Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. júl 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/39/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2119201831
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 07. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2119201831.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr.

Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v spore žalobkýň: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom C. XXX/XX, D., 2/ B. E. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXX/X, D., 3/ E. G. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, D., žalobkyne 1/ a 3/ zastúpené žalobkyňou 2/, proti žalovanej:
Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova
2,Bratislava,onáhradunemajetkovejškody,oodvolanížalobkýňprotirozsudkuOkresnéhosúduTrnava
z 30. septembra 2021 č.k. 38C/2/2019-511, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má voči žalobkyniam 1/, 2/ a 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkýň, ktorou sa tieto
proti žalovanej domáhali náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 175.000 eur tak, že žalovaná je povinná
zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 75.000 eur, žalobkyni 2/ sumu 50.000 eur a žalobkyni 3/ sumu 50.000 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne do zaplatenia, a o nároku na náhradu trov konania
rozhodol tak, že žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, čl. 36 ods. 3
Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 písm. f), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a 2, § 9
ods. 1 až 4, § 17 ods. 1 až 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon č. 514/2003 Z.z.“), keď vychádzal
z toho, že základným predpokladom pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody (nemajetkovej
ujmy v prejednávanej veci) je existencia podmienok pre vznik daného nároku. Súd v prvom rade musí
skúmať kumulatívne splnenie troch podmienok pre založenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a to existenciu nezákonného rozhodnutia alebo
nesprávneho úradného postupu, vznik škody (nemajetkovej ujmy vo výške 175.000 eur) a existenciu
príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou, pričom v prípade zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003
Z.z. ide o objektívnu zodpovednosť štátu za škodu. Skutkový stav v konaní nebol sporný, sporným
bola existencia nároku ako takého, resp. existencia jednotlivých podmienok pre priznanie žalovaného
nároku, keďže žalovaná popierala splnenie vyššie uvedených podmienok, a to existenciu nezákonného

rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu, a tiež aj vznik samotnej škody, nemajetkovej ujmy, na
stranežalobkýň.Dôkaznébremenonapreukázaniejednotlivýchpredpokladovpriuplatnenomnárokuna
náhradu škody musia uniesť žalobkyne. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za to, že už prvý
predpoklad pre založenie zodpovednosti štátu za škodu - a to existencia nezákonného rozhodnutia (§ 3ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z.) a nesprávneho úradného postupu (§ 3 ods. 1 písm. d) zákona č.
514/2003 Z.z.) nebola žalobkyňami preukázaná. Nezákonným rozhodnutím je právoplatné rozhodnutie,
ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Podmienkou vzniku nároku

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je tak zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť,
pričom z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia musí byť dôvod zrušenia rozhodnutia (jeho nezákonnosť)
zrejmý, pričom nezákonnosť rozhodnutia musela byť v čase prejednávania nároku poškodeného
subjektu už vyslovená príslušným orgánom a túto otázku nie je oprávnený riešiť súd v rámci konania o
náhradeškodypodľazákonač.514/2003Z.z.akopredbežnúotázku.Presúd,ktorýrozhodujeonáhrade

škody, je potom takéto rozhodnutie záväzné podľa ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Nesprávnym
úradným postupom, ktorým je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho
orgánu pri jeho činnosti. Ide spravidla o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. I keď podľa
uvedených ustanovení nie je vylúčená zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci činnosti rozhodovacej, je pre túto formu zodpovednosti určujúce,
že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie

vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazí. Z tohto hľadiska je nesprávnym úradným postupom
súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie či oneskorené vydanie rozhodnutia, prípadne
iná nečinnosť štátneho orgánu, či iné vady v spôsobe vedenia konania. Pokiaľ ale orgán štátu zisťuje
podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za tým účelom zhromažďuje podklady (dôkazy),
hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje a pod., ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu

rozhodnutia; prípadné nesprávnosti či vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom
prejavia práve v obsahu rozhodnutia. Za nesprávny úradný postup v zmysle § 18 uvedeného zákona
teda nie je možné považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred
svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho vydania a že v dôsledku toho je ním vydané
rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne že malo byť vydané v inej podobe či za iných

okolností. Za nesprávny úradný postup nemožno považovať úkony bezprostredne smerujúce k vydaniu
rozhodnutia, prípadne úkony, ktoré by sa následne prejavili v obsahu vydaného rozhodnutia (napr.
rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.05.011 sp. zn. 6Cdo 115/2010 a rozsudok Najvyššieho súdu ČR
z 30.11.2006 sp. zn. 25Cdo 613/2005). Nie každá vada konania zakladá zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom totiž nezakladajú nedostatky, či pochybenia v priebehu konania, ktoré predchádzali vydaniu
rozhodnutia, a to ani za situácie, že tieto následky mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia.
Pokiaľ totiž orgán štátu zisťuje a posudzuje predpoklady pre rozhodnutie, zhromažďuje a hodnotí
podklady pre rozhodnutie, právne ich posudzuje a pod., ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu
individuálneho správneho rozhodnutia; prípadné nesprávnosti, či vady tohto postupu nachádzajú svoj

odraz v obsahu rozhodnutia a môžu byť posudzované len z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.06.2010 sp. zn.
5Cdo 126/2009, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.03.2011 sp. zn. 3Cdo 220/2010 a uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 31.01.2012 sp. zn. 6MCdo 11/2010). Rozhodnutia vydané v vo veci vedenej na
OkresnomriaditeľstvePZTrnavapodČVS:ORP-1981/1-OVK-TT-2013-Kd,atožalobkyňaminamietané

uznesenia o zastavení trestného stíhania z 09.09.2015 a uznesenie Okresnej prokuratúry Trnava
o zamietnutí sťažnosti žalobkýň z 16.11.2015, sp. zn. 1Pv 213/14/2207-61 zákonné, vychádzali zo
zisteného skutkového stavu a neboli zmenené alebo zrušené pre nezákonnosť, ako to predpokladá
§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Nezákonnosť rozhodnutia nie je možné, a ani účelné zisťovať v
rámci konania o náhradu škody. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť už v čase prejednávania nároku

o náhrade škody konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený
zrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti nemožno riešiť ako otázku
predbežnú (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30.04.2013 sp. zn. 6Cdo 103/2011). V súvislosti s
vydanými uzneseniami, ktoré neboli zmenné alebo zrušené pre nezákonnosť potom nemožno hodnotiť
anipostup,ktorýimpredchádzalakonezákonný.Súdnemalzapreukázanýaninesprávnyúradnýpostup

orgánov činných v trestnom konaní. Žalobkyňami namietanú nečinnosť prokuratúry pri vykonávaní
dozoru a vyšetrovateľa, teda najmä viac ako 5 mesačné prieťahy pri vypracovaní znaleckého posudku
nie je možné posudzovať v civilnom konaní všeobecným súdom o náhradu škody. Prieťahy v trestnom
konaní je oprávnený posudzovať výlučne Ústavný súd SR (uznesenie Ústavného súdu SR z 23.11.2016
sp. zn. I. ÚS 702/2016). Ďalšie námietky žalobkýň smerujúce k nesprávnemu úradnému postupu sa

týkali najmä vedenia konania a dokazovania (napr. nenariadenie exhumácie ihneď po začatí trestného
stíhania). Vedenie konania a rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané nie je v kompetencii
účastníkov trestného konania, títo nie sú o tom oprávnení rozhodovať. Orgány činné v trestnom konaní
navykonávajú dôkazy na základe ich „želenia“. Z obsahu spisu a vykonaných dôkazov je zrejmé,že postup orgánov činných v trestnom konaní nebol nesprávny. Ako počas konania argumentovala
žalovaná, samotné začatie trestného stíhania neodôvodňuje bez ďalšieho nariadenie exhumácie. Tento
postup je potrebné dôsledne zvážiť, pričom ako podklad na to, či je potrebné pristúpiť k vykonaniu

takéhoto dôkazu (pitve tela nebohého) môže slúžiť aj znalecké dokazovanie. Bezprostredná príčina
úmrtia p. B. sa nepodarila zistiť znaleckým posudkom bez pochybností, pričom vychádzajúc zo záverov
znaleckého posudku, táto by mohla byť zistená jedine pitvou tela nebohého, keďže nebola vykonaná
bezprostredne po úmrtí. V prípade ak mali žalobkyne podozrenie, že k úmrtiu p. B. došlo trestným
činom, mali túto skutočnosť bezodkladne oznámiť orgánom činným v trestnom konaní po nájdení jeho

tela a pitva by zrejme bola nariadená ešte pred jeho pochovaním. V záveroch znaleckého posudku
vypracovaného v trestnej veci znalci nedokázali jednoznačne určiť príčinu smrti, a ani spoľahlivo
posúdiť, či medzi úmrtím p. B. a konaním (resp. nekonaním) ošetrujúcich lekárov existuje príčinná
súvislosť, keďže na úmrtí sa mohlo podieľať mnoho ďalších faktorov, prípadne mohla byť príčina
smrti aj iná ako bola stanovená obhliadajúcim lekárom, a to z dôvodu absencie pitvy, ktorá nebola
vykonaná bezprostredne po jeho úmrtí. Obhliadajúci lekár pri vonkajšej obhliadke nezistil žiadne známky

poranenia, stopy po zápase a žalobkyne nevyjadrili súhlas s pitvou, zrejme z etických dôvodov (uvádzali,
že ich otec bol veriaci). Následne znalci z dôvodu čo najobjektívnejšieho zistenia príčiny úmrtia p.
B. navrhli eventuálne zvážiť vykonanie exhumácie a následnej pitvy. Opodstatnenosť vykonania pitvy,
ktorej musela predchádzať exhumácia, teda vyplynula zo záverov znaleckého posudku, čo znamená, že
nemožno konštatovať, že by sa orgány činné v trestnom konaní týmto dopustili nesprávneho úradného

postupu. Účastníci trestného konania nemajú právny nárok na vykonanie jednotlivých dôkazov, ale
orgány činné v trestnom konaní vychádzajú zo zákonnej požiadavky náležitého zistenia skutkového
stavu. Po oboznámení sa zo závermi znaleckého posudku prokurátorka dospela k záveru, že jediným
spôsobom ako v danom čase ešte bolo možné jednoznačne zistiť príčinu úmrtia p. B. bola pitva, a
preto uznesením nariadila exhumáciu. Exhumácia tela nebohého bola nariadená v zmysle Trestného

poriadku orgánom štátu pri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona za účelom náležitého zistenia
skutkového stavu. Uznesenie bolo prijaté v rámci trestného konania za účelom vykonania dôkazu a
následnej pitvy tela nebohého, pričom išlo o procesné rozhodnutie. Takýto postup zákon umožňoval
v jeho § 156 ods. 2 Trestného poriadku. Tu súd dodáva, že prokurátorka zvolila tento postup, aby
bez pochybností bol zistený skutočný stav veci, nakoľko nie je možné vznieť obvinenie osobe, ak

tomu nasvedčujú získané dôkazy. Pre vedenie trestného stíhania a prípadne aj na následné podanie
obžaloby vo veci, je potrebné mať za nepochybne zistené, že k úmrtiu osoby došlo v priamej príčinnej
súvislosti s konaním alebo nekonaním ošetrujúcich lekárov, čo v prejendávanej veci preukázané nebolo.
Keďže aj vzhľadom na znalecký posudok a na prípadne vyvodenie zodpovednosti voči konkrétnej
osobe bolo potrebné zistiť presnú príčinu smrti nemožno hodnotiť tento postup ako nesprávny, ale

nanajvýš ako nehospodárny aj s poukazom na závery uvedené v rozhodnutí generálneho prokurátora.
Uznesenie prokurátorky sp. zn. 1Pv 213/14/2207-35 zo dňa 08.04.2015 bolo na základe mimoriadneho
opravného prostriedku podaného zo strany žalobkýň uznesením generálneho prokurátorom SR dňa
04.06.2015 pod sp. zn. XVI/2 Pz 33/15/1000-12 zrušené. Generálny prokurátor v uvedenom uznesení
konštatoval nadbytočnosť takého dôkazu, keďže dospel k záveru, orgány prípravného konania aj bez

vykonania exhumácie disponujú dostatočným množstvom relevantných dôkazov na to, aby po ich
vyhodnotení v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku mohli posúdiť, či smrť poškodeného bola zavinená
nedostatočnou starostlivosťou zo strany ošetrujúceho lekára, alebo len v dôsledku nezodpovedného
konaniasamotnéhopoškodeného,ktorýsavoveku65rokovnapriekdlhodobýmzdravotnýmproblémom
a diagnostikovanej námahovej angíne pectoris vydal na 40 kilometrovú cyklotúru. Uznesenie o nariadení

exhumácie ako procesné rozhodnutie prokurátora v trestnej veci potom samo o sebe nezakladá
existenciu nezákonného rozhodnutia v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. Nezakladá
ani existenciu nesprávneho úradného postupu (§ 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z.), keďže
ako už súd uviedol vyššie, tento postup bol v zmysle zákona možný (§ 156 ods. 2 Trestného poriadku
umožňoval nariadiť exhumáciu). Súd s poukazom na vyššie uvedené argumenty konštatuje, že v

prejednávanom prípade nebolo preukázané splnenie zákonnej podmienky podľa § 5 a § 6 zákona
č. 514/2003 Z.z., keďže zo strany žalobkýň nebolo preukázané, že právoplatné rozhodnutie orgánov
činných v trestnom konaní bolo zrušené respektíve zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom,
keďže sťažnosť žalobkýň voči uznesenie vyšetrovateľky zo dňa 09.09.2015, ČVS:ORP-1981/1-OVK-
TT-2013-Kd, ktorým zastavila trestné stíhanie pre prečin usmrtenia, pretože bolo nepochybné, že sa

nestal skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie, bola zamietnutá. Ako už súd uviedol vyššie nie
kompetentný preskúmať konanie vedené pod sp. zn. ČVS:ORP-1981/1-OVK-TT-2013-Kd ani z hľadiska
existencie prieťahov, aj s poukazom na § 9 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Oprávnenie všeobecného
súdu pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je možné až vprípade, ak o existencii prieťahov v konaní bolo právoplatne rozhodnuté v inom konaní, a to buď v
rámci disciplinárneho konania, v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva, alebo v konaní pred
Ústavným súdom SR. Ďalej súd dodáva, že rozporuplne vyznievajú argumenty žalobkýň, keď na jednej

strane namietajú zastavenie trestného stíhania z dôvodu, že v uvedenej veci nebola hodnoverným
spôsobom zistená presná príčina smrti p. B., a teda nebolo možné preukázanie príčinnej súvislosti medzi
úmrtím p. B. a neposkytnutím správnej zdravotnej starostlivosti zo strany ošetrujúcich lekárov, najmä
pre absenciu súdnolekárskej pitvy a zároveň namietajú postup nariadenia exhumácie tela nebohého.
Súdu je zrejmé, že v danom čase by už (vzhľadom na konštatovania v znaleckom posudku) s najväčšou

pravdepodobnosťou nebolo možné zistiť príčinu úmrtia, avšak táto skutočnosť nezakladá zodpovednosť
štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom resp. nezákonným rozhodnutím sú stanovené kumulatívne, v prípade
nesplnenia čo aj len jednej z nich nie je daná táto zodpovednosť (napr. rozsudok Najvyššieho súdu
SR z 29.03.2007 sp. zn. 3Cdo 32/2007). Keďže súd nemal za preukázanú prvotnú podmienku, a
to existenciu nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu, nezaoberal sa podrobne

ďalšímipodmienkypredpokladajúcimipriznanienárokunanáhraduškody,keďžetietomusiabyťsplnené
kumulatívne (teda všetky naraz). S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo
92/2011, podľa ktorého súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať absolútne vyčerpávajúcu
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, súd v konaní vykonal

všetky dôkazy navrhnuté stranami sporu, žiadny návrh na doplnenie dokazovania nebol zo stranami
sporu konania uplatnený, a ktoré dôkazy považoval za potrebné tie v tomto písomnom vyhotovení
rozsudkuajvyhodnotil.Stranamisporuinéakolistinnédôkazynavrhnuténeboli,pričomvšetkylistinyboli
stranám aj navzájom doručené. Dôkazné bremeno na preukázanie jednotlivých atribútov zodpovednosti
za škodu je na žalobcovi, v tomto prípade na žalobkyniach, pričom súd po vykonanom dokazovaní,

oboznámení sa s podanou žalobou a vyjadreniami, ale najmä s listinnými dôkazmi obsiahnutými v spise
bol toho názoru, že žalobkyne v tomto prípade dôkazné bremeno neuniesli a nepreukázali vznik nároku
na náhradu škody, a to z dôvodov uvedených v predchádzajúcich odsekoch rozsudku. Vzhľadom na
skutočnosť, že žalobkyne v konaní nepreukázali splnenie všetkých zákonných podmienok pre priznanie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., súd žalobu ako nedôvodnú v

celom rozsahu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods.
1 CSP v spojení a § 255 ods. 1 CSP a čl. 4 ods. 2 CSP, čl. 17 CSP, keď žalovanej, ktorá by inak na
náhradu trov konania mala nárok, nakoľko bola v konaní úspešná, keďže žaloba bola v celom rozsahu
zamietnutá, nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si nárok na ich náhradu neuplatnila a ich
priznanie ani nežiadala. Súd má pritom za to, že v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, t. j. v súlade

s princípom rýchlosti a hospodárnosti konania, bolo v tomto prípade potrebné rozhodnúť o náhrade trov
žalovanej uvedeným spôsobom za použitia čl. 4 ods. 2 CSP (keď potrebného ustanovenia niet), t. j. za
použitia princípu racionálneho zákonodarcu.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalobkyne, ktoré navrhli

napadnutý rozsudok zmeniť a ich žalobe vyhovieť. Mali za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávnych skutkových zistení, ku ktorým dospel súd na základe vykonaných dôkazov
a z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedli, že voči Slovenskej republike, v mene ktorej
koná Generálna prokuratúra SR, podali žalobu na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej
moci nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom prokurátoriek Okresnej prokuratúry

Trnava, ktorý bol v rozpore s ustanoveniami zákona č. 301/2005 Z.z. (Trestný poriadok), zákona
č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre a zákona č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch
prokuratúry, a to konkrétne vydaním nezákonného rozhodnutia o nariadení exhumácie dňa 08.04.2015,
nečinnosťou a prieťahmi v konaní pri zabezpečovaní znaleckého posudku, nevydaním rozhodnutia
o nariadení exhumácie v primeranej lehote a jeho oneskoreným vydaním, neodstránením pochybností

o správnosti znaleckého posudku do konania pribratej znaleckej organizácie, konaním v rozpore so
závermi (príkazom) Generálneho prokurátora SR zo dňa 04.06.2015 a nezabezpečením zákonnosti
postupu pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní. Napadnutý rozsudok vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď správne určené právne normy súd nesprávne aplikoval
na zistený skutkový stav. Nesprávne aplikoval ustanovenie § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. tým,

že sa neviazal rozhodnutím – uznesením Generálneho prokurátora SR sp. zn. XVI/2 Pz 33/15/1000-12
zo dňa 04.06.2015, ktorým bolo právoplatné rozhodnutie – uznesenie o nariadení exhumácie sp. zn.
1 Pv 213/14/2207-35 zo dňa 08.04.2015, ktorým bola škoda spôsobená, zrušené pre nezákonnosť.
Žalobou napádali postup dozorových prokurátoriek pri výkone dozoru nad dodržiavaním zákonnosti predzačatím trestného stíhania a v prípravnom konaní v rozpore s Trestným poriadkom, ako aj porušenia
povinností dozorových prokurátoriek vyplývajúcich zo zákona č. 153/2001 Z.z. a zákona č. 154/2001
Z.z. Práve prokurátor dozerá nad zachovávaním zákonnosti orgánmi, ktoré realizujú vyšetrovanie

trestných činov, a keďže je typickým kontrolným orgánom ochrany práva, zásada legality a objektívnej
pravdy ho núti k aktivite v zhode s právnymi predpismi vždy, keď zistí, že mohlo dôjsť k porušeniu,
resp. ohrozeniu práva, resp. právneho poriadku. Použitie kompetencie zo strany štátneho orgánu
musí byť totiž realizované ústavne a zákonne konformným spôsobom. Nepostačuje teda, že dozorové
prokurátorky konali na základe Trestného poriadku, ale spôsob, ktorým konali, musel byť rovnako

súladný so zákonom, rovnako ako rozsah, v ktorom konali. Nesprávnym úradným postupom je každé
vybočenie orgánu verejnej moci z medzí ustanovených ústavou, odklon od správania určeného orgánu
verejnej moci zákonom. Ak teda dozorové prokurátorky nekonali v primeraných lehotách a v súlade
s právnymi predpismi, je nutné tento postup považovať za nesprávny úradný postup a súd bol povinný
sa týmto postupom zaoberať, pretože ak má byť Slovenská republika považovaná za právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť, a to bez liberácie, za konanie svojich orgánov, ktoré priamo

zasahujú do základných práv jednotlivca. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, ako aj zbytočné prieťahy v konaní. Súd prvej inštancie,
ktorý rozhodoval o náhrade škody, bol v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý mal byť
aplikovaný na prejednávaný prípad, povinný zaoberať sa skutočnosťami, či zo strany prokurátorky
Okresnej prokuratúry Trnava došlo k nečinnosti a prieťahom v konaní. Nie je možné súhlasiť s tým,

že postup, vrátane nesprávneho úradného postupu dozorových prokurátoriek, nemôže byť predmetom
posudzovania súdom v občianskom súdnom konaní. Súd prvej inštancie posudzoval vec podľa právnych
noriem, ktoré na zistený skutkový stav nedopadajú. Súd nesprávne aplikoval ust. § 9 ods. 2 a 3
zákona č. 514/2003 Z.z. Z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, t. j. neaplikovania ust. §
9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nebol zo strany okresného súdu náležite posudzovaný nesprávny

úradný postup dozorových prokurátoriek. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré sú v rozpore so zisteniami, ktoré mal súd z obsahu spisu
za preukázané. Súd v dôsledku nesprávne zisteného skutkového stavu neaplikoval ust. § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z., pretože v zmysle predmetného ustanovenia za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom

ustanovenej alebo primeranej lehote na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj
nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v stanovenej alebo primeranej
lehote. Bez pochybností za nesprávny úradný postup prokurátorky Okresnej prokuratúry Trnava treba
pokladať nevydanie uznesenia o nariadení exhumácie v čase vzniku podozrenia, že smrť G. B. bola
spôsobená trestným činom, v čase vyťažiteľnosti exhumácie a dosiahnutia základného cieľa pitvy –

potvrdenia/vyvrátenia bezprostrednej príčiny smrti stanovenej ohliadajúcim lekárom. Námietky žalobkýň
smerovali k porušeniu zákonných povinností dozorovej prokurátorky ustanovených najmä v § 230
Trestného poriadku, § 3 ods. 2 a § 17 ods. 2 písm. a) zákona č. 153/2001 Z.z. a § 26 ods. 1 písm. a),
c) a f) zákona č. 154/2001 Z.z. Porušenie uvedených zákonných povinností oneskoreným nariadením
exhumácie v rozpore s jej primárnym cieľom a účelom dokazovania sa dozorová prokurátorka dopustila

nesprávneho úradného postupu podľa ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Vzhľadom na všetky
uvedené skutočnosti, dozorová prokurátorka je zodpovedná za zmarenie dôkazu a za nesprávny
úradný postup. Oneskorené nariadenie exhumácie po viac ako 16 mesiacoch od podania trestného
oznámenia z dôvodu podozrenia, že smrť G. B. vznikla v dôsledku preukázateľne nesprávne poskytnutej
zdravotnej starostlivosti a po vyše roku od začatia trestného stíhania pre prečin usmrtenia podľa §

149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, to znamená až v čase nevyťažiteľnosti exhumácie
a nemožnosti dosiahnutia primárneho cieľa pitvy vykonanej po nariadenej exhumácii, a teda v rozpore
so znaleckým dokazovaním a odborným stanoviskom, je nutné hodnotiť ako nesprávny úradný postup
podľa ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Postupom v rozpore s § 230 ods. 1 a nasl. Trestného
poriadku spočívajúcim v nezabezpečení odstránenia pochybností o správnosti znaleckého posudku,

teda podstatných chýb znaleckého posudku v zmysle § 146 Trestného poriadku, ktorý mal podstatný
vplyv pri jednoznačnom určení bezprostrednej príčiny smrti, pri nariadení exhumácie, ako aj hodnotení
príčinnej súvislosti smrti G. B. s nezákonným konaním lekárov, sa dozorová prokurátorka dopustila
nesprávneho úradného postupu podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Nesprávnym aplikovaním
ust. § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z., neaplikovaním § 9 ods. 1 cit. zákona, ktorý dopadá na

skutkový stav a posúdenie veci podľa § 9 ods. 2 a 3 cit. zákona, ktoré na skutkový stav nedopadajú,
sa súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci. V žalobe opísaným nesprávnym postupom bola
žalobkyniam spôsobená škoda, a to v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným konaním žalovanej,
nakoľko ak by nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia a k nesprávnemu úradnému postupu,nedošlo by ani ku vzniku ich ujmy. Čo sa týka výšky nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z., vzniká škoda (nemajetková ujma) už samotným porušením, resp. zásahom do základných práv
a slobôd človeka, preto nie je potrebné demonštrovať, že takýto zásah niesol ujmu, ktorá sa prejavila

navonok. Právny základ napadnutého rozhodnutia je potrebné hľadať v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale
aj vo všeobecnej rovine v čl. 1 ods. 1 Mali za to, že ak má byť Slovenská republika považovaná za
právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť, a to bez liberalizácie, za konanie svojich orgánov,
ktoré priamo zasahujú do základných práv jednotlivca. Poukázali na absolútne dominantné postavenie
prokurátora v prípravnom konaní, ktorý má povinnosť ako orgán ochrany práva, organizovať svoju

dozorovú činnosť tak, aby nedochádzalo k bezdôvodnému zásahu do základných práv jednotlivca.
Prokurátor zodpovedá za ústavnosť a zákonnosť celého priebehu prípravného konania, teda nie
len za jeho legálnosť, ale aj za legitímnosť, keď štátnu moc možno uplatňovať len v prípadoch
a medziach stanovených zákonom a spôsobom, ktorý zákon stanoví. Oneskorene nariadená exhumácie
predstavovala len „formálny procesný úkon“, nakoľko žiadnym spôsobom nemohla prispieť k náležitému
zisteniu skutkového stavu, pretože z dôkazov prípravného konania dozorová prokurátorka vedela,

že zistiť príčinu smrti pitvou po exhumácii nariadenej v apríli 2015 nebolo vôbec možné a telo ich
mŕtveho otca malo slúžiť len ako „výskumná vzorka“ pre znaleckú organizáciu, ako „možnosť“ znalcov
o vykonanie pitvy exhumovaného tela výhradne za účelom „pokusu“, čo pitva tri roky od úmrtia môže
ešte priniesť. Toto konanie dozorovej prokurátorky možno označiť za hanobenie mŕtveho. V prípade
účelovo vykonštruovaného záveru o nezodpovednom konaní otca, ktorý si privodil smrť, oneskoreného

nezákonného nariadenia exhumácie, nečinnosti prokurátorky a nezabezpečenia dodržania zákonnosti
pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní v rámci dozorových opatrení, dozorová
prokurátorka nekonala v medziach zákona, čím sa dopustila nezákonného konania, ktorým žalobkyniam
bola spôsobená ujma, a to v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím a nesprávnym
úradným postupom dozorovej prokurátorky, pretože ak by nedošlo k nezákonnému rozhodnutiu

a nesprávnemu úradného postupu, nedošlo by ani k vzniku ujmy spočívajúcej v hrubom zásahu do
ich práva na súkromie, práva na ochranu cti, ťažkej citovej ujme a práva na pietu a do ich práva
na spravodlivé prešetrenie skutočností nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin. Žalovaná
nepredložila žiaden relevantný argument, prečo by im nemala byť nemajetková ujma priznaná. Naopak,
žalovaná, ktorá v konaní popierala splnenie existencie nezákonného rozhodnutia a nesprávneho

úradného postupu, a tiež aj vznik samotnej škody, nemajetkovej ujmy na ich strane, vo svojom podaní
zo dňa 30.08.2021 uviedla konkrétnu výšku nemajetkovej ujmy, ktorá by im mala byť maximálne
priznaná práve z dôvodu zrušenia uznesenia o nariadení exhumácie Generálnym prokurátorom SR
a zastavenia trestného stíhania. Samotné konštatovanie porušenia práva a ospravedlnenie nie je
v tomto prípade dostatočným zadosťučinením vzhľadom na závažnosť ujmy spôsobenej nezákonným

rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom. Pri výške nemajetkovej ujmy v peniazoch zohľadnili,
že táto by nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám, taxatívne stanovené kritéria v §
7 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., najmä závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k ujme
došlo, závažnosť následkov, ktoré im vznikli v súkromnom živote, ako aj súdnu prax v konaniach
o náhradu škody. Ľudský život je najvyššou hodnotou a v tomto zmysle mala postupovať aj dozorová

prokurátorka v rámci dozorových oprávnení, najmä ak pre objasnenie trestného činu bolo rozhodujúce
časové hľadisko. Pokiaľ sa bude poškodeným/účastníkom konania priznávať absolútne neprimerane
nízke odškodné vo vzťahu k hrubým pochybeniam a porušovaniam ústavných a zákonných povinností
verejných orgánov, umožní to len verejným orgánom pokračovať v protizákonných postupoch bez
akýchkoľvek adekvátnych dôsledkov.

4. K odvolaniu žalobkýň sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá navrhla napadnutý rozsudok z dôvodu jeho
vecnej správnosti potvrdiť. Žalobkyne v konaní nepreukázali nesprávny úradný postup vyšetrovateľky
alebo prokurátorky v trestnej veci evidovanej na OR PZ, OKP Trnava, ČVS: ORP-1981/1-OVK-TT-2013,
ktoré vo veci postupovali v súlade so zákonom a štandardným spôsobom. V označenej trestnej

veci bola exhumácia nariadená v zmysle Trestného poriadku orgánom štátu pri plnení jeho úloh
vyplývajúcich zo zákona (§ 156 ods. 2) za účelom náležitého zistenia skutkového stavu veci, a to
na základe odporúčania do konania pribratej znaleckej organizácie. Uvedené skutočnosti tak vylučujú
neoprávnenýzásahdoosobnostižalobkýň,akoajzomreléhoG.B..Uznesenieprokurátorkyanariadenie
exhumáciezodňa08.04.2015síceGenerálnyprokurátorSRuznesenímzodňa04.06.2015zrušil,avšak

z dôvodu jeho nadbytočnosti, a nie preto, že jeho vydaním prekročila prokurátorka svoju kompetenciu.
Navyše uznesenie o nariadení exhumácie mŕtvoly zomrelého poškodeného nebolo vôbec vykonané,
t. j. exhumácia sa nerealizovala. Ide pritom o procesné rozhodnutie, ktorého zmyslom bolo zistiť, či
v trestnom konaní bude možné na základe výsledkov exhumácie vzniesť obvinenie voči konkrétnymosobám alebo nie. Keďže do konania pribratí znalci nedokázali jednoznačne určiť príčinu smrti, a teda
ani spoľahlivo posúdiť príčinnú súvislosť medzi úmrtím G. B. a konaním ošetrujúcich lekárov, preto
z dôvodov čo najobjektívnejšieho posúdenia okolností úmrtia menovaného navrhli znalci orgánom

činným v trestnom konaní zvážiť eventuálnu exhumáciu jeho ostatkov. Zdôraznila, že na vykonanie
jednotlivých dôkazov v trestnom konaní, vrátane nariadenia exhumácie, nie je právny nárok a dôkazy sa
nevykonávajú podľa želania účastníkov trestného konania. V predmetnej trestnej veci absentoval veľmi
dôležitý prvok, ktorý mohol s maximálnou určitosťou preukázať skutočnú príčinu smrti zomrelého G. B.,
a to vykonanie pitvy bezprostredne po úmrtí menovaného, ku ktorej nedali rodinní príslušníci zomrelého

súhlas. Čo sa týka uznesenia vyšetrovateľky o zastavení trestného stíhania a uznesenia prokurátorky
Okresnej prokuratúry Trnava o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania, tieto
neboli zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, ako to vyžaduje § 6 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. Keďže označené uznesenia vychádzali zo zisteného skutkového stavu, preto nemožno
prijať záver, že tieto rozhodnutia sú nezákonné, pričom nie je preukázané ani rozhodnutie príslušného
orgánu, v ktorom by príslušný orgán uviedol konkrétne dôvody, pre ktoré by tieto uznesenia mali byť

nezákonné.Následneanipostupvyšetrovateľkyaprokurátorky,ktorýpredchádzalichvydaniu,nemožno
hodnotiť ako nezákonný. Pokiaľ ide o prieťahy v označenej trestnej veci, na ktoré žalobkyne poukazovali,
opätovne zdôraznila, že prieťahy v trestnom konaní je oprávnený posudzovať výlučne Ústavný súd SR,
ktorý je zároveň kompetentný priznať aj finančné odškodnenie. Nemajetkovú ujmu nestačí len tvrdiť, ale
jej vznik, výšku a priamu príčinnú súvislosť s konkrétnym trestným stíhaním musia žalobcovia preukázať.

5. K vyjadreniu žalovanej sa písomne vyjadrili žalobkyne, ktoré zotrvali na obsahu a dôvodoch svojho
odvolania.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podali včas oprávnené

osoby – strany sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobkýň nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.

7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie je konanie o náhradu nemajetkovej ujmy.

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorým bola žaloba žalobkýň na priznanie nemajetkovej ujmy zamietnutá v celom rozsahu a žalovanej

nebol priznaný nárok na náhradu trov konania.

9. Odvolateľky odvolanie odôvodnili tým, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

10. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom
prvej inštancie nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli
počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi

preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti a vierohodnosti, je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ust. § 195 až 210 CSP.

11. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či

nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že
na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal.
Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných

dôkazov nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je
ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi.12. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný, ak súd prvej inštancie posúdil vec podľa
právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú,
nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

13. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie za účelom
zistenia skutkového stavu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam,
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedal postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral
do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, prednesov strán sporu vyplynuli, zohľadnil

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo a
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá pravidlám logického myslenia. V odôvodnení svojho rozsudku
súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazovvychádzalaakovyhodnotil,prečonevykonalďalšienavrhnutédôkazyaakovecprávneposúdil,
teda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP a

nemožno mu nič vyčítať. Rovnako súd svojim postupom neznemožnil stranám, aby uskutočňovali im
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

14. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.

16. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v
uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

(IV.ÚS 252/2004).

17. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi
(I.ÚS 50/2004).

18. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany vyjadrovať
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (I.ÚS 97/1997, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).

19. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým

záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia, a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil,
s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku.

20. Súd prvej inštancie sa zaoberal všetkými podstatnými argumentami prednesenými stranami v spore,
pričom možno pochopiť očakávania žalobkýň, že sa súd stotožní s ich skutkovými a právnymi závermi,
avšak s prihliadnutím na súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pričom hodnoteniu dôkazov
vykonaných prvoinštančným súdom nemožno nič vytknúť, ako aj vykonané právne posúdenie, keď

súd aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. v súlade s rozhodovacou činnosťou
vyšších súdnych autorít, nebolo možné žalobe žalobkýň vyhovieť z dôvodov obsiahnutých v odôvodnení
napadnutého rozsudku.21. Vzhľadom na to, že odvolateľky v odvolacom konaní použili argumenty, ktoré boli použité i v konaní
pred súdom prvej inštancie, a na ktoré dal uspokojivú odpoveď už súd prvej inštancie, odvolací súd
nepovažoval za potrebné opätovne na argumenty obsiahnuté v odvolaní reagovať a opakovať dôvody,

ktoré sú už obsahom napadnutého rozsudku.

22. Ďalšie argumenty strán odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné,
keď i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzanými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu
SR sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a pod.). Na ďalšiu argumentáciu strán,
už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, s ktorou sa už

vyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia prvoinštančný súd, teda odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

23. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej,
ako i vo výroku o nároku na náhradu trov konania, podľa § 387 ods. 1 CSP z dôvodu vecnej správnosti

potvrdil.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP a §
255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal voči žalobkyniam nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

25. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na
Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).