Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. jún 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/335/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211215439
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:2211215439.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne D. N., bývajúcej v W. Z., N. G. XXXX/XX,
zastúpenej JUDr. Petrom Harakálym, advokátom v Košiciach, Mlynská 28, proti žalovanej GSK
Financial, a. s., so sídlom v Bratislave, Lamačská cesta 3/A, IČO: 35 709 332, o náhradu škody na zdraví
a iné, vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 12C/226/2011, o dovolaní žalobkyne
proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 31. marca 2020 sp. zn. 26Co/87/2019 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyňa je p o v i n n á zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom
prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Dunajská Streda (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) v poradí druhým

rozsudkom z 11. februára 2019 č. k. 12C/226/2011 - 280 zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa voči
žalovanej domáhala náhrady škody za spôsobené zranenia následkom dopravnej nehody zavinenej
poisteným prevádzkovateľom žalovanej; žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. V odôvodnení svojho rozhodnutia s poukazom na § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, §
428, § 441 Občianskeho zákonníka mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobkyňa pri
dopravnej nehode utrpela ako chodkyňa ťažké ublíženie na zdraví, keď došlo k jej stretu s osobným

motorovým vozidlom, ktorého vodič bol v trestnom konaní spod obžaloby oslobodený, pretože nebolo
možné bezpečne preukázať, že žalobkyni z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a taký čin
spáchal závažnejším spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona. V
trestnom konaní mal súd s poukazom na závery znaleckých posudkov z odboru dopravy preukázané, že
žalobkyňa vytvorila vodičovi náhlu prekážku, pričom vodič zrážke nemohol zabrániť. Z takto zisteného
skutkového stavu súd vyvodil, že žaloba žalobkyne nebola podaná dôvodne, jej nárok nebol preukázaný.

Znaleckým dokazovaním nebola preukázaná zlá technika jazdy vodiča, ani technická závada vozidla,
práve naopak, znaleckým dokazovaním bolo preukázané zavinenie poškodenej (žalobkyne), ktorá mala
možnosť v oboch znalcom skúmaných alternatívach priebehu nehody zabrániť. Zavinenie poškodenej
potvrdzovali aj výpovede v trestnom konaní, keď dvaja svedkovia vypovedali o tom, že žalobkyňa
prechádzala cez cestu mimo vyznačený priechod pre chodcov. Sama žalobkyňa potvrdila, že pri
prechádzaní cez cestu na postavila na delený ostrovček, avšak priechod pre chodcov deleným

ostrovčekom nie je. Žalobkyňa vytvorila vodičovi náhlu prekážku, ktorej vodič ani pri náležitej opatrnosti
nevedel zabrániť. Nebolo zistené a preukázané porušenie právnej povinnosti vodiča, preto mu nebolo
možné pričítať žiadnu mieru zodpovednosti za spôsobenú škodu, a preto nebolo dôvodné zaviazať
žalovanú na peňažné plnenie titulom náhrady škody v zmysle žalobného nároku žalobkyne. Záverom
okresný súd zdôraznil, že poveternostná situácia v čase dopravnej nehody si vyžadovala vyššiu mieru
opatrnosti, ale na oboch stranách účastníkov dopravnej nehody. O nároku na náhradu trov konania

rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 31. marca
2020 sp. zn. 26Co/87/2019 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. podľa § 387 ods. 1, 2 CSP
ako vecne správny potvrdil a vo výroku II. podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovanej priznal voči

žalobkyni nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 25 %; rozhodol tiež o
nároku na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správne
skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, ako aj jeho správnu argumentačnú presvedčivosť.
Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd ďalej uviedol, že na to,
aby žalovaná bola nositeľom zodpovednosti za škodu žalobkyni, musia byť splnené tri podmienky, a

to existencia škody, protiprávne konanie a príčinná súvislosti medzi škodou a protiprávnym konaním
žalovanej. Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov upravená v §
427 a nasl. Občianskeho zákonníka je osobitným druhom objektívnej zodpovednosti za škodu a ak
nie je splnená čo i len jedna z vyššie uvedených podmienok, označený subjekt - žalovaná nie je
nositeľkou povinnosti nahradiť škodu. Odvolací súd mal za preukázané, že príčinou nehody nebola
nesprávna technika jazdy vodiča, ani poškodenia vozidla, prípadne okolnosti spočívajúce v technickej

stránke vozidla, ale vonkajšia okolnosť spočívajúca v správaní žalobkyne, a to, že žalobkyňa aj napriek
nepriaznivým poveternostným podmienkam, kedy v čase nehody bola tma, pršalo, fúkal silný vietor,
viditeľnosť bola nízka, výhľad mala zastretý dáždnikom, neubezpečila sa, či môže bezpečne prejsť cez
cestu, neoznačená reflexnými prvkami prešla cez frekventovanú cestu mimo vyznačeného priechodu
pre chodcov, kde následne došlo k zrážke. Odvolací súd tak konštatoval, že žalobkyňa prechodom cez

cestu v mieste na to nevyhradenom spôsobila vodičovi vozidla náhlu prekážku, ktorej už nedokázal
zabrániť, čím došlo k zavineniu žalobkyne k zrážke vozidla s ňou, v dôsledku ktorého utrpela ťažkú ujmu
na zdraví. Odvolací súd preto s poukazom na § 441 Občianskeho zákonníka zdôraznil, že v rozsahu,
v akom sa na vzniku škody podieľalo spoluzavinenie, resp. úplné zavinenie poškodeného, škodca za
škodu nezodpovedá, pretože v tomto rozsahu chýba príčinná súvislosť medzi vznikom škody a jeho

konaním alebo škodovou udalosťou, a preto žalovaná nemôže zodpovedať za škodu v časti, v ktorej
za ňu zodpovedá poškodený - žalobkyňa, preto nebolo možné jej žalobe vyhovieť. Zároveň v tejto
súvislosti s poukazom na § 53 ods. 1, 2, 3 zákona o cestnej premávke konštatoval, že chodec je síce
najzraniteľnejšímúčastníkomcestnejpremávky,avšakajnapriektomujehoprávoprechoducezvozovku
nie je absolútne a je potrebné, aby nielen vodič, ale aj chodec postupoval s dostatočnou opatrnosťou

dodržiavajúc pravidlá cestnej premávky a nie je na mieste, aby žalobkyňa bola zbavená zodpovednosti
za zavinenie dopravnej nehody akýmsi prenášaním povinností na vodiča len z toho titulu, že je vo vozidle
chránený. Námietkou premlčania vznesenou žalovanou sa odvolací súd nezaoberal vzhľadom na iný,
primárny dôvod zamietnutia žaloby. O nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a
odvolacím súdom rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 257 CSP s

poukazom na dopravnou nehodou spôsobené nepriaznivé osobné a majetkové pomery žalobkyne v
porovnaní s pomermi žalovanej ako právnickej osoby.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie s tým,
že súdy jej nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP) a
zároveň, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej
riešení sa súdy nižších inštancií odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421
ods. 1 písm. a/ CSP). Namietala vnútornú rozpornosť a nepresvedčivosť odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu spočívajúcej v tom, že nie je jasné a zrozumiteľné, akým spôsobom odvolací súd

posúdil prípadnú objektívnu zodpovednosť za škodu podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka a
či prípad posudzoval podľa tohto osobitného druhu zodpovednosti alebo nie. Nesprávnosť právneho
posúdenia veci odvolacím súdom vzhliadala v odklone od rozhodnutia dovolacieho súdu R 3/1984, v
zmysle ktorého postavenie poškodeného pri uplatňovaní nárokov podľa § 427 Občianskeho zákonníka
je podstatne uľahčené, pretože sa nemusí dokazovať porušenie právnej povinnosti škodcu, ale len to,

že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou, ktorá je vlastná prevádzke dopravných prostriedkov. Ďalej
bola toho názoru, že podľa citovaného rozhodnutia výlučné zavinenie poškodeného môže síce podľa
§ 441 Občianskeho zákonníka viesť k úplnému zbaveniu sa zodpovednosti prevádzkovateľa za škodu,
avšak len v prípade, ak škoda bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky (§ 427 ods. 1 Občianskeho
zákonníka), ale nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke (§ 428 Občianskeho

zákonníka). Preto zdôraznila, že v danom prípade išlo o škodu vzniknutú v dôsledku okolností, ktoré
majú pôvod v prevádzke (§ 428 Občianskeho zákonníka), ktorými sú, že žalobkyňa bola ako chodkyňa
podstatne slabšou účastníčkou cestnej premávky, než vodič motorového vozidla. V ďalšom podrobne
rozobrala skutkový stav veci a vyslovila polemiku o skutkových a právnych záveroch súdu prvej inštancieako aj odvolacieho súdu. Z týchto dôvodov navrhla napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie, prípadne žalobe vyhovieť.

4. Žalovaná sa vo svojom vyjadrení k dovolaniu plne stotožnila so závermi súdov nižších inštancií a
konštatovala, že rozhodnutím odvolacieho súdu nedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, a preto navrhla dovolanie odmietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§

35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

8.Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

12. Žalobkyňa vyvodzujúc z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP namietala odôvodnenie a
nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.

13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Podporušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

14. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4 Cdo 3/2019, 8 Cdo 152/2018,
bod 26, 5 Cdo 57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia

dôkazov a pod.).

15.Zhľadiskaprípustnostidovolaniavzmysleustanovenia§420CSPniejevýznamnýsubjektívnynázor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

16. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo
prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).

17. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje
rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.

f/ CSP. V odôvodnení svojich rozhodnutí súdy oboch nižších inštancií popísali obsah podstatných
skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, uviedli, z ktorých dôkazov vychádzali
a ako ich vyhodnotili, zároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili svoje
právne závery. Odôvodnenie odvolacieho súdu sa vyporadúva so všetkými podstatnými rozhodujúcimi
skutočnosťami. Jeho myšlienkový postup je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom

na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne
závery, ktoré prijal. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov upravená v § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka
je osobitným druhom objektívnej zodpovednosti za škodu, pričom však k škode došlo zavinením zo
strany poškodenej - žalobkyne, pretože prechodom cez cestu v mieste na to nevyhradenom spôsobila

vodičovi vozidla náhlu prekážku, ktorej už tento nedokázal zabrániť a s poukazom na § 441 Občianskeho
zákonníka bolo odvolacím súdom zdôraznené, že v rozsahu, v akom sa na vzniku škody podieľalo
spoluzavinenie, resp. úplné zavinenie poškodeného, škodca za škodu nezodpovedá, nakoľko v tomto
rozsahu chýba príčinná súvislosť medzi vznikom škody a jeho konaním alebo škodovou udalosťou, a
preto žalovaná nemôže zodpovedať za škodu v časti, v ktorej za ňu zodpovedá poškodený - žalobkyňa.

Zároveň je z jeho rozhodnutia zrejmé, že odvolací súd vylúčil aj zodpovednosť za škodu podľa § 428
Občianskeho zákonníka, pretože k škode nedošlo vplyvom okolností majúcich svoj pôvod v prevádzke,
ale vonkajším vplyvom, t. j. vytvorením náhlej prekážky zo strany žalobkyne. Na základe uvedeného
možno konštatovať, že súdy pri hodnotení skutkových zistení a skutkových záverov neopomenuli vziať
do úvahy žiadnu z namietaných skutočností, či skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo, z uvedeného

je zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu má
odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré treba v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie
chápať ako jeden vecný celok) všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa
ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že žalobkyňa sa s rozhodnutím odvolacieho
súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná

skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov
oboch nižších inštancií nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu
prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnils jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS
251/03).

18. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní
nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
(podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom

konaní (II. ÚS 78/05).

19. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa neopodstatnene namieta, že
odvolací súd nesprávnym procesným postupom jej znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP). Prípustnosť jej

dovolania z tohto ustanovenia preto nevyplýva.

20. Žalobkyňa prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP,
t. j., že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky pri ktorej sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

21. Pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 písm. a/ CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny
význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v
dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len
otázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie

tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj
o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

22. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický „odklon“ jej

riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu,vktorejsaužrozhodovaniesenátovdovolaciehosúduustálilonaurčitomriešeníprávnejotázky,
odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.

23. V zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako judikát R 71/2018

patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ predovšetkým stanoviská alebo
rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,
alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané

(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou
judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí
a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo

Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy
o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT
Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

24. Ešte pred posúdením samotného „právneho odklonu“ (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP) treba uviesť, že

správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená meritórnemu
prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP);
skutková okolnosť (t.j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska § 421 ods. 1 CSP
je irelevantná.25. V súvislosti s argumentáciou, že jej dovolanie je prípustné podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
a/ CSP, dovolateľka uviedla, že pri uplatňovaní nárokov podľa § 427 Občianskeho zákonníka nemusí

dokazovať porušenie právnej povinnosti škodcu, ale len, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou
prevádzky dopravných prostriedkov, pričom síce podľa § 441 Občianskeho zákonníka výlučné zavinenie
poškodeného môže viesť k úplnému zbaveniu sa zodpovednosti prevádzkovateľa za škodu, avšak len
v prípade, ak škoda bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky podľa § 427 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ale nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke podľa § 428 Občianskeho

zákonníka, v súvislosti s čím bola toho názoru, že v danom prípade išlo o škodu vzniknutú v dôsledku
okolností, ktoré majú práve pôvod v prevádzke podľa § 428 Občianskeho zákonníka, pretože bola ako
chodkyňa podstatne slabšou účastníčkou cestnej premávky než vodič motorového vozidla. Odklon od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu dôvodila poukazom na rozhodnutie dovolacieho súdu
R 3/1984.

26. Z týchto dôvodov posudzoval dovolací súd opodstatnenosť dovolacej argumentácie žalobkyne len
vo vzájomnej interakcii „právnych“ otázok riešených odvolacím súdom a „právnych“ otázok riešených v
rozhodnutí najvyššieho súdu,ktoré uviedla v dovolaní. Na podstatné závery tohto rozhodnutia poukazuje
dovolací súd v nasledovnom bode.

27. Podľa stanoviska zo zhodnotenia úrovne rozhodovania súdov vo veciach zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov, schváleného plénom Najvyššieho súdu Slovenskej
socialistickej republiky 23. novembra 1983 č. Cpj 10/83 a publikovaného pod R 83/1983:
(B.1) Vzhľadom na špecifičnosť prevádzky dopravných prostriedkov, ktorá sa pre svoju značnú
rizikovosť stáva zdrojom zvýšeného nebezpečenstva pre zdravie a životy občanov a majetok spoločnosti

i jednotlivca, je zodpovednosť za túto škodu v Občianskom zákonníku upravená osobitne na
objektívnom princípe bez zreteľa na zavinenie. Táto úprava zodpovednosti umožňuje oveľa širšie
a dôslednejšie zabezpečenie náhrady takejto škody. Je to výnimka zo všeobecnej zásady, podľa
ktorej sa občianskoprávna zodpovednosť za škodu zakladá zásadne na zodpovednosti za zavinenie.
Značná časť nárokov na náhradu škody spôsobenej prevádzkou dopravných prostriedkov sa preto

opiera o zodpovednosť prevádzateľa podľa ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka. Postavenie
poškodeného pri uplatňovaní týchto nárokov je podstatne uľahčené; nemusí sa preukazovať porušenie
právnej povinnosti škodcu, ale len to, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou, ktorá je vlastná
prevádzke dopravných prostriedkov, pričom musí byť zistené, kto je prevádzateľom dopravného
prostriedku (pozri rozhodnutie uverejnené pod č. 20/1975 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk).

(H.1) Zodpovednosť prevádzateľa dopravného prostriedku za spôsobenú škodu vyplývajúca z
ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka nie je bezvýnimočná. Občiansky zákonník pripúšťa v
prospech prevádzateľa dva liberačné dôvody, preukázaním ktorých sa prevádzateľ môže čiastočne
alebo úplne zbaviť zodpovednosti. Podľa ustanovenia § 428 Občianskeho zákonníka prevádzateľ
sa zbaví zodpovednosti len v prípade, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré nemajú pôvod

v prevádzke. Môže to byť prírodná katastrofa alebo iná vonkajšia okolnosť, ktorá nemá pôvod v
prevádzke. Za okolnosť majúcu svoj pôvod v prevádzke treba považovať okolnosti, ktoré súvisia
s organizáciou, riadením a uskutočňovaním prevádzky a sú v príčinnej súvislosti so škodou (pozri
rozhodnutie uverejnené pod č. 80/1970 Zbierky súdnych rozhodnutí). Kedy o takúto okolnosť ide, to
vždy závisí od povahy a okolností konkrétneho prípadu. Prevádzateľ nepochybne vždy zodpovedá za

škodu, ak bola spôsobená v dôsledku zlyhania alebo nedostatku činnosti organizmu osôb použitých
v prevádzke. Rovnako zodpovedá za škodu, ktorá má svoj pôvod v technickom stave použitého
dopravného prostriedku. V rozhodnutí uverejnenom pod č. 9/1972 Zbierky súdnych rozhodnutí a
stanovísk bolo už vyložené, že medzi okolnosti majúce pôvod v prevádzke patria aj nedostatky alebo
vady materiálu, a to aj nepoznateľné. Prevádzateľ motorového vozidla sa oslobodí od zodpovednosti,

ak dokáže, že škode sa nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.
Pod pojmom „vynaloženie všetkého úsilia“ treba rozumieť každú možnú starostlivosť, ktorú bolo možné
za daných podmienok konkrétneho prípadu vyvinúť, aby sa zabránilo vzniku škody. O neodvrátiteľnosť
škody pôjde a prevádzateľ sa oslobodí od zodpovednosti predovšetkým vtedy, keď škode nebolo možno
za súčasného stavu rozvoja techniky zabrániť žiadnym opatrením. Škoda, ktorú nemožno odvrátiť, môže

mať svoj pôvod buď v prírodnej udalosti (blesk, povodeň, zemetrasenie a pod.) alebo v ľudskom správaní
alebo v správaní zvieraťa. Pri interpretácii neodvrátiteľnosti škody treba však zdôrazniť, že nesmie ísť
o škodu neodvrátiteľnú subjektívne. Škoda musí byť, ako to vyplýva z ustanovenia § 428 Občianskeho
zákonníka, vždy neodvrátiteľná objektívne. To znamená, že škodu za daných pomerov nemohol odvrátiťnielen ten-ktorý prevádzateľ, ale ani žiadny iný na jeho mieste. Nemožno prihliadať iba k určitému
prevádzateľovi, ale treba vždy používať objektívne meradlo.
(H.2) Prevádzateľ sa môže zbaviť zodpovednosti aj v prípade, ak je škoda spôsobená zavinením

poškodeného. Zavinenie poškodeného Občiansky zákonník v ustanovení § 427 a nasl. neupravuje
výslovne ako osobitný liberačný dôvod. Treba tu však vychádzať z toho, že ustanovenie § 441
Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje zavinenie poškodeného, sa musí s ohľadom na svoju
všeobecnú povahu uplatniť aj v tomto osobitnom prípade zodpovednosti. Ustanovenie § 441
Občianskeho zákonníka je systematicky zaradené do šiestej časti, do druhej hlavy tretieho oddielu pod

marginálnou rubrikou „spoločné ustanovenia o náhrade škody“. Už z toho vyplýva, že ho treba použiť tak
v prípadoch všeobecnej zodpovednosti za spôsobenú škodu založených na princípe predpokladaného
zavinenia (§ 420 Občianskeho zákonníka), ako aj v prípadoch osobitnej zodpovednosti za škodu
spôsobenú dopravnými prostriedkami, a to bez zreteľa na to, či škoda bola spôsobená okolnosťami
majúcimi alebo nemajúcimi pôvod v prevádzke. Ukladať prevádzateľovi zodpovednosť za škodu i
vtedy, keď si ju poškodený svojím zavinením sám spôsobil, by bolo voči prevádzateľovi neúnosné a

neprimerané nielen z hľadiska preventívno-výchovného, ale aj z hľadiska reparačného. Aj v dôvodovej
správe sa k ustanoveniu § 441 Občianskeho zákonníka uvádza, že úprava následkov zavinenia
poškodeného sa vzťahuje tak na prípad, keď škodca zodpovedá za vzniknutú škodu, pretože ju
zavinil (§ 420 Občianskeho zákonníka), ako aj na prípady, keď ide o zodpovednosť bez zavinenia
(§ 427 a § 428 Občianskeho zákonníka). Výslovne sa stanovuje, že sám poškodený znáša škodu,

ktorú výhradne zavinil. Výlučné zavinenie poškodeného môže síce viesť k úplnému zbaveniu sa
zodpovednosti prevádzateľa za škodu, avšak len v tom prípade, ak škoda bola vyvolaná osobitnou
povahou prevádzky (§ 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ale nebola spôsobená okolnosťami, ktoré
majú pôvod v prevádzke (§ 428 Občianskeho zákonníka). Ustanovenie § 427 Občianskeho zákonníka
treba v tom smere odlišovať od ustanovenia § 428 Občianskeho zákonníka, pretože v ustanovení § 427

ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uvádza škoda vyvolaná osobitnou povahou prevádzky, zatiaľ čo v
ustanovení § 428 Občianskeho zákonníka sa uvádza škoda spôsobená okolnosťami majúcimi pôvod v
prevádzke; tento pojem je celkom iný a má na zreteli okolnosti, ktoré sú v príčinnej súvislosti so škodou
(pozri rozhodnutie uverejnené pod č. 80/1970 Zbierky súdnych rozhodnutí). Ak bolo teda zavinenie
poškodeného výlučnou príčinou škody vyvolanej osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku,

prevádzateľ sa zbaví celkom zodpovednosti a škodu v plnom rozsahu nesie sám poškodený. Ak však
je zavinený protiprávny úkon poškodeného len jednou z príčin škody vyvolanej osobitnou povahou
prevádzky určitého dopravného prostriedku a ak bolo treba hľadať ďalšiu príčinu na strane prevádzateľa,
potom znáša poškodený škodu len pomerne a sčasti za ňu zodpovedá prevádzateľ.

28. Podľa názoru dovolacieho súdu sa odvolací súd riešením „dovolacej“ otázky nastolenej žalobkyňou
(bod 25. tohto uznesenia) neodklonil od podstaty všeobecných právnych záverov dovolacieho
súdu uvedených v stanovisku, podstatná časť ktorých bola citovaná v predchádzajúcom bode
tohto uznesenia. Odvolací súd svoje rozhodnutie založil na skutkovom zistení, že k škode došlo
výlučným zavinením zo strany poškodenej - žalobkyne, pretože prechodom cez cestu v mieste na to

nevyhradenom spôsobila vodičovi vozidla náhlu prekážku, ktorej už tento nedokázal zabrániť. V tejto
súvislosti preto dovolací súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka síce
garantuje objektívnu zodpovednosť za škodu osobami vykonávajúcimi dopravu vyvolanú osobitnou
povahou tejto prevádzky, a to bez ohľadu na (subjektívne) zavinenie osoby, ktorá škodu spôsobila,
avšak ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka pamätá na (subjektívne) zavinenie poškodeného,

preto s poukazom na vyššie uvedené závery možno zotrvať na konštatovaní, že ak bolo zavinenie
poškodeného výlučnou príčinou škody vyvolanej osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku,
prevádzateľ sa zbaví celkom zodpovednosti a škodu v plnom rozsahu nesie sám poškodený, tak
ako je to v prejednávanej veci. Pokiaľ dovolateľka v súvislosti so svojimi nárokmi poukazovala na
použitie ustanovenia § 428 Občianskeho zákonníka, pri ktorom je v zmysle vyššie uvedených právnych

záverov (R 83/1983) vylúčené použitie § 441 Občianskeho zákonníka, je potrebné zo strany dovolacieho
súdu poznamenať, že ustanovenie § 428 Občianskeho zákonníka umožňuje zbavenie sa objektívnej
zodpovednostiprevádzkovateľazaškoduspôsobenúokolnosťami,ktorémajúpôvodvprevádzke,pokiaľ
sa preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať,
pričom správne odvolací súd konštatoval, že škoda, ktorú nemožno odvrátiť, môže mať svoj pôvod aj

v ľudskom správaní spočívajúcom v neočakávanom vkročení chodca na vozovku presne tak, ako je
tomu aj v tomto (posudzovanom) prípade. Obsah spisu preto neopodstatňuje záver, že výsledok riešenia
právnych otázok odvolacím súdom sa dostal do kolízie s právnymi závermi zodpovedajúcimi ustálenej
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. Dovolací súd tak uzatvára, že odvolací súd sa svojím záverom napodklade zisteného skutkového stavu, že nárok žalobkyne na náhradu škody na zdraví spolu s ďalšími
súvisiacimi nárokmi bol v celom rozsahu uplatnený nedôvodne, keďže žalovaná nemôže zodpovedať
za škodu v časti, v ktorej za ňu zodpovedá poškodená - žalobkyňa, neodklonil od záverov vyjadrených

najvyšším súdom v žalobkyňou označenom rozhodnutí, resp. stanovisku a dovolací súd ani nezistil
žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od takto publikovaných záverov.

29. Predpoklad prípustnosti v tejto časti dovolania žalobkyne spočíval v tom, že odvolací súd pri riešení
právnej otázky zvolil „odklon“ od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, čiže bola vymedzená

iba vo vzťahu už existujúcej judikatúre dovolacieho súdu, resp. k nesprávnemu riešeniu právnej otázky
odvolacím súdom. Tento predpoklad však v žiadnom prípade neobstál a týchto dôvodov dovolací súd
dospel k záveru, že žalobkyňa v tejto časti dovolania nedôvodne tvrdí, že jej dovolanie je prípustné podľa
§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP

30. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne v časti, v ktorej namietala vady

zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ CSP a v časti, v ktorej namietala nesprávne právne posúdenie veci v
zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

31. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 453

ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a zásadou úspechu žalovanej v dovolacom konaní, ktorej priznal
nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobkyni v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP). O výške
náhrady rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

32. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.