Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. jún 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 32Cob/26/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118203895
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2118203895.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členov: JUDr.
Daniel Ilavský a JUDr. Róbert Foltán v sporovej veci žalobcu: City-Arena a.s., IČO: 46 682 848,
Kapitulská 5, Trnava, zast.: SOPKO LEGAL s.r.o., IČO: 47 631 741, Paulínska 7523/24, Trnava, proti
žalovanému: Mesto Trnava, IČO: 00 313 114, Ulica Hlavná 1/1, Trnava, zast.: JUDr. Jozef Zámožík,
PhD., advokát, Hlavná 31, Trnava, o 32 036 851 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti uzneseniu

Okresného súdu Trnava z 08.01.2019, č. k. 39C/39/2018-20, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnuté uznesenie sa vo výroku II mení tak, že žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na
náhradu 100 % trov konania.

II. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

III. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmuznesenímsúdprvejinštanciekonanieovzájomnejžalobeo32036851€sprísl.zastavil
(výrok I), vyslovil, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok
II) a rozhodol o vrátení súdneho poplatku žalobcovi vo výške 32 861,55 € (výrok III). Súd prvej inštancie
zastavil konanie podľa § 145 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z. v znení

neskorších predpisov; ďalej len „CSP“) pretože žalobca vzal žalobu späť v celom rozsahu. O trovách
konania rozhodol podľa § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že v danej veci žalovaný
zavinil podanie (vzájomnej) žaloby žalobcom a zastavenie tohto konania tým, že podal žalobu v konaní
vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 39C/30/2017 o určenie vlastníckeho práva, teda išlo o
reakciu žalobcu na správanie žalovaného. Bez žaloby veci sp. zn. 39C/30/2017 by nedošlo k podaniu
súčasnej žaloby, preto je na mieste, aby trovy konania spočívajúce v krátení zaplateného súdneho

poplatku znášal žalovaný, ktorý navyše nebol v konaní sp. zn. 39C/30/2017 procesne úspešný.

2. Včasným odvolaním proti výroku II napadnutého uznesenia žalovaný žiadal, aby odvolací súd
uznesenie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov
konania v plnom rozsahu a zároveň aby rozhodol, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu
trov odvolacieho konania. Nesprávny je záver súdu prvej inštancie, že žalovaný zavinil zastavenie

konania, pretože žalovaný, ktorému ani len nebola doručená vzájomná žaloba, nemohol zaviniť podanie
vzájomnej žaloby žalobcom. Žalobca vzal žalobu späť, lebo by v konaní o 32 036 851 € s prísl. nebol
úspešný. Skutočnosť, že údajnou pohnútkou žalobcu malo byť podanie žaloby žalovaným v konaní o
určenie vlastníckeho práva, je v tomto smere irelevantná. Žalovaný procesne nezavinil to, že žalobca
podal žalobu, ktorá nemohla byť úspešná. Konanie žalobcu, ktorý v spore o určenie vlastníckeho práva
tvrdil, že kúpna zmluva z 22.11.2012 je platná, no napriek tomu si žalobou uplatnil jeho údajný nárok

na vydanie bezdôvodného obohatenia, je protirečivé. Súd nesprávne a predčasne (bez vyjadrenia
protistrany a bez dokazovania) prejudikoval záver, že v prípade, ak by bol žalovaný úspešný v sporeo určenie vlastníckeho práva, žalobca by mal nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
32 036 851 €. Údajný nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia ani nebol splatný a tento
nárok je aj premlčaný. Žalobca nepreukázal, že vynaložil akékoľvek investície z vlastných peňažných

prostriedkov, avšak žalovaný nemal možnosť sa k podanej žalobe ani len vyjadriť, keďže mu ani viac
ako rok po jej podaní žaloba nebola doručená.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že v texte vzájomnej žaloby bolo jednoznačne vyjadrené,
že ju podával výlučne z dôvodu, že by bol žalovaný v konaní o určenie vlastníckeho práva úspešný a

z hľadiska hospodárnosti konania dokonca hneď navrhol konanie prerušiť do právoplatného skončenia
tohto konania o žalobe. Predbežnou otázkou v tamojšom konaní bolo posudzovanie platnosti kúpnej
zmluvy z 22.11.2012. Ak by súd posúdil kúpnu zmluvu ako neplatnú, strany by boli povinné si vrátiť
všetko, čo si v súvislosti s ňou plnili. Jednou z protihodnôt bol projekt revitalizácie, modernizácie a
zhodnotenia časti ulice A. B. na pešiu zónu, vrátane modernizácie a zhodnotenia samotného štadióna
C. D., ktorý zostal vo vlastníctve žalobcu, ktoré boli ocenené znaleckým posudkom. Ak sa chcel žalobca

vyhnúť premlčaniu nároku, nemal inú možnosť, než podať vzájomnú žalobu, pretože premlčacia doba
by začala plynúť odo dňa plnenia v prospech žalovaného. Nárok na zaplatenie peňažnej náhrady vzniká
žalobcovi už dňom nasledujúcim po plnení bez právneho dôvodu alebo z neplatného právneho úkonu.
Premlčacia doba nemohla začať plynúť skôr, ako bolo protiplnenie odovzdané žalovanému. Neúspech
žalovaného v spore o určenie vlastníckeho práva mal za následok stratu dôvodnosti vzájomnej žaloby

v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, t. j. zastavenie konania zavinil žalovaný svojou zjavne
bezdôvodnou žalobou o určenie vlastníckeho práva. Žalobcovi bol správne priznaný nárok na náhradu
trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP. Z dôvodu opatrnosti žalobca navrhol, aby odvolací súd postupom
podľa§257CSPnepriznalžiadnejzostránnároknanáhradutrovkonaniazdôvoduhodnýchosobitného
zreteľa, ktorým je práve príčinná a vecná súvislosť medzi vzájomnou žalobou o vydanie bezdôvodného

obohatenia a žalobou v konaní. Žalobca by totiž nemal žiadny dôvod na podávanie vzájomnej žaloby,
ak by voči nemu nepodal žalobu žalovaný. Priznanie náhrady trov konania žalovanému by bolo v tomto
prípade zjavne nespravodlivé.

4. Žalovaný v odvolacej replike namietol, že tvrdenie žalobcu, že vzájomnú žalobu podal výlučne z

dôvodu, že by bol žalovaný v konaní o určenie vlastníckeho práva úspešný, je nepreukázané. Nemožno
jednoznačne hypoteticky tvrdiť, že ak by súd posúdil kúpnu zmluvu ako neplatnú, žalovaný by mal
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 32 036 581 € s prísl. Vzhľadom na skutočnosť, že žaloba ani len
neboladoručenážalovanému,dokoncamuanilenneboldoručenýnávrhnaprerušeniekonania,neprišlo
k rozvinutiu celej škály prostriedkov procesnej obrany žalovaného. Súd tu nie je na to, aby hypoteticky

rozhodoval o potenciálnom úspechu alebo neúspechu žalobcu v spore, keď ešte pred doručením
žaloby bola táto vzatá späť. Z hľadiska náhrady trov konania je taktiež irelevantné, že žalobca tvrdí,
že jeho (právne nepodstatnou) pohnútkou na podanie vzájomnej žaloby bolo, že žalovaný podal voči
žalobcovi žalobu o určenie vlastníckeho práva. Medzi týmito konaniami neexistuje príčinná súvislosť.
Podľa žalobcu platí, že ak by nárok nebol splatný, nemohol by sa logicky ani premlčať. Toto tvrdenie

žalobcu je samozrejme nesprávne, pre okamih začatia plynutia lehoty na premlčanie nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia je nepodstatné, či nárok bol splatný alebo nie.

5. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že z obsahu spisu je zrejmá vecná súvislosť medzi žalobou
o určenie vlastníckeho práva a vzájomnou žalobou na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný

ako subjekt zastúpený advokátom mohol a mal dôvodne predpokladať, že v prípade neúspechu v
konaní o jeho žalobe bude nútený znášať náhradu nákladov a trov, ktoré vzniknú druhej strane spore a
mohol a mal predpokladať, že druhá strana sporu vykoná právne kroky na zamedzenie premlčania jeho
potenciálnych vzájomných majetkových nárokov. Žalobca zásadne odmieta presvedčenie žalovaného,
že žalobca by bol v konaní o vzájomnej žalobe neúspešný, pričom jeho argumentácia je v zjavnom

nesúlade so skutočnosťami vyplývajúcimi zo spisového materiálu.

6. Odvolací súd uznesením z 26.05.2020, č. k. 31Cob/56/2019-69, v prvom výroku uznesenie súdu
prvej inštancie z 08.01.2019, č. k. 39C/39/2018-20, v odvolaní napadnutom výroku II zmenil tak, že
žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a v druhom

výroku odvolací súd priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávne uzavrel, že žalovaný
zavinil zastavenie konania, pretože v konaní nebolo preukázané, že späťvzatie predmetnej žaloby bolo
odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý by sa zachoval v zmysle žalobného návrhu. Nie jepreto splnená podmienka v zmysle § 256 ods. 1 CSP, na to, aby zastavenie konania mohlo byť pripísané
správaniu (zavineniu) žalovaného. Za daných okolností späťvzatím žaloby zavinil zastavenie konania
žalobca a je preto povinný nahradiť žalovanému trovy konania. Odvolací súd sa ďalej venoval otázke

aplikácie § 257 CSP, a zdôraznil, že v prípade jeho použitia musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý
musí byť náležite odôvodnený. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať
na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých strán a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany
k uplatneniu práva na súde a na ich postoj v konaní. Podľa žalobcu je dôvodom hodným osobitného
zreteľa príčinná a vecná súvislosť medzi vzájomnou žalobou a žalobou o určenie vlastníckeho práva.

Podľažalobcubybolonespravodlivé,abysúdpriznalnáhradutrovkonaniažalovanému,pretožežalobca
podanie žaloby nezavinil. Žalobca podal vzájomnú žalobu len s cieľom ochrany jeho prípadných práv na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd uviedol, že tieto skutočnosti nie je možné považovať
za dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalobca netvrdil a ani nepreukazoval svoju prípadnú nepriaznivú
finančnú situáciu, ktorá by existenciu dôvodu hodného osobitného zreteľa odôvodňovala.

7. Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd SR ako súd dovolací uznesením z 30.03.2023, sp. zn.
4Obdo/59/2022 zrušil uznesenie Krajského súdu v Trnave z 26.05.2020, č. k. 31Cob/56/2019-69 a vec
vrátil Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie. Skonštatoval, že odvolací súd sa pri rozhodovaní
v tejto veci nevysporiadal so všetkými okolnosťami podstatnými pre prípadnú aplikáciu § 257 CSP, a
neposkytol žalobcovi v odôvodnení rozhodnutia adekvátne odpovede. Z uvedeného dôvodu najvyšší

súd vzhliadol prípustnosť a dôvodnosť dovolania žalobcu podľa § 420 písm. f) CSP a odvolaciemu
súdu uložil, aby prihliadol na okolnosti začatia súdneho konania, teda na dôvody, ktoré žalobcu viedli
k podaniu žaloby a následne dôvody, pre ktoré prišlo k späťvzatiu žaloby. Pokiaľ žalobca podal
vzájomnú žalobu za účelom predídenia premlčania svojho práva pre prípad úspechu žalovaného v
súvisiacom spore, odvolací súd mal prihliadnuť aj na výsledok súvisiaceho súdneho konania a v

záujme spravodlivého usporiadania vzťahov zvážiť aj celkový dôsledok priznania nároku na náhradu
trov konania žalovanému voči žalobcovi v tomto konaní v korelácii s neúspechom žalovaného v konaní o
určenie vlastníckeho práva a tam priznanému nároku na náhradu trov konania žalobcovi vystupujúcom
v procesnom postavení žalovaného.

8. Skôr, než Krajský súd v Trnave opätovne pristúpi k posúdeniu odvolania žalovaného, však vzhľadom
na rozdielne názory na výklad § 471c CSP, o ktorých má vedomosť z vlastnej činnosti, považuje za
nevyhnutné vysporiadať sa podrobne s otázkou svojej príslušnosti na dokončenie tohto odvolacieho
konania.

9. Dňa 01.06.2023 sa stal účinným zákon č. 150/2022 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v
súvislosti s novými sídlami a obvodmi súdov v znení zákona č. 398/2022 Z. z., ktorým sa implementuje
tzv. súdna reforma. Podstatnou zmenou, ktorú tento zákon prináša, je vytvorenie nových súdov a zánik
niektorých existujúcich, ako aj nová úprava príslušnosti súdov na konanie v určitých veciach. Súdna
reforma zasiahla aj do oblasti obchodnoprávnych sporov, pretože rozhodovanie o nich sústreďuje len

na niektoré okresné súdy a v odvolacom konaní na vybrané krajské súdy. Nová právna úprava už počíta
s tým, že v obvode Krajského súdu v Trnave bude v obchodných sporoch rozhodovať Okresný súd
Trnava [§ 22 písm. g) CSP] a o odvolaniach proti jeho rozhodnutiam bude rozhodovať Krajský súd v
Bratislave [§ 34 ods. 2 písm. b) CSP]. V tejto súvislosti však vzniká otázka, ktorý krajský súd (Krajský
súd v Bratislave alebo Krajský súd v Trnave) je príslušný na konanie a rozhodovanie o odvolaní, ktoré

bolo podané proti rozhodnutiu okresného súdu v obvode Krajského súdu v Trnave do 31.05.2023.

10. Pre novelizáciu procesných predpisov platí pravidlo, že nová procesnoprávna úprava sa použije odo
dňa jej účinnosti aj na doterajšie konania (zásada okamžitej uplatniteľnosti). Výnimky z tohto pravidla sa
už tradične zaraďujú do prechodných ustanovení zákona, ktorým sa zavádza nová právna úprava. Tak,

ako to býva zvykom (porov. § 470 a nasl. CSP, ale aj prechodné ustanovenia býv. Občianskeho súdneho
poriadku, či Exekučného poriadku), aj pri prijímaní zákona č. 150/2022 Z. z. sa tvorca novej úpravy
rozhodol zakomponovať do prechodných ustanovení výnimku zo zásady okamžitej uplatniteľnosti. Ide o
ustanovenie § 471c s názvom „Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01.06.2023“, ktoré znie
takto:

„Konania začaté a právoplatne neskončené do 31.05.2023 sa dokončia na súdoch vecne a miestne
príslušných podľa predpisov účinných do 31.05.2023; to neplatí, ak podľa osobitného predpisu výkon
súdnictva prechádza z vecne a miestne príslušného súdu na iný súd.“11. Po prečítaní tohto ustanovenia sa ako prvá vynára otázka, na aké konania sa toto prechodné
ustanovenie vzťahuje. Z hľadiska jazykového sú rozhodujúce úvodné slová: „konania začaté a

právoplatne neskončené do 31.05.2023“. Hoci Civilný sporový poriadok pojem „konanie“ priamo
nedefinuje, pri jeho vymedzení možno vychádzať z ustanovenia upravujúceho jeho začatie (§ 156
CSP) a z judikatúry, ktorá ho ohraničuje z opačného konca – táto stabilne potvrdzuje záver, že
konanie na prvom stupni i na druhom stupni tvorí jeden celok, keďže sa končí až právoplatnosťou
prvostupňového rozhodnutia (pozri napr. nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 239/08). Ak sa teda

konanie začína doručením žaloby alebo doručením návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo
zabezpečovacieho opatrenia súdu a končí až právoplatnosťou prvoinštančného rozhodnutia, je zrejmé,
že pojem „konanie“ zahŕňa tak prvoinštančné, ako aj odvolacie konanie. Prechodné ustanovenie § 471c
CSP, ktoré používa pojem „konania začaté a právoplatne neskončené“ preto nevyhnutne zahŕňa nielen
prvoinštančné konania, ale aj odvolacie konania.

12. Názor, že prechodné ustanovenie sa na odvolacie konanie nevzťahuje, pretože výslovne neupravilo,
že sa týka konaní o odvolaní začatých a právoplatne neskončených, sa prieči nielen tomu, ako pojem
„konanie“ vykladá súdna prax, ale je aj celkom nesystematický. Civilný sporový poriadok obsahuje
množstvo ustanovení, ktoré používajú pojem „konanie“, a nie „konanie o odvolaní“ aj v prípadoch, keď
je nepochybné, že sa vzťahujú aj na odvolacie konanie (napríklad čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2, § 9, § 10

ods. 1, § 36 ods. 1 CSP). Naopak, tam, kde CSP považuje za potrebné rozlišovať, že ide o konanie v
prvej inštancii, to aj výslovne vyjadruje (napr. § 12 ods. 1, § 13, § 34 ods. 1).

13. Z jazykového, ako aj systematického hľadiska je preto jasné, že ak ustanovenie § 471c CSP používa
pojem „konanie“, a nespresňuje, že ide o konanie v prvej inštancii alebo o odvolaní, myslí tým konanie

na oboch inštanciách. Teda presne tak, ako sa k tomuto pojmu pristupuje úplne bežne v súdnej praxi.

14. Opačný výklad by viedol k absurdným dôsledkom, konkrétne k nezmyselnému štiepeniu funkčnej
príslušnosti v jednom obvode medzi dva krajské súdy. Ak by sa totiž ustanovenie § 471c CSP
nevzťahovalo na odvolacie konania začaté a právoplatne neskončené do 31.05.2023, musela by

sa použiť zásada okamžitej uplatniteľnosti novej procesnoprávnej úpravy, pretože iné prechodné
ustanovenie nie je. Nová úprava pritom stanovuje základné pravidlo funkčnej príslušnosti v § 34 ods.
1 CSP, podľa ktorého o odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu rozhoduje krajský súd, v ktorého
obvode má sídlo okresný súd, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Výnimku tvorí konanie o odvolaní proti
rozhodnutiu vydanému v konaní v obchodnoprávnych sporoch podľa § 22 písm. d) až e) CSP, kde sa

zakladá funkčná príslušnosť krajských súdov v Banskej Bystrici, Bratislave a Košiciach. Ak by sa malo
postupovať podľa tejto novej procesnej úpravy, o odvolaní proti obchodnoprávnemu rozhodnutiu, ktoré
vydali okresné súdy v obvode Krajského súdu v Trnave, by rozhodoval Krajský súd v Trnave, s výnimkou
odvolania proti obchodnoprávnemu rozhodnutiu vydaného Okresným súdom Trnava, pretože o tom by
rozhodoval Krajský súd v Bratislave.

15. V odvolacích konaniach, ktoré sa začali, ale právoplatne neskončili do 31.05.2023, o aké ide aj
v prejednávanej veci, sa teda musí (doterajší) odvolací súd riadiť pravidlom upraveným § 471c CSP a
na jeho základe musí zodpovedať otázku, či je naďalej príslušný na prejednanie veci, a teda či sa na
ňom môže (a má) konanie uskutočniť (§ 36 ods. 1 CSP).

16. V tomto smere cit. § 471c CSP prikazuje konania „dokončiť na súdoch vecne a miestne príslušných
podľa predpisov účinných do 31.05.2023“. Pokiaľ by toto ustanovenie neobsahovalo slová „vecne a
miestne“, bola by odpoveď na vyššie položenú otázku priamočiara. Odvolacie konanie treba dokončiť
na krajskom súde príslušnom podľa predpisov účinných do 31.05.2023, teda v prípade odvolania proti

obchodnoprávnym rozhodnutiam vydaným okresnými súdmi v obvode Krajského súdu v Trnave na
Krajskom súde v Trnave.

17. Takúto odpoveď ponúka aj dôvodová správa k citovanému ustanoveniu, podľa ktorej „ak dochádza
k presunu kauzálnej príslušnosti medzi súdmi, ktoré nezanikajú, bude sa uplatňovať… pravidlo, podľa

ktorého ,staré‘ veci dokončí doterajší súd, pričom nový nápad sa už smeruje na nový súd“.

18. Rovnaký výklad poskytuje aj gestor súdnej reformy, Ministerstvo spravodlivosti SR, keď súdy
usmerňuje s odôvodnením, že „zavedením kauzálnej príslušnosti nedochádza k prechodu výkonusúdnictva medzi krajskými súdmi v odvolacích konaniach, pretože niet zákonného ustanovenia, ktoré
by prechod výkonu súdnictva zakladalo… Preto konania o odvolaní, ktoré boli podané do 31.05.2023,
vybavujú doterajšie krajské súdy“.

19. Názor, že odvolacie konanie treba dokončiť na krajskom súde príslušnom podľa predpisov účinných
do 31.05.2023, navyše zodpovedá aj zásade perpetuatio fori, a konkrétne pravidlu, že príslušnosť sa
určuje podľa okolností v čase začatia konania a takto určená príslušnosť trvá až do skončenia konania
(§ 36 ods. 2 CSP). Toto pravidlo ukladá súdu povinnosť prihliadať na okolnosti v čase začatia konania,

bez rozdielu v tom, či sa týkajú strán konania alebo súdu.

20. Scestný je pritom argument, že ustanovenie § 471c vety pred bodkočiarkou sa v prípade Krajského
súdu v Trnave, ktorý už nové obchodnoprávne spory nebude vybavovať, nepoužije, pretože zmena
(kauzálnej) príslušnosti súdov predstavuje prechod výkonu súdnictva. Tento argument síce vychádza
z jazykového vyjadrenia dotknutého ustanovenia („to neplatí, ak podľa osobitného predpisu výkon

súdnictva prechádza z vecne a miestne príslušného súdu na iný súd“), ale úplne ignoruje nielen
skutočnosť, že § 471c bol do CSP zavedený zákonom č. 150/2022 Z. z., ktorý bol prijatý v úzkej súvislosti
so zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
ale opomína aj totožné jazykové vyjadrenie použité v týchto zákonoch. Práve zákony č. 150/2022 Z. z.
a č. 151/2022 Z. z. sú totiž oným „osobitným predpisom“, pretože len tieto zákony obsahujú ustanovenie

o „prechode výkonu súdnictva“. Tieto osobitné predpisy výslovne stanovujú, kedy „prechádza výkon
súdnictva“ na iný súd a je to tak len v prípade zanikajúcich okresných súdov (čl. VIII bod 3 zákona č.
150/2022 Z. z.) a vo vzťahu medzi doterajšími krajskými súdmi a novovznikajúcimi správnymi súdmi (§ 3
ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z.). V tomto zmysle je koncipovaná aj dôvodová správa k obom zákonom,
z ktorej vyplýva, že prechod výkonu súdnictva sa týka nových súdov.

21. Ako už bolo naznačené vyššie, hoci slová „vecne a miestne“ použité v § 471c CSP môžu na prvý
pohľad vyvolať pochybnosti v tom, ktorý súd má v konaní ďalej pokračovať, treba si uvedomiť, že z
hľadiska vecnej pôsobnosti § 471c CSP sú celkom nepodstatné. Ak toto ustanovenie hovorí, že konanie
treba „dokončiť na súdoch vecne a miestne príslušných podľa predpisov účinných do 31.05.2023“,

táto jeho časť nie je ničím iným, než normatívnym príkazom, ako postupovať v „konaniach začatých
a právoplatne neskončených do 31.05.2023“. Inými slovami, táto časť ustanovenia § 471c CSP len
určuje, ktorý súd konanie dokončí, ale neurčuje, na aké konanie sa vzťahuje. Z príkazu, ako postupovať
v „konaniach začatých a právoplatne neskončených“, nemožno pre vecnú pôsobnosť právnej normy
vyvodiť nič. Argument, že § 471c CSP neupravuje otázku príslušnosti krajského súdu na konanie o

odvolaní, je preto prejavom nepochopenia vecnej pôsobnosti § 471c CSP. Toto ustanovenie upravuje
všetky konania začaté a právoplatne neskončené do 31.05.2023 vrátane tých odvolacích, a je len
otázkou ďalšieho výkladu, či tieto konania dokončia doterajšie krajské súdy, alebo nové krajské súdy.

22. Okrem toho názor, že ustanovenie § 471c CSP neupravuje príslušnosť krajských súdov, pretože

„vecná a miestna“ príslušnosť je typická pre okresné súdy, je mylný aj preto, lebo kritériá vecnej a
miestnej príslušnosti nie sú doménou okresných súdov, čo potvrdzuje nielen § 12, ale aj § 31 CSP.

23. Ešte dôležitejšie však je, že tento názor úplne odhliada od skutočnosti, že odvolacie konanie sa
začína podaním odvolania na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP), čo znamená,

že nezanedbateľná časť odvolacieho konania v obchodnoprávnych sporoch sa uskutočňuje práve na
okresnom súde. Jedine tento súd je „vecne a miestne“ príslušný na úkony predchádzajúce predloženiu
veci odvolaciemu súdu (§ 377 CSP), teda na odstraňovanie vád odvolania (§ 373 ods. 1 CSP), vyrubenie
súdneho poplatku (§ 373 ods. 2 CSP), doručenie odvolania a vyjadrení subjektom konania (§ 373
ods. 3 a § 374 CSP). Navyše, jedine tento súd je oprávnený vykonať autoremedúru (§ 376 CSP).

Ustanovenie § 471c CSP teda vo výsledku obsahuje aj príkaz, aby v odvolacom konaní, ktoré sa začalo
na vecne a miestne príslušnom okresnom súde, pokračoval vo vykonávaní úkonov podľa § 373 CSP
tento okresný súd, a je len samozrejmé, že po ich vykonaní predloží vec odvolaciemu súdu príslušnému
podľa predpisov účinných do 31.05.2023.

24. Kritérium vecnej a miestnej príslušnosti súdu, na ktorom sa má konanie dokončiť, teda nesúvisí s
vecnoupôsobnosťou§471cCSP,alejepodmienkou,ktorejsplneniejenevyhnutnénato,abysakonania
začaté a právoplatne neskončené do 31.05.2023 dokončili na doterajších súdoch. Inak povedané,
výnimka z okamžitej uplatniteľnosti novej procesnoprávnej úpravy sa použije vtedy, ak sa konanie začalonie na vecne a miestne nepríslušnom súde, ale na vecne a miestne príslušnom súde. Pokiaľ bolo
odvolanie podané na vecne nepríslušnom súde, bude o ňom konať súd vecne príslušný podľa predpisov
účinných od 01.06.2023, a to napriek tomu, že odvolanie bolo podané ešte pred účinnosťou novely CSP,

teda pred 31.05.2023. Rovnako to platí pre miestne nepríslušné súdy. Túto podmienku preto nemožno
vykladať tak, že krajský súd nie je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, ale treba k nej
pristupovať z toho hľadiska, že odvolacie konanie tvorí spolu s prvoinštančným konaním jeden celok.
Inak by predsa ani „nový“ krajský súd nebol vecne a miestne príslušný na dokončenie konania.

25. Slová „vecne a miestne príslušný“ preto nemožno vnímať izolovane a formalisticky z nich vyvodiť,
že keďže sú relevantné najmä (!) pre okresné súdy, ustanovenie § 471c CSP sa na odvolacie konanie
nevzťahuje. Takýto výklad nemá oporu ani v jazykovom vyjadrení tejto normy, ale ani v systematickom
ponímaní odvolacieho konania, ktoré je zložkou konania ako celku a ktorého časť prebieha na
okresných súdoch. Navyše, ak by bol tento výklad správny, musel by odvolací súd v konaní začatom a
neskončenom do 31.05.2023 obchodnoprávny spor z krajského súdu nevyhnutne postúpiť okresnému

súdu ako „vecne a miestne príslušnému súdu“, čo je zjavne absurdné riešenie.

26. Názor, ktorý odmieta použitie § 471c CSP aj na odvolacie konania začaté a právoplatne neskončené
do 31.05.2023, odkazuje aj na účel súdnej reformy, ktorým je údajne rýchlosť a plynulosť súdneho
konania vďaka špecializovaným sudcom pôsobiacim na „nových“ krajských súdoch.

27. Opomína však (odhliadnuc od pochybností o zachovaní rýchlosti a plynulosti konania v prípade
postúpenia veci – k tomu viac nižšie), že účel zákona sa vykladá s prihliadnutím na všetky jeho
ustanovenia. Teda vrátane tých prechodných. Nepochybne je pritom účelom prechodných ustanovení
upraviť vzťahy v prechodnom období, t. j. keď doterajšie vzťahy prechádzajú zmenami. Pokiaľ teda

zákonodarca zahrnul do novej právnej úpravy prechodné ustanovenia, je logické, že účel zákona ako
celku nemienil dosiahnuť „zo dňa na deň“. Len máloktorá reforma sa zavádza bezvýnimočne a s
okamžitou plnou účinnosťou. Bezvýnimočné a okamžité zmeny sú namieste v prípade mimoriadnych
udalostí, keď sa do ohrozenia dostávajú životy a zdravie ľudí alebo vzniká nebezpečenstvo veľkých
hospodárskych škôd (napríklad COVID-19), čo zjavne nie je tento prípad. Pravidlom býva pravý

opak. Postupné zavedenie zmien dokladá napokon v oblasti procesnoprávnych kódexov množstvo
prechodných ustanovení Civilného sporového poriadku, ale aj bývalého Občianskeho súdneho poriadku
a Exekučného poriadku.

28. Ako už bolo naznačené, je pochybné, či je v súlade s potrebou konať rýchlo a plynule, ak súd, na

ktorom sa konanie začalo, namiesto rozhodnutia vo veci samej spor postúpi inému súdu. Tu je dôležité,
že ustanovenie § 471c CSP nerobí rozdiely v tom, v akej fáze sa konanie nachádza, preto ho treba
vykladať jednotne. Zjavne teda nebude v súlade so zásadou rýchlosti a plynulosti konania spor postúpiť
v situácii, keď sa doterajší sudca alebo senát už s vecou oboznámili, alebo dokonca keď sa konanie na
doterajšom súde nachádza vo fáze dokazovania, a tobôž, ak doterajší súd vo veci vykonal už niekoľko

pojednávaní. Nehovoriac o situácii, keď sa pojednávanie uskutočnené pred 31.05.2023 odročilo na
termín po tomto dátume na účely vyhlásenia rozsudku (§ 219 ods. 2 v spojení s § 378 ods. 1 CSP).

29. Žiada sa ešte dodať, že obava, že dokončenie konaní začatých a právoplatne neskončených do
31.05.2023 na doterajších súdoch naruší rýchlosť a plynulosť konania sa javí ako zbytočne prehnaná,

lebo aj na doterajších súdoch sa nachádzajú sudcovia, ktorí v týchto konaniach konali a rozhodovali.
Konkrétne v prípade Krajského súdu v Trnave bola činnosť obchodných senátov, ktoré pôsobili
do 31.05.2023, zachovaná bez zmien v personálnom obsadení sudcami, ktorí doposiaľ vybavovali
obchodnoprávne spory.

30. Aj keby sa ale pripustilo, že postúpiť spor je v súlade so zásadou rýchlosti a plynulosti konania,
zo zákona č. 150/2022 Z. z., ale ani z iných predpisov nevyplýva, že by táto zásada mala byť
nadradená zásade perpetuatio fori, a už vôbec nie zásade zákonného sudcu. Uprednostňovanie jednej
z týchto zásad na úkor inej musí byť v zákone zreteľné a musí byť odôvodnené. Postoj zákonodarcu
k týmto zásadám je jasne badateľný v ustanovení § 471c CSP, ktorého znenie ale podporuje práve

zachovanie zásady perpetuatio fori a zákonného sudcu. Je to zrejmé z jeho požiadavky, aby sa
konania dokončili na „vecne a miestne príslušných“ súdoch (perpetuatio fori) a na súdoch podľa
doterajších predpisov (zákonný sudca). Ak sa toto ustanovenie údajne týka len prvoinštančného konania
a prikazuje dokončiť obchodnoprávne spory na doteraz „nešpecializovaných“ (!) okresných súdoch,chýba akýkoľvek zmysluplný dôvod, aby bol prístup opačný v tých konaniach, kde si strana takpovediac
dovolila podať odvolanie. Názor, ktorý uznáva uprednostnenie zásady perpetuatio fori a zachovania
zákonného sudcu v prvoinštančnom konaní, ale popiera rovnaké uplatnenie týchto zásad v konaní len

preto, že sa dostalo do štádia odvolania, sa vymyká nielen akejkoľvek logike, ale je aj nezlučiteľný s
jazykovým, systematickým, historickým, ako aj teleologickým výkladom ustanovenia § 471c CSP.

31. Na záver treba uviesť, že odňatie tzv. živej veci existujúcemu súdu a existujúcemu sudcovi a
pridelenie tejto veci inému existujúcemu súdu a inému sudcovi by vzhľadom na novú právnu úpravu, z

ktorej nevyplývajú žiadne zmysluplné dôvody na takýto postup, bolo v slovenskom právnom poriadku
unikátne a neudržateľné nielen z hľadiska práva na zákonného sudcu a zásady perpetuatio fori, ale aj
z hľadiska základnej zásady právneho štátu – právnej istoty.

32. Na základe všetkých vyššie uvedených úvah Krajský súd v Trnave dospel k záveru, že § 471c
CSP treba vykladať v tom zmysle, že konania o odvolaniach proti obchodnoprávnym rozhodnutiam

vydaným okresnými súdmi v obvode Krajského súdu v Trnave, ktoré sa začali a právoplatne neskončili
do 31.05.2023, dokončí Krajský súd v Trnave. To platí aj pre odvolacie konanie v prejednávanej veci.

33. Pokiaľ ide posúdenie o odvolania žalovaného po vecnej stránke, Krajský súd v Trnave ako odvolací
súd po zistení, že odvolanie bolo podané včas a oprávnenou osobami proti uzneseniu, ktoré možno

napadnúť odvolaním [§ 357 písm. m) CSP], preskúmal dotknuté uznesenie v napadnutom rozsahu (§
379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

34. Žalovaný namieta voči svojej povinnosti nahradiť trovy konania žalobcovi v podstate preto, lebo
zastavenie konania zavinil žalobca späťvzatím žaloby, čo nebolo dôsledkom správania žalovaného.

35. Napadnuté uznesenie vychádza z ustanovenia § 256 ods. 1 CSP o náhrade trov konania, ktoré platí
pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené. Zásada procesnej zodpovednosti
za zavinenie vyjadrená v tomto ustanovení znamená, že povinnosť nahradiť trovy konania zaťažuje
stranu, ktorá zavinila zastavenie konania. Pojem „procesné zavinenie“, ktorý citované ustanovenie

používa, je jasný v tom zmysle, že zastavenie konania nemožno posudzovať inak, než z procesného
hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi
skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zavinenie
môže existovať na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Pri zodpovedaní otázky, ktorá zo strán
z procesného hľadiska zavinila zastavenie konania, treba vychádzať z toho, čo spôsobilo zastavenie

konania. Neskúma sa, či by bol žalobca v meritórnom konaní úspešný alebo nie.

36. V prejednávanej veci je zrejmé, že konanie bolo zastavené podľa § 145 ods. 1 CSP pre späťvzatie
žaloby pred prvým pojednávaním. Späťvzatie žaloby je procesným úkonom – podaním vo veci samej (§
123 ods. 1 a 2 CSP), ktoré môže v konaní učiniť len žalobca. Späťvzatím žaloby žalobca uskutočňuje

svoje právo disponovať so žalobou, ktorú sa pred tým rozhodol podať z vlastnej vôle. Pokiaľ žalobca
takýto úkon vykoná, súd v civilnom sporovom konaní nemá inú možnosť, než konanie zastaviť.
Výnimočne konanie nezastaví, keď tomu bráni kvalifikovaný procesný úkon žalovaného – nesúhlas so
späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov (§ 146 ods. 1 CSP), čo však nebol tento prípad. V tunajšej veci
došlo k späťvzatiu žaloby došlo skôr, než sa začalo prvé pojednávanie a keďže nešlo ani o prípad

uvedený v § 146 ods. 2 CSP, súhlas žalovaného nebol potrebný. V prejednávanej veci musel súd
prvej inštancie reagovať na späťvzatie žaloby nevyhnutne vydaním rozhodnutia, ktorým sa konanie
zastaví. Keďže zastaveniu konania predchádzal procesný úkon žalobcu, ktorý tak tvoril procesný dôvod,
a tým aj právny základ rozhodnutia o zastavení konania, procesné zavinenie zastavenia tohto konania
nemožno pričítať nikomu inému, než žalobcovi. Neobstojí preto argument žalobcu, že späťvzatie žaloby

„zavinil“ žalovaný svojím neúspechom v inom konaní, či už v dôsledku nepodania odvolania alebo iného
správania žalovaného v tomto inom konaní.

37. Argument žalobcu, že žalovaný zavinil už samotné podanie žaloby o vydanie bezdôvodného
obohatenia, keďže podal žalobu o určenie vlastníckeho práva voči žalobcovi, opomína, že z hľadiska §

256 ods. 1 CSP nie je vôbec podstatné, aké okolnosti sprevádzali podanie žaloby. Citované ustanovenie
ukladá súdu skúmať dôvod zastavenia konania, nie dôvod začatia konania. Navyše, aj žaloba je
procesný úkon patriaci výhradne do dispozície žalobcu, čo vylučuje, aby sa jej podanie na súd
považovalo za zavinenie žalovaného.38. Ak sa konanie zastaví pre späťvzatie žaloby, zastavenie konania procesne zavinil žalobca práve
späťvzatím žaloby. Správanie žalovaného môže byť relevantné len z hľadiska dôvodnosti žaloby, nikdy

nie z hľadiska procesného zavinenia zastavenia konania (k tomu pozri ďalej).

39. Keďže uznesenie o zastavení konania je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, musel súd prvej
inštancie rozhodnúť zároveň o nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 CSP). V dôsledku
procesného zavinenia zastavenia konania boli splnené podmienky na to, aby súd o nároku na náhradu

trov konania rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP, a priznal ich náhradu protistrane.

40. V prípade späťvzatia žaloby teda zásadne platí, že zastavenie konania zavinil žalobca, a nárok na
ich náhradu patrí podľa § 256 ods. 1 CSP žalovanému. Toto ustanovenie je z obsahového hľadiska v
podstate zhodné so skorším § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý stratil
účinnosť 30.06.2016, čo tiež znamená, že ustálená judikatúra týkajúca sa § 146 ods. 2 OSP je preto

naďalej uplatniteľná (pozri nález Ústavného súdu SR z 20.03.2018, sp. zn. II. ÚS 569/2017, bod 21).
Ak teda došlo k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby, možno žalovanému uložiť povinnosť
nahradiť trovy zastaveného konania, ak pre jeho správanie bola žaloba podaná dôvodne.

41. Rozhodovanie o náhrade trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP sa tak riadi všeobecnou zásadou,

podľa ktorej pri späťvzatí žaloby zásadne platí, že zastavenie konania zavinil žalobca, a výnimkou, v
zmysle ktorej povinnosť nahradiť trovy konania zaťažuje žalovaného vtedy, keď sa inak dôvodne podaná
žaloba vzala späť pre správanie žalovaného. Ako každú výnimku, aj túto treba vykladať zužujúco.

42. Predpokladom na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania žalovanému je dôvodnosť podanej

žaloby. Dôvodnosť podanej žaloby sa posudzuje na základe vzťahu správania žalovaného k
požiadavkám žalobcu a vyhodnocuje sa z hľadiska toho, či sa žalobca domohol uplatneného nároku
alebo nie.

43. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal, aby súd prvej inštancie vyslovil povinnosť žalovaného

zaplatiť žalobcovi sumu 32 036 851 € s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania odo dňa nasledujúceho
po doručení žaloby žalovanému a paušálnu náhradu nákladov v sume 40 €. Žalobu odôvodnil tým, že
pokiaľ by súd v konaní o určenie vlastníckeho práva predbežne ustálil, že kúpna zmluva z 22.11.2012
je absolútne neplatná, v dôsledku vzájomnej závislosti v nej obsiahnutých záväzkov by bol neplatným aj
záväzok na zhodnotenie majetku žalovaného a keďže žalobca reálne splnil tento záväzok, predstavuje

zhodnotenie majetku žalovaného vo výške vloženej investície 32 036 851 € majetkový prospech na úkor
žalobcu.

44. Odvolací súd už vyššie (bod 10) objasnil, z akých hľadísk sa vyhodnocuje otázka dôvodnosti žaloby,
ktorá je relevantná pri posudzovaní povinnosti strany nahradiť trovy konania podľa § 256 ods. 1 CSP.

Z tvrdení žalobcu je zrejmé, že žalobca sa uplatneného nároku – vydania bezdôvodného obohatenia
nedomohol, pretože kúpna zmluva z 22.11.2012 nebola vyhodnotená ako neplatná. Žalovaný teda
zjavne nesplnil to, čo žalobca mienil svojou žalobou dosiahnuť (nárok žalobcu neuznal, a ani mu
v tomto zmysle nič neplnil). Práve naopak, žalovaný svojím správaním nevyhovel požiadavkám žalobcu,
pokračoval v spore o určenie vlastníckeho práva v podstate tak, akoby žaloba o vydanie bezdôvodného

obohatenia ani nebola podaná. Podanie žaloby preto nemalo žiadny vplyv na postavenie žalobcu,
žalobca ňou želaný výsledok nedosiahol. Žaloba preto z hľadiska citovanej judikatúry nebola podaná
dôvodne, teda žalovaný nie je povinný znášať trovy, ktoré vznikli v dôsledku toho, že žalobca proti nemu
inicioval súdne konanie.

45. Žalobca tiež tvrdil, že žaloba sa stala bezpredmetnou v dôsledku rozhodnutia súdu v inej veci.
Z toho možno nanajvýš vyvodiť, že k späťvzatiu žaloby nedošlo pre správanie žalovaného, ale pre
správanie tretej strany – v tomto prípade súdu. Správanie žalovaného teda pri späťvzatí žaloby z tohto
hľadiska nezohralo žiadnu úlohu, čo len odôvodňuje správnosť záverov odvolacieho súdu, ktoré opísal
v predchádzajúcom bode. Okrem toho, ako to vyplýva z východísk, ktoré odvolací súd vysvetlil vyššie,

odklon od pravidla, podľa ktorého trovy konania v prípade zastavenia konania pre späťvzatie žaloby
znáša žalobca, je možný len vtedy, keď sú na to dôvody na strane žalovaného. Stranami konania sú
totiž len žalobca a žalovaný (§ 60 CSP) a o náhrade trov konania sa rozhoduje v zásade len medzinimi. Preto ani teoretické „správanie súdu ako tretej osoby“, ktorý nie je stranou konania, nemôže založiť
nárok žalobcu na náhradu trov konania voči žalovanému.

46. Vychádzajúc z už spomenutej potreby vykladať každú výnimku zo všeobecnej zásady zavinenia
zastavenia konania pre späťvzatie žaloby žalobcom zužujúco, úvahy uvedené v predchádzajúcich
bodoch neumožňujú prijať záver, že by bolo na mieste odchýliť sa od všeobecnej zásady a nepriznať
nárok na náhradu trov konania strane, ktorá svojím procesným úkonom zastavenie konania nezavinila,
teda v tomto prípade žalovanému.

47. Keďže súd prvej inštancie vychádzal nesprávne z toho, že zastavenie konania podľa § 256
ods. 1 CSP zavinil žalovaný, a preto náhradu trov konania priznal žalobcovi, vec v tomto rozsahu
nesprávne právne posúdil. Tým je zároveň daný odvolací dôvod uplatňovaný žalovaným v odvolaní proti
napadnutému uzneseniu [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP].

48. Žalobca sa však v konaní dovolával aj použitia § 257 CSP. Dôvodmi hodnými osobitného zreteľa pre
nepriznanie nároku na náhradu trov konania žiadnej zo strán podľa cit. ustanovenia je podľa žalobcu
vzájomnosť konania o určenie vlastníckeho práva a konania o vydanie bezdôvodného obohatenia a
skutočnosť, že (vzájomná) žaloba vydanie bezdôvodného obohatenia bola podaná výlučne pre ochranu
vzájomného nároku pred premlčaním v prípade neúspechu žalobcu v konaní o určenie vlastníckeho

práva.

49. Podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti
za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa

neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane. Dôvody hodné
osobitného zreteľa zákon nevymenúva ani príkladmo. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k
tomu napr. uznesenia NS SR sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010, či sp. zn. 3MCdo/46/2012)
ustanovenie § 257 ukladá súdu skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré treba pri rozhodovaní o povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne

prihliadnuť. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej
nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu
zodpovednosti za výsledok sporového konania podľa § 255 ods. 1 CSP (nález Ústavného súdu SR z 18.
júla 2018, sp. zn. I. ÚS 153/2018). Toto ustanovenie teda priznáva súdu moderačné právo umožňujúce
odstrániť neprimeranú tvrdosť zákona, ktorú by inak vyvolalo uplatnenie zásad, na ktorých spočíva

rozhodovanie o trovách konania. Vždy však musí ísť o výnimočný prípad spočívajúci v okolnostiach
na obidvoch stranách sporu (rozhodnutie NS SR, sp. zn. 5MCdo/24/2011). Pri posudzovaní dôvodov
hodných osobitného zreteľa treba posudzovať osobné, majetkové, sociálne, zárobkové a iné pomery
strán a prihliadať na to, čo ich viedlo k uplatneniu práva na súde a aký mali postoj v konaní (porov.
rozhodnutie ÚS SR, I. ÚS 469/2013). Moderačné právo súdu však neslúži na zmierňovanie majetkových

rozdielov medzi stranami (porov. rozhodnutie NS SR, sp. zn. 6MCdo/5/2011)

50. Vychádzajúc zo všetkých vyššie opísaných úvah však odvolací súd dospel k záveru, že použitie §
257 CSP v prejednávanej veci nie je opodstatnené.

51. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu, ktorým je odvolací súd v tejto veci viazaný (§ 455 CSP),
podstatné sú (okrem iných dôvodov, ktoré v posudzovanej vec nenastali) okolnosti začatia súdneho
konania, teda dôvody, ktoré žalobcu viedli k podaniu žaloby a následne dôvody, pre ktoré prišlo k
späťvzatiu žaloby (uznesenie dovolacieho súdu, bod 21).

52. Odvolací súd preto prihliadol na okolnosti začatia súdneho konania, teda dôvody, ktoré žalobcu
viedli k podaniu žaloby. Žalobca tieto dôvody podrobne opísal v žalobe (č. l. 3 až 4), kde tvrdil,
že žalobu podáva pre prípad, že by bol žalovaný úspešný v konaní o určenie vlastníckeho práva
pre neplatnosť kúpnej zmluvy z 22.11.2012 (bod 3 žaloby). Žalobu odôvodnil konkrétne tým,
že sa „zaviazal ako protihodnotu ceny predávaných nehnuteľností realizovať projekt revitalizácie,

modernizácie a zhodnotenia mestského štadióna C. D. v E. a časti ulice A. B. na pešiu zónu na vlastné
náklady vrátane modernizácie a zhodnotenia samotného štadióna C. D., ktorý zostal vo vlastníctve
[žalovaného] a výstavby polyfunkčného centra“ (bod 4 žaloby). Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že
„prevod nehnuteľností vo vlastníctve [žalovaného] za kúpnu cenu 1 € bol podmienený zhodnotenímmajetku [žalovaného]… a súčasne zhodnotenie majetku [žalovaného] bolo podmienené prevodom
nehnuteľností zo [žalovaného] na [žalobcu] za 1 €“ a že „tieto dva vzájomné a prepojené záväzky
nemožno posudzovať samostatne, keďže ani žalobca, ani žalovaný by sa na ne nezaviazal samostatne.

Odplata1€jetaklenjednouzozložiekďalšiehomajetkovéhoprotiplneniaobdržaného[žalovaným]“(bod
5 žaloby). Žalobca tvrdil, že kúpna zmluva z 22.11.2012 v sebe „zahŕňa aj vzájomný záväzok [žalobcu]
na zhodnotenie majetku [žalovaného] ako osobitnú kompenzáciu kúpnej ceny. Ak by bola kúpna zmluva
neplatnou, neplatnými by boli všetky vzájomné a podmienené záväzky v nej obsiahnuté, t. j. nielen
prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ale aj záväzok na zaplatenie kúpnej ceny 1 € a záväzok

na zhodnotenie majetku [žalovaného].“ (bod 6 žaloby). Odvolací súd následne prihliadol na dôvody, pre
ktoré prišlo k späťvzatiu žaloby. Z obsahu samotného späťvzatia žaloby (č. l. 14) je zrejmé, že žaloba
bola vzatá späť, pretože rozsudok v konaní o určenie vlastníckeho práva nadobudol právoplatnosť.

53. Zo žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia vyplýva, že žalobca sa ju rozhodol podať pre prípad,
že by žalovaný uspel so svojou žalobou proti žalobcovi v skôr začatom konaní o určenie vlastníckeho

práva. Žalobca sa teda rozhodol žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia podať predtým, než sa
skončí skôr začaté konanie o určenie vlastníckeho práva, z obavy, že príde o svoje vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam, do ktorých investoval, a tým aj o vynaložené investície, ktoré sú podľa žalobcu úzko
späté s vlastníctvom nehnuteľností.

54. Ak má byť ale táto obava dôvodom hodným osobitného zreteľa z hľadiska § 257 CSP, nestačí, že ju
žalobca subjektívne pociťuje, ale musí objektívne opodstatňovať podanie žaloby, na základe ktorej sa
začalo konanie, v ktorom sa má toto ustanovenie použiť. Je zrejmé, že spochybňovanie vlastníckeho
právajespôsobilévyvolaťobavyvlastníkavecianavodiťstavprávnejneistoty.Nástrojomnaodstránenie
tejto neistoty je ale práve žaloba na určenie vlastníckeho práva podľa § 137 písm. c) CSP. Právna

istota strán takéhoto konania sa nastoľuje právoplatnosťou rozsudku o určení vlastníckeho práva ako
rozhodnutia vo veci samej (§ 212 ods. 1 CSP), pretože sa ním záväzne a zásadne nezmeniteľne
(§ 226 CSP) vyrieši otázka vlastníckeho práva k spornej veci. Uplatňovanie práva, ktoré priamo
závisí od výsledku tohto konania, ďalšou žalobou preto spravidla nebude namieste skôr, než sa dané
konanie právoplatne skončí. Odôvodnené môže byť vtedy, keď by vyčkanie právoplatnosti rozhodnutia

v skoršom konaní mohlo z dôvodu plynutia času viesť k zániku súdnej vymáhateľnosti dotknutého
práva v dôsledku premlčania, či preklúzie nároku. Ilustrovať to možno na príklade, keď majú strany
proti sebe nepremlčateľné práva. Ak sa vedie spor o existenciu jedného z týchto práv, podanie žaloby
o určenie existencie druhého z týchto práv ešte pred skončením skôr začatého sporu by bolo zjavne
nehospodárne, a z hľadiska § 257 CSP nedôvodné. Situácia by bola, prirodzene, odlišná, keby hrozilo

premlčanie jedného z týchto práv.

55. Odvolací súd ale dáva do pozornosti, že žalobca v žalobe žiadne okolnosti súvisiace s plynutím času
netvrdil. Dôvodom podania žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia bola podľa obsahu žaloby (§
124 ods. 1 CSP) obava žalobcu z prípadného neúspechu v konaní o určenie vlastníckeho práva. Ako

odvolací súd naznačil vyššie, takáto obava bez ďalšieho nemôže byť dôvodom opodstatňujúcim podanie
ďalšej žaloby na účely uplatnenia práva závislého od rozhodnutia v konaní o určenie vlastníckeho
práva. Zo žaloby nevyplýva, prečo by mal byť žalobca nútený podávať žalobu o vydanie bezdôvodného
obohatenie ešte skôr, než súd rozhodne v spore strán o určení vlastníckeho práva. Ak by žalobca vyčkal
na rozsudok v tejto veci, ktorým bola žaloba žalovaného o určenie jeho vlastníckeho práva zamietnutá,

žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia by zjavne nepodával. To potvrdzuje aj sám v dovolaní, kde
uviedol, že žaloba bola vzatá späť ako nadbytočná, pretože rozsudok v konaní o určenie vlastníckeho
práva nadobudol právoplatnosť.

56. Obavu z premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobca tvrdil až vo vyjadrení

z 24.04.2019 k odvolaniu žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava z 08.01.2019, č. k.
39/39/2018-20 (č. l. 36), kde uviedol, že „ak sa chcel žalobca vyhnúť premlčaniu nároku (pre prípad
vyhodnotenia súdom kúpnej zmluvy ako neplatnej), nemal inú možnosť, ako podať vzájomnú žalobu“.
V tomto rozsahu ide podľa názoru odvolacieho súdu o skutkové tvrdenie, a teda o prostriedok
procesného útoku (§ 149 CSP), ktorý ale nebol uplatnený pred súdom prvej inštancie. Jeho uplatnenie

nie je v odvolacom konaní vylúčené, no musí sa tak udiať za splnenia podmienok podľa § 366 CSP
najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu (§ 373 ods. 4 CSP). Žalobca síce toto tvrdenie predniesol
vo vyjadrení k odvolaniu včas, ale doposiaľ nevysvetlil, z akého dôvodu ho neuplatnil pred súdom prvejinštancie.Moholtakučiniťnielenvžalobe,alevkaždomprípadeajvspäťvzatížaloby.Podľaodvolacieho
súdu je preto použitie tohto prostriedku procesného útoku v odvolacom konaní neprípustné (§ 366 CSP).

57. Napriek tomu však odvolací súd považuje za vhodné doplniť, že ani obava žalobcu z premlčania jeho
nároku nie je za okolností prejednávanej veci dôvodom hodným osobitného zreteľa z hľadiska § 257
CSP. Aj v prípade tejto obavy platí, čo odvolací súd uviedol vyššie. Nestačí, že ju žalobca subjektívne
pociťuje, ale musí byť objektívne opodstatnená.

58.Žiadasapripomenúťtvrdeniažalobcuvžalobe,žeakoprotihodnotucenypredávanýchnehnuteľností
sa zaviazal zaplatiť žalovanému nielen 1 €, ale aj realizovať projekt revitalizácie, modernizácie
a zhodnotenia mestského štadióna C. D. v E. a časti ulice A. B. na pešiu zónu na vlastné náklady
vrátane modernizácie a zhodnotenia samotného štadióna C. D. a výstavby polyfunkčného centra.
Tvrdil, že „prevod nehnuteľností vo vlastníctve [žalovaného] za kúpnu cenu 1 € bol podmienený
zhodnotením majetku [žalovaného]… a súčasne zhodnotenie majetku [žalovaného] bolo podmienené

prevodom nehnuteľností zo [žalovaného] na [žalobcu] za 1 €“ a že „tieto dva vzájomné a prepojené
záväzky nemožno posudzovať samostatne, keďže ani žalobca, ani žalovaný by sa na ne nezaviazal
samostatne. Odplata 1 € je tak len jednou zo zložiek ďalšieho majetkového protiplnenia obdržaného
[žalovaným]“. Podľa žalobcu kúpna zmluva z 22.11.2012 v sebe „zahŕňa aj vzájomný záväzok [žalobcu]
na zhodnotenie majetku [žalovaného] ako osobitnú kompenzáciu kúpnej ceny. Ak by bola kúpna zmluva

neplatnou, neplatnými by boli všetky vzájomné a podmienené záväzky v nej obsiahnuté, t. j. nielen
prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ale aj záväzok na zaplatenie kúpnej ceny 1 € a záväzok
na zhodnotenie majetku [žalovaného].“

59. Z tvrdení žalobcu v žalobe je zrejmé, že oproti záväzku žalovaného previesť na žalobcu

vlastnícke právu k sporným nehnuteľnostiam stál záväzok žalobcu zaplatiť žalovanému kúpnu cenu
nehnuteľností (1 €) a realizovať ich zhodnotenie. Sám žalobca považoval odplatu 1 € len za
jednu zo zložiek ďalšieho majetkového protiplnenia, ktoré žalovaný dostal v súvislosti s prevodom
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam a svoju žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia
odôvodňoval vzájomnou reštitučnou povinnosťou účastníkov neplatnej zmluvy podľa § 457 a § 458 ods.

1 Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov; ďalej len „OZ“). Za týchto
okolností (bez vyhodnocovania žalobou uplatneného nároku z meritórneho hľadiska, ktoré na účely §
257 CSP nie je podľa dovolacieho súdu potrebné, s čím odvolací súd súhlasí) je zrejmé, že žalobca
tvrdil existenciu synalagmatického záväzku medzi stranami. Z hľadiska žalobcom (oneskorene) tvrdenej
obavy z premlčania jeho nároku je dôležité pravidlo obsiahnuté v ustanovení § 107 ods. 3 OZ (ktoré sa,

mimochodom, uplatňuje nielen na občianskoprávne, ale aj obchodnoprávne vzťahy – pozri OVEČKOVÁ,
O.: Premlčanie v obchodnom práve. Bratislava : Wolters Kluwer, 2015, s. 135, ďalej ŠTEVČEK, M.,
et al.: Občiansky zákonník II. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015, s. 1612; ale aj rozsudok veľkého
senátu Najvyššieho súdu ČR zo 16.05.2012, sp. zn. 31Cdo/4781/2009). Ustanovenie § 107 ods. 3 OZ sa
použije na prípady, kde podľa zmluvy každý z účastníkov (nie iba jeden) niečo dostal, a teda je povinný

druhémuúčastníkoviprineplatnostialebozrušenízmluvyvrátiťto,čodostal(V5/1986).Totoustanovenie
bráni tomu, aby mohol účastník neplatnej zmluvy, ktorý je povinný vrátiť druhému účastníkovi všetko, čo
podľa nej dostal, namietať premlčanie nároku druhého účastníka, ak druhý účastník nemôže namietať
premlčanie nároku prvého účastníka. Zákon vylučuje vznik neprípustnej nevyváženosti, ktorá by mohla
vzniknúť typicky pri kúpnej zmluve, keď vydanie veci pre nepremlčateľnosť vlastníckeho práva nie je

ohrozené uplynutím doby, zatiaľ čo právo na vydanie peňažného protiplnenia premlčaniu podlieha.
Je pritom ustálenou súdnou praxou, že v prípade vyporiadania neplatnej kúpnej zmluvy týkajúcej sa
prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti za odplatu vzniká medzi stranami synalagmatický vzťah,
ktorý podlieha pravidlu upravenému v § 107 ods. 3 OZ (pozri v tomto zmysle R 4/1988, ale aj uznesenie
Ústavného súdu SR z 12.11.2014, sp. zn. I. ÚS 697/2014, a v konečnom dôsledku aj R 13/2021).

60. Ak teda žalobca v žalobe tvrdí, že ak by bola kúpna zmluva medzi stranami určená za (absolútne)
neplatnú a stranám by vznikla vzájomná povinnosť vydať všetko, čo si podľa nej plnili, teda žalobca
by bol povinný vydať žalovanému sporné nehnuteľnosti, a žalovaný by bol povinný vydať žalobcovi
bezdôvodné obohatenie zodpovedajúce ich zhodnoteniu, tvrdí existenciu synalagmatického vzťahu,

a teda súd by mohol na prípadnú námietku premlčania nároku žalobcu vznesenú zo strany žalovaného
prihliadnuť len vtedy, keby aj žalobca mohol namietať premlčanie nároku žalovaného. Žalobca by ale
s takou námietkou neuspel, pretože vlastnícke právo (žalovaného) sa nepremlčiava (§ 100 ods. 2 prvá
veta OZ). Inými slovami, na námietku žalovaného za skutkových okolností opísaných žalobcom súdnemohol beztak prihliadnuť, v dôsledku čoho je obava žalobcu z premlčania jeho nároku na účely § 257
CSP neopodstatnená.

61. Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že nemal inú možnosť ochrany svojho práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia pre prípad, že by bol žalovaný úspešný v konaní o určenie vlastníckeho
práva a že žalobca len postupoval v súlade so zásadou vigilantibus iura scripta sunt, uplatnil svoje
právo žalobou na súde ako reakciu na žalobu o určenie vlastníckeho práva podanú žalovaným. Nárok
žalobcu pred námietkou premlčania chránilo ustanovenie § 107 ods. 3 OZ, čo potvrdzovali aj názory

prezentované v právnej vede a ustálená súdna prax platná v čase podania žaloby (ktorá zostala
nezmenená aj po podaní žaloby). V dôsledku toho žalobca nebol nútený uplatňovať svoj nárok skôr, než
sa skončil spor o jeho vlastnícke právo. Ak sa napriek tomu rozhodol uplatniť ho súdne, spôsobil tým
vznik trov konania. Musel si byť pritom vedomý nielen hrozby vzniku povinnosti nahradiť trovy konania,
ale aj výšky týchto trov, ktorá pri tomto druhu sporu nevyhnutne vychádza zo žalovanej sumy.

62. Odvolací súd súhlasí s právnym názorom dovolacieho súdu, že pokiaľ žalobca podal vzájomnú
žalobu s cieľom predísť premlčaniu svojho práva pre prípad úspechu žalovaného v súvisiacom spore,
treba prihliadnuť aj na výsledok súvisiaceho súdneho konania a v záujme spravodlivého usporiadania
vzťahov zvážiť aj celkový dôsledok priznania nároku na náhradu trov konania žalovanému voči
žalobcovi v tomto konaní v korelácii s neúspechom žalovaného v konaní o určenie vlastníckeho práva

a tam priznanému nároku na náhradu trov konania žalobcovi vystupujúcom v procesnom postavení
žalovaného. Rozhodujúce pre to, na aké okolnosti treba prihliadať, je teda skutkové zistenie o dôvodoch
žaloby, teda v tomto prípade, či žalobca podal žalobu s cieľom predísť premlčaniu svojho práva. V tomto
smere odvolací súd odkazuje na svoje závery uvedené vyššie (body 52 až 55 tohto uznesenia), z ktorých
plynie,žezaskutkovýchokolnostívdanejvecižalobanebolarozumnouobranouprávapredpremlčaním,

pretože to žalobca v žalobe a počas prvoinštančného konania netvrdil, a keď aj obavu z premlčania
následne v odvolacom konaní tvrdil, táto nemôže byť opodstatnená, pretože na základe skutkových
tvrdení žalobcu v žalobe a vzhľadom na súvisiace konanie súd na námietku žalovaného podľa § 107
ods. 3 OZ nesmie prihliadať (body 56 až 61 tohto uznesenia).

63. Odvolací súd ďalej pri uplatňovaní § 257 CSP prihliadol aj na tvrdenie žalobcu, že návrhom na
prerušenie konania v rámci žaloby sa žalobca snažil minimalizovať trovy konania. Zo žaloby je zrejmé,
že tento návrh žalobca odôvodňoval všeobecne „hospodárnosťou konania“ a tým, že výsledok konania
o žalobe je závislý od rozhodnutia súdu o žalobe o určení vlastníckeho práva (bod 11 žaloby). Pokiaľ
by súd prvej inštancie vyhovel tomuto návrhu, žalobcovi by sa podarilo zabrániť vzniku trov konania

spojených s úkonmi smerujúcimi k prejednaniu veci samej. Tie by zákonite vznikli, keby súd prvej
inštancie pristúpil k vykonaniu prvotných úkonov, teda doručeniu žaloby žalovanému (§ 167 ods. 1 a 2
CSP), vyjadrenia žalovaného žalobcovi, repliky a dupliky (§ 167 ods. 3 a 4 CSP), a následne k nariadeniu
predbežného prejednania sporu (§ 168 ods. 1 CSP) a pojednávania (§ 177 ods. 1 CSP). Hoci súd
prvej inštancie konanie neprerušil, tieto úkony ani nevykonal, v dôsledku čoho žalobca dosiahol cieľ

sledovaný návrhom na prerušenie konania. Táto jeho snaha preto nemôže mať vplyv na rozhodovanie
onáhradetrovkonania,ktorévyvolalsamotnýmpodanímžalobyajejspäťvzatím.Trovykonaniaspojené
s podaním žaloby (najmä poplatková povinnosť) a so späťvzatím žaloby, na ktoré nadväzovalo odvolacie
(a dovolacie) konanie, by vznikli bez ohľadu na to, či by súd prvej inštancie konanie v úvode prerušil.

64. Dôležitou skutočnosťou je, že žalobca podal žalobu „z opatrnosti“, pred skončením konania, ktorého
cieľom malo byť odstrániť právnu neistotu medzi stranami, hoci žalobca si žalobou uplatnený nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia u žalovaného nikdy neuplatnil (nepopreté tvrdenie žalovaného),
takže ani nemohol mať vedomosť o jeho postoji k tomuto nároku.

65. Zhrnuté, keďže žalobca pri podávaní žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia vopred vychádzal
z toho, že a) v spore o určenie vlastníckeho práva bude neúspešný, b) žalovaný, u ktorého si nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia doposiaľ neuplatnil, vznesie námietku premlčania a c) súd na ňu
v rozpore s § 107 ods. 3 OZ prihliadne, okolnosti podania žaloby nie sú podľa § 257 CSP dôvodom
hodným osobitného zreteľa na to, aby súd nepriznal žalovanému náhradu trov konania, ktorá mu podľa

§ 256 ods. 1 CSP patrí.

66. Konečne keďže žalobca v prvoinštančnom, ale ani v odvolacom, či dovolacom konaní netvrdil, žeby
osobné, majetkové, sociálne, zárobkové a iné pomery strán boli dôvodmi hodnými osobitného zreteľaz hľadiska § 257 CSP, odvolací súd musel konštatovať, že v konaní sa vo výsledku nevyskytli žiadne
okolnosti, ktoré by opodstatňovali výnimočný odklon od pravidla obsiahnutého v § 256 ods. 1 CSP
a nepriznanie náhrady trov konania žiadnej zo strán podľa § 257 CSP.

67. Na základe vyššie uvedených úvah odvolací súd v odvolaním napadnutej časti rozhodnutie súdu
prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výroku I tohto uznesenia, pretože neboli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

68. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho a dovolacieho konania podľa § 378 ods. 1, § 396
ods. 1 a 2, § 453 ods. 1 a 3 a § 255 ods. 1 CSP vychádzajúc z toho, že vyššie uvedené závery
o nemožnosti použitia § 257 CSP platia aj pre konanie po vydaní prvoinštančného rozhodnutia ako aj
z toho, že základné ustanovenie o nároku na náhradu trov konania vyjadrené v § 255 CSP (zásada
úspechu v konaní) nevylučuje rôzny pomer úspechu v jednotlivých fázach konania, ktorý by vyústil do
rozhodnutia o nároku na náhradu trov jednotlivých konaní (§ 262 ods. 1 CSP) samostatnými výrokmi.

Takéto rozhodnutie potom tvorí základ pre rozhodnutie súdu prvej inštancie postupom uvedeným v § 262
ods. 2 CSP (pozri uznesenie Ústavného súdu SR zo 17.06.2020, sp. zn. I. ÚS 296/2020).

69. Čo sa týka trov odvolacieho konania, toto sa začalo na základe odvolania žalovaného a skončilo
sa tým, že odvolací súd jeho odvolaniu vyhovel. Keďže procesne úspešný bol žalovaný, odvolací súd

mu podľa § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalobcovi nárok na náhradu všetkých trov odvolacieho konania
(výrok II).

70. Pokiaľ ide o trovy dovolacieho konania, dovolacie konanie predstavuje samostatnú, od ostatného
konania nezávislú časť konania, čo zakladá súdu možnosť nezávisle od celkového výsledku sporu

rozhodnúť len o trovách dovolacieho konania, s prihliadnutím na úspech sporovej strany v dovolacom
konaní, bez ohľadu na definitívny výsledok sporu (pozri už citované uznesenie ústavného súdu).
O trovách dovolacieho konania preto odvolací súd rozhodol vychádzajúc z toho, že toto sa začalo na
základe dovolania žalobcu a skončilo sa tým, že dovolací súd jeho dovolaniu vyhovel. V dovolacom
konaní bol procesne úspešný žalobca, preto mu odvolací súd priznal podľa § 255 ods. 1 CSP voči

žalovanému nárok na náhradu všetkých trov dovolacieho konania (výrok III).

71. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Protitomutouzneseniujeprípustnédovolaniezapodmienok§420CSP.Dovolaniemožnopodaťvlehote

dvoch mesiacov od doručenia tohto uznesenia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní
treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej značky a
označenieveci,ktorejsatýka,označenieapodpisdovolateľa)uviesť,protiktorémurozhodnutiusmeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom

konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže ide o prípady
§ 429 ods. 2 CSP.