateným starobným dôchodkom a sumou, ktorá mu mala byť podľa jeho výpočtov
ako dôchodok vyplatená a nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v jeho tvrdení o nečinnosti

orgánu štátu - Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR je daná príčinná súvislosť, v
tom, že keby tento včas splnil povinnosť spolupracovať so všetkými ústrednými orgánmi štátnej správy
pri koordinovaní štatistických zisťovaní vrátane rastu životných nákladov a rastu priemerných miezd a
zisteníobdobia, vktoromtietoúdajeprekročilizákonomstanovenéhranicepodosiahnutíktorých
malo dôjsť k zvýšeniu dôchodkov, bolo by žalobcovi možné vyplácať dôchodok v ním vypočítanej výške.
30. Súd vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním listinnými

dokladmi založenými v spise, pričom prihliadol na ďalší obsah spisového materiálu. Na základe
uvedených právnych záverov mal súd po vyhodnotení vykonaného dokazovania za to, že žalobca
nepreukázal v konaní zákonné predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu titulom nesprávneho
úradného postupu, keď v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup žalovaného a teda ani
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom žalovaného a vznikom škody, ktorá mala na

strane žalobcu vzniknúť.
31. Súd vzhľadom na vyššie uvedené a zásadu hospodárnosti konania nepovažoval za
potrebné sa ďalej vysporiadavať s námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie a s námietkou
premlčania, ktoré vzniesol žalovaný a s poukazom na právne názory súdov, vyslovené v obdobných
prípadoch návrh žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

32. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že
rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu
bolvsúladesozákonom,abybolústavneakceptovateľnýaabyjehorozhodnutiebolomožnékvalifikovať
ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.

I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
33. Z ust. § 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku vyplýva, že súd rozhodne, ktoré z navrhnutých
dôkazov vykoná. Pritom je viazaný najmä tým, že nevykonanie dôkazov súvisí s tým, že nemajú význam
(najmä podstatný) pre vec samú, príp. že už doposiaľ vykonané dôkazy umožňujú náležité zistenie
skutkového stavu. Nevykonanie dôkazov navrhnutých stranou nie je postupom, ktorým súd odníma

procesnej strane možnosť konať pred súdom (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
26. marca 1992 sp. zn. 4 Cdo 6/1992, uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Slovenskej republiky,
ročník 1993, zošit č. 3 - 4, str. 127, pod por. č. 37/1993).
34. Z hľadiska časovej hospodárnosti, súd v rámci písomného vyhotovenia rozsudku neuviedol ďalšie
písomné a ústne vyjadrenia strán, ktoré tvoria obsah súdneho spisu, nakoľko ich uvedenie a právne

vyhodnotenie by bolo vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nadbytočné, neefektívne a v rámci
odôvodnenia tohto rozsudku aj nepodstatné. Nie je úlohou súdu v odôvodnení uviesť všetky dôkazné
prostriedky, ktoré boli v súdnom spore vykonané, ale iba tie, ktoré sú najpodstatnejšie, z ktorých súd
vychádzal pri rozhodovaní o opodstatnenosti žaloby a to tak, aby odôvodnenie súdu
bolo presvedčivé a preskúmateľné (§ 220 ods. 2 CSP).

35. Vzhľadom na to, že žalovaný bol v celom rozsahu úspešný, vznikol mu nárok na priznanie náhrady
trov konania voči neúspešnému žalobcovi. Nakoľko si žalovaný náhradu trov konania neuplatnil, súd mu
nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, Krajskému súdu v

Bratislave, podaním na tunajšom súde, písomne v dvoch vyhotoveniach /§ 362 ods. 1 CSP/.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané /§ 359 CSP/.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) /§ 363 CSP/.Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania /§ 364 CSP/.
Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej /§ 365 ods. 2 CSP/.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania /§ 365 ods. 3 CSP/.