Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. jún 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/84/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118203141
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2118203141.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudcov: JUDr.
Katarína Slováčeková a Mgr. Jozef Mačej v právnej veci žalobkyne: A. B. C., narodená X.X.XXXX,
bytom C. XX-XX, D., Rakúska republika, zastúpená: Kolíková & Partners, s.r.o. so sídlom Radvanská
21, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva vnútra
SR, IČO 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o nemajetkovú ujmu, o odvolaniach proti

rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 19C/24/2018-273 zo dňa 25. mája 2022 žalobkyne vo výroku
II., žalovaného vo výrokoch I., III., takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni

sumu 481,- eur, úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 240,87 eur od 25.1.2018 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 240,13 eur od 29.11.2016 do zaplatenia, všetko do 3 dní
odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol, výrokom III. rozhodol, že
žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy.

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 3 ods. 1 písm. b),

ods. 2, § 7, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 25 zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení platnom do 28.2.2019, čl. 5
ods. 1 písm. f), ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Rím, 4.XI.1950, v znení
platnom od 1.6.2010), § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 255
ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že dňa 19.10.2015 vydal správny orgán
rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobkyne č. PPZ-HCP-BA9-188-017/2015-AV a súčasne
uložil žalobkyni zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky po dobu 2 rokov. Dňa 19.10.2015 bola
žalobkyňa zaistená podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov za účelom zabezpečenia jej vrátenia podľa medzinárodnej

zmluvy rozhodnutím správneho orgánu č. PPZ-HCP-BA9-188-021/2015-AV. Dňa 15.12.2015 bola
žalobkyňa príkazom E. F. G. F. H. I. č. PPZ-HCP-ME-605-012/2015-U prepustená zo zaistenia z
dôvodu, že zanikol účel zaistenia. Dňa 15.12.2015 vydal správny orgán - Oddelenie cudzineckej polície
Policajného zboru Trnava rozhodnutie o zaistení žalobkyne č. PPZ-HCP-BA9-188-053/2015-AV podľa
ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, teda z dôvodu výkonu rozhodnutia
o administratívnom vyhostení, a to na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 19.4.2016. Dňa

20.1.2016 Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 9Sp/1/2016-43 zrušil rozhodnutie o zaistení
žalobkyne č. PPZ-HCP-BA9-188-053/2015-AV a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. Dňa20.1.2016 vydal správny orgán - Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava rozhodnutie
o zaistení žalobkyne č. PPZ-HCP-BA9-12-082/2016-AV podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona
o pobyte cudzincov, teda z dôvodu výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení, a to na čas

nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 19.4.2016. Dňa 25.2.2016 Krajský súd v Bratislave rozsudkom
č. k. 4Sp/17/2016-103 zrušil rozhodnutie správneho orgánu č. PPZ-HCP-BA9-12-082/2016 zo dňa
20.1.2016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zaistenie žalobkyne na základe predmetných rozhodnutí
o zaistení trvalo od 15.12.2015 do 20.1.2016, t. j. 37 dní na základe rozhodnutia o zaistení zo dňa
15.12.2015 a následne od 20. januára 2016 do 25. februára 2016, t. j. 37 dní na základe rozhodnutia

o zaistení zo dňa 20.1.2016.

4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že rozhodnutia správneho orgánu č. PPZ-HCP-
BA9-188-053/2015-AV a č. PPZ-HCP-BA9-12-082/2016-AV boli zrušené rozsudkami Krajského súdu
v Bratislave pre nezákonnosť. Nezákonným rozhodnutím o zaistení vznikla žalobkyni škoda -
nemajetková ujma, keď žalobkyňa bola pozbavená osobnej slobody od 15.12.2015 do 20.1.2016, t.

j. 37 dní a následne od 20.1.2016 do 25.2.2016, t. j. 37 dní (celkovo 74 dní), teda rozhodnutie bolo
na žalobkyni vykonané. Obmedzenie osobnej slobody žalobkyne bolo v priamej príčinnej súvislosti
s predmetnými rozhodnutiami o zaistení, keď tieto boli vykonateľné dňom vydania rozhodnutia, teda
ich účinky nastali dňom ich vydania, keď týmto dňom bola žalobkyňa zaistená a pozbavená osobnej
slobody. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že vzhľadom na ujmu spôsobenú žalobkyni nezákonným

rozhodnutím - pozbavenie osobnej slobody žalobkyne nepretržite v trvaní 74 dní, nie je dostatočným
zadosťučinením iba samotné konštatovanie porušenia práva, je dôvodné priznanie nemajetkovej ujmy.
Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalovaného, že konanie o zaistení žalobkyne bolo začaté
výlučne v dôsledku vlastného, vedomého konania žalobkyne, žalobkyňa si mala a musela byť vedomá,
že ilegálny vstup na územie ktoréhokoľvek štátu Európskej únie môže mať za následok sankcie podľa

legislatívy príslušného štátu. Vzhľadom na všetky v rozsudku uvedené skutočnosti sa súdu prvej
inštancie javilo primeraným a opodstatneným určiť výšku nemajetkovej ujmy zo sumy životného minima
v čase, kedy žalobkyňa bola pozbavená osobnej slobody. Preto súd prvej inštancie priznal žalobkyni
nemajetkovú ujmu vo výške 481 eur. Súd prvej inštancie mal za to, že v konaní nebolo preukázané
tak neprimerané správanie sa príslušníkov v zariadení, ani také podmienky v zariadení, ktoré by boli

v rozpore s Vnútorným poriadkom E. F. G. F. H. I.. Tvrdenia žalobkyne, že zaistenie zanechalo na nej
psychické následky, súd prvej inštancie považoval za nepreukázané, keďže zo žiadnej z predložených
správ nevyplýva, že by jej psychické problémy akokoľvek súviseli s pobytom v E. F. G. F. H. I. ako
takým, že by jej zaistenie a pobyt v zariadení zanechal na nej psychické následky. Čo sa týka tvrdenia
žalobkyne, že v zariadení bola ako jediná žena v spoločnosti mužov, čo vnímala negatívne, súd prvej

inštancie poukázal na vyjadrenie žalovaného k uvedenému, že žalobkyňa bola umiestnená v hlavnej
budove oddelene z dôvodu zohľadnenia ženského pohlavia, pričom izba bola oproti iným izbám väčšej
rozlohy, bola nadštandardne zariadená, nakoľko bola vybavená samostatným sociálnym zariadením
(WC, umývadlo s pitnou vodou, sprcha), čo je možné považovať v porovnaní s inými zaistenými osobami
v rozhodnom čase za výhodu. Čo sa týka tvrdenia žalobkyne, že v zariadení bola nútená obliekať

si mužské rovnošaty spolu s mužskou spodnou bielizňou príliš veľkej veľkosti, vychádzal súd prvej
inštanciezvyjadreniažalovaného,žekaždejpožiadavkežalobkynismerujúcejkvydaniuvecí(oblečenie,
hygienické potreby) bolo bezodkladne vyhovené, teda toto tvrdenie žalobkyne súd prvej inštancie nemal
za preukázané. Čo sa týka tvrdenia žalobkyne, že v zariadení jej nebolo umožnené stravovať sa v
súlade s jej náboženským vyznaním, sa žalovaný vyjadril, že stravovanie príslušníkov tretích krajín je

zabezpečené podľa miestnych podmienok v súlade so zásadami správnej výživy a s prihliadnutím na
vek, zdravotný stav a náboženské vyznanie, v zariadení je pri stravovaní rešpektovaný J. a teda je
vylúčené, že by bolo žalobkyni v zariadení poskytované bravčové mäso. Požiadavku žalobkyne, aby
ňou konzumované mäso pochádzalo zo zvierat zabitých islamským spôsobom, považoval súd prvej
inštancie za vysoko nadštandardnú požiadavku, a to nielen s poukazom na charakter zariadenia ale

aj zvyklosti v Slovenskej republike. Čo sa týka tvrdenia žalobkyne, že v zariadení bola osamotená,
izolovaná, boli jej odopreté návštevy, nemohla sa kontaktovať s príbuznými, žalovaný predložil Výpis z
knihy návštev, z ktorej je zrejmé, že žalobkyni boli umožnené stretnutia tak, ako to uviedol žalovaný. Z
výpovede žalobkyne vyplynulo, že kontakt s príbuznými nebol možný z objektívnych príčin a nie preto,
že by jej to nebolo umožnené žalovaným. Čo sa týka tvrdenia žalobkyne, že jej v zariadení nebola

poskytnutá riadna zdravotná starostlivosť, vplyvom čoho sa jej mal zhoršiť zdravotný stav, súd prvej
inštancie vychádzal z vyjadrenia žalovaného, že žalobkyni bola poskytovaná nadštandardná zdravotná
starostlivosť, žalobkyňa dokonca lekársku pomoc niekoľkokrát sama odmietla, pričom z jednotlivých
lekárskych záverov je zrejmé, že žalobkyňa vážnymi zdravotnými problémami netrpela. Žalobkyňu vzariadení dvakrát denne kontrolovali zdravotné sestry, aj všeobecný lekár pre dospelých. Tvrdenie
žalobkyne o neposkytovaní zdravotnej starostlivosti a z toho dôvodu zhoršenie zdravotného stavu
považoval súd prvej inštancie za nepreukázané. Čo sa týka tvrdenia žalobkyne, že v zariadení pri

predvádzaní boli použité putá, tým došlo k porušeniu jej základných ľudských práv, súd prvej inštancie
poukázal na § 52 ods. 1 písm. c) zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore v znení neskorších
predpisov, z ktorého vyplýva, že policajt bol oprávnený pri predvádzaní žalobkyne, keďže sa jednalo
o vykonávanie procesného úkonu, použiť putá. Čo sa týka tvrdenia žalobkyne, že bola zhotovená
jej fotografia bez pokrievky hlavy, čo považovala za zásah do ľudskej dôstojnosti v rozpore s jej

náboženským vyznaním, súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa bola povinná v súlade s právnymi
predpismi Slovenskej republiky uvedené strpieť. Súd prvej inštancie mal za to, že nezákonné zatknutie,
zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej slobody je dôvodom na náhradu škody, preto nemožno ešte
osobitne prihliadať na túto skutočnosť ako na dôvod pre navýšenie odškodnenia. Žalobkyňa v tejto
súvislosti poukazovala na traumu, ktorá jej bola spôsobená, keď ihneď po prepustení ju znova zadržali.
Žalobkyňa však v konaní vôbec nepreukázala, že jej nejaká trauma v súvislosti s uvedením konaním

vznikla. Súd prvej inštancie dodal, že je pochopiteľné, že samotné obmedzenie osobnej slobody je
psychickou záťažou pre človeka všeobecne. Žalobkyňa vzhľadom na okolnosti, za ktorých sa dostala na
územieSR,simuselabyťplnevedománeoprávnenostiprekročeniaštátnejhraniceSlovenskejrepubliky,
a preto musela byť s určitým obmedzením osobnej slobody uzrozumená a musela si byť vedomá, že v
prípade zaistenia, môže nastať takáto situácia. Skutočnosť, že žalobkyňa bola umiestnená v zariadení,

kde mala dokonca zabezpečené na náklady štátu ubytovanie, stravovanie, vreckové, ošatenie, nemohla
byť o nič viac pre žalobkyňu stresujúca ako neistota, či sa dostane bez ujmy do krajiny, do ktorej
smerovala. Vo zvyšku uplatneného nároku na náhradu škody spolu s príslušenstvom súd prvej inštancie
žalobu s poukazom na dôvody uvedené v rozsudku ako nedôvodnú zamietol. Súd prvej inštancie
priznal žalobkyni aj nárok na úrok z omeškania z priznanej sumy nemajetkovej ujmy odo dňa doručenia

odpovede na predbežné prejednanie nároku žalobcu na náhradu škody - nemajetkovej ujmy (zaistenie
v období od 15.12.2015 do 20.1.2016) právnemu zástupcovi žalobkyne dňa 25.1.2018 a odpovede na
predbežné prejednanie nároku žalobkyne na náhradu škody - nemajetkovej ujmy (zaistenie v období od
20.1.2016 do 25.2.2016) právnemu zástupcovi žalobkyne dňa 29.11.2016.

5. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% z priznanej sumy
nemajetkovej ujmy, keďže výška plnenia závisela od úvahy súdu a v týchto prípadoch nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III. podal žalovaný odvolanie z dôvodov

podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d), h) Civilného sporového poriadku. Žalovaný v odvolaní
uviedol, že naďalej namieta a rozporuje všetky tvrdenia žalobkyne, ktoré uvádzala na preukázanie
údajnej dôvodnosti ňou uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobkyňa nepreukázala
kumulatívne splnenie zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
Žalovaný nesúhlasí s názorom, že obe rozhodnutia správnych orgánov boli zrušené pre nezákonnosť

a má za to, že správne orgány postupovali tak, ako im ukladá zákon, t. j. v súlade so všeobecne
záväznýmiprávnymipredpismi.Aniexistencianezákonnéhorozhodnutianemáautomatickyzanásledok
vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Konanie o zaistení žalobkyne bolo začaté v dôsledku jej vlastného,
vedomého protiprávneho konania. V prípade, že by bola pricestovala na územie Slovenskej republiky
legálne, nebolo by ani konanie o zaistení začaté. Ako vyplýva z príloh k žalobe, žalobkyňa mala

nelegálne prechádzať krajinami Európy za pomoci prevádzačov. Z uvedeného dôvodu má žalovaný za
to, že zo zákona nevzniká právo na náhradu škody, nakoľko si samotné konanie o zaistení zavinila
žalobkyňa sama svojím protiprávnym konaním. Zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. nie je
odškodňovanie nelegálnych migrantov, teda osôb, ktoré si v dôsledku ich vlastného a vedomého
protiprávneho konania privodili správne konanie. Vo veci Krajský súd v Bratislave rozhodoval ako

odvolací orgán, teda rozhodoval o riadnom opravnom prostriedku a nie v rámci správneho súdnictva
vo vzťahu k preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. V tomto prípade Krajský súd
v Bratislave nepreskúmaval zákonnosť už právoplatného rozhodnutia tak, ako to výslovne vyžaduje
zákon č. 514/2003 Z. z., predmetné rozhodnutia teda neboli po nadobudnutí právoplatnosti zrušené pre
nezákonnosť. Žalobkyňa nemala na území Slovenskej republiky pred jej protiprávnym vstupom udelený

žiadny druh pobytu a nikdy na území Slovenskej republiky nebola zamestnaná, všetky konania ohľadom
jej neoprávneného vstupu a pobytu na území Slovenskej republiky boli začaté a vedené zákonným
spôsobom, právo na azyl žalobkyni upreté nebolo, nakoľko jej žiadosť o azyl bola prijatá a riešená
príslušným orgánom. V priebehu azylového konania sa každému žiadateľovi o udelenie azylu aleboposkytnutie doplnkovej ochrany bezplatne poskytuje ubytovanie, stravovanie alebo stravné, základné
hygienické potreby a iné veci, ktoré nevyhnutne potrebuje na prežitie, zároveň sa takémuto žiadateľovi
počas pobytu v azylovom zariadení alebo integračnom stredisku poskytuje vreckové a počas pobytu v

pobytovom tábore môže žiadateľ navštevovať kurz slovenského jazyka, pričom výdavky s tým spojené
uhrádza žalovaný. Finančné náklady súvisiace s pobytom žalobkyne na území Slovenskej republiky
zatiaľ znášal len štát. Zákon č. 514/2003 Z. z. nepripúšťa priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v
prípade akejkoľvek utrpenej ujmy, ale len vtedy, ak poškodený utrpel závažnú ujmu. Žalovaný má
za to, že žalobkyňa v priebehu konania nepreukázala, že v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami

utrpela závažnú ujmu, ktorej by mala zodpovedať jej náhrada v peniazoch. Súd prvej inštancie sa
nedostatočne vysporiadal s námietkou žalovaného, že v prípade existencie nezákonných rozhodnutí už
samotné konštatovanie porušenia práva by predstavovalo pre žalobkyňu dostatočné zadosťučinenie.
Podľa žalovaného k naplneniu hmotnoprávnych podmienok daných ustanovením § 17 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. nedošlo a ani neboli žalobkyňou preukázané. Žalobkyňa v Slovenskej republike
nebola ekonomicky činná, nie je možné ju považovať za zamestnanca, ktorý by prispel k zvyšovaniu

hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky, nakoľko žalobkyňa nepracovala a žila výlučne na
trovy Slovenskej republiky. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na úrok z omeškania z uplatnenej sumy
nemajetkovej ujmy, tento považuje žalovaný za rozporný tak so zákonom, ako aj ustálenou judikatúrou
súdov Slovenskej republiky. V prípade nemajetkovej ujmy vzniká povinnosť túto uhradiť až dňom
právoplatného rozhodnutia príslušného súdu, teda povinný sa môže dostať do omeškania až v prípade

nesplnenia súdom uloženej povinnosti. Preto žalovaný považuje žalobný návrh žalobkyne o náhradu
nemajetkovej ujmy v plnej miere za neopodstatnený. Žalovaný sa nestotožňuje ani s výrokom súdu prvej
inštancie o trovách konania, nakoľko priznal žalobkyni nárok na plnú náhradu trov konania. Žalovaný
nespochybňuje možnosť súdu prvej inštancie rozhodnúť o plnej náhrade trov konania žalobkyni, ak
rozhodnutie vychádza z úvahy súdu, avšak poukazuje na fakt, že úsilie žalovaného vynaložené v jeho

procesnej obrane si zasluhuje recipročné ohodnotenie súdu prvej inštancie vo vzťahu k procesnému
útoku žalobkyne. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu v celom
rozsahu zamietne.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku II. podala žalobkyňa odvolanie z dôvodov podľa

ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku. Žalobkyňa v odvolaní uviedla, že
priama príčinná súvislosť medzi nelegálnym prekročením hranice a zaistením nemá oporu v zákone o
pobyte cudzincov a ani v žiadnom inom právnom predpise. Zaistenie je tak ex lege prostriedkom ultima
ratio. Menej invazívne prostriedky vo veci žalobkyne však využité neboli a ani v jednom zo správnych
konaní neboli žalovaným ani len preskúmané. Žalovaný opakovane rovno pristúpil k najinvazívnejšiemu

prostriedku zásahu do jej osobnej slobody – celkom 74 dní trvajúcemu zaisteniu. V prípade žalobkyne
opakovane nedošlo zo strany žalovaného k naplneniu nielen jednej, ale dokonca viacerých podmienok,
ktorézákonpredpokladápreaplikáciuinštitútuzaistenia.ŽalobkyňabolautečenkavzmysleŽenevského
dohovoru už okamihom splnenia kritérií uvedených v Ženevskom dohovore, t. j. momentom opustenia
krajiny pôvodu z dôvodu opodstatnenej obavy pred prenasledovaním zo strany sýrskych štátnych

orgánov, Islamského štátu a prebiehajúceho ozbrojeného vojenského konfliktu v krajine jej pôvodu.
Otázka žiadosti o azyl nemala byť predmetom konania pred súdom prvej inštancie, keďže orgánom,
ktorý disponuje právomocou pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie azylu, je iný orgán, ktorý jej status
utečenky napokon uznal. Migračný úrad SR nevyhodnotil žiadosť žalobkyne o azyl ako účelovú, práve
naopak uznal zodpovednosť Slovenskej republiky za jej posúdenie a na základe rozhodnutia ČAS:

MU-PO-59-114/2016-Ž zo dňa 30.01.2017 jej bola poskytnutá doplnkovú ochrana, ktorá žalobkyni
bola následne aj predĺžená. Pokiaľ súd prvej inštancie skúmal nelegálnosť konania žalobkyne (ktorá
nelegálnosť je s prihliadnutím na medzinárodné záväzky chrániace utečencov prinajmenšom otázna),
mal povinnosť skúmať tiež nelegálny postup žalovaného. Nie je správne, ak súd prvej inštancie
selektívne vyberá a dezinterpretuje určité konanie a rozhodnutie žalobkyne aj napriek jej zraniteľnému

postaveniu, kedy sa táto ocitla v krajine, v ktorej jej nikto nerozumie, v ktorej nikoho nepozná a právo
ktorej prirodzene dopodrobna neovláda. Je neprípustné, ak súd prvej inštancie prehliada viacnásobné
nezákonné konanie žalovaného a prenáša zodpovednosť za takéto (vedomé, dlhotrvajúce a vážne
dôsledky majúce) nezákonné konanie žalovaného na žalobkyňu ako obeť tohto nezákonného konania.
Žalobkyni nie je zrejmý dôvod, prečo by mala byť hodnota slobody žalobkyne hodnotená z pohľadu

životnéhominima.Životnéminimumjeekonomickoukategóriou,ktoráurčujeminimálnusumunaprežitie
osoby, ktorá by mala pokryť niektoré nevyhnutné ľudské potreby, pričom predstavuje hranicu pre určenie
stavu hmotnej núdze. Žiadny všeobecne záväzný právny predpis neurčuje, že by bol jeden deň slobody
človeka ohodnotený sumou zodpovedajúcou životnému minimu pripadajúcemu na jeden deň. Zároveňnie je známa súdna prax, z ktorej by vyplýval vzorec určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy za zásah
do osobnej slobody človeka s ohľadom na životné minimum. Javí sa ako arbitrárne, ak pri určení výšky
náhrady nemajetkovej ujmy za jeden deň zaistenia určil súd prvej inštancie sumu životného minima ako

východiskovúsumu.Žalobkyňaakocudzinka,neznalájazykaapráva,vzraniteľnompostaveníutečenky,
bola vo vzťahu k žalovanému ako orgánu verejnej moci v asymetrickom postavení. Súd prvej inštancie
mal možnosť túto ujmu spravodlivým spôsobom žalobkyni zmierniť. Nemožno však považovať otázku
spravodlivej kompenzácie za ujmu, ktorú si musela žalobkyňa vytrpieť, za vyriešenú s odkazom na sumu
životného minima. Rozhodnutie o výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a spôsob jej určenia s

ohľadom na všetky okolnosti prípadu považuje žalobkyňa za nespravodlivé, nedostatočné a vykazujúce
znaky arbitrárnosti, až diskriminačného správania vychádzajúceho zo štátnej príslušnosti žalobkyne a
jej postavenia ako utečenky. Javí sa ako vnútorne rozporné, keď na jednej strane súd prvej inštancie
konštatuje, že nezákonným rozhodnutím o zaistení vznikla žalobkyni škoda tým, že bola pozbavená
osobnej slobody a na strane druhej obmedzenia vyplývajúce z Vnútorného poriadku zariadenia nemajú
predstavovať porušenie práv žalobkyne, pretože žalobkyňa bola povinná dodržiavať Vnútorný poriadok

zariadenia. Žalobkyňa bola nezákonne zaisťovaná opakovane, bezprostredne (v ten istý deň) po tom,
čo bola z nezákonného zaistenia de iure, avšak nie de facto prepustená, nakoľko žalobkyňa bola celú
dobu medzi vydaním príkazu Krajského súdu v Bratislave na prepustenie zo zaistenia dňa 20.01.2016
až po vydanie nového rozhodnutia o zaistení žalovaného v ten istý deň v moci žalovaného. Sloboda
bola žalobkyni postupom žalovaného prostredníctvom cudzineckej polície odopretá a tak opätovné

nezákonné zaistenie žalobkyne spôsobilo o to väčší psychický šok, stres, pocity hnevu, bezmocnosti,
beznádeje a prehĺbenie nedôvery. Východisková situácia žalobkyne pre zhromažďovanie akýchkoľvek
dôkazov nebola štandardná v porovnaní so situáciou, akú majú osoby na slobode, ktoré sa právnymi
prostriedkami bránia proti nezákonnosti rozhodovania alebo postupu orgánov verejnej moci. Žalobkyňa
pri svojom nezákonnom zaistení nedisponovala svojimi osobnými vecami a už vôbec nie takými, ktoré

by boli spôsobilé zaznamenávať okolnosti podstatné pre preukázanie tých skutočností, ktoré nemali
byť podľa súdu prvej inštancie žalobkyňou preukázané. V tejto súvislosti je požiadavka súdu prvej
inštancie na podrobné preukazovanie podmienok v zaistení žalobkyne ako neprimeraný formalizmus,
ktorý vedie k nespravodlivosti, keďže žalobkyňa nemala objektívnu možnosť získať o takom konaní
dôkaz, keďže prostriedky na získavanie dôkazov, ako napríklad mobilný telefón, bol počas zaistenia

žalobkyne v držbe cudzineckej polície, čo súd prvej inštancie v rozsudku nezohľadnil. Žalobkyňa
nepopiera, že na nepriaznivom psychickom stave žalobkyne sa podieľali v určitej miere zážitky zo
svojej domovskej krajiny. Na strane druhej je však zjavné, že v žiadnej zo správ nie je konštatácia,
že nepriaznivý psychický stav žalobkyne súvisel výlučne so zážitkami zo svojej domovskej krajiny.
Záver súdu prvej inštancie o tom, že zaistenie na žalobkyni nezanechalo psychické následky neobstojí,

ani s prihliadnutím na odbornú prax, pretože je všeobecne známe, že už so samotným zaistením
(o to viac na tzv. samotke), je spojené obnovenie predchádzajúcich tráum, zaistenie môže viesť k
dlhodobým psychickým a duševným problémom, samotka môže byť rovnako znepokojujúca ako fyzické
mučenie, pričom so samotkou odborná prax spája úzkosť a stres, depresiu a pocit beznádeje, záchvaty
paniky, zhoršenie existujúcich problémov duševného zdravia, problémy s pozornosťou, koncentráciou

a pamäťou, sebapoškodzovaním a samovraždou. Žalobkyňa namieta implicitný skutkový záver súdu
prvej inštancie o tom, že mala podať účelovú žiadosť o udelenie azylu, pretože taký záver je v
rozpore s obsahom súdneho spisu. Žalobkyňa si je vedomá skutočnosti, že k niektorým momentom
zaistenia žalobkyne, na ktoré poukazovala vo svojej výpovedi ako napríklad zlé a rasistické správanie
príslušníkov, uštipačné poznámky, kričanie na žalobkyňu, prinútenie žalobkyne vyzliecť sa, hlad,

odmietnutie poskytnutia potrebných liekov, nedisponuje ďalšími listinnými alebo inými dôkazmi (napr.
fotografiami, videom, audio nahrávkami), čo je prirodzené s ohľadom na špecifiká režimu zaistenia.
Žalobkyňa dôkazné bremeno uniesla tým, že vo veci vypovedala. Súd prvej inštancie otázku samoty
zredukoval pohľadom žalovaného, že vlastne žalobkyňa môže byť spokojná, že mala väčšiu izbu ako
ostatné zaistené osoby. Takýto pohľad je neprípustný, keďže nebyť nezákonného zaistenia, žalobkyňa

by sa nachádzala na slobode a nie na „B.“. Súd prvej inštancie konštatoval, že tvrdenie žalobkyne
o nútení obliekať si mužské rovnošaty a mužskej spodnej bielizne s príliš veľkou veľkosťou nebolo
preukázané. Žalovaný síce tvrdil, že žalobkyni bolo v zariadení poskytnuté výlučne dámske oblečenie
adekvátnej veľkosti a hygienické potreby, pričom každej požiadavke žalobkyne smerujúcej k vydaniu
vecí malo byť opakovane bezodkladne vyhovené, avšak k svojim tvrdeniam žalovaný nepredložil žiadny

dôkaz. Odôvodnenie rozsudku v časti o neposkytnutí stravy žalobkyni v súlade s jej náboženským
presvedčením je vnútorne rozporné a tiež rozporné s ustanovením § 91 ods. 1 zákona o pobyte
cudzincov upravujúcim požiadavky na stravovanie zaistených cudzincov, keďže stravovanie má byť
zabezpečené s prihliadnutím, okrem iného, na náboženské vyznanie zaistenej osoby. V súvislosti sozhotovenímapoužívanímfotografiežalobkynebezšatky,poukazuježalobkyňanaustanovenie§17ods.
9 v tom čase účinného zákona č. 647/2007 Z. z., ako aj na ustanovenie § 5 ods. 3 zákona č. 224/2006 Z.
z., ktoré zhodne upravujú, že v odôvodnených prípadoch je možné zo zdravotných alebo náboženských

dôvodov nasnímať podobu tváre s prikrývkou hlavy; táto prikrývka nesmie zakrývať tvárovú časť
spôsobom, ktorý by znemožňoval identifikáciu. V predmetnom prípade je dôvodné predpokladať, že
žalobkyňa traumu utrpela, avšak podľa súdu prvej inštancie nepreukázala, že jej nejaká trauma vznikla,
čím došlo k nerešpektovaniu interpretačnej právomoci judikatúry ESĽP. Žalobkyňa navrhla, aby odvolací
súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 22.163,71

eur s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 11.074,80 eur od 25.01.2018 do zaplatenia a s úrokom
z omeškania 5 % ročne zo sumy 11.088,91 eur od 29.11.2016 do zaplatenia.

8. K odvolaniu žalobkyne proti rozsudku súdu prvej inštancie sa vyjadril žalovaný. Žalovaný vo vyjadrení
uviedol, že žalobkyňou uvádzané odvolacie dôvody nie sú spôsobilé preukázať akékoľvek pochybenie
súdu prvej inštancie a taktiež nie sú spôsobilé preukázať dôvodnosť uplatneného nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy. Žalovaný rozsiahle odvolanie žalobkyne nepovažuje za dôvodné, nakoľko žalobkyňa
utvára dve línie, a to opakuje rovnakú argumentáciu, ktorá bola žalovaným opakovane a celkom
zrejme vyvrátená a navyše súd prvej inštancie sa s ňou zrozumiteľne a presvedčivo vysporiadal
v odôvodnení napadnutého rozsudku, kde stranám sporu uviedol kvalitatívne odpovede na všetky
relevantné otázky, ktoré boli pre posúdenie merita veci nevyhnutné a podstatné. Na druhej strane

žalobkyňa na mnohých miestach svojho odvolania predostiera celkom nové skutočnosti, ktoré však bez
svojej viny mohla a mala uviesť už v konaní pred súdom prvej inštancie a nie až v rámci odvolacieho
konania. Osočovanie súdu prvej inštancie, berúc do úvahy aj tvrdenia žalobkyne o nespravodlivosti,
nadŕžaní žalovanému, nevšímaní si rozdielov, arbitrárnosti rozhodnutia a iné, považuje žalovaný za
neprofesionálne a nevyplývajúce z nijakého písomného podkladu a ani z ústneho prednesu súdu prvej

inštancie. Žalobkyňa na územie Slovenskej republiky prišla bez akéhokoľvek platného dokladu, čiže
nelegálne. Akékoľvek ďalšie snahy žalobkyne o zvrátenie tohto faktu zostávajú bez právnej relevancie.
Filozoficko-právne úvahy a konštrukty žalobkyne o zaistení, obmedzení osobnej slobody, o trestaní, o
legálnosti vstupu žalobkyne na územie štátov Schengenského priestoru, postup žalovaného a ďalšie
nie sú predmetom sporu. Žalobkyňa cielene odpútava pozornosť od toho, že nepreukázala dôvodnosť

uplatneného nároku v takej výške, akú si pôvodne uplatnila. Žalovaný má za to, že preukázateľne
nedošlo k tzv. závažnej ujme a k následkom v priamej príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami
správneho orgánu v súkromnom, rodinnom živote či spoločenskom a pracovnom uplatnení žalobkyne.
Snahu žalobkyne o to, aby sa v jej prípade postupovalo podľa neúčinnej legislatívy, považuje žalovaný
za obchádzanie zákona. Tvrdenia žalobkyne o tom, že počas doby zaistenia bola na samotke, sú v

tomto smere opakujúca sa lož, ktorá nemá oporu v ničom. Žalobkyňa nepreukázala, že by na samotke
bola, ide o nepodložené tvrdenie, navyše nepravdivé a emočne skresľujúce realitu. Žalovaný zotrval na
svojom odvolacom návrhu.

9. K odvolaniu žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie sa vyjadrila žalobkyňa. Žalobkyňa vo

vyjadrení uviedla, že odvolanie žalovaného pôsobí zmätočne, z odvolania žalovaného nie je zrejmé,
z akých dôvodov považuje rozsudok za nesprávny. Nevyberaný slovník žalovaného mu nesvedčí
ku cti a nie je dôkazom o rešpektovaní ľudskej dôstojnosti osôb, ktoré hľadajú útočisko na území
Slovenskej republiky pred prenasledovaním. Čo sa týka nezákonných rozhodnutí žalobkyňa považuje
odôvodnenie súdu prvej inštancie za predvídateľné, logické, majúce oporu v súdnych spisoch a

dostatočne odôvodnené. Záver súdu prvej inštancie o tom, že samotné konštatovanie porušenie práva
žalobkyne nepredstavuje dostatočné zadosťučinenie, je preskúmateľný. Žalovaný len vyjadruje svoj
ničím nepodložený nesúhlas s právnym posúdením súdu prvej inštancie, ktoré právne posúdenie
možno považovať za zákonné, preskúmateľné a v napádanom rozsudku dostatočne odôvodnené. Je
nepochybné, že pokiaľ došlo k vydaniu (nezákonných) rozhodnutí o zaistení, je v priamej príčinnej

súvislosti s týmito rozhodnutiami faktické pozbavenie osobnej slobody žalobkyne - zaistenie žalobkyne
a s pozbavením osobnej slobody žalobkyne súvisiaca nemajetková ujma, ktorá bola práve pozbavením
osobnej slobody žalobkyni nepochybne spôsobená. Žalobkyňa zotrvala na svojom odvolacom návrhu.

10. K vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalovaný. Žalovaný vo vyjadrení uviedol,

že v konaní pred súdom prvej inštancie predložil množstvo listinných dôkazov, ktoré spochybnili tvrdenia
žalobkyne ohľadom utrpenej ujmy a vyvrátili dôvodnosť uplatňovaného nároku. Žalovaný svoj právny
názor dôkladne špecifikoval a zdôvodnil, podporil ho množstvom dôkazov, ktoré žalobkyňa účinnenepoprela, ani nevyvrátila. Žalovaný aj naďalej zastáva názor, že žalobkyňa nepreukázala kumulatívne
splnenie zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v konaní.

11. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalobkyňa. Žalobkyňa vo vyjadrení
uviedla, že na jednotlivé argumenty žalovaného v podrobnostiach reagovala a vyjadrenie žalovaného
neprináša do predmetného konania žiadnu novú okolnosť, resp. akýkoľvek nový právny argument.
Žalobkyňaakoosameláženavspoločnostimužov,trpiacaviacerýmivkonanípredsúdomprvejinštancie
preukázanými psychickými diagnózami, namietala, že bola fakticky v zaistení v horších podmienkach,

než v akých sa nachádzajú väzni vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo výkone väzby, teda,
že bola umiestnená na tzv. „B.“. Samota mala na už bez tak nepriaznivý psychický stav žalobkyne
negatívny dopad. Žalobkyňa si želala, aby neexistovali nezákonné rozhodnutia o jej zaistení, aby bola
nezákonne zaistená čo možno najkratšie, resp. pokiaľ možno vôbec, a teda, aby ani nebol dôvod viesť
toto konanie. Takéto želanie žalobkyne je v materiálnom právnom štátu za plne odôvodnené. Žalobkyňa
svojím konaním – hľadaním útočiska v právnom postavení utečenky nikomu škodu nespôsobila, práve

naopak, škoda jej bola spôsobená protiprávnym konaním žalovaného.

12. K vyjadreniu žalobkyne k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný.
Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že dôsledne objasnil skutkový stav a popísal všetky relevantné
skutočnosti, ktoré boli pre posúdenie veci kľúčové. Žalovaný sa dôkladne vyjadroval ku všetkým

tvrdeniamžalobkyneatietonáležitespochybnilavyvrátilpredkladajúcvlastnédôkazy.Žalobkyňazrejme
z dôvodu vlastnej dôkaznej núdze aplikovala na predmetný prípad dôkazy, ktoré predkladala v inom
konaní a ani v tom s vecou nesúviseli, čo žalovaný v oboch prípadoch bezpečne preukázal. Žalovaný sa
dôkladne venoval všetkým tvrdeniam predkladaným žalobkyňou a tieto vyvracal a upriamoval pozornosť
na fakty v konaní, nie na emočnú stránku veci. Žalobkyňou vehementne prezentovaná analógia „väzby“

a „samotky“ už bola žalovaným niekoľkokrát namietaná a dôsledne vyvrátená. Psychické problémy
žalobkyne boli spôsobené vojnovou situáciou v rodnej zemi a nie pobytom na Slovensku. Žalobkyňa
bola v zariadení I. väčšinu času v samostatnej izbe, ktorej podrobný popis žalovaný opakovane uvádzal.
Celkom zjavná výhoda žalobkyne oproti iným utečencom je nesporná. Žalovaný predsa nemôže byť
braný na zodpovednosť za to, že v rozhodnom čase v zariadení neboli iné ženy alebo keď boli (čo bolo

v konaní preukázané), tak si z dôvodu jazykovej či kultúrnej bariéry nerozumeli. Žalovaný ďalej uviedol,
že zotrváva na jeho písomných podaniach a ústnych prednesoch.

13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že
odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolania majú
zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolatelia v odvolaní
použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného sporového
poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379

Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc
pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť
dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolania strán sú
dôvodné, v dôsledku čoho bolo nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods.

1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391
ods. 1 Civilného sporového poriadku).

14. Predmetom konania je požiadavka na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 22.163,71 eur
s príslušenstvom. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania strán sporu je úlohou odvolacieho súdu

posúdiť, či v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, či
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či súd prvej inštancie
dospel k správnym skutkovým zisteniam a či vec správne právne posúdil.

15. Strany sporu podali odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodov podľa ustanovenia §

365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného sporového poriadku.

16. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený
vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitúintenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne
pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

17. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku dopadá na
akékoľvek pochybenie v procesnom postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie
dôvody, avšak len za predpokladu, že mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

18. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno

napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať
len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť
žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

19. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery.

20. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ustanovenia §
17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmeneniektorýchzákonov,ktoránemajetkováujmajejmalabyťspôsobenánezákonnýmirozhodnutiami
o zaistení, v dôsledku ktorých bola pozbavená osobnej slobody v období od 15.12.2015 do 20.1.2016

a od 20.1.2016 do 25.2.2016, teda celkom 74 dní. Za obdobie zaistenia od 15.12.2015 do 20.1.2016
si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 11.074,80 eur s príslušenstvom a
za obdobie zaistenia od 20.1.2016 do 25.2.2016 si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v sume 11.088,91 eur s príslušenstvom.

21. V prejednávanej veci nebolo medzi stranami sporné, že dňa 15.12.2015 bola žalobkyňa zaistená
podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov za účelom výkonu administratívneho vyhostenia rozhodnutím správneho
orgánu č. p.: PPZ-HCP-BA9-188-053/2015-AV zo dňa 15. decembra 2015, ktoré rozhodnutie správneho
orgánu bolo v dôsledku podania opravného prostriedku žalobkyňou zrušené rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. 9Sp/1/2016 zo dňa 20. januára 2016 a zároveň bolo nariadené bezodkladné
prepustenie žalobkyne zo zaistenia. Rovnako nebolo medzi stranami sporné, že dňa 20.1.2016 bola
žalobkyňa zistená podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov za účelom výkonu administratívneho vyhostenia rozhodnutím
správneho orgánu č. p.: PPZ-HCP-BA9-12-082/2016-AV zo dňa 20. januára 2016, ktoré rozhodnutie

správneho orgánu bolo v dôsledku podania opravného prostriedku žalobkyňou zrušené rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Sp/17/2016 zo dňa 25. februára 2016 a zároveň bolo nariadené
bezodkladné prepustenie žalobkyne zo zaistenia. Po dobu zaistenia bola žalobkyňa umiestnená v E.
F. G. F. H. I.. Tiež nebolo sporné, že žalobkyňa požiadala žalovaného písomnými žiadosťami zo dňa
20.10.2016 o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 11.088,91 eur a zo dňa 13.12.2017

o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 11.088,91 eur a žalovaný tento nárok neuspokojil, čo
žalobkyni oznámil listami zo dňa 23.11.2016 a zo dňa 20.1.2018.

22. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi (vrátane nemajetkovej ujmy) podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov je objektívna a vzniká za súčasného splnenia troch podmienok, ktorých splnenie je poškodený
povinnývkonanípreukázať,atoexistencienezákonnéhorozhodnutia(nesprávnehoúradnéhopostupu),
vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nezákonným rozhodnutím (nesprávnym
úradným postupom). Vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je pritom v zmysle
ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov podmienený splnením ďalšieho
predpokladu, ktorým je skutočnosť, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (nesprávnym úradným
postupom), pričom túto ujmu ani nie je možné uspokojiť inak.23. Tým, že predmetom konania je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej
nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, súd prvej inštancie postupoval správne, keď v

prejednávanej veci zisťoval, či sú splnené zákonné predpoklady vzniku objektívnej zodpovednosti
žalovaného za nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobkyni nezákonnými rozhodnutiami policajného útvaru
o jej zaistení, na základe ktorých bola žalobkyňa pozbavená osobnej slobody po dobu 74 dní.

24. Prioritne odvolaním nastolenou otázkou bola existencia nezákonného rozhodnutia, keďže žalovaný

počas celého konania namietal, že správne orgány postupovali v súlade so všeobecne záväznými
predpismi. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru a náležite poukázal aj na ustálenú
súdnu prax, že predmetné rozhodnutia policajného útvaru o zaistení žalobkyne zo dňa 15.12.2015 a zo
dňa 20.1.2016 boli na základe riadnych opravných prostriedkov zrušené rozsudkami Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 20.1.2016 z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu a nepreskúmateľnosti
a zo dňa 25.2.2016 z dôvodu nepreskúmateľnosti a zistenia vady v konaní správneho orgánu, ktorá

mala vplyv na zákonnosť rozhodnutia o zaistení a majú tak charakter nezákonných rozhodnutí v zmysle
ustanovenia § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 28.2.2019. Tieto rozhodnutia o zaistení
žalobkyne boli vykonateľné bez ohľadu na ich právoplatnosť a boli na žalobkyni skutočne aj vykonané,
pričom možno bez pochybností konštatovať, že boli zrušené ako nezákonné na základe riadneho

opravného prostriedku podaného žalobkyňou.

25. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniká len z rozhodnutia,
ktoré je nezákonné. Pojem nezákonnosti rozhodnutia nie je v zákone definovaný. Zákon explicitne
nestanovuje, čo sa považuje za nezákonné rozhodnutie štátu. Dôvodová správa k ustanoveniu §

1 uvedeného zákona len všeobecne charakterizuje nezákonné rozhodnutie ako rozhodnutie orgánu
verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej
republiky vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, a
ktoré bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Nedostatok výslovnej
definície pojmu „nezákonné rozhodnutie“ odôvodňovala tým, že nezákonnosť rozhodnutia môže byť

tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii ako i zovšeobecňujúci popis naráža
na neprekonateľné prekážky. Preto otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa bude vždy
posudzovať so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

26. „Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo všeobecnosti je otázkou súladu rozhodnutia s

objektívnym právom. Tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia,
z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania
je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za
škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia vznikla účastníkovi. Aj napriek tomu, že pojem nezákonné
rozhodnutie nie je v zákone definovaný, je však možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím

sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom
Slovenskej republiky, alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej
zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené
príslušným orgánom. Pokiaľ súdy došli k opačnému záveru, ich záver nie je správny. Právna úprava sa
síce osobitne nezmieňuje o tom, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť konštatovaná priamo vo výroku

zrušujúceho (zmeňujúceho) rozhodnutia, avšak podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
pokiaľpríslušnýorgánurčitérozhodnutiezrušil(zmenil)zdôvodovuvedenýchvodôvodnenírozhodnutia,
je možné uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi,
a teda z dôvodu jeho nezákonnosti (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 MCdo 20/2009 z 30.
mája 2011)“.

27. „Nezákonnosťou treba rozumieť nielen nesprávne právne posúdenie otázok hmotnoprávnych, ale
aj procesné pochybenia, ak mali vplyv na správnosť rozhodnutia (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6 Cdo 103/2011 z 30. apríla 2013).“

28. Právna úprava sa síce osobitne nezmieňuje o tom, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť
konštatovaná priamo vo výroku zrušujúceho (zmeňujúceho) rozhodnutia, avšak podľa názoru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď vyššie citované rozhodnutia i rozhodnutie citované
v napadnutom rozsudku), pokiaľ príslušný orgán určité rozhodnutie zrušil (zmenil) z dôvodov uvedenýchv odôvodnení rozhodnutia, je možné uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho rozporu s
platnými právnymi predpismi, teda z dôvodu jeho nezákonnosti. Na základe súdom prvej inštancie
zisteného skutkového stavu, odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že rozhodnutia

policajného útvaru zo dňa 15.12.2015 a zo dňa 20.1.2016 boli zrušené Krajským súdom v Bratislave
z dôvodu ich nezákonnosti. Práve nezákonnosť bola v oboch prípadoch zrušujúcich rozsudkov dôvodom
na zrušenie príslušných vykonateľných rozhodnutí o zaistení.

29. Tvrdenia žalovaného, že rozhodnutie, ktoré doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť a ktoré bolo

zrušené Krajským súdom v Bratislave ako odvolacím orgánom na základe riadneho opravného
prostriedku, nemôže založiť vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, odvolací súd nemôže akceptovať, pretože z dokazovania jasne vyplýva, že v danom prípade
síce prišlo k zrušeniu neprávoplatných rozhodnutí, avšak vždy išlo o vykonateľné rozhodnutia, na
základe ktorých bola žalobkyňa skutočne zaistená a ktoré boli zrušené pre nezákonnosť v konaní o
preskúmaní neprávoplatných rozhodnutí správnych orgánov. Uvedené tvrdenia žalovaného vyvracia

práve ustanovenie § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 28.2.2019, podľa ktorého, ak bola
škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno
nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené
na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na

ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre
nezákonnosť príslušným orgánom. Z citovaného ustanovenia jasne vyplýva, že nárok na náhradu škody
možno uplatniť v prípade zrušenia nezákonného rozhodnutia, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené
alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku, čo v prípade žalobkyne preukázateľne bolo.

30. Z uvedeného je potom zrejmé, že v súlade s ustanovením § 7 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
účinnom do 28.2.2019 žalobkyni vznikol nárok na náhradu škody, keďže nesporne prišlo k vydaniu
rozhodnutia o pozbavení osobnej slobody žalobkyne, na základe rozhodnutí, ktoré boli vykonané a
následne zrušené ako nezákonné.

31. Odvolací súd odmieta argumentáciu žalovaného, že žalobkyni nevznikol nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 28.2.2019,
pretože v prípade žalobkyne nedošlo k zrušeniu alebo zmene právoplatného rozhodnutia na to

príslušným orgánom, keďže rozhodnutia o zaistení žalobkyne boli preskúmavané Krajským súdom
v Bratislave v rámci konania o opravnom prostriedku proti rozhodnutiam správnych orgánov, a to
vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu a s poukazom na ustanovenia § 6 ods. 3 a § 7 uvedeného
zákona. V prípade žalobkyne boli obe rozhodnutia o zaistení vykonané a zároveň boli ako nezákonné
zrušené.

32. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd považuje rozhodnutia o zaistení žalobkyne
za nezákonné. Prvá podmienka zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
spočívajúca v existencii nezákonného rozhodnutia tak bola aj podľa názoru odvolacieho súdu
v posudzovanom prípade splnená.

33. Predmetom sporu bol v danom prípade nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Druhou
podmienkou na úspešné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je preukázanie
vzniku tejto ujmy. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však možno priznať len v prípadoch, keď samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a

intenzita zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami, čo môže byť napr. formou
verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod.. Nemajetková
ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného a teda môže predstavovať rôzne
negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť,
doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod.. Zákon pri

určovaní výšky nemajetkovej ujmy demonštratívnym výpočtom stanovuje kritériá, ktoré je potrebné
vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu. Súd môže
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch priznať iba vtedy, ak sa v konaní preukáže, že prišlo k
skutočnému závažnému následku na poškodenom a tento zásah mal značnú intenzitu. Preukázanievzniku závažných následkov zaťažuje poškodeného, v danom prípade žalobkyňu. Stanovenie výšky
nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych
a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania

vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach života (spoločenskej,
pracovnej, rodinnej atď.) poškodenej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno preukázania vzniku
závažných následkov zaťažuje poškodeného, v danom prípade žalobkyňu. Zvýšený význam predmetu
konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v konaní nielen tvrdiť, ale aj spoľahlivo preukázať.

34. Treťou podmienkou pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je preukázanie
kvalifikovanej príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a existenciou
nemajetkovej ujmy, pričom v prípade nemajetkovej ujmy musí byť navyše, zrejmé, že samotné
konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak nemajetková
ujma vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak nezákonné rozhodnutie a nemajetková
ujma sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku a zároveň musí byť preukázané, že ak by nebolo

nezákonného rozhodnutia, nemajetková ujma by nevznikla. Rozhodovanie súdu je závislé na posúdení
príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou nemajetkovou ujmou ako jedným z
rozhodujúcich predpokladov pre vznik nemajetkovej ujmy. Ide o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému
výsledku a zváženie všetkých príčinných súvislostí.

35. Obe strany sporu v odolaniach namietali aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie majúc za to, že závery súdu prvej inštancie o čiastočnom vyhovení žalobe i o zamietnutí žaloby
vo zvyšku nie sú riadne odôvodnené, rozhodnutie súdu prvej inštancie sa javí arbitrárne a neadekvátne.
Práve vo vzťahu k splneniu ďalších podmienok pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
(uvedených v predchádzajúcich odsekoch) sa odvolací súd stotožňuje s námietkami strán sporu, že

ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia bolo porušené, čím došlo k naplneniu uplatneného
odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku.

36. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré súd zavinil svojím procesným postupom,
spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady zakladajú nepreskúmateľnosť

rozhodnutiaakocelku,ktorámôžebyťdôsledkomobsahovejagramatickejnezrozumiteľnosti,neurčitosti
alebo neodôvodnenosti rozhodnutia. V prípade, keď je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, jedná sa
o zmätočné rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky. Samotné rozhodnutie musí

byť logickým a právnym vyústením priebehu konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a
obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a
právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

37. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,
ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú

rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

38. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek
diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a

rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníkakonania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

39. Odvolací súd z obsahu preskúmavaného rozsudku ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie nevyhotovil rozsudok v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného
sporového poriadku. Tu je potrebné dať za pravdu odvolateľom, že závery pre čiastočné vyhovenie
žaloby a pre čiastočné zamietnutie žaloby v ňom obsiahnuté sú nedostatočné. V odôvodnení rozsudku
nie sú uvedené komplexne skutkové zistenia v spojitosti s čiastkovými zisteniami, ktoré by mali mať

logickú nadväznosť, aby v súhrne umožnili vytvoriť záver o celkovom skutkovom stave. Vo vzťahu
k zisteniu skutkového stavu sa súd prvej inštancie obmedzil len na uvedenie nesporných tvrdení
strán (ods. 14. rozsudku), pričom väčšina skutkových tvrdení strán bola sporná, ktoré čiastkové
skutkové tvrdenia súd prvej inštancie nevyhodnotil. Súd musí potrebné údaje, hodnotenia a závery
o rozhodných skutočnostiach formulovať vlastnými slovami s prihliadnutím na konkrétne okolnosti
danej veci, a to najmä na obsah dokazovania, zložitosť zisťovania skutkového stavu, návrhy strán na

doplnenie dokazovania, čo v odôvodnení preskúmavaného rozsudku absentuje. Napadnuté rozhodnutie
neobsahuje ani presvedčivé hodnotenie dôkazov, keďže v ňom nie je nepochybným spôsobom uvedené,
ktorézrozhodnýchskutkovýchokolnostíbolipreukázanéaktorénie.Zodôvodneniarozsudkusúduprvej
inštancie nie sú zrejmé pre rozhodnutie súdu relevantné myšlienkové postupy a úvahy, ktoré viedli súd
prvej inštancie k akceptovaniu argumentácie žalobkyne čo do právneho nároku na zaplatenie sumy 481

eur s príslušenstvom a k neakceptovaniu argumentácie žalobkyne čo do právneho nároku na zaplatenie
sumy 21.682,71 eur s príslušenstvom. Pokiaľ nie je zrejmé, aký právny záver o skutkovom stave veci
urobil súd prvej inštancie v rozsúdenej veci, teda akú tzv. skutkovú vetu podrobil právnej kvalifikácii,
bez odôvodnenia vzťahu medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej
strane a právnymi závermi na strane druhej, je potrebné prijať záver, že takéto rozhodnutie je zaťažené

vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Preskúmavaný rozsudok tak nenaplňuje
požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je záver súdu prvej
inštancie o čiastočnom vyhovení žalobe a čiastočnom zamietnutí žaloby takmer vôbec odôvodnený. Súd
prvej inštancie sa mal v rozhodnutí venovať presvedčivému odôvodneniu spôsobu jeho rozhodnutia, čo
v preskúmavanom prípade absentuje. Za týchto okolností zostáva odvolaciemu súdu len konštatovať,

že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie neodôvodnil ústavne prijateľným spôsobom, odňal tak stranám
možnosťkonaťpredsúdomatýmdošlokporušeniuprávanaspravodlivýsúdnyproces,ktorýnedostatok
nemožno napraviť v odvolacom konaní. Len dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie môže
zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne
správne rozhodnutie a náležite odôvodnené rozhodnutie napĺňa ústavné kritéria vyplývajúce preň

z Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

40. Súd prvej inštancie vo vzťahu k vzniku škody bez všetkého len skonštatoval, že žalobkyni vznikla
škoda – nemajetková ujma, keď bola, pozbavená osobnej slobody celkovo 74 dní, pričom žiadnu úvahu
vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 28.2.2019 sa
ani len nepokúsil uviesť. Odvolací súd zdôrazňuje, že uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy
samotné konštatovanie porušenia práva je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím a len v prípade, ak toto nie je postačujúce, môže súd priznať aj nárok na
zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, ak ju nie je možné uspokojiť inak. Zdôvodnenie vzniku

nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie len jednou vetou o vykonaní rozhodnutí o zaistení na žalobkyni
(ods. 18.2. rozsudku) a prevzatie textu zákonného ustanovenia ako dôvod priznania nemajetkovej
ujmy v peniazoch (ods. 19.1. rozsudku) nie je dostatočným zdôvodnením opodstatnenosti nároku na
priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tomto smere odôvodnenie napadnutého rozsudku vyznieva
aj zmätočne, keď na jednej strane súd prvej inštancie konštatuje bez ďalšieho opodstatnenosť nároku

žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a na druhej strane v rozpore s vyslovenou
zodpovednosťou štátu konštatuje, že konanie o zaistení žalobkyne bolo začaté výlučne v dôsledku
vlastného, vedomého konania žalobkyne. V ďalšom súd prvej inštancie uvádza, že vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti sa mu javilo primeraným a opodstatneným určiť výšku nemajetkovej ujmy zo sumy
životného minima v čase, kedy bola žalobkyňa pozbavená osobnej slobody (ods. 19.2. rozsudku).

Z uvedeného zdôvodnenia však nie je zrejmé, aké v rozsudku uvedené skutočnosti, odôvodňovali
určiť výšku nemajetkovej ujmy práve zo sumy životného minima, keďže vyššie uvedené skutočnosti
boli len opakovaním doby trvania zaistenia žalobkyne a údajov uvádzaných žalobkyňou o priemernej
nominálnej mesačnej mzde zamestnanca v hospodárstve, pričom ničím nepodložené spojené týchtodvoch údajov nemožno považovať za relevantnú úvahu súdu o výške priznanej nemajetkovej ujmy. Ďalej
sa súd prvej inštancie venoval zdôvodňovaniu akéhosi navýšenia nemajetkovej ujmy žalobcom (správne
žalobkyňou), pričom nie je zrejmé, podľa akej právnej normy vôbec rozhodoval o navýšení nemajetkovej

ujmy (ods. 20. rozsudku). Nemajetková ujma v zmysle ustanovenia § 17 ods. 2, 3, 4 zákona č. 514/2003
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
účinnom do 28.2.2019 je len jedna a nedelí sa na žiadnu základnú sumu a navyšovanie odškodnenia
nemajetkovej ujmy, čo navodzuje súd prvej inštancie svojim delením na nemajetkovú ujmu a navýšenie
nemajetkovej ujmy.

41. Je predovšetkým na súde, aby výšku peňažného zadosťučinenia stanovil so zreteľom na špecifické
okolnosti konkrétneho prípadu s tým, že základné kritériá pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v
peniazoch sú uvedené v ustanovení. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 28.2.2019. Nad
rámec už uvedených dôvodov pre konštatovanie nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, odvolací

súd ďalej uvádza, že ani zdôvodnenie zamietnutia žaloby vo zvyšku (pri zotrvaní na názore, že nie
je zdôvodnený ani len vznik nemajetkovej ujmy), nie je náležité. Vo vzťahu k okolnostiam tvrdených
žalobkyňou ohľadne zásahu do jej osobnostných práv sa súd prvej inštancie v prevažnej miere obmedzil
len na konštatovanie o nepreukázaní tvrdení žalobkyne a ich vyvrátení tvrdeniami žalovaného bez
toho, aby uviedol vo vzťahu ku každému jednotlivému tvrdeniu, aké dôkazy strany navrhli vykonať

na preukázanie svojich tvrdení, ktoré navrhnuté dôkazy boli vykonané, aké skutočnosti z vykonaných
dôkazov vyplynuli a ako relevantné skutkové tvrdenia podriadil pod hypotézu príslušnej právnej normy.
Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že došlo k zásahu do osobnostných práv v rámci výkonu
zákonom ustanovených oprávnení, resp. povinností, bolo jeho povinnosťou odkázať na príslušné právne
normy, ktoré takýto zásah dovoľujú. Vo vzťahu k zaobchádzaniu so žalobkyňou v zariadení súd prvej

inštancie na jednej strane skonštatoval, že pozbavením slobody vznikla žalobkyni ujma (ods. 18.2.
rozsudku), na druhej strane paradoxne skonštatoval, že bola povinná podrobiť sa vnútornému poriadku
zariadenia (ods. 20.1. rozsudku). Vo vzťahu k psychickým následkom žalobkyne, ktoré jej mali vzniknúť
v súvislosti so zaistením, súd prvej inštancie sa obmedzil len na všeobecné konštatovanie, že zo správ
citovaných súdom prvej inštancie (ods. 20.2. rozsudku) nevyplýva, že by jej psychické problémy súviseli

s pobytom v zariadení, pričom v napadnutom rozsudku úplne absentuje hodnotenie týchto dôkazov
(správ), úvahy súdu prvej inštancie pri ich hodnotení a závery z nich plynúce. Vo vzťahu k tvrdeniu
žalobkyne, že v zariadení bola jediná žena v spoločnosti mužov, súd prvej inštancie stroho odmietol
argumentáciu žalobkyne s tým, že mu nie je zrejmý, aký dopad mala na žalobkyňu skutočnosť, že
bola v spoločnosti mužov jediná žena (ods. 20.3. rozsudku). Vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne, že jej

nebolo umožnené stravovať sa v súlade s jej náboženským vyznaním, súd prvej inštancie odkazuje
na jedálny lístok v zariadení (ods. 20.3. rozsudku), a to opäť bez toho, aby uviedol, aké konkrétne
čiastkové zistenia z neho vyplynuli, zhodnotil tento dôkaz (jedálny lístok), uviedol úvahy pri jeho
hodnotení, a to naviac za situácie, že jedálny lístok, na ktorý súd prvej inštancie odkazuje len číslami
listu spisu, sa netýka celého obdobia, po ktoré bola žalobkyňa v zariadení umiestnená. Požiadavku

žalobkyne na halal jedlo súd prvej inštancie len odmietol ako nadštandardnú a v rozpore so zvyklosťami
v Slovenskej republike, pričom tento svoj záver žiadnou úvahou nepodložil. Tiež súd prvej inštancie
konštatoval, že zhotovenie fotografie bez pokrievky hlavy bolo v súlade s právnym poriadkom Slovenskej
republiky (ods. 20.3. rozsudku), avšak neuviedol, ktorú konkrétnu normu mal na mysli. V tejto súvislosti
odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemôže argumentáciu strany odmietnuť ako nesprávnu, ale jeho

povinnosťoujetiežuviesťvčomjejnesprávnosťspočíva.Argumentysúdumusiabyťjasné,zrozumiteľné
a dostatočne konkrétne. Konštatovanie súdu, že argumenty strany sú nesprávne alebo irelevantné bez
toho, aby uviedol, prečo ich považuje za nesprávne a irelevantné, možno považovať za nedostatočné
odôvodnenie.

42. Odvolací súd považuje za dôležité uviesť, že odôvodnenie rozhodnutia nie je súhrnom súdneho
spisu, preto sa v ňom nemajú zdĺhavo opisovať obsahy podaní strán (ods. 1, 2., 5., 6., 7., 8., 12., 13.
rozsudku), či prednesov zástupcov strán (ods. 9. rozsudku), ktorý prednes navyše nie je ani dôkazom
a už vôbec nie kopírovať doslovne výpoveď žalobkyne vrátane otázok jej položených na pojednávaní
(ods. 10. rozsudku). Stanoviská strán majú byť v rozsudku sformulované stručne a jasne spolu s

uplatnenými prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany, nie je náležité doslovne opisovať text
žaloby a ďalších procesných podaní. Hoci je odôvodnenie napadnutého rozsudku v preskúmavanom
prípaderozsiahle,vprevažnejmieresalenjednáoformálnyprepisčikopírovaniepodanístrán,prednesu
zástupcov a výpovede žalobkyne (32 strán zo 45 strán), avšak najpodstatnejšia časť odôvodneniarozsudku, teda posúdene čiastkových skutkových zistení s uvedením dôkazov, z ktorých vyplynuli,
v nadväznosti na to vytvorenie záveru o celkovom skutkovom stave, ktorý má predstavovať skutkovú
situáciu predvídanú hypotézou aplikovanej právnej normy, vyhodnotenie dôkaznej situácie a právne

posúdenie veci, v prevažnej miere absentuje. Podstatný význam pre rozhodnutie súdu má totiž vhodná
formulácia výsledkov dokazovania, čo nie je prejednávaný prípad. Odôvodnenie napadnutého rozsudku
tak nemá logickú postupnosť, nie je zrozumiteľné a presvedčivé, keďže v ňom absentuje náležité
odôvodnenie zvoleného spôsobu rozhodnutia a zodpovedanie argumentov strán.

43. Pozornosti odvolacieho súdu neuniklo ani pochybenie súdu prvej inštancie v jeho postupe, keď
súd prvej inštancie z časti svoje rozhodnutie založil na skutočnostiam známych mu z webovej stránky
Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR o výške životného minima (ods. 19.2. rozsudku)
a z ktorých známych skutočností vychádzal bezpochyby pri výpočte nemajetkovej ujmy žalobkyne (stále
pri zotrvaní na názore, že nie je súdom prvej inštancie zdôvodnený ani len vznik nemajetkovej ujmy). V
zmysle ustanovenia § 186 Civilného sporového poriadku je totiž potrebné, aby súd stranám uviedol, že

túto skutočnosť bude považovať za preukázanú bez toho, aby o nej vykonal dokazovanie a strany sa
mohli k tejto skutočnosti vyjadriť, prípadne ju vyvrátiť. Súd prvej inštancie teda nepostupoval správne,
keď svoje rozhodnutie z časti založil na jemu známej skutočnosti bez toho, aby stranám oznámil, že
nejakú skutočnosť nebude dokazovať a umožnil stranám k nej zaujať stanovisko, prípadne ju vyvrátiť, ak
byvyjadrilisvojopačnýpostoj.Vsúdenomsporevšaksúdprvejinštancievychádzalzoskutočností,ktoré

považoval za preukázané a existujúce, hoci strany o nich nemali vedomosť. I v takomto prípade si súd
totiž musí splniť obligatórnu povinnosť v zmysle ustanovenia § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku
a informovať o rozsahu sporných a nesporných skutočností a dokazovania, do ktorého informovania
zahrnie aj tieto pre súd prvej inštancie známe skutočnosti.

44. Odvolací súd považuje za potrebné ešte uviesť (stále pri zotrvaní na názore, že nie je súdom prvej
inštancie zdôvodnený ani len vznik nemajetkovej ujmy), že rozhodnutie o priznaní úrokov z omeškania
z nemajetkovej ujmy je v rozpore so súdnou praxou, pričom súd prvej inštancie tento svoj odklon ničím
nezdôvodnil. Naviac vo vzťahu k úrokom z omeškania aplikoval ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov týkajúce sa nároku na náhradu škody (teda skutočná škoda a ušlý zisk), keď povinnosť
zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia (rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 185/2011 z 14. marca 2012). Odôvodnenie odklonu musí byť
dôkladné a presvedčivé, čo v preskúmavanom prípade splnené nebolo.

45. Uvedené nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý súd prvej inštancie
dostatočným spôsobom neodôvodnil zvolený spôsob rozhodnutia v prejednávanej veci, viedli k
nesplneniu požiadavky obsiahnutej v ustanovení § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku na riadne
odôvodnenie rozsudku, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva strán na spravodlivý proces. Súd
prvej inštancie tým, že svoje rozhodnutie neodôvodnil vo vzťahu k preukázanému skutkovému stavu,

nedal odpoveď na opodstatnenie svojho postupu, na základe ktorého žalobe v časti vyhovel a žalobu
v časti zamietol. Len dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie môže zaručiť transparentnosť a
kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne správne rozhodnutie a náležite
odôvodnené rozhodnutie napĺňa ústavné kritéria vyplývajúce preň z Ústavy SR a Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Tu potom nemôže byt' žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie

faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do
úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie
s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania a nie vykonávanie celého
ťažiskového dokazovania až na odvolacom súde, čo vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu
s konečnou platnosťou. Preto bolo nutné tento rozsudok zrušiť a otvoriť súdu prvej inštancie procesný

priestor pre vydanie nového rozhodnutia, ktoré nebude postihnuté zmieneným deficitom.

46. Podľa ustanovenia § 389 ods. l písm. b) Civilného sporového poriadku odvolací súd preto zrušil
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a podľa ustanovenia § 391 ods. l Civilného sporového
poriadku mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keďže neboli splnené podmienky na jeho

potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku), ani na jeho zmenu (§ 388 Civilného sporového
poriadku). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie (kasáciu) rozhodnutia, vylučuje to zároveň, aby mohlo
byť rozhodnutie potvrdené alebo zmenené.47. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa
ustanovenia § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, bude opätovne posúdiť žalobou uplatnenú
požiadavku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, dôsledne sa zaoberať splnením všetkých

predpokladov úspešného uplatnenia práva na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú pri výkone
verejnejmoci,zaoberaťsanaplnením,resp.nenaplnenímkaždéhojednotlivéhožalobkyňouuvádzaného
dôvodu o opodstatnenosti tejto požiadavky, a to z hľadiska okolností uvádzaných v konaní pred súdom
prvej inštancie a zopakovaných v odvolacom konaní. Výsledky vykonaného dokazovania je nevyhnutné
vyhodnotiť vychádzajúc zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov zakotveného v Článku 15

Základných princípov Civilného sporového poriadku a v ustanovení § 191 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty oboch strán,
tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova
rozhodnúť.Vodôvodnení rozhodnutiajetiežnevyhnutnéuviesťajcitáciuaplikovanýchprávnychnoriem,
vysvetlenie, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu týchto právnych noriem a dostatočnú
argumentáciu pri ich výklade. Rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2

Civilného sporého poriadku odôvodniť.

48. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej
inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku), nakoľko nesprávne
rozhodnutie s nutnosťou jeho zrušenia zakladá povinnosť súdu prvej inštancie rozhodnúť aj o náhrade

trov odvolacieho konania.

49. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).