Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. marec 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 32Cob/58/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2319203609
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2319203609.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Daniela Ilavského a členov senátu

JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Petra Dumana, v spore žalobcu: STAVIVÁ-Garaj, s.r.o., IČO: 31 592
872, adresa sídla Banská Bystrica, Zvolenská cesta 31, zastúpeného advokátom: JUDr. Jozef Polák,
adresa sídla Dolný Kubín, Aleja Slobody 1890/50, proti žalovanému: LHosting, s.r.o., IČO: 44 484 968,
adresa sídla Sereď, Pažitná 1017/37, zastúpenému splnomocnencom: HALADA advokátska kancelária
s.r.o., IČO: 36 669 661, adresa sídla Trnava, Kapitulská 21, o vydanie dokladov, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Galanta z 10. marca 2022, č.k. 28Cb/18/2019-294, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku I. a II. p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
% s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.).

1.1 Na odôvodnenie rozsudku uviedol, že žalobca sa na základe skutočností uvedených v žalobe
doručenej tunajšiemu súdu dňa 13.8.2019 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil
žalovanému povinnosť vydať žalobcovi v listinnej podobe a v digitálnej podobe vo formáte *.pdf (Adobe

Acrobat) a vo formáte *.xlxs (Microsoft Office Excel) doklady a zoznamy dokladov po jednotlivých
evidenciách tak, ako ich špecifikoval v žalobe v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a to titulom
jeho nároku na vrátenie mu jeho plnenia poskytnutého žalovanému v období od 1.1.2018 do 31.5.2018
na základe neplatnej zmluvy (z dôvodu jej absolútnej neplatnosti, prípadne jej neplatnosti pre omyl
žalobcu pri jej uzatváraní), alternatívne titulom jeho nároku na zmluvnými stranami dohodnuté plnenie zo
Zmluvy na poskytovanie elektronickej služby Data Hosting, uzatvorenej medzi žalobcom ako nájomcom
a žalovaným ako prenajímateľom dňa 9.10.2019 (ďalej len „Zmluva Data Hosting“). Žalovaný žiadal

žalobu zamietnuť ako nedôvodnú dôvodiac, že Zmluva Data Hosting je platnou zmluvou a že nárok
žalobcu na plnenie, uvedené v žalobe, z predmetnej zmluvy žalobcovi nikdy nevznikol a že skutočný
nárok žalobcu z predmetnej zmluvy zanikol riadnym plnením žalovaného žalobcovi dňa 16.8.2018, keď
žalovaný žalobcovi dňa 16.8.2018 v súlade s čl. III. bod 3.1. písm. c) zmluvy dodal dátové médium
obsahujúce v zmluve dohodnuté zálohované dáta.

1.2 Z vykonaného dokazovania mal za dokázané, že žalobca ako nájomca a žalovaný ako prenajímateľ

uzatvorili dňa 9.10.2017 Zmluvu Data Hosting, predmetom ktorej bola elektronická dátová služba,
prostredníctvom ktorej bol nájomcovi realizovaný plnohodnotný prístup z verejnej telekomunikačnej
siete k dátovému priestoru prenajatému nájomcovi u prenajímateľa, slúžiaci na evidenciu, uskladnenie,
zabezpečenie, spracovanie a ochranu dát. V ten istý deň žalobca ako nadobúdateľ licencie, resp.objednávateľ, a spoločnosť LLARIK, s.r.o., so sídlom Pažitná 1017/37, Sereď, IČO: 36 243 701 ako
autor, resp. dodávateľ uzatvorili licenčnú zmluvu a zmluvu o technickej podpore. Podľa článku III. práva a
povinnosti prenajímateľa bod 3.1 písm. c) vznikla prenajímateľovi povinnosť zálohovať dáta 1x denne na

hardwarové zariadenie prenajímateľa, 1x týždenne na dátové médiu a 1x ročne dátové médium dodať
nájomcovi.

1.2.2 Žalobca zaslal žalovanému dňa 28.6.2018 prostredníctvom svojho právneho zástupcu oznámenie
o neplatnosti Zmluvy Data Hosting spolu s výzvou na vydanie bezdôvodného obohatenia a výzvou

na zaplatenie. Oznámenie bolo žalovanému doručené dňa 3.7.2018. V oznámení žalobca ako dôvod
neplatnosti zmluvy okrem iného uviedol, že bol pri uzatváraní zmluvy uvedený do omylu v podstatných
okolnostiach, ktoré boli pre neho pri vstupovaní do právneho vzťahu so žalovaným podstatné.

1.2.3 Žalobca ako účastník licenčnej zmluvy a zmluvy o technickej podpore zaslal spoločnosti LLARIK,
s.r.o. oznámenie zo dňa 28.6.2018, v ktorom namietol neplatnosť týchto zmlúv z dôvodov podľa § 39 a

§ 49a Občianskeho zákonníka. Oznámenie bolo spoločnosti LLARIK, s.r.o. doručené dňa 3.7.2018.

1.2.4 Žalovaný zaslal žalobcovi na základe jeho žiadosti dňa 13.8.2018 dátové médium s dátami, ktoré
pre žalobcu zálohoval a preberací protokol, ktorý žiadal žalovaný podpísať.

1.2.5 Žalobca listom zo dňa 22.8.2018 oznámil žalovanému, že dáta prístupné na zaslanom dátovom
médiu nie je možné relevantne zobraziť a vyzval ho na bezodkladné doručenie zálohovaných dát vo
formáte, v ktorom bude pre neho čitateľný.

1.3 Vec právne posúdil ako nárok účastníka neplatnej zmluvy na vrátenie toho, čo druhý účastník

podľa nej dostal podľa § 39, § 49a a § 457 OZ (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších prepisov, ďalej len „OZ“), alternatívne ako nárok strany zmluvy na splnenie zmluvného
záväzku druhej zmluvnej strany podľa § 488, § 489 a § 494 OZ a dospel k záveru, že nároky žalobcu
uplatnené v tomto konaní nie sú nedôvodné, nakoľko nárok žalobcu na vrátenie plnenia poskytnutého
žalovanémuzneplatnejzmluvynevznikol(lebozmluvabolauzatvorenáplatne),žežalobcanepreukázal,

že žalovanému poskytol listiny a dáta, ktorých vydania sa žalobou domáha a že žalobca nepreukázal,
že by mu žalovaný uložené dáta neodovzdal, a napokon, že nárok žalobcu voči žalovanému na plnenie
zo zmluvy zanikol riadnym plnením zo strany žalovaného.

1.4 Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na žalobcom namietanú neplatnosť

Zmluvy Data Hosting, súd sa zaoberal jej platnosťou v rámci predbežnej otázky a posúdil predmetnú
zmluvu ako platnú. V tejto súvislosti súd poukazuje na jeho rozsudok vydaný v konaní pod sp. zn.
28Cb/20/2018, ktoré prebiehalo na tunajšom súde medzi tými istými účastníkmi konania, a v rámci
ktorého žalobca namietal okrem iného aj neplatnosť zmluvy o data hostingu z dôvodov podľa §
39 a § 49a Občianskeho zákonníka, t.j. že žalobca bol pri uzatváraní zmluvy uvedený do omylu v

podstatných okolnostiach, ktoré boli pre žalobcu pri vstupovaní do právneho vzťahu so žalovaným
podstatné. Malo sa jednať najmä o funkcionalitu a vylepšenie počítačového programu. V súvislosti s
neplatnosťou Zmluvy Data Hosting žalobca poukázal aj na rozpor so zásadami poctivého obchodného
styku z dôvodu nevyváženosti zmluvných podmienok s poukazom na čl. III. bod 3.2. písm. c) a d)
zmluvy o data hostingu. Žalobca namietal teda rovnaké skutočnosti ako v tomto konaní. Súd odôvodnil

svoje rozhodnutie tým, že nedostatky, ktoré žalobca vytýka žalovanému a ktoré mali spôsobiť, že bol
žalobca uvedený do omylu zo strany žalovaného sa týkali funkcionality a žalovaným deklarovaných
vylepšeníprogramovéhovybavenia.Jednásatedaonedostatkyvovzťahuklicenčnejzmluveazmluveo
technickej podpore, ktoré nie sú predmetom tohto konania. Keďže zmluva na poskytovanie elektronickej
službydatahostingalicenčnázmluvaazmluvaotechnickejpodporeniesúpodľanázorusúduvzájomne

závislé, žalobcovi sa nepodarilo preukázať neplatnosť zmluvy na poskytovanie elektronickej služby data
hosting z dôvodu uvedenia do omylu zo strany žalovaného. Súd taktiež nezistil, že by ustanovenia
zmluvy na poskytovanie elektronickej služby data hosting (čl. III. bod 3.2. písm. c/ a d/) boli v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku z dôvodu nevyváženosti zmluvných podmienok tak, ako
to uvádza žalobca. Namietané ustanovenia sa týkajú takých okolností, ktoré je podľa názoru súdu

potrebnévrámciobchodnýchvzťahovdodržiavaťaichprípadnénedodržiavaniejemožnésankcionovať.
Navyše žalobca mal zmluvu k dispozícii na pripomienkovanie a námietky k napádaným ustanoveniam
zmluvy nevzniesol. Keďže žalobca konkrétne neuviedol, v čom spočíva nevyváženosť uvedených
zmluvných podmienok, súd ich nepovažoval za v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp.
zn. 21Cob/65/2020 dňa 24.5.2021.

1.5 Predmetom žaloby je vydanie bezdôvodného obohatenia - dokladov, položiek a ich obratov
zaevidovaných a zaúčtovaných v programe žalovaného EIB a LARGO za obdobie od 1.1.2018 do
31.5.2018, z dôvodu neplatnosti zmluvy na poskytovanie elektronickej služby o data hostingu zo dňa
9.10.2017 a nesplnenia si povinnosti zo strany žalovaného vyplývajúcej mu z čl. III. bod 3.1. písm. c)
zmluvy, t.j. 1x ročne dodať dátové médium nájomcovi - žalobcovi. Žalobca poukázal na skutočnosť, že

dáta na dátovom médiu, ktoré žalovaný žalobcovi zaslal nebolo možné u žalobcu relevantne zobraziť,
nakoľko boli v digitálnom formáte, ktorý nie je možné otvoriť pomocou bežne dostupných aplikácií. Bolo
by to možné len za súčasného využitia programu dodávaného žalovaným a spoločnosťou LLARIK, s.r.o.

1.6 Predmetom Zmluvy Data Hosting bolo poskytnutie elektronickej dátovej služby, prostredníctvom
ktorej je nájomcovi (žalobcovi) realizovaný plnohodnotný prístup z verejnej telekomunikačnej siete k

dátovému priestoru, slúžiacemu na evidenciu, uskladnenie, zabezpečenie, spracovanie a ochranu dát.
Povinnosťou prenajímateľa (žalovaného) bolo okrem iného 1x ročne dodať dátové médium s uloženými
dátami žalobcu (čl. III. bod 3.1. písm. c) zmluvy). Z obsahu zmluvy nevyplýva povinnosť žalovaného
odovzdať žalobcovi dátové médium spolu s programom, resp. aplikáciou, pomocou ktorej by žalobca
vedel uložené dáta zobraziť, resp. povinnosť dodať žalobcovi uložené údaje v listinnej podobe alebo v

digitálnej podobe vo formáte .pdf, .xlxs. Žalovaný listom zo dňa 13.8.2018, ktorý žalobca prevzal dňa
16.8.2018, zaslal žalobcovi v zmysle zmluvy dátové médium s uloženými dátami žalobcu, teda splnil
povinnosť vyplývajúcu mu z čl. III. bod 3.1. písm. c) zmluvy na poskytovanie elektronickej služby data
hosting. Skutočnosť, že si žalobca odmietol zakúpiť počítačový program na zobrazenie dát uložených
na dátovom médiu, ktoré mu odovzdal žalovaný v zmysle zmluvy, nezakladá podľa názoru súdu právny

dôvod na podanie žaloby o vydanie v zmysle § 137 písm. a) CSP. Žalobca nepreukázal, že v súvislosti s
plnením predmetu zmluvy na poskytovanie elektronickej služby data hosting zo dňa 9.10.2017 poskytol
žalovanému všetky dáta, ktoré sú špecifikované v žalobe v listinnej podobe alebo elektronickej podobe
vo formáte .pdf alebo .xlxs tak, ako to uvádza v žalobe. Žalobca teda podľa názoru súdu neuniesol
dôkazné bremeno ohľadne týchto tvrdených skutočností. Žalobca nepreukázal, že by mu žalovaný

uložené dáta neodovzdal v zmysle zmluvy. Žalobou na plnenie v zmysle § 137 písm. a) CSP sa poskytuje
ochrana právu, ktoré bolo porušené. Takéto porušenie práva však žalobca nepreukázal.

1.7 Na základe vykonaného dokazovania sa súd nestotožnil s tvrdeniami žalobcu ohľadom nesplnenia
si povinnosti žalovaným vyplývajúcim mu z čl. III. bod 3.1. písm. c) zmluvy, a to dodať 1x ročne dátové

médium žalobcovi ako nájomcovi. Bolo preukázané a nebolo ani sporné, že žalovaný zaslal žalobcovi
dátové médium v zmysle čl. III. bod 3.1. písm. c) zmluvy. V priebehu konania vyplynulo a rovnako
nebolomedzistranamisporné,žedátovémédiumjemožnéprečítaťnapr.prostredníctvompočítačového
programuOracleverzia10,alebopočítačovéhoprogramudodávanéhospoločnosťouLLARIK,s.r.o.(EIB
a LARGO), ktoré si však žalovaný odmietol zakúpiť. Žalobca teda k podanej žalobe v rozpore s § 132

ods. 3 CSP nepredložil relevantné dôkazy, nevyhnutné k posúdeniu dôvodnosti žalobou uplatneného
nároku, a teda podľa názoru súdu neuniesol dôkazné bremeno ohľadne skutočností tvrdených v žalobe,
t.j.žeodovzdalžalovanémupožadovanédokladyaevidenciuvlistinnejpodobealebovdigitálnejpodobe
vo formáte .pdf alebo .xlxs.

1.8 Súd sa stotožnil s tvrdeniami žalovaného, že v zmysle zmluvy na poskytovanie elektronickej
služby data hosting žalovaný iba poskytol žalobcovi dátový priestor pre ukladanie dát žalobcu a žalobca
neosvedčil, že medzi stranami sporu existovala dohoda o ďalšej službe, v zmysle ktorej by bol žalovaný
povinný konvertovať dáta uložené v rámci služby data hostingu do formátov požadovaných žalobcom
a v takejto forme ich aj žalobcovi odovzdať.

1.9 Vzhľadom na vyššie uvedené má súd za to, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno
ohľadom svojho tvrdenia, že žalovaný si nesplnil povinnosť vyplývajúcu mu z čl. III. bod 3.1. písm. c)
zmluvy na poskytovanie elektronickej služby data hosting a rovnako neuniesol ani dôkazné bremeno
ohľadom tvrdenia, že požadované doklady a evidencie odovzdal žalovanému v listinnej podobe alebo

vo formáte .pdf a vo formáte .xlxs, a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

1.10 Pokiaľ sa jedná o vzájomnú závislosť všetkých troch zmlúv, t.j. zmluvy na poskytovanie
elektronickej služby data hosting, licenčnej zmluvy a zmluvy o technickej podpore, súd odkazuje narozsudok tunajšieho súdu sp. zn.: 28Cb/20/2018 zo dňa 19.9.2019, v ktorom konštatuje, že žalobcovi
sa nepodarilo preukázať vzájomnú závislosť všetkých troch uvedených zmlúv. Súd mal preukázanú
vzájomnú závislosť len licenčnej zmluvy a zmluvy o technickej podpore, keďže na základe licenčnej

zmluvy spoločnosť LLARIK, s.r.o. poskytla žalobcovi licenciu na počítačový program a zároveň na
základe zmluvy o technickej podpore sa zaviazala pre žalobcu poskytovať služby v súvislosti s týmto
programom. Súd však nemal preukázané, že by uzatvorenie zmluvy na poskytovanie elektronickej
služby data hosting bolo podmienkou pre uzatvorenie licenčnej zmluvy a zmluvy o technickej podpore
alebo naopak. Bolo na rozhodnutí žalobcu, či využije ponúkanú službu data hostingu od žalovaného.

1.11 Súd nevykonal znalecké dokazovanie znalcom z príslušného odboru, za účelom zodpovedania
otázky, aké hardvérové a softvérové vybavenie je potrebné na sprístupnenie dát, nakoľko vykonanie
tohto dôkazu nepovažoval pre rozhodnutie veci za potrebné, nakoľko nebolo sporné, že dáta je možné
prečítať použitím počítačového programu Oracle verzia 10, resp. počítačového programu spoločnosti
LLARIK, s.r.o.

1. 12 O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov
konania vo výške 100 % (výrok II.). Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne podľa § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1 a ods. 2 CSP a vecne potrebu priznania žalovanému plnej náhrady trov konania z dôvodu
jeho plného úspechu v spore.

2. Rozsudok v celom rozsahu napadol riadnym a včasným odvolaním žalobca s návrhom na jeho
zmenu úplným vyhovením žalobe a priznaním žalobcovi plnej náhrady trov konania viniac súd prvej
inštancie, že tento vo veci konal napriek tomu, že neboli splnené procesné podmienky, že nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že

došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočnosti, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovýmzisteniamazistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnej
obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, a napokon, že rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/,
e/, f/ a h/ CSP).

2.1 Naodôvodneniesvojhoodvolaniauviedol,žepokiaľsúdprvejinštancienesprávnouaplikáciou§126
ods. 1 OZ neposkytol právnu ochranu žalobcovi ako vlastníkovi žiadaných dokladov a bez zákonného

podkladu rozhodol o zamietnutí žaloby, porušil právo žalobcu uvedené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a
článku 6 Dohovoru a jeho rozhodnutie je preto svojvoľné, nezákonné a popierajúce právo na spravodlivý
proces.

2.2 Súd zároveň porušil princíp kontradiktórnosti, a to tým, že nezaslal žalobcovi vyjadrenie žalovaného

z 18. 11. 2021, a to ani napriek námietke žalobcu vznesenej jeho právnym zástupcom na pojednávaní
súdu konanom dňa 10.3.2021.

2.3 Rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia otázky vzájomnej závislosti licenčnej
zmluvy, zmluvy o technickej podpore a zmluvy o poskytnutí data hpostingu, nakoľko tieto zmluvy sú

vzájomné závislými zmluvami a pokiaľ súd prvej inštancie dospel k opačnému záveru, jeho záver
nemožno považovať za správny. Vzájomná závislosť týchto zmlúv je logickým dôsledkom toho, že
izolované plnenie jednej z nich by pre žalobcu nemalo žiaden hospodársky význam, keďže autor PC
programu by v prípade zániku licenčnej zmluvy nemal k akému PC programu poskytovať technickú
podporu cez žalovaného na základe zmluvy o technickej podpore a nemal by aké dáta spravovať a

ukladať cez žalovaného na základe zmluvy o data hostingu. Pri vstupe do zmluvného vzťahu medzi
žalobcom a žalovaným mu bol systém prezentovaný ako celok s tým, že môže fungovať len na serveroch
žalovaného. Takto je tento program prezentovaný dokonca aj v súčasnosti na stránkach spoločnosti
LLARIK. Žalobca na tieto skutočnosti a túto stránku poukazoval už počas konania súdu prvej inštancie
a súd sa s takouto argumentáciou nevysporiadal.

2.4 Žalovaný naďalej popiera skutkové tvrdenie žalobcu, že si tento splnil svoju povinnosť v zmysle
článku3bodc)ZmluvyDataHosting,pričomdokladyšpecifikovanévžalobnomnávrhudotejtokategórie
jednoznačne spadajú a boli žalovanému zo strany žalobcu poskytnuté.2.5 Súd prvej inštancie vydaním rozsudku priznal právnu ochranu nekalým obchodným praktikám
žalovaného, ktoré spočívali v tom, že aj keď žalovanému boli zo strany žalobcu na uloženie odovzdané

doklady a dáta, ktoré bolo možné zobraziť v štandardných počítačových programoch (Word, Excel,
Adobe Acrobat), tieto dáta po ich uložení na server žalovaného je možné zobraziť len za súčasného
využitia programu spoločnosti žalovaného a LLARIK, že prístup k údajom uloženým na serveroch
žalovaného bol podmienený úplnou úhradou všetkých faktúr bez ohľadu na korektnosť a správnosti ich
vyhotovenia,akoajsamotnýpostojžalovanéhovovzťahukplneniujehopovinnostívyplývajúcejzčlánku

III. bod 3. písm. c) Zmluvy Data Hosting, na ktorú skutočnosť súd prvej inštancie zamietnutím žaloby
vôbec nereflektoval. Zo strany žalovaného vo vzťahu k žalobcovi došlo k neposkytnutiu dostatočnej
informácie o zmluvných podmienkach, boli vyžadované platby za služby, ktoré pre zmluvného partnera
nemali žiadnu hodnotu, zo strany žalovaného boli jednoznačne menené zmluvné podmienky a boli
vyžadované platby za fiktívne služby. V tomto prípade príčinou sporu je výkon nekalej obchodnej praktiky
zo strany žalovaného, ktorý pre opätovné zobrazenie dokladov, ktoré mu boli odovzdané zo strany

žalobcu, priamo vyžaduje zakúpenie licencie na program s ním spriaznenej firmy. Žalobca, pri uzatváraní
zmlúv v dôsledku konania žalovaného a spoločnosti LLARIK, nemohol ani len uvažovať o tom, že po
ukončeníspoluprácenastanesituácia,keďsanebudemôcťdostaťkusvojimúčtovnýmdokladom(neboli
splnené jeho očakávania vylepšenia programu oproti programu IS Karat).

2.6 Súd prvej inštancie v konaní aplikoval neprípustnú zásadu negatívnej dôkaznej teórie, pretože
vyžadoval od žalobcu, aby preukázal negatívnu skutočnosť, a to síce, že doklady ktorých vydania sa
v konaní domáha mu zo strany žalovaného neboli vydané. Žalovaný nepredložil súdu dátové médium,
ktoré malo podľa jeho tvrdení obsahovať doklady žiadané zo strany žalobcu a pokiaľ žalobca počas
celého konania namietal, že mu neboli dodané údaje alebo dáta uvedené v žalobe, bolo povinnosťou

žalovaného takéto tvrdenia žalobcu hodnoverne vyvrátiť a predložiť dôkazy o pravdivosti jeho tvrdení.
Pokiaľ žalovaný tvrdí, že dátové médium obsahovalo údaje žiadané zo strany žalobcu, ktoré mu boli
zverené za účelom ich uloženia podľa zmluvy, žalobca takéto tvrdenie poprel v celom rozsahu.

2.7 Nesprávny je záver súdu prvej inštancie, že ide o klasickú reivindikačnú žalobu, nakoľko predmetom

zadržiavania zo strany žalovaného nie sú hnuteľné alebo nehnuteľné veci, ktorých sa ich faktické
odovzdanie detentorovi dá spoľahlivo a bezproblémovo preukázať, ale ide o účtovné doklady, databázy,
súvahy aj iné informácie o stave a chode firmy žalobcu v elektronickom formáte, ktoré boli žalovanému
odovzdané práve v takom elektronickom formáte, v akom sa domáha ich vydania. V tejto súvislosti
žalovaný poukazuje na to, že ochrana práv musí byť predovšetkým spravodlivá a účinná a že vzhľadom

na skutkové okolnosti tohto konkrétneho prípadu nie je možné trvať na splnení všetkých formálnych
podmienok reivindikačnej žaloby, ktorú žalobca práve z dôvodu výkonu nekalých obchodných praktík zo
strany žalovaného, z objektívnych dôvodov splniť ani nemohol, o to viac, ak je bez ďalšieho zrejmé, že
žalovaný nebol už pri vstupe do obchodných vzťahov so žalobcom dobromyseľný.

2.8 Je nesporné a dokazovaním preukázané, že žalovaný má všetky dáta a doklady k dispozícii,
pretože disponuje minimálne s dátovým nosičom, ktorý chcel protokolárne odovzdať žalobcovi, zároveň
je nesporné a preukázané, že uvedené dáta je schopný pretaviť do akejkoľvek podoby (vrátane
formátu .pdf a .xlxs). Zároveň je nesporné a preukázané, že žalobca zaplatil žalovanému a spoločnosti
LARIK s.r.o. za 4 mesiace trvania právneho vzťahu založeného spornými 3 zmluvami sumu viac ako

109.000 eur. Pokiaľ súd žalobu žalobcu za takýchto okolností zamietol, došlo k porušeniu princípu
spravodlivosti, princípu právnej istoty a princípu zákonnosti.

2.9 Súd na jednej strane odôvodnil napadnutý rozsudok neunesením dôkazného bremena zo strany
žalobcu a na druhej strane však zamietol všetky návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania - zápisnica

z 10.3.2022. Takýmto postupom porušil princíp rovnosti zbraní, ako aj princíp legitímnych očakávaní.
Je totiž z ústavného hľadiska neakceptovateľné, aby súd rozhodujúci o žalobe na vydanie účtovných
dokladov, ktoré boli nesporne zverené do dispozície žalovaného na základe ničím nepodložených
a fabulovaných tvrdení žalovaného a na základe aplikácie práva v rozpore s jeho účelom a zmyslom, a
v rozpore s vykonaným dokazovaním dospel k záveru o nedôvodnosti a neprípustnosti podanej žaloby.

2.10 Rozsudok súdu prvej inštancie je arbitrárny, nedostatočne odôvodnený, nezrozumiteľný a
nepreskúmateľný. Odôvodneniu rozhodnutia v napadnutej časti chýba logické vysvetlenie, k akým
skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval,a to najmä v otázke posudzovania splnenia dôkaznej povinnosti žalovaného vo vzťahu k preukázaniu
povinnosti podľa článku 3 písm. c) zmluvy o datahostingu v otázke osvedčenia dôvodnosti podanej
žaloby. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Neuviedol aké dôkazy vyhodnotil jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a podobne.

3. Žalovaný odvolací návrh nepodal a vo svojom vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu navrhol odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu plnú náhradu trov

odvolacieho konania.

3.1 Vo vyjadrení ďalej dôvodil, že nedôvodnou je námietka žalobcu o porušení princípu kontradiktórnosti
nedoručením písomného vyjadrenia žalovaného z 18.11.2021 žalobcovi, nakoľko žalovaný predmetným
vyjadrením reagoval len na nové a nevyžiadané písomné podanie žalobcu z 10.11.2021, pričom
obsahom jeho vyjadrenia bola námietka relevantnosti doložených dôkazov vo vzťahu k preukázaniu

nároku žalobcu, ktorého sa svojou žalobou domáha. Ďalšia časť vyjadrenia bola záverečná reč
žalovaného. Predmetné vyjadrenie teda nebolo vyjadrením, ktoré by obsahovalo nové tvrdenia, nové
skutočnosti či návrhy na nové dokazovanie. Od 19.11.2021 sa žalobca mal možnosť s obsahom tohto
podania žalovaného objektívne oboznámiť, keďže sledovanie elektronického spisu je taktiež výrazom
procesnej aktivity účastníka konania, za ktorú je účastník konania v súlade s princípom kontradiktórnosti

konania zodpovedný. Zo spisu je totiž zrejmé, že súd vložil predmetné písomné podanie žalovaného z
18.11.2021 do elektronického spisu už dňa 19.11.2021. Žalobca mal možnosť oboznámiť sa s obsahom
predmetného vyjadrenia pred rozhodnutím súdu aj na pojednávaní dňa 10.3.2022, nakoľko mu bolo toto
podanie žalovaného krátkou cestou doručené, navyše žalovaný svoju záverečnú reč celú predniesol
ústne. Žalovaný o odročenie pojednávania nežiadal, navyše akékoľvek ďalšie odročenie pojednávania

v tejto veci by bolo porušením princípu hospodárnosti konania.

3.2 Pokiaľ si žalobca uplatňoval nárok na vydanie podľa § 457 OZ z dôvodu, že Zmluvu Data Hosting
považuje za neplatnú, žalovaný uvádza, že súd sa v inom konaní vedenom taktiež na Okresnom súde
Galanta pod sp. zn. 28Cb/20/2018 v spojení s konaním vedenom na Krajskom súde v Trnave pod sp.

zn. 21Cob/65/2020, ktoré bolo právoplatne skončené 4.11.2019 v rámci vyporiadania sa s predbežnou
otázkou platnosti data hostingu skonštatoval, že Zmluva Data Hosting je platným právnym úkonom. Súd
síce v tomto konaní nebol týmto právnym názorom viazaný, avšak opak žalobca nepreukázal ani v tomto
konaní. Žalovaný teda povinnosť vydať požadované doklady v požadovaných formátoch titulom § 457
OZ z dôvodu neplatnosti zmluvy nemá, čo správne skonštatoval aj súd vo v svojom rozhodnutí.

3.3 Pokiaľ si žalobca uplatňoval nárok na vydanie na základe článku III. bod 3.1., písm. c) Zmluvy
Data Hosting, tak z konania vyplynulo, že žalovaný si svoje povinnosti plynúce z tejto zmluvy splnil.
Skutočnosť, že žalovaný toto médium obdržal, nie je sporná. Sporné nie je ani to, že žalobca toto dátové
médium vrátil žalovanému späť, keďže dáta na predmetnom dátovom médiu žalobca podľa vlastných

vyjadrení nevedel prečítať, nakoľko nemal licenciu k potrebnému softvérovému programu a prístup k
databáze, prostredníctvom ktorého by si zálohované dáta prečítal a oboznámil sa s ich obsahom. To, že
žalobca doručené dátové médium zaslal žalovanému späť s poznámkou, že ho nevie prečítať, svedčí
o neodbornom konaní žalobcu.

3.4 Vo vzťahu k článku III. bod 3.1. písm. c) Zmluvy Data Hosting je predovšetkým potrebné si uvedomiť,
že povinnosť odovzdať zálohované dáta na dátovom médiu nie je totožnou povinnosťou s povinnosťou
vydať v listinnej podobe a v digitálnej podobe vo formáte .pdf (Adobe Acrobat) a vo formáte .xlxs doklady
tak, ako to žiada žalobca. Ide o dve odlišné povinnosti a to:
1) povinnosť odovzdať zálohované dáta - vytvorené v programe EIB LLARIK, zo servera žalovanému

na dátovom médiu,
2) povinnosť vydať určité doklady v listinnej podobe a v digitálnej podobe v požadovaných formátoch, v
ktorých sa na serveroch žalovaného nikdy nenachádzali, t. j. vydanie konkrétnych dokladov v hmotnej
podobe (listinnej podobe) a zachytenej v digitálnej podobe vo formáte .pdf (Adobe Acrobat) a vo
formáte .xlxs, v ktorej tieto doklady neboli v databáze na serveri žalovaného uložené.

3.5 Je potrebné si uvedomiť, že žalobca neukladal dáta v rámci data hostingu v uvedených formátoch,
ale vo formáte dát, ktoré bolo možné otvoriť (používať) prostredníctvom databázového systému Oracle,
s ktorým pracoval program EBI LLARIK. Po skončení spolupráce žalovaný odovzdal dáta, keďže mu zozmluvy takáto povinnosť vyplýva, avšak logicky nie databázu. Žalobca si teda na serveroch žalovaného
v rámci data hostingu nikdy neukladal jednotlivé doklady vo formátoch .pdf,, .xlxs, ale ukladal si na ňom
len databázy vytvorené programom EIB LLARIK, ktoré možno otvoriť (používať) len pri použití na to

potrebného softwaere–u - či už programu EIB LLARIK, alebo iného obdobného programu pracujúceho
s databázovým systémom Oracle. Takže potom ak žalobca obdržal od žalovaného dátové médium s
dátami, mal si zakúpiť licenciu k prístupu do databázy, keďže tú už nemal.

3.6 Povinnosť vydať doklady tak, ako to žalobou žalobca žiadal - teda uloženie tej povinnosti, ktorá je

predmetom tohto konania, preto žalovanému z uvedeného ustanovenia Zmluvy Data Hosting nevyplýva.
Žalovaný nemôže mať povinnosť vydať žalobcovi niečo, čo si u neho nikdy neuložil. Z predmetného
článku III. bod 3.1. písm. c) Zmluvy Data Hosting nevyplýva povinnosť, ktorej sa žalobca domáha, čo
skonštatoval aj Krajský súd Trnava vo svojom uznesení sp. zn. 31Cob/79/2020, ktorým návrh žalobcu
na nariadenie odkladného opatrenia v tomto konaní zamietol v celom rozsahu.

3.7 Predmetom konania však nebolo splnenie povinnosti žalovaného vydať zálohované dáta (ktoré
boli uložené na serveroch žalovaného) tak, ako sa to snaží prezentovať žalobca, ale vydanie iných
- odlišných súborov, ktoré žalovaný nikdy nemal. Dokazovanie vo vzťahu k obsahu dátového média
by tak bolo úplne bezpredmetné, nakoľko odovzdané dátové médium nemohlo nikdy obsahovať (ani
neobsahovalo) súbory, ktorých vydania sa žalobca domáha. Žalovaný túto skutočnosť namietol už na

pojednávaní dňa 17.6.2021.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal (§ 355 ods. 1 CSP),

po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/ a h/ CSP), po tom, čo
doručilprávnemuzástupcovižalovanéhovyjadreniežalobcuz18.11.2021(§167ods.4CSP),preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§

380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a
dospel k záveru, že odvolacie námietky vznesené žalobcom nie sú dôvodné.

4.1 Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu,
na ktorom je napadnuté rozhodnutie založené a ide o prejednanie právnej otázky a nie skutkovej,

nebol daný zákonný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania podľa § 385 ods. 1 CSP (a
teda ani na nariadenie pojednávania odvolacím súdom). Odvolací súd vzal do úvahy len skutočnosti,
ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov v konaní pred súdom prvej inštancie. Možnosť odvolacieho
súdu rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia odvolacieho pojednávania prevzal aj CSP. Nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom prípade

daná. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Valera Assalino v. Portugalsko z 20.
apríla 2002) v prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú
osobitnou zložitosťou, neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ľudských právach (najmä ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné a vyšší súd
prejednáva právne otázky).

5. Predmetom konania je žaloba o uloženie žalovanému povinnosti vydať žalobcovi v listinnej podobe a
v digitálnej podobe vo formáte *.pdf (Adobe Acrobat) a vo formáte *.xlxs (Microsoft Office Excel) doklady
a zoznamy dokladov o jednotlivých evidenciách tak, ako ich žalobca špecifikoval v žalobe. Súd prvej
inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

5.1 Sprihliadnutímnaobsahpodanéhoodvolania,predmetomprieskumuodvolaciehosúduspoukazom
na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie vo veci konal napriek
tomu, že neboli splnené procesné podmienky, že nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že
súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšieprostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, a napokon, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

6. Podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

7. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 CSP záväzný skutkový stav
uvedený v bode 1.2 až 1.2.5 tohto rozhodnutia. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj
podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti
v súlade s § 191 CSP. Súd prvej inštancie v rozsudku opísal, z ktorých dôkazných prostriedkov
jednotlivé skutkové zistenia urobil. Zistenia urobené z jednotlivých dôkazov neodporujú obsahu listín
založených v spise, obsahu výsluchov strán konania, ako sú zachytené v zápisniciach o pojednávaní.

Hodnotenie jednotlivých dôkazov potom zodpovedá pravidlám logického myslenia a všeobecnej
skúsenosti. Odvolací súd nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie
použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu (že Zmluva Data Hosting je platnou
zmluvou, nakoľko žalobca v konaní nepreukázal svoje skutkové tvrdenia, že pri jej uzatváraní bol
žalovaným uvedený do omylu, že táto zmluva, licenčná zmluva a zmluva o technickej podpore nie

sú vzájomne závislými zmluvami, že dáta na dátovom médiu, ktoré žalovaný žalobcovi zaslal, bolo
možné zobraziť len za využitia programu dodávaného žalovaným a spoločnosťou LLARIK, s.r.o., že
z obsahu Zmluvy Data Hosting nevyplýva povinnosť žalovaného odovzdať žalobcovi dátové médium
spolu s programom, resp. aplikáciou, pomocou ktorej by žalobca vedel uložené dáta zobraziť, resp.
povinnosťdodaťžalobcovidátauloženéúdajevlistinnejpodobealebovdigitálnejpodobevoformáte.pdf

alebo .xlxs, že žalobca nepreukázal, že v súvislosti s plnením predmetu Zmluvy Data Hosting poskytol
žalovanému dáta, ktoré sú špecifikované v žalobe v listinnej podobe alebo elektronickej podobe vo
formáte .pdf alebo .xlxs tak, ako to uvádza v žalobe, že žalovaný zaslal žalobcovi dátové médium v
zmysle čl. III. bod 3.1. písm. c) zmluvy, že dátové médium je možné prečítať napr. prostredníctvom
počítačového programu Oracle verzia 10 alebo počítačového programu dodávaného spoločnosťou

LLARIK, s.r.o. (EIB a LARGO), ktoré si však žalovaný odmietol zakúpiť a napokon, že medzi stranami
sporu neexistovala dohoda o ďalšej službe, v zmysle ktorej by bol žalovaný povinný konvertovať dáta
uložené v rámci služby data hostingu do formátov požadovaných žalobcom a v takejto forme ich aj
žalobcovi odovzdať. Nakoľko tu však bol i nesúhlas žalobcu s takýmito dôvodmi, a tým vyvolaná potreba
vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami a podstatnými tvrdeniami strán prednesenými v konaní

na súde prvej inštancie, s ktorými sa nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 387 ods. 3 CSP), pre úplnosť
odôvodnenia rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné:

8. Pokiaľ ide o námietku, že neboli splnené procesné podmienky na konanie § 365 ods. 1 písm. a) CSP
odvolací súd uvádza:

Procesné podmienky upravuje CSP v ustanovení § 161 ods. 1. Na to, či sú splnené podmienky, za
ktorých môže súd konať vo veci a rozhodnúť, prihliada súd kedykoľvek za konania. Oproti doterajšej
úprave v Občianskom súdnom poriadku však Civilný sporový poriadok predpokladá výnimky (arg.: „Ak
tento zákon neustanovuje inak...“) Takúto výnimku nachádzame napríklad v ustanovení § 41 CSP, podľa
ktorého súd skúma miestnu príslušnosť iba na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr pri prvom

procesnom úkone, ktorý mu patrí; výlučnú miestnu príslušnosť skúma aj bez námietky na začiatku
konania. Tieto podmienky, pre ktoré je zavedená legislatívna skratka „procesné podmienky“, nie sú
výslovne zákonom definované, dajú sa však vyvodiť z ustanovení Civilného sporového poriadku. Sú
nimi právomoc súdu (§ 3 a nasl. CSP), príslušnosť súdu (§ 12 a nasl. CSP), neexistencia prekážky
začatého konania (litispendencie) podľa § 159 CSP, neexistencia prekážky právoplatne rozhodnutej

veci (rei iudicatae) podľa § 320 CSP, procesná subjektivita (§ 61 a nasl. CSP) procesná subjektivita,
procesná spôsobilosť, spôsobilosť byť zástupcom a plnomocenstvo zástupcu strany podľa § 67 a nasl.
CSP, zrozumiteľnosť a úplnosť žaloby (§ 127, § 132 CSP...), povinné zastúpenie (§ 90 CSP) a iné.

8.1 Vzhľadom na uvedenú charakteristiku procesných podmienok je nepochybné, že žalobca vo svojom

odvolaní odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP iba deklaroval, ale žiadnu konkrétnu absenciu
procesných podmienok neuviedol a nezistil to ani ex offo krajský súd. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. a) CSP uplatnil potom žalobca nedôvodne.9. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že pokiaľ súd prvej inštancie nesprávnou aplikáciou § 126 ods. 1 OZ
neposkytol právnu ochranu žalobcovi ako vlastníkovi žiadaných dokladov a bez zákonného podkladu
rozhodol o zamietnutí žaloby, porušil právo žalobcu uvedené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR (ďalej

„ústava“) a článku 6 Dohovoru, jeho rozhodnutie je svojvoľné, nezákonné a popierajúce právo na
spravodlivý proces, odvolací súd uvádza:

9.1 Žalobca si v žalobe uplatnil nárok na vydanie konkrétnych dát (špecifikovaných v petite žaloby) i)
v listinnej podobe a ii) v digitálnej podobe v konkrétnych formátoch .pdf a .xlxs, a to titulom nároku a)

vrátenia plnenia z neplatnej zmluvy § 457 OZ alebo b) titulom nároku na plnenie z obchodnej zmluvy
č. III. bod 3.1. písm. c) Zmluvy Data Hosting.

9.1.1 Pokiaľ ide o nárok z neplatnej zmluvy, odvolací súd uvádza:

9.1.2 Podľa § 457 OZ, ak je zmluva neplatná alebo bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť

druhému všetko, čo podľa nej dostal.

9.1.3 V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o neplatnosť zmluvy, treba skúmať, či zmluva
je vôbec neplatná a ak áno, z akého dôvodu. Pritom treba rozlišovať, či ide o absolútnu neplatnosť
právneho úkonu, alebo iba o jeho relatívnu neplatnosť. Prípady relatívnej neplatnosti sú vypočítané v §

40a OZ. V zmysle tohto ustanovenia sa právny úkon považuje za neplatný len vtedy, pokiaľ sa ten, kto
je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu dovolá. Z neplatnej alebo zrušenej zmluvy je
každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo na základe nej dostal. Táto povinnosť je vzájomná,
pričom účastníci majú možnosť dohodnúť sa o čase a spôsobe vrátenia toho, čo navzájom dostali. Ak k
takejto dohode nedôjde, účastník zmluvy je povinný vrátiť to, čo dostal v prvý deň po tom, čo ho druhý

účastník o vrátenie požiadal (§ 563). Ak ešte nič nedostal, prirodzene takúto povinnosť nemá. V prípade,
keď niečo dostal iba jeden z účastníkov, túto povinnosť má iba on. Ak ide o vzájomnú povinnosť vrátiť
to, čo účastníci na základe neplatnej zmluvy alebo zrušenej zmluvy už dostali, pri spôsobe vrátenia
vzájomných plnení treba vychádzať z § 560 OZ.

9.1.4 Podľa § 194 ods. 1 a 2 CSP otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci
ako orgán podľa § 193, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť(1). Ak bolo o otázke
podľa odseku 1 rozhodnuté, súd na také rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení
rozhodnutia (2).

9.1.5 V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že v uznesení Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Cdo/44/2010 (publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod číslom R 40/2013) bolo vyslovené, že pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní
právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v
ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením, nie je podstatné,

či bola zodpovedaná správne, alebo nie. Predmetom tohto konania bolo zaplatenie náhrady škody
za znemožnenie užívania nebytových priestorov za účelom poskytovania zdravotníckej starostlivosti.
Okresný súd žalobe vyhovel, odvolací súd jeho rozsudok zmenil a žalobu zamietol. Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako súd dovolací konštatoval, že odvolací súd nerešpektoval ustanovenie § 159
ods. 2 OSP, pretože v inom konaní (sp. zn. 8C/800/2001) okresný súd vyhovel žalobe a žalovanému

uložil povinnosť umožniť žalobcovi vstup do sporných nebytových priestorov za účelom poskytovania
neštátnej zdravotnej starostlivosti v odbore stomatológia; odvolací súd rozsudkom z 5. novembra 2002
sp. zn. 14Co/281/2002 odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Dovolací súd
vychádzajúcz§135ods.1,2a§159ods.1,2OSPuviedol,žesúdnemôžeakopredbežnúotázkuznovu
riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, keď nie je rozhodujúce,

či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom na
právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia, nesmie byť
táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých
účastníkov je neprípustné. Najvyšší súd pripomenul, že otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného
rozhodnutia sa zaoberala nielen judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (najmä uznesenie z

29. apríla 2010 sp. zn. 1Cdo/133/2009), ale aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý
v náleze sp. zn. II. ÚS 349/09-36 z 20. januára 2010 rozhodol o porušení základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zdôrazniac, že vzhľadomna zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 OSP ako na zásadu viazanosti súdu
právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 OSP, všeobecný súd nemá
možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré

rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu.

9.1.6 V rozsudku sp. zn. 4Cdo/231/2013 (predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam) Najvyšší súd Slovenskej republiky s odkazom na § 159 ods. 2 OSP, uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/133/2009 a 5MCdo/16/2010 a nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. k. II. ÚS 349/09-36 z 20. januára 2010 uviedol, že výrok právoplatného rozsudku, v ktorom
bola riešená otázka platnosti kúpnej zmluvy, je vo vzťahu žalobcov a žalovanej 1/ ako účastníkov takého
konania záväzný a je preto záväzný aj pre súd v konaní o určenie vlastníctva. Zmenený okruh účastníkov
zakladá povinnosť súdu znovu vec posúdiť tiež z hľadiska preukázaných tvrdení nových účastníkov (v
prejednávanej veci žalovaný 2/), avšak pri súčasnom rešpektovaní k predchádzajúcemu rozhodnutiu o
vzťahoch pôvodných účastníkov konania.

9.1.7 Aj predmetom konania vedeného pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp.
zn. 2MCdo/2/2014 bolo určenie vlastníckeho práva žalobkyne k nehnuteľnostiam. Okresný súd žalobe
vyhovel, keď mal preukázané, že žalobkyňa kúpnu zmluvu so žalovanými nepodpísala. Odvolací súd
rozhodnutie potvrdil konštatujúc, že sa stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a aj s

otázkou prejudiciality k otázke platnosti kúpnej zmluvy, keďže nebola daná viazanosť s predchádzajúcim
rozhodnutím v konaní Okresného súdu Bratislava I vo veci sp. zn. 8C/50/1998. Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako súd dovolací vo svojom rozhodnutí uviedol, že v konaní Okresného súdu Bratislava I
sp. zn. 8C/50/1998 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 20Co/102/1999 bola
určená kúpna zmluva, uzatvorená medzi účastníkmi konania, za platnú, preto tieto rozsudky vytvorili

prekážku veci právoplatne rozhodnutej v časti vyriešenia prejudiciálnej otázky v konaní o určenie
vlastníckeho práva k predmetu kúpnej zmluvy. Prejudicialitu je možné vo všeobecnosti chápať aj ako
kauzálny vzťah medzi dvoma subjektívnymi právami, z ktorých jedno je podmienené druhým. Svoje
miesto nachádza predovšetkým v prípadoch, kedy sa právoplatným rozhodnutím o veci vyriešila otázka,
ktorá má zásadný význam pre ďalší spor a od jej posúdenia závisí rozhodnutie v tejto ďalšej veci.

Prejudicialita vyjadruje aj skutočnosť, že v konaní o určitej veci sa vyskytuje relatívne samostatná
otázka, ktorá bola predmetom právoplatne skončeného konania a má pre terajšie konanie určujúci
význam. Účinok prejudiciality sa prejaví v zamietnutí žaloby, nie v zastavení konania podľa § 104 ods.
1 OSP. V súlade s procesuálnou teóriou právoplatnosti (porovnaj napr. Vilém Steiner Základní otázky
občanského práva procesního, Praha 1980, str. 261 a nasl.) záväznosť právoplatného rozhodnutia

vyjadruje záväznosť procesnoprávneho vzťahu, ktorý je týmto rozhodnutím založený, nie záväznosť
hmotnoprávneho vzťahu, ktorý súd vo svojom rozhodnutí vyriešil.

9.1.8 V prípade rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/115/2016 bolo predmetom konania pred
súdmi nižších stupňov (vedeného pod sp. zn. 17C/21/2010 a 17Co/473/2014) určenie vlastníckeho

práva žalobcov k nehnuteľnostiam. Okresný súd žalobu zamietol, odvolací súd jeho rozsudok zmenil
a žalobe vyhovel. Poukázal na súvisiace súdne konanie ukončené rozsudkom sp. zn. 15Co/41/2012.
V dôvodoch uviedol, že žalovaná síce nebola jeho účastníčkou, ale prejudiciálne dôsledky uvedeného
konania sa na ňu vzťahujú ako na právnu nástupkyňu K. H. vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam z
kúpnej zmluvy z 26.11.2007. K. H. bol síce osobou oprávnenou na vydanie nehnuteľností pre účely

reštitúcie, no tento záver sa neprejavil vo výroku konečného rozhodnutia vo veci. Na rozdiel od K. H.
tak žalobcovia (resp. ich právni predchodcovia) vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na základe
dohody o vydaní veci z 18.10.1991 aj skutočne nadobudli. V dôsledku tohto výsledku súvisiaceho
konania zostal K. H. po právoplatnom skončení konania v postavení ako ktorýkoľvek potenciálny
reštituent, ktorý nebol úspešný v uplatnení svojho reštitučného nároku v rámci reštitúcie a v inom konaní

nie je možné opätovne skúmať jeho prípadné vlastnícke právo. K. H. preto nebol podľa odvolacieho
súdu oprávnený previesť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na žalovanú. Najvyšší súd
ako súd dovolací na základe dovolania žalovanej vychádzajúc z § 135 ods. 1, 2 a § 159 ods. 2, 3
OSP, rozsudku sp. zn. 1Cdo/44/2010, nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 349/2009 konštatoval, že
reštitučné zákonodarstvo v zásade neruší predchádzajúce právne akty vykonané v rozhodnom období

a všetky právne úkony a ostatné nadobúdacie tituly zostávajú v platnosti až do úspešného dosiahnutia
nápravy prostredníctvom reštitučných nástrojov, vrátane zákona č. 87/1991 Zb. Je síce pravdou, že v
súvisiacom konaní súdy vychádzali zo záveru, že K. H. bol oprávnenou osobou na vydanie sporných
nehnuteľností, neprejavilo sa to však v záväznej forme, a to vo výrokoch daných rozhodnutí. Naopak,pokiaľ vychádzame z predpokladu, že oprávnenú osobu na účely reštitúcie nemožno stotožňovať s
vlastníkom (porovnaj aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 23/1998 z 1. júla 1998), právoplatným
výsledkom súvisiaceho konania je stav, kde K. H. nedosiahol svoj uplatnený reštitučný nárok a zostal

tak po skončení konania v rovnocennom postavení ako ktorýkoľvek potenciálny reštituent. V prípade
žalobcov, ktorí boli v súvisiacom konaní žalovanými, ide teda o úspešných reštituentov, ktorí mohli
(a môžu) odvodzovať svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam z dohody. Dovolací súd
nemá v úmysle spochybňovať právne názory súdov v súvisiacom konaní ohľadom postavenia K. H.,
avšak treba mať na zreteli, že tieto neboli premietnuté vo výroku právoplatného rozsudku krajského

súdu v uvedenom konaní, pričom takýto výsledok konania o „prinavrátení“ veci ďalšiemu do úvahy
pripadajúcemu reštituentovi je pre dovolací súd záväzný. V zmysle konštantnej judikatúry a riadiac sa
zásadami prejudiciality a viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní, ak bola
medziúčastníkmiskonečnouplatnosťouvyriešenáotázkahmotnoprávnehovzťahu,súdvinom(novom)
občianskom súdnom konaní nemôže posudzovať danú otázku inak, pričom je viazaný iba výrokom
rozhodnutia, nie jeho odôvodnením. V danom prípade nebránila uplatneniu týchto zásad ani skutočnosť,

že žalovaná nebola účastníkom súvisiaceho konania, keďže sa medzičasom stala nadobúdateľom
veci, o ktorej vydanie sa v uvedenom konaní viedol spor. Možno teda konštatovať, že v kontexte
prejudiciálnych dôsledkov súvisiaceho konania na prejednávanú vec bolo pre dovolací súd rozhodujúce,
že jeho právoplatným výsledkom bolo zamietnutie návrhu K. H. na vydanie sporných nehnuteľností ako
aj zamietnutie návrhu na vyslovenie neplatnosti reštitučnej dohody v prospech žalobcov. Uvedený záver

nadobúda v preskúmavanej veci o to väčší význam, keď v súvisiacom konaní išlo o reštitučnú žalobu.
To znamená, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Ak
sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda ak je
daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych
predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1 OZ, a to ani formou určenia vlastníckeho práva, či už svojho, alebo

svojho predchodcu ku dňu jeho smrti podľa § 80 OSP. Reštitučné predpisy vychádzali z domnienky,
že vec prešla v rozhodnom období na štát, a to aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu,
pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci až jej
vydaním. Dovolací súd poukázal na uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 177/2013, z ktorého
vyplýva, že po uplynutí reštitučných lehôt už nie je možné uplatniť si všeobecnou vlastníckou žalobou

určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. V nadväznosti na uvedené a s prihliadnutím na právoplatný
výsledok súvisiaceho konania, kedy nebolo vyhovené požiadavke K. H. na vydanie veci v zmysle
zákona č. 87/1991 Zb. ako reštitučného predpisu, je potom dôvodné konštatovať, že v novom konaní
je vylúčené opätovne úspešne uplatňovať nárok zodpovedajúci reštitučnému právu na vydanie veci,
čo platí aj v prípade, že subjektom uplatňujúcim takýto nárok je právny nástupca K. H. ako pôvodne

neúspešnéhoreštituenta.VtakomtoprípadeniejemožnéprejudiciálneskúmaťmožnosťK.H.dosiahnuť
vydanie veci od právnych predchodcov žalobcov, pokiaľ v „špeciálnom“ konaní K. H. úspešný nebol.
Dovolací súd v zmysle záverov tohto rozhodnutia konštatuje vo vzťahu k predmetu prebiehajúceho
dovolacieho konania, že vec tvoriaca predmet konania vedeného pod sp. zn. 3Cdo/115/2016 vychádzala
z rozdielnych skutkových okolností, ktoré na posudzovaný spor nemožno vzťahovať. K. H. bol totiž v

pozícii iba potencionálneho reštituenta, o vlastníckom práve ktorého nebolo vydané žiadne rozhodnutie
a jeho vlastníctvo nebolo vyslovené ani prejudiciálne.

9.1.9 Vo veci sp. zn. 5Cdo/13/2020 bola predmetom konania žaloba o určenie vlastníctva k
nehnuteľnostiamnatomskutkovomzáklade,žekúpnazmluva,ktorounehnuteľnostinadobudolžalovaný

a ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený, je neplatná. Žaloba bola zamietnutá z dôvodu,
že vlastnícke právo žalobcu už bolo ako prejudiciálna otázka riešená v konaniach, o plnenie z titulu
bezdôvodného obohatenia užívania dotknutej nehnuteľnosti právnym predchodcom žalobcu, vedených
na okresnom súde pod sp. zn. 4C/220/2007 a 5C/270/2007. Dovolací súd dospel k záveru, že
súdy v základnom konaní postupovali správne, keď v dôsledku prejudiciálneho vyriešenia otázky

vlastníctva nehnuteľností v dvoch predošlých právoplatne skončených konaniach o plnenie, žalobu o
určenie vlastníckeho práva zamietli. Rozhodujúce je, že hmotnoprávna otázka vlastníctva nehnuteľností,
esenciálna pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku na finančné plnenie, bola v predošlých
konaniach, hoci len ako prejudiciálna, právoplatne vyriešená a nie je podstatné, či bola zodpovedaná
správne, alebo nie. Žalobcovi (ktorý v dovolaní pripúšťa istý druh svojej minulej pasivity) v týchto

konaniach v pozícii žalovaného nič nebránilo uplatniť a preukázať tvrdené vlastnícke právo. V súčasnosti
sa preto medzi tými istými sporovými stranami nesmie vychádzať z iného záveru ohľadom existencie,
resp. neexistencie vlastníckeho práva, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne
rozhodnuté. Iný záver by podľa dovolacieho súdu napriek tomu, že vlastníctvo nehnuteľností bolovyriešené len prejudiciálne, znamenal ústavne neudržateľné narušenie princípu právnej istoty, pretože
by došlo k neakceptovateľnému a nezdôvodniteľnému zásahu do stability právneho vzťahu a Ústavou
SR chráneného vlastníckeho práva.

9.1.10 V prejednávanej veci bolo v konaní nesporným, že vzhľadom na žalobcom namietanú neplatnosť
Zmluvy Data Hosting, súd sa zaoberal jej platnosťou v rámci predbežnej otázky a pri rozhodovaní
vychádzal so záveru o platnosti tejto zmluvy poukazujúc na jeho skorší rozsudok vydaný v konaní
pod sp. zn. 28Cb/20/2018, ktoré prebiehalo na Okresnom súde Galanta medzi tými istými účastníkmi

konania(kdežalobcasadomáhalvydaniabezdôvodnéhoobohateniasažalovanéhoplnenímzneplatnej
zmluvy), a v rámci ktorého žalobca namietal okrem iného aj neplatnosť Zmluvy Data Hosting z dôvodov
podľa § 39 a § 49a Občianskeho zákonníka, t.j. že žalobca bol pri uzatváraní tejto zmluvy uvedený
do omylu v podstatných okolnostiach, ktoré boli pre žalobcu pri vstupovaní do právneho vzťahu so
žalovaným podstatné. Malo sa jednať najmä o funkcionalitu a vylepšenie počítačového programu. V
súvislosti s neplatnosťou Zmluvy Data Hosting žalobca poukázal aj na rozpor so zásadami poctivého

obchodného styku z dôvodu nevyváženosti zmluvných podmienok s poukazom na čl. III. bod 3.2. písm.
c) a d) Zmluvy Data Hosting. Žalobca namietal teda rovnaké skutočnosti ako v tomto konaní. Súd
posúdil predmetnú Zmluvu Data Hosting za platne uzatvorenú (neuznajúc námietky žalobcu o tom, že
by táto bola uzatvorená v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, že by žalobca by bol pri
jej uzatváraní uvedený do omylu a že Zmluva Data Hosting, a licenčná zmluva a zmluva o technickej

podpore sú vzájomne závislými zmluvami) a žalobu žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia
zamietolstým,žepredmetnérozhodnutiepotvrdilajodvolacísúd(rozhodnutímKrajskéhosúduvTrnave
sp. zn. 21Cob/65/2020 dňa 24.5.2021).

9.1.11 Pokiaľ za takýchto okolností súd prvej inštancie aj v tomto konaní vychádzal so záveru o platnosti

spornej Zmluvy Data Hosting (ako aj záveru, že Zmluva Data Hosting, a licenčná zmluva a zmluva o
technickej podpore nie sú vzájomne závislými zmluvami), pri riešení otázky prejudiciality postupoval v
súlade s ustálenou praxou dovolacieho súdu (tu pozri aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 62/2020),
a preto sa nedopustili svojim postupom ani porušenia práva žalovaného na spravodlivý súdny proces
a jeho rozhodnutie nie je možné považovať za svojvoľné a nezákonné.

9.1.12 Pre poriadok v tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že pokiaľ žalobca v odvolaní skutkovo tvrdil,
že nekalá obchodná praktika žalovaného mala spočívať aj v tom, že boli vyžadované platby za služby,
ktoré pre zmluvného partnera nemali žiadnu hodnotu, zo strany žalovaného boli jednoznačne menené
zmluvné podmienky, a boli vyžadované platby za fiktívne služby, odvolací súd uvádza:

Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z takzvaného neúplného apelačného
systému, čo znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedok procesného útoku
alebo prostriedok procesnej obrany, ktorý strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je
obmedzený. Strany sporu mali v doterajšom priebehu konania niekoľko príležitostí tieto prostriedky
použiť a boli opakovane súdom poučené o sudcovskej koncentrácii konania. Odvolacia argumentácia

v podobe nových skutočností a dôkazov je tak prípustná len za splnenia zákonom stanovených
podmienok, a to taxatívnym vymedzením účelu použitia týchto novôt alebo neporušením procesnej
diligencie sporovej strany v konaní pred súdom prvej inštancie. Pokiaľ ide o taxatívne vymedzenie
novôt, § 366 CSP pripúšťa nové prostriedky procesnej obrany v prípade, ak sa týkajú procesných
podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, prípadne, ak nimi má byť preukázané,

že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čo nebol prípad
prejednávanej veci. Ak odvolateľ v odvolaní vymedzí odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), e)
až h) CSP, právo na uvedenie prípadných novôt bude podmienené nezavinením doterajšieho nepoužitia
týchto skutočností a dôkazov. Bude teda úlohou odvolateľa v odvolaní a protistrany vo vyjadrení k
odvolaniu dokázať, že nové prostriedky procesného útoku a nové prostriedky procesnej obrany, ktoré

uvádzajú „až teraz“, nemohli v doterajšom priebehu konania použiť bez svojej viny. Ak tento predpoklad
úspešne nesplnia, na novoty nebude môcť odvolací súd prihliadnuť. Na diskvalifikáciu novoty postačí
aj opomenutie skoršieho uvedenia zavinením z nedbanlivosti. V prejednávanej veci tvrdenia žalobcu
o vyššie uvádzaných údajných nekalých praktikách žalovaného boli len veľmi všeobecnými tvrdeniami
(a z doposiaľ vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie ani nebolo možné prijať záver

o nemožnosti poskytnutia ochrany žalovanému pre jeho údajné nekalé obchodné praktiky) a žalobca
ani netvrdil, ani nepreukázal, že predmetné skutkové tvrdenia nemohol v doterajšom priebehu konania
bez svojej viny predniesť, a tak na takúto jeho procesnú obranu v odvolacom konaní nebolo možné
prihliadnuť.10. Pre poriadok odvolací súd dodáva, že v konaní bolo sporným, či žalobca žalovanému v súvislosti
s plnením Zmluvy Datat Hosting poskytol dáta (špecifikované v petite žaloby) v listinnej podobe a v

digitálnej podobe v konkrétnych formátoch .pdf a .xlxs (teda v podobe a formátoch v akej vydania
sa ich v tomto konaní domáha). Žalobca v žalobe skutkovo tvrdil, že v súvislosti s plnením predmetu
Zmluvy Data Hosting v období od 1.1.2018 do 31.5.2018 poskytol žalovanému všetky dáta, ktoré sú
špecifikované v žalobnom návrhu, avšak žalovaný mu tieto dáta do dnešného dňa neposkytol napriek
tomu, že mu takáto povinnosť vyplývala z § 457 OZ prípadne v článku III. bod 3.1. písm. c) zmluvy Data

Hosting. Žalobca však v samotnej žalobe netvrdil, že odovzdal žalovanému dáta špecifikované v petite
žaloby v listinnej podobe a v digitálnej podobe vo formáte .pdf a vo formáte .xlxs, teda v takej podobe
v akej ich požadoval vydať. Žalovaný v odvolaní voči rozhodnutiu o nariadení neodkladného opatrenia
(ktorým súd v podstate žalobe vyhovel) v rámci svojej procesnej obrany poprel skutkové tvrdenia
žalobcu, že by mu tento poskytol dáta, ktoré sú špecifikované v žalobnom návrhu dôvodiac, že on len
prenajal žalobcovi dátový priestor, na ktorý si ukladal sám žalobca svoje dáta v ľubovoľnom formáte a

žalovaný takéto dáta ukladané žalobcom podľa zmluvy zálohoval a odovzdal ich žalobcovi na dátovom
médiu. Zároveň žalovaný skutkovo tvrdil, že odovzdal žalobcovi uložené dáta v rovnakom formáte,
v akom si ich žalobca u žalovaného v prenajatom dátovom priestore uložil (vo formáte čitateľnom
v programe Oracle a EIB LLARIK). V tejto súvislosti ďalej poukázal na to, že ak by mala vzniknúť
žalovanému povinnosť vydať žalobcovi dáta v listinnej podobe a v požadovaných formátoch, žalobca

by musel preukázať, že žalovanému dáta v týchto formátoch odovzdal, pričom žalobca o odovzdaní
dát v týchto formátoch neposkytol žiaden dôkaz, dokonca to ani v žalobe ani len netvrdil. Žalovaný
zároveň prehlásil, že má k dispozícii dáta žalobcu iba vo formáte, v akom si ich žalovaný v prenajatom
dátovom priestore uložil a nevyplýva mu zo žiadneho právneho predpisu ani zmluvy povinnosť, a ani nie
jeoprávnenýspracovaťuloženédátažalobcudoinéhoformátualebodolistinnejpodoby.Žalovanýmôže

žalobcovi vydať iba vec, ktorú drží, nie vec, ktorá by mala vzniknúť spracovaním inej veci (č.l. 139 - 141).

10.1 Žalovaný teda účinne poprel (§ 151 ods. 1 a 2 CSP) skutkové tvrdenia žalobcu o tom, že dáta
žalobcu špecifikované v petite žaloby v podobe v akej vydania sa ich touto žalobou domáha, žalovanému
odovzdal a že sú v držbe žalovaného. Tieto skutkové tvrdenia sa tak stali spornými a bolo na žalobcovi,

aby svoje skutkové tvrdenia substancovane doplnil (berúc do úvahy skutočnosť, že si uplatňoval nárok
z neplatnej zmluvy, ktorého podstata v zmysle § 457 OZ spočíva v tom, že každý z účastníkov zmluvy
je povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal (nie však niečo, čo vzniklo spracovaním toho,
čo druhému účastníkovi odovzdal), a tak základným a podstatným skutkovým tvrdením žalobcu pri
uplatnení takéhoto nároku je najskôr jednoznačne skutkovo tvrdiť, čo konkrétne a v akej podobe žalobca

druhej zmluvnej strane v súvislosti s plnením z neplatnej zmluvy odovzdal. Podľa názoru odvolacieho
súdu žalobca si takúto svoju povinnosť nesplnil a svojou žalobou vyhnúc sa pravdepodobne zámerne
jednoznačnému skutkovému tvrdeniu v akej podobe žalovanému odovzdal dáta, ktorých vydania sa
domáha, sa snažil presvedčiť/zaviesť súd, že žalobou sa domáha vydania toho, čo v skutočnosti v
súvislosti s plnením zo zmluvy žalovanému aj odovzdal.

10.2 Na takúto procesnú obranu žalovaného žalobca reagoval vo svojom písomnom vyjadrení sa,
doručenom súdu 13.1.2020 (č. l. 166) tak, že potvrdil skutkové tvrdenia žalovaného, že tento mu
odovzdal ekonomické dáta týkajúce sa fungovania spoločnosti, ktoré žalovanému žalobca poskytol
za účelom plnenia zmluvy na poskytovanie elektronickej služby Data Hosting, avšak odovzdal ich vo

formáte, v ktorom sa u žalobcu nedajú zobraziť a tento na to, aby ich mohol zobraziť, by si musel
zakúpiť licenciu, či už od spoločnosti LLARIK s.r.o., alebo od spoločnosti Oracle, verzia 10. Zároveň
v predmetnom vyjadrení prehlásil, že pre žalovaného nepredstavuje absolútne žiaden problém dáta
uložené na DVD nosiči, ktorý tvoril prílohu listu žalovaného z 13.8.2018 zobraziť v programe EIB a tieto
jednoducho vytlačiť do formátu .pdf, alebo uložiť do formátu .pdf a takto vytvorené súbory následne na

jednom alebo viacerých DVD nosičoch odovzdať žalobcovi.

10.2.1 Z takéhoto vyjadrenia žalobcu podľa názoru odvolacieho súdu bolo logicky možné dospieť k
záveru, že žalobca nespochybnil pravdivosť skutkového tvrdenia žalovaného o tom, že žalovaný dáta,
ktorých vydania sa žalobou domáha v listinnej podobe a v elektronickej podobe vo formátoch .pdf

a .xlxs, nemá v držbe a že žalobca sa touto žalobou nedomáha vrátenia toho, čo žalovanému
skutočne poskytol, ale sa domáha uloženia povinnosti žalovanému spracovať dáta žalobcu poskytnuté
žalovanému v programe EIB LLARIK do listinnej podoby a zároveň aj do elektronickej podoby vo
formáte .pdf, prípadne .xlxs a takto vytvorené/spracované dáta odovzdať žalobcovi, teda že sa domáhaplnenia, ktoré nemá oporu nielen v zákone (OZ prípadne OBZ), ale ani v Zmluve Data Hosting.
Z predmetného vyjadrenia je ďalej zrejmé, že žalovaný v konaní skutkovo tvrdil, že dáta spojené s
obchodnou činnosťou žalobcu (faktúry, dodacie listy a ich archivácia ...) boli v období od 1.1.2018 do

31.5.2018 vygenerované len cez počítačový program EBI, a len v takejto podobe boli uchovávané
u žalovaného. Takéto jeho skutkové tvrdenia neboli žalobcom účinne popreté, a tak ich bolo potrebné
považovať za nesporné a pri rozhodovaní z nich vychádzať.

10.3 Žalovaný vo svojich vyjadreniach sa z 6.3.2019 (č. l. 190) a z 20.10.2022 (č. l. 227) reagujúc

na prostriedky procesného útoku žalobcu uvedené v jeho vyjadrení sa k odvolaniu žalovaného voči
nariadeniu neodkladného opatrenia, ale aj k samotnej žalobe žalobcu ďalej skutkovo tvrdil, že dáta,
ktoré žalovaný odovzdal žalobcovi na DVD nosiči, už k dispozícii nemá, nakoľko zo servera žalovaného
boli po splnení si povinnosti doručiť žalobcovi DVD nosič s predmetnými dátami odstránené (nesporné
skutkové tvrdenie žalovaného). K takýmto dátam žalobcu sa už žalovaný nedostane, nakoľko tieto dáta
patria žalobcovi a žalovaný ich nie je ďalej oprávnený ani povinný, ani uschovávať, ani spracovávať.

Tieto dáta preto nie je možné vyhotoviť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe vo formátoch
požadovaných žalobcom.

10.4 Následne žalobca svojimi podaniami doručenými súdu dňa 5.11 2021 (č.l. 254) a dňa 8.11.2021
(teda po viac ako dvoch rokoch počítaných odo dňa podania žaloby) reagujúc na obranu žalovaného

o tom, že žalobca ani len netvrdil, že žalovanému odovzdal dáta v listinnej podobe a v digitálnej podobe
vo formátoch .pdf a .xlsx, predložil súdu DVD, na ktorom by sa mala nachádzať nepatrná časť dokladov,
ktoré údajne aj zaslal žalovanému vo formátoch .pdf a .xlsx na ich uloženie v zmysle zmluvy Data
Hosting dôvodiac, že predmetné dáta boli žalovanému zaslané na ich uloženie vo formáte .pdf a .xlsx,
a preto ich žiada vydať v týchto formátoch. Žalovaný sa k tomuto vyjadreniu žalobcu vyjadril svojim

podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 19.11.2021 (č.l. 270) tak, že doloženie týchto dokladov
je vo vzťahu k preukázaniu nároku žalobcu, ktorého sa svojou žalobou domáha, irelevantné, nakoľko
toto preukazuje maximálne tú skutočnosť, že nimi i sám žalobca disponuje. Priamo tak popiera tvrdenia,
že ich nemá k dispozícii z dôvodu, že mu ich žalovaný protiprávne zadržiava. Samotné doloženie
dokladov a faktúr súdu však žiadnym spôsobom nepreukazuje tvrdenie žalobcu o ich odovzdaní

žalovanému v požadovaných formátoch (listinnú podobu žalobca opomína). V tejto súvislosti žalovaný
ďalej jednoznačne prehlasuje, že listinné doklady a digitálne súbory, ktorých vydania sa žalobca od
žalovaného v tomto konaní domáha, mu zo strany žalobcu nikdy odovzdané neboli. V tejto súvislosti
ďalej poskytol vlastné skutkové tvrdenia, že žalovaný poskytol žalobcovi serverový priestor za účelom,
aby si naň ukladal svoje dáta a súčasťou poskytnutia serverového priestoru bol aj prenájom databázy

Oracle. Žalobca pri zahájení zmluvného vzťahu poskytol žalovanému v tabuľkách zoznam tovarov,
partnerov, saldá a podobne, ktoré boli naimportované do systému EIB LLARIK (spoplatnená služba),
tento zoznam však následne zlikvidoval (keďže sa jednalo o vstupné dáta a nemal povinnosť ich
držať). Žalobca ďalej prostredníctvom zakúpenej licencie od spoločnosti LLARIK (informačný systém
EIB LLARIK) vytváral prostredníctvom vzdialeného prístupu k serveru ďalšie dáta, ktoré žalovaný na

svojom serveri zálohoval. Takto zálohované dáta bol povinný odovzdať na dátovom médiu žalobcovi v
zmysle článku III. bod 3.1. písm. c) Zmluvy Data Hosting. Dáta, ktoré si žalobca na serveri žalovaného
zálohoval, boli vytvorené v programe EIB LLARIK (v tom si žalobca vedel vytvoriť aj .pdf formát),
avšak nie je možné ich zálohovať vo formáte .pdf či .xlsx. Záloha pracuje s informáciou čísel 0,1.
Služba datahosting tieto informácie spravuje, ukladá a zálohuje. Počas doby trvania licencie k programu

EIB LLARIK a trvania služby datahosting si mohol žalobca tieto zálohované dáta spracovať a vytlačiť
do požadovaných formátov (v systéme EIB LLARIK). Žalovaný ďalej zdôraznil, že žalobca neukladal
dáta v rámci datahostingovej služby v žalobcom uvedených formátoch, ale formáte dát, ktoré bolo
možné otvoriť (používať) prostredníctvom databázového systému Oracle, s ktorým pracoval program
EIB LLARIK. Po skončení spolupráce žalovaný odovzdal dáta, keďže mu zo zmluvy takáto povinnosť

vyplývala, avšak logicky nie databázu. Žalobca si teda na serveroch žalovaného nikdy neukladal
jednotlivé doklady vo formátoch .pdf a .xlsx, ale ukladal si na ňom len databázy vytvorené programom
EIB LLARIK, ktoré možno otvoriť (používať) len pri použití na to potrebného sofwaer-u, či už programu
EIB LLARIK alebo iného podobného programu pracujúceho s databázovým systémom Oracle. Pokiaľ
ide o žalobcom navrhované dokazovanie, žalovaný uviedol, že takéto dokazovanie je pre rozhodovanie

v tejto veci bezúčelným, nakoľko žalovaný netvrdí a ani nikdy netvrdil, že na odovzdanom dátovom
médiu boli digitálne súbory, ktorých vydania sa žalobca v tomto konaní domáha. Preto preukazovanie
takýchto skutočností znaleckým dokazovaním nemá žiaden význam. Žalovaný od začiatku tvrdil, že
dáta, ktoré odovzdal žalovanému, sú odlišné od dát - súborov, ktorých vydania sa žalobca domáha, ato z jednoduchého dôvodu: na serveroch žalovaného nikdy neboli uložené súbory, ktorých vydania sa
v tomto konaní žalobca domáha, ale boli uložené dáta - zapisované hodnoty pomocou dvoch symbolov
0 a 1.

10.4.1 Takéto popretie len všeobecných skutkových tvrdení žalobcu (žalobca totiž nič o tom kedy
a akým spôsobom predmetné dáta/doklady odovzdal žalovanému) o odovzdaní mu dát/dokladov je
podľa názoru odvolacieho súdu potrebné považovať za dostatočné, majúce za následok účinné popretie
skutkových tvrdení žalobcu (§ 151 ods. 2 CSP) o tom, že dáta v listinnej a v elektronickej podobe vo

formátoch .pdf a .xlsx, ktorých vydania sa touto žalobou domáha, skutočne žalovanému aj odovzdal
a tento ich neprávom zadržuje.

10.5 Pokiaľ teda súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní z takýchto účinne popretých skutkových
tvrdení nevychádzal, konal správne (žalobcovi teda nebolo možné priznať uplatnené nároky ani v zmysle
ust. § 457 OZ, ale ani v zmysle ust. § 126 ods. 1 OZ). Žalobca totiž na preukázanie pravdivosti

jeho skutkových tvrdení o skutočnom odovzdaní dát/dokladov žalovanému v listinnej podobe, prípadne
v dátovej podobe vo formátoch .pdf, prípadne .xlsx nenavrhol žiadne dokazovanie. Neobstojí preto
ani námietka žalobcu, že súd bezdôvodne neposkytol ochranu žalobcovi ako vlastníkovi dát/dokladov
a z tohto dôvodu je jeho rozhodnutie svojvoľné a nezákonné. Súd pri rozhodovaní totiž vychádza, či už
z nesporných skutkových tvrdení strán, alebo z preukázaných skutkových tvrdení strán, avšak nie zo

sporných skutkových tvrdení strany sporu (žalobcu). Pokiaľ podstatné skutkové tvrdenie strany sporu
zakladajúce jej nárok uplatnený v žalobe zostane sporné (bolo účinne popreté protistranou) a nebolo
preukázané ani vykonaným dokazovaním, znamená to legitímne pre stranu (ktorá na takomto tvrdení
zakladala svoj nárok) stratu sporu.

11. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na plnenie z platnej zmluvy, odvolací súd uvádza:

11.1 Podľa § 488 OZ, záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie
(pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.

11.2 Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody,
z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

11.3 Podľa § 494 OZ, z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo
niečo trpieť a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať.

11.4 Poľa čl. III. bod 3.1. písm. c) Zmluvy Data Hosting prenajímateľ je povinný zálohovať dáta 1x denne
nahardwarovézariadenieprenajímateľa,1xtýždennenadátovémédiua1xročnedátovémédiumdodať
nájomcovi.

11.5 Súd prvej inštancie posúdiac Zmluvu Data Hosting podľa jej obsahu dospel k záveru, že
žalovanému z predmetnej zmluvy vznikla povinnosť vydať žalobcovi dátové médium obsahujúce dáta
vytvorené v programe EIB LLARIK, ktoré si žalobca na serveri žalovaného zálohoval (čo však nebolo
predmetom tohto sporu), nie však dáta v listinnej podobe a vo formátoch .pdf a .xslx. Odvolací súd sa
s takýmto záverom súdu prvej inštancie plne stotožňuje. Ako už bolo vyššie uvedené, žalovaný totiž

v konaní jednoznačne skutkovo tvrdil, že žalovaný poskytol žalobcovi serverový priestor za účelom, aby
si naň ukladal svoje dáta a súčasťou poskytnutia serverového priestoru bol aj prenájom databázy Oracle.
Žalobca pri zahájení zmluvného vzťahu poskytol žalovanému v tabuľkách zoznam tovarov, partnerov,
saldá a podobne, ktoré boli naimportované do systému EIB LLARIK (spoplatnená služba), tento zoznam
však následne zlikvidoval (keďže sa jednalo o vstupné dáta a nemal povinnosť ich držať). Žalobca ďalej

prostredníctvom zakúpenej licencie od spoločnosti LLARIK (informačný systém EIB LLARIK) vytváral
prostredníctvom vzdialeného prístupu k serveru ďalšie dáta, ktoré žalovaný na svojom serveri zálohoval.
Takto zálohované dáta bol povinný odovzdať na dátovom médiu žalobcovi v zmysle článku III. bod 3.1.
písm. c) Zmluvy Data Hosting. Dáta, ktoré si žalobca na serveri žalovaného zálohoval, boli vytvorené v
programeEIBLLARIK(vtomsižalobcavedelvytvoriťaj.pdfformát),avšakniejemožnéichzálohovaťvo

formáte .pdf či .xlsx. Záloha pracuje s informáciou čísel 0,1. Služba datahosting tieto informácie spravuje,
ukladá a zálohuje. Žalobca neukladal dáta v rámci datahostingovej služby v žalobcom uvedených
formátoch, ale formáte dát, ktoré bolo možné otvoriť (používať) prostredníctvom databázového systému
Oracle, s ktorým pracoval program EIB LLARIK. Po skončení spolupráce žalovaný odovzdal dáta,keďže mu zo zmluvy takáto povinnosť vyplývala, avšak logicky nie databázu. Žalobca si teda na
serveroch žalovaného nikdy neukladal jednotlivé doklady vo formátoch .pdf a .xlsx, ale ukladal si na
ňom len databázy vytvorené programom EIB LLARIK, ktoré možno otvoriť/používať len pri použitie na

to potrebného sofwaer-u, či už programu EIB LLARIK alebo iného podobného programu pracujúceho
s databázovým systémom Oracle.

11.6 Žalobca takéto skutkové tvrdenia žalovaného účinne nepoprel, a preto bolo potrebné z nich pri
rozhodovanívychádzať.Pokiaľtedasúdprvejinštancievyhodnotilnárokžalobcunavydanie/dodaniemu

dokladovazoznamovdokladovpojednotlivýchevidenciách(špecifikovanýchvžalobe)vlistinnejpodobe
a v digitálnej podobe vo formátoch .pdf a .xlsx titulom plnenia z platne uzatvorenej Zmluvy Data Hosting
za nedôvodný, nakoľko mu takáto povinnosť z predmetnej zmluvy nevyplýva, jeho záver je potrebné
považovať za vecne správny. Neobstojí preto ani námietka žalobcu, že pokiaľ súd žalobu žalobcu ako
nedôvodnú zamietol, priznal právnu ochranu nekalým obchodným praktikám žalovaného, ktoré mali
spočívať v tom, že aj keď žalovanému boli zo strany žalobcu na uloženie odovzdané doklady a dáta,

ktoré bolo možné zobraziť v štandardných počítačových programoch (Word, Excel, Adobe Acrobat),
tieto dáta po ich uložení na server žalovaného je možné zobraziť len za súčasného využitia programu
spoločnosti žalovaného a LLARIK, nakoľko z dokazovania/nesporných skutkových tvrdení žalovaného
vyplynulo, že na takýchto podmienkach spolupráce sa žalobca so žalovaným slobodne dohodli a pokiaľ
si žalobca u žalovaného zálohoval dáta vytvorené v databázach, ktoré pre ich vytvorenie a následné

zobrazenie nutne vyžadovali program Oracle 10 alebo program LLARIK, tak takúto dohodu nemožno
považovať za nekalú obchodnú praktiku. Pokiaľ žalobca pri uzatváraní zmlúv neuvažoval o tom, že po
ukončení spolupráce so žalovaným nastane situácia, keď sa nebude môcť dostať ku svojim účtovným
dokladom bez oprávnenia používať programy, ktoré umožňujú predmetné databázy zobraziť, tak konal
vedome nedbanlivo, ktorú nedbanlivosť nemožno pričítavať na ťarchu žalovaného.

12. Pokiaľ námietky smerujú k právnemu posúdeniu veci, odvolací súd uvádza, že právne posudzovanie
veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej
normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná, alebo neprizná. Právne posúdenie veci
je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový

stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne
interpretoval).

12.1 Súd prvej inštancie nárok žalobcu uplatnený v žalobe právne posúdil, ako nárok účastníka

neplatnej zmluvy na vrátenie toho, čo druhý účastník podľa nej dostal podľa § 39, § 49a a § 457 OZ,
alternatívne ako nárok strany zmluvy na splnenie zmluvného záväzku druhej zmluvnej strany podľa
§ 488, § 489 a § 494 OZ a Zmluvy Data Hosting. Odvolací súd sa s takýmto právny posúdením
veci plne stotožňuje a odvolaciu námietku žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci súdom
prvej inštancie považuje za nedôvodnú. Zo žaloby je totiž jednoznačne zrejmé, že žalobca svoj

nárok na vydanie mu dokladov a zoznamov dokladov po jednotlivých evidenciách špecifikovaných
v žalobe uplatňuje z dôvodu údajnej neplatnosti Zmluvy Data Hosting, na základe ktorej tieto doklady
žalovanému údajne odovzdal (... žalobca Zmluvu Data Hosting považuje za neplatnú, ktorú skutočnosť
aj oznámil žalovanému....“a ďalej, ...„ žalobca v súvislosti s plnením predmetu zmluvy na poskytovanie
elektronickej služby Data Hosting zo dňa 9.10.2017 v období od 1.1.2018 do 31.5.2018 poskytol

žalovanému všetky dáta, ktoré sú špecifikované v žalobnom návrhu, avšak žalovaný mu tieto dáta do
dnešného dňa neposkytol napriek ustanoveniu § 457 OZ ...“), ktorý nárok je nárokom na vzájomné
vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy a je upravený v ust. § 457 OZ. Zo žaloby je taktiež ďalej zrejmé, že
žalobcapreprípad,žebysúdnepovažovalZmluvuDataHostingzaneplatnú,nároknaplnenieuplatnené
v žalobe žiadal priznať titulom jeho nároku na plnenie zo zmluvy, a to článku III. bod 3.1. písm. c), ktorý

nárok je upravený nielen v Zmluve Data Hosting, ale vyplýva aj z § 488, §489 a § 494 OZ. Odvolacia
námietka o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie potom nemohla obstáť.

13. Neobstojí ani námietka žalovaného, že súd prvej inštancie v konaní aplikoval neprípustnú zásadu
negatívnej dôkaznej teórie, pretože vyžadoval od žalobcu, aby preukázal negatívnu skutočnosť, a to

síce, že doklady, ktorých vydania sa v konaní domáha, mu zo strany žalovaného neboli vydané, a to
pre jej nepravdivosť. Zo samotného odvolaním napádaného rozhodnutia totiž takýto záver súdu prvej
inštancie nevyplýva. Súd prvej inštancie totiž požadoval od žalobcu, aby preukázal svoje skutkové
tvrdenia o tom, že žalovanému v žalobe požadované dáta/doklady odovzdal a v konaní bolo nesporným,že žalovaný žalobcovi v žalobe požadované dáta/doklady neodovzdal, nakoľko ich ani nedržal. Žalovaný
nikdy netvrdil, že médium obsahovalo to, čo žalobca žiada vydať.

14. Napokon neobstojí ani námietka žalobcu, že žalovaný má všetky dáta a doklady k dispozícii,
pretože disponuje minimálne s dátovým nosičom, ktorý chcel protokolárne odovzdať žalobcovi, zároveň
že je nesporné a preukázané, že uvedené dáta je schopný pretaviť do akejkoľvek podoby (vrátane
formátu .pdf a .xlxs) a že žalobca zaplatil žalovanému a spoločnosti LLARIK s.r.o. za 4 mesiace
trvania právneho vzťahu založeného spornými 3 zmluvami sumu viac ako 109.000 eur, nakoľko pokiaľ

žalovanému reálne nevznikla povinnosť pretaviť dáta a doklady do listinnej podoby, prípadne do
formátu .pdf a .xlxs, tak podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nemôže splnenie takejto neexistujúcej
povinnosti vymáhať na žalovanom súdnou cestou. Pokiaľ súd žalobu žalobcu za takýchto okolností
zamietol, nedošlo k porušeniu princípu spravodlivosti, princípu právnej istoty ani princípu zákonnosti.

15. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že súd prvej inštancie na jednej strane odôvodnil napadnutý

rozsudok neunesením dôkazného bremena zo strany žalobcu a na druhej strane však zamietol všetky
návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania - zápisnica z 10.3.2022 (nevykonal dokazovanie žalobcom
predloženým DVD nosičom) a že takýmto postupom porušil princíp rovnosti zbraní ako aj princíp
legitímnych očakávaní, odvolací súd uvádza:

15.1 Podľa čl. 6 ods. 1 CSP, strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej
miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu,
ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene
nerovnovážne postavenie strán sporu.

15.2 Podľa článku 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo
veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

15.3 Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k

návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

15.4 Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

15.5 Podľa § 151 ods. 1 a ods. 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktorej protistrana výslovne nepoprela, sa
považujúzanesporné(1).Akstranapoprieskutkovétvrdenia,ktorésatýkajújejkonaniaalebovnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné (2).

15.6 Podľa § 153 ods. 1 a ods. 2 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a

prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú
uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosťkonania(1).Naprostriedkyprocesnéhoútokuaprostriedkyprocesnejobrany,ktoréstrana
nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania
alebo vykonanie ďalších úkonov súdu (2).

15.7 V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že základnou povinnosťou sporových strán je povinnosť
substancovať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzuje svoju procesnú
taktiku (útok alebo obranu). V sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje
ako povinnosť (každej zo sporových strán) pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové

okolnosti prípadu (teda takáto povinnosť jednoznačne zaťažuje aj žalovaného). Nedodržanie tejto
povinnosti vedie k neuneseniu bremena tvrdenia v civilnom procese. Následkom je tak strata sporu pre
neunesenie konkrétneho procesného bremena tou ktorou procesnou stranou. Ak teda súd procesnú
stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v rámci takzvaného materiálneho vedenia sporu
oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť ju v komplexe s inými procesnými

povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. Nástrojom materiálneho vedenia sporu v tejto
súvislosti je oprávnenie a zároveň povinnosť súdu normatívne zakotvená v § 191 ods. 1 CSP za
stredníkom - ide o oprávnenie a povinnosť starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo. Súd teda ex offo prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovaťrozhodujúce skutkové tvrdenia (t. j. substancovať ich pravdivo a úplne). Okrem vyššie uvedeného,
špecifickou procesnou povinnosťou, ktorou je zaťažená sporová strana, je aj povinnosť dôkazná.
V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že podľa civilného sporového procesu nie je možné o

dôkaznej povinnosti správne uvažovať len na strane žalobcu. Inak povedané, dôkazná povinnosť
v kontradiktórnom spore nestíha len žalobcu, ale každý je povinný dokazovať v spore to, čo sám
tvrdí. Vo všeobecnosti preto platí, že dôkaznú povinnosť a s ňou súvisiace dôkazné bremeno má v
spore každý, kto dostojí svojej procesnej povinnosti tvrdiť. Dôkazné bremeno teda v kontradiktórnom
spore rozhodne nesvedčí len žalobcovi, ale aj žalovanému. Jeho rozsah sa odvíja od miery aktivity

žalobcu. Ak je samotný žalobca v spore pasívny, unesie žalovaný jemu prislúchajúce dôkazné bremeno
ľahšie, keďže mu v zásade stačí vierohodne spochybňovať nedôsledné skutkové tvrdenia žalobcu.
Ak však žalobca splní svoju povinnosť tvrdenia dôkladne (a okrem toho ak svoje tvrdenia podporí aj
dôkazmi), žalovanému nebude stačiť spochybňovať skutkové tvrdenia žalobcu, ale musí predostrieť
vlastné relevantné skutkové tvrdenia týkajúce sa konkrétneho prejednávaného procesného nároku a v
prípade ich účinného popretia žalobcom a musí predložiť na ich preukázanie aj dôkazy (ak chce v spore

uspieť).

15.8 Podľa § 185 ods. 1 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

15.9 V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že dokazovanie je zákonom upravený postup súdu, ako

aj sporových strán, na základe ktorého súd získava pre rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o
veci, ktorá je predmetom konania, a preto sa v dokazovaní obmedzuje len na zisťovanie skutkových
poznatkov potrebných pre rozhodnutie vo veci. Súd je subjektom, ktorý určuje, čo sa bude dokazovať,
ako bude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti bude považovať za preukázané, a ktoré dôkazy
vykoná. V zásade súd nevykonáva dokazovanie na preukazovanie skutkových okolností, ktoré sú medzi

stranami nesporné. Sudca sa teda nestáva pasívnym arbitrom, ktorý je pri zisťovaní skutkového stavu
odkázaný na tvrdenia a dôkazné návrhy strán. Pravdaže súd musí dbať na to, aby nevylúčil taký
dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený sporovou stranou (ktorý druhá
sporová strana účinne poprela), ak tento skutkový poznatok nebude preukazovať iným dôkazom.

15.10 Z podania žalobcu zo dňa 4.11.2021 je zrejmé, že žalobca predkladá súdu faktúry od dodávateľa
SOAS a.s. vo formáte .pdf za obdobie od januára 2018 do konca apríla 2018 a zoznam faktúr od
dodávateľa SOAS a.s. vo formáte .xlxs za obdobie od januára 2018 do konca apríla 2018 s tým, že
ide len o časť dokladov, ktoré žalobca žalovanému zaslal na uloženie v zmysle zmluvy o datahostingu
cez systém od spoločnosti LLARIK dôvodiac, že uvedené doklady boli žalovanému zaslané na uloženie

vo formáte .pdf a .xlsx, t.j. presne v takom formáte, v akom sa dožaduje ich vydania od žalovaného.
Zároveň v tomto podaní žalobca dôvodí, že nakoľko predkladané doklady sú značného rozsahu, žalobca
ich zašle súdu poštou na dátovom nosiči, pričom žiada, aby boli uložené do prílohovej obálky vzhľadom
na skutočnosť, že obsahujú údaje, ktoré môžu obsahovať obchodné tajomstvo. Z predmetného podania
je teda zrejmé, že jeho prílohami neboli žalobcom označené dôkazy a že predmetné dôkazy mali

preukazovať skutočnosť, že žalobca takýmito dokladmi disponoval a t.č. aj disponuje.

15.11 Následne žalobca dňa 5.11.2021 doručil súdu DVD označené „FV SOAS – STAVIVA – EIB – L
HOSTING1-42018“,obsahujúcefaktúryoddodávateľaSOASa.s.voformáte.pdfzaobdobieodjanuára
2018 do konca apríla 2018 a zoznam faktúr od dodávateľa SOAS a.s. vo formáte .xlxs za obdobie od

januára 2018 do konca apríla 2018.

15.12 Zo zápisnice súdu prvej inštancie o priebehu pojednávania konaného dňa 10.3.2022 je zrejmé,
že súd pokračoval v odročenom pojednávaní konanom dňa 23.11.2021 a po rozhodnutí o tom, že
bude pojednávať v neprítomnosti žalovaného rozhodol tak, že nevykoná dôkaz navrhnutý žalobcom

v podaní zo dňa 4.11.2021. Následne vypočul k veci právneho zástupcu žalobcu, ako aj právneho
zástupcu žalovaného a vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov založených v spise.
Po vykonanom dokazovaní sa oboch právnych zástupcov sporových strán spýtal, či majú návrhy na
doplnenie/vykonanie ďalšieho dokazovania, pričom obaja zhodne uviedli, že ďalšie návrhy na vykonanie
dokazovania nemajú, z ktorého dôvodu potom po prednese záverečných rečí právnymi zástupcami

sporových strán, dokazovanie vyhlásil za skončené.

15.13 Zo spisu súdu prvej inštancie teda vyplynulo, že žalobca v konaní skutkovo tvrdil, že žalovanému
odovzdal dáta, ktorých vydania sa domáha v listinnej podobe a v elektronickej podobe vo formátoch .pdfa .xlxs, a to bez toho, aby uviedol skutkové okolnosti, kedy a akým spôsobom sa tak malo stať,
a to napriek tomu, že takéto jeho skutkové tvrdenia boli podstatnými pre rozhodnutie vo veci, keďže
v konaní si uplatňoval nárok na ich vrátenie. Žalovaný takéto jeho len všeobecné skutkové tvrdenie

o odovzdaní mu dát poprel vyhlásením, že takéto jeho skutkové tvrdenie je nepravdivé. Takéto popretie
len všeobecného skutkového tvrdenia žalobcu žalovaným bolo (vzhľadom na vyššie uvedené úvahy
odvolacieho súdu o popretí len všeobecných skutkových tvrdení strany sporu) potrebné považovať
za účinné popretie skutkových tvrdení strany sporu, a tak bolo na žalobcovi (ak chcel byť v spore
úspešným), aby doplnil svoje skutkové tvrdenia ohľadom odovzdania predmetných dát žalovanému

a tieto podporil aj dôkazmi. Žalobca však doplnil svoje skutkové tvrdenia len o tvrdenie, že takéto
doklady v ním požadovaných formátoch existujú a na preukázanie jeho pravdivosti navrhol vykonanie
dokazovania DVD nosičom, na ktorom sa mali predmetné dáta nachádzať v elektronickej podobe vo
formátoch .pdf a .xlxs. Žalovaný takéto skutkové tvrdenia žalobcu o existencii dokladov predkladaných
žalobcom na DVD nosiči nespochybnil, a tak sa tieto stali nespornými (§ 151 ods. 1 CSP), teda pre
rozhodnutie vo veci nebolo potrebné vykonať žalobcom navrhované dokazovanie na ich preukázanie

(nebol dôvod preukazovať ich pravdivosť predloženým DVD nosičom). Pokiaľ teda súd prvej inštancie
nevykonal dokazovanie žalobcom predloženým DVD nosičom, konal správne. Preto neobstojí námietka
žalobcu, že nevykonaním žalobcom navrhovaného dokazovania došlo k porušeniu rovnosti zbraní
sporových strán. Pre poriadok je však potrebné dodať, že aj pokiaľ bolo v konaní nesporným, že
predmetné doklady predkladané žalobcom existujú aj v elektronickej podobe vo formátoch .pdf a .xlxs,

nič to nemení na správnosti záveru súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal svoje skutkové
tvrdenie, že predmetné dáta v takýchto formátoch odovzdal žalovanému na ich uloženie a tomuto vznikla
povinnosť mu ich v takejto podobe aj vydať.

16. Pokiaľ ide o námietku o riadnom neodôvodnení rozsudku, odvolací súd uvádza, že:

Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské
práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky
povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť
súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na
okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015
zo 17. marca 2016).

16.1 Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy,ktoréaplikovalnaprejednávanýprípadazktorýchvyvodilsvojeprávnezávery,ktoréprimerane
vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého

rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces
nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník
konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Odvolacia námietka žalobcu, týkajúca sa nedostatku obsahových

náležitostí napadnutého rozhodnutia, ako i jeho arbitrárnosti, preto nemohla obstáť, rovnako ako ani
argument o porušení práva na spravodlivý proces.

17. Pokiaľ ide o námietky o vade konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, odvolací súd uvádza:

Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ide o také vady, ktoré
mohli mať vplyv na výrok rozhodnutia. V prejednávanej veci krajský súd nezistil v procesnom postupe
okresného súdu žiadnu právne relevantnú vadu, ktorá mohla ovplyvniť správnosť výroku rozsudku
okresného súdu.

18. S ostatnými námietkami žalobcu sa odvolací súd ako nepodstatnými pre rozhodnutie vo veci
nezaoberal, nakoľko podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku sporovej strany, ktorá ju nastolila. Je

však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).

19. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
vecne správne potvrdil, keď tento správne v súlade s ustanovením §255 ods. 1 CSP rozhodol i o náhrade

trov konania.

20. Žalovaný bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol mu nárok
na náhradu trov konania.

20.1 O nároku na náhradu trov rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

20.2 O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

21. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná veta
CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).