Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. jún 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/34/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114010924
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1114010924.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Vladimíra

Buchvalda a Mgr. Michala Kačániho, PhD., v trestnej veci obžalovanej K. A., pre pokračovací zločin
podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., o odvolaní prokurátora proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I z 25.06.2018 sp. zn. 4T/66/2014, na verejnom zasadnutí konanom 24. júna 2021 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 2 Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste
a spôsobe jeho výkonu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovanej

K. A., nar. XX.XX.XXXX v X., trvale bytom A. XXX/X, X., na slobode,

u k l a d á

podľa § 221 ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. l/, § 37 písm. m/, § 38 ods. 2, ods. 5 Tr. zák. § 41 ods. 3 , §
42 ods. 1 v spojení s § 41 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. spoločný a súhrnný trest odňatia slobody vo výmere

6 (šesť) rokov a 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. súd obžalovanú K. A. pre výkon uloženého trestu odňatia slobody
zaraďuje do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 41 ods. 3 Tr. zák. zrušuje sa celý výrok o vine a celý výrok o treste rozsudku Okresného súdu
Košice I sp. zn. 4T/57/2014 z 11.11.2014, právoplatného 13.11.2014, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú
v uvedenom výroku o vine svoj podklad.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušuje sa výrok o treste rozsudku Okresného súdu Rožňava sp. zn.
3T/180/2013 z 08.01.2014, právoplatného 08.01.2014, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok
obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušuje sa výrok o treste trestného rozkazu Okresného súdu Košice I sp. zn.
6T/48/2014 z 12.08.2014, právoplatného 27.08.2014, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok

obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom z 25.06.2018 sp. zn. 4T/66/2014 Okresný súd Bratislava I podľa § 41 ods. 3 Tr. zák. zrušil
výrok o vine a celý výrok o treste rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. 4T/57/2014 z 11.11.2014,
ako aj ďalšie výroky, ktoré majú v uvedenom výroku o vine podklad a následne obžalovanú K. A. uznalza vinnú v bodoch 1. a 2. pre pokračovací zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák.,
ktorého sa dopustila na tom skutkovom základe, že

1./ 10.09.2012 v I. na D. ul. č. XX v reštaurácii T. na stretnutí s poškodeným S. A. vystupujúc v mene F.
združenia E. - E. život, so sídlom W. 2, D., IČO: XXXXXXXX (ďalej len „občianske združenie“), na ktoré
stretnutie sa poškodený dostavil po tom, čo zareagoval na inzerát na stránke www.porada.sk ohľadom toho, že uvedené občianske združenie hľadá ľudí, ktorí poskytnú investíciu

na súkromný domov seniorov, za čo títo ľudia dostanú miesto v spoločnosti a províziu zo zisku, pričom
návratnosť investície je do troch mesiacov, ako aj po ďalšej komunikácii s obvinenou, v rámci ktorej ho
utvrdzovala v uvedenom zámere, ako aj o zámere založiť resocializačné centrum, obvinená v úmysle
vylákať od poškodeného peňažné prostriedky vo výške 6.000,- eur pre vlastnú potrebu poškodenému
na stretnutí prezentovala reálnosť tohto zamýšľaného zámeru s tým, že poškodenému okrem iného
ukázala žiadosť o dotáciu od štátu na uvedené projekty vo výške 500.000,- eur, ktorú mala zaniesť na

ministerstvo, pričom však tvrdila, že na poskytnutie dotácie je potrebné preukázať prostriedky vo výške
10% žiadanej dotácie, čiže vo výške 50.000,- eur a taktiež obvinená poškodenému tvrdila, že v prípade
poskytnutia sumy 6.000,- eur poškodenému do roka vráti 7.500,- eur a ďalej mu navrhla uzavrieť zmluvu
o spolupráci s občianskym združením, v zmysle ktorej sa stane po vložení vkladu 6.000,- eur členom
správnej rady občianskeho združenia okrem iného s nárokom na štvrťročné vyplatenie funkcionárskeho

poplatku 300,- eur, ďalej s nárokom na 15% zo zisku a na 25%-né zúročenie svojho vkladu ako aj
s ďalšími výhodami a právami, a na základe takto obvinenou tvrdených skutočností sa poškodený
rozhodol podpísať na stretnutí zmluvu o spolupráci a rozhodol sa poskytnúť občianskemu združeniu
sumu vo výške 6.000,- eur, ktorú po stretnutí a podpise zmluvy previedol 10.09.2012 interbankingom
zo svojho účtu na účet číslo 3XXXXXXXXX/XXXX patriaci občianskemu združeniu, pričom s týmito

prostriedkami obvinená naložila podľa vlastných predstáv a pre vlastnú potrebu, pričom obvinená
od počiatku nemala v úmysle vykonať akékoľvek úkony smerujúce k získaniu dotácie a podmienky
poskytnutia dotácie ňou uvádzané ani neboli v súlade so skutočnosťou a získanie dotácie v uvedenej
výške bolo neuskutočniteľné, keďže dotácie ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej
republiky sa poskytovali maximálne do výšky 50.000,- eur už registrovaným poskytovateľom sociálnych

služieb, o žiadnu dotáciu obvinená v mene občianskeho združenia ani nepožiadala a taktiež obvinená
konala od počiatku s vedomím, že žiadne peňažné prostriedky z titulu zmluvy o spolupráci poškodenému
neposkytne a tieto ani neposkytla a ani poškodenému nevrátila sumu 6.000,- eur,

2./ po predchádzajúcej dohode s poškodenými O. K. a Z. K. predstierajúc možnú investíciu do prevádzky

občianskeho združenia E. - E. život na I. č. X v D. do prevádzkovania G., konkrétne na odkúpenie
predmetného nebytového priestoru, ktorá mala byť krytá okrem iného aj príspevkom zo štátneho
rozpočtuSR,imvpresnenezistenomčasedňa28.09.2012vD.naI.č.Xpredložilaknahliadnutiufiktívnu
Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku z 19.11.2012 uzavretú medzi Ministerstvom
pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR so sídlom v Bratislave, ako poskytovateľa a občianskym

združením„E.-E.život“o.z.,sosídlomvD.,nazákladečohoO.K.vložilnaúčetč.XXXXXXXXXX/XXXX,
vedený na majiteľa „E. - E. život“ o. z. sumu 35.000,- eur za účelom jej investície na dohodnutý účel a
následne spolu s Z. K. vložili na ten istý účet za tým istým účelom dňa 02.11.2012 sumu 4.000,- eur,
dňa 05.11.2012 sumu 5.000,- eur a dňa 28.11.2012 sumu 4.000,- eur, ktoré sumy si obvinená ponechala
a použila na bližšie neurčené účely a už od počiatku bola uzrozumená s tým, že finančné prostriedky

nepoužije na dohodnutý účel, čím spôsobila O. K. a Z. K. škodu v celkovej výške 48.000,- eur.

Za uvedený pokračovací zločin bol obžalovanej podľa § 221 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 36 písm. l/, §
37 písm. m/, § 38 ods. 2, ods. 7 Tr. zák., § 41 ods. 3, Tr. zák., § 42 ods. 1 Tr. zák. uložený spoločný a
súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 48 mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. bola obžalovaná na výkon trestu odňatia slobody zaradená do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd zrušil výrok o treste Okresného súdu Košice sp. zn. 6T/48/2014

z 21.02.2014, právoplatným 27.08.2014, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd zrušil aj výrok o treste Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T/61/2015
z 21.02.2017, právoplatným 20.09.2017, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Napokon podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd zaviazal obžalovanú nahradiť poškodenému S. A. škodu v
sume 6.000,- eur.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie prokurátor v neprospech obžalovanej,

smerujúce výlučne do výroku o treste.

Prokurátor v dôvodoch podaného odvolania úvodom zvýraznil, že súd prvého stupňa opätovne
nesprávne postupoval pri úvahe o spôsobe ukladania trestov a tento postup vyústil do nesprávneho
záveru pri uložení trestu. K posúdeniu súbehu pre účely uloženia trestu a určenia relevantných
rozhodnutí prokurátor uviedol, že medzníkom oddeľujúcim viacčinný súbeh trestných činov od recidívy je

vyhlásenie odsudzujúceho rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť, pričom sa na účely posudzovania
súbehu berie do úvahy vždy len prvý odsudzujúci rozsudok. Podstatou rozdielneho posudzovania je,
že páchateľ voči ktorému je vyhlásený odsudzujúci rozsudok dostáva „varovanie“ v podobe pôsobenia
štátnej moci uplatňujúcej trestnú politiku štátu, v dôsledku ktorého ďalšie páchanie trestnej činnosti
bude posudzované v zásade s ostrejšími dôsledkami pre tohto páchateľa oproti posudzovaniu trestnej

činnosti páchateľa, voči ktorému ešte k takému pôsobeniu nedošlo. Postih viacčinného súbehu trestných
činov za predpokladu, že sa o všetkých zbiehajúcich trestných činoch rozhoduje v jednom konaní, je
pri ukladaní trestu vyjadrený v ustanoveniach o úhrnnom treste. Súhrnný trest má ten istý význam a
z toho dôvodu sa pri jeho ukladaní postupuje podľa zásad na uloženie úhrnného trestu, pričom však
rozdielom oproti úhrnnému trestu je zákonom predpokladaná skutočnosť, že páchateľovi bol už za

niektorý zo zbiehajúcich sa trestných činov súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok (o
súbeh sa však jedná len ak medzi prvým a posledným trestným činom nebol vyhlásený odsudzujúci
rozsudok). Podstatné pre posúdenie viacčinného súbehu pri ukladaní súhrnného trestu je, že tento
súbeh prerušuje vyhlásenie prvého odsudzujúceho rozsudku (resp. doručenie prvého trestného rozkazu
obvinenému), ktorý neskôr nadobudne právoplatnosť, za niektorý zo zbiehajúcich sa trestných činov. Z

odpisu registra trestov obžalovanej a zhodne so zisteniami súdu prvého stupňa vyplýva, že z hľadiska
posudzovania ukladania spoločného a súhrnného trestu prichádzajú vzhľadom na časovú následnosť
ich vydania po žalovanom skutku do úvahy 1. Rozsudok Okresného súdu Revúca sp. zn. 7T/88/2012,
právoplatný v spojení s uznesením Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 5To/76/2013 dňa 10.09.2013
(čas páchania skutkov: november 2011 - máj 2012, právna kvalifikácia: prečin podvodu podľa § 221

ods. 1, ods. 2 Tr. zák., vyhlásenie rozsudku: 29.05.2013, „samostatný“ trest odňatia slobody na 12
mesiacov v ústave na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, zrušený vo výroku
o vine a treste a nadväzujúcich výrokoch), 2. Rozsudok Okresného súdu Rožňava sp. zn. 3T/180/2013,
právoplatný 08.01.2014 (čas páchania skutkov: september - október 2011 a skutky z novembra 2011 -
mája 2012 z rozsudku Okresného súdu Revúca sp. zn. 7T 88/2012, právna kvalifikácia: zločin podvodu

podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písmeno a/ Tr. zák. spolu s čiastkovými útokmi z rozsudku Okresného súdu
Revúca sp. zn. 7T 88/2012, vyhlásenie rozsudku: 08.01.2014, spoločný trest odňatia slobody na 24
mesiacov v ústave na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, pričom bol zrušený
rozsudok Okresného súdu Revúca sp. zn. 7T/88/2012 vo výrokoch o vine aj treste, zrušený vo výroku
o treste a nadväzujúcich výrokoch), 3. Trestný rozkaz Okresného súdu Košice I sp. zn. 6T/48/2014,

právoplatný 27.08.2014 (čas páchania skutkov: december 2012 - apríl 2013, právna kvalifikácia: prečin
nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 ods. 1 Tr. zák., účinky vyhlásenia rozsudku nastali
doručením trestného rozkazu obvinenej v období medzi 12.08.2014 a 27.08.2014, upustenie od uloženia
súhrnného trestu vzhľadom na odsúdenie Okresného súdu Rožňava sp. zn. 3T/180/2013, platný), 4.
Rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. 4T/57/2014, právoplatný 13.11.2014 (čas páchania skutkov:

september - november 2012, právna kvalifikácia: zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr.
zák., vyhlásenie rozsudku: 11.11.2014, súhrnný trest odňatia slobody na 3 roky v ústave na výkon trestu
odňatia slobody so strednýmstupňom stráženia, pričom bolzrušený rozsudok Okresného súdu Rožňava
sp. zn. 3T/180/2013 vo výroku o treste, spôsobe jeho výkonu a všetky rozhodnutia na tento výrok
obsahovo nadväzujúce, platný), 5. Trestný rozkaz Okresného súdu Poprad pod č. k. 6T/66/2015-315,

právoplatný 22.09.2017 (čas páchania skutkov: august 2013, právna kvalifikácia: prečin podvodu podľa
§ 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., účinky vyhlásenia rozsudku nastali doručením trestného rozkazu obvinenej
v období medzi 19.06.2015 - 02.05.2016, samostatný trest odňatia slobody na 14 mesiacov v ústave na
výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, zrušený), 6. Rozsudok Okresného súduPrešov č. k. 6T/61/2015-238, právoplatný 20.09.2017 (čas páchania skutkov: júl 2013 a august 2013 - z
Trestného rozkazu Okresného súdu Poprad 6T/66/2015-315, právna kvalifikácia: zločin podvodu podľa
§ 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. spolu s čiastkovým útokom z trestného rozkazu Okresného súdu

Poprad č. k. 6T/66/2015-315, vyhlásenie rozsudku: 20.09.2017, spoločný trest odňatia slobody na 3 roky
v ústave na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, pričom bol zrušený trestný
rozkaz Okresného súdu Poprad č. k. 6T/66/2015-315 vo výroku o vine a treste, ako aj ďalšie jeho výroky
majúce podklad vo výroku o vine, platný). Aktuálne prejednávaný skutok obžalovanej bol spáchaný
v septembri 2012 a sám o sebe napĺňa znaky prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.

Skutky obžalovanej pod bodmi 1. až 4., za ktoré bola odsúdená citovanými rozhodnutiami súdov vrátane
skutku aktuálne prejednávaného boli spáchané pred vyhlásením rozsudku Okresného súdu Revúca
spisovej značky 7T/88/2012, t.j. pred dňom 29.05.2013. Všetky tieto skutky teda predstavujú súbeh
trestnej činnosti a z formálneho hľadiska umožňujú úvahu o ukladaní súhrnného trestu. Súčasne však z
uvedeného vyplýva, že pri niektorých skutkoch z jednotlivých konaní sa jedná o čiastkové útoky jedného
pokračovacieho trestného činu a teda je relevantná úvaha aj o spoločnom treste. Takáto situácia je daná

pri skutkoch z odsúdení citovanými rozsudkami Okresného súdu Revúca a Okresného súdu Rožňava,
ktoré spolu tvoria jeden pokračovací zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., čo aj
správne Okresný súd Rožňava vyhodnotil, keď ukladal spoločný trest. Obdobná situácia nastala aj v
prípade aktuálne prejednávaného skutku a skutku z rozsudku Okresného súdu Košice I spisovej značky
4T/57/2014, ktoré spolu tvoria jeden pokračovací zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr.

zák., keďže sú spájané jednak časovo, identickým spôsobom spáchania (rovnaká podvodná legenda
obžalovanej s občianskym združením a jeho žiadosťou o príspevok) a zjavným zámerom obžalovanej
takýmto spôsobom lákať od iných peniaze. Súd prvého stupňa oproti pôvodnému rozsudku síce ukladal
trest spoločný a súhrnný, avšak jeho postup pri ukladaní súhrnného trestu nie je správny. Po správnosti
na to malo totiž nadväzovať aj zrušenie výroku o treste rozsudku Okresného súdu Rožňava sp. zn.

3T/180/2013, ktorý zrušením rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. 4T/57/2014 (de iure vo všetkých
výrokoch) zo strany súdu prvého stupňa „obživol“. Navyše, za súčasť výroku o (spoločnom) treste
rozsudku Okresného súdu Rožňava je však potrebné považovať aj tú jeho časť, v ktorej sa konštatuje
v zmysle § 41 ods. 3 Tr. zák. zrušenie výroku o vine, treste a ďalších nadväzujúcich výrokov rozsudku
OkresnéhosúduRevúcapodsp.zn.7T/88/2012.IbazrušenímvýrokuotresteOkresnéhosúduRožňava

sp. zn. 3T/180/2013 by sa tak v plnom rozsahu (vo všetkých výrokoch) obnovil aj rozsudok Okresného
súduRevúcasp.zn.7T/88/2012,čímbydošlok„rozviazaniu“jednotyjednéhopokračovaciehotrestného
činu a spoločného trestu zaň v zmysle rozsudku Okresného súdu Rožňava a k opätovnému „vzniku“
pôvodného trestu uloženého Okresným súdom Revúca ako trestu samostatného - mimo súbehu s
ostatnými zbiehajúcimi sa trestnými činmi a ich trestami a mimo spoločného posúdenia so zvyšnou

časťou pokračovacieho trestného činu a spoločného trestu zaň. Navyše by nastala situácia, keď skutok z
rozsudkuOkresnéhosúduRevúcabybolsúbežnesúčasťoudvochplatnýchvýrokovovineatorozsudku
Okresného súdu Revúca, ktorý by obživol, ak by bol zrušený iba výrok o treste Okresného súdu Rožňava
a rozsudku Okresného súdu Rožňava, ktorý by bol pri ukladaní trestu zrušený len vo výroku o treste,
pričom jeho výrok o vine má už v sebe inkorporovaný aj skutok prevzatý z rozsudku Okresného súdu

Revúca. Nasledovať tak mal aj výrok o zrušení rozsudku Okresného súdu Revúca sp. zn. 7T/88/2012
v zmysle § 41 ods. 3 Tr. zák. vo výrokoch o vine a o treste a ďalších výrokoch, ktoré majú vo výroku o
vine podklad a to tak, ako to mal vo svojom výroku o treste (ktorý je potrebné pri ukladaní trestu v tejto
veci zrušiť) vyjadrené rozsudok Okresného súdu Rožňava. Správne bol naproti tomu zrušený aj výrok o
treste trestného rozkazu Okresného súdu Košice I sp. zn. 6T/48/2014, ktorý aj mal byť v rámci súbehu

trestnýchčinovzrušený.TakmalpostupovaťužOkresnýsúdKošiceIvrozsudkupodsp.zn.4T/57/2014.
Prokurátor za nesprávnu považoval aj úvahu o tom, že súčasťou zbiehajúcej sa trestnej činnosti sú aj
posledné dve odsúdenia uvedené vyššie pod číslami 5. a 6. Ako je aj z uvedenej chronológie zrejmé,
skutkyzodsúdeníOkresnýmsúdomPopradsp.zn.6T/66/2015súspáchanévobdobíodjúladoaugusta
2013 a teda po 29.05.2013, kedy bol vyhlásený rozsudok Okresného súdu Revúca sp. zn. 7T/88/2012,

ktorý tak predstavuje v danej veci medzník súbehu. Vo vzťahu k zbiehajúcej sa činnosti, ktorej súčasťou
je aj v tejto veci žalovaný skutok tak predmetné posledné dve odsúdenia predstavujú recidívu (hoci
tzv. nepravú, keďže rozsudok Okresného súdu Revúca nadobudol právoplatnosť až 10.09.2013). V
žiadnom prípade tak neprichádzalo do úvahy ukladanie súhrnného trestu k uvedeným rozhodnutiam.
Prokurátor ďalej konštatoval, že obžalovaná bola rozhodnutím Krajského súdu Košice z 07.05.2002 sp.

zn. 2T/12/2002 odsúdená tiež za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. č. 140/1961
Zb., za ktorý v uvedenej kvalifikovanej skutkovej podstate (ods. 4) ustanovoval predmetný zákon v čase
vydania rozhodnutia trestnú sadzbu 5 rokov - 12 rokov. Posudzujúc uvedený trestný čin cez kritériá
stanovené v § 437 odsek 1 Trestného zákona sa tak jedná o zločin. Pokiaľ ide o argument súdu, žeobžalovaná sa v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia osvedčila 27.05.2008 a súd mal na mysli
účinky zahladenia vo vzťahu k uvedenému odsúdeniu obžalovanej, je potrebné uviesť, že vo vzťahu
k vzniku účinkov zahladenia odsúdenia je diametrálny rozdiel medzi osvedčením sa v skúšobnej dobe

podmienečného odsúdenia a osvedčenia sa v prípade uloženého nepodmienečného trestu odňatia
slobody. Obžalovaná by musela viesť riadny život od momentu vykonania trestu (čo by v danom prípade
u obžalovanej bol moment podmienečného prepustenia z výkonu trestu dňa 23.02.2004 v skúšobnej
dobe ktorého sa osvedčila) desať rokov, t.j. do 23.02.2014. Takú podmienku však obžalovaná určite
nesplnila, keďže prvé skutky, za ktoré bola obžalovaná v rámci posudzovanej zbiehajúcej sa trestnej

činnosti už právoplatne odsúdená, sú z roku 2011. Navyše o zahladení odsúdenia by musel rozhodnúť
súd, o čom nielenže žiaden súd doposiaľ nerozhodol, ale by ani žiaden súd konajúci podľa znalosti
práva a skutkového stavu pozitívne o takej žiadosti rozhodnúť nemohol vzhľadom na uvedené dôvody.
Odsúdenie Krajským súdom v Košiciach tak ostáva naďalej platné a účinné a v plnom rozsahu sa
naň prihliada. K ďalšiemu argumentu použitému súdom prvého stupňa v odôvodnení napadnutého
rozsudku, ktorý spočíval v absencii uvedenia predchádzajúceho odsúdenia v skutku obžaloby prokurátor

poukázal na časť právnej vety pod číslom I. stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky pod spisovou značkou Tpj 26/2019, v zmysle ktorej „skutočnosti bez kvalifikačnej
relevancie, vyvolávajúce použitie ustanovenia všeobecnej časti Trestného zákona, ktoré len upravuje
hranice trestnej sadzby priradenej ku kvalifikačne použitému ustanoveniu osobitnej časti Trestného
zákona (§ 38 ods. 3 až 6, § 41 ods. 2 samostatne alebo v spojení s § 42 ods. 1, § 61 ods. 3 a 6 Tr. zák.),

nie sú súčasťou skutkovej vety výroku odsudzujúceho rozsudku. Dotknuté ustanovenia sa uvádzajú
(označujú) vo výroku o treste v zmysle § 165 ods. 1 Tr. por. („s uvedením zákonných ustanovení, podľa
ktorých bol trest uložený“)“. V zmysle uvedeného nielenže nebolo povinnosťou prokurátora ako žalobcu
uvedenú skutočnosť v obžalobe uvádzať, ale nebol to ani zákonný dôvod, aby takáto skutočnosť nebola
súdom zohľadnená pri ukladaní trestu. K tomu dodal, že ak dôkazné bremeno ťaží prokurátora ako

žalobcu v konaní pred súdom, táto povinnosť aktivity prokurátora sa vzťahuje na preukazovanie otázky
viny. Dokazovanie k otázke trestu z hľadiska zabezpečovania podkladov ako aj samotné riešenie otázok
súvisiacich s ukladaním trestu (súhrnný, spoločný, opätovné spáchanie zločinu a pod) je v kompetencii
súdu bez ohľadu na dôkazné návrhy strán, aby mohol súd po uznaní viny uložiť zákonný a spravodlivý
trest. V uvedenej veci prokuratúra pritom upriamovala pozornosť na uvedené rozhodnutie Krajského

súdu v Košiciach a použitie ustanovenia § 38 ods. 5 Tr. zák. Hoci súd deklaruje vo výroku o treste
ukladanie trestu ako spoločného súhrnného, nie je z výroku zrejmé, ktorý mechanizmus úhrnného trestu
sa má uplatniť. Súhrnný trest v § 42 ods. 1 Tr. zák. totiž osobitný mechanizmus uplatnenia trestných
sadzieb nemá a výslovne odkazuje na použitie ustanovení o úhrnnom treste, ktoré sú definované v §
41 ods. 1 a 2 Tr. zák. Ktoré z uvedených ustanovení o úhrnnom treste sa majú v danej veci uplatniť

však z výroku o treste nevyplýva. Podľa prokurátora ani priznanie poľahčujúcej okolnosti v zmysle § 36
písm. l/ Tr. zák. v danej veci nezodpovedá významu uvedeného ustanovenia a skrze to ani zákonným
podmienkam na jeho použitie a rovnako je v rozpore s tým, ako sa má dané ustanovenie aplikovať podľa
najvyššíchsúdnychautoríttejtokrajiny.Tumožnopoukázaťvprvomradenastanoviskotrestnoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017 sp. zn. Tpj 55/2016 (pod číslom 44/2017)

zo zbierky číslo 5/2017. K tomu ďalej poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky v
uznesení III. ÚS 708/2017 z 28.11.2017 (uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu
Slovenskejrepublikypodčíslom74/2017)vktoromsavovzťahukúprimnejľútostipáchateľaopakovanej
identickej trestnej činnosti uvádza, že úprimná ľútosť páchateľa, ktorý sa opakovane dopustil marenia
výkonusúdnehorozhodnutia,napriekskutočnosti,žetrestzákazučinnostiviesťmotorovévozidlomubol

uložený už viackrát, nie je dôveryhodná a nemožno ju z tohto dôvodu prijať ako poľahčujúcu okolnosť.
K tomu upriamil pozornosť na to, že obžalovaná bola Krajským súdom v Košiciach v konaní pod sp.
zn. 2T/12/2002 odsúdená za pokračujúci trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. č.
140/1961 Zb. a trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. s výmerou
súhrnného trestu 5 rokov a 2 mesiace, pričom súhrnný trest zahŕňal aj trest za ďalšie skutky trestných

činov podvodu a sprenevery, za ktoré bola odsúdená Okresným súdom Košice okolie pod sp. zn.
1T/168/1998. V roku 2011 bola obžalovaná právoplatne odsúdená cudzozemským súdom - Okresným
súdom Kladno v Českej republike a to opätovne za trestný čin podvodu. V rovnakom roku a súčasne 3
roky po uplynutí skúšobnej doby podmienečného prepustenia z výkonu trestu bola obžalovaná opätovne
odsúdená za prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. trestným rozkazom Okresného súdu

Rožňava sp. zn. 1T 19/2011. Ďalšou recidívou je aj súčasne prejednávaná trestná činnosť, ktorá je
súčasťou zbiehajúcich sa trestných činov a to dvoch pokračovacích zločinov podvodu podľa § 221 ods.
1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. a jedného prečinu nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 ods. 1 Tr.
zák. Rovnako ďalšou recidívou po tomto súbehu je ďalší pokračovací zločin podvodu podľa § 221 ods.1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. za vyššie uvedené skutky v bodoch 5) a 6). Pritom ani nebol vykonaný žiaden
dôkaz, ktorý by okrem formálneho použitia slov o ľútosti zo strany obžalovanej preukazoval nejakú
„kajúcnosť“ zo strany obžalovanej a snahu o zmiernenie dôsledkov svojho konania. Výrok rozsudku o

treste obsahuje aj niekoľko faktických chýb a zrejmých nesprávností. Pri výrokoch podľa § 42 ods. 2
Tr. zák. absentuje uvedenie, že výrok o treste čoho sa ruší, t. j. bez identifikácie rozhodnutia a jeho
formy (rozsudok, trestný rozkaz). Trestný rozkaz Okresného súdu Košice I pod č. k. 6T/48/2014-304, o
ktorý zrejme išlo, nebol vydaný dňa 21.02.2014, ale 12.08.2014. Obdobne rozsudok Okresného súdu
Prešovpodč.k.6T/61/2015-238,nebolvyhlásený21.02.2017,ale20.09.2017.Zhľadiska„mechanizmu“

ukladania trestu je teda potrebné vychádzať z toho, že sa ukladá trest za dva samostatné pokračovacie
zločiny podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. (trestná sadzba 3-10 rokov) a za ďalší
samostatný skutok kvalifikovaný ako prečin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 ods. 1 Tr.
zák. (0-3 roky). Pri použití ustanovenia § 42 ods. 1, 41 ods. 2 Tr. zák. dochádza k úprave trestnej
sadzby za zbiehajúcu sa trestnú činnosť na rozpätie 3 roky - 13 rokov 4 mesiace. Súčasne však
dochádza aj k zvýšeniu dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu podľa

§ 38 ods. 5 Tr. zák., keďže obžalovaná bola rozhodnutím Krajského súdu Košice zo 07.05.2002 sp.
zn. 2T/12/2002 odsúdená tiež za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. č. 140/1961
Zb., ktorý sa považuje za zločin. Pri súčasne prejednávanej zbiehajúcej sa trestnej činnosti sa jedná
teda o opätovné spáchanie dvoch pokračovacích zločinov podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/
Tr. zák. Po uvedenej úprave je trestná sadzba 6 rokov 6 mesiacov - 13 rokov 4 mesiace. Za súčasnej

platnej a účinnej právnej úpravy, keď sa pri asperačnej zásade v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zák. podľa
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky neukladá obligatórne trest nad jednu polovicu zvýšenej
trestnej sadzby, je obmedzujúce ustanovenie § 38 ods. 7 Tr. zák., ktoré by vylučovalo súčasné použitie
ustanovenia § 38 ods. 5 Tr. zák. de facto obsolétne. Z uvedeného je zrejmé, že trest bol obžalovanej
uložený mimo trestnej sadzby. Poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l/ Tr. zák. nemožno obžalovanej

priznať okrem už vyššie uvedeného aj vzhľadom na jej postoj v priebehu trestného stíhania, pričom z
tohto hľadiska by mal súd dôsledne posudzovať úprimnosť prejavenej ľútosti aj v rovine iných okolností,
ako napríklad iniciatívne osobitné ospravedlnenie poškodenému, snaha o náhradu škody a pod. Z
priťažujúcich okolností prokurátor považoval za ustálenú okolnosť podľa § 37 písm. m/ Tr. zák., ale aj
priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. spočívajúcu v spáchaní viacerých trestných činov a to

aj napriek stanovisku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisovej značky Tpj 104/2009 uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky vo veciach trestných
číslo 1/2011 pod číslom 1. V posudzovanej situácii je však situácia rozdielna v tom, že obžalovaná sa
dopustilavrámcizbiehajúcejsatrestnejčinnosticelkovotrochtrestnýchčinovviacerýmiskutkami(dvoch
zločinov a jedného prečinu). Nejde teda v takom prípade pri súčasnom uplatnení ustanovenia § 41 ods.

2 Tr. zák. aj ustanovenia § 37 písm. h/ Tr. zák. o dvojité pričítanie tej istej skutočnosti, keďže spáchanie
dvoch úmyselných trestných činov dvoma skutkami, z ktorých jeden je zločinom je pokryté ustanovením
§ 41 ods. 2 Tr. zák. a spáchanie jedného trestného činu „nad rámec dvoch asperujúcich“ vystihuje
uplatnenie § 37 písm. h/ Tr. zák. V konečnom dôsledku takýto výklad je v súlade aj s individualizáciou
trestu, keď sa prísnejšie posudzuje páchateľ, ktorý okrem spáchania takých dvoch trestných činov,

ktoré už umožňujú uplatnenie asperačnej zásady spácha ešte ďalší trestný čin, než páchateľ, ktorý
spácha len dva trestné činy vyžadované na uplatnenie asperačnej zásady. Z hľadiska ukladania trestu
v súlade s § 34 odsek 4 Trestného zákona prokurátor poukázal predovšetkým na to, že obžalovaná
konala s ustáleným modusom operandi pri vylákavaní peňazí od poškodených pri skutku, ktorý bol
predmetom obžaloby, ako aj pri skutku z iného konania, ktorý s ním tvorí pokračovací trestný čin. Oba

zbiehajúcesapokračovaciezločinypodvodusúzjavnevedenépriamymúmyslomobžalovanej.Obzvlášť
opovrhnutiahodné je zneužívanie ušľachtilého cieľa ako zámienky na vylákanie peňazí, keď obžalovaná
zjavne použila deklarovaný sociálne prospešný a záslužný cieľ (prevádzkovanie hospicu, domov pre
seniorov atď.) ako prinajmenšom uľahčujúci faktor na presvedčenie poškodených na poskytnutie peňazí
a zvýšenie svojej hodnovernosti, keďže ľudia sú všeobecne menej náchylní podozrievať osobu, ktorú

vnímajú ako konajúcu „dobré“ veci. Z hľadiska následku trestnej činnosti poukázal tiež na to, že už
len samotnými zločinmi podvodu obžalovaná podvodne vylákala od poškodených spolu 137.820,- eur.
Napriek uvedeným „zárobkom“ obžalovaná nebola „schopná“, alebo skôr ochotná, zamestnancom
občianskeho združenia Nádej - E. život, o.z., ktorého bola štatutárkou zabezpečiť vyplatenie miezd vo
výške 1.557,60 eur. To, že u obžalovanej nemožno ani len uvažovať o nejakom náhlom vybočení z

vedenia riadneho života dokumentuje skutočnosť, že sa jedná o osobu, ktorá bola pred aktuálne sa
zbiehajúcou trestnou činnosťou trikrát odsúdená tuzemskými súdmi a raz českým súdom za majetkovú
a hospodársku trestnú činnosť. Obžalovanú charakterizuje absolútna neúcta k majetku iných spojená so
zjavnou zištnosťou, a vzhľadom na predchádzajúce odsúdenia na vysoké nepodmienečné tresty a ich(hoci len čiastočné) vykonanie, nie je u nej aj vzhľadom na jej vek reálne očakávať zmenu k lepšiemu,
resp. nápravu pôsobením mierneho trestu. Z hľadiska účelu trestu a jeho funkcií je tak u obžalovanej
významne zvýraznená potreba ochrany spoločnosti jej izolovaním od nej a odstaviť ju tak od možnosti

ďalšej recidívy. Za danej situácie trest ukladaný nielenže na dolnej hranici trestnej sadzby, ale čo i len
v dolnej polovici trestnej sadzby, nemôže splniť účel trestu. Pritom Krajský súd v Košiciach v rozsudku
č. k. 2T/12/02-465 z 07.05.2002 pri majetkovom rozsahu trestnej činnosti obžalovanej 3.809.351,-
Sk uložil obžalovanej na začiatku jej „kriminálnej podvodníckej kariéry“ trest odňatia slobody 5 rokov
a 2 mesiace. Napriek uvedenému obžalovaná niekoľko krát v páchaní majetkovej trestnej činnosti

recidivovala. Akákoľvek úvaha o miernom treste by tak znamenala rezignáciu štátu a spoločnosti na
zmysluplný postih opakovanej rozsiahlej majetkovej trestnej činnosti. Vzhľadom na rozsah celoživotnej
trestnej činnosti obžalovanej je iluzórna aj predstava súdu, že pobytom na slobode obžalovaná čo i len
čiastočne poškodeným nahradí vzniknutú škodu. Pobyt na slobode bude pre obžalovanú skôr len ďalšia
príležitosť na páchanie ďalšej trestnej činnosti. Pri takom spôsobe života, aký obžalovaná dlhodobo
viedla,vystupujeotázkaochranyspoločnostivýraznedopredunaúkorostatnýchfunkciítrestu,čomožno

dosiahnuť len tým, že sa jej zabráni v páchaní trestnej činnosti primeranou dĺžkou trestu odňatia slobody.
Za zákonný a spravodlivý trest prokurátor považoval u obžalovanej pri upravenej trestnej sadzbe (6
rokov 6 mesiacov - 13 rokov 4 mesiace) trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov so zaradením na
výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Na
základe uvedených skutočností prokurátor navrhoval, aby Krajský súd v Bratislave z dôvodov podľa §

321 ods. 1 písm. b/, písm. d/, písm. e/ Tr. por. zrušil odvolaním prokurátora napadnutý rozsudok vo
výroku o treste a podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku rozsudkom sám rozhodol o treste tak, že
obžalovanej K. A. uloží podľa § 221 ods. 3, § 41 ods. 3, § 42 ods. 1, § 41 ods. 2, § 38 ods. 2, § 37
písm. h/, písm. m/, § 38 ods. 5 Tr. zák. spoločný a súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 11 (jedenásť)
rokov so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom

stráženia. Súčasne podľa § 41 ods. 3 Tr. zák. zruší celý výrok o vine a celý výrok o treste rozsudku
Okresného súdu Košice I sp. zn. 4T/57/2014 z 11.11.2014 právoplatného 13.11.2014 ako aj ďalšie
výroky, ktoré majú v uvedenom výroku o vine svoj podklad a podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušujú sa výroky o
treste rozsudku Okresného súdu Rožňava č. k. 3T/180/13-420 z 08.01.2014 právoplatného 08.01.2014,
ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku

ktorej došlo zrušením, stratili podklad a trestného rozkazu Okresného súdu Košice I č. k. 6T/48/14-304
z 18.08.2014 právoplatného 27.08.2014, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Napokon prokurátor
navrhoval, aby odvolací súd podľa § 41 ods. 3 Tr. zák. zrušil celý výrok o vine a celý výrok o treste
rozsudku Okresného súdu Revúca sp. zn. 7T/88/2014-324 z 29.05.2013 právoplatného 10.09.2013 v

spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5To/76/2013 z 10.09.2013 ako aj ďalšie
výroky, ktoré majú v uvedenom výroku o vine svoj podklad, a to z dôvodu, že vzhľadom na skutočnosť,
že sa v rámci ukladania aj súhrnného trestu ruší tiež výrok o treste (spoločnom) rozsudku Okresného
súdu Rožňava, pričom súčasťou tohto výroku o treste je aj výrok podľa § 41 ods. 3 Tr. zák. o zrušení
výroku o vine a treste rozsudku Okresného súdu Revúca, je potrebné nanovo túto skutočnosť vyjadriť,

inak by len samotným zrušením výroku o treste rozsudku Okresného súdu Rožňava bez vyjadrenia tejto
skutočnosti došlo k „obživnutiu“ rozsudku Okresného súdu Revúca vo výroku o vine aj treste a samotná
vina aj trest za skutok z tohto rozsudku by boli platne súčasťou dvoch rozsudkov. Alternatívne navrhoval,
aby odvolací súd zrušil odvolaním napadnutý výrok o treste a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vrátil trestnú
vec obžalovanej Okresnému súdu Bratislava I na jej opätovné prejednanie v potrebnom rozsahu a na

následné rozhodnutie vo výroku o treste.

K odvolaniu prokurátora sa písomne vyjadrila obžalovaná osobne, ako aj prostredníctvom svojho
obhajcu. Vo vlastnom vyjadrení obžalovaná uviedla, že ani v jednom prípade nepoprela vinu a vyslovila
ľútosť nad svojim počinom. Upozornila na to, že peniaze nevylákala, ale na základe zmluvy ju

spoločníci vložili na účet združenia, tieto boli zaúčtované a použité na zabezpečenie chodu združenia.
Žiadnu fiktívnu zmluvu na prvom stretnutí spoločníkom nepredkladala a už vôbec nie v septembri
s novembrovým dátumom. Došlo k nesprávnej interpretácii sledu udalostí, čím vznikol dojem, že
od začiatku mala podvodný úmysel. K nevyplateniu podielov skutočne došlo, ale nebolo dostatok
finančných prostriedkov ani na mzdy zamestnancov a nemohli vyplácať ani funkcionárskej poplatky.

Nepredkladala fiktívnu zmluvu o dotácii, ale predložila výzvu operačného programu ROP pre rok 2012 s
celkovou alokáciou 500.000,-eur. Občianske združenie existovalo, zariadenie pre seniorov tiež, pričom
spoločníci poznali zariadenie i klientov a mali prístup ku všetkej dokumentácii pred podpisom zmlúv. V
zmluvách o spolupráci je uvedené, že sa peniaze použijú na prevádzku zariadenia. Jej skutočná vina je vtom, že včas neupozornila, že nie je možné požiadať o registráciu sociálnych služieb a tým ani požiadať
o dotáciu, nakoľko sa nezisková organizácia zadlžila a nespĺňala tým podmienky pre podanie žiadosti.
Obžalovaná tiež poukázala na to, že dňa 06.03.2019 bola podmienečne prepustená z výkonu trestu

odňatia slobody s probačným dohľadom a s určením skúšobnej doby 6 rokov. Po prepustení požiadala
dňa 11.03.2019 o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie a od 17.06.2019 nastúpila do
I. G. C. s.r.o. Na probáciu sa dostavuje podľa určených termínov. Býva v spoločnom byte so svojou
osemdesiat ročnou mamou, ktorej pomáha a poskytuje jej potrebnú starostlivosť. Obžalovaná tiež
uviedla, že po prepustení sa jej stabilizoval zdravotný stav, ktorý sa jej počas výkonu trestu odňatia

slobody značne zhoršil. Snaží sa o bezkonfliktný spôsob života, plní si svoje každodenné povinnosti a
vyhýba sa všetkým situáciám, ktoré by ju mohli viesť k predchádzajúcemu spôsobu života. Záverom
svojho vyjadrenia vyjadrila ľútosť nad tým, že spôsobila ujmu svojim spoločníkom, ako aj nad každým
dňom stráveným vo výkone trestu odňatia slobody.

Vpísomnomvyjadreníurobenomobhajcomobžalovanápoukázalanato,žesakspáchanémutrestnému

činu priznala a svoje konanie oľutovala a pred súdom urobila vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm.
b/Tr.por.Kprokurátoromuvádzanémuopätovnémuspáchaniuzločinupoukázalanato,žeododsúdenia
obžalovanej rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 07.05.2002 sp. zn. 2T/12/2002 uplynulo viac ako
17 a pol roka, pričom sa v tomto konaní osvedčila. Ďalej namietala prokurátorom konštatované duplicitné
použitie priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. vo vzťahu k § 41 ods. 2 a § 38 ods. 5 Tr. zák.

Poukázala tiež na § 38 ods. 7 Tr. zák., ako aj na to, že v danej veci bolo možné v zmysle § 42 a § 44 Tr.
zák. upustiť od uloženia súhrnného trestu. V danej veci pritom prokurátor odôvodnil podané odvolanie
až po uplynutí takmer 14 mesiacov. Prokurátorom žiadané uloženie trestu odňatia slobody v rozsahu 6
rokov a 6 mesiacov až 13 rokov a 4 mesiace je pre obžalovanú neprimerane prísne. Napadnutý rozsudok
považuje za správny a preto navrhovala, aby odvolací súd odvolanie prokurátora podľa § 319 Tr. por.

zamietol.

Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaní prokurátora, nariadil verejné zasadnutie, ktorého sa
zúčastnili obžalovaná a prokurátorka krajskej prokuratúry (ustanovenie obhajcu obžalovanej bolo
zrušené, nakoľko pominul dôvod povinnej obhajoby). Poškodený sa tohto verejného zasadnutia

nezúčastnil, pričom odvolací súd predmetné verejné zasadnutie vykonal aj v jeho neprítomnosti, nakoľko
na takýto postup mal splnené všetky zákonné podmienky. Na verejnom zasadnutí krajský súd doplnil
dokazovanie prečítaním odpisu registra trestov obžalovanej a rozsudku Krajského súdu v Košiciach z
07.05.2002 sp. zn. 2T/12/2002.

Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom sa v plnom rozsahu
pridržiavala písomne podaného odvolania, ako aj jeho dôvodov. Prokurátorka navrhla, aby krajský súd
odvolaniu vyhovel.

Obžalovaná K. A. na verejnom zasadnutí uviedla, že sa už nikdy nechce vrátiť do výkonu trestu a

navrhovala, aby odvolací súd odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietol.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Tr. por.) primárne konštatoval prípustnosť odvolania (§
306 ods. 1 Tr. por.) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto
podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti

ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa
pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil pritom, že odvolanie prokurátora je dôvodné.

Povinnosťou odvolacieho súdu na základe revízneho princípu, determinovaným vyššie uvedeným

ustanovením, bolo preskúmanie len tých výrokov, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie a preskúmanie
správnosti postupu konania, ktoré predchádzalo týmto napadnutým výrokom rozsudku. Výnimkou z
uvedenej zásady by bolo to, že by odvolací súd musel prihliadať aj na chyby, ktoré síce odvolaním
neboli vytýkané, ale ktoré by boli takej povahy, že by odôvodňovali (po právoplatnosti rozsudku) podanie
mimoriadneho opravného prostriedku, t. j. dovolania v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. Takéto

chyby však v posudzovanom prípade zistené neboli.V nadväznosti na vyššie uvedené zistenia, ako aj vzhľadom k podanému odvolaniu zo strany prokurátora
iba voči výroku o treste napadnutého rozsudku, a z toho vyplývajúceho rozsahu prieskumnej povinnosti,
odvolací súd nepreskúmaval výrok o vine, ani výrok o náhrade škody.

Odvolací súd v tomto smere iba konštatuje, že obžalovaná K. A. na hlavnom pojednávaní konanom
25.06.2018 urobila vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por., t. j. že je vinná zo spáchania
skutku uvedeného v obžalobe a následne okresný súd prijal toto vyhlásenie obžalovanej. Je nutné tiež
uviesť, že pred prijatím vyhlásenia okresný súd obžalovanú poučil o jej právach, ako aj o práve urobiť

niektoré z vyhlásení podľa § 257 ods. 1 písm. a/ až c/ Tr. por. a o následkoch spojených s vyhlásením
viny. Súd prvého stupňa obžalovanej položil podľa § 257 ods. 4 a § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/ h/ Tr.
por. otázky, na ktoré obžalovaná odpovedala kladne a až potom rozhodol okresný súd podľa § 257 ods.
7, ods. 8 Tr. por. uznesením, že vyhlásenie obžalovanej prijíma a vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu v
akom obžalovaná priznala spáchanie skutku nevykoná, pričom vykoná len dôkazy súvisiace s výrokom
o treste. V tejto súvislosti je taktiež potrebné poukázať na to, že na obžalovanú K. A. bola podaná

obžaloba pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., avšak obžalovaná bola ešte pred
vyhlásením o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por. upozornená na zmenu právnej kvalifikácie skutku
ako na zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. z dôvodu, že skutok, pre ktorý bola
podaná obžaloba predstavoval ďalší čiastkový útok, ktorý tvoril súčasť pokračovacieho trestného činu,
za ktorého iný čiastkový útok bola obžalovaná odsúdená rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn.

4T/57/2014 z 11.11.2014 a ktorý v dôsledku výšky škody spôsobenej obomi čiastkovými útokmi uvedenú
zmenu právnej kvalifikácie plne opodstatňoval.

Vzhľadom na uvedené, nezistiac žiadne procesné pochybenie v postupe prvostupňového súdu v
súvislosti s vyhlásením obžalovanej a jeho prijatím v zmysle § 257 Tr. por., odvolací súd sa zaoberal

iba výrokom o treste.

Na podklade odvolania prokurátora, ktoré smerovalo výlučne do výroku o treste napadnutého rozsudku,
krajský súd v rámci revízneho princípu zistil, že napadnutým rozsudkom boli porušené ustanovenia
Trestného zákona, čo zakladalo apelačné dôvody na zrušenie prvostupňového rozsudku vo výroku o

treste podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por.

Je potrebné zdôrazniť, že stanovenie druhu trestu a jeho výmery musí vychádzať nielen z podmienok
upravených v ustanoveniach pri tom ktorom druhu trestu, ale je tiež potrebné dôsledne skúmať všetky
skutočnosti významné z hľadiska účelu trestu obsiahnutého v § 34 ods. 1 Tr. zák., ako aj ostatné na účel

trestu nadväzujúce kritériá rozhodujúce pre určenie druhu trestu a jeho výmery, ktorých zohľadnenie
predpokladá úprava zásad pre ukladanie trestov.

Ustanovenie § 34 ods. 1 Tr. zák. o účele trestu je spolu s ustanovením § 34 ods. 4 Tr. zák.
základným vodidlom pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Z hľadiska týchto ustanovení, uložený

trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej
činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí
od páchania trestných činov a zároveň trest vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Závery
na primeranosť a najmä zákonnosť postihu páchateľa trestného činu sa musia opierať o skutočný stav
veci a musia z neho vyplynúť.

Okresným súdom uložený spoločný a súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 48 mesiacov,
nezodpovedal správnej aplikácii príslušných ustanovení § 38 Tr. zák., ktorých význam sa priamo
prejavuje aj v zásadách ukladania trestov a to predovšetkým v zmysle § 34 ods. 4 Tr. zák.

Odvolací súd sa v plnej miere stotožnil s argumentáciu prokurátora v dôvodoch podaného odvolania a
to pokiaľ ide o namietané použitie § 38 ods. 7 Tr. zák., v dôsledku čoho prvostupňový súd neaplikoval
§ 38 ods. 5 Tr. zák. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo 06.02.2020, sp. zn. 5 Tdo 66/2019 (publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2020 pod č. 26), v zmysle ktorého po nadobudnutí účinkov

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28.11.2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, o nesúlade
§ 41 ods. 2 Tr. zák. v texte za bodkočiarkou s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky je ustanovenie §
38 ods. 7 Trestného zákona obsolétne, keďže už nedochádza k interakcii medzi § 41 ods. 2
Tr. zák., ktorý zvyšuje (naďalej len) hornú hranicu trestnej sadzby, s § 38 ods. 4 až 6 Tr. zák., ktoréz tam uvedených dôvodov zvyšujú dolnú hranicu trestnej sadzby a je a priori vylúčené, aby súčasné
použitie týchto ustanovení mohlo byť pre páchateľa neprimerane prísne. Ak teda súd ukladá asperovaný
súhrnný trest podľa § 42 ods. 1 za použitia § 41 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. a súčasne je daná okolnosť

spočívajúca v opätovnom spáchaní zločinu odôvodňujúca aj použitie § 38 ods. 5 Tr. zák., neprichádza
už aplikácia § 38 ods. 7 Tr. zák. (podľa ktorého sa ustanovenia § 38 ods. 4 až 6 nepoužijú, ak sa súčasne
ukladá zvýšený úhrnný trest alebo súhrnný trest podľa § 41 ods. 2 alebo podľa § 42, ak by súčasné
použitie týchto ustanovení bolo pre páchateľa neprimerane prísne) do úvahy. Z obsahu spisu pritom
vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 07.05.2002 sp. zn. 2T/12/2002 bola obžalovaná K.

A. uznaná za vinnú pre pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. č. 140/1961
Zb. a pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., za čo jej bol
uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 2 mesiace so zaradením pre jeho výkon do I.
nápravnovýchovnej skupiny. Za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. č. 140/1961 Zb.,
prektorýbolaobžalovanáK.A.uvedenýmrozsudkomodsúdená,Trestnýzákonstanovovalvrozhodnom
časerozpätietrestnejsadzby5rokovaž12rokov.Vychádzajúczúpravy§437ods.1Tr.zák.č.300/2005

Z. z. je uvedený trestný čin podvodu potrebné posudzovať ako zločin, v dôsledku čoho v posudzovanej
trestnej veci bolo použitie § 38 ods. 5 Tr. zák. plne opodstatnené a súd prvého stupňa mal pri ukladaní
trestuvychádzaťztrestnejsadzbyupravenejpodľatohtozákonnéhoustanovenia.Jehoaplikáciinemôže
brániť ani časové obdobie, ktoré uplynulo od predchádzajúceho odsúdenia za zločin, nakoľko na takýto
postup nie je daný žiaden zákonný podklad, ale táto okolnosť môže byť predmetom posudzovania len

pri určovaní konkrétnej výmery trestu v rámci upravenej trestnej sadzby podľa § 38 ods. 5 Tr. zák.
V danom prípade prvostupňový súd na predchádzajúce odsúdenie K. A. za zločin neprihliadol aj s
poukazom na to, že menovaná obžalovaná sa osvedčila v skúšobnej dobe podmieneného prepustenia z
výkonu trestu odňatia slobody uloženého jej rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 07.05.2002 sp. zn.
2T/12/2002. Ako na to správne poukazuje prokurátor v odôvodnení podaného odvolania, prvostupňový

súd opomína, že osvedčenie sa odsúdenej osoby v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia
nezakladá fikciu neodsúdenia s účinkami zahladenia odsúdenia tak, ako tomu je pri osvedčení sa takej
osoby v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, ale iba fikciu vykonania trestu dňom, kedy bola
podmienečné prepustená. V takomto prípade je o zahladení odsúdenia potrebné rozhodnutie súdu,
ak sú splnené podmienky nepretržite vedeného riadneho života po zákonom stanovenú dobu. Takáto

situácia, v rámci ktorej by bolo predmetné odsúdenie obžalovanej K. A. zahladené rozhodnutím súdu,
nenastalaanatakétoodsúdeniejevTrestnýmzákonompredpokladanýchprípadochpotrebnéajnaďalej
prihliadať. Napokon za nesprávne je nutné považovať aj tú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku,
podľa ktorej je pre aplikáciu § 38 ods. 5 Tr. zák. nevyhnutné, aby také predchádzajúce odsúdenie za
zločin bolo súčasťou skutkovej vety a aby opätovné spáchanie zločinu bolo vyjadrené aj v právnej vete.

Odvolacísúdopäťkonštatujeopodstatnenosťargumentácieprokurátora,ktorýsprávnepoukázalnačasť
právnej vety pod číslom I. Stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 10.06.2019 sp. zn. Tpj 26/2019, v zmysle ktorej skutočnosti bez kvalifikačnej relevancie, vyvolávajúce
použitie ustanovenia všeobecnej časti Trestného zákona, ktoré len upravuje hranice trestnej sadzby
priradenej ku kvalifikačne použitému ustanoveniu osobitnej časti Trestného zákona (§ 38 ods. 3 až 6, §

41 ods. 2 samostatne alebo v spojení s § 42 ods. 1, § 61 ods. 3 a 6 Tr. zák.), nie sú súčasťou skutkovej
vety výroku odsudzujúceho rozsudku a dotknuté ustanovenia sa uvádzajú (označujú) vo výroku o treste
v zmysle § 165 ods. 1 Tr. por. (s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest uložený).
Z uvedeného vyplýva, že prvostupňový súd postupoval nesprávne, ak obžalovanej K. A. ukladal trest
odňatia slobody bez použitia § 38 ods. 5 Tr. zák., čoho dôsledkom bolo uloženie trestu mimo rámca

zákonom stanovenej trestnej sadzby. Pri zločine podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. je
stanovená trestná sadzba 3 roky až 10 rokov, ktorej dolná hranica sa v posudzovanom prípade dvíha
podľa § 38 ods. 5 Tr. zák. o jednu polovicu (spôsobom výpočtu podľa § 38 ods. 8 Tr. zák.) a horná hranica
na základe § 42 ods. 1 v spojení s § 41 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. o jednu tretinu. Výsledná trestná sadzba,
v ktorej rámci sa súd mohol pohybovať pri ukladaní trestu odňatia slobody, tak predstavuje rozpätie 6

rokov a 6 mesiacov až 13 rokov a 4 mesiace. Obžalovanej K. A. bol napadnutým rozsudkom uložený
trest odňatia slobody vo výmere 48 mesiacov (4 roky), ktorý nezodpovedá ustálenej trestnej sadzbe a
ktorý je tak vzhľadom na vyššie uvedené dôvody nezákonný.

V ďalšom rade treba vytknúť pochybenie súdu prvého stupňa, keď pri ukladaní súhrnného trestu

opomenul vo výroku o treste aplikovať ustanovenie § 41 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. a obmedzil sa iba
na použitie § 42 ods. 1 Tr. zák. Ako správne argumentuje prokurátor, súhrnný trest v § 42 ods. 1 Tr.
zák. osobitný mechanizmus pre úpravu trestných sadzieb nemá a preto výslovne odkazuje na použitie
ustanovení o úhrnnom treste. V danom prípade boli splnené kritéria tak pre použitie ustanovenia § 41ods. 1 Tr. zák., ako aj jeho doplňujúceho (o asperačnú zásadu) ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák., preto
mali byť obe tieto ustanovenia súčasťou výroku o treste napadnutého rozsudku. Použitie asperačnej
zásady v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zák. má pritom zásadný vplyv na úpravu hornej hranice trestnej sadzby,

preto ak tak súd prvého stupňa neučinil, je napadnutý rozsudok vo výroku o treste postihnutý takou
chybou, ktorá spolu s vyššie uvedenými dôvodmi zakladá jeho nezákonnosť.

Prvostupňový súd postupoval nesprávne aj v tom smere, že pri zrušení výroku o vine a treste rozsudku
Okresného súdu Košice I z 11.11.2014 sp. zn. 4T/57/2014, súčasne nezrušil aj výrok o treste rozsudku

Okresného súdu Rožňava z 08.01.2014, sp. zn. 3T/180/2013, ktorý bol práve zmieneným rozsudkom
Okresného súdu Košice I z dôvodu ukladania súhrnného trestu zrušený a ktorý by tak pri absencii jeho
zakomponovania do zrušujúcej časti výroku o treste „obživol“.

Za opodstatnené krajský súd považuje aj odvolacie námietky prokurátora týkajúce sa faktických chýb
a zrejmých nesprávností, ktoré spočívajú v absencii identifikácie formy rozhodnutia (rozsudok, trestný

rozkaz), ktorý bol napadnutým rozsudkom zrušený podľa § 42 ods. 2 Tr. zák., ako aj v nesprávnom
označení dátumu vydaného, resp. vyhláseného rozhodnutia, ktorý bol napadnutým rozsudkom zrušený.

Napokon okresný súd pochybil aj v tom, keď podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušil výrok o treste rozsudku
Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T/61/2015 z 20.09.2017, nakoľko trestný čin, pre ktorý bola obžalovaná

K. A. týmto rozsudkom odsúdená, bol spáchaný dvomi čiastkovými útokmi v období od júla do augusta
2013, a teda po 29.05.2013, kedy bol vo vzťahu k obžalovanej K. A. vyhlásený rozsudok Okresného
súdu Revúca sp. zn. 7T/88/2012 (zrušený rozsudkom Okresného súdu Rožňava z 08.01.2014, sp. zn.
3T/180/2013) a ktorý tak predstavuje v danej veci medzník súbehu. Medzi týmito trestnými činmi tak nie
je daný vzťah súbehu, ale vzťah recidívy (hoci tzv. nepravej, keďže rozsudok Okresného súdu Revúca

nadobudol právoplatnosť až 10.09.2013). V danom prípade tak neprichádzalo do úvahy ukladanie
súhrnného trestu k odsúdeniu Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T/61/2015 z 20.09.2017.

Pokiaľ ide o ďalšie súvisiace otázky významné pre posudzovanie súbehu v predmetnej trestnej veci,
krajský súd odkazuje na podrobnú a skutočnému stavu veci zodpovedajúcu argumentáciu prokurátora

v odôvodnení podaného odvolania.

Všetky vyššie uvedené pochybenia v rámci svojho postupu konvalidoval odvolací súd spôsobom,
že zrušil prvostupňový rozsudok vo výroku o treste a sám uložil obžalovanej spoločný a súhrnný
nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov, teda v rámci zákonom upravenej

trestnej sadzby a to na jej dolnej hranici, za súčasného zrušenia výrokov o treste tých súdnych
rozhodnutí, ktorých zrušenie bolo dôvodné z hľadiska aplikácie § 42 ods. 2 Tr. zák. pri splnení podmienok
vymedzených v § 42 ods. 1 Tr. zák.

Krajský súd dospel k záveru, že uvedená výmera trestu odňatia slobody zodpovedá požiadavke na

dosiahnutie účelu trestu vyjadreného v § 34 ods. 1 Tr. zák., ako aj všetkým zásadám ukladania trestov
vymedzených predovšetkým v § 34 ods. 4 Tr. zák.

Krajský súd u obžalovanej ustálil jednu poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v priznaní a úprimnom
oľutovaní trestného činu (§ 36 písm. l/ Tr. zák.) a jednu priťažujúcu okolnosť, ktorá spočíva v tom,

že obžalovaná K. A. už bola za trestný čin odsúdená (§ 37 písm. m/ Tr. zák.). Na rozdiel od názoru
prokurátora, krajský súd nezistil také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé významnou mierou spochybniť
úprimnosť oľutovania trestného činu obžalovanou do takej miery, pre ktorú by jej nebolo možné uvedenú
poľahčujúcu okolnosť priznať. Obžalovaná uznala svoju vinu už na hlavnom pojednávaní konanom
dňa 15.10.2015, na ktorom vyjadrila aj ľútosť nad jeho spáchaním. Rovnako tak prejavila ľútosť

nad spáchaním trestného činu aj na hlavnom pojednávaní konanom dňa 25.06.2018, na ktorom bol
vyhlásený napadnutý rozsudok. V tomto smere preto krajský súd nezistil prekážku pre aplikáciu § 36
písm. l/ Tr. zák. Čo sa týka argumentácie prokurátora vo vzťahu k priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm.
h/ Tr. zák. (spáchanie viac trestných činov), túto nebolo možné akceptovať z dôvodu použitia asperačnej
zásady podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., ktorá už spáchanie viacerých trestných činov zohľadňuje a súčasné

použitie § 37 písm. h/ Tr. zák. by tak bolo neprípustným pričítaním tej istej okolnosti v neprospech
obžalovanej z hľadiska zásady „ne bis in idem“ vyjadrenej v § 38 ods. 1 Tr. zák. Keďže § 41 ods. 2 Tr.
zák. explicitne predpokladá spáchanie dvoch a viac trestných činov a rovnako je pojem „viac trestných
činov“ upravený aj v § 37 písm. h/ Tr. zák., je uplatnenie zásady „ne bis in idem“ dôvodné bez ohľaduna počet trestných činov, ktoré obžalovaná spáchala a ktoré sú predmetom posudzovania pre účely
výroku o treste. Právny názor uvedený v stanovisku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj
104/2009 uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

vo veciach trestných číslo 1/2011 pod číslom 1, je tak plne aplikovateľný aj na danú trestnú vec.

Krajský súd pri určení konkrétnej výmery trestu vychádzal tiež zo spôsobu spáchania činu a jeho
následku popísaných v skutkovej vete napadnutého rozsudku, zavinenia a pohnútky, ako aj z osoby
obžalovanej, jej pomerov a možností jej nápravy (§ 34 ods. 4 Tr. zák.), pričom bol povinný prihliadnuť aj

na dĺžku trestného konania z hľadiska práva obžalovanej na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.

V tejto súvislosti odvolací súd v zhode s konštatovaním prokurátora poukazuje na to, že obžalovaná K. A.
zneužila ušľachtilý cieľ ako zámienku na vylákanie peňazí (prevádzkovanie hospicu, resp. domovu pre
seniorov). Ďalej treba zvýrazniť aj tú skutočnosť, že obžalovaná bola pri páchaní trestných činov vedená
priamym úmyslom, teda z hľadiska zavinenia závažnejšou formou, s pohnútkou získania majetkového

prospechu. Rovnako odvolací súd bral zreteľ na osobu obžalovanej i jej kriminálnu minulosť a v tomto
smere nemohol prehliadnuť to, že obžalovaná už bola pre identický trestný čin odsúdená a v jej osobe
tak ide o špeciálnu recidivistku. V odpise registra trestov má obžalovaná 10 záznamov, z toho 4 sa
vzťahujú na odsúdenia pred spáchaním stíhanej trestnej činnosti a to vo všetkých prípadoch aj za trestné
činy podvodu. Na obžalovanú však ani doposiaľ uložené relatívne vysoké nepodmienečne tresty odňatia

slobody nemali žiaden vplyv a vzhľadom na to je prognóza jej nápravy značne nepriaznivá. Vychádzajúc
z týchto aspektov by bolo možné obžalovanej ukladať aj prísnejší trest odňatia slobody, avšak na druhej
strane odvolací súd nemohol nechať nepovšimnutú tú skutočnosť, že len od podania obžaloby uplynulo
viac ako 6 a pol roka. V posudzovanom prípade došlo k zjavným neodôvodneným prieťahom, ktoré
neboli zapríčinené obžalovanou, pričom tieto prieťahy názorne dokumentuje ten fakt, že od vyhlásenia

napadnutého rozsudku do predloženia veci odvolaciemu súdu ubehlo obdobie takmer dvoch rokov. V
tomto smere odvolací súd vychádzal aj z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva, v
zmysle ktorej dĺžku trvania trestného konania prevyšujúcu 6 rokov je potrebné považovať za výnimočnú
a v prípade absencie významných dôvodov pre prekročenie tejto hranice nie je možné trestné stíhanie
dlhšieho trvania tolerovať. V posudzovanej trestnej veci, rešpektujúc Dohovor o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (jeho článok 6 odsek 1 - právo na spravodlivé súdne konanie zabezpečujúce
prerokovanie veci v primeranej lehote), ako aj jednu zo základných zásad trestného konania upravenú
v ustanovení § 2 ods. 7 Tr. por. (každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej
lehote prejednaná súdom), má krajský súd za to, že obdobie trestného stíhania obžalovanej presiahlo
hranicuprimeranosti.Bolopretojehopovinnosťou,abydĺžkutrestnéhostíhaniaobžalovanejprimeraným

spôsobomzohľadnil,pričompriestornaurčitúkompenzáciutejtookolnostijeprávevsúvislostisvýrokom
o treste. S poukazom na uvedené krajský súd uzatvára, že na neprimeranú dĺžku trestného stíhania
obžalovanej prihliadol pri určovaní konkrétnej výmery trestu odňatia slobody tak, že obžalovanej K. A.
uložil tento druh trestu na samej dolnej hranici trestnej sadzby upravenej podľa § 38 ods. 5 Tr. zák.
Inak povedané, ak by k neodôvodneným prieťahom v prejednávanej veci nedošlo, bolo by pri aplikácii

príslušných ustanovení § 34 Tr. zák. opodstatnené uloženie trestu odňatia slobody vo výrazne vyššej
výmere, avšak práve vzhľadom na porušenie práva obžalovanej na prejednanie veci bez zbytočných
prieťahov uloženie prísnejšieho trestu neprichádzalo do úvahy.

Vzhľadom na uvedené možno uložený trest považovať za adekvátny vyššie uvedeným okolnostiam,

zohľadňujúci všetky funkcie trestu vrátane funkcie ochrannej a to v kontexte obdobia, ktoré uplynulo od
samotného spáchania trestných činov obžalovanou.

Zaradenie obžalovanej na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom
stráženia zodpovedá ustanoveniu § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák., nakoľko obžalovaná bola v posledných

desiatich rokoch pred spáchaním teraz posudzovaných trestných činov vo výkone trestu odňatia slobody
za úmyselný trestný čin.

Záverom odvolací súd uvádza, že sa nemohol stotožniť s názorom prokurátora, podľa ktorého mal
prvostupňový súd podľa § 41 ods. 3 Tr. zák. zrušiť aj výrok o vine a treste rozsudku Okresného

súdu Revúca 7T/88/2012 z 29.05.2013, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine podklad. V
tejto súvislosti krajský súd zdôrazňuje, že skutok, ktorého sa uvedené odsúdenie týka, nie je ďalším
čiastkovým útokom toho istého trestného činu vo vzťahu ku skutkom v posudzovanom prípade, čo bezďalšieho vylučuje aplikáciu § 41 ods. 3 Tr. zák. Inak povedané, nie je možné zasahovať do výroku o vine
iného rozhodnutia súdu v prípadoch, v ktorých nie sú splnené podmienky upravené zákonom.

Odvolací súd na základe vyjadrených úvah a právnych záverov, rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej
časti tohto rozsudku.

Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší žiadny opravný prostriedok nie je

prípustný.