Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. apríl 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/299/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109233974
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1109233974.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave, v právnej veci navrhovateľa: X. Q., bytom E. XX, XXX XX O., zastúpený
ustanoveným advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17, 851 02 Bratislava, proti
odporcom: 1/ Ministerstvo obrany SR, 2/, Ministerstvo obrany ČR, 3/ Slovenská republika, zast.
Ministerstvom obrany SR, 4/ Česká republika, zast. Ministerstvom obrany ČR, v konaní o návrhu na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku

Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 22. 1. 2012, č. k. 19C/310/2009-327 v spojení s
opravným uznesením č. k. 19C/310/2009-340, zo dňa 15. 3. 2013, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 22. 1. 2012, č. k.
19C/310/2009-327, v spojení s opravným uznesením zo dňa 15. 3. 2013, č. k. 19C/310/2009-340, z
r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa o náhradu škody, ktorú v
návrhu podanom na Najvyšší súd SR dňa 6. 7. 2009 navrhovateľ odôvodnil ako odškodnenie za
nesprávny úradný postup veliteľských, politických a kádrových orgánov Mestskej vojenskej správy
Bratislava a následne v priebehu prvostupňového konania tento návrh prostredníctvom svojho právneho
zástupcu Q.. Q. O., advokáta, žiadal zmeniť a pripustiť ďalších účastníkov do konania. Súd prvého
stupňa uznesením zo dňa 15. 11. 2010 pripustil do konania na strane odporcu v 3/ a 4/ rade a zároveň

pripustil i zmenu žalobného petitu a to tak, že odporcovia sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť
navrhovateľovi titulom náhrady škody na zdraví spôsobenej nezákonným rozhodnutím
a nezákonným úradným postupom sumu 132.775,- Eur, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku,
zároveň, že odporcovia sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch sumu 132.775,- Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní, a to výsluchom účastníkov, ako aj oboznámením sa
s predloženými listinnými dôkazmi, a to z potvrdenia Vojenskej správy Bratislava zo dňa 5. 12. 1994,
z prepúšťacieho listu Mestskej vojenskej správy zo dňa 21. 11. 1994, z uznesenia Vojenskej
obvodovej prokuratúry Bratislava OPv247/84 zo dňa 30. 10. 1984, z lekárskej správy vystavenej
Vojenskou nemocnicou v Y. zo dňa 12. 7. 1998, zo správy z hematologického vyšetrenia zo dňa 4.
6. 1993, z písomného stanoviska Federálneho ministerstva obrany k prepusteniu poručíka v zálohe

X. Q. zo dňa 7. 10. 1992, ako aj z odpovede Mestskej vojenskej správy Bratislava pod č. 6735
zo dňa 12. 12. 1994, mal za preukázané, že predmetom konania je nárok navrhovateľa na náhradu
škody na zdraví a nemajetkovej ujmy, ku ktorým malo dôjsť v dôsledku nesprávneho úradného postupu
odporcov, ktorého sa títo mali dopustiť voči navrhovateľovi v roku 1981 jeho preložením ako vojaka z
povolania na administratívnu funkciu na Mestskú vojenskú správu Bratislava, keď jeho špecializáciou
bola technická funkcia. Súd prvého stupňa nárok navrhovateľa posúdil v zmysle zákona číslo 58/1969

Zb.vplatnomznení,nemajetkovúujmuspoukazomnaust.§11až13Občianskehozákonníkavzhľadom
na subsidiaritu Občianskeho zákonníka vo vzťahu k zákonu číslo 58/1969 Zb.V priebehu konania odporcovia v 1/ a 3/ rade namietali premlčanie vzneseného nároku a poukazovali
na neexistenciu nesprávneho úradného postupu, ako aj na neexistenciu nezákonného rozhodnutia, keď

navrhovateľ podal žalobu po 20-tich rokoch od namietaného nesprávneho úradného postupu.

Odporcovia v 2/ až 4/ rade namietali neexistenciu svojej pasívnej legitimácie s poukazom na medzištátnu
dohodu uzavretú medzi SR a ČR o prechode práv a povinností vyplývajúcich z výkonu vojenskej činnej
služby vojakov v Československej ľudovej armáde a zo štúdia poslucháčov vojenských škôl v súvislosti

so zánikom Českej a Slovenskej Federatívnej republiky. Predmetnou dohodou došlo k prechodu práv a
povinností vyplývajúcich z výkonu služby vojakov z povolania, vykonávaných v dobe od 1. 10. 1949 do
31. 12. 1992 na ČR a SR, a to podľa miesta trvalého pobytu osoby, ktorý mala k 31. 12. 1992.
Keďže navrhovateľ mal od roku 1981 trvalý pobyt na území SR, nemôže byť v zmysle tejto dohody ČR
- Ministerstvo obrany, ani Ministerstvo obrany ČR pasívne legitimovaným subjektom, preto odporcovia
v 2/ až 4/ rade žiadali návrh navrhovateľa zamietnuť.

Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 18 ods. 1, § 20, § 22 ods. 1, § 25 zákona číslo 58/1969 Zb., ako
i na ust. § 26 vyššie citovaného zákona i na ust. čl. 142 ods. 1 Ústavy SR.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že návrh navrhovateľa na náhradu

škody a titulom nemajetkovej ujmy s odkazom na ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nie je
dôvodný.Navrhovateľsivkonaníuplatnilnároknanáhraduškody,pozostávajúcizoškodynazdraví,kde
nie je možné aplikovať objektívnu premlčaciu lehotu, ale len 3-ročnú subjektívnu premlčaciu lehotu podľa
§ 22 ods. 1 a 2 zákona číslo 58/1969 Zb. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania odporcom
v 1/ a 3/ rade sa vysporiadal ako

s predbežnou otázkou, či navrhovateľom uplatnený nárok je v zmysle § 22 ods. 1 a 2 zákona číslo
58/1969 Zb. premlčaný.

Súd konštatoval, že navrhovateľ mal o svojom zdravotnom stave a diagnóze stanovené psychiatrom
vedomosť, už v roku 1989 po hospitalizácii vo Vojenskej nemocnici v Y. a v čase jeho ambulantnej

liečby na psychiatrickej ambulancii u príslušných vojenských lekárov v Bratislave. V rokoch 1992 - 1994
sa opakovane obracal na orgány v pôsobnosti Ministerstva obrany so žiadosťou o prehodnotenie ich
postupu, pričom príčinná súvislosť najmä so zistenou hladinou bilirubínu v roku 1993 s touto diagnózou
ani diagnostikovanej psychickej poruchy so služobným zaradením navrhovateľa na Obvodnej vojenskej
správe Bratislava I ako vojaka z povolania, resp. akýkoľvek nesprávny úradný postup odporcov v

súvislosti so služobným zaradením navrhovateľa na túto pozíciu nebol nikdy konštatovaný, pričom v
tejto súvislosti nebolo taktiež vydané žiadne nezákonné rozhodnutie. Súd prvého stupňa mal za to,
že dôvodom podania návrhu navrhovateľ na náhradu škody je možné považovať súčasnú finančnú
situáciu navrhovateľa, v súvislosti s prebiehajúcim konaním a neplnením si povinností navrhovateľa
vyplývajúcich z nájmu bytu. Zároveň súd prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľ sa domáha náhrady

škody podaním zo dňa 6. 7. 2009 a teda po márnom uplynutí 3-ročnej subjektívnej premlčacej lehoty
a 10-ročnej objektívnej premlčacej lehoty upravených v § 22 zákona číslo 58/1969 Zb., ktoré začali
plynúťnajneskôrvroku1989.Premlčaniupodľanázorusúdupodliehaajnavrhovateľomuplatnenéprávo
peňažné zadosťučinenie vo výške 132.775,- Eur, ktoré spočíva v nemajetkovej ujme z odkazom na ust.
§ 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania odporcami v 1/

a 3/ rade súd návrh navrhovateľa zamietol.

Zvykonanéhodokazovaniasúdprvéhostupňanemalpreukázanýnesprávnyúradnýpostup,anipríčinnú
súvislosť medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a uplatnenou škodou. Konštatoval, že
preloženie navrhovateľa ako vojaka z povolania na základe jeho písomnej žiadosti z rodinných dôvodov

nie je možné za nesprávny úradný postup považovať a tiež nemožno za nesprávny úradný postup
považovať ani to, že bol pridelený z pôvodnej technickej funkcie na administratívnu funkciu. Tiež mal za
to, že nebolo vydané žiadne rozhodnutie, ktoré by bolo zrušené pre jeho nezákonnosť.

Zároveň súd prvého stupňa konštatoval, že je možné vidieť pochybenie zo strany vojenských orgánov,

a to vydaním rozhodnutia - uznesenia Vojenskej obvodovej prokuratúry O., č. OPv247/84, zo dňa 3.
10. 1984, ktorým bol navrhovateľ obvinený z trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny
podľa § 176 ods. 1 Trestného zákona spolupáchateľstvom, keď na základe podanej sťažnosti bolo toto
uznesenie voči navrhovateľovi uznesením prokurátora Vojenskej obvodovej prokuratúry zo dňa 11.10. 1984 zrušené ako nedôvodné. Súd prvého stupňa konštatoval, že uvedené zrušené rozhodnutie
je možné považovať za nezákonné, ale vzhľadom na plynutie premlčacích lehôt uplatnený nárok na
náhradu škody na zdraví a nemajetkovej ujmy titulom týchto rozhodnutí je voči odporcom s poukazom

na vznesenú námietku premlčaný. Tiež chýba preukázanie príčinnej súvislosti medzi nezákonným
rozhodnutím a prípadnou škodou na zdraví, resp. vznikom nemajetkovej ujmy.

Súd prvého stupňa sa stotožnil i s obranou odporcu v 2/ a 4/ rade v súvislosti nedostatkom ich pasívnej
legitimácie v konaní vzhľadom na dohodu zo dňa 26. 10. 1995 medzi vládou Českej republiky a

Slovenskej republiky citovanú vyššie.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal navrhovateľ, prostredníctvom svojho
právneho zástupcu odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa
tak, že návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovie a prizná mu náhradu trov súdneho konania
právneho zastúpenia, prípadne navrhol, aby rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd zrušil a vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že navrhovateľ sa svojím návrhom
zo dňa 6. 7. 2009 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal odporcov na odškodnenie za
nesprávny úradný postup vo výške 4.000.000,- Eur, predložil množstvo listinných dôkazov a navrhol
vykonanie ďalších dôkazov, pričom súd žiaden navrhnutý dôkaz nevykonal. Namietal, že vydaný
rozsudok obsahuje nesprávny údaj jeho vydania a to deň 22. 1. 2012. Zdôraznil, že súd prvého stupňa

pochybil, keď i napriek viacerým podaniam navrhovateľa, ktorý upozorňoval na nesprávne uvedenie
výšky požadovaného nároku a ktorými návrhmi sa domáhal opravy a zmeny návrhu, prvostupňový
súd žiadnemu z týchto návrhov navrhovateľa nevyhovel, naopak, v odôvodnení konštatoval, že právny
zástupcanavrhovateľaotakútozmenunapojednávanídňa22.1.2013nepožiadal.Malzato,žetakýmto
konaním súd prvého stupňa odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom, keď tieto skutkové

okolnosti súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm.
d/ O. s. p.

Pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu premlčania, po márnom uplynutí 3-
ročnej subjektívnej a 10-ročnej objektívnej premlčacej doby, upravených v § 22 zákona číslo 58/1969

Zb. mal za to, že takýto záver súdu prvého stupňa je právne nesprávny, nakoľko škoda na zdraví sa
nepremlčuje v objektívnej 10-ročnej lehote s poukazom na ust. § 22 ods. 2 zákona číslo 58/1969 Zb. Z
jazykového znenia tohto ustanovenia je zrejmé, že objektívna premlčacia doba neplynie v prípade škody
na zdraví. Nárok na náhradu škody môže byť premlčaný iba v rámci subjektívnej 3-ročnej premlčacej
doby. Uviedol, že predmetný návrh navrhovateľ v dôsledku svojho zdravotného stavu nebol schopný

podať skôr ako dňa 6.7.2009, pričom si do tohto dátumu nemohol byť ani vedomý, kto mu danú škodu
spôsobil, a teda subjektívna lehota začala navrhovateľovi plynúť až dňom kedy sa dozvedel, že uvedená
škoda na zdraví mu bola spôsobená v dôsledku nesprávneho úradného postupu odporcov. Mal za to,
že súd prvého stupňa začiatok plynutia subjektívnej doby neskúmal, nevyhovel návrhom navrhovateľa
na vykonanie svedeckých výpovedí, ktorými by bolo možné preukázať, kedy sa navrhovateľ dozvedel

o škode, a teda aj začatie plynutia subjektívne premlčacej doby. Nesprávne súd prvého stupňa svoje
tvrdenieopremlčanienárokunavrhovateľaodôvodnilajuplynutímobjektívne10-ročnejpremlčacejdoby,
čím nesprávne vec právne posúdil. Spolu s predmetným odvolaním právneho zástupcu navrhovateľa
bolo doručené i písomné odvolanie samotného navrhovateľa zo dňa 10. 3. 2013, spolu s ďalšími
listinnými dôkazmi, ktoré neboli predložené súdu prvého stupňa z dôvodu, že ich navrhovateľ získal

až po rozhodnutí súdu prvého stupňa. V písomnom odvolaní zo dňa 10. 3. 2013 navrhovateľ opätovne
zdôraznil, že predmetným návrhom si uplatňuje odškodnenie vo výške 4.000.000,- Eur, pričom opätovne
poukázal na nesprávny úradný postup súdu prvého stupňa, ktorý nezabezpečil na pojednávaní bielu
tabuľu, mazacie fixky, na základe čoho nemohol názorne vysvetliť podstatu prebiehajúcich stavov
ublíženia na zdraví, zároveň opätovne poukázal na tú skutočnosť, že všetci zodpovední velitelia, i

keď vedeli o jeho vzdelaní a odbornosti, žiadosti o jeho premiestnenie nerešpektovali, čím za 8
rokov služby od roku 1981 až 1989 z výborne pripraveného vojenského elektrotechnického odborníka
„urobili“ komplexne neschopného vojaka z povolania, ktorý bol následne prepustený zo služobného
pomeru. Následne navrhovateľ poukázal na nesprávnu formuláciu odôvodnenia rozhodnutia súdu
prvého stupňa.

K odvolaniu sa písomne vyjadril odporca v 1/ rade. Poukázal na stanovisko zástupcu navrhovateľa
v odvolaní, v ktorom uvádza, že podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. v platnom znení a tiež
aj podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v prípade škody na zdraví objektívna premlčacialehota neplynie, a preto právny zástupca navrhovateľa nemôže súhlasiť s názorom prvostupňového
súdu, že nárok navrhovateľa je premlčaný a tiež, že podľa názoru právneho zástupcu navrhovateľa
navrhovateľ v dôsledku svojho zdravotného stavu nebol schopný podať návrh na súd skôr ako to

urobil dňa 6. 7. 2009. Odporca v 1/ rade uviedol, že právny zástupca navrhovateľa ani sám navrhovateľ
nijakým spôsobom nekonkretizoval, neuviedol žiadne objektívne prekážky, prípadne lekárske správy
alebo iné dôkazy, ktoré by preukázali začiatok plynutia objektívnej 10-ročnej lehoty. Namietal, že v
odvolaní navrhovateľ neuviedol, ktorá konkrétna udalosť bola dôvodom, na základe ktorej nadobudol
presvedčenie o spôsobenej škode, ako aj o tom, kto za prípadnú škodu zodpovedá. Mal za to, že

odvolanie podané samotným navrhovateľom je chaotické, navrhovateľ ho z právnej stránky neodôvodnil
ani neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, a preto nepovažoval za potrebné sa k nemu
vyjadriť. Zároveň poukázal na to, aby písomné vyjadrenie odporcu z 21. 7. 2011 odvolací súd považoval
za súčasť tohto vyjadrenia. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom
rozsahu potvrdil.

Kodvolaniusapísomnevyjadrilodporcav2/a4/radektorínavrhli,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudok
súdu prvého stupňa v plnom rozsahu potvrdil, pretože odvolanie navrhovateľa neobsahuje žiadne nové
podstatné skutočnosti, ktoré by neboli súdom prvého stupňa v súvislosti s rozhodovaním o merite veci
zhodnotené.

Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolanie navrhovateľa v
súlade s ust. § 212 ods. 1 O. s. p., viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, s poukazom na ust. § 214
ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ dňa 6. 7. 2009 podal na Najvyšší súd Slovenskej republiky

návrh, ktorým sa domáhal voči pôvodne odporcovi v 1/ rade - Ministerstvo obrany SR a odporcovi v 2/
rade - Ministerstvo obrany ČR - označený ako „návrh odškodnenia“ peňažného odškodnenia vo výške
4.000.000,- Eur. Následne po ustanovení zástupcu z radov advokátov pre navrhovateľa, a to Q.. Q. O.,
prostredníctvomtohtoprávnehozástupcupodanímzodňa28.9.2010(čl.153)došlo kzmenenávrhuna
začatiekonania,akoajnávrhunapripustenieďalšíchúčastníkovkonania.Súdprvéhostupňauznesením

zo dňa 15. 11. 2010 (čl. 173), pripustil do konania na strane odporcov ďalších účastníkov konania a to
odporcu v 3/ rade - SR - zastúpenú Ministerstvom obrany SR a ČR - zastúpenú Ministerstvom obrany ČR
a zároveň pripustil zmenu žalobného petitu, a to tak, že odporcovia sú povinní spoločne a nerozdielne
zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady škody na zdraví spôsobené nezákonným rozhodnutím a
nezákonným

úradným postupom v peniazoch sumu 132.775,- Eur a zároveň, že odporcovia sú povinní spoločne a
nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sumu 132.775,- Eur.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ podaním zo dňa 26. 1. 2011, ktoré bolo súdu
prvého stupňa doručené dňa 27. 1. 2011 (čl. 182) písomne požiadal súd o opravu navrhovanej sumy

odškodnenia a to tak, aby navrhovaná suma odškodnenia bola uvádzaná vo výške 4.000.000,- Eur,
keď navrhovateľ zistil, že je v doporučenej zásielke Ministerstva obrany ČR v odvolaní zo dňa 7. 12.
2011 uvedená nesprávna suma vo výške 132.775,- Eur. Navrhovateľ zároveň poukázal na to, že takto
uvedená suma advokátom je chybná, keď advokát prepočítal 4.000.000,- Sk na eurá teda na 132.775,-
Eur, pričom navrhovateľovi nie sú známe žiadne dôvody takéhoto konania zastupujúceho advokáta.

Následne opätovne písomným podaním zo dňa 29. 10. 2012 (čl. 279) navrhovateľ opätovne žiadal súd
prvého stupňa, aby uvádzal žalovanú sumu vo výške 4.000.000,- Eur.

Následne odvolací súd z obsahu spisu zistil, že navrhovateľ v odvolaniach, ktorými napádal vydané

uznesenia súdu prvého stupňa, a to uznesenie zo dňa 27. 6. 2012, č. k. 19C/310/2009-244 (zmena
právneho zástupcu z Q.. O. na X.. Č.), v uznesení č. k. 19C/310/2009-249 zo dňa 7. 8. 2012 (opravné
uznesenie - súd prvého stupňa opravil záhlavie uznesenia zo dňa 27. 6. 2012 v č. k. na správne
19C/310/2009-244), ako i v napadnutom uznesení č. k. 19C/310/2009-298 z 30. 11. 2012, v ktorých
navrhovateľ okrem iného vždy namietal v týchto uzneseniach uvedenú výšku sumy, keď ako žalovanú

sumu uvádzal sumu 4.000.000,- Eur.

Vzhľadom na časť vzniku navrhovateľom tvrdenej škody správne súd prvého stupňa postupoval, keď
predmetnú vec v zmysle ust. § 27 ods. 2 (prechodné ust. k úpravám účinným od 1. 7. 2004) zákona číslo514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a pri zmene niektorých
zákonov posúdil podľa zákona číslo 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 1 ods. 1, prvá veta zákona číslo 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom
konaní ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní pokiaľ nejde o
rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny

orgán“).

Podľa § 1 ods. 2 tohto zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Z ustanovenia § 4
ods. 1 zákona vyplýva, že nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je
súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

Podľa § 4 ods. 2 ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu škody
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto
rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené.

Podľa§18zákonaštát zodpovedázaškoduspôsobenúvrámciplneniaúlohštátnychorgánovaorgánov
spoločenských organizácií uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto
úlohy plnia. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona ak štát nahradí škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

má právo požadovať úhradu od osôb uvedených v § 18 ods. 1.

Podľa § 22 ods. 1 zákona číslo 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za 3
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu
škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho

rozhodnutia. Najneskôr sa toto právo premlčí za 10 rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené
(oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Podľa odseku 3 zákona číslo 58/1969 Zb. ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom
orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie

však po dobu 6 mesiacov, neplynie.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím ako
aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať
s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní

ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom
Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni.
Ak však ide o rozhodnutie vydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej
právomoci, je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov.

V ostatných prípadoch je týmto orgánom:
a/ ak ide o vec patriacu do pôsobnosti ČSSR, Federálny ústredný orgán, do pôsobnosti ktorého patrí
odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané,
b/ ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Českej alebo Slovenskej socialistickej republiky, Ústredný orgán
republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie

vydané, a ak niet takéhoto ústredného orgánu, Ministerstvo spravodlivosti; to platí, aj v prípade, keď
nezákonné rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie (§ 1 ods. 1).

V priebehu prvostupňového konania odporcovia v 1/ a 3/ rade vzniesli námietku premlčania na ktorú
súd prvého stupňa prihliadol. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že ak v súdnom konaní

je vznesená námietka premlčania voči uplatnenému nároku, z hľadiska procesnej ekonómie ďalšieho
postupu v konaní, je potrebné, aby sa súd prioritne zaoberal jej zodpovedaním a až následne pristúpil k
riešeniu ďalších otázok (napr. o výške nároku), pokiaľ je námietka premlčania nedôvodná.Napriek vyššie uvedenému odvolací súd uvádza nasledovné:

Zákonnépožiadavkynaodôvodnenierozhodnutiavyplývajúzust.§157ods.2 O.s.p.jehoúčelomje

predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia. Ak súd svoj právny záver v rozhodnutí riadne neodôvodní,
jeho rozsudok zostáva nepreskúmateľný. Obsah návrhu v danej veci súd prvého stupňa, tak ako to
vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia, posúdil ako nárok na náhradu škody na zdraví a nemajetkovej
ujmy,kuktorýmmalodôjsťvdôsledkunesprávnehoúradnéhopostupuodporcov.Napriektomuvrozpore
s týmto konštatovaním je uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým pripustil zmenu žalobného petitu,

keď odporcovia sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady škody na
zdraví spôsobenej nezákonným rozhodnutím a tiež nezákonným úradným postupom vo výške 132.775,-
Eur a navyše napriek konštatovaniu súdu prvého stupňa v odôvodnení, že predmetom konania je
náhrada škody len v dôsledku nesprávneho úradného postupu odporcov súd prvého stupňa vo svojom
odôvodnení (viď str. 7 odôvodnenia rozhodnutia) konštatuje pochybenie zo strany vojenských orgánov
vydaním rozhodnutia - uznesenia Vojenskej obvodovej prokuratúry zo dňa 3. 10. 1984, ktoré uznesením

prokurátoraVojenskejobvodovejprokuratúryzodňa11.10.1984boloakonedôvodnézrušené.Uvedené
zrušené rozhodnutie súd prvého stupňa považoval za nezákonné a následne konštatoval, že vzhľadom
na plynutie premlčacích lehôt uplatnený nárok na náhradu škody na zdraví a nemajetkovej ujmy titulom
týchto rozhodnutí je voči odporcom vzhľadom na vznesenú námietku taktiež premlčaný.

Z odôvodnenia rozhodnutia teda jednoznačne nevyplýva, či návrhom uplatnený nárok bol spôsobený
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

Odvolací súd má za to, že i napriek vznesenej námietke premlčania je dôležité v prvom rade ustáliť,
aký nárok je navrhovateľom uplatnený, či ide o škodu, ktorá bola spôsobená nesprávnym úradným

postupom alebo nezákonným rozhodnutím, lebo tieto nároky sa uplatňujú rozdielne. Škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím treba v zmysle ust. § 9 ods. 1 zákona číslo 58/1969 Zb. vopred prerokovať
s ústredným orgánom štátnej správy do pôsobnosti ktorej patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo
nezákonné rozhodnutie vydané, na rozdiel od škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom ktorá
sa predbežne (§ 9 ods. 1 zákona číslo 58/1969 Zb.) neprerokováva. Navyše aj počiatok premlčacej

doby je ustanovený odlišne pre prípady, kedy podmienkou nároku je zrušenie nezákonného rozhodnutia.
Nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup síce môžu, ale i nemusia vzájomne súvisieť, preto
je dôležité zrozumiteľne a určito vymedziť predpoklady právnej zodpovednosti za vzniknutú škodu.
Základom je vždy dokonalý určitý a zrozumiteľný žalobný návrh (§ 79 O. s. p.), ak je podmienkou na
uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť, pre začiatok plynutia 3-

ročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle ust. § 22 ods. 1 vety druhej zákona číslo 58/1969 Zb. je
rozhodujúci deň doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia; nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. V takom prípade
premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie po dobu 6 mesiacov,
neplynie. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody nesprávny úradný postup, pre

začiatok plynutia 3-ročnej subjektívnej premlčacej doby zmysle ust. § 22 ods. 1 vety prvej citovaného
zákona je rozhodujúci okamih kedy sa poškodený dozvedel o škode, v takom prípade na rozdiel
od škody uplatnenej vydaním nezákonného rozhodnutia, pre plynutie premlčacej doby nemá právny
význam zrušenie rozhodnutia, ani deň jeho doručenia poškodenému. Predpoklad hypotézy právnej
normy §22ods.1zákonačíslo58/1969Zb.tedapokiaľideozačiatokplynutia premlčacejdobyprávana

náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu, sa nespája s vedomosťou poškodeného o
tomktozaškoduzodpovedá,aleanisjehovedomosťouotom,čiaprípadnekedynesprávnosťúradného
postupu bola vyslovená príslušným orgánom; teda nevyžaduje sa, aby poškodený mal vedomosť o tom,
kto za škodu zodpovedá, nakoľko za škodu je zodpovedný štát (§ 18 a § 25 ods. 1 zákona číslo 58/1969
Zb.). Jediným predpokladom začiatku plynutia premlčacej doby je okamih, kedy sa poškodený dozvedel

o škode. Poškodený sa dozvie o škode vtedy, ak sú mu známe skutkové okolnosti z ktorých možno
zistiť vznik škody (v predpokladanej výške) zakladajúcej jej uplatnenie v zmysle zákona číslo 58/1969
Zb., preto nie je určujúce, či napríklad (ne)správnosť úradného postupu bola v inom konaní zisťovaná,
prípadne vzniknuté následky mohli byť v takom konaní reparované, a či výsledky takéhoto konania
(jehoprávnezávery)bolipoškodenémuznáme.Navyšeodôvodnenierozhodnutiasúduprvéhostupňaje

rozporuplné, keď na jednej strane konštatuje, že s uplatneným nárokom navrhovateľa na náhradu škody
v súvislosti so škodou na zdraví nie je možné aplikovať objektívnu premlčaciu lehotu, ale len 3-ročnú
subjektívnu premlčaciu lehotu, pričom v závere toho istého ustanovenia uvádza, že žalobu navrhovateľ
podal až dňa 6. 7. 2009 teda po márnom uplynutí 3-ročnej subjektívnej premlčacej lehoty a 10-ročnejobjektívnej premlčacej lehoty. Takéto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa nespĺňa náležitosti
odôvodnenia rozhodnutia v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a rovnako požiadavky vyplývajúce z práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd. Nedostatočné je i odôvodnenie súdu prvého stupňa, pokiaľ vo svojom odôvodnení
v súvislosti s náhradou škody na zdraví a titulom nemajetkovej ujmy odkazuje na ust. § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka s tým, že nárok navrhovateľa vzhľadom na takto citované zákonné ustanovenie
nie je dôvodný.

Podľa ust. § 20 zákona číslo 58/1969 Zb. pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy
upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda, a to čo poškodenému
ušlo. Aj skutočná škoda aj ušlý zisk je majetkovou ujmou, ktorá postihla poškodeného v dôsledku
vzniku zodpovednosti za škodu, ktorú niekto iný spôsobil poškodenému. Skutočnou škodou je potrebné

rozumieť majetkovú ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Skutočnou škodou je
aj ujma, ktorá vznikla poškodenému tým, že bol nútený vynaložiť náklady na prepravu osoby alebo
nákladu, ďalej sem patria aj náklady vynaložené a vzniknuté v spojitosti s uplatnením nároku v
trestnom alebo v občianskoprávnom konaní. Navrhovateľ si v predmetnom konaní uplatňuje i náhradu
nemajetkovej ujmy. V predmetnej veci bol aplikovaný zákon číslo 58/1969 Zb., ktorý výslovne náhradu

nemajetkovej ujmy pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
neumožňuje. Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich náhradu škody sa nemateriálna
ujma neodškodňuje s výnimkou, ktorou je odškodnenie bolestí a sťaženia spoločenského uplatnenia
pri škode na zdraví. Napriek tomu odvolací súd má za to, že v prípade nemajetkovej ujmy je potrebné
na danú vec aplikovať príslušné články Ústavy SR o ľudských právach a základných slobodách, keď

všeobecné súdy v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s Ústavou SR alebo medzinárodnou zmluvou podľa článku 11
Ústavy SR a sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré Ústava
alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom.

Pod pojmom náhrada škody je potrebné rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy, je potrebné

uviesť, že už zákon číslo 514/2003 Z. z. tento pojem výslovne upravuje, pričom jeho cieľ je obdobný
ako v zákone číslo 58/1969 Zb., a to odškodniť osoby za škodu, ktorá im vznikla, či už nezákonným
rozhodnutím, prípadne nesprávnym úradným postupom orgánov štátnej moci. Uvedený záver vyplýva
najmä z dôvodu, že inú formu nápravy a odškodnenia nemajetkovej ujmy navrhovateľovi nepriznáva
ani aplikácia ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, na ktorú poukázal vo svojom odôvodnení súd

prvého stupňa. Citované ustanovenie je totiž založené na súkromnoprávnej báze, tzn., že štát môže
byť subjektom zodpovednosti za zásah do ochrany osobnosti, avšak len za predpokladu, že konal ako
subjekt súkromného práva, teda ako právnická osoba v súkromnoprávnickom vzťahu. Pri výkone
verejnej moci však orgány štátu konajú ako nadriadené subjekty (t. j. je to vzťah nadriadenosti a
podriadenosti) a to najmä v oblasti verejného práva.

I vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd má za to, že v prípade a za predpokladu splnenia ďalších
zákonných náležitostí, by bol daný právny nárok i na náhradu nemajetkovej ujmy.

Odvolací súd má za to, že nesprávne súd prvého stupňa postupoval, keď po vydaní uznesenia zo dňa

15. 11. 2010, č. k. 19C/310/2009-173 po pripustení zmeny žalobného petitu a po následných písomných
podaniach zo strany navrhovateľa zo dňa 26. 1. 2011 (čl. 182), ako i podania navrhovateľa zo dňa 29. 10.
2012 (čl. 279), neodstránil rozpor medzi právoplatným uznesením, v ktorom došlo k zmene žalobného
petitu, pokiaľ sa týka výšky žalovanej sumy a to ešte predtým ako vo veci samej rozhodol. Tento rozpor
neodstránil postupom v zmysle § 43 ods. 1 O. s. p., napriek viacerým písomným námietkam samotného

navrhovateľa ani na súdnom pojednávaní dňa 22. 1. 2013 medzi právnym zástupcom navrhovateľa X..
X. (ktorý mal zotrvať na návrhu bývalého právneho zástupcu navrhovateľa) a samotným navrhovateľom.
Tak isto sa to týka i výšky žalovanej sumy, keď samotný navrhovateľ v priebehu celého prvostupňového
konania namietal uznesením upravenú zmenu žalobného petitu, pričom z obsahu zápisnice zo dňa 22.1. 2013 nevyplýva, že by súd prvého stupňa predmetný rozpor medzi navrhovateľom a jeho právnym
zástupcom odstránil, napriek tomu, že navrhovateľ dôrazne upravenú výšku žalovanej sumy namietal.

V ďalšom bude preto úlohou súdu prvého stupňa zistiť a ustáliť žalovanú výšku náhrady škody,
odstrániť rozpor a jednoznačne stanoviť, či predmetná náhrada škody mala byť spôsobená nezákonným
rozhodnutím alebo nezákonným úradným postupom, jednoznačne stanoviť vzhľadom na ust. § 22 ods.
2 zákona č. 58/1969 Zb., či v danom prípade objektívna premlčacia doba neplynie v prípade škody na
zdraví, či v danom prípade je potrebné uplatniť iba subjektívnu 3-ročnú premlčaciu dobu, pričom odvolací

súd dopĺňa, že právo na náhradu škody sa s poukazom na ust. § 22 ods. 1 citovaného zákona premlčí
za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode, a to bez ohľadu na to, kedy sa tak stane,
napríklad aj po uplynutí 10 rokov od škodnej udalosti (od ublíženia na zdraví). Vyžaduje sa však príčinná
súvislosť medzi vznikom škody a škodnou udalosťou.

Za správne považuje odvolací súd úvahy súdu prvého stupňa v súvislosti s neexistenciou pasívnej

legitimácie, vzhľadom na znenie medzištátnej dohody uzatvorenej medzi SR a ČR o prechode práv a
povinností vyplývajúcich z výkonu vojenskej činnej služby vojakov v československej ľudovej armáde.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na ust. §
221 ods. 1 písm. f/ a h/ O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa § 226 O. s. p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

S poukazom na ust. § 224 ods. 3 O. s. p. ak odvolací súd zruší rozhodnutia a vráti vec súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím súdom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.