Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. apríl 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoPr/4/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5917205614
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5917205614.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a
sudcovJUDr.AmáliePaulerovejaJUDr.ErikaVargu,vprávnejvecižalobkyneIng.I.D.,nar.XX.X.XXXX,
bytom H., H. X/B, právne zastúpenej Zukalová - Advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Bratislava -
mestská časť Petržalka, Černyševského 3761/46, proti žalovanému Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, právne zastúpenému SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so

sídlom Bratislava, Štefánikova 8, o určenie práva na mimoriadny výkonnostný bonus a zaplatenie 9.495
eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.
k. 5Cpr/14/2017-346 zo dňa 28. februára 2019 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 5Cpr/14/2017-353
zo dňa 10. apríla 2019 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni
sumu 9.495 eur v hrubom spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z danej sumy za obdobie od

7.8.2016 do zaplatenia a vo výroku o nároku na náhradu trov konania a vec mu v rozsahu zrušenia v
r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výroku o zastavení konania v časti o
určenie, že žalobca má právo na mimoriadny výkonnostný bonus priznaný žalovaným listom z 28.7.2016

a vo výroku o zamietnutí návrhu žalovaného na prerušenie konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 9.495 eur
v hrubom spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z danej sumy za obdobie od 7.8.2016 do
zaplatenia.Vychádzalztoho,ženiejesporné,žespoločnosťSberbankSlovensko,a.s.,(ďalejlenSBSK)
zanikla dobrovoľným výmazom a jej právnym nástupcom sa od 1.8.2017 stal žalovaný. Rovnako bol
nesporné, že žalobkyňa pracovala na základe pracovnej zmluvy z 29.6.2007 (v znení jej dodatkov) a v

roku 2015 bola ako vedúci zamestnanec zaradená do skupiny kľúčových zamestnancov SBSK s cieľom
udržať žalobkyňu počas celej doby prípravy a realizácie transakcie predaja akcií novému majiteľovi.
2. Okresný súd konštatoval, že nenárokovateľné odmeny (bonusy) majú dobrovoľnú povahu a
zamestnanec má nárok na ich vyplatenie až vtedy, keď zamestnávateľ o tom rozhodne; takéto
rozhodnutie má konštitutívny účinok. Listom zo dňa 28.7.2016 SBSK v zastúpení predsedom
predstavenstva a ďalšou jeho členkou informovalo žalobkyňu, že vzhľadom na zavŕšenie predaja akcií

(taktiež uvedené nebolo medzi stranami sporené) rozhodol o „výplate mimoriadneho výkonnostného
bonusu“ pre kľúčových zamestnancov. Nadväzne okresný súd dospel k záveru, že žalobkyňa uniesla
dôkazné bremeno, pokiaľ ide o existenciu jej nároku na vyplatenie výkonnostného bonusu.
3. Námietky žalovaného o „nedostatkoch formálneho spôsobu“ prijatia rozhodnutia o priznaní
mimoriadneho výkonnostného bonusu posúdil - s odkazom na závery rozhodnutia tamojšieho súdu vo
veci sp. zn. 3Cpr/7/2018, ktoré citoval - ako nedôvodné. Podobne s odkazom na ďalšie rozhodnutie v

obdobnej veci (sp. zn. 10Cpr/6/2018) neakceptoval obranu žalovaného, že žalobkyňou tvrdené zvýšené
pracovné úsilie vykonané v prospech pôvodného akcionára nemožno stotožňovať s výkonom prácepre žalovaného. Pre nesplnenie podmienky totožnosti sporových strán okresný súd nepovažoval za
opodstatnenú námietku žalovaného o existencii prekážky konania skôr začatého (litispendencie) v
súvislosti s konaním vedeným na Okresnom súde Bratislava II.

4. Na základe čiastočného späťvzatia žaloby žalobkyňou v časti o určenie, že tu je právo na mimoriadny
výkonnostný bonus, konanie podľa § 145 ods. 2 CSP zastavil. Dopĺňacím rozsudkom okresný súd
zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania v spojitosti s vyššie spomínaným konaním vedeným
na Okresnom súde Bratislava II, keď mal za to, že nie sú dané podmienky na postup v zmysle § 162
ods. 1 CSP; otázku existencie samotného nároku totiž riešil v rámci súdenej veci ako otázku predbežnú.

Keďže obe strany mali vo veci len čiastočný úspech, o trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods.
2 CSP. Žalobkyňa bola síce úspešná čo do zaplatenia sumy 9.495 eur s príslušenstvom, ale ohľadne
určovacieho petitu zobrala žalobu späť, a teda procesne zavinila zastavenie konania; v dôsledku čoho
by prislúchala žalovanému náhrada trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP. Na základe týchto východísk
a úvah okresný súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

5. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie obe sporové strany.
6. Žalovaný napádal meritórny výrok (a od neho závislý výrok o trovách konania) a domáhal zmeny
rozsudku okresného súdu tak, že žaloba bude v celom rozsahu zamietnutá a bude mu priznaná plná
náhrada trov. Zotrval na tom, že pri prijatí rozhodnutia o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu
neboli dodržané predpísané pravidlá (zjavne absentuje súhlas všetkých členov predstavenstva, nikdy

nebol schválený dozornou radou, selektovaná bola iba určitá skupina zamestnancov, ktorej mali byť
udelené mimoriadne odmeny...). Navyše, sporné rozhodnutia predstavenstva o mimoriadnych bonusoch
boli neskôr v celom rozsahu zrušené (rozhodnutím z 19.12.2016.)
7. Odvolateľ naďalej tvrdil, že žalobkyňa mala resp. musela mať vedomosť o tom, že štatutárny orgán
žalovaného koná v rozpore s internými pravidlami. Zároveň zamestnanci zaradení do skupiny riadiacich

zamestnancov (vrátane žalobkyne) si museli byť plne vedomí toho, že práve ich pozície budú po predaji
akcií novému akcionárovi obsadené novými osobami. V tejto spojitosti je významným fakt, že riadiaci
zamestnanci rozhodovali v otázkach mimoriadneho výkonnostného bonusu sami o sebe. SBSK pritom
vykazovala stratu v miliónoch eur (čo platí tak o roku 2015, ako i prvých deviatich mesiacoch 2016), a tak
predmetná odmena/bonus má znaky tzv. „zlatých padákov“. Žalobkyňa prácu, ktorá má byť odmenená

mimoriadnym výkonnostným bonusom, zjavne nevykonávala pre žalovaného, ale pre jeho bývalého
akcionára. SBSK objektívne nemohol mať z nadpráce žalobkyne žiadny relevantný prospech.
8. Žalovaný zdôrazňoval, že žalobkyni priznaný nárok je v rozpore so zákonom č. 483/2001 Z.z. o
bankách, pričom ide o kogentnú verejnoprávnu úpravu, ktorá nepripúšťa odklon na zmluvnom základe.
Mimoriadny výkonnostný bonus nemožno považovať za súčasť základnej zložky mzdy, keďže nebol

poskytovaný pravidelne a ako základná zložka mzdy nebol definovaný ani v pracovnej zmluve. Súčasne
však - podľa odvolateľa - nemal ani atribúty negarantovanej pohyblivej zložky odmeny v zmysle § 23b
ods. 1 zákona o bankách. Žalovaný mal za to, že mzda žalobkyne podľa dotknutej zákonnej úpravy
mohla byť dohodnutá iba dvojzložkovou formou, a to formou pevnej zložky odmeny a negarantovanej
pohyblivej zložky odmeny, ktorá ale v pracovnej zmluve žalobkyne nebola výslovne upravená.

9. Žalobkyňa napadla rozsudok okresného súdu vo výroku o nároku na náhradu trov konania domáhala
sa jeho zrušenia a vrátenia veci v tejto časti na ďalšie konanie a rozhodnutie. Poukazovala na to, že
napriek tomu, že okresný súd „potvrdil v zásade existenciu obidvoch žalobných návrhov“, rozhodol tak,
že žalobkyni nepriznal žiadne trovy konania a bez ďalšieho odôvodnenia ustálil, že strany mali úspech

čiastočný. Tvrdila, že bolo povinnosťou súdu rozhodnúť o trovách konania ohľadne každého z dvoch
nárokov samostatne. Pri ustálení miery úspechu žalobkyne mal zohľadniť tiež to, že rozšírenie žaloby
o druhý nárok sledoval hospodárnosť konania; t.j. žalobkyňa nepodala „novú žalobu, v ktorej by mala
plný úspech“.
10. Žalovaný považoval odvolanie protistrany do výroku o trovách konania za nedôvodné. Uviedol, že

v prípade čiastočného úspechu v spore, ku ktorému nepochybne došlo, mohol okresný súd rozhodnúť
aj podľa § 255 ods. 2 CSP. Žalobkyňa namiesto podanie „osobitnej žaloby“ o zaplatenie špekulatívne
zmenila predmet sporu; „zamenila“ procesne neprípustné konanie o určenie za konanie o zaplatenie.
Preto sa sama vystavila čiastočnému procesnému neúspechu v spore.

11. Žalobkyňa s odvolaním žalovaného nesúhlasila a žiadala ho v celom rozsahu zamietnuť. Uviedla,
že predmetné rozhodnutia nepochybne spadajú do originálnej pôsobnosti predstavenstva a ani súd nie
je oprávnený ich preskúmavať. Taktiež je pojmovo vylúčené, aby zamestnanci kontrolovali dodržiavanie
právnych alebo interných predpisov predstavenstvom, resp. aby posudzovali súlad jeho rozhodnutíso zákonom či rokovacím poriadkom. Napriek uvedenému, žalobkyňa pomerne podrobne zdôvodnila
svoj nesúhlas s interpretáciou dotknutých zákonných a interných noriem protistranou. V danej spojitosti
zhrnula, že nemala pochybnosti o oprávnení predstavenstva rozhodnúť o priznaní mimoriadneho

výkonnostného bonusu; bola v dobrej viere o jeho oprávnení takýto právny úkon v mene žalovaného
urobiť. Doplnila, že je nemysliteľné, aby rozhodnutie predstavenstva o priznaní mimoriadneho bonusu,
ktorým „právo na mimoriadny bonus nadobudlo konštitutívny účinok“, bolo následne žalovaným zrušené.
12. Žalobkyňa ďalej uviedla, že zamestnanec je povinný vykonávať prácu podľa pokynov
zamestnávateľa a neprináleží mu skúmať pohnútky, pre ktoré mu bola nadriadeným zamestnancom

pridelená konkrétna pracovná úloha. Ak zamestnanec vykonáva prácu na základe pokynov
zamestnávateľa, vykonáva prácu pre zamestnávateľa. Činnosť žalobkyne v procese predaja spoločnosti
jednoznačne spĺňala definíciu závislej práce podľa Zákonníka práce. Pokiaľ ide o nárokovateľnosť
pohyblivej zložky mzdy, aj pre jej vyplatenie podľa zákona o bankách platí Zákonník práce a rovnaké
pravidlá ako pre nárokovateľnosť a vyplatenie pohyblivej zložky mzdy iných zamestnancov. Podľa
žalobkyne prijatím argumentácie žalovaného by potom ad absudrum žiadny vedúci zamestnanec v

banke nemohol mať priznanú pohyblivú zložku mzdy, resp. odmenu, ak takúto možnosť nemá výslovne
dohodnutú v pracovnej zmluve.
13. Prostriedky na výkonnostné odmeny boli pritom riadne vedené v účtovníctve žalovaného, keď na ich
vyplatenievytvorilúčtovnúrezervupodľapokynovakcionáraSBSK.Žalovanýtak„dávazavinužalobkyni
vlastné zlyhanie“, kedy v procese auditu k predajú akcií nespravil príslušné právne kroky. Žalobkyňa

dodala, že obdobne už v minulosti jej bol priznaný a vyplatený tzv. retenčný bonus.

14. V následnej reakcii žalovaný trval na svojom odvolaní, vrátane odvolacej argumentácie, ktorej
podstatné časti zopakoval (osobitne v otázkach tvrdeného nesúladu mimoriadneho výkonnostného
bonusu so zákonom o bankách).

15. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§
379 a § 380 ods. 1 CSP), z ktorého titulu rozsudok okresného súdu zostal nedotknutý v odvolaním
nenapadnutých výrokoch o čiastočnom zastavení konania a o zamietnutí návrhu žalovaného na
prerušenie konania a v preskúmavanej časti bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario)

rozsudok okresného súdu zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 CSP.

16. Hoci okresný súd (aj) z pohľadu práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia akceptovateľne v
rámci zdôvodnenia napadnutého rozsudku v niektorých relevantných otázkach citoval z iných rozhodnutí

tamojšieho súdu vo veľmi podobných (čiastočne až identických) veciach, ktorých závery si osvojil,
zásadnú obranu, resp. argumentáciu žalovaného ponechal bez odozvy. Žalovaný už v prvotnom podaní
po tom, čo sa predmetom sporu stalo uplatňovanie nároku na zaplatenie, podrobne poukazoval na
právne súvislosti vyplývajúce zo zákona o bankách - osobitne z jeho ustanovení § 23a a § 23b
(vyjadrenie z 8.8.2018; č.l. 262 až 263). Do pozornosti konajúceho súdu dával tak všeobecné východiská

vyplývajúce z dotknutej novelizácie pôvodnej právnej úpravy, ako i konkrétnosti vzťahujúce sa na
súdenú vec; osobitne v nadväznosti na pracovnú zmluvu žalobkyne. Na predmetnej časti argumentácie
žalovaný v ďalšom priebehu sporu zotrval a v plnej miere na ňu v nasledujúcich (už v prevažne ústnych)
vyjadreniach odkazoval.

17. „Opomenutie“ zaoberať sa dotknutou - svojou povahou zásadnou - obranou/ /protiargumentáciou
žalovaného je zrejmé i z tej časti odôvodnenia, v ktorej okresný súd vymedzuje (cituje) právne normy, z
ktorých pri svojom rozhodnutí vychádzal. V danej pasáži - bod 14. odôvodnenia napadnutého rozsudku
- ustanovenia zákona o bankách nie sú (vôbec) spomenuté. Vzhľadom na to, že eventuálny rozpor
uplatňovanej odmeny (mimoriadneho výkonnostného bonusu) so zákonom č. 483/2001 Z.z. môže

relevantným spôsobom ovplyvniť jej dôvodnosť, ide o pomerne podstatnú časť právnej argumentácie,
na ktorú napadnuté rozhodnutie nedáva (žiadnu) odpoveď.
18. Nadväzne je nutné konštatovať, že v konečnom dôsledku ide o takú intenzitu znemožnenia
stranám uskutočňovať im patriace procesné práva, ktorá vykazuje charakter porušenia práva na
spravodlivý proces. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je pritom neoddeliteľnou

súčasťou základného práva na spravodlivý súdny proces a ústavného práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Nezaujatie stanoviska okresným súdom k dotknutej otázke nielen sťažuje (až vylučuje) náležitý
odvolací prieskum vyššou súdnou inštanciou, ale predovšetkým znemožňuje stranám (v súdenej vecipredovšetkým žalovanému) konkrétne vecne protiargumentovať v rámci odvolacieho/prieskumného
konania.

19. Keďže ide o zásadnú hmotnoprávnu otázku, ktorá bola v priebehu sporu zákonom predpokladaným
postupom stranami nastolená, nie je možné predmetný nedostatok odstrániť bezprostredne činnosťou
odvolaciehosúdu.Nejednalobysatotižlenodoplnenie,resp.dovysvetlenienázoru,čizáveruokresného
súdu, ale išlo by o posúdenie spornej otázky, ktorá nebola okresným súdom vôbec vyhodnotená. Hoci v
civilnomsporovomkonaníneplatí(striktná)zásadadvojinštančnosti,zjehocelkovejkoncepciejezrejmé,

že činnosť odvolacieho súdu má smerovať prioritne k prieskumu záverov súdu prvej inštancie, a nie k
priamemu definovaniu záverov v určujúcich otázkach, ktorými sa súd prvej inštancie (vôbec) nezaoberal.
20. Na základe uvedeného krajský súd napadnutý rozsudok vo výroku o uložení povinnosti žalovanému
zaplatiť žalobkyni sumu 9.495 eur brutto s príslušenstvom zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Úlohou okresného súdu bude predovšetkým zaoberať sa vyššie spomínanou obranou
žalovaného, t.j. námietkou nesúladu uplatňovaného nároku s ustanoveniami zákona o bankách a

následne svoje východiská, úvahy a z nich rezultujúce závery v danej otázke jednoznačne vymedziť v
odôvodnení nového rozhodnutia. Súčasne je žiaduce, aby sa okresný súd výslovnejšie vyporiadal i s
námietkou žalovaného týkajúcou sa rozporu (tvrdeného) nároku žalobkyne s dobrými mravmi. Doterajší
postoj okresného súdu je totiž zrejmý skôr len v náznakoch, resp. v rámci vyporiadavania sa s niektorými
inými súvislosťami súdenej veci.

21. Ako bezprostredne nadväzujúci výrok musel byť zrušený i výrok napadnutého rozsudku o nároku na
náhradu trov konania. V novom rozhodnutí okresný súd rozhodne i o trovách tohto odvolacieho konania
(§ 396 ods. 3 CSP).
22. V záujme plynulosti v ďalšom postupe v konaní krajský súd dodáva k prejednávanému prípadu
niekoľko poznámok. Žalovaný nepreukázal (dokonca ani konkrétne skutkovo netvrdil), že by žalobkyňa

mala mať vedomosť, resp. vedela o eventuálnom prekročení oprávnení štatutárnym orgánom jeho
právneho predchodcu v otázkach rozhodovania o mimoriadnom výkonnostnom bonuse. Obdobne
nedôvodnou je obrana žalovaného týkajúca sa údajného vykonávania práce žalobkyňou nie v prospech
žalovaného; a to aj s prihliadnutím na nereagovanie žalovaného konkrétnym spôsobom na výsledky
dokazovania - obsah svedeckej výpovede svedka Ing. M. I.).

23. Na druhej strane neobstojí námietka žalobkyne ohľadne spôsobu pomerovania (ne)úspechu strán
v spore v spojitosti s (aktuálne už právoplatným) zastavením konania v časti o určenie, že žalobkyňa
má právo na mimoriadny výkonnostný bonus. Prvotné uplatňovanie práva žalobkyňou bolo pre zjavný
rozpor s § 137 písm. c/ CSP svojou povahou zrejme bezdôvodným uplatňovaním práva a v zásade len s
nemaloudávkou„zhovievavosti“okresnéhosúdu(zrejmeisprihliadnutímnato,žeideopracovnoprávny

spor, teda o spor s ochranou slabšej strany) bola akceptovaná zmena žaloby na žalobu o plnenie. Na
uvedenom nič nemení až tendenčný postup žalobkyne, kedy najskôr vykonala „rozšírenie žaloby“ (v
skutočnosti uplatnenie úplne kvalitatívne iného nároku) a následne po jej pripustení zobrala späť
určovací výrok, t.j. v celom rozsahu pôvodne uplatňovaný nárok.

24. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu dovolanie n i e j e prípustné.