Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. august 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/72/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3720202227
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3720202227.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov

JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., v spore žalobcov 1/ T. A., narodenej dňa
XX.XX.XXXX, bytom Ľ. V. XX/XX, B., 2/ D. A., narodeného dňa XX.XX.XXXX, bytom Z. X. XXXX/XX,
XXX XX X. X - A., G. J. , 3/ I. A., narodenej dňa XX.XX.XXXX, bytom Ľ. V. XX/XX, B., všetci zastúpení
P.. T. B., T.. so sídlom X. XX, I., D.: XX XXX XXX proti žalovaným: 1/ B. D.., Q.. so sídlom Q. XX/XX, B.,
D.: XX XXX XXX, zastúpený P.. P. Q., advokátom so sídlom Q. XX/XX, X. B., 2/ A. X.. V. D. U. so sídlom
V. XX, B., D.: XX XXX XXX, zastúpená P.. G. Z., advokátom so sídlom L. Z. X/A, B., o náhradu škody
a nemajetkovej ujmy na odvolanie žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica

zo dňa 24. júna 2021, č. k. 6C/33/2020-88, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalobcovia 1/, 2/, 3/ m a j ú proti žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ 2.530,55
eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým,
že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného a

súčasne žalobkyni 1/ priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov konania z priznanej sumy v rozsahu
100 %, ktorú náhradu trov konania sú žalovaní povinní zaplatiť žalobkyni do 3 dní od právoplatnosti
uznesenia o výške náhrady trov konania, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník s
tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného
(výrok I., II.), žalovaným 1/, 2/ uložil povinnosť žalobcovi 2/ a žalobkyni 3/ zaplatiť náhradu nemajetkovej
ujmy každému vo výške vo výške 13.000 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného a súčasne

žalobcovi 2/ a žalobkyni 3/ priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov konania z priznanej sumy v
rozsahu 100 %, ktorú náhradu trov konania sú žalovaní povinní zaplatiť žalobcom 2/, 3/ do 3 dní od
právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá
súdny úradník (výrok III., IV. V., VI.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok VII.).

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie nepochybne preukázané, že p. D. A., st., ktorý
bol manželom žalobkyne 1/ a otcom žalobcov 2/, 3/, bol obeťou dopravnej nehody, ktorá sa udiala dňa

24.8.2018 asi o 4.55 hod. v Obci B., keď p. F. V. v dôsledku nevenovania sa plne vedeniu vozidla a
sledovaniu situácie v cestnej premávke pri rýchlosti jazdy 49 km/h oneskorene reagoval na chodca D.
A. prechádzajúceho cez vozovku spolu so psom na vôdzke po priechode pre chodcov vyznačenom
zvislou dopravnou značkou ako i vodorovným dopravným značením, a to z pravej strany cesty naľavú v smere jazdy vozidla, ktorému nedal prednosť a do ktorého narazil pri strede vozovky ľavým
predným rohom vozidla, v dôsledku dopravnej nehody, ktorú zavinil, spôsobil smrť, za čo bol právoplatne
uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods.1, 2 v spojení s § 138 písm.

h) Tr. zákona. V konaní bolo nesporné, že p. F. V. bol v čase nehody zamestnancom žalovaného 1/,
pričom trestný čin spáchal v súvislosti s plnením pracovných úloh pre žalovaného 1/, čím je daná
zodpovednosť za škodu žalovaného 1/ v zmysle ustanovenia § 420 ods. 2 OZ. U žalovaného 2/
bolo uzavreté poistenie zodpovednosti za škodu vo vzťahu k predmetnému vozidlu. Zodpovednosť
žalovaného 2/ je daná v zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 381/2001Z.z. o povinnom zmluvnom poistení. Škodový

následok - usmrtenie manžela a otca žalobcov je v priamej príčinnej súvislosti s predmetnou dopravnou
nehodou a činnosťou zamestnanca žalovaného 1/ ako vodiča, preto nemožno akceptovať námietky
žalovaného 2/, že neexistuje priama príčinná súvislosť medzi nemajetkovou ujmou žalobcov a poistnou
udalosťou ako takou. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie a vznik škody
sú v logickom slede, teda protiprávne konanie škodcu je príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu
následkom tejto príčiny. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku, preto otázka príčinnej

súvislosti je otázkou skutkovou. Pokiaľ žalovaný 2/ o. i. argumentuje rozhodnutím Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2Cdo 73/2006 z 30.01.2007, podľa ktorého príčinná súvislosť medzi poškodením zdravia
žalobcov a protiprávnym konaním žalovaného nie je daná, ak poškodenie zdravia spočíva v udalosti,
ktorá je už sama o sebe následkom protiprávneho konania žalovaného, pričom o takýto prípad ide aj
vtedy, ak poškodenie zdravia žalobcov bolo výsledkom ich reakcie na smrteľný úraz ich syna, treba

konštatovať, že táto judikatúra nie je aplikovateľná v prejednávanej veci, ktorá sa týka nemajetkovej
ujmy v zmysle § 11 a nasl. Obč. zákonníka, ako aj v zmysle § 4 a nasl.
zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnkov.
Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Haasová C-22/12 z 24.10.2013, podľa

ktorého ustanovenia Smernice Rady 72/166/EHS, 84/5/EHS a 90/232/EHS sa majú vykladať tak, že
povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
sporevovecisamej.Zhľadiskavnútroštátnehobolatátoproblematikaupravenánáslednerozhodnutiami

Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 646/2015 a I. ÚS 4744/2016. Súd prvej inštancie nemal žiadne
pochybnosti o zodpovednosti oboch žalovaných (a teda aj žalovaného 2/ ako poistiteľa v nadväznosti na
ust. § 4 a nasl. zák. č. 381/2001 Z. z.) za nemajetkovú ujmu, ktorá stratou manžela a otca žalobcov im
bola spôsobená. Zodpovednosť žalovanej 1/ je zodpovednosťou objektívnou, t.j. zodpovednosťou bez
ohľadu na zavinenie. Poškodení majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy jednak voči zodpovednému

subjektu, ktorým je v danej veci žalovaný 1/ a na totožné plnenie majú súčasne nárok z iného dôvodu
proti poisťovateľovi (žalovanému 2/), ktorá skutočnosť sa preto prejavila aj v rozhodnutí o povinnosti ich
solidárneho plnenia. Námietku žalovaného 2/ ohľadom vecnej pasívnej legitimácie v prejednávanej veci
súd prvej inštancie vyhodnotil ako neopodstatnenú, nakoľko k zásahu do osobnostných práv žalobcov,
v dôsledku ktorého utrpeli žalobcovia psychickú ujmu bol spôsobený prevádzkou motorového vozidla,

na ktoré sa vzťahovalo povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu uzatvoreného u žalovaného
2/. Niet pochybnosti, že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám
motorovým vozidlom je zabezpečená, definovaná právnou úpravou Európskej únie (rozsudok SD C
- 22/12 Haasová, bod 39), a preto v preskúmavanej veci bolo nutné riešiť spornú otázku v súlade s
komunitárnym právom. Poukázal na ustálenú prax v riešení otázky pasívnej legitimácie poisťovne v

spore o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody spôsobené s prevádzkou
motorového vozidla, od ktorej sa neodklonil (podrobne viď bod 27 odôvodnenia súdu prvej inštancie).

3. Súd prvej inštancie vychádzajúc zo skutkového stavu ustáleného v priebehu konania vykonaným
dokazovaním dospel k záveru, že konanie zamestnanca žalovaného 1/, v danom prípade predstavuje

neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcov, konkrétne do ich súkromia a rodinného života. V
nadväznosti na to, čo vyplynulo z vykonaných dôkazov, konštatoval, že v prípade žalobcov existovali
medzi nimi a zomrelým manželom/otcom silné citové väzby. Žalobcovia preukázali existenciu blízkych
citových väzieb s nebohým manželom a otcom. Z tohto dôvodu mal súd prvej inštancie za to, že v danom
prípade smrť manžela a otca predstavuje taký hlboký zásah do života žalobcov, že tento sa nedá vrátiť

späť a nie je reparovateľný. Ide o veľmi blízke citové vzťahy, keď priami rodinní príslušníci, ako je to
aj v prípade žalobcov, prežili s nebohým kus života, radosti, starosti, všetko, čo k životu patrí,
a preto náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať ako ujmu osobnostnú. V prípade žalobkyne 1/
možno hovoriť o mimoriadne závažnej ujme, nakoľko s manželom mala vytvorené výrazné citové a inéväzby. Ich vzťah bol harmonický a nepochybne medzi nimi existovalo silné citové puto. Ich manželstvo
trvalo30rokov,vmanželstvenemaližiadnerozporyaproblémy,maliveľaspoločnýchzáujmov,vychovali
dve deti - syna a dcéru - žalobcov 2/, 3/, ktorí si zakladali svoje rodiny a obaja sa spoločne s manželom

tešili na novú etapu života. Nemožno opomenúť ani fakt, že spoločne netrávili len manželský život, ale
aj pracovný, keďže žalobkyňa 1/ vykonávala pre svojho manžela (podnikateľa) aj pracovnú činnosť.
Manžel bol pre žalobkyňu celoživotnou oporou a istotou, plánovali rozbehnúť realitnú činnosť, neskôr
si spolu užívať dôchodok, venovať sa vnúčatám, spoločným záujmom. Od tejto udalosti sa zmenil celý
život žalobkyne 1/, a to nielen rodinný ale aj v pracovnej oblasti, keď musela nastúpiť do predčasného

dôchodku. Rovnaké okolnosti ustálené vykonaným dokazovaním preukázali celkom zrejmý blízky vzťah
medzi žalobcami 2/, 3/ a ich zosnulým otcom. Okrem silného citového puta a absencie nezhôd medzi
nimi možno poukázať na to, že k strate otca v prípade žalobcov došlo vo veku, kedy si zakladali rodiny,
potrebovali pomoc nielen finančnú, ale aj morálnu a praktickú, ktorá by im určite, nebyť náhlej smrti
otca bola aj poskytnutá. Napriek tomu, že žalobcovia 2/, 3/ sú dospelí, vo veku 31 rokov (žalobca
2/), 28 rokov (žalobkyňa 3/) so samostatnými domácnosťami, naďalej medzi nimi a otcom

prebiehal intenzívny a pravidelný kontakt, žalobkyňa 3/ s otcom trávila dovolenky, výlety, pre oboch
žalobcov bol otec silnou oporou, istotou a osobou, na ktorú sa môžu kedykoľvek obrátiť.

4. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy vychádzal súd prvej inštancie z Nálezu Ústavného súdu SR
288/2018 z 05.12.2017 a zohľadnil rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v porovnateľných

veciach: napr. Okresný súd Liptovský Mikuláš sp. zn. 7C/276/2011 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 5Co/315/2012 - po 10.000,- eur v dôsledku úmrtia matky pri dopravnej nehode z
nedbanlivostného trestného činu, Krajský súd v Trenčíne sp. zn. 27Co/61/2020 - 10.000,- v dôsledku
úmrtia matky pre nedbanlivostnej dopravnej nehode, NS SR sp. zn. 3Cdo 18/2016 - 3 x 23.000,- smrť
manžela/otca pri dopravnej nehode, KS ZA sp. zn. 8Co 264/2013 smrť chodca na základe trestného

činu usmrtenia (prečin) na prechode - 20.000,- manželka, 23.000,- dieťa, NS SR sp. zn. 4Cdo 139/2011
smrť dcéry na základe prečinu usmrtenia na prechode 2 x 15.000,- rodičia, 2 x 2000,- súrodenci.
Vyhodnotiac vyššie uvedené, súd prvej inštancie ako primeranú sumu nemajetkovej ujmy považoval u
žalobkyne 1/ uplatnenú sumu 20.000,- eur a u žalobcov 2/, 3/ u každého sumu 13.000,- eur. Aj napriek
tomu, že žalobkyňa 3/ bola v intenzívnejšom osobnom kontakte s otcom, než jej brat - žalobca

2/, súd obom súrodencom priznal nemajetkovú ujmu v rovnakej výške. Bolo preukázané, že žalobca
2/ mal rovnako hlboký citový vzťah k otcovi, smrť otca bola pre neho šokom, vyvolala v ňom smútok,
a ich vzťah bol dobrý. Samotná skutočnosť, že nebol s otcom (vzhľadom na jeho pobyt v zahraničí)
v rovnakom osobnom kontakte ako žalobkyňa 3/ neznamená, že strata, ktorá postihla žalobcu 2/, je
menej závažná a bolestná ako u žalobkyne 3/. Obaja sa zhodne vyjadrili, že so smrťou otca sa doposiaľ

nevyrovnali. Po zvážení týchto okolností je podľa názoru súdu prvej inštancie dôvodné, aby
aj obom súrodencom dostalo odškodnenia v rovnakej miere, pretože nie je namieste robiť diferenciáciu
pri posudzovaní kvality vzťahu súrodencov k otcovi a diferenciáciu odškodnenia utrpenej nemajetkovej
ujmy. V každom prípade obaja žalobcovia rovnako utrpeli stratu svojho rodiča - otca, s ktorým mali dobré
a morálne vzťahy. Vo zvyšnej časti, t. j. nad výšku súdom určenej náhrady nemajetkovej ujmy, súd prvej

inštancie žalobu ako neopodstatnenú zamietol.

5. Žalobkyňa 1/ si uplatnila náhradu pohrebných nákladov pozostávajúcich z nákladov na pomník
vo výške 2.855,- eur, nákladov pohrebnej služby vo výške 1.172,32 eur, nákladov na vykopanie hrobu
238,- eur a nákladov na kar vo výške 456,35 eur, celkom 4.721,67 eur, ktorú náhradu si s poukazom na

§ 101 zák. č.461/2003 uplatnila len vo výške 2.729,30 eur. Pokiaľ žalovaný 1/ namietal, že maximálna
možná výška priznania pohrebných nákladov predstavuje 2.324,40 eur, súd prvej inštancie sa s týmto
názorom nestotožnil. Vychádzajúc z ustanovenia § 101 ods. 3 z. č. 461/2003 Z. z. suma náhrady
nákladov uvedených v odseku 2 je najviac 2 324,40 eura. Na zvýšenie tejto sumy platí § 94 ods. 4
rovnako.Vzmysle§94ods.4cit.Z.Sumyuvedenévodsekoch2a3platnék31.decembrukalendárneho

roka sa zvyšujú vždy od 1. januára nasledujúceho kalendárneho roka o percento zvýšenia úrazovej
renty podľa § 89 ods. 8. V zmysle § 89 ods.8 cit. Z. Úrazová renta vyplácaná k 1. januáru príslušného
kalendárneho roka a úrazová renta priznaná od 1. januára do 31. decembra príslušného kalendárneho
roka sa zvyšujú o percento medziročného rastu spotrebiteľských cien vykázaného štatistickým úradom
za prvý polrok kalendárneho roka, ktorý predchádza príslušnému kalendárnemu roku. Od 1. januára

2018 sa suma náhrady nákladov spojených s pohrebom zvýšila o 2,00 % na sumu 2.729,30 eura.
Súd prvej inštancie sa však stotožnil s námietkou žalovaných, že náklady na pomník možno priznať v
maximálnej výške 663,88 eur s poukazom § 2 nariadenia vlády č. 87/1995Z.z. , preto priznal žalobkyni
ako dôvodne uplatnené, primerané a preukázateľne vynaložené pohrebné náklady, ktorých vynaloženiemalzapreukázané zpredloženýchpokladničnýchdokladovafaktúr,atozazriadeniepomníka
v maximálnej výške 663,88 eur (čl. 9 a čl. 12 spisu), náklady pohrebnej služby vo výške 1.172,32 eur
(čl. 13,14 spisu), náklady na vykopanie hrobu 238 eur (čl. 10 spisu) a náklady na kar vo výške 456,35

eur (čl.15 spisu) celkom vo výške 2.530,55 eur, ktorá suma nepresahuje s poukazom na § 101 ods.
3 z. č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom v čase úmrtia manžela/otca žalobcov maximálnu možnú sumu
pohrebných nákladov 2.729,30 eur. Vo zvyšnej časti uplatnených pohrebných nákladov žalobu zamietol.

6. Vzhľadom na tvrdenia žalovaných o zavinení poškodeného pri vzniku škody poukazujúc na závery

znaleckého posudku, v zmysle ktorého technickou príčinou vzniku škody bola súčinnosť nesprávnej
techniky jazdy vozidla, ale tiež konanie chodca, ktorý nereagoval zrýchlením pohybu, súd prvej
inštancie zisťoval existenciu zavinenia nebohého p. D. A., st. a skúmal, či svojím správaním prispel ku
škodlivému následku. Po vykonanom dokazovaní sa nestotožnil s právnym názorom žalovaných, že v
danom prípade je potrebné aplikovať § 441 OZ, a to spoluzodpovednosť p. D. A. za vznik škody. Pri
aplikácii spoluzodpovednosti poškodeného je potrebné prihliadať na celkové správanie poškodeného

pred vznikom škody, počas škodového deja, musí ísť o zavinené konanie v rozpore s právom (napr.
prechádzanie cez cestu, kde je to zakázané), konanie poškodeného musí byť jednou z príčin vzniku
škody, pričom rovnako ako u škodcu sa musí jednať len o také konanie, ktoré spĺňa všetky predpoklady
pre vznik škody, musí byť preukázané protiprávne konanie poškodeného, ktoré bolo príčinou vzniku
škody (viď rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo 2233/1999). V danom prípade nebola preukázaná jedna

zo zložiek pre vznik zodpovednosti za škodu, a to protiprávne konanie nebohého D. A., st.. Pokiaľ
žalovaný 1/ poukazoval na závery znalca, ktorý ako technickú príčinu škody ustálil súčinnosť nesprávnej
techniky jazdy vodiča (oneskorenej reakcie na pohyb chodca po priechode pre chodcov a tiež konanie
chodca, ktorý nereagoval na prichádzajúce vozidlo tým, že by zvýšil rýchlosť svojho pohybu, čím by
tesne opustil koridor pohybu vozidla), súd prvej inštancie uviedol, že sa jedná len o technickú analýzu

deja, teda sa jedná o tie prvky nehodového deja, ktoré vznikli v rozpore s „technickým výkladom“
pravidiel cestnej premávky a ktoré buď vyvolali kolíznu situáciu, alebo znemožňovali zabrániť dopravnej
nehode. Jedná sa o tzv. technicko-právny (podmieňovací) výklad, resp. pomocný výklad pre bližšie
pochopenie zložitej technicko-právnej problematiky, pričom sám o sebe nie je odpoveďou na právnu
otázku - vyvodenie spoluzodpovednosti poškodeného a ako taký nemôže byť automaticky prebraný do

meritórnych rozhodnutí. V konaní nebolo preukázané, že by poškodený ako chodec sa pohyboval na
vozovke v rozpore s pravidlami určenými v zákone č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke. Bolo nesporné,
že poškodený prechádzal cez cestu priechodom pre chodcov tak, ako mu to ukladá ustanovenie §
53 cit. zákona. Aj keď bolo skonštatované v znaleckom posudku, že jeho chôdzu možno hodnotiť ako
pomalú, nebolo preukázané, že by sa na priechode bezdôvodne zdržiaval alebo by zastavil. Zo strany

poškodeného p. D. A. nedošlo k žiadnemu protiprávnemu konaniu. Naopak, jednoznačne porušil svoju
povinnosť vodič, keď v zmysle § 4 ods.1 písm. f) zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke nedal prednosť
chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku a prechádzal cez priechod pre chodcov, pritom ho ohrozil, resp.
spôsobil mu smrť. Vodič/škodca, bývajúci blízko miesta, kde sa stala dopravná nehoda, teda znalý
miestnych pomerov, síce neprekročil povolenú rýchlosť, avšak vedomý si skutočnosti, že na danom

úseku sú dva priechody pred chodcov (nehoda sa stala na druhom priechode) mal byť jednoznačne
obozretnejší a prispôsobiť rýchlosť daným pomerom tak, aby stihol včas zareagovať. Znalec tiež
konštatoval,ževdanommiestejezpozícievodičavozidlapozadiesvetlé,čovytváradostatočnýkontrast
na spozorovanie tmavo oblečených chodcov. Napokon poškodený prechádzal cez prechod s veľkým
bielym psom, teda nič nebránilo vodičovi zareagovať v primeranom čase na prechádzajúceho chodcu.

7. Súd prvej inštancie ďalej skúmal, či zo strany poškodeného nedošlo k zanedbaniu prevenčnej
povinnosti v zmysle § 415 OZ, resp. k takému konaniu poškodeného, ktorým v dobe hroziacej
škody nezakročí primeraným spôsobom na jej odvrátenie, nekonal obozretne, tak aby mohol by
predísť škode, ktoré konanie by zakladalo jeho spoluzavinenie. Ust. § 415 Občianskeho zákonníka

ukladá totiž povinnosť každému; všeobecná prevenčná povinnosť sa vzťahuje na všetkých účastníkov
občianskoprávnych vzťahov, teda nielen na škodcu, ale aj na toho, komu riziko vzniku škody hrozí.
Porušenie prevenčnej povinnosti samotným poškodeným preto môže zakladať jeho spoluzavinenie na
vzniku škody (§ 441 Obč. zákonníka), pretože je povinnosťou každého chovať sa tak, aby nespôsobil
škodu, a to nielen vo vzťahu k ostatným, ale aj voči sebe samému. Mieru spoluzavinenia chodca na

vzniku škody na zdraví, pritom treba posudzovať z hľadiska možnosti chodca predísť riziku vzniku škody
na zdraví v danom mieste a čase a okolnostiam, ktoré mohol predvídať. Znalec v znaleckom posudku
skonštatoval, že chodec prechádzal cez priechod pomalou chôdzou s tým, že mohol dopravnej nehode
zabrániť, tak, že by v čase 2,5 s pred zrážkou zareagoval zrýchlením pohybu. Ďalej konštatoval, že ak bychodec zareagoval zrýchlením chôdze, dokázal by tesne opustiť koridor vozidla a k dopravnej nehode by
nedošlo. Za uvedených podmienok by pes pravdepodobne nestihol opustiť koridor pohybu vozidla. Súd
prvej inštancie dospel k záveru, že pokiaľ poškodený so psom prechádzal cez priechod pre chodcov, vo

vedomí prednosti chodca na priechode, nemožno rozumne od neho žiadať, aby v priebehu 2.5 sekundy
rozhodol, ako vyrieši situáciu s nečakane sa na neho rútiacim motorovým vozidlom, teda či zrýchli pohyb
a obetuje tým život svojho „ domáceho miláčika“, nakoľko spoločné zrýchlenie neprichádzalo (vzhľadom
na zdravotný stav psa) do úvahy. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že k porušeniu
prevenčnej povinnosti zo strany poškodeného v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka nedošlo.

8. Keďže neboli splnené podmienky aplikácie § 441 OZ o spoluzodpovednosti poškodeného, súd prvej
inštancie zaviazal žalovaných na náhradu škody žalobcom v celom rozsahu. Právne svoje rozhodnutie
odôvodnil ust. § 11, § 13, § 449, § 441, § 415 Občianskeho zákonníku, § 2 ods. 2, písm. v), písm. f), § 4
ods. 1, písm. f), § 53 zák. č. 8/2019 Z. z. o cestnej premávke, § 101 ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, § 94
ods. 4 zák. č. 461/2003 Z. z., o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

9. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie žalovaní 1/, 2/.

10. Žalovaný 1/ sa podaným odvolaním domáhal, aby odvolací súd rozsudok prvej inštancie zmenil a na
základe svojej voľnej úvahy primerane znížil priznané nároky žalobcov na základe toho, že poškodený
vznik dopravnej nehody, resp. škody spoluzavinil a mal by škodu znášať pomerne. V časti priznaného

nároku na náhradu trov konania navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že náhradu trov
konania bude povinný zaplatiť žalovaný 2/. V odôvodnení svojho odvolania uviedol, že sa nemôže
stotožniť so sumou náhrady nákladov spojených s pohrebom poškodeného D. A. v zmysle zák. č.
461/2003 Z. z. vo výške 2.530,55 eur, ktorá žalobkyni 1/ bola priznaná, nakoľko táto je v rozpore s
Nariadením Vlády SR č.87/1995 Z.z., ako i s citovaným zákonom, keď suma náhrady nákladov v zmysle

ust. § 101 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z. je najviac 2.324,40 eur, preto žiada priznanú sumu
primerane znížiť. Ďalej uviedol, že súdom prvej inštancie priznaný nárok na nemajetkovú ujmu žalobcom
je neprimerane vysoký z dôvodu, že poškodený D. A. bol spoluzodpovedný za dopravnú
nehodu, a teda i vzniknutú škodu, ktoré tvrdenie podopierajú závery znaleckého posudku č. X/XXXX
vypracovaného Y. Q. zo dňa 20.01.2020, v ktorom sa uvádza, že poškodený mal možnosť dopravnej

nehode zabrániť, resp. kolíziu odvrátiť. Citoval zo strany 84 - 86 predmetného znaleckého posudku,
z ktorého vyplýva, že pri stanovení príčiny dopravnej nehody z technického hľadiska je aj príčinné
zavinenie dopravnej nehody zo strany poškodeného, ktorý je spoluzodpovedný za vznik dopravnej
nehody a teda aj za vznik škody, preto nemôže niesť následky predmetnej dopravnej nehody žalovaný
1/ v plnej miere.

11. Žalovaný 2/ sa podaným odvolaním domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
tak, že žalobu voči nemu zamietne, alternatívne zohľadní vo výške priznanej náhrady spoluzavinenie
na strane poškodeného. Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s otázkou priamej príčinnej
súvislosti medzi dopravnou nehodou ako takou a zásahom do osobnostných práv žalobcov, čo je v

rozpore s § 220 ods. 3, čím mu odňal možnosť konať pred súdom a zaťažil rozsudok vadou arbitrárnosti
a nepreskúmateľnosti a vo výsledku voči nemu vec nesprávne právne posúdil. Nesprávne právne
posúdenie videl i vo vzťahu k určeniu spoluzavinenia na strane samotného poškodeného, kde toto
nesprávne nepremietol do priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. K otázke príčinnej súvislosti poukázal
na rozsudok Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 32/2007, 3 Cdo 18/2013, 2

Cdo 73/2006, z ktorých citoval ako i rozsudok ESD zo dňa 10. 12. 2015 C - 350/14. Dôvodil, že aj v
prípade akceptovania premisy, že pod škodou na zdraví je možno extenzívnym výkladom zahŕňať aj
nemajetkovú ujmu pozostalých, je potom poisťovateľ (žalovaný 2/) priamo zo zákona o PZP de facto aj
od de iure oslobodený od povinnosti plniť za poistenca škodu (nemajetkovú ujmu), a to práve z dôvodu
absencie priamej príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou, a to s poukazom na § 5 ods. 1, písm. h)

zákona o PZP. Ďalej uviedol, že na primeranú výšku náhrady nemajetkovej
ujmy bolo potrebné aplikovať primerane spoluzavinenie zo strany samotného poškodeného v zmysle §
415 v spojení s § 441 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že poškodený
údajne neporušil žiadne ust. § 53 zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, opomenul aplikovať znenie §
53 ods. 2 tretia veta tohto zákona, z ktorého vyplýva, že chodec nesmie vstupovať na vozovku, a

to ani pri použití priechodu pre chodcov, ak vzhľadom na rýchlosť a vzdialenosť prichádzajúcich vozidiel
nemôže cez vozovku bezpečne prejsť. Vyslovil názor, že to bol práve poškodený, ktorý vedel v akom
zdravotnom stave sa jeho pes nachádza, a že potom nie je schopný meniť rýchlosť chôdze (na rozdiel
od vodiča motorového vozidla), a toto bol povinný zohľadniť pri vyhodnotení vstúpenia na priechod prechodcov, kde si potom mohol a mal byť vedomý, že vzhľadom na prichádzajúce vozidlo nebude schopný
bezpečne prejsť cez vozovku.

12. Žalobcovia vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ uviedli, že navrhujú rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že súd prvej inštancie sa v bode 25 a
nasl. svojho rozsudku dôsledne zaoberal príčinnou súvislosťou medzi vznikom nemajetkovej ujmy a
dopravnou nehodou. Považujú tvrdenie žalovaného 2/ o absencii príčinnej súvislosti medzi dopravnou
nehodou a zásahom do ich osobnostných práv za absurdné a v rozpore s ust. § 15 ods. 1 zákona o PZP.

Pokiaľ žalovaný 2/ poukazoval na § 5 ods. 1, písm. h) tohto zákona, išlo o nadbytočné
tvrdenie, pretože ani škodca nezodpovedá za náhradu škody, ktorá nevznikla v príčinnej súvislosti s
jeho protiprávnym konaním. Uviedli, že účelom zákona o PZP je náhrada poisťovateľa uplatnených a
preukázaných nárokov poškodeným za škodu spôsobenú poisteným a nemajetková ujma spadá pod
rozsah škody uvedenej v ust. § 4 ods. 2 PZP, takže nemožno hovoriť o absencii príčinnej súvislosti.
V prípade, že by tomu tak nebolo, poškodený by nemal ani nárok na náhradu

nárokov podľa § 4 ods. 2, písm. b), c), d), pretože tieto sú takisto nepriamymi následkami nehody,
avšak sú následkom nehody. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného 2/ o údajnom spoluzavinení poškodeného
na vzniku škody poukázali na odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňujú. Konštatovali,
že v konaní bolo preukázané, že nebohý pán A.iadnym spôsobom nekonal protiprávne, keď sa pri
prechádzaní cez priechod pre chodcov pohyboval v rámci jeho objektívnych možností. Poukázali na

znalecký posudok D.. F. P. č. XX/XXXX v časti, v ktorej nebol vyvrátený znaleckým posudkom I. a na
stranu 37 na výpoveď F.. T. F., ktorá v konaní vypovedala ako svedok, ako i skutočnosť, že vodič V.,
ktorý bol za spáchanie trestného činu právoplatne odsúdený, bol znalý miestnych pomerov, vedel, že
v časti obce, ktorou prechádzal sa nachádzajú dva priechody pre chodcov, ktoré sú ťažko prehľadné
a z tohto dôvodu mal rýchlosť jazdy prispôsobiť danému úseku a podmienkam vozovky. V znaleckom

posudku Q. bola príčina dopravnej nehody určená iba ako technická príčina. Bol uvádzaný spôsob
prechodu poškodeného, čo treba odlíšiť od hľadiska právneho, resp. od vyvodenia spoluzodpovednosti
poškodeného. Ďalej uviedli, že poškodený neporušil žiadnu právnu povinnosť, ktorú mu ukladá zákon
v ust. § 53 Zákon č. 8/2009 Z. z., keď ako chodec sa správne pohyboval po vyznačenom priechode
pre chodcov, len čo vstúpil na vozovku sa tam bezdôvodne nezdržiaval, ani nezastavoval, jeho rýchlosť

chôdze bola obmedzovaná tým, že po priechode pre chodcov sa pohyboval so psom, ktorého zdravotný
stav neumožňoval rýchlejší pohyb po priechode. K porušeniu právnej povinnosti došlo výlučne zo strany
vodičatým,ženedalprednosťchodcovi,ktorývstúpilnavozovkuaprechádzalcezpriechodprechodcov,
pričom ho ohrozil a spôsobil mu smrť. Poškodený neporušil ani všeobecnú prevenčnú povinnosť v
zmysle § 415 Občianskeho zákonníka.

13. Žalobcovia k odvolaniu žalovaného 1/ uviedli, že navrhujú rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. K námietke žalovaného 1/ v súvislosti s nákladmi spojenými za pohreb poukázali na
§ 101 ods. 3, § 94 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z. z. a zdôraznili, že žalobkyňa 1/ na pohreb nebohého p.
A. vynaložila náklady v celkovej výške 4.721,64 eur, ale v zmysle citovaných ustanovení

uplatnila náklady spojené s pohrebom len vo výške 2.729,30 eur, pretože v roku 2018 suma pohrebných
nákladov, ktoré bolo možné priznať nebola vo výške 2.324,40 eur ako nesprávne tvrdí žalovaný 1/ ale
vo výške 2.729,30 eur. Pokiaľ súd priznal žalobkyni 1/ sumu 2.530,55 eur, považujú ju za
správnu a odôvodnenú s poukazom na bod 43 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktorá suma
nepresahuje maximálnu možnú sumu pohrebných nákladov 2.729,30 eur. K údajnému spoluzavineniu

poškodeného sa vyjadrili totožne ako voči odvolaniu žalovaného 2/ uvedeného v predchádzajúcom
odstavci.

14. Ďalšie písomné vyjadrenia k veci podané neboli.
15. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle § 379 a § 380 CSP bez nariadenia

odvolacieho pojednávnaia podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

16. Rozsudok súdu prvej inštancie nebol stranami sporu spochybnený vo výroku VII., ktorým bola žaloba
vo zvyšku zamietnutá, v tomto výroku rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť a odvolací

súd sa ho nedotýkal.

17.Odvolacísúdpodrobnepreskúmalvšetkyrozhodujúcenámietky,ktorébolivodvolaniach žalovanými
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie.Odvolacie námietky žalovaných sú totožné ako námietky, ktoré uplatnil pred súdom prvej inštancie,
s ktorými sa súd prvej inštancie dôsledne a podrobne vysporiadal. Odvolací súd konštatuje, že súd
prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý

jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti. Odôvodnil, z akých dôvodov a ktoré tvrdenia strán sporu
mal za preukázané a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec
aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Námietky žalovaných, uvedené v podaných
odvolaniach preto nemohli v danej veci privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Z tohto dôvodu si
odvolací súd osvojil dôvody rozsudku súdu prvej inštancie v danej veci a v podrobnostiach na ne

poukazuje v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP.

18. V danej veci sa žalobkyňa 1/ domáhala proti žalovaným 1/, 2/ náhrady nákladov spojených s
pohrebom jej manžela vo výške 2.729,30 eur a žalobcovia 1/, 2/, 3/ sa domáhali nemajetkovej ujmy
(žalobkyňa 1/ vo výške 20.000,- eur, žalobcovia 2/, 3/ každý vo výške 15.000,- eur) za zásah do ich
osobnostných práv (§ 11 a nasl. Obč. zákonníka) v dôsledku usmrtenia ich manžela, resp. otca pri

dopravnej nehode zavinenej zamestnancom žalovaného 1/ pri plnení pracovných úloh pre žalovaného
1/, ktorý bol právoplatne uznaný súdom vinný z prečinu usmrtenia v konaní vedenom na Okresnom
súde Považská Bystrica pod sp. zn. 1T/4/2020, ktorým rozhodnutím je súd v civilnom konaní viazaný.
Zodpovednosť žalovaného 2/ súd prvej inštancie vyvodil z ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001
Z.z. s tým, že vychádzal (okrem iného) zo smernice Európskeho parlamentu a rady č.209 /103/ES zo

16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.
Za použitia eurokonformného výkladu pojmu škoda ako akejkoľvek majetkovej alebo nemajetkovej
ujmy s tým, že v zmysle citovaného ustanovenia musí byť odškodnená i nemajetková ujma spôsobená
pozostalým po obeti dopravnej nehody podľa § 13 ods. 2 Obč. zákonníka.

19. K námietke žalovaného 2/ v súvislosti s ním tvrdenou absenciou príčinnej súvislosti medzi poistnou
udalosťoua nemajetkovouujmou,odvolacísúdzdôrazňujeapoukazujenaúčelpoisteniazodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktorým nie je vyvinenie sa zo zodpovednosti za
uhradenie škody voči poškodenému, ale účel poistenia spočíva v zabezpečení fyzickej alebo právnickej
osoby pre prípad náhodných udalostí (v danom prípade vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou dopravného prostriedku) tým, že poistenému voči poisťovateľovi vzniká nárok na úhradu
potrieb (nákladov), ktoré v dôsledku takýchto udalostí vznikajú primárne. Primárne je zodpovednostným
subjektom(t.j.nositeľomhmotno-právnejpovinnostinahradiťškoduvrátanenemajetkovejujmy/škodca/
a len výslovná právna úprava § 15 ods. 1 zákona o PZP priznáva poškodenému možnosť uplatniť
nárok na náhradu škody aj voči poisťovateľovi - žalovanému 2/). Poistený má síce v prípade poistnej

udalosti právo na poistné plnenie, resp. podľa § 4 ods. 2 zákona o PZP právo, aby poisťovateľ za neho
nahradil priamo poškodenému preukázané nároky na náhradu škody, ide však o právo poisteného, teda
o vzťah medzi poisťovateľom a poisteným. Poškodený nemusí ani vedieť o skutočnosti, že škodca má
pre takýto prípad uzavreté poistenie a aj keď poistený o tejto skutočnosti vie, nič mu nebráni uplatňovať
náhradu škody (v danom prípade nemajetkovej ujmy) u škodcu ako i u jeho poisťovateľa, ktorý je pasívne

legitimovaným subjektom rovnako ako žalovaný 1/.

20. Podstata odvolacích námietok žalovaného 2/ (v súvislosti s otázkou jeho pasívnej vecnej legitimácie)
spočívala vo výklade zákona o PZP, ktorý podľa žalovaného 2/ nezahŕňa do PZP nároky na náhradu
nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravných nehôd nakoľko neexistuje príčinná súvislosť

medzi poistnou udalosťou a uplatňovanou nemajetkovou ujmou.

21. S týmto názorom sa odvolací súd nestotožňuje.

22. Odvolaciemu súdu je známy rozsudok senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

3Cdo/32/2007 (i ďalšie rozhodnutia NS SR, na ktoré žalovaný 2/ poukazuje, ktoré predchádzali rozsudku
Súdneho dvora vo veci C-22/12 Haasová), avšak z dôvodov uvedených nižšie (najmä s odkazom na
rozsudok Súdneho dvora vo veci C-22/12 Haasová a na eurokonformný
výklad zákona o PZP) zastáva zhodne so súdom prvej inštancie názor, že náhrada nemajetkovej ujmy
osôb blízkych osobe usmrtenej v dôsledku dopravnej nehody je krytá povinným zmluvným poistením

a existuje tak príčinná súvislosť medzi poistnou udalosťou a nárokom žalobcov na nemajetkovú ujmu.
K takémuto výkladu - aj po rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 32/2007 -
dospeli viaceré súdy (rozsudky Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 5Co/182/2013, 8Co/470/2014, Krajskéhosúdu v Prešove, sp. zn. 1Co/5/2015, 21Co/60/2015) a prešiel aj kontrolou ústavnosti (uznesenia
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 206/2015, III. ÚS 646/2015).

23. Pre vyriešenie tejto otázky je podstatný výklad pojmu škoda, použitého v zákone o PZP, najmä v jeho
§ 4, ktorý upravuje rozsah poistenia zodpovednosti. V právnom prostredí Slovenskej republiky, ktorá je
členským štátom Európskej únie, je potrebné vykladať právne normy podľa možnosti eurokonformne. V
danom prípade je potrebné prihliadať na výklad európskych smerníc týkajúcich sa povinného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (ktoré boli neskôr konsolidované

smernicou 2009/103/ES) v rozsudku Súdneho dvora vo veci C-22/12 Haasová, pričom pri interpretácii
samotného rozsudku je potrebné brať do úvahy nielen jeho slovenský preklad, ale aj jeho znenie v
iných jazykoch - takáto lingvistická komparácia môže zodpovedať niektoré otázky, ktoré nastolil nielen
žalovaný 2/ v odvolaní, ale ktoré sa objavujú aj v rozhodnutiach slovenských súdov, vrátane vyššie
spomínaného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/301/2012. Na problém
rozkolísanosti jazykových verzií samotných smerníc o poistení zodpovednosti napokon upozornil aj

Súdny dvor v citovanom rozsudku C-22/12 Haasová.

24. V rozsudku C-22/12 Haasová je síce uvedené, že jazykom konania bola slovenčina (lebo návrh
na začatie prejudiciálneho konania pochádzal od slovenského súdu), avšak je známe, že pracovným
jazykom Súdneho dvora je francúzština. Bez spochybňovania princípu rovnocennosti jazykových verzií

je vhodné uviesť, že vo francúzskom znení rozsudku je použité slovné spojenie „doit couvrir“, čo
doslova znamená „musí pokrývať“ [náhradu nemajetkovej ujmy], teda nie „má pokrývať“, ako je v
slovenskom preklade (podobne je to v anglickej, nemeckej či českej verzii: „must cover“, „decken muss“,
„musí pokrývat“). Pokiaľ ide o podmienku, ktorá je v slovenskom preklade vyjadrená slovami „ak jej
náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo“ (podľa odvolateľa

„v rámci úpravy zodpovednosti poisteného za škodu“), vo francúzskej verzii rozsudku sa nehovorí o
zodpovednosti za škodu, ale o civilnej (občianskoprávnej) zodpovednosti poisteného („au
titre de la responsabilité civile de l'assuré“); takisto je to v angličtine, nemčine aj češtine („as part of
the civil liability of the insured party“; „aufgrund der zivilrechtlichen Haftung des Versicherten“; „z titulu
občanskoprávní odpovědnosti pojištěného“).

25. Pri takomto porovnaní jazykových verzií rozsudku (jeho výroku) je zrejmé, že zo strany
Súdneho dvora nešlo len o nejaké naznačenie možnosti, ako by mala vyzerať vnútroštátna úprava,
ale o jednoznačnú interpretáciu smerníc v tom zmysle, že ak vnútroštátne právo na základe civilnej
(občianskoprávnej) zodpovednosti upravuje náhradu nemajetkovej ujmy uplatniteľnú voči poistenému

(pričom úpravu obsiahnutú v práve Slovenskej republiky v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je
možné označiť za úpravu občianskoprávnej zodpovednosti), potom povinné poistenie zodpovednosti
musí pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pri dopravnej nehode.

26. K vyššie uvedenej interpretácii rozsudku C-22/12 Haasová je možné dôjsť aj zo

samotného odôvodnenia citovaného rozsudku. V bode 56 odôvodnenia Súdny dvor konštatoval, že
osoby nachádzajúce sa v postavení pani Haasovej a jej dcéry (pozostalí po obeti
dopravnej nehody) majú v súlade s § 11 a § 13 českého Občianskeho zákonníka nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku úmrtia ich manžela, resp. otca (konštatoval tak s odkazom na
informácie o českom práve, ktoré mal od vnútroštátneho súdu, keďže Súdny dvor nemá právomoc

vykladať vnútroštátne právo - samotný nárok pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy ani nebol
sporný). Tu treba dodať, že vtedajšie znenie § 11 a 13 českého Občianskeho zákonníka (citované v
bodoch 14 a 15 uvedeného rozsudku Súdneho dvora) je totožné so znením § 11 a 13 slovenského
Občianskeho zákonníka. Podľa bodov 55 až 58 uvedeného rozsudku Súdneho dvora členské štáty
majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu

nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody,
bola krytá povinným poistením, pričom v danej veci (vo veci Haasová) „by to tak malo byť“ a „tento
záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou, podľa ktorej tieto paragrafy
patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany
osobnosti, a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu

v pravom zmysle slova“. Nie je teda podstatné systematické začlenenie nemajetkovej ujmy do inej
časti Občianskeho zákonníka, než v ktorej sa nachádza úprava zodpovednosti za (inú) škodu. Keďže
zodpovednosť poisteného, ktorá vyplýva z § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, vznikla na základe
dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sanevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú smernice (bod 58
uvedeného rozsudku Súdneho dvora).

27. Súdny dvor nemá právomoc vykladať vnútroštátne právo a ani priamo rozhodovať o tom, či je
vnútroštátna norma v súlade s európskou. Stalo sa však bežnou praxou, že Súdny dvor v prejudiciálnom
konaní odpovedá na otázky vnútroštátnych súdov týkajúce sa zlučiteľnosti vnútroštátnych noriem s
právom EÚ nepriamo tak, že výrok jeho rozsudku je formálne výkladom právnej normy EÚ, avšak
je v ňom obsiahnutá odpoveď na otázku, či je vnútroštátna norma s takýmto výkladom zlučiteľná. V

súlade s touto praxou sa vnútroštátny súd aj vo veci C-22/12 Haasová pýtal Súdneho dvora, „či sa
majú [konkrétne označené] články smerníc vykladať tak, že im odporuje vnútroštátna právna úprava
(akou je právna úprava vyplývajúca z § 4 slovenského zákona o povinnom zmluvnom poistení a § 6
českého zákona o povinnom zmluvnom poistení), podľa ktorej zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nepokrýva nemajetkovú ujmu vyjadrenú v peňažnej forme,
spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla“.

Teda v otázke vnútroštátneho súdu bol obsiahnutý predpoklad, že vnútroštátne právo (slovenský a
český zákon o povinnom zmluvnom poistení) nemajetkovú ujmu pozostalých do povinného zmluvného
poistenia nezahŕňa. Na rozdiel od svojej obvyklej praxe Súdny dvor na takto jednoznačne položenú
otázku vnútroštátneho súdu neodpovedal štandardnou formuláciou „článok [...] smernice [...] sa má
vykladať tak, že mu (ne)odporuje vnútroštátna úprava, akou je úprava vo veci samej, podľa ktorej...“,

ale odpovedal „čistým“ výkladom označených článkov smerníc bez odkazu na vnútroštátne právo.
Urobil tak pravdepodobne práve preto, že sa nestotožnil s predpokladom, ktorý v otázke vyslovil
vnútroštátny súd (že vnútroštátne právo nezahŕňa do povinného zmluvného poistenia nemajetkovú
ujmu pozostalých). Tento predpoklad Súdny dvor výslovne spochybnil aj v už vyššie citovanom bode
58 odôvodnenia rozsudku („nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť [za nemajetkovú ujmu] sa

nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice“).

28. V ten istý deň ako rozsudok vo veci C-22/12 Haasová bol Súdnym dvorom vyhlásený aj rozsudok
vo veci C-277/12 Drozdovs, podľa ktorého „článok 3 ods. 1 smernice 72/166 a článok 1 ods. 1 a 2
druhej smernice 84/5 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym ustanoveniam, podľa

ktorých povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel pokrýva
náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu vyplýva z úmrtia
blízkych rodinných príslušníkov pri dopravnej nehode, len do maximálnej výšky, ktorá je nižšia ako
sumy stanovené v článku 1 ods. 2 druhej smernice 84/5“. Aj tu treba uviesť, že predpoklad, ktorý je do
slovenčinypreloženýslovnýmspojením„podľavnútroštátnehoprávazodpovednostizaškodu“,jeviných

jazykoch vyjadrený slovami „podľa vnútroštátnej občianskoprávnej (civilnej) zodpovednosti“ („selon le
droit national de la responsabilité civile“; „in accordance with national civil liability law“; „nach nationalem
Haftpflichtrecht“; „podle vnitrostátních právních předpisů upravujících občanskoprávní odpovědnost“).
Ak tento rozsudok výslovne uvádza, že vnútroštátne ustanovenia, ktoré nad rámec smernice limitujú
výšku poistného krytia zodpovednosti za nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z úmrtia pri dopravnej nehode,

sú v rozpore s právom EÚ, potom istotne v rozpore s právom EÚ je taká vnútroštátna úprava (resp.
taký výklad vnútroštátnej úpravy), ktorá by poistné krytie zodpovednosti za túto nemajetkovú ujmu úplne
vylučovala.

29. Je nesporné, že smernice nie sú priamo aplikovateľné v právnych vzťahoch medzi fyzickými a

právnickými osobami (nemajú tzv. horizontálny priamy účinok), avšak aj v
prípade, že nedochádza k priamej aplikácii konkrétnej právnej normy EÚ, teda keď sa na určitý právny
prípad aplikuje norma vnútroštátna, musí byť táto vnútroštátna norma interpretovaná v súlade s právom
EÚ (tzv. nepriamy účinok práva EÚ; porov. rozsudky Súdneho dvora 14/82 Von Colson a Kamann,
C-106/89Marleasing).ZjudikatúrySúdnehodvoratiežvyplýva,žečlenskéštátymusiaprivýkonesvojich

právomocí v tejto oblasti rešpektovať právo Únie, a že vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú náhradu
škody pri dopravných nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať smernici
jej potrebný účinok (rozsudok vo veci C-409/2009 Lavrador).

30. Teda v prípade, ak vnútroštátnym právnym aktom dochádza k transpozícii smernice, je potrebné

vnútroštátny právny akt v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol
dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje (porov. Z posledného obdobia napr. rozsudok
Súdneho dvora C-81/12 Asociaţia ACCEPT, bod 71). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy urobili všetko,
čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové metódy, s cieľomzaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným
smernicou (porov. z posledného obdobia rozsudok Súdneho dvora C-282/10 Maribel Dominguez, bod
27). Prirodzene, eurokonformný výklad je možný len do tej miery, do akej ho vnútroštátna norma

umožňuje pri použití štandardných výkladových metód umožňuje; eurokonformný výklad vnútroštátnych
právnych aktov nemôže byť výkladom, ktorý je v úplnom rozpore s touto vnútroštátnou normou (contra
legem).

31. Bolo preto potrebné overiť, či zákon o PZP je možné vykladať v súlade s vyššie uvedeným

interpretačným pravidlom (teda eurokonformne). Podľa názoru odvolacieho súdu to možné je. To, čo
uviedol Súdny dvor vo vzťahu k článku 1 bodu 2 smernice Rady 72/166/EHS (tzv. prvej motorovej
smernice), že „pojem škoda, použitý v tomto článku, nie je nijako presnejšie vymedzený a nič
nenaznačuje, že ak sa niektoré druhy škody, akou je nemajetková ujma, majú nahradiť podľa
uplatniteľného vnútroštátneho práva, mali by sa vylúčiť z tohto pojmu“, je možné aplikovať aj na
ustanovenie § 4 ods. 1 slovenského zákona o PZP. Zákon o PZP totiž v § 4 ods. 1 ustanovuje rozsah

poistenia tak, že „poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve“. V citovanom ustanovení nie je rozsah
škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla limitovaný druhom škody (a ani sa v ňom neodkazuje
na iné ustanovenia). Z tohto ustanovenia je zrejmý zámer zákonodarcu zahrnúť do PZP každú škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Nemajetková ujma je jedným z typov škody (viď nižšie),

preto by bolo nelogické, aby bola zahrnutá do rozsahu PZP podľa § 4 ods. 1 zákona o PZP, ale bola by
vylúčená z náhrady, ktorú je povinný platiť poisťovateľ podľa § 4 ods. 2 zákona o PZP.

32. Pojem škody (vrátane škody podľa § 4 ods. 1 zákona o PZP) treba vykladať extenzívne v tom
zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti

za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život
spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke motorového vozidla. K takémuto poňatiu škody sa
hlásia princípy európskeho deliktuálneho práva, ktoré definujú škodu ako majetkovú alebo nemajetkovú
ujmu na zákonom chránených záujmoch. Aj Ústavný súd Českej republiky v náleze, sp. zn. Pl. ÚS
16/04, konštatoval, že z legislatívneho hľadiska je potrebné opustiť poňatie škody ako majetkovej ujmy

a považovať za škodu aj ujmu, ktorá vznikla pôsobením na telesnú a duševnú integritu poškodeného.
Takémuto poňatiu škody/ujmy napokon zodpovedá aj slovenská koncepcia „škody na zdraví“ - ani v
tomto prípade (podobne ako v prípade ujmy pozostalých po obeti dopravnej nehody) nejde o škodu na
majetku, ale ide o nemajetkovú ujmu. Aj keď zákon presne stanovuje kritériá na výpočet jej náhrady v
peniazoch (bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia), nič to nemení na skutočnosti, že podstatou

škody na zdraví je nemateriálna ujma.

33. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP upravuje škodu na zdraví vo všetkých jej zložkách
- zákonodarca explicitne nestanovil poistné krytie len niektorej zložky škody na zdraví, napr. bolestné,
stratu na zárobku a pod. Je preto opodstatnený názor, že pod škodu na zdraví treba zaradiť všetky

jej zložky. Zákonodarca nevylúčil pri škode na zdraví napríklad nemajetkové bolestné, či sťaženie
spoločenského uplatnenia a niet pochybnosti, že sú kryté poistením. Niet dôvodu na odlišný názor ani
pri nemajetkovej škode na zdraví s následkom smrti, ktorá dopadla najmä na pozostalé blízke osoby.

34. Okrem toho treba brať zreteľ na to, že v transpozičnej doložke, na ktorú odkazuje §

27a zákona o PZP, sa výslovne uvádzajú dotknuté smernice a sotva by sa dalo predpokladať, že by
slovenskýzákonodarcavrozporespožiadavkousmerníc,akoichinterpretujeSúdnydvor,nezahrnulpod
poistné krytie niektorú zložku škody (ujmy). Dôvodová správa k zákonu o PZP o vylúčení niektorej zložky
náhrady škody nič neuvádza. Napokon aj pri úzkom výklade pojmu škoda na zdraví možno považovať
nemajetkovú ujmu pozostalých po obeti dopravnej nehody za ujmu/škodu na zdraví v zmysle § 4 ods.

2 písm. a) zákona o PZP - ide o škodu na ich psychickom zdraví.

35. Nemajetková ujma pri zásahu do súkromia je sústredená v spoločnej časti Občianskeho zákonníka
(„Všeobecné ustanovenia“), a to bez ohľadu na okolnosti, za akých k nemajetkovej škode dôjde.
Všeobecné ustanovenia sú pritom aplikovateľné na každý právny vzťah, spadajúci pod ktorúkoľvek z

ostatných častí Občianskeho zákonníka. Právna úprava EÚ, ani slovenský zákonodarca v zákone o
PZP nerozlišoval, akým spôsobom, resp. z akého právneho titulu vznikne zodpovednosť poisteného za
škodu. Podstatné je, že ide o zodpovednosť za škodu/ujmu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.36. Vo svetle uvedeného (eurokonformného) výkladu ustanovenia § 4 ods. 1, ods. 2 zákona o PZP
potom platí, že náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy (za splnenia ostatných predpokladov)
spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla. Súd prvej inštancie teda správne právne vec posúdil, keď vo vzťahu k žalovanému
2/ aplikoval ustanovenia § 4 ods. 2 a § 15 ods. 1 zákona o PZP a vyvodil z nich správny záver o existencii
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ a o jeho povinnosti z dôvodu poistného krytia zodpovednosti
žalovanej 1/ zaplatiť žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy.

37. Z týchto dôvodov odvolací súd námietky žalovaného 2/ o absencii príčinnej súvislosti medzi poistnou
udalosťou a nárokom žalobcov na nemajetkovú ujmu nepovažoval za dôvodné.

38.Ďalšouzásadnouodvolacounámietkoužalovaných1/,2/bolotvrdenieospoluzavinenípoškodeného
D. A. st. na vzniku škody. Odvolací súd sa s týmito odvolacími námietkami nestotožňuje a poukazuje na
správne odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bode 52 a nasl., s ktorým sa stotožňuje a dodáva

nasledovné:

39. Podľa § 441 Obč. zákonníka, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu
pomerne, ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

40. Citované zákonné ustanovenie sa vzťahuje na prípady, kedy škoda spôsobená poškodenému je
nielen výsledkom protiprávneho konania škodcu, ale sa na jej vzniku čiastočne resp. celkom podieľalo
konanie samotného poškodeného. Pre záver o zodpovednosti na strane poškodeného musia byť
rovnako splnené všetky základné predpoklady zodpovednosti za škodu (§ 420 Obč. zákonníka), a to
protiprávne konanie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi, pričom zavinenie sa predpokladá.

Zodpovednosť škodcu je potom obmedzená v rozsahu, v akom rozsahu vznikla škoda tiež následkom
protiprávneho úkonu poškodeného.

41.Ovzťahpríčinnejsúvislostiidevtedy,akškodavzniklanásledkomprotiprávnehoúkonuškodcu,t.j.ak
jeho konanie a škoda je vo vzájomnom pomere príčiny a následku. Musí byť teda preukázané, že nebyť

protiprávneho úkonu, ku škode by nedošlo. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť
za škodu nenastáva. Atribútom príčinnej súvislosti je priamosť spôsobenia príčiny na následok, pri ktorej
príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť
pretopriamy,bezprostredný,neprerušený,nestačí,akjeibasprostredkovaný.Škodlivýnásledoknemusí
byť vždy vyvolaný jedinou príčinou, môže ísť len o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom

výsledku, o odškodnenie ktorého ide, vždy však musí ísť o príčinu podstatnú. V takomto prípade už
z pôsobenia prvotnej príčiny sa musí dať vyvodiť existencia vecnej súvislosti so vznikom škodlivého
následku. Nie je totiž rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny s následkom.

42. V danej veci odvolací súd zastáva názor, že k aplikácii citovaného ust. § 441 Obč. zákonníka nie

je možné pristúpiť z dôvodu, že na strane poškodeného nedošlo k žiadnemu protiprávnemu konaniu,
ktoré by mohlo mať za následok vznik škody, nakoľko poškodený prechádzal cez cestu priechodom pre
chodcov, tak ako mu to ukladá ust. § 53 zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke , nebolo preukázané,
že by sa na priechode bezdôvodne zdržiaval, alebo že by zastavoval , ani že by nečakane vstúpil
na priechod pre chodcov (k zrazeniu chodca motorovým vozidlom došlo v strede vozovky ľavým

predným rohom motorového vozidla pričom poškodený prechádzal z pravej strany cesty na ľavú v
smere vodiča motorového vozidla). Skutočnosť, že v znaleckom posudku znalec hodnotil jeho chôdzu
ako pomalú, nie je možné považovať za protiprávne konanie poškodeného, nakoľko rýchlosť jeho
chôdze bola primeraná okolnostiam, za ktorých prechádzal cez priechod pre chodcov. Pokiaľ znalec
konštatoval, že poškodený mohol dopravnej nehode zabrániť zrýchlením svojho pohybu v čase 2,5

sekundy pred zrážkou a mohol tak tesne opustiť koridor vozidla, tento záver v žiadnom prípade nemôže
byť vyhodnotený ako protiprávne konanie poškodeného a ani za porušenie jeho prevenčnej povinnosti
v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, ako výstižne a správne uzavrel súd prvej inštancie. Bez
akýchkoľvek pochybností bolo príčinou dopravnej nehody protiprávne konanie vodiča motorového
vozidla, ktorý porušil povinnosť v zmysle § 4 ods. 1 písm. f/ zák. č. 8/2009 Z.z., keď nedal prednosť

chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku a prechádzal cez priechod pre chodcov, pričom ho ohrozil a spôsobil
mu smrť.

43. Z týchto dôvodov odvolacie námietky žalovaných 1/, 2/ neboli dôvodné.44.Pokiaľžalovaný1/poukazovalnanesprávnerozhodnutiesúduprvejinštancieoúčelnevynaložených
nákladoch spojených s pohrebom manžela žalobkyne 1/, odvolací súd poukazuje na správne a výstižné

odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v bodoch 37 až 43 , na ktoré s poukazom na ust. § 387
ods.2 CSP odkazuje , a zastáva zhodný názor ako súd prvej inštancie, že ku dňu 01.01. každého roka
sa suma náhrady nákladov spojených s pohrebom zvyšuje o percento zvýšenia úrazovej renty podľa
§ 89 ods. 8 zák. č. 461/2003 Z.z. (§ 94 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z. z.), ktorú skutočnosť žalovaný 1/
opomenul a ktorá ku dňu vzniku škody predstavovala maximálnu sumu 2.729,30 eur. Pokiaľ súd prvej

inštancie priznal žalobkyni 1/ účelne vynaložené náklady spojené s pohrebom jej manžela vo výške
2.530,55 eur bolo jeho rozhodnutie vecne správne.

45. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil vrátane
rozhodnutiaotrováchprvoinštačnéhokonania,ktorévecnespochybnenéneboli.Knámietkežalovaného
1/, aby trovy konania platil výlučne žalovaný 2/, neboli odvolaciemu súdu predložené žiadne relevantné

dôvody a odvolací súd ich ani nezistil.

46. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP
tak, že žalobcovia 1/, 2/, 3/ majú voči žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
celom rozsahu, nakoľko boli v odvolacom konaní plne úspešní.

47. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).