Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. máj 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/88/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316202386
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:8316202386.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ Q. O., 2/ U. O., obaja bývajúci v D., proti
žalovanému EURO CASH s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici, ČSA 24, IČO: 36 637 301, zastúpenému
JUDr. Ondrejom Sochorom, advokátom, so sídlom v Banskej Bystrici, prof. Sáru 3873/44, o určenie
neplatnosti zmluvy o úvere, vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 10C/51/2016, o dovolaní
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 3. mája 2018 sp. zn. 25Co/58/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobcovia 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej ako „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 10. mája
2017 č. k. 10C/51/2016-172 prvým výrokom konanie o zaplatenie sumy 6.087,39 eur zastavil. Druhým

výrokomžalobuvčastiourčenieabsolútnejneplatnostiZmluvyoúvereč.XXXX/XXzodňa11.júna2008
zamietol. Tretím výrokom určil, že zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva zo dňa 11.
júna2008uzatvorenámedzižalobcamiažalovanýmjeneplatná.Štvrtýmvýrokomzaviazalžalovanéhoz
titulu bezdôvodného obohatenia zaplatiť žalobcom sumu 14.910,74 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. Piatym výrokom priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 42 %. V
odôvodnení okresný súd uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa

11. júna 2008 bola medzi stranami sporu uzatvorená Zmluva o úvere č. XXXX/XX, kde žalobcovia 1/ a 2/
vystupovali ako dlžníci a žalovaný ako veriteľ. V zmluve neboli dohodnuté podstatné náležitosti zmluvy
o úvere, a to celková výška poskytnutého spotrebiteľského úveru, konečná splatnosť spotrebiteľského
úveru, výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a ďalšie náležitosti podľa § 4
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy
(ďalej aj „Zákon o spotrebiteľských úveroch“). Súd dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je

potrebné podľa § 4 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov.
Poukázal aj na absenciu dojednania medzi účastníkmi zmluvy upraviť v zmluve práva a povinnosti tak,
aby nebolo pochýb o tom, ako sa majú strany medzi sebou vyporiadať a konštatoval, že táto absencia
robí právny úkon neplatným, a preto žalobu v časti o určenie neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom
prevode vlastníckeho práva určil za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi a obchádzanie zákona.
S poukazom na ustanovenie § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) konštatoval, že

žalobcovia vrátili žalovanému už celkovú sumu 23.188,30 eur titulom uhradených splátok a 5.000 eur
titulom zmluvnej pokuty, teda celkovo zaplatili sumu 28.188,30 eur, ale reálne im žalovaný poskytol iba
sumu 13.277,57 eur, teda žalobcovia plnili žalovanému viac, ako im bolo poskytnuté, preto na strane
žalovanéhovzniklobezdôvodnéobohatenie,ktorémusížalovanývydaťžalobcom.Výškabezdôvodného
obohatenia predstavuje rozdiel medzi sumou, ktorú žalobcovia reálne uhradili a sumou, ktorú im
žalovaný poskytol, t. j. 14.910,73 eur (28.188,30 eur - 13.277,57 eur). O náhrade trov konania rozhodol

súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z.z. v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“).2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalovaného
rozsudkom z 3. mája 2018 č. k. 25Co/58/2017-205 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v časti, ktorou
bola určená neplatnosť zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva z 11. júna 2008 (prvý

výrok) a druhým výrokom zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobcom titulom bezdôvodného obohatenia v časti o zaplatenie 5.000 eur, ako aj o výroku
o trovách a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie v
treťomvýrokurozsudkuzavecnesprávne,pretorozhodnutiesúduprvejinštancievtejtonapadnutejčasti
potvrdil v zmysle ustanovení § 387 ods. 1 CSP. Odvolací súd konštatoval, že sa stotožnil s odôvodnením

napadnutéhorozhodnutiavtejtočastiaprezdôrazneniesprávnostidodal,žezmluvaozabezpečovacom
prevode práva, ktorá neobsahuje dojednanie o tom, ako sa zmluvné strany vyporiadajú v prípade, že
dlžník zabezpečenú pohľadávku riadne a včas neuhradí, je absolútne neplatná. To isté platí, ak uvedená
zmluva obsahuje v tomto smere len dojednanie, podľa ktorého veriteľ pri omeškaní dlžníka s úhradou
zabezpečenejpohľadávkysabezďalšiehostanetrvalýmvlastníkomprevedenéhomajetkuprisúčasnom
zániku zabezpečenej pohľadávky (viď rozsudok NS ČR 31Odo/495/2006 z 15. októbra 2008). Súd

prvej inštancie v preskúmavanej veci v tejto časti dostatočne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností, a na podklade vykonaného dokazovania dospel ku správnym
skutkovým zisteniam a návrh žalobcov v tejto časti aj správne právne posúdil. Vo zvyšných častiach,
ktoré boli napadnuté odvolaním žalovaného, a to v časti týkajúcej sa vydania bezdôvodného obohatenia
vo výške 5.000 eur a vo výroku o trovách konania, odvolací súd dospel k záveru, že v tejto časti je

rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, preto ho podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušil a
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
3. Proti rozhodnutiu krajského súdu podal dovolanie žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) s poukazom na §
420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. K namietanej vade podľa § 420 písm. f/ CSP dovolateľ uviedol,
že žalobcovia vo svojej žalobe žiadnym spôsobom nezdôvodňovali svoj naliehavý právny záujem na

požadovanom určení neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva zo dňa
11. júna 2008, pričom žalovaný v priebehu konania výslovne spochybnil skutočnosť, že by žalobcovia
mali naliehavý právny záujem na požadovanom určení (vyjadrenie žalovaného k žalobe žalobcov).
Z odôvodnenia rozhodnutia okresného a krajského súdu nevyplýva žiadna právna úvaha vo vzťahu
k tomu, či a z akého dôvodu je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti

zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva. Konajúci súd bez odôvodnenia ne/
existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení pristúpil k vecnému preskúmaniu
zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva - ktorý procesný postup považuje žalovaný za
nesprávny a ktorého následkom je podľa názoru žalovaného porušenie práva žalovaného na spravodlivý
proces. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP dovolateľ uviedol, že podľa jeho názoru

rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebolavyriešená,atočizmluvaozabezpečovacomprevodevlastníckehopráva
uzatvorená dňa 11. júna 2008 za účinnosti OZ v znení účinnom od 1. januára 2008 je neplatná z dôvodu,
že v nej absentuje ustanovenie o tom, akým spôsobom sa zmluvné strany vzájomne vysporiadajú v
prípade, že dlžník zabezpečenú pohľadávku riadne a včas neuhradí. Žalovaný uviedol, že má vedomosť

o tom, že niektoré právne otázky týkajúce sa zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva boli v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešené (sp. zn. 3 Cdo 446/2012, 1 Cdo 58/2008, 5 Cdo
208/2010),avšaktýkalisazmlúv,ktoréboliuzatvorenézaúčinnostiOZvzneníúčinnomdo31.decembra
2007. Podľa názoru žalovaného zmluva obsahovala všetky náležitosti, ktoré OZ v znení účinnom od
1. januára 2008 vyžadoval pre jej platnosť, pričom zákon nevyžadoval pre platnosť takejto zmluvy, aby

obsahovala ustanovenie o tom, akým spôsobom sa zmluvné strany vzájomne vysporiadajú v prípade,
že dlžník zabezpečenú pohľadávku riadne a včas neuhradí. Z uvedeného dôvodu má žalovaný za to,
že záver odvolacieho súdu o tom, že v prípade, ak zmluva neobsahovala ustanovenie o tom, akým
spôsobom sa zmluvné strany vzájomne vysporiadajú v prípade, že dlžník zabezpečenú pohľadávku
riadneavčasneuhradí,jevcelomrozsahuarbitrárny,atakátopožiadavkažiadnymspôsobomnevyplýva

z OZ v znení účinnom od 1. januára 2008. Zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva
uzatvorená 11. júna 2008 za účinnosti OZ v znení účinnom od 1. januára 2008 nie je neplatná
z dôvodu, že v nej absentuje ustanovenie o tom, akým spôsobom sa zmluvné strany vzájomne
vysporiadajú v prípade, že dlžník zabezpečenú dlžnú pohľadávku riadne a včas neuhradí. Navrhol,
aby dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v prvom výroku, a aby vec vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
4. Žalobcovia sa k dovolaniu žalovaného nevyjadrili.5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podala strana sporu zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) skúmal, či sú

splnenéajďalšiepodmienkydovolaciehokonania apredpokladyprípustnostidovolaniaabeznariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, a preto ho odmietol (§ 447
písm. c/ a f/ CSP).
6. V danom prípade vyvodil žalovaný prípustnosť podaného dovolania o. i. z ustanovenia § 420 písm.
f/ CSP, z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo

veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,
v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).
7.Ajvovzťahuk§420písm.f/CSP(tak,akovprípadeďalšíchvádzmätočnostiuvedenýchv§420CSP)

platí, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil namietanej vady zmätočnosti; rozhodujúce je výlučne zistenie
(záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Cdo 8/2017, 3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 73/2017).
8. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah súdu

do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane,
aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
9. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva
jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil
sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej
vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
10. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že
sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť
súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu
realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R

129/1999 a rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012).
Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu
činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné
rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pokiaľ „postupom súdu“
niejerozhodnutiesúdu-finálny(meritórny)produktprejednaniaveci vcivilnomsporovomkonaní,potom

už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita,
výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na
ktoré súd rozhodol. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a

ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených
so súdnou ochranou práva.
11. Dovolateľ oprel svoje dovolanie o vadu podľa § 420 písm. f/ CSP, keď namietal odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie), ktoré je nedostatočné a
nevyplýva z neho, či a z akého dôvodu je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení

neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva zo dňa 11. júna 2008.
12. V súvislosti s dovolacou námietkou žalovaného týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia
(nepreskúmateľnosť) rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd odkazuje na stanovisko najvyššieho
súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod R 2/2016, ktoré je aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po 1. júli 2016, ktorého právna

veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá
zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ Zmenyv právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa
podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. Dovolací
súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na

dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces.
Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu
v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP,
je nepreskúmateľné.

13. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že v danom prípade odôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety zjednocujúceho stanoviska R
2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa len celkom ojedinelých (extrémnych)
prípadov. O taký prípad ide napríklad vtedy, keď dovolaním napadnuté rozhodnutie neobsahuje vôbec
žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri
Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne keď odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia má také nedostatky, že svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi dôsledkami
predstavuje exces, ktorý možno charakterizovať ako „justičný omyl“ v zmysle judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (pozri napr. Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
13.1. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí
ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý

proces. V posudzovanom prípade odvolací súd potvrdil (v časti napadnutej aj dovolaním) rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP. Je zrejmé, že prvoinštančným
súdom obstarané skutkové zistenia a ich právne posúdenie považoval za natoľko správne, že ich
nepotreboval nijako korigovať. Z odôvodnení rozhodnutí týchto súdov (odvolacieho a prvoinštančného),
chápaných v ich organickej /kompletizujúcej/ jednote (viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS

78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy
vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery
zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia
spôsobom zodpovedajúcim zákonu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza, ako vo veci rozhodol
súd prvej inštancie, obsah odvolania žalovaného, zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych

argumentov, jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
považuje za vecne správny, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa aj ďalšie dôvody, najmä v
reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami. Z odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu, ako aj rozsudku súdu prvej inštancie, nevyplýva nejasnosť a nezrozumiteľnosť, či
nepresvedčivosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd sa vysporiadal vo svojom odôvodnení
so všetkými podstatnými námietkami žalovaného (vznesenými aj v dovolaní). Žalovaný preto nedôvodne
argumentoval, že rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený, pričom za vadu konania v
zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného. V súvislosti s namietanou arbitrárnosťou rozhodnutia

odvolacieho súdu najvyšší súd akcentuje, že samotná skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
14. Pokiaľ dovolateľ namietal, že z odôvodnenia súdov nižších inštancií nevyplýva posúdenie existencie
naliehavéhoprávnehozáujmunapožadovanomurčení,namietaltakprávneposúdenie,kčomudovolací

súd pripomína, že prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nezakladá ani to, že napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo (prípadne) na nesprávnom právnom posúdení veci (viď judikáty
R 54/2012 a R 24/2017). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s
právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

15. So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolanie žalovaného v časti podľa § 420
písm. f/ CSP nie je prípustné, preto dovolací súd dovolanie ako procesne neprípustné v zmysle § 447
písm. c/ CSP odmietol bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
16. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.
16.1. Pre dovolacie dôvody vyplývajúce z § 421 ods. 1 CSP je charakteristické, že pre dovolanie má

tak mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a
špecifikujevdovolaní.Otázkourelevantnouzhľadiska§421ods.1CSPmôžebyťlenotázkaprávna(nie
skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o
otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodnéhozákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo
na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť výlučne o právnu otázku, ktorú odvolací
súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním, nie o právnu otázku, ktorá podľa

dovolateľa mala byť riešená. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho
súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola
prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska
tohto ustanovenia.
16.2. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP musí byť procesnou stranou vymedzená

v dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne
aj dôvodnosť) dovolania. Ak procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia,
musí: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a b/ uviesť, ako mala byť táto otázka
správne riešená. V prípade absencie náležitého vymedzenia právnej otázky najvyšší súd nemôže
pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili
prvoinštančný a odvolací súd.

17. Nie je povinnosťou dovolacieho súdu, aby si právnu otázku, ktorá mala byť riešená odvolacím
súdom nesprávne, mal vyvodzovať sám. Naopak, jej riadne vymedzenie, t. j. jasné formulovanie, je
povinnosťou strany, ktorá je v dovolacom konaní povinne zastúpená advokátom ako kvalifikovaným
právnym zástupcom. Jasne formulovaná právna otázka má v prvom rade naznačiť riešenie daného
prípadu požadované stranou a v druhom rade potom jej znenie predstavuje všeobecný právny záver

aplikovateľný v obdobných prípadoch v budúcnosti.
18. Žalovaný, zastúpený advokátom, v dovolaní síce formálne poukázal na § 421 ods. 1 písm. b/
CSP, právnu otázku zásadného významu, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, riadne neformuluje. Z obsahu dovolania
(§ 124 ods. l CSP) vyplýva dovolateľov nesúhlas s právnym názorom odvolacieho súdu (ako aj

súdu prvej inštancie) ohľadom vyslovenejneplatnostizmluvyozabezpečovacomprevodevlastníckeho
práva zo dňa 11. júna 2008 uzatvorenej medzi žalobcami a žalovaným (ďalej aj „Zmluva“). Podľa jeho
názoru naopak Zmluva nie je neplatná, pretože obsahovala všetky náležitosti v zmysle OZ účinného
od 1. januára 2008 a zákon nevyžadoval pre platnosť takejto zmluvy, aby obsahovala ustanovenie o
tom, akým spôsobom sa zmluvné strany vzájomne vysporiadajú v prípade, že dlžník zabezpečenú

pohľadávku riadne a včas neuhradí, k čomu dovolateľ v dovolaní napr. konfrontuje zákonné náležitosti
Zmluvy s poukazom na jej konkrétne články (a/ vymedzenie zabezpečeného záväzku - čl. I bod 1 a
čl. II bod 1 Zmluvy, b/ označenie práva, ktoré sa prevádza v prospech veriteľa - vlastnícke právo v
prospech veriteľa k nehnuteľnostiam špecifikovaným v čl. I bod 4 a bod 5 Zmluvy, atď.). Z uvedeného
je tak zjavný nesúhlas dovolateľa so skutkovými závermi a ich vyhodnotením súdmi nižších inštancií.

Dovolateľ tak namieta nesprávnosť skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov odvolacím súdom (aj
súdom prvej inštancie), touto nesprávnosťou však nie je možné odôvodniť nesprávne právne posúdenie
v zmysle § 421 ods. l písm. b/ CSP. Len samotné spochybňovanie správnosti skutkových
zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo
prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom

posudzovaní sporu, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b/ a § 432
ods. 2 CSP.
19. Zhrnúc uvedené dovolací súd uvádza, že i keď dovolateľ v dovolaní namieta aj nesprávnosť
právneho posúdenia veci odvolacím súdom (aj súdom prvej inštancie), právnu otázku zásadného
významuvzmysleustanovenia§421ods.1písm.b/CSPneformuluje. Bezuvedenéhonemôženajvyšší

súd pristúpiť k posúdeniu prípustnosti dovolania a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa;
v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný, bezbrehý dovolací prieskum
priečiacisanielen(všeobecne)novejkoncepciiprávnejúpravydovolaniaadovolaciehokonaniazvolenej
v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP (pozri Števček M., Ficová S., Baricová
J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C.

H. BECK, str. 1382 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 14/2018, 2 Cdo 167/2017, 3 Cdo
28/2017, 5 Cdo 13/2018, 7 Cdo 114/2018, 8 Cdo 78/2017). Je tak nepochybné, že v dovolaní nie sú
dovolacie dôvody vymedzené spôsobom uvedeným v § 432 CSP. Absenciu uvedeného považuje CSP
za dôvod pre odmietnutie dovolania pre neprípustnosť.
20. Podľa § 447 písm. f/ CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými

dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až §
435.
21. Vzhľadom na skutočnosť, že dovolateľ nevymedzil uplatnený dovolací dôvod spôsobom uvedeným
v § 432 ods. 2 CSP, dovolací súd v tejto časti odmietol jeho dovolanie podľa § 447 písm. f/ CSP.22. Nad rámec vyššie uvedeného aj napriek neprípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ a § 421 ods.
1 písm. b/ CSP, pre úplnosť dovolací súd považuje za potrebné uviesť:
22.1. Pokiaľ ide o dovolateľom namietanú absenciu naliehavého právneho záujmu, v danom prípade

vzhľadom na predmet konania o určenie neplatnosti zmluvy o úvere, aj zmluvy o
zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva ako spotrebiteľských zmlúv (a v nich ustanovených
možných neprijateľných podmienkach) majú žalobcovia v postavení spotrebiteľa zákonné právo na
ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vyplývajúce z § 3 ods. 3 a 5
zákona č. 250/2007 Z.z., z čoho (ex lege) vyplýva taktiež naliehavý právny záujem na požadovanom

určení neplatnosti (porovnaj sp. zn. 2 Cdo 233/2017, 6 Cdo 127/2017, 8 Cdo 483/2014).
22.2. Rozhodovacia prax dovolacieho súdu, reprezentovaná rozhodnutiami sp. zn. 1 Cdo 58/2008, 1
Cdo 48/2010, 3 Cdo 446/2012, 5 Cdo 208/2010, 8 MCdo 5/2014, či 3 Cdo 180/2019, k právnemu
inštitútu zabezpečenia záväzkov prevodom práva podľa § 553 OZ uviedla, že výklad tohto inštitútu je
treba podať so zreteľom na zmysel a účel tohto ustanovenia OZ. Keďže ide o jeden z inštitútov
zabezpečenia záväzkov, je preňho charakteristická akcesorita a subsidiarita, čo znamená, že

sleduje osud zabezpečenej pohľadávky a jeho uhradzovací mechanizmus prichádza do úvahy až
vtedy, ak sa zabezpečená pohľadávka riadne a včas nesplní. Jeho účelom je nielen nútiť dlžníka splniť
svoj dlh voči veriteľovi (v čom spočíva jeho zabezpečovacia funkcia), ale pri riadnom a včasnom
neuhradení tohto dlhu dať veriteľovi možnosť uspokojiť sa v spojitosti s touto formou zabezpečenia, čiže
zabezpečovací prevod práva má plniť aj funkciu uhradzovaciu. So zreteľom na uvedený účel inštitútu

zabezpečovacieho prevodu práva sa vyššie uvedená rozhodovacia prax najvyššieho súdu ustálila aj na
tom, že písomná zmluva o zabezpečovacom prevode práva musí určovať
a/ zmluvné strany (účastníkov zmluvy),
b/ zabezpečovaný záväzok,
c/ majetkové právo dlžníka, ktoré sa prevádza,

d/ že zmluvu uzatvárajú účastníci ako zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, t. j. že tu ide iba o
podmienený prevod práva z dlžníka na veriteľa za účelom zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľovi
s rozväzovacou podmienkou, ktorá sa uplatní pri uspokojení zabezpečenej pohľadávky plnením tak, že
právny úkon, ktorým bolo prevedené právo, stráca účinnosť a právo v rozsahu, v akom bolo prevedené,
prechádza späť na dlžníka (prevod práva na veriteľa tak zo zákona zaniká), a

e/ ako sa zmluvné strany vysporiadajú v prípade, že dlžník zabezpečenú pohľadávku veriteľovi riadne
a včas neuhradí (dohodu riešiacu tzv. uhradzovaciu funkciu tohto inštitútu).
22.3. Z uvedenej ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ďalej vyplýva, že absencia
niektorej z týchto podstatných náležitostí (esenciálnych zložiek) zmluvy alebo jej rozpor so zákonom
má vždy za následok absolútnu neplatnosť celej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva (§ 39 a §

553 Občianskeho zákonníka). V rozpore so zákonom je i také dojednanie, podľa ktorého sa veriteľ v
prípade omeškania dlžníka s úhradou zabezpečenej pohľadávky bez ďalšieho (alebo na základe svojho
jednostranného právneho úkonu) stane trvalým vlastníkom prevedeného majetku pri súčasnom zániku
zabezpečenej pohľadávky.
22.4. Totožný záver k tejto právnej otázke je ustálený aj v judikatúre Najvyššieho súdu Českej republiky

- založenej na rozsudku veľkého senátu jeho občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia sp. zn.
31 Odo 495/2006, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 45/2009 civ. -
vychádzajúcej z identickej právnej úpravy zabezpečovacieho prevodu práva a (ne)platnosti právnych
úkonov účinnej v čase uzavretia spornej zmluvy, ktorá za použitia interpretačného a argumentačného
pravidla komparatívneho výkladu, odvíjajúceho sa od príbuznosti právnych poriadkov, je aplikovateľná

aj v slovenskom právnom prostredí.
22.5. Vo vzťahu k uvedenému právnemu záveru dovolacieho súdu sa žiada tiež poznamenať,
že obstál aj v teste ústavnosti, keď ho Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. III.
ÚS 67/2017 vyhodnotil ako ústavne konformný (viď rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo
180/2019).

23. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).
24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.