Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. apríl 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 32Cob/62/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2120203712
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2120203712.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Daniel Ilavský a sudcov: JUDr. Róbert

FoltánaJUDr.PeterDuman,vsporežalobcu:Tatrabanka,a.s.,IČO:00686930,adresasídlaBratislava,
Hodžovo námestie 3, proti žalovanému: A. B. C., D., nar. XX.X.XXXX, adresa trvalého pobytu C., E. D.
XXX/XX, zastúpený splnomocnenkyňou: F. G. H., adresa trvalého pobytu E., F. I. XXX, o 109.000 eur,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 4. mája 2022, č.k. 36Cb/35/2020-410,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výrokoch I. a II. p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi sa voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
% s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 109.000 eur,
do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.).

1.1 Na odôvodnenie rozsudku uviedol, že žalobca si žalobou uplatnil nárok na uloženie povinnosti
žalovanému (ako osobe, ktorá veriteľovi písomne vyhlásila, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplní
určitý záväzok) zaplatiť mu sumu 109.000 eur, a to titulom jeho nároku ako veriteľa (zo Zmluvy o

kontokorentnom úvere č. S02502/2015 z 23.9.2015 v znení jej dodatkov č. 1 – č. 4, ďalej len „úverová
zmluva“) na splnenie záväzku dlžníka (spoločnosti EUREX SLOVAKIA, s.r.o., IČO: 35 973 897, adresa
sídla Sereď, Niklova 4346, ďalej len „dlžník“) jeho ručiteľom. Žalovaný žiadal konanie zastaviť z dôvodu
litispendencie, eventuálne žalobu ako nedôvodnú zamietnuť dôvodiac, že ku vzniku jeho ručiteľského
záväzku voči žalobcovi nedošlo pre neexistenciu hlavného záväzku dlžníka voči veriteľovi z úverovej
zmluvy, ktorého splnenie malo byť zabezpečené dohodou o ručení, z ktorej dohody si žalobca uplatňoval
nárok na plnenie v tomto konaní, a to pre neplatnosť úverovej zmluvy, na základe ktorej veriteľ poskytol

plnenie dlžníkovi.

1.2 Z vykonaného dokazovania mal za dokázané/dokazovaním sa preukázalo, že dňa 23.9.2015
žalobca ako veriteľ uzatvoril so spoločnosťou EUREX SLOVAKIA, s.r.o. ako dlžníkom, v zmysle § 269
ods. 2 OBZ úverovú zmluvu, na základe ktorej žalobca poskytol dlžníkovi úver do rámca 1.000.000 eur
nazabezpečenieazaplatenieosobnýchpohľadávokveriteľaafinancovaniejehoprevádzkovýchpotrieb.
Zmluva bol menená dodatkami č. 1, č. 2, č. 3 a č. 4. Úver sa dlžník zaviazal splatiť v deň konečnej

splatnosti. Úver bol zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti, vystavením blanko zmenky a
ručením (dodatok č. 2 k úverovej zmluve). Konečná splatnosť bola dohodnutá na deň 29.6.2018. Zo
Všeobecných úverových podmienok, a to bod 8.6., ktorými sa strany riadia, súd zistil, že ak dlžník
neuhradí v čase stanovenej v zmluve celkovú pohľadávku alebo akúkoľvek jej časť, má veriteľ právorealizovaťzabezpečenieapoužiťprostriedkyposilneniavymáhateľnostipohľadávky,atovšetkysúčasne
alebo v akomkoľvek poradí. Veriteľ má v prípade viacerých zabezpečení právo realizovať ktorékoľvek
z nich.

1.2.1 Dňa 20.4.2017 žalobca ako veriteľ a žalovaný ako ručiteľ uzatvorili Dohodu o ručení, v ktorej
ručiteľ vyhlásil, že bol oboznámený s tým, že veriteľ uzatvoril s dlžníkom EUREX SLOVAKIA s.r.o.
zmluvu o kontokorentnom úvere, na základe ktorej môžu byť dlžníkovi poskytnuté peňažné prostriedky
do výšky 1.000.000 eur. Vzájomné práva a povinnosti nešpecifikované v dohode sa riadia Všeobecnými

úverovými podmienkami a dodatkami k zmluve. V zmysle bodu 1.4 sa zabezpečovanými pohľadávkami
okrem iných rozumejú aj pohľadávky na zaplatenie peňažných prostriedkov dlhovaných veriteľovi
na základe úverovej zmluvy (najmä pohľadávky na zaplatenie istiny) a aj pohľadávky na vydanie
bezdôvodného obohatenie, ktoré vzniknú, resp. vznikli v súvislosti s úverovou zmluvou v dôsledku
plnenia veriteľa bez právneho dôvodu, z neplatného právneho úkonu, alebo plnením z právneho dôvodu,
ktorý odpadol. V bode 2.1 žalovaný ako ručiteľ vyhlásil, že v zmysle § 303 OBZ v prípade, ak dlžník

nezaplatízabezpečenúpohľadávkuriadneavčas,zaplatíjuveriteľovinamiestodlžníka,maximálnevšak
vo výške 110.000 eur. V bode 3.1 písm. d) ručiteľ vyhlásil, že sa nevyskytla žiadna skutočnosť, ktorá
by bránila ručiteľovi v platnom uzatvorení tejto zmluvy. Ručiteľ v závere vyhlásil, že dohoda vznikla na
základe slobodnej, vážnej a určitej vôle zmluvných strán, nie v tiesni a nie za nápadne nevýhodných
podmienok.

1.2.2 Žalobca ako veriteľ z úverovej zmluvy poskytol dlžníkovi úverové finančné prostriedky vo výške
1.000.000 eur a dlžník ich veriteľovi v dohodnutej lehote riadne nevrátil. Dňa 13.7.2018 žalobca
adresoval spoločnosti EUREX SLOVAKIA, s.r.o. výzvu na splatenie celkovej pohľadávky zo zmluvy o
úvere zo dňa 23.9.2015 vo výške 1.044.834,16 eur s tým, že v prípade nesplnenia tejto povinnosti bude

žalobca oprávnený realizovať jej zabezpečenie.

1.2.3 Dňa 23.7.2018 žalobca adresoval žalovanému výzvu na splatenie celkovej pohľadávky zo zmluvy
o úvere zo dňa 23.9.2015 vo výške v časti 110.000 eur s tým, že v prípade nesplnenia tejto povinnosti
bude žalobca oprávnený využiť všetky zákonné spôsoby a prostriedky na vymoženie pohľadávky.

1.2.4 Dňa 30.3.2020 žalovaný podal na Okresný súd Bratislava I žalobu o určenie, že jeho ručenie
podľa Dohody o ručení uzatvorenej medzi žalobcom (A. B. C., D.) ako ručiteľom a žalovaným (E. H.,
J.) ako veriteľom dňa 20.4.2017 nevniklo. Žalobca v predmetnom konaní namietol neprípustnosť takejto
žaloby s tým, že ručiteľský záväzok žalovaného považuje za platný.

1.2.5 Žalovaný ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie žalobcom uplatnenú pohľadávku nezaplatil,
a to ani z časti.

1.3 Vec právne posúdil ako nárok veriteľa domáhať sa splnenia záväzku dlžníka od ručiteľa podľa

§ 306 ods. 1, § 303, § 304 ods. 1, § 307 ods. 1 OBZ (zákon č. 514/2003 Z.z. Obchodný zákonník
v znení neskorších predpisov, ďalej len „OBZ“), § 39 OZ (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších prepisov, ďalej len „OZ“), § 1, § 2 ods. 2, § 27 ods. 1, ods. 10 a ods. 12 a § 23
ods. 6 ZoB (zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy,
ďalej len „ZoB“), čl. 8, § 159, § 185 ods. 1, § 191 ods. 1 a § 217 ods. 1 CSP (zákon č. 160/2015 Z.z.

Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov, ďalej len „CSP“) a dospel k záveru, že nároky
žalobcu za uplatnené v tomto konaní sú plne dôvodné, a preto je potrebné žalobe vyhovieť, považujúc
ručiteľský záväzok žalovaného voči žalobcovi za platný a v žalobcom uplatnenom rozsahu za doposiaľ
neuspokojený.

1.4 Na odôvodnenie svojho záveru o dôvodnosti žaloby uviedol, že nebolo medzi stranami sporné, že
žalovaný ako ručiteľ uzatvoril dňa 20.4.2017 so žalobcom ako veriteľom písomnú dohodu o ručení v
zmysle § 303 a nasl. OBZ, v ktorej vyhlásil, že bol oboznámený s tým, že veriteľ uzatvoril s dlžníkom
EUREX SLOVAKIA s.r.o. zmluvu o kontokorentnom úvere v znení jej prípadných dodatkov, na základe
ktorej môžu byť dlžníkovi poskytnuté peňažné prostriedky až do 1.000.000 eur. Ručiteľ vyhlásil, že v

prípade ak dlžník nezaplatí pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi z úverovej zmluvy riadne a včas, zaplatí
veriteľovi za dlžníka tieto pohľadávky maximálne do výšky 110.000 eur. Žalovaný uzatváral predmetnú
dohodu ako spoločník dlžníka. Nakoľko dlžník včas svoj dlh z úverovej zmluvy nezaplatil, a to ani
napriek písomnej výzve žalobcu na jeho zaplatenie, tak sa žalobca obrátil s výzvou na zaplatenie ajna žalovaného, ktorý mu však dlh uhradil iba vo výške 1.000 eur, a preto vo zvyšku nároku veriteľa
na zaplatenie sumy 109.000 eur (za zaplatenie ktorého prevzal ručenie žalovaný) sa obrátil so žalobou
na súd.

1.5 Žalovaný sa v konaní bránil predovšetkým tým, že konanie by malo byť zastavené z dôvodu
litispendencie podľa § 159 CSP, nakoľko na Okresnom súde Bratislava I bola z jeho strany podaná skôr
žaloba o určenie, že ručiteľský záväzok z dohody o ručení zo dňa 20.4.2017 nevznikol (č.l. 104 spisu),
ako žaloba o plnenie v konaní pred tunajším súdom. Takúto námietku súd považoval za nedôvodnú,

nakoľko žalobca v konaní spochybnil tvrdenia žalovaného, že žaloba o určenie bola podaná skôr ako
žaloba o plnenie podaná na tunajší súd dňa 7.5.2020, resp. že konanie o určenie zažalo skôr ako
konanie o plnenie (konanie o určenie malo podľa žalobcu začať 11.5.2020, čo preukazuje podacia
pečiatku súdu, č.l. 184 spisu) a v prípade, ak by tomu tak aj bolo, tak skôr podaná žaloba o určenie
nebráni tomu, aby súd konal o neskôr podanej žalobe na plnenie. Aj v zmysle judikatúry je ustálené, že
konanie o plnenie konzumuje konanie o určenie, ak je určovací žalobný nárok prejudiciálnou otázkou

pre žalobný nárok na plnenie. Žaloba na plnenie vytvára potom prekážku litispendencie pre určovaciu
žalobu a nie naopak. Rovnako platí, že rozsudok o žalobe na plnenie je pre určovaciu žalobu prekážkou
rei iudicatae. V danom spore je predmetom konania zaplatenie pohľadávky titulom nároku z dohody o
ručení, ktorej vznik, existencia je spochybňovaná žalovaným v konaní na Okresnom súde Bratislava I o
určenie tak, ako je totožne spochybňovaná jej existencia žalovaným aj v konaní pred tunajším súdom pri

jehoprocesnejobrane.Zuvedenéhodôvodusatunajšísúdmusíprejudiciálne,predbežnevysporiadavať
s otázkou existencie, resp. neexistencie dohody o ručení, prípadne jej platnosti alebo neplatnosti, bez
ohľadu na to, že je podaná v tomto smere žaloba na inom súde. Obdobný právny názor konštatoval v
danom konaní už aj odvolací súd v prípade rozhodovania o prerušení konania (uznesenie KS Trnava
č.k. 32Cob/26/2021-239 zo dňa 29.6.2021, odsek 11., 12.), ktoré navrhol žalovaný prerušiť práve z tohto

dôvodu do skončenia konania na Okresnom súde Bratislava I., a preto nie je súdu zrejmé, z akého
dôvodu žalovaný na tejto nesprávnej argumentácii zotrval aj naďalej. Súd tak nevidí dôvod na zastavenie
konania v zmysle § 159 CSP.

1.6 Ako je už vyššie uvedené, žalovaný sa v konaní bránil tým, že dohoda o ručení zo dňa 20.4.2007

neexistuje, resp. nevznikla, nakoľko je neplatná samotná zmluva o kontokorentnom úvere zo dňa
23.9.2015 a ručením je v zmysle § 304 ods. 1 OBZ možné zabezpečiť len platný záväzok dlžníka.
Dohoda o ručení je v akcesorickom vzťahu k zmluve o úvere a keď podľa žalovaného nie je platná
zmluva o úvere, potom nevznikla ani dohoda o ručení dlhu z tejto zmluvy o úvere. Dohoda o úvere má
byť podľa žalovaného neplatná v zmysle § 39 OZ, nakoľko tento právny úkon má odporovať zákonu,

a to konkrétne ZoB, keďže podľa žalovaného v procese prípravy zmluvy o úvere a pri jej uzatváraní
žalobcaporušilviacerésvojepovinnostiobsiahnutév§27ZoB(toistétvrdíajvurčovacejžalobepodanej
na inom súde). Podľa žalovaného žalobca nevynaložil dostatočnú odbornú starostlivosť, pri výkone
svojej činnosti nepostupoval obozretne najmä pri vykonanom obchode spôsobom, ktorý zohľadňuje
a zmierňuje riziká, nekontroloval objektívnosť evidovaných údajov a nepredchádzal vlastným stratám

vrátane škôd, neuskutočnil dôkladnú analýzu ekonomickej výhodnosti obchodu, uzatvoril úver za pre
banku nápadne nevýhodných podmienok, nedostatočne zabezpečil pohľadávku z úveru, nekontroloval
dostatočne konateľa dlžníka, ktorý podľa žalovaného použil úverové finančné prostriedky na iné účely,
ako boli poskytnuté atď.

1.6.1 Podľa názoru súdu však zmluva o úvere z uvedeného dôvodu neplatná nie je, nakoľko aj v
prípade, že by banka porušila niektoré z týchto ustanovení obsiahnutých v ZoB (čo však v konaní
jednoznačne preukázané nie je a je zo strany žalobcu rozporované), tak ZoB s takýmto porušením
povinností banky (!) nespája neplatnosť právneho úkonu banky pri jej obchodovaní napr. uzatváraní
zmlúv o úvere, a to je pre posúdenie v danej veci rozhodujúce a zásadné. Ustanovene § 27 ZoB upravuje

povinnosti samotnej banky v súvislosti s jej organizáciou, riadením a podnikaním. Nejde o žiadne
povinnosti vo vzťahu ku klientom, v prípade ktorých nedodržania by sa klient mohol domáhať neplatnosti
úkonu banky pri realizovanom obchode. Ide o povinnosti vo vzťahu k vnútornej zodpovednosti banky, k
zodpovednosti za vznik prípadnej straty, škody a pod., ktorá by vnikla vlastnou činnosťou banky, ktorá
by nedodržala tieto zákonné ustanovenia, napr. by uzatvorila obchod, ktorý nesmie uzavrieť lebo by bol

pre ňu (a nie pre klienta) uzavretý za nápadne nevýhodných podmienok, za ekonomicky nevýhodných
podmienok pre banku (nie pre klienta), nekonala by s dostatočnou odbornou starostlivosťou, napr. ak by
nekontrolovala objektívnosť evidovaných údajov, nepredchádzala by vlastným (nie klientovým) stratám
vrátaneškôd,neuskutočnilaby analýzuekonomickejvýhodnostiobchodovatď.„Sankciou“zaporušenietýchto povinností je napr. aj strata banky, škoda a pod., ale nie neplatnosť finančného, bankového
obchodu ako napr. úverovej zmluvy tak, ako to nesprávne a zavádzajúco interpretuje žalovaný.

1.6.2 Preto z uvedeného dôvodu sa súd ani bližšie nezaoberal rozsiahlou argumentáciou oboch
sporových strán v tomto smere (vo vzťahu k porušeniu jednotlivých zákonných povinností žalobcu
obsiahnutých v ZoB), ani nevykonával v tomto smere ďalšie dokazovanie, ani dokazovanie navrhnuté
zo strany žalovaného (dokazovanie všetkými listinami týkajúcimi sa realizácie záložného práva,
predložením príloh odborného stanoviska vypracovaného žalobcom, výsluch pracovníka banky, ktorý

dojednával úverový obchod atď.). Pri danom právnom posúdení veci je toto irelevantné. Súd v
občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie
je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a
rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP)
a nie strán konania.

1.6.3 Obsah § 39 OZ je nutné vykladať tak, že právny úkon je neplatný v prípade, ak odporuje tento
úkon zákonu, čo nie je daný prípad. Právny úkon - zmluva o kontokorentnom úvere zo dňa 23.9.2015
zákonu o bankách neodporuje a ani inému zákonu, obsahuje všetky zákonné podstatné náležitosti a je
uzatvorená riadne a účinne. Zákon umožňuje bankám realizovať bankové služby, obchody aj takýmto
spôsobom, t.j. poskytovať svojim klientom finančné prostriedky na základe zmlúv o úvere a konkrétne aj

na základe kontokorentného úveru. Takéto právne úkony sú teda jednoznačne zákonom dovolené a v
súlade so ZoB a OBZ. Súd tak má preukázané, že zmluva o kontokorentnom úvere č. S02502/2015 (č.l.
4 spisu) v znení Dodatkov č. 1 (č.l. 9), č. 2 (č.l. 11), č. 3 (č.l. 13), č. 4 (č.l. 15) zo dňa 23.9.2015 je platná.

1.6.4 Neplatnosť úkonu v zmysle § 39 OZ by nastala napríklad v tom prípade, ak by sa pri nejakom

právnom úkone vyžadovala v zmysle zákona napríklad písomná forma a v prípade jej nedodržania
by daný právny úkon bol v zmysle zákona neplatný, čo nie je daný prípad, nakoľko ako je vyššie
uvedené tak s (domnelým) porušením zákona zo strany žalobcu zákon žiadnu neplatnosť úkonu nespája
a nespôsobuje to ani právny následok v podobe, že bankový obchod v tomto prípade zmluva o ručení
nevznikne. V danom prípade má súd preukázaný vznik ako platnosť zmluvy o úvere, tak aj následne

potom dohody o ručení.

1.7 Dohodu o ručení žalovaný riadne podpísal (čo nespochybňuje), svojim podpisom tak potvrdil, že
sa s ňou oboznámil a že s jej obsahom súhlasí. Žalobca bol v dobe uzatvorenia dohody, ako aj v
dobe predtým od 22.12.2016 spoločníkom dlžníka a podľa § 122 ods. 2 OBZ mal právo požadovať

od konateľov informácie o záležitostiach spoločnosti a nahliadať do potrebných dokladov. Žalovaný
tak v čase, keď poskytoval ručenie, mohol mať objektívne vedomosť o finančnej situácii dlžníka,
ekonomických ukazovateľoch, hospodárskej činnosti a pokiaľ by mal pochybnosti o schopnosti dlžníka
splácať úver, nič mu nebránilo v tom, aby dohodu o ručení neuzavrel. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že
sa spoliehal na to, že všetko potrebné si o dlžníkovi zistila, skontrolovala banka pri uzatváraní úverovej

zmluvy a ak tá mala potom záujem s dlžníkom uzavrieť zmluvu o úvere, tak to bolo pre žalovaného
dostatočné k uzavretiu dohody o ručení. Treba si však uvedomiť, že banka je iným subjektom s inými
zmluvnými povinnosťami, záväzkami ako jej klienti a najmä vstupuje do úverového a iných obchodných
vzťahov z úplne iných dôvodov ako dlžník a ručiteľ. Ručiteľ (žalovaný) si mal sám zodpovedne preveriť
všetky potrebné informácie o dlžníkovi, na základe ktorých sa sám mal možnosť slobodne a uvážlivo

rozhodnúť, či uzavrie dohodu o ručení alebo nie a či sa zaručí za značný záväzok dlžníka. Ak dohodu
o ručení slobodne uzavrel (čo nespochybňoval), tak nemôže predsa teraz obviňovať veriteľa, že tento
nebol dostatočne obozretný pri uzatváraní zmluvy o úvere, že porušil v tejto súvislosti svoje povinnosti
a prenášať na neho ťarchu porušenia svojich vlastných povinností, ktoré mal pri uzatváraní vlastnej
dohody. Ako banka, dlžník, tak aj ručiteľ pri vstupe do vzájomných zmluvných vzťahov podstupujú

isté riziká a je v ich vlastnom záujme tieto riziká čo najviac eliminovať. Tak napr. banka podstupuje
riziko, že ňou poskytnuté finančné prostriedky (napr. na základe zmluvy o úvere) jej nebudú vrátené,
dôjde k strate vrátane škody a je preto predovšetkým v jej záujme si preveriť finančnú schopnosť
dlžníka čo najdôslednejšie, zabezpečiť si splatenie dlhu čo najdôkladnejšie a najúčinnejšie. A ak to
neurobí, tak sama nesie následky v podobe ekonomickej straty, škody pri bankovom obchode. Dlžník

pri uzavretí zmluvy o úvere rovnako podstupuje riziko, že v prípade ak sa mu nebude ekonomicky
dariť, ako predpokladá alebo nebude mať dostatočné finančné zdroje, z ktorých mal v úmysle úver
splácať, nevyjde mu rozvojová investícia plánovaná z úverových zdrojov, tak bude od neho dlh veriteľom
vymáhaný spolu s prípadnými zmluvnými alebo zákonnými sankciami. A aj ručiteľ podstupuje riziko, žeak dlžník dlh veriteľovi riadne a včas neplní, tak ho bude musieť za dlžníka uspokojiť on. Žalovaný ako
ručiteľ dobrovoľne toto riziko podstúpil, zjavne ako osoba spojená a zainteresovaná s dlžníkom (a to
aj na prípadnom podnikateľskom zisku, ktorý mal byť spojený s poskytnutým úverom, čo bolo aj jeho

motiváciou pri poskytnutí ručenia, ako priznal) a v súdnom konaní, keď sa žiaľ pre neho situácia vyvinula
nie podľa jeho očakávaní, tak sa snaží zodpovednosť za svoje konanie (nekonanie) prenášať na veriteľa
a jeho údajné pochybenia (porušenia ustanovení ZoB) pri uzatvorení zmluvy o úvere. Žalovaný mal byť
sám dostatočne obozretný a starostlivý, keď uzatváral dohodu o ručení a účelovo teraz neprenášať toto
svoje pochybenie na veriteľa (banku) v snahe vyhnúť sa plneniu. Žalovanému napr. nebránilo nič v tom,

aby si dal už v tej dobe spraviť znaleckú finančnú analýzu a nie až v súčasnosti, mal nahliadnuť do
všetkých relevantných písomností a zistiť všetky ukazovatele a ak mu v tom bolo bránené, tak mal využiť
všetky dostupné právne nástroje, aby mu to umožnené bolo (v konaní žalovaný nič také neuviedol s tým,
že sa spoliehal iba na banku). Žalovaný ako spoločník mal možnosť podieľať sa na riadení a podnikaní
dlžníka, podieľať sa na efektívnej kontrole nakladania s finančnými prostriedkami (aj z úveru), keď teraz
spochybňuje účel ich vynaloženia atď. Naviac žalovaný má (mal) možnosť iniciovať konanie o náhradu

škody voči konateľovi dlžníka, ak je názoru, že tento nekonal v záujme spoločnosti, v jeho záujme a pod.
(v zmysle § 122 ods. 3 OBZ má žalovaný možnosť v mene spoločnosti uplatniť nároky na náhradu škody
alebo iné nároky, ktoré má spoločnosť voči konateľovi). Žalovaný dobrovoľne vstúpil do ručiteľského
vzťahu a teraz musí znášať s tým spojené následky.

1.8 Na základe vyššie uvedeného a opísaného skutkové stavu preto súd nemal v konaní preukázané ani
žiadne konanie žalobcu, ktoré by bolo v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožívalo
by preto právnu ochranu v zmysle § 265 OBZ alebo by bolo v rozpore, priečilo sa dobrým mravom.

1.9 Nakoľko súd vyhodnotil zmluvu o úvere č. S02502/2015 zo dňa 23.9.2015 v znení jej dodatkov, ako

aj dohodu o ručení zo dňa 20.4.2017 za existujúce, platné a dlžník preukázateľne svoj dlh neuhradil, tak
je žalovaný ako ručiteľ v zmysle §§ 303, 306 OBZ a bodu 2.1 Dohody o ručení povinný zaplatiť za dlžníka
dlh do výšky, do ktorej ručí po zohľadnení už započítanej sumy 1.000 eur, t.j. žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi sumu 109.000 eur. Žalovaný obsah ani rozsah jeho záväzku nespochybnil. Na základe toho
súd dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi

109.000 eur. Treba dodať, že v zmysle bodu 8.6. Všeobecných úverových podmienok (č.l. 340 spisu),
ak dlžník neuhradí v čase stanovenom v zmluve celkovú pohľadávku alebo akúkoľvek jej časť, má
veriteľ právo realizovať zabezpečenie a použiť prostriedky posilnenia vymáhateľnosti pohľadávky, a to
všetkysúčasnealebovakomkoľvekporadí.Veriteľmávprípadeviacerýchzabezpečeníprávorealizovať
ktorékoľvek z nich. Preto je právom voľby žalobcu realizovať vymáhanie pohľadávky od žalovaného

bez ohľadu na to, či súčasne a v akom poradí využil aj iné prostriedky jej vymoženia a realizovania
zabezpečovacieho práva.

1.10 Čo sa týka návrhu na rozhodnutie súdu medzitýmnym rozsudkom v zmysle § 214 CSP, tak súd
rozhoduje touto formou len v prípade, ak je to účelné, a to len o základe alebo nároku. Je zaužívané,

že súd môže rozhodovať a rozhoduje takýmto spôsobom v prípade žaloby o plnenie, napr. pri náhrade
škody, kedy najprv rozhodne o tom, že základ nároku na náhradu škody je dôvodný a neskôr rozhodne aj
o výške tejto škody. V danom prípade však takéto rozhodnutie nemá zmysel je neúčelné, nehospodárne
a súd rozhodne konečným rozsudkom o plnení s tým, že ako prejudiciálnu otázku si posúdil otázku
platnosti úverovej zmluvy a otázku existencie dohody o ručení, čo je obsiahnuté aj v odôvodnení

rozhodnutia a právne závery súdu aj v tomto smere sú napadnuteľné prípadne podaním odvolania,
kedy sa napáda síce samotný výrok rozsudku o plnení, avšak je možné spochybniť správnosť právneho
posúdenia, z ktorého tento výrok vychádza, preto nie je správny názor žalovaného, že táto otázka by
súdnemu prieskumu súdom vyššej inštancie nepodliehala.

1.11 O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne samostatným uznesením
(výrok II.). Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP
a vecne potrebou priznania plnej náhrady trov konania žalobcovi vzhľadom na jeho plný úspech v spore.

2. Rozsudok v celom rozsahu napadol riadnym a včasným odvolaním žalovaný s návrhom na jeho
zmenu zamietnutím žaloby v celom rozsahu a priznaním žalovanému plnej náhrady trov konania viniac
súdprvejinštancie,žetentonevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostía vec aj nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. e/ a h/ CSP), čo malo za následok jeho vecnú
nesprávnosť.

2.1 Na odôvodnenie svojho odvolania uviedol, že podľa jeho názoru ručenie za uspokojenie záväzku
spoločnosti EUREX SLOVAKIA s.r.o. z dôvodu, že úverová zmluva číslo S 02 502/2015 v znení dodatku
číslo 1, 2, 3 a číslo 4 je neplatná, nebolo možné zabezpečiť. Dôvodom neplatnosti úverovej zmluvy je,
že táto svojím obsahom a účelom odporuje ZoB. V tejto súvislosti poukázal na svoje písomné podania
doručené súdu prvej inštancie, v ktorých zdôvodňoval svoj záver o neplatnosti úverovej zmluvy, avšak

súd sa s uvádzanými dôvodmi vôbec nezaoberal, ale zameral sa len na nekonanie žalovaného, ktorému
vytýka viaceré pochybenia, hoci zákon ručiteľovi neukladá žiadne povinnosti pred uzavretím dohody o
ručení. Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Naopak, zákon ukladal banke množstvo povinností, ktoré žalobca nesplnil, konal v rozpore s bankovým
zákonom, súd prvej inštancie však tieto skutočnosti ponechal bez povšimnutia, čím bola porušená
zásada proporcionality.

2.2 Žalovaný nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že nedodržanie povinností uložených banke v §
27 ZoB, nemá za následok neplatnosť právnych úkonov, ktoré banky vykonávajú pri svojich bankových
činnostiach uvedených v ustanovení § 1 ods. 2 zákona o bankách. Podľa § 39 OZ v rozpore so zákonom
sú také právne úkony, ktorých vznik a plnenie z nich je výslovne zakázané, resp. ktoré svojím obsahom

alebo účelom odporujú zákonu alebo ho obchádzajú s tým, že zákonom je každá právna norma, ktorá
v zmysle zákona o Zbierke zákonov Slovenskej republiky bola vyhlásená ako zákon. Žalovaný má
teda právo namietať platnosť úverovej zmluvy z dôvodu, že táto odporuje zákonu o bankách. V tejto
súvislosti žalovaný poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo/26/2017
z 28.3.2018, v ktorom tento zaujal právny názor, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej ZoB, za

splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami,
bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané) a nerešpektovanie takejto úpravy má
potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ).
Úverová zmluva je v rozpore so zákonom o bankách preto, že zákon výslovne zakazuje uzatvárať také
zmluvy, ktoré sú charakterizované v §27 ods. 12 predmetného zákona.

2.3 Plnenie banky (žalobcu) bolo hospodársky neodôvodnené, žalobca podstúpil zjavne neúmerne
vysoké úverové riziko, keď poskytol dlžníkovi úver až vo výške 1.000.000 eur so splatnosťou 31.8.2016
(teda necelý rok po uzavretí úverovej zmluvy a otvorení úverového rámca). Aj laikovi muselo byť zrejmé,
že dojednaná splatnosť je nereálna, pretože dlžník nemal žiadnu prevádzkareň vybavenú potrebnými

vecami na výrobu, služby či obchod, nemal zamestnancov, ktorí by v prevádzkarni pracovali, firma
nemala organizačnú štruktúru. Dlžník prevádzkareň nezriadil ani po vyčerpaní úveru. Vychádzajúc z
tejto situácie neexistovali podmienky na to, aby dlžník produkoval obrat, produkoval zisk, z ktorého
by mohol úver splatiť. Údaje v odbornom stanovisku číslo 1/2022 vypracovanom na podnet žalobcu,
že úver mal byť použitý na začatie výroby v prenajatej hale v Komárne, nie je pravdivý. Dlžník nikdy

nemal prenajatú halu v Komárne. Žalovaný nesúhlasí so záverom, ktorý je uvedený v odbornom
stanovisku, že na splatenie úveru má vplyv minulosť spoločnosti len v menšej miere, najmä pokiaľ
ide o rozvojovú investíciu, čo bol tento prípad, nakoľko dlžníkovi bol poskytnutý kontokorentný úver,
ktorý sa poskytuje na krytie prevádzkových potrieb pri prechodnom nedostatku peňazí v súvislosti s
podnikateľskou činnosťou. V samotnej úverovej zmluve sa výslovne uvádza, že účelom poskytnutia

úveru je financovanie prevádzkových potrieb dlžníka

2.4 Bolo preukázané, že dlžník nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť. Tri roky pred uzavretím
úverovej zmluvy, t. j. v roku 2012 mal náklady na hospodársku činnosť 50 eur, výsledok hospodárenia
bol 110 eur, v roku 2013 náklady na hospodársku činnosť boli 3 eur a výsledok hospodárenia bol - 110

eur a v roku 2014 boli náklady na hospodársku činnosť 152.251 eur a výsledok hospodárenia bol –
38.653 eur. Podľa finančnej analýzy, ktorú vypracoval znalec Doc. Dr. Ing. Milan Majerník ukazovatele
likvidity, t.j. schopnosť podniku kryť svojimi pohľadávkami a peňažnými prostriedkami svoje bežné
potreby a krátkodobé dlhy, nedosahovali požadované rozpätie štandardných hodnôt. Vývoj rozdielových
ukazovateľov k 31.12.2014 nepotvrdzoval schopnosť spoločnosti bez problémov uhrádzať budúce

záväzky, ukazovatele sú v záporných hodnotách. Napriek tomu, že dlžník fakticky mal tržby v nulových
hodnotách, výnosnosť dosahovala záporné hodnoty, zadlženosť dosiahla hranicu 86 %, peňažný tok
mal záporné hodnoty, žalobca poskytol takejto nezdravej spoločnosti úver až vo výške 1.000.000 eur,
ktorý má byť splatený 31.9.2016, teda 11 mesiacov od uzatvorenia zmluvy. Žalobca tvrdenia žalovanéhoo činnosti, resp. nečinnosti dlžníka, ako aj ďalšie tvrdenia o tejto spoločnosti, nepoprel, preto je potrebné
ich považovať za nesporné. Žalobca nenamietal znalecký posudok Doc. Ing. Milana Majerníka čo do
výsledku finančnej analýzy, konkrétne jednotlivých finančných ukazovateľov pre rozhodnutie banky o

poskytnutí, resp. neposkytnutí úveru. Žalobca konal v rozpore s § 27 ods. 1 písm. a ), c) a ods. 10
písm. a) ZoB. Žalobca pri dojednaní úverového obchodu nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď
nesprávnevyhodnotilplatobnúschopnosťdlžníka,nesprávnevyhodnotillikviditu,akoajostatnéfinančné
ukazovatele dlžníka.

2.5 Žalobca nepostupoval v súlade so všeobecnými úverovými podmienkami, keď po dni konečnej
splatnosti, t.j. 31.8.2016 mal žalobca podľa článku VIII. bod 8.6 úverových podmienok právo
realizovať zabezpečenia vyplývajúce zo zabezpečovacej zmluvy a použiť prostriedky posilnenia
vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa, a to všetky súčasne alebo v akomkoľvek poradí. Žalobca
nerealizoval zabezpečenie, ale z nepochopiteľných dôvodov uzatvoril s dlžníkom dňa 23.9.2016 dodatok
č. 1 k úverovej zmluve, podľa ktorého sa zmenila konečná splatnosť úveru na deň 30.11.2016. Keďže

dlžník nemal žiadne tržby, nevytváral zisk, z ktorého by mohol úver splácať a výsledok hospodárenia za
rok 2015 bol – 51.235 eur, muselo byť žalobcovi pri uzatváraní tohto dodatku nad všetky pochybnosti
zrejmé, že dlžník úver nesplatí ani v termíne do 30.11.2016. Obdobná situácia bola aj v súvislosti s
uzatváraním v dodatku č. 2 a dodatku č. 3 k úverovej zmluve.

2.6 Za dlžníka konal a úverovú zmluvu podpisoval A. K. L., ktorý bol žalobcovi známy z
predchádzajúceho obchodného prípadu, keď ako štatutárny zástupca konal za spoločnosť PCP invest
s.r.o., ktorej žalobca poskytol úver vo výške 6.000.000 eur, ktorý uvedená spoločnosť nesplácala, na
splateniepoužilaúverodC.stým,ževtejtobankespoločnosťPCPinvests.r.o.úvernesplatila,čiastočne
ho splatili ručitelia.

2.7 Plnenie banky podľa úverovej bol zmluvy bolo zjavne nedostatočne zabezpečené, na ktorú
skutočnosť žalovaný poukazoval vo svojich písomných vyjadreniach a súčasne navrhol vykonať
dokazovanie. Súd dokazovanie nevykonal z dôvodu nesprávneho právneho záveru ohľadom platnosti,
resp. neplatnosti úverovej zmluvy. Z prednesu právneho zástupcu žalobcu je však nesporné, že

založená nehnuteľnosť mala podľa znaleckého posudku všeobecnú hodnotu vo výške necelého milióna
eur a táto nehnuteľnosť bola odpredaná na dražbe za sumu 200.000 eur s odôvodnením, že podľa
iného znaleckého posudku založená nehnuteľnosť nemala hodnotu 1.000.000 eur, že žalobca svoju
pohľadávku zabezpečil vecami, ktoré neexistovali, že žalobca po uzatvorení úverovej zmluvy zrušil
ručenie blankozmenkami a tieto nahradil obmedzeným ručením spoločníkov. V zmysle § 27 ods. 12 ZoB

úverovú zmluvu s takýmto nedostatočným ručením zákon zakazuje.

2.8 Pokiaľ odvolací súd dôjde k záveru, že úverová zmluva je platná, žalovaný je toho názoru, že
vymáhanie pohľadávky zo strany žalobcu je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, pričom
tento rozpor spočíva v tom, že žalobca nesprávne vyhodnotil riziko návratnosti úveru, nepostupoval

obozretne, pri uzatváraní úverovej zmluvy nevynaložil takú odbornú starostlivosť, akú vyžaduje zákon,
teda najmä vinou žalobcu došlo k jeho stratám, resp. ku škode, že žalobca nepostupoval v súlade
so všeobecnými úverovými podmienkami, ktoré vydal on sám, keď neuplatnil záložné právo a právo
z blankozmenky, ale bez akéhokoľvek reálneho predpokladu na zaplatenie úveru tri krát zmenil deň
konečnej splatnosti úveru. Žalobcovi bolo zrejmé, že úver splatený nebude, a preto dodatočne posilnil

zabezpečenie svojej pohľadávky dohodou o ručení so žalovaným, ako aj s ďalšími spoločníkmi dlžníka.
Peniaze z úveru konateľ dlžníka používal na účely, ako už žalovaný uviedol vo svojom písomnom podaní
z 26.1.2022.

2.9 Pokiaľ súd v napadnutom rozsudku vytýka pochybenia žalovaného, tento je toho názoru, že tieto

sú irelevantné vo vzťahu k rozhodnutiu o platnosti, resp. neplatnosti úverovej zmluvy. Žalovaný sa stal
spoločníkom dlžníka v čase kedy už finančné prostriedky z úveru boli poskytnuté aj minuté. Žalovaný
zdôrazňuje, že to bol práve zamestnanec žalobcu, ktorý ubezpečoval žalovaného, že podpísaním
dohody o ručení nejde do žiadneho rizika.

2.10 Pokiaľ súd prvej inštancie konanie nezastavil s odôvodnením, že podľa judikatúry žaloba na
plnenie konzumuje určovaciu žalobu, takýto svoj záver neodôvodnil poukazom na adekvátnu judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Podľa názoru žalovaného takýto záver z ustanovenia § 159 CSP
nevyplýva.3. Žalobca vo svojom vyjadrení sa k odvolaniu žalovaného navrhol odvolaním napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť dôvodiac, že súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania

dospel k správnemu záveru o platnosti úverovej zmluvy, ako aj dohody o ručení, na základe ktorej si
žalobca uplatnil v tomto konaní svoje nároky voči žalovanému. Pokiaľ by aj úverová zmluva nebola
platná (čo však žalobca nepripúšťa), jej prípadná neplatnosť by nemala vplyv na existenciu ručenia
žalovaného na základe dohody o ručení, nakoľko v zmysle predmetnej dohody o ručení sú okrem
úverovej pohľadávky zabezpečované aj iné pohľadávky - okrem iného aj pohľadávka žalobcu na vydanie

bezdôvodného obohatenia, ktorá vznikne v súvislosti s úverovou zmluvou v dôsledku plnenia veriteľa
bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol. Ak by teda aj úverová zmluva bola neplatná (čo žalobca popiera), pohľadávka na vrátenie
plnenia poskytnutého dlžníkovi z prípadného neplatného úkonu by bola ručením žalovaného aj tak
zabezpečená.

3.1 Žalobca sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že ani prípadné porušenie povinnosti banky v
zmysle ZoB (ktoré opäť žalobca popiera), by nemalo za následok neplatnosť úverovej zmluvy, že takéto
porušenie povinností banky by bolo relevantné vo vzťahu k vnútornej zodpovednosti banky a prípadným
sankciám pri dohľade nad jej podnikaním. Z ustanovenia § 1 ZoB je zrejmé to, že zákonodarca upravuje
vzťahy tam vymedzené pre účely zodpovednosti dovnútra banky a vykonávania dohľadu nad bankami

tak, aby bola zabezpečená stabilita bankového systému. Toto základné ustanovenie zákona o bankách
je bližšie rozvinuté aj v § 27. Aj z neho je zrejmý účel takejto právnej úpravy - táto regulácia a kontrola
bánk. Sankcionovanie právnych úkonov banky v rozpore s ustanoveniami ZoB neplatnosťou takýchto
úkonov by naopak spôsobilo nestabilitu celého bankového systému, nakoľko pri nejednoznačnosti
niektorých ustanovení alebo povinností by boli banky v dlhodobom riziku neistoty v právnych vzťahoch,

ktorých sú účastníkmi. ZoB ako sankciu porušenia podmienok zákona o bankách zásadne (s výnimkou
explicitne stanovených prípadov) nestanovuje neplatnosť úkonu, ale naopak, jasne stanovuje sankciu
za prípadné porušenie ustanovení ZoB (§ 50 ods. 1 zákona o bankách). Ak zákonodarca chcel
sankcionovať niektoré úkony v rozpore so ZoB neplatnosťou týchto úkonov, ustanovil to explicitne
(napríklad § 28 ods. 5, § 82 ods. 1, § 36 a iné). Špeciálne k otázke poskytnutia úveru platí § 36 ods. 2,

ktorý vymedzuje na aký účel banka nesmie poskytnúť úver a ani zabezpečiť záväzky z úveru s tým, že
porušenie tejto povinnosti je sankcionované neplatnosťou úverovej zmluvy. Pokiaľ pri ustanoveniach §
27 ZoB uvedená sankcia neplatnosti nie je, išlo by síce o porušenie zákona o bankách, avšak dôsledkom
by nebola neplatnosť týchto úkonov, ale iba možnosť M. H. C. uplatniť voči banke sankcie stanovené v
ZoB. Zákon o bankách má vo vzťahu k OZ postavenie lex specialis.

3.2 Podľa ustálenej súdnej praxe základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý
nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy základná, ak sú možné
obidva výklady (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky spis. zn. I. ÚS 242/07).

3.3 Žalobca zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach, že sporná úverová zmluva nebola uzatvorená
za nevýhodných podmienok a už vôbec nie za nápadne nevýhodných podmienok. Žalovaný ani len
netvrdil a už vôbec nepreukázal, ktoré ustanovenia úverovej zmluvy, resp. ktorá podmienka z úverovej
zmluvy bola nápadne nevýhodná. Rovnako žalobca tvrdil a aj preukázal, že plnenie na základe úverovej
zmluvy bolo hospodársky odôvodnené a zodpovedajúce poskytovanej protihodnote a že pohľadávka

z úverovej zmluvy bola dostatočne zabezpečená. Pokiaľ žalovaný poukazuje na konanie banky v
rozpore so ZoB, dokladá toto tvrdenie znaleckým posudkom Doc. Dr. Ing. Milana Majerníka č. 1/2021 z
18.11.2021, žalobca poukazuje na to, že tento znalec nie je vedený v zozname znalcov v odvetví 090400
financie, ale v odvetví kontroling, takže sa nemôže vyjadrovať k tomu, či spoločnosť spĺňa kritéria na
poskytovanie kontokorentného úveru a najmä to nemôže urobiť len na základe predložených účtovných

závierok.Zároveňžalobcapoukazujenaviacerézávažnépochybeniauvedenéhoznalcaprivypracovaní
uvedeného znaleckého posudku (absencia potrebných dokladov, nesprávne tvrdenie o preukázaní
platobnej neschopnosti dlžníka a podobne) a zdôrazňuje najmä to, že znalec vôbec neposudzoval
schopnosť dlžníka splatiť úver z pohľadu ZoB. Žalobca naopak konal pri poskytovaní úveru s odbornou
starostlivosťou a mieru rizika súvisiacu s hospodárskym stavom dlžníka zohľadnil a zmiernil najmä

vyššou mierou zabezpečenia a vyššou úrokovou sadzbou. To, že miera zabezpečenia bola zohľadnená,
bolo preukázané okrem iného aj výškou hodnoty založených nehnuteľností podľa znaleckého posudku
v rozsahu 883.000 eur a výškou ručenia ručiteľom v rozsahu 1.100.000 eur. Hodnota zabezpečenia
podľa dostupných dokladov bola teda 1.983.000 eur, čo je takmer dvojnásobná oproti výške úveru) atiež tým, že z poskytnutého zabezpečenia žalobca obdržal do dnešného dňa plnenia v rozsahu 800.000
eur (551.000 eur od ručiteľov a 242.360,56 eur z výťažku dražby nehnuteľností, ktoré boli predmetom
zabezpečenia) a zároveň v tomto konaní a konaní vo vzťahu k ďalšiemu ručiteľovi sa domáha zaplatenia

zvyšnej časti pohľadávky.

3.4 Žalobca taktiež opakuje, že odborné vyjadrenie znalca predložené žalobcom potvrdzuje, že je
bežnou bankovou praxou poskytnutie úveru aj spoločnostiam bez majetku, ktoré nevedia preukázať
majetok na splácanie do budúcna, keďže projekt ešte bude len realizovaný, čo bol aj prípad dlžníka.

3.5 Tvrdenie o nesplácaní úveru spoločnosti PCP invest s.r.o. žalobcovi z pohľadu tohto konania je
irelevantné a zároveň nepravdivé, úver poskytnutý žalobcom tejto spoločnosti bol splatený.

3.6 Pokiaľ žalovaný tvrdí, že vymáhanie pohľadávky žalobcom je v rozpore s poctivým obchodným
stykom, tak žalobca sa s takýmto jeho názorom nestotožňuje, nakoľko vymáhanie pohľadávky nie je

možné chápať ako konanie v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a dôvody, pre ktoré
žalovaný považuje konanie žalobcu za odporujúce zásadám poctivého obchodného styku, neexistujú.
Snahou žalobcu je vymôcť nárok vyplývajúci z riadne a platne uzatvorenej dohody o ručení a takéto jeho
konanie jednoznačne nemožno vyhodnotiť ako zneužitie práva prípadne šikanu, keď účelom výkonu
práva nie je realizácia vlastných hospodárskych záujmov a hospodárskeho cieľa determinovaného

obchodným záväzkom, ale ide o snahu výkonom práva znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu.

4. Žalovaný vo svojej replike zotrval na svojich tvrdeniach a vyjadreniach uvedených v odvolaní a tieto
doplnilreagujúcnanázoržalobcu,žeZoBjenaprejednávanúvecneaplikovateľnýzdôvodu,žeupravuje
vzťahy pre účely zodpovednosti dovnútra banky a vykonávanie dohľadu nad bankami, a to tak, že s

takýmto názorom sa nestotožňuje, keďže podľa § 1 ZoB tento upravuje aj niektoré vzťahy súvisiace s
podnikaním bánk, pri ktorom banky uzatvárajú bankové obchody (§ 5 písm. i/ ZoB). ZoB v šiestej časti
upravuje spôsob vykonávania obchodov banky so svojimi klientkami. Teda banka má zákonnú povinnosť
správať sa tak, ako to ukladá bankový zákon. Pokiaľ sa banka tak nespráva, ide o konanie zakázané
a odporujúce zákonu, ako to uzavrel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp.zn.

7 Cdo 26/2017.

4.1 Žalobca žiadnym spôsobom v konaní nepreukázal, že konal v súlade s § 27 ods. 12 ZoB,
pričom žalovaný preukázal, že žalobca porušil § 27 ods. 1 ZoB, keď riadne nevynaložil odbornú
starostlivosť a nezohľadnil riziká, zároveň porušil § 27 ods. 12, keď sa zaviazal na hospodársky

neodôvodnené plnenie a pohľadávku riadne nezabezpečil. Žalovaný porušenie ZoB preukázal, nakoľko
preukázal, že dlžník nevykonáva žiadnu podnikateľskú činnosť, že nemá prevádzkareň, že nebol
zdravou spoločnosťou, pretože základné finančné ukazovatele boli nepriaznivé. O týchto skutočnostiach
sa v spise nachádzajú dôkazy, pravdivosť ktorých žalobca nevyvrátil. Neobstojí námietka o spochybnení
žalovaným predloženého znaleckého posudku, nakoľko Doc. Dr. Ing. Majerník je vedený v zozname

znalcov v odbore ekonómia a manažment, odvetvie kontroling, a tak je oprávnenou osobou podávať
znalecký posudok vo veci vypracovania finančnej analýzy.

4.2 Je zarážajúce, že žalobca predal založenú nehnuteľnosť v hodnote 883.000 eur za 200.000 eur
tvrdiac, že bol vypracovaný iný znalecký posudok s nižšou hodnotou. Z toho je zrejmé, že žalobca pri

uzatváraní úverovej zmluvy nepreveril dôsledne hodnotu zaťaženej nehnuteľnosti. Zodpovednosť za
to, že nehnuteľnosť sa predáva len za 200.000 eur nesie žalobca, pretože nepostupoval obozretne,
nepreveril správnosť znaleckého posudku, čo bolo podľa bankového zákona jeho povinnosťou.

4.3 V konaní bolo nespochybniteľné, že dlžník z úveru nesplatil ani 1 cent, že úver nebol použitý na

účely podnikania dlžníka, ale úverové finančné prostriedky boli presunuté do iných spoločností, v ktorých
bol konateľom pán L., že dlžník ani po vyčerpaní úveru nezačal s podnikateľskou činnosťou, takže aj
keď žalobca tvrdí, že postupoval v súlade s bankovým zákonom, terajšia situácia je najlepším dôkazom
o tom, že banka porušila bankový zákon v ustanoveniach, na ktoré žalovaný poukazoval po celý priebeh
prvoinštančného konania.

5. Žalobca vo svojej duplike zotrval na svojich doterajších vyjadreniach a tieto doplnil o argumentáciu,
že neobstojí námietka žalovaného, že žalobca výsledky finančnej analýzy obsiahnutej v znaleckom
posudku č. 1/2021 z 18.11.2021 nepoprel, nakoľko žalobca vo svojom vyjadrení z 23.2.2022 spochybnilzávery predmetného znaleckého posudku a na podporu svojich tvrdení predložil odborné stanovisko
vypracované znaleckou organizáciou valuev4you, s.r.o., zapísanou v zozname znalcov, tlmočníkov a
prekladateľov, ktorý vedie MS SR pod evidenčným číslom znaleckej organizácie 900270.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP - zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1
CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal (§ 355 ods. 1 CSP), po

skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonomprípustnéodvolaciedôvody(§365ods.1písm.e/ah/CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc
pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že
odvolacie námietky vznesené žalovaným nie sú dôvodné.

6.1 Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na
ktorom je napadnuté rozhodnutie založené a ide o prejednanie právnej otázky a nie skutkovej, nebol
daný zákonný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania podľa § 385 ods. 1 CSP (a teda
ani na nariadenie pojednávania odvolacím súdom). Odvolací súd vzal do úvahy len skutočnosti,

ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov v konaní pred súdom prvej inštancie. Možnosť odvolacieho
súdu rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia odvolacieho pojednávania prevzal aj CSP. Nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom prípade
daná. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Valera Assalino v. Portugalsko z 20.
apríla 2002) v prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú

osobitnou zložitosťou, neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ľudských právach (najmä ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné a vyšší súd
prejednáva právne otázky).

7. Predmetomkonaniaje žalobaozaplatenie109.000eurtitulomnárokužalobcuakoveriteľazúverovej

zmluvy uzatvorenej s dlžníkom (spoločnosťou EUREX SLOVAKIA, s.r.o.) 23.9.2015 voči žalovanému
(ktorý veriteľovi písomne vyhlásil, že ho uspokojí, ak voči nemu nesplnil dlžník svoje záväzky z úverovej
zmluvy) na vrátenie poskytnutého úveru s príslušenstvom.

7.1 Sprihliadnutímnaobsahpodanéhoodvolania,predmetomprieskumuodvolaciehosúduspoukazom

na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalovaného bolo posúdiť, či súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a vec aj nesprávne právne posúdil,
čo malo za následok jeho nesprávne rozhodnutie o nárokoch uplatnených žalobcom v žalobe ako aj
o trovách tohto konania.

8. Podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

9. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 CSP záväzný skutkový stav
uvedený v bode 1.2 až 1.2.5 tohto rozhodnutia. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj
podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti
v súlade s § 191 CSP. Súd prvej inštancie v rozsudku opísal, z ktorých dôkazných prostriedkov jednotlivé
skutkové zistenia urobil. Zistenia urobené z jednotlivých dôkazov neodporujú obsahu listín založených

v spise, obsahu výsluchov strán konania, ako sú zachytené v zápisniciach o pojednávaní. Hodnotenie
jednotlivých dôkazov potom zodpovedá pravidlám logického myslenia a všeobecnej skúsenosti.
Odvolací súd nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom
súdu prvej inštancie, že v konaní z vykonaného dokazovania, ako aj z nesporných skutkových tvrdení

žalobcubolomožnédospieťkzáveru,žebolisplnenéprocesnépodmienkyprekonanieožalobežalobcu
napriek tomu, že žalovaný hoc aj skôr podal žalobu na Okresný súd Bratislava I voči E. H. J. o určenie,
že na základe Dohody o ručení uzatvorenej dňa 20.4.2017 medzi E. H. J. ako veriteľom a žalobcom
ako ručiteľom ručenie nevzniklo, že zmluvu o úvere ako aj dohodu o ručení je potrebné považovať zaplatné právne úkony, z ktorých ich zmluvným stranám vznikli v predmetných zmluvách dohodnuté práva
a povinnosti a že pokiaľ žalovaný žalobcovi uplatnenú pohľadávku nezaplatil, bolo dôvodným žalobcovi
priznať v žalobe uplatnené právo na plnenie, nakoľko z dokazovania a nesporných skutkových tvrdení

sporových strán nebolo možné dospieť k záveru, že by žalobcom uplatnené právo nepožívalo právnu
ochranu pre rozpor konania žalobcu so zásadami poctivého obchodného styku. Nakoľko tu však bol i
nesúhlas žalovaného s takýmito dôvodmi, a tým vyvolaná potreba vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími
námietkami a podstatnými tvrdeniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými
sa nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 387 ods. 3 CSP), pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolací

súd považuje za potrebné doplniť nasledovné:

10. Pokiaľ námietky smerujú k právnemu posúdeniu veci odvolací súd uvádza, že právne posudzovanie
veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej
normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci
je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový

stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne
interpretoval).

10.1 Súd prvej inštancie vec právne posúdil ako nárok veriteľa domáhať sa splnenia záväzku dlžníka
od ručiteľa podľa § 306 ods. 1, § 303, § 304 ods. 1, § 307 ods. 1 OBZ, § 39 OZ, § 1, § 2 ods. 2, § 27 ods.

1, ods. 10 a ods. 12 a § 23 ods. 6 ZoB. Odvolací súd takéto právne posúdenie veci považuje za správne
a odvolaciu námietku žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie za plne
nedôvodnú. Súd prvej inštancie vzhľadom na námietky žalovaného o neplatnosti úverovej zmluvy pre
jej údajný rozpor s obsahom a účelom ZoB (§ 1, § 2 ods. 2, § 27 ods. 1, ods. 10 a ods. 12 a § 23 ods.
6) a na ňu nadväzujúcej zmluvy o ručení správne tieto zmluvy posúdil podľa § 39 OZ a tento správne aj

interpretoval. Účelom žalobcom namietaného ust. § 27 a najmä jeho ods. 1, 10 a ods. 12 je totiž ochrana
záujmov banky, ale najmä vkladateľov, ktorých vklady banka spravuje a nie ochrana klientov banky,
ktorým banka poskytuje úvery, prípadne ochrana ručiteľov za návratnosť poskytnutých úverov. Pokiaľ
by teda aj banka nesplnila v predmetných ustanoveniach uložené povinnosti (čo v prejednávanej veci
ani nebolo preukázané), nebolo by súladným s účelom sledovaným predmetnými ustanoveniami ZoB

považovať úverové zmluvy a záložné zmluvy uzatvorené bankou za neplatné, nakoľko by to výrazne
zhoršilo likviditu banky a tým aj zhoršilo návratnosť vkladov vkladateľov finančných prostriedkov do
banky- teda v konečnom dôsledku by to bolo v rozpore s ochranou záujmov, ktoré majú predmetné
ustanoveniaZoBchrániť(akotosprávneuzavrelajsúdprvejinštancie).Záversúduprvejinštancieotom,
že úverová zmluva nie je neplatná podľa § 39 OZ z dôvodu, že neodporuje účelu ZoB (§ 1, § 2 ods. 2, §

27 ods. 1, ods. 10 a ods. 12 a § 23 ods. 6) odvolací súd preto považuje za správny. Je nenáležitý poukaz
žalovaného na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7 Cdo/26/2017 z 28.3.2018
(ktorý je na prejednávanú vec nepoužiteľný), nakoľko v tam prejednávanej veci súd posudzoval platnosť
postúpenia pohľadávky banky inému subjektu, a to pre dlžníkom/klientom banky namietanú rozpornosť
konania banky pri postupovaní jej pohľadávok s účelom sledovaným ust. § 92 ods. 8 ZoB, teda s právami

klientov banky na zachovanie obchodného tajomstva bankou a dospel k záveru, že predmetnou právnou
úpravou povinností banky zákon chráni klientov banky pri zmene veriteľa ich záväzkov voči banke tak,
že banke ukladá povinnosti, bez plnenia ktorých táto nemôže platne postúpiť svoje pohľadávky na inú
osobu hoc aj s rovnakým statusom a pokiaľ sa tak stane, tak takáto zmluva o postúpení pohľadávky
je pre jej rozpor s účelom sledovaným predmetným ustanovením § 92 ods. 8 ZoB (ktorým je ochrana

klientov banky pred svojvoľným prelomením bankového tajomstva bankou v neprospech jej dlžníkov)
neplatná podľa § 39 OZ pre jej rozpor s účelom zákona (čo nebol prípad práve prejednávanej veci). Teda
zjednodušene povedané, kým predmetným rozhodnutím súd poskytoval ochranu dlžníkom banky pred
svojvoľným prelomením bankového tajomstva bankou, vyhodnotiac postup banky za odporujúci účelu
sledovanému ZoB, tak v práve prejednávanej veci žalovaný sa dožadoval poskytnúť ochranu dlžníkom

banky pred priznaním banke jej legitímneho nároku na vrátenie poskytnutého úveru (od ručiteľa), čo je
v rozpore s účelom sledovaným § 1, § 2 ods. 2, § 27 ods. 1, ods. 10 a ods. 12 a § 23 ods. 6 ZoB.

11. Pre poriadok v tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že pokiaľ ide o námietku žalovaného, že
žalobca spornú úverovú zmluvu uzavrel so svojim dlžníkom za pre banku nápadne nevýhodných

podmienok, a to z dôvodu, že sa v zmluve zaviazal na hospodársky neodôvodnené plnenie, tak takáto
námietka neobstojí pre jej nepravdivosť. V konaní bolo nesporným, že žalobca so svojim dlžníkom
uzatvoril písomnú úverovú zmluvu dňa 23.9.2015, ktorý deň bol rozhodný pre posúdenie okolností za
akých k jej uzatvoreniu došlo. Z predmetnej zmluvy je zrejmé a v konaní to bolo aj nesporným, že nazáklade tejto úverovej zmluvy sa žalobca zaviazal poskytnúť dlžníkovi kontokorentný úver vo výške
úverového rámca 1.000.000 eur na zabezpečenie a zaplatenie osobitných pohľadávok veriteľa GB,
zabezpečenie a zaplatenie osobitných pohľadávok veriteľa LoC, zabezpečenie a zaplatenie osobitných

pohľadávok veriteľa COL a napokon na financovanie prevádzkových potrieb dlžníka a dlžník sa zaviazal
za poskytnutie úveru zaplatiť veriteľovi v zmluve dohodnutý úrok z úveru vo výške: 1 mesačný EURIBOR
menený denne + 3,5 % p.a. (následne zvýšený v dodatku č. 4 na 1 mesačný ERIBOR + 5 % p.a.)
a zároveň sa zaviazal veriteľovi zaplatiť poplatok za poskytnutie úverového rámca vo výške 12.000 eur. Z
uvedeného je potom zrejmé, že žalobca uzatvorenou úverovou zmluvou (podľa jej nesporného obsahu)

realizoval/zabezpečoval značné zhodnotenie poskytovaných úverových finančných prostriedkov, či
už dohodnutým úrokom z úveru, alebo poplatkom za poskytnutie úverového rámca, a tak námietka
žalovaného, že predmetnou úverovou zmluvou sa zaviazal k poskytnutiu hospodársky neodôvodneného
plnenia nemohla obstáť. Žalovaný v konaní skutkovo netvrdil a z vykonaného dokazovania ani nebolo
možné dospieť k záveru, že úrok z úveru dohodnutý v úverovej zmluve prípadne poplatok za poskytnutie
úverového rámca dohodnutý v zmluve boli dohodnuté v neprospech banky v nápadne nevýhodnej

výške a nakoľko poskytovanie úverov žalobcom za úrok bolo jeho legitímnou činnosťou, vyplývajúcou
z jeho podnikateľského oprávnenia, nebolo možné ani uzavrieť, že by sa žalobca uzatvorenou úverovou
zmluvou zaviazal na hospodársky neodôvodnené plnenie. V konaní bolo zároveň nesporným, že
v úverovej zmluve sa dlžník žalobcu zaviazal žalobcovi poskytnuté úverové finančné prostriedky
v celom rozsahu v tej istej mene vrátiť (spolu s dohodnutým úrokom) najneskôr do 31.8.2016,

a tak neobstojí ani námietka žalovaného, že uzatvorená úverová zmluva zaväzuje žalobcu na plnenie
zjavne nezodpovedajúce poskytnutej protihodnote (dlžník bol totiž povinný vrátiť viac finančných
prostriedkov, ako si požičal). Preto pokiaľ súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie navrhované
žalovaným (listinami týkajúcimi sa realizácie záložného práva, predložením príloh odborného stanoviska
vypracovaného žalobcom, výsluchom pracovníka banky, ktorý dojednával úverový obchod a pod.) za

účelom preukazovania porušenia jednotlivých žalovaným uvedených zákonných povinností žalobcu
obsiahnutých v ZoB z dôvodu neopodstatnenosti takéhoto dokazovania vzhľadom na predmet tohto
sporu, konal správne a hospodárne, a tak neobstojí ani námietka žalovaného, že súd prvej inštancie
nevykonal dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutkových okolností potrebných pre
rozhodnutie vo veci.

12. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že žalobca zjavne nedostatočne zabezpečil svoje pohľadávky
vyplývajúce z úverovej zmluvy, odvolací súd uvádza, že v konaní bolo nesporným, že veriteľ a
dlžník sa v spornej úverovej zmluve dohodli na zabezpečení pohľadávky veriteľa z úverovej zmluvy,
a to uzatvorením zmluvy o záložnom práve k nehnuteľnému majetku medzi veriteľom a spoločnosťou

SAL - TECH s.r.o., IČO: 46 763 341 (pozemky a stavba centrálneho skladu v k.ú. N.) a zmluvou o
budúcej zmluve o záložnom práve k nehnuteľnému majetku (ohodnotenému v znaleckom posudku
spracovanom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy č. 156/2015 na sumu 883.000 eur) uzatvorenou
medzi veriteľom a dlžníkom. Zároveň dlžník prevzal povinnosť v lehote najneskôr do 60 dní od
uzavretia úverovej zmluvy predložiť veriteľovi originál výpisu z príslušného listu vlastníctva použiteľného

na právne úkony, na ktorom je vyznačený zápis záložného práva v prospech veriteľa ako 1. v
poradí rozhodujúcom pre uspokojenie záložného práva. Okrem toho veriteľ zabezpečil svoju úverovú
pohľadávku aj blankozmekou dlžníka na rad veriteľa, avalovanou A. K. L., A. K. O. a N. I. a uzatvorením
k nej prináležiacej Zmluvy o použití zmenky uzatvorenej medzi veriteľom, dlžníkom aj A. K. O., A. K.
L. a N. I. (tu pozri čl. VII. úverovej zmluvy). Za takýchto skutkových okolností potom zabezpečenie

úverovej pohľadávky veriteľa viac ako dvojnásobne prevyšovalo úverovú pohľadávku, a tak neobstojí
ani námietka žalovaného, že žalobca v úverovej zmluve nedostatočne zabezpečil svoje pohľadávky z
nej vyplývajúce (nehovoriac o tom, že v konaní bolo ďalej nesporným, že v súlade s dodatkom č. 2 k
úverovej zmluve sa žalobca zaviazal zabezpečiť svoje pohľadávky z predmetnej zmluvy uzatvorením
štyroch samostatných dohôd o ručení za záväzky dlžníka voči veriteľovi uzatvorených medzi žalobcom

ako veriteľom a A. K. L., trvale bytom M., M. XX (do výšky 440.000 eur), A. K. O., trvale bytom C., C.
XXX/XX (do výšky 220.000 eur), A. N. I., trvale bytom P., E. XXXX/XX (do výšky 220.000 eur), A. B.
C., D., trvale bytom C., E. D. XXX/XX (do výšky 110.000 eur) a F. K., trvale bytom C., Q. XX/XX (do
výšky 110.000 eur) ako ručiteľmi, ktoré fyzické osoby následne dohody o ručení za pohľadávky veriteľa
vyplývajúce z predmetnej úverovej zmluvy s veriteľom aj uzatvorili).

13. Neobstojí ani námietka žalovaného, že plnenie banky (žalobcu) bolo hospodársky neodôvodnené
z dôvodu, že žalobca podstúpil zjavne neúmerne vysoké úverové riziko, keď poskytol dlžníkovi úver až
vovýške1.000.000eursosplatnosťou31.8.2016(tedanecelýrokpouzavretíúverovejzmluvyaotvoreníúverového rámca), keď údajne nesprávne vyhodnotil platobnú schopnosť dlžníka, nesprávne vyhodnotil
likviditu ako aj ostatné finančné ukazovatele dlžníka, nakoľko podstúpenie hoc aj neúmerného rizika
jednou zo zmluvných strán obchodnoprávneho vzťahu - úverovej zmluvy nemá za následok neplatnosť

úverovej zmluvy a na tom nič nemení ani skutočnosť, že dlžník z úveru nevrátil ani cent, lebo platnosť
zmluvy sa posudzuje podľa okolností, ktoré tu existovali v čase jej vzniku.

14. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že nakoľko žalobca nepostupoval v súlade so všeobecnými
úverovými podmienkami (keď po dni konečnej splatnosti, t.j. 31.8.2016 mal žalobca podľa článku

VIII. bod 8.6 úverových podmienok právo realizovať zabezpečenia vyplývajúce zo zabezpečovacej
zmluvy a použiť prostriedky posilnenia vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa, a to všetky súčasne alebo v
akomkoľvek poradí a takto nekonal) nároky ním uplatnené v tomto konaní nepožívajú právnu ochranu
pre rozpor jeho konania so zásadami poctivého obchodného styku, odvolací súd uvádza, že ani
takáto námietka neobstojí, nakoľko samotný postup veriteľa pri realizovaní obchodného vzťahu s jeho
obchodným partnerom stojí plne na jeho vôli a ním zvolená obchodná taktika hoc prípadne javiac sa

ručiteľovi ako nevhodná, nie je bez ďalšieho rozporná so zásadami poctivého obchodného styku a
nemá vo všeobecnosti bez ďalšieho za následok stratu jeho práva na zmluvne dohodnuté plnenie.
Pokiaľ sa teda žalobca pri riadnom a včasnom nesplatení úveru dlžníkom nerozhodol realizovať
zabezpečenie svojej úverovej pohľadávky, ale s dlžníkom sa dohodol na posunutí splatnosti úveru,
nemožno takéto jeho správanie sa považovať za odporujúce, či už dobrým mravom, alebo zásadám

poctivéhoobchodnéhostyku.Právenaopak,vobchodnomstykujebežné,žepokiaľdlžníkniejeschopný
splatiť svoje splatné záväzky riadne a včas a veriteľ vzhľadom na zabezpečenie svojej pohľadávky
necíti potrebu jej bezodkladného vymáhania, dohodou s dlžníkom zmení konečnú splatnosť takejto
svojej pohľadávky, najmä ak dlžník posilní nezabezpečenie omeškanej pohľadávky, ako to bolo aj v
prejednávanej veci, keď zabezpečenie pohľadávky žalobcu bolo následne posilnené prevzatím ručenia

za jej zaplatenie ďalšími piatimi fyzickými osobami. V obchodných vzťahoch sa totiž predpokladá,
že obchodník/podnikateľ bude vo vzťahoch s inými podnikateľmi presadzovať svoj záujem, využívať
možnosti, ktoré mu právna úprava poskytuje a usilovať sa o dosiahnutie najvyššieho možného zisku a
zlepšenie svojej pozície na trhu. Na druhej strane obchodník nesmie prekročiť medze, ktoré vyplývajú
zo zásad poctivého obchodného styku pri presadzovaní svojich záujmov, nesmie zneužívať práva, ktoré

mu podľa zákona vznikli. Pôsobenie zásady poctivého obchodného styku má ochraňovať zmluvných
partnerov pred šikanóznymi tendenciami a praktikami v obchodovaní. O šikanovanie by išlo vtedy, ak
by výkon práva zreteľne smeroval iba k zjavnému poškodeniu iných subjektov (tu pozri aj rozhodnutie
NS SR sp. zn. 3 Obdo 11/2008 z 18 júna 2009). Za konanie žalobcu rozporné so zásadami poctivého
obchodného styku nemožno považovať ani prípadné konanie žalobcu, ak by tento nesprávne vyhodnotil

riziko návratnosti úveru, nepostupoval obozretne, pri uzatváraní úverovej zmluvy nevynaložil takú
odbornústarostlivosť,akúvyžadujezákon,hocbyajvdôsledkutohodošlonajehostrane kjehostratám,
resp. ku škode, prípadne ak po tom čo zistil, že rizikovosť návratnosti úveru sa zvýšila, dodatočne posilnil
zabezpečenie svojej pohľadávky dohodou o ručení so žalovaným ako aj s ďalšími spoločníkmi dlžníka.
Takéto konanie veriteľa nemožno vyhodnotiť za šikanózne, smerujúce iba k zjavnému poškodeniu

žalovaného.

15. Obdobne neobstojí ani námietka žalovaného, že za dlžníka konal a úverovú zmluvu podpisoval
A. K. L., ktorý bol žalobcovi známy z predchádzajúceho obchodného prípadu, keď ako štatutárny
zástupca konal za spoločnosť PCP invest s.r.o., ktorej žalobca poskytol úver vo výške 6.000.000

eur, ktorý uvedená spoločnosť nesplácala, na splatenie použila úver od C. s tým, že v tejto banke
spoločnosť PCP invest s.r.o. úver nesplatila, čiastočne ho splatili ručitelia, nakoľko ani takéto okolnosti
(ak by boli aj pravdivými) a ich prípadná znalosť žalobcu pri uzatváraní úverovej zmluvy, nemajú za
následok neplatnosť úverovej zmluvy ( ako sa to snaží podsúvať odvolaciemu súdu žalovaný), prípadne
neoslabujúprávožalobcunaplnenieodžalovanéhoakoručiteľazasplneniezáväzkovdlžníkazúverovej

zmluvy.

16. Neobstojí ani námietka žalovaného, že konanie bolo potrebné zastaviť z dôvodu prekážky
litispendencie, nakoľko (ako to správne uzavrel aj súd prvej inštancie), súdu prvej inštancie nič nebránilo
vyriešiť si prejudiciálnu otázku samostatne a naplniť tak princíp hospodárnosti konania, ako aj právnej

istoty z pohľadu rýchlej a účinnej ochrany porušených práv. Zároveň odvolací súd zotrváva na svojom
už prezentovanom názore, že žalobný nárok na plnenie konzumuje určovací žalobný nárok, pričom
určovací nárok je prejudiciálnou otázkou pre žalobný nárok na plnenie (tu pozri aj Števček M., FicováS., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C.H. BECK 2016, 501 s.).

17. Pokiaľ ide o námietku o riadnom neodôvodnení rozsudku, odvolací súd uvádza, že Ústavný súd
Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne
judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť
podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03,
III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa
môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016).

17.1 Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy,ktoréaplikovalnaprejednávanýprípadazktorýchvyvodilsvojeprávnezávery,ktoréprimerane
vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces

nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník
konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Odvolacia námietka žalovaného, týkajúca sa nedostatku obsahových
náležitostí napadnutého rozhodnutia, ako i jeho arbitrárnosti, preto nemohla obstáť, rovnako ako ani

argument o porušení práva na spravodlivý proces.

18. S ostatnými námietkami žalovaného sa odvolací súd ako nepodstatnými pre rozhodnutie vo veci
nezaoberal, nakoľko podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku sporovej strany, ktorá ju nastolila. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).

19. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
vecne správne potvrdil, keď tento správne v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP
rozhodol i o náhrade trov konania.

20. Žalobca bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol mu nárok
na náhradu trov konania.

20.1 O nároku na náhradu trov rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

20.2 O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

21. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná veta

CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).