Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. marec 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/56/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113233278
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8113233278.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.KarolaKrochtuačlenovsenátuJUDr.

Gabriely Világiovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu H. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom W.
XX, XXX XX H., právne zastúpeného JUDr. Rastislavom Strakom, advokátom so sídlom Hviezdoslavova
9, 085 01 Bardejov proti žalovanému O.. Q. G., nar. XX.XX.XXXX, I... J. XX, XXX XX H., o zaplatenie
sumy 37.000,-Eur s prísl. a o protižalobe, o odvolaní strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Prešov,
č.k. 20C/19/2013-394 z 22.04.2022 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku II..

II. Mení rozsudok vo výrokoch I. a III. tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému sumu vo výške
16.672,60Eur s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 9.172,60Eur od 29.04.2010 do zaplatenia, v
lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu a protižalobu zamieta.

III. Mení rozsudok vo výroku IV. o trovách prvoinštančného konania tak, že žalovanému priznáva voči
žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100% v konaní o žalobe, o výške
ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnom skončení veci samostatným uznesením s tým,

že žiadna zo strán v konaní o protižalobe nemá na náhradu trov konania právo.

IV. Priznáva žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%
v konaní o žalobe, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnom skončení veci
samostatným uznesením s tým, že žiadna zo strán v konaní o protižalobe nemá na náhradu trov konania
právo.

V. Mení rozsudok vo výroku V. tak, že súdnej znalkyni O. P. priznáva nárok na náhradu trov konania

za znalecké úkony voči žalobcovi v rozsahu 75% a voči žalovanému v rozsahu 25%, o výške ktorých
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnom skončení veci samostatným uznesením.
VI. Mení rozsudok vo výroku VI. tak, že štátu priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi
v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnom skončení veci
samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaným rozsudkom (v tomto spore v poradí druhým) súd prvej
inštancie vo výroku I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 923,26Eur; vo výroku II. žalobu

prevyšujúcu sumu 27.500,- Eur zamietol; vo výroku III. vzájomnú žalobu v prevyšujúcej časti zamietol; vo
výroku IV. o trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na ich náhradu a vo výrokoch
V. a VI. zaviazal každú zo strán k náhrade trov konania v rozsahu 50% v prospech znalkyne, resp. v
prospech štátu.2. Po citovaní ust. 50a, § 451 ods. 1, ods. 2, § 457, § 100 ods. 1-3, § 107 ods. 1, ods. 2, § 544 ods.
1, ods. 2, § 517 ods. 1, ods. 2, § 563 Obč. zák., § 10c a § 3 nar. vlády č. 87/1995Z.z., § 255 ods.

1, ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP svoje rozhodnutie vecne dôvodil tým, že žalobca sa pôvodnou žalobou
domáhal určenia neplatnosti zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy zo dňa 09.06.2009, uzavretej medzi ním
ako kupujúcim a žalovaným ako predávajúcim, pričom neskôr rozšíril svoju žalobu aj o zaplatenie sumy
37.000,- Eur predstavujúcej ním na základe napádanej zmluvy vyplatené zálohy žalovanému. Žalovaný
si protižalobou uplatnil nárok na zaplatenie sumy 7.500,- Eur ako zábezpeky v zmysle napádanej

zmluvy a sumy 27.833,33 Eur titulom úhrady nájomného za užívanie nehnuteľnosti z predmetu sporu za
obdobieod24.06.2009do29.04.2010.Predmetomtohtosporusúvšetkyvyššieuvedenénárokyžalobcu
a žalovaného, okrem určenia neplatnosti zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, ktoré boli z pôvodného
konania vylúčené na samostatné konanie. Vo veci prvý krát rozhodol rozsudkom zo dňa 13.02.2017
tak, že vzájomnú žalobu o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 7.500,- Eur od
24.06.2009 do zaplatenia zastavil (I.); žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému sumu 7.833,33 Eur spolu s

úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 29.04.2010 do zaplatenia (II.); žalobu žalobcu prevyšujúcu
sumu 27.500,- Eur zamietol (III.); žalobcu zaviazal k zaplateniu trov konania v prospech žalovaného
v rozsahu 23,96% (IV.); znalkyni, resp. štátu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v
rozsahu61,98%avočižalovanémuvrozsahu38,02%(V.aVI.),kdetentojehorozsudokbolnaodvolanie
strán sporu uznesením odvolacieho súdu z 07.03.2019, okrem výroku I. zrušený a vec mu bola vrátená

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Pokiaľ išlo o nárok žalobcu na zaplatenie sumy 37.000,- Eur, v
konaní nebolo sporné, že strany dňa 09.06.2009 uzatvorili zmluvu o budúcej zmluve. Pričom v zmysle
jej čl. III. bol žalobca povinný zložiť v dohodnutých termínoch zábezpeku v celkovej výške 35.000,- Eur,
kde ku tomu nebolo sporné a navyše listinnými dôkazmi preukázané, že žalobca tak učinil v celkovej
sume 27.500,- Eur. K uzavretiu hlavnej zmluvy napokon nedošlo a preto nárok na zaplatenie tejto sumy

po právnej stránke posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Nad túto sumu, ako aj vo
vzťahu k jej príslušenstvu, ktoré žalobca nezadefinoval, žalobu pre neunesenie dôkazného bremena
zamietol. V otázke zaplatenia sumy 7.500,- Eur, ktorú si nárokoval protižalobou žalovaný voči žalobcovi,
titulom doplatenia zvyšku zálohy, ako i titulom zaplatenia zmluvnej pokuty, túto ako doplatok zábezpeky
neuznal, uznal ju však titulom zmluvnej pokuty v zmysle čl. IV. bod 4.11 zmluvy o budúcej zmluve,

ako sankcie za neuzavretie hlavnej zmluvy v dôsledku správania sa žalobcu, ktorého obranu v tom
zmysle, že k uzavretiu hlavnej zmluvy nedošlo, lebo nehnuteľnosti boli zaťažené aj inými ťarchami,
ktoré žalovaný v zmluve o budúcej zmluve neuviedol, si mal sám žalobca pred uzavretím zmluvy zistiť.
Neuzavretím hlavnej zmluvy, žalobca porušil povinnosti a preto je povinný zaplatiť žalovanému zmluvnú
pokutu v ním uplatnenej výške 7.500,- Eur. Pokiaľ išlo o nárok žalovaného na úhradu nájomného

za užívanie nehnuteľnosti po dobu 10 mesiacov od 24.06.2009 do 29.04.2010, nebolo sporným, že
žalobca nehnuteľnosti užíval, no v zmysle čl. 3.9 zmluvy sa strany dohodli na bezodplatnom užívaní od
podpisu zmluvy o budúcej zmluve dňa 09.06.2009 do doby určenej na uzavretie hlavnej zmluvy, t.j. do
24.07.2009, preto žalovanému vznikol nárok iba na úhradu za obdobie od 25.07.2009 do 29.04.2010,
kde žalobca jeho nehnuteľnosti užíval bez právneho dôvodu a tento nárok posúdil ako nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia vo forme obvyklého nájomného. Za obvyklú výšku nájmu určil sumu 1.000,-
Eur mesačne, za ktorú súčasný vlastník prenajímal nehnuteľnosti. Znalecký posudok O.. E. G. č. XX/
XXXX nemal atribúty súkromného znaleckého posudku s poukazom na § 209 CSP, a preto ho hodnotil
iba ako listinný dôkaz. Tento stanovil cenu nájmu za obdobie od 01.06.2009 do 31.05.2010, t.j. obdobie 1
roka, za halu spolu s pozemkom vo výške 4.901,11 Eur, za spevnenú plochu na parc. č. XXXX/X a XXXX/

XX(X.XXXm2)vovýške2.283,81Eur,zapozemoknaparc.č.XXXX/X(podskladom)vovýške2.608,20
Eur a za pozemok na parc. č. XXXX/X, XXXX/XX pod spevnenou plochou X.XXX mX vo výške 23.614,20
Eur. Spolu po zaokrúhlení 33.400,- Eur, čo za obdobie 10 mesiacov predstavuje sumu 27.833,33 Eur.
Takúto sumu obvyklého nájmu vyhodnotil ako zjavne nadhodnotenú, lebo znalec osobitne ohodnocoval
spevnenú plochu a pozemok pod spevnenou plochou, čo nepochybne viedlo k navýšeniu nájmu. Ako

však vyplýva zo znaleckého posudku O.. P. P., ktorú do konania pribral, nestanovuje sa zvlášť cena za
prenájom plôch, ale ich cena je súčasťou ceny nájmu za skladovacie a iné priestory. Taktiež zohľadnil,
že sa jednalo o schátranú a starú stavbu minimálnej hodnoty s nutnosťou ďalších investícií. Keďže
znalkyňou porovnávané nehnuteľnosti boli v lepšom technickom stave, obvyklému nájmu podľa jeho
názoru bude zodpovedať cena nájmu, za ktorú nehnuteľnosť v tom čase prenajímal súčasný vlastník,

t.j. 1.000,- Eur mesačne, čo za obdobie od 25.07.2009 do 29.04.2010 (279 dní), predstavuje sumu
9.172,60 Eur (12.000,- Eur ročne delené 365 dní x 279 dní). Žalobca v časti tvrdenia, že za obdobie
10 mesiacov užíval iba časť nehnuteľnosti, pričom zvyšnú časť mal užívať žalovaný, neuniesol dôkazné
bremeno. Žalovaný si nárok uplatnil na súde dňa 24.05.2011, pričom si uplatnil bezdôvodné obohatenieod 24.06.2009 za dobu 10 mesiacov. Preto námietka premlčania zo strany žalobcu je nedôvodná.
Neuplynulatotižani3-ročnáobjektívnapremlčaciadobaaani2-ročnásubjektívnapremlčaciadoba. Za
prvú výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia považoval list zo dňa 20.04.2010, ktorým bol žalobca

vyzvaný na zloženie peňažných prostriedkov za užívanie nehnuteľnosti do 3 dní od jeho doručenia. List
bol doručený dňa 23.04.2010, a preto sa dňom 27.04.2010 dostal do omeškania. Keďže žalovaný si
uplatnil úrok z omeškania od 29.04.2010 bol mu priznaný od tohto dňa zákonný úrok z omeškania zo
sumy 9.172,60 Eur, čo ku dňu vyhlásenia rozsudku predstavuje sumu 9.904,14 Eur. Vzhľadom na vyššie
uvedené bol žalovaný úspešný v časti zaplatenia zmluvnej pokuty vo výške 7.500,- Eur, bezdôvodného

obohatenia vo výške 9.172,60 Eur a úrokov z omeškania vyčíslených ku dňu vyhlásenia rozsudku vo
výške 9.904,14 Eur. Spolu bol teda úspešný vo výške 26.576,74 Eur. Vzhľadom na to, že žalobca bol
úspešný v časti vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 27.500,- Eur, súd zaviazal žalovaného na
zaplatenie sumy 923,26 Eur. Strany mali v spore čiastočný úspech, preto za spravodlivé považoval im
náhradu trov konania nepriznať. Trovy znalkyne a štátu rozdelil rovnakým pomerom medzi obe strany.

3. Označený rozsudok včas podaným odvolaním napadli obe strany sporu.

4. Žalobca ho napadol vo výrokoch I., II., IV., V. a IV., citujúc odvolacie dôvody uvedené v ustanovení
§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci).
Za dôležité považoval vychádzať predovšetkým zo skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo s tým,

že v tu napadnutom rozsudku súd prvej inštancie rozhodol diametrálne odlišne od svojho prvého
rozhodnutia, ktoré bolo odvolacím súdom zrušené a bolo potom povinnosťou súdu prvej inštancie
vychádzať v celom rozsahu zo zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, kde podľa žalobcu došlo iba
k čiastočnej akceptácii zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu súdom prvej inštancie a preto nie je
možné konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu korešponduje s rozhodnutím

odvolacieho súdu. Pridržal sa v celom rozsahu svojho v tomto spore prvého podaného odvolania z
03.03.2017, pretože tieto dôvody podľa neho naďalej trvajú.

5. Žalovaný ho napadol v celom rozsahu, citujúc odvolacie dôvody uvedené v ustanovení § 365 ods.
1 písm. b/, d/, f/, g/, h CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, iná vada konania, nesprávne

skutkové zistenia, nedostatočnosť doteraz zisteného skutkového stavu z dôvodu prípustnosti jeho
ďalšieho dotvárania novotami a nesprávne právne posúdenie). Na prvom mieste odvolateľ má za to, že
s poukazom na body 3.3 a 4.2 zmluvy o budúcej zmluve, od ktorej žiadna zo strán platne neodstúpila,
nemá žalobca nárok na vrátenie vyplatenej časti zábezpeky, práve naopak s poukazom na body 1.1, 3.1,
3.3,3.4,4.2a4.6onmalprávoponechaťsizostranyžalobcuzloženúzábezpeku,badokoncapožadovať

aj jej doplatenie do plnej výšky, t.j. do sumy 35.000,- Eur, resp. požadovať zaplatenie zmluvnej pokuty až
do výšky dohodnutej zábezpeky, lebo k uzatvoreniu hlavnej zmluvy nedošlo vinou žalobcu. Na druhom
mieste odvolateľ vytýka súdu prvej inštancie, že pri určení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal
z ničím nepodloženého tvrdenia terajšieho vlastníka nehnuteľnosti o dohode so žalobcom o výške
mesačného nájmu v sume 1.000,- Eur a nevzal v úvahu závery ním predloženého posudku znalca O. G.

č. XX/XXXX, ktorý má podľa neho atribúty súkromného znaleckého posudku, resp. závery znaleckého
posudku O.. P., tieto úplne odignoroval, resp. neprihliadol na dôkazy ním predložené na pojednávaní
dňa 29.10.2019, z ktorých vyplýva určite vyššia výška nájmu, ako to ustálil súd prvej inštancie. Mal za
to, že súd prvej inštancie úmyselne nepredvolal navrhnutých svedkov a nevysporiadal sa zákonným
spôsobom s exaktnými dôkazmi, ignoruje skutkový stav ako aj nariadenie odvolacieho súdu. Mal za

to, že jeho nárok s prísl. spolu s nárokom na zaplatenie zmluvnej pokuty mal byť explicitne priznaný v
rozsudku a zároveň podľa neho bolo potrebné explicitne zamietnuť žalobcov návrh v celej výške aj s
príslušenstvom. Ani pri existujúcom rozhodnutí podľa žalovaného úspešnosť žalobcu nemožno vyčísliť
inak ako nulový.

6. Žalobca vo svojej odvolacej replike uviedol, že žalovaný vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové
skutočnosti, ktoré by neboli známe súdu prvej inštancie pri jeho rozhodnutiach.

7. Žalovaný vo svojej odvolacej duplike poukázal na to, že žaloba žalobcu o určenie neplatnosti
zmluvy o budúcej zmluve bola zamietnutá, tá je platná a jasne stanovila podmienky, s ktorými sa

žalobca nestotožnil. Cena bezdôvodného obohatenia určená posudkom znalca O. G. je aj pre žalobcu
najvýhodnejšou a s ktorou sa stotožnil i žalobca tým, že nezložil preddavok na kontrolné dokazovanie.

8. Žalobca vo svojej odvolacej triplike zotrval na svojom odvolaní ako aj na svojej odvolacej replike.9. Iné podania strán do rozhodnutia odvolacieho súdu už dané neboli.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúcich sa procesných podmienok, ktoré ale

nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez
potrebyzopakovaťalebodoplniťdokazovanie(§383,§384CSP),postupombeznariadeniaodvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné a odvolanie žalovaného je čiastočne
dôvodné, v dôsledku čoho boli splnené podmienky tak pre čiastočné potvrdenie rozhodnutia (§ 387 ods.

1, § 390 CSP) ako i pre jeho čiastočnú zmenu (§ 388, § 390 CSP).

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní tak posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v
kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, inou vadou konania, nesprávnymi

skutkovými zisteniami, nedostatočnosťou doteraz zisteného skutkového stavu z dôvodu prípustnosti
jeho ďalšieho dotvárania novotami a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (ku tomu pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS
78/05).

13. Ako už bolo vyššie uvedené, predmetom sporu bol na jednej strane nárok žalobcu na zaplatenie
sumy 37.000,- Eur, ktoré podľa svojho tvrdenia zaplatil žalovanému v súvislosti s plnením na zamýšľanú

hlavnú zmluvu - kúpnu zmluvu, pred uzavretím samotnej hlavnej zmluvy. Ako súd prvej inštancie
správne uzavrel, a v tomto odvolací súd odkazuje na body 36. a 38. odôvodnenia jeho rozhodnutia,
dokazovaním pred súdom prvej inštancie nepochybným spôsobom bolo preukázané, že žalobca v
niekoľkých splátkach žalovanému skutočne uhradil sumu v celkovej výške 27.500,- Eur. Vo vzťahu ku
zvyšnej sume žalobca neuniesol dôkazné bremeno svedčiace o jeho tvrdení, že by bol žalovanému

zaplatil aj niečo viac nad sumu 27.500,- Eur, resp. ním požadované príslušenstvo tak, ako to má na
mysli ust. § 121 ods. 3 OZ nezadefinoval. V hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti,
pravdivosti alebo vierohodnosti tu niet čo vytknúť, neexistuje medzi nimi logický rozpor a ich hodnotenie
ani neodporuje ustanoveniam § 192 - § 194 CSP. K uvedenému odvolací súd ešte dodáva, že dôkazné
bremeno možno charakterizovať ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ

je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. V rámci dokazovania platí zásada (pozri § 132 v
spojení s § 185 ods. 1), že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia; kto
tvrdí, dokazuje (affirmanti incumbit probatio). Inak povedané, účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len
potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. Navyše odvolacie dôvody žalobcu
vôbec nereflektujú na závery súdu prvej inštancie a odôvodnenie jeho tu napádaného rozhodnutia.

Nestačí sa totiž odvolať na prvé v spore podané odvolanie, resp. bez bližšej identifikácie tvrdiť, čiastočné
nerešpektovanie názoru odvolacieho súdu.

14. Ak žalovaný žalobou uplatnený nárok popiera (v súdenej veci tak tomu je), nemožno procesný úkon,
ktorým sa v prebiehajúcom konaní domáha plnenia od žalobcu, považovať za kompenzačnú námietku,

v takom prípade ide vždy o vzájomnú žalobu, a to aj pokiaľ je žalovaným uplatňovaná nižšia pohľadávka
(v súdenej veci tak tomu je) než je žalobou uplatnená pohľadávka žalobcu.15. Na druhej strane si žalovaný protižalobou na prvom mieste uplatnil zaplatenie sumy 7.500,- Eur,
ktorú odvodzoval od svojho v zmluve o budúcej zmluve dojednaného práva (bod 3.4) požadovať od
žalobcu doplatenie celej dohodnutej zábezpeky, resp. ponechať si zloženú zábezpeku (bod 4.2), ak k

uzavretiu hlavnej zmluvy - kúpnej zmluvy nedôjde vinou budúceho kupujúceho, resp. titulom bodu 4.11
zmluvy o budúcej zmluve, v zmysle ktorej mal právo požadovať zmluvnú pokutu až do výšky dohodnutej
zábezpeky, ak k uzavretiu hlavnej zmluvy - kúpnej zmluvy nedôjde z dôvodu nedodržania lehôt na
potvrdenie a doplnenie návrhu hlavnej zmluvy - kúpnej zmluvy, opäť vinou budúceho kupujúceho. Bodmi
3.4 a 4.2 zmluvy žalovaný zároveň spochybňoval oprávnenosť nárokovania si žalobcu na vrátenie

zloženej zálohy. Ustanovenia zmluvy o budúcej zmluve (bod 3.4 a 4.2), na ktoré sa v spore tak všemožne
odvoláva žalovaný o jeho práve ponechať si preddavok, resp. požadovať jeho doplatenie v plnej výške,
je potrebné potom považovať za dojednanie zmluvnej pokuty v prospech budúceho predávajúceho -
žalovaného, čím bola zaistená zmluvná povinnosť budúceho kupujúceho - žalobcu uzavrieť kúpnu
zmluvu (pozri napr. NS ČR sp. zn. 33/Odo/890/2002). Odvolací súd v tomto smere nijako nespochybňuje
skutkové zistenia súdu prvej inštancie o tom, že k uzavretiu hlavnej zmluvy - kúpnej zmluvy nedošlo

pre správanie žalobcu. Preto v interpretácii bodov 3.4, 4.2 zmluvy o budúcej zmluve má žalovaný právo
ponechať si titulom zmluvnej pokuty zo strany žalobcu v prospech neho vyplatených 27.500,-Eur ako
preddavku, a nič na tom nemôže zmeniť ani skutočnosť, že v prípade, ak k uzavretiu hlavnej zmluvy -
kúpnej zmluvy nedošlo, bolo by potrebné nárok na vrátenie preddavku posúdiť ako nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia získaného plnením, ktorého právny dôvod dodatočne odpadol (§ 451 ods.

2 OZ), ako to konštatoval i odvolací súd vo svojom ostatnom zrušujúcom rozhodnutí, a na ktorý názor
nadviazal aj súd prvej inštancie v tomto svojom rozhodnutí, avšak iba za situácie neexistencie dohody
strán o zmluvnej pokute tkvejúcej v práve žalovaného ponechať si zložený preddavok. Inak povedané
vrátenie zálohy je v tomto prípade negované dojednaním zmluvnej pokuty, za preukázané porušenie
povinnosti na strane žalobcu uzatvoriť hlavnú zmluvu. Žalobca tak preto nie je oprávnený požadovať ani

vrátenie sumy 27.500,- Eur. Naopak žalovanému vzniklo právo, tak ako to správne konštatoval aj súd
prvej inštancie v bode 39. a 41. odôvodnenia svojho rozhodnutia, požadovať od žalobcu v zmysle bodu
4.11 zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 7.500,- Eur.

16. Okrem toho žalovaný požadoval protižalobou aj zaplatenie bezdôvodného obohatenia s úrokom z
omeškania za užívanie jeho pozemkov žalobcom bez právneho dôvodu. V spore bolo bez akýchkoľvek
pochybností preukázané, že žalobca v období od 25.07.2009 do 29.04.2010 užíval nehnuteľnosti
žalovaného bez právneho dôvodu, v období od 09.06.2009 do 24.07.2009 titulom bodu 3.9 zmluvy
o budúcej zmluve bezodplatne. Platí, že v prípade, ak niekto užíva cudziu vec bez právneho dôvodu,

je potrebné, aby takýto nárok bol posudzovaný podľa zásad o vydaní bezdôvodného obohatenia v
podobe obvyklého nájomného (NS SR sp. zn. 5Cdo/8/2009, sp. zn. 4Cdo/52/2009, ÚS SR sp. zn. III.
ÚS 237/09). Súd prvej inštancie nakoniec došiel k záveru, že obvyklým nájomným v rozhodnej dobe
bola suma 1.000,- Eur mesačne. Neprihliadol pri tom na závery posudku znalca O.. G., ktorý do konania
predložil žalovaný a ktorý, ako to už konštatoval aj odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí, hoc

s tým žalovaný naďalej polemizuje, nemá atribúty súkromného znaleckého posudku. Ku tomu sa žiadať
dodať pre úplnosť, že spomínaný znalecký posudok bol robený za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku (zák. č. 99/1963Zb. účinný do 30.06.2016). Pri vykonaní posudku, ktorý do sporu predložila
strana za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, nemohol súd postupovať ako pri vykonávaní
znaleckého posudku, ale musel postupovať, akoby išlo o dôkaz listinou. Po novom, ustanovenie § 209

ods. 2 Civilného sporového poriadku (zák. č. 160/2015Z.z. účinný od 01.07.2016) ustanovuje osobitnú
náležitosť súkromného znaleckého posudku, ktorou je doložka o tom, že znalec si je vedomý následkov
vedome nepravdivého znaleckého posudku. Pretože žalovaným predložený znalecký posudok uvedenú
náležitosť nemá, je ho nutné aj v zmysle Civilného sporového poriadku hodnotiť iba ako dôkaz listinou.
Rovnako súd prvej inštancie celkom nevzal v úvahu závery do konania ním pribratej znalkyne O. P..

Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Súd hodnotí dôkaz znalcom ako každý iný dôkaz, pričom
skúma, či posudok vychádza zo zistených skutočností, či nie je rozporný a či z hľadiska pravidiel
formálneho logického myslenia je presvedčivý. Ak sa však súd pri hodnotení výsledkov konania odchýli
od výsledku dôkazu znalcom, svoj postup musí presvedčivo odôvodniť. Podľa názoru odvolacieho
súdu súd prvej inštancie jasným a dostatočným spôsobom ozrejmil dôvody, pre ktoré vzal za podklad

svojho rozhodnutia informáciu zo znaleckého posudku znalkyne O.. P. o dohode terajšieho vlastníka
nehnuteľnosti so žalovaným, na základe ktorej určil hodnotu obvyklého nájmu v rozhodnom období
sumou 1.000,-Eur mesačne a z akých dôvodov nevychádzal z ostatných záverov znaleckého posudkua doplnku k nemu O.. P., resp. zo záverov posudku O.. G., ktorý pre tento spor správne hodnotil iba ako
listinný dôkaz. V tomto odvolací súd odkazuje na bod 43. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

17. Vo všeobecnej rovine do kategórie procesných vád s ústavnoprávnymi dôsledkami možno zahrnúť aj
problematiku tzv. „opomenutých dôkazov“, ktorá v zásade zahŕňa aj takú procesnú situáciu, keď niektorá
zo strán sporu navrhne vykonanie dôkazného prostriedku, ktorý je zamietnutý bez vecného zdôvodnenia
obsiahnutého v odôvodnení konečného rozhodnutia a zodpovedajúceho povahe a závažnosti veci,
prípadne je celkom opomenutý. V súvislosti s touto odvolacou námietkou žalovaného odvolací súd

potom považuje za rozhodujúce, že vykonanie tohto dôkazného prostriedku bolo z pohľadu meritórneho
právneho a skutkového kontextu veci bezvýznamné, pretože ním predložené a súdom prvej inštancie
opomenuté listinné dôkazy, resp. opomenuté návrhy na výsluch svedkov, nemohli ovplyvniť jeho
procesný úspech z pohľadu kľúčovej argumentácie súdu prvej inštancie v otázke určenia výšky
obvyklého nájomného, pretože sa vzťahovali na iné, ako je v tomto spore posudzované obdobie (tu
posudzované obdobie 25.07.2009-29.04.2010, inzercia Directreal z roku 2012, Garantreal z roku 2014,

návrh na výsluch konateľov spoločnosti Containex na pojednávaní dňa 29.10.2019 nebol učinený
spôsobom predpísaným ust. § 197 CSP).

18. Z vyššie uvedených skutočností možno potom konštatovať, že žalobca nebol úspešný ani v časti
zaplatenia sumy 27.500,- Eur. Žalovaný bol pre zmenu úspešný v časti zaplatenia sumy 7.500,- Eur

titulom zaplatenia zmluvnej pokuty a sumy 9.172,60 Eur titulom bezdôvodného obohatenia sa žalobcu
na jeho úkor užívaním nehnuteľnosti bez právneho dôvodu vo forme obvyklého nájomného, preto v
konečnom dôsledku je potrebné zaviazať žalobcu v prospech žalovaného k zaplateniu sumy 16.672,60
Eur s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 9.172,60 Eur od 29.04.2010 do zaplatenia. V otázke
určenia výšky úrokov z omeškania a počiatku omeškania odvolací súd odkazuje na body 34., 35. a 46.

odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie.

19. Vzhľadom na naratív tohto rozhodnutia boli splnené podmienky na postup podľa § 387 ods. 1, §
390 CSP vo vzťahu ku II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie a ku I. a III. výroku rozsudku súdu prvej
inštancie boli splnené podmienky na postup podľa § 388, § 390 CSP, preto odvolací súd rozsudok súdu

prvej inštancie v napadnutom II. výroku o zamietnutí žaloby žalobcu nad sumu 27.500,- Eur potvrdil a
zmenil výroky I. a III. tak, že žalobcu zaviazal k zaplateniu celkovo sumy 16.672,60 Eur s 9% ročným
úrokom z omeškania zo sumy 9.172,60 Eur od 29.04.2010 do zaplatenia v prospech žalovaného, v
lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu a protižalobu zamietol.

20.Pokiaľideotrovykonaniamedzistranami.Žalobcapožadovalzaplateniesumy37.000,-Eur,úspešný
nebol vôbec, preto v konaní o žalobe mal plný úspech žalovaný. Žalovaný požadoval v protižalobe
zaplatenie sumy 35.333,33 Eur, úspešný bol v časti zaplatenia sumy 16.672,60 Eur, pomer jeho úspechu
je 47,2% a neúspechu je 52,8%, teda čistý úspech žalobcu v konaní o protižalobe tak predstavuje 5,6%,
čo sa v zmysle ustálenej súdnej praxe považuje za nepatrný úspech/neúspech. Preto bolo potrebné

rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV. o trovách prvoinštančného konania, postupom podľa § 388,
§ 390, § 255 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 1 CSP zmeniť a žalovanému priznať voči žalobcovi nárok na
náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100% v konaní o žalobe s tým, že žiadna zo strán
v konaní o protižalobe nemá na náhradu trov konania právo (výrok III.). O nároku na náhradu trov
odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 2 a §

262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému v konaní o žalobe bol priznaný nárok na náhradu trov
konania proti neúspešnému žalobcovi rovnako v rozsahu 100% s tým, že žiadna zo strán v konaní o
protižalobe nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo (výrok IV.). O výške priznanej náhrady trov
prvoinštančnéhoaodvolaciehokonaniarozhodnesúdprvejinštanciesamostatnýmuznesenímvydaným
súdnymúradníkompoprávoplatnostirozhodnutia,ktorýmsakonaniekončí(§262ods.2CSP).Odvolací

súd nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 CSP.

21. Z útrob spisu vyplýva, že v súdenej veci bola ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku
uznesením z 30.06.2015 (čl. 48) pribratá do konania znalkyňa O.. P., ktorej bola uznesením z 09.12.2015
(čl. 81) priznaná odmena za podaný znalecký posudok vo výške 214,63 Eur, ktorá bola vzhľadom na

skutočnosť, že žalobca nezložil preddavok, plne hradená z rozpočtových prostriedkov štátu (čl. 101).
„Štátu patrí náhrada trov, ktoré skutočne vynaložil v súlade s v danom čase platnou procesnou normou,
ustanovením § 148 OSP, podľa ktorej mu ex lege vznikol nárok na ich náhradu (okrem voči tomu, u koho
sú splnené predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov), a to napriek tomu, že nová procesnáúprava CSP analogické ustanovenie neobsahuje. Aplikáciou základného princípu uvedeného v čl. 4 ods.
2 CSP s použitím ustanovenia § 253 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a § 470 ods.
2 CSP je možné štátu náhradu trov konania voči neúspešnej strane sporu priznať aj za právnej úpravy

Civilného sporového poriadku“ (NS SR sp. zn. 4Obo/3/2018). Preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej
inštancie v časti trov konania štátu postupom podľa § 388 a § 390 CSP zmeniť a štátu priznať nárok
na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%, pretože žalovaný bol v konaní oslobodený od
platenia súdnych poplatkov uznesením z 28.03.2018 (čl. 299). O výške samotnej náhrady rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnom skončení veci samostatným uznesením (výrok VI.).

22. Z útrob spisu rovnako plynie, že znalkyňa sa zúčastnila dvoch pojednávaní dňa 30.05.2016 a
22.07.2016, za účasť na ktorých si vyúčtovala odmenu 2x po 16,10 Eur (čl. 110 a 129). O tejto
odmene doposiaľ rozhodnuté nebolo. „Skutočnosť, že nebol zložený preddavok na trovy znaleckého
dokazovania, automaticky neznamená, že trovy znaleckého dokazovania znáša štát. Civilný sporový
poriadok na rozdiel od Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016 už neobsahuje

ustanovenieobdobnéustanoveniu§141ods.4OSP,podľaktoréhoplatilo,žetrovydôkazov,ktoréneboli
kryté preddavkom, hradil štát. Strany musia v súvislosti so znaleckým dokazovaním zohľadniť, že štát
vo všeobecnosti neznáša trovy dôkazu vrátane trov znaleckého dokazovania. To platí aj v prípade, ak
trovy znaleckého dokazovania nemôžu byť podľa § 253 ods. 2 CSP preddavkované. Pokiaľ nedošlo k
vysporiadaniu preddavku pred rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, musí byť oprávnenej osobe riadne

priznanýnároknanáhradutrovkonaniapodľa§262ods.1CSPprotikonkrétnejsporovejstrane“(ÚSSR
sp. zn. II. ÚS 236/2019). Preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v časti trov konania znalkyne
postupom podľa § 388 a § 390 CSP zmeniť a znalkyni priznať nárok na náhradu trov konania voči
žalobcovi v rozsahu 75% a voči žalovanému v rozsahu 25% (ak bol žalovaný v konaní o žalobe úspešný
na 100% a v konaní o protižalobe mali obe strany v zásade rovnaký úspech, tak je potrebné vychádzať

z toho, že v 3 bol neúspešný žalobca a v 1 žalovaný), o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnom skončení veci samostatným uznesením (výrok V.). Odvolací súd nezistil žiadne dôvody
hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 CSP, ktorými bez ďalšieho nie je v tomto prípade ani
oslobodenie žalovaného od platenia súdnych poplatkov.

23. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam. Preto na ďalšiu argumentáciu strán, zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú
už privodiť zmenu názoru odvolacieho súdu, nepovažoval odvolací súd za potrené reagovať špecifickou
odpoveďou.

24. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).