Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. marec 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 32CoCsp/2/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2318206668
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2318206668.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členov: JUDr.

Daniel Ilavský a JUDr. Róbert Foltán v sporovej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom
Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XX, D.,
o 20.164,68 € s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo 14.05.2019, č.
k. 28Csp/93/2018-136 v zamietajúcej časti takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku II mení tak, že žalovaný je povinný do troch dní od
právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi pokračujúci 8,59 %-ný ročný úrok z istiny 20.164,68 € od
14.08.2018 do zaplatenia, najviac však do celkovej sumy pokračujúceho úroku 9.640,69 €, akú by

žalovaný pri riadnom plnení povinností zaplatil, a 5 %-ný ročný úrok z omeškania zo sumy vyčísleného
úroku 565,66 € od 14.08.2018 do zaplatenia.

II. Vo zvyšku sa výrok II napadnutého rozsudku potvrdzuje.

III. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol takto:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 20.164,68 € spolu s úrokom 565,66 €, úrokom z

omeškania vo výške 9,73 €, úrokom z omeškania 5% ročne z nezaplatenej istiny 20.164,68 € od
14.8.2018 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach po 350 €, počnúc právoplatnosťou tohto
rozsudku, s tým že prvá splátka je splatná do 25. kalendárneho dňa v mesiaci nasledujúceho po
právoplatnosti rozsudku a každá ďalšia splátka je splatná najneskôr do 25. dňa toho ktorého mesiaca,
pod stratou výhody poskytnutých splátok pri vynechaní jednej splátky.
II. Súd žalobu vo zvyšnej časti zamieta.
III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.“

2. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil skutkový stav
takto:

3. Žalobca a žalovaný uzavreli 30.12.2015 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 628009, na základe ktorej
bol žalovanému poskytnutý spotrebný úver vo výške 25.000 €, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v
mesačných splátkach (108) po 333,25 €. Z textu zmluvy vyplýva RPMN 8,94 %, fixná ročná úroková

sadzba 8,59 %, priemerná hodnota RPMN 10,97 %, celkové náklady spojené s úverom 35.991 €,
platobný deň k 10. dňu príslušného mesiaca, doba trvania zmluvy 10.12.2024. Podľa prehľadu splácania
do predčasného „zosplatnenia“ žalovaný z dlžnej sumy pôžičky jednotlivými splátkami uhradil na istinu
sumu 918,94 € a na úrok sumu 784,65 €. Keďže žalovaný porušil povinnosť uhrádzať jednotlivé splátkyriadne a včas, žalobca listom – opakované upozornenie z 11.06.2018 vyzval žalovaného na úhradu
omeškaných splátok vo výške 343,66 € a zmluvnej pokuty 15 € do 16.06.2018 a zároveň žalovaného
upozornil na právo veriteľa „zosplatniť“ celú pohľadávku. Z dôvodu opakovaného neplnenia zmluvných

podmienok zo strany žalovaného žalobca pristúpil k predčasnej splatnosti úveru k 13.08.2018, o čom
žalovaného informoval listom z 13.08.2018 – výzva na predčasné splatenie úveru a vyzval žalovaného
na bezodkladnú úhradu dlžnej sumy 20.830,07 € s príslušenstvom. Žalovaný si svoje zmluvné
povinnosti riadne a včas neplnil a z poskytnutého úveru uhradil do „zosplatnenia“ len sumu 9.368,54
€. Žalobca preto vyhlásil predčasnú splatnosť úveru k 13.08.2018, o čom žalovaného informoval listom

z 13.08.2018. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný ku dňu
vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru uhradil sumu vo výške 9.368,54 €. Po vyhlásení predčasnej
splatnosti úveru žalovaný už ďalšie úhrady nevykonal. Žalovaný tvrdenia žalobcu nepoprel, a preto ich
prvoinštančný súd považoval za nesporné.

4. Súd prvej inštancie právne posúdil zistený skutkový stav podľa § 497 Obchodného zákonníka (ďalej

len „OBZ“), § 52 ods. 1 a 2, § 121 ods. 3 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 1
ods. 2, § 2 písm. b), § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 nariadenia
č. 87/1995 Z. z., tak, že žalobu vyhodnotil ako dôvodnú v časti uplatnenej úverovej istiny vo výške
20.164,68 €, „zosplatnených“ a neuhradených zmluvných úrokov vo výške 565,66 €, úroku z omeškania
z omeškaných splátok vo výške 9,73 € ku dňu „zosplatenia“ úveru, t. j. k 13.8.2018, a preto v tejto

časti žalobe vyhovel. V časti zmluvného úroku vo výške 8,59 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške
20.164,68€od14.08.2018dozaplateniasúdnávrhžalobcuakonedôvodnýzamietol.Súdprvejinštancie
mal za preukázané, že strany si dojednali zmluvný úrok 10,90 % ako fixný do doby splatnosti úveru.
Konečná splatnosť úveru bola v zmluve dohodnutá k 10.12.2024, žalobca však v zmysle zmluvných
dojednaní pristúpil k „zosplatneniu“ celého úveru skôr, a to k 13.08.2018. Je nesporné, že úverový vzťah

spočíva v poskytnutí peňažných prostriedkov a do vrátenia poskytnutých prostriedkov má dlžník platiť
úroky. Účastníci úveru si pritom nemusia dohodnúť čas, na ktorý sa úver poskytuje. V takom prípade
vzniká právo na úroky až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. Pokiaľ si však účastníci
úveru dohodnú úverové obdobie a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do dohodnutej doby nevráti,
prichádzajú do úvahy za obdobie od splatnosti úveru úroky z omeškania. Súd prvej inštancie pritom

vychádzal z uznesenia Ústavného súdu SR z 18.09.2012, IV. 476/2012, v ktorom ústavný súd odobril
názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu,
následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. V opačnom prípade
by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru ako
i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Súd prvej

inštancie preto žalobcovi nepriznal dohodnutý úrok z istiny do splatnosti, ktorý si žalobca uplatnil aj
po „zosplatnení“ istiny. Pri „zosplatnení“ úveru veriteľovi vzniká nárok na zaplatenie celej pohľadávky
naraz, čo znamená pre dlžníka sankciu v podobe straty výhody splátok. „Zosplatnením“ úveru veriteľovi
vzniká právo požadovať vrátenie celej dlžnej sumy vrátane zmluvných úrokov (do „zosplatnenia“) naraz
s tým, že pokiaľ dlžná suma nebude v stanovenej lehote naraz uhradená veriteľovi, veriteľ vzniká

nárok na úroky z omeškania. Ak by sa súd prvej inštancie stotožnil s názorom žalobcu týkajúcim sa
nároku na zmluvný úrok aj po „zosplatnení“ úveru, na strane veriteľa by došlo k značnej výhode oproti
dlžníkovi, ktorý by bol sankcionovaný nie len povinnosťou okamžitého splatenia celej pohľadávky, ale
aj povinnosťou naďalej platiť zmluvné úroky, ako aj povinnosťou platiť úroky z omeškania. Vzhľadom
na vyššie uvedené prvoinštančný súd žalobcovi nepriznal dohodnutý úrok z istiny do splatnosti, ktorý

si žalobca uplatnil aj po „zosplatnení“ istiny. Pokiaľ ide o uplatnené úroky z omeškania vo výške 5 %
ročne z nezaplatených úrokov 9,73 € od 14.08.2018 do zaplatenia, súd prvej inštancie návrh žalobcu
zamietol z dôvodu, že pri omeškaní so zaplatením úrokov z omeškania nemožno požadovať úrok z
omeškania z dohodnutého úroku. Nesplatenie úrokov z omeškania z dlžnej sumy včas, je omeškaním s
plnením príslušenstva pohľadávky (§ 121 ods. 3 OZ), nie s plnením vlastného dlhu. Tým, že dlžník včas

nesplatí úroky z istiny, sa dostáva do omeškania s plnením príslušenstva, nie vlastného dlhu (istiny).
Právopožadovaťoddlžníkapríslušenstvozpríslušenstvaveriteľnemá,pretožeObčianskyzákonník,ale
ani Obchodný zákonník neupravujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s plnením príslušenstva
pohľadávky. V súvislosti s odkazom žalobcu na rozhodnutia krajských súdov súd prvej inštancie uviedol,
že sa nestotožnil so závermi uvádzanými v rozhodnutiach. Zároveň zdôraznil, že rozhodnutia súdov

(judikáty) nie sú de iure všeobecne právne záväzné. Vzhľadom na vyššie uvedené prvoinštančný súd
žalobu v časti úrokov z omeškania z nezaplatených úrokov zamietol. V zmysle § 517 ods. 2 OZ a § 3
ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Z. z. súd prvej inštancie priznal žalobcovi z nezaplatenej úverovej istiny
a z neuhradených splátok do „zosplatnenia“ úrok z omeškania vo výške 5 %, ktorý zodpovedá výškezákonného úroku z omeškania ku dňu prvého omeškania, t. j. ku dňu nasledujúcemu po predčasnej
splatnosti úveru. Prvoinštančný súd povolil žalovanému splácať dlh v mesačných splátkach vo výške
350 €, pretože prihliadol na zásadu spravodlivosti uvedenú v čl. 2 ods. 1 CSP, v zmysle ktorej ochrana

ohrozených a porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby
bol naplnený princíp právnej istoty. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení
s § 256 ods. 1 CSP. Žalobca bol v konaní úspešný, neúspešný bol len v nepatrnej časti, a preto mu
patrí plná náhrada trov konania.

5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca v časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobu zamietol
a nepriznal žalobcovi nárok na zmluvný úrok po „zosplatnení“. S uvedenými argumentmi súdu prvej
inštancie sa žalobca nestotožňuje a považuje rozsudok v napadnutej časti za nesprávny a odôvodňuje
odvolanie tým, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365
ods. 1 písm. h) CSP]. Dohodnutý obchodný úrok patrí veriteľovi do vrátenia požičaných peňažných
prostriedkov, nie do splatnosti úveru. Tvrdenie, že úroky a úroky z omeškania sa vzájomne vylučujú,

nemá oporu v právnych predpisoch (§ 121 ods. 3 OZ ako aj § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 3 a §
505 OBZ). Pri úverovej zmluve ide nepochybne o plnenie peňažného záväzku a hneď v dvoch rovinách,
vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky (úver) v dohodnutej lehote, ako aj zaplatiť požadované úroky. Ak
dlžník v oboch prípadoch nesplní svoju povinnosť včas, dostane sa do omeškania. Vzhľadom na to,
že ide o dva rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú tak svojou podstatou, ako aj funkciami, všeobecne

treba vychádzať z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak
na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania (§ 369 ods. 1). Úprava úroku z omeškania, ako aj
úroku z úveru je podporná (má dispozitívny charakter) a preto je samozrejme rozhodujúce, ako sa
strany dohodli v zmluve. Z § 503 ods. 3 OBZ vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája s
obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov. Nemožnosť nepriznať úroky po vyhlásení

mimoriadnej splatnosti úveru nevyplýva ani z osobitného zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom v
čase uzavretia zmluvy. Z vyššie uvedeného vyplýva, že tvrdenie, že po „zosplatnení“ úveru veriteľovi už
neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch.
Samotné „zosplatnenie“ úveru ešte neznamená, že veriteľ má požičané prostriedky k dispozícii. Ak by
to tak bolo, veriteľ by nebol nútený uplatňovať si nárok súdnou cestou a nevznikol by mu ani nárok na

úrok z omeškania. Pokiaľ dlžník úver nesplatí ani po vyhlásení predčasnej splatnosti veriteľom, požičané
prostriedky má stále k dispozícii dlžník a tieto môže užívať a požívať, teda realizovať úžitkovú hodnotu
veci. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/143/98, na ktoré súd prvej inštancie odkazuje,
sa netýka samotného uplatňovania nároku na dohodnutý úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov
po „zosplatnení“ úveru. Nejde o rozhodnutie vo veci samej, a samotné konštatovanie najvyššieho súdu,

aké skutočnosti má prvostupňový súd skúmať, nemožno považovať za jeho záväzný právny názor tým
skôr, že z tohto rozhodnutia vychádza právna veta v znení: „Zmluvou o úvere sa dlžník zaväzuje vrátiť
poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Úroky sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto
dôsledkom omeškania s ich platením je zo zákona vyplývajúca povinnosť platiť úroky z omeškania.“
Žalobcaodkazuje naaktuálnurozhodovaciupraxkrajskýchsúdov(zhodnúsprávnymnázoromžalobcu)

a navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel
žalobe v plnom rozsahu. V časti povolenia splátok namietal, že rozsudok nie je náležite odôvodnený.
Žalovaný totiž nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali a odôvodňovali možnosť pripustenia
splátok. Žalovaný dlhodobo ľahostajne pristupoval k plneniu si zmluvných povinností aj v minulosti. Ide
o skutočnosti, ktoré sú v rozpore s povolením splátok. Vzhľadom na všetky tieto uvedené argumenty

navrhol rozsudok v napadnutom výroku zmeniť a zaviazať žalovaného na zaplatenie dlhu do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

6. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 24.06.2020, sp. zn.
24Co/224/2019 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I v časti splatnosti zmenil tak, že

žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 20.164,68 € spolu s úrokom 565,66 €, úrokom z omeškania
vo výške 9,73 €, úrokom z omeškania 5 % ročne z nezaplatenej istiny 20.164,68 € od 14.08.2018
do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I), v napadnutom výroku II a v závislom
výroku III o náhrade trov konania rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (výrok II) a žalovanému priznal
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (výrok III). Po preskúmaní veci dospel k záveru, že

odvolanie je čiastočne dôvodné. Predmetom odvolacieho prieskumu zostala časť napadnutého výroku
I. v časti splatnosti, časť zamietajúceho výroku a závislý výrok o náhrade trov konania rozsudku súdu
prvej inštancie, ktorý osobitne odvolaním napadnutý nebol. Podstatným pre rozhodnutie o odvolaní v
napadnutom výroku II. bolo to, aký má vplyv „zosplatnenie“ úveru na ďalšie úročenie, t. j., či má veriteľnárok na zmluvne dohodnuté úroky z úveru aj po „zosplatnení“ alebo po takomto „zosplatnení“ má
nárok len na zákonné úroky z omeškania. Dôvodil, že v prípade zmeny pôvodných podmienok, za
ktorých bol úver poskytnutý, po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, dlžník sa dostáva do omeškania

s plnením dlhu a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania (rozhodnutie Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 10Co/108/2014). Povinnosť uhradiť úrok do jeho vrátenia sa vzťahuje na časové obdobie od
poskytnutia úveru do doby, pokiaľ veriteľ nevyvolá zmenu pôvodných podmienok, za ktorých bol úver
poskytnutý (napr. výzvou na predčasné splatenie úveru, v dôsledku ktorého nastupuje režim platenia
úrokov z omeškania). V prípade iného záveru by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému

zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo
značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
1Co/30/2012). Konštatoval, že otázkou priznania úrokov za úver po splatnosti pohľadávky, teda popri
úrokoch z omeškania či iných sankciách, sa zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“), podľa ktorého dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti
dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. 4Obo/143/98). V rozsudkoch súdov sa zmluvné dojednanie povinnosti platiť
úrokypopriúrokochzomeškaniaoznačilozaobchádzaniezákonnéhopravidlazakotvenéhov§517ods.
2 Občianskeho zákonníka o administratívnom strope úrokov z omeškania. Odvolací súd zdieľa právny
názor vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Prešove z 30.06.2015 sp. zn. 6Co/190/2014, z ktorého v
odôvodnení svojho rozhodnutia aj časť citoval. Ďalej uviedol, že nemožnosť uplatňovania úrokov z úveru

po „zosplatnení“ úveru bola predmetom prieskumu aj ústavného súdu, ktorý v rozhodnutí sp. zn. IV.
ÚS 476/2012 považoval za ústavne konformný taký postup súdov, na základe ktorého veriteľovi neboli
priznané úroky z úveru po jeho „zosplatnení“. Uzavrel preto, že súd prvej inštancie postupoval správne,
keď žalobkyni nepriznal úroky z poskytnutého úveru za obdobie po „zosplatnení“ úveru a za toto obdobie
po „zosplatnení“ úveru jej priznal zákonné úroky z omeškania. S poukazom na § 232 ods. 3 a 4 CSP

sa odvolací súd ale nestotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie ohľadne povolenia splátok
na zaplatenie istiny ako aj výšky splátok. Argumentoval, že povolenie splátok v navrhnutej výške 350
€ na uhradenie prisúdenej čiastky nie je primeraná výške žalovanej sumy a príslušenstva pohľadávky,
pretože len v časti istiny by išlo o platenie počas vyše 57 mesiacov. Žalovaný navyše žiadnym spôsobom
svoje majetkové pomery, sociálnu situáciu a ostatné okolnosti, na ktoré sa pri možnosti povolenia

splátok prihliada, nepreukázal. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu neexistovali dôvody
pre povolenie splátok. Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku v časti uloženia povinnosti plniť v splátkach podľa § 388 CSP zmenil a v napadnutej časti výroku
II a v závislom výroku o náhrade trov konania vo výroku III podľa § 387 ods. 1 CSP z dôvodu vecnej
správnosti potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods.

1 a § 255 ods. 1 CSP.

7. Najvyšší súd SR ako dovolací súdu na dovolanie žalobkyne uznesením z 30.11.2022, sp. zn.
5Cdo/21/2021 vyššie označený rozsudok odvolacieho súdu v potvrdzujúcom výroku ( výrok II) a vo
výroku o trovách konania (výrok III) v spojení s uznesením súdu prvej inštancie zo 14.08.2020, č. k.

28Csp/93/2018-197 o výške náhrady trov konania zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie. Dovolací súd podľa § 451 ods. 3 CSP stručne uvádza, že v danom spore ide o
dovolanie podané žalobkyňou v obdobnej veci, aká už bola v počte aspoň päť predmetom konania
pred dovolacím súdom na základe skoršieho dovolania toho istého dovolateľa. V týchto konaniach bola
podrobne riešená aj otázka prípustnosti a dôvodnosti jej dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a)

CSP – porov. napríklad konania vedené na dovolacom súde pod sp. zn. 4Cdo/11/2021, 4Cdo/22/2021,
4Cdo/94/2021, 7Cdo/24/2021, 7Cdo/48/2021. Dovolací súd sa s odôvodneniami rozhodnutí, ktoré boli
vydané v týchto konaniach, v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na ne. V zmysle § 452 ods. 1
CSP dovolací súd už ďalšie dôvody neuvádza, dopĺňa iba, že dovolateľkou nastolenú právnu otázku
dovolací súd riešil rozhodnutím zo 16.06.2020, sp. zn. 5Cdo/42/2020, ktoré občianskoprávne kolégium

najvyššieho súdu na zasadnutí konanom 30.03.2021 prijalo ako rozhodnutie zásadného významu
určené na zverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
č. 1/2021 ako rozhodnutie č. R 5/2021. Jeho právna veta znie: „Po vyhlásení predčasnej splatnosti
spotrebiteľskéhoúveruveriteľovináležíúrokzistinyvovýške,akúbypririadnomplnenípovinnostídlžník
zaplatilakocenupeňazí.“Nauvedenérozhodnutienadviazaliďalšierozhodnutianajvyššiehosúdu,napr.

sp. zn. 1Cdo/94/2019, 2Cdo/83/2020, 3Cdo/35/2020, 4Cdo/66/2020, 5Cdo/46/2020, 6Cdo/56/2020,
7Cdo/186/2020, 8Cdo/135/2020, 9Cdo/24/2020, v dôsledku čoho možno v ňom uvedený právny názor
ohľadom predmetnej právnej otázky považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.
Dovolateľka tak opodstatnene namietala, že zvolené riešenie odvolacieho súdu v otázke, či má veriteľprávo na zaplatenie zmluvne dohodnutých úrokov z poskytnutého úveru aj po predčasnom „zosplatnení“
celého úveru, spočíva v nesprávnom právnom posúdení (§ 432 ods. 1 CSP).

8. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolaní (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP),
vo vrátenom rozsahu preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej
inštancie aj z hľadiska vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia
pojednávania, pretože neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne je dôvodné len sčasti.

9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie správne žalobu zamietol
v rozsahu nároku na zaplatenie a) 8,59 %-ného ročného úroku zo sumy istiny 20.164,68 € od 14.08.2015
do zaplatenia a b) 5 %-ného ročného úroku z omeškania zo sumy zmluvného úroku 565,66 € od
14.08.2015 do zaplatenia. Odvolací súd vychádzal na tieto účely zo skutkového stavu tak, ako ho zistil
súd prvej inštancie (bod 3 vyššie).

10. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď odmietol
priznať žalobcovi nárok na úrok z nesplatných splátok po „zosplatnení“ úveru a úrok z omeškania zo
zmluvného úroku.

11. Súd prvej inštancie na úvod správne kvalifikoval dotknutú zmluvu ako spravujúcu sa ustanovením
§ 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“)
v znení účinnom k 30.12.2015. Sporná zmluva je teda spotrebiteľskou zmluvou podliehajúcou tomuto
osobitnému zákonu. Tento zákon neupravuje nový typ zmluvy, ale len spresňuje režim, ktorými sa

spravujú niektoré zmluvy používané na prenechanie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi veriteľom,
najmä zmluva o pôžičke (§ 657 OZ) a zmluva o úvere (§ 497 OBZ). Zákon č. 129/2010 Z. z. preto
okrem otázok, ktoré výslovne upravuje (napríklad určité dodatočné formálne a obsahové požiadavky),
ponecháva ostatné otázky všeobecnej úprave obsiahnutej v Občianskom zákonníku a Obchodnom
zákonníku. Otázky vzniku úverového zmluvného vzťahu, práv a povinností strán, ktoré zo zmluvného

vzťahu vyplývajú, riešenia otázok, na aký čas je dlžník povinný platiť úrok z poskytnutého úveru, vzťahu
úroku z úveru a úroku z omeškania a výšky úroku z omeškania sú v prípade zmluvy o úvere predmetom
úpravy § 497 a nasl. OBZ, ktorá je v zmysle § 261 ods. 6 písm. d) OBZ a na neho nadväzujúcich
predpisov (napr. vyhláška č. 87/1995 Z. z.) tzv. absolútnym obchodom.

12. Pokiaľ ide o posudzovanie nároku veriteľa na úrok po „zosplatnení“ úveru, základné princípy
Civilného sporového poriadku vyžadujú, aby bol spor rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít a ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, tak spôsobom
vyhovujúcim legitímnemu očakávaniu, že spor bude rozhodnutý spravodlivo (článok 2 ods. 2). Podľa
aktuálnej judikatúry najvyššieho súdu je ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu vyjadrená

predovšetkýmvstanoviskáchaleborozhodnutiachnajvyššiehosúdu,ktorésú(akojudikáty)publikované
vZbierkestanovísknajvyššiehosúduarozhodnutísúdovSlovenskejrepubliky(rozhodnutieNajvyššieho
súdu SR zo 06.03.2017, sp. zn. 3 Cdo 6/2017).

13. V rozhodnutí zo 16.06.2020, sp. zn. 5 Cdo/42/2020, Najvyšší súd vyslovil k otázke úroku po

„zosplatnení“ úveru názor, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok
z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. Citované
rozhodnutie bolo zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky 1/2021 (ako R 5/2021), čím nadobudlo postavenie judikátu, na ktorý preto treba nazerať ako
na ustálenú rozhodovaciu prax.

14. Odvolací súd preto podľa druhej vety § 393 ods. 2 CSP vo vyššie uvedenom rozsahu odkazuje na
judikát R 5/2021 a len zdôrazňuje, že veriteľ má nárok na úrok z úveru aj za obdobie po jeho predčasnom
„zosplatnení“, a to až do vrátenia peňažných prostriedkov, maximálne však do výšky, akú by žalovaný
pri riadnom plnení povinností zaplatil. Úrokový záväzkový vzťah je vzťahom akcesorickým, ktorého

vznik a trvanie je podmienené existenciou platného záväzkového vzťahu hlavného. Splnením hlavného
záväzku, prípadne jeho zánikom iným spôsobom, zaniká – končí i akcesorický záväzok úrokový, ostáva
iba povinnosť uhradiť už zročné úroky. Prvoinštančný súd preto vec nesprávne právne posúdil, keďvychádzalznázoru,žepo„zosplatnení“úverusaistinaúveruďalejzmluvneneúročíažalobcoviprislúcha
len úrok z omeškania. Žalobcom uplatňovaný odvolací dôvod [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP] je teda daný.

15. Ako zistil súd prvej inštancie, v preskúmavanej zmluve o spotrebiteľskom úvere č.
0000000000628009 (č. l. 8 a nasl. spisu) sa zmluvné strany dohodli na úvere 25.500 € s 8,59 %-ným
ročným úrokom, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť 108 mesačnými splátkami po 333,25 € s tým, že
posledná splátka sa mala stať splatnou 10.12.2024. Celkovo mal tak žalovaný zaplatiť sumu 35.991 € (=
333,25 × 72). Z toho plynie, že žalovaný mal podľa zmluvy zaplatiť veriteľovi na úroku pri riadnom plnení

svojho dlhu celkovo sumu 10.991 € (= 35.991 – 25.000. Z tejto sumy zaplatil doposiaľ sumu 784,65
€ (bod 5 napadnutého rozsudku), čo znamená, že ak by svoj záväzok riadne plnil, musel by veriteľovi
zaplatiť na úroku ešte sumu 10.206,35 (= 10.991 – 784,65 €). Výrokom I napadnutého rozsudku, voči
ktorému sa žalobca neodvolal, takže sa stal právoplatným, súd prvej inštancie priznal žalobcovi o. i. aj
sumu vyčísleného úroku 565,66 €. Táto podľa skutkových záverov prvoinštančného súdu, ktoré žalobca
v odvolaní nespochybnil a z ktorých preto odvolací súd aj vychádzal, zodpovedá teda úroku, ktorý

vznikol do „zosplatnenia“ úveru. Keďže žalobca má v zmysle ustálenej súdnej praxe nárok aj na úrok po
„zosplatnení“, vo výsledku to znamená, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi z titulu pokračujúceho
úroku po „zosplatnení“ najviac sumu 9.640,69 € (10.206,35 – 565,66 €).

16. Čo sa týka úroku z omeškania zo sumy (zmluvného) úroku, vyčísleného žalobcom v sume 565,66 €,

odvolací súd uvádza, že pri úverovej zmluve dochádza k plneniu peňažného záväzku v dvoch rovinách.
Jednak vzniká dlžníkovi povinnosť vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky (úver) v dohodnutom čase,
jednakmuvznikápovinnosťzaplatiťúrokzadohodnutýchpodmienok.Akdlžníkjednuztýchtopovinností
nesplní včas, dostáva sa do omeškania. Pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má preto
veriteľ nárok jednak na úroky z úveru a jednak na úroky z omeškania. Úrok z úveru je peňažným plnením,

stáva sa súčasťou istiny, a preto sa aj na toto plnenie vzťahuje § 369 ods. 1 OBZ. Iná je situácia pri
úrokoch z omeškania, ktoré sú už sankciou za omeškanie dlžníka a z týchto dlžník nie je povinný platiť
ďalší úrok z omeškania.

17. Obdobný názor zastal aj NS SR v rozhodnutí sp. zn. 4Obo 143/98 publikovanom pod č. 43/2000

v časopise Zo súdnej praxe č. 4/2000, podľa ktorého zmluvou o úvere sa dlžník zaväzuje vrátiť
poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úrok. Úrok je súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto
dôsledkom omeškania s jeho platením je zo zákona vyplývajúca povinnosť platiť úrok z omeškania.

18. V dôsledku omeškania žalovaného so zaplatením splátok splatných pred „zosplatnením“ úveru

v období od 05.12.2017 do 13.08.2018 (pozri prepočet zmluvných úrokov na č. l. 112 rub) má preto
žalobca aj nárok na úrok z omeškania zo sumy (zmluvného) úroku v zákonnej výške (§ 369 ods. 1 OBZ,
§ 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.), t. j. vzhľadom na sadzbu ECB platnú
v čase začiatku každého omeškania v spomenutom období v sadzbe 5 % ročne.

19. Žalobca si v súvislosti s úrokom z omeškania úveru uplatňoval jeho vyčíslenú časť za obdobie
do 13.08.2018 v sume 9,73 €, ako aj pokračujúci 5 %-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 565,66 €
od 14.08.2018 do zaplatenia. Výrokom I napadnutého rozsudku súd prvej inštancie priznal žalobcovi
vyčíslený úrok z omeškania 9,73 € za obdobie do „zosplatnenia“ úveru. V tejto časti nadobudol
napadnutý rozsudok právoplatnosť, takže žalobcov nárok vo zvyšnej časti, ktorá je predmetom

odvolacieho konania, pozostáva už len z pokračujúceho úroku z omeškania za obdobie od 14.08.2018.
Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov tak má žalobca voči žalovanému nárok na zaplatenie 5 %-
ného ročného úroku z omeškania zo sumy vyčísleného úroku 565,66 € od 14.08.2018 do zaplatenia.

20. Na základe vyššie uvedených úvah odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti napadnutého

zamietajúceho výroku II podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
pokračujúci 8,59 %-ný ročný úrok z dlžnej istiny 20.164,68 € od 14.08.2018 do zaplatenia, najviac
však do celkovej sumy pokračujúceho úroku 9.640,69 €, akú by žalovaný pri riadnom plnení povinností
zaplatil, a 5 %-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 565,66 € od 14.08.2018 zaplatenia (výrok I).
Napadnutý rozsudok je však vo zvyšnom zamietavom rozsahu týkajúcom sa časti pokračujúceho úroku

uplatňovaného neobmedzene (až do zaplatenia), teda aj nad uvedenú hornú hranicu, vecne správny,
a preto bolo nevyhnutné ho podľa § 387 ods. 1 CSP v tomto rozsahu potvrdiť (výrok II).21. Keďže týmto rozhodnutím sa konanie končí, musel odvolací súd rozhodnúť aj o nároku strán na
náhradu trov odvolacieho konania (§ 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 a § 453 ods. 1 a 3 CSP).
V danom prípade bolo odvolanie, ako aj dovolanie žalobcu dôvodné, v dôsledku čoho bol napokon

takmer v celom rozsahu úspešný (s výnimkou len nepatrnej potenciálnej časti úroku presahujúceho
stanovenú hornú hranicu sumy úroku), takže úspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov
konania voči neúspešnému žalovanému (§ 255 ods. 1 CSP). Odvolací súd preto žalobcovi priznal plnú
náhradu trov (prvoinštančného, odvolacieho i dovolacieho) konania voči žalovanému (výrok III).

22. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok § 419 a § 420 CSP. Dovolanie možno podať
v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto uznesenia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V
dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej
značkyaoznačenieveci,ktorejsatýka,označenieapodpisdovolateľa)uviesť,protiktorémurozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže
ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.