Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. marec 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8To/74/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214011103
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Michalanský

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7214011103.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Michalanského a sudcov

JUDr. Miroslava Baňackého PhD. a JUDr. Daniely Mitterpákovej na verejnom zasadnutí konanom dňa
21. marca 2023, v trestnej veci proti obžalovanému E. V., pre obzvlášť závažný zločin porušovania
povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák., o odvolaní
obžalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduKošiceIIzodňa10.januára2022sp.zn.8T/88/2014takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e/ , ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste
a spôsobe jeho výkonu.

Obžalovanému:
E. V., nar. XX.XX.XXXX v M. , trvale bytom
E., Y. XXX/X

ukladá

Podľa § 237 ods. 4 Tr. zákona s použitím § 36 písm. j, § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona, § 39 ods. 1, ods.

3 písm.c/ Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 5 /päť/ rokov nepodmienečne.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/, ods. 4 Tr. zákona súd obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia
slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Inak napadnutý rozsudok zostáva nezmenený.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II rozsudkom zo dňa 10. januára 2021 sp. zn. 8T/88/2014 obžalovaného E.

Borovského uznal vinným pre skutok právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin porušovania
povinnostiprisprávecudziehomajetkupodľa§237ods.1,ods.4písm.a/Tr.zák.naskutkovomzáklade,
že

ako zamestnanec spoločnosti T. F. (SK), a.s. so sídlom Bratislava, IČO: XX XXX XXX s pracovným
zaradením - vedúci počitárne, z titulu svojho pracovného zaradenia v období od 09.01.2009 do
20.02.2009 vzniknutý rozdiel depozitu ČSOB celkovo 4400 ks bankoviek nominálnej hodnoty 50 eur vo

vnútornej evidencii spoločnosti úmyselne zakrýval a skresľoval, čím poškodenej strane - T F. F. (SK),
a.s. so sídlom Bratislava, IČO: XX XXX XXX v súčasnosti G4S F. F. (SK), s.r.o. so sídlom X. XX, 831 01
Bratislava, IČO: XX XXX XXX spôsobil škodu vo výške 220 000 eur.Súd mu za to uložil podľa § 237 ods. 4 Tr. zákona s použitím § 36 písm. j, § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona,
§ 39 ods. 1 Tr. zákona trest odňatia slobody v trvaní 6 /šesť/ rokov.

Podľa § 48 ods. 4 Tr. zákona súd obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do
ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zákona súd obžalovanému uložil ochranný dohľad v trvaní 1 (jedného)
roka.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil obžalovanému povinnosť zaplatiť spoločnosti T F. F. (SK),
s.r.o. so sídlom X. XX, 831 01 Bratislava, IČO: XX XXX XXX náhradu škody vo výške 220 000 eur.

Proti tomuto rozsudku po jeho vyhlásení, odôvodnení a po poučení o možnosti podať opravný
prostriedok, obžalovaný podal odvolanie.

V písomných dôvodoch odvolania obžalovaný uviedol:

Žiada, aby odvolací Krajský súd Košice napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 321 ods. 1 písm. a), b),
c) Trestného poriadku zrušil a v zmysle ust. §322 ods. 3 Trestného poriadku vo veci rozhodol sám

tak, že ho spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry Košice v zmysle ust. §285 ods. 1 písm.
a) Trestného poriadku oslobodí, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je on stíhaný,
alternatívne, aby odvolací Krajský súd Košice napadnutý rozsudok v zmysle ust. §321 ods. 1 písm. a),
b), c) Trestného poriadku zrušil a v zmysle ust. §322 ods. 1 Trestného poriadku vrátil vec súdu l. stupňa,
aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

S napadnutým rozsudkom nesúhlasí, považuje ho za nesprávny z dôvodu, že sa nestotožňuje so
skutkovými a právnymi závermi súdu l. stupňa vo vzťahu k stíhanému skutku. Zároveň je toho názoru,
že postupom súdu l. stupňa došlo k porušeniu jeho práv garantovaných jednak Trestným poriadkom,
zároveň tiež Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Je potrebné uviesť, že v predmetnej trestnej veci súd l. stupňa doposiaľ vyhlásil 2 oslobodzujúce
rozsudky, a to dňa 29.09.2016 a dňa 13.11.2019. V oboch prípadoch súd vychádzal z totožného
skutkového stavu, ktorý bol ustálený vykonaným dokazovaním. Dvakrát súd l. stupňa nevzhliadol s
istotou nevyvolávajúcou pochybnosti, že sa stíhaný skutok stal.

Voči oslobodzujúcemu rozsudku súdu l. stupňa podal v oboch prípadoch prokurátor Krajskej prokuratúry
Košice odvolanie v jeho neprospech, na podklade ktorého odvolací Krajský súd Košice dvakrát rozsudok
súdu l. stupňa zrušil a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Podľa jeho názoru, vo vzťahu k dôkaznej situácii nedošlo od vyhlásenia prvého rozsudku súdu l. stupňa
dňa 29.09.2016 až doposiaľ k žiadnej kvalitatívnej, ani kvantitatívne] zmene, a to napriek tomu, že
došlo v dôsledku zmeny zloženia senátu súdu l. stupňa k opakovaniu dokazovania. Ani táto skutočnosť
však nemala za následok pristúpenie akéhokoľvek dôkazu zásadného významu, ktorý by bol spôsobilý
rozptýliť pochybnosti súdu l. stupňa o tom, či sa skutok stal a takto odstrániť dôkaznú núdzu, v ktorej sa

orgány činné v trestnom konaní a prokuratúra ako nositeľ dôkazného bremena v tejto veci od jej samého
počiatku nachádzali.

Napriek uvedenému, súd l. stupňa rozsudkom zo dňa 10.01.2022, ktorý týmto odvolaním napáda, dospel
za nezmenenej dôkaznej situácie jednak k záveru o nevyhnutnosti zmeny právnej kvalifikácie, rovnako

tak právnemu názoru diametrálne odlišnému od právneho názoru prezentovaného v predošlých dvoch
oslobodzujúcich rozsudkoch,

Pochybenie v postupe súdu l. stupňa vníma v tom, že o skutočnosti, že súd l. stupňa bude stíhaný
skutok právne posudzovať odlišne, než bol skutok právne kvalifikovaný v podanej obžalobe a do toho

času aj v rámci prípravného konania a konania pred súdom prejednávaný, súd 1. stupňa procesné
strany nijakým spôsobom nevyrozumel. Zo strany súdu l. stupňa rovnako nebolo dané poučenie, že súd
môže, vzhľadom na právny názor prezentovaný odvolacím súdom, stíhaný skutok právne kvalifikovať
odlišne oproti obžalobe. Napokon, súd l. stupňa mu pri absencii poučenia o zmene právnej kvalifikácie sohľadom na zamýšľanú, resp. realizovanú zmenu právnej kvalifikácie ani neumožnil navrhnúť doplnenie
dokazovania ako reakciu na vykonanú zmenu. Je nutné zopakovať, že uznesením vyšetrovateľa OR PZ
Košice, ČVS: ORP-26/8-0EK-KE- 2011 zo dňa 25.05.2011 mu bolo vznesené obvinenie za spáchanie

obzvlášť závažného zločinu sprenevery podľa §213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona. Celé
dokazovanie v rámci prípravného konania bolo zamerané k tomuto trestnému činu.

V nadväznosti na to následne po skončení prípravného konania prokurátor Krajskej prokuratúry Košice
podal voči nemu na Okresný súd Košice II dňa 12.09.2014 obžalobu sp. zn. 1Kv/14/2014/8800, kde

bol stíhaný skutok právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1,
ods. 4 písm. a/ Trestného zákona. Právna kvalifikácia teda po skončení prípravného konania ostala
nezmenená.

Následne bolo v intenciách podanej obžaloby vykonávané dokazovanie pred súdom l. stupňa, pričom
ako bolo uvedené, rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 8T/88/2014 zo dňa 29.09.2016

bol oslobodený spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry pre skutok právne kvalifikovaný ako
obzvlášť závažný zločin sprenevery podľa §213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, z dôvodov
podľa §285 písm. a) Trestného poriadku, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je
obžalovaný stíhaný.

Rovnako tak aj prípade v poradí druhého rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 8T/88/2014
zo dňa 13.11.2019 súd rozhodol podľa §285 písm. a) Trestného poriadku o jeho oslobodení spod
obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry pre skutok právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin
sprenevery podľa §213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, z dôvodov podľa §285 písm. a)
Trestného poriadku, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Je

teda nutné uviesť, že po celú doterajšiu dobu trvania trestného konania nedošlo zákonným spôsobom
k zmene právnej kvalifikácie stíhaného skutku, ktorá nastala až samotným vyhlásením rozsudku súdu
l. stupňa dňa 10.01.2022, ktorý týmto odvolaním napáda.

Neopomenutel'nou skutočnosťou je, že odsudzujúci rozsudok súdu l. stupňa zo dňa 10.01.2022

vychádzal z totožného skutkového stavu, akým bolo jeho konanie popísané v oboch oslobodzujúcich
rozsudkoch zo dňa 29.09.2016 a 13.11.2019 s tým rozdielom, že skutková veta bola súdom l. stupňa
modifikovaná iba v tej miere, aby vyhovovala zmenenej právnej kvalifikácii.

Je toho názoru, že dôvod, prečo súd l. stupňa zmenil svoj právny názor nemá pôvod v dôkaznej situácii,

ktorá by nebodaj odôvodňovala prijatie záveru o tom, že sa skutok stal a teda záveru o mojej vine,
keďžedoposiaľbolsúdl.stupňaopakovaneopačnéhonázoru,ktorýsidokázalspoľahlivoajednoznačne
obhájiť v rámci odôvodnenia rozsudku.

Jediným a výlučným dôvodom, prečo súd l. stupňa tentokrát dospel k záveru, že sa skutok stal a že sa

ho dopustil on, je fakt, že mu tento postup naoktrojoval odvolací Krajský súd Košice.

V nadväznosti na uvedené však súd l. stupňa nepostupoval zákonným spôsobom, neupovedomil o
možnej zamýšľanej zmene právnej kvalifikácie procesné strany, neumožnil im navrhnúť doplnenie
dokazovania a za nezmeneného dôkazného stavu vyhlásil odsudzujúci rozsudok, kde ako už bolo

uvedené, stíhaný skutok právne kvalifikoval odlišne, než bol po celú dovtedajšiu dobu trvania trestného
konania právne kvalifikovaný. Uvedený postup súdu l. stupňa mal za následok porušenie môjho práva
na spravodlivý proces.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že pojem spravodlivého procesu zahŕňa taktiež

právo na kontradiktórne konanie, z ktorého vyplýva právo účastníkov zoznámiť sa s každým dôkazom
alebo vyjadrením, ktorých účelom je ovplyvniť rozhodovanie súdu a dať im možnosť sa k nim vyjadriť.
Sudca musí sám dodržiavať zásadu kontradiktórnosti. V prípade konania v trestných alebo kárnych
veciach vyžaduje táto zásada, aby súd, ktorý využije svoje právo na rekvalifikáciu skutkovej podstaty,
obžalovanému umožnil využiť svojho práva na obhajobu vzhľadom k novej právnej kvalifikácii, a to

konkrétnym a účinným spôsobom, napríklad opätovným prejednaním veci, (rozsudok ESĽP vo veci I.
proti Českej republiky Č. 9815/10 zo dňa 05.09.2013).Poukazuje tiež na rozsudok ESĽP vo veci N. a Ekindjian proti Francúzsku zo dňa 29.11.1989, kde
bolo konštatované porušenie základného práva sťažovateľov byť informovaný garantovaného čl. 6
ods. 3 písm. a) Dohovoru, a to z dôvodu, že v priebehu trestného konania súd zmenil kvalifikáciu

konania, pre ktoré boli stíhaní, pričom sťažovatelia namietali, že s novou právnou kvalifikáciou neboli
vopred oboznámení, nemali primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby. V označenom
rozhodnutí ESĽP bol prijatý záver, že súd je povinný oboznámiť účastníkov o zmene právnej kvalifikácie
v ktoromkoľvek štádiu trestného konania a bez ohľadu na trestné sadzby vyplývajúce zo zmeny právnej
kvalifikácie.

Poukazuje tiež na rozsudok ESĽP vo veci T. proti Gruzínsku zo dňa 07.11.2019 k sťažnosti Č. 72916/10,
kde ESĽP konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. b) Dohovoru, a teda práva na
spravodlivý proces obnášajúceho tiež právo byť neodkladne informovaný o obvineniach proti svojej
osobe a práva na primeraný čas a prostriedky na prípravu obhajoby z dôvodu, že v jej veci došlo k zmene
právnej kvalifikácie v posledný deň odvolacieho konania, ku ktorej už sťažovatel'ka nemala možnosť sa

vyjadriť a ani náležite pripraviť svoju obhajobu. Primárnou a zásadnou vadou napadnutého rozsudku je
nesúlad skutkovej vety a právnej vety.

Právna veta odsudzujúceho rozsudku popisuje právnu kvalifikáciu skutku, ktorú súd na konkrétne
konanie aplikoval. V napadnutom rozsudku súd ustálil právnu vetu nasledovne: "porušil povinnosť

uloženú vyplývajúcu zo zmluvy opatrovať alebo spravovať cudzí majetok a spôsobil tak na cudzom
majetku škodu veľkého rozsahu."

Zo skutkovej vety napadnutého rozsudku, ani z jeho odôvodnenia však nie je zrejmé, akými
skutočnosťami bolo preukázané, s akým úmyslom mal konať a čo malo byť pohnútkou jeho konania.

Rovnakozoskutkovejvetyaanizodôvodnenianapadnutéhorozsudkuniejemožnézistiť,akúkonkrétnu
povinnosť mal svojím úmyselným konaním porušiť a taktiež akú konkrétnu povinnosť, uloženú, resp.
vyplývajúcu mi z akej konkrétnej zmluvy, mal svojím úmyselným konaním porušiť. Je teda nutné
konštatovať, že medzi zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením skutku je zrejmý a zásadný
nesúlad, ktorého podstatou je, že znak charakterizujúci objektívnu a subjektívnu stránku skutkovej

podstaty trestného činu podľa §237 Trestného zákona, nemá oporu v žiadnej časti zisteného skutkového
stavu.

Objektívna stránka trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa §237
Trestného zákona spočíva v tom, že páchateľ inému spôsobí škodu aspoň malú tým, že poruší

povinnosť ustanovenú právnym predpisom, právoplatným rozhodnutím súdu alebo zmluvou opatrovať
alebo spravovať cudzí majetok.

Zo skutkovej vety rozsudku súdu l. stupňa, rovnako tak z jeho odôvodnenia však nie je možné zistiť, akú
povinnosť mal údajne svojím konaním porušiť, v dôsledku čoho mal poškodenému subjektu spôsobiť

škodu. Vychádzajúc z právnej vety napadnutého rozsudku mal porušiť povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy,
a to opatrovať alebo spravovať cudzí majetok. Z právnej vety napadnutého rozsudku, rovnako tak z jeho
odôvodnenia však nemožno zistiť, akú zmluvu mal súd I. stupňa na mysli. V tomto smere je rozsudok
nepreskúmateľný a teda nezákonný.

Možno sa len hypoteticky domnievať, že súd l. stupňa mal na mysli jeho pracovnú zmluvu so
zamestnávateľom G4S F. F. (SK), avšak tento záver z napadnutého rozsudku jednoznačne a bez
pochybností nevyplýva. Pochybnosti podporuje tiež odôvodnenie napadnutého rozsudku, kde súd l.
stupňa na 23. strane rozsudku v 7. odseku konštatuje, že "Z pracovnej zmluvy a jej prílohe na č.l.
970-972, je zrejmý popis pracovnej činnosti obžalovaného." Čo konkrétne tou pracovnou činnosťou bolo,

súd už neuvádza.

Uvedená konštatácia však s určitosťou nepostačuje na to, aby bolo v rámci odsudzujúceho rozsudku
preukázané naplnenie objektívnej stránky skutkovej podstaty podľa § 273 Trestného zákona. V
napadnutom rozsudku nie je možné nájsť odpoveď na základnú otázku, akú konkrétnu povinnosť

vyplývajúcu z akej zmluvy mal porušiť.

Na to, aby bolo možné spoľahlivé konštatovanie o naplnení objektívnej stránky predmetnej skutkovej
podstaty, mal súd l. stupňa jednak v skutkovej vete, rovnako tak v právnej vete dostatočným, pochybnostinevyvolávajúcim spôsobom špecifikovať, akú povinnosť mal porušiť a z akej zmluvy mu táto povinnosť
konkrétne vyplývala. Následne bolo úlohou súdu l. stupňa v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku
podrobne analyzovať listinný dôkaz - jeho pracovnú zmluvu, s akcentom na tie jej ustanovenia, ktoré sa

týkajú jeho povinností pri správe majetku zamestnávateľa.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však žiadna taká skutočnosť nie je zistiteľná, preto je nutné
uzavrieť, že súd l. stupňa síce formálne konštatoval naplnenie objektívnej stránky skutkovej podstaty
podľa § 273 Trestného zákona, avšak tejto formálnej konštatácii nezodpovedá formulácia jednak

skutkovej vety, rovnako tak aj právnej vety, no najmä toto konštatovanie nenašlo odraz v odôvodnení
napadnutého rozsudku.

Možno teda bez ďalšieho uzavrieť, že naplnenie objektívnej stránky predmetnej skutkovej podstaty
preukázané a odôvodnené nebolo, pričom v dôsledku absencie danej obligatórnej stránky stíhanej
skutkovej podstaty vyplýva nemožnosť konštatovania záveru, že sa svojím konaním dopustil spáchania

trestného činu.

Obdobné úvahy je možné aplikovať aj vo vzťahu k subjektívnej stránke stíhaného trestného činu. Táto
predpokladá zavinenie vo forme úmyslu, ktoré musí zahŕňať i porušenie konkrétnej povinnosti opatrovať
alebo spravovať majetok. Znovu je teda nutné konštatovať stav, kedy v skutkovej vete odsudzujúceho

rozsudkuniejepopísanýjedenzoznakovskutkovejpodstaty,ktoréhoexistenciujepotrebnéodvodzovať
právnym posúdením zo skutkových zistení.

Absenciu skutkových okolností v skutkovej vete výroku napadnutého rozsudku, ktoré by zodpovedali
príslušným znakom skutkovej podstaty trestného činu uvedenom vo vete právnej, je potrebné vnímať

ako pochybenie súdu I. stupňa zásadnej povahy. Nejedná sa totiž iba o nedostatok skutkovej vety,
ktorý by eventuálne mohol byť zhojený samotným odôvodnením napadnutého rozsudku, pretože ani
z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu l. stupňa nie je možné chýbajúci inak charakterizujúci
špeciálny úmysel jednoznačne vyvodiť.

V tejto veci sa tak nejedná o bližšie rozvedenie výroku rozsudku v jeho odôvodnení, ale naopak o
konštatovanie niečoho (znak skutkovej podstaty), čo v samotnom výroku nie je uvedené ani rámcovo.

Odôvodnenie je nevyhnutné vnímať ako demonštráciu myšlienkových úvah, ktoré viedli súd k výroku
rozhodnutia, pričom práve v ňom (resp. v jeho skutkovej vete) musia byť znaky skutkovej podstaty

obsiahnuté tak, aby mohol samotný výrok, vzhľadom na jeho zákonné vymedzenie, čo do určitosti,
obstáť.

Za situácie, kedy nie je v skutkovej vete napadnutého rozsudku popísaný jeden zo znakov skutkovej
podstaty trestného činu, ktorého existenciu je treba vyvodzovať právnym posúdením zo skutkových

zistení, predmetný nedostatok nepredstavuje iba pochybenie procesné, ale jedná sa aj o vadu právnu.

Vo vzťahu k naplneniu, resp. nenaplneniu obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu podľa
§ 273 Trestného zákona je nutné poukázať na ďalšie významné skutočnosti vyplývajúce z dokazovania,
ktoré súdu l. stupňa pri hodnotení dôkazného stavu pravdepodobne unikli, v dôsledku čoho dospel súd

k nesprávnym, resp. zmätočným skutkovým zisteniam.

V prvom rade je potrebné upriamiť pozornosť odvolacieho súdu na výpoveď svedka T., ktorá je podľa
názoru obhajoby zmätočná, plná rozporov a teda nie je vierohodná.

Svedok T. pracoval v spoločnosti T F. F. (SK) na pozícii supervízora, pričom malo byť práve jeho úlohou
zistiť prípadný rozdiel v stave finančnej hotovosti. Svedok vykonával dňa 20.09.2009 tzv. odovzdávaciu
inventúru,priktorejonnebolfyzickyprítomný,pričomžiadnyrozdielvstavehotovostinezistil.Prikontrole
bol teda fyzický stav hotovosti zhodný so stavom uvedeným v tabuľke, t.j. nie je správny záver súdu o
tom, že som akokoľvek skresľoval údaje o stave hotovosti. Pokiaľ by tomu tak aj bolo, túto skutočnosť

by odhalil svedok T. pri odovzdávacej inventúre, čo sa však nestalo.Pokiaľsúdl.stupňapoukazujenaskutočnosť,žeonmalmaťvedomosťovzniknutejdiferenciianásledne
mal ovplyvniť svedka T., tento záver je nepravdivý, svedčí o skutočnosti, že súd l. stupňa dostatočne
nepochopil pracovný mechanizmus pri kontrole depozitov v spoločnosti T F. F..

Situácia, ktorú súd l. stupňa vníma ako ovplyvňovanie, resp. úmyselné skresľovanie údajov, sa nazýva
diferenciácia v reálnom čase. Prejavuje sa tak, že uzávierka z predchádzajúceho dňa sa vykonáva v
rannýchhodinách,včaseccao07:00-07:30hod.Súčasnesavšakvspoločnostizačaliplniťbankomaty,
a teda sa začala odoberať hotovosť z depozitov. Kontrolu začal svedok T. vykonávať počas plnenia

bankomatov, kedy sa z depozitov aktívne odoberala hotovosť, avšak ešte nebola vykonaná uzávierka
stavu hotovosti depozitu. Nastal teda stav, kedy svedok T. dospel k určitému výpočtu stavu hotovosti,
ktorý však nekorešpondoval s ranným hlásením, ktoré bolo zasielané do centrály z dôvodu odobratia
peňazí do bankomatov. Uzávierka sa vykonávala až po naplnení bankomatov, v čase cca o 12:00 -13:00
hod. On svedka T. na tento stav upozornil, poskytol mu všetky podklady potrebné pre kontrolu. Je
nutné dodať, že rovnako aj svedok T. disponoval prístupom k podkladom, z ktorých mohol zistiť, ktoré

bankomaty boli naplnené. Jednalo sa o depozity všetkých bánk, nie len banky ČSOB.

Skutočnosť, že svedok T. nevykonal následnú kontrolu, nemôže byť pripisovaná na ťarchu jemu, jednalo
sa o jeho pochybenie, nedodržanie jeho povinností a nie jeho. Nebolo to teda on, kto porušil akékoľvek
ustanovenia pracovnej zmluvy.

Nie je pravdou, že svedok T. si odsúhlasoval stavy hotovosti s jeho podkladmi, ale dostal ku kontrole tie
podklady, ktoré boli zasielané do centrály v Bratislave, súčasne mal vlastný prístup k informáciám, aké
sumy boli plnené do jednotlivých bankomatov. Na výstupnú kontrolu si on sám určil pracovníčku, ktorá s
ním bude depozit prepočítavať, pričom on sám vyhotovoval inventarizačný zápis. Jednalo sa o činnosť

vykonávanú v jeho kancelárii, bez jeo prítomnosti, bez akéhokoľvek ovplyvňovania.

Skutočnosť, že nijako nemohol skresľovať údaje a ovplyvňovať stavy hotovosti vyplýva tiež z toho, že v
prípade, ak kontrolu vykonávali fyzicky zástupcovia niektorej z bánk, tí sa neopierali o žiadne podklady z
našej spoločnosti, ale fyzicky prepočítavali stav depozitu a kontrolu si následne vykonávali podľa svojich

interných záznamov, resp. už prišli na kontrolu s vytlačenými podkladmi. Do tohto procesu on nijako
nemohol zasiahnuť.

Chce poukázať tiež na výpoveď svedka C., ktorý uviedol, že diferenciáciu nahlásil p. I., avšak tento to
mal nechať tak. Na druhej strane však sv. I. tvrdil, že po nahlásení diferenciácie sa táto skutočnosť ihneď

hlásila do Bratislavy, rovnako tvrdil, že po zistení diferenciácie nikto nemohol opustiť priestor počitárne
a všetci tam museli ostať a prepočítavať peniaze, avšak už nevedel uviesť, čo sa stalo s pečaťami.

Tvrdenia svedka C. a svedka I. sú teda v zrejmom rozpore, na čo súd l. stupňa nijako nereagoval a
nevysporiadal s daným rozporom.

Rozpor je možné zistiť aj v tvrdeniach sv. I., ktorá uviedla, že v deň nahlásenia diferenciácie prišla hneď
kontrola z Bratislavy a do toho času nemohli s peniazmi vôbec manipulovať, ani dotovať bankomaty z
depozitu. Toto tvrdenie však nie je pravdivé, pretože ako z vyplynulo z dokazovania, kontrola prišla až
25.02.2009, pričom zo záverov znaleckého posudku jednoznačne vyplýva, že s depozitom pracované -

manipulované bolo aj v dňoch 23.02.2009, rovnako tak aj 24.02.2009.

Nie je pravdivým tvrdenie, že prístup k počítaču na počitárni mali iba niektoré osoby. Prístup k počítaču
mali všetci pracovníci, pretože počítať ako taký nebol zabezpečený heslom. Heslom boli zabezpečené
iba niektoré súbory, ktoré sa odosielali do Bratislavy, jednalo sa o správu o dennej prevádzke, pričom

heslom disponoval aj pán C.. Ten síce na hlavnom pojednávaní vypovedal, že do počítača bez jeho
prítomnosti nevstupoval, toto jeho tvrdenie však ostalo nepreverené, nie je možné ho potvrdiť.

Je však toho názoru, že do predmetného počítača vstupovať musel pán C. a aj iní pracovníci, a to aj
bez jeho prítomnosti, pretože napr. dňa 01.02.2009 bola vykonávaná kontrola, o ktorej nemal vedomosť,

nebol o nej informovaný a ani sa jej nezúčastnil, pričom podklady museli nevyhnutne získať práve z
počítača.Heslom od súborov určite disponovali aj jednotlivé pokladníčky, ktoré priebežne zaúčal na svoju pozíciu
a pri tomto zácviku heslá k súborom nepochybne poskytol.

Popiera, aby akokoľvek skresľoval údaje o stave hotovosti a správy s takto skreslenými údajmi zasielal
do Bratislavy. Tento záver nemôže byť pravdivý, pretože zaslané hlásenie bolo v centrále v Bratislave
opätovne kontrolované a odosielané do bánk na kontrolu a evidenciu, pričom banky si túto kontrolu
vykonávali podľa interných dokladov. Rovnako bolo zistiteľné, aké sumy finančných prostriedkov boli
dotované do jednotlivých bankomatov, keďže výšku dotácie určovali sami. Následne tak presne vedeli,

aká suma sa má z bankomatu vrátiť a akú sumu zaslali na dotáciu bankomatu. Pokiaľ by skresľoval
údaje o stave hotovosti a tieto skreslené údaje zasielal do centrály do Bratislavy, je nemožné, aby si to
nevšimli a už vôbec nie za dobu tvrdenú v rozsudku, t.j. od 09.01.2009 do 20.02.2009.

Ďalšou podstatnou skutočnosťou je, že údaje, ktoré sa zasielali do centrály v Bratislave, boli uvedené v
tabuľke, ktorá bola zabezpečená heslom. Na druhej strane, tabuľky, predložené prokuratúrou v konaní

pred súdom l. stupňa, neboli zabezpečené heslom a prístup k ním mal praktický každý zamestnanec,
na ktoromkoľvek počítači v priestoroch počitárne, resp. na ktoromkoľvek počítači zapojenom do firemnej
siete v pobočke v Košiciach. Jednalo sa o jednoduché tabuľky vo formáte programu excel, pričom
nemožno vylúčiť, že boli vytvorené dodatočne.

Napokon, je opätovne potrebné dať do pozornosti odvolacieho súdu ďalšiu zásadnú skutočnosť, a to
nesúlad dátumov, kedy jednak došlo k zisteniu diferenciácie a jednak kedy boli vykonávané kontroly
depozitov, resp. interné vyšetrovanie. Aj táto skutočnosť prehlbuje zmätočnosť a rozpornosť dôkaznej
situácie, preto je nepochopiteľné, že súd l. stupňa mohol dospieť k jednoznačnému záveru o jeho vine,
pretože dôkazná situácia tomu vonkoncom nezodpovedala.

Pri zohľadnení uvedených rozporov a nedostatkov dôkaznej situácie je zrejmé, že zo strany prokuratúry
nedošlo k uneseniu dôkazného bremena ani pri zmene právnej kvalifikácie súdom l. stupňa.

V nadväznosti na uvedený stav preto bolo žiaduce, aby súd l. stupňa, pristúpil k aplikácii zásady

trestného konania in dubio pro reo. Obsahom danej zásady je pravidlo, že je vždy nutné v prípade
pochybností o zistenom skutkovom stave prikloniť sa k skutkovej verzii priaznivejšej pre obžalovaného.
Uvedená zásada je integrálnou súčasťou širšieho princípu prezumpcie neviny ako jedného zo
základných postulátov trestného procesu zakotvenú nielen v §2 Trestného poriadku, ale tiež v rovine
ústavnej v čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,

rovnako tak v rovine európskej v čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Základnou tézou, z ktorej je potrebné vychádzať je, že vina obžalovaného musí byť úplne nepochybne
preukázaná v rámci spravodlivého a zákonného trestného konania súdom ako jediným orgánom
rozhodujúcom o vine a treste (čl. 40 ods. 1 Listiny).

Je nutné konštatovať, že konanie predchádzajúce vyhláseniu napadnutého rozsudku, ani samotný
napadnutý rozsudok, v žiadnom prípade nespĺňajú atribúty spravodlivosti a zákonnosti. Vina
obžalovaného môže byt' vyslovená iba na základe správne zisteného skutkového stavu, o ktorom
neexistujú dôvodné pochybnosti.

V tomto smere tiež nedošlo k naplneniu požiadavky správne a úplne zisteného skutkového stavu, o
čom svedčí skutočnosť, že po celú dobu trestného konania bolo dokazovanie viazané a sústredené
na posúdenie, či došlo, resp. nedošlo k spáchaniu trestného činu sprenevery, až následne, súd
l. stupňa, po intervencii prokurátora Krajskej prokuratúry Košice na právne posúdenie celej veci v

intenciách inej skutkovej podstaty ako nepochybnej snahy zhojiť vzniknutú dôkaznú núdzu, súd l. stupňa
nepochopiteľne pristúpil k zmene právnej kvalifikácie, ktorá už vonkoncom nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní. O to viac, že v rámci predchádzajúcich dvoch oslobodzujúcich rozsudkov, súd l. stupňa vždy
prijal jednoznačný záver, že nedošlo k preukázaniu ani skutočností svedčiacich o skresľovaní údajov o
finančnej hotovosti a teda spáchaniu trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku.

Súd l. stupňa však žiadnym spôsobom nevysvetlil zmenu právneho názoru, z odôvodnenia napadnutého
rozsudku nie je možné zistiť, aké konkrétne skutočnosti viedli súd l. stupňa k tomu, že sa odchýlil od
svojho predchádzajúceho právneho názoru.Skutkový stav zisťujú orgány činné v trestnom konaní v súlade so zásadou materiálnej pravdy, ktorá
v sebe vyjadruje povinnosť orgánov činných v trestnom konaní preukázať úplne a nepochybne vinu

obžalovaného. Odsudzujúci rozsudok možno vyhlásiť až potom, čo sú odstránené všetky dôvodné
pochybnosti o vine obžalovaného. V opačnom prípade musí dôjsť k vyhláseniu oslobodzujúceho
rozsudku.

Zásada in dubio pro reo sa uplatňuje v situácii, kedy v rámci vykonaného dokazovania nebola dosiahnutá

praktická istota o existencii relevantných skutkových okolností. V prípade, ak sú prítomné dôvodné
pochybnosti vo vzťahu k zisťovanej skutkovej verzii, kedy sa nie je možné prikloniť k skutkovej verzii
tvrdenej obžalobou, a to ani po vykonaní ďalšieho možného dokazovania, je nutné rozhodnúť vždy v
prospech obžalovaného.

Možno teda zhrnúť, že vzhľadom na zmätočnosť a nejednoznačnosť dôkaznej situácie, bolo použitie

uvedenej zásady nevyhnutné a žiaduce, keďže neexistoval zákonný podklad na prijatie záveru o jeho
vine. Tým, že sa tak nestalo, došlo s určitosťou k pochybeniu súdu l. stupňa.

Napokon, je nevyhnutné poukázať tiež na ďalšiu vadu celého doterajšieho konania, ktorým je jeho
neprimeraná dĺžka. Trestné stíhanie voči jeho osobe trvá od 25.05.2011, t.j. viac ako 11 rokov. Doposiaľ

nebolo právoplatne skončené. Má za to, že tento stav nenastal jeho vinou, resp. sa na tomto stave
nijakým spôsobom nepodieľal.

Podľa § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, trestné stíhanie nemožno začať a ak už bolo začaté,
nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak tak ustanovuje medzinárodná zmluva

Jednou zo základných medzinárodných zmlúv, ktorou sa Slovenská republika musí riadiť a je ňou
viazaná,jeDohovoroochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdzroku1950Článok6ods.1Dohovoru
stanovuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Tu je na
mieste dať dôraz na slovné spojenie "V primeranej lehote."

Dohovor síce explicitne nestanovuje dobu, akú môže trestné konanie od jeho začiatku po skončenie
maximálne trvať, na túto otázku však poskytuje odpoveď ustálená judikatúra Európskeho súdu pre

ľudské práva (ESĽP).

Otázkou neprimeranej dĺžky trestného konania sa zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (NS
SR), ktorý vo veci sp. zn. 3 Tz 2/2003 (publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí č. Tpj 5/04) okrem
iného konštatoval, že uplynutie doby viac ako 8 rokov od vznesenia obvinenia je možné z hľadiska práva

na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru považovať za extrémny prípad, ktorý odôvodňuje
zastavenie trestného stíhania.

Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. Tost 12/2012 z 16.05.2012 poukazoval na závery ESĽP, ktorý uznal
za primeranú lehotu konania pred vnútroštátnymi súdmi dobu 6 rokov. Svojimi dôsledkami v kontexte

doby prevyšujúcej danú dobu, resp. predstavujúcej prípadne násobky danej doby (od spáchania skutku)
tak môže nadobudnúť charakter odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae)

Obdobne poukazujem napr. na rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu pracovisko Banská
Bystricasp.zn.BB3T/7/2016vspojenísuznesenímNSSRsp.zn.4Tost/1/2017(trvaniekonaniatakmer

15 rokov), prípadne sp. zn. BB 3T/29/2015 (trvanie konania od spáchania skutku do podania obžaloby
15 rokov), Súčasne je potrebné poukázať aj na judikatúru ESĽP, konkrétne Eckle v. Nemecko, Beck v.
Nórsko, Jansen v. Nemecko, Sprotte v. Nemecko, Vasilev a ďalší v. Bulharsko, kde sa konštatuje za
neprimeranú dĺžku konania doba prevyšujúca 6 rokov.

Súd l. stupňa teda nesprávne postupoval aj v otázke ukladania a výmery trestu, kedy síce na jednej
strane uznal, že doterajšia dĺžka konania je faktorom oslabujúcim dôvodnosť tohto trestného konania,
avšak pre tento záver vyvodil nesprávny postup.Bez ohľadu na dôkaznú situáciu, iba s akcentom na doterajšiu dĺžku konania, bolo úlohou súdu l. stupňa,
za rešpektovania judikatúry ESĽP, rozhodnúť o zastavení trestného stíhania pre tento skutok podľa §
281 Trestného poriadku s poukazom na §9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.

Iba tento postup bol totiž spôsobilý napraviť nezákonný stav vzniknutý neprimeranou dĺžkou trestného
konania, kedy trestné stíhanie mojej osoby stratilo akýkoľvek zákonný podklad a zmysel.

Súd l. stupňa však dospel k nesprávnemu záveru, že na zhojenie predmetného stavu (dĺžka konania) je

vhodné a postačujúce aplikovanie zmierňovacieho ustanovenia §39 ods. 1 Trestného zákona a rozhodol
o mimoriadnom znížení ukladaného trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby prislúchajúcej k predmetnej
skutkovej podstate.

Nemožno však súhlasiť s postupom súdu I. stupňa, pretože tento postup by sa mohol zdať ako vhodný
a dostačujúci v prípadoch, kedy síce trestné konanie trvá dlhšiu dobu, ale nejedná sa o extrémny exces

v dĺžke trestného konania, než ako tomu je v tomto prípade.

Podľa jeho názoru, v prípade, ak by súd l. stupňa požadovaným spôsobom zohľadnil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorou má mimochodom povinnosť sa riadiť, nemohol by dospieť k
inému záveru, než k záveru o nevyhnutnosti zastavenia trestného konania vedeného voči mojej osobe,

a to z dôvodu neprimeranej dĺžky trvania doterajšieho konania.

Žiada, aby odvolací súd, nad rámec návrhu v petite tohto odvolania, zvážil a vysporiadal sa aj s otázkou
neprimeranej dĺžky tohto trestného konania a zvážil zastavenie trestného konania vedeného voči mojej
osobe.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považuje svoje odvolanie za plne dôvodné a žiada, aby
odvolací súd rozhodol v zmysle jeho petitu.
Na podklade odvolania obžalovaného a poškodených krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie,

ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.

Krajský súd v prvom rade poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle
ktorej rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok ( I.ÚS 141/04 ) a v zmysle tohto
právneho názoru krajský súd tak v stručnosti poukazuje na zistený skutkový stav a na právny rozbor a

právny záver okresného súdu.
Ako je to z predloženého spisového materiálu zrejmé, v predmetnej trestnej veci už krajský súd 2 krát
konal.
Uznesením sp .zn. 8To/28/2017 zo dňa 05.06.2017 podľa § 321 ods. 1 písm.b/c/ Tr. por. zrušil
oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 8To 88/2014 zo dňa 29.09.2016 a podľa § 322

ods. 1 Tr. por. vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal. Z odôvodnenia
zrušujúceho uznesenia je zrejmé, že krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s odvolacími dôvodmi
prokurátora v tom smere, že okresný súd sa dôsledne nevysporiadal s celým žalovaným skutkom v
podanej obžalobe a konkrétne sa nezaoberal skresľovaním hotovosti v depozite zo strany obžalovaného
tak, ako to namietal prokurátor v podanom odvolaní. Okresný súd sa dôsledne nevysporiadal s

usvedčujúcimi výpoveďami, na ktoré poukázal prokurátor a so skutočnosťami vyplývajúcimi z výpovede
svedkov P. U., L.. W. N., U. C., T. I., poukázal ďalej na znalecký posudok Vysokej školy bezpečnostného
manažmentu Košice. Uložil okresnému súdu, aby po zrušení veci na hlavnom pojednávaní vykonal
výsluch znalca, ktorý podal uvedený znalecký posudok a vyhodnotil a bral do úvahy aj usvedčujúce
výpovede svedkov, na ktoré poukázal prokurátor vo vzťahu k možnému tzv. skresľovaniu finančných

výsledkov.
Uznesením sp. zn. 8To/17/2020 zo dňa 14.07.2020 krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por. zrušil
oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 8T/88/2014 zo dňa 13.11.2019 a podľa § 322
ods. 1 Tr. por. vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Krajský súd v tomto zrušujúcom uznesení dospel k záveru, že okresný súd sa opätovne dôsledne

nevysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania. Stotožnil sa s
odvolacími námietkami prokurátora vo vzťahu ku konaniu obžalovaného spočívajúcom v úmyselnom
skresľovaní evidencie hotovosti v depozite a teda s možnou právnou kvalifikáciou jeho konania
ako trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods.4 písm.a/ Tr. zák., vyslovil názor, že výsluch znalca na hlavnom pojednávaní potom, ako bola
vec zrušená predchádzajúcim uznesením, nemožno vyhodnotiť ako nevierohodný a nesprávny v
súvislosti s celkovým posudzovaním výpovede znalca na hlavnom pojednávaní. Ďalej vyjadril názor,

že aj konštatovanie vyhodnotenia svedeckej výpovedi svedka T. zo strany okresného súdu ako
nedôveryhodnej nemá oporu vo vykonanom dokazovaní v súvislosti s výpoveďami ďalších vypočutých
svedkov, na ktoré poukázal prokurátor. V konečnom dôsledku krajský súd uviedol, že bude úlohou
okresného súdu po zrušení veci dôsledne sa vysporiadať s usvedčujúcimi dôkazmi, na ktoré poukázal
prokurátor v podanom odvolaní a to najmä z výpoveďou svedka T. a v tejto súvislosti s vykonaným

znaleckým dokazovaním ako aj výsluchom znalca C.. P. B. PhD. a ďalšími dôkazmi, ktoré podľa názoru
prokurátora preukazujú konanie obžalovaného a vo veci spravodlivo v zákonne rozhodnúť.
V tejto súvislosti vo vzťahu k námietkam obhajoby týkajúcich sa zmeny právnej kvalifikácie konania
obžalovaného považuje krajský súd za potrebné uviesť, že sa nestotožnil s názorom obhajoby, že došlo
k porušeniu práva obžalovaného na spravodlivý proces. Skutočnosť, že konanie obžalovaného môže
byť posúdené ako trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods.1,4

písm. a/ Tr. zák. je zrejmá už z prvého zrušujúceho uznesenia krajského súdu a to na základe dôvodov
podaného odvolania zo strany prokurátora, pričom obžalovaný je počas celého trestného stíhania
zastúpený kvalifikovanou obhajobou. Obžalovanému tak nič nebránilo podávať návrhy na doplnenie
dokazovania. Len pre úplnosť v tejto súvislosti krajský súd dodáva, že podľa § 278 ods. 3 Tr. por. súd nie
je viazaný právnym posúdením skutku v obžalobe a podľa § 284 ods. 2 Tr. por. vyplýva povinnosť súdu

upozorniť obžalovaného na zmenu právnej kvalifikácie len v prípade, ak prichádza do úvahy uznanie
viny z trestného činu podľa prísnejšieho ustanovenia zákona, ako podľa ktorého posudzovala skutok
obžaloba. Tak v prípade trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 4 Tr. zákona ako aj trestného činu
porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 4, ustanovuje Trestný zákon trest
odňatia slobody v rovnakej výmere, t.j. vo výmere 10 - 15 rokov trestu odňatia slobody. Ako to však už

vyššie krajský súd uviedol a ako to vyplýva z predchádzajúcich rozhodnutí krajského súdu a dôvodov
odvolaní prokurátora, možnosť posúdenia konania obžalovaného podľa § 237 ods. 1,4 Tr. zák. bola
obhajobe známa po prvom odvolaní prokurátora proti rozsudku okresného súdu zo dňa 29.09.2016.
Po podrobnom preskúmaní napadnutého rozsudku, s ktorým sa inak krajský súd v celom rozsahu
stotožňuje, jeho odôvodnenia ako aj dôvodov podaného odvolania považuje krajský súd za potrebné

poukázať podrobne na nasledujúce skutočnosti, vyplývajúce z vykonaného dokazovania.

V prvom rade krajský súd dáva do pozornosti nasledujúci nesúlad údajov vyplývajúcich z dostupných
jednotlivých správ o dennej prevádzke, ktoré obžalovaný vytláčal pre pobočku a celkových správ o
dennej prevádzke, ktoré obžalovaný zasielal do centrály.

Zo správy o dennej prevádzke zo dňa 10.02.2009 (vytlačenou obžalovaným pre pobočku ) je zrejmé, že
stav počiatočnej hotovosti v trezore 50 eurových bankoviek bol 2.237 kusov. Z celkovej správy o dennej
prevádzke zo dňa 10.02.2009 je zrejmý počiatočný stav hotovosti 50 eurových bankoviek v počitárni
Košice 6.637 kusov. Rozdiel medzi údajom o počte kusov 50 eurových bankoviek medzi správou o
dennej prevádzke a celkovou správou o dennej prevádzke ( zasielanou obžalovaným do centrály v

Bratislave ) je teda 6.637 - 2.237 = 4.400 ks 50 eurových bankoviek.
Zo správy o dennej prevádzke zo dňa 12.02.2009 (vytlačenou obžalovaným pre pobočku ) je zrejmé, že
stav počiatočnej hotovosti v trezore 50 eurových bankoviek bol 573 kusov. Z celkovej správy o dennej
prevádzke zo dňa 12.02.2009 je zrejmý počiatočný stav hotovosti 50 eurových bankoviek v počitárni
Košice 4.973 kusov. Rozdiel medzi údajom o počte kusov 50 eurových bankoviek medzi správou o

dennej prevádzke a celkovou správou o dennej prevádzke ( zasielanou obžalovaným do centrály v
Bratislave ) je teda 4.973 - 573 = 4.400 ks 50 eurových bankoviek.
Zo správy o dennej prevádzke zo dňa 13.02.2009 (vytlačenou obžalovaným pre pobočku ) je zrejmé, že
stav počiatočnej hotovosti v trezore 50 eurových bankoviek bol 11.623 kusov. Z celkovej správy o dennej
prevádzke zo dňa 13.02.2009 je zrejmý počiatočný stav hotovosti 50 eurových bankoviek v počitárni

Košice 16.023 kusov. Rozdiel medzi údajom o počte kusov 50 eurových bankoviek medzi správou o
dennej prevádzke a celkovou správou o dennej prevádzke ( zasielanou obžalovaným do centrály v
Bratislave ) je teda 16.023 - 11.623 = 4.400 ks 50 eurových bankoviek.
Zo správy o dennej prevádzke zo dňa 16.02.2009 (vytlačenou obžalovaným pre pobočku ) je zrejmé, že
stav počiatočnej hotovosti v trezore 50 eurových bankoviek bol 10.683 kusov. Z celkovej správy o dennej

prevádzke zo dňa 16.02.2009 je zrejmý počiatočný stav hotovosti 50 eurových bankoviek v počitárni
Košice 15.083 kusov. Rozdiel medzi údajom o počte kusov 50 eurových bankoviek medzi správou o
dennej prevádzke a celkovou správou o dennej prevádzke ( zasielanou obžalovaným do centrály v
Bratislave ) je teda 15.083 - 10.683 = 4.400 ks 50 eurových bankoviek.Zo správy o dennej prevádzke zo dňa 17.02.2009 (vytlačenou obžalovaným pre pobočku ) je zrejmé, že
stav počiatočnej hotovosti v trezore 50 eurových bankoviek bol 8.456 kusov. Z celkovej správy o dennej
prevádzke zo dňa 17.02.2009 je zrejmý počiatočný stav hotovosti 50 eurových bankoviek v počitárni

Košice 12.856 kusov. Rozdiel medzi údajom o počte kusov 50 eurových bankoviek medzi správou o
dennej prevádzke a celkovou správou o dennej prevádzke ( zasielanou obžalovaným do centrály v
Bratislave ) je teda 12.856 - 8.456= 4.400 ks 50 eurových bankoviek.
Zo správy o dennej prevádzke zo dňa 18.02.2009 (vytlačenou obžalovaným pre pobočku ) je zrejmé, že
stav počiatočnej hotovosti v trezore 50 eurových bankoviek bol 8.456 kusov. Z celkovej správy o dennej

prevádzke zo dňa 18.02.2009 je zrejmý počiatočný stav hotovosti 50 eurových bankoviek v počitárni
Košice 12.856 kusov. Rozdiel medzi údajom o počte kusov 50 eurových bankoviek medzi správou o
dennej prevádzke a celkovou správou o dennej prevádzke ( zasielanou obžalovaným do centrály v
Bratislave ) je teda 12.856 - 8.456 = 4.400 ks 50 eurových bankoviek.
Zo správy o dennej prevádzke zo dňa 19.02.2009 (vytlačenou obžalovaným pre pobočku ) je zrejmé, že
stav počiatočnej hotovosti v trezore 50 eurových bankoviek bol 7.465 kusov. Z celkovej správy o dennej

prevádzke zo dňa 19.02.2009 je zrejmý počiatočný stav hotovosti 50 eurových bankoviek v počitárni
Košice 11.865 kusov. Rozdiel medzi údajom o počte kusov 50 eurových bankoviek medzi správou o
dennej prevádzke a celkovou správou o dennej prevádzke ( zasielanou obžalovaným do centrály v
Bratislave ) je teda 11.865 - 7.465 = 4.400 ks 50 eurových bankoviek.
Zo správy o dennej prevádzke zo dňa 20.02.2009 (vytlačenou obžalovaným pre pobočku ) je zrejmé, že

stav počiatočnej hotovosti v trezore 50 eurových bankoviek bol 3.985 kusov. Z celkovej správy o dennej
prevádzke zo dňa 20.02.2009 je zrejmý počiatočný stav hotovosti 50 eurových bankoviek v počitárni
Košice 8.385 kusov. Rozdiel medzi údajom o počte kusov 50 eurových bankoviek medzi správou o
dennej prevádzke a celkovou správou o dennej prevádzke ( zasielanou obžalovaným do centrály v
Bratislave ) je teda 8.385 - 3.985 = 4.400 ks 50 eurových bankoviek.

K správam zo dňa 20.02.2009 je potrebné uviesť, že to bol posledný deň, kedy obžalovaný Borovský bol
v práci a robil kontrolu depozitu ČSOB banky. Súčasťou spisového materiálu je originál správy o dennej
prevádzke zo dňa 20.02.2009 ( č.l. 169 ), ktorú predložila svedkyňa T. a ktorá je podpísaná obžalovaným
V.. V tejto súvislosti poukazuje krajský súd aj na výpoveď svedkyne tak ku dňu 20.02.2009 ako aj ku
dňu 23.02.2009, kedy už obžalovaný nebol v práci. Svedkyňa vo svojej výpovedi, tak v prípravnom

konaní ako aj na hlavnom pojednávaní podrobne popísala tak okolnosti týkajúce sa dňa 20.02.2009
ako aj 23.02.2009, kedy v priebehu kontroly pri prepočítavaní depozitu ČSOB podľa dennej správy,
ktorú vytlačila z PC zistila, že stav podľa správy o dennej prevádzke nesedí s fyzickým stavom, pričom
bol zistený rozdiel 4.400 kusov 50 eurových bankoviek. Teda išlo o rozdiel, ktorý zistila v pondelok
ráno 23.02.2009 už ako poverená vedúca počitárne a to na základe ňou vytlačenej správy o dennej

prevádzke. Svedkyňa zároveň doložila do spisového materiálu aj celkovú správu o dennej prevádzke
ČSOB banky zo dňa 20.02.2009 a správu o dennej prevádzke zo dňa 23.02.2009.
Zo správy o dennej prevádzke zo dňa 23.02.2009 (č.l.171) teda z pondelka rána, kedy už obžalovaný
nebol v práci a kedy prvý krát ako vedúca počitárne vykonávala kontrolu depozitov svedkyňa T. I. je
zrejmé, že ako počiatočný stav hotovosti 50 eurových bankoviek je uvedený počet kusov 8.385, čo je

už v súlade aj s celkovou správou o dennej prevádzke z tohto dňa (č.l. 35 ), teda v ktorej je uvedená
počiatočná hotovosť 50 eurových bankoviek počitárni Košice 8.385 kusov.
Je tak nepochybne preukázané, že minimálne odo dňa 10.02.2009 boli zapisované rozdielne stavy 50
eurových bankoviek v počte 4.400 kusov, teda v celkovej výške 220.000.- Eur.
Za takto zistených okolností nemal krajský súd žiadny dôvod spochybňovať ani výpoveď svedka X.

T., ktorý popísal okolnosti kontroly zo dňa 20.02.2009, kedy bol zistený finančný rozdiel, ktorý však
obžalovaný V. vysvetlil plnením bankomatov a keďže mu svedok dôveroval, rozdiel nezaznamenal. V
tejto súvislosti nedá krajskému súdu neuviesť, že bolo chybou, že svedok T. obžalovanému veril, zvlášť
za situácie, keď bol obžalovaný posledný deň v práci a možno mať pochybnosti prípadne aj o tom, či
tento svedok bol vhodným na výkon funkcie kontrolóra, avšak nejde o skutočnosti, ktoré sú predmetom

tohto konania a ktoré by spochybňovali konanie obžalovaného.
Nie je teda podľa názoru krajského súdu dôvod spochybňovať výpoveď svedka T., že obžalovanému pri
kontrole dňa 20.02.2009 veril a že vychádzal z údajov, ktoré mu diktoval obžalovaný V., keďže minimálne
od 10.02.2009 je nepochybný rozdiel v počte 4.400 kusov 50 eurových bankoviek v dennej správe
vytláčanej obžalovaným pre pobočku a v celkovej dennej správe zasielanej obžalovaným do centrály.

Je vylúčené, aby o tomto rozdiele obžalovaný vzhľadom na jeho pracovné zaradenie a uvedené časové
obdobie nevedel a že by išlo o nedbanlivostné konanie. Vykonaným dokazovaním boli nepochybne
zistené a potvrdené skutočnosti o skresľovaní výkazov dennej prevádzky o stave nominálov depozitu,pričom prehľady o dennej prevádzke a celkovej dennej prevádzke mal zasielať iba obžalovaný E. V. a
svedok P. Z., ktorý však pracovný pomer v spoločnosti ukončil od 01.02.2009.
Z dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 29.06.2007 ( č.l. 103) vyplýva, že zamestnávateľ a

zamestnanec sa dohodli odo dňa 01.07.2007 na zmene s tým, že dojednaný druh práce zamestnanca
E. V. sa mení na vedúceho počitárne. Zamestnanec bude v rámci uvedeného druhu práce riadiť a
zabezpečovať činnosť počitárne, spracovanie finančných hotovostí v zmysle všeobecne záväzných
právnych noriem, interných predpisov spoločností a nariadení divízie logistiky finančných hotovostí.
Zodpovedá za profesionálny a kvalifikovaný výkon práce priamo riadených zamestnancov, zaradených

na pracovných pozíciách - hlavný pokladník, pokladník. Dohliada a zodpovedá za správne a včasné
výstupy pre ďalšie organizačné zložky DLFH. Komunikuje s klientmi v rámci kompetencií a navrhuje
riešenie ich sťažností nadriadeného.
Z vykonaného dokazovania vrátane výpovede obžalovaného je zrejmé, že obžalovaný v čase od
01.01.2009 do 20.09.2009 nebol práceneschopný ani nečerpal dovolenku, obžalovaný si bol vedomý
svojich povinnosti, vrátane hmotnej zodpovednosti do 20.02.2009, zjavne poznal svoje povinnosti, čo

aj sám konštatuje vo svojej výpovedi a čo v konečnom dôsledku vyplýva aj zo znaleckého posudku,
z pracovnej zmluvy, jej dodatku a príloh - organizačného poriadku, inštrukcie o kontrolnej činnosti
riadiacimi pracovníkmi a zásad pre spracovanie bankoviek a mincí.
Zistené, bezpochyby úmyselné skresľovanie údajov zo strany E. V. okresný súd správne ustálil ako
úmyselné zakrývanie a skresľovanie vzniknutého rozdielu depozitu ČSOB, celkovo v rozsahu 4.400

kusov bankoviek nominálnej hodnoty 50.- Eur, teda v celkovej výške 220.000.-Eur, čím porušil svoju
povinnosť ako vedúceho počitárne na základe pracovnej zmluvy dohliadať a zodpovedať za správne
a včasné výstupy pre ďalšie organizačné zložky divízie logistiky finančných hotovostí. Obžalovaný
vzniknutú diferenciu, ktorou sa inštrukcia riaditeľa divízie logistiky finančných hotovostí - zásady pre
spracovanie bankoviek a mincí zaoberá, nielenže zakrýval, ale celkom zjavne aj vedome skresľoval a

to v čase krátko pred skončením pracovnej činnosti v poškodenej spoločnosti.

Toto konanie tak aj podľa názoru krajského súdu napĺňa všetky pojmové znaky obzvlášť závažného
zločinu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods.1, ods. 4 písm.a/ Tr. zák.,
ktorého podstatou nie je to, či sa páchateľ obohatil, ale to, že porušením jeho povinností vyplývajúcich

z jeho pracovného zaradenia vznikla škoda na cudzom majetku.

Vzhľadom na časové súvislosti, na ktoré krajský súd bližšie poukázal, t.j., že vzniknutá diferencia je
daná minimálne od 10.02.2009 je tak podľa názoru krajského súdu irelevantná argumentácia obhajoby
v tom smere, že neboli zachované pečate v čase od 20.02. do 23.02.2009, kedy diferenciu zistila nová

vedúca počitárne svedkyňa T. I.. Z rovnakého dôvodu sú irelevantné aj obhajobou namietané rozpory
vo výpovediach svedkov I., C. a I. v súvislosti s následnou kontrolou vykonávanou po zistení diferencie.

Vo vzťahu k výroku o treste sa krajský súd stotožnil s názorom okresného súdu, o aplikácií ustanovenia
§ 39 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby

vzhľadom na dĺžku konania v predmetnej trestnej veci.

V demokratickom právnom štáte sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať základné práva
a slobody a úlohou súdov je poskytovať im ochranu. Pri ochrane základných práv a slobôd je
potrebné trvať na uplatnení zásady priamosti a bezprostrednosti. V prípade, že všeobecný súd zistí

už sám porušenie základného práva, či slobody, je povinný uskutočniť všetky opatrenia k tomu, aby k
ďalšiemu porušovaniu nedochádzalo a už existujúce porušenie odčiniť prostriedkami, ktorými disponuje
v rámci svojej právomoci. V trestnom konaní sú tak súdy povinné rešpektovať požiadavku spravodlivej
rovnováhy medzi obmedzením práva na osobnú slobodu na jednej strane a verejným záujmom na
stíhaní a potrestaní príslušného subjektu na strane druhej (ÚS ČR IV.ÚS 380/09).

Ústava Slovenskej republiky v článku 48 ods. 2 zaručuje, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení
Protokolu č. 11, ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 1998 v článku 6 ods. 1 zakotvuje, že každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednávaná nezávislým

a nestranným súdom. Primeraná lehota, v ktorej má byť vec prejednaná nie je výslovne stanovená, je
však riešená judikatúrou Európskeho súdu a vyplýva z nej, že v trestnom konaní lehota začína plynúť
od vznesenia obvinenia. Pri posudzovaní lehoty je potrebné prihliadať na zložitosť prípadu, chovanie
osôb, ktoré mohli prispieť k prieťahom a tiež k spôsobu, akým štátne orgány záležitosť prejednali. Vovýnimočných prípadoch Európsky súd uznal za primeranú lehotu konania pred vnútroštátnymi orgánmi
lehotuvtrvaní6rokov.Svojimidôsledkamivkontextedobyprevyšujúcejdanúdobu,resp.predstavujúcej
násobky danej doby od spáchania skutku tak môže nadobudnúť charakter odopretia spravodlivosti

(denegatio iustitiae).

Ochrana práva na primeranú dĺžku konania, ktorú garantuje článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a článok 6 ods. 1, 2 Dohovoru, resp. kompenzácia jeho porušenia môže byť dosiahnutá
prostriedkami, ktoré sú vlastné trestnému právu, ak sú jeho normy vykladané ústavne komformným

spôsobom. Takto naznačený postup trestných senátov všeobecných súdov je aj istou formou prevencie
pred nastúpením zodpovednosti súdu (štátu) a jeho povinnosti ku kompenzácii vo finančnom vyjadrení.

Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je tak bezpochyby významným zásahom do
princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces, pričom neprimeraná dĺžka konania je závažným
a nežiadúcim javom, ktorý nielen odporuje zmyslu práva obvineného na spravodlivý proces, ale je i v

rozpore so základnými zásadami trestného práva a odporuje účelu trestného konania.

Článok 6 ods. 1 Dohovoru nestanovuje žiadnu výchovnú sankciu, ktorou by stíhal porušenie práva na
spravodlivý proces, ktoré je v tomto článku zakotvené a pod ktorým je uvedený celý rad čiastkových práv
a slobôd, ktorého súčasťou je i právo na rozhodnutie v primeranej lehote.

Ako to už vyššie krajský súd uviedol, primeranosť dĺžky konania je judikatúrou ESĽP posudzovaná s
ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím ku kritériám zakotveným v judikatúre, akými
sú zložitosť prípadu, správanie sťažovateľa a správanie sa štátnych orgánov, poprípade čo je pre
sťažovateľa v stávke. ESĽP v žiadnom zo svojich rozhodnutí nekonkretizoval všeobecne záväznú dobu,

ktorú by bolo možné za primeranú lehotu považovať s tým, že každú trestnú vec je potrebné hodnotiť
individuálne s poukazom na všetky konkrétne okolnosti daného prípadu.

Rovnako ako okresný súd aj krajský súd podotýka, že v danom prípade je zrejmé, že skutok bol páchaný
vo februári 2009, k vzneseniu obvinenia došlo dňa 25.5.2011, obžalobu podal Krajský prokurátor dňa

12.9.2014 a po opakovanom zrušení a vrátení veci rozhodol súd I. stupňa rozsudkom zo dňa 10.1.2022.
Pri posudzovaní dĺžky konania je tak z predloženého spisového materiálu zrejmé, že od spáchania
skutku uplynulo do právoplatného rozhodnutia krajského súdu 14 rokov a samotné trestné stíhanie je
vedené proti obžalovanému takmer 12 rokov.

Pokiaľ ide o osobu obžalovaného, z odpisu registra trestov je zrejmé, že tento doposiaľ, teda ani pred
ani po spáchaní prejednávaného skutku nebol odsúdený za žiadny trestný čin. Dĺžka konania je tak v
kontexte vyššie uvedených skutočností významnou okolnosťou z hľadiska posudzovania výnimočných
okolností prípadu v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zákona, ktorá má vplyv na hodnotenie stupňa nebezpečnosti
činu pre spoločnosť, ktorý sa uplynutím času znižuje, rovnako ako sa znižuje potreba postihnutia

páchateľa, keďže výrazným odstupom času sa míňa aj účel trestu. V tejto súvislosti je aj krajský
súd nútený tiež konštatovať, že celková dĺžka trestného konania v predmetnej trestnej veci nebola
spôsobená prieťahmi či obštrukciami zo strany obžalovaného a doba, ktorá uplynula od spáchania
skutku presahujúca 14 rokov je podľa názoru krajského súdu neprimeraná aj pri zohľadnení charakteru
a závažnosti predmetnej trestnej činnosti.

V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti súdu nič nebráni neúmernú dĺžku konania zohľadniť pri
výmere trestu a tak poskytnúť dotknutej osobe spravodlivé zadosťučinenie. V tomto smere je judikatúra
ESĽP a toho času už aj súdov Slovenskej republiky jednoznačná a vyplýva z nej, že zmiernenie trestu
z dôvodu neprimeranosti dĺžky konania v zásade zbavuje jednotlivca jeho postavenia obete v zmysle

článku 34 Dohovoru za predpokladu, že vnútroštátne orgány uznajú, či už výslovne alebo v podstate
veci, že šlo o porušenie Dohovoru a uskutočnia nápravu.

Je nepochybné, že v predmetnej trestnej veci je doba, po ktorú je vedené trestné stíhanie voči
obžalovanému neprimeraná a nezodpovedá požiadavkám zákonnosti, ústavnosti a spravodlivého

procesu. Táto okolnosť nie je jedinou, avšak významnou okolnosťou pre zváženie formy kompenzácie
porušeného práva na prejednanie veci v primeranej lehote. Popri rešpektovaniu práva na prejednanie
veci v primeranej lehote je potrebné zdôrazniť aj účel trestného konania, ktorým je predovšetkým to,
aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaný, pričommá pôsobiť na upevnenie zákonnosti, na prechádzanie a zamedzovanie trestnej činnosti, na výchovu
občanov v duchu dôsledného zachovávania zákonov a pravidiel občianskeho spolužitia a čestného
plnenia povinností k štátu a k spoločnosti. Preto pri zvažovaní formy kompenzácie nemohol krajský

súd neprihliadnuť aj na stupeň závažnosti, charakter a rozsah trestnej činnosti, ktorej sa obžalovaný
v predmetnej trestnej veci dopustil a ktorá napĺňa všetky pojmové znaky obzvlášť závažného zločinu
porušovania povinnosti pri správe cudzie majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 4 písm a/ Tr. zák., za ktorý
zákon ustanovuje trest odňatia slobody vo výmere 10-15 rokov. V danom konkrétnom prípade však aj
krajský súd aplikoval poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zák., t.j. že obžalovaný viedol pred

spáchaním trestného činu riadny život, čo má za následok pri absencií priťažujúcej okolnosti zníženie
hornej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby o 1 tretinu.

Zohľadniac popri vyššie uvedenom účele trestného konania aj právo obžalovaného na prejednanie
veci v primeranej lehote, ako aj skutočnosť, že obžalovaný E. V. nebol doposiaľ súdne trestaný, za
žiadny trestný čin, dospel aj krajský súd k záveru, že sú splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu

ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu
zákonom stanovenej trestnej sadzby v zmysle § 39 ods. 3 písm. c/ Tr. zák. a že obžalovanému postačí
uloženietrestuodňatiaslobodyvovýmere5rokovnepodmienečne,tedaúplnenadolnejhranicivzmysle
§ 39 ods. 3 písm. c/ Tr. zák., podľa ktorého pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu
však súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako 5 rokov, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná

hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody aspoň 10 rokov. Takto uložený trest odňatia slobody spĺňa
podľa názoru krajského súdu všetky kritéria z hľadiska tak individuálnej ako aj generálnej prevencie a je
zároveň primeranou kompenzáciou za porušené právo na spravodlivý proces, ktoré v sebe bezpochyby
zahŕňa aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote.

Rovnako ako okresný súd ani krajský súd nepoužil pri zaradení obžalovaného na výkon uloženého
trestu ustanovenie § 48 ods. 3 Tr. zák., teda že súd do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom
stráženia zaradí páchateľa obzvlášť závažného zločinu. Za použitia § 48 ods. 4 Tr. zák. krajský súd
zaradil obžalovaného na výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia, pretože je toho názoru, že s poukazom na jeho osobu a dĺžku času, ktorá uplynula od skutku

bude jeho náprava lepšie zaručená v minimálnom stupni stráženia.

Výroky rozsudku súdu I. stupňa o uložení ochranného dohľadu a o povinnosti obžalovaného zaplatiť
spôsobenú škodu zostávajú týmto rozsudkom nedotknuté.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.