Rozsudok – Všeobecne nebezpečné a proti… ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. január 2023

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/75/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5621010278
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marcela Malatká
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5621010278.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marcely Malatkej a sudkýň JUDr.
Eriky Bebčákovej a Mgr. Anny Mihálikovej, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 25. januára
2023 odvolanie obžalovaného W. R., eMBA proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn.
3T/62/2021 zo dňa 20.6.2022 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš,
sp.zn. 3T/62/2021 zo dňa 20.6.2022 v časti - vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. pri nezmenenom výroku o vine
obžalovaného W. R., eMBA, nar. X.X.XXXX v K., trvale bytom
ul. XX. N. XXX/XX, B. C.

o d s u d z u j e :

Podľa § 310 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák. a § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. na peňažný
trest vo výmere 250,- (dvestopäťdesiat) eur.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. súd obžalovanému pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť
úmyselne zmarený ustanovuje náhradný trest odňatia slobody na 1 (jeden) mesiac.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd obžalovanému u k l a d á aj trest prepadnutia veci - 1 ks
rybárskej udice zn. Esox Raptor Feeder, čiernej farby s korkovou rúčkou s navijakom zn. Okuma Jaw
45 a 1 ks rybárskej udice zn. SuperNova Carp Feeder 390, čiernej farby s korkovou rúčkou s navijakom
zn. ZFish Sygna QD 9000.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 3T/62/2021 zo dňa 20.6.2022 bol obžalovaný W.
R., eMBA, nar. X.X.XXXX v K., trvale bytom ul. XX. N. XXX/XX, B. C. uznaný vinným z
prečinu pytliactva podľa § 310 ods. 1 Tr. zák., na tom skutkovom základe, že:

v čase všeobecného zákazu lovu rýb na vodných nádržiach v zmysle § 13 ods. 3 Zákona č. 216/2018
Z.z. o rybárstve v znení neskorších predpisov, dňa 26.3.2021 v čase o 16.50 hod. v blízkosti II. móla v
katastrálnom území obce R. C. na Vodnej nádrži Liptovská Mara v rybolovnom revíri č. 3-5340-1, okres
Liptovský Mikuláš, lovil ryby v kaprových vodách spôsobom na položenú na 2 kusy rybárskych udíc,
jedna značky Esox Raptor Feeder s navijakom značky Okuma Jaw 45 a druhá značky SuperNova Carp
Feeder 390 s navijakom značky ZFish Sygna QD 9000, pričom silony oboch udíc v uvedenom čase

smerovali do Vodnej nádrže Liptovská Mara a po ich vytiahnutí sa na konci silonu oboch udíc nachádzali
olovené závažia s jednoháčikom, na ktorých bola návnada.

Za spáchanie tejto trestnej činnosti obžalovanému podľa § 310 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2
Tr. zák. a § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. uložil peňažný trest vo výmere 600,- (šesťsto) Eur. Podľa § 57
ods. 3 Tr. zák. obžalovanému pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený,
ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) mesiace. Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zák.
obžalovanému uložil aj trest prepadnutia veci a to 1 ks rybárskej udice zn. Esox Raptor Feeder, čiernej
farby s korkovou rúčkou s navijakom zn. Okuma Jaw 45 a 1 ks rybárskej udice zn. SuperNova Carp
Feeder 390, čiernej farby s korkovou rúčkou s navijakom zn. ZFish Sygna QD 9000.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný W. R., eMBA ihneď po jeho vyhlásení priamo do
zápisnice o hlavnom pojednávaní a to proti všetkým výrokom rozsudku. Zahlásené odvolanie obžalovaný
zdôvodnil prostredníctvom obhajcu písomným podaním zo dňa 29.9.2022, doručeným Okresnému súdu
Liptovský Mikuláš dňa 30.9.2022 a to nasledovne:

Súd prvého stupňa sa napriek pomerne rozsiahlemu dokazovaniu nevysporiadal so všetkými
okolnosťami významnými pre rozhodnutie o vine obžalovaného, a preto existujú závažné pochybnosti
o správnosti jeho záverov. Vina obžalovaného nebola vykonaným dokazovaním preukázaná bez
akýchkoľvek vážnejších pochybností. Prokurátor s výnimkou nepriameho dôkazu - výpovede svedka P.
T. o údajnom „samousvedčení sa“ obžalovaného, nepredložil súdu žiaden iný relevantný priamy dôkaz,
ale ani nepriamy dôkaz toho, že by sa obžalovaný naozaj dopustil žalovaného skutku. Za tohto stavu
mal okresný súd obžalovaného spod obžaloby oslobodiť z dôvodu podľa § 285 písm. c) Tr. por.
Poukazuje na viaceré skutočnosti, ktoré okresný súd uvádza v odôvodnení napadnutého rozsudku a
ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Okresný súd na str. 12 ods. 3 uvádza, že z výpovede policajta P. T. jasne vyplýva, že sa priznal k udiciam
uloženým na brehu Liptovskej Mary, čo nie je pravda. Nikdy sa nepriznal, že udice sú jeho. Ak by to tak
bolo, bol by sa k tomu priznal aj vo svojej výpovedi. Ide len o tvrdenie jedného svedka, pričom neexistuje
tu iný svedok, ktorý by túto skutočnosť potvrdil. Ak sa ho aj policajt na mieste samom opýtal, či sú to
jeho udice, hovorili o jeho udiciach po jeho pravici na terase chaty a nie o udiciach na brehu Liptovskej
Mary, ktoré nebolo možné z terasy chaty vidieť. Pri ich rozhovore bola prítomná jeho manželka, ktorá ako
svedok jasne potvrdila, že sa vyjadroval k udiciam na terase chaty a nie k udiciam na brehu Liptovskej
Mary, o ktorých v tom čase nevedeli. Okresný súd v odôvodnení rozsudku nesprávne uvádza, že jeho
priznanie sa k udiciam potvrdil aj ďalší svedok druhý policajt F. L.. Tento svedok vo svojej výpovedi
na hlavnom pojednávaní konkrétne uviedol: „Neviem, či povedal konkrétne, že sú to jeho
udice.“ V tejto súvislosti poukazuje aj na časť výpovede svedka P. T. na hlavnom pojednávaní: „Neviem
či obžalovaný sa ešte pred niekým iným priznal, že sú to jeho udice. Tento rozhovor prebehol len medzi
nami dvoma.“ Jeho uznanie viny je založené len na tvrdení jedného policajta.
Svedok policajt P. T. mal podľa odôvodnenia rozsudku uviesť, že keď s ním prišiel na breh Liptovskej
Mary, sám bez vyzvania začal manipulovať s udicami na brehu. Uvedené však nie je pravda, ako to
vyplýva z výpovede svedka ďalšieho policajta F. L.: „Povedal som mu, aby udice vytiahol, aby ich
navinul.“ On teda s udicami manipuloval na príkaz policajta, nie z vlastnej vôle, chcel len pomôcť
policajtom, nakoľko predpokladal, že nevedia s udicami robiť.
Okresný súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že aj z výpovede svedka F. L. malo vyplynúť, že je
majiteľom udíc, že sa priznal, že sú to jeho udice, že ich sám nahodil. Výpoveď svedka policajta F. L.,
ako na túto poukázal vyššie, nič takéto nepotvrdzuje. Žiada, aby si odvolací súd prehral nahrávku celej
výpovede svedka F. L., čím sa preukáže, že okresný súd v tejto časti nesprávne interpretoval výpoveď
svedka.
Svedkovia policajti F. L. a P. T. v rámci svojich výpovedí uviedli, že sa na mieste nenachádzali iné osoby,
ani iné autá. Takto chceli zakryť, že zanedbali vyšetrovací proces a to aj vyšetrovateľ, ktorý prišiel na
miesto činu. Takéto tvrdenie svedkov policajtov vyvracia výpoveď svedka P. A., v rámci ktorej potvrdil,
že sa v blízkosti nachádzali aj iné osoby. Svedok P. M. sa v tejto súvislosti vyjadril: „V ten deň sa tam
motalo viac ľudí“. „Sú tam chatky aj na prenájom, kde chodí mnoho ľudí.“ „Boli tam odstavené viaceré
autá, pretože jeden z majiteľov chát svoje chaty prenajíma. Tam bolo viac ľudí.“ (uvedené vyplýva zo
zápisnice o hlavnom pojednávaní). Policajt P. T. zatajil prítomnosť svedka P. M., ktorého sám poslal preč
z miesta činu, čo priznal vo svojej výpovedi pred súdom, v prípravnom konaní prítomnosť P. M. na mieste
samom vôbec neuvádzal, keď vypovedal, že tam žiadne iné osoby neboli. Ani ďalší policajt svedok F. L.
prítomnosť P. M. na mieste samom nespomínal a to ani na výslovný dopyt na hlavnom pojednávaní.

Oznamovateľ svedok P. A. vo svojej výpovedi v prípravnom konaní uviedol, že udice s chlapom boli od
neho vzdialené asi 150 m, pred súdom vypovedal, že to bolo 200 m, a preto nevie rozpoznať osobu,
ktorá bola pri udiciach. On súdu predložil, že išlo o vzdialenosť cca 40 m, čo potvrdili aj technici v správe,
kde uviedli, že udice boli vzdialené od móla cca 50 m, preto je tvrdenie o 200 m úplne zavádzajúce. Na
vzdialenosť 50 m P. A. musel vidieť osobu a vedel by ju pri stretnutí rozpoznať. Ďalej svedok tvrdí vo
svojej výpovedi: „Netvrdím na 100% či išlo o dievča lebo nie.“ „Neviem, či tou osobou bol obžalovaný.“
Na jeho otázku, či bol tou osobou on (obžalovaný), svedok odpovedal: „Prvýkrát vás dnes vidím.“ Túto
skutočnosť okresný súd v odôvodnení rozsudku ani neuviedol, hoci vyplýva zo zápisnice o hlavnom
pojednávaní.
Svedok P. M. vypovedal, že uvedené udice pozoroval približne od 15:00 hod., že tam videl nejakého
chlapa s dieťaťom, že sa tam motalo viac ľudí, že chcel podať svedectvo, ale že policajti nechceli nič
počuť (opätovne poukazuje na to, že svedok policajt P. T. v prípravnom konaní zatajil prítomnosť P. M.,
aj keď ho sám vyhnal z miesta samého, čo priznal až na hlavnom pojednávaní). V odôvodnení rozsudku
okresný súd ohľadne svedka P. M. konštatuje: „Pokiaľ chcel polícii podávať svedectvo, mal ho podať
policajtovi, ktorý vyťažoval na terase vedľajšej chaty obžalovaného.“ Tu si zjavne okresný súd nevšimol
výpoveď svedka P. T., ktorý potvrdil, že P. M. sám poslal preč, čiže svedok chcel podať svedectvo presne
tej osobe, o ktorej píše okresný súd a to P. T., ktorý o svedectvo P. M. záujem nemal a ešte ho aj obvinil,
že bol agresívny, ako to vyplýva z výpovede svedka P. T.: „Osobou, ktorá prišla na breh v čase, keď tam
už boli technici, bol nejaký pán asi z inej chaty, ktorý mal sprosté narážky, ale ignorovali sme ho“. Je
zaujímavé, že nič také neuviedol druhý policajt F. L., ktorý taktiež bol po celý čas pri udiciach. Policajt
P. T. v prípravnom konaní svedka P. M. najskôr zatajil a keď ho videl na chodbe súdu, kde sa stretli, tak
musel priznať, že tam bol, no rozhodol sa jeho výpoveď degradovať výmyslom, že mal sprosté narážky.
Okresný súd spochybňuje jeho tvrdenie, že z terasy jeho chaty nevidel predmetné udice pri brehu
Liptovskej Mary. Uvedené zdôvodňuje tým, že ich videl zo susednej chaty svedok P. M.. Svedok P. M.
nikdy neuviedol, že udice sledoval z terasy chaty, na ktorej bol on, nakoľko svedok vypovedal: „V uvedený
deň bol na vedľajšej chate u bratranca.“ Toto je jediná poloha, ktorú svedok P. M. uviedol. Ani jediným
slovom sa nezmienil o terase a už vôbec nie, že to sledoval z terasy, na ktorej bol on a jeho manželka.
Aj uvedené preukazuje, že v odôvodnení rozsudku sú uvedené skutočnosti, ktoré nemajú oporu vo
vykonanom dokazovaní. Susedná chata a jej pozemok sa nachádza pod úrovňou chaty, na ktorej bol
on. O uvedenom ako dôkaz predkladá fotografiu, z ktorej je jasne vidieť, že z miesta, kde sa nachádzal
svedok, je dobrý výhľad na terasu, kde bol on a jeho manželka a na kamenistý breh. To neznamená,
že ak on videl ich a udice, že to isté videli aj oni. Fotografiami jasne preukázal, že z miesta, kde sa on
nachádzal, udice vidieť nebolo. Žiadal sudkyňu aj o rekonštrukciu, aby sa išlo priamo na miesto, kde
by sa jasne potvrdilo, že policajt P. T. klamal, keď tvrdil, že z miesta terasy bolo krásne vidieť na udice.
Potvrdzuje to aj výpoveď svedka policajta F. L.: „Od udíc bolo vidno strechu, okná chaty, či niekto sedí
na terase bolo vidieť možno sčasti, ale ja som na terase žiadnu osobu nevidel.“ To vyvracia tvrdenie
svedka P. T., že z terasy bolo krásne vidieť na udice. Ak by sa vykonala rekonštrukcia, jednoznačne by
sa potvrdilo to, čo uvádza on a nie policajt P. T..
Ďalej je v odôvodnení rozsudku okresným súdom konštatované, že pri hodnotení výpovede svedka P.
M. tejto súd nemohol uveriť. Ako dôvod je uvedené, že svedok P. A. vyhotovil fotografiu približne o 16:00
hod., kde sa pri udiciach nachádzala osoba a P. M. tvrdil, že pozoroval miesto cca od 15:00 hod., ktorý
taktiež uviedol, že tam bol muž a dieťa, je až nepochopiteľné, aký je tu rozpor. Svedok P. M. ďalej uviedol,
že mal oblečenú žltú bundu, čo je jasne vidieť aj na dôkaze fotografii s policajtom P. T., ktorú urobila jeho
manželka, čiže je jasné, že osoba, ktorá bola pri udiciach, nie je on, túto skutočnosť však okresný súd
pri rozhodovaní nijako nezohľadnil. Ďalej uviedol, že „podľa neho obvinili prvého, koho našli a nemali
záujem zisťovať ďalej“, „celú dobu som ho videl na terase aj s rodinou“ (čím myslel jeho). Taktiež uviedol,
že osoba, ktorá bola pri udiciach, odišla smerom k chatkám, ktoré sú prenajímané a to po tom, keď s
humbukom prišli policajti, takže ich musel ten muž počuť. Žiada preto, aby svedok P. M. bol opätovne
predvolaný a vypočutý a aby sa vyjadril ku všetkým skutočnostiam, ktoré tu uviedol a hlavne konkrétne,
z akého miesta pozoroval udice, nakoľko sa ho to samosudkyňa okresného súdu vôbec neopýtala, no
uviedla, odkiaľ pozoroval udice, aj keď sa k tomu konkrétne nevyjadril.
Nesúhlasí so záverom okresného súdu, že ide o úmyselný trestný čin. Pokiaľ okresný súd jeho vinu
opiera o výpovede svedkov policajtov, tak títo tvrdili, že on nevedel, že v tom čase je lov na vodnej nádrži
zakázaný.
V súvislosti s uznaním viny dáva do pozornosti, že na preukázanie viny akéhokoľvek obžalovaného
súhrn priamych a nepriamych dôkazov musí tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa
doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného
skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného

záveru. Výrok o vine môže byť teda založený len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť,
že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania a že sa ho dopustil obžalovaný. To platí tým
skôr, keď v konkrétnom prípade existujú dve skupiny dôkazov, ktoré si navzájom odporujú a súd svoje
rozhodnutie musí oprieť o vierohodnosť jednej alebo druhej skupiny dôkazov.
Nestotožňuje sa ani s uložením peňažného trestu vo výške 600,-Eur, ako ani s dôvodmi, o ktoré okresný
súd uloženie takéhoto trestu opiera: „Pri svojich príjmových pomeroch vo výpovedi deklaroval jednak
pravidelný mesačný príjem, ako aj vlastníctvo viacerých vozidiel, či nehnuteľností, teda je nepochybne
v jeho možnostiach peňažný trest zaplatiť.“ Tu je úplne zrejmé, že okresný súd nepotrebuje pre svoje
odôvodnenie žiadne podklady, ani relevantné dôkazy. Na objektivizáciu jeho zárobkových pomerov
uvádza a prikladá potvrdenie o príjme od jeho zamestnávateľa (v súdnom spise je iba hodnotenie od
zamestnávateľa), a to jeho príjem za 8 mesiacov roku 2022 je 647,54 Eur (cca 81,- Eur na mesiac) v
hrubom, v roku 2021 bol jeho príjem 881,57 Eur v hrubom (cca 74,- Eur mesačne), nakoľko pracuje len
z domu ako Home Office z dôvodu, že sa stará o imobilnú matku. Nevlastní ani jedno motorové vozidlo
a nevlastní ani jednu nehnuteľnosť. Uvedené je možné si preveriť výpisom zo sociálnej poisťovne,
výpisom z katastra nehnuteľností a prostredníctvom správy z dopravného inšpektorátu. Navyše, v roku
2018 bol nútený podať návrh na osobný bankrot, pretože boli s manželkou okradnutí, ohľadne čoho aj
existuje právoplatný rozsudok, v rámci ktorého boli osoby, ktoré ich okradli, odsúdené. Poukazuje tiež na
skutočnosť, že okresný súd mu v rozsudku oproti pôvodne vydanému trestnému rozkazu uložil peňažný
trest o 100% vyšší a to bez zdôvodnenia takéhoto postupu a pri nezmenenej dôkaznej situácii. Dôvodom
pre takýto postup nemôže byť využitie zákonného práva obžalovaného podať proti trestnému rozkazu
odpor, keď obžalovaný má záujem ďalej v konaní pred súdom na hlavnom pojednávaní preukazovať
svoju nevinu.
Záverom opakuje, že sa nikdy nedopustil skutku, ktorý mu je kladený za vinu v tomto trestnom konaní.
Neexistuje ani jediný dôkaz o tom, že predmetné udice sú jeho a že lovil on. Ani jeden svedok nepotvrdil,
že ho videl loviť, práve naopak, vykonaným dokazovaním sa potvrdilo, že osoba pri udiciach zachytená
na fotografiách, nie je on. Stráca akúkoľvek dôveru v spravodlivosť, keď vidí, ako môže byť osoba
obvinená bez dôkazov za niečo, čo nikdy nespáchala, stačí len jedno nepodložené svedectvo policajta a
ktokoľvek môže byť odsúdený, stačí, že je v blízkosti udíc, ktoré nie sú jeho a bez dôkazov bude obvinený
a odsúdený. V danom prípade je plne na mieste aplikácia zásady in dubio pro preo (v pochybnostiach
v prospech obvineného). Použitie tejto zásady prichádza do úvahy vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli
v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní všetkých dostupných dôkazov,
ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na
objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. Všeobecné súdy musia nielen
rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí
byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nie súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a
formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného príslušnou
normou (nález Ústavného súdu SR zo dňa 17.2.2016, sp. sz. I. ÚS 548/2015).
Aj keď popiera spáchanie skutku, z opatrnosti namieta aj to, že okresný súd sa v odôvodnení rozsudku
nedostatočne vysporiadal s možnosťou aplikácie tzv. materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Tr. zák.
V tejto súvislosti dáva do pozornosti nasledovné:
Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v čase skutku bol obžalovaný čerstvým držiteľom
rybárskeho lístka, od roku 2020, bol riadnym držiteľom platného povolenia na rybolov a bol členom MO
SRZ Stará Ľubovňa. Do pozornosti dáva aj, že zákaz lovu v kaprových vodách platil od 15.3.2021, t.j.
začal platiť iba 11 dní pred dátumom, kedy malo dôjsť k stíhanému skutku. V konaní tiež nebolo zistené
privlastnenie si žiadneho úlovku, t.j. nebola preukázaná žiadna škoda, ktorá by mala vzniknúť MO SRZ.
Sám okresný súd vyhodnotiac výpovede svedkov policajtov ako hodnoverné v odôvodnení rozsudku
uvádza: „Obžalovaný nerozumel, prečo by sa nemalo chytať, príslušníkom uvádzal, že sa stal členom
rybárskeho zväzu len pred pár mesiacmi a v týždni, keď tam bol aj on, z okolitých chát nahadzovali na lov
rýb, takže jeho to malo len utvrdiť v tom, že loviť ryby môže.“ Z týchto dôvodov sú potom splnené zákonné
podmienky na postup podľa § 10 ods. 2 Tr. zák., pričom okresný súd nesprávne postup podľa tohto
zákonného ustanovenia neaplikoval. Povaha, intenzita, ako ani následok konania nenapĺňajú všetky
zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu pytliactva podľa § 310 ods. 1 Tr. zák., konkrétne subjektívna
stránka preverovaného prečinu konaním obžalovaného evidentne preukázaná byť nemohla, t.j. nejde o
prečin, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť iným správnym deliktom, resp. disciplinárnym previnením, a
preto mal byť následne odstúpený na disciplinárne konanie pred disciplinárnou komisiou MO SRZ Stará
Ľubovňa, ktorej bol obžalovaný v tom čase členom.
Z vyššie uvedených dôvodov potom žiada, aby odvolací krajský súd odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu zrušil z dôvodov podľa § 321 ods. 1 písm. b), c), d), e) Tr. por. a podľa § 322 ods. 1 Tr. por.

vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, alternatívne aby
podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám vo veci rozhodol rozsudkom a obžalovaného spod obžaloby oslobodil
alebo podľa § 320 ods. 1 písm. a) Tr. por. vec postúpil príslušnému orgánu.
K písomným dôvodom odvolania obžalovaný pripojil ako prílohy potvrdenie o mzde za roky 2021 a 2022,
foto - pohľad z terasy, foto - pohľad od suseda.

Prokurátor v písomnom vyjadrení k odvolaniu obžalovaného zo dňa 10.10.2022, ktoré bolo doručené
Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 12.10.2022 uviedol, že toto považuje za nedôvodné a
rozhodnutie súdu za správne a zákonné.

Verejné zasadnutie o odvolaní obžalovaného sa pred odvolacím krajským súdom konalo za prítomnosti
obžalovaného, obhajcu a prokurátora. Prokurátor v rámci konečného návrhu navrhol odvolanie
obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Podľa jeho názoru sú odvolacie námietky obžalovaného
opakovaním jeho obhajoby pred okresným súdom. Okresný súd sa s týmito dôvodmi dostatočne
vysporiadal v odôvodnení rozsudku. Rozhodnutie okresného súdu považuje prokurátor za zákonné a
správne. Obžalovaný aj na konanom verejnom zasadnutí zotrval na podanom odvolaní, ako aj na jeho
dôvodoch.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ (obžalovaný) podal odvolanie, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom prihliadal aj na chyby, ktoré odvolaním neboli
vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil potom, že odvolanie
podané obžalovaným W. R., eMBA bolo podané oprávnenou osobou, proti výrokom rozhodnutia, proti
ktorým je prípustné, v zákonom stanovenej lehote a je čiastočne dôvodné vo vzťahu k výroku o treste.

Odvolací súd predovšetkým zistil, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného
trestného činu (prečinu pytliactva podľa § 310 ods. 1 Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania,
v ktorom sa postupovalo podľa ustanovení Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám,
ktoré by mohli mať vplyv jednak na objasnenie skutkového stavu veci a jednak práva obžalovaného
na obhajobu. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa tak, ako sú uvedené v napadnutom rozsudku, sú
správne, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom
na to odvolací súd v otázkach skutkových zistení odkazuje na správne, podrobne rozvedené dôvody
rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Súd prvého stupňa vykonal
dokazovanie vo veci v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.
Pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal v potrebnom rozsahu a zákonným spôsobom, postupoval dôsledne
v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia, založeného na
starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a v konečnom dôsledku
dospel k logicky odôvodneným a správnym skutkovým zisteniam.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané
v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku
vyložil, ako sa vyrovnal s podstatnou obhajobou obžalovaného W. R., eMBA a akými právnymi úvahami
sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny. Krajský
súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom súdu
prvého stupňa a v podrobnostiach naň odkazuje. V tejto súvislosti treba dodať, že toto konštatovanie
sa v celom rozsahu týka aj odvolacích námietok obžalovaného W. R., eMBA v rozsahu, v akom sú
dôvody odvolania uvedené vyššie, lebo dôvody odvolania obžalovaného sú v podstatnej časti súhrnom
jeho obhajoby prezentovanej v celom doterajšom konaní. Obžalovaný W. R., eMBA založil odvolanie
v podstatnej miere na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého
stupňa. S jeho podstatnými námietkami, námietkami obhajcu, tak skutkovými, ako aj právnymi, sa však
súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal a v podstate nenechal otvorenú žiadnu
podstatnú spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.

Nadriadený krajský súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok obsahuje všetky zákonom stanovené
kritéria z hľadiska jeho formy a obsahu. Rozsudok s jeho odôvodnením je presvedčivý, zrozumiteľný
a neponecháva nadriadenému súdu otvorenú žiadnu podstatnú otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť.
Krajský súd si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a považuje

za nadbytočné správne závery súdu prvého stupňa vo svojom rozhodnutí opakovať, a to preto, lebo v
dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu
a v prípade, ak si nadriadený súd osvojuje správnosť záveru napadnutého rozhodnutia súdu prvého
stupňa, je potom jeho úlohou zamerať sa na riešenie podstatných odvolacích námietok obžalovaného
a jeho obhajcu, majúcich podstatný význam z hľadiska rozhodovania o vine obžalovaného.

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II.
US 78/05, III. US 264/08, IV. US 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle
ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto
postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno
pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02,
§ 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).

Skutočnosť, že obžalovaný W. R., eMBA sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu
prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže samo osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či
argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, je potrebné predovšetkým uviesť, že tu obžalovaný W.
R., eMBA a jeho obhajca rovnako ako v konaní pred súdom prvého stupňa dôsledne využili všetky
svoje práva zakotvené v § 34 Tr. por. Obžalovaný sa vyjadril ku skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za
vinu, namietal a spochybňoval predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom,
naplnenie zákonných znakov skutkovej podstaty žalovaného trestného činu (prečinu pytliactva podľa §
310 ods. 1 Tr. zák.) a vyjadril sa aj k tým skutočnostiam, ktoré považoval z jeho pohľadu za dôležité
a rozhodujúce.

Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného W. R., eMBA odvolací súd považuje za potrebné
poukázať na nasledovné:

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov,
odvolací súd primárne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k žalovanému
skutku podľa § 2 ods. 12 Tr. por. vysvetlil, aké konanie obžalovaného má za preukázané a nedostal sa do
situácie, ktorá by odôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo (v pochybnostiach
v prospech obžalovaného).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí
ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne
záväzných predpisov.

Aj keď obžalovaný W. R., eMBA počas celého trestného konania popiera spáchanie skutku, odvolací súd
poukazuje na silu dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré preukazujú vinu obžalovaného, a
na ktoré poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku. Vykonané dôkazy vytvárajú
logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich
priamych a nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo dokazujú, že obžalovaný W. R., eMBA
spáchal žalovaný skutok prečinu pytliactva. Z vykonaných dôkazov možno spoľahlivo a bez akýchkoľvek
vážnejších pochybností prijať len jediný záver o tom, že obžalovaný W. R., eMBA spáchal žalovaný
skutok prečinu pytliactva v zmysle podanej obžaloby a vylúčiť prijatie iného záveru.

Obžalovaný spáchanie skutku popiera, pričom svoju obhajobu primárne založil na tom, že predmetné
udice mu nepatrili. V tomto smere už okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na

výpovede svedkov príslušníkov PZ W. T. a H. L., ktorí vo vzťahu k tejto trestnej činnosti vykonávali
služobný zákrok na mieste spáchania skutku, preverovali situáciu na mieste činu a komunikovali
s obžalovaným a ktorých výpoveďami bola takáto obhajoba obžalovaného spoľahlivo vyvrátená.
Bezprostredne po príchode na miesto činu ako prvý s obžalovaným komunikoval svedok W. T., ktorému
obžalovaný na jeho výslovný dopyt ohľadne udíc na brehu Liptovskej Mary uviedol, že sú to jeho
udice. Ako vyplynulo z výpovede tohto svedka, pokiaľ sa obžalovaný vyjadril, že tieto udice patria
jemu, obžalovanému bolo zrejmé, že komunikujú ohľadne udíc na brehu Liptovskej Mary, veď hneď
na to sa aj k týmto udiciam spolu vybrali. Obžalovaný následne asistoval polícii pri fotografovaní
udíc, ako aj pri ich rozkladaní. Krajský súd si je vedomý toho, že obžalovanému ako rybárovi je
dobre známa manipulácia s udicami a zjavne by vedel rozložiť aj cudzie udice. V konkrétnostiach
tejto veci je však podstatným zistenie, že obžalovaný počas celej doby komunikácie s príslušníkmi PZ
a manipulácie s udicami neuvádzal, že tieto udice mu nepatria, že nevie, čie sú, nemal problém s
týmito manipulovať a pomáhať pri ich fotografickom zadokumentovaní a z jeho správania, ako bolo toto
podrobne popísané príslušníkmi PZ W. T. a H. L. je zrejmé, že obžalovaný ohľadne udíc vystupoval ako
ich vlastník. Rovnako tak obžalovaný s menovanými príslušníkmi PZ v rámci komunikácie polemizoval
o zákaze lovenia rýb na danom mieste a v danom čase. Je logické, že ak by predmetné udice nepatrili
obžalovanému, zaiste by nemal dôvod takúto debatu s príslušníkmi PZ viesť. Nemožno tiež opomenúť
skutočnosť, že obžalovaný v rámci prvotného výsluchu po vznesení obvinenia v procesnom postavení
obvineného dňa 26.3.2021 využil zákonné právo nevypovedať. Krajský súd si je vedomý takéhoto práva
obvinenej osoby a obvinený legálne využil zákonnú možnosť odmietnuť výpoveď. Je však logické a
prirodzené, že ak by obžalovanému predmetné udice nepatrili, bol by sa už pri prvotnom výsluchu v
tomto smere bránil. Obžalovaný bol pritom vypočutý po tom, čo mu bolo doručené uznesenie o vznesení
obvinenia, oboznámil sa s podstatou obvinenia, obžalovaný je vzdelaný človek, aktívny rybár, jedná
sa o jednoduchý skutok a jednoduchú trestnú činnosť, z ktorej bol obvinený, teda aj keď v tom čase
nemal prítomného obhajcu, minimálne mal možnosť jednoducho sa brániť tým, že predmetné udice
mu nepatrili. Túto skutočnosť, že obžalovaný sa hneď pri prvom výsluchu v procesnom postavení
obvineného nebránil tým, že predmetné udice mu nepatria, krajský súd uvádza len podporne v súvislosti
s uznaním viny obžalovaného. Pokiaľ ide o uznanie viny obžalovaného, tu krajský súd v podrobnostiach
odkazuje na viaceré usvedčujúce dôkazy, na ktoré v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal
okresný súd a ktoré obžalovaného spoľahlivo a bez akýchkoľvek vážnejších pochybností usvedčujú zo
spáchania žalovaného skutku. Obžalovaný svoju obhajobu, že v čase komunikácie s príslušníkom PZ
sa priznal k vlastníctvu jeho udíc na terase chaty a nie k udiciam na brehu Liptovskej Mary, podporuje
fotodokumentáciou udíc na terase jeho chaty, ktorú doložil do spisu. Uvedená fotodokumentácia však nie
je dostatočná na relevantné spochybnenie viny obžalovaného. Spoľahlivo nepreukazuje, že zachytáva
udice na terase chaty obžalovaného práve v čase komunikácie s príslušníkom PZ W. T.. Ak by sme
aj pripustili, že obžalovaný v čase komunikácie s menovaným príslušníkom PZ mal na terase chaty
nejaké udice (čo však vykonaným dokazovaním preukázané nebolo), ako vyplynulo z výpovede svedka
príslušníka PZ W. T., v čase priznania sa k vlastníctvu udíc s obžalovaným komunikoval ohľadne udíc
na brehu Liptovskej Mary, bezprostredne na to sa spoločne vybrali k týmto udiciam, za prítomnosti a
asistencie obžalovaného sa s udicami manipulovalo, vykonávali sa úkony a obžalovaný sa počas toho
nevyjadroval, že by sa nejednalo o jeho udice, pričom mu muselo byť dostatočne zrejmé, že komunikácia
sa vedie ohľadne udíc na brehu Liptovskej Mary. Obžalovaný na svoju obhajobu ďalej poukazoval na
fotografie vyhotovené svedkom W. A. (ktorý ako prvý zistil podozrenie zo spáchania tohto trestného
činu), pričom obžalovaný popiera, že na týchto fotografiách by sa nachádzala jeho osoba. V danom
prípade je nepodstatným pre vec bližšie skúmanie, kto sa na týchto fotografiách nachádza a či je to
obžalovaný. Osoba, ktorá je na tejto fotodokumentácii, s udicami žiadnym spôsobom nemanipuluje, teda
ak by sa aj jednalo o osobu odlišnú od obžalovaného, na jednej strane fotodokumentácia nepreukazuje
nič, čo by nasvedčovalo, že táto iná osoba je vlastníkom predmetných udíc a súčasne, v konaní boli
zabezpečené a vykonané viaceré dôkazy, na ktoré v podrobnostiach poukázal okresný súd, ktoré
spoľahlivo preukazujú, že predmetné udice patrili obžalovanému. Rovnako tak z výpovede svedka W.
M. vyplynulo, že pred príchodom policajnej hliadky sa v okolí udíc „motalo“ viac ľudí, svedok mal vidieť
aj muža zachyteného na fotodokumentácii predloženej svedkom W. A., avšak aj z výpovede tohto
svedka vyplynulo, že nevidel žiadnu osobu, vrátane muža z fotodokumentácie, manipulovať s týmito
udicami, resp. správať sa k nim tak, že by patrili inej osobe ako obžalovanému. Za takto okresným
súdom spoľahlivo zisteného skutkového stavu, keď tu nie sú žiadne vážnejšie pochybnosti o vine
obžalovaného a táto je bez akýchkoľvek vážnejších pochybností preukázaná vykonanými dôkazmi, na
ktoré v konkrétnostiach poukázal súd prvého stupňa, bolo by nadbytočným realizovať rekonštrukciu
na mieste samom a zisťovať, či svedok A. mohol z určitej vzdialenosti spoznať muža zachyteného na

fotografii alebo či z terasy chaty obžalovaného bolo možné priamo vidieť na predmetné dve udice na
brehu Liptovskej Mary. Vinu obžalovaného relevantným spôsobom nespochybňuje ani fotodokumentácia
jeho osoby v čase komunikácie s príslušníkmi PZ, na ktorej má obžalovaný oblečenú inú bundu ako
muž na fotografii vyhotovenej svedkom A.. Na tomto mieste znovu krajský súd opakuje, čo už uviedol
vyššie, že v danej veci nie je podstatným preukazovanie, či muž na fotografii vyhotovenej svedkom A. je
alebo nie je obžalovaný. Ak by krajský súd aj pripustil možnosť, že na fotografii je zachytený obžalovaný,
od vyhotovenia tejto fotografie po komunikáciu obžalovaného s príslušníkmi PZ prešiel určitý časový
úsek, v ktorom mal obžalovaný dostatok času prezliecť si inú bundu. Krajský súd sa nestotožňuje ani
s obhajobným tvrdením obžalovaného, že policajti sa uspokojili s prvou osobou, ktorú našli v blízkosti
predmetných udíc, túto nespravodlivo označili za vlastníka udíc a obvinili, nakoľko ďalej nemali záujem
na mieste samom nájsť skutočného vlastníka udíc a vinníka. Ako vyplynulo z výpovede zasahujúceho
príslušníka PZ H. L., nakoľko obžalovaný sa priznal k vlastníctvu udíc, nebol dôvod hľadať inú osobu.

Ako už bolo uvedené vyššie, obžalovaný v podstatnej časti svojho odvolania namieta spôsob hodnotenia
dôkazov okresným súdom a prednáša odvolaciemu súdu svoj pohľad na prejednávanú vec a dôkazy
hodnotí podľa jeho predstáv. Spôsob, akým sa obžalovaný snaží hodnotiť dôkazy v rámci zdôvodnenia
odvolania (a to v jeho prospech), však nezodpovedá zásade voľného hodnotenia dôkazov tak, ako je
táto zakotvená v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por. a práve naopak súd prvého stupňa vykonané dôkazy
hodnotil spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por. a následne dospel k správnym
skutkovým zisteniam, ktoré potom premietol do výroku o vine napadnutého rozsudku. Obžalovaný
izolovane poukazuje na dôkazy, ktoré vyznievajú v jeho prospech, na časti výpovedí svedkov, ktoré sú
v jeho prospech, poukazuje na rozpory vo výpovediach, ktoré nie sú podstatného významu, vyzdvihuje
skutočnosti, ktoré nemajú podstatný význam z hľadiska rozhodovania o jeho vine a na druhej strane
znižuje význam dôkazov, ktoré ho usvedčujú zo spáchania trestnej činnosti. Krajský súd obžalovanému
neupiera právo brániť sa spôsobom, ktorý on sám vyhodnotí za vhodný pre účely jeho obhajoby.
Ako už bolo uvedené vyššie, takéto obžalovaným prezentované hodnotenie dôkazov nezodpovedá
zásade voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por. Uvádzané zákonné ustanovenie
ukladá súdu povinnosť dôkazy hodnotiť nielen jednotlivo, ale aj v ich súhrne, zohľadniac všetky
okolnosti prípadu, ako správne v rámci procesu hodnotenia dôkazov postupoval okresný súd, čo sa
premietlo aj do odôvodnenia napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že
aj keď okresný súd v odôvodnení rozsudku poukazuje na dôkazy, ktoré obžalovaného usvedčujú zo
spáchania žalovanej trestnej činnosti, zároveň sa dôsledne vysporiadal aj s dôkazmi a skutočnosťami
v prospech obžalovaného a s obhajobou obžalovaného. Celkovo odôvodnenie rozsudku okresný súd
učinil spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 168 Tr. por.

Po tom, čo okresný súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, následne správne protiprávne konanie
obžalovaného právne kvalifikoval ako prečin pytliactva podľa § 310 ods. 1 Tr. zák. z dôvodov,
ktoré podrobne a správne okresný súd uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku. V danom prípade
krajský súd nemá pochybnosti ani o existencii úmyselného zavinenia u obžalovaného (v prípade tohto
trestného činu sa z hľadiska subjektívnej stránky vyžaduje úmyselné zavinenie). Právny omyl spočívajúci
v neznalosti príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov nevylučuje páchateľovu trestnú
zodpovednosť.

Krajský súd na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní obžalovaného z dôvodov podľa § 272 ods. 3
Tr. por. odmietol dôkazný návrh obžalovaného učinený v rámci písomného zdôvodnenia odvolania, a
to opätovný výsluch svedka W. M.. Obžalovaný žiadal tohto svedka vypočuť ku skutočnostiam, ktoré
krajský súd vyhodnotil ako nepodstatné pre rozhodnutie. V konkrétnostiach tejto veci je nepodstatným z
akého miesta svedok predmetné udice pozoroval. Z výpovede tohto svedka je dôležitým, čo pozoroval
v súvislosti s predmetnými udicami (pohyb aj iných osôb okolo udíc, hlavne muža zachyteného na
fotodokumentácii svedka A., bez toho, aby niekto z týchto osôb s udicami manipuloval, čo v konečnom
dôsledku korešponduje s výsledkami dokazovania, že predmetné udice patrili obžalovanému a nie inej
osobe).

V súvislosti s odmietnutím dôkazného návrhu obžalovaného, krajský súd považuje za potrebné dať
obžalovanému do pozornosti nasledovné: Právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie
podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 4 Tr.
por.) a zákonný postup pre reakciu orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého
obhajovacieho práva. Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 34 ods. 1 a

§ 44 ods. 2 Tr. por.), zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať
sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť
alebo ho odmietnuť. Za porušenie práva na obhajobu teda nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej
úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri
plnení povinností podľa § 2 ods. 10 Tr. por. a zistenie skutku súdom na podklade dôkazov vykonaných
na hlavnom pojednávaní a procesne (rozhodnutím súdu) podložené zamietnutie dôkazných návrhov
obžalovaného nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu.

Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu k výroku o treste, keď obžalovaný primárne
namietal uloženie neprimerane prísneho peňažného trestu, odvolací súd predovšetkým uvádza, že
prvostupňový súd v tomto smere vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie. V
odôvodnení rozsudku poukázal na konkrétne dôkazy vykonané ohľadne rozhodnutia o uložení trestu
obžalovanému, ako aj na konkrétne skutočnosti z týchto dôkazov vyplývajúce, avšak tieto nesprávne
vyhodnotil pre účely uloženia trestu obžalovanému za spáchanú trestnú činnosť v kontexte zásad
ukladania trestov podľa § 34 Tr. zák., osobitne s prihliadnutím na § 34 ods. 4 Tr. zák. ako aj v
kontexte účelu trestu, čo malo v konečnom dôsledku za následok uloženie neprimerane prísneho trestu
obžalovanému, a to neprimerane vysokého peňažného trestu obžalovanému.

Súd prvého stupňa pri ukladaní trestu obžalovanému správne nezistil žiadnu poľahčujúcu, ani
priťažujúcu okolnosť a to z dôvodov, na ktoré okresný súd poukázal v zdôvodnení rozsudku. Vzhľadom
na počet spáchaných priestupkov u obžalovaného neprichádza do úvahy ani poľahčujúca okolnosť
podľa § 36 písm. j) Tr. zák., t.j vedenie riadneho života, nakoľko vedenie riadneho života zahŕňa aj
dodržiavanie právneho poriadku obžalovaným a spáchanie viacerých priestupkov porušením právnymi
normami uložených povinností nie je vedením riadneho života. Okresný súd správne obžalovanému
uložil peňažný trest, nakoľko sa jedná o osobu doposiaľ netrestanú, na nápravu a prevýchovu ktorej nie
je nutné pôsobiť hrozbou výkonu trestu odňatia slobody pre prípad porušenia podmienečného odsúdenia
(t.j. ukladať trest odňatia slobody s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu). Zohľadniac kritériá
ukladania trestov podľa § 34 ods. 4 Tr. zák., zásady ukladania trestov podľa § 34 Tr. zák., ako aj účel
trestu, aj krajský súd považuje obžalovanému uložený peňažný trest vo výmere 600,-Eur s náhradným
trestom odňatia slobody vo výmere 3 mesiace za neprimerane prísny. Zohľadniac zásady ukladania
trestov podľa § 34 Tr. zák., osobitne kritériá ukladania trestov podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. a tiež účel trestu,
krajský súd považoval za primerané obžalovanému uložiť peňažný trest pri dolnej hranici zákonom
určenej výmery vo výške 250,- Eur s náhradným trestom odňatia slobody na 1 mesiac, ktorý trest
zodpovedá aj zásadám individuálnej a generálnej prevencie a je objektívnym vyjadrením spáchanej
trestnej činnosti a u obžalovaného takýto trest možno považovať za dostatočný pre dosiahnutie účelu
trestu. Nemožno tiež opomenúť, že obžalovanému sa súčasne ukladá aj trest prepadnutia veci - dvoch
kusov udíc, ktorý tiež citeľne postihne obžalovaného. Vzhľadom na uvedené potom krajský súd z dôvodu
podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a
následne sám rozhodol o uložení primeraného trestu obžalovanému a takéto rozhodnutie je v prospech
obžalovaného. Krajský súd má za to, že obžalovaný má príjem, z ktorého bude schopný peňažný trest
v takejto výške zaplatiť (prípadne, obžalovaný môže požiadať o splátky peňažného trestu alebo o jeho
odklad). Krajský súd nie je presvedčený o tom, že obžalovaný reálne dosahuje príjem len v tak nízkej
výške ako deklaroval k odvolaniu priloženými potvrdeniami za roky 2021 a 2022. Obžalovaný sám pri
výsluchu v procesnom postavení obvineného v prípravnom konaní dňa 26.3.2021 a 3.5.2021 deklaroval
príjem cca 900,- Eur mesačne.
V danej veci je plne dôvodným uloženie aj trestu prepadnutia veci obžalovanému z dôvodu podľa
§ 60 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a to dvoch kusov udíc špecifikovaných vo výroku rozsudku, ktoré sú
zadokumentované v spise a nepochybne boli použité na spáchanie trestného činu.

Ani podľa názoru krajského súdu v tomto prípade nie sú splnené zákonné podmienky na postup podľa
§ 10 ods. 2 Tr. zák., t.j. uplatnenie princípu ultima ratio pri spáchaní prečinu obžalovaným. Podľa
tohto zákonného ustanovenia nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky,
okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť
nepatrná. Podľa názoru krajského súdu nepatrnosť obžalovaným spáchaného prečinu nie je nepatrná.
Obžalovaný konal úmyselne, napriek zákazu lovu rýb vyplývajúceho zo zákona lovil až s použití dvoch
udíc a osobitne obžalovaný v čase skutku bol držiteľom rybárskeho lístka, teda od neho ako osoby,
ktorá má dôsledne poznať právne predpisy týkajúce sa lovu rýb, je potrebné vyžadovať dôsledné
rešpektovanie týchto právnych predpisov a ochranu rýb a nie ich lovenie v čase zákazu.

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Senát rozhodol pomerom hlasov 3 za a 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 1. 6. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.