Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. marec 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/70/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118252576
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Stolárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:6118252576.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek

JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Slávky Zborovjanovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom C. X, D., zast.: JUDr. Radovan Bilý, advokát, so sídlom Kukorelliho 52, Humenné, IČO: 40 119
203, proti žalovanému: INGEMA s.r.o., so sídlom Hlivištia 23, IČO: 36 575 411, zast.: JUDr. Slavomír
Kučmáš, advokát, so sídlom Plynárenská 1, Michalovce, IČO: 35 557 192, o zaplatenie 1.758,48
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 10.
decembra 2021 č. k. 11C/48/2018-245

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u jrozsudok vo výrokoch I. a III.

II. O d m i e t a odvolanie proti rozsudku vo výroku II.

III. Priznáva žalobkyni proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej aj súd prvej inštancie alebo aj súd) napadnutým rozsudkom zaviazal
žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobkyni 1.758,48 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I.),
v časti o zaplatenie 422,04 Eur žalobu zamietol (II.) a priznal žalobkyni právo na náhradu trov konania
v pomere 51,98 %, ktoré je povinný žalobkyni nahradiť žalovaný (III.), pričom tak rozhodol o žalobe,

ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia v podobe peňažnej
sumy 1.758,48 Eur s odôvodnením, že táto suma bola od žalobkyne ako povinnej v 1. rade vymožená
v prospech žalovaného v rámci exekučného konania na základe exekučného titulu, ktorý neskôr bol
zrušený.

2. O predmetnej žalobe súd rozhodol prvým v poradí rozsudkom zo dňa 23.10.2019 tak, že žalobe
v celom rozsahu vyhovel, ktorý rozsudok bol na základe podaného odvolania žalovaným zrušený

odvolacím súdom uznesením zo dňa 17.3.2021 sp.zn. 5Co/76/2020, keď odvolací súd mal za to, že súd
síce správne aplikoval § 451 ods. 2 OZ, nesprávne ho však interpretoval a vyvodil z neho nesprávne
právne závery.

3. Po následnom vrátení veci a právnom zhodnotení a aplikácii § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 458
ods. 1 OZ zhodnotil, že po rozhodnutí dovolacieho súdu 2Cdo/143/2020 zo dňa 12.8.2021, ktorým
odmietol dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 3Co/348/2018 nebolo sporné,

že neexistuje právoplatný exekučný titul, na základe ktorého by bolo možné vykonávať proti žalobkyni
exekúciu. V konaní 10C/207/2016 rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 3Co/348/2018 zo dňa
22.1.2019 bola žaloba proti žalobkyni ako žalovanej zamietnutá, a teda žalovaný nedisponuje proti
žalobkyni právoplatným a vykonateľným exekučným titulom. Z predložených listinných dôkazov bolotiež preukázané, že v rámci vykonávania exekúcie bola od žalobkyne vymožená suma 1.758,48 Eur.
Vymoženú sumu mal súd preukázanú výpismi z účtu žalobkyne, ako aj z vyúčtovania exekučného
konania. Tvrdenie a listinné dôkazy predložené žalobkyňou korešpondujú s vyúčtovaním súdnej

exekútorky, podľa ktorého celkové úhrady zo strany žalobkyne boli v sume 1.758,48 Eur a boli
rozúčtované čiastočne na úhrady trov exekúcie a čiastočne na platby pre oprávneného. Po tom, čo
súd podal všeobecnú charakteristiku nároku uplatneného podľa § 458 a nasl. Občianskeho zákonníka
konštatoval, že v konaní nie je sporné, že exekučný titul, na základe ktorého bola vykonaná exekúcia
EX/86/14 súdnou exekútorkou JUDr. Falisovou v konaní 10Er/694/2014 bol zrušený a exekúcia

zastavená. Konanie o zaplatenie 16.960,35 Eur vedené tunajším súdom pod sp. zn. 10C/207/2016
skončiloneúspechomžalovaného,pretožežalobaprotižalobkynibolaprávoplatnezamietnutá.Žalovaný
ako oprávnený teda nedisponuje žiadnym vykonateľným exekučným titulom, ktorý by zaväzoval
žalobkyňu na úhradu v jeho prospech. Súd však bol toho názoru, že žalobkyňa nemá proti žalovanému
právo na úhradu celej vymoženej sumy.

4. Zamietnutím žaloby odpadol právny dôvod, na základe ktorého došlo k nútenému výkonu
splnenia povinnosti z exekučného titulu. Plnenia poskytnuté z takéhoto exekučného titulu sa tak stali
bezdôvodným obohatením a v uvedenej veci ide o prípad plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol
a s ktorým § 451 ods. 2 OZ spája vznik bezdôvodného obohatenia. Preto všetky plnenia, ktoré sa
prijali v rámci vykonávania exekúcie sa stali plnenia bez právneho dôvodu a v prípade žalovaného

sú takýmito plneniami finančné prostriedky poukázané mu ako oprávnenému v exekučnom konaní
a v prípade súdnej exekútorky trovy, ktoré si na vykonávanie exekúcie započítala. Z rozúčtovania
trov exekúcie, ktoré vykonala súdna exekútorka v rámci exekučného konania 10Er/694/2014 mal súd
preukázané,žesumyprijatéodžalobkynevcelkovej hodnote1758,48Eurbolirozúčtovanétak,žesumu
709,50 Eur súdna exekútorka do výšky 170,28 Eur započítala na trovy exekúcie a sumu 539,22 Eur v

prospech oprávneného. Suma 1048,98 Eur, ktorú súdna exekútorka prijala 21.4.2015 bola rozúčtovaná
na 251,76 Eur v prospech trov exekúcie a suma 797,22 Eur v prospech oprávneného. V prospech
oprávneného tak boli vykonané úhrady v sume 1336,44 Eur (539,22 Eur + 797,22 Eur). V intenciách
vyššie uvedeného má preto žalobkyňa proti žalovanému právo na vydanie bezdôvodného obohatenia
do výšky 1336,44 Eur a vo zvyšku uplatneného nároku 422,04 Eur súd musel žalobu proti žalovanému

ako nedôvodnú zamietnuť. K obrane žalovaného, že mu nebola poukázaná žiadna suma súd uvádza, že
z exekučného spisu je preukázané, že súdna exekútorka vrátila súdu poverenie na vykonanie exekúcie,
preto je nepravdepodobné, aby nevykonala vyúčtovanie exekúcie, ktoré v konečnom dôsledku z dokladu
predloženého žalobkyňou k žalobe vyplýva.

5. K obrane žalovaného, že nie je pasívne vecne legitimovaný a že žalobkyňa si mala nárok uplatniť
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. uviedol, že podľa rozhodnutí Ústavného súdu SR, ako aj rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol
dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento

prospech získal, a je povinný ho vydať. Preto takejto osobe škoda ešte nevznikla a nemôže byť daná
zodpovednosť štátu za škodu podľa tohto osobitného zákona (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp.
zn. 4Cdo/199/2005, sp. zn. 6Cdo/9/2016, ústavného súdu sp. zn. II.ÚS/165/2012).

6. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP teda podľa pomeru úspechu v konaní, keď

žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania v pomere 51,98 % (75,99 – 24,01).

7. Proti predmetnému rozsudku podal žalovaný odvolanie v zákonnej lehote z odvolacích dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. a), f) a h) CSP. Zotrval na názore, že nárok žalobcu nie je možné správne
posúdiť ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, z čoho je potrebné odvodiť nedostatok

pasívnej legitimácie žalovaného, nakoľko vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho
súdu SR (uznesenie NS SR sp.zn. 5 M Cdo 17/2009, uznesenie NS SR sp.zn. 4 Cdo 189/2009)
nemožno priznať nárok na vydanie sumy zaplatenej počas exekučného konania vydávaného na základe
exekučného titulu, ktorý bol neskôr zrušený, z dôvodu nemožnosti navrátenia do predošlého stavu
v exekučnom konaní, ktoré znamená nezvratnosť stavu vzniknutého v dôsledku exekúcie na základe

rozhodnutia, ktoré bolo zrušené a ktoré umožnilo realizáciu exekúcie voči subjektu, voči ktorému nemala
byť vykonávaná. V tomto prípade podľa názoru NS SR sp.zn. 4 Cdo 189/2009 má osoba, voči ktorej
bola vykonávaná exekúcia iba právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa
predpisov upravujúcich zodpovednosť spôsobenú pri výkone úradnej moci. Mal preto za to, že došlok naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. V ďalšom uviedol, že nerozporuje
rozhodovaciu prax súdov, na ktorú poukázal tiež súd ohľadne povinnosti prednostne vymáhať tento
nároknajprvakonároknavydaniebezdôvodnéhoobohateniaaažpotomceznáhraduškodyspôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, avšak má za to, že išlo o osobitnú špecifickú situáciu,
keď nebolo možné prelomiť zásadu uvedenú v § 61 EP. Napokon naďalej trval na tom, že pokiaľ súd
prijal právne posúdenie, že plnenie poskytnuté na základe právoplatného a vykonateľného súdneho
rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené, treba posúdiť ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,
bolo potrebné tento nárok vychádzajúc z rozhodnutia NS SR sp. zn. 5 M Cdo 17/2009 riešiť v pôvodnom

konaní vo veci samej, ktoré bolo zrušené a vrátené na nové konanie, v rámci prípadnej procesnej
obrany žalobcu – žalobca mal namietať úhradu sumy 1.758,48 Eur v konaní o zaplatenie 16.960,35 Eur
s prísl. vedenom Okresným súdom Michalovce pod sp.zn. 10C/207/2016 v spojení s konaním vedeným
Krajským súdom v Košiciach pod sp.zn. 3Co/348/2018 a nie v ďalšom samostatnom súdnom konaní.
Vyjadril preto názor, že ide o res iudicata – prekážka rozsúdenej veci, nakoľko súd už právoplatne o tejto
vecipozrušeníexekučnéhotitulurozhodoval.Vsúvislostistoutonámietkoumalzato,žeišloonaplnenie

odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP. Navrhol preto napadnutý rozsudok zmeniť tak,
že odvolací súd žalobu v celom rozsahu zamietne.

8. K podanému odvolaniu podala žalobkyňa vyjadrenie, v ktorom uviedla, že s namietanou
argumentáciou odvolateľa v súvislosti s § 61 EP sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal v bode

26. napadnutého rozhodnutia, s čím žalobkyňa v plnom rozsahu súhlasí. Problematickému § 61 EP
účinného v čase predmetnej exekúcie podporne poukázala i na judikatúru NS SR sp. zn. 5 M Cdo
5/2008, v zmysle ktorého „zásada, že navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené
(§ 61 Exekučného poriadku) znamená, že právne pomery niekoho iného ako účastníka konania,
ktoré exekúciou vznikli, nemôžu byť exekúciou dotknuté. Uvedená zásada však nevylučuje, aby za

podmienok stanovených zákonom došlo k zrušeniu rozhodnutí vydaných v exekučnom konaní s cieľom
napraviť nesprávnosti týchto rozhodnutí“. S poukazom na uvedené mala za to, že uvádzaný § 61
EP mal chrániť práva tretích osôb, ktoré ich nadobudli v rámci exekučného konania dobromyseľne
a netýka sa právnych pomerov účastníkov exekučného konania. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní poukázal
na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5M Cdo 17/2009, rozhodnutie sa zaoberá otázkou začatia plynutia

premlčacích lehôt v prípade vydania bezdôvodného obohatenia voči oprávnenému, ak bolo v prospech
neho vymožené plnenie v rámci exekučného konania na základe exekučného titulu, ktorý bol neskôr
zrušený a uvedené rozhodnutie priamo vyvracia tak právny názor žalovaného o uplatnenie nároku
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a zároveň potvrdzuje právny názor vyslovený súdom
prvej inštancie uvedeným v bode 26. napadnutého rozsudku. Pokiaľ sa odvolateľ tiež odvoláva na

rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/189/2009 k tomu poznamenala, že uvádzané rozhodnutie rieši úplne
iný skutkový stav veci, ktorý je diametrálne odlišný s právnou vecou riešenou v tomto konaní a vyjadrenia
o aplikácii § 61 EP sú vytrhnuté z kontextu prejednávaného skutkového stavu. Vo vzťahu k námietke
spočívajúcej v prezentovanom názore odvolateľa o tom, že žalobkyňa si mala nárok uplatniť ešte
v pôvodnom konaní o zaplatenie 16.960,35 Eur s prísl. vedenom na OS Michalovce pod sp. zn.

10C/207/2016 a nie v samostatnom súdnom konaní uviedla, že strana sporu má právo sa rozhodnúť, či
si nárok, ktorým disponuje uplatní v samostatnom konaní, alebo či si ho uplatní ako procesnú obranu.
Keďže žalobkyňa svoj nárok v inom konaní neuplatnila, nevidela dôvod na to, aby mohla existovať
prekážka veci rozsúdenej tak, ako to tvrdí odvolateľ. Navyše považovala za potrebné poznamenať,
že odvolateľom uvádzané rozhodnutie NS SR sp. zn. 5M Cdo 17/2009 vychádza z iného skutkového

stavu veci a samotné vyjadrenie odvolateľa o tom, že by žalobkyňa musela uplatniť svoj nárok ešte
vpôvodnomkonanívôbeczuvádzanéhorozhodnutianevyplýva.Právenaopak,právnynázorodvolateľa
koliduje napr. i s nálezom ÚS SR zo dňa 9.2.2017 sp. zn. II. ÚS 18/2016, podľa ktorého „zrušenie
právoplatného rozhodnutia deklaratórne povahy nezakladá bez ďalšieho právo strany v konaní na
vrátenie poskytnutého plnenia, pretože rozhodujúce je, či právny dôvod plnenia spočíval na reálne

existujúcom hmotnoprávnom základe. Zrušenie právoplatného rozsudku by založilo samo o sebe právo
na vydanie bezdôvodného obohatenia iba v prípade právoplatného rozsudku majúceho konštitutívne
účinky“. Navrhla zo všetkých dôvodov odvolaciemu súdu napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdiť ako vecne správne.

9. Skôr ako odvolací súd pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania, zaoberal sa jeho prípustnosťou.
Podmienkou prípustnosti odvolania je procesná legitimácia odvolateľa vyplývajúca z § 359 CSP, podľa
ktorého odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté a súčasne odvolanie jemožnépodaťlenvočirozhodnutiu,vočiktorémuzákonodvolaniepripúšťa.Odvolacísúddospelkzáveru,
že odvolanie voči zamietavému výroku napadnutého rozsudku (výrok II.) nie je procesne prípustné.

10. Pokiaľ žalobe, ktorej predmetom bol peňažný nárok, nebolo vyhovené v celom rozsahu, čomu
zodpovedá výrok II. ako zamietajúci výrok (teda znejúci v prospech odvolateľa), odvolanie žalovaného,
ktoré bolo podané proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku, je preto vo vzťahu k tomuto výroku
(výrok II.) procesne neprípustné, a v tomto rozsahu bolo odmietnuté v súlade s ust. § 386 písm. b) CSP
ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.

11. V ostatnom rozsahu Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie
žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu
vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že
odvolaniu nie je možné vyhovieť.

12. Žalovaný v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní sporu a tieto odvolacie
námietky preto nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku a privodiť jeho zmenu.

13. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatuje
správnosť jeho dôvodov a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím
námietkam žalobcu dopĺňa nasledovné.

14. Predmetom konania je peňažná pohľadávka, ktorú si žalobkyňa uplatnila voči žalovanému titulom

bezdôvodného obohatenia, ktoré malo na strane žalovanéhoj vzniknúť plnením bez právneho dôvodu
na základe toho, že potom, čo žalobkyňa uhradila spornú sumu plnením na základe exekučného titulu,
došlo k zastaveniu exekučného konania z dôvodu, že exekučný titul bol zrušený.

15. Napriek tomu, že odvolateľ uplatnil predmetným odvolaním odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1

písm. a), f) a h) CSP, pričom naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP spojil
s tvrdením o prekážke res iudicata a naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP
spojil s namietaným nedostatkom pasívnej legitimácie žalovaného, odvolateľ uplatnený odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP nespojil so žiadnou odvolacou námietkou a ani z obsahu odvolania nie
je zrejmé, v čom má spočívať odvolateľom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP.

16. Odvolateľ namietal, že predmetný nárok nie je možné posúdiť ako nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia a z toho je potom potrebné odvodiť nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného, pričom
uvedené dal výlučne do súvisu so zásadou: „Navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní
vylúčené“ vyplývajúcej z § 61 Exekučného poriadku opierajúc sa o ustálenú rozhodovaciu prax

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v podobe uznesenia sp. zn. 5M Cdo/17/2009 a 4Cdo/189/2009.

17. Odvolací súd považuje predmetnú odvolaciu námietku za neopodstatnenú.

18. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie opodstatnenosť priznaného nároku správne

posúdil ako bezdôvodné obohatenie spočívajúce v podobe plnenia bez právneho dôvodu argumentujúc,
že o plnenie bez právneho dôvodu ide tam, kde právny dôvod od samého začiatku neexistoval, ale aj
vtedy, ak dodatočne odpadol, čo je prípad súdenej veci, keďže exekučný titul, na základe ktorého sa
exekúcia viedla, bol zrušený a následné rozhodnutie súdu bolo v neprospech žalovaného.

19. Pre daný záver súdu bol relevantným skutkový stav, podľa ktorého:
- v prospech žalovaného v postavení oprávneného v exekučnom konaní 10Er/694/2014, v ktorom
žalobkyňa vystupovala ako povinná, bola súdnou exekútorkou E. F. vymožená pohľadávka na základe
exekučného titulu – rozsudku OS Michalovce sp. zn. 10C/71/2012 v spojení s rozsudkom KS v Košiciach
sp. zn. 5Co/205/2014,

- exekučný titul bol zrušený rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/163/2015 zo dňa 17.3.2016,
na základe čoho bolo exekučné konanie podľa § 57 ods. 1 písm. b) EP zastavené,
- po zrušení exekučného titulu o nároku žalovaného v postavení žalobcu bolo v konečnom dôsledku
rozhodnuté v jeho neprospech, keď odvolací súd v konaní sp. zn. 3Co/348/2018 rozsudkom zodňa 22.1.2019 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že vo vyhovujúcej časti žalobu zamietol
a v zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

20. Na uvedenom závere súdu nemení nič ani zásada vyjadrená v § 61 Exekučného poriadku, podľa
ktorej navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené.

21. Ustanovenie § 61 Exekučného poriadku je vyjadrením platnej zásady, že stav navodený exekučným
konaním nie je možné vrátiť späť. V praxi to znamená, že aj nezákonne realizovaná exekúcia má také

právne dôsledky, ako by bola realizovaná v súlade so zákonom. Náprava prípadných nezákonných
rozhodnutí alebo postupov v exekučnom konaní môže byť dosiahnutá iba nepriamo prostredníctvom
iných postupov, napr. náhradou škody. Neprichádza však do úvahy obnovenie pôvodného stavu. Právna
úprava vychádza z obdobného princípu zakotveného v § 243d O.s.p. (v súvislosti s dovolaním), podľa
ktorého právne vzťahy niekoho iného než účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté
(Komentár, Exekučný poriadok, Jaroslav Krajčo, Eurounion, 2009, str. 216).

22. V prejednávanom prípade ale nešlo o prípad nezákonne realizovanej exekúcie a preto nebol dôvod
uvedenú zásadu na predmetnú vec aplikovať.

23. Vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5MCdo/17/2009, na ktorý

odvolateľ poukázal, odvolací súd uvádza, že najvyšší súd sa v tejto veci zaoberal otázkou začiatku
plynutia premlčacej doby v prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu,
ktorý následne odpadol, v ktorej súvislosti riešil otázku, ktorým momentom došlo na strane povinného
subjektu k získaniu bezdôvodného obohatenia.

24. Pokiaľ ide o uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/189/2009, v predmetnej
veci najvyšší súd rozhodoval o dovolaní povinnej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove sp. zn.
8CoE/67/2008, keď v prejednávanej veci Okresný súd Stará Ľubovňa v konaní č.k. 5Er/824/2001-216
zastavil exekúciu a súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal a žalovaného zaviazal
k povinnosti nahradiť povinnej trovy konania 1.140.000 Sk, pričom zastavenie exekúcie odôvodnil

návrhom oprávneného na jej zastavenie a nepriznanie náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi
ich nevyčíslením a výrok o povinnosti oprávneného zaplatiť povinnej náhradu trov exekučného
konania odôvodnil procesným zavinením oprávneného na zastavení exekúcie, pričom za trovy povinnej
považoval sumu 1.140.000 Sk vymoženú súdnym exekútorom a pozostávajúcu z odmeny exekútora
1.000.000 Sk a dane z pridanej hodnoty 140.000 Sk s tým, že Krajský súd v Prešove ako odvolací súd

v súvislosti s podaným odvolaním uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania vo vzťahu
medzi oprávneným a povinnou zrušil a v rozsahu zrušenie vrátil vec na ďalšie konanie. Proti tomuto
uzneseniu krajského súdu podala dovolanie povinná, o ktorom dovolaní najvyšší súd rozhodol tak, že
dovolanie povinnej odmietol. Dovolací súd sa v závere svojho uznesenia vyjadril tak, že s prihliadnutím
na skutočnosť, že už 9.5.2003 exekútor vrátil poverenie na vykonanie exekúcie z dôvodu skončenia

exekučného konania vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie a že navrátenie do
predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené (§ 61 Exekučného poriadku), prichádza do úvahy
len rozhodnutie o námietkach proti exekúcii bez ich vecného prejednania (odpadol predmet námietok
– exekúcia), t.j. ich odmietnutie a zároveň rozhodnutie o trovách účastníkov súvisiacich s konaním
o týchto námietkach; vzhľadom na skončenie exekúcie vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov

exekúcie, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o zastavení exekúcie (nemožno zastaviť exekúciu,
ktorá už skončila) a s tým súvisiace rozhodovanie o trovách exekúcie, za ktoré v zmysle § 200 ods. 1 EP
možno považovať len trovy (náklady) exekútora a oprávneného. Dovolací súd dodal, že nemožnosťou
navrátenia do predošlého stavu v exekučnom konaní, znamenajúcou nezvratnosťou stavu vzniknutého
v dôsledku exekúcie, nebolo dotknuté právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

(pre nezákonnosť bolo zrušené), ktoré umožnilo realizáciu exekúcie voči subjektu, voči ktorému nemala
byť vykonaná.

25. Aj keď sa na prvý pohľad javí aplikovateľnosť uvedeného rozhodnutia na prejednávaný prípad,
v skutočnosti tomu tak nie je, pretože spomínanému rozhodnutiu predchádzal skutkový stav, podľa

ktorého v predmetnej exekúcii Okresný súd v Starej Ľubovni svojim uznesením zamietol námietky
povinnej proti exekúcii, keď mal za to, že hoci poisťovňa v konaní, z ktorého pochádza exekučný titul,
nevystupovala ako účastník konania, ani ako vedľajší účastník, a že exekučný titul – rozsudok vydaný
v konaní ju na plnenie nezaväzuje, je v exekučnom konaní vecne legitimovaná, lebo na ňu prešlapovinnosť z exekučného titulu. Vo veci rozhodoval najvyšší súd o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora tak, že rozsudkom sp. zn. 2MCdo 2/2004 zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vec
muvrátilnaďalšiekonaniestým,žeprirozhodovaníonámietkepovinnejbudepotrebnévďalšomkonaní

prihliadať na § 61 Exekučného poriadku. Podstatným pritom bolo, že exekúcia sa viedla na subjekt
odlišný od toho, ktorého zaväzoval exekučný titul. Z uvedeného vyplýva, že tak ako správne vo svojom
vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla žalobkyňa, predmetná obrana a v tej súvislosti poukaz na
uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/189/2009 je iba vytrhnutý z kontextu a je neaplikovateľný na predmetnú
vec, pretože pokiaľ najvyšší súd s odkazom na § 61 Exekučného poriadku uviedol, že navrátenie do

predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené, uvedené sa vzťahuje a bolo vyslovené v súvislosti
s prípadom, kedy bolo zrušené rozhodnutie exekučného súdu v exekučnom konaní a nejednalo sa
o prípad, kedy by exekúcia bola vykonávaná na základe neskôr zrušeného exekučného titulu.

26. Nedôvodnou je tiež odvolacia námietka žalovaného, ktorou namietal prekážku rozsúdenej veci
majúc za to, že súd už o tejto veci právoplatne rozhodol po zrušení exekučného titulu. Odvolací súd

k uvedenému uvádza, že žalovaný v rámci tejto odvolacej námietke vychádza z názoru o tom, že
predmetný nárok bolo potrebné riešiť v pôvodnom konaní vo veci samej, ktoré bolo zrušené a vrátené
na nové konanie, a to v podobe prípadnej procesnej obrany žalobcu, ktorý mal namietať úhradu sumy
1.758,48 Eur v konaní o zaplatenie 16.960,35 Eur s prísl. vedenom Okresným súdom Michalovce
pod sp.zn. 10C/207/2016 v spojení s konaním vedeným Krajským súdom v Košiciach pod sp.zn.

3Co/348/2018 a nie v ďalšom samostatnom konaní poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 5 M Cdo 17/2009.

27. Odvolací súd predovšetkým uvádza, že názor odvolateľa o tom, že predmetný nárok bolo potrebné
riešiť v pôvodnom konaní vo veci samej v rámci procesnej obrany žalobkyne neodôvodňuje záver

o prekážke res iudicata, o naplnení ktorej by bolo možné uvažovať iba v prípade, ak by žalobkyňa
skutočne v označenom konaní vedenom Okresným súdom Michalovce pod sp.zn. 10C/207/2016
v spojení s konaním vedeným Krajským súdom v Košiciach pod sp.zn. 3Co/348/2018 uplatnila (hoci
v podobe procesnej obrany) námietku úhrady sumy 1.758,48 Eur. Naplnenie tejto procesnej podmienky
totiž nestojí na možnosti alebo potrebe si tento nárok uplatniť v rámci procesnej obrany, ako sa mylne

odvolateľ domnieva, ale na jeho skutočnej realizácii, čo ale nebol prejednávaný prípad. Preto nemožno
hovoriť o prekážke rozsúdenej veci, pretože pre jej vyslovenie absentuje minimálne požiadavka
totožnosti predmetu konania.

28. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je rozhodnutie súdu v preskúmavanom rozsahu vecne

správne, preto ho odvolací súd vo výroku I. a výroku III. ako závislého výroku o trovách konania podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

29. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej odvolací súd priznal nárok na

náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu.

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 1 posledná
veta CSP).

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).