Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. jún 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12CoCsp/12/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117206699
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8117206699.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu
JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobkyne: W. K., nar. XX.XX.XXXX,
bytom A. XX/XX, XXX XX K. A., právne zastúpená: Mgr. Oto Saloky, advokát so sídlom Hlavná 94, 080
01 Prešov, proti žalovanému: X. G., S. sídlom J. XXXX/XX, XXX XXZ., U.: XX XXX XXX, o určenie
neexistencie záložného práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k.

17Csp/74/2017-242 z 10.11.2022 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil
neexistenciu záložného práva na nehnuteľnostiach výlučne vlastnícky patriacich žalobkyni, zapísaných
na LV č. XX, k.ú. K. A.: rodinný dom so súp. č. XX, postavený na parcele KN-C č. XXX/XX, zastavané

plochy a nádvoria o výmere XXX m2, a pozemky, parcela KN-C č. XXX/X, záhrady o výmere XXX m2,
parcela KN-C č. XXX/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, a parcela KN-C č. XXX/XX,
záhrady o výmere XXX mX (v ďalšom aj „predmetné nehnuteľnosti“), na základe Y. zmluvy č. XX/XX z
XX.XX.XXXX (v ďalšom aj „záložná zmluva“), uzatvorenej medzi spoločnosťou B. P. s.r.o. ako veriteľom
a žalobkyňou ako záložcom a dlžníkom; výrokom II. vzájomnú žalobu žalovaného zamietol a súvisiacim
výrokom III. o trovách konania rozhodol tak, že ich plnou náhradou zaviazal žalovaného.

2. Po citovaní ust. § 479 Obch. zák., § 1 ods. 2 zák. č. 129/2010Z.z., § 52 ods. 1-4, § 53 ods. 1,
ods. 4 písm. s/, ods. 5, § 54 ods. 1, ods. 2, § 39, § 3 ods. 1, § 151a, § 151b ods. 1, ods. 2, §
151c ods. 3, § 151e ods. 2, 151j ods. 1, § 100 ods. 1, ods. 2, § 107 ods. 1, ods. 2 Obč. zák., §
137 písm. c/, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 CSP svoje rozhodnutie v podstate vecne dôvodil
tým, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia neexistencie záložného práva, vzniknutého

na základe záložnej zmluvy na predmetných nehnuteľnostiach, svoju žalobu opierajúc o tvrdenie, že
predmetnou záložnou zmluvou bola zabezpečená pohľadávka plynúca zo zmluvy o úvere č. XX/XX z
XX.XX.XXXX, na základe ktorej sa právny predchodca žalovaného zaviazal jej poskytnúť sumu vo výške
18.700,-Eur, ktorú mala vrátiť v 5-tich mesačných splátkach á280,50Eur a poslednou šiestou splátkou
vo výške 20.663,50Eur, a ktorá suma bola poukázaná spoločnosti W. T., s.r.o., na vyplatenie úveru z
úverovej zmluvy č. XX/XX z XX.XX.XXXX, pôvodne uzatvorenou medzi žalobkyňou a spoločnosťou J.

T... F. úverové zmluvy považovala za formulované spotrebiteľské zmluvy, druhú uzatvárala vo finančnej
tiesni s tým, že hodnota založených nehnuteľností bola 48.000,-Eur, čo predstavuje 256,69% hodnoty
zabezpečenej pohľadávky. Žalobkyňa v žalobe poukázala na záujmovú a personálnu prepojenosť
medzi prvým a druhým poskytovateľom úveru, ktorí po uzatvorení úverových zmlúv s ňou komunikovali
rovnakých spôsobom - dvoma zásielkami, pričom prvou vyhlásili mimoriadnu splatnosť úveru a druhou
jej vyrubili neurčitú zmluvnú pokutu s tým, že právny predchodca žalovaného jej oznámil aj začatie

výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou, ktorá je nateraz nariadeným neodkladným opatrením
pozastavená. Tieto skutočnosti a vady právnych vzťahov medzi žalobkyňou a žalovaným, resp. jehoprávnymi predchodcami podľa žalobkyne spôsobujú, že záložné právo, hoc je zapísané v katastri, nikdy
nevzniklo, teda neexistuje. Následne súd prvej inštancie uzavrel, že právny predchodca žalovaného
pri poskytnutí úveru nedostatočne skúmal bonitu žalobkyne, teda postupoval s hrubou nedbanlivosťou,

ktoré konanie vyhodnotil aj ako odporujúce dobrým mravom. Ako odporujúce dobrým mravom vyhodnotil
ito,žeprisume18.700,-Eurbolastanovenáextrémnekrátkadobasplatnostiúverustým,žeodporujúcim
zákonu bola i skutočnosť, že právnym predchodcom žalovaného bola česká obchodná spoločnosť,
ktorá nemala príslušné povolenie na poskytovanie úverov na území S. Dôvody absolútnej neplatnosti v
zmysle § 39a Obč. zák. naplnené neboli. Tieto skutočnosti vedúce ho k záveru o neplatnosti úverovej

zmluvy, mali potom za následok vyslovenie aj neplatnosti na nej nadväzujúcej záložnej zmluvy a teda
v konečnom dôsledku konštatovanie neexistencie záložného práva. Naliehavosť právneho záujmu na
požadovanom určení vzhliadol v snahe žalobkyne dosiahnuť zmenu zápisu v katastri. Vzájomnú žalobu
žalovaného na plnenie z dôvodu vznesenej námietky premlčania zo strany žalobkyne zamietol, v tomto
opierajúc svoj názor o uplynutí 3-ročnej objektívnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť deň nasledujúci
po poskytnutí finančných prostriedkov na základe neplatnej úverovej zmluvy - titulom bezdôvodného

obohatenia, ktoré boli poskytnuté v marci 2016 a vzájomná žaloba bola podaná v marci 2021. 10- ročnú
objektívnu premlčaciu dobu neuznal, nakoľko to bol práve právny predchodca žalovaného, ktorý pripravil
formulárovú úverovú zmluvu, pričom úmysel bezdôvodne obohatiť sa musí byť daný už pri uzatváraní
úverovej zmluvy, no v tomto žalovaný iba poukázal na vyjadrenie žalobkyne na pojednávaní. O trovách
konania rozhodol podľa zásady úspechu.

3. Označený rozsudok včas podaným odvolaním, poukazujúc na odvolacie dôvody uvedené v ust.
§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP, v celom rozsahu napadol žalovaný. Súdu prvej inštancie na
prvom mieste vytýka nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie
nezaujal žiadne stanovisko, nedal teda žiadnu odpoveď na žalovaným v priebehu prvoinštančného

konania niekoľkokrát opakujúcu sa námietku o nespotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere, ktorý
bol žalobkyni poskytnutý ako SZČO v súvislosti s jej podnikaním a naproti tomu rovno pristúpil k
záveru o zanedbaní odbornej starostlivosti pri skúmaní bonity žalobkyne pri poskytovaní úveru zo strany
právneho predchodcu žalovaného, pričom ani uvedené zistenie nezakladá v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ
neplatnosť úverovej zmluvy, ale iba (i) v prípade nekonania s odbornou starostlivosťou nemožnosť

veriteľapožadovaťjednorazovéhosplatenieúveru,resp.(ii)vprípadehrubéhoporušeniatejtopovinnosti
sa úver považuje za bezúročný a bezpoplatkov. Rovnako súdu prvej inštancie žalovaný v tomto smere
vytýka, že sa nijako nevyporiadal s jeho poukazom na výpoveď samotnej žalobkyne, z ktorej vyplynulo,
že úver brala na vyplatenie jej predchádzajúcich úverov na zakúpenie elektrickej piecky v obchode,
ktorý ako živnostníčka prevádzkovala a za účelom uhradenia jej nedoplatkov za elektriku, rovnako

vzniknutýchvsúvislostisjejpodnikateľkoučinnosťou.Vneposlednomradevtomtosmerežalovanýsúdu
prvej inštancie vytýka, že sa vôbec nevyporiadal s jeho argumentom, že jeho právny predchodca, hoc
česká obchodná spoločnosť, nemusel mať licenciu na poskytovanie úveru od NBS, pretože poskytoval
úver SZČO a nie spotrebiteľovi. Okrem toho žalovaný napáda podľa neho nesprávny záver súdu prvej
inštancie o neplatnosti úverovej a záložnej zmluvy, tu zotrvávajúc na svojom názore o nespotrebiteľskom

charaktere úverovej zmluvy, ktorá obsahuje všetky zákonom predpísané obligatórne náležitosti a v
prípade zistenia neplatnosti niektorého ustanovenia úverovej zmluvy, poukázal na ust. § 41 Obč. zák.
Spôsob vrátenia úveru, nie je podstatnou náležitosťou úverovej zmluvy ani podľa Obch. zák., ani podľa
ZoSÚ. Absencia uvedeného je v zmysle ZoSÚ sankcionovaná iba bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou
úveru. V otázke vzájomnej žaloby žalovaný poukázal na judikatúru NS ČR pojednávajúcu o počiatku

plynutia subjektívnej premlčacej doby pri vydávaní bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na vyjadrenie
žalobkyne na pojednávaní o tom, že peňažné prostriedky nevráti, lebo má ďalšie exekúcie, mal za to, že
je na mieste aplikovať ustanovenia o 10 - ročnej objektívnej premlčacej dobe. Navrhol preto napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Žalobkyňa vo svojej odvolacej replike navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a
uplatnila trovy konania. Poukázala na to, že ona pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný, ktorého v tomto ťažilo dôkazné bremeno
nepreukázal, že by bol úver poskytnutý na podnikateľský účel. Za neopodstatnené označila i tvrdenie
odvolateľa, že súd prvej inštancie išiel nad rámec ZoSÚ, keď úverovú zmluvu sankcionoval absolútnou

neplatnosťou, pretože mu nič nebránilo ju preskúmať i z hľadiska dodržania náležitosti právneho úkonu
podľa Obč. zák., na základe čoho správne dospel k záveru o jej neplatnosti pre rozpor s dobrými mravmi
ako i pre rozpor so zákon z dôvodu absencie licencie pôvodného veriteľa na poskytovanie úverov od
NBS. Dôvodom absolútnej neplatnosti nebola absencia niektorej z obligatórnych náležitosti úverovejzmluvy. V otázke aplikácie 10 - ročne objektívnej premlčacej doby mala za to, že žalovaný nepreukázal
jej úmysel bezdôvodne sa obohatiť a preto na danú vec bola správne aplikovaná 3 - ročná objektívna
premlčacia doba.

5. Strany následne vo svojich vyjadreniach v podstate zotrvali na svojich odvolacích argumentáciách.

6. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že rozsudok je nutné v celom rozsahu zrušiť.

7. Jednou z podstatných, o.i. odvolacích námietok žalovaného je tvrdenie o nepreskúmateľnosti
napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie nevysvetli prečo poskytnutý úver, a to aj napriek

opakujúcim sa námietkam žalovaného, posúdil ako spotrebiteľský, a nie ako podnikateľský, ktorá
skutočnosť o podnikateľskom charaktere úveru vyplývala podľa odvolateľa jednak zo samotnej úverovej
zmluvy, ale aj z ďalších listinných dôkazov.

8. Z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP vyplýva, že súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia musí

jasne a výstižne vysvetliť, o.i. ako posúdil podsadené skutkové tvrdenia a právne argumenty strán.

9. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch
jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať
najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie

týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý
proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

10. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení
v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie
považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd(I.ÚS243/07).Súdbymalbyťpretovosvojejargumentáciiobsiahnutejvodôvodneníkoherentný,
t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne

musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v
rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú
(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I.
ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

11. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva

strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá
všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu.
Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa strane
sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma
možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných

riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia je porušením práva na spravodlivý proces, táto vada zakladá prípustnosť odvolania podľa
§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP.12. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS

226/03).

13. Podľa odvolacieho súdu v súdenej veci došlo k naplneniu vyššie popísaného odvolacieho dôvodu,
spočívajúceho v nedostatočnom/žiadnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia v podstatnej otázke,
od ktorej záviselo správne rozhodnutie veci, pretože v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej

inštancieabsentujeakákoľvekzmienkaotom,nazákladečohosúdprvejinštanciepripísalspotrebiteľský
charakter úverovej zmluve uzatvorenej medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného, a prečo
právny vzťah strán sporu subsumoval pod ust. Obč. zák. týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv a
pod ust. zák. 129/2010Z.z. Súd prvej inštancie tak porušil právo žalovaného na spravodlivý súdny
proces. Uvedený postup súdu prvej inštancie je preto nutné označiť ako arbitrárny, odporujúci princípu
materiálneho právneho štátu.

14. V dôsledku vyššie identifikovanej vady odstrániteľnej len zrušením rozhodnutia vydaného v
prvoinštančnom konaní, odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, iba rozhodnutie súdu prvej inštancie s
použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie s použitím ustanovenia § 391 CSP. Vzhľadom na dôvod zrušenia napadnutého

rozsudku súdu prvej inštancie nemohol potom odvolací súd pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti
odvolacej argumentácie žalovaného, postupujúc v súlade s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít, ktorá sa ustálila na názore, že v prípade dôvodne namietanej nepreskúmateľnosti, je predčasné
podrobiť napadnuté rozhodnutie meritórnemu odvolaciemu prieskumu.

15. V záujme eliminácie akýchkoľvek ďalších pochybení potenciálne vedúcich k vade nového
rozhodnutia vezme súd prvej inštancie zreteľ na to, že v rozpore s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného
sporového poriadku a právom na spravodlivý proces je ak neposúdi podstatné skutkové tvrdenia a
argumenty strán, nevyhodnotí dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, nedá odpoveď na podstatné právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom ochrany, t.j. s uplatnením nároku a obranou voči

nemu v zmysle účelu odôvodnenia rozhodnutia ako to výstižne vyjadril Európsky súd pre ľudské práva v
rozhodnutí z 1. júla 2003 Suominen v/ Fínsko, sť. č. 37801/97, § 37: „účelom odôvodnenia rozhodnutia
je dať stranám najavo, že boli vypočuté“. Ústavný súd Slovenskej republiky taktiež uviedol, že právo na
spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)
skutkový stav a po využití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové

a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (sp. zn. III. ÚS 236/2014 z 1.apríla 2014).

16. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej
inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

17. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitnéhopredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).