Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. február 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/242/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3610201293
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:3610201293.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Halmovej a

sudcov Mgr. Miroslava Šeptáka a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v spore žalobcov 1/ D.. F. X., bývajúceho v B.
XXX, 2/ F. G., bývajúcej v B. XXX, 3/ D.. J. B., bývajúcej v B., L. XXXX/XX, 4/ E. X., bývajúceho v B. XXX,
5/ D.. J. B., bývajúceho v B., B. XXXX/X, zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Slávik a partneri,
s.r.o., so sídlom v Topoľčanoch, Nám. M. R. Štefánika 3, IČO: 36 861 375, proti žalovaným 1/ F.. T. X.,
bývajúcej v X., Č. V. B., X. XXX/XX, 2/ E. Q., bývajúci v X., Č. V. B., K. XXX/XX, zastúpených JUDr. Annou
Žedényiovou, advokátkou, so sídlom v Trenčíne, Palackého 85/5, za účasti D.. G.A. X., bývajúceho v X.,
Č. V.A. B., X. XXX/XX ako intervenienta na strane žalovaných, zastúpeného JUDr. Annou Žedényiovou,

advokátkou, so sídlom v Trenčíne, Palackého 85/5, vedenom na Okresnom súde Partizánske pod sp.
zn. 4C/30/2010, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o dovolaní žalovaných 1/ a 2/ proti
rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co/137/2019 z 20. mája 2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie zamieta.

Žalobcovia 1/ až 5/ m a j ú voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania v celom
rozsahu.

Intervenientovi na strane žalovaných 1/ a 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Partizánske (ďalej aj súd prvej inštancie resp. okresný súd) rozsudkom č. k.
4Co/30/2010-538 z 21. mája 2019 (v poradí druhým) určil, že nehnuteľnosti v kat. území V. B., zapísané
Okresným úradom, katastrálnym odborom Partizánske na LV č. XXX ako parc. č. XXXX/X, orná pôda
vo výmere 197 m2 a parc. č. XXXX/X, zastavané plochy a nádvoria vo výmere 98 m2 a na LV č.
XXX ako parc. č. XXXX/X, orná pôda vo výmere 385 m2 (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“) patria
v celosti do dedičstva po Š. X., nar. XX. L. XXXX, zomrelom XX. Q. XXXX (výrok I.). Výrokom II.

žalovaným 1/ a 2/ (ďalej aj „žalovaní“) uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom 1/
až 5/ (ďalej aj „žalobcovia“) spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že
o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Intervenientovi na strane žalovaných
náhradu trov konania nepriznal (výrok III.). V dôvodoch svojho rozhodnutia v prvom rade uviedol, že
žalobcovia majú v danom spore naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože sporné
nehnuteľnosti sú zapísané ako vlastníctvo žalovaných a bez požadovaného určenia nie je možné ich

prejednať v dedičskom konaní po Š. X.. Z ďalšieho vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaní
svoje vlastnícke právo odvíjajú od svojej právnej predchodkyne F. H. Q.Á., ktorá ho získala na základe
notárskej zápisnice zo dňa 17. marca 2000, sp. zn. N131/00, NZ 133/00, na základe ktorej jej bolo
osvedčené titulom vydržania vlastnícke právo. F. H. Q. k svojej žiadosti o vydanie osvedčenia doložilavýpis z pozemkovej knihy, geometrický plán a prehlásenie. Iné dôkazy preukazujúce, že mala sporné
nehnuteľnosti v pokojnej a nerušenej držbe počas zákonom ustanovenej doby preukázané neboli.
Právna predchodkyňa žalovaných vo svojom prehlásení uviedla, že sporné nehnuteľnosti nadobudla na

základe kúpnej zmluvy zo dňa 12. septembra 1952 od svojho otca Q. H.. Túto kúpnu zmluvu označila
za titul, na základe ktorého nadobudla do držby nehnuteľnosti, ktorým v zmysle zápisu v pozemkovej
knihe vo vložke číslo 400, v k.ú. V. B. svedčí vlastnícke právo v prospech právneho predchodcu
žalobcov Š. X., rod. R. a po jej smrti Š. X.. Tento ku dňu svojej smrti nehnuteľnosti nepredal, nezamenil,
nedaroval, ani iným spôsobom ich nepreviedol na inú osobu alebo štát. Pokiaľ žalovaní (resp. ich

právna predchodkyňa) tvrdili, že sporné nehnuteľnosti nadobudla na základe kúpnej zmluvy od svojho
otca Q. H., túto kúpnu zmluvu okresný súd nepovažoval za titul na základe ktorého mohla právna
predchodkyňa žalovaných nadobudnúť do držby sporné nehnuteľnosti. V uvedenom smere poukázal
na to, že už právni predchodcovia žalobcov, resp. samotní žalobcovia užívali sporné nehnuteľnosti,
resp. ich časť už v čase odkedy podľa notárskej zápisnice ich mala užívať právna predchodkyňa
žalovaných. Boli totiž nedielnou súčasťou celého pozemku právnej predchodkyne žalobcov. Starí rodičia

a právna predchodkyňa žalovaných nepochybne vedeli pokiaľ siahajú hranice ich pozemku. V rozpore s
tvrdeniami žalovaných o tom, že ich právna predchodkyňa užívala po celú dobu nehnuteľnosti v dobrej
viere bola aj skutočnosť vyhotovenia geometrického plánu č. 762-2520-1291/76 z roku 1976, v ktorom
bol oddelený pozemok parc. č. XXX/X v kat. území V. B. (pozemok právnej predchodkyne žalovaných)
od pozemku označeného v geometrickom pláne ako parc. č. XXX/X (t.j. od sporných pozemkov). Právnej

predchodkyne žalovaných v roku 1976/1977 muselo byť zrejmé, že sporný pozemok vtedy označovaný
ako parc. č. XXX/X patril k pozemku XXX/X, inak povedané právnej predchodkyni žalovaných na
základe geometrického plánu muselo byť zrejmé, že sporné nehnuteľnosti nie sú v jej vlastníctve,
pretože nejde o súčasť jej pozemku parc. č. XXX/X, ktorý nadobudla kúpnou zmluvou z roku 1952.
Predmetný spor okresný súd uzatváral konštatovaním, že držbu právnymi predchodcami žalovaných

nemožno so zreteľom na okolnosti prípadu považovať za oprávnenú, nejde o ospravedlniteľný omyl
vo výmere nadobudnutých a skutočne užívaných nehnuteľností, keďže výmera sporných pozemkov
je 680 m2, čo predstavuje pás široký na začiatku asi 3 m a na konci asi 4 m, ktorú výmeru nie je
možné považovať za zanedbateľnú a tiež takú ktorej by prichádzal do úvahy ospravedlniteľný omyl
držiteľa. Pokiaľ aj žalobcovia časť parcely, ktorá nebola vyvlastnená neužívali, vlastnícke právo k

nej ich právny predchodca Š. X. nestratil, pretože vlastnícke právo sa nepremlčuje. Pri rozhodovaní
vo veci samej okresný súd zohľadnil aj to, že pokiaľ bola podkladom pre zápis vlastníckeho práva
notárska zápisnica z tejto nevyplynulo akým spôsobom bola preukázaná oprávnenosť držby právnej
predchodkyne žalovaných. K držbe nehnuteľnosti sa totiž nevyjadroval ani dotknutý vlastník ani obec.
Notárska zápisnica vychádzala len z tvrdenia právnej predchodkyne žalovaných z geometrického plánu,

ktorý si dala vypracovať. V spore neboli predložené žiadne objektívne dôkazy preukazujúce, že právna
predchodkyňa žalovaných mala sporné nehnuteľnosti po celú vydržaciu dobu v pokojnej, dobromyseľnej
držbe a preto súd prvej inštancie žalobe žalobcov v celom rozsahu vyhovel a to po tom ako v súlade
s pokynom odvolacieho súdu vypočul ešte svedkyňu O. U., z ktorej výpovede však žiadne okolnosti
významné pre rozhodnutie nezistil, pretože menovaná si nespomenula ani neuviedla iné skutočnosti

odôvodňujúce oprávnenú držbu starých rodičov žalovaných. Oprávnená držba nebola preukázaná ani
písomným vyjadrením F. H., sestry svedkyne O. U.. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol
podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) v spojení s §
262 ods. 1 a 2 CSP. Neúspešným žalovaným uložil povinnosť zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Intervenientovi na strane žalovaných súd prvej inštancie náhradu

trov konania nepriznal, ani mu neuložil povinnosť nahradiť žalobcom trovy konania majúc za to, že
samotný intervenient nie je vlastníkom spornej nehnuteľnosti a do svojho postavenia sa dostal len v
priebehu konania.

2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ ako aj intervenienta

na ich strane rozsudkom z 20. mája 2020 sp. zn. 19Co/137/2019 rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Žalovaným uložil povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcom 1/ až 5/ spoločne a nerozdielne náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
Uviedol, že okresný súd dospel v danom prípade k správnemu právnemu záveru, že žalobcovia majú
naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože bez takéhoto určenia sa nemôžu účinne

domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva (dedičského práva). Ich právne postavenie vo vzťahu
k sporným nehnuteľnostiam by bolo neisté. V konečnom dôsledku v uvedenom smere nebolo ani
rozhodnutie súdu prvej inštancie podaným odvolaním spochybňované. Pokiaľ ide o vec samú odvolací
súd konštatoval, že odvolatelia vo svojom opravnom prostriedku zdôraznili uprednostnenie princípuprávnej istoty dobromyseľných nadobúdateľov pred ochranou vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov,
v ktorej súvislosti poukázali na závery plynúce z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. I ÚS 540/2015-33. Odvolací súd sa ale s námietkami žalovaných nestotožnil. Mal za to, že v

spore bola vyvrátená pravdivosť vyhlásenia právnej predchodkyne žalovaných a teda že táto nesplnila
základné predpoklady vydržania a to oprávnenosť držby a nepretržitosť oprávnenej držby počas celej
zákonom ustanovenej doby. Žalovaní sa preto nemohli stať dobromyseľnými nadobúdateľmi sporných
nehnuteľností na základe uzavretej darovacej zmluvy zo dňa 07. decembra 2000 a preto ani odvolací
súd nevidel dôvod, aby uprednostnil princíp právnej istoty žalovaných ako nadobúdateľov pred ochranou

vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov, čoho sa žalovaní a intervenient na ich strane v podanom
odvolaní domáhali. Na správnosť tohto záveru nemala vplyv ani obrana žalovaných, že sa o sporné
nehnuteľnosti dlhodobo riadne starali, obhospodarovali ich, na vlastné náklady vybetónovali betónovú
prístupovú cestu k rodinnému domu a okrasnú záhradu, čo predstavovalo nemalé finančné prostriedky.
Napokon pokiaľ odvolatelia argumentovali aj povahou notárskej zápisnice a okolnosťami jej spísania,
pričom sami nemali vedomosť, čo bolo obsahom a aké prílohy boli predložené, z čoho vyvodili názor,

že notár bol garantom a kontrolou zákonnosti, čo do správnosti vyhlásenia tvrdenia H. Q. odvolací súd
uviedol, že podstatou činnosti notára pri vydávaní osvedčenia na rozdiel od spisovania právnych úkonov
je len zaznamenať dej, ktorý sa pred ním odohráva. Význam osvedčenia spočíva v tom, že príslušná
notárska zápisnica je dôkazom o tom, že úkon (vyhlásenie) bol urobený, akým spôsobom a kedy sa
tak stalo, pričom pravdivosť toho, čo sa osvedčuje alebo potvrdzuje platí dovtedy kým nie je dokázaný

opak, k čomu v danom spore aj došlo. Vyhlásenie o právnej skutočnosti v notárskej zápisnici nie je
právny úkon, ale iba záznamom o účastníkom tvrdených skutočnostiach. Ani z uvedeného pohľadu preto
odvolacia argumentácia žalovaných neobstála. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol
podľa § 396, § 355 ods. 1, § 362 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalobcom priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v celom rozsahu.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní 1/ a 2/ (ďalej aj „dovolatelia“) dovolanie, prípustnosť
ktorého vyvodzovali z ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Mali za to, že rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. S poukazom na citovanú judikatúru najvyššieho súd vyslovili

presvedčenie, že „nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere,
musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým
svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj aj R
14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy
musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou“. V prípade posudzovania dobrej

viery nadobúdateľa nehnuteľností je potrebné vykonať dokazovanie s ohľadom na všetky okolnosti
nadobudnutia nehnuteľností (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obo/3/2016).
Aj ústavný súd vo svojej judikatúre (vid. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
151/2016z3.mája2017)dospelkzáveru,že„privzájomnejkolíziiprincípuochranydobrejvieryďalšieho
nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte)

a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka princíp nemo plus iuris ad alium transfere
potest quam habet, t.j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má) má vyššie riziko má
niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť
o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom
správnom (katastrálnom) konaní“. V danom prípade odvolací súd posudzoval len otázku platného

nadobudnutia vlastníckeho práva predchodcom žalovaných 1/ a 2/ a intervenienta, pričom skonštatoval,
že predchodca žalovaných a intervenient nesplnili zákonom požadované podmienky na vydržanie
vlastníckeho práva k prejednávaným nehnuteľnostiam. Z dôvodu, ak platne nenadobudol vlastnícke
právo predchodca, tak ani žalovaní a intervenient nemohli platne nadobudnúť vlastnícke právo.
Dobrou vierou žalovaných a intervenienta sa nezaoberal. V napadnutom rozsudku absentuje akékoľvek

vyváženie kolidujúcich práv žalobcov ako právnych nástupcov pôvodného vlastníka (poručiteľa) a
žalovaných resp. aj intervenienta, ktorí tvrdia a preukázali, že sú dobromyseľnými nadobúdateľmi,
ktorým má byť poskytnutá súdna ochrana ich vlastníckeho práva. Odvolací súd sa tiež vôbec nezoberal
aj tým, aký skutkový a právny dosah bude mať konanie žalobcov na žalovaného 1/ a 2/, resp. aj
intervenienta, ktorí nehnuteľnosti zhodnotili a zveľadili investíciami (žalovaná 1/ spolu s intervenientom

na nehnuteľnostiach vybudovala na vlastné náklady betónovú prístupovú cestu ako bezprostredný
vstup k rodinnému domu, okrasnú záhradu, závlahu, siete, čo spolu predstavovalo nemalé finančné
prostriedky;vokrasnejčastisúniekoľkoročnédreviny,okrasnérastliny,spevnenéplochy,siete,závlaha),
dlhé roky nakladali s nimi ako s vlastnými. V prípade akýchkoľvek pochybností zo strany žalovaných oneplatnom nadobudnutí vlastníckeho práva, resp. najmä žalovanej 1/ by takéto investície do cudzieho
majetku nikdy nevložila a svoj rodinný dom by umiestnila úplne inak. Na druhej strane žalobcovia sa
k spornej nehnuteľnosti správali nezodpovedne tým, že sa vôbec nezaujímali o priebeh konfiškácie -

právne dokumenty, ktoré im boli doručované, prílohy, geometrické plány a podobne, t.j. najmä však
rozsah konfiškácie nehnuteľností a od roku 1954 boli v presvedčení, že vlastnícke právo k spornej
nehnuteľnosti úplne stratili a od tej doby sa o nehnuteľnosť prestali zaujímať a na ňu chodiť. Žalobcom
preto treba vytknúť nedbalosť pri ochrane svojho vlastníckeho práva, bližšie sa nezaujímali o rozsah
vyvlastnenia, a teda konali nezodpovedne. O tom, že zostala časť parcely sa dozvedeli vyslovene

čisto náhodne - cca po viac ako 55 rokoch od vyvlastnenia, žalobu na určenie vlastníckeho práva
podali na Okresný súd Partizánske až takmer krátko pred uplynutí 10-ročnej premlčacej lehoty od
nadobudnutia nehnuteľností žalovaným, kde jej účelom nie je ako oni sami uviedli nadobudnutie
vlastníckehopráva,alezískanielenfinančnéhovyrovnaniaodžalovaných,pretožespornénehnuteľnosti
vzhľadom na ich tvar, veľkosť a umiestnenie medzi dvoma pozemkami nie sú vhodné ani na obrábanie
alebo ani ako samostatná parcela, a preto pre nich, resp. ani pre iné tretie osoby nemajú žiadny

hospodársky alebo iný význam. Majú význam vyslovene iba pre žalovaných, resp. najmä žalovanú 1/
a intervenienta - jej manžela. Za ďalšie dovolatelia zdôraznili, že Správa katastra Partizánske notársku
zápisnicu o nadobudnutí vlastníckeho práva ich predchodcu zapísala do katastra nehnuteľností, čím
potvrdila jej zákonnosť a formálnu správnosť. Notár bol garantom a kontrolórom zákonnosti čo do
splnenia formálnych (nie obsahových) zákonných podmienok k vydržaniu vlastníckeho práva. Notárska

zápisnica o vyhlásení o vydržaní vlastníckeho práva bola predmetom záznamového konania podľa
ustanovenia § 34 katastrálneho zákona na vtedy ešte označovanej Správe katastra Partizánske, ktorá
pred zápisom tejto záznamovej listiny do katastra nehnuteľností bola povinná podľa § 35 ods. 2 písm.
c/ katastrálneho zákona kontrolovať formálnu správnosť notárskej zápisnice, t.j. či notárska zápisnica
obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti, vrátane príloh. Žalovaní 1/ a 2/ navrhli, aby dovolací

súdzrušilnapadnutérozhodnutieodvolaciehosúduavecmuvrátilnaďalšiekonanie,súčasnesiuplatnili
náhradu trov dovolacieho konania.

4. Žalobcovia 1/ až 5/ vo svojom vyjadrení uviedli, že dovolanie žalovaných nie je dôvodné. Napádaný
rozsudok odvolacieho považujú v celom rozsahu za vecne správny a preto navrhli dovolanie žalovaných

podľa § 448 CSP ako nedôvodné zamietnuť a priznať im náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu
100 %. Bližšie uviedli, že z vykonaných dôkazov v žiadnom prípade nevyplýva, že by žalovaní mohli
byť dobromyseľnými nadobúdateľmi a že by im preto mala patriť taká ochrana v súdnom spore, akej sa
domáhajú. Paradoxne, vzhľadom na zistený skutkový stav v tomto konaní, práve žalovanými citované
rozhodnutia svedčia proti im prezentovaným právnym záverom. Z vykonaných dôkazov vyplynulo, že

právna predchodkyňa žalovaných - ich matka - nebola v postavení najskôr dobromyseľného držiteľa
a potom ani dobromyseľného vlastníka. V uvedenom smere za rozhodujúci dôkaz svedčiaci proti
dobromyseľnosti právnej predchodkyne žalovaných žalobcovia poukázali na poľný náčrt zo dňa 17.
septembra 1976, ktorý bol robený pre účely geometrického plánu číslo 762-2520-1291/76 a pri ktorom
bola právna predchodkyňa žalovaných súčinná ako figurant. Musela preto poznať hranice svojich

parciel, ktoré sa mali deliť. Ako žalovaní, tak aj ich právna predchodkyňa si boli dobre vedomí toho,
že sporový pozemok im nepatrí, nemajú naň žiaden právny titul, pričom v roku 2000, v rýchlom
časovom slede za sebou, si právna predchodkyňa žalovaných sporový pozemok osvedčila čo do
vlastníctva notárskym osvedčením, nespĺňajúcim po právnej stránke všetky náležitosti a následne
pozemok darovala darovacou zmluvou žalovaným. Odhliadnuc od toho, že žalovaní museli vzhľadom

na príbuzenský vzťah k svojej právnej predchodkyni poznať skutočný stav veci, neobstojí ani poukaz na
darovaciu zmluvu ako argument svedčiaci pre záver o dobromyseľnosti žalovaných. Aj od žalovaných,
ako od každého iného nadobúdateľa, možno požadovať primeranú mieru opatrnosti pri nadobúdaní
nehnuteľnosti v tom smere, že je spravodlivé žiadať od nich skúmanie podkladov zápisu v katastri,
najmä ak usporiadanie bolo urobené tesne pred prevodom a navyše osvedčením, čo z listu vlastníctva

nepochybne sa dalo zistiť. Opačný záver by zvádzal k záveru o jednoduchej možnosti obídenia zákona
a k argumentácii o „dobromyseľnosti“ nadobudnutia.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v

súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady
pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mupredchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalovaných 1/ a 2/ je síce procesne prípustné, ale nie je
dôvodné a preto ho zamietol (§ 448 CSP).

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7.Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

8. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť

dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 C.s.p. alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

10. Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalovaní považujú ako nesprávne právne posúdenú otázku dobrej

viery nadobúdateľov spornej nehnuteľnosti resp. ochranu dobromyseľného nadobúdateľa vlastníckeho
práva. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu podľa ich presvedčenia nerešpektuje zásadu ochrany
dobrej viery a zásadu ochrany slobodnej vôle, zásadným spôsobom porušuje ich práva a oprávnené
záujmy a aj intervenienta ako dobromyseľných nadobúdateľov a vlastníkov nehnuteľností.

11. V danom prípade teda dovolatelia vymedzili právnu otázku, pri riešení ktorej sa mal odvolací súd
odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (s poukazom na rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 6Cdo/71/2011 z 27. februára 2013, R 14/2009). Po konštatovaní prípustnosti dovolania
dovolací súd pristúpil k meritórnemu dovolaciemu prieskumu a posúdeniu dôvodnosti podaného
dovolania z hľadiska uplatnenej dovolacej argumentácie, t. j. z hľadiska právneho posúdenia veci

odvolacím súdom vo vymedzenej právnej otázke.

12. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§
421 ods. 1 CSP) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako
judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo
viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiska vecného na ne nadviazali.

12.1. S prihliadnutím na čl. 3 CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba
zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho
dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR
a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. októbra

2017 sp. zn. 6Cdo/129/2017). Judikatúra ústavného súdu dotvára precedenčnú záväznosť ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v tom zmysle, že potvrdzuje ústavnú súladnosť dotknutej
interpretácie a aplikácie právnej úpravy realizovanej najvyšším súdom. Podmienkou precedenčnej
záväznosti toho-ktorého rozhodnutia nie je absolútna totožnosť so všetkými skutkovými okolnosťamiprejednávanej veci. Predpokladom precedenčnej záväznosti je podobnosť týkajúca sa relevantných,
ťažiskových okolností prejednávanej veci. Pokiaľ teda ústavný súd vyslovil názor na riešenie tej-ktorej
otázky ako jedna z najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 CSP), je potrebné aby dovolací súd k tejto

skutočnosti pri rozhodovaní prihliadol.

13. Dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie je viazaný (a zároveň obmedzený)
rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré v dovolaní označil dovolateľ (viď rozhodnutie veľkého senátu
obchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1VObdo/2/2020 a tiež 1VCdo/2/2022, 8Cdo/278/2019). V otázke

prelomenia zásady nemo plus iuris a s tým súvisiaceho nadobudnutia vlastníckeho práva od
nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa, došlo v čase po podaní predmetného dovolania
k ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a to prostredníctvom uznesenia veľkého senátu
obchodnoprávneho kolégia (ďalej len „veľký senát“) z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020. Vec
prejednávajúci senát preto skúmal, či napadnutým rozhodnutím došlo k odklonu od tejto rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

14. V predmetnom rozhodnutí veľký senát vo vzťahu k nastolenej právnej otázke okrem iného uviedol, že
slovenská právna úprava nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka vo všeobecnosti neupravuje,
keďže vlastnícke právo možno nadobudnúť len zákonom predpísaným spôsobom. To platí tak v prípade
derivatívneho nadobúdania vlastníckeho práva, ako aj v prípade originárneho nadobúdania vlastníckeho

práva. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom
upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len
od vlastníka, a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci
a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Veľký senát dodal, že z predmetného konštatovania
vyplýva, že neprichádza do úvahy, aby súdy bez toho, aby existoval zákonný podklad, rozširujúco

vyvodzovali možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera
nadobúdateľa postačuje na priznanie jej vlastníckeho práva, t. j. že by nadobudnutie vlastníckeho
práva od nevlastníka bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zotrvanie
na zásade nemo plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine nespravodlivo voči nadobúdateľovi
veci. Zároveň uviedol, že nadobudnutie veci v dobrej viere od nevlastníka vo všeobecnosti (t. j.

okrem prípadov výslovne predpokladaných zákonom) nie je možné zaradiť ani medzi iné skutočnosti
ustanovené zákonom, na základe ktorých možno nadobudnúť vlastnícke právo k veci (podľa § 132 ods.
1 Občianskeho zákonníka).

15. V rozhodnutí tiež poukázal na výnimky zo zásady nemo plus iuris, uprednostňujúce ochranu

dobromyseľného nadobúdateľa, ktoré sú taxatívne upravené naprieč jednotlivými právnymi predpismi.
Medzi tieto výnimky zaradil ustanovenia § 486 Občianskeho zákonníka, § 446 Obchodného zákonníka,
§ 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch a § 61
Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. marca 2017), (resp. § 140 ods. 2 písm. l/ v spojení s § 150
ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. apríla 2017), pričom uviedol, že v iných prípadoch

má dobrá viera nadobúdateľa význam len pri nárokoch podľa ustanovenia § 126 ods. 2 v spojení s § 129
ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorých sa však nadobúdateľ v dobrej viere - ktorý sa nestal vlastníkom
veci s poukazom na zásadu nemo plus iuris - nemôže domáhať voči skutočnému vlastníkovi veci.

16. Ďalej konštatoval, že pri posudzovaní zásady nemo plus iuris (resp. ochrany dobromyseľného

nadobúdateľa) je potrebné rozlišovať situácie, kedy došlo po uzatvorení kúpnej zmluvy k zrušeniu
nadobúdacieho titulu predávajúceho od situácie, kedy sa predávajúci vôbec nestal vlastníkom
prevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z dôvodu (absolútnej) neplatnosti zmluvy ako nadobúdacieho
titulu na strane predávajúceho. Dodal, že v prípade neplatnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam nedochádza k právnym následkom ňou predkladaným. Uvedené okrem iného

znamená, že ňou nedochádza k prevodu vlastníckeho práva z prevodcu na nadobúdateľa a keďže
nadobúdateľ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nenadobudol, nemôže s danými nehnuteľnosťami
nakladať, čo okrem iného znamená, že nadobúdateľ ich nemôže ďalej previesť na ďalší subjekt (ktorý
sa v takom prípade taktiež nemôže stať ich vlastníkom).

17. Vyslovil tiež záver, že je potrebné naďalej zotrvať na právnom závere vyslovenom najvyšším súdom
už v rozsudku sp. zn. 1Cdo/96/1995 (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998),
v zmysle ktorého „absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona a
hľadí sa naň, ako by nebol urobený; táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením anemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny
úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.“ Možnosť prelomenia zásady nemo plus iuris - okrem

zákonom predvídaných výnimiek - nie je podľa veľkého senátu možné odvodiť ani zo znenia ustanovenia
§ 70 ods. 1 katastrálneho zákona, a to ani s odkazom na článok 1 ods. 1 ústavy, z ktorého ako
takého tiež nie je možné odvodiť uprednostnenie ochrany dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti pred
ochranoujejvlastníkaaleboaspoňpomerovaniemedziochranouvlastníkaveciadobrouvierouďalšieho
nadobúdateľa.

18. Dospel k záveru, že dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosť zapísaného údaja v
katastri nehnuteľností o jej (predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje pre záver súdu o tom, že mohol
nadobudnúťvlastníckeprávo(apreposkytnutieochranytomutoprávu),aksapreukáže,žetátozapísaná
osoba v skutočnosti v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti,
napríklad z dôvodu, že predchádzajúca zmluva o prevode nehnuteľnosti predstavovala absolútne

neplatný právny úkon. Z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy predávajúci nemohol nadobudnúť
vlastnícke právo k nehnuteľnosti a rovnako tak nemohol „neexistujúce“ vlastnícke právo previesť na
ďalšiu osobu, hoci konajúcu v dobrej viere. Naďalej tak je potrebné zotrvať na právnom závere, že
absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, ak na jeho základe už bolo
kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

19. Vzhľadom na rozhodnutie veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia, najvyšší súd pristúpil k
posúdeniu dovolateľmi nastolenej otázky v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

20. Najvyšší súd uvádza, že právny záver vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu obchodnoprávneho

kolégia je aktuálny a berie naň zreteľ v tomto preskúmavanom prípade, nakoľko oba súdy ako
rozhodujúcu právnu otázku riešili práve kolíziu dvoch ústavných princípov, a to princípu ochrany dobrej
viery ďalšieho nadobúdateľa a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka.

21. V danom prípade súdy nižších inštancií na základe zisteného skutkového stavu v prvom rade

konštatovali, že držbu právnymi predchodcami žalovaných nemožno so zreteľom na okolnosti prípadu
považovať za oprávnenú, nejde o ospravedlniteľný omyl. Kúpnu zmluvu zo dňa 12. septembra
1952 na základe ktorej mohla právna predchodkyňa žalovaných nadobudnúť do držby sporné
nehnuteľnosti nepovažovali za spôsobilý titul pre oprávnenú držbu. Išlo v podstate iba o subjektívne
tvrdenia právnej predchodkyne žalovaných. Na základe uvedeného sa preto ani žalovaní nemohli

stať dobromyseľnými nadobúdateľmi sporných nehnuteľností v zmysle darovacej zmluvy zo dňa 07.
decembra 2000. Dovolatelia vo svojej argumentácii zdôrazňovali, že podľa ustálenej judikatúry súdov
Slovenskej republiky, súdov Českej republiky a Európskeho súdu pred ľudské práva dobromyseľnému
nadobúdateľovi vlastníckeho práva musí byť v materiálnom právnom štáte poskytnutá súdna ochrana
aj pred pôvodným (skutočným) vlastníkom. Odvolaciemu súdu vytýkali, že sa dobrou vierou žalovaných

a intervenienta sa nezaoberal. Odvolací súd v okolnostiach argumentácie žalovaných nevidel žiaden
dôvod na uprednostnenie princípu právnej istoty dobromyseľných nadobúdateľov pred ochranou
vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov. Vychádzajúc z okolností daného prípadu a zo záverov
rozhodnutia veľkého senátu, v zmysle ktorého „nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna
úprava umožňuje len v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že

vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka, a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje
ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris“ dovolací
súd po preskúmaní spisu dospel k záveru, že v danej veci k judikatórnemu odklonu nedošlo. Nejednalo
sa totiž o žiaden taxatívne uvedený prípad, kedy by mala dobrá viera nadobúdateľa právny význam.
Neobstojí ani argumentácia žalovaných o povahe notárskej zápisnice a dôvere k údajom zapísaných

do katastra nehnuteľnosti. V uvedenom smere dovolací súd v podrobnostiach poukazuje už na závery
vyslovené v rozhodnutí veľkého senátu (pozri bod 18. tohto rozhodnutia).

22. Pokiaľ ide o judikát R 14/2009, na ktorý vo svojej dovolacej argumentácii poukazovali žalovaní
podľa veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia pri posudzovaní nastolenej právnej otázky nemožno

odkazovať na judikát č. R 14/2009 a na prvorepublikové rozhodnutia č. 10750 a 9836, nakoľko
predmetné rozhodnutia otázku prelomenia zásady nemo plus iuris pri posudzovaní možnosti
nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe absolútne neplatného právneho úkonu
neriešia. Bližšie vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu z 18. decembra 2007, sp. zn. 4Cdo/274/2006(publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2009
pod R 14/2009) veľký senát obchodnoprávneho kolégia poukázal na to, že ústavný súd vychádzal
iba z dvoch viet obsiahnutých v odôvodnení predmetného rozhodnutia (konkrétne viet - „tretie osoby

konajúce v dobrej viere a spoliehajúce sa na platné právo nemôžu stratiť nadobudnuté práva. Inak by
bol totiž porušený aj princíp právnej istoty a vlastník by si nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo
zjavne nezodpovedá chápaniu materiálneho právneho štátu“ - pozn. veľkého senátu obchodnoprávneho
kolégia), a nezohľadnil uvedený rozsudok ako celok a ani skutkový stav, z ktorého najvyšší súd
vychádzal, a ktorý je odlišný od skutkového stavu, ktorý je daný v rozhodovanom spore.

23. Podľa názoru veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia nemožno závery vyslovené v judikáte
R 14/2009 vztiahnuť aj na prípady zmluvného prevodu nehnuteľnosti, kedy sa predávajúci nestal
vlastníkom nehnuteľností (pre neplatnosť nadobúdacieho titulu), ktorý tak nemohol platne previesť
kúpnou zmluvou vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam na kupujúceho. Napokon ani ústavný súd v
náleze zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 (a rovnako tak ani v nálezoch sp. zn. I. ÚS 151/2016 a

I. ÚS 460/2017) okrem všeobecného odkazu na princíp právnej istoty žiadnym spôsobom neuviedol, či,
resp. v akom rozsahu, možno závery z judikátu č. R 14/2009 aplikovať na prelomenie zásady nemo plus
iuris v prípade zmluvného prevodu nehnuteľností subjektom, ktorý sa nikdy platne nestal ich vlastníkom.

24. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že podané dovolanie žalovaných nie

je dôvodné a preto ho zamietol (§ 448 CSP).

25. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.