Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. február 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/88/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312210207
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312210207.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej
a sudcov JUDr. Františka Potockého a JUDr. Blaženy Stašíkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom

Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 6C/141/2012-60 zo dňa 16. júla 2013, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom č. k. 6C/141/2012-60 zo dňa 16. 07. 2013 okresný súd návrh v celom
rozsahu zamietol (výrok I.). Odporkyni náhradu trov konania nepriznal (výrok II.). Návrh navrhovateľa

na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre
porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd zamietol (výrok III) .
Svoje rozsiahle rozhodnutie odôvodnil tým, že po vykonanom dokazovaní, citujúc ust. §3 ods. 1,
2, § 5 ods.1, § 6, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1-4, § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákona č. 514/2003 Z. z.), čl. 48 ods. 2 veta
prvá Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy). Nepreukázal v akom
rozsahu sa nedomohol exekvovanej sumy, ani to, že sa nemôže domôcť takto vymáhanej škody pri
aplikácii iných právnych prostriedkov, iného exekučného titulu v rámci súdneho konania. Nepreukázal
ani výšku škody v príčinnej súvislosti s porušením povinností odporcu. Vyúčtované režijné náklady
navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú a skutočnú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú
podnikateľskú činnosť navrhovateľa, navrhovateľ je podnikateľský subjekt a náklady vynaložené s
realizáciou predmetu obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu. Návrh považoval za všeobecný

a nekonkrétny. Navrhovateľ nekonkretizoval prečo konštatovanie samotného porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením. Konanie navrhovateľa okresný súd považoval za nesúladné s dobrými
mravmi. Po vykonanom dokazovaní mal súd za to, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na
preukázanie druhej podmienky pre zodpovednosť za škodu a to vznik a existenciu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím.
K námietke premlčania vznesenej odporcom uviedol, že nárok na náhradu škody je neexistentný a preto

sa vznesenou námietkou nezaoberal.
Knávrhunavrhovateľanaprerušeniekonaniauviedol,žetentozamietolatozdôvodu,že nebolisplnené
podmienky podľa § 109 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“). Navrhovateľ tvrdil, ženámietku zaujatosti voči sudcom nepodal, neuplatnil právo na vylúčenie sudcov okresného súdu v Čadci
podľa § 15a ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 O. s. p. a prejudiciálnu otázku (zaujatosť sudkyne) si môže
súd vyriešiť aj sám avšak v konaní bola vyriešení zákonným postupom.

Tiež uviedol, že všeobecný súd konajúci o náhrade škody za nesprávny úradný postup nemá právo
konštatovať prieťahy v konaní. Tieto môžu byť konštatované len v rámci vybavovania sťažnosti na
prieťahy v konaní, v rámci disciplinárneho konania, rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva,
rozhodnutia Ústavného súdu o ústavnej sťažnosti. Poukázal na skutočnosť, že nie každý prieťah v
konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah, keď samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty

nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 16/02, I.ÚS 63/00).
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo
veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva
proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Odporca ako úspešný účastník si náhradu trov konania
neuplatnil, preto mu náhradu neprisúdil.

S poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch súd nezaväzoval účastníkov na
zaplatenie súdnych poplatkov.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vrátiť
vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám podľa § 221 O. s. p. a to, že a/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, b/ rozhodoval vylúčený sudca, c/ súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, d/ neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, e/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci.
V podrobnostiach uviedol, že ako žalujúca strana nebol pred vynesením rozsudku oboznámený
s písomným vyjadrením odporcu k návrhu a toto mu nebolo doručené. Takýto procesný postup
nepredstavuje len porušenie základného práva navrhovateľa na kontradiktórny proces, ale aj priame
porušenie ust. § 114 ods. 2 O. s. p.

Predvynesenímrozsudkuneboloboznámenýsosúdomvykonanýmilistinnýmidôkazmiakvykonanému
dokazovaniu nemal možnosť vyjadriť sa. Pokiaľ z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že
súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu (správne zrejme má byť navrhovateľa pozn. krajského súdu)
a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p., preto že sa navrhovateľ
bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil, tak poukazuje na to, že podal súdu návrh na zrušenie

pojednávania a uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi.
Navrhovateľ uskutočnil podanie obsiahnuté v texte návrhu, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelené systémom súdneho manažmentu na
prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v
označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa

a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj
preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach.
Súd sa podľa navrhovateľa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie,
keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.

Vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej
sťažnosti súd nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie na ktorom za
neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá
na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde.

Navrhovateľ tiež tvrdil, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani
k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k
degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu
jeho možnosti konať pred súdom. Tvrdil, že ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov

a prednesov, nemal možnosť sa k týmto vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu
svojich protitvrdení.
Namietal, že súd pri rozhodovaní vychádzal z právneho záveru, že Exekučný poriadok nestanovuje
lehotu 15 dní na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Tento záver podľa nehoneobstojí. Súd musí rozhodovací proces uskutočniť v zákonom určenej lehote 15 dní bez ohľadu na
konečný výsledok.
Taktiež namietal, že súd sa zaoberal iba otázkou nesprávneho úradného postupu v podobe zbytočných

prieťahov tiež, že výklad ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorým by navrhovateľovi nevznikol
nárok na náhradu škody ak nebola podaná sťažnosť na prieťahy pred účinnosťou predmetného
ustanovenia je ústavne nekonformný. K výške škody a príčinnej súvislosti navrhol vykonať dôkaz
znaleckým posudkom, ktorý zadal.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom

rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) a to z nasledovných dôvodov:

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo dospel k
záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie

rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel ku správnym skutkovým
zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného
vyhotovenia napadnutého rozsudku je vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 157 ods.
2 O. s. p., odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných
bodoch na ne odkazuje.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

K odvolacej námietke navrhovateľa, že nebol oboznámený s vyjadrením odporcu k návrhu a k porušeniu
ust. § 114 ods. 2 O. s. p., odvolací súd uvádza, že zo spisového materiálu zistil, že vyjadrenie odporcu
k žalobe bolo doručené súdu dňa 04. 07. 2013, teda po expedovaní stanoveného termínu vo veci (č. l.
26 spisu) a následne zo spisu nevyplýva, že bolo vyjadrenie navrhovateľovi doručené a teda námietka

navrhovateľa je v tomto smere dôvodná. Nejedná sa však o také pochybenie procesného charakteru,
ktoré by malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Ďalej bolo zo spisového materiálu zistené, že okresný súd nariadil na prejednanie veci pojednávanie
na deň 16. 07. 2013. Navrhovateľ a právny zástupca navrhovateľa prevzali predvolanie dňa 27. 06.
2013. Na určený termín sa navrhovateľ, ani jeho právny zástupca, nedostavili. Pokiaľ právny zástupca

navrhovateľa ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní, urobil tak až dňa 12. 07. 2013 o 18:42
hod (ktorým zároveň požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu podania ústavnej sťažnosti vo veci
uznesenia Krajského súdu Žilina sp. zn. 8NcC/324/2013), okresný súd správne túto žiadosť právneho
zástupcu navrhovateľa neakceptoval. V tomto smere svoj postup v odôvodnení napadnutého rozsudku
náležite odôvodnil a s týmto odôvodnením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Neobstojí ani

námietka navrhovateľa, že sudcu, ktorému bola predmetná vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie,
bolo potrebné z konania vylúčiť. Uvedenou námietkou sa v prejednávanej veci už nadriadený súd
zaoberal, o čom svedčí uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 27. 03. 2013, č. k. 8NcC/324/2013-19.
Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a
nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré
sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný
subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z
prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho

nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že
sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva
súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej
veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonávasúdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom
v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako

aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako
aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku
odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom
sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

K odvolaciemu dôvodu, že sa navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov a nemal možnosť sa k týmto vyjadriť, že vykonanie
dokazovania bolo v rozpore so zákonným spôsobom je potrebné uviesť, že na deň 16. 07. 2013 bolo
vo veci nariadené pojednávanie. Na uvedené pojednávanie bol riadne a včas predvolaný navrhovateľ,
predvolanieprevzal27.06.2013ajehoprávnyzástupca,predvolanieprevzal27.06.2013(č.l.55spisu).

Tým, že na pojednávanie sa navrhovateľ ani jeho zástupca nedostavili potom neobstojí ani námietka
navrhovateľa, že okresný súd vo veci rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa ku skutkovým a
právnym otázkam veci a odvolací súd konštatuje, že boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené
všetky predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu a pokiaľ
okresnýsúdvecnapojednávanídňa16.07.2013prejednalaonejrozhodol,neodňaltýmnavrhovateľovi

možnosťkonaťpredsúdom,nakoľkosatejtomožnostisámzbaviltým,žesanapojednávanienedostavil,
hoci bol na pojednávanie včas predvolaný viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s.
p.). Odvolací súd bol zhodne s prvostupňovým súdom toho názoru, že dôvody uvádzané navrhovateľom
nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Tým
si navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať na pojednávaní svoje

procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a
tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120
ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).

Odňatím možnosti konať pred súdom podľa ust. § 221 písm. f/ O. s. p je taký nesprávny, procesné

ustanovenia porušujúci, postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme
možnosť pred ním konať a v konaní uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv. V zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké
postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv (napr. právo
vykonávať procesné úkony vo formách ustanovených zákonom - § 41 O. s. p, nazerať do spisu a robiť si

z neho výpisy - § 44 O. s. p. vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali -
§ 123 O. s. p, byť predvolaný na súdne pojednávanie - § 115 O. s. p, na to, aby im bol rozsudok doručený
do vlastných rúk - § 158 ods. 2 O. s. p. atď.).

K odvolacej námietke, že súd pri rozhodovaní vychádzal z právneho záveru, že Exekučný poriadok

nestanovuje lehotu 15 dní na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a že tento záver
podľa neho neobstojí lebo súd musí rozhodovací proces uskutočniť v zákonom určenej lehote 15 dní bez
ohľadu na konečný výsledok, je potrebné poukázať na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu
SR(II.ÚS471/2012,I.ÚS86/02,I.ÚS70/02,I.ÚS16/02,I.ÚS63/00),keďsamotnénedodržaniezákonom
stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Samotné nedodržanie zákonnej lehote nemožno totiž
vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a
významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné
okolnosti prípadu, tak ako to správne učinil v tomto konaní aj okresný súd.

K ďalšej námietke, že súd sa zaoberal iba otázkou nesprávneho úradného postupu v podobe zbytočných
prieťahov tiež, že výklad ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorým by žalobcovi nevznikol nárok
na náhradu škody ak nebola podaná sťažnosť na prieťahy pred účinnosťou predmetného ustanovenia
je ústavne nekonformný odvolací súd poukazuje, že v danej veci prvostupňový súd podrobne zdôvodnil
prečomalzapreukázané,ževznikmajetkovejškodyanemajetkovejujmynavrhovateľnepreukázalatiež

zdôvodnil prečo nekonštatoval, že k prieťahom v exekučnom konaní došlo. K otázke zistenia prieťahov
v konaní je potrebné poukázať na čl. 127 zákona č. 460/1992 Zb. (Ústava Slovenskej republiky) a na
tam uvedenú právomoc ústavného súdu vyjadrenú v ods. 1-4.Z vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa, aj s prihliadnutím na
skutočnosť, že odvolacie námietky neboli podané proti výroku o trovách konania, napadnutý rozsudok
podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .