Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 20. január 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoE/59/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2205208596
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2205208596.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: I. O., nar. X.XX.XXXX, bytom Q. K. R.
XXX, o vymoženie uloženej povinnosti vo výške 645,29 eur s príslušenstvom a ďalších trov exekúcie,
vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Vladimírom Sucháčkom, Exekútorský úrad so sídlom Kutlíková

17, Bratislava, pod sp. zn. EX 207/2005, o návrhoch na prerušenie konania a o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 6Er/393/2005-29 zo dňa 5. januára 2012, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením napadnutým odvolaním súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú, exekúciu
zastavilazároveňrozhodol,žeoprávnenýjepovinnýsúdnemuexekútorovizaplatiťnáhradutrovkonania
v celkovej sume 112,02 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 30 ods. 11, § 57 ods. 1 písm.
g), § 58 ods. 1, § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1, 2, § 203 ods. 1, 3 Exekučného poriadku, § 14 ods. 1,
2, § 15 ods. 1, § 21a, § 22 ods. 1, § 23 ods. 1, 2, § 26 vyhlášky Ministerstva Spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Vecne prvostupňový súd

vychádzal z toho, že splnomocnenie, ktoré je súčasťou zmluvy o úvere je v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka považované za neplatný právny úkon, na základe ktorého nemohlo dôjsť k uznaniu právneho
záväzku, a teda k vydaniu a podpísaniu notárskej zápisnice, ktorá je podkladom pre exekučné konanie.
V čase uzatvorenia zmluvy o úvere a splnomocnení neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, teda
v tom čase nemohla povinná osoba realizovať svoje právo dlh uznať a nemohla následne splnomocniť
splnomocnenca na takéto právo. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 200 ods.

2 Exekučného poriadku tak, že oprávneného zaviazal s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1
Exekučného poriadku a ustanovení § 14 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 21a, § 22 ods. 1, § 23 ods. 1, 2, § 26
vyhlášky, aby súdnemu exekútorovi uhradil náhradu trov konania v celkovej sume 112,02 eur.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený a žiadal ho zrušiť z dôvodov nesprávneho
právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa. Uviedol, že notárska zápisnica bola predmetom

skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia, pričom súd uznal exekučný titul za
súladný, a preto následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Ďalej poukázal
na to, že povinný mohol kedykoľvek po uzatvorení zmluvy o úvere udelené plnomocenstvo v zmysle
§ 33b Občianskeho zákonníka odvolať, pričom tak neurobil. Uviedol, že právoplatným zastavením
exekúcie nastane situácia, kedy si už nebude môcť zabezpečiť iný exekučný titul, keďže pohľadávka
oprávneného už bude premlčaná.V priebehu odvolacieho konania potom oprávnený navrhol s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.
s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné konsolidované
znenieboloinakpublikovanépodč.2010/C83/01ÚradnéhovestníkaEurópskejúnie-pozn.odvolacieho

súdu) konanie prerušiť a predložiť SD prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení :

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do

výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného
poriadku - ďalej len EP), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2
O.s.p. a § 45 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané

náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že návrhom na prerušenie konania nie je dôvod vyhovieť a napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa treba považovať za správne.

Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním
proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať
návrh oprávneného usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky na
pomyselné ihrisko SD (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p.).

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12
v O.s.p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť

na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú

úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj
opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku

3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred
tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej otázky SD, čo
rovnako platí o možnosti vnútroštátneho súdu konanie prerušiť a na SD sa obrátiť, ak vnútroštátnysúd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak je
súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť, resp.
povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej

otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ a to podmienky
sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o
prejudiciálnej otázke je pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu nevyhnutné (čiže že bez takéhoto
rozhodnutia hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne -
rozumej v rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne

súdy členských štátov Európskej únie jednotný).

O taký prípad ale v prejednávanej veci pri dôslednom riadení sa ustanoveniami citovanými zhora,
ustanoveniami vnútroštátneho práva Slovenskej republiky citovanými už súdom prvého stupňa (v
odôvodnení napadnutého uznesenia) a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom
prvého stupňa v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia (tu taktiež por. najmä obsah odôvodnenia

napadnutého uznesenia) nešlo a ani ísť nemohlo.

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci neaplikoval pri posudzovaní (ne)prijateľnosti zmluvnej
podmienky priamo Smernicu (nech by aj obsah odôvodnenia jeho uznesenia mohol zvádzať k dojmu
o opaku), ale Smernicu použil len ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení

vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany spotrebiteľa.

I keď potom zrejme niet dôvodu nesúhlasiť tiež s názorom o nie celkom správnom preklade znenia
Smernice do slovenského jazyka (tunajšiemu odvolaciemu súdu je známa nielen obsahovo totožná
námietka iného oprávneného z veci vedenej Okresným súdom Senica pod sp. zn. 5Er/142/2010 a

tunajším krajským súdom pod sp. zn. 10CoE/329/2011, ale i to, že s takouto námietkou sa stotožnil napr.
Krajský súd v Prešove - tu por. napr. jeho vec sp. zn. 6CoE/167/2012), aj v tejto konkrétnej veci to bol
vnútroštátny súd, kto bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení Smernice,
resp. Charty základných práv Európskej únie (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné rozhodovanie vo
veci. Takýto výklad by bol potrebný, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve

taký výklad Smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali prejudiciálne otázky
majúce sa podľa oprávnenej položiť SD a ak by tunajší súd (ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu
oprávneného prijať konečné rozhodnutie) konečné rozhodnutie bez možnosti opravného prostriedku
proti nemu aj mienil prijať (a to práve pre stotožnenie sa s výkladom prijatým súdom prvého stupňa a
opierajúcim sa výlučne o komunitárne právo). Ani jeden z takýchto predpokladov ale v prejednávanej

veci naplnený nebol.

Bolo to tak predovšetkým preto, že prejudiciálnymi otázkami sformulovanými oprávnenou sa podsúval
výklad, ktorý súd prvého stupňa a ani tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal. Nastolením požiadavky
na výklad prejudiciálnych otázok sa pritom evidentne zastieral fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k

oprávnenouneprijímanémupostupupriamymuplatnenímSmernice,aleuplatnenímnoriemslovenského
spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie si prakticky
vynútil vstup Slovenskej republiky do Európskej únie (v uvedenej súv. por. najmä zákon č. 150/2004 Z. z.
novelizujúci O. z. s účinnosťou od 1. apríla 2004 a prinavracajúci do základného predpisu občianskeho
práva §§ 52 - 60 - ako časť zo zákona ešte k 1. januáru 1992 vyradených ustanovení, v tomto prípade

však s celkom iným než pôvodným obsahom) a ani odvolací súd nemal prečo uplatnenie takejto
(vnútroštátnej) úpravy neakceptovať-

Krajský súd v Trnave totiž už v minulosti vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa
problému ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ)

na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany
spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej
úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa (tu por. okrem už vyššie zmieneného uznesenia
vo veci sp. zn. 10CoE/329/2011 napr. i uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2011 č. k.
10NcC/19/2011-15, čo aj venujúce sa medzičasom legislatívne upratanému problému príslušnosti).

Výkladom a contrario (opakom) preto treba dospieť k záveru, že vyšší štandard ochrany spotrebiteľa
(normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých
Slovenskou republikou napadnuteľný) nie je. Práve toto musel byť potom aj v prejednávanej veci dôvod,
pre ktorý bola celkom bez významu argumentácia založená na nesprávnom preklade smernice doslovenského jazyka. Bez ohľadu na správnosť či nesprávnosť prekladu súčasťou tuzemského právneho
poriadku už v čase uzavretia úverovej zmluvy oprávnenej a povinného bolo ako ustanovenie § 53 ods.
1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú

obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek 3 (dnešný odsek 4) rovnakého paragrafu zakotvujúci
taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho odseku
4, dnes 5 za neplatné), ktorému je vlastné (ako na to správne poukázal už súd prvého stupňa), že
je len demonštratívny (čiže príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný, tu por. i

použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia). Právna úprava v práve odcitovanej podobe
preto predstavovala taký základ pre riešenie otázok majúcich byť predostretých SD, ktorý bol jednak
na úprave v Smernici relatívne autonómny a ktorému na druhej strane z pohľadu eurokonformity nešlo
nič vytknúť.

Návrh oprávneného na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok SD tak nebol (nemohol

byť) opodstatneným a odvolací súd preto takýto návrh zamietol.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení predmetnej exekúcie.

Podľa § 23 OZ, zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu, alebo na
základe dohody o plnomocenstve.

Právny vzťah zastúpenia, ak ide o dôvody jeho vzniku, vzniká buď priamo zo zákona, na základe
rozhodnutia súdu alebo iného orgánu, alebo na základe zmluvy. Podľa toho rozlišujeme zákonné

zastúpenie, ktoré vzniklo priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu či iného štátneho orgánu
a zmluvné zastúpenie (splnomocnenie). Pri zmluvnom zastúpení rozlišujeme:
a) zmluvu, ktorou sa zakladá právny vzťah zastúpenia. Občiansky zákonník nazýva takúto zmluvu
dohodou o plnomocenstve (§ 23); za najfrekventovanejšie zmluvy, ktoré zakladajú právny vzťah
zastúpenia,možnopovažovaťzmluvytýkajúcesaprávnejpomociuzavretémedziklientomaadvokátom,

b) právny vzťah zastúpenia ako vzťah medzi zástupcom a zastúpeným, ktorý je daný predmetom a
obsahom (vzájomnými právami a povinnosťami) zastúpenia;
c) plno mocenstvo ako osvedčenie o existencii právneho vzťahu zastúpenia.

V súdenom prípade plno mocenstvo (ako jednostranný právny úkon preukazujúci existenciu právneho

vzťahu zastúpenia) bolo spísané priamo v zmluve o úvere (v strede textu), bez ďalšej prezentácie
prípadného zmluvného vzťahu uzavretého medzi advokátom a klientom. Z celého kontextu zmluvy je
nejasné akú vôľu mienil dlžník prejaviť podpísaním zmluvy. Zmluvu podpísal 26.7.2005 (pozri dátum
podpisu zmluvy) s tým, že vyhlásil, že súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy a zároveň tieto spolu so zmluvou prevzal.

Platný právny úkon podľa § 37 OZ je, že k prejavu vôle došlo slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, s
možným plnením. Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle. Sloboda vôle vychádza z podmienok
utvárania vôle konajúceho subjektu. Vôľa bez jej prejavu nie je poznateľná. Vážnosť vôle súvisí s tým,
že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. existuje, avšak v inej kvalite než to

ukazuje prejav. Zrozumiteľnosť právneho úkonu značí, že jeho adresát je objektívne schopný pochopiť
výrazové prostriedky použité na vyjadrenie právneho úkonu. Právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je
vnútorne rozporný jeho obsah, alebo keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom.

Podľa § 20 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii v platnom znení, má každý právo na poskytnutie právnej

pomoci a môže o ňu požiadať ktoréhokoľvek advokáta.

Takáto slobodná voľba advokáta v skutočnosti mohla byť obmedzená, ak v predtlači úverovej zmluvy,
v textovej časti na strane, na ktorej sa uzatvárajú zmluvné podmienky pre poskytnutú výšku úveru a
podmienky jej vrátenia, sa v samostatnej časti textu uvádza konkrétny advokát, ktorý má na základe

plnomocenstva hájiť záujmy splnomocniteľa. Nemožno jednoznačne vysloviť právny záver, že dlžník
podpísaním úverovej zmluvy mienil uzavrieť aj zmluvu o plnomocenstve a už vonkoncom nie, že tým
mal možnosť prejaviť svoju slobodnú vôľu pri výbere advokáta, ktorý háji jeho záujmy.Napokon odvolací súd poukazuje aj na to, že obchádzanie zákona spočíva aj vo vylúčení záväzného
pravidla zámerným použitím prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom zakázané a v dôsledku
čohovzniknutýstavzhľadiskapozitívnehoprávasajavíakonenapadnuteľný.Konanie"infraudemlegis"

predstavuje postup, kedy sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou
normou nepredvídaný a nežiaduci. Týmto postupom zo strany oprávneného sa výrazne zasahuje do
práv povinného vo výkone práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, čo je v rozpore
s dobrými mravmi.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219
ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

O trovách konania odvolací súd nerozhodoval, nakoľko predmetné rozhodnutie vydané vyššou súdnou

úradníčkou, bolo v časti náhrady trov exekúcie napadnuté odvolaním, podaným pred 1. novembrom
2013 a v zmysle ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku, v spojení s § 374 ods. 4 veta
tretia O.s.p., s účinnosťou od 1. novembra 2013 musí o podanom odvolaní proti výroku o náhrade trov
opätovne rozhodnúť sudca súdu prvého stupňa, keď povinnosťou súdu prvého stupňa bude rozhodnúť
aj o trovách odvolacieho konania.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.