Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. máj 2022

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 35C/2/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7121200452
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Bowker

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2022:7121200452.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I v konaní pred sudkyňou JUDr. Lenkou Bowker v právnej veci žalobcu: Mesto

Košice, so sídlom Trieda SNP 48/A, 040 11 Košice, IČO: 00 691 135, proti žalovaným: 1/ A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XX, XXX XX E., štátny občan SR, 2/ F. G. C., nar. XX.XX.XXXX,trvale
bytom H. X, XXX XX I., štátny občan SR, 3/ J. K., nar.XX.XX.XXXX, trvale bytom L. M. X, XXX XX, I.,
štátny občan SR, 4/ N. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. X, XXX XX I., štátny občan SR, všetci
zastúpení: JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, Phd., s.r.o., so sídlom Južná trieda 28, 040 01 Košice, IČO:
52 858 774, o určenie vlastníckeho práva

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta.

II. Žalovaným v 1.-4. rade priznáva voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 19.1.2021 domáhal určenia, že je vlastníkom
pozemkov registra C-KN parc. č. XXXX/XX – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 88 m2, č. XXXX/
X – ostatná plocha o výmere 36 m2, č. XXXX/XX – ostatná plocha o výmere 492 m2, č. XXXX/XX –
zastavaná plocha a nádvorie o výmere 39 m2, č. XXXX/X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere
77 m2, č. XXXX/XX – ostatná plocha o výmere 169 m2, č. XXXX/XX – zastavaná plocha a nádvorie o
výmere 46 m2, č. XXXX/X – ostatná plocha o výmere 3 m2, č. XXXX/X – zastavaná plocha a nádvorie

o výmere 243 m2, č. XXXX/X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 4 m2, č. XXXX/X – zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 60 m2, č. XXXX/X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 37 m2, č. XXXX/
X – ostatná plocha o výmere 99 m2, č. 3724/2 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 561 m2, č. 3727/2
– zastavaná plocha a nádvorie o výmere 35 m2, č. XXXX/X – ostatná plocha o výmere 101 m2, č. 3728/3
– ostatná plocha o výmere 3 m2, č. XXXX/X – ostatná plocha o výmere 44 m2, č. 3728/5 – ostatná plocha
o výmere 5 m2, č. XXXX/X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 158 m2, č. XXXX/X – zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 189 m2 a č. 3733/2 – ostatná plocha o výmere 21 m2, evidovaných na LV

č. XXXX v k. ú. L. P., obec I. – M. P., Q. I. F., v podiele 1/1 k celku. Zároveň žiadal náhradu trov konania.

2. Žalobca v žalobe tvrdil nasledovné skutočnosti: Žalovaní sú v súčasnosti zapísaní ako podieloví
spoluvlastníci nasledujúcich pozemkov:
- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3426/21, o výmere 88 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie;
- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3431/2, o výmere 36 m2, druh pozemku ostatná plocha;
- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3658/30, o výmere 492 m2, druh pozemku ostatná plocha;

- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3658/32, o výmere 39 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie;
- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3659/4, o výmere 77 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie;
- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3710/12, o výmere 169 m2, druh pozemku ostatná plocha;
- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3711/13, o výmere 46 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie;- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3712/3, o výmere 3 m2, druh pozemku ostatná plocha;
- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3714/2, o výmere 243 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie;
- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3715/5, o výmere 4 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie;

- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3718/2, o výmere 60 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie;
- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3721/2, o výmere 37 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie;
- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3722/3, o výmere 99 m2, druh pozemku ostatná plocha;
- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3724/2, o výmere 561 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie;
- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3727/2, o výmere 35 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie;

- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3728/2, o výmere 101 m2, druh pozemku ostatná plocha;
- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3728/3, o výmere 3 m2, druh pozemku ostatná plocha;
- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3728/4, o výmere 44 m2, druh pozemku ostatná plocha;
- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3728/5, o výmere 5 m2, druh pozemku ostatná plocha;
- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3730/2, o výmere 158 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie;
- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3731/2, o výmere 189 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie;

- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3733/2, o výmere 21 m2, druh pozemku ostatná pôda,
evidovaných na LV č. XXXX v k. ú. L. P., obec I. – M. P., Q. I. F., a to žalovaný v 1. rade pod por. č.
B1 v spoluvlastníckom podiele 1/6-ina, žalovaný v 2. rade pod por. č. K. v spoluvlastníckom podiele
1/6-ina, žalovaný v 3. rade pod por. č. B3 v spoluvlastníckom podiele 1/6-ina a žalovaný v 4. rade pod
por. č. B4 v spoluvlastníckom podiele 2/4-iny (ďalej ako „žalované podiely“). Žalované pozemky boli na

základe geometrického plánu č. 2/2020 zo dňa 05.02.2020, vyhotoveného F. G. K. odčlenené z pozemku
registra E-KN parc. č. 2606 – orná pôda o výmere 2 514 m2 (ďalej ako „pôvodný pozemok parc. č. 2606“)
evidovaného na LV č. XXXX, ktorý po odčlenení a zapísaní žalovaných pozemkov v celosti zanikol.

3. Žalovaní v 1., 2. a 3. rade nadobudli vlastnícke právo titulom rozhodnutia o dedičstve č. D 1662/92,

ako dedičia po poručiteľovi Q. C. nar. XX.XX.XXXX. Ten svoj spoluvlastnícky podiel nadobudol na
základe rozhodnutia Štátneho notárstva v Košiciach č. 220/74, ako dedič po poručiteľke R. C. A.
O.. Žalovaný v 4. rade nadobudol vlastnícke právo titulom osvedčenia o dedičstve č. 19D/417/2002,
ako dedič po poručiteľke R. O. A. O. nar. XX.XX.XXXX. Tá svoj spoluvlastnícky podiel nadobudla
na základe rozhodnutia o dedičstve D 467/88, ako dedička po poručiteľovi R. O. (E.). Táto dedičská

postupnosť z časti vyplýva z LV č. XXXX a čiastočne z rozhodnutia Štátneho notárstva Košice-mesto v
Košiciach, č. Nsn A 159/87-10 zo dňa 14.06.1988. Vyvlastňovacím rozhodnutím Obvodného národného
výboru, odborom výstavby, ÚPaA č. výst. 11521/84/85-Go zo dňa 10.04.1985 (s vyznačením dátumu
právoplatnosti dňa 16.09.1985) (ďalej ako „vyvlastňovacie rozhodnutie“) boli žalované pozemky (v tom
čase zapísané v PKV č. 72 ako pôvodný pozemok parc. č. 2606) vyvlastnené pôvodným vlastníkom R.

C. A. O. v spoluvlastníckom podiele 2/4-iny a R. O. (E.) v spoluvlastníckom podiele 2/4-iny, zapísané pod
položkou č. 129 vyvlastňovacieho rozhodnutia. V nadväznosti na vyvlastňovacie rozhodnutie následne
Stavoinvesta i.i.o. Košice dňa 28.04.1986 vystavila platobný poukaz č. 34-3838/1986/K, ktorým v
prospech príjemcov R. C. A. O. a R. O. (E.) poukázala na vyplatenie sumu vo výške 4 050,40 Kčs, ako
náhraduzapozemkyvyvlastnenénazákladeprávoplatnéhovyvlastňovaciehorozhodnutiapodpoložkou

129. Táto náhrada bola poukázaná na voľný účet Slovenskej štátnej sporiteľne, pobočka Košice -
mesto (SŠTSP Košice – mesto), čím bola daná do dispozície za účelom ich vyplatenia. Na základe
vyššie uvedeného vyvlastňovacieho rozhodnutia sa vlastníkom žalovaných pozemkov vo vyvlastnených
podieloch stal Československý štát v zastúpení Stavoinvesta i.i.o. Košice, ktorá vo vzťahu k pôvodným
spoluvlastníkom R. C. A. O. a R. O. (E.) úplne majetkovoprávne vysporiadala ich podiely k pôvodnému

pozemku parc. č. 2606. V súlade s § 2 ods. 5 zákona č. 138/1991 Zb. prešlo na žalobcu vlastnícke
právo k žalovaným pozemkom ku dňu účinnosti tohto zákona (išlo o prechod majetku štátu na obec ex
lege), t. j. k 01.05.1991 nadobudol žalobca priamo zo zákona vlastnícke právo k žalovaným pozemkom
v žalovanom podiele (bez potreby vykonať ďalšie právne úkony). Mesto I. teda nadobudlo vlastnícke
právo k žalovaným pozemkom na základe ustanovenia § 2 ods. 5 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku

obcí, a to dňom účinnosti tohto zákona (01.05.1991).
K zápisu vlastníckeho práva žalobcu do katastra nehnuteľností však zrejme z dôvodu administratívneho
nedopatreniaresp.opomenutiazostranyStavoinvestyi.i.o.Košicenedošlo,avšaktátoskutočnosťnemá
žiaden vplyv na vlastnícke právo žalobcu. Naliehavý právny záujem žalobcu na určení jeho vlastníckeho
práva je daný z dôvodu, že nie je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník žalovaných pozemkov

v žalovaných podieloch aj napriek tomu, že by ním mal byť.

4. Žalovaní vo vyjadrení k žalobe zo dňa 10.5.2021 (č.l. 61) uviedli, že popierajú tvrdenia žalobcu,
že je vlastníkom sporných nehnuteľnosti, popierajú tvrdenia, že došlo k vyvlastneniu nehnuteľnostiaj to, že došlo k vyplateniu finančných prostriedkov za tieto nehnuteľnosti. R. C. A. O. zomrela
XX.XX.XXXX, preto nemohla byť účastníčkou vyvlastňovacieho konania. Nakoľko bola mŕtva, tak jej
nemohlo byť doručené rozhodnutie o vyvlastnení a nemohla byť ani účastníčkou takéhoto konania. Z

uvedeného dôvodu vyvlastňovacie rozhodnutie Obvodného národného výboru, odbor výstavby, ÚPaA
č. výst. 11521/84/85-Go zo dňa 10.04.1985 nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť, ako
to už vyplýva z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR aj Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Rozhodnutie mŕtvej osobe doručené nemohlo byť ani verejnou vyhláškou. Predmetné nehnuteľnosti,
ktoré sú obsahom žaloby, zdedil po poručiteľke – R. C., A. O., zomrelej dňa 11.02.1974 na základe

Rozhodnutia Štátneho notárstva Košice – mesto, sp. zn. D220/74 zo dňa 01.10.1974, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 30.10.1976, syn – Q. C.. Ako to vyplýva zo samotného vyvlastňovacieho rozhodnutia
Obvodného národného výboru, odbor výstavby, ÚPaA č. výst. 11521/84/85-Go zo dňa 10.04.1985, za
účastníka konania považovali dediča ako nebohú, ktorá je uvedená aj na rozhodnutí. Pán Q. C. zomrel v
roku 1991. Sporné nehnuteľnosti po nebohom Q. C. na základe Rozhodnutia Štátneho notárstva Košice
– mesto, sp. zn. D 1662/92 zo dňa 10.09.1992, nadobudli jeho tri deti, a to žalovaní v 1., 2. a 3. rade.

Je absurdné, aby došlo k vyvlastneniu týchto nehnuteľností v roku 1985, ak po smrti Q. C. dedili sporné
pozemky jeho 3 deti, a to žalovaní v 1., 2. a 3. rade a to v roku 1992. V roku 1992 nikto nevedel
o nejakých rozhodnutiach o vyvlastnení, nielen dedičia pri dedení, ale ani štátne orgány, ani Krajská
správa geodézie a kartografie, ani notár – súdny komisár JUDr. Andrej Kašper. To znamená, že dedičia
určite boli dobromyseľní pri dedení, že poručiteľ bol vlastníkom sporných nehnuteľnosti v čase smrti, a

že oni sa stali ich vlastníkmi smrťou poručiteľa. Rovnako ako R. C. A. O., ktorá zomrela XX.XX.XXXX,
taktiež ani R. O., nar. XX.XX.XXXX, posledne bytom I. – P., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, nemohol
v žiadnom prípade byť účastníkom uvádzaného vyvlastňovacieho konania. Nakoľko bol mŕtvy, tak mu
nemohlo byť doručené rozhodnutie o vyvlastnení a nemohol byť ani on účastníčkou takéhoto konania. Z
uvedeného dôvodu vyvlastňovacie rozhodnutie Obvodného národného výboru, odbor výstavby, ÚPaA

č. výst. 11521/84/85-Go zo dňa 10.04.1985n nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť, ako
to už vyplýva z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR aj Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Predmetné nehnuteľnosti, ktoré sú obsahom žaloby, zdedila po poručiteľovi – R. O., nar. XX.XX.XXXX,
posledne bytom I. – P., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX na základe Rozhodnutia Štátneho notárstva
Košice – mesto, sp. zn. D 467/88 zo dňa 28.03.1988, dcéra – R. O., A. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom I.,

P.. Ako to vyplýva zo samotného vyvlastňovacieho rozhodnutia Obvodného národného výboru, odbor
výstavby, ÚPaA č. výst. 11521/84/85-Go zo dňa 10.04.1985, za účastníka konania považovali dediča
ako nebohého, ktorý je uvedený aj na rozhodnutí. Ďalej je potrebné poukázať na to, že R. O., A.
O. zomrela v roku 2002. Sporné nehnuteľnosti po nebohej R. O., A. O. na základe Osvedčenia o
dedičstve, sp. zn. 19D/417/2002, Dnot 207/2002 zo dňa 24.03.2002, nadobudol jej syn, a to žalovaný

vo 4. rade. Žalovaní napádajú samotný postup pri vydávaní rozhodnutí o vyvlastnení. Podľa nich, tieto
rozhodnutia o vyvlastnení boli vyrobené po roku 1992 a nikde neboli vyvesené. Nikto z vlastníkov v
Ťahanovciach o týchto rozhodnutiach nevedel. Takéto rozhodnutia nebolo prípustné doručovať verejnou
vyhláškou. Zákon č. 50/76 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), v § 113
ods. 2 umožňoval verejnou vyhláškou akurát upovedomiť o ústnom konaní a nie doručiť rozhodnutie

o vyvlastnení. Pobyt účastníkov konania bol ONV dobre známy, nakoľko aj v rozhodnutí sa uvádzajú
adresy vlastníkov, a však nikto z vlastníkov takéto rozhodnutie nedostal a nevedeli ani o vyvesení
takéhoto rozhodnutia na úradnej tabuli. O nezákonnom postupe štátnych orgánov, o tom, že skutočne
neboli ani rozhodnutia o vyvlastnení zverejnené na úradnej tabuli svedčia viaceré skutočnosti:
1. prvou skutočnosťou je to, že nikto z vlastníkov o takýchto vyvlastňovacích vyhláškach nevedel. Ak

by boli vedeli určite by sa boli aj odvolávali, ale to bol zámer štátnych úradníkov, nechceli, aby vedeli
o rozhodnutiach,
2. druhou skutočnosťou je to, že rozhodnutia minimálne do roku 1992 vrátane, nebolo doručené na
Krajskú správu geodézie a katastra za účelom registrácie a zápisu na listy vlastníctva. Úradníci sa báli
takýchto zápisov, lebo ak by ľudia v tomto období to boli zistili, tak by sa búrili,

3. treťou skutočnosťou je to, že na rozhodnutiach sú uvádzaní ako vlastníci aj mŕtve osoby, ktoré v tom
čase nežili.
4. S vyvlastňovacími rozhodnutiami neprišiel ani žalobca, keď vykonával ROEP, ktorá bola ukončená
rozhodnutím vydaným 11/ 2008.
5. Vyvlastňovať chceli verejnou vyhláškou, aj keď išlo o známe osoby a známych vlastníkov, len aby

nikto o tom nevedel.
6. Vyvlastňovacie vyhlášky určite neboli nikdy zverejnené na nejakej úradnej tabuli, lebo ľudia – vlastníci
by sa boli o tom dozvedeli.Žalovaní boli dobromyseľní pri dedení v roku 1992, ich vlastníctvo potvrdil notár, ako súdny komisár.
Ich vlastníctvo potvrdilo aj rozhodnutie ROEP v roku 2008. Žalobca napáda vlastníctvo žalovaných ako
vlastníkov po 30 rokov. A boli aj dobromyseľnými držiteľmi od zdedenia. Žalovaní po celý čas nakladali s

nehnuteľnosťou ako zo svojou. Navrhovali žalobcovi odkúpenie, žiadali od neho nájom. Dali si vyhotoviť
aj GP, ktorý priložil žalobca k žalobe. Za vyvlastnenie sa mala zaplatiť náhrada. Táto nikdy nebola
vyplatená a mŕtve osoby ju nikdy nemohli ani prevziať. Predpoklady pre vyvlastnenie, ktoré požadovala
právna úprava platná a účinná v čase, kedy malo k vyvlastneniu dôjsť, neboli naplnené.

5. Žalobca na uvedené reagoval replikou zo dňa 7.2.2022 (č.l. 118), kedy uviedol, že v čase
vyvlastňovacieho konania príslušný správny orgán konal s vlastníkmi podľa aktuálnych zápisov v PKV,
teda s tými, ktorí boli v tom čase zapísaní na pozemkovoknižnej vložke č. XX. Z predloženej PKV č. 72
vyplýva, že v čase vyvlastňovania boli ako vlastníci parcely č. 2606 v k. ú. P. zapísaní R. C. A. O. a R.
O.. Keďže správny orgán v rámci vyvlastňovacieho konania konal aj s neznámymi dedičmi po niektorých
nebohých vlastníkoch (ako vyplynulo v predložených dedičských rozhodnutí bolo tomu tak aj v prípade

R. O., ktorý zomrel v roku 1979, avšak dedičské konanie prebehlo až v roku 1988) rozhodnutím zo dňa
05.03.1985 im zákonným spôsobom ustanovil opatrovníka S. I.. Predmetným rozhodnutím bol okrem
iných ustanovený opatrovník aj pôvodným vlastníkom R. C. A. O. a R. O. (na strane 8 rozhodnutia o
ustanovení opatrovníka). Následne samotné vyvlastňovacie rozhodnutie bolo síce doručované aj formou
verejnej vyhlášky, nepochybne však bolo doručované aj osobne opatrovníkovi (S. I.) tak, ako to vyplýva

z poslednej strany vyvlastňovacieho rozhodnutia (v časti „o tom sa upovedomujú“). K námietke o
nemožnosti doručovať predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie verejnou vyhláškou žalobca poukazuje
na ustanovenia príslušných právnych predpisov účinných v rokoch 1983 až 1990: § 108 ods. 1 zákona
č. 50/1976 Zb. (stavebný zákon), § 113 ods. 2 stavebného zákona, § 114 ods. 1 stavebného zákona,
§ 116 stavebného zákona, § 140 stavebného zákona, § 16 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. (správny

poriadok),§26ods.1správnehoporiadku.Predmetnévyvlastňovacierozhodnutienebolonikdyzrušené,
a to napriek tomu, že správny poriadok aj v danej dobe upravoval možnosti preskúmavania rozhodnutí
prvostupňových správnych orgánov. Preto aj keby sa náhodou v súčasnosti (po viac ako 30 rokoch) zistili
prípadnéurčitéprocesnépochybeniakonajúcehosprávnehoorgánu,tiesamyosebenemôžumaťpodľa
názoru žalovaného „silu“ automaticky (bez príslušného konania) „zneplatniť“ predmetné vyvlastňovacie

rozhodnutie. To platí o to skôr, že pri vydávaní rozhodnutí príslušnými správnymi orgánmi platí zásada
prezumpcie ich správnosti a nejestvuje žiadne iné rozhodnutie príslušného orgánu, ktoré by dané
vyvlastňovacie rozhodnutie zrušilo. Všeobecný súd môže preskúmavať správne akty mimo správneho
súdnictva len so zreteľom na to, či sa jedná o správne akty nulitné. U ostatných platí prezumpcia ich
správnosti. V danom prípade bol na vydanie vyvlastňovacieho rozhodnutia príslušný Obvodný národný

výbor Košice I, odbor výstavby, ÚPaA ako stavebný úrad 1. stupňa a to podľa ustanovenia § 117 ods. 4 v
spojení s ustanovením § 112 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku
v znení účinnom v období od 01.10.1976 do 30.04.1990. Predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie teda
nemôže byť považované za nulitné a preto platí prezumpcia jeho správnosti a právoplatnosti. Na
základe vyššie uvedených skutočností má žalovaný za to, že vyvlastňovacie rozhodnutie je platné

a vlastníkom vyvlastnených pozemkov sa stal Československý štát v zastúpení Stavoinvesta i.i.o.
Košice.Keďžepozemokparc.č.2606bolnazákladevyvlastňovaciehorozhodnutiapredmetomštátneho
socialistického vlastníctva a na základe zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí prešiel do vlastníctva
žalobcu, na tejto okolnosti nemohli nič zmeniť ani následné dedičské rozhodnutia po poručiteľoch.
Keďže poručitelia v čase ich úmrtia už nevlastnili pôvodný pozemok parc. č. 2606, nemohli sa stať

ani predmetom prejednania v dedičskom konaní. Náhrada bola poukázaná na voľný účet Slovenskej
štátnej sporiteľne, pobočka Košice - mesto (SŠTSP Košice – mesto), čím bola daná do dispozície za
účelom ich vyplatenia. Skutočnosť, že došlo k vyplatenie náhrady za pozemky jednoznačne preukazuje
rozhodnutie Štátneho notárstva Košice-mesto v Košiciach, č. Nsn A 159/87-10 zo dňa 14.06.1988 v
ktorom je uvedené, že dedička R. O. A. O. svojou žiadosťou zo dňa 29.04.1988 požiadala o vydanie

čiastky ako podiel na ňu pripadajúci. To znamená, že matka žalovaného N. O. vedela o skutočnosti, že
pôvodný pozemok parc. č. 2606 bol vyvlastnený jej otcovi R. O., ako pôvodnému vlastníkovi a práve
na základe tejto skutočnosti požiadala o vyplatenie náhrady za vyvlastnenie uvedeného pozemku. Aj
z tejto skutočnosti vyplýva, že predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo len „vyrobené“ po roku
1992, ako tvrdia žalovaní, ale že celé vyvlastňovacie konanie prebiehalo v roku 1985. Žalobca nesúhlasí

s uvedeným tvrdením keďže z viacerých skutočností vyplýva, že žalovaní resp. ich predchodcovia
mali vedomosť o vyvlastňovaní pozemkov. R. O. A. O. (matka žalovaného v 4. rade) prihlásila na
Štátne notárstvo Košice-mesto so žiadosťou o vyplatenie náhrady za vyvlastnenie pôvodného pozemku
parc. č. 2606, čo svedčí o vedomosti žalovaného v 4. rade resp. jeho matky, že žalovaný pozemokbol pôvodnému vlastníkovi R. O. vyvlastnený. Taktiež aj žalovaní v 1. až 3. rade mali vedomosť o
vyvlastnení pôvodného pozemku parc. č. 2606 nakoľko v roku 1992 si na pozemkovom úrade Košice-
mesto uplatnili reštitučný nárok na vydanie nehnuteľnosti podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave

vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Rozhodnutím Okresného úradu
Košice I, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva č. PPLH 99/00010/12-Kr. zo
dňa 21.07.1999 im bola vydaná len časť pôvodného pozemku parc. č. 2606 odčlenená ako parcela č.
3346/178 o výmere 257 m2, ktorá sa nachádzala mimo zastavanej časti sídliska Ťahanovce. Žalovaní
v 1. až 3. rade teda nemôžu tvrdiť, že nemali vedomosť o vyvlastnení žalovaných pozemkov v tom čase

vedených ešte ako pôvodný pozemok parc. č. 2606, pretože práve z dôvodu jeho vyvlastnenia si uplatnili
reštitučný nárok.

6. Žalovaní reagovali duplikou zo dňa 22.2.2021 (č.l. 136), kedy zopakovali svoju argumentáciu uvedenú
vo vyjadrení zo dňa 10.5.2021 a doplnili nasledovné: Vychádzajúc z predloženého vyvlastňovacieho
rozhodnutia a kúpnej zmluvy, došlo k údajnému vyvlastňovaniu, resp. vykúpeniu v prospech čsl. štátu. Je

potrebné uviesť , že čsl. štát – takýto subjekt v období vydania tohto vyvlastňovacieho rozhodnutia, resp.
uzatvorenia kúpnej zmluvy vôbec neexitoval. Názov štátu bol ČSSR, takýto názov je v zmysle čl. 1 a 2
Ústavy z roku 1960 aj po zmenách spôsobených prechodom k federatívnemu usporiadaniu niekdajšej
ČSSR v roku 1968 bola Československá socialistka republika. Touto problematikou sa zaoberal aj
Najvyšší súd Slovenskej republiky - Uznesenie NSSR sp. zn. 3Cdo/263/2018 zo dňa 25.02.2021.

Nebolo možné vyvlastniť v prospech čsl. štátu, lebo takýto subjekt neexistoval. Nemožno vyvlastniť v
prospechneexistujúcehosubjektu.Pretopredloženérozhodnutieovyvlastnenínemohlonadobudnúťani
právoplatnosť ani vykonateľnosť. Vychádzajúc z predloženého Rozhodnutia Okresného úradu Košice
I, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva zo dňa 21.07.1999, ktoré predložil
žalobca nepochybne vyplýva, že predmetné pozemky nemohli byť vyvlastnené, nakoľko na základe

dedičského konania po nebohej R. C. A. O., zomrelej dňa 11.2.1974 dedil Q. C., ktorý zomrel X.X.XXXX
a vyvlastňovacím rozhodnutím vlastnícke právo na štát prešlo po niekom inom a nezaniklo skutočnému
vlastníkovi, teda sa jedná o prevzatie nehnuteľností bez právneho dôvodu.

Dokazovanie:

7. Súd vykonal dokazovanie predloženými listinnými dôkazmi:

8. Z LV č. XXXX k.ú. L. P. súd zistil, že ku dňu 12.1.2021 (č.l. 5) žalovaní 1/ až 4/ sú podielovými
spolu vlastníkmi tam uvedených parciel registra C KN (zahŕňajúc aj parcely, ktoré sú predmetom tohto

konania), žalovaní 1/ až 3/ v podiele 1/6 k celku a žalovaný 4/ v podiele 2/4 k celku. Titulom nadobudnutia
u žalovaných 1/ až 3/ je Rozhodnutie D 1662/92, Z-532 v.z. 228/94, Rozhodnutie PPLH 2000/00010/1-
Kr, Z-494/2000 v.z. 422/2000, Rozhodnutie PPLH č. 99/00010/1-Kr (na parc.č. 1122, 1128, 1209,
1210), Z-1295/2000 v.z. 433/2000, Rozhodnutie PPLH č. 99/00010/2-Kr – (parc.č. 1377, 1600/152),
Z-1296/2000 v.z. 433/2000 + zápis GP č. 569/2001 v.z. 49/02, Rozhodnutie PPLH G 2001/00004/9-

Kr, (na parc.č. 1600/116, 1600/118, 3401/10, 1600/119 a 3401/11), Z-954/01 v.z. 399/01, Záznam
aktualizácie údajov katastra č. 72/2008 z 14.2.2008 – 321/2008. Titulom nadobudnutia u žalovaného 4/
je osvedčenie o dedičstve 19d/417/2002, Dnot 207/2002, Z-503/2004-I v.z. 442/2008.

9. Z výpisu z pozemkovej knihy zo dňa 20.12.1983 (č.l. 14) súd zistil, že R. C. A. O. bola podielovou

spoluvlastníčkou parcely č. XXXX Roľa na Ortváňu o výmere 762 siah v podiele 1 k celku titulom kúpy
4.10.1930 čd. XXXX a R. O. (E.) (syn Jánov) bol podielovým spoluvlastníkom parcely č. XXXX Roľa na
Ortváňu o výmere 762 siah v podiele 1 k celku titulom kúpy 4.10.1915 čj. XXXX, skutočného rozdelenia
1.6.1922 čj. XXXX.

10. Rozhodnutím Obvodného národného výboru č. Výst. 11521/84/85-Go zo dňa 5.3.1985 (č.l. 101) bol
R. C. A. O. a R. O. ako vlastníkom zdržujúcim sa na neznámom mieste vo veci obhajovania ich práv pri
vyvlastňovacom konaní ustanovený opatrovník S. I., bytom T. X, I..

11. Rozhodnutím Obvodného národného výboru č. Výst. 11521/84/85-Go zo dňa 10.4.1985 (č.l. 26) bola

na základe žiadosti Stavoinvesty i.o., Košice vyvlastnená parcela č. 2606 o výmere 2740 m2 zapísaná
v pôvodnej PKV č. 72 za sumu 4.050,40 Kčs a to voči vlastníkovi - R. C. A. O. /E./ Ťahanovce č. 452
(podiel 2/4) a R. O. /E./ - syn G. P. 47 (položka 129). O tom bol medzi inými upovedomený aj S. I., T. X, I..12. Z rozhodnutia Štátneho notárstva Košice – mesto č. Nsn A 159/87-10 zo dňa 14.6.1988 (č.l.
15) súd zistil, že vo veci zložiteľa Stavoinvesta inž. org. Košice proti R. O. (Čarny) na neznámom
mieste o úschove prijatia čiastky 1.191,50 Kčs Štátne notárstvo rozhodlo tak, že vydáva predmet

úschovy v sume 1.191,50 Kčs a za tým účelom upravuje Slovenskú štátnu sporiteľňu, krajskú pobočku
v Košiciach, aby rozhodnutím zo dňa 14.6.1988 poukázala túto sumu R. O. A. O. , nar. XX.X.XXXX,
bytom P. E.X po zrážke depozitných poplatkov.

13. Z Platobného poukazu 34-3838/1986/K zo dňa 28.4.1986 (č.l. 16) súd zistil, že Stavoinvesta i.i.o.

Košice vydala príkaz na vyplatenie sumy 4.050,40 Kčs príjemcovi R. C. A. O., P. E. XXX v sume 2.025,20
Kčs a R. O. /E./ synovi G., Ťahanovce 47 v sume 2.025,20 Kčs ako náhradu za vyvlastnené pozemky
na základe právoplatného vyvl.rozhodnutia OVÚPaA ObNV Košice I. č. Výst. 11521/84/85 Go. zo dňa
10.4.1985 pod položkou 129.

14. Z Rozhodnutia o vlastníctve Okresného úradu Košice I, odbor pozemkový, poľnohospodárstva

a lesného hospodárstva číslo PPLH 99/00010/12-Kr. zo dňa 21.7.1999 (č.l. 112) súd zistil, že vo veci
oprávnených osôb F. G. C., A. B. C., J. K. bolo týmto osobám priznané vlastnícke právo k nehnuteľnosti
v k.ú. P. zapísanej v pozemnoknižnej zápisnici č. XX ako parcela XXXX roľa, ktorej časť bola vytvorená
geometrickým plánom č. 39/99 (č.l. 115) a je dnes vedená ako parcela č. 3346/178 o výmere 257 m2
ost. plocha.

15. Geometrickým plánom č. 2/2020 F. G. K. (č.l. 17) boli z parcely E KN č. 2606 o výmere 2514 m2
orná pôda oddelené parcely, ktoré sú predmetom tohto konania.

16. Z Rozhodnutia Štátneho notárstva Košice – mesto č. D 1662/92 zo dňa 10.9.1992 (č.l. 65) súd zistil,

že v dedičskej veci po por. Q. C., nar. XX.X.XXXX, zomr. X.X.XXXX bola medzi inými prejednaná aj
parcela č. 2606 a túto nadobudli žalovaní 1/ až 3/ každý v rovnakom pomere.

17. Z Rozhodnutia Štátneho notárstva Košice – mesto č. D 467/88 zo dňa 28.3.1988 (č.l. 69) súd zistil,
že v dedičskej veci po por. R. O., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX bola medzi inými prejednaná aj

parcela č. 2606 a túto nadobudla R. O. A. O., P. X, dcéra v celosti t.j. v 2/4-inách v pomere k celku.

18. Z Osvedčenia G. R. H., notára č. 19D/417/2002 zo dňa 24.3.2004 (č.l. 70) súd zistil, že vo veci
prejednania dedičstva po nebohej R. O. A. O. boli prejednané všetky jej pozemky a vlastníctvo medzi
inými parcely zapísané na LV č. XXXX k.ú. L. P. a tieto nadobudol žalovaný 4/.

Aplikované zákonné ustanovenia:

19. Podľa § 137 písm. c) zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), žalobou
možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý

právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

20. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku
Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým
patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu 3) právo hospodárenia národným výborom, na území

ktorých sa nachádzajú.

21. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia
štátnym podnikom, rozpočtovým, príspevkovým organizáciám a drobným prevádzkárňam národných
výborov, 6) ku ktorým prešla zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia na obec podľa osobitného

predpisu, 7) prechádzajú z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obce, na území ktorej sa
nachádzajú. Obce si vzájomné práva a povinnosti upravia zmluvne.

22. Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia
štátnym podnikom, rozpočtovým a príspevkovým organizáciám a ku ktorým prešla zakladateľská a

zriaďovateľská funkcia na ústredný orgán štátnej správy alebo na príslušný orgán miestnej štátnej
správy, prechádzajú z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú,
ak ústredný orgán štátnej správy alebo príslušný orgán miestnej štátnej správy prenesie svojuzakladateľskúalebozriaďovateľskúfunkciunaobecnazákladedohody8)aleboaktakustanovíosobitný
predpis.

23. Podľa § 2 ods. 5 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu, ku ktorým
patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu3) právo hospodárenia Stavoinveste, bývalej Výstavbe
hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy a bývalým okresným národným výborom za účelom
zabezpečenia systému komplexnej bytovej výstavby, účelovej investičnej výstavby a individuálnej
bytovej výstavby, prechádzajú do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú, okrem časti majetku,

ktorý sa podľa § 3 písm. e) a f) tohto zákona nestáva majetkom obce.

24. Podľa § 2 ods. 7 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, veci a majetkové práva podľa odsekov 1,
2 a 5 nadobúda obec dňom účinnosti tohto zákona.

25. Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, o prechode vlastníctva vecí, postúpení

majetkových práv a záväzkov sú povinné spísať odovzdávajúce a nadobúdajúce právnické osoby
písomné protokoly. O prechode práva hospodárenia k veciam a postúpení majetkových práv a
záväzkov do správy organizácií spíšu protokoly orgány miestnej štátnej správy, obecné zastupiteľstvá
a organizácie.

26. Podľa § 34 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci
najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto
prejavom spájajú.

27. Podľa § 37 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a

zrozumiteľne; inak je neplatný. Právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný.
Právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný.

28. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

29. Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje
zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

30. Podľa § 131 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 30.6.1988), vyvlastniť vec, ktorá je v

osobnom vlastníctve, možno len v dôležitom záujme spoločnosti, a to na základe zákona a za náhradu.
To isté platí, ak sa má osobné vlastníctvo k veci trvale obmedziť.

31. Podľa § 132a Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 31.12.1991), kto s vecou zaobchádza
ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí, má - pokiaľ nie je

ustanovené inak - obdobné práva na ochranu, ako má vlastník.

32. Podľa § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 31.12.1991), ak sa nehnuteľná vec
prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy; na jej účinnosť je potrebná
registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do, socialistického vlastníctva.

33. Podľa § 135a Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 31.12.1991), vlastníkom veci, ktorá môže
byť predmetom osobného vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1)
hnuteľnú vec tri roky a nehnuteľnú vec desať rokov.

34. Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou
alebo kto vykonáva právo pre seba.

35. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa

predpokladá, že držba je oprávnená.

36.Podľa§134Občianskehozákonníka,oprávnenýdržiteľsastávavlastníkomveci,akjumánepretržite
v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Taktonemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam,
ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125). Do doby
podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Pre

začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.

Naliehavý právny záujem:

37. Vychádzajúc z ustanovenia § 137 písm. c) CSP určovacou žalobou takéhoto typu sa žalobca

môže domáhať vydania rozhodnutia súdu o tom, že tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý
právny záujem, ktorý by mal spočívať v tom, že právne postavenie žalobcu bez takéhoto určenia je
ohrozené alebo neisté. To znamená, že tu musí existovať aktuálny stav objektívnej právnej neistoty
medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno
odstrániť iným právnym prostriedkom. Povinnosť preukázať prítomnosť naliehavého právneho záujmu
na určení, či tu právo je alebo nie je, v konaní zaťažuje žalobcu, pričom naliehavý právny záujem musí

nutne existovať v čase vyhlásenia rozsudku.

38. Podľa názoru súdu žalobca má naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva
k predmetnému pozemku v zmysle § 137 písm. c) CSP, nakoľko tak v čase podania žaloby ako aj
v čase rozhodovania súdu na príslušnom liste vlastníctva sú ako podieloví spoluvlastníci sporných

nehnuteľností vedení práve žalovaní 1/ až 4/ a teda právne postavenie žalobcu je neisté, pretože zmenu
zápisu vlastníckeho práva bez rozhodnutia súdu nemožno vykonať.

Skutkový stav:

39. Nespornými skutočnosťami sú, že žalovaní v 1. a v 4. rade sú právni nástupcovia po Q. C., nar.
XX.X.XXXX,zomrelom5.3.1991,pričompojehosmrtibolodedičskékonanievedenépodč.D0662/1992
rozhodnutie z 10.9.1992. Q. C. nadobudol uvedené nehnuteľnosti na základe rozhodnutia štátneho
notárstva v Košiciach č. 220/1974 ako dedič po R. C., A. O., zomrelej 11.2.1974, pričom R. C., A. O.,
je uvádzaná v predmetnom vyvlastňovacom rozhodnutí. Čo sa týka žalovaného v 4. rade, tak ten je

právnym nástupcom po R. O., A. O., nar. XX.X.XXXX, zomrelej 12.7.2002, ktoré dedičské konanie po
nej bolo vedené pod č. 19D 417/2002. Pani R. O., A. O. nadobudla dané nehnuteľnosti na základe
rozhodnutia o dedičstve D 467/88 ako dedička po R. O. (Čarnom), zomrelom 22.3.1979. S. R. O. (Čarný)
bol uvedený taktiež vo vyvlastňovacom rozhodnutí. Toto vyvlastňovacie rozhodnutie vydal Obvodný
národný výbor č. výstavby 11521/84/85-Go z 10.4.1985a to voči týmto dvom právnym predchodcom

žalovaných v 1. a 4. rade R. C. a R. O. (E.) a to v prospech Československého štátu v zastúpení
Stavoinvesty.

40. Vyvlastňovacím rozhodnutím č. Výst. 11521/84/85-Go zo dňa 10.4.1985 došlo k vyvlastneniu parcely
č. XXXX k.ú. P. o výmere 2740 m2 voči v tom čase mŕtvym R. C. A. O. a R. O. (Čarný) – syn G. u každého

podiele 2/4 za sumu 4.050,40 Kčs. Skutočnosť, že obaja poručitelia boli v čase vyvlastnenia mŕtvi, je
zrejmá z vyššie citovaných dedičských rozhodnutí a zároveň táto skutočnosť nebola medzi stranami
sporu sporná. Po vyvlastnení štátom došlo v zmysle zákona č. 138/91 Zb. k prevodu parcely č. XXXX
z Československého štátu v zastúpení organizáciou Stavoinvesta i.i.o. a Magistrátom Mesta Košice
s účinnosťou ku dňu 1.5.1991.

41. Z predloženého platobného poukazu zo dňa 28.4.1986 (č.l. 16) a Rozhodnutia štátneho notárstva
Košice –mesto zo dňa 14.6.1988 mal súd zistené, že Stavoinvesta i.i.o. vydala príkaz na výplatu sumy
4.050,40 Kčs. Časť uvedenej sumy vo výške 1.191,20 Kčs v prospech R. O. bola zložená do úschovy
u štátneho notárstva s príkazom na poukázanie tejto sumy R. O. A. O., nar. XX.X.XXXX bytom P. X.

Právne posúdenie:

Vyvlastnenie

42. Za ničotný správny akt sa považuje akt vydaný absolútne nepríslušným orgánom, ktorý v rámci
svojho zákonného vymedzenia nebol oprávnený o určitej veci rozhodnúť ako aj, či je právoplatný alebo
vykonateľný. Žiadne iné prípadné vady vyvlastňovacieho konania nemajú vplyv na záväznosť tohto
rozhodnutia pre súdy v tomto konaní.43. Záver prijatý v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/24/2007: Nulitné sú také rozhodnutia,
ktoré boli vydané takými správnymi orgánmi, na vydanie ktorých nebol konkrétny správny orgán

absolútne vybavený právomocou a na ktoré sa pozerá ako keby nikdy neboli vydané tzv.paakty.
Len takéto rozhodnutia je všeobecný súd oprávnený preskúmavať mimo rámca správneho súdnictva.
Preskúmavať teda môže správne akty zásadne len so zreteľom k tomu, či sa jedná o akty nulitné t.j. také
vady, ktoré sú tak závažné, že sa neuplatňuje prezumpcia ich správnosti. U ostatných platí prezumpcia
ich správnosti.“

44. Mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť
správneho aktu; môže ho preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný (ničotný). Nulitným
aktom je správny akt, vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého
nevznikajú žiadne právne následky, na rozdiel od aktu neplatného, pri ktorom sa uplatní prezumpcia
jeho správnosti až do doby zrušenia jeho účinkov. (zrušením alebo zmenením) (Rozsudok Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 4Cdo 123/2003). Okrem povinnosti skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je
správnym aktom (či nie je paaktom) a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, sú
súdy rovnako povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný (R
220/1950 Zbierky rozhodnutí československých súdov), t.j. či bol riadne doručený.

45. Z Uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 419/2014 zo dňa 13.8.2014
citujem: V zmysle teórie práva sa za nulitný (ničotný) správny akt (paakt) považuje správny akt vydaný
absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého v tomto dôsledku nevznikajú a ani nemôžu
vznikať žiadne právne účinky, t. j. hľadí sa na neho, ako keby neexistoval. V tomto type konania
(myslí sa pred všeobecným súdom) ani podľa názoru ústavného súdu nebolo v kompetencii či už

konajúceho okresného súdu alebo krajského súdu preskúmavať zákonnosť rozhodnutia vydaného
správnym orgánom. Súd mohol konfiškačný výmer preskúmavať len z hľadiska existencie právomoci
správneho orgánu na jeho vydanie v súlade s v tej dobe účinnými právnymi predpismi, nie však jeho
zákonnosť, pretože v danom prípade nešlo o žalobu o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia
(nešlo o správne súdnictvo).

46. Porovnaním dátumu úmrtia právnych predchodcov žalobcov R. C. A. O. a R. O. (E.) z citovaných
dedičských rozhodnutí a dátumu vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia súd zistil, že v čase vydania
uvedeného rozhodnutia o vyvlastnení boli právni predchodcovia žalobcov mŕtvi a teda daný právny úkon
bolurobenývočiosobámmŕtvym.KeďževčasevydaniatohtorozhodnutiabolivlastníkmiR.C.A.O.aR.

O. (E.) ako právni predchodcovia žalovaných v 1. až 4. rade, rozhodnutie o vyvlastnení nemohlo byť voči
nej právne účinné. Ak R. C. A. O. a R. O. (E.), ktorí boli v tom čase vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti
zapísanej v pôvodnej PKV č. 72 k.ú. P., neboli účastníkmi vyvlastňovacieho konania, vyvlastňovacie
konanie nemohlo mať dopad na zmenu vlastníckeho režimu k spornej nehnuteľnosti. Takto nemohlo
dôjsť k právoplatnému vyvlastneniu a to aj napriek tomu, že by na vyvlastňovacom rozhodnutí bola

vyznačená právoplatnosť. Avšak napriek tomu štát v roku 1991 s týmto pozemkom nakladal ako vlastník,
nakoľko ho previedol v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. na Mesto Košice s účinnosťou ku dňu 1.5.1991.

47. Je zrejmé, že Čsl. štát aj napriek neúčinnému vyvlastneniu predmetný pozemok užíval a nakladal
s ním ako vlastník, kedy následne dokonca previedol pozemok na žalovaného. Súd na tento dôvod

zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliadal a to aj bez návrhu (z úradnej povinnosti
ex officio). Súd pri posudzovaní komu svedčí vlastnícke právo vychádzal zo základnej rímskej zásady
„nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet“, čo sa dá vyjadriť aj slovami ,,z nepráva
nemôže vzniknúť právo“. V zmysle tejto zásady platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny
nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto

právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Uvedené znamená, že Čsl. štát
sa nikdy nestal vlastníkom uvedenej parcely, pretože nadobúdací titul – vyvlastňovacie rozhodnutie –
nebolo právne účinné, keďže vyvlastnenie bolo uskutočnené voči mŕtvym osobám.

Doručenie vyvlastňovacieho rozhodnutia a zastúpenie vo vyvlastňovacom konaní

48.Súdsasícestotožnilsargumentácioužalobcu,ževšeobecnésúdynemajúoprávnenie preskúmavať
zákonnosť rozhodnutia vydaného správnym orgánom, avšak súd toto vyvlastňovacie rozhodnutiez hľadiska obsahovej správnosti nepreskúmaval, iba či bolo vydané príslušným orgánom, čo Obvodný
národný výbor v tom čase bol a či bolo riadne doručené.

49. V konaní strany sporu učinili sporným otázku doručenia vyvlastňovacieho rozhodnutia. Žalobca
produkoval dôkaz, že pred vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia bol R. C. A. O. a R. O. (E.) ako
osobám na neznámom mieste ustanovený opatrovník S. I.. Porovnaním dátumu uvedeného rozhodnutia
o ustanovení opatrovníka s dátumom úmrtia týchto dvoch osôb je zrejmé, že opatrovník bol ustanovený
osobám v tom čase mŕtvym a nejednalo sa o osoby zdržiavajúce sa na neznámom mieste. Ustanovenie

opatrovníka mŕtvym osobám takto nemohlo byť účinné, t.j. nenadobudlo právne účinky. Zároveň
skutočnosť, že uvedené osoby mali byť osobami na neznámom mieste vyvracia samotný obsah
vyvlastňovacieho rozhodnutia, kedy u každej z týchto osôb je uvedená adresa. I keď vyvlastňovacie
rozhodnutie bolo doručené opatrovníkovi S. I., je nutné konštatovať, že rozhodnutie nebolo riadne
doručené a preto ani nikdy nemohli nastať právne účinky tohto rozhodnutia, pretože nenadobudlo
právoplatnosť. Aj z tohto pohľadu je potrebné nahliadať na dané vyvlastňovacie rozhodnutie ako

na nulitný akt. Na základe uvedeného súd nepovažuje za právne relevantné, či vyvlastňovacie
rozhodnutie bolo alebo nebolo doručované do vlastných rúk resp. verejnou vyhláškou, pretože ani
jedným z uvedených spôsobov nemožno doručovať osobám mŕtvym.

50. V uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. februára 2010, sp. zn. I. ÚS 50/2010

tento poukázal na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alienum transferre potest, quam ipse
habet), v zmysle ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť
vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo
k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť.

51. Na základe vyššie uvedeného vyplýva, že ak štát riadne nenadobudol vlastnícke právo
k nehnuteľnosti – parcele č. XXXX k.ú. P., z ktorej boli vytvorené parcely, ktoré sú predmetom tohto
konania, nemohlo dôjsť ani k platnému následnému prevodu na žalobcu a to ani s poukazom na zákon
č. 138/1991 Z.z. o majetku obcí.

Vydržanie

52. Súd pri svojom predbežnom právnom posúdení veci uviedol, že u žalobcu by mohlo pripadať do
úvahy nadobudnutie vlastníckeho práva iba vydržaním, kedy titulom na vstup do držby by bol zákon
č. 138/1991 Zb. súd preto skúmal splnenie všetkých zákonných podmienok vydržania nehnuteľnosti

žalobcom.

53. Súd považuje za potrebné vo všeobecnosti poukázať na to, že možnosť nadobudnutia vlastníckeho
práva vydržaním bola opätovne zavedená do nášho právneho poriadku až novelou vykonanou zákonom
č. 131/1992 Zb., účinnou od 1. apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie

bolo obmedzené na občanov, keďže vlastníctvo nemohol k akémukoľvek predmetu vydržaním
nadobudnúť štát ani organizácia) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo
možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom. Jedinú výnimku tvorili pozemky, ku ktorým by sa
mohlo zriadiť právo osobného užívania, ktoré vydržal v prospech štátu občan, pokiaľ ich mal po dobu 10
rokov nepretržite v držbe a občanovi vzniklo právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemku.

54. Vydržaním bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo, ak nešlo o nescudziteľné právo v
socialistickom vlastníctve, pričom orná pôda nebola predmetom spôsobilým vydržania, teda je nutné
skonštatovať, že vydržacia doba v tomto prípade ani nezačala plynúť. Vydržanie vlastníckeho práva
ku všetkým pozemkom (k poľnohospodárskej či inej pôde), a to aj štátom, resp. právnickou osobou,

umožnila až novela Občianskeho zákonníka, zák. č. 509/1991 Zb., účinná od 1. januára 1992. Aj
podľa tejto novely sú podmienkami vydržania 1. oprávnená držba, 2. uplynutie vydržacej lehoty – pri
nehnuteľnostiach 10 rokov a 3. spôsobilý predmet vydržania, ktoré tiež musia byť splnené súčasne.
Oprávnená osoba si mohla započítať do vydržacej lehoty aj čas, po ktorý mal pozemok v nepretržitej
držbe jej právny predchodca aj pred účinnosťou tejto novely, avšak to sa týkalo iba pozemkov, ktoré

boli predmetom spôsobilým na vydržanie aj pred 1. januárom 1992. Ak teda držiteľ pozemku (t.j. ten,
kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby
trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo kpozemku vydržaním. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 509/1991 Zb., teda okrem
iného, podstatne rozšírila spôsobilosť predmetu vydržania. Spôsobilým predmetom vydržania sa stala
aj poľnohospodárska pôda. Uvedená novela súčasne umožnila vydržať pozemky do vlastníctva držiteľa

(nie štátu). Taktiež umožnila vydržanie i voči štátu, i možnosť vydržať vlastnícke právo právnickou
osobou.

55. Ustanovenie § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako osobitný originálny
spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej

skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku
kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť
nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom
táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“.
Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady nadobúdacieho
titulu. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Okrem

spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi vydržania
sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby.

56. V zmysle ustanovení §§ 129 ods. 1 a 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávneným držiteľom je
ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec

patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie,
či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho
hľadiska(osobnéhopresvedčenia)účastníka,atrebavždybraťdoúvahy,čidržiteľpribežnej(normálnej)
opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal,
resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí.

57. V konaní nebolo sporné, že predmetné nehnuteľnosti boli spôsobilým predmetom vydržania.
Uvedenú skutočnosť strany sporu nerozporovali a preto súd z uvedeného vychádzal.

58. Pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom v rozpore s právnymi predpismi (t.j. protiprávne) umožnil,

aby sa štát stal detentorom veci, nie je možné o zásade, že v pochybnostiach sa má za to, že držba
je oprávnená (§ 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka) ani uvažovať (rozsudok NS SR sp. zn.
5Cdo 107/2008 z 24.3.2010 a rozsudok NS ČR z 19. mája 2004 sp. zn. 22 Cdo 469/2004).

59. Vyvlastňovacie rozhodnutie z roku 1985 bolo vydané štátnym orgánom, pričom malo spôsobiť

zmenu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a to v prospech štátu. Štát, ktorého orgán rozhodnutie
vydal a účelom ktorého mala byť zmena vlastníckeho práva v prospech štátu nesie zodpovednosť
za to, že toto rozhodnutie ako aj procesný postup predchádzajúci vydaniu rozhodnutia trpelo vadami,
ktoré spôsobili jeho nulitnosť a nezákonnosť (vyvlastnenie voči mŕtvym osobám, neúčinné zastúpenie
vo vyvlastňovacom konaní, a teda nedoručenie vyvlastňovacieho rozhodnutia). Preto socialistická

organizácia – Stavoinvesta i.o. Košice, ktorá bola zástupcom československého štátu ako vyvlastniteľa
bola v danom období súčasťou štátu, nemohla na základe nezákonného vyvlastňovacieho rozhodnutia
nadobudnúť subjektívny dojem, z ktorého by bolo možné konštatovať jej dobromyseľnosť pri užívaní
a držbe vyvlastneného majetku. Bolo preto nepochybné, že pokiaľ príslušný orgán štátnej správy
vykonávajúcivyvlastnenie,totovyvlastnenievykonalakonalsniekýminýmakosvlastníkomavlastnícke

právo k veci, ktorá bola predmetom vyvlastnenia, patrilo subjektu, ktorý bol odlišný od vyvlastňovaných,
nemohli nastať právne účinky, ktoré právna úprava s vyvlastnením spája. Na základe neúčinného
vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva ani na organizáciu, v
prospech ktorej bola nehnuteľnosť vyvlastnená a to bez ohľadu na to, či takýto nadobúdateľ bol alebo
nebol dobromyseľný.

60. Keďže sám štát spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia z roku 1985, z uvedeného
dôvodu súd toto (nulitné) vyvlastňovacie rozhodnutie nepovažoval za platný a právne akceptovateľný
titul vstupu do držby žalovaného, ktorý by si započítal aj držbu svojho právneho predchodcu (Čsl. štátu).

61.Súdposudzovaldobromyseľnosťžalobcuamuselvyriešiťotázkukolíziedvochprávatovlastníckeho
práva predchádzajúcich vlastníkov - R. C. A. O. a R. O. (E.), kedy žalovaní v 1. až 4. rade sú ich právni
nástupcovia a práva žalobcu, ktorý však vzhľadom na vyššie uvedené odôvodnenie môže vystupovať
iba v pozícii dobromyseľného držiteľa.62. Problematikou vzájomnej kolízie dvoch ústavných hodnôt - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho
nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom

štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium
transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má sa
zaoberal Nález Ústavného súdu SR I. ÚS 549/2015, ktorí hovorí, že ak nemožno zachovať maximum z
obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať
všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho

rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože
tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list
vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Obdobnou problematikou
sa zaoberal aj Ústavný súd Českej republiky (napr.
III. ÚS 415/15 op.) a v ostatnom náleze sp. zn. III. ÚS 247/14 z 28. januára 2016 zhrnul
svoju doterajšiu judikatúru s jasným záverom o originárnom spôsobe nadobudnutia

vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba poskytnúť
ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
evidovaným v katastri nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci
aj absolútne neplatným. Nevyhnutným predpokladom pre tento originárny spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy

povinné dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. Potom už
zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu.
Ústavný súd sa domnieva, že toto pravidlo možno použiť aj pre riešenie skutkovo
podobných prípadov na území Slovenska, lebo nám dáva rozumný zmysel na usporiadanie
celej matérie, pri rovnakom právnom základe (č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník

v platnom znení).

Dobrá viera / dobromyseľnosť:

63. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo

vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa
držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom
patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere (rozsudok NS
SR sp. zn. 3Cdo 12/2010).

64. Nie v každom prípade možno úplne určiť, či je držba oprávnená alebo neoprávnená. Tieto
pochybnosti hmotnoprávne rieši ustanovenie o vyvrátiteľnej právnej domnienke, že v pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená. Opodstatnenosť tejto právnej domnienky vychádza z poznatku, že
dôkaz o stave mysle držiteľa sa utvára len nepriamo, úsudkom z iných dôkazov, a z hľadiska procesného
dokazovania je preto v prípade pochybností vhodnejšie vychádzať z dobromyseľnosti držiteľa a dôkazné

bremeno preniesť na toho, kto namieta voči oprávnenosti držby. Dobromyseľnosť je presvedčenie
nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si napríklad prisvojuje určitú vec. Ide teda o psychický
stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania.
Predmetom dokazovania môžu byť skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné
presvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa

o dobromyseľnosti, že mu vec patrí (rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo 149/2007).

Záver:

65. Ak by titulom vstupu žalobcu do držby predmetných nehnuteľností mal byť zákon č. 138/1991 Zb.

o majetku obcí, je potrebné potom právne uzavrieť, že žalobca svoje vlastníctvo nadobudol priamo zo
zákona a nemusel mať ani vedomosť o spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva svojho predchodcu
- štátu a teda ani o vadách vyvlastňovacieho rozhodnutia. Pre účely posúdenia vydržania daného
pozemku je nutné konštatovať, že konkrétne žalobca vstúpil do dobromyseľnej držby na základe iných
skutkových okolností než jeho právny predchodca (Čsl. štát) a to dňom nadobudnutia účinnosti zákona

č. 138/1991 Zb., t.j. 1.5.1991, kedy jeho dobromyseľnosť je potrebné odvodzovať od citovaného zákona
ako titulu vstupu do držby. Existencia alebo neexistencia dobromyseľnosti sa totiž odvíja od skutočností,
na základe ktorých sa účastník, ktorý sa domáha určenia vlastníckeho práva, získal vec do držby –
svojej faktickej moci, t.j. či sa so zreteľom na všetky okolnosti domnieval, že vec mu vlastnícky patría nakladal s ňou ako s vecou vlastnou. Zároveň je potrebné, aby takýto status dobromyseľného držiteľa
si žalobca udržal počas celej 10-ročnej vydržacej lehoty a teda či v držbe nehnuteľností nebol žalobca
nijako rušený zo strany žalovaných v 1. až 4. rade počas obdobia od 1.5.1991 do 1.5.2001.

66. Pri uvedenom hodnotení súd musel zobrať do úvahy dôkaz v podobe Rozhodnutia Okresného úradu
Košice I., odboru pozemkového, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva číslo PPLH 99/00010/12-
Kr. zo dňa 21.7.1999, z ktorého vyplýva, že žalovaní v 1. až 3. rade si dňa 31.12.1992 uplatnili
na Pozemkovom úrade Košice-mesto nárok na vydanie nehnuteľnosti, ktoré boli vyvlastnené formou

verejných vyhlášok na účely výstavby sídliska Ťahanovce, konkrétne na základe vyvlastňovacieho
rozhodnutia č. Výst. 11521/84/85-Go zo dňa 10.4.1985. Uvedené jednoznačne znamená, že uplatnením
vlastníckeho nároku žalovaných dňom 31.12.1999 u žalobcu zastúpeného pozemkovým úradom došlo
k prerušeniu 10-ročnej vydržacej lehoty. Od doručenia žiadosti žalovaných na vydanie nehnuteľnosti
sa žalobca nemohol domnievať, že jeho držba nehnuteľností je dobromyseľná a oprávnená. Žalobca
v držbe daných pozemkov bol zo strany žalovaných rušený a nemohol sa domnievať, že mu vlastnícke

právo svedčí.

Vedomosť žalovaných 1/ až 4/ o vyvlastňovacom rozhodnutí, vyplatenie náhrady

67. V konaní strany sporu učinili spornou aj otázku vedomosti resp. nevedomosti žalovaných

o vyvlastňovacom rozhodnutí. Aj keď z predložených dôkazov je zrejmé, že žalovaní v 1. až 3. rade
mali vedomosť o vyvlastňovacom rozhodnutí, nakoľko si dňa 31.12.1991 uplatnili na pozemkovom úrade
reštitučný nárok a právna predchodkyňa žalovaného v 4. rade sa domáhala vyplatenia náhrady za
vyvlastnené pozemky, súd k tomuto uvádza, že táto skutočnosť nemohla zmeniť právne posúdenie veci,
nakoľko v konaní nebolo prioritnou otázkou sa vyporiadavať s dobromyseľnosťou žalovaných, ale práve

naopak s dobromyseľnosťou žalobcu (vyššie citované body), keďže tento nenadobudol vlastnícke právo
k nehnuteľnosti parcele č. 2606 k.ú. P. zákonným spôsobom, nakoľko vyvlastňovacie rozhodnutie je
potrebné považovať za nulitný právny akt. Z tohto istého dôvodu je irelevantné, či právnym predchodcom
žalovaných 1/ až 4/ bola alebo nebola vyplatená náhrada, keďže k zákonnému vyvlastneniu nikdy
nedošlo.

Označenie štátu vo vyvlastňovacom rozhodnutí

68. V neposlednom rade žalovaní v konaní namietali vadu vyvlastňovacieho rozhodnutia v označení
subjektu, v prospech ktorého boli nehnuteľnosti vyvlastnené, t.j. označenie štátu, kedy uviedli, že v tom

čase neexistoval subjekt s názvom čsl.štát, ale podľa Ústavy z roku 1960 názov štátu bol ČSSR.
Poukázali na Uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/263/2018 zo dňa 25.2.2021. Súd sa s touto argumentáciou
žalovaných nestotožnil a mal za to, že uvedené rozhodnutie vychádza z úplne iného skutkového základu
neaplikovateľného na tento prípad, pretože v predmetnom konaní išlo o kúpnu resp. hospodársku
zmluvu medzi štátom jednou zmluvnou stranou označenou ako Čs. štát Národný výbor mesta Košíc

(ako odovzdávajúca organizácia) a druhou zmluvnou stranou označenou ako Čs. štát - vysoká škola
veterinárska v Košiciach (ako preberajúca organizácia), akoby tento majetok uvádzaný v zmluve mal
štát odovzdávať sám sebe, kedy za odovzdávajúcu i preberajúcu organizáciu bol v zmluve označený
právne nemožný kríženec štátu a jedného z jeho orgánov, resp. štátu a jednej z ním zriadených vysokých
škôl. Naviac súd opätovne musí poukázať na to, že ako všeobecný súd nemá oprávnenie preskúmavať

obsahovú stránku správneho aktu, t.j. ani prípadné chyby v písaní spočívajúce v nesprávnom označení
vyvlastniteľa.

69. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti s poukazom na citované zákonné ustanovenia súd
právne vec uzavrel tak, že žalobca nie je vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu a preto

súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Trovy konania

70. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa

pomeru jej úspechu vo veci.

71. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.72. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a aj keď
keďže žalovaní 1/ až 4/ boli v plne úspešní, súd im priznal voči žalovanému náhradu trov v rozsahu

100%, o ktorej konkrétnej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym
úradníkom po právoplatnosti rozsudku.

73. Podľa § 257 Civilného sporového poriadku, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak
existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

74. V citovanom ustanovení § 257 Civilného sporového poriadku je (podobne ako predtým pri §
150 O.s.p.) fixované moderačné absolučné právo súdu zmierniť dôsledky upravujúcich platenie a
náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby
postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom. Záver súdu o tom, že je tu
splnený predpoklad na priznanie práva na náhradu trov konania (podľa § 255 Civilného sporového

poriadku), nevylučuje, aby súd súčasne nedospel k záveru, že sú splnené aj predpoklady na aplikáciu
§ 257 Civilného sporového poriadku. A tak napriek úspechu vo veci súd skonštatuje, že niektorému z
účastníkov konania vzniklo právo na náhradu trov konania, lenže sa mu nepriznalo, pretože bolo treba
použiť § 257 Civilného sporového poriadku.

75. K uplatneniu zmierňovacieho práva súdu môže dôjsť s prihliadnutím najmä na rôzne aspekty
konkrétneho prípadu. Stáva sa tak vtedy, keď súd dôjde k záveru, že povinná strana sporu nemôže
uhradiť náhradu trov konania z rozmanitých dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len
s veľkými ťažkosťami.

76. V tomto konkrétnom prípade súd nevidel dôvody hodné osobitného zreteľa tak v osobnom, či
majetkovom postavení žalobcu a ani v predmete sporu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v troch
písomných vyhotoveniach.

Podľa § 359 Civilného sporového poriadku odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané.

Podľa § 363 Civilného sporového poriadku sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§

127 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho
sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Podľa § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno
odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno
meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej

obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,
ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku. Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie
exekúcie označí oprávnený (§ 38 zákona č. 233/1995 Z.z.) a ktorého vykonaním poverí súd, ak osobitný

predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).