Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. jún 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/173/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8110217528
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:8110217528.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne S. K., narodenej B., K., zast. advokátom JUDr.
Ivanom Jurčišinom, Prešov, Severná 16/A, proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky,
Bratislava, Pribinova 2, o zaplatenie náhrady funkčného platu s prísl., vedenom na Okresnom súde
Prešov pod sp. zn. 20C/144/2010, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 30.
septembra 2019 sp. zn. 7CoPr/2/2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. septembra 2019 sp. zn. 7CoPr/2/2019 vo výroku, ktorým čo
do zvyšku rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a vo výroku o trovách odvolacieho konania z r u š u
j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Vo zvyšku dovolanie o d m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej ako „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 18. októbra

2018 č. k. 20C/144/2010-207 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 8.671,56 eur s úrokom z
omeškania tak ako je uvedené v I. výroku rozhodnutia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok), v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II. výrok), žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 % (III. výrok).
1.1. V prejednávanej veci mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný so žalobkyňou neplatne
ukončil štátnozamestnanecký služobný pomer, čo bolo preukázané v konaní Krajského súdu v Prešove

pod sp. zn. 3S/84/2012 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/78/2015 z 28. marca
2017.
1.2. Za nosnú otázku považoval okresný súd to, či žalobkyni patrí náhrada mzdy za celé obdobie ako to
požaduje, resp. či má byť limitovaná v zmysle námietok žalovaného. K zníženiu, prípadne nepriznaniu
náhrady mzdy podľa ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“, teraz § 79 ods. 2 ZP),
môže súd pristúpiť len vtedy, ak po zhodnotení všetkých okolností prípadu možno vyvodiť, že pracovník

sa zapojil (mohol zapojiť) do práce v inej organizácii za podmienok v zásade rovnocenných alebo
dokonca výhodnejších, než by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, ak by organizácia plnila
svoju povinnosť prideľovať mu túto prácu. R 8/1994 (ČR).
1.3. Čo sa týka výšky náhrady mzdy za mesiac, túto mal za právoplatne ustálenú z rozsudku Krajského
súdu v Prešove č. k. 1CoPr/14/2012-168 z 22. októbra 2012, kde bola stanovená vo výške 722,63
eur (plat 16.870 Sk + 17 % za služobnú prax + 12 % za služobnú pohotovosť, čo spolu predstavuje

sumu 21.770 Sk). Keďže v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 28C/188/2010 bola žalobkyni
priznaná náhrada za obdobie od 13. januára 2009 do 13. mája 2010, súd v tomto konaní náhradu
ohraničil obdobím od 13. júna 2010 do 13. mája 2011 a priznal žalobkyni náhradu mzdy za 12 mesiacov.
Poukázal na Zákonník práce ako lex generalis k zákonu o štátnej službe (citujúc ust. zákon č. 312/2011
Z. z. o štátnej službe, platného do 31. decembra 2008) a § 79 ods. 2 ZP platnom a účinnom v čase
neplatného skončenia pracovného pomeru, ktorý nepoznal limitáciu náhrady mzdy 36-timi mesiacmi,

avšakzakotvil,žeakcelkovýčas,zaktorýbysamalazamestnancoviposkytnúťnáhradamzdypresahuje12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci
12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.
1.4. Akcentoval, že žalobkyni už bola právoplatne priznaná náhrada mzdy rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. 1CoPr/14/2012 vo výške 12.104,05 eur s príslušenstvom, teda nemožno povedať, že
by nebola naplnená satisfakčná funkcia. Podľa názoru súdu priznanie náhrady mzdy titulom neplatného
skončenia pracovného pomeru v tomto konaní v spojení s už právoplatne priznanou sumou predstavuje
dostatočnú náhradu aj z pohľadu dobrých mravov. Žalobkyňa bola síce po neplatnom skončení
pracovného pomeru nezamestnaná podľa vlastných slov len cca jeden mesiac, pričom následne už bola

plynule zaradená v pracovnom procese u iných zamestnávateľov. Nie je podľa názoru súdu v rozpore
s požiadavkou spravodlivosti priznať žalobkyni náhradu funkčného platu za obdobie 12 mesiacov a v
prevyšujúcej časti žalobu zamietnuť.
1.5. V tomto konaní priznaná náhrada mzdy spĺňa pomer satisfakcie smerom k žalobkyni a zároveň
sankčnosti vo vzťahu k žalovanému. Priznané sumy (právoplatne aj neprávoplatne) aj po podrobení
testom proporcionality a vo svetle dobrých mravov podľa názoru súdu prvej inštancie plne sanujú

diskomfort žalobkyne vyplývajúci z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. O nároku
na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku
zák. č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).
2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobkyne
rozsudkom z 30. septembra 2019 č. k. 7CoPr/2/2019-234 odmietol odvolanie proti výroku, ktorým bolo

žalobe čiastočne vyhovené (prvý výrok), čo do zvyšku rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (druhý
výrok), žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania (tretí výrok).
2.1. Odvolací súd v zmysle § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalobkyne
smerujúce proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti nie je opodstatnené. Keďže ani v

priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací
súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom
rozsahu odkázal.
2.2. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej
časti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 16. januára 2015 č. k. 3S/84/2012-157, ktorým

bolo rozhodnuté o zrušení rozhodnutia bývalého Obvodného úradu v Prešove, služobného úradu z 23.
apríla 2010 a vec vrátená žalovanému na ďalšie konanie. Uvedené rozhodnutie potvrdil Najvyšší súd SR
v Bratislave rozsudkom z 28. marca 2017 č. k. 5Sžo/78/2015-176. Podľa odôvodnenia týchto rozhodnutí
správne konanie, predmetom ktorého je skončenie štátnozamestnaneckého pomeru, nebolo dosiaľ
právoplatne skončené. Toto konanie je potrebné chápať ako celok až do jeho právoplatného skončenia

a písomné potvrdenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru z 23. apríla 2010 odvolávajúce sa
na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1S/78/2008 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo/360/2009 treba považovať za rozhodnutie vydané v tomto
pokračujúcom správnom konaní. Preto vo veci sa aplikovali ustanovenia zákona č. 312/2001 Z. z. o
štátnej službe účinného ku dňu 31. októbra 2009.

2.3. S poukazom na § 2 ZP uviedol, že vzhľadom na žalobkyňou požadované obdobie náhrady mzdy
osobitným predpisom bol zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej
službe. Oba tieto právne predpisy, a to zákon č. 400/2009 Z. z. v ustanovení § 120 a zákon č. 55/2017
Z. z. v ustanovení § 171 umožňovali primerané použitie, okrem iných ustanovení, aj ustanovenia § 79
ods. 2 ZP na štátnozamestnanecké vzťahy.

2.3.1. Právna úprava obsiahnutá v zákone č. 400/2009 Z. z. účinná od 01. novembra 2009
tiež upravovala právo štátneho zamestnanca na funkčný plat v súvislosti s neplatným skončením
štátnozamestnaneckého pomeru, ale v inej výške podľa ustanovenia § 55, z ktorého vyplýva,
že v období od 01. novembra 2009 mal štátny zamestnanec z dôvodu neplatného skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru právo na funkčný plat znížený o funkčný plat alebo mzdu, ktoré mu

boli vyplatené za vykonávanie činností uvedených v tomto ustanovení. Keďže zákon č. 400/2009 Z. z.
neustanovuje v prechodných ustanoveniach, že aj za obdobie účinnosti tohto zákona od 01. novembra
2009 by sa mali nároky štátneho zamestnanca z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru, vzniknuté pred jeho účinnosťou, posudzovať podľa doterajších predpisov, nemožno na tieto
nároky od 01. novembra 2009 aplikovať predchádzajúcu právnu úpravu, ktorá je už neúčinná, ale aj

tieto nároky sa posudzujú od 01. novembra 2009 podľa novej právnej úpravy v tom čase účinnej.
Tento záver vyplýva aj zo znenia § 131 zákona č. 400/2009 Z. z., ktoré výslovne stanovuje, že podľa
predpisov platných do 31. októbra 2009 sa postupuje v konaní vo veciach štátnozamestnaneckého
pomeru začatom pred 01. novembrom 2009 z čoho plynie, že v prípade absencie takéhoto prechodnéhoustanovenia by sa aj v konaniach vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru začatom pred 01.
novembrom 2009 postupovalo podľa predpisov platných od 01. novembra 2009. Uvedené nemožno
aplikovať na daný prípad, keďže sa vzťahuje len na konania začaté vo veciach štátnozamestnaneckého

pomeru, pričom ide o procesnoprávnu normu, ktorá neupravuje hmotnoprávne nároky štátneho
zamestnanca z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, preto je v danom prípade
použiteľný ZP.
2.4. V priebehu konania žalovaný požiadal v súlade s ustanovením § 79 ods. 2 Zákonníka
práce o nepriznanie, resp. zníženie náhrady funkčného platu prevyšujúcej 12 mesiacov. Žalobkyňa

na pojednávaní konanom dňa 27. septembra 2018 poukázala na to, že po neplatnom skončení
štátnozamestnaneckého pomeru bola mesiac nezamestnaná a následne sa stala zamestnankyňou
MestaK.apotomsazamestnalanaúradeK.samosprávnehokraja.Využitiezákonomdanejmožnostizo
strany žalovaného požiadať o nepriznanie, resp. zníženie náhrady funkčného platu za čas presahujúci
12 mesiacov, nemožno považovať za konanie priečiace sa dobrým mravom, najmä za situácie, ak
žalobkyňa je dlhodobo zamestnaná u iného zamestnávateľa.

2.5. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobkyne o nepreskúmateľnosti rozhodnutia vo vzťahu
k predloženému potvrdeniu o výške mzdy, ktoré bolo podkladom pri uplatnení nároku na náhradu
funkčného platu vo výške 1.035,98 eur. Žalobkyňa z tejto výšky funkčného platu vychádzala už v inom
konaní vedenom na Okresnom súde Prešov vo veci 28C/188/2010. Rozsudkom Okresného súdu Prešov
z 26. marca 2012 č. k. 28C/188/2010-144 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 22. októbra

2012 č. k. 1CoPr/14/2012-168 bolo žalobe žalobkyne čiastočne vyhovené, pričom pri rozhodovaní sa
vychádzalo z výšky funkčného platu 722,63 eur. Podľa týchto rozhodnutí bolo nepochybne preukázané,
že došlo k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne zo strany žalovaného.
2.6. Krajský súd odmietol odvolanie žalobkyne proti výroku, ktorým bolo jej žalobe čiastočne vyhovené
ako podané neoprávnenou osobou (§ 386 písm. b) CSP). V časti, v ktorej bolo žalobe čiastočne

vyhovené, mohol podať odvolanie iba žalovaný a nie žalobkyňa.
3. Proti uvedenému rozhodnutiu podala žalobkyňa (ďalej len „dovolateľka“) dovolanie, ktorého
prípustnosť odvodila z § 420 písm. f) CSP. Uviedla, že odvolací súd porušil jej právo na spravodlivý
procesnajmätým,žesanedostatočnezaoberalprávnymodôvodnenímrozsudkuprvoinštančnéhosúdu,
navyše sa stotožnil so závermi prvoinštančného súdu, ktorý nesprávne právne posúdil nárok žalobkyne.

Z toho dôvodu je rozsudok okresného a krajského súdu nepreskúmateľný a arbitrárny.
3.1. Štátnozamestnanecký pomer žalobkyne bol neplatne skončený dňa 06. novembra 2008, pričom túto
skutočnosť konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 5Sžo/78/2015. Dovolateľka
má za to, že doba neplatného skončenia štátno-zamestnaneckého pomeru je nespochybniteľná, a práve
túto dobu je nevyhnutné považovať za dobu rozhodnú, podľa ktorej bude uplatnený právny predpis

zákon č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe. Tento predpis má byť uplatňovaný na celú dobu trvania vzťahu
medzi žalobkyňou a žalovaným. Zároveň dovolateľka upozornila na § 131 zákona č. 400/2009 Z. z. o
štátnej službe, podľa ktorého sa v konaní vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru začatom pred 01.
novembrom 2019 postupuje podľa predpisov platných do 31. októbra 2009.
3.2. Hmotnoprávny nárok žalobkyne vznikol za účinnosti zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe,

podľa ktorého krátenie náhrady mzdy nebolo možné, a teda za takýchto podmienok vznikol ako je ho
možné následne počas jeho trvania skrátiť. Krajský súd sa odvolával na nepravú retroaktivitu zákona
č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, a teda podľa názoru krajského súdu zákon č. 400/2009 Z. z. o
štátnej službe rešpektuje nárok vzniknutý za účinnosti zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe, avšak
následne spätne mení spôsob ustanovovania výšky nárokovateľnej náhrady. Za určitých okolností je

spätné pôsobenie právnych noriem žiadúce a ospravedlniteľné zároveň, avšak spätné pôsobenie
právnych noriem, ktoré by výrazne zhoršilo právne postavenie subjektov práva, by bolo porušením
zásady ochrany nadobudnutých práv. Uplatnenie zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe by výrazným
spôsobom zhoršilo postavenie žalobkyne, konkrétne jej nároku na náhradu funkčného platu. Zároveň
by takáto aplikácia znamenala výrazné zlepšenie postavenia žalovaného.

3.3. Odvolací súd pri posudzovaní odvolania aplikoval na predmetný spor právnu normu, ktorá sa
nevzťahuje na právne vzťahy medzi žalobkyňou a žalovaným. Z toho dôvodu došlo k nevhodnej a
neoprávnenej aplikácii ZP, konkrétne § 79 ods. 2, v ktorom sú upravené podmienky zníženia, resp.
nepriznania náhrady mzdy, a to z dôvodu, že zákon č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe neodkazoval
na ZP. Odvolací súd hodnotil nárok a aplikoval zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe odlišne od

prvoinštančného súdu, pričom neoboznámil strany s dôvodmi takéhoto postupu. Takýto postup,
resp. nedostatočné odôvodnenie rozsudku považuje dovolateľka za závažný zásah do jej procesných
práv.3.4. Navrhla, aby dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie
konanie alebo zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň aj súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

4. V písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovaný uviedol, že rozsudok odvolacieho súdu spĺňa všetky
zákonné podmienky v zmysle § 387 CSP, a preto nie je daný dovolací dôvod žalobkyne. Navrhol, aby
dovolací súd podľa § 447 písm. f) CSP dovolanie odmietol.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená

v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 a 2 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne smerujúce
proti výroku rozsudku odvolacieho súdu čo do zvyšku potvrdzujúceho a závislého výroku o trovách
odvolacieho konania je prípustné a vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod (§ 420 písm. f) CSP) zároveň
aj dôvodné. Ak totiž dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým

sa konanie končí z dovolacieho dôvodu uvedeného v § 420 CSP, potom existencia tohto dôvodu, t. j.
existencia niektorej z vád uvedených v tomto ustanovení (spôsobujúcich tzv. „zmätočnosť“ rozhodnutia),
znamená nielen splnenie podmienky prípustnosti dovolania, ale zároveň zakladá bez ďalšieho aj jeho
dôvodnosť. A vo zvyšku čo do odmietajúceho výroku odvolacieho súdu je dovolanie neprípustné.
6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie, (len) ak to

zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému
rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú špecifikované v ustanoveniach §
420 CSP (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť dovolania pre riešenie
právnej otázky). Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP dôsledne odlišuje prípustnosť

a dôvodnosť dovolania.
7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP).

9. Žalobkyňa v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP namietala porušenie
jej práva na spravodlivý proces nedostatočným odôvodnením (nepreskúmateľnosťou) rozhodnutia
odvolacieho súdu a jeho prekvapivosťou.
10. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky

poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za

účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.
11. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu (porovnaj I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či sp. zn. 4Cdo/3/2019,
8Cdo/152/2018, bod 26., sp. zn. 5Cdo/57/2019, bod 9., 10.) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy,
keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci
predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke,
ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie,

či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie
zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).
12. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 382 ustanovuje, že ak má odvolací súd za to, že sa na vec
vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci
nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany konania, aby sa k možnému použitiu

tohto ustanovenia vyjadrili.
12.1. Citované ustanovenie CSP, v ktorom je zakotvená manudukčná (poučovacia) povinnosť
súdu, má predísť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí, vychádza z princípu predvídateľnosti súdneho
rozhodnutia,ktorýjepovažovanýzakomponentprincípuprávnehoštátu,osobitneprincípuprávnejistoty.Podstatou manudukčnej povinnosti je zabrániť odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom, a teda
zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania.
13. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo

veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti
týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať
sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych
záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné.
14. Zo spisu vyplýva, že okresný súd žalobe vyhovel v časti nároku na zaplatenie náhrady funkčného

platu od 13. júna 2010 do 13. mája 2011 a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
14.1. S poukazom na § 1 ods. 3, § 27 písm. b) a d), § 28 ods. 1, § 28 ods. 2, § 28 ods. 3, § 29 ods.
5, § 30 ods. 8, § 44, zákona č. 312/2011 Z. z. (pozn. dovolacieho súdu správne č. 312/2001 Z. z.) o
štátnej službe platný do 31. decembra 2008, § 79 ods. 2 Zákonníka práce, § 131 zákona č. 400/2009
Z. z. o štátnej službe, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995
okresný súd dospel k záveru, že žalovaný so žalobkyňou neplatne ukončil štátnozamestnanecký pomer,

čo mal preukázané z konania Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 3S/84/2012 v spojení s rozsudkom
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/78/2015 z 28. marca 2017.
14.2. Podľa okresného súdu v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 28C/188/2010 bola
žalobkyni priznaná náhrada za obdobie od 13. januára 2009 do 13. mája 2010, súd v tomto konaní
náhradu ohraničil obdobím od 13. júna 2010 do 13. mája 2011 a priznal žalobkyni limitovanú náhradu

mzdy za 12 mesiacov.
14.3. Výšku náhrady za mesiac odvodil z rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k.
1CoPr/14/2012-168 z 22. októbra 2012, kde bola stanovená vo výške 722,63 eur (plat 16.870 Sk + 17
% za služobnú prax + 12 % za služobnú pohotovosť, čo spolu predstavuje sumu 21.770 Sk).
14.4. Okresný súd uviedol, že Zákonník práce ako lex generalis k zákonu o štátnej službe v § 79 ods.

2 platnom a účinnom v čase neplatného skončenia pracovného pomeru nepoznal limitáciu náhrady
mzdy 36-timi mesiacmi, avšak zakotvil, že ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec
nepriznať (bod 33. rozhodnutia okresného súdu).

14.5. Podľa názoru okresného súdu priznanie náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného
pomeru v tomto konaní v spojení s už právoplatne priznanou sumou (rozsudkom Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 1CoPr/14/2012 vo výške 12.104,05 eur s príslušenstvom) predstavuje dostatočnú
náhradu aj z pohľadu dobrých mravov (bod 34. rozhodnutia okresného súdu).
15. Odvolací súd rozhodnutie potvrdil, pričom na zdôraznenie správnosti výroku o zamietnutí žaloby v

prevyšujúcej časti poukázal odlišne od súdu prvej inštancie na aplikáciu ustanovenia zákona č. 312/2001
Z. z. o štátnej službe účinného ku dňu 31. októbra 2009.
15.1. Uviedol, že právna úprava obsiahnutá v zákone č. 400/2009 Z. z. účinná od 01. októbra
2009 upravuje právo štátneho zamestnanca na funkčný plat v súvislosti s neplatným skončením
štátnozamestnaneckého pomeru ale v inej výške podľa ustanovenia § 55. Z tohto ustanovenia

vyplýva, že v období od 01. novembra 2009 má štátny zamestnanec z dôvodu neplatného skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru právo na funkčný plat znížený o funkčný plat alebo mzdu, ktoré mu
boli vyplatené za vykonávanie činností uvedených v tomto ustanovení. Keďže zákon č. 400/2009 Z.
z. neustanovuje v prechodných ustanoveniach, že aj za obdobie účinnosti tohto zákona od 01.11.2009
by sa mali nároky štátneho zamestnanca z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru,

vzniknuté pred jeho účinnosťou, posudzovať podľa doterajších predpisov, nemožno na tieto nároky
od 01.11.2009 aplikovať predchádzajúcu právnu úpravu, ktorá je už neúčinná, ale aj tieto nároky sa
posudzujú od 01.11.2009 podľa novej právnej úpravy v tom čase účinnej. Tento záver vyplýva aj zo
znenia ustanovenia § 131 zákona č. 400/2009 Z. z., ktoré výslovne stanovuje, že podľa predpisov
platných do 31.10.2009 sa postupuje v konaní vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru začatom

pred 01.11.2009, z čoho plynie, že v prípade absencie takéhoto prechodného ustanovenia by sa
aj v konaniach vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru začatom pred 01.11.2009 postupovalo
podľa predpisov platných od 01.11.2009. Uvedené však nemožno aplikovať na daný prípad, keďže
sa vzťahuje len na konania začaté vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru, pričom ide o
procesnoprávnu normu, ktorá neupravuje hmotnoprávne nároky štátneho zamestnanca z neplatného

skončenia štátnozamestnaneckého pomeru (bod 21. rozsudku odvolacieho súdu).
15.2.Odvolacísúdpoukazujúcna§2Zákonníkapráceuviedol,ževzhľadomnažalobkyňoupožadované
obdobie náhrady mzdy týmto osobitným predpisom bol zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a
zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe. Oba tieto právne predpisy, a to zákon č. 400/2009 Z. z. vustanovení § 120 a zákon č. 55/2017 Z. z. v ustanovení § 171 umožňovali primerané použitie, okrem
iných ustanovení, aj ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce na štátnozamestnanecké vzťahy (bod
22. rozsudku odvolacieho súdu).

15.3. Odvolací súd uzavrel, že vzhľadom na to, že v priebehu konania žalovaný požiadal v súlade
s ustanovením § 79 ods. 2 Zákonníka práce o nepriznanie, resp. zníženie náhrady funkčného platu
prevyšujúcej 12 mesiacov a samotná žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že po neplatnom skončení
štátnozamestnaneckého pomeru bola mesiac nezamestnaná a následne sa stala zamestnankyňou
Mesta K., resp. sa zamestnala na úrade K. samosprávneho kraja, nepriznanie, resp. zníženie náhrady

funkčného platu za čas presahujúci 12 mesiacov, nemožno považovať za konanie priečiace sa dobrým
mravom, najmä za situácie, ak žalobkyňa je dlhodobo zamestnaná u iného zamestnávateľa (bod 23. a
24. rozsudku odvolacieho súdu).
16. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd uvádza, že ťažiskové (relevantné) dôvody, na základe
ktorých prvoinštančný súd žalobe žalobkyne v časti vyhovel a v časti zamietol, spočívali v jeho právnom
závere, že žalovaný so žalobkyňou neplatne skončil štátnozamestnanecký služobný pomer (okresný

súd poukázal na konanie vedené na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 3S/84/2012, Najvyššom súde
SR pod sp. zn. 5Sžo/78/2015 a jeho rozsudok z 28. marca 2017), a preto žalobkyni prináleží náhrada
mzdy podľa okresného súdu s poukazom § 1 ods. 3, § 27 písm. b) a d), § 28 ods. 1, § 28 ods. 2, § 28 ods.
3, § 29 ods. 5, § 30 ods. 8, § 44, zákona č. 312/2011 Z. z. (správne č. 312/2001) o štátnej službe platný
do 31. decembra 2008, § 79 ods. 2 Zákonníka práce, § 131 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti poukázal na
aplikáciu ustanovenia zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe účinného ku dňu 31. októbra 2009.
Uvedené ďalej rozvinul spôsobom predtým neuvádzaným a nepoznaným tak prvoinštančným súdom,
ako aj sporovými stranami (viď bod 2.2. až 2.3.1. tohto rozhodnutia, resp. body 21. až 23. odôvodnenia
dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu).

16.1. Inak povedané, za určujúce právne posúdenie považoval prvoinštančný súd posúdenie náhrady
mzdy požadované žalobkyňou (za celé obdobie) jej limitovaním s odvolaním sa na vyššie citované
ustanovenia zákona č. 312/2011 Z. z. o štátnej službe platného do 31. decembra 2008 a § 79 ods.
2 ZP ako lex generalis k zákonu o štátnej službe bez ďalšieho zdôvodnenia jeho aplikácie aj napriek
odkazu na § 1 ods. 3 zákona č. 312/2011 Z. z. o štátnej službe, platný do 31. decembra 2008, podľa

ktorého na právne vzťahy štátnych zamestnancov pri vykonávaní štátnej služby sa Zákonník práce
vzťahuje len vtedy, ak to výslovne ustanovuje tento zákon (bod 16. rozhodnutia okresného súdu),
a tak žalobkyni priznal limitovanú náhradu funkčného platu v zmysle ZP za obdobie 12
mesiacov a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Odvolací súd (poukazujúc na rozsudok Krajského
súdu v Prešove zo 16. januára 2015 č. k. 3S/84/2012-157 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom

Najvyššieho súdu SR v Bratislave z 28. marca 2017 č. k. 5Sžo 78/2015-176, ktorým bolo rozhodnuté
o zrušení rozhodnutia bývalého Obvodného úradu v Prešove, služobného úradu z 23. apríla 2010
a vec vrátená žalovanému na ďalšie konanie) uviedol, že správne konanie, predmetom ktorého
je skončenie štátnozamestnaneckého pomeru, nebolo dosiaľ právoplatne skončené. Toto konanie je
potrebné chápať ako celok až do jeho právoplatného skončenia a písomné potvrdenie o skončení

štátnozamestnaneckého pomeru z 23. apríla 2010 odvolávajúce sa na rozhodnutie Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 1S/78/2008 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Sžo/360/2009 treba považovať za rozhodnutie vydané v tomto pokračujúcom správnom konaní a na
rozdiel od súdu prvej inštancie považoval za určujúcu v danom spore aplikáciu ustanovení zákona č.
312/2001 Z. z. o štátnej službe účinného ku dňu 31. októbra 2009, § 2 ZP, § 120 zákona č. 400/2009

Z. z. a § 171 zákona č. 55/2017 Z. z., ktoré umožňovali primerané použitie, okrem iných ustanovení,
aj ustanovenia § 79 ods. 2 ZP na štátnozamestnanecké vzťahy. Uvedené zákonné ustanovenia súd
prvej inštancie neaplikoval a odvolací súd ich považoval pre rozhodnutie za určujúce bez toho, aby si
splnil manudukčnú (poučovaciu) povinnosť vyplývajúcu z § 382 CSP. Dovolateľka tak v danej procesnej
situácii nemala možnosť namietať správnosť tohto iného/nového právneho názoru zaujatého odvolacím

súdom až v samotnom odvolacom rozhodnutí (navyše od „stola“ bez nariadenia pojednávania).
17. Najvyšší súd už v minulosti konštatoval, že pokiaľ odvolací súd nevyzval účastníkov konania v
zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“; odo dňa účinnosti CSP § 382
CSP), aby sa vyjadrili k možnému použitiu toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom
rozhodovaní nebolo použité a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie veci rozhodujúce, odňal

účastníkovi konania možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f) OSP (R 33/2011). Vzhľadom na
prevzatú právnu úpravu vyjadrenú v § 382 CSP pôvodne obsiahnutú v § 213 ods. 2 OSP nie je dôvod
nepostupovať podľa zmieneného R 33/2011.18. Dovolací súd uzatvára, že odvolací súd bez doručenia výzvy stranám sporu, teda bez splnenia
osobitného druhu tzv. manudukčnej povinnosti založil svoje rozhodnutie na iných, nových právnych
dôvodoch než súd prvej inštancie a takýmto nesprávnym postupom došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP a znemožneniu práva procesnej strany, aby svojou
procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
18.1. Vzhľadom na uvedené je dovolanie žalobkyne nielen prípustné podľa § 420 písm. f) CSP, ale tiež
dôvodné, lebo je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 431 ods. 1 CSP.
19. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací

súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí
(§ 450 CSP). Najvyšší súd v zmysle týchto ustanovení zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.
20. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšiekonanie,rozhodnetentosúdotrováchpôvodnéhokonaniaaotrováchdovolaciehokonania(§453

ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).
21. Naviac najvyšší súd poznamenáva, že žalobkyňa tvrdila, že jej štátnozamestnanecký pomer bol
neplatne skončený dňa 06. novembra 2008, ktorú skutočnosť mal konštatovať najvyšší súd v rozsudku
sp. zn. 5Sžo/78/2015 a táto doba je podľa dovolateľky rozhodná pre uplatnenie právneho predpisu

zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe. V rozsudkoch oboch súdov nižších inštancií sa síce cituje §
44 zákona č. 312/2001 Z. z. (z rozsudku okresného súdu bod 17. odkaz na § 44 zákona č. 312/2011 Z.
z. o štátnej službe, platný do 31. decembra 2008 a rozsudku krajského súdu bod 20. odkaz na §
44 zákona č. 312/2001 Z. z. účinného do 31. októbra 2009), z neho vyplývajú rozhodné skutočnosti
pre posúdenie nároku žalobkyne na náhradu funkčného platu z dôvodu neplatného skončenia

štátno-zamestnaneckéhopomeru,ktorérozhodnéskutočnostizrozsudkovobochsúdovnižšíchinštancií
vzhľadom na zistené konkrétne skutkové okolnosti predmetného sporu, ale jednoznačne nevyplývajú,
preto v tomto smere uvedené rozsudky nemôžu byť ani preskúmateľné.
22. V súvislosti s dovolacími námietkami ohľadom nepravej retroaktivity zákona č. 400/2009
Z. z. dovolací súd tiež pripomína, že súčasťou (aj) slovenského právneho poriadku je zásada

zákazu retroaktivity právnych noriem (prvýkrát vyslovená už rímskym cisárom Theodosiom I). Princíp
retroaktivity vychádza zo zásady lex retro non agit (zákon nepôsobí naspäť). Právna teória, legislatívna
a aplikačná prax pritom rozlišuje retroaktivitu pravú a nepravú. Pri pravej retroaktivite zákon dodatočne
a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých skutkových a právnych vzťahov (nález ústavného
súdu sp. zn. PL. ÚS 3/00), nepravá retroaktivita je stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne

právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým
došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých
právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/99).
Časový stret dvoch právnych noriem rieši nepravá retroaktivita tak, že podľa skorších platných noriem
sa určuje vznik a platnosť právnych vzťahov, ich obsah sa určuje podľa normy účinnej v dobe, kedy sa

o týchto vzťahoch rozhoduje. Odvolací súd preto pri posudzovaní práva žalobkyne na náhradu mzdy
(funkčnéhoplatuštátnehozamestnanca)musíuvedenézohľadniťadostatočnepreskúmateľneskutkovo
i právne svoje rozhodnutie odôvodniť.
23. Pokiaľ ide o dovolanie proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo odmietnuté odvolanie
žalobkyne proti rozsudku súdu prvej inštancie čo do výroku, ktorým bolo žalobe žalobkyne čiastočne

vyhovené ako subjektívne neprípustné, dovolací súd predovšetkým skúmal, či subjektívne oprávnenie
žalobkyne podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu posúdil odvolací súd správne. Pokiaľ by
sa potvrdilo, že pri tomto posúdení pochybil a z tohto dôvodu nesprávne odvolanie odmietol, hoci na
to neboli zákonné dôvody, došlo by k porušeniu ústavného zákazu denegatio iustitiae - odmietnutia
spravodlivosti, čo by znamenalo porušenie práva na spravodlivý proces a existenciu zmätočnostnej vady

podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP. V predmetnej veci ale dovolací súd nič podobné nezistil.
23.1. Subjektívna prípustnosť odvolania reflektuje stav procesnej ujmy v osobe určitej strany sporu,
ktorá sa prejavuje v porovnaní najpriaznivejšieho výsledku, ktorý súd prvej inštancie pre stranu sporu
mohol založiť svojím rozhodnutím a výsledku, ktorý svojím rozhodnutím skutočne založil (m. m.
3Cdo/46/2001). Ujma môže mať podobu formálnu, ktorá sa navonok prejavuje v odlišnosti napadnutého

výroku rozhodnutia od posledného návrhu strany sporu vo veci samej v jeho neprospech a podobu
materiálnu, ktorá je daná vtedy, ak rozhodnutie svojím obsahom znevýhodňuje osobu podávajúcu
opravný prostriedok alebo zhoršuje jej právne postavenie (zúžením jej práv, rozšírením jej povinností),a preto u nej existuje právny záujem požadovať na súde vyššej inštancie odlišné rozhodnutie vo svoj
prospech.
23.2.Dovolacísúdosobitnezdôrazňuje,žeposúdenieotázky,čiodvolanímnapadnutývýrokrozhodnutia

súdu prvej inštancie vyznel v prospech alebo neprospech strany sporu, a teda či strana sporu je
oprávnenou osobou na podanie dovolania, prislúcha výlučne (v danom prípade odvolaciemu) súdu
(m. m. R 50/1999). Pri tomto posudzovaní nemožno brať do úvahy subjektívne presvedčenie strany
sporu o ujme, ale len objektívnu skutočnosť, že rozhodnutím prvoinštančného súdu bola strane sporu
spôsobená určitá, aj nepatrná ujma, ktorú možno odstrániť zrušením alebo zmenou napadnutého

rozhodnutia (m. m. 5Cdo/215/2010). Vychádzajúc z účelu odvolania ako opravného prostriedku, môže
odvolanie podať len tá strana sporu, ktorej nebolo rozhodnutím súdu prvej inštancie celkom vyhovené,
prípadnektorémubolatýmtorozhodnutímspôsobenáurčitáujmanajehoprávach,ktorúmožnoodstrániť
zrušením napadnutého rozhodnutia.
23.3. Odmietnutie odvolania v preskúmavanej veci odôvodnil odvolací súd tým, že odvolanie žalobkyne
proti výroku, ktorým bolo jej žalobe čiastočne vyhovené, bolo podané neoprávnenou osobou. V

prejednávanej veci bola žalobkyňa v prvoinštančnom konaní čiastočne úspešná, pretože bolo jej žalobe
čiastočne vyhovené. Odvolanie proti rozsudku okresného súdu preto nebolo subjektívne prípustné.
Odvolací súd v tomto smere správne odvolanie žalobkyne odmietol ako podané neoprávnenou osobou,
teda nepochybil, a tak ohľadom správneho odmietajúceho výroku odvolacieho súdu nemohlo dôjsť k
porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces a existenciu zmätočnostnej vady podľa ustanovenia

§ 420 písm. f) CSP. Na základe čoho dovolací súd dovolanie žalobkyne vo zvyšku, čo do odmietajúceho
výrokuodvolaciehosúdu,odmietolakoneprípustné(§447písm.c)CSP),pretožežalobkyňounamietaná
zmätočnostná vada podľa § 420 písm. f) CSP nebola preukázaná.
24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.