Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. február 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/50/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116205419
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8116205419.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu: M. O., so sídlom I. XX, O., T.:
XX XXX XXX, právne zastúpený: JUDr. Martin Staroň, advokátom so sídlom Hlavná 89, 080 01 Prešov,
proti žalovaným: 1/ M. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX, XXX XX K., 2/ M.. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom J. XXX/X, XX XXX Y., obaja zastúpení: JUDr. Ivan Savčák, advokátom so sídlom Partizánska
45, 085 01 Bardejov, 3/ G. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX/X, XXX XX C., 4/ A. O., so sídlom K.
XX, XXX XX K., T.: XX XXX XXX, zastúpený: KADUC & PARTNERS s.r.o., Trojičné námestie 4, 917
01 Trnava, IČO: 50 290 762, 5/ A. P. zastúpená A. O. so sídlom K. XX, XXX XX K., T.: XXXXXXXX,

zastúpený: KADUC & PARTNERS s.r.o., Trojičné námestie 4, 917 01 Trnava, IČO: 50 290 762, o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k.
15C/92/2016-525 z 27.06.2022 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok s upresnením výroku II., že o výške priznanej náhrady trov prvoinštančného
konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnom skončení veci.

II. Žalovaným 1/,2/,4/,5/ priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom

rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po
právoplatnom skončení veci.

III. Vo vzťahu žalobcu a žalovaného 3/ náhradu trov odvolacieho konania stranám nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaným rozsudkom (v tomto spore v poradí druhým) súd prvej
inštancie vo výroku I. žalobu zamietol; vo výroku II. priznal žalovaným 1/,2/,4/ a 5/ proti žalobcovi plnú
náhradu trov konania a vo výroku III. rozhodol, že vo vzťahu žalobcu a žalovaného 3/ náhradu trov
konania stranám nepriznáva.

2. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 2, § 2d), § 15a), § 15b) zák. č.
138/1991Zb., § 1, § 2, § 14 zák. č. 427/1990Zb., § 47 b) zák. č. 92/1991Zb., § 2 zák. č. 307/1922Zb.,
§ 132 Obč. zák.; výrok o trovách konania ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom
nehnuteľností a to parcely C. XXXX/XXX vedenej na LV č.XXXX kat. úz. A., C. XXXX/XX vedenej na

LV č. XXXX kat. úz. A., C. XXXX/XXX vedenej na LV č. XXXX kat. úz. A. a C. XXXX/X vedenej na LV
č. XXXX kat. úz. A..4. Prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 30.06.2021 tak, že výrokom I. Žalobu zamietol; výrokom
II. priznal žalovaným 1/,2/,4/ a 5/ voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a
výrokom III. vo vzťahu žalobcu a žalovaného 3/ nárok na náhradu trov konania stranám sporu nepriznal,

pričom na odvolanie žalobcu bol jeho rozsudok uznesením odvolacieho súdu zo dňa 24.03.2022, sp.
zn. 12Co/47/2021 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu
nepreskúmateľnosti rozsudku, lebo žalobca urobil predmetom sporu aj parc. C. XXXX/X a XXXX/
XXX, a ku ktorým sa vlastníckeho práva domáhal iným právnym titulom ako pri parc. C. XXXX/XXX a
XXXX/XX. Konkrétne tvrdil, že tieto pozemky mal nadobudnúť priamo zo zák. č. 138/1991 Zb. účinného

od 01.05.1991, pričom A. si nárokoval na predmetnú spornú ornú pôdu v intraviláne areálu J. podľa
zák. č. 229/1991 Zb., ktorý však nadobudol účinnosť až dňa 24.06.1991 a preto delimitačný protokol z
17.10.1994, na základe ktorého boli tieto dva pozemky oddelimitované na A. O. je podľa tvrdení žalobcu
absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Z odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvej inštancie vôbec nevyplynulo ako ten posudzoval nárok žalobcu v tejto časti, pričom osud
týchto parciel ostal v rozhodnutí súdu prvej inštancie tak nepovšimnutý a nejasný.

5. Vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že v zmysle ustanovenia § 2 ods.1 zákona č.
518/1990 Zb. prešla na žalobcu zakladateľská funkcia voči záhradníckemu a sadovníckemu podniku
štátny podnik, ktorý s účinnosťou k 14.07.1992 vstúpil do likvidácie.

6. Z ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. vyplýva, že veci, ku ktorým patrilo právo
hospodáreniaštátnympodnikom,kuktorýmprešlazakladateľskáfunkcianaobecprechádzajúzmajetku
SR do vlastníctva obce.

7. Z odseku 6 uvedeného zákonného ustanovenia však vyplýva, že veci uvedené v odseku 2

podliehajúceprevodomvlastníctvanainéprávnickéafyzickéosobypodľaosobitnýchpredpisov(zákona
č. 427/1990 Zb.) sa stanú majetkom obce po tom, čo sa podľa týchto predpisov rozhodne, že sa
nezaradia do zoznamu prevádzkových jednotiek určených na účely prevodu vlastníctva alebo ak sa z
tohtozoznamuvylúčiaakoajtieveci,ktorésanevydražiaanivopakovanejdražbe.Tietovecinadobudne
obec odovzdaním a ich prevzatím. Ustanovenia iných osobitných predpisov (zákona č. 92/1991 Zb.)

sa v týchto prípadoch nepoužijú. Obec môže rozhodnúť, že uplatní postup podľa osobitných predpisov
(zákona č. 92/1991 Zb.).

8. Podľa žalobcu uvedené nehnuteľnosti boli súčasťou A. C. XX, ku ktorému mal J. a A.. (ďalej J. š.p.)
právo hospodárenia.

9.Zust.§47b)zák.č.92/1991Zb.vyplýva,žeprilikvidáciivrámcispeňažovaniamajetkumôželikvidátor
tento speňažiť na verejnej dražbe. Iným spôsobom môže postupovať len so súhlasom ministerstva.
Odsek 2 uvedeného zákonného ustanovenia obsahuje iba odkaz na postup pri verejných dražbách,
konkrétne na zák. č.427/1990 Zb. Zák. č. 427/1990 Zb. totižto upravoval podmienky, za ktorých sa

vlastníctvo štátu k niektorým veciam, ku ktorým mali k 01.11.1990 právo hospodárenia štátne podniky,
rozpočtové a príspevkové organizácie a národne výbory prevádza na ďalej určené fyzické alebo
právnické osoby.

10. Pokiaľ sa žalobca rozhodol ku veciam, ku ktorým patrilo právo hospodárenia J. inak podliehajúcim

právnej úprave zákona č. 427/1990 Zb. uplatniť postup podľa zákona č. 92/1991 Zb., potom je vylúčené,
aby vlastníctvo k uvedeným veciam nadobudol v súlade s ustanovením § 2 ods. 6 veta prvá a veta druhá
zákona č. 138/1991 Zb.

11. Na základe uvedeného, tak žalobca nadobudol vlastnícke právo iba k tým veciam, ku ktorým mal

J. š.p. právo hospodárenia, ktoré sú špecifikované v kúpnej zmluve č. XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX,
ktorá bola uzatvorená v súlade s výnimkou poskytnutou Ministerstvom pre správu a privatizáciu
národného majetku SR podľa § 47 b) zákona č. 92/1992 Zb. zo dňa 03.05.1994. Zo zápisnice o
odovzdaní majetku, ktorý je predmetom kúpy nesporne vyplýva, že predmetom kúpy nie je orná
pôda, ktorú štátny podnik oddelimitoval na A. O. dňa XX.XX.XXXX, a to konkrétne parcelu XXXX/

X,X,X,X,X,X,X,X,XX,XX,XX,XX,XX a XX vedených na LV č. XXXX kat. úz. A..

12. Na základe uvedených skutočností je teda možné vyvodiť jednoznačný záver, že žalobca vlastnícke
právo k vyššie uvedeným pozemkom nenadobudol v súlade s ustanovením § 2 ods. 6 zákona č.138/1991 Zb. a súčasne neprichádza do úvahy ani právny titul v zmysle ustanovenia § 14 zákona
č. 427/1990 Zb. V danom prípade totižto pri speňažovaní majetku štátneho podniku likvidátorom bol
aplikovaný postup podľa § 47 b) zákona č. 92/1991 Zb., teda priamy odpredaj majetku na základe

výnimky Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR zo dňa 03.05.1994.

13. Pokiaľ parc. C. č. XXXX/X a KN C XXXX/XXX boli pôvodne súčasťou parcely C. č. XXXX, ku ktorej
mal J. a A.. právo hospodárenia potom aj k uvedeným nehnuteľnostiam mohol žalobca nadobudnúť
vlastnícke právo iba v súlade s ust. § 2 ods. 6 zák. č. 138/1991 Zb. Z uvedeného dôvodu je potom

vylúčené, aby žalobca k uvedeným parcelám nadobudol vlastnícke právo ku dňu účinnosti zák. č.
138/1991 Zb. Totižto aj z ust. § 2 ods. 7 zák. č. 138/1991 Zb. vyplýva, že obec nadobúda dňom účinnosti
tohtozákonaibaveciamajetkovéprávapodľaods.1,2a5,tedanieveciuvedenév§2ods.6citovaného
zákona podliehajúce prevodom vlastníctva na iné právnické a fyzické osoby podľa osobitných predpisov,
teda zák. č. 427/1990 Zb. v spojení so zák. č. 92/1991 Zb.

14. V čase prebiehajúcej likvidácie štátneho podniku však vstúpila do účinnosti novela zák. č. 138/1991
(zák. č. 306/1992 Zb.) s účinnosťou od 25.06.1992, a to konkrétne prijatím nových zákonných
ustanovení, a to § 15a) až 15c).

15. Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že poľnohospodárska ako aj nepoľnohospodárska

pôda, ktorá bola vo vlastníctve obce k XX.XX.XXXX a pokiaľ sa nachádza ku dňu účinnosti tohto zákona
v majetku A. republiky prechádza do vlastníctva obce ak už do jej vlastníctva neprešla podľa § 2. Spolu
s pôdou a porastami prechádzajú na obec aj hospodárske budovy a stavby slúžiace poľnohospodárskej
a lesnej výroby vrátane zastavaných pozemkov ak tieto boli vo vlastníctve obce k XX.XX.XXXX.

16. K právnym podmienkam stanoveným zákonom o majetku obci č. 306/1992 Zb. sa vyjadril aj Ústavný
súd Slovenskej republiky v náleze I. ÚS 75/93, v ktorom uviedol, že zák. č. 306/1992 Zb. potvrdzuje
dve základné podmienky, ktoré je potrebné zachovať, aby sa dalo hovoriť o možnom prechode
veci zo štátneho vlastníctva do vlastníctva obci. Tou prvou je, že majetok musí byť vo vlastníctve
Slovenskej republiky a tou druhou, že sa nachádza v obci. Podobne ako zák. č. 138/1991 Zb. k týmto

podmienkam pripája aj ďalšie, ktoré je potrebné splniť, aby k reálnemu prechodu vlastníctva skutočne
došlo. Zák. č. 306/1992 Zb. prináša dva nové operatívne paragrafy, ktoré sa týkajú hospodárskej a
nepoľnohospodárskej pôdy ako i budov stavieb spojených s jej využívaním. Kritériom ich prevodu
na obec je, že táto pôda, respektíve budovy boli vo vlastníctve obce k 31.12.1949. Na základe
uvedených ustanovení sa preto vlastníctvom obce nestáva tá poľnohospodárska, nepoľnohospodárska

pôda prípadne budovy s ňou spojené, ktoré k termínu 31.12.1949 vo vlastníctve obce neboli.

17. V čase účinnosti zák. č. 306/1992 Zb. vstúpil do účinnosti aj zák. č. 307/1992 Zb. o ochrane
poľnohospodárskeho pôdneho fondu, ktorý v § 2 ods. 1 uvádza, že poľnohospodársky pôdny fond tvoria
poľnohospodárske pozemky, ktoré sú v katastri nehnuteľností členené na ornú pôdu, chmelnice, vinice,

záhrady,ovocnésadyatrvalétrávneporasty.Dopoľnohospodárskehopôdnehofondupatriaajpozemky,
ktoré slúžia na zabezpečenie účely využívania jednotlivých druhov pozemkov; ustanovenia osobitných
predpisov zostávajú nedotknuté.

18.Jenesporné,žepredmetnépozemkymajúcharakterornejpôdyatakýtocharaktermaliajvčase,keď

boli súčasťou parcely KNC č. XXXX, ku ktorej mal J. a A. právo hospodárenia. V čase účinnosti novely
zák. č. 138/1991 Zb. zák. č. 306/1992 Zb. predmetné pozemky tak spĺňali definíciu poľnohospodárskych
pozemkov tvoriacich poľnohospodársky pôdny fond v zmysle definície ust. § 2 ods. 1 zák. č. 307/1992
Zb.

19. Pokiaľ teda žalobca podľa predloženého delimitačného protokolu mal vlastníctvo k sporným
nehnuteľnostiamnadobudnúťúčinnosťouk01.07.1992takpotomibazasplneniapodmienokuvedených
v § 15a) a 15b) zák. č. 138/1991 Zb., teda pokiaľ boli vo vlastníctve obce do 31.12.1949, čo v
súdnom konaní preukázané nebolo. Skutočnosť, že žalobca nebol vlastníkom sporných nehnuteľností
k 31.12.1949 je podľa názoru súdu prvej inštancie preukázaná aj listom jeho právneho predchodcu J.

O. zo dňa XX.XX.XXXX adresovaným Ministerstvu pre správu a privatizáciu národného majetku (č.l.
32), v ktorom uviedol, že orná pôda, ku ktorej mal právo hospodárenia bola získaná v roku 1957-58
uzatvorením kúpnopredajných zmlúv s vlastníkmi. Na tieto pozemky bolo vydaný vyvlastňovací protokol- rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu, že došlo k dobrovoľnému uzatvoreniu kúpnopredajných
zmlúv. Vyvlastnenie sa týkalo len jednej parcely aj to za náhradu ( č.l. 32 ).

20. Z uvedeného dôvodu potom nie je možné považovať delimitačný protokol zo dňa 17.10.1994, na
základe ktorého mali byť sporné pozemky oddelimitované na A. O. za neplatný právny úkon.

21. Okrem iného predpokladom delimitácie je zákonný prechod majetku štátu buď do správy iného
správcu majetku štátu alebo do vlastníctva tretej osoby. Prechod majetku nastáva v tých prípadoch,

v ktorých absentuje prejav vôle previesť právo k dotknutému majetku alebo vlastnícke právo k nemu
zmluvne. Predstavuje teda len doklad - súpis majetku, ktorý bol odovzdaný v nadväznosti na prechod
správy alebo vlastníctva k tomuto majetku na nový subjekt. Nejde teda o právny úkon majúci charakter
nadobúdacieho titulu vlastníctva nehnuteľnosti v zmysle ust. § 132 Občianskeho zákonníka.

22. Napriek tomu, že žalobca nepredložil presnú identifikáciu sporných parciel, z predloženého

geodetického zamerania skleníkov možno vyvodiť záver, že parcela XXXX/XXX bola vytvorená, okrem
iného aj z parc.č. XXXX/X,X,X a X vedených na pôvodnom LV XXXX a parc.č. XXXX/XX bola vytvorená
okrem iného z parc.č. XXXX/X pôvodne vedenej na LV č.XXXX a z parciel XXXX/X,X,XX,XX,XX,XX a
XX vedených na pôvodnom LV XXXX.

23. Žalobca ďalej tvrdil, že vlastníctvo k uvedeným pozemkom nadobudol v súlade s ust. § 2 d) zák.
č.138/1991 Zb., keďže ide o pozemky pod stavbami skleníkov, ktoré mal nadobudnúť kúpnou zmluvou
č. XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX pokiaľ ide o parc. KNC XXXX/XXX a XX, pričom parc. č. XXXX/
X a XXXX/XXX majú predstavovať tzv. priľahlú plochu, ktorá svojim umiestnením a využitím má tvoriť
neoddeliteľný celok so stavbou.

24. Ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalovaných 4/ a 5/, že skleník nemá charakter stavby s
poukazom aj na rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 22Cdo/3099/2012.

25. Keďže žalobca mal predmetné skleníky nadobudnúť do svojho vlastníctva za účinnosti zák. č.

265/1992 Zb., potom v zmysle ust. § 43 vykonávacej vyhlášky 594/1992 Zb. sa stavba na liste vlastníctva
eviduje ak nemá pridelené súpisné, ani orientačné číslo, iba opisným spôsobom.

26. Pre danú právnu vec je aplikovateľné aj usmernenie Úradu geodézie, kartografie a katastra SR č.
F. X. SR X/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, z ktorého vyplýva, že U. úrad - katastrálny odbor spravidla

nezapisuje drobné stavby do katastra, prípustné je evidovanie drobných stavieb spojených so zemou k
pevnýmzákladom,ktorémajúcharakterbudovy,pričomU.úradmáautonómnepostaveniepriposúdení,
či drobná stavba je predmetom evidencie katastra.

27. Súčasne sa v uvedenom usmernení uvádza, že drobnou stavbou nie je napríklad vlek, lanovka,

studňa, stožiar, múrik, cestné teleso, železničný zvršok, priehrada, rybník, bazén, kanál, silážna
jama, parkovisko, letisko, alebo iná spevnená plocha, predajný stánok, hnojisko, alebo prístrešok. Z
uvedeného teda vyplýva, že pre posúdenie či stavba má charakter nehnuteľností nie je rozhodujúce,
či je alebo nie je evidovaná v katastri nehnuteľností. Z predloženého geodetického zamerania vyplýva,
že zamerané skleníky mali betónový základ, teda v čase ukončenia ich výstavby spĺňali charakter

nehnuteľnej veci. Pokiaľ by teda žalobca nadobudol vlastníctvo k stavbám zameraných skleníkov podľa
§ 2 ods.6 veta 3 zák. č. 138/1991 Zb. a to kúpnou zmluvou zo dňa XX.XX.XXXX v zmysle zák. č.
92/1991 Zb. potom v zmysle ust. § 2 d) zák. č.138/1991 Zb. do jeho vlastníctva prešli aj pozemky pod
uvedenými stavbami vrátane priľahlej plochy, ktorá svojim umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný
celok so stavbou.

28. Z predloženej kúpnej zmluvy č. XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že žalobca okrem iného
nadobudol od štátneho podniku skleník, ktorý je umiestnený na parc. č. XXXX/XX a XX. Súčasťou kúpnej
zmluvy bol aj inventarizačný zoznam s uvedením X skleníkov a skleníkovej zostavy bez identifikácie,
na ktorých pozemkoch sú umiestnené. Je nesporné, že žalobca kúpnou zmluvou nadobudol do svojho

výlučného vlastníctva stavby skleníka umiestneného na parc.č. XXXX/XX a XX, avšak predloženým
geodetickým zameraním nebolo preukázané, že ide o identické skleníky, keďže tieto sú umiestnené na
pozemkoch s označením pôvodného parcelného čísla, ktoré sú rozdielne oproti pozemkom uvedených
v kúpnej zmluve, na ktorých mali byť skleníky umiestnené.29. Z ust. § 132 Občianskeho zákonníka nesporne vyplýva, že vlastníctvo veci možno nadobudnúť
kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu, alebo na základe iných

skutočností ustanovených zákonom. Z uvedeného dôvodu je potom vylúčené, aby žalobca nadobudol
vlastníctvo k stavbám skleníkov na základe inventarizačného zoznamu, keďže tento nie je právnym
úkonom, na základe ktorého môže dôjsť k prevodu vlastníctva veci na iného vlastníka.

30. V danom prípade sa preto súd stotožnil s námietkou žalovaných 4/ a 5/, že medzi obsahom

inventarizačného zoznamu vyhotoveného na podklade kúpnej zmluvy a obsahom geodetického
zamerania sú nezrovnalosti, čo do počtu skleníkov a zároveň oba tieto listinné dôkazy sú absolútne
nespôsobilé preukázať, či skleníky vymedzené v inventarizačnom zozname sú tými istými skleníkmi,
resp. aspoň niektoré z nich ako ich špecifikuje geodetické zameranie.

31. Keďže žalobca nepreukázal, že nadobudol do výlučného vlastníctva stavby skleníkov podľa

predloženého geodetického zamerania kúpnou zmluvou č.XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX potom v
zmysle ust. § 2 d) zák. č.138/1991 Zb. nemohol nadobudnúť ani vlastníctvo k sporným pozemkom, na
ktorých majú byť stavby skleníka umiestnené, resp. tvoria tzv. priľahlú plochu, preto súd žalobu ako
nedôvodnú zamietol.

32. Pokiaľ z ust. § 2d) zák. č. 138/1991 Zb. vyplýva, že do vlastníctva obce prechádzajú z vlastníctva
štátu pozemky pod stavbami, ktoré do vlastníctva obce prešli podľa § 2 až 2c) vrátane priľahlej plochy
potom v prípade, ak žalobca v súdnom konaní nepreukázal, ktoré stavby skleníka do jeho vlastníctva
prešli kúpnou zmluvou zo dňa XX.XX.XXXX postupom podľa § 2 ods. 6 zák. č. 138/1991 Zb, súčasne
nepreukázal, že sporné pozemky sú pozemkami pod stavbami, ktoré nadobudol v zmysle zák. č.

138/1991 Zb., prípadne tvoriacimi tzv. priľahlú plochu, ktorá je právne ako aj faktický priradená ku stavbe
a svojim využitím tvorí so stavbou jeden funkčný celok (zastávaná plocha, ostatná plocha alebo iná
plocha ako sú dvory, oplotené areály škôl, sociálnych zariadení, zdravotníckych zariadení a pod.).

33. V konkrétnom prípade prichádza do úvahy aj aplikácia nálezu Ústavného súdu SR pod sp. zn. I. ÚS

549/2015 zo 16.03.2016 zo záverov, ktorého vyplýva, že z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany
je treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostavajú do
vzájomnej kolízie obidve ústavne hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a
princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z

obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať
všeobecné súvislosti tohto tipu kolízie základných práv ako aj individuálne okolnosti konkrétneho
rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože
tento nie je schopný sa nejako dozvedieť o tom ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na
list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Teda aj v prípade

preukázania vlastníckeho práva žalobcu k sporným pozemkom by súd tohto považoval za nedbalého
vlastníka, ktorý napriek tvrdeniu, že nadobudol vlastnícke právo ešte v roku 1991 prvýkrát vlastníctvo
štátu k sporným pozemkom spochybnil až v roku 2013, teda po viac ako 20. rokov. Na základe
uvedeného, by potom bolo nevyhnutné poskytnúť ochranu vlastníckeho práva žalovaným 1/ až 3/ ako
dobromyseľným nadobúdateľom, ktorí spoluvlastnícke podiely k sporným pozemkom nadobudli v dobrej

viere v reštitučnom konaní respektíve kúpnou zmluvou od reštituentov.

34. Súd sa ďalšími námietkami žalovaných nezaoberal, keďže tieto nemohli spôsobiť zmenu právneho
posúdenia a boli by opodstatnené iba za predpokladu preukázania vlastníctva žalobcu k stavbám
skleníkov umiestnených na sporných parcelách.

35. Zároveň súd zamietol žalobu voči žalovanému 4/ pre nedostatok jeho vecnej pasívnej legitimácie
v spore, keďže nebol vedený ako vlastník, resp. podielový spoluvlastník sporných pozemkov, ale iba
vykonával správu pozemkov vo vlastníctve štátu.

36.Zároveňsasúdnestotožnilstvrdenímžalovaných4/a5/,žedošlokporušeniuprincípurovnostistrán
sporu realizovaným predbežným právnym posúdením na pojednávaní konanom dňa 07.09.2020. Na
uvedenom pojednávaní súd sa iba stotožnil s námietkou žalovaného 4/, ktorý sám namietal nedostatok
svojej vecnej pasívnej legitimácie s tým, že vlastníkom sporných nehnuteľností je Slovenská republika,ku ktorým iba vykonáva správu. V danom prípade zo strany súdu nebolo realizované akékoľvek hmotno-
právne, resp. procesno-právne poučenie na odstránenie uvedeného hmotno-právneho nedostatku
označenia strán sporu. Súčasne neboli splnené podmienky na zamietnutie žaloby voči žalovanému 4/ z

dôvodu nesplnenia zákonných podmienok pre vydanie čiastočného rozsudku v zmysle ust. § 213 CSP.

37. Pokiaľ žalobca súdu doručil návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania s označením SR
- Slovenský pozemkový fond, tento realizoval bez poučenia súdu. Účelom pristúpenia do konania ako
inštitútu sporového konania je odstránenie nedostatku aktívnej alebo pasívnej vecnej legitimácie, ktorý

tu bol už v čase začatia konania a ktorý by inak viedol k zamietnutiu žaloby, pričom sa ukazuje, aby
vec bola prejednaná alebo rozhodnutá v rámci už začatého konania a voči inej osobe (Najvyšší súd ČR
23Cdo/5090/2008). Preto súd uvedenému návrhu žalobcu v súlade s ust. § 79 CSP vyhovel.

38. Z ust. § 153 CSP nesporne vyplýva, že strany sú povinné prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany uplatniť včas s tým, že tieto nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť skôr, pokiaľ

by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Súd nemusí prihliadnuť na tie
prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré sporovou stranou neboli predložené včas a to
najmä, ak by si to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania.

39. V danom prípade súd zamietol návrh na doplnenie dokazovania žalobcu výsluchmi svedkov,

ktoré pôvodne predniesol ešte na pojednávaní konanom dňa 30.06.2021 z dôvodu, že tieto nielenže
neboli uplatnené včas, ale súčasne žalobca neuviedol na preukázanie, ktorých skutkových tvrdení
žiada uvedené dôkazy vykonať. Až na pojednávaní konanom dňa 27.06.2022 uviedol, že osoba ním
navrhovaného svedka B.. Z. Q. je bývala likvidátorka J. a A. O. š.p. s predložením jej písomnej svedeckej
výpovede. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca napriek dĺžke trvania súdneho konania a ešte

pôvodnému prednesu návrhu na doplnenie dokazovania na pojednávaní konanom dňa 30.06.2021 až
do dátumu pojednávania konaného dňa 27.06.2022 nevedel, že ním navrhovaný svedok mal postavenie
likvidátora jeho právneho predchodcu, pričom neuviedol žiadne objektívne okolnosti, ktoré by mu bránili
súdu oznámiť včas, ku ktorým skutkovým okolnostiam žiada navrhované dôkazy vykonať. Ďalším
dôvodom, pre ktorý súd v súlade s ust. § 153 CSP neprihliadal na návrhy na doplnenie dokazovania

bola skutočnosť ich predloženia na pojednávaní konanom dňa 27.06.2022 a z dôvodu zachovania
procesných práv a povinnosti žalovaných by bolo nevyhnutné uvedené pojednávanie odročiť a umožniť
žalovaným v primeranej lehote zaujať stanovisko k predloženým dôkazom.

40. Vzhľadom na zamietnutie žaloby z dôvodu nepreukázania vlastníctva žalobcu k stavbám skleníkov

podľa geodetického zamerania súd zamietol z dôvodu hospodárnosti konania aj jeho návrh na doplnenie
dokazovania vykonaním ohliadky.

41. O trovách konania rozhodol podľa zásady úspechu.

42. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výrokom I. a II. Odvolanie
podal z dôvodu § 365 ods. 1 písm. e), f), h) CSP. Poukázal na to, že súd prvej inštancie len doplnil
odôvodnenie ohľadom pozemkov KN C XXXX/X a KN C XXXX/XXX, k. ú. A., avšak žiadnym spôsobom
nezohľadnil jeho argumentáciu ohľadom týchto pozemkov a predkladané dôkazy. Opätovne opísal
históriuprevoduaspôsobnadobudnutiasvojhovlastníckehoprávakpozemkomXXXX/XXXaXXXX/XX.

Zvykonanéhodokazovania,akoajzpredbežnéhoprávnehoposúdeniasúduprvejinštancievyjadreného
na pojednávaní dňa 07.09.2020 bolo zrejmé, že je na mieste právny titul nadobudnutia vlastníckeho
práva v jeho prospech v zmysle § 2d zákona o majetku obcí tak, ako uviedol vo svojej žalobe v
spojení s § 2 ods. 6 zákona o majetku obcí. Následne citoval zo zápisnice o pojednávaní zo dňa
XX.XX.XXXX o predbežnom právnom názore. Mal za to, že súd prvej inštancie v bode 49, 50 a 51 vec

nesprávne právne posúdil, keď uzavrel, že pozemky vedené na LV č. XXXX, k.ú. A. boli delimitované
dňa 17.10.1994 zo štátneho podniku na A. pozemkový fond, keďže zo zápisnice o odovzdaní majetku
vyplýva, že predmetom kúpy nie je orná pôda. Poukázal na delimitačný protokol, z ktorého je zrejmé,
že zo J., s.p. bol delimitačným protokolom zo dňa XX.XX.XXXX delimitovaný na neho pozemok KN E
p.č. XXXX, k.ú. A. o výmere XX.XXX m2. Uvedené pozemky boli súčasťou celého pozemku KN E p.č.

XXXX, k.ú. A., ktorý bol delimitovaný už 2 roky predtým delimitačným protokolom zo dňa XX.XX.XXXX
na neho, preto ani po rozparcelovaní geometrickým plánom nemohli byť v roku XXXX platne prevedené
delimitačným protokolom na A. pozemkový fond. Z uvedeného je zrejmé, že následný prevod pozemku
KN E p.č. XXXX je neplatný, preto je delimitačný protokol zo dňa 17.10.1994 na A. pozemkový fondabsolútne neplatný právny úkon a hľadí sa na neho, akoby vôbec nebol urobený. Súd prvej inštancie mal
správne aplikovať § 2 ods. 6 zákona č. 138/1991 Zb. a zotrvať na svojom právnom názore, že vlastnícke
právo nadobudol kúpnou zmluvou. Uviedol, že v bode 63 až 68 napadnutého rozsudku dospel súd k

správnemu právnemu názoru, že skleník má charakter stavby, avšak v bode 69 napadnutého rozsudku
nesprávne uzavrel, že síce podľa kúpnej zmluvy nadobudol skleník, avšak predloženým geodetickým
zameraním nebolo preukázané, že ide o identické skleníky. Geodetické zameranie bolo vykonané v
teréne na mieste samom, pričom súd nedostatočne zistil skutkový stav, keď zamietol návrh žalobcu
na vykonanie ohliadky na mieste samom. Vykonaným dokazovaním je zrejmé, že stavby skleníkov

existovali k 01.07.2009, resp. existujú a boli presne zamerané. Rovnako je situácia zrejmá aj z výkresu
k tomuto geodetickému zameraniu. Z písomného svedectva likvidátorky J. š.p., ktorú súd odmietol
vypočuť, čím bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces tiež jednoznačne vyplývalo, že kúpnou
zmluvou sa previedli na žalobcu všetky skleníky. Aj vo vzťahu k pozemkom KN C p.č. XXXX/X a KN
C XXXX/XXX, k.ú A. opísal históriu prevodu a spôsob nadobudnutia svojho vlastníckeho práva, avšak
s právnym posúdením v bodoch 53, 54, 58 a 59 nesúhlasil a považoval ho za nesprávne z dôvodu,

že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sa nejedná o ornú pôdu, preto na tieto pozemky nemožno
aplikovať právne predpisy použité súdom prvej inštancie. Z písomného svedectva B. Q. vyplynulo, že
k týmto pozemkom nemohli byť platne oddelimitované na A. pozemkový fond, nakoľko išlo a ide o
zastavané pozemky, na ktorých sa nachádzali líniové stavby cestnej komunikácie, pričom tieto pozemky
boli už pred delimitáciou na A. pozemkový fond vo vlastníctve mesta. S poukazom na uvedené nemožno

preto aplikovať § 15a) a § 15b) zákona č. 138/1991 Zb. a požadovať, aby boli vo vlastníctve obce do
XX.XX.XXXX, ak má byť k nim určené vlastnícke právo v jeho prospech. Namietal nedostatočné zistenie
skutkového stavu, keďže boli zamietnuté jeho návrhy na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov
navrhnutých na pojednávaniach dňa 30.06.2021 a 27.06.2022. Zamietnutie výpovede svedkyne B.. Q.
(rod. Z.) označil za porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru, pretože práve táto

osoba bola najpovolanejšia podať výpoveď o celom procese. Za nepravdivé označil tvrdenie súdu v
bode 82 odôvodnenia rozsudku o oneskorení a postup súdu označil za nesprávny. Pochybenie súdu
prvej inštancie videl takisto pri hodnotení geodetického zamerania skleníkov a pri konštatovaní o tom,
že A. nemá pasívnu vecnú legitimáciu, v čom vzhliadol nesprávne právne posúdenie. Odvolací súd
sa musí preto vysporiadať s otázkou, či pasívna vecná legitimácia patrí Slovenskej republike alebo A.

pozemkovému fondu. Pokiaľ mal súd prvej inštancie za to, že pasívnu vecnú legitimáciu mala Slovenská
republika - A. pozemkový fond, tomuto mal zaslať žalobu a ďalšie vyjadrenia, čo však neurobil. Zdôraznil,
že do konania predložil pôvodnú katastrálnu mapu s vyznačením pôvodných parciel a ortofotomapu, v
ktorej sú vyznačené skleníky, ako aj fotodokumentáciu z čoho je zrejmé, že skleníky sa nachádzajú na
pozemkoch, ktoré sú predmetom žaloby. Poukázal tiež na to, že A. pozemkový fond vo svojich listoch

zo dňa 14.11.2013 a 11.09.2013 identifikuje pôvodné parcely na ktorých sú skleníky a vyzýva stavebný
úrad, aby tieto stavby boli odstránené. Záverom poukázal na to, že v prejednávanom prípade nemožno
aplikovať nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 549/201 zo dňa 16.03.2016 nakoľko delimitačný protokol až zo
dňa 17.10.1994 je absolútne neplatný právny úkon, preto na dobromyseľnosť žalovaných je potrebné
aplikovať uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu sp. zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa 27.04.2021.

Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a sám rozhodol tak, že žalobca je vlastníkom
špecifikovaných nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. A. okres O. a aby žalovaných 1/ až 5/ zaviazal
zaplatiť spoločne a nerozdielne náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%.

43. Žalovaní 1/ a 2/ sa k podanému odvolaniu vyjadrili tak, že súhlasia s obsahovou stránkou rozsudku

a konštatujú, že súd reagoval na všetky námietky a pripomienky strán sporu, s ktorými sa dostatočne
vysporiadal a to vrátane názoru krajského súdu. S prihliadnutím na uvedené navrhli, aby odvolací
súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne a priznal im nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

44. Žalovaní 4/ a 5/ sa k podanému odvolaniu vyjadrili tak, že žalobca vo vzťahu k pozemkom KN-
C č. XXXX/XXX a XXXX/XX, k.ú. A. len duplikuje argumentáciu použitú v žalobe a stotožňuje pojmy
prechod a prevod, pričom de iure ide o dve odlišné právne kategórie a jednak nesprávne interpretuje
ust. § 2 ods. 6 zákona o majetku obcí. V tomto prípade uvedené podmienky stanovené hypotézou
právnej normy neboli naplnené, a preto nemôže nastúpiť ani jej dispozícia v podobe vzniku zákonom

predpokladaných práv a povinností (tj. prechod majetku štátu do vlastníctva obce). Vo vzťahu k likvidácii
J.-u uviedli, že likvidátorka bola povinná vysporiadať majetkové vzťahy podľa Obchodného zákonníka
alebo osobitného zákona a i keď je v zákone o veľkej privatizácii včlenené ustanovenie, ktoré parciálne
rieši oblasť likvidácie zrušených štátnych podnikov, nemožno z toho vyvodiť, že majetok zrušenéhoštátneho podniku speňažený postupom podľa § 47b ods. 1 zákona o veľkej privatizácii (či už predajom
na verejnej dražbe alebo poskytnutím výnimky príslušného orgánu na iný spôsob predaja) je majetkom
nadobudnutým do vlastníctva podľa zákona o veľkej privatizácii. Z uvedeného vyplýva, že žalobca

nenadobudol vlastnícke právo k veciam, ktoré boli predmetom prevodu podľa Kúpnej zmluvy č. XX/
XXXX, prechodom vlastníckeho práva zo zákona. Podľa ich názoru sa súd prvej inštancie v žiadnom
ohľade neodchýlil od svojich právnych názorov, s ktorými oboznámil strany sporu na pojednávaní
uskutočnenom dňa 07.09.2020. Žalobca nadobudol vlastnícke právo iba k tým veciam, ku ktorým mal
J. právo hospodárenia a ktoré sú špecifikované v C. zmluve č. XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorá

bola uzatvorená v súlade s výnimkou poskytnutou Ministerstvom pre správu a privatizáciu národného
majetku SR podľa § 47b zákona č.92/1992 Zb. zo dňa 03.05.1994. K pozemkom - parcelám KN-C č.
XXXX/X, X, X, X, X, X, X, X, XX, XX, XX, XX, XX a XX vedeným na LV č. XXXX, kat. územie A.,
ktoré J. delimitoval na žalovaného 4/ (A. pozemkový fond) dňa XX.XX.XXXX, žalobca nenadobudol
vlastnícke právo ani C. zmluvou č. XX/XXXX, ani prechodom vlastníckeho práva podľa § 2 ods. 6 veta
prvá a veta druhá zákona o majetku obcí. Vo vzťahu k delimitácii najprv objasnili pojem delimitácie a

delimitačného protokolu, ktorý je len dokladom (súpisom) o majetku, teda nie je spôsobilým právnym
úkonom s translačnými prevodovými účinkami a podľa nich nie je ani právnym úkonom, preto nevedie
k vzniku žiadneho právneho vzťahu. Rovnako aj vo vzťahu k neplatnosti delimitácie uviedli, že súd sa
od ním vykonaného predbežného právneho posúdenia neodklonil. Uviedli, že žalobca mal dostatočný
časový priestor ponúknutý súdom na produkovanie dôkazov spôsobilých preukázať bez oprávnených

pochybností všetky aspekty požadované právnou normou § 2d zákona o majetku obcí. Ďalej podotkli,
že žalobca používa neurčité slovné spojenia ako „územný celok skleníkov“ a nie je im jasné, akým
spôsobom by mal súd v rámci eventuálne nariadenej ohliadky na mieste samom verifikovať pravdivosť
tvrdení, že „má ísť o skleníky z roku 1991, resp. 1992“. Rovnako namietali tvrdenia žalobcu o tom,
že geodetické zameranie T.. I. má predstavovať identifikáciu parciel, pričom poukázali na znenie

zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a na Úplné znenie metodického návodu MN na
vyhotovenie parciel schváleného 13.06.2003 z čoho je evidentné, že geodetické zameranie požiadavky
predpísané pre identifikáciu parciel nespĺňa. Uviedli, že nevedia určiť, z ktorých konkrétnych častí
geodetického zamerania má byť preukázaná „zrejmá existencia skleníkov k 01.07.2009“; uvedené
tvrdenie je nepravdivé a tendenčné. Listinný dôkaz žalobcu (geodetické zameranie) nie je spôsobilý

preukázať existenciu dotknutých skleníkov v rozhodnom období, t.j. ku dátumu 01.07.2009, kedy novela
zákonač.138/1991Zb.omajetkuobcízaradiladooznačenéhozákonaajustanovenie§2dods.1.Podľa
ich mienky existenciu priľahlej plochy a jej rozsah je potrebné posudzovať vždy individuálne a v pomere
ku okolnostiam, ktoré existovali na dotknutom území ku dňu 01.07.2009. Domnievajú sa, že za priľahlú
plochu nie je možné označovať akýkoľvek susediaci pozemok a nestačí, ak by takáto priľahlá plocha

bola len fakticky priradená ku stavbe, musí s ňou právne aj fakticky vytvárať jeden funkčný organizmus.
Podotkli, že žalobca predložil do konania ortofotomapu posudzovaného územia, ktorá však neobsahuje
časovýúdajjejvyhotovenia,ktorýjeprávepreúčelyprejednávanejvecipodstatnýmparametrom.Popreli
interpretáciu tvrdení súdu, tak ako ju podáva žalobca. Žalobca si bol dobre vedomý, že pre prípadný,
aspoň čiastočný úspech v predmetnej sporovej záležitosti bol povinný hodnoverne preukázať viaceré

aspekty týkajúce sa stavieb skleníkov (minimálne tie, ktorých enumeráciu poskytujú žalovaní 4/ a 5/ pod
bodom 24 predmetného vyjadrenia k odvolaniu), ku čomu však nedošlo. Vo vzťahu k parcelám KN-C
č. XXXX/X a XXXX/XXX, k. ú. A. uviedli, že žalobca do konania nepredložil žiaden dôkaz, z ktorého by
malo vyplynúť, že k poľnohospodárskej pôde patrilo právo hospodárenia národným výborom. Žalobca
nikdy neuviedol (v pomere ku parcelám KN-C č. XXXX/X a XXXX/XXX) konkrétne zákonné ustanovenie,

podľa ktorého by malo dôjsť k prechodu vlastníctva k týmto pozemkom zo štátu na obec. Ďalej namietali,
že žalobca v priebehu súdneho konania nikdy skutkovo bližšie nezdôvodnil, predovšetkým z akých
predpokladov vyvodzuje, že komplex stavieb a pozemkov predstavuje neoddeliteľný, či nedeliteľný
celok. Podľa ich názoru jednotlivé stavby, ktoré žalobca nadobudol kúpnou zmluvou dokážu naďalej plniť
svoju funkciu a slúžiť svojmu účelu aj samostatne. Namietali na postup žalobcu, ktorý sa odvoláva na

„dôkazy“, ktorých vykonanie súd nepripustil. Uviedli, že listina bola prvýkrát žalobcom predložená až v
deň pojednávania vytýčeného po vydaní zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu v danej veci, pričom
táto nie je písomnou výpoveďou svedka v zmysle § 163 ods. 3 CSP. Mohla by byť považovaná len za
listinný dôkaz súkromnej povahy, avšak ani tento dôkaz nebol pred súdom vykonaný, preto nie je možné
z neho vychádzať. Poukázali na to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku

vysporiadal aj s právnou definíciou poľnohospodárskeho pozemku a poukázali aj na to, že samotný
žalobca sa o žalovaných pozemkoch vyjadruje a aj v minulosti vyjadroval ako o „predmetnej spornej
ornej pôde“. Ďalej uviedli, že o uvedených pozemkoch nie je možné za žiadnych okolností uvažovať
ako o „líniovej stavbe cestnej komunikácie“ ako to tvrdí žalobca. Vo vzťahu k iným skutočnostiamnamietaným ako údajné vady konania uviedli, že žalobca návrhy na doplnenie dokazovania výsluchmi
svedkov uvedené na pojednávaní konanom dňa 30.06.2021 a opakovane aj 27.06.2022 neuplatnil
včas, pričom neuviedol žiadne objektívne okolnosti, ktoré by mu bránili podať návrhy na doplnenie

dokazovania skôr. Žalobca nebol počas niekoľkých pojednávaní schopný predložiť, či vôbec aj len
navrhnúť relevantné dôkazy, schopné preukázať, že skleníky, ku ktorým nadobudol vlastnícke právo
existovali a boli situované na žalovaných pozemkoch, že tieto majú charakter stavieb a že skleníky
nezanikli ako stavby. Na pojednávaní dňa 30.06.2021, kedy žalobca navrhol ďalšie dôkazy, neboli
prednesené ani z vykonanie dokazovania nevyplynuli žiadne nové skutočnosti, na ktoré by žalobca

musel reagovať návrhmi nových dôkazov. Žalobca tiež jasne nestanovil, ktoré skutočnosti majú byť
preukázané výsluchmi navrhovaných svedkov, preto sú toho názoru, že tieto dôkazné prostriedky by
neboli schopné spôsobiť zmenu výsledku sporu v žalobcov. Taktiež napádali použiteľnosť geodetického
zamerania ako formy odborného vyjadrenia, pretože vykazoval viaceré nedostatky. Vo vzťahu k pasívnej
vecnej legitimácii uviedli, že podľa ich názoru sa súd nikdy nevyjadril spôsobom, že žalovaný 4/ by
nemal mať samostatnú pasívnu vecnú legitimáciu, avšak nebol osobou pasívne vecne legitimovanou

v predmetnom súdnom konaní. Taktiež poukázali na to, že žalobca vychádza už z neaktuálnej právnej
úpravy. V nadväznosti na uvedené navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil.

45. Žalobca sa k podanému vyjadreniu žalovaných 1/ a 2/ vyjadril tak, že žalovaný uvádza nesprávne

opačné postavenie sporových strán, keď seba považuje za žalobcu 1/, pričom neuviedol žiadne
relevantné skutočnosti, ktoré by spochybnili jeho odvolanie. Uviedol, že trvá na všetkých skutočnostiach
uvedených v odvolaní a opakovane poukázal na niektoré odvolacie námietky a argumenty. Navrhol
rozhodnúť tak, ako uviedol v podanom odvolaní.

46. Žalobca sa k podanému vyjadreniu žalovaných 4/ a 5/ vyjadril tak, že ich tvrdenie o stotožňovaní
prevodu a prechodu nie je pravdivé a v celom konaní rozlišoval prevod a prechod vlastníctva. Zároveň
podrobne vysvetlil historickú chronológiu vzniku ustanovenia § 2d zákona č. 138/1991 Zb., čím je
vyvrátené tvrdenie o tom, že nerozlišuje medzi prevodom a prechodom vlastníctva. Uviedol, že ušlo
zrejme pozornosti žalovaných, že dňa 10.9.1992 delimitačným protokolom o prevode majetku J. na M.

O. boli z malej privatizácie vyňaté prevádzkové jednotky J., vrátane A. výroby a predaja kvetov na ul. C.,
O. a týmto delimitačným protokolom prešli všetky prevádzkové jednotky na M. O. ku dňu XX.XX.XXXX,
vrátane pozemku - parcela E KN XXXX, čím je naplnená hypotéza právnej normy, a teda skutočnosť,
že hnuteľné a nehnuteľné veci neboli zaradené do zoznamov prevádzkovej jednotky, čo logickým
výkladom vyplýva z tej skutočnosti, že boli prevádzkové jednotky J. vyňaté z malej privatizácie. Následne

zhrnul chronologicky a historicky zrejmé skutočnosti. S poukazom na uvedené bolo preukázané, že v
prejednávanej veci došlo delimitačným protokolom k prevodu zakladateľskej funkcie J. na M. O. a z
malej privatizácie boli vyňaté prevádzkové jednotky J., teda je zrejmé, že má právny nárok na určenie
vlastníckeho práva, a to titulom aplikácie § 2d ods. 1 v spojení s § 2 ods. 6 zákona č. 138/1991 Zb.. Ďalej
uviedli, že preskúmavať platnosť likvidácie alebo právnych úkonov likvidátora po 30 rokoch od vstupu do

likvidácie (14.07.1992) je nemožné a vysvetlil problematiku nadobudnutia vlastníckeho práva prevodom,
a teda súd nesprávne posúdil vec, keď mal za to, že pozemky vedené na LV č. XXXX, k.ú. A. boli
delimitované na A. pozemkový fond, preto následný prevod pozemku KN E p.č. XXXX rozparcelovaného
na ďalšie pozemky je neplatný. Ďalej uviedol, že ohliadka na mieste samom bola potrebná pre
objasnenie, že skleníky existujú, že existovali ku dňu 01.07.2009 a že pozemky pod stavbami skleníkov

tvoria neoddeliteľný funkčný celok. Ďalej žalobca uvádza, že vykonaním ohliadky na mieste samom
by sa bol súd prvej inštancie presvedčil, že žiadne iné skleníky ako z roku 1991, resp. 1992 sa na
mieste samom nenachádzajú a jedná sa o územný celok skleníkov. Ďalej poukázal na to, že geodetické
zameranie skleníkov T.. I. bolo vykonané správne a v súlade so zákonom a podzákonnými právnymi
normami, vrátane metodických usmernení, pričom bolo preukázané, že stavby skleníkov existovali k

01.07.2009, resp. existujú a boli presne zamerané. K námietke žalovaných, že nepredložil žiaden dôkaz
otom,žekpoľnohospodárskejpôdepatriloprávohospodárenianárodnýmvýboromuviedol,žesúdprvej
inštancie a ani žalovaní sa evidentne nevysporiadali s jeho tvrdením, že na pozemkoch KN C p.č. XXXX/
X a XXXX/XXX, k.ú. A., sa stavby skleníkov nenachádzali, a že k týmto pozemkom uplatňoval vlastnícke
právozúplneinéhoprávnehotitulu,atoabsolútneneplatnéhoprávnehoúkonu-delimitačnéhoprotokolu

o odovzdaní poľnohospodárskej pozemkov zo dňa 17.10.1994. Okrem týchto pozemkov si uplatňoval
svoj nárok na celé výmery pozemkov, a teda aj nezastavaným častiam, a to právnym titulom § 2d
zákona č. 138/1991 Zb.. Opakovane vyjadril nesúhlas s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie
vbodoch53,54,58a59napadnutéhorozsudku,atozdôvodu,žezvykonanéhodokazovaniavyplynulo,že sa nejedná o ornú (poľnohospodársku) pôdu a preto na tieto pozemky nemožno aplikovať právne
predpisy použité súdom prvej inštancie. Preukázal, že skleníky existovali a boli situované na žalovaných
pozemkoch ku dňu 01.07.2009 a že tieto skleníky mali charakter stavieb spojených so zemou pevným

základom a že tieto skleníky nezanikli ako stavby ku dňu 01.07.2009, pričom tieto skutočnosti vyplynuli
tak z listinných dôkazov ako aj geodetického zamerania. Poukázal tiež na predložené dôkazy, ktorými
preukázal existenciu skleníkov bez akýchkoľvek pochybností. Ohľadne ostatných tvrdení a námietok
žalovaných trval na skutočnostiach uvedených v odvolaní proti rozsudku a týmto na nich odkazuje v
celom rozsahu, pričom zopakoval aj odvolací petit.

47. Žalovaní 1/ a 2/ sa vyjadrili tak, že žalobca opakovane uvádza obdobne tvrdenia vo svojom
odvolaní ako aj vo svojich vyjadreniach k vyjadreniam. Žalobca zásadným spôsobom nedoplnil svoju
argumentáciu vo vzťahu k skutkovým a právnym tvrdeniam, ktoré uvádzajú. Vzhľadom na uvedené
zotrvali na svojom stanovisku.

48. Žalovaní 4/ a 5/ sa vyjadrili tak, že nebudú opakovane reagovať na tie isté tvrdenia žalobcu, ktoré
repetitívne používa. Uviedli, že tvrdenie žalobcu na str. 5 jeho vyjadrenia je nesprávne nielen ako
celok, ale aj v jeho jednotlivých častiach, pretože nie je možné vyňať prevádzkové jednotky z malej
privatizáciedelimitačnýmprotokolom.Zcitácie§4ods.3zákonaomalejprivatizáciivyplýva,žezoznamy
prevádzkových jednotiek, o ktorých sa pojednáva v § 2 ods. 6 zákona o majetku obcí boli vypracovávané

pre účely verejnej dražby, na ktorej mal byť majetok podliehajúci prevodom vlastníctva podľa zákona
o malej privatizácii ponúknutý na predaj. V súvislosti s rozoberanou právnou normou žalobca na str.
4 svojho písomného vyjadrenia podáva vlastný gramatický výklad referenčného ustanovenia, ktorý je
podľa nich absolútne nesprávny. Opísali proces realizácie prvej etapy privatiácie štátneho majetku, vo
väzbe na čo nemôže byť platný výrok žalobcu o tom, že veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia

štátnym podnikom automaticky prešli do majetku obce, pretože inak by museli byť na obce prevedené
na základe kúpnej zmluvy alebo iného právneho úkonu podľa zákona č. 427/1990 Zb.. Vo vzťahu k
likvidátorke uviedli, že nerozumejú obrane žalobcu, keďže doteraz nespochybňovali „platnosť“ likvidácie,
len sa snažili právne podchytiť a vysvetliť dôvody aplikácie § 47b zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach
prevodu majetku štátu na iné osoby a vysvetliť, že kúpna zmluva bola uzatvorená v súvislosti s

prebiehajúcou likvidáciou J., š. p.. Opakovane zotrvali a zopakovali svoje vyjadrenia vo vzťahu k
delimitácii a delimitačnému protokolu. Vo vzťahu k navrhovanej ohliadke uviedli, že žalobca stále
nevysvetlil, akým postupom by mal konajúci súd pri prípadne nariadenej obhliadke daných objektov
zistiť, že ide práve o skleníky nadobudnuté kúpnou zmluvou, pretože na str. 10 svojho vyjadrenia
konštatuje, že žiadne iné skleníky ako z roku 1991, resp. 1992 sa na mieste samom nenachádzajú

a jedná sa o územný celok skleníkov. Rovnako neobjasnil ním vytvorené a použité slovné spojenie
„územný celok skleníkov“. Žalobca v priebehu súdneho konania nikdy skutkovo bližšie nezdôvodnil,
z akých predpokladov vyvodzuje, že komplex stavieb a pozemkov, ktoré sa podľa jeho slov mali
nachádzať v jednom areáli, predstavujú neoddeliteľný, či nedeliteľný celok. Rovnako nevedia určiť, z
ktorých konkrétnych častí geodetického zamerania má byť preukázaná „zrejmá existencia skleníkov

k 01.07.2009“; uvedené tvrdenie žalobcu je nepravdivé a tendenčné. Dali do pozornosti aj relevantnú
súdnu prax, podľa ktorej ak v zmluve o prevode nehnuteľností, ktorá vyžaduje písomnú formu, nie je
medzi prevádzanými nehnuteľnosťami uvedená nehnuteľnosť, ohľadne ktorej si strany želali, aby bola
prevedená, nemôže byť nadobúdateľ spravidla so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že takú
nehnuteľnosť nadobudol, lebo nie je dobre ospravedlniteľné, aby sa pri podpise zmluvy nepresvedčil,

či sa prevádzajú všetky nehnuteľnosti podľa dojednania účastníkov. V nadväznosti na všetko uvedené
navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny potvrdil.

49. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

50. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonné náležitosti (§ 127 a § 363
CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/ CSP),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez
potrebyzopakovaťalebodoplniťdokazovanie(§383,§384CSP),postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok je

vo výroku vecne správny, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP).

51. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

52. Odvolací súd v odvolacom konaní tak posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v
kontexte s namietaným nevykonaním navrhnutých dôkazov, nesprávnymi skutkovými zisteniami a
nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne,

v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (ku tomu pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

53. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na
vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec
správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite aj odôvodnil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia
nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalobca s dôvodmi
uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňujú ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté
nie sú správne. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
konajúceho súdu prvej inštancie a v podrobnostiach naň poukazuje.

54. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní v podstate opakuje svoju prvoinštančnú
argumentáciu a prezentuje posudzovaný súdny spor cez prizmu ním opakovane prezentovaného
právneho názoru na vec. Polemizuje s jednotlivými citáciami uvedenými v odôvodnení napadnutého
prvoinštančného rozhodnutia a v reakcii na ne vyvodzuje inú/odlišnú skutkovú a právnu súvislosť,
na základe ktorej má za to, že jeho žaloba je dôvodná. Trvať treba potom na tom, že žalobca v

odvolacom konaní nevzniesol žiadne nové námietky, s ktorými by sa už nevyporiadal súd prvej inštancie
a opätovné zdôvodnenie ich neopodstatnenosti pre rozhodnutie v tejto veci aj odvolacím súdom by
bolo len opakovaním už vyčerpávajúceho zdôvodnenia poskytnutého sporovým stranám súdom prvej
inštancie v odôvodnení napádaného rozhodnutia. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal
od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

55. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné.

56. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré

nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli stranami prednesené, prípadne, že neprihliada
na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov strán. Nesprávne skutkové zistenia
môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť,
zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

57. Odvolateľ v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov než súd prvej inštancie a robí z
vykonaných dôkazov vlastné skutkové závery týkajúce sa dôvodnosti žaloby. Za skutkové zistenia, ktoré
nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý
nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 CSP. Podľa citovaného ustanovenia hodnotí

súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné
vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimolrozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne
preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli
najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor alebo

ak hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam § 192 - § 194 CSP. Odvolacím dôvodom podľa cit. zák.
ust. totiž možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je
možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto
smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

58. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP o nesprávnom právnom posúdení
veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím dôvodom, ale v danom prípade
táto námietka nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne
dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Napokon polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vysloveného
právnehozáverupreodlišnéskutkovézáveryvyvodzovanéodvolateľom,pričomodvolateľomnamietaná

nesprávnosť vytvorenia skutkového základu nie je daná, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre
konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie správne právne
vec posúdil.

59. Je potrebné podotknúť, že účelom predbežného právneho posúdenia veci nie je podrobne

zodpovedať na všetky otázky sporu a ak sa tak nestane, neznamená to, že konajúci súd automaticky
vystaví stranu sporu prekvapivosti. Navyše taktiež nikde v zákone nie je uvedené, že aj keď sudca
vysloví predbežný právny názor, že ním bude aj do budúcna viazaný. Striktné dodržiavanie uvedeného
ustanovenia by znamenalo absolútne formalistický proces. Dôležité/rozhodujúce však v tomto smere
je, aby to bolo v písomnom odôvodnení rozsudku uvedené, pričom náprava prípadného nesprávneho

postupu súdu prvej inštancie je daná tiež možnosťou podania odvolania ako riadneho opravného
prostriedku, ktorý žalobca v súdnej veci aj využil.

60. Vo všeobecnej rovine do kategórie procesných vád s ústavnoprávnymi dôsledkami možno zahrnúť aj
problematiku tzv. „opomenutých dôkazov“, ktorá v zásade zahŕňa aj takú procesnú situáciu, keď niektorá

zo strán sporu navrhne vykonanie dôkazného prostriedku, ktorý je zamietnutý bez vecného zdôvodnenia
obsiahnutého v odôvodnení konečného rozhodnutia a zodpovedajúceho povahe a závažnosti veci,
prípadne je celkom opomenutý. V súdenej veci súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu
svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu odvolateľa na doplnenie dokazovania oprel o racionálnu úvahu
vychádzajúcu nie len z priebehu konania, správania sa strán, ale aj zo stavu dokazovania a v tomto

odvolací súd odkazuje na body 80. až 83. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

61. Ak by aj bola pripustená možnosť ( no nie je), že by bol odvolateľ nie len tvrdil, ale by bol
aj preukázal, ako opomenutie vykonania ním navrhnutého dôkazného prostriedku mohlo z pohľadu
kľúčovej argumentácie súdu prvej inštancie ovplyvniť jeho prípadný procesný úspech v spore, teda, že

vykonanie ním navrhnutého dôkazného prostriedku bolo z pohľadu meritórneho skutkového a právneho
kontextu veci významné, je potrebné si uvedomiť, že v zmysle imperatívu zakotveného v ust. § 390
CSP odvolací súd by už nemohol pristúpiť k zrušeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie z toho dôvodu a
naprotitomubyaninemoholnariadiťodvolaciepojednávanieatentoprípadnýdeficitsúduprvejinštancie
reparovať, a to s poukazom na princíp koncentrácie a neúplnej apelácie, pretože na to, aby odvolací súd

mohol doplniť dokazovanie museli by byť splnené všetky tri zákonom (§ 384 ods. 1 CSP) vyžadované
podmienky, a to: 1. návrh na vykonanie dôkazu na súde prvej inštancie, 2. zamietnutie jeho vykonania
súdom prvej inštancie a 3. návrh na jeho vykonanie v odvolaní. Práve tretia podmienka, a to návrh
na vykonanie dôkazu v odvolaní, naplnená nebola a uvedené tak musí ísť na ťarchu benevolentného
odvolateľa, ktorý v odvolaní rezignoval a nevyužil zákonom mu dané nástroje, prostredníctvom ktorých

by tak mohlo eventuálne dôjsť aj k zvráteniu veci v jeho prospech, lebo práva patria bdelým (“vigilantibus
iura sripta sunt”).62. Až absurdným je v odvolaní vytýkať súdu prvej inštancie jeho procesný postup, ktorým mali byť (no
neboli) podľa odvolateľa porušené práva protistrany (nedoručenie písomností žalovanému 5/), pretože
odvolanie môže podať strana v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), a ktoré

odvolanie možno opierať iba o zákonom vymedzené odvolacie dôvody (§ 365 CSP), viaznuce len a len
výlučne k strane, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané.

63. Ak súd prvej inštancie správne uzavrel, s čím sa stotožňuje aj odvolací súd, a to, že delimitačný
protokolz17.10.1994niejepostihnutývadouneplatnosti,odvolávaniesanarozhodnutieveľkéhosenátu

obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, sp. zn. 1VObdo/2/2020 je potom zo strany žalobcu pre tu
prejednávanú vec bez akejkoľvek relevancie.

64. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v I. zamietavom
výroku ako vecne správne potvrdil, keď tento správne rozhodol i o nároku na náhradu trov konania
súvisiacimi (odvolacími dôvodmi osobitne nespochybnenými) výrokmi II. a III. V tejto súvislosti odvolací

súdpoukazujenasprávneaúplnéodôvodnenierozsudkusúduprvejinštancievčastitrovkonania.Treba
však dodať, že výrok o nároku na náhradu trov konania musí byť formulovaný tak, že v ňom musí byť
uvedené nielen kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania ale musí v ňom byť uvedená aj formulácia,
že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Len takouto
formuláciou výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu

o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné,
teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti (pozri NS
SR, sp. zn. 6Cdo/222/2016). Preto odvolací súd upresnil II. výrok prvoinštančného rozsudku o trovách
konania v tom zmysle, kto a ako o výške priznanej náhrady rozhodne.

65. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovanými 1/, 2/,4/,5/ odvolací
súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešným
žalovaným 1/,2/,4/,5/ v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti
neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým

sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). Odvolací súd nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa
na postup podľa § 257 CSP.

66. V odvolacom konaní ako už bolo vyššie uvedené, žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne
úspešným bol aj žalovaný 3/, ktorému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v

zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný 3/ bol
v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil,
a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z
čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr
podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a

následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne
trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti
civilného súdneho sporu. Preto vo vzťahu žalobca a žalovaný 3/ nebola náhrada trov odvolacieho
konania priznaná žiadnej zo strán.

67. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať
odpoveďnavšetkyotázkynastolenéstranamisporu,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam.
Preto na ďalšiu odvolaciu argumentáciu strán zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú
užprivodiťzmenunázoruodvolaciehosúdu,odvolacísúdnepovažovalzapotrebnéreagovaťšpecifickou
odpoveďou.

68. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).