Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 6. február 2023

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 6C/80/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8322201777
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kurucová

ECLI: ECLI:SK:OSHE:2023:8322201777.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudkyňou JUDr. Janou Kurucovou v spore žalobcu: Slovenská republika, za

ktorú koná Ministerstvo vnútra SR, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, proti žalovanej:
J. G., K.. XX.XX.XXXX, O. V. XXX, o zaplatenie 78,- eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je povinná uhradiť žalobcovi 78,-- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 78,-- eur od 23. 7. 2020 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobcovi vo vzťahu k žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 25.05.2022 bola Okresnému súdu Humenné doručená žalobcom žaloba o zaplatenie pohľadávky
vo výške 78,- eur a úroku z omeškania 5 % ročne zo sumy 78,- eur od 23.07.2020 do zaplatenia. Žalobu

odôvodnil tým, že žalovanej bola dňa 22.06.2020 vystavená faktúra č. XXXXXXXXXX na sumu 78,- eur
s dátumom splatnosti do 22.07.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom
zariadení SOREA hotel Ďumbier za obdobie od 03.06.2020 do 09.06.2020. Keďže žalovaná pohľadávku
v lehote splatnosti neuhradila, žalobca zaslal žalovanej výzvu na úhradu pohľadávky štátu zo dňa
19.10.2020, ktorou ju vyzval na zaplatenie do 30 dní od vystavenia výzvy. Žalovaná neuhradila
pohľadávku štátu, preto jej bola adresovaná ďalšia výzva zo dňa 15.02.2022; obe výzvy sa žalobcovi
vrátili ako neprevzaté v odbernej lehote. Svoj nárok žalobca odvodzoval z ustanovenia § 58 ods. 2

zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia Predmetné ustanovenie
umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností
uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je fyzická osoba
povinná znášať. Táto povinnosť je podľa Ústavného súdu SR v súlade s Ústavou SR podľa nálezu
Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 4/2021. Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov
za stravu, ktorá bola žalovanej zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení.
Zastáva názor, že žalovaná by si potrebovala zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebola umiestnená

v karanténnom zariadení. Žalobca je povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu majetku
štátu v súlade so zákonom č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu a zákona č. 374/2014 Z. z. o
pohľadávkach štátu.

2. Tunajší súd vydal platobný rozkaz č.k. 6C/80/2022-12 zo dňa 08.06.2022, ktorý bol uznesením zo
dňa 19.08.2022 zrušený z dôvodu nemožnosti jeho nedoručenia žalovanej.

3. Žalovaná sa k podanej žalobe a prílohám nevyjadrila, tieto jej boli doručené cez úradnú tabuľu
súdu dňom zvesenia 18.01.2023 podľa § 116 ods. 2 Civilného sporového poriadku po neúspešnom
doručovaní poštou v zmysle § 106 ods. 1 a) CSP.4. Podľa § 177 ods. 2 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len ako „CSP“) pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, ak ide iba o otázku
jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez

príslušenstva neprevyšuje 2 000 eur.

Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.

Podľa § 219 ods. 3 CSP vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania,
oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke
príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Ak o to strana požiada, súd jej oznámi
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami.

Podľa § 219 ods. 3 CSP vo veciach, ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia Súd podľa

citovaného ustanovenia § 177 ods. 2 písm. a/ CSP, rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania, keďže
sú splnené podmienky uvedené v tomto ustanovení - ide o otázku jednoduchého právneho posúdenia
veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné ( žalovaná skutkové tvrdenia žalobcu výslovne nepoprela )
a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2 000,- eur.

6. V danej veci je predmetom konania zaplatenie sumy 78,- eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie
vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom celého súdneho spisu v danej veci, najmä žalobou,
faktúrou č. XXXXXXXXXX na sumu 78,- eur so splatnosťou do 22.07.2020, výzvou na úhradu
pohľadávky po lehote splatnosti zo dňa 19.10.2020 s obálkou, výzvou na úhradu pohľadávky štátu zo
dňa 15.02.2022 s obálkou, pričom zistil tento skutkový stav:

7. Žalovaná bola izolovaná v zariadení žalobcu - v zariadení SOREA hotel Ďumbier v čase
od 03.06.2020 do 09.06.2020. Žalobca uhradil za žalovanú náklady poskytovateľovi služieb v
karanténnom zariadení, v ktorom bola strava žalovanej poskytnutá. Žalobca vystavil žalovanej faktúru č.
XXXXXXXXXX zo dňa 22.06.2020 so splatnosťou dňa 22.07.2020. Žalobca vyzval opakovane žalovanú

na úhradu faktúry výzvami zo dňa 19.10.2020 a 15.02.2022. Žalovaná doposiaľ pohľadávku žalobcu
neuhradila.

8. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne uzatvára:

Podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia,
opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia v domácom prostredí
alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky
dohľad, karanténne opatrenia.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z.z. v čase karantény, fyzické osoby sú
povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 ods. 2 písm. a) , d) až h) a opatrenia pri
ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. a) až d) , f) až i) a n) nariadené príslušným orgánom verejného
zdravotníctva; to neplatí v prípade povinného očkovania, ak sú známe kontraindikácie.

Podľa § 51 ods. 1 písm. d/ zákona č. 355/2007 Z.z. v znení účinnom do 28.12.2021 fyzické osoby
sú povinné podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam
a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu
podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii
a karanténnym opatreniam.

Podľa § 58 ods. 2 Zák. č. 355/2007 Z. z. náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto
zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia,
uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.9. Podľa opatrenia Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky pri ohrození verejného zdravia
č. OLP/XXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktoré v bode D) opatrením č. R./XXXX/XXXX zo dňa

16.03.2020 bolo zmenené nasledovne: „všetkým osobám, ktoré sa od 16. marca 2020 od 6:00 hod. ako
zorganizované skupiny vrátili z postihnutých oblastí zahraničia na územie Slovenskej republiky alebo
o repatriácii ktorých na územie Slovenskej republiky sa rozhodne, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach
určených Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej
diagnostiky COVID-19, a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca

izolácia v celkovej dobe spoločne 14 dní.

10. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: PL ÚS X/XXXX-XXX zo dňa 08.12.2021
publikovaným v Zbierke zákonov SR pod č. 551/2021 Z. z. v bode 168. uloženie povinnosti podľa
§ 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia znášať (bez náhrady) náklady, ktoré vzniknú pri
plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi

upravujúcimi ochranu verejného zdravia, osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti plniť, je v súlade s čl.
20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy i v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu.

V bode 177. nálezu vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti preto ústavný súd návrhu navrhovateľky
na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 1 ods. 1, čl.

13 ods. 4 a čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru, s čl. 35 ods. 3 druhou
vetou, čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy a s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a
5, čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu nevyhovel (výrok 3 nálezu).

11. Podľa čl. 3 ods. 4 Usmernenia generálneho riaditeľa sekcie krízového riadenia Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky o rozsahu a podmienkach úhrad nákladov spojených s vykonávaním karanténnych
opatrení v karanténnych zariadeniach a o postupe účtovania zo dňa 11.11.2020, stravnou jednotkou je
denná strava v odporúčanej celkovej výške 13,- eur s DPH vrátane plastového obalu, ak ubytovanému
bola dodaná celodenná strava (raňajky, obed, večera). Ak ubytovanému nebola dodaná celodenná
strava, hodnota stravnej jednotky sa pomerne kráti podľa dodanej stravy vo výške 3,- eurá za raňajky,

5,- eur za obed a 5,- eur za večeru.

12. Podľa § 517 ods. 1, 2 OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní
ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide
o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak

ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z
omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania
a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

Občianskeho zákonníka účinného v čase vzniku omeškania žalovaného, výška úrokov z omeškania je
o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k
prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

13. Z hypotézy ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia vyplýva, že náklady, ktoré

má žalovaný znášať, musia súvisieť s plnením povinností podľa zákona o ochrane verejného zdravia
alebo podľa iných všeobecne záväzných právnych predpisov, t. j. všeobecne záväznými právnymi
aktami. Súd preto zameral posudzovanie uplatneného nároku tým smerom, či žalobca plnil povinnosti
uloženémuzákonomoochraneverejnéhozdravia,konkrétne§12ods.2písm.f)vzneníúčinnomvčase
vydania opatrenia, podľa ktorého: „Opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení

sú izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení,
zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia.“

14. Ústavný súd v náleze PL. ÚS X/XXXX-XXX zo dňa 08.12.2021 (ktorým došlo k derogácii časti
predmetného ustanovenia zákona pre nesúlad s ústavou) v bode 109 a 110 nálezu uviedol: „Hoci

samotný § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia neustanovuje žiadne povinnosti ani
neumožňuje štátnym orgánom ukladanie opatrení, a teda sám osebe žiadnym spôsobom nezasahuje do
osobnej slobody jednotlivca, je potrebné ho posudzovať v spojení s § 5 ods. 4 písm. k) zákona o ochrane
verejného zdravia, ktorý zveruje úradu verejného zdravotníctva nariaďovanie opatrení na predchádzanieochoreniam podľa § 12, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho
úradu verejného zdravotníctva, resp. s § 6 ods. 3 písm. e) zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý
zveruje nariaďovanie rovnakých opatrení regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v rámci jeho

územnej pôsobnosti. Rovnako je § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia aplikovateľný
aj v spojení s § 48 ods. 4, a to nielen z dôvodu formulácie § 5 ods. 4 písm. k) a § 6 ods. 3 písm. e), ktorá
zahŕňaodkazna§12,akoajna§48ods.4,aleajvýslovnýmprepojením§48ods.4písm.n)na§12ods.
2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia či použitím identickej terminológie v § 48 ods. 4písm. u) a
§ 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia. Z tohto dôvodu a napriek tomu, že § 12 ods. 2

písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia v časti o izolácii v zdravotníckom zariadení, prípadne inom
určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych opatreniach (tak ako je to ďalej odôvodnené) obsahuje
ibavymenovanieopatrenínapredchádzanieochoreniamasámosebenemápriameprávneúčinky,šírka
jeho formulácie spojená s absenciou legálnych definícií, ktoré by svojou presnosťou a ohraničenosťou
zohľadnili mieru obmedzenia osobnej slobody, vytvára pri využití kompetencie podľa § 5 ods. 4 a § 6
ods. 3 a nadväzne aj podľa § 48ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia riziko zásahov do osobnej

slobody,ktorésasícemôžujaviťakoformálnesúladnésozákonom,novdôsledkupoužitianedostatočne
legálne definovaných, a tým neurčitých pojmov sa môžu stať nekontrolovateľnými. Navyše sa týmto
prístupom zákonodarca v prospech exekutívy významne zbavuje výlučného oprávnenia legalizovať i
legitimizovať vážne zásahy do ľudských práv v kontexte čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy. Preto situácia, v ktorej
§ 5 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia zahŕňa oprávnenie úradu nariadiť aj iné opatrenia podľa

§ 12 ods.2 zákona o ochrane verejného zdravia, vo vzťahu ku ktorým takéto pochybnosti v dôsledku ich
formulácie nevznikajú, dostatočne odôvodňuje postup navrhovateľky smerujúci k preskúmaniu ústavnej
súladnosti iba časti normy obsiahnutej v písmene f) predmetného ustanovenia. Problematickým sa v
tejto súvislosti ústavnému súdu nejaví zverenie kompetencie nariaďovať tieto opatrenia úradu verejného
zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva (PL. ÚS 8/2021), ale ustanovenie limitov

tejto kompetencie zákonodarcom.

15. Z uvedeného vyplýva, že v § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia síce nie sú
ustanovené žiadne povinnosti ( toto ustanovenie obsahuje len vymenovanie opatrení na predchádzanie
ochoreniam a samo o sebe nemá priame právne účinky ), avšak tie nastávajú v prípade, ak sú spojené

s v tom čase účinnom oprávnení ÚVZ nariadiť opatrenia podľa § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného
zdravia. Z logického výkladu v súvislosti s právnym názorom Ústavného súdu SR potom vyplýva, že
žalovaný mal podľa opatrenia ÚVZ povinnosť podrobiť sa karanténe s poukazom na právne účinky
derogačného nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS X/XXXX až od okamihu jeho zverejnenia v Zbierke
zákonov.

16. Podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia bolo účelom zákonodarcu, aby osoby, ktoré
sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením UVZ,
znášali náklady s tým spojené. Podľa názoru súdu (rovnako aj Ústavného súdu SR v bode 157 nálezu
PL. ÚS X/XXXX) ide o jasnú zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej osoby

vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy SR. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu
je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická
osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen
povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu - patrí sem napríklad aj povinnosť
znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie

atď. (nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021, bod 158). Aj z argumentácie Ústavného súdu SR v
plenárnom náleze vyplýva, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia má výrazný
súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaný nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré mu
v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá možnosť
domáhať sa úhrady nákladov medzi „poskytovateľom služieb“ a jeho prijímateľom - osobou povinnou

plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Uvedené ustanovenie § 58 ods. 2 zákona
o ochrane verejného zdravia upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto
povinnosti fyzickej osobe (žalovanému) uložil a povinnosti fyzickej osoby znášať náklady s tým spojené.

17. Ako vyplýva už z citovaného nálezu Ústavného súdu SR (bod 158) uvedené ustanovenie dopadá

na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli. Ide napríklad o náklady z titulu kúpy rúšok, respirátorov,
dezinfekcie, teda aj o náklady súvisiace so stravou, ktorá bola žalovanému poskytnutá. Náklady s
tým súvisiace však žalovanému vznikajú v okamihu, keď dôjde k uzavretiu súkromnoprávneho vzťahu,
ktorým ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené jej opatrením ÚVZ. To znamená, že v prípadepovinnosti nosiť rúška vzniká povinnej osobe výdavok (podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného
zdravia) okamihom zaplatenia kúpnej ceny od predávajúceho. V prípade, ak by túto kúpnu cenu povinná
osoba neuhradila, môže sa predávajúci (napr. lekáreň a pod.) domáhať zaplatenia kúpnej ceny na súde

podľa§ 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, nie na základe § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného
zdravia.

18. To rovnako platí aj na prípad poskytnutia stravy žalovanej. Výdavky spojené so zabezpečením
karantény, konkrétne poskytnutím stravy pre žalovanú, predstavovali podľa právnej úpravy účinnej

v čase izolácie pohľadávku, ktorá patrila poskytovateľovi služieb v karanténnom zariadení. Žalobca
preukázal, že na základe rámcovej dohody o poskytovaní služieb, ako aj vystavenej faktúry, ako
poskytovateľ služieb zabezpečoval v karanténnom zariadení stravu. Skutočnosť, že došlo k zaplateniu
nákladov poskytovateľa stravy zo strany žalobcu, však nemá vplyv na povinnosť žalovanej znášať
náklady spojené s plnením povinností podľa opatrenia UVZ tak, ako to predpokladá § 58 ods. 2 zákona
o ochrane verejného zdravia. Žalovaná bola subjektom, ktorý niesol hmotnoprávnu povinnosť znášať

náklady za stravu podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia počas nariadenej izolácie.
Keďže tak neurobila a túto povinnosť za ňu splnil vedome žalobca, čím jeho dlh voči prevádzkovateľovi
zariadenia zanikol, vzniklo na strane žalovanej voči žalobcovi bezdôvodné obohatenie podľa § 454
Občianskeho zákonníka. To spočívalo v tom, že nedošlo na strane žalovanej k zmenšeniu jej
majetkových hodnôt vo výške plnenia za stravu, ku ktorému by inak došlo, ak by plnila sama. V tomto

smere je irelevantné, že poskytovateľ stravy si nárok uplatnil voči žalobcovi, pretože v zmysle § 58 ods.
2 zákona o ochrane verejného zdravia bolo hmotnoprávnou povinnosťou znášať náklady na stravu na
strane žalovanej. Súd aj v zmysle nálezu Ústavného súdu SR nezistil, že by náklady na stravu v sume
78,- eur za rozhodné obdobie 6 dní x 13,- eur, boli zjavne disproporčné voči žalovanej. Zároveň ide o
primeranú položku stravného, ktorá zjavne nepresahuje výšku nákladov na stravu dospelej osoby mimo

nariadenej izolácie, t. j. v bežnom živote.

19. Žalovaná v konaní nepoprela, že bola v rozhodnom období v karanténnom zariadení. Rovnako
nepoprela, že jej strava nebola v danom období karanténnym zariadením poskytnutá a že žalobca za
túto stravu karanténnemu zariadeniu zaplatil cenu stravného. Súd na základe predložených dôkazov

podľa § 186 ods. 2 CSP nemal o týchto zhodných skutkových tvrdeniach sporových strán pochybnosti.

20. Žalovaná sa so splnením svojej peňažnej povinnosti voči žalobcovi dostala do omeškania. Žalobcovi
ako veriteľovi vzniklo právo v súvislosti s omeškaním žalovanej podľa § 517 Občianskeho zákonníka a
nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. požadovať úrok z omeškania vo výške 5 % ročne až do zaplatenia

istiny v sume 78,- eur od okamihu, keď sa dostala do omeškania. Išlo o deň nasledujúci po splatnosti
faktúry, ktorá jej bola žalobcom vystavená, t. j. odo dňa 23.07.2020.

21. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak
mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

22. Žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu. Keďže žalobca v žalobe nežiadal priznať náhradu
trov konania, lebo mu žiadne trovy konania nevznikli, súd rozhodol tak, že mu vo vzťahu k žalovanej
právo na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia

prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku,
ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.