Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. január 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/13/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7118200884
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7118200884.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudkýň

JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobkyne H.. P. Q., nar. XX.X.XXXX, S.
D., Z. XXXX/XXX, zastúpená Mgr. JUDr. Zoltánom Perhácsom, PhD., advokátom, Bratislava, Tichá
45, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a
nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, o odvolaní žalobkyne a žalovanej proti rozsudku,
č.k. 34C/2/2018-404 zo 4.11.2021, Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u jrozsudok vo výroku II. a III.

II. O d m i e t aodvolanie žalovanej.

III. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom rozhodol, že I. žalovaná
je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 13.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy do 30 dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku, II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a III. stranám sporu náhradu trov
konania nepriznal.

2.1. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že žalobkyňa sa doručenou žalobou domáhala, aby súd
zaviazal žalovanú zaplatiť jej sumu 81.759,- eur titulom majetkovej ujmy a sumu 100.000,- eur titulom
nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla v súvislosti s nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným
postupom orgánu verejnej moci spolu s príslušným úrokom z omeškania, ktorý špecifikovala ako úrok
z omeškania vo výške 5 % ročne z uplatnených nárokov od 24.8.2017 do zaplatenia. Žalobkyňa v
konaní označila ako žalovanú Ministerstvo vnútra SR v 1. rade a Generálnu prokuratúru SR v 2.

rade ako subjekt konajúci v mene Slovenskej republiky. Svoju žalobu odôvodnila tým, že nesprávnym
úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím jej vznikla škoda. Nezákonné rozhodnutie bolo
vydané 8.12.2008, a to uznesenie vyšetrovateľa, 4. inšpekčného oddelenia, odboru inšpekčnej služby,
sekcie kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra z 8.12.2008 sp.zn. ČVS: SKIS-130/IS-4-V/2008,
ktorým voči nej bolo vznesené obvinenie za spolupáchateľstvo zločinu zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 20, § 326 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona s poukazom na § 138
písm. h/ Trestného zákona. Uznesením z 15.10.2008 bolo začaté trestné stíhanie za zločin zneužívania

právomoci verejného činiteľa v súbehu so zločinom podielnictva. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia
podala sťažnosť. Uznesením sudcu pre prípravné konania z 11.12.2008 bola vzatá do väzby. Proti
uzneseniu o vzatí do väzby podala sťažnosť. Jej sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia bola
uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry z 19.12.2008 č.k. VII/2 Gv190/08 - 82 zamietnutá. Najvyšší súd uznesením z 21.1.2009 sp.zn. 2Tošs 1/2009 jej sťažnosť proti
uzneseniu o vzatí do väzby zamietol. Uznesením z 15.1.2009 vydaným pod č.k. VII/1 Gv 190/08 - 118
prokurátor špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry ju prepustil z väzby na slobodu. 10.2.2012

prokurátor Okresnej prokuratúry Trebišov podal na ňu Okresnému súdu Trebišov obžalobu. Uznesením
okresného súdu z 26.4.2012 vydaným pod sp.zn. 3T/26/2012 bola obžaloba odmietnutá a vec vrátená
prokurátorovi. Prokurátor proti uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť, ktorá bola uznesením
Krajského súdu v Košiciach z 31.12.2012 vydaným pod č.k. 4To/61/2012-847 zamietnutá. 7.10.2014
prokurátor Okresnej prokuratúry v Trebišove opätovne podal na ňu Okresnému súdu Trebišov obžalobu

za spolupáchateľstvo zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 20, § 326 ods. 1 písm.
a/, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h/ Trestného zákona. Uznesením
Okresného súdu Trebišov z 5.3.2015 vydaným pod sp.zn. 1T/42/2014 bola obžaloba odmietnutá a vec
vrátená prokurátorovi. Prokurátor podal 24.3.2015 sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Trebišov
o odmietnutí obžaloby a vrátení veci. Uznesením Krajského súdu v Košiciach z 21.12.2015 pod č.k.
8To/31/2015-1442 bolo uznesenie napadnuté prokurátorom zrušené. Rozsudkom Okresného súdu

Trebišov z 8.9.2016 vydaným pod sp.zn. 1T/42/2014 bola podľa § 285 písm. a/ Trestného poriadku
oslobodená spod obžaloby prokurátora z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktorá
bola trestne stíhaná. Prokurátor Okresnej prokuratúry Trebišov proti rozsudku Okresného súdu Trebišov
z 8.9.2016 podal odvolanie. Krajský súd v Košiciach uznesením z 13.3.2017 vydaným pod sp.zn.
8To/148/2016 podľa § 319 Trestného poriadku zamietol odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry

Trebišov proti rozsudku Okresného súdu Trebišov. Rozsudok Okresného súdu Trebišov z 8.9.2016
vydaný pod sp.zn. 1T/42/2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach z 13.3.2017 vydaný v
konaní sp.zn. 8To/148/2016 nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 13.3.2017. Z uvedených dôvodov
ako poškodená podala žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 15 z.č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Listom z 13.12.2017

Generálna prokuratúra SR ju upovedomila, že ňou uplatňovaný nárok na náhradu škody neuspokojí, z
dôvodu, že nie sú dané zákonné dôvody a zákonné podmienky na jeho uspokojenie.
2.2. Žalobkyňa má za to, že orgán verejnej moci, vyšetrovateľ 4. inšpekčného oddelenia, odboru
inšpekčnej služby, sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR tým, že vydal uznesenie
o vznesení obvinenia z 8.12.2008 pod sp.zn. ČVS:SKIS-130/IS-4-V-2008, na základe ktorého bola

kriminalizovaná viac ako 8 rokov (99 mesiacov) sa dopustil nezákonného rozhodnutia a nesprávneho
úradného postupu. Zároveň nesprávny úradný postup považuje zamietnutie jej sťažnosti proti uzneseniu
o vznesení obvinenia prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry, podanie
obžaloby prokurátorom okresnej prokuratúry a odvolania zo strany Okresnej prokuratúry Trebišov.
Trestné stíhanie v jej prípade sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom, preto možno konštatovať, že

všetky rozhodnutia vydané v trestnom konaní a vykonané úkony boli nezákonné.
2.3. V konaní si uplatnila nárok na náhradu skutočnej škody, a to ušlého zisku (čistý príjem v sume
68.508,- eur alebo ušlého zisku v sume 79.200,- eur alebo ušlého zisku v sume 81.759,- eur, ktorý
si uplatnila vo výške v priemernej mesačnej mzdy v hospodárstve SR za jednotlivé roky, kedy bola
trestne stíhaná, pretože táto suma v porovnaní so sumami uvedenými v bode 1. a 2. je najvyššia,

avšak rozhodnutie ponechala na zvážení súdu. K uplatnenej nemajetkovej ujme v peniazoch vo
výške 100.000,- eur uviedla, že počas nespravodlivého trestného stíhania bola vo väzbe, musela sa
zúčastňovať na úkonoch prípravného, tzv. policajného vyšetrovania a po podaní obžaloby aj konaniach
pred súdom. Väzobné stíhanie jej účasť na výsluchoch počas policajného vyšetrovania a účasť na
hlavnom pojednávaní, rovnako hrozba trestu odňatia slobody, u nej zanechali trvalé následky a spôsobili

jej neopísateľné stresy a psychickú traumu, čo sa prejavilo na jej zdraví.
2.4. Žalobkyňou označená žalovaná, zastúpená Ministerstvom vnútra SR, v podaní zo 16.5.2018
vzniesla námietku nedostatku svojej procesnej spôsobilosti na zastupovanie Slovenskej republiky v
konaní o náhradu škody. Žiadala, aby súd ustálil, že orgánom oprávneným konať v mene SR je v
tomto prípade Generálna prokuratúra SR a poukázala na skutočnosť, že nie je podstatné, ktorý orgán

prerokoval o žiadosť o predbežné prerokovanie, ak je splnená podmienka jej prerokovania, pričom
podstatné je, aby v konaní pred súdom zastupoval štát orgán na to príslušný. Z uvedeného dôvodu sa
nevyjadrila k obsahu žaloby.
2.5. Žalovaná zastúpená Generálnou prokuratúrou SR podaním zo 17.5.2018 žiadala žalobu zamietnuť.
Poukázala na skutočnosť, že žalobkyňa nepreukázala existenciu nezákonného rozhodnutia, či

nesprávneho úradného postupu, na základe ktorých by jej prináležal nárok na náhradu škody v zmysle
z.č. 514/2003 Z.z. Nezákonné rozhodnutie nebolo v trestnom konaní vedenom proti žalobkyni vydané,
pričom ním nemôže byť ani ňou označené uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, nakoľko
v čase jeho vydania boli splnené všetky zákonné podmienky upravené Trestným poriadkom na jehovydanie. Ďalej poukázala na to, že žalobkyňa svoje prepustenie zo služobného pomeru nepreukazovala
rozhodnutím o prepustení zo služobného pomeru, preto sa nevie relevantným spôsobom vyjadriť
ku skutočným dôvodom prepustenia žalobkyne zo služobného pomeru. K výške nemajetkovej ujmy

100.000,- eur poukázala na § 17 ods. 4 z.č. 514/2003 Z.z. a konštatovala, že výška nemajetkovej
ujmy priznaná podľa ods. 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným
násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, a to § 13 z.č. 274/2017 Z.z., pričom maximálna
celková suma odškodnenia nesmie presiahnuť 50-násobok minimálnej mzdy, čo predstavuje sumu
24.000,- eur. V rámci prostriedkov procesnej obrany poukázala na rozsudok Okresného súdu Bratislava

I z 9.5.2016 sp.zn. 10C/108/2011, rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo 4.12.2015 sp.zn.
19C/71/2014, Okresného súdu Bratislava I z 19.10.2016 sp.zn. 10C/191/2014, rozsudok Okresného
súdu Košice II z 19.9.2016 sp.zn. 42C/412/2015, rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 12.1.2018
sp.zn. 19C/80/2016, uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 28.12.2016 sp.zn. 1Co/575/2015.
2.6. Súd vykonal rozsiahle dokazovanie a vec právne posúdil podľa § 27 ods. 1, 2, § 1, § 2, § 3 ods.
1, 2, § 4 ods. 1 písm. b/, § 4 ods. 1 písm. f/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, 3, § 9 ods. 1, 3, 4, § 15 ods.

1, 2, § 16 ods. 1, 4, § 17 ods. 1, 2, 3, 4 z.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 6 z.č. 215/2006 Z.z., čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, čl.
5 ods. 1, 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a konštatoval, že pred čím pristúpil
k meritórnemu rozhodovania nároku žalobkyne, skúmal vecnú legitimáciu strán sporu.
2.7. Konštatoval, že v danom prípade je daná pasívna legitimácia Slovenskej republiky. Poukázal na §

73 CSP a z úradnej moci konal s tým štátnym orgánom, do ktorého kompetencie vec spadá, nakoľko
povinnosť konať s takýmto oprávneným subjektom mu vyplýva priamo zo zákona a citoval znenie § 73,
§ 135 ods. 1 CSP. Vychádzajúc z § 4 ods. 1 písm. b/ a písm. f/ mal za to, že tieto zákonné podmienky
ustanovenia určujú nielen vecnú legitimáciu štátu ako subjektu zodpovedného za škodu spôsobenú
orgánom verejnej moci, ale určujú aj štátny orgán, ktorý v mene štátu koná, konkrétne v § 4, pričom v

mene štátu koná vždy iba jeden štátny orgán v závislosti od charakteru uplatneného nároku. Prioritne
sa zaoberal otázkou, ktorý z orgánov štátu je oprávnený konať v mene štátu. Vzhľadom na dikciu § 4
ods. 1 z.č. 514/2003 Z.z., ktoré diferencuje viacero orgánov konajúcich v mene štátu sa zaoberal, či v
danom prejednávanom prípade je orgánom konajúcim v mene Slovenskej republiky Ministerstvo vnútra
SR alebo Generálna prokuratúra SR. Poukázal na rozhodnutie sp.zn. 3Cdo/194/2010, rozhodnutie

NajvyššiehosúduSRzo14.10.2015sp.zn.8Cdo/289/2014austálil,žetrestnávecžalobkynedospelana
základe obžaloby prokurátora do štádia súdneho konania, ktoré skončilo jej oslobodením spod obžaloby
(rozsudok Okresného súdu Trebišov z 8.9.2016 sp.zn. 1T/42/2014 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Košiciach z 13.3.2017 sp.zn. 8To/148/2016). Nakoľko v prípravnom konaní nedošlo k pochybeniu
vyšetrovateľa, resp. iného povereného orgánu policajného zboru, tieto orgány nevydali rozhodnutie,

ktoré by bolo zrušené pre nezákonnosť, naopak, sťažnosť obvinenej žalobkyne voči uzneseniu o
vznesení obvinenia bola prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR z
19.12.2008 sp.zn. VII 2/Gv 190/08 zamietnutá, vo veci bola podaná opätovne obžaloba prokurátorom
OkresnejprokuratúryTrebišovzo7.10.2014sp.zn.1Pv62/12/8811,jevylúčené,abyorgánomkonajúcim
v mene štátu bolo Ministerstvo vnútra SR. Zhrnúc uvedené uzavrel, že orgánom konajúcim v mene štátu

je Generálna prokuratúra SR.
2.8. Predmetom konania je nárok žalobkyne na náhradu majetkovej ujmy a nemajetkovej ujmy.
2.9. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobkyne, že oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky
ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia pre nezákonnosť, čo je
základná podmienka pre uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím tak,

ako to vyplýva z dikcie § 6 ods. 1 citovaného zákona. Vyššie uvedený výklad predstavuje ustálenú
súdnu judikatúru a súdnu prax. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na
správnosť alebo nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania,
ale samotný výsledok celého trestného stíhania. Zhrnúc uvedené konštatoval, že v danom prípade je
splnená prvá základná podmienka pre záver o zodpovednosti štátu.

2.10. K nemajetkovej ujme poukázal na § 17 ods. 1, 4 a konštatoval, že je nepochybné, že trestné
stíhanie fyzickej osoby, najmä ak je obvinená zo závažného trestného činu, predstavuje závažný
zásah do osobnostných práv fyzickej osoby chránených § 11 OZ. Každé trestné stíhanie predstavuje
obmedzenie súhrnu osobnostných práv vymedzovaných v čl. 10 Listiny základných práv a slobôd.
Ľudská dôstojnosť predstavuje najvyššiu hodnotu v základoch celého právneho systému a ústavného

poriadku a je možné ju preto považovať za konečný účel právneho poriadku.
2.11. Trestné stíhanie žalobkyne trvalo od 8.12.2008, kedy jej bolo vznesené obvinenie a skončilo
13.3.2017 nadobudnutím právoplatnosti a vykonateľnosti oslobodzujúceho rozsudku v spojení s
rozhodnutím krajského súdu o odmietnutí odvolania prokurátora. Súd poukázal na rozhodnutie R21/1995, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 12.12.2012 sp.zn. 7Cdo/145/2011, ako aj rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/137/2008. Z výpovede svedkov mal súd preukázané, že k zásahu do
práv žalobkyne došlo nepochybne v jej osobnom a rodinnom živote, v kruhu jej priateľov a rodinných

známych a pracovnej oblasti.
2.12. V konaní bolo nepochybne preukázané aj to, že trestné stíhanie nevynímajúc väzobné stíhanie
žalobkyne výraznou mierou nepriaznivo zasiahlo do dôstojnosti, cti, dobrej povesti a súkromia
žalobkyne a nepriaznivo ovplyvnilo aj jej osobný, rodinný, spoločenský a pracovný život. Vykonaným
dokazovaním, najmä výsluchom svedkov bolo preukázané, že trestné stíhanie žalobkyne a väzba

žalobkyne negatívnym spôsobom ovplyvnila vzťahy žalobkyne s priateľmi a známymi.
2.13. K medializácii celého prípadu konštatoval, že žalobkyňa nepreukázala existenciu bezprostrednej
a priamej príčinnej súvislosti s uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy v takom rozsahu, ako sa
dožadovala, resp. možno hovoriť o nepriamej súvislosti.
2.14. Súd neprihliadol na tvrdené následky trestného stíhania vo sfére zdravotného stavu, nakoľko
žalobkyňa v spore neprodukovala žiadne dôkazy preukazujúce dané skutkové tvrdenia a konštatoval, že

neuniesla dôkazné bremeno, preto jej tvrdeniam o nepriaznivých zdravotných následkoch súvisiacich s
trestným stíhaním vzniknutých len jedine z toho dôvodu nemohol prihliadnuť. O zdravotných ťažkostiach
vypovedali svedkovia spôsobom, že žalobkyňa situáciu zle znášala a vyhľadala odbornú pomoc.
2.15. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dôležitým aspektom to, aby jej
výška odrážala všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti (súd poukázal na nález Ústavného

súdu ČR sp.zn. I. ÚS 2844/2014 z 22.12.2015). Rovnako konštatoval, že nie je viazaný § 17 ods. 4 v
znení účinnom od 1.1.2013, priznanie nemajetkovej ujmy vo výške vyššej ako výška odškodnenia obetí
násilného trestného činu s následkami smrti (v súčasnosti 31.150,- eur, vychádzajúc zo z.č. 663/2007
Z.z. o minimálnej mzde) by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Nemajetková ujma žalobkyne totiž nie
je väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp. morálnou škodou spôsobenou

trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.
2.16. Súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/19/2018, sp.zn. 6MCdo/15/2012.
V prejednávanom prípade žalobkyňa poukazovala na neprimeranú dĺžku trvania trestného konania
v dĺžke 99 mesiacov, s tým spojené vystavenie stíhanej osoby prirodzeným negatívnym dopadom
trestného konania.

2.17. V danom prípade žalobkyňou nastolená otázka prieťahov v trestnom konaní patrí do kompetencie
ústavného súdu, ktorý aj na podklade sťažností žalobkyne svojím nálezom sp.zn. ÚS 100/2017 z
28.3.2018 skonštatoval, že základné právo žalobkyne na prerokovanie bez zbytočných prieťahov bolo
porušené a žalobkyni priznal finančné zadosťučinenie vo výške 4.000,- eur.
2.18. Pri rozhodovaní výšky nemajetkovej ujmy vychádzal aj z rozhodnutia sp.zn. 5Cdo/4/2018

z 27.2.2019, sp.zn. 4Cdo/191/2017 z 13.8.2018, sp.zn. 3Cdo/177/2017 z 26.1.2019, sp.zn.
3Cdo/156/2017 z 9.11.2017, sp.zn. 5MCdo/4/2015 z 31.5.2016 a má za to, že priznaná výška
nemajetkovej ujmy v dôsledku trestného stíhania žalobkyne 13.000,- eur je primeraná aj s prihliadnutím
na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské
práva. Je toho názoru, že všetky uvedené následky, predstavujúce nemajetkovú ujmu, sú v príčinnej

súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Vzťah medzi príčinou (nezákonným rozhodnutím) a následkami
je priamy, bezprostredný; nebyť začatia trestného stíhania, tieto následky by nenastali.
2.19. K náhrade škody súd uviedol, že žalobkyňa prepustením zo služobného pomeru stratila pravidelný
mesačný príjem, ako aj ďalšie sociálne výhody spojené s výkonom funkcie colníka, a preto žiadala
priznanie majetkovej ujmy vo výške 81.759,- eur, predstavujúcu skutočnú škodu spočívajúcu v ušlom

zisku priemernej mesačnej mzdy v hospodárstve SR za jednotlivé roky. Žalobkyňa neuniesla dôkazné
bremeno pre priznanie nároku na náhradu škody titulom uplatnenej majetkovej ujmy.
2.20. V replike z 13.6.2018 tvrdí, že škoda vznikla nesprávnym úradným postupom orgánov prípravného
konania, keď dovolili neoprávnenej osobe nazrieť do vyšetrovacieho spisu ČVS: SKIS-49/IS-4/V-2009
a dovolili jej oboznámiť sa s obrazovo-zvukovým záznamom, na základe ktorého bola prepustená

zo služobného pomeru. Rozhodnutie považovala za nezákonné, pretože nevychádzalo zo zásady
prezumpcie neviny. Tiež jej nebolo bez pochybností preukázané, že porušila prísahu alebo služobnú
povinnosť a podľa jej názoru v danom prípade sa malo aplikovať ust. § 42 Zákona o štátnej službe o
dočasnom pozbavení z výkonu štátnej služby. Generálny riaditeľ Colného riaditeľstva SR ako odvolací
orgán rozhodnutím vydaným z 2.3.2009 zamietol odvolanie žalobkyne a rozhodnutie prvostupňového

správneho orgánu potvrdil. Neakceptoval námietky žalobkyne obsiahnuté v odvolaní. Žalobkyňou
žalobou o preskúmavanie zákonnosti právoplatného rozhodnutia a postupu správneho orgánu zo
6.5.2009 žiadala príslušný súd v Košiciach, aby svojím rozhodnutím zrušil rozhodnutie Generálneho
riaditeľa Colného riaditeľstva SR o odvolaní z 2.3.2009 sp.zn. 8457/09 - 1409, rozhodnutie riaditeľaColného úradu Michalovce o prepustení zo služobného pomeru z 13.1.2009 č. R - 10/2009 - 5334, a aby
vec vrátil žalovanému Colnému riaditeľstvu SR na ďalšie konanie. Krajský súd v Košiciach rozsudkom
z 28.10.2010 vydaným pod sp.zn. 7S/50/2009 žalobu žalobkyne zamietol a žalobkyni náhradu trov

konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd poukázal na skutočnosť, že trestné a
správne konanie sú konaniami, ktoré sa spravujú osobitnými právnymi predpismi. Aby v trestnom konaní
mohla byť vyslovená vina zo spáchania zločinu, musia byť splnené podmienky stanovené Trestným
zákonom.Tietovšaknemusiabyťtotožnéspodmienkami,ktoréakoporušenieslužobnejdisciplínyalebo
služobnej povinnosti stanovuje zákon o štátnej službe colníkov. Správne konanie vo veci prepustenia

zo služobného pomeru nie je výsledkom trestného konania podmienené, pretože konanie, ktoré nie je
zločinom, môže zakladať disciplinárnu zodpovednosť, resp. byť konaním, ktoré je dôvodom pre postup
podľa § 183 ods. 1 písm. d/ z.č. 200/1998 Z.z. Podľa názoru súdu v danom konaní bolo či už listinnými
dôkazmi, obrazovým i zvukovým záznamom a v neposlednej miere aj samotnou výpoveďou žalobkyne
z 9.12.2008 nepochybne preukázané, že žalobkyňa 6.11.2008 svojím konaním, ako bolo popísané v
rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa, zvlášť hrubým spôsobom porušila základné povinnosti

colníka stanovené v § 44 ods. 3 písm. a/, b/, g/ a h/ zákona o štátnej službe colníkov, ako aj služobnú
prísahu. Súd poukázal tiež, že nebol v konaní oprávnený posudzovať účelnosť použitia § 42 ods. 1 z.č.
200/1998 Z.z. o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby až do právoplatného skončenia trestného
stíhania.
2.21. Súd na tomto mieste nemohol nahrádzať v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom činnosť správnych orgánov a rozhodnutia správnych súdov. Súd si nemôže
predbežne právne posúdiť otázky, ktoré uvádza žalobkyňa, keďže ich posúdenie a rozhodnutie o nich
bolo vykonané už v správnom súdnictve, a ich ďalšie preskúmanie nie je prípustné. Vydané rozhodnutia
týkajúce sa prepustenia žalobkyne zo služobného pomeru colníka sú platné a pre súd záväzné, preto
nevenoval pozornosť preskúmaniu námietok, ktoré zhodne ako v správnom súdnom procese boli

Krajským súdom v Košiciach, ako aj Najvyšším súdom SR preskúmané.
2.22. V tejto súvislosti poukázal aj na skutočnosť, že neexistovala príčinná súvislosť. Nestačí všeobecná
úvaha o možných následkoch konania škodcu, teda iba možnosť existencie príčinnej súvislosti medzi
konaním a škodou, ale vyžaduje sa jej nepochybná existencia. Poukázal pritom na rozhodnutie sp.zn.
25Cdo/1462/2003, sp.zn. 25Cdo/818/2005, sp.zn. 25Cdo/2706/2012, R 54/2003 Najvyššieho súdu ČR,

sp.zn. 6Mcdo/7/2013 Najvyššieho súdu SR.
2.23. Na základe uvedeného žalobu žalobkyne v časti priznania majetkovej ujmy ako neopodstatnenú
zamietol, nakoľko tu absentuje okrem vyššie uvedených skutočností aj príčinná súvislosť medzi trestným
stíhaním vedeným voči jej osobe a prepustením zo služobného pomeru colníka.
2.24. K žalobkyňou navrhovaným dôkazom v replike z 13.6.2018, a to pripojením trestného spisu

týkajúceho sa trestného konania vedeného na Okresnom súde Trebišov sp.zn. 1T/42/2010, súd
nepristúpil, nakoľko nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania. V danom prípade
vykonanie tohto dôkazu by bolo nadbytočným a nehospodárnym, nakoľko skutočnosti týkajúce sa
a viažuce sa na trestné stíhanie žalobkyne, ako aj všetky rozhodnutia orgánov činných v trestnom
konaní relevantné pre meritórne rozhodnutie súdu boli buď predložené žalobkyňou v spore alebo boli

preukázané v spore iným spôsobom.
2.24. Žalobkyňa sa popri istine domáhala aj zaplatenia príslušenstva k istine. Vo vzťahu k príslušenstvu
citoval znenie § 121 ods. 3 OZ a uplatnený úrok z omeškania žalobkyni nepriznal, nakoľko povinnosť
zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom
je určená doba plnenia. Až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania.

Uvedený záver vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Co/15/97, uverejnené v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu SR pod č. 45/2000. Tento názor najvyšší súd následne potvrdil aj v
rozhodnutí sp.zn. 6Cdo/185/2011 zo 14.3.2012.
2.25. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 CSP a konštatoval, že
žalobkyňa bola na základe nároku na náhradu škody titulom majetkovej ujmy neúspešná, čo predstavuje

úspech žalovanej. V základe nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bola zase žalobkyňa plne úspešná,
pričom výška plnenia závisela od úvahu súdu, zároveň však súd musel zohľadniť aj skutočnosť, že
žalobkyňa si uplatňovala nárok na náhradu nemajetkovej ujme v sume 100.000,- eur, pričom týmto
rozhodnutím jej bola priznaná suma 13.000,- eur. V súlade s uvedeným konštatoval, že úspech
oboch strán bol v zásade rovnaký, v prípade majetkovej ujmy žalobkyňa bola neúspešná a v prípade

nemajetkovej ujmy bola žalobkyňa úspešná čo do základu a žalovaná čo do stanovenia výšky náhrady.
Súd preto rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.3.1. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa a to v rozsahu výrokov, ktorým v
prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol a ktorým stranám sporu nepriznal náhradu trov konania.
Odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, h / CSP.

3.2.Zdôraznila,žesúdsavodôvodnenínedostatočnevysporiadalspodstatnýmivyjadreniamižalobkyne
prednesenými v konaní na súde. Ako kľúčovú námietku je náhrada škody z titulu nemajetkovej ujmy.
Podľa žalobkyne 99 mesiacov trvajúce trestné stíhanie, ktoré bolo spojené s väzobným stíhaním a ktoré
sa skončilo právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Trebišov sp.zn. 1T/42/2014 z
8.9.2016 významne zasiahlo do jej osobnostných práv a psychicky ju poznamenalo.

3.3. Priznaná náhrada škody by mala podľa nej predstavovať spravodlivé zadosťučinenie. Žalobkyňa
po prepustení z väzby trpela posttraumatickým stresom a vyhľadala pomoc psychiatra. Zastáva názor,
že v konaní o zaplatenie primeraného zadosťučinenia boli porušené jej práva na súdnu ochranu a
spravodlivý proces, nebola poskytnutá ochrana jej dôstojnosti, cti, povesti a mena, neoprávnene bolo
zasiahnuté do jej súkromného a rodinného života, keď za utrpenú ujmu nebolo jej priznané dostatočné
zadosťučinenie.Súdompriznanásuma13.000,-eurtitulomnemajetkovejujmyjepodľažalobkynenízka,

nezákonnáanemorálna.Súdnijako,aniokrajovo,neposúdilzávažnosťdržaniažalobkynevoväzbe,ako
ani jeho následky, pričom časové okolnosti väzby sú objektívne vyjadriteľným kritériom pre posúdenie
celkovej výšky odškodnenia. Ujmu je možné iba pociťovať, pričom nemusí ísť iba o osobu, ktorej je ujma
spôsobená, ale takúto osobu môže cítiť ktokoľvek komu na osobe poznačenej ujmou záleží. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti žalobkyňa požadovanú sumu 100.000,- eur ako náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch považuje za primeranú, pretože u nej došlo k oveľa závažnejšiemu zásahu do osobnostných
práv ako v iných prípadoch z dôvodu, že skutok, za ktorý bola stíhaná, mala spáchať ako colníčka, teda
verejný činiteľ (orgán štátnej moci) a navyše bola väzobne stíhaná.
3.4. Z vykonaného dokazovania, ako aj z výpovedí svedkov priamo vyplýva súvislosť trestného stíhania,
ktoré bolo spojené s väzobným stíhaním a zhoršenie jej sociálneho postavenia, ako aj zdravotného

stavu. Má za to, že vo veci uplatnenia nemajetkovej ujmy preukázala jednoznačne súvislosť medzi
zhoršením kvality života, sociálneho statusu, zdravia, vedeným trestného konania a väzobného stíhania
tak ako uviedla vo svojej žalobe.
3.5. Súd nebral do úvahy ani odmietavý postoj žalovanej, ktorá nielenže sa bránila zodpovednosti
za vzniknutú ujmu, ale postrádala akékoľvek prejavy ľútosti, ospravedlnenia, či priznania si chyby za

nezákonné trestné stíhanie.
3.6. Žalobkyňa jednoznačne preukázala, že jej prepustenie zo služobného pomeru colníka
bezprostredne súviselo s nezákonným postupom a rozhodnutím orgánu verejnej moci. Poukázala na
limitáciu výšky náhrada nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 4 z.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý nadobudol účinnosť 1. januárom 2013.

3.7. Ústavný súd vo veci aplikácie z.č. 514/2003 Z.z. a z.č. 412/2012 Z.z. rozhodol, že limitáciu výšky
náhrady nemajetkovej ujmy nemožno aplikovať na prípady, keď nezákonné uznesenie o začatí trestného
stíhania bolo vydané predo dňom nadobudnutia ich účinnosti, t.j. pred 1. januárom 2009 a vo vzťahu k
§ 17 ods. 4 pred 1. januárom 2013.
3.8. Z judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR je zrejmé, že právo poškodeného na

náhradu škody vzniká momentom nezákonného rozhodnutia vzatia do väzby, či zbytočnými prieťahmi
v konaní bez ohľadu na to, že žalovateľným nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok, preto
aplikovať § 17 v zmysle novely (412/2012) pre prípady, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané
pred 1. januárom 2013 by znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti novely
vzniklo žalobkyni právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške, toto jej právo v časti prevyšujúcej horný

limit zavedený novelou zaniklo dňom jej účinnosti. Takýto prístup by popieral nielen princíp úplného
odškodnenia,alespôsobovalbyajneprípustnéodňatieužexistujúcehopráva,zásahdolegitímnejnádeji
žalobkyne na satisfakciu a bol by aj porušením zákazu retroaktivity. Aplikácia tejto právnej normy podľa
žalobkyne zakladá odvolací dôvod proti rozsudku podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, ktorý spočíva v
nesprávnej aplikácii právnej normy.

3.9. Druhou námietkou žalobkyne je právo na náhradu trov konania. Poukázala na rozhodnutie
prvoinštančného súdu, ktoré sa podľa jej názoru odchýlilo od dotknutých zákonných ustanovení tým,
že zásadne poprel ich účel a význam, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok neakceptovateľný a
neudržateľný. Súd svoje rozhodnutie domnelo verifikoval cez prizmu § 256 ods. 1 CSP, t.j. vo svetle
doslovného gramatického výkladu čiastočného úspechu v spore. Podľa dôvodov správe k CSP súd

môže priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, nie
však v požadovanej výške. Ide o prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu. Príkladom je náhrada
nemajetkovej ujmy v sporoch o ochranu osobnosti - určenie, že bola porušená zásada rovnakého
zaobchádzania a povinnosť žalovaného sa ospravedlniť priznané boli, avšak náhrada nemajetkovejujmy v peniazoch nebola priznaná v požadovanej výške. Poukázala na rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp.zn. 14Co/93/2018 z 11.9.2018, uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp.zn.
14Co/17/2017 z 23.2.2018, rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 23C/191/2015 z 24.5.2018,

rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 11C/168/2012 z 8.12.2016.
3.10. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania, tak ako aj súd prvej inštancie uviedol, je potrebné rozlíšiť,
čo je základné a čo je sprevádzajúce. Za základné správne súd považoval rozhodnutie, že do práva
žalobkyne bolo zasiahnuté, výška ujmy je pritom druhotná a nadväzujúca. Podľa názoru žalobkyne, na
rozdiel od názoru súdu, však bolo potrebné ju považovať za plne procesne úspešnú, keďže mala plný

úspech čo sa týka základu uplatneného nároku náhrady nemajetkovej ujmy a súčasne výška plnenia
vyplývajúce z jej procesného úspechu závisela výlučne od úvahy súdu. V danom prípade nemôže
ísť o procesne neúspešnú žalobkyňu, ak jej bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku.
Odlišnéposúdenienáhradytrovkonaniabymalozanásledokporušenieprincípuprávnejistotyaprincípu
legitímnych očakávaní v tomto kontexte akcentuje žalobkyňa nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS
289/2017 z 21.11.2017.

3.11. Žalobkyňa v konaní jednoznačne preukázala všetky predpoklady objektívnej zodpovednosti
žalovanej za škodu, t.j. súčasne (kumulatívne) splnenie piatich podmienok - 1. existencia nezákonného
rozhodnutia (uznesenie o vznesení obvinenia), 2. vznik škody, ušlý zisk, 3. príčinnú súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím a vznikom škody (prepustenie zo služobného pomeru colníka), 4. vznik
nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv (závažný zásah do osobnej slobody žalobkyne), 5.

príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy.
3.12. Z uvedených dôvodov považuje žalobkyňa podanie odvolania v predmetnej veci za dôvodné a
navrhuje rozsudok Okresného súdu Košice I sp.zn. 34C/2/2018 zo 4.11.2021 zmeniť tak, že zaviaže
žalovanú na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 100.000,- eur, a to v lehote do 15 dní od nadobudnutia
rozhodnutia a žalobkyni prizná proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % zo súdom

priznanej sumy.

4.1. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná (č.l. 472) a poukázala na to, že proti rozhodnutiu podala
odvolanie aj žalovaná, preto má za to, že nie je potrebné sa vyjadrovať nad rámec odvolania žalovanej.
4.2. Žalobkyňa napáda aj III. výrok rozsudku, ktorým jej nebola priznaná náhrada trov konania. V tomto

smere sa odvoláva na odôvodnenie napadnutého rozsudku v bodoch 116. až 119. Súd sa vysporiadal s
otázkou, čo bolo v danom prípade základné a čo sprevádzajúce. Za základné považuje rozhodnutie, do
práva žalobkyne bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Vzhľadom na výrazný
rozdiel medzi požadovanou sumou a priznanou výškou náhrady nemajetkovej ujmy v prejednávanej veci
nepovažoval ju za plne úspešnú. Súd má za to, že úspech oboch strán bol v zásade rovnaký, a preto

rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
4.3. Na základe uvedeného navrhla odvolanie žalobkyne zamietnuť, alternatívne napadnutý rozsudok
Okresného súdu Košice I zrušiť a vec vrátiť súdu prevej inštancie späť na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

5. Odvolaním napadla rozsudok žalovaná vo výrokoch I. a III.

6. Podľa § 386 písm. a/ CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene.

7.1. Pred posúdením dôvodnosti odvolania žalovanej odvolací súd zistil, že žalovanej bolo rozhodnutie

doručené 4.11.2021 a odvolanie žalovaná podala na súd elektronicky 23.11.2021, pričom lehota na
podanie odvolania žalovanej uplynula 19.11.2021, teda odvolací súd konštatuje, že odvolanie bolo
podané po lehote.
7.2. V súlade s citovaným ustanovením odvolací súd odmietol odvolanie žalovanej z dôvodu, že toto
bolo podané oneskorene.

8. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala žalobkyňa v zákonnej lehote,
preskúmal rozsudok podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP, ako aj konanie mu predchádzajúce bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a rozsudok vo výrokoch II. a III. ako vecne správny
potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje,

na čom nič nemení ani podané odvolanie.

9.1. Žalobkyňa uplatnila odvolacie dôvody § 365 ods. 1 písm. b/, d/, h/ CSP.9.2. Odvolací súd zastáva názor, že čiastočne je daný len odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/
CSP, ale aj napriek tomuto záveru, nie je spôsobilý ovplyvniť vecnú správnosť napádaného rozsudku.

10. Odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcami uplatneného nároku, a odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne
závery súdu prvej inštancie vo veci a odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného

vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej
inštancie odchýliť.

11.1. Odvolací súd nezistil z obsahu súdneho spisu taký procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým by
bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces.

11.2. Tvrdenie žalobkyne, že súd sa nedostatočne vysporiadal s jej podstatnými námietkami je
nedôvodné, majúce subjektívny charakter.
11.3. Rovnako nedôvodný je odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, predstavujúci iné vady
konania, ktoré nie sú subsumované pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie (napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť § 160,

postihujú chybný postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných
otázokvpriebehukonania,chybnépoučovanieúčastníkovaďalšienedostatkyvjehočinnosti),kuktorým
došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom
nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov
procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá

môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom prípade nemusí mať za následok vecne
nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby
k vade konania nedošlo. Žalobkyňa túto vadu vníma ako nepreskúmateľnosť rozhodnutia.
11.4. Napádané rozhodnutie spĺňa všetky zákonom predpokladané náležitosti požadované v § 220 ods.
2 CSP a je preskúmateľné.

12.1. Kľúčovou námietkou v podanom odvolaní žalobkyne je nesprávne použitie § 17 ods. 4 z.č.
514/2013 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013.
12.2. Odvolací súd sa s touto námietkou stotožňuje a konštatuje, že súd pochybil, ak pre výšku
nemajetkovej ujmy použil § 17 ods. 4, ktorý nadobudol účinnosť až 1.1.2013, pričom žalobkyni vznikla

škoda začatím trestného stíhania 8.12.2008, ktoré skončilo 13.3.2017.

13.1. Podľa § 27 ods. 1 z.č. 514/2003 Z.z. zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na
škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

13.2. V danej veci, podľa právneho názoru odvolacieho súdu, sa uvedené ustanovenie nemôže
vzťahovať na právne vzťahy založené pred 1. januárom 2013, lebo by išlo o pravú retroaktivitu. Zákaz
retroaktivity je znakom právneho štátu [v súvislosti s tým odvolací súd poukazuje na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z 24. mája 1995 sp.zn. PL. ÚS 16/95].

14.1. Podľa § 17 ods. 1 z.č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.
14.2. Podľa § 17 ods. 2 z.č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.
14.3. Podľa § 17 ods. 3 z.č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.15.1. Najvyšší súd v rozhodnutí z 31. mája 2007 sp.zn. 4Cdo/177/2005, ktoré bolo publikované v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 13/2009, pri
riešení otázky odškodnenia väzby vyslovil záver, podľa ktorého nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „Dohovor“), i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa § 5 ods. 1 zákona č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Najvyšší súd zdôraznil, že ustanovenie čl. 5 ods.
5 Dohovoru obsahuje tzv. neurčitý právny pojem, ktorý vyžaduje jeho aplikáciu na konkrétne skutkové

okolnosti prípadu. Neurčité právne pojmy v žiadnom prípade nie sú ustanoveniami, ktoré by súdu
umožňovali ľubovôľu, alebo ktoré by umožňovali súdu absolútne neobmedzenú úvahu. Ich aplikáciu
a výklad je súd povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi
účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, prejedávanej
veci obdobných veciach (najvyšší súd v tomto rozhodnutí poukázal na rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012
v prípade Winkler proti Slovenskej republike).

15.2. V rozhodnutí z 27. apríla 2006 sp.zn. 4Cdo/171/2005 najvyšší súd konštatoval, že i keď je výška
zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne
a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou
súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané, či dokonca tak premrštené
sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napríklad pri

porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných
základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na iných základných
právach (napríklad ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať.
15.3.Danouproblematikousanajvyššísúdzaoberalajvrozhodnutíz31.júla2012sp.zn.6Cdo/37/2012,
vktoromdospelkzáveru,žesúdjepovinnývosvojomrozhodnutízdôvodniťavyrovnaťsasrelevantnými

argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných,
prejednávanej veci obdobných veciach; v tomto rozhodnutí dovolací súd poukázal na nález ústavného
súdu zo 6. decembra 2006 sp.zn. III. ÚS 147/06 a tiež na rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 v prípade
Winkler proti Slovenskej republike.
15.4. Najvyšší súd v rozhodnutí z 30. septembra 2013 sp.zn. 6MCdo/15/2012 dospel k záveru, podľa

ktorého určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by
nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia
úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali
do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z.z., v
zmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie

odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho
násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia
vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať napríklad aj otázkami, v čom je
nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným
rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, respektíve s morálnou škodou

spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.
15.5. Vyššie uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu sa týkali sporov, v ktorých išlo o náhradu
nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Tento zákon neupravoval náhradu (a teda ani jej
výšku) nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu. K záveru o možnosti priznať túto
náhradu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. dospela prax všeobecných súdov Slovenskej republiky až v

súvislosti s právnymi názormi najvyššieho súdu obsiahnutými v judikáte R 13/2009.
15.6. V danom prípade žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
514/2003 Z.z., ktorý na rozdiel od zákona č. 58/1969 Zb. upravuje možnosť priznať aj túto náhradu.

16. Zákon č. 514/2003 Z.z. bol od svojho vydania viackrát novelizovaný. Výšky náhrady nemajetkovej

ujmy sa týkala novela vykonaná zákonom č. 517/2008 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 757/2004
Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon č. 517/2008 Z.z.“) účinným od 1. januára 2009 a ďalej zákonom č. 412/2012 Z.z. ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 412/2012 Z.z.“) účinným

od 1. januára 2013.

17.1. V zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 517/2008 Z.z. sa výška
nemajetkovej ujmy určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život aprostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

17.2. Ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 517/2008 Z.z. bol stanovený
minimálny limit výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami uvedenými v § 7 a
§ 8 tohto zákona (tak, že jej výška je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy
zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj
začatý deň pozbavenia osobnej slobody).

17.3. V zmysle § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z. výška náhrady
nemajetkovej ujmy priznaná podľa § 17 ods. 2 tohto zákona nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (pričom
osobitným predpisom sa tu podľa poznámky pod čiarou rozumie zákon č. 215/2006 Z.z.). Zákonom
č. 412/2012 Z.z. bol teda stanovený maximálny limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím.

18. V uznesení z 24. júla 2018 sp.zn. 3Cdo/19/2018 Najvyšší súd SR, v ktorom riešil, či sa ustanovenie
§ 17 ods. 4 môže, resp. nemôže vzťahovať na právne vzťahy založené pred 1. januárom 2013, v
tomto rozhodnutí dospel k záveru, že na záveroch najvyššieho súdu o povinnosti všeobecného súdu
určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych

predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu
a ESĽP, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., nezmenili neskôr nič, ani zákon č. 517/2008
Z.z, ani zákon č. 412/2012 Z.z. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012 Z.z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia

ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende
legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP.

19. Podľa názoru ESĽP náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne
primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). ESĽP tiež

konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku
ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho ESĽP vyjadril
názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú
vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público -
Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady

za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné
zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných
osobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnu
výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

20. Pokiaľ by prvoinštančný súd pri úvahách o určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej
ujmy neprihliadol na závery najvyššieho súdu o potrebe určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej
nezákonným rozhodnutím po náležitom zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho
poriadku upravujúcich odškodnenie, odklonil sa od ustálenej praxe dovolacieho súdu a rozhodol by
nesprávne.

21.1. Odvolací súd na podporu svojej argumentácie poukazuje na rozhodovaciu prax civilných súdov
v obdobných veciach.
21.2. V konaní sp.zn. 36C/95/2014 Okresného súdu Košice I rozsudkom z 15.12.2015 bola žalobcovi
priznaná náhrada škody 1.980,45 eur a nemajetková ujma 75.000,- eur. V služobnom pomere bol od

25.6.1980 a prepustený bol na základe personálneho rozkazu 22.12.2005, zamestnanie stratil vo veku
48 rokov, po 25 rokoch výkonu funkcie, rozsudok bol uznesením Krajského súdu v Košiciach sp.zn.
1Co/202/2016 zrušený a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, kde v poradí druhým
rozsudkom z 18.9.2018 bola žalobcovi, priznaná náhrada škody 1.980,45 eur a nemajetková ujma
15.000,- eur.

21.3. V konaní sp.zn. 35C/244/2012 Okresného súdu Košice I, rozsudkom z 9.10.2018 bola žalobcovi
priznaná nemajetková ujma 20.000,- eur s prísl., v policajnom zbore mal odpracovaných 32 rokov.
Prepustený zo služobného pomeru bol vo veku 50 rokov.21.4. V konaní sp.zn. 37C/31/2014 Okresného súdu Košice II., potvrdený rozsudkom Krajského súdu v
Košiciach sp.zn. 6Co/322/2016 z 28.3.2017, bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 5.000,-
eur.

21.5. Okresný súd Košice I rozsudkom č.k. 40C/36/2017-208 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 12.000,- eur. Proti tomuto rozsudku žalovaná
dovolanie nepodala.
21.6. Okresný súd Košice I rozsudkom z 2.7.2019 sp.zn. 38C/34/2017 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 8.000,- eur v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach z 28.4.2021 č.k. 11Co/355/2019-647.
21.7. Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 27.5.2021 sp.zn. 41C/35/2017 v spojení s rozsudkom
KrajskéhosúduvKošiciachz21.4.2021sp.zn.3Co/14/2020uložilžalovanejpovinnosťzaplatiťžalobcovi
nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 10.000,- eur.
21.8. Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 12.2.2020 sp.zn. 22C/28/2017 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach z 26.5.2021 sp.zn. 11Co/169/2020 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť

žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 15.000,- eur.
21.9. Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 3.12.2019 č.k. 35C/35/2017-518 v spojení s rozsudkom
KrajskéhosúduvKošiciachz29.7.2021sp.zn.5Co/59/2020uložilžalovanejpovinnosťzaplatiťžalobcovi
nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 13.000,- eur.
21.10. Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 12.10.2018 sp.zn. 37C/34/2017 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach z 21.4.2021 sp.zn. 5Co/113/2019 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 12.000,- eur.
21.11. Okresný súd Košice I rozsudkom č.k. 35C/244/2012-564 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 20.000,- eur s úrokom z omeškania vo výške 9 %
ročne od 6.2.2012 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Tento rozsudok potvrdil Krajský

súd v Košiciach rozsudkom z 20.5.2020 sp.zn. 11Co/90/2019 a Najvyšší súd SR dovolanie žalovanej
odmietol uznesením sp.zn. 2Cdo/315/2020.
21.12. V konaní sp.zn. 19C/325/2012 Okresného súdu Košice I bola v poradí druhým rozsudkom z
9.4.2018,potvrdenýrozsudkomKrajskéhosúduvKošiciachsp.zn.1Co/265/2018z22.5.2019žalobcovi,
priznaná nemajetková ujma 15.000,- eur s príslušenstvom.

21.13. V konaní sp.zn. 37C/31/2014 Okresného súdu Košice II, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v
Košiciach sp.zn. 6Co/322/2016 z 28.3.2017, bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 5.000,-
eur.
21.14. Ďalej odvolací súd poukazuje na rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 21.1.2016 sp.zn.
16C/219/2014, ktorým bola žalovaná (SR) zaviazaná zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo

výške 7.420,- eur, s tým, že ako nezákonné rozhodnutie bolo označené uznesenie o vzatí do väzby, v
ktorej pobudol žalobca po dobu cca 1 roka, pričom samotné trestné stíhanie bolo vedené až po dobu
cca 9 rokov, rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 29.6.2017 sp.zn. 3Co/266/2015, ktorým odvolací
súd potvrdil rozsudok prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žalovanej (SR) uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi (bývalému prokurátorovi) náhradu nemajetkovej ujmy 33.193,91 eur s tým, že ako

nezákonné rozhodnutie bolo označené uznesenie o vzatí do väzby, v ktorej pobudol žalobca po dobu
cca 4 mesiacov, pričom samotné trestné stíhanie bolo vedené až po dobu cca 7 rokov, zároveň žalobca
v konaní preukázal zdravotné ťažkosti psychického charakteru, t.j. 6 rokov navštevoval psychiatra a bral
lieky.

22.1. Zhrnúc vykonané dokazovanie, ako aj bežnú rozhodovaciu prax a ustálenú judikatúru, súd aj
napriek skutočnosti, že použil nesprávny právny predpis, správne vyhodnotil a posúdil posúdil nárok
žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy a podľa názoru odvolacieho súdu dospel k správnym záverom
o výške peňažného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu žalobkyni vo výške 13.000,- eur,
ktorá je primeraná a v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.,

zodpovedá zákonným kritériám a nepochybne odzrkadľuje aj najnovší vývoj súčasnej judikatúry.
22.2. Kritériá, ktoré viedli prvoinštančný súd k priznaniu nemajetkovej ujmy žalobkyni odvolací súd
považoval za podstatné v časti týkajúcej sa vplyvu vedeného trestného stíhania na česť a dobré meno
žalobkyne v mieste jej bydliska, kde sa navzájom všetci poznajú, skutočnosť, že trestným stíhaním
bola znížená dôstojnosť a vážnosť osoby žalobkyne v spoločnosti a samotnú dĺžku vedeného trestného

konania.
22.3. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie aj v tej časti, ktorou stanovisko, že
medzi prepustením zo služobného pomeru colníka a vedeným trestným stíhaním absentuje príčinnásúvislosť.Vdôsledkutohožalobkynineprináležínielennáhradaškodytitulomušlejmzdy,alenauvedené
nemožno prihliadať ani v súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy.

23. Ďalšou námietkou žalobkyne v podanom odvolaní je nepriznanie náhrady trov konania.

24. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

25.1. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
25.2. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

26.1. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách v súlade s citovanými ustanoveniami a svoje rozhodnutie

odôvodnil v bodoch 116. - 119.
26.2. Odvolací súd sa s týmto odôvodnením stotožňuje a len zdôrazňuje, že žalobkyňa bola v časti
náhrady majetkovej ujmy plne neúspešná a úspešná bola len v časti priznania nároku na nemajetkovú
ujmu, preto pomer úspechu a neúspechu žalobkyne bol určený správne.

27.1. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
27.2. O trovách konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.
27.3. Žalobkyňa ani žalovaná neboli v odvolacom konaní úspešní, preto žiadnej strane nebola priznaná
náhrada trov odvolacieho konania.

28. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.