Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. marec 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 32Cob/22/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118207682
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2118207682.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členov: JUDr.

Daniel Ilavský a JUDr. Róbert Foltán v sporovej veci žalobkyne: Mgr. Monika Grellová, IČO: 34 646
841, Hodská 1374, Galanta, zast.: JUDr. Zuzana Srnáková, advokátka, Podbrezovská 39, Bratislava,
proti žalovanému: OK GROUP SLOVAKIA, a. s., IČO: 36 805 017, Kukučínova 1158/5, Trnava, zast.:
JUDr. Dušan Repák, Krížna 47, Bratislava, o 62.400 € s prísl., o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Trnava z 19.10.2021, č. k. 28Cb/135/2018-450, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa vo výroku II potvrdzuje.

II. Napadnutý rozsudok sa vo výroku III zrušuje a vec sa v tomto rozsahu vracia súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného uhradiť žalobkyni sumu vo výške
5.419,32 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 4.800 € od 16.07.2018 do
15.10.2018, zo sumy 619,32 € od 16.10.2018 do zaplatenia, zo sumy 4.800 € od 16.08.2018 do
zaplatenia, to všetko do troch dní (výrok I), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II) a priznal
žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 78 % (výrok III).

2. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil skutkový stav
takto:

3. Medzi stranami sporu došlo dňa 05.02.2018 k uzavretiu zmluvy o finančnom sprostredkovaní v
sektore poistenia a zaistenia, podľa ktorej sa žalobkyňa ako podriadený finančný agent zaviazala
pre žalovaného vykonávať finančné sprostredkovanie v sektore poistenia a zaistenia a žalovaný sa
zaviazal za túto činnosť zaplatiť žalobkyni odmenu. Zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú. V čl. 8.1 sa

zmluvné strany dohodli, že odmena za činnosti, ktoré sú obsahom tejto zmluvy, je 4.800 € mesačne. K
uzavretiu zmluvy prišlo v sídle spoločnosti žalovaného za prítomnosti žalobkyne, štatutárnych zástupcov
žalovaného, A. B. a C. B.. Zmluvu iniciovala a následne vyhotovovala žalobkyňa. Dôvodom bola zmena
funkcie žalobkyne v spoločnosti a skutočnosť, že zmluva mala žalobkyni zabezpečiť nižšie daňové
zaťaženie.Uvedenéboloriešenévrámcipredzmluvnéhorokovaniamedzistranami,pričompodmienkou
uzavretia zmluvy zo strany žalovaného bolo zachovanie výšky odmeny, ktorú mala žalobkyňa na
základe pracovnej zmluvy. Predmetnom predzmluvného rokovania nebola zmena dĺžky výpovednej

lehoty, táto nebola riešená ani na porade, kde malo podľa žalobkyne prísť k uzavretiu zmluvy o
finančnom sprostredkovaní s dvanásťmesačnou výpovednou lehotou. Žalobkyňa pri predložení zmluvy
štatutárnemu zástupcovi žalovaného nepovedala konkrétne, že tam dala 12 mesiacov. Uviedla, že
išlo o jej iniciatívu a v zmluve uviedla dvanásťmesačnú výpovednú lehotu pre prípad, že by sa jejvedenie žalovaného chcelo „zbaviť“ a tiež ako ekvivalent odstupného v prípade odchodu z pozície
generálneho riaditeľa. Dňa 31.05.2018 sa uskutočnilo stretnutie žalobkyne so štatutárnymi zástupcami
žalovaného, na ktorom bola žalobkyni doručená výpoveď zmluvy o finančnom sprostredkovaní a tiež

pracovnej zmluvy, ktoré žalobkyňa odmietla prevziať. Žalovaný písomným podaním z 09.07.2018
oznámil žalobkyni, že odstupuje od zmluvy o finančnom sprostredkovaní ku dňu doručenia listiny.
Sporným medzi stranami bolo, či na stretnutí 05.02.2018 bola predložená na podpis zmluva o finančnom
sprostredkovaní s dvanásťmesačnou výpovednou lehotou alebo trojmesačnou výpovednou lehotou.
Žalobkyňa tvrdila, že si pripravila zmluvu s dvanásťmesačnou výpovednou lehotou a túto nechala

štatutárnemu zástupcovi žalovaného na podpis. Štatutárny zástupca žalovaného, D. E. tvrdil, že predtým
ako mu žalobkyňa podala zmluvu na podpis, sa jej spýtal, či je táto pripravená štandardne, na čo
uviedla, že áno. Následne si pozrel len základné veci a to účastníkov, aká je tam suma a výpovedná
lehota. Žalovaný až do stretnutia v máji nemal vedomosť o zmluve s dvanásťmesačnou výpovednou
lehotou. Predmetom dokazovania bolo posúdenie, či medzi stranami sporu bola v ustanovení 9.2.
zmluvy o finančnom sprostredkovaní v sektore poistenia a zaistenia dojednaná trojmesačná alebo

dvanásťmesačná výpovedná lehota a následné posúdenie spôsobu zániku zmluvného vzťahu medzi
stranami. Ak strana poprie správnosť obsahu súkromnej listiny, potom platí, že na stranu, ktorá takú
listinu súdu predložila ako dôkaz, dopadá dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno. Táto strana tiež
nesie procesné nepriaznivé dôsledky toho, že sa v konaní nepodarí preukázať správnosť obsahu
súkromnej listiny. Aj napriek tomu, že práve žalobkyňa v konaní disponovala a predložila originál zmluvy

z 05.02.2018 podpísanej oboma zmluvnými stranami, pričom žalovaný v konaní predložil sken zmluvy
s trojmesačnou výpovednou lehotou uzavretou 05.02.2018, súd prvej inštancie nemal vykonaným
dokazovanímnajmäspoukazomnazáveryznaleckéhoposudkuakonaniežalobkynepočasuzatvárania
a následné konanie po uzavretí zmluvy preukázané, že na porade 05.02.2018 bola žalovanému
predložená na podpis zmluva s dvanásťmesačnou výpovednou lehotou. Zo znaleckého posudku

vyplýva, že so zmluvou bolo manipulované pred zapečatením listov zmluvy samolepiacim štítkom a
dvoma odtlačkami pečiatky. K uvedeným záverom dospela znalkyňa z dôvodu, že dierky na prvom,
druhom a piatom liste, nachádzajúce sa ďalej od okraja listov, majú rovnaký pôvod, vznikli použitím
zošívačky ešte pred zošitím listov súčasnou zošívacou sponou a zapečatením zmluvy. Skutočnosť,
že na treťom a štvrtom liste dierky po predchádzajúcom zošití listov chýbajú, svedčí o tom, že tretí a

štvrtý list neboli súčasťou pôvodne zošitej listiny. Pôvodná listina obsahovala len prvý, druhý a piaty list.
V prípade rozšitia zmluvy len za účelom správneho zoradenia listov/strán by sa dierky po pôvodnom
zošití jednotlivých listov zmluvy nachádzali na všetkých listoch teda aj na treťom a štvrtom liste. Z
uvedeného vyplýva, že bolo manipulované s tretím a štvrtým listom zmluvy, na ktorom sa nachádza
ustanovenie upravujúce dĺžku výpovednej lehoty. Žalobkyňa sa bránila, že sama vypovedala, že zmluvu

niekoľkokrátrozoberala,sozmluvoumanipulovala,alezapodstatnúpovažujeskutočnosť,žesozmluvou
nebolo manipulované po jej zalepení, opečiatkovaní a podpise. Dôvod prečo počet dierok na treťom
a štvrtom liste bol iný ako na prvom, druhom a piatom liste podľa žalobkyne objasňuje jej príprava na
výpoveď na pojednávanie na CD nosiči, kde sa uvádza, že najprv dala strany v nesprávnom znení
a potom jej chýbala strana. Súd prvej inštancie jej tvrdenia ohľadom celého procesu nakladania so

zmluvou predtým, ako ju nechala žalovanému na podpis, považuje za účelovú a nevierohodnú najmä
s poukazom na odlišné tvrdenia o spôsobe podpisovania zmluvy uvedené v písomnom vyjadrení z
28.03.2019, kde uviedla, že po vyhotovení návrhu zmluvy o finančnom sprostredkovaní ju v dvoch
rovnopisoch ňou podpísaných osobne doručila do sídla žalovaného k rukám prokuristu žalovaného C. C.
B.. Pri odovzdávaní podpísaných rovnopisov horné ľavé rohy oboch zmlúv prelepila papierovou lepkou

a prvú a poslednú stranu oboch rovnopisov zmluvy opečiatkovala pečiatkou žalovaného s číslom 38,
ktorú si požičala od administratívnej pracovníčky žalovaného. Uvedené je v rozpore s jej výpoveďou na
pojednávaní, v ktorej už uviedla, že k podpisu zmluvy z jej strany malo dôjsť na stretnutí 05.02.2018, po
podpise zmluvu aj s nepodpísaným dodatkom k pracovnej zmluve nechala v šanóne na stole, kde sa
konala porada. Práve manipulácia so zmluvou v časti, ktorá upravuje výpoveď zo zmluvy a výpovednú

lehotu tak, že strana s dvanásťmesačnou výpovednou lehotou nebola súčasťou pôvodnej zmluvy,
vzbudzuje dôvodné pochybnosti o tom, či v takomto znení bola predložená žalovanému na podpis.
Uzavretie zmluvy s dvanásťmesačnou výpovednou lehotou spochybňuje aj konanie žalobkyne pred
uzavretím zmluvy, keď o zmene jej dĺžky neprebehli žiadne predzmluvné rokovania, ale aj skutočnosť,
že o tom konateľa žalovaného neinformovala ani bezprostredne predtým, ako mu nechala zmluvu

na podpis. Rozporuplne pôsobí aj tvrdenie žalobkyne, že na stretnutie 31.05.2018 prišla s overenou
kópiou zmluvy o finančnom sprostredkovaní z dôvodu, že má takú prax, pričom následne tvrdila,
že chcela mať overenú kópiu, aby žalovanému nemusela nechávať originál. Pokiaľ teda došlo na
stretnutí 05.02.2018 k podpisu zmluvy v znení tvrdenom žalobkyňou, ktorou disponoval (mal disponovať)aj žalovaný, nebol dôvod vyhotovovať overenú fotokópiu zmluvy pre žalovaného. Vyššie uvedené,
ako aj reakcia žalobkyne po tom, čo žalovaný požiadal A. B. o personálnu zložku žalobkyne, kedy
uviedla, že aj tak tam nič nemajú, nasvedčujú tomu, že žalobkyňa mala vedomosť o tom, že žalovaný

nedisponuje predmetnou zmluvou o finančnom sprostredkovaní. Súd prvej inštancie preto dospel
k záveru, že po uzavretí zmluvy o finančnom sprostredkovaní s trojmesačnou výpovednou dobou, došlo
k výmene strany zmluvy obsahujúcej ustanovenie o výpovednej lehote. Skutočnosti, že na stretnutí
05.02.2018 došlo k uzavretiu zmluvy s trojmesačnou výpovednou lehotou nasvedčuje aj existencia
takejto zmluvy v informačnom systéme žalovaného, aj keď len vo forme skenu, na základe ktorej

následne advokát žalovaného vypracoval výpoveď zo zmluvy o finančnom sprostredkovaní. V tomto
smere neobstoja tvrdenia žalobkyne, o tom, že práve s touto zmluvou malo byť manipulované, pretože
vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný až do stretnutia v máji nemal vedomosť o
zmluve s dvanásťmesačnou výpovednou dobou, pričom sken zmluvy o finančnom sprostredkovaní s
trojmesačnou dobou bol vyhotovený 28.03.2018 teda viac ako dva mesiace predtým ako žalovaný zistil
uvedenú skutočnosť. Medzi stranami bol ďalej sporný spôsob zániku zmluvného vzťahu založeného

zmluvou o finančnom sprostredkovaní v sektore poistenia a zaistenia. Na stretnutí 31.05.2018 žalovaný
doručil žalobkyni výpoveď zo zmluvy o finančnom sprostredkovaní a výpoveď z pracovnej zmluvy.
Žalovaný tvrdil, že k zániku zmluvného vzťahu došlo odstúpením žalovaného podaním z 09.07.2018
adresovaným žalobkyni, doručeným 27.07.2018 z dôvodu podstatného porušenia zmluvy. Výpoveď je
jednostranným právnym úkonom a predstavuje prejav vôle niektorej zo strán ukončiť zmluvný vzťah,

ktorý sa ruší uplynutím dohodnutej alebo zákonom stanovenej lehoty a ak aj s ním žalobkyňa nesúhlasila
aodmietlanastretnutípodpísaťprevzatie,účinkydoručenianastaliajtakazačalatakplynúťtrojmesačná
výpovedná lehota odo dňa doručenia výpovede druhej zmluvnej strany - žalovaného (čl. 9.2. zmluvy,
vetatretia)t.j.31.05.2018auplynulakukoncuposlednéhokalendárnehomesiacapríslušnejvýpovednej
lehoty dňa 31.08.2018. Súd prvej inštancie nemal preukázané, že by následne došlo k platnému

odstúpeniu od zmluvy zo strany žalovaného. Tvrdenia žalovaného o podstatnom porušení zmluvných
povinností, pre ktoré odstúpil po doručení výpovede žalobkyni, vyznievajú účelovo aj preto, že zmluvný
vzťah vypovedal bez uvedenia dôvodu a 15.10.2018 žalobkyni čiastočne uhradil odmenu.

4. Súd prvej inštancie právne posúdil zistený skutkový stav podľa § 269 ods. 2, § 365 ods. 1, 369 ods.

1 a 2, § 652 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), § 1 ods. 1 nariadenia vlády
č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, takto:

5. Výpoveďou zmluvy vzniklo žalobkyni právo na odmenu za obdobie troch mesiacov. Keďže žalovaný
žalobkyni plnil za mesiace máj, jún a dňa 15.10.2018 aj časť odmeny za mesiac júl vo výške 4.180,68

€, súd prvej inštancie priznal žalobkyni odmenu zodpovedajúcu neuhradenej časti odmeny za mesiac
júl vo výške 619,32 € a za mesiac august vo výške 4.800 €. Vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú
zamietol. Pretože zo strany žalovaného nedošlo k úhrade dlžnej sumy včas, žalobkyni vznikol zákonný
nárok požadovať popri plnení istiny aj úroky z omeškania, preto súd prvej inštancie uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 4.800 € od 16.07.2018

do 15.10.2018, zo sumy 619,32 € od 16.10.2018 do zaplatenia a zo sumy 4.800 € od 16.08.2018 do
zaplatenia. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP.
Pretože žalobe v časti o zaplatenie sumy 5.419,32 € s príslušenstvom – úrokom z omeškania vo výške 9
% ročne zo sumy 4.800 € od 16.07.2018 do 15.10.2018 (108,88 €), zo sumy 619,32 € od 16.10.2018 do
zaplatenia (167,97 €), zo sumy 4.800 € od 16.08.2018 do zaplatenia (1.374,11 €) vyhovel a návrh v časti

43.200 € s prislúchajúcim úrokom z omeškania (vo výške 10.744,33 €) zamietol, priznal žalovanému
náhradu trov konania v rozsahu 78 %, keď hrubý úspech žalovaného bol 89 % (43.200 + 10.744,33 =
53.944,33 €/61.014,61 €) a hrubý úspech žalobkyne 11 % (5.419,32 + 1.650,96 = 7.070,28 €/61.014,61
€), a tým daný prevažný čistý úspech žalovaného bol v rozsahu 78 %.

6. Včasným odvolaním sa žalobkyňa domáhala zmeny napadnutého rozsudku vo výroku II a III tak, že
odvolacísúdžalobežalobkynevzamietnutejčastivplnomrozsahuvyhovieapriznájejnároknanáhradu
trov konania v plnom rozsahu, resp. ak odvolací súd potvrdí výrok II, aby zmenil výrok III tak, že neprizná
žalovanej nárok na náhradu trov konania. Namietla, že súd prvej inštancie na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Súd prvej inštancie hodnotil dôkazy jednostranne, v neprospech žalobkyne. Poukazoval
na údajné nezrovnalosti vo výpovedi žalobkyne, ale rovnako kritickému hodnoteniu nepodrobil výpoveď
žalovaného a ďalších svedkov (p. E., E. B. a p. F.), ktoré boli v rozpore s ďalšími vykonanými dôkazmi. Zo
žiadneho dôkazu nevyplýva skutkový záver súdu prvej inštancie, že do stretnutia v máji žalovaná nemalavedomosť o zmluve s dvanásťmesačnou výpovednou dobou. Tento záver je v rozpore s výpoveďou
p. F. na pojednávaní 25.06.2020, z ktorej je evidentné, že žalovaný musel prísť na to, že podpísal
zmluvu s dvanásťmesačnou výpovednou lehotou ešte pred májom 2018, inak by nevypovedal, že „…

aby sa nám už nikdy nestalo, aby nám niekto predložil niečo čo neodpovedá tomu čo si myslíme,
že sa predkladá…“, „…išlo jednoznačne o podvod resp. zavádzajúcu činnosť pani G., keď podsunula
k podpisu niečo, čo predtým jasne glorifikovala a to je v tých výpovediach uvedené, že dáva p. E.
k podpisu štandardnú zmluvu. Táto zmluva mala od štandardu ďaleko…“. Ak by sa u žalovaného
nenachádzala zmluva s dvanásťmesačnou výpovednou lehotou, p. F. by nevypovedal, že žalobkyňa

podsunula k podpisu zmluvu, ktorá mala od štandardu ďaleko. Žalobkyňa preukázala originálom zmluvy,
že zmluva o finančnom sprostredkovaní bola uzatvorená s dvanásťmesačnou výpovednou lehotou.
Naopak žalovaný nepreukázal, že zmluva bola uzatvorená s trojmesačnou výpovednou lehotou, pretože
zo skenu zmluvy nemožno ustáliť, či s listinou, ktorá bola naskenovaná nebolo pred jej naskenovaním
manipulované. Je otázne, prečo žalovaný zmluvu nechal naskenovať p. B. do systému až 28.03.2018,
keď dodatok k pracovnej zmluve (obe mali byť uzatvorené súčasne) skenovala ešte 28.02.2018. Pani

B. vypovedala, že „…áno doklady, ktoré mi prišli, tak ako mi boli donesené, tak som ich naskenovala
a poslala“. Avšak zmluvu o finančnom sprostredkovaní skenovala až s odstupom skoro dvoch mesiacov
na pokyn p. B.. Uvedený postup žalovaného nedáva logiku a nasvedčuje skôr tomu, že žalovaný po
podpise zistil, že v zmluve je uvedená dvanásťmesačná výpovedná lehota a následne zo zmluvou
manipuloval a pozmenený originál dal naskenovať p. B. do systému. Žalobkyňa dala do návrhu zmluvy

dvanásťmesačnú výpovednú lehotu, pretože mali uzatvorenú pôvodne len pracovnú zmluvu s odmenou
5.500 € a na základe požiadavky žalovaného malo dôjsť k zmene pracovnej zmluvy s odmenou len
700 € a väčšia časť odmeny prešla do zmluvy o finančnom sprostredkovaní, ktorá neposkytovala
žalobkyni takú ochranu ako pracovná zmluva a zákonník práce. Sám štatutárny zástupca žalovanej p.
E. na pojednávaní 14.01.2020 vypovedal, že „…my sme sa dohodli, že pokiaľ suma bude taká istá ako

bola predtým, nech si zmluvu pripraví tak, ako vyhovuje jej“. Teda medzi stranami bola dohodnutá len
výška odmeny v zmluve a čo sa týka ostatných podmienok zmluvy, žalobkyňa si mala pripraviť zmluvu
tak ako vyhovuje jej, čo aj urobila a takýto návrh zmluvy nechala žalovanému na podpis. Žalovaný
nepreukázal, že by žalobkyňa odstránila originál zmluvy u žalovaného. Rovnako nebolo preukázané,
že by žalobkyňa po podpise zmluvy vymenila stranu s výpovednou lehotou. Žalobkyňa už od začiatku

vypovedala, že predtým ako návrh zmluvy zlepila a podpísala a nechala takto na podpis žalovanému,
túto rozobrala (okolnosti, prečo sa tak stalo jasne popísala a preukázala vo výpovedi na pojednávaní
14.01.2020 a svojou prípravou výpovede na CD nosiči). Súd mal pri hodnotení dôkazov zobrať do
úvahy, že žalovaný je inštitúciou s povinnosťou chrániť osobné údaje a zabezpečiť listiny s osobnými
údajmitak,abyminimalizovalmožnosťichodcudzeniaaprístupunepovolanýchosôb.Preto,akžalovaný

zanedbal tieto povinnosti, mal by niesť dôsledky a súd nemal na žalobkyňu preniesť jeho zodpovednosť
za nezabezpečenie dokumentácie tým, že ak žalovaný nevie predložiť originál zmluvy, lebo bol údajne
odcudzený z nezabezpečenej miestnosti a skrine, zaťaží žalobkyňu neunesením dôkazného bremena,
že žalobkyňa nepreukázala, že predložený originál je tým originálom s výpovednou lehotou, ktorý
mal podpísať aj žalovaný. Žalobkyni nie je zrejmé, na základe akých zhodných tvrdení dospel súd

prvej inštancie k záveru, že strany sporu uzatvorili zmluvu dňa 05.02.2018 na stretnutí za prítomnosti
žalobkyne, štatutárnych orgánov spoločnosti a p. B.. Žalobkyňa tvrdila, že po porade sa chcela baviť
o podmienkach zmluvy, ale bolo jej povedané, že má nechať zmluvy len na podpis, čo aj urobila a
dala do návrhu zmluvy variant s dvanásťmesačnou výpovednou lehotou. To či bola zmluva zo strany
žalovaného podpísaná 05.02.2018 žalobkyňa nevie a nikdy to ani netvrdila. Návrh zmluvy nechala na

podpis v šanóne/zložke pre dokumenty určené na podpis a následne si o niekoľko dní jeden druhou
stranou podpísaný originál našla v podpisom obale. Jedine p. E. tvrdil, že k podpisu zmluvy malo dôjsť
priamo na stretnutí. Toto však nebolo preukázané žiadnymi inými dôkazmi ani výpoveďami. Výpoveď
p. F. ohľadne uzatvorenia zmluvy bola ovplyvnená predchádzajúcou výpoveďou p. E., s ktorou sa
oboznámil pred svojou svedeckou výpoveďou. E. F. ani nebol účastníkom porady dňa 05.02.2018

a p. B., ako ani žiadny iný svedok, nikdy nevypovedala, že bola pri podpise zmluvy. Z vykonaného
dokazovania nevyplývalo ani skutkové zistenie, že zmluva sa podpisovala na podnet žalobkyne, ktorá
si chcela zabezpečiť nižšie daňové zaťaženie. Popisovala sa na podnet žalovaného a žalobkyňa s tým
len súhlasila. Práve žalovaný by mal z takejto zmeny väčší finančný prospech v podobe nižšieho
odvodového zaťaženia. Žalobkyňa netvrdila, že k uzatvoreniu zmluvy malo prísť priamo na porade, ale

tvrdila, že na porade k podpisu zmluvy nedošlo, mala nechať po porade len zmluvy na podpis, preto
ich skladala, prelepovala a pečiatkovala pečiatkou p. B., a to aj z dôvodu, že zmluvu pred podpisom
niekoľkokrát rozobrala (nesprávne poradie strán, nesprávne znenie listu s výpovednou lehotou, bola
pripravená aj na rokovanie o iných dĺžkach výpovednej lehoty). Znalecký posudok hovorí o tom, že pozalepení a opečiatkovaní zmluvy nebolo so zmluvou manipulované. Prípravou výpovede z 14.01.2020
na CD nosiči, naposledy uloženou o 6:33 hod., t. j. pred pojednávaním dňa 14.01.2020, kde uviedla:
„Pripravila som sa preto na jednanie – priznám sa, že som mala pripravené varianty aj s nižším počtom

mesiacov, podľa toho ako sa dohodneme.“, „…rozčúlením triasli ruky, keď som ich spinkovala, lebo
som najprv dala v nesprávnom znení, potom mi chýbala strana…“, žalobkyňa objasnila nezrovnalosti
okolo počtu dierok, na ktoré poukázala znalkyňa v posudku a vyvrátila tak záver znalkyne, že by
nevypovedala pravdu o okolnostiach zošívania zmluvy pred jej podpisom na pojednávaní 14.01.2020.
Súd prvej inštancie túto skutočnosť v rámci hodnotenia dôkazov nezobral vôbec do úvahy. Písomné

vyjadrenie napísané predchádzajúcim právnym zástupcom, v ktorom tento len v skratke uviedol tvrdenia
žalobkyne okolo podpisovania zmluvy, nemožno považovať za výpoveď žalobkyne. Práve výsluch strán
sporu slúži na objasnenie, spresnenie a preukázanie tvrdených skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo.
Súd prvej inštancie preto nesprávne vyhodnotil právnou zástupkyňou vo vyjadrení popísaný proces
uzatvorenia zmluvy ako výpoveď žalobkyne, ktorá mala byť v rozpore s jej výpoveďou na pojednávaní
14.01.2020. Výpoveď žalobkyne bola od začiatku nemenná, logická a bola objektivizovaná aj znaleckým

posudkom. Aj z vyššie popísaného postupu súdu, ktorý mal pochybnosti o vierohodnosti žalobkyne len z
porovnania jej osobnej výpovede s písomným vyjadrením jej predchádzajúcej zástupkyne je evidentné,
že hodnotil dôkazy veľmi selektívne a len v neprospech žalobkyne. Skutočnosť, že o dvanásťmesačnej
výpovednej lehote neprebehli predzmluvné rokovania, nenasvedčuje tomu, že žalovaný nepodpísal
zmluvu s dvanásťmesačnou výpovednou lehotou. Podľa názoru súdu mal rozporuplne pôsobiť aj fakt,

že na rokovanie 31.05.2018 žalobkyňa prišla s overenou kópiou zmluvy. Žalobkyňa jasne a presvedčivo
vysvetlila, že mala taký zvyk a nakoľko z dôvodu zmien zmlúv predpokladala, že predmetom rokovania
môže byť aj výpovedná lehota 12 mesiacov, nechala si vyhotoviť overenú fotokópiu tejto zmluvy.
Nevedela, že žalovaný nemá originál, no chcela byť pripravená na všetky alternatívy. Predpokladala,
že žalovaný sa bude chcieť vyvliecť zo zmluvne dohodnutej dvanásťmesačnej výpovednej lehoty, o

čom svedčí aj následný postup žalovaného, ktorý doručil žalobkyni účelové odstúpenie od zmluvy.
Žalobkyňasanestotožnilaanisvýrokomotrováchkonania.Súdprvejinštanciemalaplikovať§257CSP,
ktorý slúži na riešenie situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené
alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, dostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti
účelne vynaložil. Za dôvody hodné osobitného zreteľa možno považovať neprimeranú tvrdosť, podiel

oboch strán na vzniku a priebehu sporu ako aj povahu a okolnosti sporu. Žalobkyňa sa domnieva, že
rozhodnutie o povinnosti nahradiť žalovanému trovy konania je vzhľadom na okolnosti a povahu sporu
neprimerane tvrdé. Žalobkyňa mala riadnu pracovnú zmluvu so mzdou 5.500 €, ktorá jej zabezpečovala
istoty do budúcna. Na návrh žalovaného sa nechala vo februári 2018 presvedčiť, že bude výhodnejšie,
ak by uzatvorili dodatok k pracovnej zmluve, kde jej zostane len mzda 700 €, a zmluvu o finančnom

sprostredkovaní so zvyškom odmeny z pôvodnej mzdy 5.500 €. Žalobkyňa tak strácala istoty, ktoré jej
poskytovala pôvodne podpísaná pracovná zmluva, keďže zmluvu o finančnom sprostredkovaní, kam
jej prešla väčšia časť odmeny, bolo možné vypovedať aj bez udania dôvodu. Napriek takejto nekalej
praktike zo strany žalovaného s takouto zmenou napokon súhlasila a podpísala zmluvu o finančnom
sprostredkovaní. Neubehli ani štyri mesiace a žalovaný s ňou bez uvedenia dôvodu ukončil spoluprácu.

Žalobkyňa tak ostala bez príjmu a do dnešného dňa si nenašla adekvátne zamestnanie. Bola donútená
predať aj rodinný dom, ktorý vlastnila, a z výťažku z jeho predaja splatiť aspoň časť úverov, ktoré potom,
čo prišla o príjem, nezvládala splácať. Žalovaný v konaní tvrdil, že zmluvu mu odcudzila žalobkyňa. Toto
svoje tvrdenie nepreukázal jediným dôkazom. Žalovaný svojím neprofesionálnym prístupom k ochrane
dokumentácie zapríčinil, že žalobkyňa napriek tomu, že disponovala originálom zmluvy, mala sťaženú

dôkaznú situáciu, aby presvedčila súd, že originál zmluvy, ktorým disponuje je originálom v znení,
ako bol podpísaný aj žalovaným. Žalobkyňa bola ochotná ukončiť tento a aj pracovnoprávny spor
dohodou, avšak žalovaný napriek tomu, že najskôr súhlasil s podmienkami takejto dohody a výškou
finančného vysporiadania, si to bez udania dôvodu rozmyslel a k mimosúdnej dohode nedošlo. Zároveň
na žalovaného, ktorého výnosy z hospodárskej činnosti za rok 2020 boli na úrovni 3.570.120 €, by

nemalo rozhodnutie súdu, ktorým by mu nepriznal nárok na náhradu trov konania, žiaden výraznejší
finančný dopad. Naproti tomu pre žalobkyňu, ktorá si do dnešného dňa nenašla adekvátne zamestnanie,
má takéto rozhodnutie súdu výrazne nepriaznivý finančný dopad.

7.ŽalovanýsavčasnýmodvolanímdomáhalzrušenianapadnutéhorozsudkuvovýrokuIIIonáhradetrov

konania a vrátenia veci v tomto rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Konajúci súd rozhodol
o náhrade trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP podľa zásady pomeru úspechu. Žalovaný nenamieta
samotnýnumerickývýpočetpomeruúspechuvčastiozaplatenie,alesadomnieva,žežalobkyňažiadala
v žalobe z 05.02.2018 samostatným výrokom určiť zánik zmluvy o finančnom sprostredkovaní v sektorepoistenia a zaistenia. Určovací nárok žalobkyňa v priebehu konania podaním z 28.03.2019 v spojení
s podaním z 28.11.2019 už ďalej nežiadala priznať. Súd prvej inštancie uznesením zo 14.02.2020, č.
k. 28Cb/135/2018-227 pripustil zmenu žaloby a výrokom I rozhodol, že zastavuje konanie v časti o

určenie zániku zmluvy o finančnom sprostredkovaní v sektore poistenia a zaistenia zo dňa 05.02.2018.
V odôvodnení uznesenia v bode 8 konštatoval: Z obsahu oboch písomných podaní žalobkyne vyplýva,
že táto ďalej netrvá na určení zániku zmluvy, a teda v tejto časti berie žalobu späť. Zároveň rozšírila svoj
žalobný nárok o vyššiu sumu istiny (48.619,32 € namiesto 14.400 €), vyššiu sumu úrokov z omeškania
(9 % ročne namiesto 5 % ročne) a aj dlhšiu dobu úrokov z omeškania, čo možno považovať za zmenu

žaloby (vo forme rozšírenia uplatneného práva). Tým, že súd prvej inštancie neprihliadol pri výpočte
pomeru úspechu na to, že konanie bolo uznesením v časti zastavené, dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd prvej inštancie mal určiť percentuálny pomer úspechu
inak. Napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže prvoinštančný
súd mal rozhodnúť nielen s odkazom na § 255 ods. 1, ale aj na § 256 ods. 1 CSP, a najmä mal rozhodnúť
súladne s judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Najvyšší súd SR v uznesení z 11.10.2012, sp. zn. 3M Cdo

11/2011 konštatoval: Ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa pre
účely rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú. V takomto prípade treba
samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu účastníkov (§ 142 ods. 1 a ods. 2 OSP), ďalej zvážiť,
či neúspech nebol len v nepatrnej časti alebo či rozhodnutie o výške plnenia nezáviselo od znaleckého
posudku alebo úvahy súdu (§ 142 ods. 3 OSP), a to samostatne vo vzťahu ku každej z týchto vecí. Je

bežnou praxou, že konajúce súdy posudzujú pri určení pomeru úspechu jednotlivé výroky samostatne,
ako príklad uviedol rozsudok Okresného súdu Malacky z 19.10.2021, sp. zn. 31C/179/2017. V časti o
určenie zániku zmluvy procesne zavinila zastavenie konania žalobkyňa, teda konajúci súd mal priznať
žalovanejvčastiourčeniezánikuzmluvynároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%.Akbyrozhodol
správne, tak by určil jednoduchým matematickým výpočtom nasledovný celkový pomer úspechu pre

žalovaného: a) v časti o určenie zániku zmluvy žalobkyňa úspech 0 %, žalovaný úspech 100 %, b) v
časti o zaplatenie žalobkyňa úspech 11 %, žalovaný úspech 89 %. Následne mal matematicky určiť
percentuálny hrubý úspech nasledovne: 11 z 200 je 5,5 % hrubý úspech žalobkyne a 189 z 200 je 94,5
% hrubý úspech žalovaného. Teda čistý úspech žalovaného je 89 % (94,5 % – 5,5 %) a nie 78 % ako
rozhodol prvoinštančný súd.

8. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žalovaný uviedol, že žalobkyňa ako odvolateľ nekonala v súlade
s § 363 CSP a nedostatočne vymedzila samotný odvolací dôvod. Podľa judikatúry súdov nestačí len
odvolací dôvod označiť, ale je potrebné uviesť konkrétne okolnosti, ktoré by mali svedčiť o tom, že súd
vec nesprávne právne posúdil. Žalovaný nenašiel právnu argumentáciu ani iné riadne zdôvodnenie,

ktorým by žalobkyňa označila, v čom konkrétne vidí nesprávne právne posúdenie veci. Odvolanie
žalobkyne je obsahovo totožné s jej doterajšou argumentáciou, s ktorou sa konajúci súd vysporiadal v
odôvodnení rozsudku, a najmä reflektuje jej subjektívnu nespokojnosť so zamietnutím zvyšku nároku,
ktorého sa domáhala. Žalovaný nevedel, či žalobkyňa dala k podpisu dve rôzne verzie zmluvy a
následne odstránila rovnopis u žalovaného, alebo po podpise zmluvy s trojmesačnou výpovednou

dobou manipulovala so svojim originálom, v ktorom vymenila strany a následne uzatvorila lepiacim
štítkom a pečiatkou. Až vykonané znalecké dokazovanie dalo jednoznačnú odpoveď na to, či bolo
alebo nebolo manipulované so samotnými listami (stranami) zmluvy. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením
žalobkyne, že ako dôkaz nemožno považovať sken zmluvy s uzatvorenou trojmesačnou výpovednou
dobou. Zo znaleckého dokazovania vyplýva, že sken zmluvy znalkyňa bez akýchkoľvek problémov

vedela zanalyzovať. Ustálila, že obe zmluvy najmä podpismi, ktorých pravosť je nesporná, vykazujú
zhodné prvky. Podľa žalovaného je rozhodujúce, že práve sken zmluvy, ktorý bol vykonaný náhodne/bez
vedomia žalobkyne po viac ako mesiaci od podpisu zmluvy (o tomto skene nemala vedomosť), je zbežne
zošitá zmluva s textáciou o trojmesačnej výpovednej lehote. Žalobkyňa ani v odvolaní nedala odpoveď
na to, prečo nie je sken zmluvy s jej vlastnoručným podpisom zalepený a opečiatkovaný rovnako, ako

jej zmluva s dvanásťmesačnou výpovednou dobou. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že svedok p.
B. urobila sken zmluvy a zaslala ho podľa pokynov v rámci svojej bežnej pracovnej činnosti. Bežnou
praxou žalovaného bolo, že sa vyhotovovali skeny zmlúv, ktoré sa posielali do dcérskej spoločnosti
v Českej republike. K úvahám žalobkyne, prečo žalovaný nedal skenovať naraz oba dokumenty,
ktoré boli podpísané v daný deň (zmluvu aj dodatok k pracovnej zmluve), žalovaný uviedol, že podľa

písomného vyjadrenia p. B. jej práve žalobkyňa odovzdala oba dokumenty na založenie, pričom na
účely výplaty mzdy za obdobie február 2018 p. B. zaslala v mesiaci február ekonómke spoločnosti
dodatok k pracovnej zmluve a až na konci mesiaca marec oba dokumenty na pokyn prokuristu p. B.
vytiahla zo zložky a vyhotovila a poslala mu sken. Žalovanému nie je zrejmé, ako mohol zistiť po podpisezmluvy, že je v zmluve uvedená dvanásťmesačná výpovedná doba, keď to bola práve žalobkyňa, ktorá
dala založiť rovnopis u p. B. v priebehu mesiaca február. Žalovaný nie je povinný preukazovať, že
žalobkyňa odstránila originál zmluvy u žalovaného, ani že žalobkyňa pri podpise zmluvy vymenila stranu

s výpovednou lehotou. Žalobkyňa je povinná uniesť dôkazné bremeno, ktoré v tomto spore neuniesla,
keďže je zrejmé, že hrubo klamala a zavádzala vo svojich tvrdeniach. Zásadným a nespochybniteľným
dôkazom je znalecký posudok a jeho záver, v ktorom znalkyňa ustálila a vysvetlila, akým spôsobom bolo
manipulované s originálom zmluvy. Žalobkyňa spochybňuje svedeckú výpoveď p. B., ktorú považuje
za zmätočnú, žalovaná preto odvolací súd žiada v prípade potreby o vypočutie zvukového záznamu z

pojednávania z 25.06.2020, z ktorého je nepochybné, že p. B., ktorá nemá skúsenosti s výsluchom bola
nepríjemne atakovaná právnym zástupcom žalobkyne. Práve tento netaktný a útočný výsluch právneho
zástupcu mohol svedkyňu rozrušiť. Právny zástupca žalobkyne sa opakovane pýtal na to isté, len inak
formuloval otázky, na čo bol upozornený zo strany súdu, že svedkyňa už odpovedala na otázky (čo nie
je zaprotokolované v zápisnici), akoby sa snažil „nachytať“ svedkyňu pri klamstve. Žalovaný nesúhlasí
s tvrdením žalobkyne, že súd hodnotil dôkazy jednostranne. Súd vyhodnotil všetky dôkazy vo vzájomnej

súvislosti, dokonca nebol vykonaný výsluch p. B., ktorý mal podstatné vedomosti o celej situácii v
prospech žalovaného. Znalec z zistil rozpor s tvrdením žalobkyne ohľadom listov v zmluve, že ich
„niekoľkokrát dávala do hromady, lebo si mala pomýliť poradie strán“, keďže v prípade ak by žalobkyňa
rozšívala jednotlivé listy len za účelom správneho zoradenia listov/strán, tak by sa podľa záverov znalca
dierky po pôvodnom zošití jednotlivých listov nachádzali na všetkých listoch, teda aj na treťom a štvrtom

liste. Jediný kto tvrdí, že pred uzatvorením zmluvy vykonali tieto kroky (zalepenie a opečiatkovanie
a až následný podpis aj zo strany žalovaného) je žalobkyňa, pričom z vykonaného dokazovania je
preukázané, že takýto sled udalostí nemohol nastať. Znalecké závery dávajú jednoznačne za pravdu
žalovanému, ktorý po celý čas tvrdí, že žalobkyňa mala bežnú trojmesačnú výpovednú lehotu, pričom
bežne sa u žalovaného podpisujú veci len spinkou zošité vo formáte a obsahu spôsobom ako predložil

sken zmluvy. Žalobkyňa sa v odvolaní snaží opäť prekrúcať zásadné fakty ohľadom výmeny listov v
zmluve, na ktorých je uvedená výpovedná doba, pričom nie je zrejmé, ako teda k tomu mohlo prísť,
keď žalobkyňa „len poprehadzovala listy“. Je preto bez skutkového významu, čo bolo so zmluvou
po jej zalepení a opečiatkovaní, keďže žalovaný vždy tvrdil (na základe logického uvažovania), že
jednou z alternatív, ako prišlo k tomu, že existuje zmluva s dvanásťmesačnou výpovednou dobou je

tá, že žalobkyňa vymenila stranu a následne „si uzatvorila“ dokument zalepením listov, aby dodala
vierohodnosti tejto zmluve s dvanásťmesačnou výpovednou lehotou. E. F. ako štatutárny zástupca
žalovaného správne a pravdivo uviedol, že žalobkyňa im mohla podstrčiť na podpis aj zmluvu v
rovnopise s trojmesačnou výpovednou dobou a druhú s dvanásťmesačnou dobou. Pravdivo a úprimne
vypovedal, že nekontroloval riadne, čo presne podpísal. Ak by znalecké dokazovanie preukázalo, že so

zmluvou nebolo manipulované, tak by bolo zrejmé, že žalobkyňa podstrčila dve rôzne zmluvy na podpis.
Žalovaný až do času zverejnenia záverov znaleckého dokazovania nevedel presne, akým spôsobom
žalobkyňa vytvorila dokument s dvanásťmesačnou výpovednou lehotou, je preto zrejmé, že výsluch p.
F. nespochybňuje argumentačnú líniu žalovaného. Podľa názoru žalovaného i ďalšie zistenia znalkyne
len potvrdzujú fakt, že skutočne uzatvorenou zmluvou medzi stranami sporu je zmluva s trojmesačnou

výpovednou dobou, ktorej sken vytvorila zamestnankyňa žalovaného 28.03.2018, ktorý je uložený v
informačnom systéme žalovaného. Uvedené skutočnosti potvrdzujú závery, ku ktorým znalkyňa dospela
porovnaním naskenovanej zmluvy a originálu zmluvy ako i z predloženého porovnávacieho materiálu.
Je preto nesporné, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil dôkazy a dospel k správnym skutkovým
záverom. To, že žalobkyňa tvrdí, že súd hodnotil dôkazy veľmi selektívne a len v neprospech žalobkyne,

nemožno považovať za odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP.

9. Žalobkyňa v odvolacej replike v plnom rozsahu zotrvala na svojej argumentácii v odvolaní. Nesprávne
právne posúdenie veci videla v tom, že súd prvej inštancie neaplikoval v časti rozhodovania o trovách
konania § 257 CSP, pričom tak urobiť mohol vzhľadom na osobitosti tohto prípadu. Žalovaný účelovo

tvrdí, že nevedel, či žalobkyňa dala k podpisu dve rôzne verzie zmluvy, alebo po podpise zmluvy
manipulovala so svojím originálom. Ak by to bolo ako tvrdí žalovaný, štatutárny zástupca žalovaného by
nevypovedal, že „…aby sa nám už nikdy nestalo, aby nám niekto predložil niečo čo neodpovedá tomu
čo si myslíme, že sa predkladá…“. Štatutárny zástupca žalovaného vypovedal, že zmluvy si pred ich
podpisom čítal a kontroloval ich v časti platu a výpovednej lehoty a až následne zmluvy podpísal. Keď

žalovaný zmluvu pred podpisom čítal, nemôže zrazu tvrdiť, že nevedel, či mu boli k podpisu dané dve
verzie zmluvy. Účelovosť celej obrany žalovaného vyplýva aj z jeho ďalšej obrany (pre prípad, že by
nebola úspešná obrana ohľadne manipulácií so zmluvou), a to, že žalovaný mal byť údajne uvedený do
omylu pri podpisovaní zmluvy tým, že mu žalobkyňa nepovedala, že do zmluvy dala výpovednú dobu12 mesiacov. Žalovaný si v rámci obrany od začiatku pripravuje pôdu pre akúkoľvek verziu, ktorá by
mu neskôr viac vyhovovala. Nie je pravdou, že znalecké dokazovanie dalo jednoznačnú odpoveď na
to, či bolo alebo nebolo manipulované so samotnými listami zmluvy po jej podpise stranami. Znalkyňa

sa jednoznačne vyjadrila len k tomu, že so zmluvou bolo manipulované, avšak pred jej zalepením
a opečiatkovaním, čo však tvrdila aj sama žalobkyňa, že predtým ako zmluvu zlepila, opečiatkovala,
podpísalaanechalanapodpis,judávalaniekoľkokrátdokopy.Nikdevznaleckomposudkusaneuvádza,
že zmluvou bolo manipulované po jej podpise. K znalkyňou uvedeným nezrovnalostiam ohľadne počtu
dierok sa žalobkyňa podrobne vyjadrila v samotnom konaní, ako aj v odvolaní a bez akýchkoľvek

pochybností ich vyvrátila aj predloženým dôkazom – svojou vlastnou písomnou prípravou výpovede
na CD nosiči. Na tento dôkaz však súd prvej inštancie neprihliadol a zámerne ho nespomína ani
žalovaný. Ide o dôkaz, ktorým žalobkyňa bez akýchkoľvek pochybností vyvrátila jedinú nezrovnalosť
v jej výpovedi, na ktorú znalkyňa poukázala v posudku. Otázkou znaleckého skúmania nebolo určiť,
či zmluva bola podpísaná s 12 alebo 3 mesačnou výpovednou lehotou. Úlohou znalca teda nebolo
určiť, či zmluva bola podpísaná v znení ako predložila originál žalobkyňa alebo v znení ako predložila

žalovaná skenom zmluvy. Bez originálu listiny totiž nie je možné znalecky preskúmať sken zmluvy, t. j.
znaleckým skúmaním nemožno zistiť, či s originálom skenovanej listiny nebolo pred jej naskenovaním
manipulované. Zo znaleckého skúmania vôbec nemožno ustáliť tvrdenie žalovaného, že zmluva bola
podpísaná v znení ako predložil žalovaný skenom listiny. Žalovaný sa snaží účelovo navodiť dojem,
že naskenovaná zmluva je originálna s vlastnoručným podpisom žalobkyne. Zo skenu zmluvy pritom

nemožno určiť, či podpis na zmluve je vlastnoručným podpisom žalobkyne. Žalobkyňa od začiatku
tvrdila, že zmluvu s trojmesačnou výpovednou lehotou nepodpísala. Zmluvy na podpis chystala
žalobkyňa a keďže ich v tomto prípade tlačila sama, pred podpisom ich prelepila a opečiatkovala. Na to,
ako je možné, že sa vyhotovil sken zmluvy takým spôsobom, že nie je prelepená a opečiatkovaná, pozná
odpoveď len žalovaný, prípadne nejaký jeho pracovník, ktorý s originálom zmluvy manipuloval pred

jej naskenovaním. Žalobkyňa si je vedomá, že ňou predložený originál bol medzi stranami podpísaný
a že práve sken predložený žalovaným nie je skenom originálu, ktorý bol medzi stranami podpísaný.
Žalobkyňa má v konaní sťaženú dôkaznú situáciu práve z dôvodu, že žalovaný tvrdí, že sa u neho
originál zmluvy nenachádza a súdu predložil len sken zmluvy, ktorý nie je možné podrobiť znaleckému
skúmaniu. Ak žalovaný tvrdil, že žalobkyňa odstránila originál zmluvy u žalovaného, alebo že po

podpise vymenila stranu s výpovednou lehotou, bolo povinnosťou žalovaného predložiť súdu relevantné
dôkazy na preukázanie týchto skutočností. Tieto tvrdenia žalovaného však ostali len nepreukázanými
vykonštruovanými tvrdeniami, na ktoré nemal súd vôbec prihliadať. Čo sa týka výsluchu p. B., žalobkyňa
sa domnieva, že ak by nebola výpoveď tejto svedkyne vopred pripravená, nebola by taká zmätočná,
a to bez ohľadu na akýkoľvek spôsob vedenia jej výsluchu. O tom, že svedkyňa sa snažila vypovedať

tak, ako jej povedal žalovaný svedčí aj fakt, že svedkyňa sama uviedla, že aj čestné vyhlásenie jej
pripravoval žalovaný a ona ho len podpísala. Sám žalovaný znemožnil aj svedeckú výpoveď p. B.,
ktorý mal údajne podstatné vedomosti o celej situácii v prospech žalovaného, jeho osobnou účasťou na
pojednávaní 14.01.2020. Žalobkyňa s poukazom na skutočnosti uvedené v odvolaní a v tejto odvolacej
replike navrhla, aby odvolací súd rozhodol tak, ako to navrhla v odvolaní.

10. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že považuje právny názor žalovaného
v odvolaní za nesprávny. Žalobkyňa podaním z 28.03.2019 pristúpila k zmene žaloby a k úprave
petitu, pretože sa k nej dostalo vyjadrenie žalovaného z 01.02.2019 spolu s kópiou výpovede zmluvy
o finančnom sprostredkovaní v sektore poistenia a zaistenia. Po oboznámení sa s obsahom výpovede,

pristúpila k zmene skutkových tvrdení uvedených v pôvodnej žalobe, a to v časti okamihu ukončenia
zmluvyavčastioznačeniaprávnehoúkonu,ktorýmdošlokukončeniuzmluvy.Ozmenužalobyidevtedy,
ak sa žalobca domáha niečoho iného než v pôvodnej žalobe, alebo ak požaduje na základe rovnakého
skutkového základu viac, než požadoval, alebo ak požaduje síce rovnaké plnenie, ale na základe iného
skutkového stavu, než aký uviedol v pôvodnej žalobe. Pretože žalobkyňa sa podaním z 28.03.2019, na

základe iného skutkového stavu, aký uviedla v pôvodnej žalobe, domáhala iného plnenia, jej podanie je
potrebné považovať za zmenu žaloby, a nie čiastočné späťvzatie žaloby. Za zmenu žaloby žalobkyňa
nenesie rovnakú zodpovednosť, ako za čiastočné späťvzatie žaloby, t. j. nevzniká jej povinnosť nahradiť
trovy konania žalovanému. Bez povšimnutia nemôže ostať ani fakt, že súd prvej inštancie prejudiciálne
rozhodol (bod 44 rozsudku), že zmluva o finančnom sprostredkovaní v sektore poistenia a zaistenia

uzatvorená dňa 05.02.2018, bola ukončená výpoveďou.

11. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolaní (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiskavád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože
neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že dôvodné je len odvolanie žalobkyne,
no iba v časti trov konania.

12. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku, teda predovšetkým skutkové zistenia súdu prvej inštancie,
ktoré strany v odvolacom konaní nespochybnili, medzi ktoré patrí konštatovanie, že spornú zmluvu
vyhotovovala samotná žalobkyňa z dôvodu zmeny funkcie žalobkyne v spoločnosti a tiež preto, aby sa

zmenilo daňové zaťaženie strán (nie je podstatné, akým spôsobom pre ktorú stranu), že žalovaný v
rámci predzmluvného rokovania podmieňoval uzavretie zmluvy zachovaním výšky odmeny, ktorú mala
žalobkyňa na základe pracovnej zmluvy, že predmetom predzmluvného rokovania nebola zmena dĺžky
výpovednej lehoty, že žalobkyňa pri predložení zmluvy štatutárnemu zástupcovi žalovaného nepovedala
konkrétne, že do nej zapracovala výpovednú lehotu v trvaní 12 mesiacov, pričom išlo o jej iniciatívu pre
prípad, že by sa vedenie žalovaného chcelo „zbaviť“ žalobkyne a tiež sa tým mal zabezpečiť ekvivalent

odstupného v prípade jej odchodu z pozície generálneho riaditeľa. Odvolací súd konštatuje správnosť
dôvodov napadnutého rozsudku. Pokiaľ ide o podstatné vyjadrenia a podstatné tvrdenia strán uvedené
v odvolaniach (§ 387 ods. 3 CSP), odvolací súd k nim doplní ešte svoje úvahy.

13. Podstatou odvolania žalobkyne proti výroku II napadnutého rozsudku je nesúhlas s tým, ako súd

prvej inštancie vyhodnotil dokazovanie, pokiaľ ide o okolnosti uzavretia spornej zmluvy a dohodu strán
o dĺžke výpovednej doby, od ktorej žalobkyňa odvodzuje svoj nárok na odmenu.

14. V prvom rade sa žiada zdôrazniť, že do rámca úvahy súdu pri hodnotení dôkazov v súdnom
konaní patrí aj hodnotenie ich pravdivosti, resp. vierohodnosti, najmä s ohľadom na vzájomnú súvislosť

s ostatnými dôkazmi vykonanými vo veci. Záver súdu o nevierohodnosti, resp. nepravdivosti niektorých
dôkazov vykonaných v sporovom konaní na návrh niektorej zo strán, prípadne vyvodenie záverov
zo zistených skutkových okolností, ktoré nie sú v súlade s názorom strany, nemôže bez ďalšieho
viesť k záveru, že bolo porušené právo strany na spravodlivý proces (III. ÚS 19/04). Významnú úlohu
v procese hodnotenia dôkazov (§ 191 CSP) zohráva vnútorné presvedčenie súdu, ktoré sa vytvára na

základe starostlivého uváženia vykonaných dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo
z pravidiel formálnej logiky. kontrola dodržania zásady voľného hodnotenia dôkazov sa uskutočňuje
najmä prostredníctvom požiadaviek na kvalitu odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP), ktoré musí
byť presvedčivé (I. ÚS 52/09, III. ÚS 332/09).

15. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku plne vyhovuje
kvalitatívnym požiadavkám stanoveným zákonom (§ 220 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie vo svojom
rozhodnutí celkom jasne uviedol, aký skutkový stav zistil (body 13 až 24 a 36 až 43 napadnutého
rozsudku) a z akých dôkazov vychádzal (tamtiež). Riadne potom zdôvodnil, z čoho dospel k záveru,
že žalobkyňa nemá právo na zaplatenie zvyšnej časti žalovanej sumy (body 44 až 46 napadnutého

rozsudku), a vysporiadal sa aj s obranou žalobkyne, ktorú uplatnila v prvoinštančnom konaní (najmä
body 39 až 41 napadnutého rozsudku). Odôvodnenie napadnutého rozsudku ako celok vyhovuje
požiadavkámzákona,keďžeznehomožnozistiťtakskutkové,akoajprávnezáverysúduprvejinštancie,
ktoré ho viedli k tomu, že žalobe vyhovel len sčasti. To, že žalobkyňa so závermi súdu prvej inštancie
nesúhlasí, ale ani to, keby boli aj nesprávne, neznamená zmätočnosť napadnutého rozsudku, ktorá by

mala predstavovať porušenie práva žalobkyne na spravodlivý proces.

16. Pokiaľ ide o výhrady žalobkyne k skutkovým záverom prvoinštančného súdu, zo zásady
voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávne hodnotenia dôkazov možno usudzovať
len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne

pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo
že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné
skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať z jeho skutkovými
závermi, napr. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je pre skutkové
zistenie dôležitý, že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod. To znamená, že

hodnotenie dôkazov, a teda ani skutkové zistenia ako jeho výsledok z iných, než z vyššie uvedených
dôvodov nemožno odvolaním úspešne napadnúť (pozri v tomto zmysle rozsudok Najvyššieho súdu SR
z 28.05.2012, sp. zn. 4MCdo/14/2011).17. Odvolací súd zastáva názor, že napriek názoru žalobkyne súd prvej inštancie hodnotil dôkazy
v súlade s § 191 CSP, teda v ich jednotlivosti, ale aj vo vzájomnej súvislosti, čo je zrejmé z vyššie
citovaných bodov napadnutého rozsudku. Spôsob, akým prvoinštančný súd zhodnotil vykonané

dokazovanie, nie je jednostranný len preto, že nepotvrdzuje skutkové tvrdenia žalobkyne. Odvolací súd
ho považuje za vykonaný v súlade s pravidlami dialektickej a formálnej logiky a nemá mu čo vytknúť.

18. Pre poriadok sa ale žiada zdôrazniť, že to bola žalobkyňa, koho zaťažovalo dôkazné bremeno,
aby preukázala, že sporná zmluva obsahovala dohodu zmluvných strán o 12-mesačnej výpovednej

lehote najneskôr v čase, keď na listinu pripojil svoj podpis podpredseda predstavenstva žalovaného. Na
preukázanie tejto skutočnosti ale nepostačuje žalobkyňou zdôrazňovaná výpoveď p. F..

19. Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo
zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov (§ 187 ods. 1 CSP). Dôkazným prostriedkom je najmä
výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie

je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd (§ 187 ods. 2 CSP). Podľa vzťahu k dokazovanej
skutočnosti sa rozlišujú dôkazy priame a nepriame (indície). Priamy dôkaz priamo potvrdzuje alebo
vyvracia dokazovanú skutočnosť (napr. výpoveď svedka o tom, že dokazovanú skutočnosť osobne
vnímal svojimi zmyslami, teda ju videl, počul, apod.). Nepriamy dôkaz priamo nepotvrdzuje, ani
nevyvracia dokazovanú skutočnosť, ale potvrdzuje alebo vyvracia inú skutočnosť, ktorá umožňuje

usudzovať, či sa stala alebo nestala skutočnosť, ktorá je predmetom dokazovania. Nepriamy dôkaz
objasňuje dokazovanú skutočnosť prostredníctvom inej skutočnosti, ktorá má k dokazovanej skutočnosti
len nepriamy vzťah. Zatiaľ čo súvislosť medzi priamym dôkazom a dokazovanou skutočnosťou je
zrejmá, súvislosť medzi nepriamym dôkazom a skutočnosťou, ktorá je predmetom dokazovania, sa
musí zisťovať. Miera tejto súvislosti býva u jednotlivých nepriamych dôkazov odlišná a môže sa aj

ukázať, že pôvodný predpoklad o súvislosti nepriameho dôkazu s dokazovanou skutočnosťou bol
vyvolaný len zhodou okolností a že tento vzťah tu v skutočnosti nie je. Pretože každý nepriamy dôkaz
hodnotený oddelene (bez súvislosti s ďalšími dôkazmi) umožňuje vždy viac výkladov o svojom význame,
je jeho význam určený predovšetkým jeho miestom v rade iných nepriamych dôkazov, jeho vzťahom
k týmto ďalším dôkazom a jeho súladnosťou s nimi. Z toho vyplýva, že nepriamy dôkaz sám osebe

spravidla nevedie k preukázaniu dokazovanej skutočnosti. V spojení s ďalšími nepriamymi dôkazmi
tvoriacimi konštrukciu, ktorej jednotlivé prvky si vzájomne neodporujú a nepripúšťajú iný logický spôsob
priebehu udalostí, však môže nepriamy dôkaz viesť k preukázaniu dokazovanej skutočnosti. Skutočnosť
dokazovaná prostredníctvom nepriamych dôkazov sa preto považuje za preukázanú vtedy, ak na
základe výsledkov hodnotenia týchto dôkazov možno bez rozumných pochybností nadobudnúť istotu

(presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť naozaj stala (že je pravdivá); nestačí, ak prichádza do úvahy
len možnosť jej pravdivosti (jej pravdepodobnosť).

20. Z vyššie uvedených hľadísk treba nazerať aj na dôkaz výsluchom p. F., ktorý (podľa bodu 24
odvolania žalobkyne, ale aj jej vlastnej výpovede na pojednávaní – zápisnica z pojednávania; č. l. 202)

nebol účastníkom porady 05.02.2018, čo znamená, že jeho výpoveď treba hodnotiť ako nepriamy dôkaz.
Žalobkyňa sa na účely preukázania vedomosti žalovaného o tom, že spornú zmluvu podpísal s 12-
mesačnou výpovednou lehotou, opiera o jeho výpoveď, že u žalovaného pristúpili k tomu, aby sa „im
už nikdy nestalo, aby im niekto predložil niečo, čo neodpovedá tomu, čo si myslia, že sa predkladá“ a
že „išlo jednoznačne o podvod resp. zavádzajúcu činnosť pani G., keď podsunula k podpisu niečo, čo

predtým jasne glorifikovala a to je v tých výpovediach uvedené, že dáva pánovi E. k podpisu štandardnú
zmluvu“. Je nepochybné, že tento dôkaz priamo nepotvrdzuje, že sporná zmluva obsahovala v čase, keď
ju žalovaný podpisoval, 12-mesačnú výpovednú lehotu. Výpoveď p. F. ako nepriamy dôkaz umožňuje
viac výkladov o svojom význame, predovšetkým pripúšťa aj iné logické vysvetlenie udalostí týkajúcich
sa okolností podpísania zmluvy, než aké presadzuje žalobkyňa: žalovaný mohol získať vedomosť o

12-mesačnej výpovednej dobe až po podpísaní zmluvy (napríklad na základe tvrdenia žalobkyne o jej
dĺžke), v dôsledku čoho si mohol myslieť, že zmluvu (nechtiac) podpísal v podobe, ktorá obsahovala
12-mesačnú výpoveď. V prvom rade treba zdôrazniť, že p. F. nebol účastníkom porady, takže nemohol
svojimi zmyslami priamo vnímať jej priebeh, a teda nemôže priamo potvrdiť obsah zmluvy, ktorú podpísal
v mene žalovaného p. E.. Navyše, to, že konajúca osoba zmluvu podpíše, samé o sebe neznamená, že

si ju celú aj fakticky prečítala, teda jej podpis ešte nevylučuje, že o skutočnom obsahu zmluvy fakticky
nevedela. Tu je podstatné aj to, že sama žalobkyňa vypovedala, že žalovanému nepovedala konkrétne,
že do zmluvy „dala 12 mesiacov“ – zápisnica z pojednávania; č. l. 202 rub). Skutkový dej preto mohol
byť aj taký, že žalobkyňa predložila žalovanému na podpis zmluvu s 3-mesačnou výpoveďou, žalovanýju následne podpísal, no s jeho obsahom sa osobitne neoboznamoval, pretože veril žalobkyni, že ide
o „štandardnú zmluvu“. Žalobkyňa, majúc prístup k miestu, kde sa zmluvy ukladali (teda k miestu, ku
ktorému mal podľa bodu 15 odvolania žalobkyne prístup každý, t. j. aj žalobkyňa samotná), potom v

spornej zmluve po jej podpise žalovaným zamenila strany obsahujúce výpovednú lehotu (alebo ako
naznačuje žalovaný – odstránila celú svoju zložku) pred tým, než sa žalovaný napríklad v súvislosti so
zamýšľaným ukončením spolupráce so žalovanou mohol skutočne oboznámiť s ustanovením o dĺžke
výpovednej lehoty z rovnopisu zmluvy, ktorý podpísal. Pri takomto slede udalostí by bola výpoveď p. F.
v podstate rovnaká. Zjednodušene povedané, takáto výpoveď pripúšťa nielen to, že žalovaný „omylom“

podpísal zmluvu s 12-mesačnou výpovednou lehotou, ale aj to, že žalovaný si len myslel, že ju tak
podpísal,hociskutočnosťbolainá.Pritomtátodruháverzianiejenelogická,pretožeakžalobkyňatvrdila,
že mala obavy, že sa jej žalovaný môže „zbaviť“, tak by žalovaný zjavne namietal voči 12-mesačnej
výpovednej lehote, keďže tá by mu výrazne obmedzovala možnosť „zbaviť“ sa žalobkyne a bola podľa
nesporného tvrdenia žalovaného (aj žalobkyne – bod 10 jej odvolania) ešte aj neštandardná.

21. Dôležitejšie, než podrobná analýza možných výkladov, ktoré pripúšťa výpoveď p. F., je ale v
prejednávanej veci rozporuplnosť tvrdení žalobkyne samotnej a ich zmeny. Vo všeobecnosti totiž platí,
že rozpory, či zmeny v tvrdeniach strany nemôžu byť menej podstatné, než rozpory medzi nepriamymi
dôkazmi. Nezrovnalosti, či zmeny v tvrdeniach strany sú pri ustaľovaní skutkového stavu podstatnejšie,
ako rozporuplné výpovede svedkov, ktorých výsluch bol navrhnutý protistranu na účel popretia tvrdení

druhej strany, resp. na preukázanie tvrdení protistrany, ktoré boli na rozdiel od tvrdení druhej strany,
koherentné. V tejto súvislosti nemožno prisvedčiť ani argumentácii žalobkyni, ktorou naznačovala, že
by skoršie prednesy jej právneho zástupcu mali mať nižšiu silu, než tvrdenia, ktoré sama žalobkyňa
prednášali v rámci svojho výsluchu. Splnomocnený zástupca strany, ktorým bol v danej veci advokát,
je oprávnený konať za stranu v celom konaní (§ 89 ods. 1 v spojení s § 92 ods. 2 CSP), čo zahŕňa aj

právo prednášať za stranu, ktorú zastupuje, aj skutkové tvrdenia. Skutkové tvrdenia právneho zástupcu
sú teda tvrdeniami strany, a majú preto rovnakú silu, ako tvrdenia, ktoré prednáša strana samotná.
Strana v konaní môže na návrh podľa § 195 ods. 1 CSP vypovedať o tvrdených skutočnostiach, ktoré
v konaní vyšli najavo, ak ich nemožno preukázať inak. Účelom výsluchu strany tak zjavne nemôže byť
popretie skutkových tvrdení, ktoré sama skôr uplatnila, hoci aj prostredníctvom svojho splnomocneného

zástupcu. V prejednávanej veci sa ale výsluch žalobkyne a jej následné vyjadrenia niesli práve v tomto
duchu.

22. Tak hneď na začiatok, prednes žalobkyne (v bode 23 odvolania), že nikdy netvrdila, že žalovaná
spornú zmluvu podpísala 05.02.2018, je v rozpore s článkom III žaloby, kde tvrdila, že so žalovanou

uzatvorila spornú zmluvu 05.02.2018 (ide de facto vôbec o prvé skutkové tvrdenie, ktoré v konaní
uplatnila). V replike z 28.03.2019 (č. l. 87) v tejto súvislosti stroho tvrdila, že prokuristovi žalovaného v
tento deň odovzdala dva rovnopisy zmluvy s 12-mesačnou výpovednou lehotou a vyslovila podozrenie,
že „došlo zo strany žalovanej k machinácii so stranami tej zmluvy“. Ak žalobkyňa neskôr začala tvrdiť,
že „podklady niekoľkokrát dávala do hromady, lebo si pomýlila poradie strán“ (zápisnica z pojednávania,

č. l. 201), za prejav neúprimného jej postoja možno považovať to, že túto podstatnú skutočnosť,
ktorou zamieňanie strán pred podpisom zmluvy nepochybne je, opomenula uviesť vo svojej replike.
Upozornenie žalobkyne na ňou zamenené strany už v replike sa očakáva najmä za stavu, keď v
tomto podaní zo zamieňania strán zmluvy upodozrieva protistranu. V neposlednom rade je dôležitou
okolnosťou, že na základe výsledkov znaleckého dokazovania, ktoré sa žalobkyňa snažila (z jej hľadiska

pochopiteľnýchdôvodov)bagatelizovať,saukázaloakonepravdivéprávejejtvrdenie,žezmluvu„dávala
do hromady, lebo si pomýlila poradie strán“. Jej vysvetlenie, že „rozčúlením sa mi triasli ruky, keď som ich
spinkovala, lebo som najprv dala v nesprávnom znení, potom mi chýbala strana…“, nie je presvedčivé,
pokiaľ ide nezrovnalosti v počte dierok na jednotlivých listoch, ktoré zistila znalkyňa. Z tejto výpovede
žalobkyne vyplýva, že zmluvu zošívala najmenej štyrikrát – prvýkrát, keď si pomýlila poradie strán,

druhýkrát, keď použila nesprávne znenie (zrejme strany s výpovednou lehotou), tretíkrát, keď jej chýbala
strana a napokon štvrtýkrát, keď zmluvu zošila v „správnej“ podobe, v akej ju predložila súdu. Už aj
len z týchto príkladov je zrejmá snaha prispôsobovať a pozmeňovať predchádzajúce skutkové tvrdenia
aktuálnemu vývoju dokazovania, čo výrazným spôsobom znižuje celkovú vierohodnosť prednesov
žalobkyne. Odvolací súd preto rozumie záveru súdu prvej inštancie, ktorý žalobkyni v konečnom

dôsledku neuveril, a považuje ho za výsledok riadneho a správneho postupu pri hodnotení vykonaných
dôkazov, ale aj všeobecného postoja žalobkyne k skutkovým tvrdeniam v konaní.23. Možno preto zhrnúť, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, pokiaľ ide o pravdivosť ňou
predloženej súkromnej listiny, ktorej obsah by zakladal právo žalobkyne na odmenu za 12-mesačnú
výpovednú dobu. Správny je preto záver, na ktorom založil svoje rozhodnutie aj súd prvej inštancie, že

žalobkyňa nepreukázala, že so žalovaným sa dohodla na nároku na odmenu počas výpovednej doby
v trvaní 12 mesiacov.

24. Na záver sa žiada dodať, že čo sa týka výhrad žalobkyne smerujúcich proti niektorým skutkovým
zisteniam súdu prvej inštancie, tieto nie sú podstatné z hľadiska konečného rozhodnutia, ku ktorému

dospel súd prvej inštancie. Priamo z konštatovania, že sporná zmluva bola uzavretá na stretnutí
05.02.2018 „za prítomnosti žalobkyne, štatutárnych orgánov žalovaného, svedkyne A. B. a C. B.“ (bod
39 odôvodnenia napadnutého rozsudku), s ktorým žalobkyňa nesúhlasí, súd prvej inštancie nevyvodil
žiadne dôležité právne závery. To isté platí aj pre otázku, na čí podnet sa sporná zmluva uzatvárala a v čí
prospech to bolo z hľadiska daňového zaťaženia (body 26 a 27 odvolania žalobkyne).

25. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy odvolací súd nevidí dôvod, aby sa odkláňal od relevantných
skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, v dôsledku čoho musí odvolanie žalobkyne
vyhodnotiť ako nedôvodné.

26. Keďže všetky odvolacie námietky žalobkyne vo veci samej sú neopodstatnené, odvolací súd nezistil

žiadne dôvody, ktoré by mali viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v časti výroku
II, ktorým rozhodol vo veci samej (§ 389 CSP) a neboli splnené ani podmienky na jeho zmenu v tejto
časti (§ 388 CSP). Odvolací súd preto napadnutý rozsudok v rozsahu výroku II podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil (výrok I).

27. Treba však dať za pravdu žalobkyni v tom, že súd prvej inštancie pochybil, keď pri rozhodovaní
o trovách konania (výrok III napadnutého rozsudku) nevyhodnotil, či v konaní existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali odklon od pravidla úspechu v konaní (§ 255 ods. 1 CSP) a
nepriznanie náhrady trov konania (§ 257 CSP).

28. Dôvodné je aj odvolanie žalovaného voči výroku III o trovách konania, pretože súd prvej inštancie
v odôvodnení napadnutého rozsudku nijakým spôsobom nevysvetľuje, ako z hľadiska nároku na
náhradu trov konania vyhodnotil skutočnosť, že konanie bolo sčasti zastavené pre späťvzatie žaloby.

29. Strany napadnutému rozsudku v podstate vytýkajú, že je v rozsahu rozhodnutia o trovách konania

nedostatočneodôvodnené.Právonadostatočnéodôvodneniesúdnehorozhodnutiajejednouzosúčastí
základného práva na spravodlivý proces, zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Toto právo je podľa
judikatúry Ústavného súdu SR implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Práve odôvodnenie je tou
časťou rozhodnutia, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu
rozhodnutiu. Je to predovšetkým neúspešná strana, ktorá má záujem na dostatočnom odôvodnení,

pretože len vtedy má skutočnú možnosť namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri
uplatňovaní prípadných opravných prostriedkov.

30. Keďže rozhodnutie o trovách má povahu uznesenia, dôležité je ustanovenie § 236 CSP, ktorý
upravuje základné náležitosti písomného vyhotovenia uznesenia a ktorý o. i. vyžaduje, aby ho

súd stručne odôvodnil. Napadnutý rozsudok však neobsahuje dostatočné odôvodnenie, ktoré by
umožňovalo preskúmať myšlienkový postup súdu prvej inštancie, ktorý viedol k vylúčeniu použitia § 256
ods. 1 CSP v časti konania zastavenej pre späťvzatie žaloby. Chýba v ňom aj posúdenie, či by prichádzal
do úvahy postup podľa § 257 CSP.

31. Použitie ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania je namieste v prípadoch,
keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré súd náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Súd je povinný skúmať,
či vo veci neexistujú zvláštne okolnosti, na ktoré je potrebné pri uložení povinnosti uhradiť trovy
konania výnimočne prihliadnuť (pozri napr. rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 401/2006). Musí však ísť

o výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať
tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane strán. Pri posudzovaní okolností hodných
osobitného zreteľa treba prihliadať na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a
ich správanie v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiamkonkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako
neprimeraná tvrdosť voči strane a aby neodporovalo dobrým mravom.

32. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie takto právne vec neposudzoval a z hľadiska použitia §
257 CSP de facto ani neodôvodňoval. Posúdenie možnosti uplatnenia § 257 CSP možno očakávať
najmä vtedy, ak strana tvrdila, že jej majetkové pomery neumožňujú zaplatenie súdneho poplatku, teda
tak, ako to bolo v prejednávanej veci. Súd prvej inštancie totiž už v tomto konaní na návrh žalobkyne
posudzoval jej majetkové pomery, a hoci to bolo na účely súdneho poplatku, skutočnosť, že uznal,

že žalobkyňu je dôvodné oslobodiť od platenia súdnych poplatkov práve pre jej majetkové pomery,
nepochybne vyžaduje, aby sa pri rozhodovaní o trovách konania v napadnutom rozsudku vysporiadal aj
s tým, či nejde zároveň o dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by opodstatňoval úplné alebo čiastočné
nepriznanie náhrady trov konania podľa ustanovenia § 257 CSP. Súd prvej inštancie rozhodol bez toho,
že by zisťoval a vyhodnotil okolnosti, ktoré viedli žalobkyňu k uplatneniu práva na súde a jej správanie v
konaní. Nezaoberal sa otázkou, či tu sú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nemusí výnimočne

náhradu trov konania priznať.

33. Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti rozhodnutia o trovách konania
spočívajúce v nevyhodnotení dôsledkov zastavenia konania pre čiastočné späťvzatie žaloby z hľadiska
§ 256 ods. 1 CSP, či možnosti použiť § 257 CSP v danej veci bez zistenia rozhodujúcich skutočností

je vzhľadom na opísanú mieru zlyhania prvoinštančného súdu takou vadou konania, ktorú nie je
dobre možné napraviť až v odvolacom konaní. Rozhodnutie o trovách konania odvolacím súdom by
za tohto stavu veci v celom rozsahu nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie, čím by bolo stranám
odoprené právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým
aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu. Ak by odvolací súd svoje rozhodnutie

nepredvídateľne založil na iných právnych záveroch než súd prvej inštancie, porušil by právo strán na
spravodlivý proces. V tomto smere je podstatná aj tá skutočnosť, že je to prvoinštančný súd, pred
ktorým spor od počiatku prebiehal, takže je to tento súd, ktorý je v najlepšej pozícii na posúdenie vyššie
opísaných hľadísk potrebných na rozhodnutie o trovách konania.

34. V dôsledku týchto úvah odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1
písm. b) CSP v časti výroku III o trovách konania zrušil a vec podľa § 391 ods. 1 CSP v tomto rozsahu
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (výrok II).

35. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní (§ 391 ods. 3 CSP) vychádzať z vyššie vyslovených

právnych názorov odvolacieho súdu, z hľadiska § 256 ods. 1 CSP vyhodnotí zastavenie konania pre
čiastočné späťvzatie žaloby s odkazom na použiteľnú judikatúru (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu
SR z 11.10.2012, sp. zn. 3MCdo/11/2011) a keďže žalobkyňu už skôr podľa § 254 ods. 1 CSP oslobodil
od súdnych poplatkov, zároveň preskúma, či jej pomery, ak toto oslobodenie naďalej odôvodňujú (§ 254
ods. 2 CSP), opodstatňujú aj konštatovanie, že tu existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by

umožňovali výnimočné použitie ustanovenia § 257 CSP ako odklonu od pravidla obsiahnutého v § 255
ods. 1 a 2 a § 256 ods. 1 CSP. Ak budú na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností súvisiacich
s rozhodnutím o otázke trov konania potrebné ďalšie skutkové tvrdenia, vytvorí stranám priestor na ich
doplnenie (§ 150 ods. 2 CSP). Na základe zistených skutočností svoje závery potom v novom rozhodnutí
riadne odôvodní spôsobom súladným s § 236 CSP aj s prihliadnutím na argumenty strán prednesené

v ich odvolaniach voči trovám konania a bude dbať na to, aby bolo jeho odôvodnenie presvedčivé.
Zároveň rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

36. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok § 419 a § 420 CSP. Dovolanie možno podať
v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto uznesenia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V
dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej
značkyaoznačenieveci,ktorejsatýka,označenieapodpisdovolateľa)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť vdovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže
ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.